Datasets:

xguman

/

hw5_text_dataset

like 0

Orol vták[1]Keby ja bol orol vták,vyletel bych nad oblak,zaplieskal bych krídlaminad našimi Tatrami.Tatra, pusté doliny,ja váš vtáčik rodinný,jak prst osamotený,letím v blesku, hrmení!Hrôza desí celý svet —horký, ťažký je môj let,víchrice ma zrážajú,perká zo mňa padajú.Dneska zima, zajtra dážď —ty, vlasť moja, nič nedbáš,nedbáš, čo v tej hodinetvoje vtáča zahynie!A tvoj vták v krutom bojio to všetko nestojí!Radšej zhynie na poli,ako by žil v nevoli.A tvoj vták ďalej letíbúrkam divým v ústrety:milší mu je voľný let,jak ten celý šíry svet![1]Prvý raz v Orle IV, 1873, str. 221, potom V-1 a V-2. Redaktor Orla pod čiarou má túto poznámku: „Touto najnovšou básňou nastupuje náš dávno zamlknuvší obľúbený poet Janko Kráľ svoju novú poetickú púť po slovenských Tatrách. V zamĺknuvšom poetovi tomto pohrešovali sme mnoho. Jeho spevy sú opravdivými dietkami našich Tatier, i ľúbia sa nielen nám, no i najmä našim bodrým bratom Čechom. Keď som nedávno v Prahe p. dr. Júla Grégra navštívil, prosil ma, bych spevy „podivného Janka“ pozbieral a jemu k vydaniu doručil. Ja som mu to sľúbiť nemohol, z čiastky, že som neznal tých, u ktorých by spevy Kráľove hľadať mal. Teraz pošlúc mi náš poet tri básne pre ,Orla’ píše mi: ,Ja veru z mojich prác nič nemám, lebo tie sú z čiastky po svete roztratené, z čiastky stratily sa. A tak iba to mám z mojich prác, čo v pamäti nosím — a z pamäti odpíšem.’ — Kto by sa vystúpeniu tohto veľkého poetického talentu netešil?! Ked to hlučné ,na zdar’ poetovi našemu privolávam, prosím tých pánov, u ktorých by sa rukopisy básní Kráľových nachádzali, aby mi ich doručiť, ráčili, aby tak ich vydanie buď ,M. Sl.’, alebo p. Grégr podujať mohol.“ — Táto významná poznámka svedčí, že Janko Kráľ neposiela nové básne, ale opäť varianty toho, čo v pamäti nosil. O tom svedčí i to, že medzi troma básňami poslal i „Kvietok“ zabudnúc, že poslal báseň, ktorú už uverejnil Orol tatranský r. 1846 a Sokol r. 1866. Je temer nepochopiteľné, prečo posielal tretí variant tej istej básne. To je vysvetliteľné len tým, že Kráľ v rokoch 60. a 70. už nemyslel vážne na novú literárnu tvorbu, a len na unúvania redaktorov poslal niečo, čo skutočne „z pamäti odpísal“. — Témou, náladou i slohom patrí báseň Orol vták do rokov štyridsiatych, hoci nemáme priameho dokladu, že by ju bol vtedy napísal. V tomto zmysle vyznieva i poznámka u V-2, str. 142—3. — Orol oproti V-1 má tieto odchýlky:Keby — kebych; krydlami — krýdlami; ptáčik — vtáčik; zrážajú — srážajú; A ty vlasť má — ty, vlasť moja; zahyne — zahynie; pták — vták; zhyne — zhynie; jako by — ako by; v úsrety — v ústrety; jak — než.

Kral_Orol-vtak.html.txt

Piesne študentské, rechtorské„Das slowakische Volk in Ungarn ist überaus gelehrig, voll guter Anlage, strebend; die Stände der slowakischen Komitate talentvoll, grösstenteils wissenschaftlich gebildet, den Musen huldigend. Die Slowaken studieren von jeher mit einer Art von Leidenschaft.“Michael Kunits(Slovenský ľud v Uhorsku je veľmi učenlivý, veľmi nadaný, usilovný; stavy slovenských stolíc sú talentované, zväčša s vedeckým vzdelaním a oslavujú múzy. Slováci odjakživa vášnivo študujú.Michael Kunits)„Hic mihi mei gentiles Slavi videntur cohortandi, apud quos excolendae eorum linguae maxima est negligentia. Hinc fit, ut quum de rebus illis domestica lingua est disserendum, semilatine eos loqui oporteat.“Benedict Nudožerin(Tu sa mi zdá, že musím napomenúť svojich rodákov Slovákov, lebo sa u nich prejavuje veľmi veľká nedbanlivosť o pestovanie ich jazyka. Tak sa stáva, že keď im príde rozprávať o veciach domácim jazykom, musia hovoriť pololatinsky.Benedict Nudožerin)

Kollar_Narodnie-spievanky-2--Piesne-studentske-rechtorske.html.txt

1,Teda už! Už je ráno. Bodaj by nebolo svitlo na mňa!‘ myslel si Mišo Dzúrik, ako sa prebudil. Hlavu mal uchlpenú, a v nej zmätok ani v brlohu vetešníka-žida. ,A čo sa prevracia tá posteľ so mnou? Fuj, ako mi je v ústach — fuj!‘Proboval vstať na nohy, ale jedna stála čihi a druhá hota. Obe sa triasli.„Eh,“ striasol sa, nakriviac tvár. „Či mi je zle!“Večer, ďaleko do noci presedel u Mojžiša. Čosi sa jedlo, mala to byť hus, veľa sa pilo a ešte viac fajčilo. Z toho mu zostala tá chuť v ústach a ten zmätok v hlave.,Vstať treba, keď je už raz tak; nuž vari len vstanem.‘ Zazíval a prezeral šatstvo, ktoré sa mal obliecť. Bol, ani čo by ho bol zo strašidla ukradol. Nohavice záplata na záplate a na kabátiku presvitalo futro.„A si už vstal, Miško?“ ozval sa smutný hlas strápenej ženy, ktorá práve vstúpila do izby. Bola malá, Mišovi sotva po pazuchu. Nik by neveril, že táto ženička dala život takému obrovi a na svojej hrudi ho odchovala. „Čo si si nepospal ešte?“Tvár Mišova sa ešte väčšmi zvraštila, keď videl pred sebou mater. „Ja už nemusím spať, mamo! Ja som sa dokonale naspal a prebudil. Bodaj by sa bol neprebudil!“ riekol surovým hlasom, spurno pozrúc na ňu.„A čo sa hneváš?“ vytýkala mu trasľavým hlasom. „Ale ja som na vine?“„A kto? Vari ja!“ odpovedal jej s výčitkou. Videl, že ju ranil rovno do srdca, ale kýsi zlý duch mu šepkal: ,Dobre, len tak! Keď trpíš ty, nech trpia i druhí.‘ A doložil: „Prečo som nie krivý ako Jano Rybárovie, alebo hlúpy ako…“„Nerúhaj sa Bohu — to bola jeho vôľa!“ chcela ho napomenúť, ale slová jej zaseklo v hrdle. Srdce jej bolo stisnuté, ani čo by ho do klieští chytil. ,Aký mi bol dobrý, aký poslušný — a taký mi zostal! Len čo sa to s ním, bože, porobilo? Či naveky bude takýto?‘Vrátila sa do kuchyne, že si obľahčí srdce plačom. Ale nenašla sĺz na zmytie tohto bôľu.Keď sa vrátila, Mišo bol už oblečený. Ozaj vymenený. Včera v pekných, sviatočných šatách, dnes v otrhaných, zafúľaných handrách sťa dáky lotor.Postavila mu na stôl misu s rezanci v preváranom mlieku. Najmilšie jeho jedlo. Z misy šla dobrá vôňa po mlieku a pepre. Mišo ani nepozrel na ňu. Sedel na lavici, zabudnúc sa v myšlienkach akýchsi ťažkých, trudných.„A čo neješ?“ pýta sa ho.„Ja som najedený,“ odpovedá vzdorovite, surovo.„Veď si skoro nič nejedol, celý týždeň sa moríš hladom. Prídeš o zdravie.“„Ja nemusím jesť,“ odsekol spurno. Tešilo ho, že môže si takto zahrávať, čo je to hneď utrápená mať. Pozrel na ňu, sedela na lavici ticho, nahrbená, akoby sa sama do seba prepadala. Snáď mu jej prišlo ľúto, snáď ho k tomu nútila ozajstná potreba, riekol jej: „Keď mi chcete dobre urobiť: choďte do komory, naberte do hodného hrnca polievky. Kapustnica surová mi bude najlepšia.“Mať uradovaná, že aspoň dačím môže mu poslúžiť, odbehla drobným krokom do komory. No keď kapustnicu črpkala, prišlo jej na um: ,Ach, bože, dnes už ide; bohviekedy ho uvidím. Bude vojna, zabijú mi ho; príde choroba — prevládze ho. A keď bude umierať, bude si ťažkať na mater: kŕmila ma kapustnicou!‘ Bola by ju vyliala nazad, ale sa bála, že by si zas ťažkal, že nežičila mu ani surovej kapustnice.„Ale to je surová — nanič. Uvarím ti ju. Slaninku v nej obarím. Takáto surová je nanič.“ Svojmu hlasu snažila sa pridať veselší názvuk. Čakala tuho, či syn uváži aspoň túto jej radu.„Dajte vy ju takú. Mne i taká je dobrá. Slanina sa zíde vám.“ Tešilo ho veľmi, že mohol odmrštiť materinu žiadosť.Mať stala si ku kozubu a dívala, dívala sa na syna. Nedívala sa len tým zlomeným, slzami zakaleným zrakom: celé srdce materské dívalo sa naň, každá žilka srdca triasla sa bôľom a nádejou, že ju on poteší. Akoby jej srdce trhali na kusy a zabíjali po kusoch. A syn sedí pri stole, upíja si z kapustnice a možno nepozoruje, čo sa robí s materou. A ak pozoruje, teší ho, že také muky podstupuje zaňho. Neuľútilo sa mu nad jej bôľom, strachom, úzkosťou a nádejou. Neuľútilo, ako sa nám neuľúti nad červíkom, že sme ho rozmliaždili. Keď sa zvíja, nech sa zvíja: ja predsa pre červíka nebudem sa obzerať, kam stúpiť!My ľutujeme mladú čeľaď, vychvátenú z rodiny, sotenú do studenej, nevľúdnej kasárne. Kde by nie! Všetko stratila, a to razom, sťa keď konár odstrihneš od stromu, z ktorého mu šla miazga. No porovnajme utrpenie týchto našich martýrov s utrpením ich matiek — a naša sústrasť pošinie sa v inú stranu. Aspoň sa rozdelí spravodlivo medzi synov a ich matere.Kto by neľutoval Miša? Šuhaj dobrý, hodný, prítulný. Naraz má privyknúť na myšlienku, že tri roky nebude doma! Za rodičov dostane kaprála a feldvébla, miesto jeho Zuzky bude mu puška pri boku. Rodičovské napomenutia zmenia sa v krátke želiezka, ktoré mu založia v tmavej kutici. Miesto modlitby materinej bude ho sprevádzať posmech, nadávanie a kliatba predstavených. Ach, aké city mu víria v duši! Koľko premáhania, aby ich zastrčil za surové odpovede, ktoré metá materi do tvári!No čo je to proti bôľu matere! Ona tratí čiastku svojej bytosti. Akoby jej dušu rozdrapili napoly. Čo jej syna odobrali, neminie minúty, aby zabudla na svoj bôľ. Každá minúta nesie pre ňu nový bôľ, nové muky.,Aký sa mi vráti a či sa mi vráti?‘ To je myšlienka najdesnejšia. ,Veď už teraz je premenený, a nebol ešte nikde. Aký bude potom?‘A nie sú to iba škrupule! Veď stará Mariena videla neraz, že tašli dobrí synovia, usilovní, úctiví, triezvi občania, a vrátili sa zlostní, suroví, nadutí obšitoši, preplnení prevrátenými názormi, vysmievajúci sa zo všetkého, čo i im bolo kedysi milé a sväté. Kto ju uspokojí, že jej syn práve nebude patriť medzi nich; že zachová si, čo dobrého mu vštepovala od detstva do srdca?Neraz hútala v noci, keď nemohla spať: čo je to tá vojna? Všelijako hútala, vysvetľovala, okrašľovala a vždy len vychodilo: vojna je bič boží na nás, je zlo… Ej, keby mala tú moc, iste by jej nebolo. Hútala: kto by sa ozval proti tomu, keby vojnu prišlo zrušiť? Vždy jej vyšlo, že celé ľudstvo by si vydýchlo, keby sa stratila z povrchu zeme. Vojaci s radosťou odhádzali by svoje zbrane; matere a otcovia s radosťou by ich vítali v svojom dome; občania by plesali, že nemusia porcie na ňu platiť. Či je teda zbytočná? Načo je teda? A tu videla, že vojna je miesto spravodlivosti. Kde spravodlivosť chýba, tam musí byť vojna. Ako začne kraľovať spravodlivosť, v tej minúte bude po vojne.„Ó, kde si spravodlivosť, kde?“ volala, zúfale sa premetávajúc na posteli. „Kedy už začne kráľovstvo tvoje?“Hlucho všade, ticho všade. Ani matný lúč spravodlivosti neukázal sa na širokom ďalekom obzore…„A ste už vstali?“ čuť pod oblokom akýsi cudzí hlas. Mišo mlčal, ani nepozrel k obloku. Pravda, by to bolo i márno — vonku sa ešte nerozvidnilo, nebol by nič videl.„Už!“ ohlásila sa mať.„Dobrý deň Pán Boh daj!“„Vitajte Ondrejko! Sadnite si,“ vyzývala gazdiná prívetivým hlasom, siliac sa k úsmevu, ktorý veľmi smutno vypadol. Bol to muž vysoký, jasnej, veselej tvári, nad ktorou dominoval ohnutý nos a dvoje veľkých, usmievavých očí. Pod pazuchou držal balík, ktorý zaraz položil na stôl. „Čože ste nám doniesli?“Gazdinej iste dobre padla táto návšteva, čo už z toho vidno, že i lavicu utrela zásterou, kam si mal Ondrej sadnúť. A naozaj, tvár jeho bola nielen výrazná, čo u sedliaka nie je nič zriedkavého, ale i dôveru vzbudzujúca. Vyzeralo z nej čosi, čo človeka nútilo, aby sa mu zdôveril.„Nuž veď viete, po čo som prišiel. Či ste, reku, vstali, a toto som vám doniesol. Richtár to Mišovi posiela.“Gazdiná rozviazala uzlík, a z neho sa ukázali dva páry spodných šiat. Boli nanovo ušité z jemného, mangľovaného plátna. Bolo tam ďalej šesť šatiek do vrecka a mešec tiež nový, kožený, pekne vycifrovaný. Vidno, že nie je prázdny.„No?“ ozvala sa gazdiná, a v tom slove bol skrytý i obdiv, ale i vďaka. Ju celá vec veľmi uchvátila a nútila ju zabudnúť na všetky žiale a oddať sa príjemnejším citom. „Povedzte, Ondrejko, richtárovi, že mu ďakujeme za všetku lásku.“„Nemáte za čo, lebo čo patrí, to patrí.“Bola to obyčaj, že regrútom, keď odchádzali k regimentu, obec takto sa zavďačila na cestu. Pozostatok z tých čias, keď obce boli nútené verbovať vojakov za seba. Robili to traktami a všakovými darmi. Richtár mal až dosiaľ neobmedzenú moc traktovať regrútov a robiť im dary. Proti tomu nebolo občana, ktorý by sa bol ohlásil.A toto samo v sebe pôsobilo na gazdinú príjemne. Videla v tom akoby dôkaz, že nie je opustená v svojom žiali, ale celá obec s ňou cíti.Mišo sedel a sotva pozrel v tú stranu, kde bola richtárova zásielka. Príchod hajtmana[1]mu skôr pripomínal, že čas je krátky a onedlho sa musí poberať. Prišlo mu na um ako mu bolo od malička dobre, pod opaterou matere a otca: čo všetko musí dnes opustiť — dvíhalo sa v ňom celé more citov a búrilo. Zaťal zuby a spurno hľadel do kúta, akoby sa hneval. Strhol sa akosi preľaknutý, keď ocítil na pleci čiusi dlaň. Bola to hajtmanova.„Neželej ty, Mišo, nič!“ ozval sa hajtmanov jasný hlas. „Vojna je nie kratochvíľa, ale ani zase nie tak celkom peklo. Ja viem, lebo som ju skúsil. Dobrému človeku všade dobre. Spokojný obspí i na skale, ako kedysi Jakob a nebude mu tvrdo — ešte si pochváli. Spočiatku ti bude mrkotno, ale ty si pomysli: nebudem tu naveky a o tri roky pôjdem domov. A keď budeš slúchať, i tam ti nebude zle. Ešte ti i z troch rokov spustia, keď uvidia, že si im nie treba. Pravda, nebudeš sa potom už ani toľme domov driapať; za vojnou ti tiež bude ľúto prichodiť.“S trpkým výrazom v tvári počúval Mišo hajtmanove reči. Neveril tomu, čo počul. Veď ho skúsenosť učila, že ani jeden chlap nešiel plačúc z vojny, naopak, spievajúc. Ani jeden sa nehodil do vody, že musí mundúr zobliecť. Ale koľko bolo takých, čo život oželeli radšej, akoby sa boli do uniformy dali obliecť. Vedel on, že keby to bolo dobré, nebolo by treba ľudí do toho tisnúť. Tých, čo odoberú, nikto by netraktoval, nikto by nehľadel na nich útrpne, nikto by ich netešil a neposmeľoval. Ani hajtman nebol by na svitaní sem prišiel, keby ozaj veril, čo teraz rozprával.„Ani privyknúť nebude ti tak ťažko,“ pokračoval Ondrej. „Keby si narukoval sám, to nerečiem, že by ti bolo clivo. Ale ty, blázon, nebudeš tam sám. Veď len z našej dediny pôjde s tebou Maťo Horniakovie. A z druhých dedín koľko! Neboj sa, že ti príde clivo. Zabudneš na nás. Bude ti tak predchádzať, že si sa v kasárni narodil a že je to tvoj dom i tvoja dedina!“Mišo hľadel do kúta a neodvrátil oči. Počúval iba na jedno ucho, čo mu hajtman rozpráva. ,Čo mne z toho, že nás tam bude viac, keď tam nebudeme všetci!‘ myslí si. ,Ja budem tam a nebudem vedieť, čo sa v dedine robí. A tí tu budú si robiť v poli, poháňať voly, plieskať bičom, vystrájať muziky, dievkam sa zaliečať, chodiť na vohľady, s fujarou a harmonikou vysedávať pred domom, alebo po dedine chodiť. Zuza Ľuptákovie tiež zunuje čakať tri roky — ktovie čo urobí na fašiangy…‘Mať hľadí na syna, čo ten na hajtmanove reči. Strežie, či nezachytí od neho pohľad, ktorý by jej prezradil, že toto dieťa patrí ešte jej, keď i nie celkovite ako za malička — teda aspoň trochu. Či nepohne sa v ňom cit, a aspoň slovíčkom, aspoň pohľadom neobráti sa k nej? No nebadá nič takého. Duša synova blúdi v iných svetoch, kde nestretne sa nikdy s ňou. Ovesila hlavu a stiera slzy. Tak jej je, akoby ho do truhly mala položiť a zabiť nad ním vrchnák.„Neboj sa, že ti bude bieda,“ tešil ho Ondrej. „Čo budeš potrebovať na seba i do seba, cisár všetko dá. Ten sa stará o vojaka; každý vojak mu je ako vlastný syn. I volať vás bude deťmi a chlapci. Oj, ten má vojakov rád! Každý rok vyfasuješ nový mundúr, že celý svet ti bude závidieť, keď pôjdeš v ňom na špacír do mesta. I cigarku budeš si fajčiť — ako pán. A keď vyrukuje muzika a zahrá — ej, všetky žilky ti zaihrajú, a čo by si sa ledva kýval, narovnáš sa a pomašíruješ do kroku. I spievať si budete na marši.“Hajtman sa rozohrial spomienkou na vojenský život, chrbát sa mu narovnal a oči mu svietili.Mišo pozrel naň zbežne a zas uprel ten samý spurný pohľad do kúta. ,Čo mne z toho? Ja som ani doma nemal nikdy biedy. A ak ma prikvačila, neznášal som ju sám, ale i otec a mať. A čo mne má závidieť Jano Rybárovie? A čo mi budú závidieť tí druhí? Poženia sa a budú v pokoji robiť v poli, a nebudú mať biedy. Môže mne vyhrávať sto muzík, ale to nebude sloboda. Za tri roky nemať slobody, byť horšie, ako v temnici!‘ Pri tejto myšlienke srdce sa mu stislo, že nemohol vydýchnuť od nekonečného srdu. Vyšiel von.„Ach, Ondrejko!“ zvolala gazdiná, keď zostala sama s hajtmanom. „Mne sa vari srdce rozskočí na dvoje! Ja zahyniem, keď ho raz tu nebude. Ach, môj syn dobrý, kde si sa mi podel?“ Zakryla si tvár a zaplakala.Hajtman bol neraz svedkom týchto výjavov. Každú jeseň sa opakovali. Srdce mal otužené proti takým návalom citovým a tiež bol presvedčený, že ľudia plačú iba z predsudku za regrútmi. On by už neplakal, keby syna i vyprevadiť musel k regimentu. Vie, že to nie je taká strašná vec. Aké nešťastie prijímame s menej žiaľom! Či dosť inakších kár nemusíme preniesť? A uspokojíme sa, keď vidíme, že to ináč byť nemôže.„Mariena, neplačte,“ napomínal ju. „Vám z toho celkom nič nepríde, iba čo seba i jeho trápite. Nebojte sa — vráti sa vám. A podučí sa, možno zmúdrie a bude vám lepší ako dosiaľ.“„Veď ja nad tým ani tak neplačem, keď to už musí byť. Ale to mi je ľúto, že mu srdce odo mňa odpadlo. Nebude ten už nikdy taký, ako mi bol donedávna!“„Bude,“ tvrdil Ondrej s istotou. „On má srdce k vám, ale vám to ukázať nemôže.“„A prečo?“„Lebo je vojak.“„Ach, nešťastná vojna!“ zaúpela mať a klesla na lavicu.[1]hajtman— (z nem.) strážnik

Kukucin_Regruti.html.txt

Rozbor znelkyBlaze, kdo si jeden čistý, smělýÚčel místo mnohých představí,V němž by jako v centru měňavíPableskové všech dnů žití tleli:A v něm myslí, cítí, žije celý,V slasti, v slzách, v přízni, v bezpráví,Až se šťastně k němu doplaví,Byť i přes bouř, plamen, hrom a střely:Pevné vůli, túžbě ušlechtilé,Nerozdílné srdce žádostiRádo dává nebe dojít cíle;Ač pak i mne slova tato lhala,Z vítězství-li není radosti,Mužně padnout není menší chvála.Ján Kollár.Znelky nášho podunajského slávika, slovanského to Petrarcu,[1]sú za také výtečné, klasické, uznané i od sudcov k vynášaniu mienky nad géniom Kollárovým bez všetkej pochyby kompetentných, že ja k ich oslavovaniu ani slova pridať nemôžem. Technická dokonalosť dajedného umeleckého diela nie je medzitým ešte pokonným cieľom umelcovým, bo môžu sa myslieť a skutočne i jestvujú výtvory podľa požiadaviek umenia prísne sformované (napríklad uvediem iba nemeckého básnika Platena),[2]ktoré celou svojou konštitúciou vzbudzujú síce u nás úctu, ba obdiv pre samostvárnenie, ktoré ale pri tom všetkom účinkujú na cit nie príťažlivo a pútavo, ale práve akosi odpudzujúco a srdce nepohnuté nechávajú. Nakoľko Kollárove znelky zodpovedajú i tejto druhej požiadavke umeleckosti, o tom najhmatateľnejší dôkaz vydáva nám netušený onen ich efekt, ktorým po uspatých stranách takmer celého Slovanstva „dřímavé“ prebudili, „chladné“ nadšeným citom vzájomnosti naplnili, „vše, co hnilo“, k životu vzkriesili, „zradné“ k rodoľubstvu nezištnému priviedli a „oči šilhavé“, sebecké k obetavosti pre ciele národné naklonili. „Slávy dcera“ urobila epochu vo vývine Slovanstva; ona preporodila i naše Slovensko.Aby na klasických výtvoroch zdokonaľovať sa bolo možné, k tomu potrebné je predovšetkým subjektívne presvedčenie o ich dokonalosti, čo len cestou hlbšieho štúdia dosiahnuť sa dá. Z tohto stanoviska vychádzajúc, pokúsil som sa rozobrať uvedenú znelku.Hlavnou myšlienkou básne tejto jevyzdvihnúť potrebu a blahodárnosť vo voľbe nejakého vznešeného cieľa.V básňach podobných, ako je táto na rozbor vyvolená, ktorú by som už či filozofickou, či ako ináč nazval, len citnou nie, dobre poslúži k úplnému porozumeniu i známosť toho, čo zavdalo príležitosť pôvodcovi k vysloveniu jedného alebo druhého náhľadu.Pri básni čisto lyrickej stačí jediné preblesknutie iskry v srdci poetovom, jediný záblesk myšlienky, a pohnútka k vytvoreniu básne citnej už je hotová. Preto jednoduchú piesenku z pera vyhrýzť je číra, čistá nemožnosť; ba i dlhšie rozmýšľanie a uvažovanie po preletení „hodinky nadchnutia“ (aby som s Chomiakovom vravel) obyčajne na ujmu básni slúžieva. Po prvom záchveve vnútorných strún naznačená básnička je temer vždy najpodarenejšia.Naproti tomu pred napísaním básne vôbec nelyrickej, zvlášť ale filozofickej, potrebné je dlhšie dumanie a posudzovanie pomerov životných.Tak nemožno domnievať sa, že poetovi nášmu i myšlienka v znelke zvolenej vyjadrená len tak nič po nič v jednom okamžení sa naďabila; ba všetkým právom tú mienku možno vysloviť, že Kollára k napísaniu tejto znelky prinútila dlhšia, všestranná skúsenosť. Skúsenosť, podľa ktorej spozoroval, ako mnohí mladíci bez určitého cieľa po pustinách života blúdia, sami seba robiac týmto spôsobom nešťastnými; skúsenosť, podľa ktorej videl, ako nie v malom počte i dospelí, vytýčivší si istý cieľ, nedosvedčujú vôľu a vytrvalosť na život a na smrť na jeho dosiahnutie. V povahe samých okolností spočívalo i to, mlčky síce, ale predsa zreteľne napomenúť neprebudeného Slovana k rozmýšľaniu o tom, aký a ktorýže má byť vlastne ten môj „čistý, smělý“ cieľ? Je tu indirektné[3]poukázanie na ideu vzájomnosti slovanskej.Cieľ teda, ten vznešený cieľ bol by konečne nájdený, o ktorom myslieť, cítiť, ktorému žiť nutno. Tu ale ukážu sa odrazu hajná nepriateľských odporov, ba i vlastných prekážok. Cieľ je mi síce jasný ako to centrum nebeské všetkých bleskov, so zarazením spozorujem však, že nie som hoden uskutočniť ideu tú vyvolenú, vznešenú. Myšlienky sa trhajú, city vyhasínajú, život stáva sa zachmúreným, roztržitým. Tu pristúpi básnik ako lekár na všetky druhy nemocí pripravený a pochybujúcemu naleje do srdca novej istoty, klátivému novej podpory, ochabujúcemu novej nádeje s tým, aby som sa slobodne vyslovil, božským výrokom:Pevné vůli, tužbě ušlechtilé,Nerozdílné srdce žádostiRádo dává nebe dojít cíle.Inými slovami: ak je cieľ tvoj vznešený, túžba ušľachtilá, ak v jednej žiadosti srdca tvojho sústredené sú všetky žiadosti tvoje, ak konečne i pevnú vôľu a odhodlanosť smelú máš s protivenstvami boj oprobovať, istotne očakávať môžeš dosiahnutie šľachetného cieľa svojho, lebo za teba bojuje vyššia moc, bojuje samo nebe.Smutná medzitým skúsenosť podáva nám celé hŕby príkladov a dôkazov, kde idea krásna v boji so svetom podľahla (rozumie sa, len načas), kde reprezentanti tej myšlienky práve neobyčajnými okolnosťami stíhaní, prenasledovaní a akoby trestaní sú. A na skúsenosť túto veľmi radi opierajú sa tí malomyseľníci, ktorí sladkosť a pohodlie života každodenného zhola nechcú žertvovať na oltár cieľa vznešeného, tvrdiac, že veď snahy ich svet zazná i križuje, ba i sama tá najvyššia moc nehodami a utrpeniami korunuje. — Obozretnému básnikovi nášmu je i tá skúsenosť dobre známa i námietky zbabelcov, čo sa na ten faktický stav vecí tak radi odvolávajú.V ostatnej, najťažšej to na porozumenie slohe porazí poet oboje dôvodom jediným, tým totiž, že mužne padnúť v boji za cieľ čistý, smelý nie je menšou chválou. Alebo v súvise s predošlou slohou, ak slová výroku toho, že túžbe ušľachtilej a vôli pevnej i nebe rado dáva cieľa dôjsť, sú neraz skúsenosťou i podvrátené, dobre, ale v zaujatosti nezlomnej, bárs je ona dobrým výsledkom nie odmenená, mužne podľahnúť je dej nie menšej chvály a slávy hoden než samo dosiahnutie predsavzatého krásneho cieľa.Toto je genezis[4]a spolu rozvedený obsah našej znelky. Tu je spolu zjavnejšia i tendencia básnikova.Poznamenávam ešte raz, čo som vyššie tvrdil, že každá báseň Kollárova, čo by sa ona ako všeobecnou pozdávala, obsahuje v sebe zavinutú i reflexiu na naše pomery. Kollárova každá myšlienka tak úzko súvisí so stavom veľnároda slovanského v prvých desaťročiach tohto storočia, že opovažujem sa tvrdiť, čo nie je síce žiadna prismelá auxesis:[5]bez nešťastného Slovanstva nikdy nebol by sa stal Kollár tak šťastným poetom. Neblahosť politických okolností ukáže nám vôbec najslávnejších básnikov. Mína zatriasla sícebásnickoustrunou génia Kollárovho, pomery Slovanstva ho však pomazali zaproroka.Nahliadnime teraz hlbšie do jednotlivostí na rozbor zvolenej znelky. Obsah slohy prvej je: Šťastný je ten, kto sijedinývznešený cieľ v živote svojom vyvolí. Obsah slohy druhej je: šťastný je ten, kto cieľu tomutocelýžije, dokým ho len nedosiahne. Obsah slohy tretej je: šťastný je, lebo jedinej ušľachtilej myšlienke i sám boh pomáha. Obsah slohy štvrtej je: šťastný je, ak cieľa toho nedosiahne, i v slávnom zahynutí.Slovo„blaze“prichádza len na začiatku básne, hoci vzťahuje sa na všetky štyri slohy. Účel, od ktorého voľby závisí blaho človeka, má byťčistýasmělý.Týmito dvoma epitetami označená jevznešenosť.Čistý sám v sebe cieľ nemusí byť ešte vznešený, bo, poviem, pomáhať biede je cieľ čistý, krásny, ale predsa ešte nie vznešený. Vznešeným cieľom je napríklad smrť za národ. Aby čistý cieľ stal sa vznešeným, potrebujevýškunad všednosťou, lebo prídavné menosmělý,vzaté podľa môjho náhľadu od obrazu strmého, vysokého vrchu, znamená teda vysokosť (smělýje teda na mieste tomto synonymomvysokého). Pochopčistéhoavysokého,alebo básnickysmělého,dá v súhrne pochopvznešeného.— Po sloveblazeje elipsa následkom vynechaniatomu,čo prirodzene silu básnickú napomáha. Medzi slovomjedena slovamimísto mnohýchnachádza sa akcentovaniejedného,lebo skutočne, kto si rozličných vznešených cieľov nastavia, nie je potom hoden zodpovedať ani jednému. V riadku druhom a treťom stretáme sa s temným síce, ale utešeným porovnaním:V němž by jako v centru měňavíPableskové všech dnů žití tleli.Obraz je tu ztlejúcehoslnca vzatý, v ktorom ako v centre sústreďujú sa všetky lúčemeňavé— rozličné. Za náhľad tento je slovesotleli,ktoré poukazuje, že si básnik slnce tak predstavuje ako teleso tlejúce. Zmysel podobenstva je: ako v slnci všetky lúče svoj stred nachádzajú, tak v tom jednom vyvolenom vznešenom cieli všetky ciele a záujmy života sa majú sústreďovať.Sloha druhá vyznačuje sa menovite silou básnickou a logickým súvisom. V prvom riadku v slováchmyslí, cíti, žijepodaný je celý človek vzhľadom na jeho duševné tri moci, moci totiž poznávacej, cítiacej a chtiacej, lebo slovesožijeumiestené je miesto slovesa nejakú určitú činnosť znamenajúceho, napríklad koná, jedná, čo všetko výsledkom je chcenia. I tu vidno, že život je ustavičný pohyb dľa moci chtiacej. — Riadok druhý je podľa skromnej mienky mojej nie tak precízny. Antitetami byť majúce výrazyv slasti — v slzáchako iv přízni — v bezprávísú nie úplné antitetá. Protivouslastiježalosť,nie aleslzenie,lebo slzieva človek i v slasti. Podobne ipřízninedostatočne zodpovedá na strane protivnejbezpráví.Protiva priazne je nepriazeň, nevďačnosť atď., bezprávie ale naskrze nie, lebo protivou bezprávia je právo. — Otázka je tu ináč, či básnik chcel udať jasné protivy? Upozorňujem na polysyndetá v riadku tomto. — Myšlienka v druhých dvoch riadkoch nevyznamenáva sa dajakou zvláštnou originálnosťou, ale je výborne v rúchu novom (ktoré na pôvodnosť veľký má vplyv) stvárnená. Znamenite vynímajú sa tu, menovite kde protivenstvá vznešenému cieľu v cestu sa stavajúce označiť chce, tie mnohéřarako i kopenie jednoslabičných slov.Z praštiaceho tónu tejto slohy prejde poeta odrazu v strofe tretej do mäkkého akoby anjelskými zvukmi šumiaceho tónu. Slová sú tu nie menej vyberané; vidno, ako záležalo básnikovi na dokonalom, duchu myšlienky primeranom vyjadrení. RiadkyPevné vůli, tužbě ušlechtilé,Nerozdílné srdce žádostiRádo dává nebe dojít cíletak lahodivo, tak sladko znejú, že myseľ krásy schopná pri ich pozornom čítaní alebo počutí pozdáva sa slyšať hlaholenie vyššej moci. Do očú bijúci je výber mäkkých samohlások a spoluhlások, napríklad častéeaé, la sykaviek. Upozorňujem i na to, že keď v ostatných dvoch riadkoch predošlej slohy chvat, spech k naznačeniu protív veľmi charakteristický chcel pôvodca udať, užíval slabiky krátke; v slohe tretej naproti tomu k vyjadreniu vážnosti prorockej upotrebil dlhé, zväčša spondeje.Sloha štvrtá je dosť nejasná, a to pre nedokonalé vyslovenie incisa:[6]Z vítězství-li není radosti.Keď si incisum toto v próze vyslovíme, ak i nemôžeme účastnými stať sa radosti nad víťazstvom, a keď sme na čistom i s výrazomi mne,pochopenie úplne sa nám uľahčí. Výrazomi mne,podľa subjektívnosti básnickej upotrebeným, naráža básnik na to, že jeho veru výrok ten, že túžbe ušľachtilej rado dáva nebe dôjsť cieľa, tiež sklamal v živote. Kde bolo to sklamanie a v čom ono záležalo, vieme.Takto boli by sme prešli celú znelku i v jej podrobnostiach.Dakto mi na toto pokračovanie riekne, že čo ono má za cieľ to kálanie vláskov? Ja odpovedám, že takýmito rozbormi nielen pôvodca ich nesmierne mnoho vyhrá, prinútený i po patričnom básnikovi širšie poobzerať sa i na rozbor vzatú prácu dôkladne prevariť, prežiť, ale aj iní, snáď s vecou menej oboznámení môžu byť napomožení. Darmo je to, kto na poli spisby niečím chce byť, ten musí vzory študovať. Ale k opravdivému štúdiu dobre je okrem subjektívneho ponímania poznať i mienky iných o tomže predmete. Z drobulinkých práškov zlatých nazbiera sa látky na dukát. Tak len z vhĺbenia sa do najvnútornejších dolov jedného alebo druhého veľducha, len zo zbierania maličkostí v doloch týchto možno si vystaviť zlatú métu.[1]Petrarca,Francesco (1304 — 1374) — taliansky básnik-humanista; mal vplyv na Kollára.[2]August Platen von Mallermünde(1796 — 1835) — nemecký básnik.[3]indirektné— (z lat.) nepriame.[4]genezis— (z gr.) pôvod.[5]auxesis— (gr.) zveličovanie.[6]incisum— (lat.) odsek.

Bansell_Literarnoteoreticke-studie-a-polemiky.html.txt

OsobyMATÚŠ DRAHÚŇ, bohatý sedliakVERONA, jeho ženaPETER (hrbatý), PAVEL, ich synoviaEVA, žena PavlováTEREZA BOČKOVÁ, jej tetkaMICHAL JEDINÁK, rychtárZUZKA, jeho dcéraHANA JANČOVÁ, vdovaMARTIN, jej synKATKA, DORKA, služky u DrahúňovPOLUŠA TRPÁČKOVÁ, priekupnicaMÁTELES, žid kšeftárJURINA, priateľ DrahúňovADAMEC, BEŇKO, svedkoviaHLADKÝ, ZÁKOPČAN, VRTÚCH, vojaci, priatelia MartinoviJURO KOŽENÝ, obecný sluhaMUZIKANTIREKRÚTIČETNÍCIĽUDVšetky tri dejstvá odohrávajú sa na nádvorí Drahúňovho domu.

Urbanek_Hriesnica.html.txt

1. Skryté milovanie národaKto skryte len národ miluje svoj, zjavne je oplan;toť je nečesť, márnej jestli sa necti bojíš.

Zaborsky_Zihadlice.html.txt

Otcovrah„Vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nestratili odvahu.“Kol 3, 21V Nehostinných kopaniciach na veľmi krásnom mieste stojí neveľký ošarpaný dom, ktorému sa ľudia zďaleka vyhýbali a dnes sa mu vyhýbajú ešte viac. Bývala v ňom rodina Surová. Otec veľký pijan bol postrachom celej doliny. Ženu a deti trýznil ako zver a nútil, aby po poliach i po dvoroch kradli, čo mohli; keď neukradli, bil ich. Pretože to, čo sám zarobil, prepil, a keď si žena pri malých deťoch nemohla nič vyrobiť, nuž keby tie deti neboli kradli, boli by museli hladovať. Susedia, keď sa im niečo stratilo či vo dvore, či na poli, dobre vedeli, kde by si to mohli hľadať. Ale nikto nehľadal, lebo vedeli, že sedliak Surový — silný to muž — by sa s nimi alebo pobil, alebo by bol schopný zapáliť im strechu nad hlavou.V rukách tohto zvrhlého muža boli štyri úbohé bytosti obdarené nesmrteľnými dušami. Deťom sa vždy zdôrazňuje Božie prikázanie„Cti svojho otca i svoju matku“, ale nikto nikdy sa nepýtal, ako si môžu tieto deti ctiť svojho otca. Matku si ctili a obzvlášť najstarší chlapec veľmi miloval úbohú týranú osobu. Bola to kedysi veľmi pekná a poriadna žena, keď sa vydala za sedliaka Surového. Sám bol pekný a statočný človek, kým nezačal piť. Čo sa z neho stalo, stalo sa následkom alkoholu. Nebyť opojných nápojov, Satan by nebol mohol zničiť túto rodinu.Raz Surový uviazal svojho najstaršieho syna na strom dolu hlavou a šľahal ho hrubým povrazom. Vtedy skríkol mučený chlapec: „Počkajte otecko, len nech narastiem, ja vás zabijem!“ Pretože chlapec bránil matku vždy, keď ju otec bil, práve na ňom si otec vylieval zlosť najsurovšie. Neraz v noci musela úbohá žena, či v zime, či v lete utekať s deťmi, keď počula vracať sa domov opitého muža. Nocúvali po šopách a stodolách, hladní, trasúc sa zimou. Jediné dievča, ktoré bolo v rodine, otec zvlášť nenávidel a trýznil, takže ho matka konečne odviedla preč z domu a dala ho ľuďom, ktorí sa ho ujali.Nuž tak tie deti rástli v tom bahne hriechu, v tom pekle na zemi, kým najstarší chlapec mal 17 rokov. Bol na svoj vek malý a slabý, ako bývajú také deti od mala trýznené a hladom vychované. Ináč mal peknú tvár, obzvlášť veľké smutné oči. Na tej tvári stálo napísané celé jeho trúchlivé detstvo.Raz začiatkom zimy sa sedliak Surový stratil. Odišiel do mestečka a nevrátil sa. Jedni susedia síce hovorili, že ho videli podvečer poloopitého potácať sa domov; no, to nemohlo byť. Ale keď nebol doma, tešili sa, že je načas od neho pokoj.Medzi Nehostinnou dolinou a neveľkým údolíčkom leží dosť príkry vŕšok a pod ním veľké močidlo. Do toho močidla išlo si o pár dní nejaké dievča z Nehostinných kopaníc umyť ruky; no, kto opíše jej hrôzu! V močidle, na ktorom sa práve chystala ľadová kôra, videla ležať človeka: Oči mal otvorené, stĺpkom obrátené, tvár žltú a zarazil ju desný zápach hniloby. Poznala sedliaka Surového a namiesto do mestečka, kam mala namierené, rozbehla sa domov a vbehla neschopná slova do svojej chalúpky. Až po hodnej chvíli bola schopná vykoktať, čo videla.Jej domáci odišli oznámiť vec žandárom a začalo sa vyšetrovanie. Podozrenie padlo na sedliakovu ženu a na syna. Oboch súdna komisia prinútila, že museli sami vytiahnuť zahnívajúcu mŕtvolu; takí mokrí ako boli, museli sprevádzať voz, ktorý mŕtvolu viezol do mestečka. Márne sa žena bránila, že nevie o ničom, neverili jej. Keď vypočúvali mládenca, priznal sa bez akejkoľvek ľútosti, že on zabil otca; a keď všelijako vynucovali z neho priznať sa, či mu aj matka pomáhala, svedčil nezlomne: „Mamička je nevinná, vinný som len ja, ja som ho zabil. On prišiel domov opitý, pýtal jesť, keď som mu dal polievku, hodil ju aj s hrncom do mňa, chcel hľadať mamičku, že ju bude biť, a keď som mu nedal, bil mňa. Vzal som teda pri dverách motyku a uderil som ho po hlave. Keď som videl, že je mŕtvy, uviazal som mu na nohy povraz a odvliekol som do toho močidla. Mamička nebola doma, ona nevedela čo som urobil.“Nechceli páni z komisie veriť, žeby taký slabý chlapec mohol odvliecť takého veľkého muža toľký kus bez pomoci, ale mládenec nepopustil, vzal všetku vinu na seba. Keď ho súdili, povedal zvláštne slová: „Keď som ja zabil otca, už ma hneď súdite a staráte sa o to, ale keď on mamičku aj nás roky na zabitie bíjal, vtedy sa nikto o nás nepostaral, ani sa nás nezastal.“Nuž pochovali sedliaka; žena vtedy prechladla, keď taká mokrá musela ísť k výsluchu a zomrela ani nie o trištvrte roka na suchoty. Mladý otcovrah sa ocitol najprv vo väzení, odtiaľ ho poslali na front.Vojna sa skončila, vrátil sa, žije a horko oplakáva svoj zničený život, veď nikto nezmyje z jeho rúk otcovu krv.No, či je len on vinný? Nebol na prvom mieste vinný otec, ktorý dohnal svoje dieťa do takého zúfalstva? Kto sa previnil proti tomu otcovi, ktorý vraj bol poriadny človek, kým nezačal piť? Ten, kto ho naučil piť. Sedliak Surový bol prv vrahom, ako jeho syn. Syn mu vzal zemský život, ale on zavraždil v ňom človeka a urobil z neho zviera, ktoré sa bránilo pred trýzniteľom. A vrahom sedliaka Surového je satan alkohol a jeho sluha krčmár. Celá ľudská spoločnosť i zákonodarstvo má podiel na tejto hroznej vražde, keď dovolí, aby rodič mal právo stať sa katom svojich detí a muž katom svojej ženy. Ak ti niekto vynadá na ulici, môžeš ho ísť žalovať. Ak budeš mať svedkov, vyhráš a on bude potrestaný. Ale ak otec otravuje svojho syna, alebo dcéru ohavnými nadávkami a zlorečením, kde je taký súd, ktorý by dieťa ochránil a otca potrestal? Poznám muža, ktorý v opilstve uviazal ženu o strom, podložil slamu, zapálil a piekol jej nohy za živa a nikto ho zato nepotrestal, veď vraj bol opitý.Dokedy búde táto naša zem počúvať krik obetí opilcov?A ty, národ môj slovenský? Keď ti prišla politická sloboda, dokedy budeš dobrovoľne podávať ruky, aby ťa satan alkohol okúval otrockými reťazami, aby z teba — na obraz Boží stvoreného človeka — učinil zviera? Všeličo sme museli zniesť počas vojny, nad čím srdce dodnes plače, ale v jednom ohľade mali sme sa vtedy dobre, keď totiž krčmy, tie pareniská hriechu, tie rodiská vrahov, smilníkov, zlodejov, krivoprísažníkov, podpaľačov, zhavranených otcov a matiek, boli pozatvárané, keď sa nepotácali takí ľudia na posmech detí našimi ulicami a ich zvierací rev sa nerozliehal nocami. Vtedy sme cítili a verili, že náš národ sa vracia k obrazu Božiemu, že mu už nepristanú maďarské názvy: „Slovák nie je človek, Slovák je pes!“ Jediné dobrodenie, ktoré nám maďarská vláda[1]kedy preukázala bolo to, že zakázala počas vojny opojné nápoje. Či naša demokratická vláda na oslobodenom Slovensku nemá ako prvú povinnosť zachovať nám toto dobrodenie?Naši vodcovia, ktorým Svätý Boh dal pod správu náš ľud, preukážte nám to milosrdenstvo, že nás zachránite od úpadku a od záhuby, ktoré pochádzajú z opojných nápojov? Pamätajte na to, že národ opilcov nevzdeláte školami! Dobrá polovica detí opilcov sú nevzdelávateľní, budúci obyvatelia ústavov pre slabomyseľných, na ktoré vám nepostačí 380 miliónov, ktoré prinášajú štátu opojné nápoje. Nestínajte obmedzením licencií a zdražením opojných nápojov ohavnej hydre krčiem hlavu, ako Maďari za vojny, ale jej urobte koniec razom.A vy, slovenské ženy! Keď nám prišla sloboda, nechcite byť znovu otrokyňami opitých mužov, ktorí by vás smeli trýzniť. Dali nám rovné hlasovacie právo, spojme sa všetky verne a nedajme ani jeden hlas tým kandidátom, ktorí nám nesľúbia podporovať našich bojovníkov za oslobodenie Československej[2]republiky od alkoholu. Nevoľte alkoholikov do vlády. Ide o budúcnosť našich detí, o rozkvet nášho národa.Pamätajte na úbohého mladého otcovraha, na jeho zničený život a na to, že on nie je a nezostane osamelým príkladom zničenia celej rodiny alkoholom. Pamätajte na svojich synov, čo z nich vyrastie, na svoje dcéry, za koho sa povydávajú, ak sa opilstvo bude smieť rozširovať v našom národe. Opité Slovensko nebolo by hodné slobody a za národ opilcov škoda bolo vyliať aj len jednu kvapku legionárskej krvi. Beda nám, ak prídeme tak ďaleko, ako hovorí prorok Izaiáš (28, 7):„Kňaz i prorok sa šialia od opojného nápoja; pohlcovaní sú od vína, blúdia od opojného nápoja; šialia sa vo videnom, klátia sa v rozsudku, lebo všetky stoly sú plné vývratku a lajna, takže už nieto čistého miesta. Beda tomu, kto nás privedie tak ďaleko, áno. Beda tomu, kto napája svojho blížneho, tebe, ktorý pridávaš svoj jed, áno, opájaš, aby si sa díval na ich nahotu“(Habakuk 2, 15).(1920)[1]Prvé vydanie vyšlo hneď po prvej svetovej vojne.[2]Rok 1920 (poznámka upravovateľa)

Royova_Otcovrah.html.txt

Rozdelenie myšlienkových prúdov v dejinách literatúry slovenskejDejiny slovenskej literatúry môžeme rozdeliť podľa hlavných myšlienkových prúdov na devätoro období:1. Doba pohanská a cyrilo-metodejská. Panstvo stredovekej latinčiny. 2. Husitizmus. 3. Reformácia. 4. Humanizmus. 5. Protireformácia. 6. Osvietenstvo: a) Evanjelická literatúra v dobe osvietenstva. b) Katolíci doby osvietenskej. — Jazyková odluka. 7. Romantizmus. — Doba národnej literatúry: a) Vek slovanskej myšlienky. b) Nástup slovenskej myšlienky. c) Ideológia a dôvody Štúrovho vystúpenia. d) Škola Štúrova. e) Revolúcia. — Reakcia. — „Staroslováci“. f) Časy matičné. g) Zavŕšenie veku Štúrovho. 8. Realizmus. 9. Poprevratová spisba.

