text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
ÚvodSlovensko, ty posvätné dedictvo našich drahých praotcov, kto ťa pochopí kto ťa objaví v
tvojej starodávnej sláve?Kto odhalí hrdinské deje krvavých bojov, ktoré odohraly sa na tvojom území? Kto zobudí
duchov víťazstvom a chrabrou hrdinskosťou zvečnelých predkov našich, aby nás naučili, ako
treba svoj drahý národ, svoju milú vlasť milovať a v prípade potreby za ne život svoj
obetovať?Škoda, že len tak málo o nich vieme. Hustý závoj tajnostného šera zastiera ich minulosť,
lebo z počiatku nikto zo súvekých dejepiscov o nich nepísal. Až na začiatku deviateho
storočia začínajú sa jasnejšie zprávy o Slovákoch, z ktorých sa dozvedáme, že žili a
jestvovali, že za svoje osamostatnenie hrdinskou udatnosťou bojovali, že nad svojimi
nepriateľmi slávne víťazili, že vo spojení so súsednou Moravou, Sliezskom a Českom tvorili
mohútnu Veľkomoravskú državu, že vstúpili do počtu kresťanských národov atď., atď.Všetko, čo sme o našich predkoch vedeli, dozvedeli sme sa len kuso z cudzích prameňov,
zo súvekých kroník, historií, legiend, životopisov a listín v nesúvislých úryvkoch.Až konečne naši slávni dejepisci, historikovia: Palacký, Šafárik, Sasinek dali sa do
ťažkej práce a sosbierali i napísali samostatnú historiu našich dávnych predkov.Ja neobyčajnou pietou a pútavosťou lniem k pamiatkam dávnej a slávnej minulosti našich
drahých predkov. Rád preberám staré anále, rád pozerám obrazy, predstavujúce veľkolepé boje
a jednotlivé výjavy zo života pradedov, s vytrvalou usilovnosťou sbieram staré poklady
nášho ľudu, tradične z dávnych dôb zachované a svojou živou fantáziou dodávam im koloritu,
že sviežo predstavujú sa mi v pôvodnej pestrosti.Jedon z takých obrazov tej najdávnejšej doby podávam Ti, drahý čitateľu, v tejto povesti
a zavediem ťa na miesto, ktoré ako drahocenná perla skvie sa bývalou svojou slávou v našich
slovenských dejinách.Povesť táto nechže Ťa upevní vo viere, ktorú slávni apoštolovia sv. Cyril a Metod našim
praotcom hlásali. Nech Ťa povznesie, vzbudí národnú hrdosť, roznieti vo tvojom srdci lásku
k slovenskému národu a k zemi našich otcov, ktorú svojou drahou krvou posvätili.Učme sa žiť od tých, čo žili! | Urbanek_Kysuca.html.txt |
Krpčeky sv. FloriánaVeselohra v troch dejstváchMotto:Väčšine ľudí sa mozog vyvíja len do pätnásteho roku; títo potom celý život hrajú komédiu vážnych, dospelých ľudí s rozumom pätnásťročných detí.Anglický prírodovedecOsobyAndrej Jedlinský, statkárCilka, jeho ženaOľga, jeho dcéraElena TomčováDoktor Čvok, lekárDoktor Malinka, advokátDoktor Jancko, advokátsky koncipientMartényi, bývalý statkár, c. kr. komorníkTrnovec, bankový úradníkWinkelmesser, bankový úradníkNiedermeyer Blau Lily, cestujúca so šnurovačkamiUľa, kuchárka | Nadasi-Jege_Krpceky-sv-Floriana.html.txt |
Hlava I. Škola v Jelšave(Caput I. De Schola Alnoviensi)Jelšava (Alnovia), mesto Gemerskej župy, sa už od dávnych čias preslávilo vzdelanosťou a
vzornou usporiadanosťou života tamojšieho občianstva.„Príkladný poriadok je viac hoden ako svetoborné činy.“ V zmysle tohto významného výroku
sa jelšavskí obyvatelia usilovali nielen slovami, ale aj skutkami a svojbytnou pomocou
pozdvihnúť slabú školu v obci, kolísajúcu podoprieť, klesajúcu dvíhať, postaviť na vlastné
nohy, upevniť, a upevnenú zveľadiť. Nečudo, že svojím chvályhodným úsilím vzbudzovali až
závisť iných obcí. Pri spĺňaní tohto ušľachtilého cieľa pomáhali jelšavskej obci títo
rektori:Juraj Fabricius,[1]pochádzal z Jelšavy. Štyri roky študoval v Levoči počas pôsobenia rektora M.
Gašpara Kramera, v štúdiu pokračoval v Schweidnitzi vo Sliezsku a rok v Prahe. Po návrate
pôsobil v Sliezsku a rok v Prahe. V r. 1576 sa stal rektorom v Jelšave. Bol jedným z
najslávnejších rektorov a vo svojej rodnej obci úspešne kládol základy vied. V roku 1578 ho
odporučili za kazateľa v Jelšave,[2]a preto sa 12. mája 1579 dal ordinovať vo Wittenbergu. Keď zúril mor, uchýlil
sa do Čiech, a to do Rataj, kde bol pol roka u Jána Motošického vychovávateľom. V roku 1598
ho vymenovali v Jelšave za farára a v roku 1620 za seniora. Zomrel v r. 1633.Eliáš Lánizasadil semä osobnej dokonalosti a čistej vzdelanosti na
jelšavskej škole ešte pred rokom 1597,[3]roznecujúc mysle nenásytnou túžbou po vzdelaní. Keď skončil túto prácu, s
celkovým súhlasom odišiel za kazateľa do Mošoviec. Stade poslal Matiášovi Lochmannovi list,[4]datovaný 5. mája 1597, v ktorom sa očisťuje z podozrenia bludov pri kázni, ako
to vysvitá z jeho podpisu na listoch z 24. apríla 1611, ktoré písal súčasne Jánovi
Fabriciovi, Tomášovi Dorschitzovi a Martinovi Mokossinovi. Z Mošoviec prešiel do Bytče,[5]kde pôsobil ako kazateľ do r. 1617. Svoje povinnosti, tak cirkevné, ako aj
školské, vykonával veľmi svedomite, dôstojne, čo pôsobilo okrem toho aj veľmi vážne na
prospech mnohých, a tak dosiahol zaslúžené všeobecné uznanie.Izrael Lang.[6]Pozri časť o škole v Brezovici, diel I, hlava 2, § 15.Juraj Conradi.Meno Conradiovcov už dávnejšie preslávil Gašpar
Conradi dielom Anagrammatistorum Centurium, ktoré vyšlo v Basileji r. 1606. Baltazár Conradi[7]bol Nemec pôvodom z Nitry a preslávil sa fyzikálnym dielom o ohni Propositiones
Physico Mathematicae de flamma viridi atque de ortu et interritu flammae, Olomutii 1639.
Dobrý zvuk mena Conradiovcov obnovili Ján Juraj Conradi a M. Ernest Conradi, známi svojimi
dišputáciami. O oboch spomenutých Conradiovcoch pozri Nova Litteraria Germaniae z roku 1703
v mesiaci auguste a septembri na s. 287 a 349. Aj jelšavský rektor Juraj Conradi zachránil
svojou významnou školskou prácou meno Conradiovcov pred zabudnutím, ako poznamenal Daniel
Krman vo Scriniách.Jeho nástupcom bolMartin Kreuschel,[8]ktorý v roku 1619 prešiel za rektora do Banskej Bystrice.V roku 1614 stal sa v Jelšave rektoromŠtefan Chlevinius(ajChlevini);[9]pochádzal z dediny Chlevany na Trenčiansku, zo vznešeného rodu. Na začiatku 17.
storočia pôsobil ako úspešný rektor v Jelšave a Štítniku.Po ročnom pôsobení rektoraJozefa Alitisa[10]prevzal v roku 1615 rektorský úradJuraj Pauliny, inak ajPauli.[11]Jeho pôsobenie v Jelšave zaraďuje Gymnasiologia III, hl. I, § 7 k r. 1625.
Pauliny sa svojím pracovným úsilím pričiňoval o to, aby bol dobrým a svedomitým učiteľom,
preto sa po celý čas svojho pôsobenia venoval len žiakom, žil len pre iných a nenárokoval
si nič pre seba. Nečudo, že jeho žiak Michal Prihradný, farár v Klenovci, označil Pauliniho
v Zablerovom Indexe ordinatorum (s. 147) za muža najušľachtilejšieho a veľmi učeného.[12]Andrej Mayersa narodil v obci Badiny. „S týmto menom sa stretávame
nielen medzi ľuďmi nízkeho spoločenského postavenia a medzi dedinčanmi, ale aj v mestských
rodinách, ako o tom svedčí Basilius Faber Soranus v diele Thesaurus eruditionis
scholasticae.“ Spomenutý Michal Prihradný (u. d.) ho charakterizuje týmito slovami: „Po
Paulinym nastúpil veľmi vzdelaný a učený muž, wittenberský študent Andrej Mayer, teraz
hrachovský farár, u ktorého som sa poldruha roka vzdelával vo vedách“.[13]Juraj Sartorius.Keď nastúpil do stánku Múz v Jelšave, aby
prednášal svedomite gramatické pravidlá, vždy zdôrazňoval, že gramatika je matka a pestúnka
ostatných vied. Dôrazne podčiarkúval, že iba ten, kto si osvojí gramatické základy, môže
niečo také dokonalé vytvoriť, čo bude mať večnú trvácnosť.Martin Tehukiuspôsobil na jelšavskej škole v roku 1632, sýtiac
zverenú mu mládež vedami, ako zaznamenal Daniel Krman vo svojich Scriniách.Martin Čutkius(Csutkius), aj Csutky. Jeho žiakom bol Jakub Culicis
z Brezna, kedysi rektor školy v Spišskom Hrhove, ktorého Čutkius tri roky zasväcoval do
znalostí slobodných vied v Jelšave. Pozri Zablerov Index ord. na s. 196.[14]Ján Stephanidesz Liptovského Jána pochádzal z „počestných“ rodičov
Petra Stephanidesa a matky Uršuly Durskej. Vo svojej rodnej obci nadobudol základy
vzdelania u Jána Rotaridesa, Jakuba Splenia a Tobiáša Christophorida. V roku 1614 sa stal v
Huncovciach na Spiši poslucháčom Jána Székelyho, v roku 1619 študoval vo Zvolene u Mikuláša
Molitorisa, v r. 1621 v Brezne u Daniela Dubravia, v. r. 1622 v Trenčíne u M. Zachariáša
Lániho, v r. 1627 v Banskej Bystrici u M. Daniela Tissenbachera a v r. 1628 takisto v
Banskej Bystrici u Jána Duchoňa. Ako človek so solídnymi vedomosťami vštepoval svojim
žiakom mravné zásady a znalosti o najzaujímavejších kultúrnych otázkach, ktorými
zušľachťoval ich mravy, naučil ich počestne žiť, a tým sa stal ozdobou, pýchou aj vzorom
všetkým školám. Neskôr na banskobystrickej škole tak vzorným poriadkom na škole, ako aj
chvályhodným vlastným príkladom priam zažiaril. Mestský senát mu zveril vedenie šiestej
triedy. Z Bystrice ho na jelšavskú školu pozvali Mária Homonayová, Juraj Fabricius a Matiáš
Sculteti dňa 19. júla 1631. Rektorom bol do 16. októbra 1637, potom prešiel do cirkevných služieb.[15]Pozri Zablerov Index ord., 169.Daniel Sinapius, rodom z Jelšavy[16]bol syn Michala Sinapia, ktorý bol diakonom bytčianskej cirkvi v r. 1620 a od
r. 1626 farárom v Hrušovciach, a brat Jána Sinapia mladšieho, o ktorom pozri Czwittinger,
360. Ako rektor jelšavskej školy Daniel Sinapius napísal teologickú dišputu: Sertum ex
Horti Theologici Areois IV decerptum. Respondente Joanne Matthaesio Arva Velitsensis,
Cassoviae 1646. Z Jelšavy ho pozvali za duchovného do Radvane; odtiaľ šiel do exilu.
Cimelia Jána Mičinského dosvedčujú, že v období, keď sa skrýval u svojho tesťa Jána Glosia,
napísal traktát: Oves suspirantes inter scrinia Johannis Sinapii, rukopis je v Levoči podľa
oznamu Horányiho (III, 282). Keď sa vrátil do vlasti, pozvali ho z radvanskej cirkvi do
Levoče za slovenského kazateľa. Tam zvečnil svoju pamiatku katechetickou modlitebnou
knihou: Perlička Djtek Božjch, ktorá vyšla v Levoči r. 1705.[17]S Jánom Mayerom zostavil Coelum Baianoviense, in quo Stella Augustus Serpilius
Symmysta, Lešno 1682. (Poznámka in margine: Vydal aj Domacy Saud seu Observationes
Grammaticae Linguae slavicae.)Ján Augustini.Pozri školu v Bánovciach, I, hlava I, § 32.[18]Ondrej Rumenecius.[19]Spomedzi jeho žiakov Daniel Škrovina, rodom z Brezna, sa s úctou rozpomína na
svojho učiteľa v Indexe ordinatorum Martina Wagnera na s. 154.Augustín Martini(aj Mártonffy) sa svojou prácou zapísal medzi
nesmrteľných a vznešených pestovateľov a horlivcov zbožnosti. Pôsobil v Banskej Bystrici a
Krupine, ako to zaznamenal vo svojich Subsidiách Martin Regis.[20]Ondrej Szentkereszti.Nevie sa, či bol synom sobotišťského farára,
ktorého spomína Štefan Pilárik v diele Currus Jehovae (kap. 10.) Uvedeného Ondreja spomína
jeho žiak Matiáš Chlevenozky (Chlievenský) ako muža veľmi šľachetného a učeného v Index
ord. Martina Wagnera, s. 143.[21]Daniel Plorantius[22]pričlenil svoju školskú prácu k chóru Múz a oddal sa kultu Kaliopsy,[23]ako vysvitá z latinskej básne v elegickom distichu, zloženej a v § 18 stati o
jelšavskej škole odpísanej z Indexu ordinatorum u Filipa Heutschia, 1684. V tejto básni sa
dočítame, že pochádzal z farárskej rodiny a jeho vlasťou bolo Slovensko. Jeho pôvodné meno
bolo Plačko. Vyššie vzdelanie si osvojil vo Vratislavi a v Gdansku. Po návrate do vlasti mu
zverili rektorský úrad v Jelšave, zastával ho dovtedy, kým nenastúpil na farársku dráhu.Po Plorantiovi, ktorého meno akosi symbolicky predvídalo ,plačlivú‘ budúcnosť (pozri
Godofredus Ludovicus, Historia Scholarum, IV, s. 4), bola jelšavská škola dlhší čas
zanedbaná.Až keď to dovoľoval vojnový stav krajiny,Štefan Chliviny(Chliving, Chlevini) otvoril jelšavskú školu — „sacrarium hoc Musarum.“[24]Ondrej Fabrypôsobil v roku 1707, ako to dosvedčujú poznámky
(subsidia) Martina Regisa.[25]Ján Fabritzius, iný ako M. Fabritzius z Oravy, o ktorom bola reč v
stati o škole v Brezne, II, hlava II, § 23.[26]Ani zánik jelšavskej školy nebol výnimkou pri všeobecnom zaberaní kostolov, fár,
posluchární, kapličiek, gymnázií, škôl, statkov a iného majetku evanjelikov, ktoré alebo
násilím obsadili, alebo zabavili pod všakovými zámienkami, alebo odcudzili rozličným
spôsobom. Pozri Historia Diplomatica, s. 207 n.[1]Juraja Fabricia Gymnasiologia III, hlava 1 neuvádza. Bližšie údaje o ňom uvádzajú
Fabóove Monumenta I, 16 Hornyánszky 76 a Frankl 101, aj MEEE 56.[2],Za tým účelom‘ (Vittenbergam causa ordinum exivit) šiel do Wittenbergu, kde sa
dal zapísať v septembri r. 1578 a zostal tam „usque Dominicam Jubilate anni
sequentis“ (tretiu nedeľu po Veľkej noci r. 1579). Bartholomaeides 70.[3]Hornyánszky datuje na s. 76 a Frankl 101 rok 1595, Fabó III, 16 rok 1596.[4]Rkp. Epistolarum ad Matthiae Lochmannum datarum I, 293, odpis listu v Gymn., u.
m., § 3.[5]Juraj Thurzo pozval po smrti farára Jána Nostitia Eliáša Lániho do svojich služieb
a poveril ho vedením dvora a celej bytčianskej cirkvi; 29. januára 1608 ho menovali
seniorom trenčianskeho kontubernia, 30. marca 1610 superintendentom na žilinskej
synode. Preložil Lutherov katechizmus do slovenčiny (Rizner III, 11, Wallaszky 191,
pozn.) r. 1612. Jeho synovia boli: Daniel, Zachariáš, Gregor, Izák, jeho vnukom bol
Daniel Láni, syn brata Daniela. Eliáš Láni zomrel 5. novembra 1618 ako 48 ročný v
Bytči. Fabó I, 101 n.[6]Lang pôsobil v Jelšave na zač. 17. stor., azda medzi rokmi 1612 — 1620, podľa
Hornyánszkeho 77 v roku 1660. Po ňom nastúpil údajne Jonáš Blaho, ktorý bol neskôr
kazateľom v Mokrej Lúke pri Rožňave.[7]Baltazár Conradi bol nemecký jezuita; vyučoval matematiku a filozofiu v Olomouci,
zomrel r. 1660. Jöcher I, 668.[8]Kreuschelovo čiže Kreuslovo meno v Gymnasiologii III bolo vynechané. Poznačil ho
iba Fabó I, 16 s letopočtom 1618, kým Hornyánszky 77 datuje r. 1611. O jeho
banskobystrickom pôsobení pozri Fabó I, 285 a stať o škole v Banskej Bystrici II, hl.
17, § 9; pravda, celá stať je o ňom prečiarknutá! Pozn. 861 v III. diele.[9]Aj Chlevinovo meno poznačil iba Fabó I, 109 a Hornyánszky 77.[10]Alitisa uvádza iba Hornyánszky na u. m.[11]Gymnasiologia III, hl. 1, § 7 zapisuje viac mien toho istého znenia, preslávených
v literatúre.[12]Pauliny viedol farársky úrad v Polome od r. 1633 (Fabó I, 39), 1639 v Bystrom (u.
m. I, 28), 1682 v Klenovci (u. m., 349) a 1687 v Tisovci, kde r. 1711 zomrel (u. m.,
I, 347).[13]Na štúdiá vo Wittenbergu sa dal zapísať 22. marca 1628 (Bartholomaeides 132), v
Jelšave nastúpil r. 1630 (Bartholomaeides u. m., Fabó III, 16, Hornyánszky 77), ale
už od 14. októbra 1631 bol farárom v Hrachove, od r. 1637 v Klenovci, od roku 1645 v
Jelšave, kde r. 1659 zomrel.[14]Čutkius pôsobil v Jelšave r. 1636 podľa synopsy u. m., § 11, podľa Hornyánszkeho
u. m. až r. 1643 a podľa bratislavského exemplára v diele III. r. 1632. V Spišskom
Hrhove pôsobil v r. 1641, Gymnasiologia I, hl. 7, § 10.[15]Stephanides bol r. 1641 kazateľom v Roštári pri Rožňave (Fabó III, 41), v Betliari
r. 1651 (u. d., 28), v Senici r. 1671 (u. d., 150).[16]Daniel Sinapius-Horčička pochádzal zo Sučian (Thurocensis píše Bartholomaeides
157), kde žil jeho otec Michal. Po štúdiách vo vlasti sa 18. mája r. 1659 zapísal na
wittenberskú univerzitu v období rektorátu doktora práv Augusta Straucha. Keď sa
vrátil do vlasti, bol rektorom v Jelšave v rokoch 1663 — 1665, ako to dokazuje jeho
dišputácia Sertum decerptum (Pripojené a odtrhnuté z teologických dogmatických
,areolis‘, t. j. spomedzi zväzkov teologických vlákien). Plný titul dišputy tlačenej
v Košiciach pozri u Riznera V, 77. Dišputa odznela v Jelšave („in Palaestra
Alnoviensi“, na jelšavskom zápasišti) v júli r. 1644. V rkp. Gymnasiologie je uvedený
dátum vytlačenia r. 1646. V Slov. literárnom albume 1644 (s. 44). Z Jelšavy prešiel
za farára do Kamenian, pri Rožňave. Vtedy ako Ecclesiae Köviensis pastor (farár
kameniansky) predniesol 17. októbra 1666 na hrade Štítniku pohrebnú reč z
príležitosti úmrtia Gabriela Bakoša, Rákóczyho generála oždianskeho. Reč vytlačili v
tom istom roku v Košiciach. Pozri Rizner V, 77, č. 2, Ladislav Bartholomaeides,
Comitatus Gömöriensis notitia 432, v pozn. V, r. 1667 Daniel Sinapius bol farárom v
Liptovskej Teplej (a nie v Teplej vo Spiši, ako píše Bartholomaeides, Notitia u. m.),
odkiaľ sa dostal za farára do Radvane. Ale po krátkom čase ušiel do Brzegu v
Sliezsku. Po krátkom pobyte vo Vratislavi od novembra 1677 (Burius Micae 127) bol
rektorom školy v Bojanove v Poľsku. Z tohto obdobia pochádzajú jeho významné spisy:
Neoforum Latino-Slavonicum (1678), a Coelum Bojanoviense (1682), pozri Rizner V, 77,
č. 4 a 5. Dňa 17. februára 1683 ho pozvali znova do Radvane a neskôr za kazateľa do
Levoče. Jeho literárne diela pozri u Riznera u. m. a inde.[17]Prvé vydanie diela Perlička Dijtek Božijch pochádza z r. 1683, druhé z r. 1701.
Rizner, u. m.[18]Augustiniho podľa uv. miesta o bánovskej škole (I, hl. 1, § 32) pozvali v r. 1639
do Jelšavy, čo potvrdzuje Daniel Krman. Pôsobil tam tri roky. Z Jelšavy prešiel v
rokoch 1643 — 1646 do Žiliny (podľa Krmana), potom do Nového Mesta nad Váhom a do
Trenčína (exempl. SAV, 142, § 4).[19]Hornyánszky 77 píše M. Mathias Romenetz.[20]Od r. 1657 bol Martini farárom v Kameňanoch. Fabó III, 34.[21]Pozri exempl. SAV, 142. Podľa Hornyánszkeho u. m. Szentkereszti pôsobil v Jelšave
v r. 1653; od r. 1670 bol farárom v Necpaloch. Fabó III, 266.[22]Podľa Hornyánszkeho 77 pôsobil v Jelšave v r. 1682 Eliáš Sartorius, čo potvrdzuje
aj Bartholomaeides 144, a Daniel Plorantius, vlastným menom Plačko. Exempl. SAV 142
n.[23]Kaliopsa bola v gréckej mytológii múza epického spevu. Báseň odpisuje exempl. SAV
u. m. Plorantius pôsobil v Jelšave v r. 1683 (synopsa u. m. § 18). Farárom sa stal po
tomto roku v Slatine pri Zvolene. Fabó III, 296.[24]Štefan Chlevenius z osady Chlevany na Trenčiansku pochádzal „zo vznešenej“ rodiny.
V r. 1705 pôsobil v Jelšave podľa Hornyánszkeho 77, r. 1707 v Štítniku, kde r. 1710
zomrel. Fabó I, 109, pozn.[25]Ondrej Fabry z Levoče nastúpil v Jelšave r. 1706, odkiaľ ho so všetkými kazateľmi
vyhnali. Hornyánszky 77 a Fabó III, 16.[26]Ďalších jelšavských rektorov uvádza iba Hornyánszky u. m. V r. 1783 pôsobil tam
Pavol Janovský, v r. 1792 Ján Major, ktorého pozvali z Trenčína. Po ňom nastúpil
Ondrej Thaiss. Prešiel do Jelšavy z Nižnej Slanej; neskôr bol kazateľom v
Batizovciach. V r. 1791 pôsobil v Jelšave Ondrej Bobák a r. 1794 Pavol Černok. | Rezik_Gymnaziologia-3-diel-Skoly-malomestske.html.txt |
Nášmu poetovi![1]Pavol Országh-Hviezdoslav svätí 2. februára tohto roku svoje päťdesiatročné narodeniny,
a niet slovenského srdca, ktoré by mu nezaplesalo v ústrety! Kamkoľvek zaletí chýr o tomto
milom sviatku, pohne sa v ľuďoch zvláštny, horúci cit, čistý od každej prímesi, lebo Bohom
nadchnutý spevec stojí vysoko nad dennou vravou, nad záujmami, stranami, školami,
politickými prúdmi a premenami. Hovoria vzduchoplavci, že tam na výšinách je vzdušná
vrstva, neprístupná vetru a chmáram. Z takejto nedotknutej výšavy, ponad všetky prúdenia,
hľadí náš poeta na zem i na hviezdy. On je tostálev národe, princíp
neskrušiteľnej sily, veľkosti, tíšiny. Poézia nie je fantóm: ona jepravda, tá najpravdivejšiapravda, trebárs
zotkaná zo zefírnych[2]nitiek fantázie. Tá náhľadná, večná pravda, sídliaca v duši, pravda, sídliaca
hlboko v srdci ľudskom.Smelo povieme svoj súd: Hviezdoslav od jarých dní mladosti po dnešné slávnostné
okamženie, od roku 1868, keď zazneli prvé, neisté zvuky jeho lýry,[3]behom tridsiatich rokov zbudoval pamätník sebe i národu svojmu, stálejší než
bronz a žula. To je už faktom, nepodliehajúcim žiadnemu sporu.Ale dal nám tisíc ráz viac, než slávu „nerukotvoreného“ pamätníka. My tešíme sa výšave a
hrdej stálosti jeho pomníka, ale nechodíme okolo neho ako slabý ponilský obyvateľ okolo
Cheopsovej pyramídy[4]a večne mlčiacej sfingy. My cítime živými srdcami, ako Hviezdoslav podarúva nás
samých sebe, ako po milých stopách pohronského spevca[5]objavuje, vynachádza,presvetľujenárod náš, krásny, no
tak biedne opustený ľud náš slovenský! On až chorobno úzkostlive trasie sa nad ľudom naším
a vpíja sa do jeho duše ubolenej, hanobenej tým najpodlejším oplanstvom, ktoré vzniknúť
mohlo na zemi. Lebo pred Bohom na svedomie, na dušu svoju hovoríme, že slnko, vychádzajúce
na perutiach rannej zory a klesajúce na západe, osvecujúce rujným behom zemeguľu našu,
nespatrilo v tomto století niečo hroznejšieho, ako hyzdenie a umŕtvovanie dobrého,
šľachetného národa nášho, ľudu nášho slovenského!V Hviezdoslavovi táto hrozná sudba národná nevzbudila cit hnevnej horkosti, cit pomsty a
zžieravého jedu. Také elementy neboli v jeho duši; v jeho dobrom, citnom srdci roztavil sa
hnev na veľký, stálytvorivýsmútok, na vnútornú serióznosť v každom
cítení a myslení. Smútok jeho menil sa na duchovné tvorby, arci farby potemnistej, ale
tvorby živé a životodarné. Hviezdoslav bránil národ svoj nie ostrou zbraňou, hotovou i k
nápadu, ale hotovým literárno-umeleckýmskutkom! On staval bašty nášho
žitia a bytia, chrámy a kaplnky pre kult nášho ducha, našej národnosti, našej národnej
osobnosti, našej kultúrnej individuality. Za jeho baštami musí rozviť sa život, z tých
chrámov musí vystupovať blahý tymian, posilňujúci, povznášajúci, oduševňujúci…Na stráži národnej stojí vysoký spevec, nedotknutý nezdarmi vnešnými, ba ani najväčším
zlom, ktoré postihnúť môže národ: rabstvom. On je slobodný ako archanjel, a slobodí
zotročených a unížených! On nás všetkých slobodí, čo by i putá lisli sa na rukách našich.