Chrobak_Rukovat-dejin-slovenskej-literatury.txt

1. Jedlá, nápojeObsaha) Chlieb (a koláč)b) Mäso, polievka, pečienkac) Kapusta (zelie)d) Kašae) Šošovicaf) Rakyg) Rozličnéh) Víno, pivo, pálenka atď.i) VodaPríslovia, porekadlá a úsloviaa) Chlieb (a koláč)Chlebíček dar boží.Č. 297.Chlebíček náš tatíček.Č. 297.Chlebové kôročky kto jedáva, ten červené líčka dostáva.Komu sa chce jesť, nech sa naje chleba.[1]5Kto chlieb nosí, i chlieb ho nosí.Adalb. Chleb 97.Kto sa rovná s chlebom, rovná sa i s ľuďmi.[2]Kto si nevie chleba odkrojiť, nevie si naň ani zarobiť.Lepší kus chleba na ceste ako pero za klobúkom.(Pozri 5, 15.) Adalb. Chleb 117.Neklaď chlieb na stôl načatým krajom proti dverám, aby neuchodil z domu.[3]10Pomoc dobrá, ale chlebu pomora.[4]Prejesť sa, prijesť saDomáci chlieb sa najskôr prije.Č. 147.[5]Chlieb sa nikdy nepreje.Adalb. Chleb 28.Koláče sa prejedia, chlieb nie.Č. 297.Z jednej pece chlieb sa prije.15S chlebom je dobre chodiť.[6]Ani mastný, ani kvasný.[7]Chlieb kyslý ako nácesta. — Chlieb široký ako lúka. — Chlieb vysoký ako doska. — Chlieb ako karta.[8]Koláč ako na slniečku upečený.[9]Kus chleba ako konský pysk. — Kus chleba ako ovčí pysk. — Kus chleba ako za ovcami.[10]20Osla v kapse.[11]Taký sa mi chlebík udal, že pod kôrkou kocúr dudal; zo striedky mi voda tiekla a spod kôrky myš utiekla.[12]Vo chlebe pánboh býva.[13]Všetko jedno, či z bieleho, či z bieleho.[14]b) Mäso, polievka, pečienkaČert je čertom, ešte mu musela hovädzina vrieť za tri hodiny.[15]25Keď je hus, dobrý kus; keď je prasa, nadto zasa.Mladá žena, hus pečená, holba vína — najlepšia od suchotín medecína.Pečienka a víno, to je biglajz na tvár.Z malých vtáčkov najlepšia je — hus.Č. 498.[16]Zo všetkých múčnych jedál najlepšia je — šunka.[17]30Žobrácka polievka nemá očí.[18]Mäso tvrdé ako capina. — Mäso tvrdé ako podošva.Mäso uvrelo na mozgy.[19]Neni väčšej radosti, jako mogon v peci; lebo keď sa upeče, najeme sa všetci.Bošácka dolina.Polievka ako čo by gate vyplákal.35Pečienka spod pierka.[20]c) Kapusta (zelie)Bez zelia nieto veselia.Kapusta je dobrá, keď sviňa cez ňu nepreskočí. — Kapusta je dobrá, čo sa sviňa cez ňu pováľa. — Bez svini zlé hostiny.[21]Kapusta kole ústa.Kapusta má veľké ústa.[22]40Kapusta sedem ráz prihrievaná je najlepšia.Kto nerád kapustu, to je mrcha gazda.Od kapusty vlasy bolia.Tota hyža nepusta, dze śe vari kapusta.Šariš.Kapusta kyslá ako štiak.45Kapusta tvrdá ako trnina.(Iné o plodine samotnej pozri v kap. IV. 406.)Kapustnica ako víno.d) KašaKaša — mať naša.Č. 897. Adalb. Kasza 12Kaše sa najedz a pozri na strechu, už si lačný.Kto nemá zubov, nech jedáva kašu.Bošácka dolina.50S horúcou kašou zájdeš do Prievidze.Kaša s mliekom, to Slovákom.[23]Uhrom za uhlom, Nemcom za chlievcom a Slovákom kaša s mliekom.[24]e) ŠošovicaNetreba jej šošovicu jesť.Č. 598.[25]Od šošovice budeš pekný.55Šošovica dobrá vára, tá ľuďom zadok otvára.f) RakyJedz raky, smrkaj tabaky, chyť sa za bruch, vždy si jednaký.Adalb. Rak 3. 0. 60.— Tricec raky, funt tabaky, šuhac po bruchu, jakys’ bul, ta śi taky.Šariš.Raky sú najlepšie, keď sa ovos sype. — Raky sú najlepšie v mesiacoch, v ktorých nietor.[26]Údený sleď a nadievaný rak robia dobrý zrak.T. 38.g) RozličnéČo nie je pre oči, nie je ani pre ústa.(Porov. v inom zmysle. Č. 237.)60Huby jedz, ale meno im vedz!Modra.Kto nerád robí, nech si kúpi droby.[27]Loházka sa každá na sadlo obráti.Od mlieka brucho narieka.Psovi to dajte, nepohŕňajte![28]65Čos’ jedol? Rybaciu polievku, lenže bola neslaná a bez rýb.[29]Keď ste dali kúpeľ, dajteže i dieťa![30]Kýška ako repa.[31]Niečo pod zuby.Pätoraké jedlo a samá polievka.70Štvoro jedál, samý hrach.To by aj Rusnák na Veľký piatok mohol zjesť.[32]Tomu jedlu nič iného nechýba, iba ústa.[33]Uvrie ako maslo.[34]Žinčica hustá, že môže v nej lyžica stáť.[35]h) Víno, pivo, pálenka atď.(Pozri 26, 27.)75Dobre je, keď sa huba obleje, ale lepšie, keď sa do nej naleje.Huba, ryba, dyňa, sviňa potrebuje pohár vína.Adalb. Ryba 53, Grzyb 6.Na studni voda, na čepe víno.[36]Od piva hlava krivá. — Od piva hlava sa kýva.Adalb. Piwo 25.Opitý od vína letí nabok, od piva na chrbát, od pálenky na nos.80Pivo śe peni, voda śe nepeni.Šariš.[37]Víno i starého rozihrá.Č. 140.Víno skáč, pivo sráč, pálenka spáč. — Víno hráč, pivo sráč, pálenka spáč.Víno za nos ťahá, pivo nazad sáca a sečka potáca.[38]Ocot tuhý ako jed.85Nápoj tuhý ako môťovský ocot. — Tuhý, až v hlave vŕta.[39]Nelej doň vody, už krčmár nalial.Pálenka, len si rúrami smrdí.Sedem chmeľov, päť jačmeňov.[40]To je len taká vŕbová voda.[41]Víno90Dobré je to víno, ale sa vláči.[42]To víno muselo ísť cez mnohé vody.[43]To víno je židom pokrstené.[44]To víno razí sudom!Odpoveď:Veď vari nebude vrecom!Víno ako voda. — Víno ako olej.95Víno, čo ho môže žena desať holbí vypiť a neopije sa.Názvy vínaDrapák, drapliak, kočvardina, krupinské víno, ločprdina, zabiják.Názvy pálenkyBesnica, čečina, čertovica, gramatika, nešťastnica, sečka, strcuľa, strcuľka.i) VodaKto pije vodu, teho nevodzi.Šariš.[45]Kto chce dlho žiť, má len vodu piť. — Kto chce dlho žiť, nesmie mnoho piť.100Voda hlavu nepomúti. — Voda rozum nepomúti.Voda mladým, víno starým.Č. 298.Voda čistá ako krištáľ. — Voda studená ako ľad. — Voda studená, že zuby láme. — Voda teplá ako lúh. — Voda po jednej naoberaná.[46](Iné príslovia a porekadlá o užívaní jedál a nápojov pozri v kap. II 260 — 553.)[1]Chlieb ako základ výživy.[2]… rovnať, zarovnať — rovno krájať. Významové jadro výroku: hladko, dobre vychádzať s ľuďmi.[3]Chlieb predstavoval v ľud. strave vzácnu i dôležitú potravu. Bol predmetom úcty (pomenovanie chleba „boží dar“), ba v minulosti viazali sa k nemu rôzne poverové predstavy a mal dôležitú úlohu v magických úkonoch (porov. rodinné a výročné zvyky). — V tomto výroku sa zachoval poverový zákaz, ktorého cieľom bolo zabrániť prílišnému míňaniu chleba. Obraz je podmienený asociačnými predstavami.[4]Gazdiná pomocníkom rozkrája mnoho chleba. Z.[5]Obrazne: časom sa aj domáce prostredie zunuje.[6]Brať si ho na cestu. Z.[7]Nepodarený koláč. Z.[8]Chlieb vysoký ako doska.— Iron. Z.[9]S bielym povrchom. Z.[10]Kus chleba ako za ovcami.— T. j. aký sa dáva pastierovi. Z.[11]Zákalcový chlieb.[12]Z ľud. piesne: posmešne o nešikovnej gazdinej, čo upiekla nepodarený chlieb.[13]Vravievalo sa deťom o dierkach v chlebe. Z. — Inak porov. č. 9.[14]Odpoveď Cigána. Z.[15]Hovorí sa nedočkavému. Z.[16]Iron. Z.[17]Iron. Z.[18]Doslovne: nie je mastná. Prenesene žobrák nemá očí, hanby. Z.[19]Priveľmi zmäklo. Z.[20]Z hydiny. Z.[21]Bravčovina v kapuste. Z.[22]Potrebuje veľa masti. Z.[23]Maď. variant: Kása nem étel, tót nem ember. (Kaša nie je jedlo, Slovák nie je chlap.) — Maď. ember — človek, ale aj chlap (porov. M. M. Hodža, Dobruo slovo s. 12 — 13).[24]Žartovne chápaný vzťah k národnostiam z hľadiska Slováka; ide o podanie jedla.[25]Je pekná. Z. — Poverové: dievčatá majú jesť v piatok šošovicu, aby boli na nedeľu pekné.[26]Máj, jún, júl, august. Z.[27]Veľká práca s ich čistením. Z.[28]Zvyšky jedla. Z.[29]Čistá voda. Z.[30]Za polievkou mäso. Z.[31]Hustá. Z.[32]Nemastné. Z. — Rusnák tu znamená pravoslávny.[33]Keď niekto haní jedlo. Z.[34]Strukovina. Z.[35]Hustá žinčica sa volá urda alebo zbojnícka žinčica; riedka žinčica sa dáva obyčajne psom na salaši, odtiaľ pomenovanie psiarka. Z.[36]Sú najlepšie. Z.[37]Bránil sa krčmár proti výčitke, že je viac pien ako piva. Z.[38]Sečka — pálenka. Z.[39]Môťová, dedina pri Zvolene, dnes spojená s mestom Zvolen.[40]O zlom pive. Z.[41]O slabej pálenke. Z.[42]Vláči sa — vynáša z pivnice; je vláknovité, porušené. Z.[43]Naliali doň vody. Z.[44]Krčmárom, riediacim víno vodou.[45]Vodiť — poverové, užívalo sa na označenie blúdenia v noci, čo sa pripisovalo vplyvu démonickej sily (vodí svetlonos, svetlo, mátoha a pod.). Na vodenie sa vyhovárali najmä opilci.[46]Voda po jednej naoberaná. — Iron. čistá. Z. — Obraz vzatý zo zbierania jahôd, malín a pod.

Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Strava-odev-cistota-cesta-a-tanec.html.txt

Chudobný boháčJe studený zimný večer. Po nebi kusy oblakov sa ženú, poháňané ostrým severákom. Len kde-tu mihne sa hviezdička. Jasný rožok mesiaca len čo stačil trochu osvietiť v úzkej doline ležiacu dedinku Brežnú, keď sa už zase zahaľoval do tmavej chmáry, ktorej kraje svojím svetlom postriebril.Brežná je dedinka malá, chudobná. Jej domky sú kryté slamenými strechami a husto sa túlia k sebe, ako čo by sa jeden od druhého chceli zohriať v tomto sychravom studenom počasí.Jej obyvatelia v zime zhotúvali drevený riad, ktorý potom rozvážali po Dolniakoch, aby zaň utŕžili či zrno, či pár groší. Potom obrobili si svoje štrkovité zemičky, a keď bol čas žatvy, nuž pobrali kosy a šli nadol na žatvu. Keď sa stade vrátili domov so zárobčekom, pokosili si svoje kosienky a lúky. Takto robievali odnepamäti sveta, takto robievajú poniektorí až podnes, lebo ostatní zarábajú si na chlieb v Amerike.V chyžiach ľudia už dávno pozahášali malé olejové lampy, ktorých svetlo, čo i mdlé, predsa sa usilovne predieralo cez malé okenice na ulicu. Z jednej chyže bolo počuť čulý rozhovor. Sem sa zišli susedia, k Janovi Strniskovi, aby si pobesedovali za dlhého večera; beztak je nedeľa, a tak času nadostač.Za stolom na lavici sedí Jano Strnisko, asi tridsaťpäťročný svalovitý sedliak. Tvár má zdravú, červenú, oči bystro a umne pozerajú na prítomných dvoch chlapcov. Všetci sú asi v jednom veku, tak do štyridsiatky. Na stole ležia noviny: Hlásnik a Týždenník. Sú už hodne pokrkvané, poznať, že boli už čítané.Títo traja spriahli sa dovedna a spoločne sa predplatili na ne, lebo pre chudobu nemohli si každý osebe.Zvláštne je, ako sa noviny i do takýchto kútov, ako sa hovorí „pánu bohu za chrbtom“, dostanú. Do Brežnej ich napríklad doniesol Jano Strnisko zo žatvy; oboznámil sa s nimi, keď bol na Dolniakoch v Rozložnom. Inde oboznámia sa s nimi v Amerike; stane sa, že i pri vojsku, tam dakde vo Viedni, a tak sa sejú a vzchádzajú, že človek ani nevie, kedy a ako.Práve bol dočítal, ako jeden bohatý gróf premrhal v kartách všetky svoje majetky, takže prišiel o všetko, a potom upadol a popáchal veľké klamstvá a krádeže.— Hm! Hm! — zašomre Martin Rázvora. — A koľko mu namerali?— Veď tu stojí, — doložil Jano a ukázal prstom na noviny, — že nemali času, lebo keď ho chceli hnať pred súd, už bol za morom.— Ale čo nepovieš! No už je len tým pánom dobre! Čože! sadnú na železnicu, či sa ich tam spýta niekto, či majú pas? Môžu tí veru hvízdajúci…— Veru je tak! — zvolal Ondrej Kalina.— Ej, ale jesto veru i medzi našskými nesvedomití, — poznamenal Jano. — Hľa, keď som bol vlani tam dolu, poznal som v Rozložnom jedného bohatého gazdu, sedliaka. Ten vždy robil z chudoby len posmech, a konečne sám prišiel na posmech.— Nuž akože sa to stalo? — spytuje sa Kalina a oči sa mu pritom zvedavosťou zaleskli. Oprel si o dlaň okrúhlu vyholenú tvár a tak sa pozeral na Jana.— Nuž pravda, vy ste ho nepoznali, lebo už pár rokov nechodievate na žatvu, keď ste boli za tou veľkou barinou, tam v Amerike, ale ja som bol vlani a predlanským i so svákom Cibuľkom a Mišom Komárom. Vtedy hľadali veľmi robotníkov, lebo sveta bolo málo a i tí sa nechceli vopred zaviazať. Nasľubovali nám hory-doly. Nuž čo sme mali robiť, zobrali sme sa — a neúrekom, sme si i dobre zarobili. Neďaleko Rozložného bolo panstvo, tam sme kosili pšenicu. Viete, zem je tam rovná ani dlaň, a potom čierna; k tomu niet na nej, ani čo by ste platili drahé peniaze, kúsok kamenčeka.— No, veď my ich máme nadostač! Len je to predsa nie múdre rozdelené, jedným všetko a druhým zase nič, — poznamenal Mišo.— Máš pravdu, ale zato i tam jesto chudoby dosť. Raz tak pri nedeli sme šli do dediny nakúpiť si, čo nám bola treba, či dohán, či už čo, i do kostola sme šli nazrieť, veď viete, ako to už býva.Pokývali súhlasne hlavou.— A ja, — pokračoval ďalej, — či mi to sám zlý duch pošepol, a či sa to už tak malo stať, nevrátil som sa s kamarátmi domov, ale popoludní šiel som do krčmy. Nápoj tam dobrý a nie drahý, šiel som sa trocha občerstviť. Ľudí tam bolo hodne. Keď ma zazreli, začali sa ma vypytovať, skade som, a to všetko pekne čisto po slovensky, lebo Rozložné je číro-čistá slovenská dedina.— Tak? Ja reku, že už niže Pešti nieto Slovákov.— Čože by nebolo? A koľko! I za Tisou, i v Banáte, i dolu pri Dunaji, ba ešte aj v Chorvátsku. Veď hádam ste sa dočítali, nuž veď tam kdesi v Banáte tiež súdili našich…— Ach, bože, či nás je len veľa! — vzdychol si Martin.— Veru nás je hŕbka! — poznamenal Jano. — Tak tí ľudia — pokračoval — pekne sa zhovárali so mnou, ako sa svedčí, či my máme také zeme ako oni. Ja na to: hej! Veď keby boli! Ale my aby sme sa mohli vyživiť, musíme sa chytiť všelijakej roboty, a pekný kus sveta pochodiť za chlebom.— Verabože, je tak! — ohlásil sa Kalina.— Majú vám tí ľudia i krásny kostol. No, všetko je v poriadku, i sami pekne a čisto bývajú. Každá rodina má svoj dom, okrem želiarov. Každý dvor je pekne ohradený, a bohatší majú také domy ako u nás nejaký pán veľkomožný. Do kostola tiež radi chodievajú, ale to mi tak čudne padlo, že po kázni nepočul som oznamovať, že by bol býval aspoň jeden dvadsaťhaliernik obetovaný na dobročinný cieľ.— Čo nepovieš? A takí boháči? Nuž veď u nás neprejde nedeľa a my sme predsa ani kostolné myši proti nim…— A už je to tak. Ja som sa i spýtal, či je to nie u nich vo zvyku.„U nás je to nie v obyčaji,“ odpovedali mi, „ale keď chceme niečo v cirkvi, či v obci urobiť, rozhodíme si medzi seba.“Ako sa tak zhovárame, len keď tu vstane spoza druhého stola nízky, územčistý chlap. Tvár mu len tak blčala od horúčosti i od vína, pot sa mu len tak rinul z čela a biela košeľa začala sa mu lepiť na pleci.„No a vy ste skade?“ spytuje sa ma, už podnapitý.„Nuž od Horniakov.“„Tak? A rodí sa u vás taká pšenička ako u nás?“„Keby sa taká rodila, nechodili by sme k vám na žatvu.“„No, či vidíš!“ zvolal a zaštikútkal. „A či vy viete, kto som ja?“„Veru ja som vás ešte nevidel, pán gazda,“ odvetil som mu ja trochu zahanbený, „viete, ako je, keď je človek v cudzom kraji.“„No keď nevieš,“ odvetí tento, „tak ti poviem,“ zahundral a trhol sa nazad, „ja som chudobný Roháč, vieš, chudobný Roháč,“ — a pozrel posmešne ma mňa.„No len no!“ poznamenal neďaleko neho sediaci, už šedivý asi šesťdesiatročný človek, „len si daj pozor, aby si ešte ozaj nebol aj ty chudobný, keď sa tak rád z chudoby vysmievaš!“„A čo vy mne môžete?“ zavolal naňho Roháč len tak z pleca. „Čo ste vy? Há? Zajtra vás môžem z vášho majetku vyplatiť…“„Mňa ty nevyplatíš,“ odvetil starec spokojne, „lebo ja nemám nič pre teba na predaj. A čo sa toho týka, ty si mne tiež toľko, ako nič, lebo ja z tvojho bohatstva nič nemám, ani nechcem mať. Ja keď sa živím, nie z tvojho sa živím, ale za to, čo som i chudobný, predsa sa u mňa núdzny viac poživí, ako u teba, lebo ty si ani bohu, ani ľuďom nie k osohu.“„Tak je!“ poznamenalo súhlasne viac hlasov, lebo rozhadzovanie tohto nadutého človeka nezdalo sa už ani im a mali už všetci naňho zášť, lebo sa vždy vystatoval so svojím bohatstvom a unižoval chudobnejších.„A čo vy mne môžete?“ odvetil opovržlive. „Vy mne nič nemôžete. Ale viete čo? Ak vy mne toľko peňazí ukážete, koľko je mám teraz pri sebe, tak vám zaplatím, čokoľvek chcete,“ a udrel si na ľavý vačok vesty.„A veď sa vy to len tak naprázdno rozhadzujete,“ skočil mu do reči Paľo Klátik, asi tridsaťročný sediaci na konci tretieho stola. Bol dosť ošumelo oblečený, lebo šaty mu už nemali čiernej farby ako zanova, ale zahrávali do špinavozelenej. Oči sa mu pritom zaleskli a okolo úst mu pohrával vyzývavý úsmev.„Čože? Že ja len tak naprázdno? Kto to smie povedať?“ kričal už urazený Roháč a chvatom vytiahol z bočného vačku hrubú tobolku a z nej vyňal chumáč bankoviek.„Tak je toto nič?“ zavolal, máchajúc nimi nad hlavou.„A ty sa nazdáš, že je to dáka sláva, keď ty do krčmy alebo na svadby a na zabíjačky nosíš pri sebe veľa peňazí, aby si ich tam svetu ukazoval? Za to ťa veru žiaden múdry človek nepochváli, lebo to nemá zmyslu, a s tým pokúšaš len boha i ľudí. Keď máš, nuž drž si ich. Nech sú ti na úžitok. Čo nás do tvojich peňazí! Ale ďakuj pánu bohu za ne, beztak ich nezasluhuješ, lebo ich nevynaložíš na dobré,“ poznamenal zase starec.„Ale ja…?“ začal Roháč, keď sa tu ohlásil zase Paľo Klátik:„Ale za to nemáte kurážu nám rozkázať liter vína.“„Ja tebe?“ zvolal Roháč opovržlivo. „Skade? Keď sa chceš napiť, pi za svoje, ale nie za moje…“„Veď si ja aj,“ odvetí Paľo nahnevane. „Ja len tak zo žartu, a vy…“„Ale čo sa budete dohadovať,“ zavolal na nich pribehnuvší krčmár.„Ty, Paľo, nestaraj sa do druhých, ale seď so svojou spoločnosťou, a vy, Roháč, zabávajte sa so svojimi.“Roháč si sadol, ale zato ešte dlho dudral, že on všetkých vyplatí a že jemu nik nerozkáže…Predvečerom, vrátil som sa domov a ľahol som si i s druhými kamarátmi spať, aby sme už za zory boli v robote. Len čo sa vám tu nestane; iba keď ma môj sused štuchne lakťom do boku, a to tak akurátne, že som sa hneď prebudil zo sna.„Čože je?“ spytujem sa. „Hádam som len neodspal robotu?“„Zle je,“ hovorí mi on. „Ak si to ty, priznaj sa, najlepšie z kratšej cesty, i tak neviem, čo bude…“„Čo to táraš?“ spytujem sa ho, ešte som sa i zasmial, reku, možno sa chlapovi niečo prisnilo, keď mi tu hádam zo sna šemotí. Ale on nič, len okále zastrašene vypliešťa na mňa, a dáko ako by sa odťahoval odo mňa.„Čože ti je, hádam si len, bože odpusť, z rozumu nezišiel?“ — spytujem sa ho, a pritom už i mňa začalo dákosi omínať, a ako by mi mriavky boli liezli po celom tele…Práve mi chcel vyprávať, keď ti tu, kde sa vezmú, tam sa vezmú, postavia sa predo mňa dvaja žandári s bajonetmi na puškách.Môžete si myslieť, ako mi bolo okolo srdca.— Ej, veru by sa im nechcel dostať do rúk, — poznamenal Rázvora. — Hľa, aj Mateja Poliaka ako boli dokaličili; chudák, ešte i teraz nemôže prísť k sebe.— Ale čo ho zahováraš, — zahriakne ho netrpezlive Ondrej, tento až horel netrpezlivosťou, aby počul, čo sa stalo s Janom.„Čo títo tu chcú? Zaiste sa zmýlili,“ ale pritom mi bolo tak clivo okolo srdca a vzdor tomu, že som sa necítil v ničom vinným, veľmi ma znepokojila prítomnosť žandárov.Jeden z nich pristúpil ku mne a spýtal sa ma po maďarsky niečo.„Ja, veru, pekne prosím, neviem.“Na to sa ma už spýtal, pravda, ťažko mu to išlo, po slovensky, či som to ja Jano Strnisko.„Áno, pekne prosím,“ odvetil som zostrašene.„Vstávaj a stúpaj!“ zavolal mi.„A prečo? Veď ja som nič…“„Čuš! A razom…!“Čo som mal urobiť, šiel som pred nimi. Môžete myslieť, že som sa mal pod zem prepadnúť od hanby, keď som šiel takto cez Rozložné ako dáky zbojník. Mali mi oči vyhorieť, keď som videl, ako sa ľudia zbehávajú ako na diváky. Zaviedli ma hneď do ich kasárne a hneď sa ma začali vypytovať, kde som to včera bol. Nuž reku, bol som tu v dedine nakúpiť si, čo mi bolo potrebné, i v kostole som si posedel a bol som i v krčme. A či som videl Roháča? „Pravdaže som ho videl,“ odpovedal som, „veď som sa s ním i zhováral.“ Na to sa ma spýtali, či som videl uňho peniaze. Ako by som, reku, nevidel, keď ich všetkým otŕčal, a pritom mi bolo čudné, čo chcú s tým vypytovaním. Len keď tu zrazu zvreští na mňa, že kde sú Roháčove peniaze.„A či ja viem, kde sú?“ odvetil som naľakaný.„Tak?“ — zavolá fírer. „Nevieš? No, veď ty budeš hneď vedieť,“ a vylepil mi také zaucho, že som sa hneď zapotácal.„Nevieš?“ spýtal sa ešte raz.„Nie,“ odvetím ja. „A čo ma bijete, keď ja neviem o ničom!“„Ešte bude tajiť!“ a zaklial hrozne, a zase mi z druhého boku vylepil, takže som bol ani ohlušený.„Pán fírer, prosím ich,“ začal som, „ja som nevinný, ja…“„Čušíš ho!“ zavolal a zase ma udrel, a to takou silou, že som hneď spadol na zem.Vtom prišiel dnu jeden žandár, povedal niečo fírerovi po maďarsky; tento pozrel na mňa mrzute.„Môžeš ísť,“ zavolal na mňa.Ja som sa zozbieral a spýtal som sa ho, že keď som bol už bitý, aby mi aspoň povedal, prečo som dostal, lebo ja sa necítim v ničom vinným.Ale on miesto odpovede zaškúlil na mňa, a len tak cez zuby mi odsekol: „Môžeš byť rád, že sa ti viac nedostalo, a ak sa ti nepáči, choď a žaluj, ale ti potom neradím prísť mi pred oči,“ a zazrel pritom na mňa tak, ako by ma chcel preklať.— To by ti bolo ešte treba, — odvetil Rázvora. — Nemáš svedka, tak čo? Ešte by ťa pokutovali. —— Veď aj ja som tak hútal, čože chudobný človek stojí, a ešte v cudzom kraji! Musíš len všetko pretrpieť a ešte i byť rád, že horšie nevypálilo. —Keď som vyšiel von, opýtal som sa ľudí, čo na ulici stáli: „Ale povedzteže mne, ľudia boží, čo sa stalo. Hľa, žandári sa ma vypytovali, či som nevzal Roháčove peniaze, a ja neviem o ničom.“ A už hanba sem, hanba tam, ale sa vám priznať musím, priatelia moji, že keď som to povedal, odrazu ma ovládal taký žiaľ, až ma slzy zaliali, a ja som plakal tam ani malý chlapec. Tak, ja musel som sa toho dožiť, aby som bol bitý od žandárov, aby som bol povláčený ako dáky zbojník. A dobre viete, že moja ruka sa nikdy nedotkla cudzieho.— No už to môžeme dosvedčiť, — doložili Rázvora a Kalina a sútrpne pozreli na Jana.Tento bol i teraz dojatý pri spomienke na túto udalosť.Ľudia ma obstúpili. Sprvu nechceli ani uveriť, že by som ja nevedel, čo sa stalo s Roháčom, len potom mi vyrozprávali, že veru, keď Roháč išiel domov z krčmy hodne opitý, nuž ho ktosi dočkal na ulici a kyjom mu takú dal po hlave, že hneď spadol, potom mu vzal peniaze a nechal ho tam ležať v bezvedomí. Nočná stráž ho našla a odniesla domov.Teraz som už chápal, prečo som bol v podozrení.„Ale veď som sa ja ešte za vidna vrátil, a moji kamaráti môžu dosvedčiť, že som s nimi už o deviatej spal na pokoji…“„Hja! Vieš ako je to, človek nikdy nevie, kde ho nejaké nešťastie potká…“Veru je tak! Ale takúto potupu som si predsa nezaslúžil. Potom som sa vrátil k mojim kamarátom. Boli už dávno v práci. Keď som prišiel naspäť, už sa im kečky vyparili v kosení. Ako ma zazreli prichádzať, nechali kosenie tak, ešte i pán úradník prišiel ku mne. Nuž tu zase nebolo konca kraja vypytovaniu.Hodná chvíľa sa minula, kým sa všetko uspokojilo. Ale mňa mrzelo, ak by podozrenie predsa na mne malo prischnúť. Na druhý deň som bol celkom uspokojený, lebo mi sám náš úradník povedal, že veru už chytili zlodeja.„A neviete, kto to bol?“ spýtal som sa ho.„Čože by som nevedel?“ odpovedal tento. „Nuž Paľo Klátik.“„Aha!“ — zvolal som. „Veru je to možné,“ bo mi prišlo na um, ako zadieral do Roháča a pri vide peňazí ako sa mu zaleskli oči.„Nuž a akože ho zbadali?“„Žandári sa opytovali, kto bol všetko v krčme, a podozrenie padlo na vás a na Klátika. Najprv vás chytili, potom niekto oznámil v obecnom dome Klátika, lebo ho videl v noci na ulici, nuž vzali toho do výrobku, až sa i priznal.“Môžete myslieť, že úradníkova správa ma veľmi potešila, lebo som bol ospravedlnený.— A s Roháčom sa čo stalo? — spýtal sa Rázvora.— Ten si to veru za hodný čas odležal. Ale to by ešte nebolo nič, lež len počúvajte. Vrátil som sa vám ja vlani na žatvu do Rozložného. Iba tu v jednu nedeľu vidím sedieť na podstienke človeka v hrdej bunde a čiapku mal na hlave.„No tento je už zaiste nie dobre,“ pomyslel som si, keď som ho videl tak schúleného sedieť o Petre na slnci v bunde pred hrdým, vysokým múraným domom.Prídem k nemu bližšie a pokloním sa.„Pán boh daj, otec nebeský!“ prehovoril, ale tak čudne, hlasom tenkým, sipľavým.Pozriem naň, tvár mal opuchnutú, ústa skrivené, jedno oko stĺpkom stojí, druhé len tak klipká. No, hrozne bolo len hľadieť na neho. A predsa sa mi zdal takým známym. Pozriem hore na štít domu, či nevidím meno majiteľa, a tu čítam: Matej Roháč. To bude on, ten istý, ktorý ešte pred rokom bol taký hrdý a z posmechu hovorieval, že je on chudobný Roháč. To je teda ten hrdý, nadutý boháč! V prvom okamžení cítil som radosť v srdci svojom nad ponížením tohto človeka, ktorý toľkých chudobných potupil a nadúval sa, ako by bol bohvie čo. A tu teraz žobrák, opravdivý žobrák! Ale keď som pozrel naňho, aký je úbohý, aký bezvládny, tak som ho poľutoval a sústrastne som sa ho pýtal: „Čo sa vám to stalo, pán gazda, veď ste ešte vlani taký čerstvý boli?“Jemu sa slza sperlila v oku, tíško tiekla dolu po odutom líci.Ústa úsilne začali sa pohybovať, až konečne vydali zo seba ten istý sipľavý hlas, a ja som vyrozumel zase, že riekol:„Pán boh daj, otec nebeský!“Stál som v nedorozumení, keď tu uličné dvercia domu sa otvorili a v nich zjavila sa gazdiná, Roháčova žena. Pristúpila k nemu.„No chcete už dnu ísť?“ prihovorila sa mu.„Pán boh daj, otec nebeský!“ odvetil jej zase.„Tak okolo kračúnu porazilo ho,“ poznamenala ona, keď videla moje zadivenie, „stratil od tých čias i reč a len to vie povedať, čo ste teraz počuli od neho. Sám sa nemôže ani pohnúť, ani jesť. Veru má veľký kríž, a my s ním!“Začala ho dvíhať, ale bol jej ťažký. Pristúpil som k nej, aby som jej ho pomohol zodvihnúť. Horko-ťažko vstal, a opierajúc sa o ženu šúchal sa dnu do domu.Nuž tak vidíte, čo som ja skúsil na žatve.Len čo dokončil, otvorili sa dvere a vstúpila dnu Janova žena. Prišla domov od kmotry, bola tam na posedení.— Ľudia boží, a vy ešte vovedne? — spytuje sa veselo. — Veď je už preč desať!— A ver’ — poznamenal Kalina, keď pozrel na hodiny. — No čo myslíš! Tak sa nám minul čas, ako čo by bičom plesol… — A medzitým vstal i s Rázvorom, vzali si klobúky a zavinšujúc dobrú noc, pobrali sa domov.

Cajak_Chudobny-bohac.html.txt

Z ciestKeď ako žiak som šiel bludný otĺkať dobrých ľudí prah, z škôl, pre než iste na deň súdny klásť bude počet jejich vrah, že zničil malý stánok vedy, rod do duševnej sotil biedy, sťa Herod vylial krvi skvost, siahnuc maličký na podrost: raz umorený pri západe zlatého slnca za obzor, pútnika opravdivý vzor, som došiel parku ku ohrade, kde kaštieľ stál — a strasúc prach, chcel prosiť som tam o nocľah. Bol šuhaj som dosť zanímavý, svedectvo práve chcem si dať. Tak niekedy — jak sa u nás vraví — som nevedel sa nadívať na nové vráta — v malej chvíli, keď sa mi zrazu objavili. I tu, pokročiac pred oltár, som udivený dlho stál, v obdive rezby veľkých dverí; na tých ja zbadal plno hláv, neboli z volov ani z kráv, to neznáme mi boli zvery; sťa v rieke, nocou, kde je brod, tak neznal som tých zverov rod. A práve ten ma v pravú dráhu — zvyk, obdiv, dverí — doviedol, že v kaštieli som na nocľahu, i dobre uhostený bol. Bo v mojej dume ktosi totiž, vidiaci iste moju potíž rozlúštiť dverí záhadu, mňa zrazu chytiac za bradu, tvár moju v stranu k sebe stočil; a tu ja v strachu pred sebou som vetchého už starobou stáť vysokého starca zočil. „Scis latine?“ sa pýtal on, načo ja hlesnul krátke: non. A usmejúc sa dobrodušne rozpakom mojim iste rád, kázal mi starec zcela slušne za ním ísť do tých divných vrát. Tam priechod bol kýs’ dlhý, temný a po ňom kobár ležal jemný, čo tlmil našich krokov hluk; vposled sme vošli pod oblúk potemných dverí do salónu. Tu zazvonil pán, začím hneď z dvier bočných vyšiel starý kmeť, pochýliac hlavu na poklonu s otázkou na rtoch: Čo chce pán? „Večeru pre dvoch dones, Žán!“ Čo všetko zniesli na večeru, neznámych jedál rôznych dosť, dnes spočítať už nevie veru niekdajší panský tulák, hosť. Vie len, bol jedál veľký nával… úslužný starý Žán nám dával tie dobré veci rôznych mien, z nich ja sám bral som najviac v plen, bo starý pán ich málo požil. On, majúc v zraku kýsi žiaľ, sa viacej vína pridŕžal, z nehož i ja som vposled ožil, berúc tak pohár často v dlaň, že dosiaľ spomínam si naň. Ach, bolo víno!… Také málo dnes v hĺbke kryje panský sklep. Jak to žilami prebiehalo a búrno bilo v slabú leb! S ním spomínam si toho pána a to, čo myseľ rozorvaná mi podá k tomu v dobrých snách, chcem v kláštor zavrieť v almanach na večnú pamäť, lebo nudu. (Však. „Togenburg“ si sotva dnes postaví kdesi v čierny les — by videl pannu — svoju búdu.) Tak odpustite, ak ja sám tu na cti piesni utŕham. Ja rád sa niekdy ponevieram minulým časom, pútnik mdlý, a tu pre herbár si svoj zbieram kvet z upomienok povädlý. A svetlo malej mušky jemne posvieti cesty na tajemné sťa žiar jahôdku v kamení nám ono líce zrumení, poteší ducha, napne svaly prekonať cestu svetom tým, či v smiechu a či s kvílením, pokiaľ ju veštby vymerali. Sumou: spríjemniť žitia stať, to poézie rezultát. Po onom panskom hodovaní, keď nič nevravel starý pán, ja tiež som sedel zadumaný, len chvíľkami som pozrel naň. Konečne Žán mu fajku podal. On, sadnúc stola si opodiaľ a tušiac, že sa bojím hnúť, ma vľúdne prosil prisadnúť, hovoriac: „Verte, pane milý, ja hostím vás dnes veľmi rád, vy budete môj kamarát, keď poznáte ma v krátkej chvíli.“ A s tým mi smolku pripálil a ja sa nízko uklonil. „Ach, milý pane, roky plynú sťa rozpenené Váhu vody; čas — pavúk snuje pavučinu, do nejž nás vlna žitia hodí. Čo jak smrť chladná dlho čaká, či slasťou vábi, biedou ľaká nás osud ľudský — počet dní dospeje v onen posledný, v ňomž prechodíme v iné svety! Nuž skoro hotuj testament, smrť berie handru ako kment a nepozvolí skončiť vety. Vše zastrie do tmy smrti stín vzdor tajnej moci medicín.“ Tak Lednický mi vravel, starý invalid a hlas sa mu chvel. Zdalo sa: výraz v jeho tvári už smrti čaká na povel. On posledný bol svojho rodu, pamätník bojov za slobodu, staručký už a neduživý, rapavý, ako holub sivý, bez ľavej ruky, jazvu v čele, — to upomienka z dávnej vojny. No zrak mal jasný, prepokojný, dosť mocný muž bol ešte v tele. Však syna keď si spomnel, tak hneď i zastonal, neborák. „Ja všetko drahé som už stratil“ — počúval ďalej mladý druh, keď Žán sa už bol v predsieň vrátil a všetok stíchol v dome ruch. „Čo ešte málo život sladí, je chládok v mojom stromoradí a v zime milé teplo kúta a toť tá fajka striebrom kutá, z ktorej fajčím ledakedy, keď starosť sama seba mámi. No skoro farár so žalmami pochová všetky moje biedy na večný spánok v chladnú zem… Už jari sotva dožijem.“ Tu starec v diaľku uprel zrak, tvár vzrušená mu zjasnie celá, akoby hľadel na zázrak, čo pamäť z dávna odostrela. Snáď v časy svadby preďaleké zrie: zlato svieti na mentieke, a kučmy diamant s orlím perom blýska sa hviezdou pološerom. Sťa chrámu stred by zrel cez dvere, on-li to mladý stojí tam uprostred panstva, krásnych dám? Obrazu toho o nádhere starcova pamäť bezmála mu v túto chvíľu šeptala. „Však márne stesky — minulo sa…“ si povzdychol náš starý zeman, „tej minulosti do pralesa navrátiť sa už sily nemám. Ba spomínať mi ťažko toho času, v ňomž ja tak trpel mnoho, pre krátky pobyt v úslní vek celý prežil v trápení. Zhrešil-li otec, či mať milá, či ja bol vinou som si sám, dnes márne to už spomínam; snáď sudba kási usúdila mne v celom žití skaziť mier a šťastie zahnať odo dvier.“ „A junák bol som chýrny vtedy i vážený hosť, milý všade, rozvážnej súci do parády, i korisť sa znal ženskej vnade. Jak často svár som slovom zhatil, za hudbu striebrom — zlatom platil, nad česťou strážil povždy svojou, či šabľou a či strelnou zbrojou; však život nemám na svedomí. Ba raz mal sok môj prestať žiť, v deň, keď som sa mal zasnúbiť: no šabľa z ruky vypadla mi. Tá mladá, nepokojná krv, tne len a nerozmýšľa prv.“ „To vtedy dáma o mne snila sen lásky tajný, nevoľný, a sama závoj odhalila, no nebol som jej povoľný: mne v obeť svoju povesť dala, v potupu vrhnúc mňa bezmála. Mňa chránil lásky talizman, že nechcel som byť Parisom, i nechcel lásku uviesť v zmar; — no iná bola moja tvár — len neskôr padla s prínosom do mojich zrumenených líc tá choroba zlá neštovíc.“ „Po mojej svadbe v prvom roku ja otec syna šťastný cele — babičiek dal som po výroku hostiny krstné preveselé. V môj kaštieľ hrdý pod horami chodilo panstvo, dobrí známi popestovať si môjho syna, poveseliť sa, popiť vína, cigánskych huslí počuť tón, cimbala rozochvené lkanie zvučalo v hostí blahoprianie a panstva dvorných do poklôn. A maličký môj dedič-syn usmieval sa nám medzitým.“ „Čo všetko zvinil ten čas búrny — z nehož, hľa, odznak čelo nosí — keď armádami tiahli z urny vladári sveta svoje lósy. Tam u Marenga v temnej diali sa oné meče zablýskali, usekli ako stonok suchý mne moju ruku od pazuchy. Tú surmu boja, ten ryk divý, krvavý onen mečov kvas pripomínam si ešte raz, posledný možno svedok živý, že nezhynul som v onen deň, keď kôň ma vliekol za strmeň.“ „Nuž čo bych ešte, jestli chcete, z trápenia môjho spomnieť mal, ja, vystrábiac sa v lazarete, som mrzák k žene cestoval. Tu iba dočkal som sa rany, nájduc si ženu na postlaní chladnúcu už a blízku smrti, tak v mojom mrela objímutí; súdružka moja krátkej doby vo svojom pre mňa závete dni zanechala bohaté na slzy trpké žaloby, čo dodnes vedú k srdcu púť — a to nemôže zabudnúť.“ „Po smrti ženy syn môj malý bol jediným mi pokladom. Mier v dušu vracal sa pomaly a s ním vše radosť i v môj dom. Nakrátko však len — chladnej smrti odletel syn môj na peruti, za matkou zašlo v iný svet jediné šťastie mojich liet. — Mne v dušu padla temná chmára, spoločnosť prestal som mať rád, za dlhý smutných rokov rad som viedol život samotára, a naspäť dostať vo svoj kruh mňa darmo vábil dobrý druh.“ „Mňa spánok neposilnil sladký, ja žiaľu, dume padal v moc; na hrobe syna, jeho matky som často stával cez polnoc. Jasná či búrna tá noc bola, počul som vždy, že čosi volá, mňa vábi pod ten starý bôr oprieť tam hlavu o mramor, na brečtan, čo sa hrobom stelie. Tu klesal som na chladný prach a v svojich volal modlitbách na tých, čo v hrobnej spali cele. Však na výkriky mojich bied nikto nedával odpoveď.“ „A útrap mojich rástol nával, klesajúc v spánok slabosťou, som každej noci v izbe mával príšery divné za hosťov. Tu kostlivec sa divný zjavil, u peľasti sa mojej stavil, rukou podoprúc suchú škraň… ja s úžasom som hľadel naň. — Tu zaskučala meluzína, mne v ruke blysnul zbroje stvol, však vystreliť som nemohol. On v náručí mal môjho syna i v zrak mi padol náhle jas a žena stala medzi nás.“ „Tu klesával som na koleno, chcel objať štíhly ženy driek, však keď vyslovil som jej meno, mne zas kostlivec vkročil vpriek. Tu, vrhnúc sa naň, ja som cítil jak hrdlo moje rukou chytil, mne zastrel sa zrak temnou hmlou a on ma vláčil podlahou. Pozbaveného zmyslov cele oslobodil ma starý sluha od príšerného dobrodruha, kladúc ma znova do postele; a doktor prišlý kázal ľad na hlavu moju prikladať.“ — S tým skončil starec… zadumaní sme oba skleslí v tuhý sen, zobudil nás, až úsvit ranný, keď vpadnul izby do okien. Ja starým pánom obdarený, bár nočným bdením umorený, keď raňajky už Žán bol dal: som ďalej svetom putoval, otĺkal dobrých ľudí prahy, do miest putujúc, do dedín, batôžtek zbieral omrvín pre stánok našej mladi drahý. Však čo ja zniesol z oných dráh, so stánkom vedy zobral vrah.