Do žíl našich vlieva mlunný prúd, aby roztrhnúť mohli hanobné obrúčky.Takíto géniovia sú zriedkavým darom nebies, a jestli by nič iné nehovorilo za istotu
nášho konečného víťazstva, tedy hovorí táto božia milosť, lebo Boh nerozdávamárne svoje najväčšie dary. Len v jednom páde mohlo by sa všetko
zmariť: keby sme my samých seba sprznili nevďakou, neverou, chlapčenskou ľahkomyseľnosťou a
vnútornou zradou. Keby sme my sami ukameňovali proroka skálím, pozbieraným po nečistých
miestach, neslúchali jeho slov a ako pankharti na Eliáša volali na neho z úkrytu pohanné
slová. Keby sme v lieni a chabosti nevedeli zahriaknuť vrahov, ktorí špinia nám našu
najsvätejšiu svätyňu, naše sacrosanctum;[6]keby sme prestali milovať svoj národ, zabudli na Krista pre falošných prorokov
a na naše svetlé slovenské ideály pre bludy manichejské…[7]Od takých hriechov oslobodzuje nás jasná múza Hviezdoslavova. On poukazuje nám javne a
slávne cesty, po ktorých máme kráčať, ukazuje hviezdy, ktoré nás majú viesť k spáse!My sme v tak ťažkom položení, že nemôžeme okázale a dôstojne zasvätiť abrahámoviny[8]nášho veľkého muža, mysliteľa a poetu. Počúvame, že ešte nevinný večierok,
ktorým ho chceli uctiť jeho bližší oravskí a kubínski rodáci, akýsi slúžny zakázal. Uctiť
poetu zakazujú!!No nerozhorčime sa nad brutalitou ľudí nízkych a ošemetných, nerozhorčime sa v tejto
chvíli, ale zaleťme všetci duchom k sladkému spevcovi, pozdravme ho veľkým citom, veľkým
vrelým oduševnením a zavolajme mu: Na mnogaja i blagaja lieta,[9]milý, sladký poeta náš![1]„Národnie noviny“ 1899, č. 13.[2]zo zefírnych— z jemných[3]od roku 1868, keď zazneli prvé, neisté zvuky jeho lýry—
Hviezdoslavove prvé uverejnené príspevky nie sú básne, ale drámy. V „Sokole“ z roku
1868 je odtlačená jeho hra „Vzhledanie“, z roku 1869 smutnohra „Pomsta“.[4]okolo Cheopsovej pyramídy— Cheopsova pyramída je
najrozmernejšia pyramída (jej šírka je 227 m, výška 137 m)[5]po milých stopách pohronského spevca— po stopách Andreja
Sládkoviča[6]sacrosanctum— (lat.) vo význame: to, čo je
najposvätnejšie[7]bludy manichejské— vo význame: nezmyselné bludy (podľa
Manicheja), Manichejovia sú prívrženci náuky zlúčenia kresťanstva s inými
náboženstvami a filozofickými systémami[8]abrahámoviny— 50. narodeniny[9]Na mnogaja i blagaja lieta— (nespr. rus.) Mnoho a blažených
rokov. | Vajansky_Z-dejin-literatury-4.html.txt |
Ohlas srbskej piesne[1][2]Pozerá sa Belhrad zámok dol do Dunaja,pod Belhradom šuhaj Srbín koňa napája;na zámku sa čiernou zmijou bunčuk[3]rozpína,kôň sa plaší — šuhaj bunčuk krížom preklína:„Čo ty plašíš môjho koňa, tieniš pol neba?Počkaj, vstane hrom Dugovič,[4]udrie do teba!“Vyjde k nemu z vody sivej Víla Dunajka,napája mu rúčkou koňa, kára šuhajka:„Oj, junáku! čo ty klnieš bunčuk na veži,vyhrážaš sa Dugovičom, čo pod ňou leží?Pozriže len na západe tie rudé zori,ako sa tam jasná hviezda s mesiacom borí.Jasná hviezda — to Dugovič, vraha tam seká,a Belhrad, prázdny hrob jeho, darmo naň čeká!“Oj, za Boha! biela Vílo, na mňa nestonaj,bo hneď zbarvím načerveno ten sivý Dunaj!I zatisne Srbín mladý kalpak na oči,handžár blysne ponad hlavu, koník poskočí.Šírym poľom búrka letí, ťažko hrom zvoní —a pred búrkou biely sokol, šuhaj na koni.R. 1863[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Banská Štiavnica 1863. Prvý raz Sokol II, 1863, str. 109, 15. marca. V rukop.
Sobraných spevoch 1873 i 1879, v nich napr. táto premena:Sokol:Pod Belhradom šuhaj mladý koňa napájaa na zámku čierny bunčuk vietor rozvíňaSobrané spevy i Spevy 1880:Pod Belhradom šuhajSrbínkoňa napája,na zámku sa čiernou zmijou bunčuk rozpína.Bunčuk vysvetľuje Botto v zošite 1879 ako „turecký prápor z konského chvosta“.[3]bunčuk— odznak tureckej moci na spôsob konského chvosta[4]Dugovič Titus— slávny hrdina bojov proti Turkom, padol v obrane Belehradu r. 1456. Strhol so sebou do priepasti Turka, ktorý chcel na dobýjané hradby zastoknúť tureckú zástavu; tým činom zachránil mesto. | Botto_Ohlas-srbskej-piesne.html.txt |
Hry, zábavy, obyčaje a obrady so spevom spojenéDie traditionalen Volkslieder de Slawen tragen unendlich viel bei die alten
Gebräuche zu erthalten. Daher kommen ihre Feierlichkeiten, ihre Spiele und Tänze noch von
den entferntesten Zeiten her.Abbate Fortis(„Tradičné ľudové piesne Slovanov neskonale prispievajú k zachovaniu starých
obyčajov. Preto aj ich slávnosti, hry a tance pochádzajú ešte z najdávnejších
čias.“Abbate Fortis) | Kollar_Narodnie-spievanky-2-Hry-zabavy-obycaje-a-obrady-so-spevom-spojene.html.txt |
Dr. Gustáv Zechenter[1]Dnes popoludní o štvrtej hodine pochováme v Kremnici dr. Gustáva Zechentera,
najstaršieho, nie-li posledného svedka prvého novodobého historického a spolu spoločenského
i literárneho pohybu, znamenitého dejateľa slovenskej kultúrno-národnej i politickej
renesancie. Tak málo ľudí zo slávnej epochy dožilo vyššieho veku, že okrem slávneho a
nekonečne činného Jozefa Podhradského, všetci ostatní už skryli sa pod zem. Dr. Zechenter,
jestli nemýlime sa, pristúpil k otcom ako posledný, vidný druh a súbojovník za opustený a
sudbou tvrdo tepaný národ slovenský.Meno jeho verejnosti slovenskej zjavilo sa po prvé roku 1848, keď mladý študent na
viedenskej medicínskej fakulte, zachvátený „jarom národov“, ako menuje Helfert[2]prvé ideálne pohyby viedenské, vstúpil do študentskej légie a písal Ľudovítovi
Štúrovi do „Národných slovenských novín“ do Prešporka prvé svoje riadky, ktoré uzreli
svetlo tlačeného slova. „Ex ungua leonem.“[3]Tieto krátke dopisy a opisy viedenských udalostí marcových a pomarcových[4]prezradzujú už hotového spisovateľa a výborného štylistu slovenského. Nevieme
čomu pripísať, že dr. Zechenter neoddal sa intenzívnejšie literatúre, ale iste pri smútku,
ktorý cítime nad jeho sviežou mŕtvolou, zakráda sa nám do srdca veliká ľútosť nad tým, že
nebol nezúhonne verný múze slovenskej a venoval jej len krátke okamihy zaľúbeného
lichotenia a žartovania. Lekárska tvrdá povinnosť, osamelosť uprostred odrodilskej púšti a
možno ešte iné okolnosti nedovoľovali, aby Zechenter stal si pevne medzi prvých a
najvyšších. Na talente, ba geniálnosti mu neschádzalo. A, verte mi, moji milí a drahí,
pevný, samostatný literárny typ je velikou vecou celého národa. Starí Poliaci vraj bili do
pohraničných riek železné stĺpy, aby zvečnili národa svojho slobodné čierťaže; literárne,
vypuklé typy, ba samorastlí tvoriví duchovia sú viac, než „želazne slupy“,[5]to sú nielen „stĺpy“ rodného jazyka a rodnej národnosti, ale oni vyzdvihujú sa
zo zeme a riek a tvoria jasné majáky, svietiace nad hlavami i srdcami prítomných pokolení a
vysielajúc prenikavé lúče ďaleko do hmlistej prešlosti.Laskomerský (to je jeho obľúbený pseudonym) nešiel, zalomiac hlavu, k takémuto cieľu,
ale iba sila jeho vrodeného talentu vyvábila časom z muža-praktika literárne ozóny.
Jaroslav Vlček vo svojej histórii slovenskej literatúry poznamenáva, že „Zechenter v druhej
literatúre (iste myslel v širšej, s vďačným a čulým obecenstvom) bol by sa stal vychýrenou
literárnou osobou“. Nuž, dodávame, k tomu bolo by treba naozaj „zalomiť hlavu“ a drať sa ku
predku. Laskomerský hravo víťazil a ľahké víťazstvá nevedú na najvyšší stupeň Parnasu ani u
čulých a málo čulých národov…A predsa Laskomerský plní takú velikú medzeru v slovenskej literatúre! V „Národných
novinách“ v XI. ročníku 1880, v čísle 116 nachádzame nasledujúcu charakteristiku jeho
literárnej osoby:[6]„Slovenský humor pomkol sa o čerstvý krok napred G. K. Laskomerským, ktorý spojuje
kypiaci humor so štýlom presným, znalosťou jazyka a ľudí našich. Kto u nás nepoznal by
Štefana Pinku, tohto pilného a jediného dopisovateľa slovenského z rozličných vojen a
výprav? Sotva sa nájde čítať vediaci Slovák, ktorému by neboli slzy smiechu vrazili do očú
pri čítaní jeho dopisov. Čo slovo, to vtip, a čím viac privykáš na spôsoby a zvraty
znamenitého virkli-kaprála, tým viac cítiš komickú silu autorovu. Avšak Laskomerský je
nielen nevyrovnaný humorista, ale rozprávač opravdu milý a nadaný. Jeho rozpravný štýl je
samá presnosť, myšlienka stojí úzko vedľa myšlienky, niet medzi nimi prázdnoty. Najlepšie
dokazuje to povesť ,Lipovianska maša‘ a ,Zobrané žarty a rozmary‘. Tu nájdeme, že je
Laskomerský majster dialógu. Zvláštny ráz majú Laskomerského cestopisy. Verné, objektívne
opisovanie, ostré pozorovanie, veselý tón držia čitateľa mocne v klepetách. Každá jeho
práca ožiarená je teplým slnečným lúčom; i prísne vedecké miesta v dielach jeho čítajú sa
ľahko ako román, jeho náuka tlačí sa sama sebou človeku do hlavy. Nevdojak mi prichádza na
um Hyrtl s jeho učebnou knihou o topografickej anatómii. Ako tento veľký majster prednášky,
tak i náš Laskomerský učí žartom a vie najsuchšie spríjemniť svojím chutným spôsobom
prednášania. Iste nemýlim sa, keď poviem, že Laskomerský patrí medzi prvých slovenských
štylistov!“Dodávame k tomuto, že „Lipovianska maša“ patrí k najlepším prozaickým prácam na
Slovensku. V nej je to, čo mnohým chýba — pravá poézia a jemné čutie prírody a prírodných
zjavov. Mala by robiť školu a odvrátiť mladý podrast od banálnosti a prozaickej suchoty.
Bez poézie niet života, bez srdca a vznetu niet učenia.Najčinnejšia literárna doba jeho života je 1860 — 1880. Mnohé je roztrúsené po
časopisoch ťažko prístupných, preto bolo by radno všetko zozbierať a tak postaviť
znamenitému mužovi nerukotvorný pamätník. Zišiel do mohyly ako osemdesiattriročný starec!
Nech mu je ľahká zem a večná sláva v národe!![1]„Národnie noviny“ 1909, č. 99.[2]Helfert— Helfert, Jozef Alexander (1820 — 1910), rakúsky
politik a historik. Zaoberal sa hlavne štúdiom rakúskych dejín od roku 1848.[3]„Ex ungua leonem“— (lat.) významove: podľa pazúra spoznáš
leva[4]opisy viedenských udalostí marcových a pomarcových— v sérii
článkov, uverejňovaných v „Slovenských národných novinách“ 1845 — 1848, písal o
viedenských predrevolučných i revolučných udalostiach[5]„želazne slupy“— (poľ.) železné stĺpy[6]V „Národných novinách“, v XI. ročníku 1880, v čísle 116, nachádzame
nasledujúcu charakteristiku jeho literárnej osoby— jej autorom je sám
Vajanský v článku „Literárne rozpomienky“. V tejto knihe na str. 118 — 119. | Vajansky_Z-dejin-literatury-5.html.txt |
VstupČasy moje mladistvé, zmizly ste mi, zmizly,rozpomienky vaše vždy tanú mi na mysli.Ufrnkly ste, ubrnkly, ani sníček, rýchlo,spiacemu keď junovi pierce pod nos pichlo.Zanikly ste, zanikly, nečakane, v chytre,mydlová ni bublina, keď sa prst k nej pritrie.Ako lístok ružový, keď začína chradnúť,sotvy sa ho dotkne dych, musí, musí padnúť…Časy, časy tekavé, vy včeličky úľa,kde ste sa mi podely, kde sa roj váš túla?Lietate po lúčinách, po alejach parkov,ssajete med sladunký s veselosťou jarkou.Bzukáte po akácoch, po pohankách bujných,sledujete škorvánkov, prepelíc shon čujných.A či hádam krutými stíhané ste vetry,ľudkovia vás nehája, ibák Pán Boh šetrí?…Časy, časy spevavé, vtač vy lesov dumná.kedyže sa aspoň raz obaknete u mňa?Laškujete po horách, bujuríte stráne,trudného mňa mĺkvoty necháte na láne.Družín vašich koncerty hájom víria, chrasťou,valachov i hubárky uslatkujúc slasťou.A či azda mlčíte, rozohnaté víchrom,trasúce sa po dierach, úskalí po príkrom?…Časy, časy laškovné, svižké srnky, bodré,duch do vašej krajiny pachtivo sa vodrie.Skackáte si povoľne, dúbrav jete trávu,kryštálovú patrčín upíjate riavu.Šanty, ranty stvárate po drnisku, húšti,až vám rupká rázga, klesť, pod nôžkami chruští.Alebo psie paskudy, ručníc broky — hútam —vrepily sa do tiel vám, žhavé rany sú tam?…Časy, časy slobody, rybky moje ladné,čo mi na um teniete, obličaj mi bľadne.Kochal som sa v ichre vám, na šibrinky díval,zhúkly, zjakly prúdy riek, odniesol vás príval.Odpluly ste, odpluly v cudzie sveta diale,zabudnuv ma u brehov žiaľu ctivieť stále.Ušly ste mi s vodami za vlasť milú, horskú:mušle, perly, koraly — ríšu bádať morskú…Časy, časy fantivé, jazerenky šumné,kedyže sa s dôverou pritúlite ku mne?Pohladkáte sluchy mi, cmuknete ma bozkom,že sa chutne pohúpam v nadchnutí raz božskom.Nashŕnate perestých krások Flóry nával,budeže to pôžitok, ako som prv mával!A snótite chorovod, kalamajky čarné,že sa zhreje duše kút, hoc i telo starne…Časy, časy blaživé — stoň, bedákaj, chceš-li, —žily, kvitly, zvädnuly, k hrobov lipám prešly.Posoším však tátoša, vzpružím vôle krýdla,vyšiniem sa k blankytu, prezriem tvorov sídla.Poprekutám grúňov taj, krovie lazúr, pniská,kde honelník jahňatám na dúčeli píska.Kuknem sady, hniezďatká, všakú divín skrýšu,malebných brál ssutiny, čo dejami dýšu.Prejdem vábnych vlny plies i sihotí piesok,vzorné lazov robuše i panenky viesok.A pritržkám dovedna Urániu všetku:kratochvíle, vážny krok, zlatohlav i cetku.Úslň — zápač, teplo — chlad, radosti aj bôle,jako sa mi naskytly z minulosti vôle.A lapím sa roboty a pri žuve drienokuvijem si z nebohej vzácnej doby vienok.V. 2. X. 1912 | Polsky_Tempi-passati.html.txt |
I. PodludníciDantes nebol ešte ani deň na palube tartany, a už vedel, s kým má do činenia. Ctihodný
kapitán „Mladej Amálie“, tak sa volala germánska loď, hoc aj nechodil do školy abbého
Fariu, poznal skoro všetky reči, ktorými sa hovorí popri tom veľkom jazere, nazvanom
Stredozemným morom, od arabčiny až po provensalčinu. Mohol sa teda ľahko dorozumieť,
nepotrebujúc pomoc tlmočníkov, ľudí to obťažných a často nediskrétnych, či už s loďami,
ktoré stretal na mori, alebo malými, pozdĺž brehu uviaznutými bárkami, ktoré oslobodzoval,
alebo konečne s ľuďmi bez mena, bez domoviny, bez zrejmého povolania, akých je vždy dosť na
dlažbách nábreží, lemujúcich morské prístavy, ktoré žijú z mysterióznych a skrytých
prostriedkov, o nich si nemožno iné myslieť, ako že pochodia od Prozreteľnosti, lebo nemajú
ľudským okom viditeľných prameňov výživy: uhádneme, že Dantes sa ocitol na palube
podludníckej lode.Kapitán prijal na palubu Dantesa s určitou nedôverou; poznali ho veľmi dobre všetci
pobrežní colníci, a keďže medzi ním a tými pánmi trvala stále výmena ľstí, pretekajúc sa v
obapolnej zručnosti, zo začiatku si myslel, že Dantes je tajným povereníkom colného úradu,
ktorý upotrebuje tento dôvtipný prostriedok na odhalenie nejakého obchodného tajomstva. Ale
skvelý výsledok prekonanej skúšky, keď obrátil všetky plachty po vetre a namieril s loďou v
smere najkratšom, presvedčil ho úplne. A potom, keď zbadal ten ľahký oblak dymu, ktorý sa
hrebeňom vznášal nad hradbami ifského zámku, a začul výbuch vzdialeného výstrelu, sišlo mu
na um, že prijal na loď toho, komu patrí česť delového výstrelu, ako pri príchode a odchode
kráľovi. To, musíme uznať, znepokojovalo ho už menej, ako keby novoprichádzajúci bol býval
colník. Ale aj táto druhá domnienka pri pohľade na nového námorníka zmizla onedlho práve
tak ako prvá.Edmond bol teda vo výhode, vediac, čím je jeho kapitán, kým jeho kapitán nemohol vedieť,
čím je on; s ktorejkoľvek strany obliehal ho starý námorník alebo jeho kamaráti, vydržal
pevne a nepodriekol sa, udávajúc množstvo podrobností o Neapole a Malte, ktoré poznal ako
Marseille, držiac sa neochvejne pôvodného výmyslu, ktorý robil česť jeho pamäti. Teda
Janovčan sa pri všetkej svojej prefíkanosti dal nabrať Edmondovi, pri ktorom svedčila jeho
skromnosť, námornícka skúsenosť a nadovšetko obratná pretvárka.A potom, Janovčan bol iste z tých vtipných ľudí, ktorí vedia len toľko, koľko majú
vedieť, a veria len tomu, čomu chcú veriť.V takej reciprocite postavenia došli do Livorna.Tam mal Edmond prekonať novú skúšku: či totiž po štrnástich rokoch, odkedy sa nevidel,
pozná sám seba; zachoval si dosť jasnú predstavu o tom, ako vyzeral za mladi, teraz sa mal
vidieť v mužnom veku. V očiach kamarátov splnil sľub: Dantes bol už dvadsať ráz pristál v
Livorne, poznal teda holiča v ulici sv. Ferdinanda. Vošiel k nemu, dať si ostrihať fúzy a
vlasy.Holič pozrel s počudovaním na mužského s dlhými vlasmi a fúzmi, ktorý sa ponášal na
niektoré z Tizianových krásnych hláv. V tom čase nebolo módou nosiť také dlhé fúzy a vlasy:
dnes by sa holič čudoval tomu, že človek, obdarený takými veľkými fyzickými prednosťami,
umienil si, že sa ich zbaví.Livornský holič dal sa bez poznámky do práce.Keď dokončil prácu a keď Edmond cítil, že má celkom holú bradu a na obvyklú dĺžku
pristrihnuté vlasy, žiadal si zrkadlo, aby sa v ňom obzrel.Dantes prišiel do ifského zámku s okrúhlou, usmievavou a prekvitajúcou tvárou šťastného
mladíka, ktorého prvé kroky do žitia boly ľahké a ktorý sa spoliehal na budúcnosť ako na
prirodzený dôsledok minulosti: to všetko bolo drsne zmarené.Jeho oválna tvár sa nadĺžila, usmievavé ústa stuhly v pevných črtách, svedčiacich o
odhodlanosti; jeho obrvy sa klenuly pod jedinou dumavou vráskou; v očiach mu tkvel hlboký
zármutok, z ich hĺbky zavše vyšľahly tmavé blesky mizantropie a nenávisti; jeho pleť,
ktorej sa tak dávno netklo denné svetlo a neožiarily ju lúče slnca, mala priesvitnú
bledosť, tvoriacu, ak je tvár lemovaná čiernymi vlasmi, aristokratickú krásu ľudí zo
severu; hlboké vedomosti, ktoré si získal, okrem toho vrhaly na jeho tvár jas umnej istoty;
popritom si získal i — hoc aj od prírody bol obdarený dosť vysokou postavou — tú mohutnú
zdatnosť, ktorú majú telá, koncentrujúce silu stále len v sebe.Po elegancii nervóznych a krehkých foriem nasledovala pevnosť oblých a svalnatých
tvarov. Jeho hlas zmenily modlitby, vzlyky a kliatby, vyznieval zavše kovovým timbrom
divnej nežnosti, a zas drsným a skoro chríplym zvukom.Okrem toho jeho zrak, stálym pobytom v tme a šere, nadobudol schopnosť rozoznávať
predmety v noci, akou sú obdarené oči hyeny a vlka.Vidiac sa, Edmond sa usmial: bolo nemožné, aby ho poznal — ak ešte mal akého — hoc aj
jeho najlepší priateľ.Majiteľ „Mladej Amálie“, ktorému na tom veľmi záležalo, aby si udržal v družine človeka
takého cenného, ako bol Edmond, ponúkol mu istý preddavok na účet budúcich podielov a
Edmond ho prijal. Keď vyšiel od holiča, ktorý s ním urobil prvú zmenu, jeho prvou starosťou
bolo zájsť do obchodu a kúpiť si úplný námornícky oblek; tento oblek, ako je známe, je
veľmi jednoduchý: skladá sa z bielych nohavíc, pruhovanej košele a frygickej čiapky.V kroji zjavil sa Edmond pred kapitánom „Mladej Amálie“, nesúc zpät Jacopovi požičanú
košeľu a nohavice, a musel mu rozpovedať svoju príhodu. Majiteľ nemohol v tomto driečnom a
elegantnom námorníkovi poznať človeka s hustou bradou, s morskými trávami vo vlasoch a s
telom, premoknutým morskou vodou, ktorého prijal nahého a polomŕtveho na palubu svojej
lode.Uchvátený jeho zjavom, znova vyzýval Dantesa, aby zostal v jeho službách. Ale Dantes,
ktorý mal svoje vlastné zámery, nechcel prijať dlhší ako trojmesačný záväzok.Ináče mužstvo „Mladej Amálie“ bolo veľmi čulé a prísne podriadené rozkazom kapitána,
ktorý nemal obyčaj mrhať čas. Sotva bol týždeň v Livorne, a vyduté boky lode už boly
naplnené maľovanými mušelínmi, zakázanou bavlnou, anglickým prachom a tabakom, na ktorý
tabaková réžia zabudla udrieť svoju pečať. Šlo o to vyplaviť sa so všetkým tým z Livorna
bez zaplatenia cla a vylodiť to na korzickom pobreží, zkade istí podnikatelia dopravili by
tovar do Francúzska.Odišli; Edmond zas brázdil azúrové more, prvý obzor svojej mladosti, ktorý vo väzení tak
často bol vidinou jeho snov. Vpravo nechal Gorgonu, vľavo Pianosu a smeroval ku vlasti
Napoleona a Paoliho.Keď na druhý deň kapitán vystúpil na palubu, čo robieval dosť často, našiel Dantesa
opretého o kraj lode a hľadiaceho s divným výrazom na skupinu žulových skál, ktoré slnce
oblievalo ružovým svetlom: bol to ostrov Monte Cristo.„Mladá Amália“ nechala ho bokom asi na tri štvrtiny míle a pokračovala v ceste na
Korziku.Dantes dumal, plaviac sa popri tomto ostrove, ktorý pre neho mal také zvučné meno, že by
sa mohol len vrhnúť do mora, plávať pol hodiny, a bol by na tej zasľúbenej zemi. Ale čo by
tam robil bez nástrojov, potrebných na odkrytie pokladu, bez zbraní na jeho obránenie?