Kokes-Kycersky_Z-ciest.html.txt

I.Na konci neveľkej dediny Drienok väčší priestor okrúžlený je vysokými, starými vŕbami, ktorých korene vlaží malá riečka. Je to takzvané stádlo, kde rožný statok, zohnatý v horúce letné dni z blízkych úhorov a strání Hája, napojí sa a odpočinie si cez poludnie v chládku košatých vŕb.Ale stádlo neslúži len na tento cieľ. Na ňom schádzava sa i dedinská mládež počnúc od prvého jarného dňa až do pozdnej jesene. Tu sa ozýva večierkom smiech, spev a veselý krik, po tichej dolinke zabiehajúc do dediny, kde na podstienkach stárež v tichom rozhovore rozjíma o denných a hospodárskych udalostiach. Za riečkou, cez ktorú vedie dosť dlhá lavica, rozprestiera sa krásna obecná lúka, nad ňou dvíha sa zavalistý vápenitý vrch Háj, porastený starými, zväčša už zdúpnelými dubmi a cermi. Na úbočí vrchu nízke, zväčša rozváľané múry značia miesto niekdy mocného hradu husitského. Pod Hájom trochu ďalej na úpätí pri kraviarni je záboj, dedinské stavanie na vybíjanie voštín z vosku, zozbieraných zo všetkých končín pilnými voštinármi drienockými. Na druhom konci stádla stál panský mlyn, nad ním na briežku, obsadenom radom starých svrčín, bol horársky dom, ďalej škola. Na najvyššom bode belel sa chrám, obtočený múrom, v úzadí so starobylou husitskou zvonicou. Pri chráme neďaleko je fara, obtočená záhradami, a pod ňou rozprestiera sa so svojimi väčšími i menšími domkami medzi zeleňou ovocných stromov dedina.Je krásny májový večer. Svieži, čistý vzduch naplnený je príjemnou vôňou po teplom daždi, len za chvíľku trvavšom. Vlaha dažďa sa stratila, operúc len prach z rastlín a z cesty. Mierny vetrík ženie pred sebou chlpy obláčkov, ktoré na chvíľku zatienia plný mesiac, aby hneď zase rozlial po krajine svoje milé svetlo. Dedina zdá sa už do spánku pohrúžená, áno, ani mlyn nehrkoce, hučí len voda, padajúca úpustom nad kolesom ako nejaký malý vodopád.Na stádle je živo. Dedinská mládež zišla sa, aby sa zabavila. Veselý spev a smiech rozlieha sa po stádle. V rozličných skupinách dievčence hrajú sa na rôzne hry; k tomu zvučným hlasom spievajú si primerané piesne. Mládenci vrtia sa na čertovom kolese, kedy-tedy hlasno sa zasmejú, keď niektorý z nich spadne z neho, lebo sa mu zakrútila hlava. Trocha ďalej zase naháňajú sa a, veru, ktorého dohonia, hodnú buchnátu musí zliznúť, až sa mu tak prehne chrbát. Pravda, nedá znať, že ho to mrzí, ale sa usiluje vrátiť i s úrokom. Poniektorí zase dodievajú do dievok, ktoré tvária sa, ako by sa hnevali, keď ich niektorý šklbne za vrkoč. Ale to len tak naoko, lebo ináče cíti Katka Brnovie, že je to prvý prejav rodiacej sa lásky. Veď Ďuro dnes v kostole z chóru tak uprene pozeral na ňu, keď s druhými pekne v rade stála pred oltárom. Veru, voľky-nevoľky musela — ale len úkradkom — pozrieť v tú stranu, aby už v druhom okamihu zase uprela zrak do knižky, aby druhé nespozorovali, že v kostole po mládencoch jej oči sliedia. Ba hrôza, ten nezbedník hodil jej cyprusovú vetvičku, ktorá práve jej pred nohy padla. Jaj, dobre tam od hanby neskapala; líca jej dobre nezhoreli, tak jej udrela krv do nich. Že ho nešvihol hlásnik brezovcom, keď prechádzal sa pod kázňou v úzadí chóru na prstoch za chrbtom mládencov, aby pozoroval na nich. A teraz, hľa, tu ti dodieva a nedá jej pokoja! Družky nepovedali nič, len popozerali jedna na druhú a usmiali sa. Katka od radosti (lebo ona už dávno zbadala, že Ďuro, hoci je pochábeľ, má pekné čierne oči a i vzrastu je štíhleho; jedným slovom, že je mládenec, ako sa patrí) i od rozpakov zapýrila sa a akoby sa hnevala, polo sa odvrátila a zašomrala:— Čo mi nedáš pokoja?Od kraviarne počuť hlas harmoniky, ktorý sa voľne blíži, vždy hlasnejšie a hlasnejšie zvučí a v mesačnom svetle vidno prichádzať mužskú postavu.Mládež za okamih zatíchla, aby v druhom vypukla v jasot.— Budeme tancovať! — ozývalo sa medzi nimi. — Ide Janko Dúbrava, zahrá nám do skoku.A vskutku, Janko Dúbrava, syn starého kraviara, blížil sa voľne a z harmoniky vyludzoval zádumčivé tóny.— Zahraj nám, Janko, nejakú pod pätu! — vravel Ďurko a pozrel na Katku. Katka sa usmiala.Pekná tvár Jankova, ktorá predtým taká veselá bývala, teraz bola vážna a smutná. Pozrel na Marku. Stála pri Katke. Bola tichá, smutná, a keď sa jej oči stretli s Jankovými, nabehli jej slzami.— Čo ti je? — spytuje sa Katka.Jankova tvár sa skrivila a ako by chcel niečo odohnať, dupol nohou a silným hlasom zvolal:— No, ta sa do tanca! — A už zuneli veselo tóny harmoniky.— Zatancujte si ešte raz! — zavolal a hral, prihnúc si hlavu k nástroju. A mládenci dupkali, kreskali podkovkami a dievčatá, oprúc okrúhle ramená mládencom o plecia, že sa im len tak oplecká natriasali, strojne tančili. Ďurko obvinul Katku okolo drieku a zavýskol, až sa hen skalský bok Hája nad zábojom ozval. Katka prešla si tvár ručníkom, ako by sa hanbila, lež úsmev neschádzal jej z úst a oči sa jej blyšťali ako dve iskry.Marka netancovala. Oprela sa o hrubý peň vŕby, pozrela vše po tancujúcich, vše na Janka, ktorý, ako by nebadal nikoho, uprene pozeral na jeden bod.Ťažké myšlienky ho trápili. Má odísť, zanechať rodnú dedinku, rodičov i Marku. Zodvihol hlavu a obrátil sa k nej. Stála v tôni starej vŕby, nad hlavou viseli jej šedivé, mesiačkom postriebrené vetvičky.— Taká samotná, opustená, — prelietlo mu hlavou. — Čo bude len z nej; či ma dočká, keď nebudem tu? — pomyslel si. Odhodil harmoniku, vyskočil, v druhom okamihu už držal Marku v náručí, už sa vrtel s ňou, pevne privinúc ju k sebe. Ona ako vo sne poddáva sa jeho ramenu, ktoré sťa obruč vinie sa okolo jej drieku. Ostatní prestali tancovať. Dievky zhŕkli sa do jednej skupiny, mládenci tiež a zadivene pozerali na Janka a Marku.— Pusť ma! — šepce Jankovi zadychčaná Marka a jej horúci dych oveje jeho šiju. On nahne sa k jej uchu, zašepce jej niečo a, privinúc ju ešte raz k sebe, pustil ju.Ako vo snách zastala si zase medzi družky. Janko viac nehral. Vzal harmoniku pod pazuchu, obzrel sa po kamarátoch a dievčatách, povedal zbohom a šiel smerom ku kraviarni.Ako by bol niekto presekol, tak odrazu stratila sa veselosť. Mlčky, len pár slov, i to polohlasne, prehovorili medzi sebou a pomaly roztratili sa, takže onedlho stádlo ostalo pusté so svojimi šedivými vŕbami. Zavládla tichosť, pretrhovaná len hukotom padajúcej vody z úpustu. Od fary bolo počuť tichý čistý spev, ktorý sa rozliehal ponad dedinu a rozplynul sa po stádle sťa šelest, aby sa spojil s šumením po štrkovitom riečišti tečúcej vody.To zaiste farskí chlapci prišli z blízkeho mesta, kde chodia do gymnázia, a teraz sedia na výklenku fary. Zaiste je tam i učiteľova sestra a mladý učiteľ. To tí tak spievajú.Na nižnom konci ozve sa dutý hlas hlásnikovej trúby, do toho zamieša sa brechot psov a zase zavládne tichosť. Len z blízkeho Hája rozlieha sa tlkot slávika a v diaľke z močidiel počuť škrekot a brekotanie žiab.Marka, keď prišla domov, tíško vkĺzla do komôrky, zhodila zo seba sviatočné háby, prehodila si čistý každodenný oblek a vyšla opatrne, aby si rodičov nezobudila, na podstienku. Sadla si a lakte oprúc o kolená, zakryla si tvár dlaňami. Sedela takto chvíľu nepohnute. Myslel by človek, že spí, keby nebolo počuť kedy-tedy hlbokého vzdychu, ktorý sa jej vydral z hrude. Ľahké kroky ozvali sa z ulice a na rohu domu ukázala sa vysoká mužská postava. Rýchlo blížil sa k Marke, ktorá, počujúc ho, urobila pohyb, ako by chcela vstať mu v ústrety. No sadla si naspäť, ako by nevládala sa pohnúť, len rukou ukázala mu miesto pri sebe. Janko sadol si k nej. Stiahol jej ruku z tváre a pozrel jej do očú. Videl, že sú na červeno vyplakané.— Neplač! — vraví jej a samému trasie sa hlas pohnutím. — Veď čo len ten rok alebo dva, to sa minie akoby nie a potom budeme svoji naveky.— Boh zná, či ťa ešte vidím, — šepce Marka.— Ale neboj sa, blázonko, veď Amerika nie je ešte druhý svet. Daj ti mi bože, trocha tej vody… — chlapí sa. — A potom, veď je i tam pán boh, a ak sa má človeku niečo stať, nuž sa i doma pridá.— Potešoval ju tichým, pohnutým hlasom a obvinul jej driek. — Pozri, Marka, tu nás len bieda očakáva. Tvoj otec je zadĺžený a ja nemám ani na piaď zeme; zárobkov niet, nuž a tam… hľa, i Mišo Surový doniesol tisícku a bol len za pätnásť mesiacov. Keď si človek neprehajdáka a keď pán boh požehná, donesiem i ja čo len pár sto zlatých. Dlžobu otcovu vyplatíme, zoberieme sa a budeme potom žiť do vôle božej… Či mi budeš do tých čias verná?— Ako sa len takô môžeš spytovať? — a pozerá naňho s nemou výčitkou. — Veď vieš, ako ťa rada mám.Janko vrúcne pobozkal dievča k nemu sa túliace.Už polnoc odtrúbil hlásnik, keď Janko rozlúčil sa s Markou. Ráno však dlhá, z čerešňovej kôry stočená trúba pri výhone statku triasla sa v rukách starého kraviara. Nevydávala zvuky veselé, na ktoré každé ráno oživla dedina, — boli trasľavé, úryvisté. Hja, musí mať starý nejakú veľkú starosť. Ľaľa, i slzy mu tečú po zbrázdenej, ohorenej tvári.— Čo mu je len? — spytuje sa veľké, malé. Starý len vzdychne, utrie si zamasteným rukávom tvár a ženie mlčky stádo na stádlo a stade hore do Hája, kde bude mať dosť času dumať o svojom žiali. Neozvú sa skaliny Hája dnes na hlas trúby. Áno, i polienka hrabové a klenové budú odpočívať, nebude z nich vyrezávať a vydlabávať lyžky a varešky. Stará tiež darmo donesie obed. Len čo omočí lyžku v jedle. Hrnček plný odnesie; hlasne nariekajúc a vykladajúc za svojím synom vráti sa domov.Dedina len o týždeň dozvie sa, keď je už syn na šírom mori, že Janko kraviarov odplavil sa do Ameriky na zárobky.

Cajak_Z-povinnosti.html.txt

I. Nečakaná zvesťOdkedy zdôverila sa mu štihlá, bledolíca Vlasta, že sa cíti matkou, chodil kučeravý, červenolíci mladoň Fraňo, syn mlynára na Zelenom, chodil ako námesačný.Už vo chvíli, keď odznely z pier milenkiných tie divné, tajomné slová, už vtedy akoby sa bol s ním zakrútil svet. Pocítil akýsi ľahučký závrat, cítiac sa ako vo snách. Akoby ani nebol chápal pravý smysel tej neobyčajnej zvesti; cítil iba, že deje sa s ním niečo mimoriadneho, čo ide vyšinúť jeho mladý život, vyšinúť prudko z doterajších hladkých koľají a naraziť ho prudkým rozbehom na cesty nové, neznáme.Až potom si uvedomil, že to k nemu hovorí život sám, mluvou jasnou, nie dvojsmyselnou. Bolo mu, akoby sa preberal z ľahkého omaru a počal chápať slová, zvestujúce mu, že bude otcom. Pocítil na chvíľu veliké vzrušenie. Zo zvesti zaznievala mu zvláštna mystická tajomnosť a záhada, niečo takého, čo rozozvučalo vo vnímavom šuhajovi všetky struny duše, až k najhlbším, najjemnejším záchvevom jeho bytnosti.Duša sa rozozvučala ako harfa sladkou, jasavou hudbou. Pocítil živelnú radosť zo života a priskočiac k poodstúpivšej milej, sovrel ju prudko do náručia a posial nežnými bozky jej černovlasú hlavu.Hneď sa však počal preberať z prvého očarovania. Držal ju ešte v náručí chvejúcu sa a plačúcu od vzrušenia, a už počala naň doliehať starosť. Akoby mu bol kvapol do najmilšieho jedla horkého jedu. Kde sa narodí, kde otvorí zvedavé očká na svet jeho dieťa, v ktorom rozkvitá sladký, opojný kvet jeho života?Čo si vlastne, ty pošetilý blúznivec Fraňo Sojka, honiaci sa za dúhovými nádejami jako nezrelé chlapčisko so zelenou sieťkou za pestrými motýľmi? Si sedliak, či mlynár, sedíš na svojom, pán na svojom grunte? Či lopotíš so dňa na deň ako biedny nádeník u prísneho otca, čo rozhoduje sám o podniku a neuznáva ťa ani za hodného, aby sa zavše s tebou o niečom poradil, nie aby ti dovolil zamiešať sa do mlyna, v ktorom hrdlačíš, zasiahnuť po svojom do diela, ktorému dávaš najkrajšie roky svojej mladosti?!Pre teba zanechali rodičia — matka i tak s dosť ťažkým srdcom — svoje meštianske pohodlie na samom prahu staroby a opustili mesto i výnosné rodičovské grunty pre snivý osamelý kút. Si ako korunný princ, ktorého blaho je skoro jedinou starosťou celej rodiny, hrdý dedič, ktorému by mal pripadnúť ľví podiel z rodinného majetku. Ale dokiaľ teší otca práca a kormidlo, si princom bez kráľovstva a bez moci. Nastávajúci mlynár a hospodár nemá za svojich trpkých paholských liet ani len čeľadníku, kam by uviedol vyvolenú svojho srdca, o to hodnejšiu úcty a lásky, že je posvätená materstvom.Či by bol otec, ten sebavedomý šesdesiatnik s naježenými obrvami a vlasmi, s čelom zbrázdeným vráskami ozaj tak vládybažný, že by nevypustil opraty z rúk, ani keby sa dožil vnuka druhého pokolenia dedičov? Nedal by sa zlákať pekným výmenkom a dákym tým úpisom na pár tisíc, aby prepustil svoje lopotné miesto synovi? Lebo veď na starý vyschlý chrbát dolieha rok za rokom a žily na hánkovitých, mozoľnatých rukách čo raz väčšmi navierajú. Ba i ten krok, ešte nedávno dosť pružný, ťažie, pomalie, dĺži sa a nohám žiada sa odpočinku.Ale ako sa postaviť pred otca, ktorý ich, oboch synov už toľko ráz hrešil, že sa dávajú do Lipova lákať, ba neraz zbĺkol hnevom a s okom zakaleným, hlasom chvejúcim sa od rozčúlenia sa ich naupodozrieval, že strácajú rozum a sadajú na lep daromným fiflenám, keď vrátili sa s koňmi zavše trochu neskôr domov? Akože ho ohromiť takou novinou a drankať mu vládu z rúk, keď si ho vlastný syn nevie ani inak predstaviť, než zamračeného náruživca, gúliaceho hnevivo očima, chrliaceho zo starých rodičovských úst slová hrozby a zatratenia, ba siahajúceho na hrčovitú starú palicu, aby dodal svojim slovám náležitej váhy?!Mladý chlap behal po zaprášenej, zamúčenej mlynici od stolice k stolici, od decimálky k pultu s knihou a po drevených schodoch hore na sýpku, behal ako vo snách. Zarastený ako nejaký pustovník, vychudnutý na triesku, že sa na ňom biedne plátené nohavice len tak combíľaly, zadíval sa zpod zamúčenej lacnej čiapky nedôverčive na švárneho, ružovolíceho četára s vykrútenými fúzami a iskrennými očami, na prsiach červené ostrostrelecké brmbolce na zlatistej šnúre, čo sa na neho tak sebavedome usmieval z neveľkej zažltlej fotografie, pribitej na drevený stĺp nad pultom.Bledý, šedobiely námesačník sa uprene zahľadel. Nepoznával sa v tom driečnom veselom vojakovi. Ako by medzi oboma visely ťažké temné tiene nenávratne vzdialenej minulosti. Plné líca spľaskly, stratil sa jasavý lesk bujných vlnistých vlasov, žiarievavších do diaľky ako nádherná hriva neskroteného mladého žrebca. Pohasla aj iskra v modrých očiach, čo sálaly predtým vždy velikou živelnou radosťou zo života.Čo pripútalo ťa k sebe, ty plachý, slabý tieň, tak prudko, tak neodolateľne to žiarivé stelesnenie života vo svojom prudkom vyvrcholení? Čo sliepňaš pred jeho jasom ako vybledlá, vychladlá luna, požičiavajúca si svoj bledý svit z iskrami sršiacej, plameňami blkotajúcej slnečnej výhne! Prečo si sa pričupil ako zmoklá kura, čo sa zasmušuješ, desíš samého seba jako daký štvaný zločinec, stíhaný mučivými výčitkami vlastného svedomia, utekajúci pred tôňou svojho činu a vždy znovu a znovu sa s ňou stretajúci!Chvíľami vracal sa do mladých Fraňových žíl vzdor. Štvaný jeleň, obkolesený zo všetkých strán prenasledovateľmi a nemajúci sa už kam vrhnúť, odhodlával sa k odporu, hotový súc rozbehnúť sa niektorým smerom a zaútočiť trebárs vlastnými parohami, čo mu boly dosiaľ iba hrdou okrasou.Áno, povie, povie otcovi všetko sám, povie mu, že si Vlastu vezme, povie mu: Otče, čo som vyšiel zo školy, hrdlujem ti ako ťažný kôň, ba už i ako školák som ti pomáhal. Mám nárok aspoň na paholskú mzdu, na nádenícku odmenu, lebo veď ešte i tú si mi zabudol dať. Mám na ňu nárok i s úrokami. A k tomu som ti synom. Patrí mi podiel, som plnoletý, som starý, vyslúžilý vojak, poddôstojník, ktorého musela poslúchať na slovo nezbedná četa mladých zurvalcov, ba neraz celá stotina. Nepatrí sa mi otročiť v tvojom dome. Ani viac nechcem a nebudem. Čo si mi dlžen, mi dáš. A vydáš mi aj dedický podiel, podiel druhorodeného. Mám právo naložiť s ním, ako sa mi len zachce. Keď nebude dobrý na inšie, zachránim ním pred núdzou aspoň svoju najmilšiu a dieťa, čo mi nosí pod srdcom. Viem, že lpíš celou svojou lačnou, nenásytnou dušou na každom krajciari, na každom zrnku, na poslednej hrude a trasieš sa pred chvíľou, keď budeš mať vypustiť trebárs to najmenšie zpod vlády svojich rúk. Ale neváhaj sa rozlúčiť a rozdeliť, vzmuž sa, dokiaľ je čas!Buď rád, že dožívaš sa tej chvíle pri dobrom rozume, mocný a zdravý. Ale nezatvrdzuj sa, nebuď na seba uverený. Lebo veď dlhé rady rokov úporne na teba doliehajú, a nebudeš im vzdorovať naveky. Porátaj sa so mnou podobrotky, vydaj mi podiel prv, než prikvačí na teba staroba — choroba, kým nevyrve ti samovladárske žezlo z tvrdej žilnatej pravice neduh, kým nepodkosí ti nohy, zapierajúce sa tak zánovite do toho, čo vyzískaly, vybojovaly, nepodrazí zákerná, neúprosná, neodvratná smrť!Áno, vzbúri sa, postaví sa proti tomu, čo ho dusí, dlávi, otročí od malička. Povie mu: „Otec, nadišiel čas, aby si mi ustúpil. Cítim dosť sily a rozumu, aby som gazdoval sám. Nevyhováraj sa, nevykrúcaj. Prežil si sa, zodral, patríš už do starého haraburdia, zastrčeného kamsi do kúta pod kôlňu, aby daromne nezavadzalo. Že nie? — Tak ťa k tomu prinútime. Presvedčíme ťa, že prehráš. Pošleme ťa na penziu, aby si nás márne nehatil, neobmedzoval. Vyznačíme ti štyri steny, aby si sa nám neplietol do cesty.“Tak hútal bledý, vychudnutý mladoch, tak strojil sa k rozhodnému činu. Prežíval v duchu tvrdý výstup so zánovitým otcom v storakých obmenách, dávajúc si do úst zakaždým nové slová.Ale nedohútal sa. Že by otec popustil, to priečilo sa jakosi jeho obrazotvornosti. Nevedel si to dobre predstaviť. Iba cítil, že zavadil by do čohosi nepoddajného, nepreklenuteľného. Tušil, že bola by z toho srážka, tvrdá, rozhorčená s nepredvídateľným koncom. Nie, otca nezohne, neskloní iba ak by ho zlomil, rozdrtil celkom. Starý náruživec zbĺkne divým hnevom a ohluší ho tým, čo do ruky popadne. Alebo neprežije osudného vzrušenia a divokú srážku zaplatí životom.Áno, zabije si vlastného rodiča, ak bude nástojiť na podiele. Nešťastím, hrôzou mal by započať nový, samostatný život? Mal by si proti sebe popudiť svet práve, keď ho bude najväčšmi potrebovať? Mal by sklátiť predčasne do hrobu i matku, lebo veď by taký brutálny otras chudera, neprežila?Alebo nebude robiť svojmu srdcu násilia, pristúpi k otcovi, objíme ho i povie mu: „Otec môj, ženiť sa mi treba, lebo moja milá je v nádeji, a čas uteká cvalom. Priali ste si bohatú nevestu, aby mi bolo dobre a celej našej rodine tiež. Nuž, odpusťte mi, moja mladucha je chudobná. Ale máme sa radi. Ja od nej neodstúpim. Viem, že budem mať dosť tvrdý život, že sa budem museť poriadne oháňať. Ale neľutujte ma. Ja som so svojou budúcnosťou už smierený.“Obraz zostával nedokončený. Utrápenému mladochovi nešlo do hlavy, že by otec mohol privoliť.Slovo za slovom padalo nejak ťažko, ako kladivo na nákovu, kde skoro po každom údere sršia iskry. Otec ho vysmeje:„Blázonko, čo si ty myslíš?!… zavráti ho príkro… Ja ti majetok inak neodovzdám, len, ako som vždycky hovoril, keď mi vyčítaš na dlaň dvacať tisíc. To je za pol ceny. Kto ho chce mať, nech si nasporí alebo nagazduje. Lebo ja a matka nechceme na staré kolená biedne živoriť, ani po kadejakých výmienkoch sa ponevierať a vyčkávať ani žobráci, čo sa uráči pani nevestičke poslať nám k obedu. Buď… alebo. — Buď vyženíš, alebo počká mlyn na iného. Mňa si trúfaš uprosiť? Nuž, či som ja z blata, aby ma každý po svojom miesil, alebo opilý, aby som sa dal obmäkčiť hociktorému bláznovi či ľahtikárovi?!“Daktorú chvíľu nevedel utrápený neborák, zriekajúci sa už už svojho dedictva, ani ako sa dostal po zaprášených, strmých, prehýbavých schodoch k oknu na sýpke, ktorým sa zahľadel ponad potok a ovocný sad až k modrošedým vrchom. Je naozaj biednym galejníkom, prikutým do smrti k jedinej lodi, na ktorej sa raz doplahočí a dodýcha?!…A či sa môže rozbehnúť svetom, kam ho nohy zanesú, a hľadať svoje šťastie v diaľavách, zaclonených šedým hmlistým závojom, za horami, za dolami, kam nedosiahne k nemu tyranská rodičovská moc ani nechutné ľudské klebety a intrigy?Čo, keby sa tak dostal za šafára k dákemu veľkému pánovi, kniežaťu alebo grófovi, zaviedol si svoju vyvolenú do čistého bieleho domca na majer pod horami a žili si tam ako dvaja holúbkovia?Pán by bol s ním iste spokojný, veď pole, lúky, kone boly odjakživa jeho najväčšou radosťou. Oral, kosil by vždy s prvým radom, a sluhovia poslúchali by podobrotky. Nedali by o sebe ani vedeť. Iba po rokoch by poslal na obrázku seba, deti i dvor plný lichvy, prasiec, hydiny. Mali by toho „bedári“ viac, než kedysi rodičia, krajšie, neobyčajnejšie plemená, morky, perličky.V rohu v sade poletovaly by popred včelín včely, v ohrade v kúte na dvore preháňaly by sa, pohybujúc nosmi, leskosrsté dupotavé králiky. Vlastičkina mama by sa s nimi pýšila. Jeho otec by sa vše rozžialil a zaslzel, že si ho nevedel vážiť a pridržať doma v najlepšom rozmachu síl, aby zveľadil rodičovský majetok, premenil v pozemský raj milý, osamelý kút, čo otec — dobyvateľ ledva stihol pozbaviť pôvodnej spustlosti a zdivočelosti.Alebo vymôže si od otca podiel a vezme do árendy nejaký mlyn v inom konci Čiech, kde nesedí mlyn na mlyne, ako na seba nalepené vrabčie hniezda, ale dedinčania svážajú obilie zo všetkých strán do jedného mlyna, čo je potom hospodárskym i spoločenským strediskom, celému šíremu okoliu vodcom i radcom, rychtárskym domom i burzou. A keď mu pôjde najlepšie, pozve si rodičov a ukáže im svoj pokrok i slávu, nadovšetko svoje rodinné šťastie.Zbýva už len vymôcť si ten podiel a vychytiť sa v šíry svet. Odíde s pokojným svedomím. Veď je už po žatve, i zrna už čo-to vymlátil. Mlynárskeho tovaryša otec ľahko dostane. Iba ak by odkladal s výplatou, kým sa voľačo novej múky predá. Nebodaj bude odkladať. A jemu nebárs prichodí čakať a ženu si nezaopatriť.Škoda. Dať si tak podpísať pred pár týždňami od otca zmenku a kúpiť si mláťačku, mohol mlátiť ľudské obilie a mať už dáky ten groš usporený. Ak by sa bol otec ošíval nad toľkou sumou, bol by dal čo len na prvé dve-tri splátky, a stroj mohol byť dnes už zpolovice jeho. A čo by bol zarobil ešte za ďalší mesiac-dva! Onedlho mohol byť už na poriadku a mať ženu usadenú v teple, a čo hneď pod cudzou strechou. Prečo to len prepásol, čo sa nerozkýval včaššie, ale odkladal zbabele, ako vypráskaný pes, čo sa neopováži domáhať od pána žrádla trochu ráznejšie, ale vrhá sa, čo ho i bijú, na pár podlých hltov ako dravec, vybičovaný hladom až k nepríčetnosti?!Už čo ako, musí s tým otcom prehovoriť, musí. Išiel by hneď, keby otec nebol dnes tak nevrlý pre ten kúsok spasenej ďateliny. Azda si dá povedať zajtra. Len aby zas niekto niečo neprevriedil!Usužovaný mladoch behal, odstavoval plné vrecia a nastavoval prázdné, celý otupený od hluku koliesok, drkotu strojov i hukotu vody, dopadajúcej na mlynské kolo, žmurkajúci od kúdolov zvírenej múky a prachu. Chvíľami sa mu zdalo, že toľké napjatie už dlho nevydrží, ale ochabne a nechá všetko ísť svojou cestou. Čosi-kamsi sa dozvie o Vlastinom stave aj otec… nemožné, aby sa mu to nedonieslo do uší… nahnevá sa, zarámusí. Ale mlyn hore nohami zato azda neobráti. Napokon mu však nepozostane nič iného, než postarať sa o syna, novú dcéru a vnúča. Či ich vezme do mlyna, či usadí inde, všetko jedno, jednako sú len jeho krv.Ale čo, ak popudlivého, náruživého otca prekvapí neočakávaná novina a rozčulí tak, že to nevydrží? Aby ho tak, nedajbože, neporazilo!— Osude krutý! — zavzdychol si utrápený mladoň, zahľadiac sa vše do podkolia, kde medzi vyhnilými deravými doskami penily sa a černely bezodné, kalné vody…— Osude krutý, daj mi istoty! Nech sa nezmietam ako biedny červ, prišliapnutý a zarývajúci sa so zúfalou námahou do tvrdej zeme, odkiaľ ho predčasne vylákaly hrejivé slnečné lúče. Nech nemusím strkať do piesku zbabelo hlavu ako pštros. Hodina rozhodná, príď, rozdrť ma alebo spas, len urob koniec môjmu trápeniu!*Zatiaľ sa však osud blížil rýchle, nezadržateľne, na krídlach vetra i na bystrých vlnách divej horskej rieky, rútiacej sa dolu dolinou. Zavše jakoby sa bol zahľadel jeho smerom modrobiely chriašteľ, sediaci hore v korune vysokého štíhleho topoľa s bledými trasľavými listy alebo vytušila jeho blízkosť lesklá čierna veverica pod smolnatou borovicou, odvracajúca na chvíľku čujnú hlavu od šušiek, pri ktorých sa zastavila na svojej skočnej púti so stromu na strom. Ba jako by bol rozzvučal šľah Osudu, valiaceho sa dolinou, chladné, ako struna napnuté telegrafné dróty, sprevádzajúce železničnú trať a počínajúce hučať, kmásané vetrom, čo strhol sa zrazu v tú neobyčajnú chvíľu…Širokou tônistou lesnou cestou kráčal četník. Viedla krajom rozsiahlej borovej hory; tu sa skláňala, aby vybehla hneď zasa do brehu a predierala sa hustými lieskami a osikami, drhnúcimi ju z oboch strán, tam zasa zobzerala si rozľahlé oázy čučoriediska a o kúsok ďalej vydýchla si spokojne na uzavrenej čistine, vyloženej dlhým radom skladov voňavej smolnatej siahovice, proti ktorým vypäla sa hrdo neveľká rubačská búda, svietiaca novotou v tomto svojskom horskom kúte, čo si je svetom sám pre seba.Četník mal spustenú flintu cez rameno. Na nohách leskly sa mu žlté remenné gamaše. Keď vše vstúpil do pásma ožiareného, slnečnými lúčmi, červené, nahor vykrútené fúziky mu sebavedome zasvietily. Kráčal bystro, bezstarostne, ako po vykonanej práci, ako by ho zavše oviala milá vôňa blížiaceho sa domova.Na konci lesa zabočil dubovou mladinou podľa rozrasteného maliniska do hlbokej, stromami a krovím zarastenej trávnatej úžľabiny.Sbehnúc dolu, zastal, počal sa oprašovať z ihličia a trávy, narovnal si čiapku, vykrútil fúziky a pustil sa vysokou múranou bránou rovno do Zeleného mlyna.Psi na reťazi zaštekali. Bradatý vlasatý mlynár s chlpatými obrvami vykročil práve zo stajne. V ruke mal hlbokú slamienku od ovsa.— Dobrý deň prajem, pán mlynár!— Vítam vás, pán strážmajster! Čože ste nám doniesli?— Ale nič. Zrna nemám a taký zlodej som nie, aby som vám len tak nemilobohu múku odnášal.— No, veď i nám žitá nebárs sypaly. Najlepšie ešte boly jarné pšenice… Čo som sa vás to chcel spýtať?… Čo bude s tou našou slúžkou?— Sám som to mal na jazyku. Ozaj, napísala si už rodnej obci o domovský list?— Napísal som jej sám. I domov, lebo nevie písať. Ale voľáko nič neposielajú.— Napíše sa im ešte raz, Blaťákom zabedneným, či čo sú. A na domovský list vydajú jej v meste na okresnom úrade náhradnú čeľadnú knižku.— Veď preto. Človek ani nevie, koho má pod strechou.— No, no, veď na vražedlnicu azda len nevyzerá. A piznúť to potrafí hociktorá i s knižkou. Ale nemehlo jednako len musí byť. Ktože to kedy slýchal, knižku si stratiť.— Ešte by človek pre kľampu do pokuty prišiel… Ináče čo nového na okolí, pán strážmajster?— Ale nič, iba čo sa svet ponosuje na suchá. Neškodilo by spŕchnuť.— Veru, neškodilo. Zemiaky a repy by tej kvapky potrebovaly.Nad záhradou zašumela, zakolíšuc sa vo vetre, vysoká, bujná svrčina. Potom zavládlo na chvíľu ticho. Ale nebolo to ticho, pri ktorom v duši zavláda mier. Bolo akoby predzvesťou čohosi nedobrého, nevítaného. Znepokojovalo, desilo.— Mlyny na doline melú?— Klapocú veselo, myslím, všetky, ešte i v Lipove. Síce tam teraz majú aj iné starosti. Slečna Vlastička akiste chystá už výbavu pre dieťa. Veru, tak, budeme kolísať.Starý bradáň sa zarazil, podívajúc sa na četníka tázavo. Hlavou šľahla mu zlá predtucha, zbledol a zachvel sa. Ale hneď sa i vzmužil a červeň vracala sa mu do líc.— Čo to hovoríte, ktože bude kolísať?— Ako by ste, pán mlynár, dobre nevedeli: slečna Vlasta a váš pán Fraňo. Čosi-kamsi je z vás starý otec, hehehe!… — uškŕňal sa četník šelmovsky, ceriac zdravé zuby na starého bradáňa.Ale hneď zvážnel a preľakol sa, keď starý mlynár zbledol znovu ako stena a zaplietol nohama. Priskočil k nemu a podchytil ho za pazuchu.— Veď je nič, pán mlynár, neberteže si to tak k srdcu. Však sa to dá do poriadku — prihováral sa mu, hľadiac ho upokojiť. Ale samému bolo mu divne okolo srdca, keď všimol si navretých žíl na čele, sluchách a na rukách sčervenalého obstarného chlapa.S rebríka, opreného o šopu, sbehla slúžka. Pár skokmi bola pri mlynárovi.— Čo mu je?!… — pozrela na strážmajstra poľakaná.— Ale nič. Prišlo mu trochu zle. Veď to hneď prejde.Odbehla a vrátila sa s mlynárkou, ktorá sa musela tuho premáhať, aby potlačila slzy a nepustila sa do božekania. Na prebledlej tvári vykúzlila s napjatím všetkých síl trochu úsmevu a podopierajúc muža s druhej strany, prihovárala sa mu teplo, starostlivo:— Čo ti je, Jožko, čo, môj drahý? — a nežne ho pohladila druhou rukou.— Poď sa opreť — zvala ho dnu, vedúc ho s četníkom pozorne, aby sa nepotkol o kameň, o schod. — Skoč, Betka, do izby pre dve hlavnice — starala sa mužovi o pohodlie.Doviedli ho do kuchyne na lavicu, zozelenalého od vyčerpania.— Nie, neverím. To je lož!… — vykríkol mlynár náruživo. Červeň rozčúlenia zafarbila mu tvár znovu… To nemôže byť… Mizerné babské klebety!… — počal soptiť znovu.Četník žmurkol na mlynárku.— I to môže byť… — ustupoval naoko, banujúc, že mlynára podráždil, nechtiac, skoro životu nebezpečne.— Kto vie, kde to sobrala, fiflena… — držal sa otec zuby nehty posledného stebla nádeje na synovu nevinu. Ale hneď zalomcovaly ním pochyby. Z bledých pier ozval sa tichým, ale pevným hlasom rozkaz:— Zavolajte Fraňa!…A už sa ozvaly mlynicou kroky. Vrzly dvere, a po schodíkoch sostupoval do kuchyne syn. Zvlnené gaštanové vlasy s dlhou koketnou šticou zavialy mu prudko, zasnené modré oči zasvietily blúznivo, plné vzrušenia, obavy i nádeje. Pohodil odhodlane hlavou, blížiac sa k lavici. Konečne, konečne to praskne… Otec ho vyženie s podielom alebo sleví zo svojich výmienôk a odovzdá mu mlyn, premožený tým, čo sa stalo, zvládnutý životom, čo sa nedá skrotiť, ale cvála jako divoký tátoš horami dolami, cez jarky, úžľabiny, odkopnúc alebo preskočiac, čo mu príde do cesty.Keď však mlynár zodvihol hlavu a syn zbadal strhanú, víchricou prudkého hnevu a bôľu rozoranú rodičovskú tvár, vlna rozmachu v ňom spľaskla. Syn podíval sa na rodiča súcitne.— Čo chcete, otecko?… — hlas prezrádzal viac obavy o rodiča, než o seba.— Či je to pravda, — vyrážal mlynár zo seba trhano, — že Malinkina Vlasta má s tebou dieťa?… Hovor!…Mladoňovi striekla všetka sviežia krv do hlavy. Urážalo ho, že ho otec spovedá pred cudzími ľudmi. Tak si túto posvätnú chvíľu nepredstavoval. Ale premohol svoj bôľ, udusil urazenú hrdosť a zajakavým skrúšeným hlasom odvetil otcovi akoby na ospravedlnenie.— Veď si ja Vlastičku vezmem.Mlynárovi zatmelo sa v očiach. Ťažká strapatá hlava mu ovisla, klesnúc do rúk na stôl. Sluchami a zápästím mu zašklbalo, v ušiach zazvonilo, zahučalo. Jeden celý svet rúcal sa pred ním nenávratne do priepasti, jeho vysnený, vymodlený, znojom vlastnej starej hrudi, krvavými mozoľmi zodraných žilnatých rúk pripravovaný krajší svet. A keď zvonenie zatíchlo, ozval sa mu v ušiach príšerný, posmešný chichot akéhosi vzdialeného a preca blízkeho, vyzývavého diabolského netvora, čo postavil sa proti nemu, otcovi rodiny, dobyvateľovi a shromažditeľovi, postavil s drzým čelom, kopol mu čudesnou silou do jeho životného diela, týčiaceho sa k nebu jako hrdý hrad vysoko, a vykročiac na jeho zrúcaniny, zareval víťazne, divoko:— Nuž, čo, mlynáru?… Dovŕšené, čo?!!…Zaplašený je jeho sen, jeho sladký sen o tom, ako požení synov bohate, s dcérami známych, vážených rodín, s dievčatmi naučenými i v zámožnosti rodičovského domu pracovať a sporiť, sen o tom, ako jeden zo synov zveľadí Zelený mlyn, osobitných mostov preň nastavia, vyženie ho do tretieho poschodia, rozšíri pílu a bude rezať nielen za mzdu, ale i svoje drevo na sklad, do gazdovstva prikúpi pár chýrečných dojníc, hotové stroje na mlieko a na peniaze, s ktorými bude číhať ako ostríž, kedy sa čo trafí prikúpiť v susedstve Zeleného mlyna, kedy zaokrúhliť trhané, zubaté parcely a znovu vyšvihnúť sa vysoko, vysoko k lesu, kam až kedysi siahaly mlynské grunty.Zaplašený krásny sen. Jeho zdravá, výbojná krv sa mieša so zimničnou vodnatou súkrvicou zvädlého, dohasínajúceho suchotinárskeho rodu, ktorému nieto pomoci, nieto vykúpenia. Jeho mozole, čo maly namerené rozrásť sa do šírky a výšky, majú látať bezodné diery, zakaždým znovu a znovu sa rozzavujúce. Jeho vytúžená, vymodlená, vyplahočená staroba nebude už ožiarená zlatistými lúčami jesenného slnka, jeho spomalené kroky nebudú sa už márnotratne boriť do šustiaceho zlata, vystielajúceho stromové aleje v rozšírených medziach milovaného gruntu.Žiadalo sa mu zomreť: privreť oči na veky a nikdy už neprecítnuť z tupého omaru, zapomenúť navždy na dravé bôle, trpké životné sklamania, nevideť, nepočuť a necítiť, nevedeť o ničom na svete, čo sa mu javil iba surovým výsmechom, hanebnou potupou.Ale keď rty ovlažily mu dúšky čerstvej vody a o chvíľu zahriala mu chladnúci život šálka čiernej kávy, čo podala mu mäkká, nežná ruka ženina, vztýčila sa v ňom ešte raz mohutná vlna vzdoru. Dušou šľahla iskra nádeje: azda nie je ešte všetko stratené. Otvoril pomaly oči a spustil polohlasne, ale tak rázne, že Fraňovi vrážalo sa to až do nervov, do mozgu:— Tak vidíš, ty oplan… Peknú starobu si nám to s materou pripravil!… Nech ti to prischne na duši!… — dopadalo slovo za slovom pomaly, vážne, jako kameň, uviazaný psovi na krk, do hlbokej rieky, alebo ťažká hruda za hrudou do bezodnej hrobovej jamy uvädlých, sklamaných nádejí. — Rob si, čo chceš, keď si si raz slučku na krk uviazal… Ale tá perepúť… — oči mohutného bradatého chlapa zasršaly bleskom… — prah môjho domu neprekročí… Tú nechcem videť, nechcem nikdy!… — zachrčal vysilený, zachytávajúc sa o ženu a plavovlasú dcérku, čo pribehla s poľa spotená, zadychčaná a teraz horúcimi slzami kropila rozpálené otcovo čelo a jeho drahé, polepené, pokudlané vlasy…

Kompis_Zeleny-mlyn.html.txt

… Aby odvykalyVčera podvečer videl som, ako až traja (dve ženy a chlap) viedli jedného opitého. A ani by som to tu nespomínal, keby mi nebolo bývalo ľúto toho opitého. Vždy mi je ľúto, keď človek umrie, alebo keď sa premení — na hoviadko. Každý ho znevažuje, ešte len aj ten židák, u ktorého sa opil. Lebo keď sa opitému rozviaže trocha jazyk, vyhodí ho von, ak nepríde preňho mať, žena alebo svokra a nasilu nevytiahnu ho z krčmy: keď nejde ináč, aj za vlasy.A to mi je ľúto, lebo potom nás znevažujú, že vraj keď dáš Slovákovi za groš tej pálenky, môžeš mu aj remence párať z chrbta, o nič nedbá.*Tak sa stalo aj včera tu u nás. Mladý hofier Čabrda[1]pílil s otcom a so ženou u Fuchsov drevo. Napoludnie mali ho už aj odnosené z ulice. Fuchs vyplatil, mladý Čabrda odobral peniaze a sberali sa domov, na koniec mesta. Na nešťastie, ako starý Čabrda zazrel peniaze, hneď mu prišlo zle od žalúdka, pred očima akési mráčiky, v údoch slabosť veliká, šťastie, že nebolo ďaleko k Rótovi, ten má dobrú borovičku. Dali si naliať dva deci. Stála za pitie, a otcovi hneď uľavilo. Aby som necigánil, dali si ešte dva deci uliať a že potom pôjdu domov.„Pôjdeme sa najesť, len aj materi kvapku vezmite, Zuzka,“ hovoril starý Čabrda neveste.Stará Čabrdová ostávala obyčajne doma variť, aj štvoro malých Čabŕdeniec opatrovať.Zuzka vzala materi jedno deci borovičky do skleničky, z nej sa ráno pri práci posilňovali. Naložila chlapom, aby sa dlho nebavili a odišla domov.„Mne, ako vám vravím, otec, iba pálenka smäd uhasí,“ navrhol syn.„Pán Rót, nechže dajú dva deci,“ hneď sa dovtípil otec. „Aj dohánu dva paklíky. Však nemáš ani ty?“ pýtal sa dobrosrdečne syna.Náhodou každodenne staval sa u Rota sused Smrčko, ktorý robil u Léva v pálenici. Rozvážal po meste likér, rum a podobné panče a idúc povedľa, vše sa mu zažiadalo kvapku preglgnúť. Nechal vozík pred krčmou a vošiel.„Á, vitaj, kmotre!“ vítal Čabrda Smrčka hneď so skleničkou v ruke. Či ozaj boli kmotrovia, neviem, ale podľa toho, ako svorne sa vše v krčme pri skleničke držali, mohli sa aj „bratmi“ titulovať.„Otec, či si vypijeme ešte?“ a keď ten plecom mrdol, že „nedbá“, rozkázal mladý Čabrda pálenky, nalial aj Smrčkovi a vo trojke počali si kadečo pripomínať, nariekať na ťažkú robotu a plané zárobky a že nestačí ani na škvarku omasty a tobôž nie na dáku tú handru do kostola.„A štvoro detí tiež voľačo skotmelí.“„A mojich pätoro,“ prisvedčil Smrčko.Tak si ešte asi za pol hodiny narážali, aj Smrčko uctil Čabrdovcov pol litrom, kým neprišla Zuza pre Čabrdu, aby už šiel domov.Otca doviedla, lebo už driemal a nemohol piť, ale muž zostal ešte dopiť „túto slzu“, čo mali vo fľaške. Ešte ju potom na rozlučné raz dali naplniť a dopili, že mladému Čabrdovi už ovisla hlava. Počali sa tichšie shovárať, potom šepkať a konečne nedalo mladému Čabrdovi už ani hovoriť a začalo sa mu driemať, a len vtedy mykol hlavou, ako kôň nad opálkou, keď ho Smrčko drgol, aby dopil. Vzal, odchlipol, ale už mu kútikmi úst tieklo von a nevládal sliny odpľuť.Prišla mati: „Zase si sa už doriadil, akože dôjdeš domov? Jaj, jaj.“Smrčko počal núkať aj „mater“ skleničkou, ale tá že si doma aj s deťmi kvapku vypila a teraz že od zlosti nemôže, dala sa ponúkať, no za skleničku predsa ju priprel a či vari aj za dve…„Len ako ho ja odvediem. Idem vari pre mladú, nech si ho vezme na chrbát, keď si ho tu nechala.“Mladý Čabrda, zvalený na táfli, už spal na ruke a na prsiach chrčalo mu ako starému kocúrovi.„Netrápte sa — vám ho ja pomôžem — alebo, aha, vozík predo dvermi,“ ponúkal svoju pomoc Smrčko, a aby sa stará naňho neťažkala, zadušil sa, že len pol litra vypili spolu a že ich on už tam našiel. „Ale je ustatý, preto ho tá kvapka tak vzala,“ doložil.Fajku mu z ruky vyňali a položili do vrecka, postavili mu klobúk na hlavu, vzali pod pazuchy a zodvihli. Mati utrela mu zásterou ešte slinavé ústa, načo Čabrda otvoril oči a mykol hlavou dozadku, že mu odpadol klobúk. Zdvihla mu ho vyprevádzajúca ich Rótka a položila na hlavu. Ale Čabrdovi kväcla hlava dopredu a klobúk sfrkol zase. Bolo to už na prahu. Podal ho vedľa idúci chlapec a stará pripäla ho do zástery.„Takto ho nezavedieme ani do večera.“„Vravím vám, položme ho na vozík.“Chlapcov, učňov bolo sa už shŕklo aj tridsať a pokrikovali, smiali sa na peknom príklade. Starší tiež museli postáť, kým ho na vozík vyložili. Ťažko to šlo, lebo sa mladý Čabrda, keď ho čerstvý zimný vzduch ovial, počal spierať. Ale ho vyložili predsa. Pomohlo dohováranie, mykanie matkino a ukazovanie na ten svet, čo sa díval, a vlastne že ho nasilu pritisli na vozík. A či náhodou, či naschvál obrátili vám ho hlavou k zadným kolieskam, a čo mati jajkala, deti sa smialy, učni vypiskovali, len vám to bolo ako na komédii, celá ulica zastávala, a čo vše aj Čabrda zachrchlal a chcel sa na vozíku zodvihnúť, nuž ten jeho hlas s tým tenkým celkom tak sa odrážal, ako keby sviňu k mäsiarovi viezli. Smrčka tiež točilo, ale z huncútstva chytil sa s druhej strany ojca učeň, a ten už potom akosi viedol smer a vyhýbal vozom.Na krik vyšla z chalupy aj Zuza, aj dvoje bosých, skoro nahých a špinavých detí a väčšie, asi päročný chlapec, nerozumejúc veci, bežal za materou a čo mu hrdlo stačilo, s radosťou kričal: „Otca nám ožraného doviezli!“ a malé trojročné dievčatko za ním bežiac tľapkalo si ručičkami a tiež kričalo „oča ožaného!“ Ale hneď bolo po radosti. Ako dobehly k vozíku, mati búšila aj jedno aj druhé po chrbte a deti šly plačom do izby.Mladého Čabrdu složili a traja zaviedli z ulice do dvora a do chalupy.Starý pod pecou chcel zodvihnúť hlavu, ale mu odkväcla nazad na podušku. S mladého stiahla žena halenu, mati krpce a vyložily ho na posteľ.Ženy chodily von a dnu, kadečo robily, ale väčšie dve deti zabávaly, kolembaly menšie dve a neprestajne na prštekoch chodily pozerať a šepkaly si: „Aj otec špia ožraní, aj stají oteč špia ožaní.“Na večeru sa chlapi poprebúdzali, a aby otrávili „červíka“, doniesli mati tri deci špiritusu, za šesť krajciarov cukru, zvarili hriateho, pekne svorne si povypíjali a dali aj deťom —aby sa odvykalyposmievať rodičom.[1]Mladý hofier Čabrda,chalupník, domkár.

Tajovsky_-Aby-odvykali.html.txt

Zaosková cesta ako novinkára na pokojovú konferenciu do HaagySnáď si už aj zabudnúl na tú veľkú konferenciu štátov v meste Haaga v Nižozemsku, kde sa radili o „svetskom pokoji“. Z tejto porady len to vieme, že války, bitky a vojny boly a aj napozatým budú, a že sa ľudia a národy budú tak zabíjať, do seba strielať a sa prepichovať, ako aj predtým, lebo žiaden štát sa nezriekol vojska ani kanónov, ba naopak, zväčšujú svoje armády, vojenské lode a zbraň a aj vojenské dane.Pre nás sedliakov to i tak nemá žiadneho významu taká konferencia, ako nemajú významu „ankéty“ naších ablegátov, na ktorých obyčajne sa nič neprevedie. Čože my z toho máme, či našich synkov vo vojne prepichnú bajonetom krátkym, či dlhým a či naposledy s vidlami? Či funtová obyčajná a či 100 kilogramová kanónova guľa dľa Krupového systému našim synom odtrhne nohy alebo driek a rozdrúzga im kosti a odrazí hlavy, alebo či ich „šrapnelly“ na kúsky roztrhajú? Hlavné je, aby neboly vojny, bitky; aby sa ľudia netrhali. A o tom na konferencii ani reči nebolo, inak by sa zaiste nebili Angličani s Búrmi.Keď sa teda veľkí páni štátov nechcú zreknúť bitky, prebíjania hláv a mordoviska, my obecní ľudia sa veru tiež nezrekneme sebe čelá a hlavy v krčmách prebíjať, a doma sa s manželkami bíjať. Nám žiadna konferencia nepredpísala, akou zbraňou máme svoje práva už či v dome, či v krčme brániť. Preto ani nevyberáme zbraň a upotrebíme drevené maštalné vidly, aj ojo alebo levču, a to ani krajinu nekoštuje peniaze!Nuž ale čo je pre nás mužských potupného, špatného a uponižujúceho, že naše baby, svokruše a manželky mnohorázy v našom domácom štáte, ktorého hlavou sme my mužskí, nečestnú vojnu vedú proti nám s nevyberanou zbraňou, ako: metlou, varečkou, kvasovou lopatkou, válkom! Ba upotrebia aj bomby, petardy a šrapnelly, keď nám hrnce s vodou nabité do hláv a chrbátov hádžu! O jazyku jejich ani neidem hovoriť. Ten je dlhší a na dve strany ostrejší, nežli tri bajonetty. A keď ony raz zaujaly hlavnú pozíciu, nedajú sa potom tak ľahko z nej vyhodiť a tak nás došťuchajú a dopichajú svojimi jazykami, že celkom zkrvácame a zostaneme ležať na bojišti, zvlášte keď prídeme z krčmy celkom zoslábení. Lebo práve preto ideme tam, aby sme si mrzutosti domáce zpláchali; a túto našu dobrú a veselú vôľu nám pokazia tak, že si ani pokojno nemôžeme odpočinúť, lebo celú noc hádžu na nás kartáče kliatby a nadávačiek. A svokruše im lifrujú tvrdý cvíbak neustúpnosti; a keď sa len ohlásime alebo vystrčíme bielu zástavu prosby čo znak, že chceme pokoj uzavreť, ony proti všetkým právam vojanským ešte otrčia a namiera proti nám svoje papuľové „repetírky“ dľa systému „Hekubois Jazitschnatois“, (vyslov: Hekuba Jazičnatá).Preto mnohí manželi, ktorým veľmi leží na srdci domáci pokoj a dobrá domáca vôľa, mňa ako „riportera“ novinkárskeho vystrojili s veľkou inštrukciou na konferenciu pokoja do Haagy, bych tam radou mojou účinkoval na domácom pokoji a na odstránení necivilizovanej zbrane naších manželiek.Ja som ani nemeškal a vzal sebe hneď s mosadnými gombíkami povybíjanu kapsu, čo odznak mojeho žurnalistického „portfielu“ a vložil som do nej atrament, pero, klajbas a papier a na cestu oškvarkové pagáčky, ponuknuť pánov v Haage.Dľa cestového programmu vyznačili mi železničnú dráhu lundenburg-skú od Trnavy na Bielu Horu a na „Kúty“, lebo ja rád chodím po kútoch, keď si chcem zapiť, aby ma žena nezbadala. Ďalej musel som sa staviť aj v Šelpőci (v Šelpiciach), lebo len tak ísť bez múdrej a rozumnej rady to neide. Tu som sa mal iste poradiť, abych v Haage voľajakého capa nezastrelil. V Bolerázi som mal dostať slobodnú kartu ako „žurnalista“. Som sa aj meldoval, že som „žurnalista“, aby mi vydali slobodnú kartu do Haagy. Poneváč ale kassír videl, že v hrsti nedržím peniaze a že si flegmatično ujiedam oškvarkový pagáčik, zdvorile mi odpovedal, že neni žiadnej prekážky a preto aj slobodno môžem ísť do Haagy, že mi písemka a svedka netreba, však každý ma pozná podľa kapse, že som žurnalista. — Uspokojený som za Bolerázom vysadnúl na vlak, kde práve postál, lebo napravovali „šinu“, čo pre mňa bolo vyznačenie, že tak mimoriadne môžem vstúpiť do vagóna. Konduktor ale pýtal kartu a nechcel ma pustiť vysadnúť, že tu nenie stanica.Na čo som mu odvetil:— Ale pán konduktor, čo mňa nepoznajú?— Nuž a čo že ja musím každého „lapaja“ poznať? — odpovedal nahnevaný konduktor.— Ale veď ja som Zaosek! Žurnalista! Však vidia môj odznak, kapsu „portefil“.— Čo ma do toho, bárs ste aj čertom! A naposledy každý miškár by mohol na svoju kapsu ukazovať a zadarmo cestovať! Marš preč! Hordár, odsúrte tohoto opitého miškára nech tu nepokúša!— Ale prosím, veď ma znajú aj pán dekan orešanský, s nimi som chodil v Trnave do školy! Veď sú ten pán dekan taký horlivý Slovák jako som aj ja!Moja apelláta nestála nič. Chytil ma „hordár“ a dolu násypom ma shodil tak, že všetky moje diplomatičné „rekvizitá“ z kapsy mi vypadly a z pagáčkov som len dva kúsky dostal: odkúľali sa mi do močariny.Odtiaľto som už celkom slobodno bez prekážky odcestoval až k Bielej Hore. A poneváč grobianský konduktor v mojej vysokej missii ma zneuctil, just som nešiel cez „tunel“ pod Bielou Horou, ale som ho pešky obišiel a to som si aj do denníka naznačil.V „Kútoch“ vysedala jedna deputácia do vagóna v podobnom smere do Haagy vyslaná z vidieka, tiež ohľadom na domáci pokoj. Keď som ukázal na moju žurnalistickú kapsu, hneď ma poznali a skríkli: hurrá! a vzali ma so sebou.Radošovský pán farár, rodák z Trenčína ma hneď poznal, lebo som ho, ešte keď bol klerikom, v Trenčíne u jeho rodičov bol navštíviť.— No! a už si sa odriekal tej pálenky, ty Trenčan? Poď, odprisahám ťa na tri roky!Ja som mu odpovedal:— Mucko môj! Ja idem do Haagy na konferenciu a vieš, že piť musím, abych mal gurážu!— No, odpusť mi, ja som myslel, že ideš miškovať! S Bohom! Stav sa u mňa zpiatky!V Prahe sme si odpočinúli a sme boli aj zvedaví na Prahu, sme všeličo o nej počuli. Poneváč sme ale žiadnej knižky ani vodiča nemali, nevideli sme nič pri našom daromnom túlaní. Ja som z dlhého času okná a komíny čítal na domoch. Na jednom som načítal 52 okien a 10 komínov. Aj jednu školu som tam videl. Tam nemal organista záchod pred školským oblokom, ako u nás to mnohí organisti mávajú. To sa mi ľúbil tento poriadok; tu sú pomery civilizovanejšie nežli v naších liberálnych vidiekoch, kde deti svoju toaletu robia obyčajne pod školskými oblokmi z „hygieničného“, t. j. zo zdravotného ohľadu, aby sa nemohly obloky otvoriť a izba sa nemohla ľuftovať.Keď sa človek v meste unuje a inej práce nemá, ide ku „Reštaurantovi“. Na dedine to hovoríme: do „šenku“. Vkročil som v jednej bočnej uličke k takému „Reštaurantovi“, u ktorého práve držal koncert jeden slepý harfista a dcéra jeho sprevádzala harfu so spevom, že: „červené vínko! české koláče! ako že to dievča veselo si skáče!“Reštaurant mi predložil údené mäso s obrovskou knedlou.Tu som zase bol svedkom tej špatnej obyčaje, že naši Slováci ešte aj mimo vlasti našej sa medzi sebou bijú. — Jeden sklenár sa pri pálenke pobil s jedným drotárom (obadva z Trenčanska), až ich konečne reštaurant na ulicu vyhodil a každému hodnú knedlu s päsťou na chrbát vsadil medzi dvermi. Ja som mlčal, že som z Trenčianska, aby reštaurant nestratil rešpekt pred mnou. Reštaurant mi odporúčal, že ak chcem, môžem aj pražské starožitnosti videť. Ja som ale chuti k tomu nemal, nie len preto, že jedna stará Češka — snáď žena reštauranta — mňa pri stole obsluhovala s tou knedlou a údeninou a nesmierne pritom šnupala; ale aj preto, lebo som v Trnave za jatkami kedysi u nebohého Mandla dosť už videl starožitností: staré zlámané ráfy kolesové, staré perie a všeliaké plundry; aj som raz kúpil od neho jednu „antik“-postel s plošticiami. Teda ani v Prahe mňa to nezaujímalo.Blízko Moldavy, kde flajnárky ovocie predávaly, videl som veľkú bitku. Jeden opitý tragačiar bil a za vlasy ťahal akúsi babu, ktorá ho dvarázy kopla niže brucha tak, že hneď padol na zem. Potom rozobierala ho so svojou stoličkou po chrbáte a po hlave.Ja som bol celý naľakaný, keď ten opitý ťahal tú babu ku Moldave. Myslel som, že ju shodí dolu do vody. Lebo Česi ľúbia z výšky shadzovať ľudí, ako Sv. Jána Nepomuckého. Česi zhodili v mestskom dome pražskom dolu oknom na hnoj dvoch radných pánov: Martineca a Slavatu. Keď bych bol mal času, isto bych bol toho chudáka muža do Haagy zavolal.V Marienbade, kade sme mali našu „rutu“, som mnoho panského ľudu videl. Tento pánsky ľud iného nič nerobil, len po horách behal a ustavične sa skrýval do akejsi „filagorie“. Dozvedal som sa na príčinu tých behačiek a toho skrývania, a dostal som odpoveď, že páni robia „toaletu“. Až vtedy som porozumel tomu, že poveváč sú tam neni ploty, ako u nás po dedinách, nuž majú „filagorie“. Tá ženská, čo mala tie „filagorie“ pod opaterou, vždy bola nahnevaná. Na moju otázku, čo sa hnevá, odpovedala:— Akože bych sa nehnevala na tento hyd pánsky! Celý rok to doma nič nerobí, len sedí, spí a žerie! A potom tučnie a bachory tomu rástnu a potom sa boja, aby smrť — okolo Kateriny, keď najviac tučné mangulice a svine zabíjajú — sa neomýlila a miesto brava, vykrmeného pánského lenocha nezaklala. Prídu sem potom všetko to, čo doma nabrali, z čriev vyháňať a vychudnúť. Tu potom lekári robia s takými vykrmenými ľuďmi, ako robieva viedeňská polícia s vykrmenými bravmi, ktorá keď sa dozvie, že sviňský veľkokupec miesto kukurice krmil bravov s koňským mäsom, svine hneď pozatvárajú, nedajú im žrať, ustavične im dávajú „špisglanc“, horkú soľ, antimonium, čo im črevá dobre vyžmíka, vyčistí a z koniny zpadnú. Takto robia aj s týmito pánmi, čo sa z celého sveta sem nasbiehajú a obsah svojich čriev nám tu ponechávajú. Lekári im vyčistia bruchá, aby opadli z toho mäsa, čo požrali v piatok, na kantri, v pôste a v advente.— No, roľníci, ktorí pracujeme, takéto ťažkosti nemáme. Pri práci loj a sadlo sa nechytá čriev. — Nech tí páni pracujú a nežerú toľko a zachovávajú cirkevné pôsty, nemusia chodiť z ďaleka do Marienbadu „toaletu“ robiť. My toaletu aj doma si spravíme. Pri mne viac účinkuje mydlová voda so šalátovým olejom, ktorú mne moja svokruša dá vypiť, nežli marienbadská krajc-brúnová voda.Za dva dni sme sa už našli v Haage. Celé mesto bolo ozdobené so zástavámi všetkých štátov, len naše domáce štáty nemaly žiadneho odznaku. Šťastie, že sme so sebou doniesli hasičskú zástavu. Samých pánov som videl so zlatými golierami a plné boly prsia ich so všeliakými rádmi. Moja kapsa žurnalistická sa len tak ligotala od gombíkov. Všetko ma obdivovalo, lebo ani jeden tam toľko rádov nemal, koľko ja tých gombíkov. Krome toho som si zavesil medál, čo som v Bosni dostal, uliatý z kanónov tureckých, ktorý keď som s citrónovou kôrkou vypucoval, až sa tak žiaril!Tu ma jeden upozornil, abych si iný rád zavesil na prsia, lebo že taký rád nosí každý vandrovník opitý a žobráci, a že rytieri tohoto radu sa po krčmách bijú a po cestách váľaju!— Máš pravdu, kamaráte, — odvetil som mu.Preto som si ešte dva nové rady zavesil: jednu veľkú hviezdu emajlirovanú, ktorú som na fašiangy pri „kotilione“ dostal od kuchárky pána slúžneho za výborné moje tančenie, a druhý rád zase, čo som dostal v strelnici žilinskej, keď som z manlicherky jednému pánovi z nosa muchu odstrelil, bez toho, že by bol ten pán „frčku“ dostal po nosi. Takýto zriedkavý rád v Haage žiaden nemal. Môj domáco-štátny kabát, ktorý síce nebol z anglickej vlny „hymalája“ a „angóra“ — ale z dobrej domácej birčej šedivej vlny, až sa tak žiaril od gombíkov na kapse a od tých rádov.Anglický generál a veľkoposlanec, lord Škreklofild z Afriky mesta Makého-Fingu, ktoré mesto Maký-Fing on od Búrov bol oslobodil, nás na konferenciu tú pokoja nechcel pustiť, lebo nás predstavili ako slovenských „búrov“, ktorí vraj žiadame slobodu v naších domoch, čo „búri“, alebo sedliaci ani len v Afrike žiadať nesmejú, tým menej v Europe a ešte menej u nás doma pri slobodnom hlasovaní na ablegátov.No, čo tu včul robiť? Amerikánsky „attašé“ Yanké Dudlej nás pod bránou, kde sme čakali, potešil, že vysoká konferencia štátov nepojednáva o pokoji medzi manželkami a ich chlapov a svokrušami, ale že je tu na tento čas práve „Juri“, ktorý súdi nad takým domácim pokojom.Na čo som ja od radosti skríkol:— Chvála Bohu! tu je Juri, toho ja dobre poznám, sme spolu do školy chodili a sme aj počušky, čo direktor nevedel, sebe u „čarvenej Katuši“ upíjali. Tu je teda náš Juri, ako sme ho zvali?— To sa mýlite, — odpovedal nám „attašé“, — to neni taký Juri, čo s vami píjal a ste ho Ďurim alebo Jurim volali. „Juri“ je francúzske slovo a vysloví sa: „žüri“. To je jeden odbor z viac znalcov, ktorí súdia nad istými veciami a záležitostiami atď.— Aha! no to čo iného, — odpovedal som ja.— Vy si písomne v krátkosti predostrite v niekoľko bodoch vaše prosby tomuto „žüri“-mu, a on usporiada vaše veci, vyplní vaše predložené prosby.Za ten čas, čo som ja s amerikánskym „attašém“ konferoval, moji kamaráti mi poutekali. Mal som predtuchu, že zaiste išli hľadať toho „Juri“-ho, ktorý tu má byť. A keď je tu „Juri“, že tu isto musí byť aj „červená Katuša“.Aj tak bolo. Našiel som kamarátov v jednej šnapsovej putike, kde sa bili s anglickými kočišmi. Špatná to bola pračka; šnapsové flaše ako kartáče lietaly po hlavách. Anglickí kočiši vyhadzovali von z putiky na ulic mojich kamarátov a kričali:— Šlovakišing, Búri! and liberti?Jeden z kamarátov našej deputácie z okolia šaštínského najhoršie pochodil: Angličania mu vybili oko s flašou. No, čo mu včul povie žena, keď príde domov.— Nešťastní vy Slováci! — hovorím ja rozzlobený od hnevu, — už ste museli zase piť tú pálenku po tých putikách, keď celkom vážne veci máme pred sebou? No aspoň ste dostali statočný Maký-Fing! Tak treba!V krátkom „ankéte“ sme složili nasledujúce punkta domáceho pokoja a odovzdali sme to Yanke-Dudle-jovi ku potvrdeniu kroz „Žüri“-ho.„1. Prv, nežli by mala vypuknúť bitka medzi ženou a medzi mužom alebo svokrušou, musí sa najprv hladkou cestou diplomatičnou o pokoji vyjednávať a upotrebovať fajnový štýl diplomatičný. Ku príkladu:„No vidíš, duša moja, Jožko môj drahý! Už tri dni piješ v krčme a karty hráš, a poľná robota stojí, aj kone nemá kto opatriť!“„No! Terezka! srdce moje milé! však vieš, že kto pracuje, musí aj piť, sa potúžiť.“„Jožko môj! Moja podpora! Ba snáď „jesť“ musí kto pracuje a nie tri dni piť!“„Terezka! Môj anjel pekný! Však vieš, že kto pije, pre toho aj menáža môže vždy vystať, len nech nevystane „ľénung“ na šnaps, aby sa mohol udržať domáci pokoj!“2. Svokruša má vždy zdržovať sa na neutrálnom území a nesmie žiadne ohnivé látky podpaľajúce lifrovať do repetiriek ženiného hnevu, keď by muž z kantína alebo od reštauranta v noci prišiel domov, lebo to nemôže vedeť, či on tam nemal nejakú vážnu vec prekonať, ku pr. koštovať, či špiritus zodpovie zákonom predpísaným grádom. A jestli by svokruša vzdor tomu zostala zradcom domáceho blaha a pokoja, tak ju treba, ako Drajfúsku deportírovať do vyhnanstva na Čertový ostrov.3. Na hlavu, na jazyk a na nohy zoslabeného muža, ktorý chudák ledvá sa dotackal domov, s metlou, kvasovou lopatou, válkom, varechou biť sa zakazuje. A jestli by on na bojišti padol a bielu zástavu prosby vytrčil, čo znak pokoja a že chce sa poddať a kapitulirovať; a žena by sa proti všetkým vojenským právam prehrešiť opovážila a ranenému mužovi ešte aj fúzy vytrhala a líca ako kočka s nechtami doškriabala: vtedy ona ztratí úplne slobodu. Úradne sa rozsobášia a muž ako slobodný môže si vziať súsedovu peknú a mladú služku za ženu, za ktorú bývalá manželka tak ohnive žiarlivá bola na muža. Ten najväčší trest ju teda zastihne.4. Podobne zakazuje sa ženám neobičajnú a mimoriadnu zbraň užívať, ako: petardy, šrapnelly a bomby z hrncov robiť, ich horúcou vodou alebo vápnom nabíjať a do chrbátov metať. Zakazuje sa tiež jazyky vypľazovať, nebezpečným gázom amoniakovým, ktorý sa najviac vyvinuje v nočných nádobách, oblievať, čo je proti všetkým obyčajom civilizovaných národov.5. Jestli by milosrdní bratia červeného kríža genfskej konvencie (u nás bratia z mokrej štvrti červeného nosa) takého slabého na hlavu a na nohy nevláduceho muža z bojišťa krčmového domov doniesli manželke pod opateru, aby tým milosrdným bratom nenadávala do korheľov, ako mužovi a neprevinila sa proti konvencii genfskej a blahonosný spolok červený aby nehatila v účinkovaní, keď si nechce raneného muža na hlave a nohách sama domov doniesť.O slobodných starých mládencoch, ktorí nemajú manželky ale len gazdine alebo klučiarky, alebo na konversovanie tak zvané penzionirované staré frajle vyslúžené, konferencia pokoja sa nestará. Lebo takí slobodní mužskí či starí mládenci, či vdovci, sú svojim gazdinkám a klučiarkam a frajlám ústupnejší, poddanejší, aj majú pred nimi väčší rešpekt, ba aj strach a slobodu majú od tohoto pohlavia ženského konfiškovanú. Preto aj sa nemôžu pred žiadnou konferenciou pokoja žalovať. V najhoršom páde musia škandále trpeť, pri ktorých takých mužských žiaden neľutuje a ženy najmenej, lebo tie sa tešia, keď kde ktorá z ich pohlavia môže mužské nohavice nosiť a mužský musí s varečkou zásmažku pre seba miešať.“Toto sú naše punktá pokoja. Ale myslím, že ako konferencia štátov nič nevykonala a vojny, vojsko, bitky a mordoviská národov zostanú len tak, ako to od počiatku hriech navliekol: že aj bitky a nepokoje medzi menželmi aj napozatým zostanú. Umenšiť sa ale dajú kroz dobrú výchovu, mravnosť, kroz statočné konferencie vo svätých spovediach, kroz pravého nábožného ducha kresťanského a kroz cnosti, lásku, poníženosť, ustúpnosť, poslušnosť a ukrátenie jazyka, čili mlčanlivosť.V Ševeningene, morských to kúpeľoch blízo Haagy chcel som si dať banky stavať, ale ma odhovorili, že tam páni na brehu mora v piesku sa vyvaľujú ako u nás doma na brehu potoka mangulice.V Amsterdame som chcel diamantové fabriky pozret. Tu mi zase druhý hovorí:— Diamanti ti ukáže aj zliechovský sklenár, keď si dáš sklenú tabuľku do lampáša zarezať; že tam bych len videl toho Mórica Šarfa, ktorý v Tisza-Eszláre sa díval, ako si Estera Šoľmoši krky podrezovala.Z Harlemu, kde samé tulipany dochovávajú, kúpil som tri tulipany pre svokrušu.Z Haagy som poslal aj jednu anzichtskartu pánu farárovi s obrázkom, kde namaľované bolo, ako mu ženy nadávajú, keď ich mužovia nechcú poslúchať, lebo v kostole kázal, že hlava v dome je muž a nie varečka a že len vtedy si môže žena mužské nohavice natiahnuť, keď je muž ledakto a naničhodný — čo žiaden mužský ale uznať nechce.Počúvame, že sa veľkolepe chystajú naše manželky nás privítať pre tie punkta pokoja. Usniesly sa, že upotrebia aj prázdne kanóny hinterláderky a nás nimi naplašia. Nech sa robí čo chce, i tak sme už na také manévre babské zvykli. Včul sa chystáme do Kristianie na interparlamentnú konferenciu.

Gaspar-Zaosek_Zaoskova-cesta-ako-novinkara-na-pokojovu-konferenciu-do-Haagy.txt

Čítanie o detstveMal som pekné a šťastné detstvo. Citlivá mať, múdry a prísny otec, hŕba veselých a smelých kamarátov a zdravé dedinské prostredie mohli mi dať ideálnu výchovu. Účasť materina bola tichá a skromná; neviem ani, kde a ako sa prejavovala, no dotyk jej teplej ruky a mäkkého pohľadu cítim dosiaľ vo chvíľkach skleslosti a bezútešnosti. Ako každá mať, aj ona vykonala viac a vzala na seba viac, než sme od nej čakali. Zato otec — otcove zásahy do mojej výchovy boli oveľa zreteľnejšie: cítil som ich vždy najmenej tri dni na zadnej časti tela. Dnes mi je veselo okolo srdca, keď si na to spomeniem, pretože — ako sa pamätám — držal som sa vždy po chlapsky s otcovým spôsobom výchovy. Kým trstenica lupkala po zadku, skákal som, pravda, po povalu. Len čo však bolo po všetkom, uznal som lojálne svoju porážku. Nikdy som sa neuchýlil k nečestnému zápoleniu. Nikdy som si nevopchal pod nohavice sáru zo starého kapca, pretože tým by boj, v ktorom som sa cítil rovnocenným partnerom, prestal byť zaujímavý. Otec mal len jednu zbraň: trstenicu v mocnej ruke. Ponechával som mu ju veľkodušne, pretože sám som mal proti nemu tisíc všelijakých výhod, úskokov a fígľov.Inak môžem bez preháňania povedať, že otec bol najmúdrejší človek v dedine. Čo on len všetko vedel, skúsil a poznal! Bol vyučený krajčír. No vedel spraviť i krásny politúrovaný stôl a cez svetovú vojnu, keď, bola núdza o obuv, šil pre celú rodinu topánky. Vedel zvárať, hobľovať, letovať, pilovať, vedel spraviť všetko, čo vzal do ruky. Mal i krásny včelín s modernými úľmi a krásnu — knižnicu s knihami slovenskými, českými, ruskými, poľskými, nemeckými a maďarskými. Vo všetkých týchto rečiach otec plynne čítal. (Najradšej Dostojevského, Gogoľa a Puškina.) Bol to zaťatý pansláv, priateľ Škarvana a Makovického. Naučil ma čítať po rusky, ešte som ani do ľudovej nechodil. Keď bol dobrej vôle, recitoval Lermontova a spieval liptovské pesničky. Jeho školské vzdelanie skladalo sa pri tom len z piatich tried ľudovej školy, ale na vandrovke videl svet, žil dlhšie v Pešti, pobudol v Prahe, v Berlíne i vo Viedni. Žil celé roky na chlebe, škvarkách a mlieku, v lete na dyniach, aby mi mohol kupovať knihy, ktoré mu z Ruska chodili v celých debnách. Nemôžem povedať viac, než to — bol to krásny človek. Pomáhal ľuďom, keď im ochorel statok, robil im advokáta, lekára, založil im konzum, knižnicu, čitateľský spolok. Vo voľných chvíľach, večerami, hobľoval alebo písal, prekladal z ruštiny, značil si do zošita zvláštne ľudové zvraty, porekadlá a úslovia. Ku koncu života písal kroniku svojej rodnej obce. Umrel celkom chudobný, nezanechajúc grajciara v hotovosti. Česť jeho pamiatke!A potom kamaráti: Peter Švanda, Ján Stano, Daniel Mucháľ, Ondrej Majer, — kde sú dnes všetky tie mená! Vtedy však stačilo prejsť cez lavice ponad potok „na druhú stranu“ a priam si zapadol do rozprávkového sveta plného vzrušenia a dobrodružstiev. Každé ročné obdobie malo svoje nepostihnuteľné, večne sa opakujúce a stále nové čaro. Každý čas mal svoje zábavy a hry. Poniektoré sa opakovali z roka na rok hádam ešte z čias pohanských. Priam z jari, len čo na vŕšok sneh okopnel, bolo to „piganie“ o gombíky, potom hry s „pílusom“ (loptou), urobeným z kravskej srsti, o „kampu“, o „šuchtu“ o „vyhadzovanku“, neskôr výpravy za vtáčími hniezdami — počínajúc od žltochvostov hniezdiacich pod štítmi v opustených stodolách a končiac krahulcami, čo mali hniezda na vysokánskych sihliakoch, i ušatými sovami, ktoré hniezdili v skalách na Vápenci, vedeli sme o každom hniezde v chotári. Aké to bolo vzrušenie, keď sa mláďatá vyďobali zo škrupiny a brali z našich našpúlených úst slinu mäkkým zobáčikom! V lete zasa kúpanie v „Koliesku“, v „Pláni“, pod „Haťou“, ba dokonca i na Váhu pod úpustom, kde voda bola vyše dvoch metrov a hučala, krútila sa v nebezpečných víroch. Nikdy sa nám nič nestalo, pretože sme boli vrtkí a ostražití, zrastení s prírodou ako zver poľná a vtáctvo nebeské. V jeseni bolo zas pasenie statku, rozprávky pri ohníku, pečenie zemiakov v pahrebe, jabĺčka vo farskej záhrade s lezením cez ploty, s roztrhaným zadkom na nohaviciach, s otlačenými lakťami i kolenami. V zime sanica, kĺzačky na zamrznutom potoku a nekonečne dlhé večery pri páraní peria a priadkach s rozprávkami o Loktibradovi, Hadogašparovi, Kovovladovi a Lomidrevovi. S piesňami pobožnými i svetskými. A to všetko v nádhernom kraji, kde je Kriváň na dosah ruky, kde polia a lúky nikdy nestrácajú svoju sviežosť a menia len postupne od jari do jesene svoju zeleň od jemnej žltkastej, sýtej až tmavej zemiakovej vňati a druhej ďateliny… a či až do striebristej zelene kapustných hlávok, ktoré ostávajú na poli najdlhšie, takže napokon nevieš, či ten striebristý odtienok je od prírody alebo od nočných mrazíkov, ktoré sem prichádzajú až po Egidovi, ale zvoľna, nenásilne, nie ako nepriatelia, ale ako milí hostia, ktorým sa každý teší. Vonkajší svet býval tu zastúpený len potulnými drotármi, sklenármi, miškármi, kolomažníkmi a vesteničiarmi. Každý z nich mal svoj spôsob vyvolávania popod uhly a každého vedeli napodobiť. Až oveľa neskôr (a, zdá sa nám, že práve tým sa skončilo naše detstvo) začali sa na hradskej zjavovať prvé automobily a my, keď sme začuli ich vrčanie, vybehúvali sme spoza dvorov a vítali ich pokrikom: eléktrika, eléktrika…Čo prišlo neskôr, nemá už ani zďaleka ten pôvab a to čaro čerstvosti a bezprostrednosti. Všetko sa akosi zakalilo a zahmlilo daromným pachtením sa za neistými prízrakmi. Každý radostný pocit akoby v zárodku zahlušil strach zo sklamania. Áno, bola tu škola, gymnázium, priemyslovka, technika, ale bolo to zväčša len otupné vtĺkanie si do hlavy všelijakých formuliek, vzorcov, definícií, letopočtov, bez ozajstného záujmu po vedení. To, čo somchcelvedieť, to som sa musel učiť mimo školy. Myslím, že každý tak. Myslím, že škola vtedy nevedela pripútať mladého človeka k tomu, čomu ho chcela naučiť. A keď si pomyslím, že som v nej prežil skoro dvadsať rokov! Nebyť živelného zdravia, nebyť neuhasiteľného smädu po vedení, nebyť nekonečných debát s priateľmi rovnakého veku, nebyť nocí strávených nad knihou pri sviečke, nebyť toho všetkého, museli by zo školy, ktorou sme prešli, vychádzať mrzáci, mechúry, nadeté učenosťou, ale bez chuti do života. — Dnes, dúfame, bude ináč!(1948)

Chrobak_Fejtony.txt

Kapitola prváSkutočná kriminálna epizódaMladý auskultant[1]Mirko Kvítek sedel za stolíkom v hostinci „U zlatého jeleňa“ v meste O. na Morave a po ukončenom úradnom kriminálnom sedení chutne si ujedal u Čechov i Moravanov obľúbené knedle — a dumal ešte i tu starostlivo, ako zostaví zápisnicu porady a rokovania. Zastávajúc pri vyššej vyšetrovacej stolici úrad tajomníka súdu, naučil sa myslieť jedine o zločincoch a ničomníkoch tohoto sveta — a teraz sa mu tiež celé roty šibalov a zlodejov v obrazotvorných podobách pred očami mihotali.„Tento svet je predsa zlý, plný klamu a podvodu,“ hovoril sám k sebe, prehĺtajúc ostatný kus knedle, a nahol ruku ku sklenenému dvojholbáku, v ktorom sa obľúbený nápoj týchto našich susedov a súkmeňovcov — to zlaté pivce zo žltej vlahy do bielej peny a naopak menilo.Dvere sa na hostinci otvorili a dnu vstúpil — policajný sluha. Pán Kvítek sa obrátil a vidiac úradného sluhu, nevrlo položil preč dvojholbák.„Pán auskultant,“ začal policajný sluha, „práve teraz sme chytili podozrivého človeka, ktorý sa nemohol vykázať vysvedčením. Chceli sme ho naskutku zaviesť predsedovi vyšetrovacieho súdu pánu Krátinkovi, ale že jeho veľkomožnosť teraz obeduje a polapenec sa kázal zaviesť k vám — teda…“„Kde je ten jednotlivec?“ skočil policajnému sluhovi mladý auskultant do reči. „Veľkomožnosť obeduje a chudák auskultant nemá ani pri obede pokoja!“ dokladal sentimentálne a poberal sa i s úradným sluhom von.Pred hostincom strážil druhý policiáš jedného mladého človeka. Bol to asi dvadsaťpäťročný mladík v elegantných čiernych šatách oblečený; na rukách mal rukavičky, na hlave vysoký klobúk a jazdeckým bičíkom pošibkával svoje ligotné črievice. Celá postava jeho mala v sebe čosi vznešeno-vážneho. Bledá, výrazuplná tvár, prenikavé čierne oči, orlí nos, čierne dlhé a ako hodváb mäkkunké fúzy, krásna kozia hriadka — slovom, skutočný Endymion, pristrojený dľa francúzskej módy.„Ach, pán Kvítek?“ zavolal polapenec milovábnym hlasom a dôverne sa usmievajúc, podával pánu auskultantovi ruku.Kvítek zadivený zastal: polapenec ho oslovil menom — a on ti ho nikdy predtým nevidel.„Prosím, prosím, neráčte sa tak neznámym ukazovať, akoby ste sa na svojho bývalého priateľa dobre nepamätali! Ale tak je to, keď človek opustí univerzitu, zabudnú burši[2]na svojich komilitonov[3]!“„Čo chcete, pane?“ dopytoval sa Kvítek úradným hlasom polapenca a darmo si lámal hlavu, aby v jeho črtách vyskúmal čo len tú najmenšiu podobnosť s niektorým svojím priateľom na univerzite.Polapenec chytil auskultanta dôverne za ruku a riekol:„Vidíš, bratku, pristihli ma títo lapaji, že sa vraj nemôžem vykázať; i odvolal som sa na teba ako na svojho najdôvernejšieho priateľa, s ktorým som nejednu krásnu hodinu vo Viedni strávil. Poď, zaveď ma na tvoju hospodu; tam ti vyrozprávam moje nehody a,“ doložil s úsmechom, „ak ma neznáš, uvediem ti v pamäť i moje meno!“Čo mal auskultant robiť? Kývol na policajných sluhov, dajúc im znamenie, aby ho potajme nasledovali — a odobral sa s cudzincom na svoju hospodu.Keď cudzinec vkročil do Kvítkovej chyže, náradím vkusne opatrenej, poobzeral sa smelo kolo seba, hodil sa na mäkkú pohovku, vytiahol z vačku lornet a upieral cezeň prenikavé pohľady na náradie a predmety v chyži sa nachádzajúce, ako čo by z nich chcel vyhádať ráz a osobnú povahu pána auskultanta. Tento, urazený touto novou neočatosťou jemu vonkoncom neznámeho človeka, pristúpil bližšie k cudzincovi a povýšeným úradným hlasom — aby ho i vonku stojaci policajní sluhovia rozumeli — hovoril:„Pane! Sme sami — vyzývam vás teda, aby ste svoj sľub splnili a oznámili mi svoje meno; lebo…“ doložil tichším hlasom, „na živého boha sa vám zaprisahám, že ste mi cele neznámy, že som vás nikdy nevidel, tým menej o vás dakedy dačo počul.“Cudzinec kývol, ako čo by týmto rečiam prisvedčoval; bolestný úsmech zahral na jeho výraznej tvári a slza sa mu sperlila v očiach.„Máte pravdu, pán Kvítek,“ odvetil trpko, „neznáte ma, vidieť ste ma nikdy nevideli a tým nešťastnejší môj osud, jestli som sa sklamal vo vás, ktorého mi aj iní opísali ako šľachetného zastávateľa nešťastných, a jestli vo vás nachodím nie človeka, lež jedine úradnú osobu; lebo vedzte, pane, vydal som sa vám v moc, u vás hľadám spomoženie alebo zatratenie — vy môžete ochrániť nešťastného, stíhaného vyhnanca — grófa Zamojského!“Tieto slová zatriasli všetkými čuvami zarazeného auskultanta ako čo by uderenie hromu. Bol on — pri všetkom tom, že sa každodenne zaoberal jedine ľudskou zlosťou a podvodnosťou — človek jemného citu. V tajných myšlienkach Slovan, zhrozil sa nad nešťastím tohoto mladého, vznešeného Poliaka. V zadivení a rozpakoch nemohol preriecť ani slova, len hlboké poklony javili jeho úctu k vysokému hosťovi.„Chcete mi pomôcť, vrstovníče veku môjho?“ dotieral Zamojski na auskultanta vábnym, utešene znejúcim hlasom. „Vy ste tak mladý ako ja, vy ste Slovan ako ja, vy ste môj brat a priateľ v myšlienke vznešených cieľov, za ktoré trpím. Oj, oj, pomoc u vás tak ľahká, ako u mňa potrebná. Jedinkým slovom — slovom tým, že ma znáte, že som váš priateľ, že som s vami študoval, odvrátite odo mňa osud — Sibírie!“„Oh, oh!“ zajakal sa Kvítek pri ustavičných poklonách a v srdci jeho vzmohol sa boj medzi povinnosťou a milosrdenstvom. Prísahu, ktorou sa úradu zaviazal, porušiť nechcel, a takého slávneho Poliaka, nešťastníka, nedovoľovali mu srdce a slovanský cit vydať za obeť strašlivému osudu.„Vy váhate?! — Vy Slovan a katolík k tomu? — Nešťastia Ruskopoľskej[4]vám je nič? Čítali ste v novinách, ako cár Nikolaj[5]prenasleduje nás, vysokú poľskú šľachtu, pre naše katolícke náboženstvo v tomto osvietenom veku — roku to 1842? Počuli ste o osude biskupov z Vilna, Minska a Mohyleva? Títo nešťastníci sú už v baniach Sibírie! Moje statky zhabali; mňa za zradcu vlasti vyhlásili a ako takého ma stíhajú… Hľadám spásu v úteku, chcem k mojim vyhnaným bratom do Francúzskej bez pocestného listu, bez peňazí, bez súcitu… Oj, pane, neváhajte; pomôžte nešťastnému vyhnancovi!“Slová neznámeho dojali auskultanta; srdce zvíťazilo nad rozvahou rozumu a on išiel von.„Mne sa vskutku tak vidí, že som s tým pánom vo Viedni študoval,“ hovoril úradným sluhom, „ale dobre urobíte, keď predsa prejdete k pánu predsedovi Krátinkovi a od neho sa vyzviete, či toho pána treba zatknúť, či na slobodu pustiť.“ S tým sa obrátil a vošiel zase dnu.„Poslali ste mojich strážcov k pánu predsedovi?“ dopytoval sa Zamojski a akoby nová myšlienka bola v jeho hlave vznikla, vstal hore a dokladal: „Položím všetko na vážky — idem sám k pánu predsedovi. On pováži moje postavenie a pustí ma ďalej. Zbohom, pán auskultant, do videnia!“ a s tým sa pobral von.Keď sa Kvítek spamätal, grófa Zamojského už v jeho chyži nebolo.[1]1;(lat.) sudcovský čakateľ[2]2;(nem.) členovia študentských organizácií, tzv. Burschenschaftov[3]3;spolubojovníkov, spolužiakov[4]4;Ruskopoľská- po novembrovej revolúcii roku 1830 Poľsko bolo užšie pripútané k cárskemu Rusku ako cárstvo Poľské. Výrazom týchto ústavných zmien bol tzv. Organický štatút z roku 1832[5]5;Mikuláš I. (1796-1855), despoticky potláčal národné a sociálne revolučné hnutia vo svojej ríši

Kubani_Pseudo-Zamojski.html.txt

1Na bezovskej veži bilo desať hodín. Tiahle, zhlboka zneli údery tichým, letným večerom, akoby potvrdzovali oprávnenosť zavládnuvšieho ticha po ruchu a po dennej práci.„Ach, bože, keby len jedna pokojná noc!“ vzdychol si hlásnik Rázvora, pomaly dvíhajúc sa z pece, kde sa bol na chvíľku uložil. Tento vzdych bol jeho obyčajnou samomluvou každý večer, a to už od siedmich rokov, odkedy v postavení hlásnika svedomite slúži poctivej obci. A nie div, že vzdychá: kto nepozná strastí života hlásnického, kto riadne ide večer spať a vstane, kedy chce, nemusejúc sa obzerať, či to koho pohoršuje alebo nie, ten si ani nemôže predstaviť trápny pocit Rázvorov, ktorý vznikne u neho pri počutí hodín, neúprosne volajúcich ho do služby. V zime ešte ako-tak; vylezie na pec hneď na mrku a do deviatej si dôkladne potiahne toho spánku. Ale v lete! Čo sa i uloží — jedna noha ešte na prípecku, aby už druhú skladal.A keby aspoň mal nejaké uznanie v obci. Ale nič. Každý si myslí, že je to len tak byť hlásnikom. Ba ešte mu závidia. Iba jeden uzná, nezávidí. Kmotor Svrček. I to len preto, že sám zakúša tú istú dobrotu: obec Bezovec má totiž dvoch hlásnikov, a tak sa zamieňajú. Ak hlási Rázvora do polnoci, od polnoci príde Svrček, a naopak. Pre tento spoločný údel, ktorý im osud v poctivej obci na jednom a tom istom stupni vykázal, nieto kmotrov na svete, čo by sa tak ráčili ako oni. Spolu nesúc bremeno noci i chlad, tak ďaleko si uznajú, že ak náhodou niektorý by si u Bergmanna „prebral“, ten druhý ochotne dá oči na rázsochy a hrdinsky stráži celú noc. Niekedy zasa spolu strážia — ak totiž trafí sa, že je krštenie v dome, kde možno očakávať, že sa niečo ulezie. Nuž dobre padne, najmä v zime, za dlhej noci, trochu posedenia. A posedenie nebýva len tak o suchu: hlásnikovi sa tiež dostane pritom. Krštenia a svadby sú svetlými bodmi, osvetľujúcimi temný obzor služby hlásnickej.„Ba sám človek by ani nevydržal,“ povráva si Rázvora, dospejúc v myšlienkach k tej potešiteľnej záverke a opatrne zlezajúc z pece. Ani nezapaľuje svetlo: pološero letnej noci dostačí, aby si našiel halenu a halapartňu. Má to vždy vo vojenskom poriadku: halena visí na žŕdke, halapartňa pri nej, a na halapartni, ako randlík na kole, jeho milá šlofaňa. A ozaj myslel by si, že to randlica — taká je vymastená a stuhnutá. No môže mráz šindeľ dvíhať, plešatá hlava jej vlastníka hovie si v nej ani v prihriatom oleji. A takto v lete, ak sa trafí, že pod ňou rozhorúčilo by sa náhodou, tu chladí až milá vec! Ani čo by žena studený obkladok priložila…Rázvora natiahol ju i teraz ako nerozlučný doplnok hlásnického úboru, založil halenu na plecia a omakajúc, či z jej rukáva nevytratil sa nejaký strúčik cesnaku, nezbytná ochrana proti mátohám a „nedokŕščaťom“, vykročil z domu a pobral sa hore dedinou. Nehlási; obyčajne vyjde o štvrť hodiny neskoršie; nuž spraví sa nemým strážcom — tak vraj skôr dolapí…Noc bola jasná, tichá, príjemné pološero dodávalo okoliu poetického rázu. Škoda, že hlásnici nie sú zároveň básnikmi. Koľko piesní vyvolalo by nadšenie, vdýchnuté očarujúcou lahodou letnej noci! Nebo samá hviezda, povetrie plné vône, tepla a tajomných zvukov, a všetko to splývajúc, unášalo by ducha nočného strážcu v ríšu básnických nadšení…Takto, bez básnického daru, obyčajným sluchom a čuchom obdarený Rázvora cíti len, že Prhalka zas pripálila zápražku: nesie sa to povetrím a dráždi jeho citlivý nos, a na záhumní škrieka, vrčí, rapoce a klokotá kŕdeľ žiab. Akoby každú osobitne nabádal na halapartňu…Hlásiac prešiel dedinou. Obloky domov stemnievali jeden po druhom, ako keď svätojánske mušky zapadajú do krovia. Iba na vyšnom konci dediny žiaria jasne štyri obloky — krčma Bergmannova. Škoda, že je nie zima, prišlo na um Rázvorovi. V zime totiž, kým v Bergmannovej pálenici páli sa „chýrna“ borovička a slivovica, hlásnik každý večer ako na hotové zájde si k Bergmannovi a ten bez popýtania nameria mu za sklenku. Bergmann je dobrý človek a hlásnikovi dôveruje ani sebe. Ba viacej ako svojmu synovi Gustlovi: ten, majúc dozor nad páleníkmi, prevalí sa pod pec a pálenici mohli by robiť, čo by chceli — keby nie Rázvoru. Ale ak ten hlási, Bergmann pokojne spí, až sa Rázvora neraz smeje do hrsti.No, hľa, teraz, akiste počujúc hlásnika, Bergmann vyšiel von a čaká… Rázvora podišiel k nemu v očakávaní, že mu žid niečo chce povedať.„Tu máte — ale aby ste dobre strážili!“ vraví mu bez všetkého úvodu a nadstŕka mu sklenku. Rázvora sa zaradoval — nie že by bol lipol za pálenkou, ale viacej že posedí si v pálenici, pohovorí si… Pre neho je v tom kus poézie: sedieť pred pecou, v ktorej horí ani v predpeklí, a v kotle to syčí a výpary omamujú, až sa hlava krúti od toho.„A čo tak — práve z mlatby? Nebodaj bôrky zo Spiša…?!“ spytuje sa Bergmanna, nadstavujúc sklenicu proti svetlu.Žid sa usmial tajomne.„A čosi extra, Jurko!“ vraví figliarsky a šuchá si ruky. „Pre bôrky by som vás neunúval, ale — — tamto v kolkárni mám trochu háklivú partieku… viete, pivo! Nuž, reku, aby ste dali pozor, žeby sa mládenci zasa doň nenanosili ako onehda… Viete: kolkáreň je nezamknutá a jeden sud je na točke…“„Hm, hm,“ odkašlal Rázvora a akosi sa stratil v myšlienkach. „Vy ste líška, Ozefko,“ vraví po chvíli tónom dôverným.Bergmann je, ako sa povie, praktický človek: nedávno bola sa skazila pivovarčiemu várka piva, on ho vzal a vypálil na pálenku. A teraz teda zasa.„A čo?“ smeje sa Bergmann. „Var’ ho vylejeme na ulicu? Dar boží…“„Ale keby vás dolapili…!“ výstražne vraví Rázvora.„Dolapili! Kedy ma dolapili? A toto je nie také ako to. To aké bolo — a nič sa nestalo. Toto je len prestáte; viete, bol v meste majáles… vyšli páni, vyšli ševci, pivo sa načalo: a tu leja, ani čo by z vreca lial. Páni ušli — a načapované pivo nemal kto piť; nuž prestálo sa. Ale pálenka bude… ani malvázia!“„Vy ste líška, Ozefko!“ opätuje Rázvora, neveriac ani slova.„Hľa, to prvé i mládenci pili, a nič im nebolo. Dozvedeli sa, že mám pivo v kolkárni: zobrali sa a vypili vari do pol suda. Preto, reku, aby ste dali pozor…“„A naozaj im nič nebolo?“ spytuje sa Rázvora. „Reku či nejaké bôle alebo čo takého?“„Ani mak, Jurko,“ uisťuje Bergmann, a ubezpečený poberá sa dnu. No vtom prišlo mu čosi na um. Vrátil sa, a chytiac Rázvoru za remence haleny, vraví:„No — ono tí len tak ľahko neobišli! Viete, nič je to naliať sa pokazeného piva. Môžeš dostať bôle alebo pokazíš si žalúdok, alebo ešte čosi horšie — čo ja viem, čo. Človek nevie, ako si uškodí; a potom zhľadávaj lieky a doktora. Veru tak…!“ dotvŕdza, vidiac pri svetle z izby von padajúcom výraz sklamania na tvári Rázvorovej, a pokojne berie sa dnu.„Hm, hm,“ odkašliava Rázvora, zaberajúc cez dvor ku kolkárni.Kolkáreň je dosť priestranná doštená búda. Dookola vysadené agáty tienia tak, že hoci je von dosť vidno, tu okolo nej tma ani v rohu. Rázvora, dobre známy v okolí, vošiel dnu, a vytiahnuc z vrecka zápalku, posvietil si na zverené imanie. Bergmann neluhal: šesť sudov jeden vedľa druhého stálo vo dvoch radoch. Jeden z nich bol načapovaný. Iste paholci pri skladaní probovali, či je naozaj nanič. Rázvora poklopal naň; sud znel temno — bol plný. Znak, že je nie na užitie v tomto stave. ,A takto človek nevie, čím si uškodí,‘ prišli mu na um slová Ozefove a mrzuto pobral sa po povinnosti.Prešiel s jedenástou; ale celou obchôdzkou stále vŕtalo mu v ume pivo v kolkárni. V nočnom tichu rovnomerne kráčajúc sám a sám, predstavy jeho stávali sa živšími a živšími a rástla chuť na trochu osvieženia. Prišlo mu na um, že predsa mohol okúsiť aspoň, aby vedel, čo je, aké je. I zobral sa znova ku kolkárni. ,Však okúsiť môžem, preto nič,‘ dumal, potme šmátrajúc po sude s točkou. Zažať sa neodvážil, — nie preto, že by sa bál pristihnutia, ale ak by pivo bolo naozaj nanič… ,No, trochu len natočím do klobúka. Ak dobré — vypijem, ak nie — vylejem. Áno, vylejem!‘ dotvrdil hrdinsky, nadstavujúc pod točku klobúk. Musel napružiť sily, kým sa točka pohla. Prenikavý škripot točky trhol ním tak, že ju chytro zakrútil naspäť. No do klobúka stačilo natiecť na okúsenie. Opatrne prihol ho k ústam a glgol. Tekutina neurčitej, natrpkastej chuti ovlažila mu hrdlo a pošteklila nos. Určite nemohol súdiť. No nahnúc si ešte raz, zbadal, že je pivo nie také zlé, ako si predstavoval. ,Ah, oplan žid!‘ predsa sa len rozhrešil v duchu. ,Čo nevyhúta, psia duša! Nakúpi čohosi, čo by usmrtilo i to hoviadko, a ty, sedliak, plať mu potom ako za nápoj statočne a poctivo požehnaný… Nemá svedomia — nemá!‘ povráva si akosi mimovoľne, dopijúc ostatok a otriasajúc klobúk, aby v ňom ani kvakpy nezostalo, a sklamaný vyšiel von.„A ešte aby sa mu obzeral! Čert sa ti bude obzerať — nie ja!“ hundre, idúc dvorom. Ale hneď si umieni, že sa predsa len obzrie ešte raz. Bergmann zveril sa na neho, ak by sa náhodou niečo stalo, on by to mal na svedomí. Keby tak mládenci náhodou vedeli a prišli; a čo by aj nepili… keby tak popustili točku a pivo — šust zo suda. Oni by ušli, pivo by vytieklo a žid našiel by už len mláku…Predstava, ako by mládenci vypustili pivo a žid ako by sa hneval, rozveselila ho tak, že sa rozosmial. „Škrkal by sa. A dobre, nech by sa škrkal!“ dotvŕdzal škodoradostne. Zmocnila sa ho akási milá nálada, a hoc piva pil len málo, v žalúdku pocítil príjemné teplo. To ho zmierilo trochu s Bergmannom a začal ho akosi ľutovať, keby tí mládenci ozaj mali vykonať niečo. Veď, hľa, pivo je nie také zlé. Čo z neho i pálenky napáli, nezhreší tak veľmi. Veď je to dar boží. Má ho nechať nemilobohu? A potom, keby sa ozaj stalo niečo, Bergmann bude vinu dávať jemu a roznesie sa, že hlásnik je nanič, lebo nestráži, a ešte o dobré meno ho pripraví…Táto myšlienka ho tak zobrala, že sa hneď obrátil do kolkárne. Nie tak kvôli Bergmannovi, ale kvôli dobrému menu a cti hlásnickej. Ani kvôli pivu nie — len aby nik nemohol povedať. Za jeho hlásenia nestalo sa ešte nič; nedopustí, aby práve teraz nejaká škrata — I kmotor by ho vysmial.Hodnú chvíľu obchádzal okolo kolkárne a pokušenie okúsiť piva zasa začalo dorážať. Teraz sa už nebránil veľmi. ,Veď sa nemusím napiť. Ale tak trochu nezaškodí. Aspoň zohreje…!‘A natočil si plný klobúk a pil už smelšie. Mnoho piva v živote nepopil, azda preto mu toto zachutilo. Bolo dobre chladené a páchlo chmeľom. To možno iba pánom nechutilo. A kdeže by aj! Taký pán má žalúdok ani makový kvet. Ale sedliak… „Čo by si živé striebro vypil — nepopustí!“ smeje sa Rázvora. Svojmu žalúdku obzvlášť môže dôverovať; hoci inokedy trochu nerád sa rozpomína, teraz sa hrdinsky usmieva, pripomínajúc si, ako kedysi (pravda, je to už dávno) bol sa stavil s richtárom. Vidiac, že ten zošklivil si polievku, pretože neopatrná muška našla v nej svoj hrob, ponúkol sa, že on zje pol litra múch, pripravených s vajcom a škvarkami — a stávku vyhral. Bolo mu síce od toho trochu onakvo, takže richtár, ktorého prítomný Bergmann postrašil kriminálom, ak by žena Rázvorová zostala vdovou, hneď letel po lekára; ale kým lekár došiel, Rázvora už kosil pod samou Javorinou na Drieňovej — len tak šústalo.Rozpomienkou na tento žart úplne vyvrátila sa mu z mysle Ozefova výstraha i vlastná obava pred následkami skazeného piva. Posmelil sa natoľko, že pivo začalo mu celkom chutiť, a keď po hodnej chvíli opäť vyšiel z kolkárne, cítil sa, ani čo by išiel z krštenia.,Oh, ja sprostý! Veď som mohol vedieť, že ma žid len straší, aby mu neubudlo. Hneď od večera som mohol užiť…‘Hrdinsky zakričal dvanástu, natešený, že predsa oklamal žida. I umienil si, že zajtra zasadne si k nemu hneď, ako odhlási desiatu. I kmotrovi povie — práve zato povie! Nech i ten chudák užije… Ale ešte ho nezobudí (Svrček mal hlásiť od polnoci), vráti sa ešte raz a na spánok natočí si kvapku…Noc bola ešte jasnejšia a krajšia — aspoň Rázvorovi sa videlo, akoby sa smial celý svet. Idúc na vežu, len tak nadrážal sa po schodoch, a zvonil zrezka a dlho. „Keby sa len kmotor nezobudil, ešte by som si zašiel na kvapku,“ podumal, štverajúc sa z veže. Zíduc, zazrel akúsi postavu, ako zaberá od obecného domu. Zlodej! blyslo mu hlavou, ale nezľakol sa. Zachcelo sa mu vykázať niečo. Bystro sa postavil za gaštan neďaleko veže, a keď ten prechádzal povedľa, vyskočil po vojensky a buchol halapartňou do zeme.„Holt!“ zvolal prísnym hlasom. Domnelý zlodej sa strhol a mrzuto odpľul. Rázvora prizrel sa lepšie a rozosmial sa veselo.„Ale, to ste vy, kmotre? A ja, že to zlodej. No, ďakovať Pánu Bohu, že som vás neopálil.“„Len aby som ja vás neopálil,“ obrátil sa kmotor mrzuto. Bol rozospatý a ako vyskočil spod periny, v naozajstných nedbalkách, a hoci bolo teplo, vydrvila ho zima. „Čo vás čert nabáda?! Dobrá polhodina, čo odbila jedna z polnoci — a vy dáte sa vyzváňať dvanástu.“„Ba kýho…! Ale naozaj?“ úprimne sa zadivil Rázvora. Trochu sa zarazil; ale prišlo mu na um zalichotiť kmotrovi. „A veď ja som vedel,“ zahovoril, nežne pozerajúc na kmotra, „vedel som, že je už po polnoci, ale, reku, chudák kmotor, nech si pospí; preto som zvonil neskoršie. Ľúto mi vás prišlo, kmotre; reku narobí sa ako kôň, a tebe sa nechce spať…“Svrček, ešte vždy rozmrzený, úkosom pozrel naň. Vedel, že kmotor luže; len nevedel, prečo.„Kde krstili, kmotre?“ spýtal sa zrazu bez všetkého úvodu. Rázvora zadivene pozrel a rozosmial sa veselo.„A, bodaj vás…! No vy naozaj všetko musíte vysnoriť. Ja reku zatajím — a tu máš…! No krstiť jednako nekrstili, ale, viete…“A Rázvora povedal kmotrovi, čo mu zveril Bergmann a ako on skúšal pivo.„A že sa vám chcelo — takú brečku!“ ľahostajne nadhodil kmotor a akosi zhlboka zazíval.Rázvora sa trochu zahanbil, ale hneď zas vpadol do dobrej nálady. Myslel si, ako by bol mohol kmotra postrašiť na nejaký spôsob.„Počujte, kmotre, keby som sa vám hneď nebol priznal, mohol som vás pekne prehnať,“ vraví veselo, smejúc sa svojmu pomyslu. Kráčali spolu dolu dedinou. Svrček išiel si po halenu a Rázvora šiel s ním len tak, z kamarátstva. „Keby som sa reku bol spravil, že vás nepoznám…“„To ako tú svoju kozu!“ uškrnul sa Svrček zlomyseľne. Čakal, že Rázvora odpovie mu spurne, ale on rozosmial sa veselo.„Nuž, prehnali ma, lotri. Ale bola tma — nie div, že som sa dal napáliť. Viete, po tri noci žena počula, ako ktosi dobíja sa do chlieva. ,Starý,‘ hovorí mi, ,kýsi čert lakomí sa na našu kozu. Kým ty strážiš cudzie, tvoje ti ktosi splákne.‘ Reku dám pozor. Strežiem, strežiem milú kozu…“„A za ten čas ukradli vám kožuch,“ vyrušil ho Svrček.„Veru kožuch. Ale kto by si bol pomyslel. Hovorím žene: ,Žena, koza je na pokoji, a ja tu nemôžem stáť celú noc. Je tvoja, stráž si ju.‘ A zberám sa odhlásiť dvanástu. Ako idem hore dedinou, tu počujem, akoby koza zamekotala. Hop! reku, zle je! Idem ďalej a ozaj — predo mnou dvaja chlapi a jeden nesie čosi, a to len ,meé! meé!‘ Hop! reku, už je milá koza tam! čo robiť? Pustím sa za nimi, oni v nohy, a milá koza akoby ma volala: ,Meé! meé!‘…“Rázvora sa tak rozosmial, že od smiechu nevládze dopovedať, ako ďalej letel za zlodejmi domnelej kozy, ako tí naľakaní zrazu pustili kozu, a že nebola to koza, ale slamou vypchatý kožuch, ktorý mu ukradli z pitvora, kým on číhal pri chlieve. Tento posmech dlhý čas nemohli mu zabudnúť; často teraz ako ozvena na jeho „Odpočívajte…“ tu i tu zaznie žalostné „Meé!…“„Ale i vás prehnali, kmotre,“ smeje sa Rázvora, natešený, že môže sa vŕšiť na kmotrovi, kedykoľvek to príde do reči. „I vás prehnali — a inak ešte. Tuším, i richtár pridali vám čosi…“Svrček zahundral, a že boli práve pred jeho domom, vošiel po halenu. Rázvora sa znova chutne rozosmial — teraz už príhode kmotrovej. Ani on neušiel fígľom šarvancov. Raz, ako hlási, vidí, že za dedinou vybĺkla žiara — práve tam, kde stála Plasienkova stodola. Zjašený kmotor čo neurobil? Hybaj na vežu a hneď dáva sa „šturmovať“ na oba zvony, nebadajúc, že po žiare ani stopy. Ľudia sa zbehli, a on ešte nebadá, že nehorí, až keď richtár vyletel na vežu a v náhlosti, nepoznávajúc strážcu obce, vylepil Svrčkovi zaucho, vtedy dal sa zviesť dolu. A po strachu, ktorý ľudí pochytil, smiech bol veľký, lebo stodola Plasienkova už dva roky nemala strechy; čnejú z nej len holé múry. Ale na to Svrček v náhlosti zabudol. A to mládenci zapálili šupku slamy, aby ho oklamali…„Že sa vám chce toľko!“ mrzuto povedal Svrček, ktorý medzitým už vyšiel oblečený na stráž a zbadal, že sa kmotor ešte vždy uškŕňa. „Museli ste si dobre potiahnuť toho piva.“Rázvora zbadajúc posmešný tón kolegov, zamrzel sa.„No veru; či som si nepotiahol!“ zaluhal si veľmi vážne. „Čo by som si — takej brečky,“ použil slová kmotrove a dodal si tvári výraz opravdivého opovrženia, hoci vo tme bolo to zbytočné. Je mu lúto, že sa priznal; teraz ho bude domŕzať. Bude sa hanbiť, že sa ulakomil na to, čo by kmotor zaiste nepil. „Kdeže by ja pil? Viete, ja i tak nerád pivo… a také ešte… To radšej čistú vodu!“ odŕha už cele znechutený. „Veru vodu. Napiješ sa, koľko chceš, a nič ti je. To je najzdravšie…“No kmotor nepovedal ani slova a Rázvora už celkom rozladený pobral sa domov.