Okrem toho, čo by povedali námorníci? Čo by si myslel majiteľ? Bolo treba čakať.Na šťastie Dantes vedel čakať: na slobodu čakal štrnásť rokov; teraz, keď bol slobodný,
mohol bezpečne čakať pol roka alebo rok na bohatstvo.Keby mu bol niekto núkal slobodu, či by ju nebol prijal bez bohatstva?A napokon, či to nebolo len vybájené bohatstvo? Splodené chorým mozgom úbohého abbého
Fariu? Či nezomrelo súčasne s ním?To je síce pravda, že list kardinála Spadu bol neobyčajne precízny.A Dantes si opakoval v duchu list od začiatku až do konca, nezabudol z neho ani slova.Zavítal večer; Edmond videl, ako prechádza ostrov všetkými odtienkami, ktoré prináša so
sebou súmrak, videl, ako sa pre každého stráca v tme. Ale Dantes so zrakom, zvyknutým na
tmu väzenia, videl ho určite stále, lebo zostal na palube posledný.Na druhý deň sa zobudil vo výške Alerie. Lavíroval celý deň; podvečer vzbĺkly na pobreží
vatry. Podľa polohy vatier poznali bezpečne, že možno vyloďovať, lebo miesto vejky vytiahli
na sťažeň malej lode lampáš; priblížili sa teda na dostrel ku brehu.Dantes si všimol, že majiteľ „Mladej Amálie“, blížiac sa k pevnine, pravdepodobne s
ohľadom na slávnostnú okolnosť, dal pripevniť na palubu dve malé, mažiarom podobné otáčacie
delá, ktoré mohly bez veľkého hukotu vystreliť na tisíc krokov radostnú štvorlibrovú guľu.V tento večer však bolo to opatrenie zbytočné. Všetko sa odbavilo najhladším a
najzdvorilejším spôsobom. Štyri člnky sa priblížily bez ruchu k lodi, ktorá, pravdepodobne
na ich počesť, spustila aj svoj člnok, a tak päť člnkov sa poponáhľalo, že o druhej hodine
ráno všetok náklad z „Mladej Amálie“ bol dopravený na pevninu.Kapitán natoľko dbal na poriadok, že ešte v noci rozdelil prémie: každý chlap dostal
podiel vo výške sto toskánskych libier, čo je asi osemdesiat frankov našej meny.Výprava však nebola skončená; zamierili k Sardínii. Bolo treba zas naložiť loď, ktorú
práve odbremenili.Druhý výkon prekonali práve tak šťastne ako prvý; „Mladá Amália“ mala hojnú žatvu.Nový náklad bol určený pre kniežatstvo luccské. Skladal sa skoro výlučne z havanských
cigár, xereského vína a malagy.Tam sa pohádali s colným úradom, večným nepriateľom kapitána „Mladej Amálie“. Jeden
colník a dvaja námorníci boli ranení. Dantes bol jedným z tých námorníkov; guľka mu
preletela mäsom ľavého pleca.Dantes sa skoro tešil tej šarvátke a bol rád tomu poraneniu, tie prísne učiteľky ho
poučily, ako sa vlastne díva na nebezpečenstvo a s akým srdcom znáša utrpenie. Na
nebezpečenstvo pozeral s úsmevom, a súc ranený, hovoril s gréckym filozofom: „Bolesť nie je
zlo.“Okrem toho pozeral na smrteľne raneného colníka, ale buď pod vplyvom rozpálenej krvi,
buď ochladnutia ľudských citov ten pohľad pôsobil na neho len slabým dojmom. Dantes bol na
ceste, ktorou chcel prejsť, a sledoval cieľ, ktorý chcel dosiahnuť: jeho srdce menilo sa mu
v hrudi na kameň.Jacopo, ktorý ho videl klesať, považoval ho za mŕtveho, priskočil k nemu, zdvihol ho, a
keď ho napokon zdvihol, ošetroval ho ako znamenitý kamarát.Tento svet teda nebol taký dobrý, akým ho videl doktor Pangloss, ale nebol ani taký zlý,
akým ho videl Dantes, keď tento človek, okrem dedičstva podielu nemajúc čo očakávať od
svojho druha, vidiac ho domnele zabitého, cítil taký hlboký zármutok.Na šťastie bol Dantes, ako sme povedali, len ranený. Vďaka bylinám, natrhaným v istom
čase, ktoré sardínske babky predávaly podludníkom, rana sa zahojila veľmi rýchlo. Tu chcel
Edmond skúsiť Jacopa; núkal mu ako odmenu za ošatenie svoj podiel, ale Jacopo ho rozhorčene
odmietol.Pre túto sympatickú oddanosť, ktorú Jacopo prejavil Edmondovi od prvej chvíle, keď ho
videl, venoval Edmond Jacopovi tiež do istej miery svoju náklonnosť. Jacopo si však viacej
nenárokoval: pudove vycítil, že Edmond stojí svrchovane vysoko nad svojím postavením, ktorú
okolnosť podarilo sa Edmondovi pred ostatnými zatajiť. Dobrý námorník sa uspokojil s tým
málom, čo mu udeľoval Edmond.Cez dlhé dni, keď loď, vďaka priaznivému vetru, ktorý jej vial do plachiet, šinúc sa
bezpečne azúrovým morom, potrebovala len činnosť kormidelníka, Edmond s námorníckou mapou v
ruke stal sa na palube Jacopovým učiteľom, ako chudák Faria stal sa jeho učiteľom. Ukazoval
mu polohu pobrežia, vysvetľoval mu odchyľovanie sa busoly, učil ho čítať v tej veľkej
otvorenej knihe nad našimi hlavami, ktorú menujeme oblohou; na jej azúr Boh písal
diamantovými písmenami.A keď sa Jacopo spytoval:„Načo sa má taký úbohý námorník, ako som ja, učiť všetkým týmto veciam?“Edmond odpovedal:„Ktovie? Azda sa raz staneš lodným kapitánom: tvoj rodák Bonaparte stal sa cisárom!“Zabudli sme povedať, že Jacopo bol Korzičan.V tom stálom premávaní uplynuly tri mesiace. Edmond sa stal práve takým obratným
pobrežným plavcom, ako bol predtým chrabrým námorníkom; soznámil sa so všetkými podludníkmi
celého pobrežia, naučil sa všetkým mornárskym znameniam, ktorými sa títo polovičatí morskí
lúpežníci medzi sebou poznávali.Okolo svojho ostrova Monte Cristo za celý ten čas plavil sa rozličným smerom asi dvadsať
ráz, ale ani raz sa mu nenaskytla príležitosť na pristátie.Rozhodol sa teda:Že keď mu vyprší smluva s kapitánom „Mladej Amálie“, hneď si prenajme malú bárku (Dantes
to mohol urobiť, lebo na tých rozličných cestách nastrádal asi sto piastrov) a vyberie sa
pod nejakou zámienkou na ostrov Monte Cristo.Tam by mohol cele slobodne podniknúť pátranie.Nie cele slobodne, lebo by ho iste stopovali jeho sprievodcovia.Ale na svete treba sa raz na niečo odvážiť.Vo väzení stal sa Edmond obozretným, a radšej by sa nebol na nič odvážil.Ale akokoľvek hľadal vo svojej plodnej obrazotvornosti, nenachodil iné východisko, ako
dostať sa na vytúžený ostrov, ako dať sa ta doviezť.Dantes sa v tejto nerozhodnosti kolísal, keď kapitán, ktorý mu veľmi dôveroval a mal sto
chutí podržať ho vo svojich službách, raz večer chytil ho pod pazuchu a zaviedol do
hostinca vo via del Oglio, v ktorom sa obyčajne schádzala livornská vyberaná spoločnosť
podludníkov.Tam hovorili obyčajne o veciach pobrežia. Dantes prišiel už dva alebo tri razy na túto
námornícku burzu, a vidiac tu odvážnych morských lupičov, ktorých splodilo pobrežie, majúce
asi dvojtisícmíľový obvod, spytoval sa sám seba, akú moc by mal v rukách človek, ktorý by
bol schopný pohybovať podľa svojej vôle všetkými tými spojenými a rozbiehajúcimi sa
vláknami.Teraz šlo o veľkú vec: išlo o loď, vezúcu náklad tureckých kobercov, orientálnych látok
a kašmíru; bolo treba vyhľadať neutrálne územie, kde by sa mohla uskutočniť výmena, a potom
pokúsiť sa o vylodenie tovaru na francúzske brehy.V prípade zdaru kynula ohromná odmena; malo pripadnúť päťdesiat až šesťdesiat piastrov
na mužského.Kapitán „Mladej Amálie“ navrhol na vylodenie ostrov Monte Cristo, ktorý, súc cele pustý,
bez vojska a colníkov, zdal sa za čias pohanského Olympu do prostriedku mora umiestený
Merkúrom, bohom obchodníkov a zlodejov, ktoré dve triedy my oddeľujeme, ak nie rozlišujeme,
a ktoré starý vek, tak sa zdá, kládol do jednej kategórie.Pri mene Monte Cristo zachvel sa Dantes radosťou. Vstal, aby utajil vzrušenie, a obišiel
zadymenú krčmu, v ktorej jazyky celého sveta miešaly sa s rečou francúzskou.Keď sa zas vrátil k dvom spoločníkom, bolo rozhodnuté, že pristane na Monte Cristo a že
sa vystrojí na výpravu hneď nasledujúcu noc.Edmond, ktorého pritiahli k porade, bol toho náhľadu, že veľké podniky, ak sa majú
podariť, musia byť rýchlo uskutočnené.Na ustálenom programe sa teda nezmenilo nič. Dohodli sa, že budúci večer vytiahnu kotvy
a budú hľadieť, aby pozajtre večer, keďže more bolo krásne a vietor priaznivý, dostali sa
do vôd neutrálneho ostrova. | Dumasst_Grof-Monte-Christo-II.html.txt |
PredmluvaZasvätenie storočia Kuzmányho narodenia (r. 1906), ktoré obrátilo myseľ našu na tohoto
národného bohatiera a dalo podnet k hlbšiemu nahliadnutiu do jeho ducha a práce, priviedlo
nás ku vzácnemu poznaniu, že v Karlovi Kuzmánym máme veľkého ducha, ktorý zaujíma dôstojné
miesto v rade našich najprednejších repräzentantov, že je o moc väčší a vzácnejší, než sme
si ho dosiaľ kedykoľvek cenili. Tomuto poznaniu dal výraz Vajanský vo svojej prednáške: „i
vidíme, presvedčujeme sa o tom, čo sme dosiaľ len šípili, že máme v Kuzmánym veľkého
básnika, ktorého postaviť môžeme na rovný piedestál s Kollárom, Sládkovičom, Chalupkom.“[1]A nielen básnika veľkého máme v ňom. Práve tak veľkým sa dokázal ako kňaz, ako
národovec, ako organizátor, ako vedátor, ako vychovávateľ národa.Skutočne, keď sa vhĺbime do povahy, do duševnej dielne týchto otcov, patriarchov národa
nášho, ako bol Kuzmány a s ním Kollár, potom Lichard, Hodža, Hurban, Štúr a iní, prichodí
nám s hlbokou pokorou a obdivovaním vzdať úctu ich duchom. Ako boli ustarostení o svoj
národ! Len čiastku tej starosti a s ňou spojeného oduševnenia i konania, a národ náš musel
by prekvitať! Nemožno je sa diviť, že títo mužovia videli už brieždiť sa zore národného
slovenského života. Bol to optimizmus, založený na vnútornej sile, na sebadôvere. Vycítime
pri nich snahu, dopriať všetko dobré národu. Ba razom chceli potisnúť biedny národ
slovenský do popredia. Kde badali, že by bolo treba pomáhať, už tam boli. Vzory najnovšie
na každom poli, ešte sa len písalo o nich po časopisoch, už uvádzali i k nám. Dvíhať národ,
nahradiť v krátkosti tisícročnou nečinnosťou zameškané, to bola ich snaha, to struna, ktorá
ich ku každému činu roznietila.Z týchto mužov, skutočne otcov národa, bol Karol Kuzmány. Preto vďaka spolku
„Tranoscius“, že vypísaním súbehu, dal podnet a chuť k oceneniu práce jeho, k opísaniu jeho
života a jeho doby vzhľadom na náš národ a na jeho tohočasné dejiny.Zasluhuje si toho Kuzmány, ale žiada si a potrebuje to i sám národ. Lebo životopis
veľkých ľudí má veľký výchovný význam. Je v ňom istá príťažlivá sila. Mládež na príkladoch
otcov svojich sa vychováva. Preto bez nútenia rada číta životopisy veľkých mužov.S vedeckého však stanoviska životopis repräzentačného človeka má ten význam, že slúži na
objasnenie, na vysvetlenie diela, smýšľania, ducha jeho. Lebo k duchu diela prispieva
mnohým nálada, často len chvíľková a zavše dobová. Preto životopis má za povinnosť
vystihnúť náladu túto a tak prispieť k vysvetleniu diela, srozumiteľnejšou urobiť náladu,
pochopiteľnejším ducha, v diele sa javiaceho.Tieto dva významy životopisu, tieto dva požiadavky jeho budeme mať pred sebou pri ďalšej
rozprave. Takáto práca o Kuzmánym a jeho dobe je ťažká, je priekopná. Treba ísť k samým
prameňom, do starých knižníc. Málo sa dosiaľ napísalo o ňom, a i to je už potratené. Jeho
práce sú prachom zapadnuté, ak vôbec sú ešte zachované u niektorého bibliofila. I k tejto
práci len na viac miestach som môhol ako-tak posbierať diela Kuzmányho. Viacej pánov mi
láskave zapožičali knihy, ktoré zachovali v svojich knižniciach. I vnukovia veľkého Karla
mi s najväčšou ochotou prepustili všetko, čo sa u nich zachovalo, menovite vzácny, v
rukopise zachovaný životopis Karla Kuzmányho, pôvodne pre „Slavische Blätter“ napísaný, ale
podopĺňaný, potom familiárne dáta o rodine Kuzmányovskej.Všetkým ct. pánom, ktorí mi už čímkoľvek boli na pomoci, i na tomto mieste vzdávam
srdečnú vďaku.V Krupine, 1916.[1]Slov. Pohľ. 1906, str. 687. | Bujnak_Dr-Karol-Kuzmany-Zivot-a-dielo.html.txt |
Riadenie v životeSynu! keď raz vstúpiš
do prúdu života,
zkusíš, čo je svetská
zlosť, a čo dobrota.
Mužne snášaj všetko
čo ťa potká v svete,
veď znáš, že sa dobré
so zlým vždycky plete.
Ty hľaďdolu k hrobu,horek Stvoriteľu,zpätna svoj počiatok,napredk svojmu cieľu.
Dľa toho sa spravuj
na života púti:
k šomraniu na časnosť
nič ťa neprinúti. | Rizner_Od-srdca-k-srdcu.html.txt |
Trinásta pieseňZ denníka priateľovhoBolo to roku 1845. Prechádzal som sa so svojím priateľom v okolí mesta P.[1]Bol pekný sobotný večer, ale teraz ani jeden z nás proti našej obyčaji nebol pohrúžený v
citoch, ktoré krásna príroda a velebný západ slnca budí v ľudských prsiach, bo bola sa strhla
medzi mnou a mojím priateľom Adolfom malá hádka.„Never, braček môj zlatý!“ hovorím ja Adolfovi, „never svojmu klamlivému zdaniu…“„Veď ja to uznávam,“ skočí mi on do reči, „že rozdiel byť musí a že naozaj je medzi duchom
slovenským a germánskym. Ale to si nijako nedám odškriepiť, že by naši básnici museli byť samí Platónovia[2]a že by slovenské básnictvo nesmelo mať nijakú romantiku. Prosím ťa, Karol môj,
čože tvorí básnikov, čo ich nadchne nadzemským vzletom?… Jedine láska. Uznávam síce, že
neromantická láska k vlasti tvorí Zrínskych[3]a Dugovićov,[4]láska k národu Holubych a Šulekov,[5]láska k pravde Husov, a verím, že láska božia stvorila Krista, viem, že ona je tá
iskra všesvetov, ten obraz boží v nás, bo sám boh je láska. Ale z druhej strany láska ku kráse
stvorila Petrarcu,[6]Sládkoviča a stá iných pevcov, ktorí zahoreli ohňom lásky k svojim ideálom, ona…“„Dobre, brat môj,“ pretrhol som ho, „to je isté, že ani slovenské básnictvo nemôže byť bez
výjavov takej lásky, lenže u nás nieto toho zúfania a zvíjania sa, u nás nieto toho slepého
zajedania sa do náruživosti, u nás nieto toho večného, takmer cieľ nemajúceho túženia. Veď som
ani ja nie z tých prepiatych, ktorí čistú lásku ku krásnemu pohlaviu celkom zatracujú a
slovenskosť jej odopierajú. Bo trebárs by i budúci svet slovanský a jeho básnictvo túto lásku
snáď ináč postavilo, ja si vždy to pripamätúvam, že sme teraz ešte len akoby na priechode, na
dlhom, medzi dvoma rozdielnymi krajinami stojacom moste, na ktorom stretajú sa dva svety
rozličného ducha a z ktorého jeden kráča do kraja rozpomienok na krásnu minulosť, keď sa druhý
nádejne díva na veľkú budúcnosť. A v tomto priechode, tak myslím, podobné otázky ešte ani
vyvarené byť nemôžu, bo ich obyčajne sám život zodpovie, ba sú rezultátom samého života, ktorý
sme my ešte nemali.“„Bože môj, Slovák som,“ hovoril rozsmútený Adolf po dlhšej prestávke, „Slovák som a vy mi,
bračekovci, slovenskosť odopierate, ba mnohí ma nazývajú Nemcom a ľahkomyselným fantastom!…
Nepoznáte, bračekovci, alebo mňa, alebo seba.“Mal som roboty, kým som zas svojho priateľa Barína rozhovoril, bo keď sa rozžialil zvlášť
nad tým, že ho priatelia nepoznajú a krivo posudzujú, vtedy ťažko navracala sa mu veselosť.Vyšli sme na vŕšok a hľadeli sme na striebornú pod nami tiahnucu sa stužku Dunaja a šum
mestského ruchu zďaleka doznieval pri našich ušiach. Slnce zapadlo. Barín utíchol, zamyslel
sa. Stál ako nemá socha, ktorej city a myšlienky prezrádzajú iba ťahy tváre dlátkom umelca
vyjadrené. Tak stál Adolf nemo, zamyslene a ťahy jeho tváre zreteľne vraveli, že horúca túha
zmocnila sa mladíkovej duše a srdca.Adolf Barín bol asi dvadsaťročný šuhaj, nalezenec, ktorý nepoznal vlastných rodičov.
Vychoval ho istý statočný kňaz, ktorý nemal vlastných dietok. K teológii síce nemal vôle, ale
študoval ju, nie preto, aby si snáď v budúcnosti ako kňaz vyživenie zaopatril, ale… on vlastne
sám nevedel prečo. Myslím, že iba preto, bo to vtedy bol taký zvyk a možno, že i kvôli svojmu
vychovávateľovi a dobrodincovi, aby mu v dňoch staroby a slabosti mohol byť na pomoci. Ako
hovorím, bol iba asi dvadsaťročný šuhaj, ale už v každom ohľade takmer celkom zrelý, o čom
svedčili vzhľadom na telesnú stránku i jeho, belavým vlasom husto zarastené pery. Postavy bol
vyššej, údov slabých. Tvár jeho bola pre chlapa snáď až pribiela a zaujímavá. Jeho modré oči
mu zväčša akoby umierali nekonečnými žiaľmi a iba zriedka ziskrili sa mu ako blesk nad Tatrou,
keď hnevom rozbúri sa modrá klenba nebies. Adolfovo čelo bolo vysoké a jeho belavé vlasy v
hybkých kučerách zakrývali mu dlhý krk.Môj Adolf bol dakedy veľmi neobyčajný šuhaj, ktorý svojím životom vôbec dokazoval, že nie
je z tých pedantov, čo vyhlasujú veselosť mladosti hneď za skazenosť, poetickú povahu ducha za
fantastiku a túžby mladej duše za číre svetáctvo. Bol on človek nešanovlivý, bo keď mal
peniaze, trovil ich bez pomyslenia na budúcnosť. O minulosti a budúcnosti svojej vôbec nerád
vravel, ale na takýto jeho vývin mala veľký vplyv tá okolnosť, že bol nalezenec, sirota bez
otca, matere, bratov. Medzi seberovnými priateľmi býval rozpustilo veselý, v samote ale
zádumčivý, iba i so mnou, keď bol sám, nikdy dáke ľahké slovo z jeho úst nevyšlo. To je dôkaz,
že viac pre druhých než pre seba býval veselým a že veselosť jeho nebola srdečná a úprimná. Na
svoje šaty dakedy nič nedbal, a niekedy sa zase vystrojil a vycibril sa ako najprvší švihák.
Obidvoje mu veľmi pristalo. V karty nehrával, tým viac ale na guľkárni (biliarde). Víno málo
píjal, pálené nikdy, ale piva vo veselej spoločnosti veľa. Svoje slobodné hodiny trávil vo dne
kreslením a maľbou krajiniek, hraním na piane a básnením. Jeho najmilšie čítanie bolo Byron[7]a Goethe,[8]zvlášť tohto Werthers Leiden a Máchov Máj.[9]Bürgerovu Lenóru a Mickieviczov Kurhanek Maryli,[10]ba i mnohé Petrarcove sonety vedel naspamäť. Večer rád spieval pri gitare. — Taký
asi bol môj Adolf a môžem povedať, že som bol pyšný na jeho priateľstvo.I teraz so zaľúbením hľadel som na neho, ako roztúženým okom hľadel do utešených, pred
nami v sivej večernej pare zahalených rovín. Čo cítil, neviem, to snáď ani on sám nevedel.Z tohto snenia vytrhli nás naraz kroky, ktoré sa ozvali za nami. Ja som sa najprv obzrel,
a poznajúc mešťana Romsauera s jeho krásnou dcérou, upozornil som Adolfa na príchodzích. On sa
obzrel a zapálil sa až po uši.„Váš pokorný sluha, pán Romsauer,“ vravel Adolf k príchodzím v nemeckom jazyku, „iste ste
boli vo vinici?“„Áno, vo vinici,“ odpovedali otec i dcéra naraz. „Oni sa prechádzajú?“ pokračoval mešťan,
„dnes je krásny večer a iste nejedného vyvábi pod slobodné nebo.“„Pozrú len, pán Barín!“ prejala slovo dcéra, ukazujúc kytku kvetov, „ja som i na nich
pamätala, ale teraz im ich nedám, zajtra je nedeľa, neprišli by, takto budú musieť.“„Ver je pravda,“ vravel otec prívetivo, „ja som im dnes zabudol povedať, aby sa páčilo
zajtra k nám na obed,“ a strojil sa k odchodu.Môj priateľ sa zľahka poklonil a šeptal čosi, čo tuším malo byť poďakovanie.„Teda ich doista čakáme a ich obyčajné výhovorky neprijímame,“ doložila dcéra, a po
vzájomných poklonách tašla za svojím otcom. O chvíľu ešte raz zvrtla hlavou, jej čierne oko
stretlo sa so zrakom túžby Adolfovej… a zmizla.Romsauer bol, ako som už spomenul, zámožný mešťan, vdovec a mal troje detí, Lauru, svoje
najstaršie dieťa a dvoch chlapcov, ktorým Adolf každodenne dva razy hodiny dával v latinských
štúdiách, v maďarčine a vo francúzštine. Romsauer rád videl Adolfa, ale ešte radšej ho videla
šestnásťročná dcéra Laura, bo, ako vravím, pri všetkej slabosti údov tela bol Barín kaľavný
šuhaj a mal všetky tie vlastnosti, ktoré páčia sa vôbec a človeka robia milým a príjemným.Laura bola vzdor svojej mladosti už panna dozretá, krásna, povahy, tela i ducha viac
orientálneho než nemeckého. Havranie vlasy, čierne ohnivé oko, husté obočie, utešené
mihalnice, klenuté čelo, grécky nos, ružové líca, jahodové pery, krásne biele zuby, plné formy
a okrúhle ramená, to boli okrasy utešenej Laury. Ako Adolf ľúbil Lauru a ako ho ona rada mala,
to som iba ja vedel ako jeho verný priateľ, hoci ho i ostatní priatelia s ňou častejšie
premŕzali, obyčajne ale len štipľavými slovami. Áno, vrúcne milovali sa Adolf a Laura, ale na
budúcnosť nemysleli! — A akože by boli mohli i len pomyslieť na ňu, keď to vôbec známe bolo,
že Romsauer má so svojou dcérou ligotavé plány, a Adolfova budúcnosť sľubovala málo
ligotavého, málo jasného.Teraz, keď dcéra s otcom odišla, za chvíľu hľadel ešte v tú stranu a potom, nemo chytiac
ma za ruku, ťahal ma za sebou.„Kamže pôjdeme?“ pýtam sa ho bez úsmevu, akoby sa nič nebolo stalo.„Do Betlehemu.“Betlehem bola krčma tu medzi vinicami. Každý večer schádzal sa tam hodný počet našich
známych. — Ja som išiel za ním tiež ani slova nehovoriac a ponechávajúc ho jeho sladkým dumám.Po chvíli Adolf zastal, chytil ma za ruku a hľadiac mi do očí, hovoril: „Ty sa nesmeješ,
nekarháš svojho priateľa… oh, ty duša drahá! Ty, Karol môj, ty, priateľ môj jediný!“„Čože by som ťa karhal? Ja od teba viem, ako sa ľúbite a lásku vašu nezatracujem, bo
verím, že ona časom z obidvoch vyvetrá.“„Veríš,… ale veríš to?… No, Karol môj, never to! Moja láska je môj život, až keď vo mne
všetky ostatné city vymrú, potom až omdlievať počne i cit mojej lásky. Nehovor, že som Nemec,
alebo,… hovor, čo chceš,… ja ináč nemôžem. Ver mi, bez tejto lásky by bol svet bez svetla,
nebo bez spasenia… Všakver som Nemec?“ Ja som mlčal a on pokračoval. „Možno, veď som nalezenec
a ten sa môže hlásiť ku všetkým národom, bo vlastne ani k jednému nepatrí,“ a slzy mu hrali v
modrých očiach.„Nevravže tak, môj drahý brat, trebárs si otca, mater neznal, reč, ktorou vravíme, ti
predsa bola materinskou, je to reč tvojho vychovávateľa. A ver mi, nie iba rod sám, ale i reč
a vychovanie určujú človeka podľa jeho národnosti. Ty si syn Tatier a Váhu a si…“„Ja som nič a nič, bo nikam nepatrím. Ach, bože môj! Horké je nikam nepatriť, trpké je
nikoho nemať.“Na šťastie išli nám zase v ústrety ľudia úzkou cestou a Adolf sa musel nasilu zobrať a
premôcť.Asi po štvrťhodine boli sme v Betleheme. Až tu zase ku mne prehovoril, pýtal sa ma, či
chcem s ním sám a či v spoločnosti našich vrstovníkov stráviť večer. Ja pre jeho rozžialené
rozpoloženie duše vyslovil som sa za spoločnosť, dobre vediac, že ho to aspoň na chvíľu vyhojí
z bôľov túžob.Vošli sme do záhrady. Jeden stôl bol celkom obsadený mladými šuhajmi, baviacimi sa pri
spenených pohároch piva veselým rozhovorom a žartami. Celá táto spoločnosť Adolfa s
roztopašnou radosťou hlučne uvítala. Sotva ho zazreli, už mu robili miesto pri stole. On si
sadol, pil a vravel a o pár minút bol, zdanlivo aspoň, najveselším šuhajom v spoločnosti a
svojimi pivom rozdráždenými vtipkami a dobrými nápadmi zabával celú spoločnosť. Ja som sedel v
kúte na rohu stola, nemohol som sa rozveseliť, obdivoval som Adolfa.*Nasledujúci pondelok včas ráno stál som pri pulte a prehŕňal som sa v Považskom cestopise
baróna Mednyanského, keď naraz hrmotne otvorili sa dvere a dnu najašene vošiel môj priateľ
Adolf. Plesol dverami, sadol si k stolíku, nohy rozložil, hlavu do pravej, na stôl opretej
ruky uložil a slova nepovedal. Zbadal som hneď pri jeho vkročení do izby, že je dnes oblečený
so zvláštnou uhladenosťou. Nohavice mal biele ako sneh a črievice ligotavé ako zrkadlo,
bledosivé rukavičky a nový širák, ktorý hneď medzi oči vtlačil, hneď zas nazad posotil, znak
to zvláštnej jeho rozjarenosti. Medzitým šliapal nohami Pravidlá obchodu s ľuďmi od svojho
drusa, baróna Kniggeho.[11]Takýmto spôsobom sedel tu dlhšiu chvíľu nemo, bez pohnutia, iba tu i tu si
zašermoval malou čiernou, na oboch koncoch bielymi kostičkami ozdobenou trsteničkou, ktorá mu
nedbanlivo visela v ľavej ruke. Ja, znajúc už Adolfove obyčaje, ani som sa naň neobzrel a
čítal som ďalej.„Karol môj!“ skríkne naraz a beží ku mne. Videl som lesknúť sa mu v oku jednu udusenú
slzu, „Karol môj, ja som šťastný!“ Objal ma a ja privinul som ho k sebe. Zase ma pustil,
rýchlymi krokmi premeral priestrannú, ranným slnkom ožiarenú izbu a zas ma chytil za ruku.