Podjavorinska_Pod-svietnom.html.txt

Z tých krajších časovArabeskaInakší to bol svet, keď mladistvá hruď snívať znala o pekných hodinkách priateľstva, keď medzi nami panovala oduševnená revnivosť nie pre lichú samochválu, lež z čistej národnej snahy, keď srdcia naše horeli horúcim plameňom lásky k nášmu ľudu, tomu potupenému popolvárovi medzi národmi, keď sa krídla ducha smelo rozprestierali, opovrhnúc všetkými prísnymi a rozvážnymi kalkulmi,[1]k medziam pobratimstva slovanskej vzájomnosti. Inakší to bol svet — svet poetický, svet krásny, ktorého obzor obrúbený bol krvavou žiarou ranných zôr.Teraz by si tú junač, verabože, ani nepoznal. Rozpŕchla sa, roztratila sa po všetkých kútoch vetrovej ruže, ako medoústy básnik hovorí: „Každý svojou pošiel stranou, hnaný žitia nevôľou, v osamelých sa havranov zmenil kŕdeľ sokolov“. Roztratili sa a už sa vám skoro ani nepoznajú. Už ich nespája v jedno „Kolo“[2]ani bledá rozpomienka na to posvätné žertvište, na ktorom k nebu šľahával združený plameň ich nadšených hrudí.Snáď žiaden z nich nepomýšľa na pominulé blažené hodiny dôverného priateľstva, ale ani nie div: na „chlebovej postati“ starať sa im treba o inakšie priateľstvá. Namiesto šľachetnej revnivosti zaujala ich prsia prekliata letargia; lež skoro by som bol neuznanlivým: znajú oni ešte i závodiť — o slamený veniec ľahostajnosti. Ak z ich národnej lásky pozostala ešte aká-taká pahreba, tá nesiaha ďalej od babského vzdychu nad nevýslovnou biedou národa.Vravím, inakší to bol svet. Vtedy inakšie slnce svietilo.Aké príjemné je teda ponoriť sa v rozpomienky na zlaté časy bujarého mládenectva. Jednej takej rozpomienke nevyrovná sa často ani najvyšší pôžitok, aký doba prozaická je vstave poskytnúť. I myslím, že nebudete mať za zlé, keď si o jednej-druhej z tých sladkých rozpomienok pobesedujem.Keď zahraničná politika Uhorska neplávala ešte v takých ružových farbách, v akých ju pod Andrássyho[3]„mnohovplyvným“ ministerstvom zahraničia máme šťastie zhliadať v tie časy sa vážne pomýšľalo na opevnenie hraníc rakúsko-uhorských proti Rusku. Odvtedy sa, pravda, pomery zmenili. — Zahraničná taktika grófa Andrássyho zbytočnými urobila všetky strachy pred nápadmi severného kolosa. Teraz už i vrabce čvirikajú v maďarských časopisoch, že je pomer Rakúsko-Uhorska k Rusku najpriaznivejší, najpriateľskejší. Ba niektorí premrštenci, ktorým na priateľstve tom nevýslovne mnoho záleží, idú tak ďaleko, že onedlho môžeme od nich očakávať také chválospevy o ruskej civilizácii, o ruskom cárovi a o podobných nedotknuteľných kvietkoch, akými chválospevmi neohrozovali existenciu Uhorska nikdy ani naprepiatejší emisári[4]a agitátori. Nuž, tomu sa niet čo diviť — časy sa menia a ľudia sa menia v nich.Dosť na tom, že Rakúsko-Uhorsko zamýšľalo pred piatimi rokmi opevňovať svoje hranice na severe proti možnej invázii ruskej.Prišiel i do Prešova takrečený geniecorps[5]za tým cieľom, aby kreslil plány pre citadely, ktoré sa na okolitých vŕškoch mali stavať, a aby konal iné, s opevňovaním spojené predpráce. Na lúkach šebešských zhotovené boli i násypy a valy, aby sa synovia Marsa[6]austrijsko-uhorského aj v tom pocvičili, ako sa treba pred guľkami ruskými — ukrývať.V spomenutom sbore ženistov zamestnaní boli vojaci zväčša českí, šuhajovia, prirodzená vec, v kreslení zruční a v počtoch i v merbe zbehlí, čo do šarže, väčším dielom poddôstojníci.Medzi nimi vynikal nevšednou národnou uvedomelosťou Václav Hájny. Niektorí zo slovenskej študujúcej mládeže prešovskej priľnuli sme k nemu úprimným priateľstvom, lebo bol muž nielen vzdelaný, lež aj za vzájomnosť kmeňov slovanských nadšený. V obcovaní s ním naučili sme sa, aká mohutná je príťažlivosť kmeňových sympatií a v nejednom z nás vzbudené bolo to pevné presvedčenie, že sú sympatie kmeňové, ako to i Kossúth povedal, mohutnejšie, než aby zo sŕdc vymazané byť mohli či nátlakom neprajným či útlakom divokým či mačím blyskom skvelých sľubov.Ako spomenuté, stáli sme k Václavovi Hájnemu v pomere úprimného priateľstva, lež doložiť musím, že korene tohto pomeru nespočívali natoľko v osobnej náklonnosti ako skôr v totožnosti národného presvedčenia.Ako sme sa spriatelili s ním? Tak, ako mladé priateľstvá zväčša povstávajú — pri pohári.Akým spôsobom sme sa dostali k pohárom — rozumie sa nie prázdnym, lež pivovým — to tiež zaslúži spomenutia ako vec, ktorá u nás nebývala každodenná.Náš druh Záboj Gemerský má zásluhu na tom, že sme sa jedného novembrového večera dostali do hostinca k Neumannovi, ktorý toho času najlepšie pivo meriaval. Záboj mal totiž popri iných podivínstvach aj tú zvláštnu obyčaj, že ak dostal z domu „recepis“,[7]nemohol dovtedy pokojne spať, kým si celomesačné „dlžôbky“ nevyplatil a zvyšok s veselými priateľmi nestrovil. On sa toho držal, že kto peniaze má, ten je ich otrokom; ale sťa červený republikán bol zaťatým nepriateľom každého otroctva.Tuším bolo ku koncu novembra, „recepis“ obyčajne koncom mesiaca dochádzal, keď náš Záboj s tvárou uradostenou vstúpil do bytu svojho a, vyskočiac na tri stopy a potom zohnúc sa takmer až k zemi, skríkol v sprievode olympijského úsmevu: „Duša moja!“Toto „duša moja!“ malo veľký, lež tajnejší význam než Zábojova báseň „Čierna duma k Európe“. Ale kto výrazu tomu rozumel, ten sa pri jeho počutí ozaj mohol potešiť. (Ak si rozumel obsahu básní Zábojových, našiel si v nich tiež opravdivý pôžitok.)Zábojov výkrik „duša moja!“ v obyčajnej reči asi toľko znamenal: „Kamarát, dorazil tvrdo čakaný, ,recepis‘, môžeme sa ísť trochu zabaviť.“Výkriku Zábojovmu všetky „duše moje“ s radosťou porozumeli, čoho konzekventným výsledkom bolo, že sme sa onedlho zhliadnuť mohli pri Neumannovom okrúhlom stolíku, červeným obrusom prestretom. Pred nami stáli poháre penivým pivom naplnené.Už sa nerozpomínam, o čom sme debatovali, len to viem, že Záboj bol zadumaný. Snáď rozmýšľal o „čiernom dome“, v ktorom sa strojil, keď bude milionárom, vydržiavať slovenských spisovateľov. Alebo lúštil tú filozofickú otázku, prečo je to, že je červené víno u Zboraya, takrečené „požehnané“, príjemnejším nápojom než Neumannovo pivo?Nie. Náš hostiteľ teraz nedumal ani o „čiernom dome“, ani nefilozofoval o „požehnanom“. Myseľ jeho iným predmetom bola zaujatá. Počúval s napnutosťou rozhovor dvoch vojakov, ktorí neďaleko nášho stola v ohnivú dišputu boli ponorení. My ostatní nevšímali sme si rozhovoru toho.Tu zrazu vyskočí ti náš ľúby Záboj zo stolca, sťaby strela bola vpálila do neho, a v okamihu držal ruku jedného z hádajúcich sa vojakov v svojej ruke. Oči Zábojove horeli ako drahokam pri lúčoch osvetlenia.Nemali sme času vynášať úsudok nad prenáhlenosťou nášho druha, ale iste každý z nás si pomyslel: „Kamaráti, nebude dobre!“Sklamali sme sa. Záboj nemienil sa biť ani nebolo príčiny k tomu.„Priateľu!“ riekol Záboj vojakovi, ktorého ruku bol lapil, „boh vás živ!“ Ten druhý vojak s nevôľou pohliadol na Záboja.„Národ, ktorý si vychoval takých horlivých obrancov ako ste vy,“ pokračoval Záboj, snažiac sa so zrejmou námahou myšlienku svoju dosť zrozumiteľne vysloviť, „duša moja, národ taký je hoden, aby sme si jeho synov uctili. Prijmite moju úctu, šľachetný syn Čiech, odo mňa, podtatranského Slovana. Som Záboj Gemerský.“Vojak ten bol Václav Hájny.Takto, hľa, poznali sme sa s ním. Na vyzvanie Zábojovo nechal nemeckého soka osamote, s ktorým sa o právach svojho národa dohadoval, a zasadol si v kolo naše. I viedli sme rozhovor o tom našom veľnárode. Spomínali sme jeho utrpenia a vzájomne potešovali sme sa a kochali sa v nádejach na veľkú budúcnosť rodiny slovanskej.Rozpomienka na tie milé hodiny, ktoré som v kruhu Václava Hájneho strávil, zostane mi navždy požehnaná.Verný syn Čiech naučil ma —dúfať nezdolne v lepšie časy národa.Podivné bývajú rozmary osudu alebo, keď tak chcete, cesty božie v ľudskom živote. Pre rozum smrteľníka, pravda, všetko jedno, či riekneme „rozmary osudu“ a či „riadenie božie“. Rozmarnosť nemá žiadnych ustálených pravidiel — práve v tom záleží jej podstata; riadenie božie nespravuje sa tiež podľa žiadnej Aristotelovej[8]logiky — veď ho práve preto menujeme riadením božím… Vec je teda jedna, len jej meno je dvojaké. Háčik ale v tom väzí, že ak hovoríme o rozmaroch osudu, v tom prípade predstavujeme si osud čo osobu, lebo len osoba môže byť rozmarná. Zosobňovanie osudu je však názor pohanský. Nuž a kresťan sa nemôže dopustiť takého nekresťanstva. Otázka je: či teda ani kresťanský novelista nesmie zosobňovať slepý osud a spomínať jeho rozmary? Na žiaden pád nesmie to činiť, ak je, notabene, perzonifikácia[9]Cnosti, Noci, Chýru (napríklad u Hollého) atď. kacírskym priestupkom proti svätým náukám kresťanstva.Medzitým nechajme stranou takéto suchopárne úvahy, ktoré sú tým zbytočnejšie, čím nepodvratnejšie stojí, že nežijeme v časoch privilégií, ale v aranjuezských pekných dňoch[10]rovnoprávnosti, že nasledovne ani básnik ani novelista nemôže mať za dní našich žiadne privilégium pred inými dobrými kresťanmi k nasledovaniu pohanských názorov…Skutočne sú cesty božie v ľudskom živote nevyspytateľné a krátky rozum človeka ani poňatia nemá o pohnútkach, podľa ktorých spravodlivosť božia rozhodúva nad lósom pozemšťanov. Ľudská krátkozrakosť sa domnieva, že by už i v živote tomto výsledkom cnosti malo byť vždy požehnanie a výsledkom hriechu vždy záhuba a pád. Lež čo vidíme? Na krídlach prečinov povznáša sa svet do lona zemského šťastia, kdežto cnosť alebo zabudnutá alebo potupovaná… bedáriť, žobrať musí. Za zradu na národe spáchanú uložia ťa v ríši jasavej slávy…; naopak — za vernú lásku k národu odmenia ťa hladom a na čelo udrú ti čierny biľag potupy.Takto odmenil svet i vernú rodolásku grófa Rudnického — vyhnanstvom, potupou a hladom. Ó, trpký výsmešok osudu!Ale musím od prvopočiatku vec rozložiť.Prv než by som rozprával, musím ešte o prepáčenie prosiť, že vás opäť chcem zaviesť do svätyne Bakchusovej. Musím vás ta voľky-nevoľky zaviesť, hoci viem, že sa častým uvádzaním krčiem a hostincov môžem stať podozrivým. Nuž ale mňa nebude ženírovať, ak ma za vrúcneho zvelebovateľa Gambrinusovho[11]a zvelebovateľa Bakchusovho budete držať. Len prosím vás, potom nezabúdajte na rovnú mieru, ale pamätajte, že veľkí duchovia bývajú veľkými pijanmi — dôkazov celá kopa — preto i veľkí pijani musia byť veľkými duchmi. Zo svojej strany vďačne prijmem titul veľkého pijana, spojený s titulom veľkého ducha, jeden bez druhého ale nikdy!Dvaja druhovia z prešovského kolégia, medzi ktorými som ja tiež bol, sedeli v hostinci Zborovského pri pohári. Boli veselí, veď práve zložili poslednú polročnú skúšku. Ak sa i nejaký zármutok vmiešal do ich radosti, ten iba stade mohol pochádzať, že na zasvätenie radosti mali primálo grošov. Aspoň „pfiffy“[12]pred nimi postaveného, s „kvasnou“ vodou vyše miery preriedeného vínka prizrejme dokazujú, že tí šuhajovia nebodaj posledných sedem grajciarov obetovali na oltár dobrej vôle.Jednému zo šuhajov sa však po čase národné svedomie začalo búriť. Dešperátny, catonský[13]výraz jeho tváre prezradzoval to zjavne. Klasicko-sarkastický úsmev mu pohrával vôkol jeho úst a malé jeho oči žmurkali s akousi nespokojnosťou spoza okuliarov. V úsmeve úst a v žmurkaní očú vyzradená bola asi nasledovná námietka: „Chlape, my sme fatálni, nesvedomití lumpi! Tých posledných sedem grajciarov sme radšej na Maticu mohli obetovať.“ Námietka to, pravda, základná, ale myslím niečo opozdená. Škoda, že sa ona neozvala vo svedomí šuhajov prv, než sa ku Zborovskému zatárali.Ten druhý z baviacich sa junušov vonkoncom nedal sa mýliť enigmatickou,[14]tajuplnou mlčanlivosťou svojho kolegu, ale o rozličných predmetoch strako-rapotal s mysľou veselou. Na perorácie[15]dostal od druha za odpoveď zväčša ľúby, klasický úsmev, v najlepšom páde krátku, jadrnú, mnohovýznamnú poznámku.Spoločnosť, záležajúca z dvoch osôb, ktorých povaha v jednom alebo druhom ohľade nápadný kontrast tvorí, spoločnosť taká býva obyčajne zaujímavá. Naši dvaja študiózi boli jeden pri druhom tiež dosť zaujímavými figúrkami.Možno, že tejto okolnosti mohli pripisovať ten fakt, že istý šedivý pán, ktorý pri tomže stole sedel, obrátil na nich svoju pozornosť, trpezlivo naslúchajúc mnohorečného a zvedavo skúmajúc mlčanlivého syna múz. A keď ten mnohorečný začal sa i v politike prplať, spomenúc pritom s akousi pýchou kde-tu i Slovanstvo, šedivý starček nemohol sa zdržať, aby sa v besedovanie nezamiešal.„Vy Slovania, pánovia?“ spýtal sa jasno cvendžiacim hlasom v šumne plynnej poľštine.„Áno, sme Slováci a tak aj Slovania,“ odpovedal naponáhle mnohorečný. Ten mlčanlivý pohliadol na cudzinca mnohovýznamne, a hlavou kývnuc, dosvedčoval.I začalo sa besedovanie medzi tromi. Starček rozprával výrečne o svojej nešťastnej „ojczyzne“[16]a hromžil proti „Moskáľovi“.[17]Keď spomínal ojczyznu, mnohokrát si vzdychol a hlas jeho bol až do zaplakania elegický. Ak mu však prišlo na jazyk slovo Moskáľ, tak premenili sa slová jeho v hnevlivý rachot hromu. Lež prednáškou jeho i pri náruživosti previevala akási elegancia.Šuhajovia slovenskí naslúchali rečiam šedivého Poliaka s rozkošou. Tvár mlčanlivého zjavne stávala sa mnohovýznamnejšou. Mnohorečný, ktorý sa rečami starcovými cítil byť inšpirovaný vyššou mocou, začal paralelu ťahať medzi stavom Poľska a Slovenska a dôraz kládol na solidaritu Slovanstva. Starček proti týmto náhľadom nemal námietky, až na jeden dodatok: „Áno, solidarita musí byť medzi nami,“ poznamenal, „ale na žiaden pád nie pod egidou[18]Moskáľa.“ Ku klauzule[19]tejto nebol síce nútený náhľadmi mnohorečného, ale predsa za potrebné uznal zvlášť vyzdvihnúť, že „na žiaden pád nie pod egidou Moskáľa.“A aby klauzulu svoju odôvodnil, prešiel k líčeniu svojich osobných pomerov…„Som emigrant z Poľska,“ hovoril hlasom zlomeným. „Po svete cudzom potĺkať sa musím, lebo som sa opovážil proti tyranovi rameno pozdvihnúť za slobodu nešťastnej otčiny. Mal som majetok, odňali mi ho; mal som dvoch synov, odvliekli mi ich ako hovädá na Sibír a neviem, či im ešte kedy počujem chýru; mal som i kvitnúcu dcéru…, ale o tej nejdem rozprávať, jej prach o pomstu volá… Samotný ako prst utiekol som do šíreho sveta, sotva niečím odiaty, a utisol som sa na milosť cudzích ľudí ako biedny žobrák. A akýže bol môj hriech? Láska k národu a vlasti. Úbohé Poľsko, úbohé!… A ľudia vravia, že to brat, ktorý ťa tak týra a súži!“Pri slovách týchto i mnohorečný šuhaj zamĺkol a mlčal ako ryba vo vode; s ľútosťou hľadel na šedivého starca, v ktorého očiach zahrávali sa perly horúcich sĺz.Onedlho po žiaľnych slovách starcových treba bolo rozlúčiť sa šuhajom. Zvala ich povinnosť. A veď slov útechy krem toho nemali, — tie im na perách primreli.Rozlúčili sa. Vyhnanec pobozkal ich sťa pobratimov.Nedopili ani „pfiff“. Snáď sa báli, že im víno zhorklo od sĺz, čo sa z oka i jednému i druhému vykradli do pohára…Pred rozlúčkou prosili si navštívenku emigrantovu.„Navštívenku nemám,“ odpovedal on, „ale vďačne vám do tobolky zaznačím svoje meno.“ I zaznačil ho.Iste nemalý bol údiv šuhajov, keď doma nasledovné čítali v tobolke:„Na Rudniku hrabia z Bechczyc, Antoni Rudnicki, emigrant.“„Z grófa žobrák!“ poznamenal kolega mlčanlivý, hľadiac na písmená.„A to pre lásku k rodu a vlasti!“ dodal mnohorečný.Tužkou načiarané písmená grófa Rudnického sťa relikvie strážim i teraz v tobolke. Mnohokrát zahľadím sa na ne aučím sa z nich trpieť za národ.Lekcia Rudnického je, pravda, niečo ťažšia než Hájneho úloha![1]kalkul— (z lat.) úvaha, výpočet.[2]„Kolo“— študentský krúžok v Prešove, založený r. 1870.[3]Andrássy,Gyula (1823 — 1890) — od r. 1871 minister zahraničia Rakúsko-Uhorska, známy nepriateľským postojom proti Rusku.[4]emisári— (z lat.) politickí agenti.[5]geniekorps— (z fr.) stavebný sbor (voj. termín.)[6]Mars— v starorímskej mytológii boh vojny.[7]recepis— (z lat.) tuná peniaze.[8]Aristoteles(384 — 322 pr. n. l.) — grécky filozof a učenec.[9]perzonifikácia— (z lat.) zosobnenia neživých predmetov.[10]aranjuezské dni— blažené dni, krásne dni.[11]Gambrinus— vybájený flanderský kráľ, údajný vynálezca piva, patrón krčmárov.[12]pfiffy— poháre; z nem. die Pfeife — fajka (pohár vo forme fajky).[13]catonský— Cato bol prísny rímsky mravokárca; prísny.[14]enigmetický— (z gr.) záhadný, tajomný.[15]perorácia— (z lat.) rečnenie.[16]ojczyzna— (poľ.) vlasť.[17]Moskáľ— prezývka Rusa.[18]pod egidou— (z gr.) pod ochranou, pod mocou.[19]klauzula— (z lat.) dodatok.