„Keby si vedel, Karol môj, ako ma ľúbi!… Oh, nieto slov… No, šťastný som, ale akýsi nepokojný,
tuším mi je šťastie nie súdené. Mne by svet úzky bol… Pomysli si,“ vravel zas po chvíli, „ona
jediná všetkým, i tým najtajnejším citom záhybov môjho srdca rozumie, ona… ona ma ľúbi. A keby
si vedel, ako veľa už vie po slovensky… A to všetko moje dielo!… A aká je krásna, keď po
slovensky vraví. Mal by si ju vidieť, počuť… Počuj, Karol môj!“ tu tichšie hovoril, „počuj ma.
Ja mám básne na ňu. Už vyše roka pracujem na nich, ale ma nezraď. Všakver ma nezradíš?… Vidíš,
vysmiali by ma, že na milú básnim. Naraz iba dám ich vytlačiť, jej obetujem a potom už nedbám,
nech vravia, čo chcú, som šťastný. A pekné básne, brat môj!!! Jeden výtlačok dám pekne
zaviazať a jej ho darujem. Oh, ten okamih nedám za pol sveta!… Pomysli si, včera som jej
zarečnil Marylin kurhánek a čo nerozumela, vysvetlil som jej. Kebys bol videl a počul, keď za
mnou šeptala: ,Niemasz, niemasz Maryli,‘ nepochybne by si sa bol stal priateľovým sokom. Potom
zas ona Wertherovo utrpenie čítala, ach… a ako citlivo!!! Ona je samý číry cit!!! Vieš, jej
otec i včera, ako obyčajne v nedeľu popoludní, tašiel do kaviarne a mňa tam nechal s deťmi a
až o ôsmej prišiel domov. Chlapci rozbehli sa na prechádzku, kuchárka odišla do kostola a tak
sme v celom dome zostali sami. Ona si sadla na pohovku a ja na stolček pri jej nohách… pri
nohách Laury!!! Oh, Karol môj, prečo som včera nezomrel? Však šťastnejší nikdy nebudem!… Ale o
tých básňach, prosím ťa, nikomu nevrav, prekvapíme našich priateľov.“Hľadel som naňho rozjatrený divnými citmi a nevedel som vlastne, čo mu odpovedať, keď vo
svojej detskej radosti zveril sa mi s pokladom svojich piesní. Že básnieval, to som dávno
vedel a vskutku veľa ráz som sa divil, že som u neho nikdy žiadnej piesne na lásku a Lauru
nevidel. Teraz teda som zvedel, že ich dosiaľ opatrne schovával a k nášmu väčšiemu prekvapeniu
skrýval. Jeho básne, ktoré sme dosiaľ znali, zväčša boli národné povesti umne okrášlené
básnikovou obrazotvornosťou. No to všetci spozorovali sme pri nich, že kde v nich boli epizódy
o láske, tam jeho piesne boli vždy najpodarenejšie a najplynnejšie, hoci mu v nich dosť ráz
mnohí vyčítali prílišnú romantiku.„Pozri, Karol môj!“ vravel Adolf, vyťahujúc z vrecka hodný zväzok. Bol to rukopis jeho
piesní. „Pozri, vidíš tu, hľa, na prvej strane názov piesní Spevy lásky Gustáva Adolfa Barína.
Na druhej strane zase vidíš, komu sú venované… „Laure,“ a tu už nasledujú samotné moje piesne.
Tristo dvadsať ich je a každá sa skladá zo šestnástich riadkov. Všakver ich je veľa? A aké sú
krásne, citlivé!… Viem, že sa ti budú ľúbiť… a mojej Laure!… oh, tá bude rada!… Poďme len čím
skôr ku kníhtlačiarovi, objedname a…“„Počuj, Adolf,“ pretrhol som ho, „nuž a či nežartuješ? Ak naozaj mieniš vydať svoje básne,
dobre by ich bolo najprv prezrieť, posúdiť a tak potom…“„Dobre, dobre,“ skríkol on, „tu máš, prehliadni ich ty sám, a…“„Nie tak myslím, Adolf môj. Ja nemám toľko vedomostí, žeby som ťa snáď na chyby alebo na
niečo inšie v tvojich piesňach mohol upozorniť. Ak ale ty sám chceš, vieš, že ti ich pán
Kobelský vďačne prezrie. On jediný tu môže byť kompetentným sudcom. Ak teda myslíš, ukáž mu
ich, uvidíš, čo ti povie.“„No poďme teda, poďme k pánu Kobelskému, nech súdi,“ — volal ťahajúc ma za ruku z izby, a
nehľadel na to, že som ešte v raňajšom negližé.„Nuž teda už aspoň počkaj, nech sa oblečiem,“ hovoril som brániac sa, lebo som vedel, že s
ním musím ísť. Poznal som už Adolfov zvyk, ktorý svoje úmysly hneď po ich vzniku uskutočnil.
Vyhovárať mu teda zamýšľaný krok by už i tak bolo bývalo daromné.Byt pána Kobelského nachádzal sa v meste a mal krásny výhľad od peknej záhrady. Ta idúc
museli sme ísť cez …skú ulicu, v ktorej stál Romsauerov dom. Na prvom poschodí bola Laurina
chyža s jedným oblokom, ozdobeným kvietnikami a vyberanými kvetmi. Laura práve v bielom
plátennom kabátiku pôvabného negližé polievala svoje milé kvety, keď sme išli pod oblokom.
Vskutku bola krásna, zvlášť keď okom, akoby sladkou túžbou umierajúcim, pokývnutím Adolfovi
vracala jeho pozdrav. Barín, posilnený týmto výjavom s najkrajšími nádejami v mladistvej hrudi
vstúpil so mnou do príbytku pána Kobelského. Tento práve odložil kávovú čašu a zapálil si na
fajku s dlhou pípkou. Stál pri pulte a čítal najnovšie noviny.Pán Kobelský nás vľúdne prijal. Adolf hneď vytiahol z vrecka svoj rukopis a predniesol
svoju prosbu nášmu učenému priateľovi. — Kobelský bol muž vyše tridsaťročný a tešil sa našej
všeobecnej dôvere pre svoje veľké a široké vedomosti. Veľa ráz ale bol prchký, často i
prenáhlený. Bol obzvlášť prísnym sudcom, akoby sa v ňom bol sústredil Lykurgos[12]a Cato.[13]Vzal do ruky zväzok Adolfových básní a hodiac okom na názov rukopisu, ľahko sa
usmial.„Teda toto chcete dať tlačiť?“ obrátil sa k Adolfovi.„Rád by som, vysokoučený pane. Prosím, ráčte byť tak dobrotivý a prezrite to.“Pán Kobelský otvoril zväzok a náhodou naďabila sa mu Trinásta pieseň. Čítal a čítal
nahlas, ako nasleduje:„Lauro! Hľaďže na mňa, hľaď na modliaceho,čo sa svätej citov svojich modle korí;skloň sa, Laura, skloň sa v náruč jeho,nech dvojná v plameni jednom láska horí.Oh, ty duša drahá! Duša môjho ducha,ty môj svet myšlienok, ty svet mojich citov,keď si láske mojej naklonila ucha,v tvojom krásnom oku mi večný deň svitol.Iní majú krásu, slávu tohto sveta,ba už i na druhom trímajú pol neba;mne je krása, sláva i nebo šepleta —ja o nič nestojím, keď, Lauro, mám teba!Nik ma neľúbi, len — tvoje srdce vrelé,ty si matka, sestra i rodina moja,ty si moja krajina i bohatstvo celé,nesmrteľnosť moja, to je duša tvoja.“Potiaľ čítal pán Kobelský a namrzený hodil zväzok piesní na stôl. „A toto vy chcete dať
tlačiť?“ zvolal, „tieto bohorúhavé slová, tieto otrepané nemecké frázy?… Pane, nedajte sa
vysmiať.“Adolf stál ohromený ako otec nad svojím, ohňom v popol a prach obráteným domom, v ktorom
celý jeho majetok i deti — jediná to jeho nádej, zhoreli. Ja som chcel slovo preriecť na
obranu Adolfových básní, ale pán Kobelský sa obrátil a tašiel do vedľajšej izby. I my sme sa
zobrali a odišli sme. Barín príduc domov, zaraz rozdriapal rukopis, hodil ho do umývača a
zápalkou rozžal papier, na ktorom city, dumy, túžby a práca celého roku prešli v jednom
okamihu do večného zabudnutia. Potom hodil sa na posteľ a plakal, smútil, stonal, onemocnel.
Zimnica ho vylomila a v noci rozpálený blúznil zase ako pomätený. Ja som bol pri ňom celú noc
a horúčosť ani mak neprestávala. Ráno som bežal k lekárovi. Lekár prišiel; predpísal mu prášky
proti zimnici. Prešiel deň, dva a Adolf nebol lepšie. Romsauerovi som hneď dal odkázať, že
Barín pre chorobu nemôže prísť, načo onedlho prišla Laurina komorná pýtať sa na jeho zdravie.
Tak sa mi zdalo, že sa jeho stav po odchode komornej o poznanie popravil, no zakrátko zas
upadol do predošlého dumania.„Karol môj, nešťastný som!“ vykríkol tu i tu. „Oh, vy piesne moje, vy práca celého roku,
vy moje krásne nádeje!… preč, všetko preč!… Laura, Laura, aspoň ty ma neopusti!“Ja som mu vyhováral a všelijak vysvetľoval prepiaty súd pána Kobelského o jeho básňach.
Tešil som ho; chlácholil, o Laure mu rozprával, a tu i tu zdal sa i skutočne pokojnejším. No
netrvalo to dlho, chytila ho zase zimnica a zas horúčosť a nastalo blúznenie a pomätené
rozprávanie.Tak to trvalo asi týždeň. Lekár každý deň prišiel, predpisoval, ale žiaden liek neosožil.
Iba každodenné návštevy Laurinej komornej boli v stave vždy na chvíľu utíšiť nezdravého
Barína. Lež keď neskôr i Laurina slúžka iba každý druhý deň a potom až na tretí deň
prichodila, zdalo sa, že Adolfovo zdravie a sily zo dňa na deň ubúdajú.V druhý týždeň nemoci bolo dakoľko priateľov u Adolfa na návšteve. Adolf sa cítil lepšie,
vyzeral veselý, ba i žartoval so svojimi priateľmi.„Počuj, Adolf,“ hovoril jeden z nich, „novinu ti poviem. Soka máš, k Laure zase chodí pán
Slávik, jej starý ctiteľ a teraz vraj, ako počuť, naskutku robí prípravy k svadbe.“„Horké jeho prípravy,“ odvetil Adolf, „škoda nákladov.“„To neverím,“ vravel som ja, „keby to bola pravda, neposielala by Laura každý deň k
Adolfovi svoju komornú vyzvedať sa na jeho zdravie.“„No len počkajte,“ odvetil zase tamten, „veď ona prestane chodiť.“„A už je tak,“ doložil druhý, „ja, čo som videl, to si nedám odškriepiť. Včera som ich
videl spoza kvetov spolu z okna hľadieť. Tak zaľúbene sa bavili spolu ako pár hrdličiek.“„Ale prosím vás, čo si myslíte?“ skočím do reči, „Laura šestnásť-sedemnásťročná, prvá
krásavica v celom okolí, a pán Slávik, vyžitý červenovlasý päťdesiatnik, hahaha! Risum teneatis,[14]bol by že mi to za párik: Laura a Slávik!“„Veď ja nevravím, že ona sa zaľúbi doňho. Ale, braček môj, to je veru utešená vlastnosť,
mať každoročného štyritisíc dôchodku. Je to vlastnosť, ktorá u žien i z orangutana
najpríjemnejšieho salonistu zrobí.“„Laura má i sama pekné imanie,“ odvetím ja, „načo by sa zapredávala pre pár tisíc.“„Veď je tak, to vieme,“ odpovedal tamten, „ale jej otec má vrece ako tirolská pančucha. On
ver ani mak nedbá, že pán Slávik má falošné zuby, červené vlasy a pravú lopatku trocha bavlnou
vypchatú, nech len do vena pár tisíc podpíše.“„No uvidíte,“ doložil som ja, chcejúc koniec urobiť rozhovoru, ktorý na Adolfa zrejme
nemilo pôsobil, „uvidíte, že sa mýlite. Laura prvým ohňom panny ľúbi nášho Adolfa a vie oceniť
jeho krásne vlastnosti. Ja viem, že Laura nie je vstave stať sa mu nevernou.“ Tak asi som
vravel, aby som Adolfa uspokojil, hoci som o pravde svojich slov i sám nie veľmi bol
presvedčený.Priatelia odišli, Adolf prívetivo sa odobral od nich, ukazujúc veselú tvár, no ich hovor
zanechal hlboké stopy v jeho mysli a duši. Smútok a nepokoj jeho ešte viac sa rozmohol, keď
Laurina komorná celkom vystala a neprichádzala sa pýtať v mene svojej veliteľky na Adolfovo
zdravie.Nemoc Barínova teraz ani nerástla, ani nepadala. Lekár vravel, že zimnica už pomaly
prestáva a že o pár dní neomylne príde zlepšenie. Ja som celé noci u Adolfa trávil, bo starká
ženička, ktorá ho opatrovala, nebola už vstave toľké noci prebdieť. Často som sedel pri svetle
lampy na kraji jeho postele a zaroseným zrakom hľadel som na driemajúceho priateľa. Často
zase, keď sa zobudil, kázal mi lampu zhasiť, vraviac, že sa lepšie cíti pri čírom svetle
mesiačika, magickou žiarou osvetľujúceho našu chyžku. I položil svoju ruku do mojej a ja som
mu rozprával o piesňach, aké teraz bude písať a o jeho milovanej Laure.„Karol môj,“ počal on naraz ľúbezným hlasom, „či pamätáš ešte? Pred štyrmi týždňami, keď
tiež takto mesiačik svietil, prechádzali sme sa vždy až do polnoci po ulici, v ktorej ona
býva. I ona, krásou večera vyvábená, oblokom hľadievala do tichej noci a na nás, čo sme tak
pozde búrievali tichosť vymretej ulice. A ako sa všetko odvtedy premenilo. Oh, Laura moja!…
oh, vy piesne moje! Vy práce celého roku, vy krásne, márnivé sny mojej mladosti… pominuli ste
sa.“Za chvíľu mlčal, nato sa zas vzchopil.„Počuj, Karol môj, teraz mi je tak akosi dobre, nič mi nechybí, nič ma nebolí a akýsi
nepoznaný pokoj cítim v svojich prsiach.“Usmial som sa radosťou a bozkal som ho na biele čelo.„Karol môj, ja trochu vstanem, všakver smiem? Vidíš, mám dosť sily. A tak by som rád von,
ta pod holé nebo, vidieť mesiac, hviezdy a oblôčik mojej Laury. Karolko môj, prosím ťa, poďme
sa trošku prejsť.“Dosť navyhováral som mu nerozumnosť tejto žiadosti, dosť som hovoril, že mu to zaškodí.
Nič neplatilo, vstal, obliekol sa a išli sme spolu, vedúc sa popod ramená na tichú …skú ulicu,
v ktorej býval Romsauer.Už v máloktorom obloku sa svietilo. I u Romsauera bola tma. Ale žalúzie na Laurinom obloku
boli poodchýlené.Asi desať minút prechodili sme sa po ulici. Adolf ani slova nehovoril. Naraz náhodou
zastal neďaleko Laurinho obloka a nemálo ma prekvapil, keď povedal: „Karol, ja zomriem, ja to
cítim, ja musím zomrieť.“„Ale Adolf, preboha, čo to vravíš? Taký mladý a zomrieť?“„Brat môj verný! Sladký je síce život, no mňa čože púta k nemu? Piesne moje?… zhoreli.
Laura?… teraz som myslel na ňu. Vidíš, čo ako by ma ľúbila a keby som časom prišiel k dákemu
stavu, ktorý by mi budúcnosť zaistil, či sa môže stať predsa mojou ženou?… Nemyslím. Veľká je
priepasť medzi nami. Ona je dcéra bohatého mešťana, a ja nalezenec bez otca, matky, rodiny,
vlasti! Nič nemám, nikoho nemám. Mal som pár piesní, i tie sa stratili. Braček, ja ta pôjdem,
za nimi, do večného pokoja a zabudnutia.“V tom na prvom poschodí nad nami v Laurinom okne posmešne schichotal sa ženský hlas a
žalúzie zaplesli. Adolf poznal hlas Laury a klesol mi do náručia.Polomŕtveho priateľa svojho som horko ťažko dopravil do postele, robil mu obklady na
rozpálené čelo, všemožne ho opatroval, no on, neborák, celú noc blúznil. Ráno predpísané a
užívané lieky nič neprospeli. Zimnica a po nej horúčosť novou silou kvárili a morili Adolfove
sily a jeho reči podobali sa fantastickej zúfalosti.„Krásna si, Laura,“ hovoril s potom na čele, „krásna si, nevesta moja. Oj, poď sem, nech
ťa objímem. Ale ty sa smeješ. Oh, nesmej sa, Laura, veď ohlušíš zvuky mojich piesní… Laura,
všakver ma ľúbiš? Poď ku mne, skloň sa ku mne, môj krásny anjel! Tu máš veniec slávy, tu ho
máš, pri nohách ti leží, nepošliap ho, vtlač si ho na havranie vlasy… Ha, ty sa smeješ!… Jaj,
vy piesne moje, vy mladosť, vy život môj celý!… Karol, jaj Karol, nedaj ma, chytajú ma, lapajú
ma!… Hľa, hľa, ten i ten i tamten vraví, že je mojím otcom a dvadsať žien priznáva sa mi za
matku. Brat môj drahý, nedaj ma, bráň ma… Haha! Piesne moje, Laura vás vysmiala.“Takto asi blúznil Adolf celý deň a celú noc. Druhého rána na svitaní usnul. Ja som odišiel
na chvíľu a nechal som pri ňom jeho starú opatrovkyňu. Ale ako som sa zhrozil nad jeho stavom,
keď som sa asi o hodinu vrátil naspäť! Stará žena mi vravela, že hneď, ako sa zobudil, prišla
Laurina komorná s lístkom. Keď ho Adolf prečítal, padol do bezvedomia a keď prišiel k sebe,
zase začal hrozne blúzniť.Pristúpim k posteli svojho priateľa a nájdem tam ceduľku s nasledujúcim obsahom: „Pán
Barín! Nechcem zanedbávať svoje deti, preto som si našiel miesto nich druhého vychovávateľa,
bo mi ich choroba pridlho trvala. Umienil som si terajšieho vychovávateľa svojich synov
trvácne podržať. S úctou… Romsauer.“Dolu nižšie stáli ženskou rukou doložené nasledujúce slová: „Pane! Úfam, že našu
doterajšiu známosť a pomery, ktoré týmto prestávajú, nikde nebudú uverejňovať s utrhovačným
smiechom. Laura.“To bol obsah nemčinou písaného lístku. Adolf ho čítal a ja som sa viac nečudoval nad jeho
stavom.Lekár prišiel. Poznal príčinu Adolfovej choroby, bo ja som mu všetko verne vyrozprával, a
preto hneď spočiatku povedal, ako by sa mohol nemocný zotaviť za pár dní. Ale ten spôsob
liečenia nebol v našej moci, a tak sme ho ani nemohli sprobovať. On totižto vravel, že keby
Laura Adolfa každý deň len pár hodín osobne opatrovala, za päť, šesť dní by nepochybne prišiel
k sebe. Ale to, rozumie sa, bolo celkom nemožné.Teraz i sám lekár sa zhrozil nad Adolfovým stavom, ktorý plakal, stonal a zúfalo volal a
kričal, zvíjajúc sa na svojej posteli. — Lekár krútil hlavou, predpísal zase nové lieky a
odišiel. Ja som so starou babkou opatroval Adolfa. Dával som mu z lekárne donesené lieky podľa
predpisu, no všetko darmo, — nič to neosožilo. Sily mizli, telo chradlo, oči čím ďalej viac
zapadali.Pred večerom prišlo Adolfa navštíviť i pár priateľov, ktorí sa dozvedeli o novom zúrení
jeho choroby.Slziac hľadeli na mladistvé, v smrtnom pote chladnúce telo, v ktorom zápasila smrť so
životom, získavajúc zrejme vždy viac a viac prevahy.Zotmilo sa. Mesiac zažal magickú svoju lampadu a my sme ticho sedeli pri smrtnej posteli
nášho priateľa, úzkostlivo striehnuc na každé hnutie, pohľad i dych jeho. Ja som sedel na
posteli, držiac jeho chladnúcu ruku vo svojej a traja naši priatelia na stoliciach asi dva
kroky od postele.Adolf zdal sa byť tichším, keď mu mesiačik svietil do postele. S podivením sme
spozorovali, že po jeho tvári, podobnej vosku, rozlial sa mu akýsi zvláštny pokoj. Hľadel na
nás akoby s plným vedomím a zdalo sa, že i poznáva, kto je vôkol neho.Keď som videl jeho sklené oko, ktoré na mne spočinulo, akoby sa ma dač chcel opýtať,
prehovoril som k nemu: „Adolf môj, akože sa cítiš?“„Dobre,“ vravel on tíško zlomeným hlasom, „dobre, ale strašné sny ma trápia… Oh Karol,
Karol môj drahý, ty môj priateľ verný!“A zase utíchol, zdalo sa, že sa chce rozpamätať na voľačo. Nato sa razom strhol a volal:
„Karol, Karol môj! Objím ma… tak,… jaj, dusí ma čosi… poď bližšie, bráň ma… Aha! Volajú ma,
otec, mati,… piesne moje,… moja láska, Laura…“ — a bolo po ňom.O tri dni, keď bol pohreb, išiel som za Adolfovou truhlou. Sprievod tiahol sa ulicou, v
ktorej bývala Laura. Pozrel som hore do okna a zazrel som tam dve hlavy v najlepšom rozmare a
veselom hovore; jednu mužskú — červenovlasú a druhú ženskú — s havraními kaderami.Vidiac veselý životný rozmar Laury, nevdojak mi prišlo na myseľ citlivé čítanie
Wertherových utrpení.My sme Adolfa pochovali, a Laura stala sa o dva týždne nato ženou bohatého Slávika.[1]Mesto P.— ide o starý názov dnešnej Bratislavy —
Prešporok.[2]Platón— grécky filozof (427 — 348 pred n. l.), autor učenia o
nemenných odosobnených ideách, ktoré sú nadradené nestálemu, zmyslami vnímanému svetu
vecí.[3]Zrínsky Mikuláš— (1616 — 1664), chorvátsky národný hrdina,
preslávil sa obranou Sihote proti Turkom.[4]Dugović— Titus, chorvátsky hrdina z bojov proti Turkom v 15.
storočí, zahynul pri obliehaní Belehradu v roku 1456.[5]Karol Holuby a Vilko Šulek— účastníci slovenského národného
povstania, odsúdení na smrť obesením dňa 20. a 26. októbra 1848 náhlym súdom v
Hlohovci.[6]Petrarca— Francesco (1304 — 1374), slávny taliansky lyrický
básnik. V zbierke Canzoniere ospieval ideálnu lásku k Laure.[7]Byron— George (1788 — 1824), anglický romantický básnik, autor
Childe Haroldovej púte. Umrel ako dobrovoľník v boji Grékov proti Turkom.[8]Goethe: Werthers Leiden— sentimentálno-tragický román Utrpenie
mladého Werthera (1774) od veľkého nemeckého básnika Johanna Wolfganga Goetheho (1749 —
1832).[9]Máchov Máj— najznámejšia lyricko-epická báseň (1836) od českého
romantického básnika Karla Hynka Máchu (1810 až 1836).[10]Mickiewiczov: Kurhanek Maryli— básnické dielo najväčšieho
básnika poľského romantizmu Adama Mickiewicza (1798 až 1855).[11]Barón Knigge: Pravidlá obchodu s ľuďmi— dielo baróna Adolfa
Kniggeho (1752 — 1796), nemeckého osvietenského spisovateľa (Umgang mitt Menschen).[12]Lykurgos— (asi 390 — 326 pred n. l.), aténsky štátnik, zásluhy
si získal nezištnou správou financií a nekompromisným riadením verejných
záležitostí.[13]Cato— Marcus Porcius (95 — 49 pred n. l.), rímsky politik doby
Caesarovej, známy prísnosťou k sebe a iným.[14](lat.) Zdržte sa smiechu. | Pauliny-Toth_Trinasta-piesen.html.txt |
Rozdielna rodina(Rozprávka)IUvádzame ct. čitateľa do domu v Budapešti, ktorého opis radi by sme vynechali, keby z
tade naša rozprávka nemala svoj začiatok. Je to dom záložní, inak „záložnou“ či
„zástavarnou“ zvaný. Sem prichádzajú ľudia rozličného veku, stavu a pohlavia s predmetami
cenu majúcimi; zakladajú jich za istú summu peňazí, od ktorých platia sa úroky. Odovzdaná
takto vec nazýva sa „zálohom“.Starý vyziably muž s dlhým nosom, na ktorom sedia ťažké v mosadzi osadené okuliare,
odobiera zálohy s uspokojením zrejme na jeho žltej tvári sa ukazujúcim; prezerá a váži
prinesené predmety a vypláca žiadané čiastky peňazí, ktoré ale nesmia prevyšovať tretiu
čiastku hodnoty zastavených vecí.Najčastejšie donášajú sem zálohy nešťastníci, ktorí z príčin rozličných smutných príhod,
ktoré tak často ľudí prenasledujú, privedení bývajú k tomu, aby poslední svoj majetok, i
drahé koľkorazy srdcu pamiatky odovzdali do rúk človeka, požičiavajúceho nepatrné čiastky
peňažité na vysoký, tak zvaný úžernícky interes.Medzi osobami prichádzajúcimi do tej „záložny“ vidíme mladú peknú panenku. Je
jednoducho, ale čisto a svedčno oblečená. Jej bľadá, hustým závojom zastretá tvár,
prezradzuje duševnie útrapy, ktoré tá mladá panna iste od dávnejšieho času už zakúšala.
Vstúpiac do izby zastala nesmelo a čakala, až na ňu dôjde; potom položila svoj záloh pred
nenasytného úžerníka, ktorý jej skrovnú částku spolu s odovzdacou cedulou či kvietanciou
odovzdal, ani si ju hrube nevšímajúc. Panenka trasúcou sa útlou rúčkou chytila jedno i
druhé, tvár poliala sa jej červenosťou a odišla.O dakoľko dní neskôr tá istá panenka zjavila sa zase v dome úžerníkovom; položila jako
poprvýraz trasúcou sa rukou záloh svoj pred starca, vzala chytro peniaze a zaraz odišla. Od
toho času dosť často bolo ju tu vídavať. Raz doniesla prstienok, druhýraz náprsniu ihlu,
tretíraz zase dačo iného. Za jednotlivé tie predmety neveľkú cenu majúce dostávala len
maličké čiastky peňazí. Konečne o dakoľko týdňov došla zase, ale bľadšia než obyčajne.
Blížila sa nesmelo, ale s prirodzenou sebe otvorenosťou k úžerníkovi.„No, idete zase, panenko,“ hovoril. „Už dávno som vás nevidel. Čo mi nesete?“„Toťhľa —“ nemohúc dokončiť slová svoje zarmútená dievčina položila lesknúci sa predmet
na stôl. Starému úžerníkovi ziskrily sa oči, keď zazrel záloh. Bol to zlatý, lesklými
kameňami obrúbený rámčok obrázkový, z nehož ale obrázok, iste jako drahá pamiatka, bol
vytiahnutý.„Hm hm!“ mumlal starý úžerník. „Zlato, ano aj drahé kamene — dnes musím hlbšie siahnuť
do vačku. Čo žiadate na ten záloh, panenko?“„Stopäťdesiat zlatých, pane,“ odpovedala panna tichým, ale pevným hlasom. „Stopäťdesiat
zlatých ani o krajciar menej.“„Stopäťdesiat zlatých! Ale dieťa moje, to nemôže byť,“ odpovedal starý klamár. „Ktože
ostatne vie, či je rámčok z pravého zlata, a či sú kamene opravdové.“„Tak a nie inak,“ odpovedala dievka. „Viem, že kamene sú opravdové, lebo prv než som
išla k vám, dala som rámčok od zlatníka oceniť. Pravá jeho cena robí 300 zlatých, žiadam
ale len polovičku.“Starý úžerník dobre vedel, že rámčok má toľkú hodnotu, ale bolo v jeho prospechu, aby
žiadanú summu čo najviac umenšil, lebo bol skoro istý, že zálohy, ktoré k nemu panna tá
doniesla, nikdy vymenené nebudú.„Čo ma je do toho,“ vravel ľahostajno. „Dám vám sto zlatých, viac nie.“„Stopäťdesiat, za menej nedám to na záloh,“ odpovedala dievka určito. „Nejednajte sa,
dajte mi peniaze, nemám času.“„No, teda stodesať zlatých.“„Stopäťdesiat.“„Stodvatsať.“„Stopäťdesiat.“„Stotridsať, ani krajciara viac.“„Stopäťdesiat!“ opakovala panna. „Jak nechcete toľko dať, pôjdem ku zlatníkovi a predám
ho. Pravdaže bude vtedy pre mňa stratený, ale aspoň nebudem oklamaná. Povedzte tedy: ano
lebo nie!“„Ale teda nech si bude, dám stoštyridsať, robím to jedine k vôli vám: ale som
presvedčený, že je to vec opovážlivá.“Dievka stratila trpezlivosť, neodpovedala nič; vzala svoj rámčok so stola a obrátila sa
ku dverám.„Počkajte!“ zvolal starý šibal vidiac, že mu korisť z rúk uteká. „Neponáhľajteže tak,
panenko! Dám tedy žiadanú summu: veru, dávam viac než tá vec stojí, ale už nech je tak lebo
tak.“Dievka nevraviac už nič s tým človekom mlčky vytiahla rámčok a položila ho na stôl. Dlho
ešte prezeral ho úžerník so všetkých strán, konečne s viditeľnou nechuťou počal čítať
peniaze. Dievka s rostúcou netrpezlivosťou díva sa naňho, a keď bol starec dvarazy peniaze
prečítal, chytro jich skovala do kapsičky a náhlym krokom vybehla.Ponáhlajme za ňou.Prebehla cez dakoľko ulíc rozsiahlej Budapešti, až konečne došla do predmestia
obydleného s väčšou čiastkou chudobnejšou triedou ludu. Vbehla do jednoho z vysokých domov.
V piatom poschodí, ktoré tvorilo podstrešie otvorila jedny z mnohých dverí a prekročila
prah príbytku.Bola to malá, chudobno zariadená izbička, v ktorej biedu a núdzu už veľmi bolo poznať;
na lôžku leží chorá osoba, pri nej sedí dievčatko asi desaťročné; dieťa to vidiac
vchádzajúcu sestru Ľudmilku, o päť rokov staršiu než ona, ktorú sme u úžerníka poznali,
zvolalo hlasom utajeným: „Ľudmilko, moja milá sestričko, už si tu —“„Ticho, Marienko,“ odpovedala Ľudmilka, „neprebúdzaj brata. Chudiak Milan cez celú noc
ani oka nezažmúril. Neprekážajme mu; poď sem ku mne, moja drahá.“Mladšia sestra priblížila sa tichučko po prstoch ku staršej sestre.Ľudmilka vytiahnuc z kapsičky peniaze kládla bankovky na stôl.„Ach to je peňazí!“ zhýkla malá, čudujúc sa. „Budeme môct dlho z nich byť živí.“„Ano, Marienko — odpovedala Ľudmilka — aspoň nám vystačiť musia dotial, dokial náš
bračok celkom nevyzdravie; potom už nebude nám treba zažívať biedy, lebo bude môct pracovať
a my tiež niečo vyrobíme na spoločné vyživenie. Či nenie pravda, sestričko?“„Ano, drahá Ľudmilko,“ šoptala malá: „ale ty si už celé týdne dňom nocou pracovala, a
predsa to všetko, čo si vyrobila, nestačilo na naše vyživenie.“„To je pravda, moja milá, ale Milan bol chorý a nemohol mi pomáhať. Buďme trpezliví;
práve som povolala lekára, ktorý hneď tu bude a iste brata skoro vylieči. Potom budem sa
môct bez prestania oddať svojej práci, a Milan chytí sa zase do malovania obrázkov, ktoré
ľudia tak radi od neho kupujú; ty ale, Marienko, budeš mi pomáhať pri práci a hlavne
zapodievať sa budeš domácim posluhovaním. Ach, potom všetko pôjde dobre. Nebudeme už
potrebovať ničej pomoci; tá nás ostatne veľmi zaviedla,“ boľastno doložila dobrá Ľudmilka.„Veru, veru; jaký to nedobrý človek ten Richard, že na nás tak zabudnul,“ vravela
Marienka. „Nikdy mi to nevynde z pamäti: pamätám sa, jak bľadá a zmatená vrátila si sa
domov; keď sa ku tebe tak špatno zadržal. Oj ten nedobrý človek, jako ho teraz za to nemám
ráda!“„Ticho, ticho, Marienko, zobudíš Milana. Dobrý Boh, do ktorého ochrany poručila nás
milovaná mamička, na nás nezabudne. Milan ozdravie. Len keby lekár prišiel! Tak dopodrobna
opísala som mu naše bývanie, a predsa ešte neide. Keby len nezabudol!“„Ľudmilko!“ zavolal teraz slabý hlas z postele.„Bože môj, Milan sa zobudil,“ vravela Ľudmila s boľastou. „Ale ostatne — doložila — snad
lekár príde čo najskôr, a to bude aj lepšie. Hneď, milý brat môj, tu som!“Pribehnúc k posteli tichučko naklonovala sa k chorému bratovi.„Sestra moja drahá — vravel chorý — už si tu?“„Ano, brat môj, som a nesem ti pomoc,“ odpovedala Ľudmila. „Len buď spokojný, brat môj
drahý, všetko bude dobre. Podívaj sa, toť sú peniaze, a doktor príde hneď. Tak, Milanko,
skoro pozbavíme sa zlého.“„Toľko peňazí!“ vravel Milan hľadiac na bankovky na stole rozložené. „Stopätdesiat
zlatých, Ľudmilko; kde si vzala toľké peniaze? Ach istotne — už mi prichodí na um; konečne
predsa prišiel Richard k presvedčeniu, že nám mnoho zlého urobil, a chce to teraz napraviť;
i nenie pravda, Ľudmilko, že je tomu tak?“Ľudmila skloniac smutno hlavu odpovedala: „Peniaze tie nenie sú od Richarda. Od toho
času čo ma tak špatno odbavil, ešte som uňho nebola. Nebola som nijako v stave, aby som k
nemu išla; srdco moje cíti najväčšiu odpornosť k tomu človekovi.“„Ach, ten naničhodník!“ hovoril Milan slabým hlasom. „Ale prehovorím s ním, až budem
zdravý. S tebou, moja drahá a dobrá sestra, tak zachádzať — ten necitlivý, skúpy, nevďačný
človek!“Nemocný vyslovujúc poslednie slová krčovito stiskol obe ruky, a oči následkom choroby za
dlhší čas zomdlené zaligotaly sa v tom okamžení leskom neprirodzeným.„Brat môj drahý — vravela Ľudmila — nehnevaj sa, lebo ti to môže škodiť; uspokoj sa, veď
vieš, že v nemoci hnevu vystríhať sa treba. Nemysli viac na Richarda; až ti dá Pán Boh zase
zdravia, poradíme si aj bez neho. Nech ostane svedomie jeho obťažené krivdou, jakú na
naších nešťastných rodičoch spáchal, a ktorú teraz na nás sirotách ani z čiastky napraviť
nechce.“IIJe treba, abysme čitateľov soznámili s bližšími okolnosťami, ktoré týkajú sa opustenej
rodiny. Je to krátky, ale smutný príbeh.Rodičovia našich sirôt boli ešte pred pár rokami ľudmi veľmi bohatými. Otec jejich,
Viliam Javor, bol známy v Budapešti jako bohatý kupec. Dve veliké lode, okrem peňazí v
hotovosti, boli jeho majetkom. Tieto lode konávali cestu z Triestu do Ázie, z kadial
rozličný drahocenný tovar privážali. Celého jeho nešťastia príčinou bol synovec Richard,
ktorého od detinstva vychovával, vzdelával, a o ktorého blaho sa otcovsky staral. Keď
dospel v mladíka osemnásťročného a skončil školu pripravujúcu k obchodu kupeckému, pomahal
strýcovi Javorovi, a tento užíval tým viac jeho pomoci, poneváč od ktoréhosi času jaksi
postonával a preto za svojími záležitostiami z domu nie vždy vzdialiť sa mohol. Ačkoľvek
držanie Richardové nevzbudzovalo toľko dôvery, aby v obchode tak dôležitom, jaký pán Javor
prevádzal, možno bolo úplne naňho sa spoliehať, predsa dobrosrdečný otec naších sirôt ani
pripustiť nedal, aby taký blízky príbuzný, ktorému toľko dobrého preukázal, vlastnému
strýcovi v dačom škodu spôsobiť mohol; aby ale jeho synovec dopustiť sa mohol na ňom
podvodu tak veľkého, jako neskôr sa ukáže, to dobrosrdečnému strýcovi ani vo snách
nenapadlo.Raz pán Javor, súc chorým a nemohúc povstať z lože, odovzdal Richardovi v úplnej dôvere
asi dvatsať tisíc zlatých k cielu pojištenia či asekurovania svojich lodí, ktoré naložené
tovarom aziatským, mali toho dňa, — dľa obdržanej telegrafickej zprávy — z jednoho
indického prístavu odraziť a cestu do Triestu vykonať, z kadial tovar ten maly železnice
potom do Budapešte a iných miest dopraviť. Nešťastnou náhodou obe jeho lode burkou
zahynuly. Pán Javor nesmierne sa zarmútil, lebo to bola strata ohromná; ale tešil sa
myšlienkou, že mu aspon poistená summa vyplatená bude. Ale od tej chvíle, čo telegrafická
zpráva doletela, že lode Javorové blízko Triestu zahynuly, nebolo viac Richarda videť, ale
ani žiadnych asekuračných pojistek. Pán Javor sobral poslednie svoje sily, vstal z postele
a počal po celej Budapešti svojho synovca zhľadávať. Konečne po dvojdňovom zhľadávaní,
podarilo sa mu ho dopadnúť v jednej verejnej miestnosti s kartármi za stolom.„Richarde!“ skrikol zarmútený strýc. „Čis’ neočul o nešťastí, jaké nás zastihlo?“Miesto odpovede nehodný synovec zostal všetok zkonfundovaný a zarazený.„Prečo neodpovedáš? Ale pravda, pri toľkých starostiach, jaké teraz na hlavu moju sa
shrnuly, skoro by som bol zabudol na príčinu, pre ktorú ťa shladávam už druhý deň po celej
Budapešti. Kde sú kvietancie poistenej summy, s ktorou som ťa do asekuračného ústavu
poslal?“Nevďačník počujúc to ešte viac bol zmitúchaný a obľadol jako stena.„Richarde, povedz, kde sú tie kvietancie, lebo ma prechádza trpezlivosť. Veď vieš, že to
jediná naša pomoc od úplného úpadku a núdze nás očakávajúca!“ kričal s namáhaním svojich
sil nešťastný Javor, a strašná myšlienka jako blesk preletela hlavou jeho.Miesto odpovede nehodný Richard v rýchlosti utiekol.Bol to najpatrnejší dôkaz, že peniaze, ktoré mu dal strýc na asekurovanie lodí, si
privlastnil, čili že jich ukradol a tak nešťastnú rodinu do núdze uvrhol. Neslýchaná tato
udalosť strašlive na Javora pôsobila. Padol na zem, a teprv lekár za chvílku privolaný bol
v stave, aby ho k vedomiu priviedol. Bol odvezený domov, ľahol na postel a na druhý deň
skonal. Zanechal len málo majetku rodine svojej; bol ešte dlžen mnohým kupcom, s ktorými
obchodne spojený bol, preto čo po zomrelom ostalo, vydané bolo na zaplatenie dlhov, a
sirotám ostalo len málo. Pozostalá vdova mala tri deti, z nichž najstarší Milan mal
šestnásť rokov. Stalo sa to rok pred započatím nášho rozprávania.Úbohá matka, ačkoľvek bola ešte dosť mladá, z príčin nehôd tak krutých na ňu sa
zvalivších náhle ostarela, sošedivela a síl jej každým dňom ubývalo. Nevidiac iného
prostriedku ku zachráneniu svojich detí od núdze odhodlala sa, že ku nevďačnému Richardovi
sa odobere, aby jej aspoň niečo vrátil zo summy, ktorú mu nebožký jej muž dal na zaplatenie
asekuracie.Richard, ačkoľvek viedol život rozpustilý, mal predsa ešte toľko hotových peňazí, jako z
tých dvatsať tisíc zlatých, tak aj z úspor, ktoré nespravedlivým spôsobom pri vedení
niektorých záležitostí obchodních u strýca dosiahnul, že si založil na vlastniu päsť menší
obchod, vo ktorom, jako pani Javorová očula, dobre sa mu viedlo. Preto dúfajúc v priaznivý
výsledok odobrala sa k nemu; ale jej nádeja bola sklamaná hneď pri vstúpení k nemu, lebo
nevďačný synovec za toľkeraké dobrodenia najväčšiu chladnosť k nej na javo dal. Pani
Javorová dohovárala mu, že zpreneveriac dvatsať tisíc zlatých mohol by jej niečo dať; ale
naničhodník ten vyhováral sa, jakoby o tých peniazoch nič nevedel; a keď mu nešťastná žena
dokazovala, k jakému cielu a kedy nebožký jej muž mu jich dal, žiadal na dôkaz kvietanciu.
Jako vieme, tej nemala, lebo pán Javor odovzdávajúc Richardovi peniaze ani z daleka
nepomyslel, že má počínanie s človekom tak nesvedomitým.Úbohá žena vrátila sa domov s práznyma rukama a horko zaplakala nad svojou vlastnou a
nešťastných detí biedou. Súc navyknutá pohodlnému životu nemohla sniesť núdzu, jaká teraz
do jej domu vkrádať sa počínala. Deti ju tešily, zvoliac si zamestknanie, ktoré aspoň
skrovnú výživu na budúcnosť poistiť jim mohlo. Milan začal kresliť a malovať menšie
obrázky, čomu sa v škole bol naučil, a predával jich za skrovné peniaze. Ľudmilka, počala
učiť sa najpotrebnejším prácam ženským. Matka vidiac, že inej pomoci pre budúcnosť jim
neostáva, povzbudzovala deti v jich predsavzatí, ale v skrytosti vylievala horké slzy
vidiac, jak ťažko deti pracovať musia. O krátky čas potom onezdravela a musela uľahnúť na
postel, z ktorej už viac nepovstala.Práca detí bola pretrhnutá, musely opatrovať drahú matku a nemohly sa pokojno svojmu
zamestknaniu oddať. Hojné slzy ronily sa jim z očú, srdcia svierala krutá boľasť. Boľastno
bolo videť nešťastné sirôtky nad ložom lučiacej sa s nimi milovanej matky. A pri tom nebolo
nikoho, kto by jich v smutnom jejich stave potešil. Priatelia bývajú len vo šťastí. Chorá
spojovala slzy svoje so slzami detí, a tím urýchlila si koniec života, ktorý skutočne o
nedlho nastúpil.Nebudeme vypisovať poslednie najboľastnejšie chvíle, tie každý snadno vyobraziť si môže;
zmienime sa len, že, jestli vôbec strata matky boľastná, tým boľastnejšia bola pre naše
siroty bez majetku pozostalé. Cituplné deti nemohly rozlúčiť sa s mrtvolou najmilšej matky
a dlho nad jej hrobom plakaly.Až za niekoľko dní po pohrabe boly siroty v stave, aby rozvážily si smutný svoj osud a
pomyslely na budúcnosť.Milan dal sa do hľadania lacnej izbičky, lebo z bytu, v ktorom po rodičoch prebývali,
neboli by mohli ani niekoľko mesiacov nájomné platiť. Odpredal niečo z nábytku, aby aspoň
najnaliehavejšie potreby pre seba a pre svoje sestričky zaopatril. Skrovná summa za predané
veci, jaké po zaplatení nájomného ostala, nestačila na dlho, v poslednom ale čase výdavky
jejich veľmi sa zvýšily z príčiny choroby Milanovej.V postavení tak trápnom nepozostávalo Ľudmilke nič iného než odobrať sa k Richardovi,
ačkoľvek chovala k nemu v srdci spravedlivý odpor; chcela od neho vymôcť aspoň nejakú
čiastočku summy, ku ktorej, jako vieme, siroty právo maly. Ale, jako bolo predvídať,
dostalo sa úbohému dievčaťu najhoršieho prijatia, a o navrátení peňazí ani očuť nechcel
zaťatý tento nevďačník. Preto chtiac jednak zachrániť dobrého brata, jednak opatriť
každodenné potreby, bola Ľudmila prinútená, zakladať pamiatky zo zlata a striebra po
rodičoch pozostalé. Šiel tedy prstienok za prstienkom, konečne ližice strieborné a
naposledy i najdrahšia po matke pamiatka, zlatý rámčok, drahými kameňami vykladaný. Lakomý
úžerník prijímal to všetko, rozumie sa na vysoký úrok, a dával jej sotvaj menšiu polovicu
hodnoty zálohov.Vráťme sa teraz do izby v podstreší.III„Dobre, drahá Ľudmilko,“ hovoril slabým hlasom Milan; „máš pravdu; budem spokojný; ale
až sa uzdravím… Však, drahá Ľudmilko, povedz mi, odkial pochádzajú tie peniaze, keď nie od
Richarda?“ pýtal sa po krátkej chvíli odpočinku. „Od koho sú?“„Milane,“ plačúc odpovedala Ľudmila, „ten obrázok — medalion — našej dobrej matičky. —“„Ach Bože!“ zkriknul Milan uľaknutý, „snad si nepredala posledniu pamiatku po našej
drahej matke!“„Nie, nie, Milan môj!“ odpovedala rýchlo dievčina a priniesla zaraz malú podobizeň
vytiahnutú z rámčoka. „Toťhľa je obrázok matkin, Milan môj! Od toho jedine smrť bude ma
môcť odlúčiť. Ale rámčok, Milan môj, bol zlatý a drahými kameňami vykladaný, a peniaze
potrebujeme, lebo posledný zlatý už je vydaný. Ostatne bolo treba privolať lekára k tebe,
Milan môj, preto som vytiahla podobizeň z rámčoka a ten zaniesla — vieš už kam.“„Ano viem, do záložne — vzdychol Milan — ku úžerníkovi, do poslednieho útočišťa
nešťastných. Nech si je, drahá sestro, keď aspoň máme podobizeň, ktorá sa zatým bez rámčoka
obejde; a jaknáhle sa uzdravím, nebudem zahálať a neodpočinem si, dokial nevyrobím toľko,
aby som ten rámčok z rúk úžerníkových vymohol. Ach, jako dobre a rozumno si robila, žes’
aspoň podobizeň z rámčoka vytiahla.“To vraviac chytil ju za trasúcu sa ruku, pritiahol ju ku rtom vrelým, a vtiskol na ňu
dlhý, vrúci bosk. Ľudmilke zaligotala sa slza v oku, i rýchlo sa odvrátila, aby ju pred
bratom ukryla, a znať mu nedala, jako jej bolo boľastno a kruto, keď videla sa nútenou
najdrahšiu po matke pamiatku z ozdoby vyrvať a poponáhlať s ňou k úžerníkovi.„Nech ťa to netrápi, brat môj, — hovorila o chvíľku, keď slzu z oka utrela — museli sme
tú obeť urobiť, aby vykúpené bolo najväčšie tvoje dobro, tvoje zdravie. Aj ja mám pevné
predsavzatie neodpočinúť, dokial ten rámčok zase nedostaneme. Ale čuj, dakto ide, iste to
lekár bude.“Bol to skutočne lekár, úprimný a roztomilý to starčok, ktorý pri vysokom svojom veku
vyzeral čerstvo a zdravo.„Je tento náš pacient, panenko?“ pýtal sa Ľudmilky ukazujúc na postel, kde ležal Milan.