Bansell_Z-tych-krajsich-casov.txt

BedárZa jednoho letného večera, po niekolko mesiacoch môjho sobášu, sa to prihodilo, že som, bárs už aj velmi neskoro bolo, bdejúce sedel v izbe mojej, popukávajúc si z fajočky a kedy-tedy si aj zadriemajúc pri románe, ktorý som práve čítal, — aby som si takto, po toho dňa únavnej práci oddychnul.Manželka moja už spať išla, a aj čelaď sa utiahla do svojej komôrky; počul som, keď domové dvere zatvárala.Práve som povstal s operadlovej stolice a počínal som popol z fajočky vytriasať, keď razom zacvendžal zvonek.Pozrel som na hodinky, — bolo tri štvrte na dvanástu. — Hosť tak neskoro neprichádza, teda ma ku nemocnému volajú, — a tak o nočnom pokoji viac reči byť nemôže. Velké bolo ale moje podivenie, keď som pred bránou Sherlock Holmesa videl stáť.— Ty si to, Watson? — prerieknul po tichu. — Neskoro prichádzam, úfal som sa ale, že ťa ešte bdejúceho najdem.— Vstúp len ďalej, starý môj.— Však ver’ si prekvapený, že ma vidíš, niet divu, a jak sa neklamem, doista si aj príjemne prekvapený. — Hm, teda ešte vždy len ten istý tabák fajčíš, ktorý si ešte za slobodna zvyknul. Ten páperový popol na rukáve tvojho kabátu niet možno nepoznávať. Aj to možno, hneď na prvý okamih, pri tebe spozorovať, že si vojančil; a nikdy sa nestaneš pravdivým civilom, keď si neodvykneš vreckový ručník v kabátovom rukáve nosiť. — Chceš mi, na túto noc, prístrešia podať?— Jakoby nie, — priateľu!— Vždicky si mi rozprával, že máš jednu hosťovskú postel, a vidím, že nemáte hostov, lebo len jedon klobúk visí na vešiaku.— Veľmi ma to tešiť bude, keď na noc mojim hosťom ostaneš.— Ďakujem; teda zavesím si môj klobúk. — Veľmi mi je ľúto, že remeselník pracoval u teba; to jakživ neznamená dobreho. Snáď nie vodovod je chybný?— Nie, — plynová rúra dostala dieru.— Ahá! tak! Ten remeselník svojimi dvoma opätkovimi klincami znak zanechal na voskovanom plátne. — Len tak náhodou som to zbadal. Práve tam padol blesk lampy.— Si akiste hladný? Poď, si dačo zakúsiť!— Nie, ďakujem, už som na železnici večeral; ale jednu fajočku tabaku vyfajčím s tebou.Odovzdal som mu moje vrecko na tabák; Holmes si sadnul oproti mne, — napchal si fajočku, — a za krátky čas si mlčanlive popukával. — Vedel som to ale dobre, že v takom pozdnom čase len velmi vážna záležitosť ho mohla sem priviesť, a preto som pokojne čakal.— Teraz, ako to vidím, máš mnoho chorých! — prerieknul, a ma ostrým pohľadom zkúmal.— Veru mnoho; zvláštne dnes som bol veľmi zamestnaný! — odpovedal som mu, — Len tomu neviem pochopiť, odkiaľ to ty vieš?Holmes namyslene sa usmieval.— Veď poznám tvoje obyčaje, milý Watson. Keď máš málo chorých navštevovať, pešky chodiš, keď mnohých, sadneš si na koč. Poneváč ale vidím, že črievice tvoje sú však obnosené, ale nie zamazané, doista máš toľko práce, že si môžeš dovolíť nádhery držania koča.— Výborne! — vykríknul som prekvapene.— Je to hlúpe jednoduché! — odpovedal na to Holmes.— To je len príklad na to, že jak je možno cestou uzatvárania takých výsledkov dosiahnuť, ktoré poslucháča prekvapia. Len treba jednu — druhú maličkosť zamľčať, ktorá je snáď kľúčom celého, a ktorú len my sami zbadáme. Takto konáš aj ty v tých rozprávkach, v ktorých o mojich dobrodružstvách hovoríš, — a týmto spôsobom jednostajne v napnutosti držíš záujímavosť čitateľa. V tomto okamihu aj ja som v tom istom položení, jako tvoji čitatelia: v rukách mojich sú niti najzvláštnejšich udalostí, — nad ktorými si človek voľakedy hlavu lámal. A predsa sa stane, že niektorý spojovací háčik chýba, bez ktorého celkosť zrejme vysvetliť nie som v stave. Ale lapiť musim vec, Watsone, a ju však veru aj lapím!Holmesovi sa oči zaligotaly, a chudú, vpadlú jeho tvár zalial bledavý rumeň. — Za okamih roztvoril sa závoj, ktorý inokedy duševný jeho svet kryl, — a zrejme bolo videť jeho náružitosťou a dráždivosťou plnú, velkú osobnosť.— Keď som sa ale znova na neho pozrel — tvár jeho zas sa zdála byť tak nezmenená, jako jednoho indiána medenej barvy. — A tento výraz jeho tváre bol pričinou tomu, že mnohí to hovorili, že Holmes ani nenie človekom, lež bezdušným strojom.— Úloha, s ktorou sa teraz zaoberam, nenie ľahostajná, — pokračoval Holmes — ba čo viac, niektoré jej čiastky sú priamo mimoriadné. Už sa mi podarilo nazreť do veci, a myslím, že na rozlúštenie takej dlho čakať nebudem. — Keď by si mi chcel pomoc poskytnúť pri poslednom kroku, velmi by som ti bol povďačným.— Vďačne ti to urobím.— Mohol by si isť so mnou zajtra ráno do Alderschotu? —— Jakoby nie. Však Jackson opatri mojich nemocných.— Vtedy ideme s vlakom o 11 hodinách a 10 minútach odchádzajúcim.— To sa môže stať.— Jak si neni veľmi unavený, rád by som ti ešte porozprával, čo sa stalo, a čo musime ešte potom vykonať.— Veru, veľmi som hol ospanlivý, predtým ako si prišiel, — ale teraz som už celkom čulý.— No, však celkom na krátko a len podstatu veci ti rozpoviem. — Snáď si o nej už jedno-druhé aj v novinách čítal. — Jedná sa tu o smrti plukovníka Bardayho, veliteľa 117. pluku; plukovník udajne stal sa obetou vraždy.— O tomto som ničoho nepočul.— Pád sa len pred dvom dňami stal a tak ešte rozchýrený nenie; ale počúvaj len, vec sa takto má:Pluk 117 je, jako to aj ty vieš, jedon z tých najchýrnejšich irských plukov, a ktorý v Krimskej válke a v čas indianského povstánia, opravdivé divy hrdinskosti konal, a aj od tedy sa v každom páde vyznačil. Na čele tohoto pluku, do minulého pondelku, stál James Barday, jedon starý, znamenitý bojovník. Jako obecný vojak vstúpil do armády, ale, pre jeho v indianskom povstáni preukázanú srdnatosť, bol za dôstojnika povýšený. Konečne sa na čelo toho pluku dostal, v ktorom kedysi aj on nosil patron-tašku na chrbte. Plukovník Barday sa ešte jako poddôstojník oženil; dievčenské meno jeho manželky bolo Naney Dewy, — a jej otec bol strážmajstrom pri tom istom pluke. — Je to celkom pochopitelné, že keď mladí manželia (— lebo vtedy ešte obidvaja boli mladí) po povýšení Bardayho v rangu, zaujali ich nový spoločenský stav, prihodily sa časom aj menšie zvady medzi nimi. — Ale tak sa zdá, že obidvaja skoro sa vžili do zmenených pomerov, a hovorí sa, že Bardayka práve tak milou sa stala u pani pluku, jako jej manžel, plukovník, u jeho súdruhov. — Poznamenať musím ešte, že plukovníčka veľmi pekná ženská bola; ešte aj teraz, po viac jako tridsatročnom manželskom živote je nápadne úhľadná.Tak sa zdá, že rodinný život plukovníka Bardayho bol možne najšťastnejší; major Murphy, ktorému väčšiu čiastku dát ďakovať môžem, hovorí, že nikdy nepočul o zvadách, alebo o nedorozumeniach, týchto manželov; vôbec je tá mienka, že zpomedzi obidvoch, Barday miloval vrelej svoju manželku. Manželka jeho ale, bárs aj verná, bola svojmu mužovi a ho aj milovala, — o mnoho menej nežnosti mu venovala. A predsa pred celým plukom stáli jako vzorný obraz jednoho šťastného manželského páru, a nič takého sa nezjavovalo v behu ich života, z čoho by sa bola mohla predvideť prihodená tragédia. Plukovník Barday mal zaiste niekolko neobyčajných ťahov charakteru. Bol on obyčajne veselý, voľný, starý vojak, v niektorých pádoch ale veľkú mstyžiadosť a nesmiernú náruživosť dokazoval. — Oproti jeho manželke sa ale táto jeho chyba nikdy nejavila. — Potom, nie len majorovi, ale aj ostatným dôstojnikom, s ktorými som sa rozprával, nápadná bola tá zvláštna zronenosť, — ktorá ho niekedy celkom premohla.Často sa to prihodilo, že vo veselej schôdzke súdruhov, počas žartu a smiechu, razom utichnul, — jakoby sa ho bola neviditelná ruka dotkla, — a potom dni to trvalo, že bol do najtmavšiej melancholie pohrúžený. Pridrúžil sa ku tomu aj akýsi pôverčivý strach, ktorý na ňom páni dôstojnici udanlive zbadali. Plukovnik sa opravdive desil pred samotou, zvláštne keď sa zotmievalo. — Ináč, pri jeho silnej a zmužilej osobnosti, tento ťah jeho charakteru bol veľmi zvláštny, a pri každom páde veľké podivenie zapríčinil.Prvý batallion 117. pluku od rokov leží v Aldershute. Ženatí dôstojnici bývajú ubytovaní mimo kasárni, a plukovnik cez celý čas držal v prenájme villu Lachine, — ktorá od severného táboru asi na pol mílu bola vzdialená. Dom je kolom do kola zahradou obklúčený, ktorá na západnej strane sotva tridsať metrov je široká a hladí na hradskú. Plukovnik a jeho manželka, kočiš a dve slúžky sú jediní obyvatelia villy: v Barday-ho rodine detí nebolo, aj hostia ju len zriedka navštevovali.Po tomto musím ti porozprávať, čo sa dialo v pondelok večer medzi deviatu hodinu vo ville Lachine.Plukovnička bola rímsko-katholického vierovyznánia, a tak sa zdá, že sa velmi zaujímala o spolek Svatého Jura, ktorého povolánie bolo rozdelovať obnosené šaty medzi chudobnými detmi. — Na osmú hodinu večer bola schôdzka svolaná, — preto sa aj Barday-ho pani s obedom náhlila, lebo tam chcela byť.Keď z domu odišla, kočiš ešte počul, jako sa od jej manžela odoberala a mu sľúbila, že zanedlho sa navráti. Potom zajšla do súsednej izby pre slečnu Morrisonovu, a s touto mladou ženskou odišla na schôdzku, ktorá asi tri štvrte hodiny trvala. O štvrt na desiatú prišla plukovnička domov a pred súsednou villou sa rozlúčila od slečnej Morrisonovej.Na západnej strane villy Lachine je izba pre ranajkovánie, veľké sklené dvere tejto izby sa otvárajú na veľký trávnatý priestor zahrady. Tento priestor oddeluje od hradskej jedon železnou mrežou obtiahnutý múr. — Jaknáhle sa Bardayka navrátila, hneď do tejto izby vošla: okná ešte neboly zatvorené, lebo večerom sa nikto nezdržiaval v tejto izbe; plukovnička sama zažala lampu, potom zacengala, a proti jej doterajšého zvyku, rozkázala chýžnej Jeanette, aby jej jednu šialku čaju priniesla.Plukovnik sedel v jedálni, keď ale počul, že sa manželka jeho navrátila, pošiel ku nej. Kočiš to videl, jako on cez pitvor dnu vstúpil. Od toho času, na žive, nikto nevidel plukovnika.Keď sa chýžna asi po desať minútach neskôr s čajom navrátila, bližiac sa ku dveram, veľkým úžasom začula, že plukovnik a jeho manželka sa náružive vadia. — Klopala na dvere, odpoveď ale nedostala; na to potiskla kľučku, však ale dvere boly zatvorené. — Odbehla nazpät do kuchyne, zavolala kucharku a kočiša, a tak traja vo spolku zdesene počúvali zvadu ich gazdov. Len hlas plukovnika a jeho manželky čuli, a v tom všetci traja súhlasia. — Barday ticho v lámaných vetách mluvil, tak, že tí, ktorí vonku stáli, ani slova rozumeť nemohli, hlas plukovničky bol ale hrozne rozdráždený a rozhorčený; keď ju jej vášeň uchvátila a silnejším hlasom mluvila, zrejme bolo čuť, čo jej manželovi povedala.— Ty naničhodný! — Ty chabý! opakovala to viac razy — no čo že bude, včul, z toho?! Nemôžem s tebou jednoho povetria ssať, ty naničhodný, podlý, chabý mamlas!Na raz počuli strašný výkrik plukovnika, a potom bolo čuť treskot, buchot a úžasný vysk jeho. Badajúc, že sa neštastie prihodilo, hodil sa kočiš do dverí, a celou silou ich chcel vylámať, po čas čoho z nútra jednostajne sa rozliehalo stonanie.Dvere ale boly silné, — a kočiš nevedel si nimi radu dať, tie dve služobničky však, od veľkého strachu, mu pomôcť v stave neboly. Razom kočišovi dobrá myšlienka napadla; vybehnul cez bránu na západnú stranu domu, kde sa sklené dvere na pažiť otvárajú. — Jedno okenné krydlo, jako vždy v lete, bolo otvorené, a tak kočiš bez prekážky sa dostal do izby. — Manželka plukovnika už nebedákala, lež bez pamäti ležala roztiahnutá na kanape. Kým nešťastný plukovník, nohami hore na operadlovej stolici a hlavou dole na zemi, mrtve ležal v krvi pri kachlách.Keď kočis videl, že svojmu pánovi už viac pomôcť nemôže, — prvou jeho myšlienkou bolo otvoriť dvere, — však ale sa mu tu neočakávaná prekážka vyskytnula. Nebolo kľúča v zámku a nemohol ho nikde v izbe najsť. — Nepozostávalo mu nič iného, jako zas cez okno sa preplaziť. Onedlho potom v sprievode jednoho policajta a lekára sa navrátil. V prvom rade preniesli plukovničku, na ktorú všeckie podozrenie padalo, do jej izby. Potom položili mrtvolu plukovnika na kanape, a tak túto, jako aj celú izbu dôkladne preskúmali.Smrtelná, asi dva coly dlhá rana, sa na zadnej lebke starého pána najšla; rana bola, bez pochyby, nejakým tupým nástrojom zasadená. Nástroj tento sa ani dlho hladať nemusel, lebo presne pri mrtvole ležal na zemi jedon podivnej formy, z tvrdého dreva robený kyják s kostennou rúčkou. Mal plukovnik jednu sbierku zbrane, ktorá ešte z tých starých časov pochádzala, ktoré on v coloniálnej službe strávil, a tak policia predpodkladá, že tento kyják má byť čiastkou tejto sbierky. Služobnici však to tvrdia, že tento kyják ešte nikdy nevideli medzi zbraňou, toto ale ešte nič nesvedčí; medzi tolkou cudzotou, jaká sa tam v dome nachádza, mohlo to aj ich pozornosti vyhnúť. Policia ináč nič nápadného nenajšla; najmä nevysvetlitelné bolo to, že zmiznuty kľúč sa ani vo vačkoch Bardaya a jeho ženy, ani inde v izbe najsť nemohol. — Muselo sa poslať pre jednoho zámočnika, aby dvere otvoril.— Teda, takto sa veci maly, — Watsone, keď som v útorok ráno, na žiadosť majora Murphyho, do Aldershutu odcestoval, — aby som policiu pri jej práci napomáhal. — Zaiste mi to odpustiš, že tajomstvo toto už tak i tak dosť zaujimavé bolo, ale moje spozorovánia ma skoro presvedčily, že ono v skutočnosti je o mnoho obdivuhodnejšie, jako sa z počiatku zdálo.— Predtým nežli by som bol izbu prehliadol, pod krížne otázky som vzal služobnikov, skrz čo sa aj dokázaly odo mňa spomenute fakty. — Len služka Jeanetta sa pamätala na jednu okolnosť, o ktorej doteraz reči nebolo. Ona totižto hovorila, že vtedy, keď ešte sama stála pred dvermi, jej pán a pani vnútri tak ticho rozprávali, že ani jedno slovo rozumeť nemohla a len z tónu reči to tušila, že pán a pani sa vadia. — Keď som ju ale stále nútil, aby sa rozpamätovala, napadlo jej, že jej pani dva razy to meno „Dávid“ vykrikla. — Toto je dačo vyznamuplného, lebo nám ku odhaleniu pričiny zvady sľužiť môže. Totižto krstné meno plukovníka bolo James. To ale, čo najväčšim dojmom bolo tak na slúžebnikov, jak aj na policiu, bola hrozne zohavená tvár plukovníka. Také zdesenie a nevysloviteľný strach sa javil na týto tvári, že viac osôb len od tejto strašnej vidiny omdlelo. On musel svoj okrutný osud predvideť, a to ho tak zdesilo. Toto dosvedčuje čiastočne aj náhlad policie, a dovoluje predpokladať, že plukovnik videť musel, keď ho jeho manželka vražedlným úmyslom napadla. Ta námietka, že rana sa na zadnej lebke nachádzala, nič neznamená, lebo Barday, aby úderu vyhnul, mohol sa aj obrátiť… Paňu vypočuť nebolo možno, lebo ju nervová horúčka premohla, a v tom čase bez pamäti bola.— Slečna Morrisonova, sprievodom ktorej sa, — jako to vieš — pani Bardayka ten večer z domu vzdialila, nemohla byť, — dla mienky policie, — príčinou tej zlej nálady, v ktorej sa ona domov navrátila.— Keď som toto všetko vyšetril, sadel som si tam, a zakiaľ som niekoľko fajok tabáku vyfajčil, v duchu som sa snažil, podstatné fakty od pobočných okolností oddeliť. Bez pochyby najvýznamnejším bodom sa ukazovalo zriedkavé zmiznutie kľúča. — Vzdor najusilovnejšiemu hľadaniu nebolo ho možno v izbe najsť, a tak ho musel voľakto odstrániť. To ale ani plukovnik, ani jeho pani vykonať nemohli, čo aj ináč celkom zrejmé bolo. Teda jedna tretia osoba bola v izbe; táto mohla len cez okno prisť dnu, a tak som v tej nádeji bol, že lebo vnútri, lebo vonku na pažiti musím prijsť na stopu tejto tajuplnej bytnosti. Dla mojej už toľko razy dokázanej methody, ktorú ty tiež poznáš, Watsone — som pokračoval, a dla tejto som všetko do pohybu uviedol. Konečno som aj vskutku jednu stopu našiel, ktorá ma celkom prekvapila. Niet pochybnosti, že v izbe voľajaký chlap musel byť; — na päť všeliakých miestach som vypátral jeho šlapaj: jednu na hradskej ceste, na tom mieste, kde on cez nizký múr preliezol, dve na pažiti a dve celkom slabé, na zafarbených doskách pri tom okne, cez ktoré on dnu vojsť musel. Cez pažiť rýchlo musel on kráčať, lebo tam špice z jeho črevíc boly hlbej vtlačené než opätky. A pri tom všetkom som sa tak nedivil tomuto chlapovi, jako jeho spoločníkovi.— Jeho spoločnikovi?Holmes vytiahol jedon velky hárok hodvábného papieru z vačku a rozložil ho opatrne cez svoje koleno.— Čo mysliš, čo to má znamenať? — pýtal sa ma. Na papiere bolo vidno odtisk šlapají jednoho malého zvieraťa. Zrejme bolo rozoznať z päť čiastok pozostávajúcu hromádku, tak aj prítomnosť dlhých nechtov; každá jedna hromádka mohla byť tak veľká, jako jedna ližička na ľahôdky.— To bol pes — som prerieknul.— Už si to voľakedy počul, že psy po zaclonách sa plazia? Stopy zvieraťa to svedčia, že sa to tak stalo.— Bola to teda opica?— Tá nemá takých nôh.— Teda čo to mohlo byť?— Ani pes, — tým menej kočka, lebo opica, — vôbec žiadny taký stvor, ktorý my poznáme. — Pokúsil som sebe zviera dla rozmerov predstaviť. — Tu sú štyri odtisky — zviera vtedy ticho stálo. Od prednej nohy po zadnú činí nie menej jako pätnást colov. — Keď k tomu dodáme ešte krk a hlavu, tak máme jedno, najmenej dva šúchy dlhé zviera, a možno, že ešte dlhšie, jak aj chvost malo. Teraz dávaj pozor na ostatné rozmery: zviera sa pohybovalo, a tak sa dozvieme, aj o dlžke jeho kroku; táto nikde nesiaha vyše troch colov. Z toho môžeme to uzatvárať, že zviera bolo veľmi dlhé a malo nepomerne krátke nôžky. Bohužial, — nebolo tak srdečné, že by nám bolo ešte aj vzorku jeho vlasov nechalo. Však ale, čo sa týče jeho podoby, tá asi taká bola, jakú som ti ju opísal, a zviera bolo mäsožravé.— Z čoho to ty vieš?— Lebo ono po záclone nahor liezlo. Jedon kanárik v klietke bol na okne; zaiste sa k nemu dostať chcelo.— Nuž! a jaké zviera to byť mohlo?— Hja! keby som mu ja meno vedel, už by mi to dopomohlo vec objaviť. Pravdepodobne patrí ono do druhu lasíc; — len že je ono väčšie, jako všetkie zvieratá, ktoré do druhu tohoto patria, a ktoré som ja videl.— Ale v jakom poťahu má stáť toto zviera so zločinom?— To je ešte tiež neni objavené. Na každý pád, jako to aj vidiš, sme už mnoho dosiahli. Už vieme to, že jeden človek z hradskej cesty, pozoroval na zvadu medzi Bardayom a jeho ženou, — že okenice neboly zatvorené, a že v izbe lampa horela. Ďalej vieme, že tento človek bežal cez pažiť, že ho jedno neobyčajné zviera sprevádzalo, že cez okno vošiel do izby, a že Bardayho na zem zrazil, jak sa len to nestalo, že plukovník už od samého pohľadu strachom na zem nepadnul, a si rohom kachiel do zadnej lebky dieru neobil, čo tiež sa stať mohlo. Konečne aj to vieme, že pri odchode izbenný kľúč so sebou vzal.— Po tvojich podániach mi je vec ešte nezrejmejšou jako predtým — som poznamenal.— Máš pravdu. To jedine to znamená, že záležitosť je o mnoho zapletenejšia, jako sa to pri počiatku zdalo. — Odhodlal som sa teda, po dokonálej rozvahe, raz z celkom iného ohľadu zkúmať pád. — Ale už som ťa veru až veľmi o tvoj nočný pokoj olúpil — Watsone, môžem ti to tak dobre aj zajtrá ráno rozprávať, keď pojdeme do Alderschotu.— Odpusti! Keď si už v tvojej rozprávke tak daleko prišiel, — nemôžeš práve v prostriedku stáť ostať.— To je už isté, — že Bardayka sa v najlepšej svornosti od jej manžela rozlúčila, keď o pol osmej hodine z domu odišla. Však síce ona nebývala veľmi nežná, jako som to už aj spomenul, ale kočiš to dobre počul, keď ona svojmu manželovi priateľským hlasom „S Bohom!“ povedala. Aj to bolo tiež isté, že hneď, jako sa navrátila, do tej izby sa utiahla, kde istá bola, že sa so svojim manželom neside; — že si šialku čaju rozkázala — (obyčaj ženských aby si nervy uspokojily) — a že, keď jej manžel ku nej prišiel, mu najväčšie výčitky robiť počala. Uveriteľné je teda aj to, že medzi pol osmou a devátou hodinou sa dačo takého prihodiť muselo, čo jej city oproti nemu celkom premenilo.— Poneváč slečna Morrisonova, po čas tejto pol druhej hodiny, ustavične s Bardaykou spolu bola, môže sa predpokladať, že ona niečo o tejto veci vedieť musí, a keď to ona hneď aj desatrazy tají.— Moja prvá mienka tá bola, že sa čosi medzi starým Bardayom, a mladou Morrisonovou zaplietlo, o čom sa táto plukovničke, idúcky s ňou, priznala. Z tohoto sa dá vysvetliť jej hnev, ktorý ju pri jej návrate opanoval, tak aj to tvrdenie tejto slečny, že sa ničoho neprihodilo. Ale z druhej strany zas protimluvilo tomuto to narážanie na Davida, a tá nežná láska, ktorou sa plukovnik, — jako to vševedomé bolo, — oproti svojej manželke choval; o výstupe toho druhého človeka ani reči byť nemusí, ten s predbežnosťámi v žiadnom poťahu stáť nemusel. Ťažko mi bolo na silnú pôdu naďapiť, — ale som sa predsa zriekol tej mienky, že by dajaké dohodnutie bolo medzi plukovnikom a slečnou Morrisonovou, — toho presvedčenia som ale nevzdal, že ona by predsa mohla vysvetlenie dať o tom, prečo sa Bardaykyiné city oproti jej manželovi tak rapidne na nenávisť premenily. — Som sa teda odhodlal, navšteviť slečnu Morrisonovú, aby som jej vysvetlil, že som celkom toho presvedčenia, že ona je v stave svetlo zažať v tejto záležitosti. V pade tom, že by vypoveď odoprela, bude jej priateľkyna pre vraždu zažalovaná, a musí sa pred súd dostaviť.— Slečna je jedno útlé, štíhle stvora, má belavé vlasy a je bojazlivého pohľadu, pri tom všetkom má dosť ostrovtipnosti a zdravého rozumu. Za malú chviíľu mlčanlive a zamyslene hladela pred seba, ale rapidne vzhliadla na mňa, pevne na mňa pozrela, a udala mi tú podivnu zprávu, ktorú ti chcem, jako len možno zkrátka porozprávať.— Mojej priateľkyne som zasľúbiť musela, že vec neprezradim, — a ja moje slovo som zvyklá aj zadržať“ — odvetila — „poneváč ale sa tu o jedno ťažké obvinovanie pani Bardayky jedná, a ona z pričiny jej nemoce svedčiť v stave nenie, za povinnosť si pokladám, sľub prestúpiť. Ja jej pomôcť chcem, na koľko to možné je, a preto vám chcem obšírne všetko to porozprávať, čo sa v pondelek večer stalo.— My sme zasadnutie Missie tak asi o tri štvrte na devátu zanechali, — a nazpät idúc sme museli cez Hudsonovú ulicu isť, ktorá v tom čase tichá a prázdna bola. Na ľavej strane ulice jedna jediná lampa horela; keď sme sa ku nej bližili, v ústreti nám prišiel jedon človek, ktorý celkom zbedáreny vyzeral. Hlava mu hlboko v pleciach ležala, kráčal sklonenými kolenami a skriveným chrbtom, a niesol jakúsi truhlicu na pleciach. Za ten čas, čo sme ho predbehli, díval sa nahor, lesk svetla padal na nás, on stáť zostal a hrozným hlasom skriknul: — Bože môj, to je Naney! — Pani Bardayka jako smrť obľadla a skoro na zem sa srútila, keď by ju ten strašný bedár nebol zadržal. Už som chcela policajta volať, keď som ku môjmu veľkému podiveniu spatrila, že sa ona celkom zdvorilo s ním rozpráva.— Jindrich! — hovorila ku nemu traslivým hlasom — už od tridsať rokov ťa za mrtvého držím.— A já som to aj — odvetil on — a zima ma celú prenikla nad zvukom jeho hlasu. Tmavou a odpornou sa stala tvár jeho, a hnevlivý pohľad jeho očú aj dnes ešte ma v spánku desí. — Vlasy a bradu mu už husto preskakovala šedina, kožu mal už zvädlú a od vráškov skrčenú.— Prosím ťa, iď málo napred — preriekla pani Bardayka ku mne; — mám dačo sa rozprávať s týmto človekom. Nemaj strachu o mňa! — Bárs sa ona, aj veľmi premáhala, aby pevným sa zdal jej hlas, perny sa jej predsa triasly, a vyzerala bľadá ako smrť.— Ako si žiadala, tak som aj konala, a tak obadvaja pár minút sa spolu shovárali. — Zanedlho Bardayka nesmierne rozhnevaným pohľadom kráčala dole ulicou, bedára som ale videla pri lampovom stlpe stáť, kde jako zbláznený zúril, a stisknutými päsťami sa hrozil. — Ona, až po dvere našho domu, ani slova nepreriekla, potom ma za ruku chytila, a ma prosila, aby som o tomto stretnutí nikomu nič nepovedala. — To bol môj starý známy, ktorý vo svete na vnivoč prišiel — poznamenala. Keď som jej moje mlčanie o veci zasľúbila, ma pobozkala, a od toho času som ju viac nevidela.— A tak, teraz už všetko viete, čo som pred policiou zamlčala, — lebo som ani tušenia nemala o tom nebezpečenstve, ktoré mojej panej hrozilo. Viem, že jej to len osožným byť môže, keď sa úplná pravda dokáže.“— Lúčom v tmavej noci bola pre mňa vypoveď slečny Morrisonovej, to si, Watsone, — mysleť môžeš. Všetko to, čo doteraz žiadného súvisu nemalo, sa včul ľahko dá do radu postaviť, a tak sa mi zdálo, že už mám akejsi predtuchy o priebehe celého pádu. Videl som, že mojím prvým krokom musí byť, vynajsť toho človeka, ktorý tak veľký dojem učinkoval na paňu Bardayku. Jestli sa ešte v Alderschute zdržiava, to ťažkou úlohou nebude. Tam pomerne len málo ľudi býva z mešťanského stavu, a potom aj to je isté, že na takého bedára sa každý ľahko rozpamätá. — Jedon celý deň som mu bol za pätami, a ešte pred nooou som ho vynajšol. To sa, Watsone, len dnes večerom stalo. Meno tohoto človeka je Jindrich Wood, a býva v prenajatom dome v tej istej ulici, v ktorej sa dámy s ním stretly. Ešte len päť dní je tomu, čo tam býva. Domácej panej som sa jako úradník predstavil, ktorého povinnosťou je bytové lístky vyplňovať, a o všeličom sme sa shovárali. Zamestnanie tohoto človeka bolo kankliarstvo a čarodejnictvo, jako noc nastane, pochodi všetkie krčmy a predstavenia dáva. V truhlici nosi jedno zviera, od ktorého domáca pani zda sa veľmi báť, lebo že ona nikdy takého zvieraťa nevidela. — Toto zviera on, — jako mi to ona zdelila, — pri jeho predstaveniach potrebuje. Aj to mi povedala, že tomu ona ani pochopiť nemôže, jako sa človek takými skrivenymi údy vyživiť v stave je; niekdy o akejsi celkom cudzotnej reči mluvi, a po čas posledných dvoch nôc počula ho v jeho spálni stonať a usedavo plakať. Peňazí mu neschádza, a dal si aj u nej istý obnos schovať, medzi ktorým sa aj jedna zriedkavá minza nachádza. — Tuto minzu mi ona aj ukázala, — a pomysli si, Watsone, bola to jedna indická rupia.— Teraz teda už, — chlape môj milý — vieš dôkladne jako sa veci maju, a k čomu ťa ja potrebujem. Je to svetlé jak slnce, že tento človek zdaleka nasledoval dámy ten večer, a cez okno sa díval na zvadu manželov.On ku oknu pribehol, a zviera z truhlice vyskočilo. — Tu sa nedá ničoho pochybovať, ale čo sa potom ďalej dialo v izbe, o tom nikto iný vývod dať nemôže, jako on sám.— A ty sa to od neho chceš dozvedieť?— Pravda že — ale v prítomnosti jednoho svedka.— A ja mám byť tým svedkom?— Áno, keď nič proti tomu nemáš. Jestli vie objasniť vec, je dobre, keď by sa ale protivil, nič iného nepomôže, jako zaopatriť si rozkaz na zatknutie.— Odkiaľ to vieš ale, — že sa ešte tu zdržiava a že my ho aj vynajdeme?Už som potrebné kroky porobil. Niektorí z mojich mladíkov už na neho z Bakerovskej ulice strážia, a kde sa on len pohne, všade mu za pätami pojdú. My ho — Watsone — zajtrá v Hudsonovej ulici najdeme. Ale teraz by som naozaj velmi prehrešil, keby som ti už konečne aj spánku nedožičal.Len málo sme tú noc spali; už okolo poludnia, sme sa ustanoveli na javisko smutnohry a hneď sme sa poberali na cestu do Hudsonovej ulice. Holmes dobre znal svoju náladu zatajiť, teraz som ale na ňom predsa zbadal, ako sa on sám namáhal svoju rozčúlenosť zadusiť; aj ja som pocitil v mojich nervoch akejsi loveckej napnutosti aj akéhosi duševného pôžitku, ktorý ma vždicky opanoval, keď som sa v jeho vyšetrovaniach zúčastnil.— Tu je cesta — poznamenal, keď sme uhlom zabočili a pred nami jednu Krížnu ulicu s dvojposchodnými domami z tehiel zazreli.— No! a tu práve ide aj Simpson, mi dačo oznámiť.— On je vnutri — pane Holmes — prehovorilo jedno pouličné chľapča, ktoré nám v ústretie bežalo.— Výborne, Simpsone! — odpovedal mu môj priateľ, pohladkávajúc mu hlavu. — Poď teraz, Watsone —; toto je ten dom. — Poslal svoju návštevenku dnu, a dal odkázať, že sa jedná o jednej veľmi vážnej záležitosti.Nato, o pár minút pozdej, stáli sme pred človekom, k vôli ktorému sme sa na túto cestu vybrali. Vzdor teplému povetriu čupil pri ohni, a v izbe bolo tak teplo jako v peci. — Zcela skrútený sedel na stolici, zrejme bolo vidieť, jak veľmi je zbedárená jeho podoba, a predsa bolo na jeho schudnutej, od slnka ohorenej tvári badať stopy minulej krásy. S jeho so žltým podliatymi, zlostnými očami nedôverive pozieral po nás, a bez toho, že by bol len slova preriekol, alebo sa pozdvihnul, ukázal na dve stolice, ktoré v izbe stály.— Keď sa nemýlim, — vy ste pán Jindrich Wood z Indie — oslovil ho Holmes v zdvorilom hlase. — By som rád s vami dačoho o smrti plukovníka Bardaya prehovoril.— Čože by som ja mal o tom vedieť?— Práve to musím hladeť vyšetriť. — Lebo keď vec táto objasnená nebude, bude pani Bardayka, ktorú vy od dávna dobre poznáte, pravdepodobne pre vraždu zažalovaná.Chlap sa nato velmi zlakal.— Ja neviem kto ste vy — ohlásil sa, — ani to neviem, odkiaľ ste sa dozvedeli o tom, čo viete; — ale je to pravda, čo vy hovoríte? — Môžete to aj prisahou potvrdiť?— Tak je, len na to sa čaká ešte, aby ku pamäti prišla, a potom bude zatknutá.— Bože všemohúci! — Aj vy patríte ku policii?— Nie!— Čo vás tedy do veci?— Každý musí na tom byť, aby sa nespravodlivosť nestala!— Na moje čestné slovo vám hovorím, — ona ju nevinná.— Tedy ste vy vrahom!— Nie, nie som.— Kto že teda zavraždil plukovnika Bardayho?— Trest boží ho dostihnul. Ale vám aj to poviem, že keby som mu ja bol hlavu prebil, jako som to aj zrobiť mienil, len to by sa mu bolo stalo, čo si on u mňa len hojne zaslúžil. Keby ho nebol strach jeho zlého svedomia na zem srútil, neomylne moje ruky by boly jeho krv vylialy. — Chcete aj jeho históriu počuť odo mňa? — No dobre! Niet to žiadnej príčiny, aby som hu zamľčal; čo vám teraz rozprávať budem, nebude mi k haňbe.— Teraz ma tu vidíte pred vami sedeť s mojim krivým chrbtom, a na mojom celom tele nenie jednoho rovného rebra, ale aj to vedieť musíte, že boly časy, keď desiatnik Jindrich Wood bol najstatnejším vojakom 117. pluku. — Ležali sme vtedy táborom v Indie, to miesto sa menovalo Bhurthee. — Len nedávno umretý Barday bol poddôstojníkom v tej istej stotine, pri ktorej som i ja služil; — zbožňovanou krásou pluku bolo ale to najkrajšie dievča na svete, Naney Devoy, dcéra šikovatelová. Dvaja závodili o jej ruku, ona ale len jednoho milovala. Vy ma tu jako jednoho chudobného bedára vidíte skrčeného sedeť pri ohni, a tak zaiste sa aj zasmejete, keď vám poviem, že ona mňa milovala, lebo sa jej moja hezká postava páčila. Jej srdce mne patrilo, otec si ale do hlavy vzal, že sa ona musí za Bardaya vydať. — Ja som bol ľahkomyselný vetroplach, on ale bol vzdelanejší a u jeho predstavených bol dobre zapísaný. — Dievočka ale pri mne držala a bola mi vernou, — a už som sa zdal istým byť, že mojou bude, keď sa povstánie strhlo, a v krajine pekelné hrúze zúriť počaly.— Náš pluk bol v Burthee zatvorený s jedným delostreleckým oddielom, jednou Sikhskou stotinou a húfami občanov, ženských a detí. — Desattisic povstalcov stálo okolo mesta, jako kŕdeľ poľovácich psov okolo ulapenej zveriny. V druhom týždni obleženia nastal nedostatok vody, otázka teraz tá bola, či že možno nám bude spojiť sa s generálom Neillom, ktorý od vrchu krajiny tiahol so svojou armádou.— Prebiť sa nám všetkým so všetkými ženami a detmi ku nemu, bolo vec úplnej nemožnosti; na oslobodenie sme len v tom páde mysleť mohli, jestli jeho armáda dôjde. V tejto núdzi som predstúpil, a hlásil som sa, že pokus urobím, preplaziť sa až ku generálovi Neillovi, a ho upovedomiť o našom smutnom položení. Môj návrh bol prijatý, a poneváč Barday lepšej znal okolie, o plane som sa s ním porozprával, a on mi aj dráhu, na ktorú som sa mal vrhnuť, presne naznačil, — aby som cez čiaru povstalcov preisť mohol. Ešte tej noci o desiatej hodine som sa na cestu vybral. Jednalo sa o oratovanie života desattisíc ľudí, ale ja som pri tom všetkom len na ňu myslel, keď som sa vo tme, cez hradné múry plazil.— Moja cesta viedla cez riečište jednoho vyschnúteho potoka, v ktorom som sa úfal pred posadkovou strážou skryť; keď som ale okolo jednoho rohu zabočil, rovno som padol do rúk šesť mužov, ktorí tam vo tme na mňa číhali. Razom som bol na zem srúteny, a na rukách a nohách zaviazaný. Viac zroňujúco učinkovalo ale ešte to na mňa, že aknáhlo som ku pamäti prišiel, a som rozhovor týchto mužov načúval, dobre som z neho vyrozumel, že ten istý môj kamarát, ktorý mi cestu vyznačil, pomocou svojho domorodého sluhu ma zradil a nepriatelom vydal.— Pri tomto odseke mojej historie nemusím dlho meškať. Mesto Burthee bolo v jedon deň neskôr skrz generála Neilla oslobodené, mňa ale povstalci zavliekli do ich skrýše, a mnoho rokov prešlo, až som zase bielého človeka uvidel. — Hrozne ma trápili; robil som pokusy ku uprchnutiu, ale ma lapili a znova ma mučili. — Že ako som bol mučený, to vy na mne sami vidíte. Niektorí z týchto ľudí uprchli do Nepala a odvliekli ma so sebou; pozdej sa vtiahli do vrchov. — Tamojší domorodí ľudia pozabíjali povstalcov, a ma dlhy čas nútili otrocké roboty prevadzať. Konečne som predsa uprchnul, ale namiesto ku juhu, vandroval som k severu, až som do Afghanistanu prišiel. Tam som sa roky túľal, až som prišiel do Pandšabu kde som najviac medzi domorodými býval, a sa z čarodejstva živil, ktoré som sa tam naučil.— Na čo by som si bol prial, ja poľutovaniahodný bedár, do Anglie sa navrátiť, a mojich starých kamarátov navštíviť? — Ani žízeň za pomstu ma na to mať v stave nebola. — Aj to bolo tak dobre, že Naney a moji byvalí súdruhovia si mysleli, že som o život prišiol, — načo by sa mali dívať na mňa úboheho, na barlách čuchráceho! Nikto nepochyboval o mojej smrti, a mne to tak aj milo bolo. — Dozvedel som sa, že Naney sa stala manželkou Bardayho, a on v range rýchle sa dvíhal, — ale ešte ani to mi nebolo v stave jazyk môj rozviazať.— Keď ale staroba sa zjaví, — človek za vlasť túži. Roky sa mi snívalo o krásnych lúkach a krovinach Anglie, a konečne som rozhodol ich ešte pred mojou smrťou znova uvidieť. Peňazí som mal dosť, aby som sa tam dostal; a tak som prišiel sem medzi vojsko, kde mi výrobku neschádza, lebo viem, čo je ich pôzítok. —— Vaše podanie je veľmi zajímavé — poznamenal Sherlock Holmes.— O vašom stretnutí sa s paňou Bardaykou, a jako ste sa znova s ňou poznali, som už počúl. — Teraz ale ste vy za ňou išol až po dom, zazreli ste cez okno, jako ona jej manželovi výčitky robila, — a pravdepodobne ho pre jeho potupné chovánie sa oproti vám na odpovuď tiahla. Vy ste sa na to hrozne rozhneval; náhle ste prebehol cez pažiť a vrútil ste sa do izby.— Áno, to som urobil, pane môj! A ako ma Barday zazrel, ohromne sa mu tvár jeho zohavela. Prekotil sa a prebil si hlavu na kachľovom železe, duša ho ale už pred tým zanechala. Už ako padal javila sa mu smrť na tvári. Už moje čiré dostavenie sa, sťa otráveného šípu, mu prebodnulo hriechmi obťažené srdce.— A potom?— Potom zamdlela Naney, vyňal som jej kľúč z ruky, aby som dvere otvoril a pomoc priniesol. Po krátkej rozvahe ale za lepšie som uznával uprchnuť; podozrenie veľmi na mňa padalo, a keď ma chytia, tajnosť moja výjde na javo. Chytro som do vačku schoval kľúč, a kým som za Teddym lovil, vypadla mi palica z ruky. Sotva som Teddya do truhlice vovábil, z ktorej bol vyskočil, som sa aj cvalom s miesta poberal.— Kto je to ten Teddy? — spýtal sa Holmes.— Bedár sa napred ohnul a otvoril dvere jednej pri ňom sa nachádzajúcej truhlice. Z truhlice vybehlo jedno pekné, červeno-barnavé zviera; malo ohybný, štíhly vzrast, dlhý, tenký nos, krátke nôžky, ako vydra. — Z hlavy mu ligotaly tie nádhernejšie červené oči.— Však je to indická mangusta! som poznamenal prekvapene.— Mnohí ho tak menujú, — mnohí ho ale ichneumonom volajú — podotknul bedár. Ja som ale v tej mienke, že Teddyho meno je hadolapač. Za okamih ulapí kobru. Mám tu jednu kobru bez jedovatých zubov, túto musí každý večer ulapiť, ku velkej zábave vojakov. — Máte sa ešte dačo iného spýtať, pane?— Môže byť, že sa ešte budem museť na vás obrátiť, ažby sa dačo vážneho prihodilo u paní Bardayky.— A vtedy, prirodzene aj svedčiť budem.— Mimo tohoto, odkryť staré hriechy mrtvého, keď aj hneď tak potupné boly, — by cielu neslúžilo. Vy aj tak máte to zadosťučinenie, že ho svedomie pre jeho zločin cez tridsať rokov hrýzlo. Ale práve tam ide major Morphy. S Bohom, Woode! Musím sa dozvedeť čo sa stalo od včerajšku?Dostihli sme majora priam ako zabočil okolo uhlu.— Oh! vy ste to Holmes? Počuli ste to už, že všetok krik bol zbytočným?— A to prečo?— Pitvanie mrtvoly sa priam teraz dokončilo. — Lekárska zkúška bezpochybne dokázala, že Bardayho šliak porazil na srdce. — Kľúč veci, — ako to vidíte, bol teda veľmi jednoduchým.— Tak teda? veru máte pravdu, podivne ľahko to bolo vynajsť! — odvetil usmievave Holmes. Poď Watsone, — ja myslím, že v Alderschute nás už netreba.— Len to jedno ešte: celkom nerozumiem, — som poznamenal, idúc ku nádražiu, — ako to byť mohlo, že bars sa plukovník menoval Jamesom, a bedár Jindrichom, predsa sa meno David dostalo do veci?— Vidíš, milý Watsone! Z tohoto jednoho mena, by som bol mal vynajsť celú vec, keby som bol ozaj takou kapacitou, za akou ma ty v tvojich knihách opisuješ. — To meno David zaiste bolo vyrazom tažkej výčitky.— Výčitky?— Áno. Aj kraľ David upadol mnoho ráz do hriechu, a raz práve do takeho ako aj šikovatel James Barday. Pamätáš sa na udalosť Urie a Betsaby? — Ja som niet celkom zbehlý v biblii; ale ak sa nemýlim, v prvej, lebo v druhej knihe Samuela môžeš čítať túto udalosť.Konec.

Doyle_Bedar.html.txt

Hlava prváPred niekoľkými rokmi na jednom zo svojich vidieckych majetkov žil starobylý ruský pán, Cyril Petrovič Trojekurov. Jeho bohatstvo, znamenitý rod a sväzky dodávaly mu veľkej váhy a vplyvu v gubernii, v ktorej sa nachodilo jeho imanie. Rozmaznaný všetkým, čo ho obkolesovalo, privykol popúšťať voľnú uzdu každému hnutiu svojho zápalistého rázu a všetkým myšlienkam svojho dosť obmedzeného umu. Susedia radi hoveli jeho chúťkam; gubernskí úradníci chveli sa pri jeho mene. Cyril Petrovič prijímal všetky dôkazy plazivosti a podlízavosti ako povinnú daň. Jeho dom bol vždy plný hostí, hotových zabávať a rozveseľovať ho v jeho panskej nezamestnanosti a prázdnej zaháľke a sdieľať jeho hlučné a niekedy bujné radovánky. Nikto sa neodvážil odoprieť jeho prihláseniam alebo nezjaviť sa v isté známe dni s povinnou úctou na dedine Pokrovskom. Cyril Petrovič bol veľmi pohostinný a naproti mimoriadnej sile svojich fyzických spôsobností raz, dva razy týždenne trpieval na objedenosť a každý večer bol podpitý. Máloktoré z jeho dvorových dievčat vyhlo rozkošníckym pokušeniam päťdesiatročného staríka. — Okrem toho v jednom z krídel jeho domu žilo šestnásť chyžných, zamestnávajúcich sa ručnými prácami, patriacimi ich pohlaviu. Okná v krídle boly zahradené drevenými mriežkami; dvere sa zavieraly zámkami, ktorých kľúče opatroval sám Cyril Petrovič. Mladé pustovnice v ustálené hodiny chodily do sadu a prechádzaly sa pod dozorom dvoch stareniek. S času na čas Cyril Petrovič niektoré z nich vydával a na ich miesto prichádzaly nové. So sedliakmi a s dvorovými zaobchádzal prísne a rozmarne; pritom všetkom boli mu oddaní: pýšili sa bohatstvom a slávou svojho pána a so svojej strany si dovoľovali všeličo proti svojim susedom, spoliehajúc na jeho silnú záštitu.Každodenné zamestnania Trojekurova záležaly v rozvážaní sa po jeho priestranných majetkoch, v dlhotrvajúcich hodovaniach a figliarstvach každodenne vymýšľaných, ktorých obeťou býval obyčajne nejaký nový známy, hoci nevyhli im vždy ani starodávni priatelia, okrem jedného: Andreja Gavriloviča Dubrovského. Tento Dubrovský, gardový poručík vo výslužbe, bol mu najbližší sused a vládol sedemdesiatimi dušami poddaných. Trojekurov, pyšný aj v styku s ľuďmi najvyššieho stavu, vážil si Dubrovského naproti jeho skromnému postaveniu. Kedysi boli kamaráti vo vojenskej službe a Trojekurov znal zo skúsenosti nepoddajnosť a rozhodnosť jeho charakteru. Slávny rok 1762 rozlúčil ich nadlho. Trojekurov, príbuzný kňažnej Daškovej, postúpil; Dubrovský, v rozrušenom položení, bol nútený ísť do výslužby a osadiť sa v ostatnej svojej dedinke. Keď sa Cyril Petrovič o tom dozvedel, navrhol mu svoju podporu a záštitu, ale Dubrovský sa mu poďakoval a ostal chudobným, ale neodvislým. O niekoľko rokov zatým Trojekurov, ako generál-anšéf vo výslužbe, prišiel na svoj majetok, i shľadali sa a vzájomne sa z toho tešili. Od tej chvíle každý deň bývali spolu a Cyril Petrovič, ktorý odjakživa nikoho nepoctil svojou návštevou, zaviezol sa bez ceremónií do chalúpky svojho starého kamaráta. Ako rovesníci, narodení v tom istom stave, vychovaní jednako, boli čiastočne podobní v charaktere i v náklonnostiach; v niektorých ohľadoch aj ich sudba bola jednaká: obaja sa oženili z lásky, obaja skoro ovdoveli, u obidvoch ostalo po dieťati. Syn Dubrovského sa vychovával v Petrohrade, dcéra Cyrila Petroviča rástla pred očami otca, a Trojekurov často hovorieval Dubrovskému:„Počuj, brat Andrej Gavrilovič, keď sa tvoj Vladko podarí, dám mu za ženu Mašu, hoci by bol holý ako sokol, alebo chudobný ako kostolná myš.“Andrej Gavrilovič krútil hlavou a obyčajne odvetil:„Nie, Cyril Petrovič, môj Vladko nie je ženích pre Máriu Grilovnu. Chudobnému zemančekovi, ako je on, je lepšie vziať si za ženu chudobnú zemančičku a byť hlavou v dome, ako sa stať poslíčkom rozmaznanej ženušky.“Všetci závideli shodu, ktorá panovala medzi pyšným Trojekurovom a jeho chudobným susedom a divili sa smelosti tohto, keď on za stolom u Cyrila Petroviča zrovna vyslovoval svoju mienku, nestarajúc sa o to, či ona protirečí mienke domáceho pána alebo nie. Niektorí pokúsili sa ho v tom napodobniť, no Cyril Petrovič zastrašil ich tak, že im navždy odohnal chuť na také pokusy, a Dubrovský ostal sára mimo povinného zákona. Nečakaná príhoda všetko pokazila a premenila.Raz, totiž začiatkom jesene, Cyril Petrovič sa vystrájal do odľahlého poľa. V predvečer toho dňa bol vydaný rozkaz psiarom a koniarom, aby boli hotoví na piatu rannú hodinu. Šiator a kuchyňa boly odpravené popredku na miesto, kde Cyril Petrovič mal obedovať. Domáci pán i hostia vyšli na psiarsky dvor, kde vyše päťsto hončích i chrtov žilo v hojnosti a teple, vychvaľujúc štedrosť Cyrila Petroviča svojou psiou rečou. Tu sa nachádzal i lazaret pre chorých psov pod dozorom štábneho lekára Timošku, i oddelenie, kde sa štenily suky a kŕmily svoje šteňatá. Cyril Petrovič bol hrdý na toto krásne zariadenie a nikdy nepremeškal príležitosť, pochváliť sa ním pred hosťmi, z ktorých každý obzeral si ho už aspoň dvadsiaty ráz. Cyril Petrovič sa prechádzal po psiarni, okrúžený svojimi hosťmi a sprevádzaný Timoškom a hlavnými psiarmi, zastavoval sa pred niektorými stajňami, to vypytujúc sa o zdraví chorých, to robiac poznámky viac alebo menej prísne i spravodlivé, to pozývajúc k sebe známych psov a láskave sa s nimi shovárajúc. Hostia si pokladali za povinnosť uchvacovať sa psiarňou Cyrila Petroviča; iba jediný Dubrovský mlčal a sa chmúril; on bol náruživý poľovník, no jeho postavenie dovoľovalo mu držať iba dvoch hončích a jedného chrta-suku, i nemohol sa zdržať istej závisti pri pohľade na toto veľkolepé zariadenie.„Čože sa ty chmúriš, brat?“ spýtal sa ho Cyril Petrovič, „azda sa ti moja psiarňa nepáči?“„Nie,“ odpovedal Dubrovský surovo, „je to čudná psiarňa, veď vaši ľudia sotva majú taký život ako vaši psi.“Jeden zo psiarov sa nad tým urazil a riekol:„My sa, chvála Bohu i pánovi, nežalujeme na svoje žitie, a, veru, nejednému inému, hoci zemanovi, nebolo by zle zameniť svoje usadlisko za milú tunajšiu stajňu: bolo by mu i sýtejšie i teplejšie.“Cyril Petrovič sa hlasne zasmial pri bezočivom poznamenaní svojho chlapa a hostia sa v zápätí za ním rozchichotali, hoci cítili, že sa psiarov žart mohol vzťahovať i na nich. Dubrovský pobledol a nepovedal ani slova. V tom čase priniesli Cyrilovi Petrovičovi v koši novorodené štence, i zamestnal sa nimi, dve si z nich vybral a ostatné kázal utopiť. Medzitým sa Andrej Gavrilovič stratil a nikto toho nespozoroval.Keď sa Cyril Petrovič navrátil s hosťmi zo psieho dvora, sadol si večerať, a až vtedy, nevidiac Dubrovského, začal sa interesovať o neho. Ľudia mu odvetili, že Andrej Gavrilovič odišiel domov. Trojekurov hneď rozkázal ho dohoniť a celkom iste vrátiť. Veď on odjakživa nevychádzal na poľovačku bez Dubrovského, skúseného a jemného ceniteľa psích hodnôt a neomylného riešiteľa všetkých možných poľovníckych sporov. Sluha, odbehnuvší za ním, sa vrátil, keď ešte sedeli za stolom, a oznámil svojmu pánovi, že, vraj, Andrej Gavrilovič neposlúchol a nechcel sa vrátiť. Cyril Petrovič, podľa svojho zvyku rozhorúčený nálevkou, sa nahneval a znova poslal toho istého sluhu povedať Andrejovi Gavrilovičovi, že ak hneď nepríde nocovať do Pokrovského, tak on, Trojekurov, sa s ním naveky povadí. Sluha znova odbehol. Cyril Petrovič vstal zpoza stola, prepustil hostí a odobral sa spať.Na druhý deň jeho prvá otázka bola:„Či je tu Andrej Gavrilovič?“Podali mu list, složený v trojuholník. Cyril Petrovič prikázal svojmu pisárovi, aby mu list nahlas prečítal. I počul toto:„Pán môj premilosrdný! Do tých čias nemám úmyslu prísť do Pokrovského, pokiaľ nevyšlete vy ku mne psiara Paramošku s vyznaním viny. I bude moja vôľa potrestať ho, alebo mu odpustiť; a ja nemám vôle trpieť žarty od vašich chlapov, ba ani od vás ich nestrpím, lebo ja nie som pajac, ale starobylý zeman. S tým ostávam pokorný k úsluhámAndrej Dubrovský.“Podľa terajších poňatí o etikete tento list bol by veľmi neslušný; no on rozhneval Cyrila Petroviča nie svojou zvláštnou osnovou a rozpoložením, ale iba svojím jestvovaním.„Akože?!“ zvolal Trojekurov a vyskočiac z postele bosky, „vysielať k nemu svojich ľudí s vyznaním viny! On že ich môže potrestať alebo im odpustiť! Nuž, čože mu to ozaj prišlo na um? Či vie, s kým si to začína? Veď mu ja dám! Naplače sa on u mňa! Zvie, čo je to ísť na Trojekurova!“Ale Cyril Petrovič sa jednako len obliekol a vyšiel si na poľovačku s obvyklým svojím prepychom. No poľovačka sa nevydarila; za celý deň videli iba jedného zajaca, a i toho prenasledovali márne; ani obed v poli pod šiatrom sa nevydaril, aspoň nebol po chuti Cyrila Petroviča, ktorý vybil kuchára, povadil sa aj s hosťmi a na zpiatočnej ceste s celým svojím poľovníckym sprievodom prešiel poľami Dubrovského.

Puskin_Andrej-Dubrovsky.html.txt

Zázračná voda„A čože vám chýba, čo vás bolí?“ spytovala sa kmotra Hrašná svojej nemocnej kmotry Teplickej.„Ach, ani sa nespytujte! Všetko ma bolí, hlava mi div nerozskočí a rukami ani hýbať nemôžem!“ stenala Teplická.O chvíľku naschádzalo sa útrpných kmotier, tetičiek a susediek plná izba. Jedna radila to, druhá iné; a všetky boli tej mienky, že to veru nič iné nenie ako „vred“.„Mali by ste poslať pre doktora,“ nesmelo radila jedna tetka.„Veru to! Len žiadneho doktora! Čo ten pomôže — iba z peňazí…!“„Veru tak, veru tak,“ smrknúc prisviedčala druhá, „on by i pomohol, keby vedel. Však keď môj nebohý — pánboh ho tam osláv a daj mu ľahké spočinutie — bol chorý, tiež som sa dala naviesť a poslala som pre doktora; a čo pomohol? Vzal peniaze a išiel preč. A môjho nebohého som na tretí deň pochovala. Už budú dva roky pred Jánom v tom týždni, čo je na božej pravde,“ dodala zbožne.Kmotra zabudla dodať, že keď lekár došiel, už mal jej „nebohý“ dušu, ako sa hovorí, „na jazyku“.„Pošlite vy len k starej Struhárke pre tú vodu, čo ju ľudia tak chvália, kto sa jej vraj raz napije, čo by mu ako zle bolo, ozdravie. A Jano Mrázikovie vám vďačne pôjde pre ňu,“ navádzala suseda a ostatné návrh prijali jednohlasne.„Ach, ani by ste neverili, dušičky moje, aká to voda! Raz, ba veru to bolo po Jozefe v ten týždeň; ako dôjdem z poľa domov, taká zima ma zdrobila, že môj starý už ani nevedel, čím ma má zakryť; všetko na mňa v strachu pohádzal, čo pochytil, zuby mi len tak odskakovali jeden od druhého. Tak som ležala celú, celučičkú noc — hneď horúčosť, hneď zima, len preč a preč. Starý — poviem môjmu mužovi — choď ty len pre Jana Mrázikovie, nech mi ide k Struhárke pre tú vodu, od tej mi bude dobre, keď mi od ničoho nebude! Len veru milý Jano aj išiel, doniesol tú istú vodu, napila som sa, a ráno som už vstala zdravá ako buk. Nuž tak!“ — dokončila svoje vyprávanie kmotra Hrašná.Keď ešte jedna druhá povyprávala kde, kedy a koho tá „zázračná voda“ uzdravila, uzniesli sa na tom, že veru ani Teplickej nič nepomôže, iba ona, a že pošlú Jana Mrázikovie pre ňu k starej Struhárke. Jedna z prítomných hneď bežala preňho. Jano bol totiž poslom, kedykoľvek kto potreboval „zázračnú vodu“ od starej baby, bývajúcej v odľahlej dedine, asi hodinku vzdialenej, ktorá sa tým živila, že zbierala a za dobrý groš predávala rozličné zeliny, dávala rady, robila „od vredu“ a pomáhala gazdinkám, keď bosorky mlieko pobrali. Znali ju široko-ďaleko ako „bohyňu“ a každý jej vyhýbal, keď ju nepotreboval. Bo vraj, na koho sa nahnevá, tomu tak porobí, že vyschne na triesku.Iba Jano Mrázikovie sa jej nebál, on išiel aj o polnoci k nej „od vredu robiť“.I teraz ochotne prišiel, bo vedel, že darmo nepôjde. Dali mu fľašku na vodu a tri šestáky pre Struhárovú (to bola obyčajná cena vody) a s mnohými napomenutiami ako sa má po ceste chovať, ho vystrojili:„Nezastavujte sa v žiadnej krčme, ináč by voda nebola nič platná! A po ceste nič nehovorte, ani slova. Ak vás niekto pozdraví, v duchu pekne zaďakujte, ale hovoriť božechráň!“„No, to mi ani hovoriť nemusíte! Čo tam idem prvý raz?“ vravel Jano a išiel.*Je poludnie. Na modrej oblohe nevidieť ani obláčka, slnko až pečie. Každý hľadá chládok, kde by cez poludnie mohol trochu podriemnuť.Za dedinou v jarku v tôni vŕb odpočíva akýsi chlap; veľký klobúk položený na tvári, v ľavej ruke tríme fľašu a pravou odháňa celý roj dotieravých múch, ktoré sadajú naň a nemilosrdne ho štípu na bosé nohy. Chvíľou si odfúkne a zdvihne ľavou rukou fľašu a ani oči neroztvoriac, si z nej upije a drieme ďalej. Nenie to nik iný ako Jano Mrázikovie, nosič „zázračnej vody“, ktorého chorá Teplická netrpezlivo očakáva.Bolo mu horúco, preto si v hornej krčme u Icíka kúpil do fľaše vína a teraz si ho v chládku upíja. Veď on preto ešte dosť zavčasu donesie Teplickej tej vody. Už ju len nenechá bez nej, aby sa dlho netrápila chudera. To mu svedomie nedopustí.Jano len upíja si z fľaše, kedy-tedy ju potrasie a zamrmle, akoby sa mu nezdalo, že víno za Teplickej peniaze kúpené tak rýchlo ubýva. Naposledy ešte raz dobre nahne fľašu, posledný glg prešiel mu cez hrdlo. Prázdnu fľašu odložil nabok, ľahol si do jarku pod vŕbu a spal, kým nenastal súmrak.Zobudil sa na krik a čvirikanie vrabcov a vzdor napomínaniu, aby nič nehovoril hlasno, prehovorí sám k sebe: „Komu lepšie ako žabe! Keď jej je zima, vyjde na breh a zohrieva sa; keď jej je horúco, čľup; už je vo vode. A ja som sa temer za živa upiekol v tejto horúčave…“ Slnko už zapadlo. Jano vstal hore, v blízkom jarčeku sa umyl, nabral z neho do fľaše vody a lenivým krokom, akoby ustatý, kráčal do dediny k Teplickej… A skutočne, voda pomohla i Teplickej a ona až dodnes ju nevie vynachváliť, aký je to dobrý a lacný liek tá „zázračná voda“!

Podjavorinska_Zazracna-voda.html.txt

ÚvodemNavštívil jsem pana MUDra J. Šípka, lázeň. lékaře v Houštce, mluvil jsem s ním ponejprv a byl jsem přímo dojat jeho láskyplnou, bodrou a pohostinskou povahou, jíž v dnešní době tak poskrovnu lze nalézti. Bodrý pražák, podskalák a každé jeho slovo kus ozdravění. S přátelským úsměvem napomíná: nemluvte u jídla, nejezte rychle, správně žvýkejte, nepijte čaje a černé kávy, nesolte neb aspoň skoro nesolte jídel a tak pomalu přivádí Vás úplně k provádění nové životosprávy. Za mé přítomnosti došly dopisy, — utrhává okraje obálek a dává je čísti, — čo v nich líčení o utrpení nemocných, co smutku, ale skoro všecky dopisy vyznívají v jediný ton. Vážený pane doktore. Jste poslední naší nadějí a p. doktor k tomu dokládá — a také ji nezklamu, musím však nemocného viděti, jinak nemohu mu pomoci. V takové náladě dotazuji se též sám zda by prospěla taková kura a trochu hladu také mě. Právě byste to potřeboval a každý kto je silný, ať žena či muž. Po takové kuře ztratí přebytečné tuky, plíce které s námahou dýchají po případě trpí-li někdo záduchou (astmou) ozdraví jako zázračně v několika dnech, omládnete a budete míti radost ze života. Ale špatně znáte moje léčení, tvrdíte-li něco o hladu. Moji pacienti nehladoví, jen se postí a já Vás o tom přesvědčím. Na to uvádí mne k několika nemocným. Útulné pokojíky dobře vytopené a obyvatelé těžcí pacienti, kteří jistě připraveni byli na věci poslední. Tu muž přes 60 let starý na otázky milého svého lékaře zda jest hladov odpovídá — nemám hladu! — Máte žízeň? Nemám! A kdy budete jísti — až budu míti hlad, odpovídá nemocný. A kdy to nastane táži se já? Až organismus vyloučí všechno to, co pro každého člověka připravuje konec života. Neuveřitelné; stará, snad také 60 až 70ti letá žena stížena rakovinou. Na otázky stejné jako u pacienta prvého odpovídá také podobně. Prosím Vás je možno tuto strašlivou chorobu léčiti? Vždyť vidíte a tažte se sám a nemocná potvrzuje výrok lékařův. Přišla, rakovinou zachvácena celá ruka, pak dvě místa v obličeji a všechny tyto strašlivé věci mizí, kůže se zaceluje, a jak sama nemocná tvrdí o 50% je to lepší. Zápach který kolem ní se šířil ze zachvácených částí těla, pro který nemohl nikdo vedle vydržeti zmizel a nemocná plna chvály a vděku se těší, že zbaví se strašlivého toho nepřítele úplně. Tak šlo to dále od jednoho k druhému a všude táž písnička a zářící naděje na záchranu, ačkoli snad každý z nemocných připravoval se na věci poslední. Je možno v zájmu trpících a veškeré bídě kterou přináší sebou každá t. zv. nezhojitelná nemoc, aby nebylo to veřejně publikováno? Nikoli. Když jsem se tázal, k jakému cíli vede jeho snaha, mi odpověděl: Chci, pokud možno, pod svým dohledemkaždémuvrátit zdraví a učiti jej, jak má v budoucnu žíti, aby si toto udržel. To ovšem je možno, když mnohých svých, mnohdy hodně zakořeněných zvyků se vystříhá, což ovšem je možno pri velmi pevné vůli, kterou lidé snadno nabudou, vzpomínajíce často svého bývalého, mnohdy nesnesitelného utrpení, poněvadž většinou přicházejí ke mně jen lidé, kteří hledali již všude pomoc, domnívajíce se, kdo ví jak mnoho musí trpěti postem. Že tato léčba budoucnosti nabývá ohlasu i v medicinských kruzích, je důkazem, že Dr. Š. nyní čítá mezi svými pacienty i dva doktory veškerého lékařství. Proto požádali jsme p. Dra Šípka, aby již k prospěchu našich zákazníků napsal sám něco o způsobu léčení svojí methodou, a dávame tuto stať jako první díl našeho herbáře.Nakladatel

Autorov_Herbar-aneb-Lidove-lecebne-prostredky-Klotyldy-Hopeove.html.txt

SasinkoviKeď sa prvý jagot nad Tatrou zaskvel a ľud náš,ráno tušiac, započal k práci chystať sa pravej,ó, mužu slávny, kahan ty si osvety tiež pochytivšipred ním kráčal a hnal chmár noci čiernotmavej.Tys’ hustý závoj minulosti rukami svätýmiodhalil a minulosť v pravde ukázal ozaj,hej, lež koľko tmavých netopierov, sov ušatých sanad tebou zhŕklo, chcejúc pravdy plameň vydusiť?!Však ty si nezlomený stál, svetlo do výšavy zdvihnúca hlučným si volal nasledovať ťa hlasom.Lež čoby silnejší si ty mal hlas než zvuky priepasť,silnejší než huk všetko trasúci mora,predsa hluchý nepočul by ťa národ v temnici úzkej,za hranicou ho čujú, a doma — máloktorí!Tvoj kahanec jasavý kmit dosť sype a tmy zaháňaa skalnatým chodníčkom ľud teba nasleduje,málo je ich, avšak po žilách im prúdi plam ohňa,len za tebou sa berú, bár z tela im tečie krv.Ach, lebo jas rumennej zory už že na Tatre je, myslia,a po mukách znesených sladko sa odpočinie.Hej, lež svetlonosov mam bol len kmit jasavý ten,víchre dujú, tma je zas, hasne jas, utlačený plam,do svätej voľnosti putá zase začali štrngať,hrom bije, váľa duby, zem sa trasie a vzdychá.Zmachnatený vysokého Kriváňa sa kýva kopec zas,Tatra hučí, v potokoch perly slzí sa valia,nastrašení sú tvoji, rozšírili skrýšu si istú,obstarajúc útul pred hromu zlého strelou.Hej, a ty pyšne stojíš, nechytáš hlavu, nech bije len hrom,svetlo v rukách trímeš a hore vyzdvihuješ.Pľúšť ti a ten jasavý hrom nezná, nie strachu nahnať,jak polboh sa ty pneš neskorený k nebesiam!1885

Milkin_Pomnik-zasluham.html.txt

Prv než bol človek na zemiČo hovorí Pentateuch o šiestich dňoch stvorenia, to je pravda.Lenže dni meral božskými pieskovými hodinami, v ktorých každé padajúce zrnko piesku znamenalo rok, takže celý deň značí potom tisíc rokov.Sám začiatok je tiež takou nekonečnosťou, ktorá nestrpí ľudských číslic. A otázka „kedy“? je takou záhadou, pokorujúcou ľudskú pýchu, na ktorú učenec musí odpovedať: „Neviem nič!…“Toľko sme sa už dozvedeli, že „včerajšok“, ktorý predchádzal naše jestvovanie, je od nás aspoň vo vzdialenosti sto tisíc rokov.A to len včerajšok! A čo potom tých šesť prvých dní?Ale včerajšok už poznáme.Máme veľkú knihu: kôru zeme. Táto má skutočné listy, ako má kniha strany, ktoré sú položené na seba; každý list znamená desať tisíc, sto tisíc (Boh vie koľko?) rokov. Odvážna ľudská vedychtivosť prevŕtala tieto listy rýľom, kladivom, dlátom, nebožiecom. Každý list je popísaný literami, zvesťami, ktoré jedno stotisícročie zanechalo druhému stotisicročiu, sú to navždy mŕtve a jednako večne hovoriace svedectvá. Ľudský duch sa ich naučil čítať.Spočítal strany listov zeme; vypočul reč tajomných litier; naučil sa tajomstvám zo skál, z molekúl infuzórií tvoriacich vrchy; drobnohľadom preskúmal temer neviditeľné zvieracie ostatky útrob zeme a ďalekohľadom prenikol do nekonečnosti neba a poznal, že to ani dolu ani hore nemá „konca“.Prvý list tejto knihy, ktorý človek mohol obrátiť, bola granitová a porfyrová vrstva. Pod tú už nemohol preniknúť. Čo je pod ňou? o tom rozprávajú len sopky. Oheň… Ale aký oheň? Vrstva, ktorú tvorí sopka, to je už len druhá strana knihy. Oheň sopky splodil len bazalt; granitový list menujú „plutonickou tvorbou“. Vo vysokom smysle mytu meno Pluto znamená podzemného boha.A za ohňom je para. Všetko sjednocujúca para, v ktorej železo a granit spolu žijú s diamantom a zlatom. Naozaj žijú? Prečo žijú?Jeden list vytvoril oheň, druhý more, potopu, tretí chemické vlivy, ale sila, ktorá cez trhliny zemskej kôry pretisla granit ako chvejnú huspeninu, povedala: „Nebuď zvedavý na moje meno! Ja som Boh!“Granit je čistým listom, ktorý nič nehovorí. „Nekonečnosť!“ to je jeho odpoveď. Ním je kniha zatvorená.Vulkanický útvar rozpráva, že zem už žila, ale na nej nežilo nič. Žila len sama búrlivým životom a svoje jestvovanie nesdielala s nikým. Mala veľké boje. Bojovala s ohňom a povetrím, s vlastným kolobehom a s príťažlivosťou mesiaca.Jednotlivé listy zemských usadlín potom už začínajú rozprávať hmlisté báje o minulých storočiach.V skamenelých ostatkoch večných listov leží svet ríše zvieracej a kveteny zapadlých čias; a pred očami skúmateľa oživne každý.V prvej vrstve nevyskytujú sa iné rastliny, ako morská tráva, kapradie, prasličky a machy, ktoré nejedia zvieratá, len infuzóriá a najnižšie druhy zo sveta zvierat: slimáci, mušle, v nekonečnej premenlivosti. Vtedy ešte týmto patril svet.Vo vyššej, silurovej vrstve už sa zjavujú ryby, vodní obyvatelia podivných tvarov, ktorí kedysi vykazovali poldruha tisíc druhov a dnes už ani v oceánoch, ani v riekach nevidieť im podobného tvora. Ešte vo vyššej, devonovej vrstve začína sa už svet saurov. Je to druh zvieraťa, ktorý kedysi mohol byť kráľom zeme, boly to dvojsiahové potvory, s ohromnými kosťami. S nimi tiež neni ešte pochovaná iná rastlina, než kapraď a lykopodium. Zvieratá sa navzájom požieraly.Prvý jedlík trávy, obrovský iguanodon zjavuje sa v kriedovej vrstve, v tvorbe jury; celá kriedová vrstva pozostáva zo samých drobných slimačích škrupín.Vrchné zemské vrstvy potom sú preplnené ostatkami obrovských savcov, s nimi sú pochované všetky rastliny zapadlého sveta, ich všetky druhy sú sosbierané a odtlačené na listoch hrozného herbára.Nad týmto bývame my; páni „dneška“. Po čom chodíme, to je „včerajšok“. Aký mohol byť ten včerajší svet?*Ovzdušie bolo raz tak veľké ako je dnes, preto nebo nebolo belasé, ale večer jagalo sa vo farbách porcelánu a ráno planulo purpurovým ohňom. Slnko a mesiac pri východe a západe zdaly sa byť raz tak veľkými ako dnes.Vrstvy zeme sú ešte prehriate; mora je ešte desať ráz toľko ako pevniny; preto medzi dvoma točňami je večné leto, urovnomernené teplotou vody a výškou ovzdušia.Len dve točne sú pokryté ľadom a snehom, kde šikmo padajúci lúč slnka už neohrieva zem. Tam svet odrazu prechádza do zimy. Ako na póle červeno planúcej hviezdy Marsa vidno bielu škvrnu, v periheliu ktorej ubúda a v afheliu zase pribúda.Pevninu tvoria len rozptýlené ostrovy; väčšina ostrovov má sopky; niektorý ostrov má ich aj viacej. Ich okraje pokrývajú lysé sutiny lávy; niektorá sopka dvíha sa do snežných oblastí, tvoriac ľadový končiar s plamennou korunou; na ich úpätí rozprestiera sa praveká úrodná zem, prehriata a vlhká, tak ako vystúpila na božie svetlo z lona horúceho mora.Kto vie, koľký útvar je toto? Ešte vždy nie je posledný.Kapradia prasličky, ktoré dnes poznáme ako trpasličie rastliny, vtedy rástly ako obrovské stromiská, podobné dnešným jedliam; a jedle svojimi kolosálnymi rozmermi dosahovaly výšky veží; kde žijú jedle, tam sa medzi ne miešajú aj ozdobné palmy. V systéme rastlín je ešte zmätok; sú ešte trstiny, ktoré sa podobajú palmám; tajomné rastliny, ktoré tvoria prechod medzi palmou a jedľou, a medzi jedľou a praslicou. Medzi rastlinnými obrami tejto predchádzajúcej periódy ešte chybia — kvety, pestré ozdoby luk; vôňou prekypujúce a medonosné množstvo kvetov vtedy ešte nebolo.A keďže nebolo kvetov, nebolo ani včiel, ani motýľov, ani na tisíce bzučiacich chrobákov, ktorí teraz obletujú kvety.Nebolo ani vtáctva, povetrie bolo prázdne. Spevaví vtáci všetci sa živia hmyzom. Keby bol hmyz vznikol prv ako spevavé vtáctvo, boly by zničené všetky lesy, a keby sa bol vták zjavil pred hmyzom, bol by musel od hladu umreť hneď prvý deň.Svet bol bez zvuku a piesne, mal len obrov a potvory a ich hlas sa podobal hromobitiu.V našom „včerajšku“ sa to zmenilo. Trávy už majú kvet, povetrie má operených spevcov pole a hora motýľov.Toto menujú periódou mladšej tvorby — „pliocene“.Bol to krásny sen tvoriaceho božstva!Každá čiastka pevniny je večne zelená a plodná.Tráva, ktorá pokrýva rovinu, je tak vysoká, urastená ako turkyňa, lenže nevädne. Voda jazier, povrch močarín nezaháľa, je tiež potiahnutý kvetnatými pokrovcami. Povrch mladších jazier pokrýva ešte len močaristá zeleň, ktorú zvestrujú kvety vodných ruží a ľalií, neskoršie ich okraj husto vrúbi lotus a nymfea, nad rudými žilami popretkávanými kobercami pergamenových listov, kolíšuc ružové, biele a zelené tulipány klobúkovej veľkosti, kým prostred jazera, ako planúca mozaika, chvejú sa kvety žlto-červenej urticulárie. Neskôr hladinu jazera čím ďalej tým väčšmi opanúva rastlinstvo. Vodný cyprus tvorí na nej celé krovie, bobuľové rastliny, popínavé výhonky ho celé krížom-krážom oplietajú; napokon prenikne pandanus a opičí fík, stavitelia rastlinného sveta, ktorým z každej haluzi vyháňajú korene; koľko vetví, toľko kmeňov; až napokon zastavajú, preklenú svojimi stĺpami štíhlymi ako jedľa a tak nerozlučiteľnou listnatou podlahou pokryjú túto državu vôd, a odlúdia ju vzmáhajúcej sa ríši zeme.Vyvýšenú rovinu potom pokrýva vždy zelené listie. Ešte nezavítal babylonský deň kvetnatého sveta; ešte nie sú palmy podelené na zóny, kosodreviny a jedle; spolu rastú všetky od Sibíri po Atlas. Na tej istej bridlicovej vrstve tak ako kedysi spadly vedľa seba, vidieť skamenelý odtisk struku z amborového stromu, vŕbového bahniatka a šišky kamforového stromu. Tamten je plodom pozdnej jesene, prostredný skorej jari a posledný pravého leta. Tedy neprestajne je spolu jeseň, jar a leto. Na stromoch sú neprestajne nové kvety, nové ovocie a večne zelené listie. S jednoho padajú kvety, s druhého padá ovocie, s posledného listie; a kde sa to končí, tam sa to zas znova začína.A aký zázračný tvar majú rastliny!Kapradie tvorí na siahu hrubé stromiská, ktoré majú šupinatú cibuľu a korunu ako palmy. Calamit je jediným vysokým, dutým steblom, bez listia, na vrcholci má strapcovitý zrnonosný palcát. Sfenofilium je zo samých prsteňov pozostávajúce strmisko a každý prsteň tvorí listový veniec. Lepidendron sťaby bol sostavený z mačacích chvostov, hrubých ako ľudský trup; je to zázračný ker. Známy druh fagule: faseolites, podobá sa stromu a tvorí celé lesy. Equisetum má podobu jedle, a jeho vrcholec chúli sa do tvaru ovocia, ktoré sa podobá hniezdu. Dlhé vetve „baksie“ núkajú kytky kvetov, v ktorých sa tají jedlý druh ovocia; predstavme si jahodu, ktorej každé zrnko je tak veľké ako jablko. A medzi týmito sa nachádzajú všetky podivné druhy rastlinstva, dnešného južného podnebia; chlebový, škoricový strom, pizang a ambra, stromy, ktoré šíria vôňu, ronia kvety, ponúkajú ovocie, ronia med, potia jantárovú miazgu, ktoré zo zeme vyrastajú v skupinách ako pažiť, ako šachorová húština, pospletané a poprerastané kvitnúcimi liánami, súc hore spestrené listím odchylnej farby plodonosných parazitov, dolu machmi, tvoriacimi zázračné hrivy a pod nimi v tme, kam neprenikne slnečný lúč, skornité kvety a žltá koralková huba. Na zemi niet ani na dlaň miesta, ktoré by nebolo husto zarastené všetkými možnými nádherami prírody; a to akými úžasnými nádherami!Obrazotvornosť, básnická fantázia to nemôže vysloviť, musíme si zvať na pomoc číslice. Krát vedy vrhá svetlo na tento kraj. Všetko uhlie dnešných pralesov je v takom pomere k uhliu hôr ležiacich pod nimi, ako sedem čiar ku dvacať štyri stopám; musíš tedy znásobiť dnešný prales štyri sto tricať dvoma a máš pred sebou včerajší.A vskutku zem musela mať obrovských obyvateľov; veď by po nej bola mohla chodiť len myš, ktorá sa prederie cez krovie, a opica, ktorá môže skákať po vrcholcoch stromov; preto tento svet mal svojich mamutov.Obyvateľov včerajška prírodozpytec menuje tvrdokožcami (pachydermis). Aj do prítomného veku prešlo niekoľko druhov z tých drobnejších: slon, nosorožec, vodný kôň, tapír, byvol, a abesský nahý pes. Všetci sú čierni; s riedkymi štetinami, s hrubým koženým pancierom. Ich obrovské exempláre sú už pod nimi v hlinenej vrstve. „Sivatherium“, so štyrmi, na dve siahy dlhými rohmi, z nich dva sa ohýbajú napred a dva nazad, „magatherium“, ktoré má od hlavy ťažšie štyri päty, „dinotherium“, ktoré sa podobá slonovi, a má dva nadol ohnuté kly, „mastodon“, slon so štyrmi klami, z ktorých dva horné podobajú sa skôr rohom, vyrastajúcim ako siahová zbraň zrovna z lebky.Ale medzi všetkými je kráľom, panujúcim rodom „mamut“!Jeho štyri centy vážiaca postava razí si cestu cez pralesy od sibírskych brehov, kam mamuti chodia lízať soľ, až po iberské sladké vody. Mamut je staviteľom cesty druhého stvorenia.A potom on má organizovaný štát, on si vydržiava riadne vojsko; dvacať, tricať, štyricať členov počítajúca rodina zaujme určitý priestor, ktorý je jej državou, tam udržiava poriadok. Na pokyn vodcu sa srazia dovedna, v nebezpečenstve bránia sa navzájom, cestujú v spoločnosti, stavajú predstráže, bojujú podľa plánu, a stále bdejú. Mamut si nikdy neľahne.Lebo už aj tento vek má v zvieracom svete svojich kazimírov, zbojníkov, krvižíznivcov zvieracieho sveta; jaskynná hyena, obrovský pes, jaskynný medveď sú tými najpažravejšími zlodejmi; a zpomedzi obyvateľov brlohov najohavnejší je machaerodus, ktorý je dva razy tak veľký ako kráľovský tyger; a pred týmito treba brániť druhých bezbranných poddaných, biedneho hylobata, ktorý, hoci má aj dvojsiahovú postavu a úžasné drápy, vie len mravčať; netrebného mylodona, ktorého potomci v neskoršom veku majú tvoriť zvieraciu šľachtu, hippotherium, predka koní.A tento vek má aj svojich rebelantov! Z minulých tisícročí pozostalé obludy. Neskoré pozostatky zahynulých druhov, ktoré si ešte vždy myslia, že ak znova hore nohami obrátia zem, tým obživia svoje rody; rozličné druhy saurov, ktoré síce ešte majú dosť zubov, ale nimi nevedia prehryznúť pachidermis, preto sa ponevierajú len vo vodách; pterodactylus, ktorý má hadí krk a hlavu krokodíla, krídla netopiera, má štyri nohy a medzi prstami blany. Kedysi bol pánom vo vode, v povetrí, na suchu; teraz nie je nikde, lebo len v noci poletuje.A napokon včerajší svet má aj svojich škodcov, ako je paleotherium; je to nemotorná potvora, ktorá z nosa vyrastené dva obrovské rohy upotrebuje k tomu, aby vyvrátila z koreňov plodonosnú palmu, lebo ináč by sa vôbec nedostala k jej plodom. Poslaním mamutovej rodiny je medzi týmito robiť poriadok.— — —A kde je ten čarokrásny kraj? Tu, kde stojíme. Snáď v údolí Žilu? Snáď v koryte Oravice? Snáď v kotline novohradského pohoria? Sto dvacať stôp pod pažiťou, ktorá sa tu zelenie!*V pravekej chrasti znie úzkostlivé volanie hylobata. Hylobates je lenochod praveku.To isté ťarbavé zviera so silnými drápami a slabými zubami, aké žije aj teraz, lenže v siahových exemplároch. Je to nevinné stvorenie, živí sa len stromovým listím. Vyliezť na strom, to je preň hrozná vec, jednodňová cesta, ale ešte väčšou vecou je preň sliezť s neho dolu. Na strom ešte vylezie, lebo je hladný, ale sliezť to je obrovská úloha pre nasýteného. Preto zostáva na strome, kým znova veľmi nevyhladne a celkom nevychudne, potom sa povesí mocnými pazúrmi predných nôh na ošklbaný strom, kolíše sa na ňom a reve, ako by prosil, aby k nemu prišlo nejaké milosrdné srdce a pomohlo mu dolu.Ale aj kričať je lenivý, len pri svitaní a po západe slnka sa ohlási. Dnes ho Indovia prezývajú lesným budíčkom; on zdraví revaním svitanie a mrkanie.Slnko zapadá za holé bazaltové bralá, ktoré ešte príroda neodiala, nebo je poliate ohnivo červenou farbou až po západ, kde zpomedzi pary oceľovej farby zväčšene, ako v refraktre dvíha sa medeno červená tvár mesiaca. V tom čase mu snáď ešte žeravely sopky? Bol to snáď „Ptolomeus“, „Hipparch“ alebo „Plato“, ktoré ešte pred dvesto rokmi videli žeravieť hvezdári?Na lenochodove „ajkanie“ vskutku zavíta milosrdné stvorenie, ktoré mu chce pomôcť.Z cyprusovej húštiny, v ktorej celý deň odpočíval, vyrúti sa paleotherium, nosorožec praveku. Na neforemnom dlhom tele hompáľa sa mu hrubá, kôrovitá koža, oblepená močiarovými slimákmi, ktorí sú jeho príživníkmi. Obluda je tri siahy dlhá a na nose má dva dvojité, tri stopy vysoké kly; to je jeho zbraň, rýľ a motyka, lebo pokrmom paleotheria je tráva a korienky. Neopovrhuje ani „trapon“, vodnými orieškami, ale zvlášť sa šalie za pochúťkou pevniny, akú poskytujú plody orechovej palmy. Ale na tieto nemôže vyliezť. A potom nemá taký hák, ako dinotherium, ktorým by si mohol pritiahnuť korunu palmy; sily by mal k tomu dosť; ani na nose nemá rúk, ako mamut, aby posbieral nimi niečo nad sebou, hoci vo výške piatich stôp. Ale najväčšia chyba je, že je krátkozraký; má zlé oči, vo dne nestrpí svetla, a v noci nevidí orechy.Ale zase má ostrý vtip. To vie, že lenochod je len listie ovocných stromov. Zkadiaľ to vie? To je tajomstvo. Neviem vec vysvetliť práve tak, ako to, zkadiaľ vie motýľ prstienkovej húsenice, že nesmie klásť vajíčka na konáre jablone, zvanej „moskovskou naliviou“, lebo táto až koncom mája vyháňa, a tak jeho húsenky by na nej zahynuly.Ale to už zo skúsenosti môže vedieť nosorožec, že orechy palmy lenochod nesožere, lebo by to bolo namáhavé.Preto, keď počuje lenochoda vrešťať na strome, vie, že potrafil „na chlapa“ a ide ta pomôcť jemu i sebe.Lenochod je zavesený kostnatými pazúrmi na korune peknej „Adansonie“ a kolíše sa v povetrí; nosorožec ide ku palme a najprv si o ňu obtre boky. Dobre mu padne sotreť so seba množstvo slimákov, ktorí sa mu prisali v bahne. Palma spolu aj s lenochodom pre toto obtieranie sa začne rýchlo kolísať. Lenochodovi sa asi veľmi páči táto nahodilá rýchlosť, ktorá ho nestojí ani tú najmenšiu námahu.Nosorožec potom začne po jednom vytrhávať zo zeme špicatými klami rozkošatené korene palmy. Robí to preto, aby ju mohol neskôr svaliť celú na zem.To je veľmi pochybené národné hospodárstvo, ktoré si zaslúži prísneho pokarhania.Táto práca potrebuje času. Čas už prechodí do noci, pri mesačnom svetle zjavia sa obyvatelia noci.Vytiahne sa zo svojho brlohu samphorhynchus, ktorý si dlho mohol o sebe mysleť, že je vtákom, lebo má krídla, vtačie nohy a dlhý zobák; ale k tomu chvost krokodíla a ušatú konskú hlavu; teraz už nevie, ku komu patrí a ide obdivovať v mokrej hline stopy svojich nôh.Z močiaru vylezie opozdený potomok pterodaktylov, na labuťom hrdle rozďavujúc tlamu krokodílovej hlavy a koženými krídlami máva v povetrí, sťaby skúšal, či vie ešte lietať.A odplazí sa na breh obrovský triony, praveká korytnačka, ktorá sa podobá skôr jašterici s tvrdým krunierom, zpod ktorého do diaľky vyčnieva jej krk a špicatý, šupinatý chvost a snaží sa zahrabať do piesku vajce, ktoré je tak veľké ako ľudská hlava, aby sa z neho pod vlivom slnečných lúčov vyliahol nový tvor.Toto sú už len psanci v tisícročiach plioceny.A z pobrežnej chrasti plazivo sa vynorí nočný zbojník, hrdúsiaci machaerodus; obrovská mačka, ktorá zabije aj slona, ak ho najde o samote a až po jaskyňu dovlečie byvola a ohnivými očami v húštine, vždy v noci sliedi za korisťou.Pterodaktylus je celkom dobrá, tučná pochútka. Pod jeho mäkkou kožou od rybieho pokrmu sa tvorí hodne tukov: ale ten sa nedá prekvapiť. Má jemný sluch. Vie rozoznať aj kroky novorodenca a na pohyb tygra mrští sa nazad do vody. Krídla mu slúžia skôr ako plutvy k plávaniu a nie k letu.Trionixa však možno prekvapiť, je hluchý. Tyger jedným skokom sa mu ocitne na chrbte, keď najlepšie zahrabáva zadnými nohami vajce do piesku.Praveká mačka pozná mäso aj tohoto zvieraťa, je mäkké, chutné. Páči sa aj pánom.Lenže trionyx nie je len taká obyčajná korytnačka. Ona má aj zbraň, chvost. Odrazu, vtiahnuc pod široký pancier hlavu a štyri nohy, šupinatým chvostom ako nejakým železným korbáčom začne mrskať svojho útočníka. Machaerodus nebol pripravený na takéto prijatie. Druhá korytnačka dovolí, aby ju obrátili na chrbát, a vyjedli pekne rúče ako pečienku z misky; táto sa vie aj biť. A zaucho jej nemožno vrátiť. Má pancier, do ktorého nevnikne pazúr.Medzitým nosorožec vyvalil palmu. Lenochod odpadol na zem so strašným zvresknutím a potom tam aj ostal. Počká, kým bude ráno, má dosť času vstať až potom.A nosorožec sa vrhol na datľové strapce vyvalenej adansonie a začal hltať tú lahôdku, chrúmajúc ako železo tvrdé zrná.Krvilačná šelma spozorovala tento hluk. Čože sa to tam núka? S korytnačkou sa nedá nič robiť; tá je veľmi drahá; azda druhý chod jedla bude lacnejší? Lenochod a nosorožec. Lenochod poskytuje lacnejšie, ale zlé hody. Je chudý, vyziably, nechutný. Nosorožec má kravské mäso. Jeho päty tvoria zvláštnu lahôdku. Ale je to surové zviera. A má tvrdú kožu.Ale aj nosorožec zbadal vyberavého nepriateľa, a má tú istú vlastnosť ako prasa, keď zbadá nepriateľa, neprepustí mu útok, menovite ak je pri žradle. Je rád, keď mu dajú pokoj a kto sa naň zahľadí, toho pokúše.Nehľadel na to, veď i tak nevidí dobre, kto to tam môže byť, aké veľké môže byť zviera, ktoré naň hľadí ohnivými okáľmi? Vie ono veľmi dobre, že sa nebojí nijakého zvieraťa, keď sa môže proti nemu postaviť; preto sa naň zrovna oboril.Tyger nečakal, aby ho tento divoch zadlávil, ale odskočil a odišiel s cesty, načo tento bojovník v koženej hazuche víťazoslávne sa odplúžil, vrátiac sa ku prerušenému olovrantu so spokojným grofkaním.Ale tyger neušiel. V chrasti dostal sa nosorožcovi za chrbát, a keď tento s najväčšou chuťou si pochrumkával na sladkých zrnách, ohromným skokom ocitol sa mu na chrbte.Paleotherium má hodne hrubú kožu, ale zato drápy machaeroda preniknú ňou a jeho zuby natrafia pod ňou na živé mäso.Ale ani toto ešte nie je posledný boj.Potvora s hrubou kožou s druhou potvorou, ktorá sa jej zakvačila do chrbta, vrútila sa do močiara a tam sa ponorila na dno, a keďže ona dlhšie vydrží pod vodou ako ten zlodej suchej zeme, hra sa skončila tým, že tento musel opustiť bojište a s hladným žalúdkom vyplávať na breh.Tygra toľké neúspechy dopálily. Medzitým ušiel aj trionyx. Zostal tam len lenochod.Ten pred ním neutekal. Ležal tam rozvalený na chrbte s vystretými labami, tak ako spadol s palmy.Ale keď mu tyger zahryzol do hrudi, odrazu sovrel nad ním štyri nohy s železnými pazúrmi, a húževnatými, tvrdými, žilovatými ramenami tak pritisol k sebe útočníka, akoby sa nachodil v železnej klade.Tyger sa svíjal zúrivo; vymršťoval sa do povetria, ťahajúc so sebou korisť: keď hrýzol, tento mu tým väčšmi svieral hrdlo; a tygrovi pod pazúrmi lenochoda práve tak prašťaly rebrá, ako kosti tohoto pod hryzením tamtoho. Desné zviera je ten lenochod, hoci rado ostáva pasívnym.A tu odrazu do boja zavznie hromové jačanie, akoby do ohromnej trúby zarevala búrka.Bojujúci nepriatelia odrazu sa naľakane pustia. Machaerodus vyskočí; ešte aj lenochod sa posbiera a postaví na nohy a veľmi ťarbavo sa opre o peň stromu.Cez prales si kliesni cestu a medzi uhýbajúcimi sa stenami paliem a pinií blíži sa vznešený zjav, kráľ plioceny, mamut…Naozajstný kráľ!Štyri siahy vysoká postava, ohromný zjav, silná hlava, široké, klenuté čelo. Dva slonie kly má nahor ohnuté ako rohy. Rypák sa mu tiež podobá sloniemu rypáku s tým rozdielom, že je dva razy tak veľký a pokrytý je hustou srsťou. Počnúc od čela, po celom chrbte na obidve strany spadá hustá, vlnistá hriva, ktorá celému zjavu dáva akýsi vznešený, ohromujúci vzhľad. Medzi touto čiernou, huňatou hrivou, sťaby dvorania, vysedávajú strieborné rajky, ktoré od jeho veličenstva odháňajú dotieravý hmyz.Mamutom prekliesnený chodník vedie ku potoku so sladkou vodou, ktorý sa zpod pralesa rúti do jazera. Obyčajne tu sa shromažďujú nocou obri praveku.Na predku kráčal vodca a v jeho stopách pochodovalo ešte podobných dvacať štyri obrov po vyšliapanej úzkej cestičke.Keď machaerodus, vyslobodiac sa z tvrdošijného objemu svojho nepriateľa, zbadal pred sebou svojho hrozného panovníka, vrhol sa na neho so slepým vztekom, ktorý vybičoval hlad, zúrivosť a nezdary. Chcel sa napiť z jeho krvi! Pre hnev, ktorý mu zapríčinili tí malí naničhodníci, chcel sa pomstiť na najväčšom, ktorého najväčšmi nenávidel.Posbierajúc všetky sily, napnúc všetku oceľ svojho svalstva, vymrštil sa na hlavu vážneho kolosa.Mamut tichúčko, bez rozčúlenia zdvihol rypák pred útočiacou šelmou, a keď táto zúrivým skokom preletela povetrím nad jeho hlavou, udrel na ňu rýchlosťou blesku, rypákom ju objal v drieku, rýchlo ňou zakolísal v povetrí a mrštil ňou pred seba na zem.A potom položil svoju ohromnú nohu na hlavu omráčenej šelmy. Držal ju na nej za minútu celkom nepohnute. Pristúpil ju.Potom išiel ďalej, neobzerajúc sa. — „Bol si a už nie si!“ Krutý krvižíznivec s pochrúmanou kotrbou pod tlakom mamutovej nohy ponoril sa do mäkkej zeme.Celý tábor kolosov kráčal palmovou cestou v lúčoch mesačného svetla ďalej ku sladkým vodám.Keď prišli na ušliapaný priestor, kde nosorožec vyvrátil palmu, kde tyger bojoval s nosorožcom, kde sa svíjal lenochod so svojim nepriateľom, noha mamutieho vodcu narazila na kmeň vytrhnutej adanosie.Úžasným rypákom zodvihol ho pred druhmi do výšky ako nejaké steblo a zareval mohutným hlasom.Druhovia mu odpovedali revaním.Zlodej dolapený pri čerstvom čine.Hľa, tu je ničiteľ paliem, hubiteľ ovocných stromov, ohavný nepriateľ republiky!„Musí byť potrestaný!“ znelo jednomyseľné revanie.Na pošliapanom priestore postavili sa tie ozrutné kolosy, niečo si medzi sebou pohundrávaly. Osnovaly strategický plán.Jedna čiastka odišla napravo, druhá čiastka odišla naľavo. Niekoľko ich zostalo s vodcom na mieste.Po krátkom čase zavznelo krátko výstražné znamenie vzdialených.Nato so všetkých strán postupovali ku močiaru, brodiac sa v ňom až po hrdlo.Prenasledovaný vyhnanec spoločnosti spal niekde na močiarovom ostrove v bambusovom háji, a dobre mu padlo, keď mu vlažná voda vysávala rany urobené pazúrami tygra.Vôkol zavznievajúci praskotavý útočný rev dal mu znať, čo sa proti nemu chystá.Nebojí sa ani toho!Jeho rod síce nepanuje; nie je plodný, nedrží pospolu. Ani len v páre nechodí. Ale ani vtedy, keď je samotný, nenaľaká sa nikoho.Veľmi dobre vie, že mamut znamená štyri razy väčšiu hmotu ako je on. Nestará sa o to. Vie, že chodí s čriedou. Nech len ide! Keď ich pôjde hneď hoci aj štyricať, tam sa medzi nimi preborí, kde sa mu zapáči. Vie tri razy lepšie utekať ako mamut. Hoci je tento aj kráľom, jednako, ak sa stretnú, musí umreť. Podbehne pod neho, rohy mu zarazí do brucha, svalí ho a pošliape ho. Ten ho nezasiahne ani klami, ani rypákom.Ale vzdorovitá šelma nebola pripravená na novú útočnú lesť. Mamut prostriedkom vôd sa blíži napadnúť prenasledovaného. A voda mení pomery.Na rovine vie lepšie utekať ako jeho protivník, vo vode sú rovní plavci.Na suchu sa môže dostať pod neho, vo vode stojí hlava proti hlave.Keď sa ponorí do vody, jeho úderu voda odníme silu, nemá sa na čo postaviť, aby svojmu útoku mohol zaistiť úspech.A potom dvacať päť proti jednému.Paleotherium zbadalo, že sa púšťa do veľmi nerovného boja. Nepriatelia ho obkolesili, plávali k nemu s nahor vztýčenými rypákmi; prostred kruhu bolo vidieť jeho kľukatý obeh, keď sa z vody vynoril jeho dvojrohý rypák a nozdrami ako vodomet vystrekoval vodné prúdy.Chcel vyraziť z kruhu. Oboril sa priamo na najbližšieho nepriateľa. Ten ho pokojne pripustil k sebe, a v chvíľke, keď prišiel pred neho, jediným úderom rypáka stlačil ho pod vodu.Paleotherium bralo hydraulické hodiny. Pod vodou pôsobiaci sval je ochabnutý, sval nad vodou má úplnú silu. Váha vo vode plávajúceho zvieracieho tela je nepatrná.A keď sa znova vynoril nad vodu, mal hneď robotu s druhým nepriateľom a nový úder ho zasa ponoril pod vodu.Zvykol si celé minúty chodiť pod vodou, ale jeho životné ústroje jednako len neboly tak formované, aby trvalé mohol zostať na dne vody.A jeho protivníci nedovolili, aby čo len minútu ostal nad povrchom; kruh obliehania natoľko zúžili, že svíjajúce sa paleotherium sa mrskalo ustavične medzi nimi. Stále ho tlačili pod vodu. Celé hodiny, až do svitu s ním takto bojovali. Paleotherium napokon s bruchom do hora obráteným sa vynorilo na vodnej hladine.Vtedy mamuti s hlasným víťazoslávnym revaním pozdvihli hlavy a vyplávali na sucho, zanechajúc vo vode opusteného nepriateľa.Jačiaci hlas hylobata od lesa oznamoval svitanie. Lenochod ešte vždy tam stál prednými nohami opretý o strom; neurobil ešte od toho času ani kroku.*Keď veličenstvá takto víťazoslávne premohly vnútorných i vonkajších nepriateľov spoločnosti, a do brlohov zapudili v tme číhajúce sprisahanie, zasvätili slávnostné „Te deum“, mohutnými hlasmi trubačov, jasajúc v ústrety vychodiacemu slnku, aby potom hasili svoj výsostný smäd čistou vodou z potoka.Do obedu sa potom starajú o svoju vlastnú potravu. Nepotrebujú vyberačov daní, sami skmášu lístie ihličnatých stromov a iné výhonky, ktorými zaokrývajú denné výdavky. Deficitu nemajú.Na poludnie, keď veľmi praží slnce, keď už na chrbtoch veličenstiev stále sediaca telesná stráž strieborných rajek nemôže odohnať nával dotieravých osí a ovadov, vrátia sa do panovníckej chladiarne kochať sa siestou.Tá chladiareň tvorí veľký okrúhly priestor, ktorý mamuti pri svojich návštevách v húštine theobróm a paliem vyšliapali v širokú dvoranu; ohromné košaté koruny stromov sa skláňajú vôkol, vo výške tvoriac zelenú kostolnú klenbu, ktorá spočíva na tisícich pilieroch vôkol s korintskými a brahmanskými stĺpovými hlavicami.To je kráľovská palota.Veličenstva dlhými rypákmi požívajú vôňami kvetín presýtený ozon, ktorý vydychuje hĺbka pralesa. Ztadiaľto mohli vziať indickí sultáni myšlienku nargily.A čas sa im míňa pri bezstarostnej zábave.Zjavia sa pred nimi histrioni praveku, štvornohí pithebovia a satyrovia a svojimi zázračnými skokmi produkujú pantomimu. Šplhúni a provazolezci. Sú medzi nimi veľkí akrobati a povestní žongléri, ktorí rozhadzujú orechy a lapajú ich v povetrí. A clowni sú tu len prvotriedni. Spoločnosť má aj svojho zázračného lekára; cerko pozná také stromové listie, ktoré keď sa požuje a položí na uhryznutím zapríčinenú ranu, táto sa zahojí.A umelci takéto niečo potrebujú.Potom prídu speváci. Koncert slávika praveku, perie ktorého v nádhere prevyšuje kolibríka, vtáka-flautistu, drozda s pavím chvostom, ich veličenstvá ukolíše do sladkého snívania, kým v svojom hniezde z páperia medzi chvejnými haluzami párik hrkútajúcich belasých holubov so zlatožltým hrebeňom predstavuje idylu lásky a pestrý kŕdeľ tancuje pri zvukoch hudby svoj čarokrásny tanec. Osvetlenie poskytujú tomuto predstaveniu pomedzi listy stromov sa predierajúce zlaté papršleky slnka.Potom prekričia všetkých na kraj konárov sa uvelebujúce velebné sbory papagájov. Sú to nezničiteľní rečníci, tvoriaci pravý snem, ktorý práve tu zasadá. Veličenstvá nechajú ich vyrečniť sa a pri tom, stojac, sladko si podriemkávajú, a tak robia, ako by ich veľmi zaujímalo to, čo vykrikuje nadýmajúca sa bystrozraká morka.Potom sa zjaví aj nejaký žalobník, ktorého treba vypočuť. Pijácky Halmaturus lezie pomedzi haluze, nesmierne mravčí; žaluje sa, ako sa mu tým krivdí, že musí nádeničiť a okrem toho vo vačku na lone musí so sebou nosiť aj mláďatá do toho času, kým len neodrastú. Veličenstvá ho blahosklonne chlácholia, že to na takto rok už bude lepšie.Potom sa k nim doplazí na bruchu pancierový glyptodon, lovec mravcov, a veličenstvám ruky nohy bozkáva, prosiac, aby mu dovolili oblízať svoje nohy, čiastočne z ohromne veľkej pokornej úcty, ale i preto, lebo na nich sú krásni, veľkí mravci. Veličenstvá aj to prijmú s blahosklonným spustením rypáka.Potom preskúmajú napredovanie domáceho priemyslu. Nakoľko pokročila práca mravca-staviteľa pri budovaní zázračného bazáru? Už stavia sté poschodie z jemnej tvrdej hliny, vápna; je tam tisíc chodieb a milion izieb. To bude obdivovať potomstvo. A osa-tesár koľkú strechu už priliepa na svoj pavilon? Je to obdivuhodný remeslník, ktorý vie takto pracovať bez nástrojov, bez rúk. Zaslúži si prvotriedny kríž ako vyznamenanie.Vyznamenanie takýmto krížom zaslúži si aj ten pavúk-tkáč, ktorý vie tkať také skvelé látky zo súkaného hodvábu, a tými opradie prázdne priestory, vyskytujúce sa medzi haluzami kráľovskej paloty, aby sa v nich zachytili dotieravé muchy a ovadi. Ten si už naozaj zaslúži záslužný kríž „honoris causa“.Hada ešte neni. Ten je naším rovesníkom. My sme vynašli diabla.Mamut ešte s ním nemal trápenia.Po vykonanej dennej práci a po pôžitkoch zábav, veličenstvá zasa sa vyberajú s celým dvorom ku slaným prameňom, ktoré sú potrebné ku dostatočnému tráveniu.Soľ už aj v tom čase bola „donane“, kráľovským majetkom; pri prameni stojí predstráž, a soľ širokej verejnosti je prístupná len v kotline slaného jazera i to za procentá istých úderov do boku.Tu pri sladkom, ba slanom pôžitku počkajú na večer a keď tento zavíta, zjavia sa noc osvecujúci „lampyrisovia“ a pri spoluúčinkovaní spevavých „cikád“ najvynikajúcejším papagájskym rečníkom pripravia hudobnú oslavu vo fakľovom sprievode.Nočný prales oživia lietajúce hviezdy a v očiach mamutích výsostí je to skvelá iluminácia víťazoslávneho dňa.*Ale prečo musel zaniknúť tento krásny svet?Preto, lebo mu ešte niečo chybelo.Príroda má večné zákony, proti ktorým sa nesmie prehrešiť ani tvoriaca sila.Tvoriaca sila obohatila povrch zeme krásou a prelesťou. Mala veľkolepé rastlinstvo, obdivuhodné zvieratá, a v stvorenstve panoval poriadok.A jednako tento obraz bolo treba s tabule sotrieť, lebo sa zabudlo na jednu bytosť.Na bytosť, ktorá by kántrila stromy.A táto bytosť sa menuje — človek.Dosť schladí chvastúnsku chúťku povedomie toho, že človek zvlášť preto bol potrebný na svete, aby pomohol vyničiť stromy.A vskutku to bolo jeho prvou robotou.Hneď, ako sa naučil ostriť prvú kamennú sekeru, už sa ňou pustil kántriť stromy a prvý človek, ktorý bol ešte nahý, ešte si nevedel utkať kapce, ale dom si už postavil na stĺpy.V pliocene ani jedno zviera nekántrilo stromy. Mohly sí rásť po chuti. Šesť sto stôp počítajúce horské vrstvy pod zemou svedčia o tom, že za tisícročia jedna hora vyrástala na rumoch druhej a zase pochovala jedna hora druhú.A potom nesmierna bujnosť lesov mala ešte iné následky.To už vie každý človek, že stromový list je opakom zvieracích pľúc. Pľúca sa sýtia kyslíkom a vydychujú dusík, stromové listie však vstrebáva ako pokrm dusík a vydychuje kyslík.V praveku tedy bolo tisíc ráz viacej kyslíku ako je dnes, ovzdušie bolo ním temer celkom presýtené. Množstvo zvierat ho nemohlo stroviť, činnosť ohromného rastlinstva presahovala činnosť zvierat.Kyslík je povetrím zvieracích rozkoší. V kyslíku rýchlejšie koluje krv, živšie je v ňom každé pohnutie. Vdychovať čistý kyslík pôsobí nervom pocit rozkoše. To je šťastie v tele; to by v sústave nervov zapríčinilo stálu extázu, ktorá by v nepretržitej ľudskej rozkoši spálila telo i dušu.Veď ste to už iste videli, že pod skleneným zvonom v kyslíku tlejúci trúd horí plameňom?, že hlaveň vzbĺkne iskriacim plápolom ako meteor a že v kyslíku zapálený fosfor horí oslepujúcou žiarou ako slnce, a bledobelasé svetielko síry vrhá diamantové lúče.A teraz si predstavme až po baránkové obláčky kyslíkom naplnené ovzdušie!Tu stačí, aby sa jediný strom zapálil v hore, a už by celý svet tlál v neuhasiteľných plameňoch.Nuž ale zvieratá nekladú oheň, medzi nimi sa nenájde Prometheus; a strom sa z ničoho nič nezapáli.Blesk síce vtedy práve tak zapaľoval ako dnes, lenže dážď v tom čase nebol taký ako je dnes. S neba sa vtedy lialo celé more, ktoré oheň blesku hneď uhasilo svojou záplavou.Oheň sopiek nemá čo zapáliť, veď okolo vulkanického útvaru rozprestiera sa celkom lysý kraj.Avšak na zemi i v čistom, jasnom počasí oheň môže vznietiť „ohnivá guľa“.Je to druh meteorov s ohnivým chvostom, ktoré na svätého Vavrinca zaplavujú nočné nebo; tieto sa 13. novembra pravideľne zjavia, pretínajú dráhu zeme a zase sa znova stretajú s nami.Je síce pravda, že v desať tisíc prípadoch stane sa to len ráz, že z nich niektorý spadne na zem. A zpomedzi tých na zem padajúcich zas len každý desaťtisíci spadne náhodou na taký predmet, ktorý sa od neho môže zapáliť. Ale takýto stomiliónový prípad sa jednako len vyskytne. Belmontské strechy zapálila takáto nebeská guľa pred 34 rokmi a pred dvacať tri rokmi dedinu Svätý Pavel takýto nebeský oheň spálil do prachu.Takýto stomiliónový pád nebeského ohňa v pozdnom tisícročí plioceny raz zapálil nahromadené hory a tak bola ohňom zachvátená celá rastlinami zarostená zem.Noc sa odrazu premenila na deň! Veď v kyslíku piliny tak planú ako hviezdy; ako musela horeť hora, z ktorej vydychovala ambra a živica a ktorá bola zahalená dvojmíľovou vrstvou!Všetko vôkol splynulo v jedno more plameňov a do neba siahajúce ohnivé krútňavy prešľahly na súsedné kontinenty.Zvieratá sa uchyľovaly do močiarov, do riek a morí, hore na snežné sibírske pláne, do nezalesnených, kamenitých púští Azie a Afriky.Svetový požiar zasiahol až točne; van pasátu a monsunu hnal pred sebou ohnivé oblaky; od tisícročí nahromadené ľadové vrchy sa v tej pohrome ohňa odrazu začaly topiť, ohromný prúd sa rútil shora na svet ako Bohom oslobodené šialené more, hrnúc pred sebou rozbúrané vrchy, so zemou srovnané krajiny, zaplavujúc hlboké loná údolí, medzere zreťazených vrchov vyplňujúc hlienom, hromadiac morskú slimač na vysoké končiare a zavaliac úlomkami skál spustošené horiace pralesy.Ak vtedy na Jupiteri — ktorého obyvatelia iste nás prevyšujú v kultúre — nejaký Tycho de Brahe na večernom nebi náhodou objavil novú hviezdu, ktorej svetlo sa z druhotriedneho premení na prvotriedne, stane sa jasnejšou ako Sirius, vždy sa väčšmi rozžiaruje a potom zasa pouháša, zaniká v noci, stane sa treťotriednou hviezdou, tak to bola naša zem.Roztopená ľadová točňa uhasila oheň horiaceho sveta a pochovala ho pod novú, hladkú tabuľu.Hvezdári na Jupiteri zadivení mohli pozorovať veľkými refraktormi (oni nás už v týchto veciach iste predstihli) ako sa pretvorila ešte pred nedávnom zelenými škvrnami spestrená blízka obežnica, na čas na jasné slnce, a potom zase na guľu oceľovej farby, ktorá je celkom hladká; len na póle ju zavše korunuje kruhovitá severná žiara.To je nová strana: posledné pretvorenie zeme.Na túto tabuľu je nakreslený náš svet.Koľko rokov bolo k tomu treba, aby z nového bahna zase vyrástla zelená tráva? a na koľko rokov je vzdialený prvý človek od tejto prvej trávičky? Nevedomý, ničím nevládnúci, neporiadny, všetko si požičiavajúci človek, ktorý nahý prišiel na tento svet?Pod hlinenou vrstvou ležia pochovaní mamutí, dinotherium, mastodon, machaerodus, celá zem je nimi posiata. Niet takej krajiny, v ktorej by sme po nich nechodili.Bahnom zanesené ležia ich kosti na hŕbach v obrovských jaskyniach, dravé a rastliny požívajúce zvieratá odpočívajú vedľa seba, lebo ich sem zahnala hrúza toho súdneho dňa, úžas pred ohnivou víchricou, lebo pred potopou by sa neboly uchyľovaly do jaskýň.A hlboko pod nimi leží celá botanická sbierka praveku. Miestami až v päťdesiat stôp hrubých vrstvách; ohromné lesy praveku, v ktorých napočítali štyristoraké druhy: palmy a pinie, kapradie, duby a iné, ktoré už ani mena nemajú. Všetkým dovedna dali spoločné meno, nazvali ich „uhlím“.Uhlie je skamenela flóra včerajšieho sveta…* * * * *

Jokai_Cierne-diamanty-I.html.txt

1Bolo to v noci. Pamätám sa veľmi dobre. Vidím všetko pred sebou ako skutočnosť a myslím si o sebe: úbohý, biedny Matúš Buoc. Teraz som sa stal opäť človekom s jasným rozumom, škoda len, že už v nasledujúcej chvíľke bude po všetkom a ja pravdepodobne zomriem. Cítim, ako mi tuhne krv v sluchách, a to je celkom iste neklamná známka blízkeho konca. Myslím si: úbohý, biedny Matúš Buoc. Hľa, myslím si to a ešte raz vidím všetko pred sebou.Tej noci po Máriinom pohrebe som zrazu otvoril oči. V prvej chvíli som nevedel, čo sa stalo, pretože som vo sne na to zabudol. Napäl som svaly na hrdle a zdvihol hlavu, aby som lepšie počul. To býval môj zvyk, kedykoľvek som sa v noci prebudil. Chcel som načúvať jej dychu, dychu mojej Márie, dychu mojej spiacej Márie; ako som to už tak veľa ráz robil: v zimných a jarných i letných i jesenných nociach.— Mária! — povedal som šeptom do tmy.Ale vtedy som si zrazu uvedomil, že bdiem a že Márie viac niet. Chcel som sa modliť a moja modlitba rozbila sa na tisíc drobných kúskov ako krehké sklo. Nemohol som sa ovládať.— Mária! — vykríkol som, domnievajúc sa, že ma musí počuť, že príde, že mi pohladká vlasy a že budem zas blízko cítiť jej dych. A takto, hoci sny, ktoré som mal v spánku, už dávno sa rozplynuli, utvorili sa vo mne šialenou rýchlosťou nové a nové, a bolo to ako rojenie sa včiel. Pohyboval som rukami okolo seba. Dotkol som sa prstami nočnej lampy, ktorej sklo bolo studené ako ľad. Kohútik na vodovode v kuchyni bol zle pritiahnutý a voda kvapkala z neho: ťop… ťop… ťop… s hroznou pravidelnosťou, akoby niekto mľaskal jazykom.Z diaľky ticho blížila sa búrka. V okne zažiarilo svetlo, rozbehlo sa po izbe, šmyklo cez steny a ustúpilo späť. Ešte raz som zdvihol hlavu. Videl som pred sebou vo tme obrysy stoličiek a nejasne sa ligotajúcu väzbu kníh. A nové svetlo vzniklo na nebi: vlasaté a žltasté. Na dlážku padli predlžujúce sa tiene a krvavé kotúče.Zavrel som na chvíľu oči. Za mestom, v horách som počul temný hukot, ako keď z diaľavy valí sa povodeň. A zas blesk ožiaril izbu. Povedal som si: „Budem spať. Musím spať! Spať!“Kričal som, akoby som sa s niekým vadil, s niekým, kto mi štípe kožu na rukách, kto mi trhá vlasy a fúka na mihalnice, aby som len nemohol usnúť. Chcem spať, chcem predsa spať!Boli to hromy, ozrutné a strašlivé, na ktoré som kričal, lebo ma desili svojím dreveným praskotom a svojou dutou ozvenou. A bol to vietor, pred ktorým som sa krčil a uťahoval a ktorému som hrozil zaťatou päsťou, lebo začal kvíliť tam vonku ako týraný pes.Spať, spať!Obrátil som sa ku stene. Pojala ma zúfalá túžba prestať žiť týmto skutočným životom a prebudiť sa niekde uprostred fialových snov. Ale moje pravé oko, ktoré sa nechcelo zatvoriť, triaslo sa a blúdilo po veľkej ploche tmy, až sa zastavilo na obdĺžniku zrkadla. Rozoznal som v ňom niekoľko svetielkujúcich škvŕn, ktoré sa nehýbali. Ich tvary sa chvíľami vyjasnievali, chvíľami mi unikali. Poznal som pomaly jednotlivé predmety.Na stole ležal Máriin jarný klobúk s kyticou kvietia. Povedal som, vystrúc ruku:— Mária, tvoj klobúk! Tvoj klobúk s kvietím a so stužkou!Tak som to povedal, akoby som bol chcel vyčítať svojej mŕtvej žene zábudlivosť. Bol som hlúpy.Potom som uzrel na zemi rozhádzané hodvábne šaty. V ich záhyboch sedeli skryté malé, skromné hviezdy. A ja som dobre cítil vôňu týchto šiat, podobnú vôni kvitnúcich fialiek. Máriine šaty.— Prečo si ich tu nechala? Prečo, Mária?Dýchal som ťažko. Bol som bezmocný. Svoje stŕpnuté oko som nijako nevedel spustiť z hladkého zrkadla, ktoré svietilo ako otvorené okno. Mal som pocit, že zomieram. Hladil som si spotené čelo prstami, ktoré sa krivili v kŕčoch, moja myseľ lenivo sa vyprázdňovala, čakal som, že v najbližšej chvíli nebude v nej ani jedinej myšlienky a že to bude potom už naozaj znamenať smrť.Na ulici spustil sa dážď. Zmýval prach zo suchých listov na stromoch, ktorých koruny prevaľovali sa sem-ta ako veľké sukne. Šum kolmo padajúcej vody neúprosne vtieral sa do každého póru môjho tela. Blesky ušli za obzor do tmy, a nezostalo už nič, len šum, neprestajný šum š… š… š…S touto hudbou ma nadišla clivá prázdnota domu a ľútosť za dávno prežitými rokmi. Vracalo sa to ustavične s novou silou ako nárazy vĺn na morskom pobreží.Skutočnosť, že som nárazy cítil, značila, že som ešte nijako neprestal žiť. Vstal som z postele a pustil som sa bosý chodiť po izbe. Pritom sa mi prihodila nepríjemná vec. Stúpil som do mäkkého hodvábu Máriiných šiat, zakolísal som sa a skoro spadol.Cítil som, ako mi do hlavy udrela krv. Na chvíľu som stŕpol ako kameň, potom som urobil bezohľadne ďalší krok. Otvoril som dvere na jedálni. V úzadí rozoznávam strieborné nádoby. Ligotali sa a videlo sa mi, že sa pohybujú. Cez stojatý vzduch prekĺzla sa ku mne vôňa vyhorených sviec. Spomenul som si, že to boli sviece pri Máriinej truhle, a blúdil som ďalej pustými miestnosťami. Nohy sa mi ticho dotýkali kobercov, pod ktorými pukala dlážka. Rozmýšľal som a myšlienky leteli ďalej, ďalej ako vták. Videl som presne: na Máriin hrob tam za mestom prší. Prší hustými prúdmi. Nie, nie, ona sa netrasie zimou, podivná vec, ona sa vôbec netrasie. Len spí pokojne a o ničom nevie.Zažal som svetlo, mohol som vidieť jej obraz na stene. Pozrel som jej do očú. Mala čierne oči, nikdy na ne celkom nezabudnem. Musel som vtedy myslieť na Boha a na jeho nekonečnú moc. Mária predsa leží so zopätými rukami v žltej zemi, ktorá sa rozpadáva na tvrdé hrudy veľké ako detská hlava. Leží a má zatvorené oči, pomyslel som si, nepočuje šum dažďa nad cintorínom. A ani dotyk dreveného krížika, ktorý som jej vložil medzi prsty, necíti. Všetky moje myšlienky bez prestania vírili ako divý prúd a smerovali to k Bohu, to k Márii.A zas zostala tma v mojom prázdnom dome, tackal som sa späť k posteli a pri každom kroku som sa väčšmi a väčšmi poddával hroznému zmätku osamotenosti. Hocičo som povedal, nik, nik mi nevedel dať odpoveď. Priblížil som sa až k samému lôžku, ktoré ešte dýchalo teplom, spustil som bezvládne ruky a povedal som posledným zvyškom svojho hlasu:— Nie, tu nezostanem!Dážď vonku prestal. Vyšiel mesiac, podobný ploskému kameňu, vyhladenému riečnym prúdom.— Nie, tu nezostanem! — opakovala mi ozvena vlastného srdca.Sedel som na peľasti postele. Sníval som, čo ja viem? Mal som vidinu.Teraz sa mi zdá, že som vtedy prestal byť sám sebou a že som sa stal celkom iným človekom. Dívam sa na svoju tvár a na svoju dušu zvonka ako na niečo, čo jestvovalo mimo mňa.