„Čo je ti, syn môj?“ prehovoril ku chorému pristupujúc k posteli.Vyzkúmajúc stav nemocného predpísal lekár lieky, vyslovil nádej skorého uzdravenia a
potom sa pustil do reči s Ľudmilkou a Marienkou. Konečne vzal klobúk a paličku a chcel
odísť. Ľudmilka s prirodzenou stydlivostou blížila sa k nemu a dávala mu do ruky peniaze.„Nie, nie, dcéra moja, nechaj to“ — vravel úprimný starčok. „Budeme účtovať, až náš
pacient sa uzdraví. Zajtra prídem zas. Do videnia!“To vraviac odišiel.Trochu pomýlená priblížila sa Ľudmilka k posteli chorého.„Nevzal nič,“ vravela a položila peniaze na stôl.Milan sa tomu divil. „Ach, on poznal núdzny stav náš — riekol — je to iste statočný
jakýsi človek. Ale príde čas, kde sa postarám, aby som mu aspoň iným spôsobom sa odmenil.“Hodný lekár dochádzal každého dňa do chudobnej izbičky, obzeral s otcovskou
starostlivosťou chorého, predpisoval potrebné lieky, vypytoval sa na bližšie pomery a nikdy
žiadneho nevzal platu. Následkom tejto starostlivosti šľachetného toho muža, jako i
horlivosti Ľudmilkinej viedlo sa Milanovi vždy lepšie a lepšie, a za týdeň bol už v stave,
aby vstal z postele a po izbičke sa prechádzal. Lekár mu zakázal každú prácu, dokial celkom
zdravý nebude. Za nedlho dosiahol úplného zdravia a dal sa horlive do práce, totiž do
kreslenia a maľovania obrázkov, ktoré za malé peniaze kupcom predával. I Ľudmilka po celé
dni až do pozdných večerov pracovala. Ale čo oba vyrobili, sotvaj stačilo na každodenné
výdavky; na vyplatenie zastavených skvostov nebolo možno ani pomysleť, čo osiralú našu
rodinku najviac trápilo.Lekár, kedykoľvek mu len čas dopustil, navštevoval jich donášajúc jím útechu. Vypytoval
sa na najmenšie podrobnosti jejich lepšej minulosti a ľutoval úprimne, že jich stihol osud
tak krutý.Čo si bol Milan v chorobe umienil, chcel teraz vykonať, odobrať sa totiž ku
nešľachetnému Richardovi, vytýkať mu nemilosrdné jeho k Ľudmilke chovanie a požiadať ho za
navrátenie aspoň čiastky ukradnutých peňazí. Ale jako chytro ta odišiel, ešte chytrejšie sa
vrátil, nič nevykonajúc, lebo bratranec všetkých šľachetnejších citov súc zbavený, ani ho
videť nechcel; len sluhom dal mu odkázať, že jak neodejde hneď z domu, dá ho na ulicu
vyhodiť. Zarmútený a trasúcim sa hlasom rozprával sestrám a prítomnému práve lekárovi, jako
sa k nemu Richard zachoval.To dojalo mocne šľachetného lekára, ktorý sľutujúc sa nad sirotami odhodlal sa, že sám
tej záležitosti sa ujme. Bez odkladania opustil zkormútenú rodinu a vošiel ku známemu
advokátovi. Tomu vysvetlil celú záležitosť a požiadal ho, aby urobil potrebné pravotné
kroky. Ale advokát, ačkoľvek by bol čo najúprimnejšie vyhovel žiadosti lekárovej, musel vec
tak nechať, dokladajúc že bez dôvodov, bez listiny, ktorá by doručenie Richardovi otáznej
summy dosvedčovala, pravotu započať nemôže. Poradil jedine priateľovi, aby hľadel po dobrom
v príčine tej v prospech sirôt od Richarda niečo dostať. Lekár zaraz odobral sa k
Richardovi, ktorému živý obraz smutného stavu osiralých detí pred oči predstavil, prosiac
ho menom príbuzenstva za poskytnutie dajakej podpory tým chudiatkam; ale Richard, jako bol
nešľachetným, tak bol aj chladným, ba čo ešte je horšieho, on zaprel siroty tvrdiac
nehanebno, že v Budapešti rodiny nemá.IVSiroty nemohly tedy už na nič iné spoliehať než jedine na Pána Boha a na svoje ruky. V
práci uplynula jím jaseň, minula zima, nastávala jaro.Jednoho rána, keď švitorivé pod oknami lastovičky zdály sa rozveselovať pracujúce od
svitania, slziace siroty, náhle bolo očuť kroky hore schodami, a za chvílku zjavil sa vo
dverách izbičky známy nám už doktor Dobroslav, jako obyčajno s veselou myslou a úsmevom na
tvári. Ale spozorujúc, že deti plačú, pýtal sa s podivením: „Pre Boha, detičky, čože vás
zastihlo zase dajaké nové nešťastie?“Ľudmila, Milan a Marienka pozreli po sebe a naraz všetci traja dali sa do hlasitého
plaču. Dobromyseľnému lekárovi bolo to hádkou. Ačkoľvek nevedel príčinu zármutku jejich,
hľadel jich predsa tešiť a starostlive na príčinu sa vypytoval. Konečne Ľudmilka osušiac
svoje slzy vravela: „Neráčte nám to mať za zlé, milý pane doktore! Dnešní deň prináša nám
smutnú rozpomienku, dnes rok nám zomrela naša drahá mamička.“„Ano, Ľudmilko“ — doložil Milan — „ačkoľvek sme ani slova o tom spolu nehovorili, predsa
všetci traja cítili sme hlboko vo svojich srdciach boľasť.“„Chudiatka moje, chudiatka!“ vravel staručký lekár tisknúc siroty k srdcu. „To je istá
vec, že ztrata matky je pre deti najboľastnejšou ranou, obzvlášte matky tak dobrej, tak
šľachetnej, jako bola vaša.“„Bol to anjel, pane doktor!“ zvolal Milan s nadšením, „anjel, nad ktorého lepšieho byť
nemôže. Sama si všetkého odoprela, len aby nám osladila trpkosti.“VČitateľ poznal už z predošlých odstavcov hanebnú povahu Richardovu. Musíme ale trošku
bližšie nakresliť jeho pomery, lebo beh našej rozprávky to žiada.Jako už známo, prevádzal na vlastniu päsť menší obchod založený za peniaze nešťastnému
strýcovi ukradené. Darilo sa mu celkom dobre, obchod jeho sa zveleboval. Jako svedomie jeho
obťažené bolo ťažkými hriechami, predsa — aspoň na oko — nič si z toho nerobil; a poneváč v
meste veľkom jakým je Budapešť, mnoho zlého ukryť sa môže, preto neprichádzaly rozličné
hanebné činy Richardove na javo. Keď oklamal na príklad svojich ľudí, ktorí mu verne
slúžili, a keď nezaplatil jim vyjednaný plat, dostal iných; lebo noví nevediac o osude
svojich predchodcov, hrnuli sa k nemu pre výrobok, nenazdávajúc sa, že by od takého pána,
jim krivda stať sa mohla.Po skončených prácach obchodních náš kupec rád travieval večery v zábavách. Najmilšou
jeho zábavou bol pohár a karty. Podobná jemu spoločnosť snadno v Budapešti sa najde. Mal
množstvo takých priateľov, s ktorými sa večer lebo neskoro v noci schádzaval.Jednoho večera, keď Richard hodne už podnapitý prišiel do istej kaviarny, jeho známi a
kamarádi nočních tulačiek vítajúc ho predstavili mu jakéhosi človeka s ohorenou tvárou,
ktorý, jako rozprávali, toho dňa z Ameriky a sice z Brazílie do Budapešti prišiel. Keď ale
vysloveno bolo priezvysko Richardove, neznámy nazrúc mu pozorne na tvár pýtal sa ho, či
nemá príbuzného v Amerike?„Ano,“ odpovedal Richard, „vlastný brat otca môjho asi pred dvatsatimi rokami, odobral
sa do Ameriky, ale od toho času nikto o ňom nepočul; preto si myslím, že už dávno musel
zomreť.“„A jako sa volal?“ pýtal se neznámy.„Ján Javor,“ odpovedal Richard.„Jak je tomu tak, tedy buďte ubezpečený, že strýc váš je živý, a ešte viac vás bude
zajímať, že dopomohol si v Amerike ku velikému bohatstvu a navracuje sa do svojej vlasti,
aby, jako som počul, medzi svojími príbuznými, strávil poslednie doby svojho života, užil
svojho majetku po trampotách života a zaopatril svojim príbuzným bezstarostné a príjemné
živobytie.“Richard očujúc to bľadnul i červeňal sa; táto nenadála zvesť veliký naňho urobila dojem.„Jak veliký je asi jeho majetok?“ pýtal sa chytro.„Vraví sa, že je milionárom,“ odpovedal neznámy.„Oj, to sa musíme napiť šampanského!“ zvolal Richard radosťou všetok bez seba. „Zprávu
tak príjemnú treba veselo uvítať.“„Nech žije bohatý strýc!“ zavreščali jeho kamarádi a priali mu šťastie k nastávajúcemu
bohatstvu.Richard s radosťou prijímal vinše a pil s priateľmi až do rána.VIO niekoľko dní na to sedel Richard samotný v svojej izbe; v tom započul po schodoch
ťažkú, volnú chôdzu osoby, ktorá každú chvílu sa zastavovala, pokašlávajúc a ťažko
oddychujúc, až konečne zaklepano na dvere. Richard zvolal: „Voľno!“ — a do izby vošiel
vyziably, shrbený starčok, jehož vlasy boly už všetky šedivé. Ruky a nohy sa mu triasly.
Šiel shrbený opierajác sa o sukovitú palicu. Tvár jeho bola vráskovitá a koža južným slnkom
opálená; ale oči jeho leskly sa mládeneckým ohňom. Neznámy starčok zmeral Richarda
prenikavým zrakom, na čo chcel prehovoriť; ale napadol ho tak silný kašel, že ani slova
vysloviť nemohol. Úbohý starčok, videť bolo, že žije poslednie chvíle pozemskej svojej
púti.Konečne kašel prestal. Utrmácaný a trasúc sa, oprel sa starčok obema rukama o svoju
palicu a znovu uprel zrak na Richarda, ktorý udivený s jakousi nedôverou pozeral na starca.
Keby oblek jeho nebol tak chatrný, iste by ho držal za svojho strýca, ktorého — či lepšie
rečeno jeho bohatstvo — s túžbou očakával; ale v tom stave mohol považovať ho jedine za
žobráka lebo za dakoho z toho druhu ľudí, a preto mu ani stoličku neponukol.„Čo mi nesete, starče?“ pýtal sa ho netrpezlivo. „S kašlom takým odporným mohli byste
radšej ostať doma a ľahnúť si do postele, než ľuďom prekážať. Čo chcete? Ale z krátka, lebo
nemám času!“„Ste pán Richard Javor?“ pýtal sa starec pokojno.„Ano, som, musíte to vedeť, keď ste sem prišli.“„Pravdaže viem, ale pre istotu neškodilo opýtať sa,“ odpovedal starec. „Ste tedy ten
istý pán Richard, ktorý bol v dome svojho strýca vychovaný?“„Ano, ano. Ale čo chcete, starče? K veci, lebo mne je každá chvíla drahou.“„Nože, môj synovče, obejmi ma, som tvojím strýcom Jánom, navraciam sa z Ameriky.“„Vy? vy že byste boli mojim strýcom, pane Jáne?“ zvolal Richard a chytro vyskočil. „A v
takomto obleku? Bože môj, ktože by si bol pomyslel, že uvidím strýca v takejto podobe?
Vítajte mi, môj milý, môj drahý strýčko! Srdco moje je radosťou dojaté, že vás vidím.
Vítajte mi ešte raz!“„Srdco tvoje je dojaté radosťou, že ma vidíš, dobrý syn môj?“ vravel starčok. „Jako ma
to teší! Plný obavy a neistoty prišiel som do Budapešti, vypytoval som sa po svojich
bratoch, a bohužial dozvedel som sa, že oba sú už v hrobe. Bola to boľastná rana pre mňa
starca! V tom ale znova sa dozvedám, a tu dočujem, že Richard, môj synovec, žije a dobre sa
mu vede. V mojom srdci vzišla zase nádeja, i oddýchol som si volnejšie. Nerozmýšlajúc sa
dlho vypýtal som sa na tvoje bydlisko, prišiel som k tebe, a som šťastný, že sa z mojej
prítomnosti tak úprimne tešíš. To mi pôsobí velikú radosť, môj dobrý Richarde, a to tým
viac, poneváč teraz skoro všetci starí a chudobní príbuzní nieveľmi radi vídaní bývajú.
Obával som sa, že ma špatno uvítaš poneváč vyzerám tak chudobno.“„Ale jako ste zle súdili o svojich príbuzných drahý strýčko!“ vravel Richard úlisno.
„Nie, ja nehľadím na zovňajšok človeka, milý strýčko, a jestli vám pohodlno tak sa šatiť,
prečo byste si nemohli tej príjemnosti dopriať? Ostatne človekovi bohatému svet odpúšťa
rozličné podivnosti! Som vám k službám, drahý strýčko, chcem ostať najvernejším vaším
synovcom.“„Čože? jako, Richarde? čos’ to povedal?“ pýtal sa s podivením starčok. „Myslíš, že ja to
chudobné rúcho z podivínstva nosím? Držíš ma za človeka bohatého? Môj Bože, neklam sa, milý
synovče! Nenie som bohatým, naopak na staré kolená ostal som biednym žobrákom. Držím sa za
šťastného, že sa mi z tvojej strany takého úprimného prijatia dostalo, a že mi svojej
pomoci v sešlom veku mojom neodopieraš!“„Ach, žartujete, strýčko,“ vravel Richard. „Keby sme o tom už nemali popredku zprávu, že
ste s náramnými pokladami z Ameriky do Uhorska došli — nie, nie, strýčko, budapeštskí
chytráci vám tak ľahko nesadnú na lep.“„Ale, ale! — zkriknul starec — čože nič nevieš o tom, že moja loď, keď v Hamburku do
zátoky vchádzala, búrkou náramne bola dorúchaná, a že sa mi všetko potopilo, tak že ani
dosť málo z ohromného svojho majetku zachrániť som nemohol, súc rád, že aspoň s holým
životom som vyviazol!? Čože nečítaš zhola žiadnych novín, človeče? Dívaj sa, práve mám pri
sebe nešťastné to číslo, ktoré donáša zprávu o stroskotaní mojej lodi, tuhľa vo vačku — od
sedemnásteho. Ach jaké to nešťastie!“Richard zbľadol, a zrak jeho sa zamračil. Predsa ale chytil krčovito číslo novín a čítal
polohlasito: „Zase musíme oznamovať jednu z nešťastných udalostí, jaké v poslednom čase tak
často krajanov našich potkávajú. Loď s bohatým nákladom, majetok pána Jána Javora, ktorý so
všetkým svojim statočne nadobudnutým majetkom z Ameriky do Europy sa navracoval, keď
vchádzala do zátoky, hamburgskej, velmi bola porúchaná a potopila sa. Ničoho nebolo možno
zachrániť. Jedine čiastka lodníkov a majiteľ lodi ušli so životom. Smutná to událosť, že
človek, ktorý nedávno ešte v Amerike bol milionárom, náhlo videl sa byť žobrákom, lebo ani
loď ani jej náklad neboly asekurované. Divné sú hry osudu!“Niekoľkorazy zmenil Richard farbu tváre a hryzol si rty. O pravde slov strýcových mohol
pochybovať, ale verejné noviny nemohly lhať. Bohatý strýc z Ameriky, o jehož
nevyčerpateľných pokladoch toľko sníval tešiac sa blahou nádejou, že stane sa dedičom jeho,
stal sa naraz biednym žobrákom. Jeho zámky, stavané v povetrí, srútily sa jedným razom do
prepasti. Zlosťou zaškrípal zubami.„Tak, môj dobrý Richarde,“ — vravel starec pomali — sa mi viedlo, a len to pomyšlenie mi
dodáva sily, že som u teba prítulok a ochranu našiel. Nech ti požehná za to Boh Nebeský,
môj milý synu. Poslednie dny svojho života, ktoré sú u mňa už sčítané, prežijem u teba, súc
ti vďačným za tvoju dobrotu.“„Neďakujte starče, lebo vaše vďaky sú predčasné,“ odpovedal Richard náhlo zmenený,
uštipačno. „Sám poznávate, že nie mnoho odo mňa očakávať môžete. Každý má sám so sebou čo
robiť, a pre starých príbuzných ostáva málo.“Starec sa zasmial s trpkým pohŕdaním pri tých slovách, i zdálo sa, že chce mu výčitky
robiť, ale v tom ho schytil kašel tak silný, že ubehlo dakoľko minút, kým mohol prehovoriť.„Je dobre, je dobre,“ vravel konečne. „Vidím, môj milý, že by som u teba bývať nemohol;
ale predsa kojím sa nádejou, že budeš tak dobrý a kedy tedy dajakú skromnú podporu mi
poskytneš, a já si vyhľadám dakde príhodný kútok. Toto mi už len, dobrý môj Richarde,
neodopreš, keď povážiš, jaké krátke sú už chvíle života môjho. Cítim to na sebe, že
najďalej rok, dva, ešte tvojho dobrodenia užívať budem, potom ti nebudem už bremänom. To už
len nedopustíš, aby som jako žobrák od domu ku domu chodil? Tvoja láska, jakú ku mne cítiš,
nepripustí, abys’ na mňa zabudol.“„Oj áno — odpovedal Richard — to by som mal veľkú prácu, keby som musel všetkých starých
žobrákov podporovať. Dajte mi pokoj starče, a idzte mi z očú! A ostatne kto môže vedeť, či
opravdu ste starým Javorom. Môže byť, že ste ešte dajakým prefíkaným šibalom, ktorý na moju
spoluútrpnosť rátal. Ale v tom rátaní ste sa zmýlili veľmi.“„Tak, tak, zmýlil som sa skutočne,“ opakoval starčok smutno a trpko slovám jeho
prisvedčujúc. „Všetko jedno, bol som povinný očakávať to. Ale aspoň sa chcem presvedčiť, či
u iných príbuzných nenajdem úprimného srdca. Myslím, že môj brat Viliam zanechal trojo
detí, jako som dopočul; povedz mi, kde by som jich mohol najsť?“„Čo ja môžem vedeť, kde tá žobrač býva?“ odsekol Richard s nevolou. „Ostatne vám nemôžu
pomôcť, lebo otec jejich nezanechal jim zhola ničoho. Preto sa nenamáhajte, lebo každý váš
krok bude márny.“„Aspon snád najdem srdcia, ktoré majú viac útrpnosti než srdco tvoje,“ vravel starčok.
„Preto ťa prosim, Richarde, ukáž mi, kde bývajú.“„Ale dajte mi už pokoj s tou žobračou; nestarám sa o takú zberbu, do ktorej ma nič
nenie.“„Ty tedy ani nevieš o bydlisku detí, ktorých otec bol tvojim najväčším dobrodincom, jako
mi bolo povedané? To je viac než mnoho! Vedel si dobre a vieš, že tie deti sú v núdzi, a ty
si sa o ne zhola nič nestaral?!“„Ano, aj z domu som jich vyhodil!“ zkríkol Richard hnevom rozčúlený, jako i teba z domu
vyhodím, jestli sa v tom okamžení neodpratáš!“„Už idem, už idem!“ zvolal s boľasťou starčok merajúc svojho synovca zrakom opovrhlivým.
„Odchádzam, milý Richarde, a už sem nikdy neprídem. Nebudem ťa obťažovať, ale dúfam, že
toľko útrpnosti ešte v srdci svojom mať budeš, aby si úbohému bratovi svojho otca predsa
niečo urobil. Vidím, že sa máš dobre, ba snád si aj bohatý, preto neodstrkuj ma celkom od
seba a neodopieraj mi skrovnučkej podpory.“„Prisľub mi, že už ani nohou cez prah môj nevkročíš — riekol Richard zlostne — asnad ti
niečo dám, abych sa ťa navždy zbavil.“„Sľubujem ti svatosväte, že nikdy noha moja do domu tvojho nevkročí,“ ubezpečoval
starec.„Nože tu máš a choď už!“ vravel Richard vyťahujúc z tobolky bankovku a hodiac ju
opovržlivo starcovi.Bankovka padla na zem; starec s ťažkosťou pre ňu sa sohol a vezmúc ju do ruky pozeral na
ňu očima iskravýma, tak že sa zdálo, jako by mal viac chuti roztrhať ju na kúsky a hodiť ju
k nohám nehodného darca, než ju skovať do vačku. Ale premohol sa, peniaze podržal a oslovil
Richarda: „To tedy je všetko, čo si bratovi svojho otca urobiť mohol, ty, ktorý tak dobre
sa máš?“„Myslím, že toho bude dosť,“ odpovedal Richard zlostne. „Si nehanebný, starý strýče, a
toľko ti hovorím, že to ďalej už nesnesem.“„Dobre, veľmi dobre,“ vravel starec silným hlasom, narovnal sa a tak prenikavo na svojho
synovca pozeral, že tento sklopil oči. „Ten papier skovám až do poslednej chvíle svojho
života, lebo vždy mi bude pripomínať lásku a útrpnosť svojho synovca! Biedny, nevďačný
človeče, nevďačný ku svojmu dobrodincovi, nevďačný k jeho deťom! neciteľný ku prosbám
biedneho opusteného starca, ktorému povinný si prispeť na pomoc a s úctou najväčšou prijať
ho do domu svojho, kebys’ mal aspoň iskru kresťanskej lásky vo svojom kamennom srdci. Vedz,
ja tvoj strýc nie som chudobný, moja loď nezahynula, poklady moje more nepohltilo. Úmyselne
podal som nepravú zprávu o zničení lodi do novín. Dosial som milionárom jako prv a chcel
som len tvoje srdco skúmať, prichádzajúc sem jako žobrák s prosbou za tvoje smilovanie.
Neľutujem, že som ťa chcel dôkladne poznať prv než by som sa s tebou so svojími pokladami
rozdelil. Poznal som ťa, biednik, a opakujem svoj sľub, že nikdy noha moja prah domu tvojho
neprekročí!“Čitateľ snadno si predstaví, čo sa v tom okamžení s Richardom robilo. Zarazený stál
chvílku s hlavou k zemi sklopenou. Chytro ale hodil sa k nohám strýcovým a prosil za
odpuštenie dokladajúc s pretváreným plačom, že nenie tak zlý, jako by sa strýcovi zdáť
mohlo. Ale starec odstrčil ho od seba a riekol: „Biedny naničhodník, neklačíš predo mnou,
ale pred mojími pokladami!“ Povediac slová tieto zaraz opustil izbu a ponáhlal na ulicu.VIIPán Ján Javor, jako mysleť si možno, nemal inej rodiny než tú, ktorú zanechal v
Budapešti odchádzajúc do Ameriky, bol slobodným, neženatým. Do Budapešti priviezol so sebou
len jednoho sluhu, murína, ktorého bol pred dvacať rokami v Amerike kúpil. Otrok ten z
Afriky do Ameriky prevezený, menom Pompy, svojou vernosťou a oddanosťou takej vážnosti u
boháča si získal, že ho tento skôr za priateľa než sluhu považoval a často rozumné jeho
rady poslúchal.Pán Javor vratiac sa do hostinca, v ktorom sa bol ubytoval, shodil so seba chudobné
rúcho a obliekol na seba najskvostnejšie. Prsty ozdobené boly prstenami, diamantami
vykladanými, a zlatá reťaz z hodiniek okolo krku zavesená lahodila zraku svojim ligotom.
Posadiac sa na aksamitovú stoličku rozkázal si podať tureckú fajku s dlhou rúrkou a
zamysliac sa, počal husté kotúče dýmu do povetria púšťať.Pompy podobne odpočíval mlčky v kúte vedla kachiel nechtiac vytrhovať svojho pána z
premýšlania a len ukradomky pozeral na svojho pána a často smutno zakrútil hlavou. Trvalo
to bez mála hodinu, až konečne pán Javor prvý prerušil ticho vraviac: „Sme sprostáci,
Pompy!“„A prečo, pane?“ opýtal sa udivený sluha. „Pompy je čiernym murínom, ale nie
sprostákom.“„Sprostáci sme, Pompy,“ opakoval pán s dôrazom. „Dvojnásobní sprostáci, Pompy,
dvojnásobní!“„A prečo, pane?“„Že sme neostali v Amerike.“„Mne tiež bolo by milšie, keby sme neboli sa ztadial hýbali, ale bola to vlastnia vaša
vôla, pane, Pompy musel poslúchnuť.“„To znamená toľko, jako žeby som ja sám bol sprostákom,“ odpovedal Javor.„To nehovorím, pane; ale prečo banovať? Čo sa stalo, už sa neodstane.“„Hlupstvo!“ zvolal pán hnevivo. „Kebys’ neslúžil po dvacať rokov verne, v tú chvílu by
som ťa zbil.“„Môžete ma, pane, i zabiť,“ odpovedal Pompy ľahostajno, „ale čože to pomôže? Vaše
postavenie tým sa nezmení.“„Pravda, Pompy! Biedny to tu život. Neurobili sme múdro, milý Pompy; Mali sme tam zostať
a do Europy ani nohou nevkročiť!“„Ale poneváč už ste tu, pane, je treba všetkemu privyknúť a vo všetko sa vpraviť,“
mudroval Pompy s chladnou ľahostajnosťou. „Ste bohatý a môžete tu mať život dobrý a
veselý?“„Na príklad?“ pýtal sa boháč.„Zavolajte spevákov, speváčky, ktorí vám budú spievať lichotivé piesne a hráť na
rozličné nástroje.“„Nemôžem vystáť spevákov.“„Rozkažte tedy, nech prídu tanečnice, a tie svojim tancom vás zabavia a dlhú chvílu vám
zkratia.“„Všetky také hlúposti nemôžem vystáť,“ odpovedal pán nevrlo.„Tedy choďte medzi ľudí, načúvajte jejich rozhovory a sami s nimi rozprávajte; boháč
býva všade rád videný.“„Nič takého, Pompy, po tom netúžim. Všetci ľudia nestoja za nič. Váža si jedine mrtvú
hrudu. Jejich bohami sú jedine peniaze. Sú mi odporní.“„Preto Pompy odejde,“ vravel murín odhodlano. „Keď nestoja všetci ľudia nič, a Pompy
tiež človekom, tedy —“„Truľko, maj rozum!“ zvolal Javor dojatý. „Veď dobre vieš, že teba do tunajšej
spoločnosti nerátam. Nebuď sprostým, Pompy, a posadni si. Ach, tvoj Pán je veľmi
neščastný!“„Pretože je hlúpy,“ odpovedal sluha bez okolkovania.„Prečo, Pompy? prečo som hlúpy?“ zvolal Javor, necítiac sa ani dosť málo urazeným.
„Vrav, Pompy, chcem vedeť, prečo som hlúpy?“„Dobre, Pompy to povie,“ odpovedal murín približiac sa k pánovi a hladiac mu do tváre.
Najprv, prečo sa navrátil pán Javor do Europy? Poneváč chcel ešte raz uvideť svoju vlasť a
svojich príbuzných. Dobre: Pompy povedal: „Ostaňte, pane! Amerika je vašou vlasťou, inej
vám nenie treba. Svojej rodine odpíšte, aby prišla za vami.“ Nie, pán Javor tak neurobil.
Všetko predal, poklady složil, strašnú búrku na mori prestal, mal dlhú chvílu, konečne
dorazil do svojej vlasti. Dobre! Čo robí pán Javor? Priviezol sem všetky svoje poklady,
poriadno sa ubytoval — a čo ďalej? Miesto čo by mal svoju otčinu prezerať, prechádzať sa,
priateľstvo uzavierať, dívať sa tu a tam, načúvať — nie, pán Javor sedí doma, fajčí z
fajky, a nudí sa dlhou chvílou. Či nenie sprostým? Ale to nenie všetko. Keď bol v Amerike
trápila ho vždycky myšlienka na rodinu, a keď prišiel do Budapešti, či ju hľadá? Nie! Už
prvý pokus ho omrzol a všetko sa mu znechutilo. Kto tedy je sprostákom? Pompy? Nie, Pompy
chcel zostať v Amerike. Vonkoncom, len pán Javor je sprostákom. Nechcel zostať, túžil po
vlasti, rodine, a keď prišiel kam chcel prínsť, nevidí jich.“Zdálo sa, že pán Javor po tejto kázni svojho sluhy sa nahnevá, že ho zbije a z izby
vyhodí; ale boháč ani na to nepomyslel. Naopak odpovedal svojmu sluhovi nasledovne: „Pravdu
vravíš, Pompy! Tvoj pán je sprostákom, ale sprostákom neščastným. Som bohatý, ale čo mi je
z toho bohatstva? Peniaze ma netešia, nič ma nemôže rozveseliť, čo bych si čo za ne kúpil;
či môžem za ne dostať srdco plné lásky a oddanosti, srdco dobré a citlivé? Nie, Pompy! Keby
som vedel, že ma moji príbuzní úprimne milovať budú — ale zkadial že si môžem toho
presvedčenia nadobudnúť? Som bohatý, a príbuzní obľubia si len moje poklady, ale mňa iste
nie. Ach, Pompy, mňa nikto nemiluje! Som starý, škaredý, omrzlý. Oni mna nezamilujú, len
lichotiť mi budú pre peniaze. Ľudia sú zlí, Pompy! Kebych našiel medzi nimi srdco úprimné,
ktoré by ma s nezištnou láskou milovalo, rozdelil by som sa s ním so všetkými pokladami,
bol by som ščastný! Ale nie, ťažko o tom snívať; mňa nikto nemiluje a milovať nebude!“„A Pompy, pane?“ pýtal sa verný sluha so slzou v oku. „Či Pompy len peniaze miluje?“„Nie, nie, Pompy, tys’ dobrý, statočný,“ odpovedal pán. „Ale Pompy, my oba sme už starí
a nedúživí a nudíme sa. Predo všetkým musíme mať niekoho vôkol seba, kdo by v nás
vzbudzoval radosť, veselosť a lásku. Peniaze v tom ohľade nič nám nespomôžu.“„Dobre, pane!“ odpovedal starý murín po krátkom rozmýšlaní. „Pompy nemôže postarať sa o
lásku, ale pravdu, úprimnosť vysliediť je v stave.“„Jako to myslíš, Pompy? vrav chytro!“„Nuž tak, že siroty pozostalé po vašom bratovi iste by sa plazili pred vami, keby vás
uvideli v tom stave, v jakom skutočne sa nachodíte. Ale čo vám to uškodí, pane; jestli sa
oblečete ešte raz do rúcha žobráckeho a takto sa jím dáte poznať?“„Dobre, Pompy, ale kde jich najdem?“„Čo hneď celú Budapešt krížom krážom prebeháme, naísť jich predsa musíme.“VIIIRadu tú prijal boháč a ihneď s verným sluhom dal sa do hľadania sirôt. Ale, ačkoľvek za
dlhší čas hľadali a neľutujúc výdavkov aj policiu na pomoc si pribrali, predsa všetko
jejich hľadanie zostalo bez výsledku. Pán Javor veľmi sa rmútil, ale statočný sluha
povzbudzoval ho ku trpezlivosti a po niekoľkodňovom odpočinku znova počali vyhľadávať.Jednoho dňa jako obyčajno vydali sa na cestu. Pán Javor vopchal v neporiadku hrsť
papierových peňazí do vačku, jednak k nakúpeniu potrebných vecí, jednak aby z nich niečo
chudobe rozdal.Chodiac ulicami vstupovali do mnohých domov, kde chudobné siroty a vdovy bývaly, ale ani
stopy nemohli vynajsť po tých, ktorí boli práve predmetom jich hľadania.„To všetko nevedie nás ku cieľu,“ vravel Javor nevrlo, „mučíme sa každodenne márno.“„To je pravda, pane — odpovedal sluha; — keby tí, ktorých hľadáme, žili v dostatku, v
bohatstve, našli by sme jich hneď; ale zdá sa, že sú v núdzi, preto musíme vytrvať vo
svojom predsavzatí.“„Pravdu vravíš, Pompy,“ odpovedá Javor. „Hľadať jich musíme nevyhnuteľne; lebo
podporovať siroty po bratovi je mojou povinnosťou, čo by hneď tak nehodné boly, jako
Richard.“To vraviac postál a vytiahol z vačku ručník, aby si utrel pot, ktorý mu následkom
potenia na čelo vystúpil. Ťahajúc ručník z vačku vytrúsil stozlatovú bankovku. Javor to
nespozoroval a rýchlym krokom šiel ďalej.Lež prihodilo sa, že za pánom Javorom išiel jakýsi driečny šuhaj s bľadou tvárou, na
ktorej ale videť bolo úprimnosť a statočnosť. Ten keď zbadal, že idúci pred ním pán ztratil
bankovku, chytro ju zdvihol a bežal za Javorom; približiac sa k nemu sňal čiapku a hovoril
úprimno: „Toťhľa, pane, vypadlo vám dačo z vačku.“Javor hľadel okom zadiveným na pekného šuhaja i na bankovku, ktorú tento porad v ruke
držal. Boháč sa divil, že mladík pri svojej chudobe, ktorú prezradzovaly jeho jednoduché a
ošúchané — ačkoľvek čisté — šaty, toľko statočnosti má. I Pompy sa veľmi počudoval, tak že
statočný šuhaj konečne nevedel, jako si to má vysvetliť.„Vezmite si, pane, tú bankovku,“ riekol; „vypadla vám, keď ste vyťahovali z vačku
ručník! videl som to a chcem vám ju odovzdať.“„Ja o tom neviem,“ vravel Javor ľahostajno.„Ale ja viem, pane,“ odpovedal mladík. „Opätujem, že patrno som videl, jako ste ten
papier s ručníkom vyhodili. Ja nikdy necigánim.“„Teraz verím, že necigániš, šuhaju,“ vravel boháč. „Ostatne nevyzeráš tak jako lhár,
dobrý šuhaju, naopak vidíš sa mi byť veľmi statočným a rozumným. Nechaj si tedy tie
peniaze, ja sa bez nich obejdem a ty snád jich budeš potrebovať. Si veľmi statočný, šuhaj
môj! Či nenie tomu tak, Pompy?“„Svätá pravda, pane,“ prisviedča starý sluha hladiac na šuhaja.„Ďakujem vám, pane,“ povie skromne mladík odovzdávajúc bankovku. „To prijať nemôžem,
lebo nenie som žobrákom, a jako sami vravíte, vidíte vo mne syna statočných ľudí, ktorí si
prácou zasluhujú svoj chlieb.“„Ale si chudobný šuhaj,“ vravel Javor.„Netajím to, ale chudoba nenie hanbou, keď sa pracuje.“„Nie, nie, nenie hanbou, milý šuhajko,“ riekol boháč; „i to vidím, že nežobreš; ja ti
tedy tú bankovku darujem. Rozváž si to, synku, ten papier stojí za to, aby sis’ ho zadržal;
či nenie pravda, Pompy?“„Pravdaže, pane,“ odpovedal murín. A medzitým čo Javor bankovku od mladíka vzal, a
pritom niekoľko slov vernému sluhovi šopkal, odišiel neznámy šuhaj ľahkým, rýchlym krokom.„Kam sa podel?“ zvolal Javor obracajúc sa. „Pompy, starý truľko, nechals’ ho sa ztratiť.
Ale tamhľa ide, vidím ho! Za ním, Pompy, chytro! Ten šuhaj nesmie nám z očú zmizeť, lebo
hodlám dačo preňho urobiť. Len chytro, Pompy!“Po čiapke možno bolo šuhaja chytro poznať. Boháč a verný sluha šli za ním. Ale za chvílu
pán Javor ustal, a veľké kropaje potu lialy sa mu po tvári. Vidiac to Pompy vravel: „Milý
pane, ustaňte a spoliehajte sa na mňa; však ho ja neztratím z očú, ešte nenie som ustatý.
Choďte domov, Pompy sa vráti a prinese zprávu.“„Dobre, Pompy; sotvaj sa vlečem, tak som ustatý. Choď za ním, daj mu peniaze, koľko len
chceš. Ten chlapec je samá statočnosť a veľmi sa mi ľúbi. Bež len, Pompy, ja už ďalej
nemôžem.“A skutočne nemohol ďalej; oprel sa o dom a dýchanie jeho bolo unavením rychlejšie.
Mladík i sluha zmiznuli mu z očú.„Hodný to, veľmi hodný chlapec,“ vravel Javor sám k sebe. „Bolo by mi ľúto, keby mu
zmizol. Veľmi sa mi ľúbil — a taký statočný! Nechcel žobrať, nechcel ani ten mizerný papier
si vziať, odišiel chytro; každodenný mladík to nenie — veľmi sa mi ľúbil! Musím ho ešte
videť a lepšie poznať! Snád ma bude mať rád, keď pozná, že mu chcem všetko dobré priať. Bol
by to poklad pre mňa a pre môjho verného sluhu, priateľa. Videl som, jako sa mu zaleskla
slza v oku, keď na chlapca hľadel. Čo teraz s tou bankovkou robiť? Skovám si ju jako drahú
pamiatku neobyčajnej statočnosti. Ten chlapec ma veľmi dojal svojou skromnosťou a milou
tvárou. Tak, tak, skovám ten papier a položím ho vedľa papieru od Richarda, aby mi
statočnosť toho mladíka pripomínala nehodnosť a necitlivosť Richardovu! Tak sa stane!“Vložil opatrno bankovku do tobolky jako dajaký drahý poklad; potom zavolal najbližšieho
fiakra, vsadol do koča a odišiel domov, kam príduc otvoril kasňu a uložil v nej rečenú
bankovku podľa hodeného jemu od Richarda papieru.Pán Javor s netrpezlivosťou očakával návrat verného sluhy. Konečne prišiel Pompy po
niekoľkých hodinách. Čierna jeho tvár leskla sa radosťou, oči sa mu usmievaly. Dva rady
bielych zubov objavili sa, keď otvoril ústa, aby snád radostnú zprávu svojmu pánovi
ohlásil.„No jako je, Pompy?“ pýtal sa ho pán. „Jakú mi neseš zprávu?“ Šiel si za chlapcom? Kde
ho máš? Hovor chytro!“„Hahaha!“ zasmial sa Pompy celými ústami.„Hahaha! starý truľo!“ napodobil ho Javor. „Čo je s tým mladíkom? Jako sa nazýva? Kde
býva? Hovor!“„Hahaha!“ zasmial sa Pompy ešte raz. „To je zvláštna historia, pane!“„No hovor už, trúbela!“ hneval sa Javor a dupnul nohou na podlahu. „Čo vieš o tom
mladíkovi?“„Viac než si myslíte, pane!“ odpovedal Pompy s víťazoslávou a zase sa zasmial divokým
svojim smiechom. „Uspokojte sa, pane!“ vravel prestanúc sa smiať. „To je zvláštna historia!
Bežal som za chlapcom, lebo veľmi chytro šiel, a len len že som ho z očú neztratil, a iste
by sa to bolo stalo, keby sa náhodou nebol zastavil v jakomsi sklepe s obrázkami. Díval
som sa tam z vonku oknom, jako vytiahol z vačku balíček pekných obrázkov, ktoré najskôr
chcel odpredať. Buď šuhaj veľmi mnoho pýtal, alebo obchodník veľmi málo mu dával, dosť na
tom, že skoval svoje obrázky zase do vačku, s tvárou smutnou vybehol zo sklepu a kráčal
ulicami tak rýchlo, že som za ním sotvaj stačil. Na šťastie zazrel som fiakra; vskočiac do
koča ukázal som kočišovi šuhaja a prisľúbil som mu dvojnásobný plat jestli nedá chlapcovi
zmiznúť.“„Veľmi dobre, Pompy, to bolo rozumne,“ riekol spokojno Javor. „Ďalej!“„Môj fiakor nebol sprostý človek. Šibal za šuhajom a nespúšťal ho ani na okamženie s
oka. Šuhaj vošiel ešte do niekoľkých sklepov, avšak neodpredajúc svoje obrázky kráčal
ďalej. Chudiak vzbudil vo mne konečne takú ľútosť, že by som mu bol veľmi rád tie obrázky
odkúpil. Ale to by nebolo viedlo k žiaducemu cielu, preto som to neurobil. Neskôr podarilo
sa mu obrázky v jakomsi sklepe odpredať, ačkoľvek snád za cenu veľmi chatrnú. Obdržané
peniaze strčil do vačku a ponáhľal ešte chytrejšie než pred tým, smerom iným.“„Teraz treba dať pozor!“ zavolal som na fiakra. „Iste ponáhla domov, a mne práve na tom
najviac záleží, aby som sa dozvedel, kde býva.“„Fiaker nezabudol, že som mu sľúbil dvojnásobný plat, preto hnal ustavične na blízku
mladíka z ulice do ulice, až konečne prišli sme do odľahlého predmestia v ktorom samá
chudoba bývala. Ulice boly porád užšie, tmavšie a špinavšie. Konečne som spozoroval, že
mladík vbehol do jakéhosi domu.“„Teraz stoj!“ zavolal som na fiakra. „Tu máš na víno, ale dočkáš tu, dokial z toho domu
nevyndem.“ „Budem čakať bars aj do rána,“ odpovedal fiaker radostno, pozerajúc na groše,
ktoré som mu do ruky vopchal.“„Vošiel som do domu, ale nevedel som, do ktorých dverí a do ktorého poschodia mám ísť.
Odhodlal som sa zaklopať na najbližšie dvere, vojdúc do izby videl som tam obstarnú už
ženu, ktorej som sa opýtal, či nebýva v dome istý šuhaj, ktorý sa maľovaním obrázkov
zapodieva. S prvu zdálo sa, že sa žena mojej čiernej tváre bojí, ale keď som jej ukázal
zlatník, hneď ukázala tvár inú.„Ano, pane — vravela — v piatom poschodí býva, v prístreší.“„Nateraz nechcel som viac vedeť. Hodil som zlatník starej žene a odišiel po schodoch
hore. Po dosť veľkom namáhaní dostal som sa do najvyššieho poschodia a spozoroval, že dvere
ženou označené, neboly zavrené. Otvorenými dverami ozýval sa na chodbu zvučný hlas
šuhajcov, jemuž som načúval málo si z toho robiac, že tým spôsobom vkrádal som sa v cudzé
tajnosti. Či nenie pravda, pane, že to nebol hriech?“„Sprosták si!“ zavolal pán Javor. „Ďalej!“„Nuž teda ďalej!“ vravel Pompy. „Aby som hovorené slová lepšie očuť a jim rozumeť mohol,
prikradol som sa po prstoch ku samým dverám. Rozoznal som tri hlasy, našeho šuhaja, hlas
detinský a hlas panenský. Ľahko som poznať mohol, že je to jedna rodina.“„To je veľmi málo Milanko, za toľko mozolov,“ vravela panna, z čoho som zatváral, že je
reč o predaných obrázkoch. „Konečne ztratíš chuť od práce.“„Nie, Ľudmilko, to sa nestane,“ odpovedal náš mladík. „Len to ma veľmi zarmútilo, že som
ti nemohol viac priniesť nežli týchto niekoľko krajciarov. Ale predsa lepšie niečo než nič.
Neskôr pôjde nám všetko lepšie, až Marienka začne pomáhať, jako sama sľúbila.“„Ano,“ riekol najtenší hlas. „Já sa s chuťou v tom cvičím, a jestli budeš mať v tom,
Milanko, trpezlivosť, každým dňom urobím pokrok.“„Pekne, Marienko!" vravel náš šuhaj. „Musíme byť pilní, aby Ľudmilka nemusela dlho do
noci vyšívať. Ach, Ľudmilko, už toho máš dosť, a keď povážim, koľko mozolov a práce ťa to
stojí, kým vyšiješ zlatý, ľutujem to, že som najdenú a darovanú mi bankovku neprijal.“„Jakú bankovku?“ pýtala sa Ľudmilka s podivením.„Na ulici vypadla z vačku jakémusi obstarnému už pánovi, čo on nespozoroval,“ odpovedal
Milan. „Ja ale som to videl, zdvihol a odovzdal som mu ju. Chcel mi ju darovať, ale mne sa
to videlo byť žobrotou, keby som tie peniaze bol prijal, a preto som odbehol. Snád som sa
ohlúpil. Ten neznámy pán videl sa mi byť takým úprimným a dobrým človekom, že ani pripustiť
nemôžem, že by mi tie peniaze z úprimného srdca nebol chcel dať.“„Jakože? Čo?“ pýtal sa pán Javor, vytrhujúc z reči svojho sluhu. „Čože hovoril ten
šuhaj?“„Že ste sa mu videli byť milým a dobrým,“ odpovedal Pompy usmievajúc sa. „Či nenie
pravda, že ten chlapec hneď poznal vaše pekné vlastnosti?“„Bezpochyby,“ vravel spokojný boháč. „Vrav len ďalej; ten chlapec sa mi veľmi ľúbi.“„To si myslím, pane, i mne sa ľúbi. Ale k veci. Náš šuhaj, ktorému hovoria Milan a ktorý
vás tak vychvaloval, vytýkal si tedy, že tú bankovku neprijal. Ale jeho sestry, Ľudmilka a
Marienka boly inej mienky.“„Nie, nie,“ vravela Ľudmilka, „za takú nepatrnú službu neslušalo žiadať odmenu, a k tomu
ešte takú velikú. Dobre si urobil Milanko, by som sa za teba hanbila, keby si bol tie
peniaze prijal. Kto môže pracovať, ten nesmie žobrať.“„Aj ja som tak myslel, sestra moja drahá — odpovedal Milan — a to tým skôr, poneváč som
mal svoje obrázky ešte vo vačku a očakával, že jich lepšie odpredám. Keby som bol
predvídal, že toľko za ne dostanem, kto vie, čo by som bol urobil.“„Nie, Milanko, neľutuj nič,“ vravela zas Ľudmilka. „Veď netrpíme núdzu, veď máme ešte
pätdesiatku odloženú na časy horšie. Ostatne netreba tratiť nádej, milý brat môj; sme pilní
a pracovití, a k tomu siroty, ktoré dobrotivý Hospodin iste neopustí.“„Keď som sa dozvedel, že sú chudobné, opustené siroty, bez otca a matky,“ pokračoval
Pompy, „a k tomu tak statočné a pracovité, bolo mi jich nesmierne ľúto, vtedy bol by som s
chuťou k nim vošiel a všetky peniaze jím nechal, ktoré som pri sebe mal; ale chcel som, aby
radosti sám pán účastným sa stať mohol. Sejdúc tedy dolu vošiel som k tej starej žene,
ktorá mi bývanie sirôt ukázala, a vypytoval som sa jej na pomery bližšie tých detí. Oj
pane, prial by som vám, aby ste vlastnýma ušima boli očuli, čo mi tá žena vyprávala! „Sú to
anjelia, — vravela — statočné, dobré, pracovité, pokojné, pobožné deti, zvlášte Ľudmila,
ktorá po celý deň od práce nevstane. Keď Milan za niekoľko týdňov bol chorý, bdela nad jeho
postelou jako najstarostlivejšia matka, starala sa o celú domácnosť a pracovala bez
prestania. Sú to deti, jakých sa málo v Budapešti najde.“„A vypýtal si sa jako sa zovú? Iste si na to najhlavnejšie zabudol.“„Nie ja, nezabudol veru, Pompy vie všetko, len prosím o maličké strpenie! Na tom mi ešte
nebolo dosť, čo mi žena vyprávala; dal som jej na srozumenie, že snad všetko nenie pravda,
čo mi vravela. Ona verila sa, že ani slovíčka nescigánila, a na dôkaz odporučila mi, aby
som sa odobral k doktorovi Dobroslavovi, ktorý ešte viac dobrého a pekného o sirotách
povedať môže, lebo, vraj, dlhší čas Milana liečil a býva veľmi často u tých detičiek
návštevou. Odobral som sa zrovna k doktorovi, a ten potvrdil všetko, čo mi žena o deťoch
povedala. Viac som už vedeť nepotreboval, a vidiac, že už je čas ísť domov, odišiel som.“„Veľmi dobre, milý Pompy,“ vravel Javor spokojno. „Ale jaké majú deti tie priezvysko?“„Jako sa nazývajú? To už aj sami uhádnete, pane!“„Truľko! Jako ja môžem uhádnuť priezvysko detí celkom mi neznámych, cudzích!“ zvolal
Javor so smiechom a hnevom zároveň. „Zaraz mi povedz priezvysko!“„Ale, pane! čože sa ničoho nemôžete dovtípiť?“ odpovedal Pompy rozosmejúc sa s celou
chuťou. „Koľko detí mal váš pán brat Viliam?“„Trojo! Ale pre Pána Boha, Pompy, to nenie možno, aby tie deti boly —“„Ano, pane, náš statočný šuhaj je vaším synovcom!“ zvolal radostno Pompy. „A Ľudmilka s
Marienkou sú vaše synovkyne, pane! Teraz už viete o všetkom a pochopíte, prečo sa Pompy tak
smial. Smial sa radosťou, že pán Javor našiel svoju rodinu, a k tomu ešte takú statočnú a
poriadnu! Hahaha!A znova začal verný murín sa smiať a radosťou po izbe skákať.„Pompy, milý Pompy, či je to len všetko pravda?“ pýtal sa pán Javor celý omámený. „Vrav,
Pompy, či je to len skutočná pravda? Starý truľko so svojim smiechom, vrav, ano lebo nie?“„Všetko pravda, pane!“ ubezpečoval Pompy kladúc ruku na srdco na znamenie, že hotový je
odprisahať čo vravel. „Všetko, čo som hovoril, je pravda čistá jako zlato. Statočný mladík,
ktorý vám ztratené peniaze vrátil, je najbližšou vašou rodinou; on, Ľudmilka a Marienka,
tie siroty sú vlastnými deťmi vášho brata Viliama!“„Pompy, už ani slova viac! Rozkáž hneď zapráhnúť!“„A prečo?“ pýtal sa murín.„Preto že tam chcem ísť, a to hneď!“„Kam?“„Truľo, ku svojim milým, opusteným sirotám. Rozkáž, aby vôz hneď tu bol!“„Ale prečo tak na chytro?“ pýtal sa Pompy sadajúc na stoličku. „Zajtra máme času dosť,
dnes už je neskoro.“„Nenie neskoro, sakramentský černoch!“ osopil sa naňho Javor. „Nech je tu hned vôz!“„Z toho nebude nič, dnes už je veľmi neskoro, Pompy je ustatý.“„Tedy pôjdem sám, ty kruták čierny!“ hovoril pán Javor hnevivo.„Dobre, choďte si, ale dnes už jejich bývanie nenajdete. Zajtra!“ odpovedal Pompy s
nezlomnou spokojnosťou a chladnou ľahostajnosťou.Javor škrípal hnevom zubami.Pompy hľadel na všetko ľahostajným okom, a keď sa boháč uspokojil, opýtal sa: „Kto je
teraz truľom, pane?“„Ty!“„Prečo? Pompy nenie truľom, Pompy chce si opatrno počínať. Prečo byste najprv nezkúmali
tie deti tak jako pána Richarda? Prečo si tu máte počínať inak? Veď taký bol váš úmysol.“„Máš pravdu, Pompy!“ odpovedal Javor podávajúc murínovi ruku. Bol som truľkom a zabudol
som. Tak, tak, najprv vyzkúmať, a potom oceniť a primerane podľa toho si počínať. Ostatne
kto vie či sú hodné?“Pompy sa usmial.„Jako sa môžeš tomu smiať?“ pýtal sa Javor nevrlo. „Jestli sú tak chudobné, jako
hovoríš, iste neprijmú starého žobráka-strýca.“„Oj Pane, Pompy vie lepšie, že sa ešte aj s tým posledním krajciarom so strýčkom
rozdelia. Na to postavím svoj krk! Hahaha!“„Starý trulko so svojim ustavičným smiechom!“ mumlal Javor. „Ostatne uvidíme to,
uvidíme!“Pompy sa ešte chvílku smial, pán huboval, konečne odobrali sa oba na noční odpočinok.Druhého dňa ráno obliekol sa Javor do žobráckeho rúcha a opustil dom i so sluhom.IXToho istého rána sedely naše siroty od východu slnka za stolom a každý zamestknaný bol
svojou prácou. V tom ozvaly sa za dverami kroky a zároveň pokašlávanie dajakého chudiaka.
Bolo zaklopano na dvere. Ľudmilka riekla hlasno: „Voľno!“ a do izby vstúpil starý žobrák,
ktorý zkúmavo pozeral po pracujúcej rodinke a chudobnej izbičke. Siroty s podivením hľadely
chvílu na prichodzieho. Milan, ačkoľvek toho človeka deň pred tým videl, ano s ním i
hovoril, nemohol ho predsa poznať, tak bol v žobráckom rúchu premenený.„Milé deti — vravel Javor slabým hlasom, kašlom pretrhávaným — či ste tiež o tom očuli,
že brat vášho nebožkého otca žije kdesi v Amerike?“Ľudmilka sa zamyslela a čierne jej oči chytro sa radosťou zaleskly.„Strýc Ján Javor!“ zvolala. „Ano, pane, náš dobrý apuško často nám o ňom rozprával, či
nenie pravda, Milanko? Pamätáš sa na to?“„To sa rozumie: Ľudmilko, že sa pamätám,“ odpovedal Milan. „Bolo to veľmi boľastné pre
otca, že strýčko o sebe nič vedeť nedávali, a často opätoval, jako ho to rmúti, že sa o
svojom bratovi ničoho dozvedeť nemôže. Prinášate nám azdaj dajakú zprávu od nášho strýčka?“„Oj iste prichádzate od neho,“ vravela Ľudmilka. „Povedzte nám, či je živý a zdravý? a
jako sa mu vodí?“„Bohužial, smutnú nesem novinu. Váš strýčko, milé deti, leží chorobou sklúčený a prosí
za pomoc svojich príbuzných. Nedávno ešte veľmi bohatý plavil na vlastnej lodi z Ameriky do
Europy, ale bohužial na pevninu dostal sa jako žobrák. Ale ostatne prečítajte si samy, milé
dietky, tuhľa tieto noviny, a presvedčíte sa o nesmiernom nešťastí, jaké sa ho dotklo.“„Ó Bože, náš úbohý strýčko!“ zvolala Ľudmilka prečítajúc osudnú novinu. „Milan môj, čo
urobíme? Sme pravda sami veľmi chudobní, ale on predsa dúfa v našu pomoc. „Nemôžeme to tak
nechať, aby sme mu neposkytli dajakej pomoci!“„Ale čo počneme, Ľudmilko?“ pýtal sa Milan. „Je od nás daleko, keby aspoň bol tu!“„Keby bol tu, čo by ste pre neho urobili?“ pýtal sa Javor.„Jako sa môžete ešte pýtať!“ riekla Ľudmilka. „I z toho čo máme, bysme mu polovičku
dali. Ano, ano, len sa opýtajte môjho brata, ba aj malej Marienky. A keby u nás ničoho,
zhola ničoho nenašiel, aspoň by našiel v našich srdciach lásku a spoluútrpnosť.“„Lásku? Spoluútrpnosť? Ano, keby bol bohatý jako predtým,“ hovoril preoblečený boháč.„Oj veľmi nám ubližujete a srdciam našim pôsobíte boľasť, že myslíte o nás tak nepravo;
o ziskuchtivosti, verte nám, ničoho nevieme,“ odpovedá Milán citiac sa byť urazeným.„Ach, nuž by tomu naozaj tak byť malo?“ hovoril Javor dojatý. „Chcete skutočne venovať
svojmu strýcovi lásku a spoluútrpnosť, ačkoľvek je núdzou skľúčený? Rozmyslite si to
dôkladne, okrem svojej chudoby je ešte starcom nezdravistým.“„Tým väčšia je naša povinnosť milovať ho a tešiť,“ odpovedala Ľudmila. „Či neviete, že
chudobný chudobnému najskôr pomôže, poneváč sám zná stav jeho oceniť? Preto o nás
nepochybujte. Poď, brat môj drahý, tento starčok dovedú nás k našemu strýčkovi. Buďte tak
láskavý a ukážte nám k nemu cestu, prosím vás o to!“„Chcete tedy, aby som šiel s vami k nemu?“ pýtal sa Javor s utajenou radosťou. „Dobre,
dovedem vás tam; ale ešte vám musím povedať, že ten nešťastník taký je chudobný, že nenie
ani v stave zaplatiť nájomné za izbičku, v ktorej býva.“„A mnoho je tam dlžen?“ opýtala sa chytro Ľudmilka.„Desať zlatých, dcéra moja. Dosť veľká to summa pre toho, kto nič nemá.“„Vďaka Bohu, že aspoň niečo máme!“ riekla Ľudmilka. „Máme tu ešte päťdesiat zlatých, a
náš byt nenie ešte tak malý, aby sa v ňom nášmu strýčkovi neušlo miestočka. Oj, jaká to
bude pre nás radosť, až pri našej práci rozprávať nám bude strýčko o rozličných krajinách a
o svojich vlastných príbehoch! Či nenie pravda, Milanko?“„Ano, sestra moja drahá! Ale poďme už!“Javor zakryl si oči rukou, a stál vždy na mieste.„Milé deti — hovoril konečne — rozvážte si dobre, čo zamýšlate urobiť. Svoje poselstvo
som vykonal, poneváč som považoval za povinnosť kresťanskej lásky, aby som starého,
nešťastného človeka celkom neopustil. Ale pre vás, ktorí sami nič nemáte, bude on veľkým
bremänom.“„Nič neškodí,“ odpovedala Ľudmilka. „To už bude našou starosťou. Len poďme!“Javor nehýbal sa z miesta; ústa jeho sa triasly a slzy radosti zaligotaly sa mu v
očiach.„Ale tých päťdesiat zlatých ktoré máte“ — riekol trasúcim sa hlasom a hlboko dojatý —
tie peniaze sú vaším posledným majetkom, a vy chcete z nich čiastku starému žobrákovi
obetovať?“„To sa rozumie, lebo je to našou povinnosťou,“ riekol Milan, ostávajúc netrpezlivým.
„Ale ostatne prečo sa o to staráte, poďme už raz!“„Zostaňte! Nepotrebujeme nikam chodiť,“ hovoril Javor napolo s plačom a trasúc sa na
celom tele neobyčajným dojmutím. „Poďte k môjmu srdcu, drahé detičky, ja som vaším
strýčkom!“Chvílu stály siroty ani slova nehovoriac, potom ale hodily sa do náručia svojho strýca.
Dobrej Ľudmilke vyhrnuly sa prúdy sĺz po spanilej tvári, čo Milan a Marienka radostno
objímali starca, vítajúc strýčka s opravdivou úprimnosťou a spoluútrpnosťou.„Deti! moje milé, dobré deti! tak vítate svojho chudobného strýčka! Ó Bože! jako ti
ďakujem, že si mi doprial naísť také srdcia! A ty, milá Ľudmilka, chceš skutočne môj dlh
zaplatiť?“„S najvätšou radosťou, milý strýčko! Veď sa budeme od terajška so všetkým delievať.“Skôr než pán Javor na to odpovedať mohol, ozvalo sa za dverami udusované fikanie. Všetci
chvílku načúvali.„Pompy! môj starý Pompy!“ zavolal Javor radostno. „On všetko očul! Vejdi duša statočná!
Podivaj sa tiež, jaké srdcia som tu našiel! Poď sem čierny tvore, so šľachetným srdcom! Teš
sa so svojim pánom.“I vošiel do izby starý murín, ktorý jako dieťa do hlasitého plaču sa dal a div že
sirotám k nohám nepadol.„Starý Pompy je veľmi šťastným!“ vravel zajikavým hlasom. „Pán Javor je šťastným! Pompy
je šťastným! Všetci sme šťastnými! Len tu ostať a nevracať sa do Ameriky! Oj, pane môj,
jaká to radosť!…“Vidiac výjav ten, stály siroty udivené, lebo si nemohly všetko to tak chytro vysvetliť.
Len Milanovi väzela na mysli podoba od včerajšku, a pomyslel si na onoho pána, jehož
ztratené peniaze bol našiel.„Pompy — pokračoval Javor, a hlas jeho triasol sa pohnutím — či si to očul? Oni sa
chcejú s nami so všetkým podeliť, ešte aj s posledným grošom.“„Počul som, pane! rozdeliť sa so — všetkým.“„Ano, so všetkým,“ riekol Javor, radostným okom na diviace sa dietky hľadiac. „Všetko,
všetko bude nám spoločným, len nie táto bankovka. Tá ostane mojim majetkom, nedal by som
ten papier za všetko na svete. Jednu mám už doma, táto bude druhou, dám si jich do zlata
osadiť a do konca života si jich skovám! A vy, moje deti, prečo ste sa tak zamyslely, prečo
ukazujete také podivenie? Či sa ešte ničoho nedovtipujete? Či nepozorujete, že to bolo
všetko vymysleno? Toť, toťhla!“ dokladal ukazujúc na vačok ošúchaného habáta a vytiahol z
neho plnú hrsť papierových, strieborných i zlatých peňazí a hádzal všetko na stôl, že až na
zem padaly. „Výmyseľ! výmyseľ, deti! Moja loď sa nepotopila, a ja nenie som chudobný.
Naopak, som bohatý, veľmi bohatý, a ja sa chcem deliť s vami so svojimi pokladami, lebo to,
čo som u vás našiel, drahšie je nad všetky poklady sveta. Ano, milé dietky, hľadal som
srdco, spoluútrpnosť, šľachetnú myseľ, a to všetko našiel som u vás! Toť, toťhľa!“ a hádzal
rozličné peniaze na stôl, tak že deti s väčším ešte podivením na všetko to hľadely. Vezmite
si všetko, podržte si všetko, ale na vzájom dajte mi svoje srdco, svoju lásku, a buďte od
tejto chvíle mojími detmi!“Ľudmila plakala a Milan s Marienkou radosťou boli skoro bez seba. Pompy neprestajno
plakal, a Javor tiskol všetky deti jedno po druhom ku svojmu srdcu a vrúcne jich boskával,
prelievajúc pri tom slzy radosti, slzy velikého šťastia.Všetci boli šťastní, srdcia radosťou sa jím rozplývaly.*Čo vám mám ešte povedať? Že naše siroty toho ešte dňa odsťahovali sa do nádherného domu
svojho strýčka, a od tej chvíle započalo sa jejich šťastie, ktorého od smrti svojich
rodičov nepoznávaly.Šľachetný doktor, jediný priateľ tých detí, keď sa o všetkom tom dozvedel, nechcel z
?rvu svojim ušiam veriť, až presvedčiac sa o tom vlastnýma očima veľmi sa radoval zo
šťastia sirôt a navštevoval jich kedykoľvek mu čas dopustil.Richard v najväčšej pokore prišiel niekoľkorazy k bohaté mu strýcovi a plazil sa jako
červík pred ním, ale nedosiahol odpustenia, a to tým menej, keď pán Javor dôkladne sa
dozvedel, jako hanebno k sirotám vôbec a k Ľudmilke zvlášte sa zachoval; a že pán Javor
Ľudmilku velice miloval, tým ťažší bol prístup Richardov k jeho srdcu, ačkoľvek tá
šľachetná dievčina mnohorazy za nehodného bratranca uňho sa prihovárala. Raz užuž chcel pán
Javor Richardovi všetko odpustiť a raz navždy niekoľkými tisíckami ho odpraviť; ale pozrúc
na oné dve bankovky osadené v zlatom rámku a visiace nad jeho postelou, zmenil svoj úmysol
a zakázal ľudom svojim, aby toho človeka do jeho domu nevpúšťali. Za ten peniaz almužny ale
poslal mu v liste dvatsaťrazy toľko a doložil tieto slová: „Odosielam ti požičku s
úrokami.“Úžerník, u ktorého sme na začiatku svojej rozprávky Ľudmilku poznali, zmýlil sa vo
svojej špekulacii, že zastavené od nej skvosty vyplatené nebudú. Vo zlatom, diamantami
ozdobenom rámčoku zastkvela sa zase podobizňa matkina, ktorá od tej doby i pánu Javorovi
stala sa drahou pamiatkou. | Rizner_Zabavne-vecery-III.html.txt |
Medený jazdec(Petrohradská povesť.)Udalosť, opísaná v tejto povesti, sa zakladá na pravde. Podrobnosti záplavy sú
prevzaté z novin toho času. Zvedaví sa môžu presvedčiť o tom zo zprávy, podanej V. I.
Berchom.Vstup.Na brehu opustených vĺn
stálOna plný veľkých dúm
do diaľky hľadel. Naširoko
sa rozlievala rieka. Čln
v nej plával jeden. Jeho oko
sa nieslo k brehom — bažinám,
izbičky čierne tu i tam —
Čuchoncov biednych drobné byty.
A les, čo vystavený hmlám,
v nichž slnečný lúč býva skrytý,
zašumel vôkol.
Myslel On:
„Odtiaľto Švédom hroziť budem,
a na zlo pyšným susedom
postavím mesto, nezabudnem,
čo sama príroda chce mať:
v Europu okno prerúbať.
Pod tvrdou nohou bude more,
za hostí všetky zástavy
k nám novou vlnou dopraví,
zahodujeme na priestore.“
Sto rokov prešlo — mladý hrad,
polnočných krajov zázrak, krása,
z tmy lesov, z udupaných blát
vznikol a hrdým bleskom jasá.
Kde Fin — syn cudzí prírody
sieť svoju vetchú hádzal neraz
s nízkeho brehu do vody,
by lovil ryby, tam sa teraz
bášt, dvorcov tiesnia hromady
preskvelé, breh je oživený,
v bohatý prístav koráby
sa hrnú davom z každej zemi.
Neva je v šatách — v granite,
povisly mosty nad vodami
a zelenými záhradami
jej ostrovy sú pokryté —
tak otmavela Moskva stará
pred novou cárskou stolicou,
jak zatôni sa vdova cára
pred novou, mladou cáricou.
Tak rád ťa mám, ty Petra práca,
rád mám tvoj prísny, strojný vid,
i vlny Nevy sa mi páča,
jak bijú breha o granit,
železných ohrád pôvab vzácny,
blúznivých nocí vznešenosť,
priezračný mrak, blesk bezmesačný,
keď bez lampy mám svetla dosť,
by čítal, písal v mojom byte,
sú jasné stavby obrovité
v uliciach pustých, svieti ti
aj ihla Admirality,
nebesá zlaté blyštia shora,
tmu nepustia do výšiny,
a stretá zoru druhá zora
v tej noci na pol hodiny.
Tak rád mám tvojej zimy krutej
nehybné povetrie a mráz,
sane na Neve zamrznutej
a rudé ruže dievčích krás,
i blesk i šum i hovor bálov
i v mládenecký hodokvas
sipenie pien, cveng od pokálov,
plam modrý punča, hluk i jas.
Tak rád mám vo vojenskom ruchu
Marsove polia za parád,
jazdcov a peších dlhý rad
a krásotu ich jednoduchú,
za šíkmi šíkov knísanie,
ich zástav preslávené zbytky,
medené prilby, počas bitky
vo vojnách rozostrieľané.
Tak rád mám ako hurá kričia,
vojenskej hradby dym a hrom
v čas, polnočná keď panovnica
obdarí synom cársky dom,
keď, triumfujúc nad vrahom,
Rossia znova raduje sa,
keď Neva, lomiac siný ľad,
ho k moru začne odnášať
a, pocítiac dni jarné, plesá.
Buď ozdobou, hrad Petrov, stoj
jak Rossia bez otrasení!
Nech s tebou spriatelí sa tvoj
nepriateľ, živel ujarmený:
zajatie a hnev starý svoj
nech zabudnú už finské vlny,
nech márny príboj zlosťou plný
neplaší večný Petrov sen!…
Bol úžasný čas, strašný deň:
naň čerstvé ešte spomínanie…
Priatelia moji, pre vás chcem
započať svoje rozprávanie.
Je smutné, čo vám rozpoviem…29. októbra 1833Časť prváNad zamračeným Petrohradom
november dýchal zimným chladom.
Plieskaly vlny o vlny
a v hrádze svoje s hlukom, hojne
Neva sa ako nemocný
metala v lôžku nepokojne.
Tma nočná započala rásť,
srdito do okien bil dážď,
dul vietor, vijúc nazlostene.
S návštevy práve v tento čas
sa vrátil domov Eugen náš.
Pokračujeme v tomto mene,
nech náš rek tak sa volá, veď
má zvuk, a nie je dávno, keď
mi pero o ňom písavalo —
priezvisko významu má málo,
hoc v zašlé časy údelom
mu, môžbyť, bol i záblesk slávy
a Karamzina pod perom
v dejinách cvenglo cvengom pravým,
no teraz, kto ho spomína?
Ni svet, ni reč. Náš hrdina
v Kolumne žije, slúži kdesi,
bojí sa slávnych, nespomnie si
ni starú slávu rodiny,
patinu dávnej stariny.
Tak príduc domov vyčerpaný,
plášť shodil, svliekol sa so šiat,
chcel spať, no nedajbože spať
pri nespokojnom rozmýšľaní.
O čomže rozmýšľal? O tom,
že potĺka sa životom
a pracovať mu veľmi treba
za svoju nezávislosť, česť,
že mohol by mu Pán Boh s neba
rozumu pridať, groší sniesť.
Veď koľko šťastlivých tu máte,
lenivcov hlúpych nesčítate,
čo ľahko môžu v svete žiť,
že slúži so dva roky iba…
A myslel pritom, že je chyba,
keď vietor neprestáva vyť,
keď rieka sa vše väčšia valí,
že s Nevy iste mosty sňali,
že v nečase tom dva-tri dni
Parašu svoju nevidí.
Tak myslel teda. V tú noc ľúto
mu bolo. Jednu žiadosť mal,
by vietor nevyl stále kruto
a na okno dážď neklopal
tak zlostne…
Ospanlivé oči
nakoniec zažmúril. A hľa!
Redšou sa stáva tôňa noci,
deň bledý nastal… Chvíľa zlá!…
Deň strašný!…
Neva celú noc
sa k moru proti búrke hnala
a besnotu jej nezdolala
a v spore nemohla ju zmôcť.
Hneď zavčas rána nad brehami
národa valila sa tieň,
tešiac sa vody vršiskami
a fŕkaním a šustom pien.
Vetriska silou od záliva
bol nápor Nevy jalový,
a vracala sa zlostná, divá
a zatopila ostrovy.
I pohoda sa nahnevala,
Neva sa vzdula, rozrevala,
sťa v kotle vrela, varila,
odrazu jak zver hodila
sa na mesto. Tí, čo tam stáli
pred ňou, ozlomkrk utekali,
vraz človiečka tam nebolo
a všetko spustlo okolo.
Do pivníc vody prúdom vtiekly,
kanále plné k mrežiam strekly —
a ako Triton Petropol
vo vode po samý pás bol.
Obleženie a útok! Vlny
zlodejmi lezú v okná. Člny
v behu sklá bijú kormidlom,
z parčíkov kde-tu trčí strom,
oblomky chatŕč, brvná, trámy
a tovary so zásobami,
majetok biednych zákutí,
tu-tam most búrkou strhnutý,
vymyté rakve z hrobitova
v uliciach plávajú!
A ľud
záhubu čaká, boží súd.
Tam pokrm a krv človekova!
V ten hrozný rok cár ešte vládol
preslávny, teraz mŕtvy. On
zarmútený šiel na balkón
a vtedy chýrny výrok padol:
„Cár božie živly nezvládne.“
V myšlienkach, so zrakom, čo žiali,
na skazu hľadí bezradne.
Námestia plesami sa stály
a do nich z ulíc riekami
sa širočizná voda valí,
len Dvorec medzi vlnami
ostrovom trčal zo záplavy
a smutným videl sa…
Cár vraví…
Potom sa v hrozný ulíc prúd
pustili jeho generáli,
spasiť, čo strachom skoro šiali
a doma topiaci sa ľud.
Na Petra námestí v tej chvíli,
tam, kde dom nový postavili
a nad vchodom je potvora:
s vystretou labou, strážechtiví
dva velikí ľvi ako živí, —
na jednom zvere z mramora,
nehýbajúc sa, strašne bledý
náš Eugen naľakaný sedí,
skrížené ruky na prsiach
a bez klobúka. On má strach
nie za seba. On nepočúva,
jak rieka žížnivá sa vzdúva,
jak podošvy mu myje val,
jak príval v jeho líca perie,
jak vietor fúkol, zareval,
mu klobúk strhúva a berie.
Nie. Jeho pohľad zúfalý
v kraj jeden hľadí do diali,
nehýbajúc sa. Vlna vstáva
jak hora z hlučnej hlbiny,
čo pokradla v tie hodiny,
na nej sa hádže, vrtí, pláva…
a zlobiť sa, vyť neprestáva…
Tam neďaleko… Bože!… Tam,
tak blízko, blízko ku vlnám,
ba skoro, skoro nad zálivom,
tam stojí starý, maličký dom,
nefarbený plot… vŕba hneď…
V ňom vdova s dcérou, Paraša tam,
myšlienka jeho, jeho svet…
Či o všetkom tom sníva hádam?
Či život je len radom snov,
výsmeška sudby nad zemou?
A on len ako očarený,
k mramoru prikutý, sa k zemi
nemôže dostať!… Šum a krik
a voda, voda — viac nič… nik…
Vo výške pevnej nad tou zemou
ku nemu chrbtom, v surovom
čase nad Nevou rozbúrenou,
sedí tam s rukou so vztýčenou
gigant na koni bronzovom.30. októbraČasť druháBúraním dravým svojím sýta,
drzosťou svojou umdlená,
s radosťou svojho vzbúrenia
sa vracia Neva do koryta,
čo nazbíjala záplava,
za sebou v behu necháva,
tak, ako zlodej, keď sa krutý
do dediny i s bandou vrúti
a loví, reže, ničí, lúpi,
násilie, svada, hluk a lom,
škrípanie, nárek, poplach, shon!…
A lupom svojím zaťažení,
v bázni, že budú dolapení,
zbojníci bežia úprkom
a korisť svoju tratia v ceste…
Opadla voda. Hradská v meste
je otvorená. Eugen môj
sa náhli, v duši strach má ešte,
zármutok, nádej, nepokoj,
k rieke, čo tíši odboj svoj.
No Neva triumfom je plná,
vody sa ešte zlosťou vlnia,
sťa sipely by nad ohňom,
penia sa ešte. nie sú zticha,
a ťažko, ťažko rieka dýcha,
jak z bitky pricválavší kôň.
Náš Eugen hľadí: krajom vody
je lodka, čo sa práve hodí,
k nej beží, prievoznika zve —
a prievozník ho bezstarostne
za griveník cez vlny zlostné
na lodke vďačne prevezie.
Dlho bol smelý veslár v klbku
so vzbúrenými vlnami,
hotový ponoriť sa v hĺbku,
predčasne medzi vodami
bol člnok ten i s plavcami,
kým dokolísal k brehu vskutku
a pristal.
Eugen nešťastný
ulicou známou cvalom pádi,
a miesta známe sú mu. Hľadí…
Nič nepoznáva: Úžasný
je výzor. Všetko zavalené,
strhnuté, sbité, odnesené,
skrivené domce, vlnami
zdvihnutý je tam, sváľaný,
inde zas niet ho. Tak sa zdalo,
že sa tu v poli bojovalo,
telá sú rozmetané v ňom.
Ničoho nevšíma si on,
duša mu bôľom rozožratá
a strmhlav ďalej, ďalej chváta,
ta, ta, kde bude súdený,
kde osud vydá tajné zvesti,
jak lístok zapečatený.
Ta beží. Je už na námestí.
Tu záliv… Za ním milení…
Čože je to tu?
Zastavil sa,
šiel nazpät a — zas obrátil sa.
Stojí… A skúma pozorom:
tu je to miesto, na ktorom…
Tu vŕba… Tu sú stopy brány…
Odnesené sú… Kde je dom?…
A zamračený, ustaraný
chodí a chodí dokola,
samému sebe nahlas vraví,
a päsťou udrúc sa do hlavy,
zachichoce sa…
Nočná hmla
sa na mesto spúšťala,
obyvatelia nepospali,
dlho sa ešte rozprávali
o minulom dni.
Rána žiar
zpod ustatých a bledých chmár
už skvie sa na sídelnom meste.
Niet stopy po včerajšom treste,
zlo prikryl purpurový plášť.
Už živlov pominula zášť.
Ulicou ide národ riadnou
so svojou bezúčasťou chladnou,
opustiac svoje brlohy,
už úradníci úbohí
do služby tiahnu. Osmelený
kupec sa náhli, nelení
otvoriť obchod vylúpený,
úbytok vráta do ceny
blížnemu svojmu. Sviezli lodky
s dvorov.
A spieva básnik krotký.
Gróf Chvostov — láska božských síl —
započal nesmrteľné spevy
a svoju lýru naladil
na nešťastie pri brehoch Nevy.
Lež Eugen, Eugen prenešťastný…
Ach, jeho pomätený um
nevydržal ten úder strašný,
Nevy a vetra spurný šum
mu v ušiach hroznými znie hlasmi.
On pri hučaní vlastných dúm
sa bez slovíčka potuloval.
Trýznil ho stále desný sen.
Neišiel domov za týždeň,
za mesiac, Boh vie, kde sa schoval.
Majiteľ jeho príbytok
dal do nájmu, keď prišiel srok,
básnikovi, čo bol vždy v biede.
Ni pre veci si Eugen nejde.
Tak zabudol ho chytro svet.
Deň celý pešky mestom brodil,
zastavenia mu niet a niet,
len do prístavu čo spať chodil
s oblekom vetchým, zodraným,
kŕmil sa kúskom, podaným
cez oblok. Skálím obhádzaly
ho deti zlé a s výkrikom
kočišia bičami ho ťali,
keď splietol cestu s chodníkom.
Nepoznával. V duši rvaly
mu poplach vnútorný a shon.
Tak, nešťastný, sa poneviera,
je ani človek, ani zviera,
ni to, ni to, ni sveta syn,
ni prízrak nie, ni mŕtvy stín…
Raz spal on v nevskom prístavišti.
Zamieňal leto podzim hmlistý.
Mokrotou vietor zadýchal,
o prístav mračný plieskal val
a drobila sa pena vody
o hladké zavlažené schody,
jak žiadateľ by u dverí,
k nemuž súd nemá dôvery.
Zobudil sa. Zas mračien kúdol,
dážď kvapkal, vietor smutne húdol,
s ním vedno v tento chmúrny čas
ozývala sa v diaľke stráž…
Skočil a spomnel si hneď jasne
povodeň a dni prešlé, strašné,
a pošiel chytro, zrazu stal
a hľadel ticho dookola,
divokú bázeň v tvári mal,
keď pred ním zasa stavba bola
veľkého domu, nad vchodom
s vztýčenou labou strážechtiví
dva velikí ľvi ako živí…
A vo výške hen popritom
nad skalou ohradenou, krutou
zas modla s rukou pozdvihnutou
na koni sedí bronzovom.[1]Eugen sa zľakol. Vyjasnily
sa jeho mysle. Poznáva
miesto, kde bola záplava,
kde vlny lúpiac shromaždily
v podobe mora zlostného,
ľvov, rýnok, jazdca hrdého,
čo sa tam dvíha povýšene
so svojou hlavou medenou
a jehož vôľou nezmennou
tu mesto bolo založené…
Je úžasný v tej nočnej hmle!
Aká to myseľ na čele!
Aká to sila je v ňom skrytá!
A v koni tom, čo za oheň!
Kam letí hrdý tátoš ten
a kde sa pustí na kopytá?
Sudba! Ty vyvlastnil si ju!
A či nie Ty si nad priepasťou,
vo výške, so železnou päsťou
vzpäl nahor uzdou Rossiu?
Obišiel podnožie a veľa
ráz zlostne pozrel na neho,
tohoto cára hrdého,
polsveta nášho majiteľa.
Prsia mu stislo, čelo si
o chladné mriežky priloží,
hmla mu je v očiach nepoznaná,
v srdci sa plameň rozožal,
krv vzkypela mu, chmúrny stál
pred pýšiacim sa velikánom.
A zuby stisol, prsty sžal,
v ňom diabol vstával nepokorný.
„Zdar! Strojiteľ ty divotvorný!“
zašeptal… „Teba by som mal!…“
Odrazu na útek sa dal
a výcval bežal. Tak sa zdalo,
že líce cára hrozného
v tej chvíli hnevom vzplápolalo
a sťaby pozrel na neho…
Po námestí tom opustenom
beží a v mozgu pomätenom
počuje, jak by duňal hrom —
skákania ťažký cveng a zvon,
že ulica sa pod ním trasie —
to cvála v bledom lunnom jase
jazdec, má nohy v strmeni,
kôň skáče, podkovami zvoní…
Jazdec to cvála medený
s zdvihnutou rukou na tom koni…
Noc celú ako zbláznený,
v ktorúkoľvek sa stranu dával,
vždy, všade jazdec medený
s vystretou rukou za ním cválal.
Kedykoľvek od týchto čias
ho týmto miestom cesta viedla,
mu od úžasu tvár hneď bledla
a zatriasol sa Eugen náš,
na srdce svoje kládol ruku,
chtiac mierniť jeho strach a muku,
klobúk si starý sosnímal
a dolu mútne oči mal,
odíduc stranou…
Ostrov malý
pri mori vidno. Nejeden
rybár so sieťou príde sem
a biednu večeru si varí,
keď opozdí sa, úradník
tiež príde v sviatok, člnkujúc sa.
Je pustý, nekrášli ho krík,
ni bylinka na niečo súca.
Jesenná strašná povodeň
staručký domček sniesla sem,
černel sa ako čierne krovie,
až prešlej jari v jeden deň
ho bárkou odviezli, kam? kto vie.
Tu telo nášho mŕtveho
pri prahu našli zmeravené
a hneď tam na ostrove ho
aj pochovali v božom mene.Boldino, 31. októbra 1833. 5 h. 5.[1]Viď opísanie pamätníka v Mickiewiczovi. Ono je prevzaté z Rubana, ako vraví sám Mickiewicz.A. P. | Puskin_Medeny-jazdec.html.txt |
End of preview. Expand
in Dataset Viewer.
Dataset Card for Dataset Name
Dataset of Slovak literature works from https://zlatyfond.sme.sk/ - digitized collection of works, mainly by important writers of Slovak literature , which are no longer subject to copyrigh
[More Information Needed]
Source Data
- Downloads last month
- 86