Cerven_Prorok.txt

O Tompjerovi1Pobožní kresťané, račtež poslyšeti,noviny, ktoré vám já budu zpívati.2Zbouril ďábel mníchy, školu jezovitskou,chtěli vyhladiti víru evanjelickou.3. . . . . . . . . . .. . . . . . . . . . .4Tu na svého koňe sedl Tompír zrádce,o svém zahynoutí nevedel nakrátce.5Tisíce šestýho roku dvadcátéhotu vzalo skonání telo Tampíra zlého.6Pojal sebou tábor, chtěl Prešporek vzíti,uhorskou korunu pod zradou dostati.7Obnechal tábora[1]mezi vinicámi,také opatrený silnými vartámi,8dvadcet muškatýrov[2]silných sebou pojal,uprímě se k němu, k zámku Prešporku bral.9Uherští junáci z zámku se dívali,puškárům[3]statečně, pilně přikázali.10Puškár strielal, zrádce, chtěl zradu konati,. . . . . . . . . . . . . . .[4]11. . . . . . . . . . . . . . .Na Tompjera zlého všecko se hýbalo.12Uherští vítezi, když jsou to spatrili,puškára . . . . . . . . .13Tu hned o zem padol, Nemci utíkali,uherští junáci k zámku pospíchali.14Od rána celý den Nemci se honili,v vinohradiech, v horách mnoho lidu zbili.15Právě v devátý den, (v) svatého MichalaTampírova hlava své skončení vzala.16Uherští junáci ven z zámku vypadli,Tampírovo telo mezi sebe vzali.17Vnáhle hlavu jeho s tela odrezalia telo za nohy do zámku jsou vlekli.18Pánu Révaymu[5]hlavu darovalia pánu Pálfymu[6]též ji ukázali.19Když pán Pálfy hlavu Tampíra uhlídal,žalostive plakal, jeho jest litoval.20Potom kázal hlavu zas k tělu přišiti,Tompírovmu telu pohreb učiniti.21Nebyl hoden toho pohrebu slavného,Tompjer jest napáchal v svete mnoho zlého.22Ó, jak o tom mnozí již nerádi slyší,naši protivníci — jezuiti, mníši.23Dosti Tompjer zlosti Moravě učinil(a) Uherskou zemi zrabovati mínil.24S ďábly čary strojil, popálil krajiny,že byl vítez slavný, o tom šly noviny.25Než jeden uherský, vítezský dobrý pán,Rákovci Ďurík[7]jmenem přišel k Prešporku sám.26Od mostu zaskočil, počal Němcův biti,z domů a kvartýrů naporád honiti.27Kozáci Tompjerovi[8]utíkat museli,na cestách dost lidu dobrého pobili.28Ráčil milý Pán Bůh svou moc ukázatia Tompjera zlého s sveta sprovoditi.29Pane Jezu Kriste, rač sám zpomáhati,uherskému králi dobré štesti dáti30i s jeho junáky, by mohl bojovati,tu Uherskou zemi v pokoji držeti.31Amen, ať se stane, všemohoucí Pane,ať tvého království všem se nám dostane.[1]1;opustil tábor?[2]2;vojakov s muškami, puškami[3]3;delostrelcom[4]4;10—12 Väčšia medzera bola už v Holkovom rukopise[5]5;asi Peter Révay, od r. 1622 strážca kráľovskej koruny[6]6;ide asi o Štefana Pálffyho, strážcu kráľovskej koruny a veliteľa bratislavského hradu[7]7;Juraj Rákóczi (1591—1648), sedmohradské knieža[8]8;vojaci z východného Poľska ako Dampierrovi žoldnieri

Anonym_O-Tompjerovi.html.txt

Vojna„Robur militiae pedestris Hungaricae semper Slavi in parte constituebant.“Antonius Szirmay(Na vojenskej sile uhorskej pechoty Slováci mali vždy najväčšiu účasť.Antonius Szirmay.)„Die Slowaken bilden rein 2 Infanterie-Regimenter (Alexander und Bakonyi), gemischt 5 (Gyulai, Wied-Runkel, Vaquant, das Peterwardeiner und das deutschi-batanische); Huszaren-Regimenter 2 rein (Kienmajer und Ferdinand), eines gemischt (König v. Preussen). Die Slawen insgesammt: Infanterie-Regimenter 10 rein, 11 gemischt, ein Batalion rein; Huszaren 2 rein, 5 gemischt. Hieraus ist leicht zu ersehen, welches Volk an der ungarischen Kriegsmacht den grössten Anteil nehme.“Johannes V. Čaplovič.(Slováci tvoria čisté dva pešie pluky (Alexander a Bakonyi), miešaných päť (Gyulai, Wied-Runkel, Vaquant, petrovaradinsky a nemecko-banátsky); dva čisté husárske pluky (Kienmajer a Ferdinand), jeden je miešaný (Pruský kráľ). Slovania dovedna: desať čistých peších plukov, jedenásť miešaných, jeden čistý prápor; husárske dva čisté pluky, päť miešaných. Z toho ľahko možno vidieť, ktorý národ má najväčšiu účasť na uhorskej brannej moci.Johannes V. Čaplovič.)

Kollar_Narodnie-spievanky-1-Vojna.html.txt

I. Slovensko, domov a vlasť Slováka, jeho časy a osudySlovensko náš domov, Slávia naša mať:My pri nich i v búrkach budeme verní stáť!M. Ch.1. Domov SlovákaKde domov môj, kde domov môj? Kde sa pne Kriváňa hlava, Kde bystrý Váh zpod skál vstáva, Dcéry kde Sláva rodí, A spev srdciam ľahodí: A to je tá spanilá zem, Zem slovenská domov môj! Zem slovenská domov môj! Kde domov môj, kde domov môj? Znáš, kde kraj ten krásny leží, Po ňomž Váh, Hron, Nitra beží, Kde hrdé Tatry čnejú, Kde slávske hlasy znejú: A to je tá spanilá zem, Zem slovenská domov môj! :,: Kde domov môj, kde domov môj? Kde slovenský vetrík veje, Svatopluka slavné deje, Oživujú v srdci svých Potomkov, rodu verných: A to je tá slavná krajna, Na Slovensku domov môj! :,: Kde domov môj, kde domov môj? Bože, velký Hospodine, Ruka Tvoja svetom kynie, Teba vzýva národ môj, Veľký Bože pri ňom stoj; Svetovládny Hospodine ChráňSlovensko, domov môj! :,:2. Vlasť mojaKde dom je môj? kde vlasť moja? Či znáš ten kraj utešený, Kde sa Hron, Váh, Nitra pení? Kde Kriváňa veleba Pne sa k modrinám neba: Ach to je ten rozkošný kraj, Zem slovenská, vlasť moja! Kde dom je môj? kde vlasť moja? Či slyšíš tie milé spevy Plynúť z duše švárnej devy? Toho chrámu milosti, Dobroty, lásky, čnosti: Táto vlasť anjelských spevov Je Slovensko, vlasť moja! Kde dom je môj, kde vlasť moja? Či znáš, kde spevec dunajský, V piesni objal svet slovanský, A hlasom harfy svätej Odklial hroby zakliate: Táto zem vzkriešenia Slávy Je Slovensko, vlasť moja! Kde dom je môj, kde vlasť moja? Kde Piešťanské, Sliacke vary, Kde nejeden hrad prastarý, Pomníky dávnej slávy Skloňujú svoje hlavy: Táto zem pamiatok žialnych Je Slovensko, vlasť moja! Kde dom je môj, kde vlasť moja? Kde Štiavnica zlatorudá, Kremnica, Bystrica hrdá, Nitra Svatoplukova, Trenčín tvřdz Matúšova: Toto je môj rodinný kraj, Zem slovenská vlasť moja! Kde dom je môj, kde vlasť moja? Kde z hôr dumný šum zavieva, Kde sa fujara ozieva, Kde je mravov prostota A pohostinstvo cnota; To je ten kraj premilený, Zem slovenská vlasť moja!(Aug. Krčmery v „Živene“ na rok 1853.)3. To je moja otčinaTam, kde dobrota panuje S uprimnosťou spojená, Kde klam, faleš nebytuje A zloba je vzdialená: Tam, kde ešte nevina, To je moja otčina! Kde sa hory, háje, doly Krásne oku zjavujú, A prostriedkom sa stodoly, I s domami zdvihujú: Tam, kde prostá rodina, To je moja otčina! Ba tam, kde mi mysel letí K tým slovenským skalinám, Tam, kde kvitnú moje svety, K tým čarovným výšinám: Ta moja noha pohýňa, Tam je moja otčina! Tam, kde hlas slovenský očuť, A pekne sa shovárať, Kde veselé žarty počuť A milo sa zabávať: Tam sa chytro čas míňa, To je moja otčina! Tam, kde radosť javia spevy, Ale javia i žalosť, Kde sú driečne, švárne devy, Až to páčit len radosť: Tam ma všetko spomína, To je moja otčina! V dolinočkách utešených, V peknom malom domčoku, V krajinočkách vždy zelených A Slovenky pri boku: Tam mi býva rodina, To je moja otčina!(Kar. Zorkóczy v „Slov. Pozorníku“ na r. 1859.)4. Slovák ve své vlastiSlovák, Slovák, odkuďs rodák? Však si bystrý jako ten pták! „Já jsem ztade, kde to troje: Hory, vrchy a údolie, Tam je bydlisko moje! Tam po horách v hustém háji Chodím jako v krásném ráji, Tu jahôdky — tu malinky, Tu černice, čučoriedky, Nalezám si lahôdky. Lipy kvitnou po údolí, Jarky hrčia z strmé holi, Slávik pěje v husté chrasti, On je se mnou v jedné vlasti, Nedá se pryč odvésti! Kde Slovenka jedna bývá, Zpěvěm ten kraj se ozývá, Zpívá velký, zpívá malý, Zpěvný Slovák hoden chvály: To i cizí uznali. Nechci širé pustatiny, Můj kraj je mně vždycky milý! Já chci umřít, kde to troje: Hory, vrchy a údolie, To je bydlisko moje!“(Mich. Chudovský vo „Fejérpatak. Kal.“ na r. 1855.)5. Túžba po rodiskuTam za tými vrchmi V tmavej ďalekosti, — Tam som ja zanechal Tie moje radosti. Keď zora večernia Vrchmi zlato seje: Vtedy moje oko Za rod slzy leje. Aj táto dolina, Tieto vrchy lesy, — Pekné sú pre toho, Ktorý sa v nich teší: Ale moja duša K rodním krajom letí, — Kde sú krajšie háje, Krajšie rastú kvety. Ja len moje Tatry Zo srdca milujem, — O jich slavnej kráse Sebe prespevujem. Zavejže ty, vetrík! Tatrám pozdravenie: — Že ma žiadosť veľká Ta — pod Kriváň ženie!(Sam. zpod. Vepra v „Priat. šk. a lit.“ II. 1860.)6. Pod KriváněmHej pod Kriváněm to jest krásný svět, Tam rostou chlapci bystří jako květ; Nebe tam jen jasně svítí, Tam má každý vesel býti Pod Kriváněm! Pod Kriváněm! Pod Kriváněm! Tam rostou švárné, bystré děvčata, Šuhajkům věrné jak holoubčata, Jich milé slovenské zpěvy Veždy jen veselost jeví Pod Kriváněm! :,: :,: Tam žijí bujní, smělí valaši V lesnatých horách na svém salaši; Mají másla, sýra dosti I žinčice do sytosti Pod Kriváněm! :,: :,: Tam hámorníci železo kují, Peněz majíce, pak se radují, Muž na poli pilně oře Žena přede len na dvoře Pod Kriváněm! :,: :,: Když trouba hlasná zove do pole, Brániti milé otcovské role: Každý se paloše chopí, Švihne na kůň, bere kopí Pod Kriváněm! :,: :,: Když volá dále Králův svatý hlas Do boje za vlasť jít ve hrozný čas, Každý spěchá hned tam jíti Za Krále, za vlasť zemříti Pod Kriváněm! :,: :,: A když ukrutní hrozí tyrani Potupit slávu a dát jí rany Chrabrý šuhaj za ní vylej Věrně i ostatní krůpěj Pod Kriváněm! :,: :,:7. NitraNitra milá, Nitra, ty vysoká Nitra: Kdeže sú tie časy, v ktorých si ty kvitla? Nitra milá, Nitra, ty slovenská mati! Čo pozrem na teba, musím zaplakati. Ty si bola nekdy všetkých krajín hlava, V ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava; Ty si bola bydlo kráľa Svatopluka, Keď tu panovala jeho mocná ruka; Ty si bola sväté mesto Methodovo, Keď tu našim otcom kázal božie slovo. Teraz tvoja sláva v tôni skrytá leží: Tak sa časy menia, tak tento svet beží!(V „J. Kollárov. Národn. Zpiev.“ I.)8. Pomněnky z Děvína(Nápev: „Nitra milá, Nitra“)Děvín milý, Děvín, hrade osiralý, Povezže nám, kedy tvoje hradby stály? „Moje hradby stály v časech Rastislava: On byl vašich otců, on mých hradeb sláva. Sláva moje, sláva, kdeže mi spočíváš? Ach darmo větříčku prachy jej rozvíváš!“ Děvín milý, Děvín, hrade osiralý, Kýmže se tvé hradby ještě slávívaly? „Slávívaly se ty otci mé krajiny, S nimiž kvitlo štěstí milé mé rodiny. Šťastný věk jí svital nyní jí nesvitá: V cizím poli kvítek a v stínu nezkvitá! Když si na to myslím, oko mé pozírá Na hrob Svatopluka, na prach Slavimíra. Na ty se zanáše, želem ošedívám, A když na mou dávnou ríši se podívám: Dolů hradby slzy mutné mi padají, Ony mutnou sestru Moravu dělají. Proto ona teče kalná do Dunaje: Já padám a se mnou zapadají kraje. Tam ten vrch mne želí, když mne padat vidí, Již hle lysým zůstal, — snad jej žel ten sklidí! I slunečko za tou horu když se skrývá, Veždy mutným okem na mne se podívá. Jen synové moji k trýzně nepřichází: Tak se v světě děje, když štěstí zachází!“(Ľud. Štúr v „Hronke“ na r. 1837. I.)9. Žal(Nápev: „Przy sviotďe, które“)U proudů valných Dunaje šírého, U žalné řeky Moravy zpěněné, Ach tam na rumích hradu Děvínského, Tam smutí srdce Slováka raněné: „O vlasti věčná mých praotců slavných, Ty divadlo hlučné dnů a boju dávných, Tu ležíš tiše v šírém svém pomezí, Šíp časů zlostných ve srdci tvém vězí. Už tvoje věky, už tvé časy zhasly, Sláva tvá v věčném utichla dřímání, Synové jenom stíny slávy našli, Nitra i Děvín v prach se žalně sklání. Zerzaven dřímá někde meč Mojmíra, Přílbu Svatopluka skála i rum zvírá, Jen zde a onde ze zapomenutí Zpomínka v písni k nebesům se kroutí.“(J. M. Hurban v „Nitre“ na r. 1842.)10. Zadůmění u břehu HronaPoď, o má harfo, ty mé potěšení Jediné, jenž mé krotíš hněvy, žale, Ty v mou vypřáhlou mysl rozvlažení Při Dunaji si líla i při Sále: Poď, milá, sednem na břehu si Hrona, A sluchat budem, jak si on to stoná. Když v jeho vlnách luna se umývá, A zrakem vlhkým olšiny prozírá, Vtehd’ ach, mi blaze, tam neb se usmívá Na mne dlícího dávná otců víra: Až srdcem žhoucím chladno blahé táhne, Slza se příští, — ruka v struny sáhne. Nuž, poď má harfo, v olšinách těch důmných Slyš hovor hravý světla luny stínů, Slyš, zdaž ohlasy kola Vil to šumných, Vábících muže k plesům víchrovírů? Neb Rusalky to dráždí snad Vodana? O ne, již báj to zmizlá slovem pana. Tam hle již Sitno, k pomstě zle činícím, Pusté, nekoná soudy spravelnosti; Na žádné více Vysočiny k čnícím Trebnicem nejde lid želat milosti: Pohroním pustým již jen skazky vlají, A v rumích hradů smutné důmy lkají. Hrone náš, Hrone, o ty řeko stará, Ty jsi viděla Mojmírovo rámě, Tvá někdy vlna pokřestila jará Temena otců v duchu pravdy chrámě: Věrný Slováků příteli ty milý, Na tvých mne ňádrách prvé sny se snily. Snily se, snily, a ještě se snějí, Ač jiný předmět, po čem srdce touží; Vtehdy jen v noci, teď i ve dne chvějí Se sny mi v mysli, a má ňádra souží: Žal neb ode všech časů mi zavání, Z prošlých, z nynějších i z očekávání. Ai po tvých břehách již tvé plémě visí, Nad hrobem, předce o nic se nesnáží; Darmo ho loutna Kollárova křísí, Ach ona hluchým sluchy neproráží, Ve mně se svírá, ty přeč klidně spěcháš: Hrone můj, Hrone, pročže zde mne necháš? Znáš čas ten, když jsem ve tvých vlnách bystrých Koupal se chlapec, aneb rybky lovil, Pak malou dlaní načra sobě čistých Vod tvých razem vše trudy mé zahojil: Neznal jsem zašlosť, budoucnosť netušil, A čelko jasné nikdy nezasmušil. Znáš potom, jak jsme na tvých břehách volných V soumraku tichém s Hankou sedávali, Já lásku zpíval, ona z kvítků polních Věnečky vila, vlny dolů pluly, Než zpěvy, věnce, vlny dolů pluly, Dál a dál pluly a tak zahynuly. Teď slzy cedím na tvém břehu sedě, Slzy pohřební rodu slovenského Tuchnoncím okem do vln hravých hledě, Ač v nich krásnější studu pannenského Září se lesknou luny zraky cudné, Probírám city srdce mého trudné. Máš zhynout, rode? hoj! co to mnou bleslo! — A zpěvy tvoje komuže poručíš? Jiného nemáš nic, v otroctví kleslo Vše, proto lehce s životem se loučíš: Hah! slyšíš zpěvy, jenž tví nepřátelé Co na tvém kaře zpívají veselé? O harfo, harfo, proč tak, smutně lkaješ? Ještě Hron teče, žijí děti jeho! Nech, nech tvé žale, veselým provlaješ Ty ještě zpěvem mládce Pohronského: Buď v obět padnem my moci bezbožné; Tvé náděje jsou věčně nepromožné. Nuž s Bohem Hrone, spějž jen měkkým proudem, Zvlaž mysl bratrů, pozdrav pobratence; Přijde i doba souděna osudem, Sláva nebo skon pro tvoje milence. Než hlas můj hyne, harfy znění hynou, A vlny Hrona plynou jen a plynou.(K. Kuzmány v „Hronke“ na r. 1838. II.)11. Bitka za Štefana kráľaStála bitka, stála, za Štefana kráľa, Takej viac nebude, kým svet svetom bude. Stála bitka, stála, v tej uhorskej zemi, Bili sa junáci, s pohanmi Slováci; Bola bitka, bola, výše Ostrihoma, Červená krv tiekla polovicou Hrona. Červená krv tiekla k bielemu Dunaju, Tých kliatych pohanov kresťania rúbajú.(V. „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ II.)12. Synek Slovenska v zajetíVlasti moje, vlasti, tam za vrchy ležíš! Tam si ty, otče môj, snad i nyní slzíš; Roníš horké slzy, za synem tvým jedním, Kdože by neronil nad losem tvým bídným. Bojoval sem za vlasť, také za národ svůj, I za vás přátelé i za ťě, otče můj; Vděčně bych byl zemřel, ale mi nedali, Ukrutní pohané raděj mne zajali. Zajali, retězy tuze povázali, Do turecké země zlým Turkům prodali. Tam bydlíš národe můj, za dolinami Daleko, daleko za tými horami. — Ta Tatra vysoká, tam nad tebou strmí, Nade mnou pak Balkán se střelami hrmí. Po Tatrách sem někdy písně si zpívával, Když sem naše ovce tam tade pásával. Nyní si v Turecké zemi písně pějem, Kolkokrát jich začnem, povždy slzy lejem. Dědina má milá, tam ležíš při Hroně, V mojí milé vlasti, tam ve jejím loně. V údolí tichounkém, tam chaloupka bílá Stojí, v které bydlí má dívka spanilá. Dědina, dědina, jediná dědina, Již svého věrného víc neuzříš syna. Neuzříš, neuzříš, ani já víc tebe, Polituj se Bože, polituj se z nebe. Milenko již tvojí víc nevidím tváře, Sotva více pro mne vyjde jasná záře! Tatro! již na tebe nebudem zpívávat, Ani bílé ovce tam tade pásávat!(V „Slov. Pozorníku“ na r. 1845.)13. BelehradBelehrad, Belehrad, turecké pomezia, Nejednej mamičky synkovia tam ležia. Ktorí dorúbaní, ktorí dostrielaní, ktorí nebožiatka koňmi pošliapaní.(V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)14. BelehradBelehrad, Belehrad, tá turecká skala, Nejedna mamička synka oplakala. Plakala, aj plače, slzy jej padajú, Na tvrdom kameni jamy prebíjajú. Oplakáva milá též svojho milého, Že sa jej nevracia zo sveta širého. Mati sa ju pýta: čo je ti dcéra má? Jakú to bolesť máš, že neodpovedáš? „Ach mamička milá! však ma nič nebolí; Lež to mi chybuje, že milý nechodí.“ Jaj! skríkla mamička: sedlajte koníčka! Jdzte pre farára, zomdlieva Anička. Sedlajte druhého, idzte pre milého, A on v nej zadrží sám ducha živého. Bežali, bežali, videli z ďaleka, Že milý s ostrohou pobodá koníka. Bežali, bežali zo všetkej svej sily, S touto novinečkou Aničku kriesili: Anička, srdečko, povstaň hore z lože, Už ten lekár ide, ktorý ti pomôže. „Vždycky mi noviny za novinami šly, Že môjho milého na vojne zabili. Ale včul mi prišla novinečka istá, že môj milý ide od Nového Mesta.“15. Žal nad SlovenskemV rumech Slovensko, žáden ho nekvílí, Osirelá vlasti hyneš každou chvíli. Máť nám zemírá ode smutku strasti; Kdeže tě nájdeme, drahá, milá vlasti? „Od toho času, co jsem opustená, Lkala jsem sama, teď již umorená. Nárekem zcházím, nevolné siroty, Plačte nade mnou a na své trampoty. Nad smutkem zešlou saďte jivu smutnou, Jej šum nech přednáší mou třízeň loutnou: Nebo nebude jiný ji sláviti, Mati nemá v svojich synech zemou hniti. Milé moje děti s Bohem ve svornosti Sami jste, mať vám skoro zloží kosti, Před hrobem je to posledné žehnání, V hrobě umlkne matkino volání!“ V rumech Slovensko, žáden ho nekvílí, Osirelú vlast plačme bratři milí: Ona nám zemírá od žalu, od strasti, Nikde nám mati, nikde druhá vlasti!16. Rozželení(Nápev: „V šírom poli holubička.“)Časy, časy, časy dávné, Doby rodu nášho slávné! Ach kamže ste se poděly? Kam pryč od nas odletely? Bože, Bože! vy Slávové, Slávnych praotců synové! Zdaž vás slza nezaleje Od Nitry když větřík věje? Děvín, Nitra v rumích leží A čas neustále běží, Nitra v slzách zatopená, Tatra v smútku oblečená. Nitra, Děvín, Tatro smutná, Slávská ještě zněje loutna, Dost už smútku, vyjasnite Čela, Slávům věnce vite.(V „Slov. Pozorníku“ na r. 1851.)17. Bolo — bude(Nápev: „Mladosť moja, mladosť.“)Veje vetrík, veje, od Tatry k Dunaju: Smutne hlasy idú po slovenskom kraju. Po slovenskom kraju také idú hlasy: Že sa pominuly tie slovenské časy: — Časy naše, časy, časy našej slávy, Keď nad Nitrou vialy slovenské zástavy. Hoj Nitro, zlatý trón kráľa Svatopluka, Čo raz naň pomyslím srdce vo mne puká. — Boli sme my, boli, medzi národami, Ako ten náš Kriváň nad tými Tatrami. Bol ten náš kraj v kvete, ale ten kvet svadol: Dobrú noc, Slováci, váš deň už zapadol. A čo aj zapadol, veď on zase svitne, Ten náš slovenský kraj v nový kvet vykvitne. Hore sa Slováci, hore sa! — a Boh dá, Bude Slovák ešte, čím býval inohdá. Stojí, ešte stojí Kriváň nad Tatrami: Bude Slovák čím bol medzi národami.(Ch. v „Sokole“ z r. 1861.)18. MaďaromaniaNad Tatrou sa nebe kalí, Kalí mrakmi hromovými, Mutne sa Váh i Hron valí Medzi brehami žialnymi. Váh i Hron Slovensko rosí, Slováci doň slzy ronia, Matka Tatra smútok nosí, Jej rodu do hrobu zvonia. Hrob ten pre nás ruka čierna V tu svätú zem vykopala, Ktorej krv slovenská verná Neraz v obeť už sa liala. Nesmuť Tatro, milá mati, Zlož zo seba šat ten tmavý, Bude rod tvoj okrývati Krídlom svojím vták dvojhlavý. Pod ním kraj náš sa osvieži A vykvitne kvetom novým, Čisto Váh i Hron pobeží Spevným polom Slovákovým.(V. „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ II.)19. SmutekNad Tatrou se nebe kalí, Kalí mraky hromovými; Mutně se Váh i Hron valí Mezi brehy slovenskými. Slovenskou tvář slza rosí, Slza ta Váh i Hron kalí, Matka Tatra smutek nosí, Že se Slovák v rumy valí. Nad Tatrou to nebe hněvné Bude lít a hromy metat, Ale naše kraje zpěvné Krásnej budou potom zkvětat. Zkvětat budou s rody svými, Matka Tatra smutek svleče, Mezi břehy slovenskými Vesel Váh i Hron poteče.(Sam. Chalúpka v „Plodoch.“)20. Vatra nad KriváněmSlávorodným nad Kriváněm vatra hoří, Vatra hoří, Vatra hoří; Od vatry se nad Slovenskem nebe zoří, Nebe zoří, Nebe zoří. Zoř se nebe, svěť na Tatru, i rod její: I rod její: I rod její: Aťže rostne aťže květe veselejí. Veselejí. Veselejí. Dejž nám Bože žizn, Bože dejž míru nám, Dejž míru nám, Dejž míru nám, Mlaď slovenská na Kriváni tebe vzývám! Tebe vzývám! Tebe vzývám!(V „Hronke“ z v. 1838. III.)21. Tatránsko(Nápev: „Už sa Tatier chlumy.“)Tatránsko, Tatránsko! Ty čarovný kraju, Jaké v tvojich hájoch Duše dorastajú? Či si sa zbudilo Už z dávnej driemoty? Či sa už rozlietly Znad teba mrakoty? Hoj už v mojich krajoch Duše dorastajú, Čo sa slovenskému Rodu priznávajú. Považia, Pohronia Už mi synov chová, Z ktorých rodu môjmu Zkvitne sláva nová. Tito z bleskov, ktoré Na rod z mrakov bijú, Pre junácke čelo, Vence si uvijú. Považia, Pohronia Už mi dcérky chová, Z ktorých rodu môjmu Zkvitne radosť nová. A ony si s bratmi Rúčky podávajú, A vzkriešenia pieseň Rodu zaspievajú. Rastú mi už, rastú Dietky v milom kvetu, Verné rodu svojmu, Slovenskému svetu.(V „Dom. Pokladnici“ na r. 1847.)22. Lúčenie s Dunajom(Nápev: „Tatránsko. Tatránsko.“)Dunaju slovenský Už ťa zanecháme, Keď na tvojich brehoch Ústavu nemáme. My vždy ostaneme Verné tvoje deti: Nik ťa Slovákovi Nevytne z pamäti. Hej vy naše Tatry! Ta my poletíme, Tam našich rodákov Zo sňa prebudíme. Keď sa zatemnilo Slniečko nad nami, Ono nám zasvieti, Veď je Pán Boh s nami! Nermúťte sa bratia, Veď už skoro svitne, Tam na našich hroboch Nová sláva zkvitne! Smutní rodičovia Zaplačú nad nami, Ale my nedbáme — Však je Pán Boh s nami! S Bohom! Česi, Srbi, Chorváti, Poliaci, S Bohom! bratia naši Dunajskí Slováci!23. Ve Zvoleně(Nápev: „Voda bystrá, voda bystrá.“)Ve Zvoleně, ve Zvoleně, To Slováci od kořene: Bystří jak jich vody bystré, Věrni jak jich hole čisté. Hronem dolů, Hronem dolů, letí lehké pltě spolu, Slováci je kermenují, O milenkách prozpěvují. Tam ve stínu, tam ve stínu, V bystré vodě za krovinou, Kde se tichá vlnka houpa, Tam se i mé děvče koupá. A na holi, a na holi, Na té nebenosné holi Tam si valach fujaruje, A od zeme poskakuje. A na Březně, a na Březně Kdo tu švárnou Hanku vezme? Ta Slovenka roztomilá Srdce moje poranila. Má Bystřice, má Bystřice Krásne domy a ulice, Slovák s Němcem tu bytuje, O Slovanstvě přemyšluje. Ve Zvoleně, ve Zvoleně, To Slováci od kořene: Bystří jak jich vody bystré, Veřni jak jich hole čisté.(S. T. v „Sl. Pozorníku“ na r. 1843.)24. Pohľad na Slovensko (1847)Kalí sa čierňavou to slovenské nebe, Letia hromy, blesky, Slávo k tebe! Hromy sa rozletia, strašne zemou zburia, A plemeno Slávy ku životu zduria. Sedím v chládku šumném na tichém Považí, Duch môj po slovenských krajoch baží; Lebo hviezdu jasnú rodu svietiť patrí; Bohom vzbudené smejú sa mu Tatry. Už slovenské deti bystrým mysle letom Za svätú budúcnost válča svetom; Ba sa už plnia spevom háje, hory. Myšlienka plodí veličizné tvory.(Zvest. Jur. Bulla. v „Sokole“ za r. 1860.)25. Upomienky na rok 1848 — 1849Kolo Tatier čierňava Blýska, bije hrom! Stená Váh i Orava, Mutný tečie Hron; — Už zvonil vrah v tú dobu Slovákovi do hrobu, Už mu zvonil, zvonil, zvonil do hrobu! Lež nad Nitrou zástava Našich rodákov, Kráľ do boja zvoláva Hodných junákov; Chlapci kone sedlajú, A paloše chytajú; Už paloše, tie paloše chytajú! A šabličky štrngajú, Bubny rachocú, Tu dievčatká fikajú, Kone dupocú; Neplač dievča, Kráľ volá, Jak bude božia vôla, Prijde Milý tvoj na krídlach sokola! Zpoza Tatier vychodí Zora červená, Čože nám s ňou prichodí? Slávy odmena; Sláva hodným junákom Pokoj svätý rodákom, Sláva, sláva, sláva hodným junákom!(S. T. v „Sl. Pozorníku“ na r. 1854.)26. Ohlas(na Vörösmartyho „Szózat.“)Slovenský brat! objim si mať, Ľúb verne objatú; Zem slovenská je tvoja mať, Miluj zem tú svätú. Zem tá je krásna, slavná časť V sveta desatine: Ak dá trpeť, zhynúť nedá Boh toľkej rodine. Pred tisíckou vtrhly k tebe Árpádovcov voje: Svet nepamätá odkedy Máš ty meno svoje. Tvoji dedovia sadali K prestolu Štefana, Ich junač pri Ostrihome Ubila pohana. — Sloboda! hej, aké časy Ty si tu už mala, Keď priateľskú ruku do pút Nevďaka sbíjala! Chceli, by jich veľa bolo, Nás nič, lebo málo: Národ náš sa rozveľadil, ich málo zostalo. — A svet národov našinských Hlasom hromu vetí: Kdo chce žiť, nech vloží ruku V ruku mojich detí. Za mnohú krv rozlievanú, Za toľké vzdychanie — Výbojcov synovia už raz Učiňte pokanie! Žije Boh, večne verná je Svätá jeho vôľa: Kľatba rabstva pravde jeho Navždy neodolá! Svitne — hej, zasvitnúť musí Tam lepšia hodina, Milionov sto kde za to Prosí Hospodina: Bo keď by raz veľnároda Predca ztiekly žily, Prúdy krve jeho by svet Celý zaplavily: A kto veľkému národu Potom hrob vykope, Keď ľudstvo celé utonie v sĺz vlastných potope? — Nuž k Bohu oko povďačné A modlitbu svätú! Slovenskú zem, tú svoju mať, Žehnaj, ľúby bratu! Sveta šíreho ona je Slavná desatina: Trpeť môže, lež zhynúť — nie, Slovenská rodina!(And. Sládkovič.)27. HymnaOtče národov mocný Pane sveta! S rachotom hromu v blesku čo chodievaš, Zem ti je podnož, večné tvoje letá A v plameň jasný slnka sa odievaš. Víchru dať krídla — slovo Tvoje stačí, Cesty riekam a hrádze okeánu, Búrky hroznej zmer — Tvoj prst mocný značí, A keď pohrozíš — vlny morské stanú. Národy sveta Tys’ jak piesok morský Rzložil, by vlasť v dedictvo si vzali, V nej mravy otcov a reč — dar Tvoj božský — V úcte posvätnej verne zachovali. Otče národov! Tatry prevysoké, Kolíska rodu, dedictvo sú naše, Tie rumy hradov, bašty tisícroké: Otcov dielá — — tam vládly jich paloše. Kde od pravekov nápady hord divých Svety boriacich — vždy sa odrážaly Naspak, jak čoby od múrov žulových; A mravy predkov rydzé pozostaly; Kde Mojmír slavný, Rastislav bojovny, Svatoplukovci moćní vývodili, Kde Nitra, Devín, Velehrad dústojný; Kde Cyrill, Method a Vojtech krstili; Kde svätý Štefan, ten viery hrdina So znakom kríža zlomil moc pohanov, A kde mohutný Matúš od Trenčína Dobyl slávy pod slovenskou zástavou! Kde proti Turkom junácki predkovia Hruď ocelovú smelo nadstavili, Kam neprenikli voje Solimana, Keď s polmesiacom Uhry ujármili! Bože daj zdaru našej domovine, Slovenské slávne Okolie nech zkvetá; Žehnaj ten náš kraj! slovenskej rodine Daj miesto čestné na dejišti sveta. Daj nám pevne stáť medzi pohromami, Mrákavy husté keď zajdú ten náš kraj; Nátisk odrážať smelými prsami, Nad zlobou sveta víťaziť Bože daj! Zem, ktorá predkov prach posvätný kryje, Dedictvo otcov Slovák v úcte chovaj, Pamiatka dejov Slovenska nech žije Do konca sveta, Bože daj, Bože daj!(Sam. Tomášik v „Sokole“ z r. 1862.)

Chrastek_Veniec-narodnich-piesni-slovenskych.txt

Poklad„Hja! Dobre tvojmu pánovi gazdovať; keby mne boli peňazí nanosili, tak ako jemu, i ja by som bol takým gazdom, ak nie inakším.“„Nuž, súsed, a ktože mu ich nanosil?“„Kto mu nanosil? — Ten, kto mal. — Dobre sa poznal tvoj pán i s Janošíkom i s Gajdošíkom, i so všetkými, čo chodili v zelených košieľkach.“„Teda že by mu zbojníci boli nanosili?“„Ja už neviem, či boli zbojníci, či čo boli, len že poza bučky chodili.“„Hm, i to je možné, za to ani raz nezaprisahám sa.“Takto shovárali sa Ondrej, sluha Lipnického a Štrngeľ, jeho súsed.Štrngeľ mal v biednom vozíku dva mízerné koníky zapriahnuté, štverne motúzkami posväzované, kolesá neokované, rozkyvotané; bál by si sa na takom záprahu pustiť na hodinu cesty. Ale v Lipnického voze zapriahnuté boly konská, hladké ako lasice, silné ako ľvi; štverne pekne vymastené, remenné; kolesá okované; na voze nová košina. S tymi koňmi a na tom voze mohol by si sa pustiť kraj sveta.Kým si pri tom na ceste s ťarchou trochu oddýchli, bolo počuť vŕzgať dákysi voz. „To bude bezpochyby Rázvora; dočkáme ho,“ — povie Štrngeľ.„Pravdu máte, súsed, to je jeho spev! Lebo on len na výročité sviatky voz mastieva,“ prisvedčí Ondrej a ešte zďaleka zakričí na Rázvoru: „Hej, súsed, ten voz dákosi na lačno spieva; kedyže ste ho mastili?“„Jaj, Ondriško, veď si ešte ani ty všetko nepreskočil“ — pozrel naň bokom dochodiaci Rázvora. — „Čože sa máš posmievať? Každý najlepšie vie, ako mu v hrnci vrie. A ja — veru nečaroval by som sa s tvojím pánom, čo som aký chudobný!“„Ale ozaj?“„Veru ozaj; — lebo si ja dušu nechcem zapredať.“„Nuž a či si ju môj pán zapredal?“„Že či vraj zapredal? Akože by si ju nebol zapredal; kdeže by bol nabral toľkého bohatstva? — Jaj, nedá sa teraz gazdovať z ničoho. A že mu otec nič nenechal, to dobre vieme.“„Nuž kdeže teda to všetko nabral?“„Kde vraj nabral? Veď to celá dedina vie, kde nabral! Vari moja stará mať len jeden raz videla zmoknuté kurä leteť mu do kochu? Nuž tam nabral, hľa! Zmok mu nanosil.“Ondrej zavrtel hlavou. „Hm hm!“ vraví, „veru by som teda ani ja s ním nečaroval.“„Nepleťteže, súsed, nepleťte?“ povie na to Štrngeľ. „Ktože by vám to veril? Ale tak je to: kto do školy nechodí, ten verí aj na zmoky a mátohy. Nelietal ten zmok kochom, čo Lipnickému peniaze nosil; ale chodil dvermi a nosil zelenú košieľku.“„To ja neverím, čo mi dušu na dlaň vyložíte,“ zkríkne Rázvora; „lebo sú zbojníci vari blázni nosiť druhému peniaze? Prisahať sa vám nebudem; ale verte mi, že je Lipnický dosiaľ s čertom v porozumení.“Takto dohadovali sa spolu: čo jeden povedal, to druhý nechcel uveriť; kremä Ondrej za možné držal i jedno i druhé, až došli do dediny.„Na večer sídeme sa u súseda Dobrôtku“ — povie Štrngeľ, — „ten ho najlepšie pozná, a uvidíte, že mám pravdu! Ondriško, príď aj ty, keď si obriadiš kone.“„Dobre, teda uvidíme!“ — prisviedčali Rázvora aj Ondrej a dojdúc medzitým k domom, pozaťahúvali každý do svojho dvora.Sotva zmrklo, už súsedia boli u Dobrôtku; o chvíľku prišiel aj Ondrej.„Zuzka, rozsvieť!“ zavolal Dobrôtka na vnučku, „a vy, súsedia, posadajte si.“Netrvalo to za otčenáš a na kozube blnkotaly suché bukové triesky.„Teraz si pozapaľujme,“ povie domáci gazda.S pípkami posadali okolo stola; pod pecou priadly ženy a zase za druhým koncom stola Zuzka s druhými deťmi párala peria.„Súsed, vy však poznáte Lipnického!“ prerečie Rázvora a kotúče dymu pustí z úst.„Pane Bože! Či ho vraj poznám? Veď som s jeho otcom chodil do školy a od tých čias znám celé bydlo i židlo Lipnického!“„Ja hovorím, že z ničoho gazdovať nemožno,“ pokračoval Rázvora — „a Lipnickému vraj všetko zhorelo, čo mu otec zanechal.“„A ja hovorím,“ pretrhol mu reč Štrngeľ, „že sú to pletky; Lipnického zelené košieľky postavily na nohy!“„To ja neverím,“ zvolal Rázvora; už som vám povedal, že mu zmok nosí peniaze!“Dobrôtka sa usmial a riekol: „Dobre, že ste ho pripomenuli; i tak som deťom sľúbil, že im budem rozprávať, ako Lipnický zbohatol. — Deti, či budete počúvať?“„Budeme, budeme!“ zkríkla Zuzka a za ňou ostatné.„Teda počúvajte! — Ja Lipnického poznám od malička; jemu ani zmok, ani zbojníci nenanosili peňazí — on našielpoklad!“Ondrej pokýval hlavou, že to veru najskôr tak bude a ostatní vyvalili oči.„Lipnický mohol byť asi v šiestom roku“ — začínal ďalej Dobrôtka, potiskujúc do fajky dohán, — „keď raz jeho otec, Pán Boh mu daj radosť večnú, dal ma ako súseda svojho povolať už večerom ku sebe. Nebe bolo jasné ako rybie oko; na kozube práve doháralo a oblokom zasvietil plný mesiac. Ako by som teraz hľadel naňho: bľadý ako stena ležal starý Lipnický na posteli, oči mal hlboko vpadnuté, dýchal strmo a krátko, vedel som, že nedotiahne ďaleko.“„Či ste to vy, súsed?“ preriekol slabým hlasom, akonáhle pučul, že dvere vrzgly.„Ja som to, súsedko. Akože sa máte?“„Lepšie,“ povedá, „a o nedlho bude všetko dobre.“ — Tu ma chytil za ruku. — „Vy viete, súsed môj drahý,“ hovoril trasľavým hlasom, „čo som mal, keď som prišiel do vašej dediny: zdravé údy, chuť do práce a Boha nad sebou! Aj teraz veľa nemám; tento domček je všetko moje bohatstvo! Keby mi Pán Boh bol poprial dlhšieho života, možno, že by som bol zanechal i väčšiu pamiatku po sebe môjmu synovi; ale takto bude všetkému koniec. Tento dom teda a moje otcovské požehnanie nechávam môjmu synovi. — Poď sem, dieťa moje,“ zavolal na fikajúceho chlapca, rozduchujúceho medzitým zhasínajúci oheň, — „tento dom a moje otcovské požehnanie nechávam tebe — ostatné najdeš v tisovej truhličke.“ Tu ho pritisol k srdcu: „Ach, dieťa moje! pred rokom si mi utratilo matku, a teraz tratíš otca.“ — Viac hovoriť nemohol, hlas mu v hrdle zatislo — a o chvíľku bolo po ňom.Na kozube oheň utuchnul; mesiačik uchýlil sa za hustý oblak a v izbe stmilo sa docela. — Mňa prešiel mráz, srdce mi stislo, neviem či od ľaku, či od žiaľu; — prežehnal som sa svätým krížom a prežehnal som i mrtvolu; chlapca som chytil za ruku a odviedol preč.O chvíľku poschodili sa súsedia a v dome nebožkého bolo počuť nábožný spev, ozývajúci sa až do svitania. Na tretí deň pochovali sme mŕtveho a náš terajší súsed Lipnický ostal samotný na svete ako prst; krem Boha nad sebou nemal tu dolu nikoho. — Ale Pán Boh je dobrý, deti moje; stará sa On aj o siroty, a tak staral sa aj o Lipnického. Pán učiteľ práve vtedy potreboval mendíka a náš šesťročný chlapec bol rád, že dostal sa do školy. — Neraz on stál s hrnčekom pred našimi dvermi a vaša nebohá stará mať neraz mu ho naplnila.Pán učiteľ ho rád videl, lebo bol poslušný a učil sa dobre. Keď bolo treba niečo poslúžiť, to Lipnický najochotnejšie poslúžil, a keď mu za posluhu tu i tu dali groš, dva, neprejedol ho na lakôtkach, ako druhí mendíci, ale si dal pánu učiteľovi odložiť. V lete, keď stačil a v škole nebol potrebný, nezaháľal, ako druhí, ale išiel na strniská a sbieral klasy, ktoré každú sobotu vymlátil a niekomu odpredal. Vidíte, deti moje, takto sa trápil kedysi náš súsed Lipnický, ktorý teraz má veľký dom, šesť krásnych koní, osem tučných volov, tristo dojek a plné súseky zbožia.“„Nuž ale akože zbohatnul?“ zvolal netrpelivý Rázvora.„A kdeže je ten poklad, čo našiel?“ skočil do reči Štrngeľ.„Len počkajte málo, hneď vám poviem,“ krotil ich vážne Dobrôtka a pokračoval: „Pán učiteľ, ktorý teraz staral sa o sirotu, ako vlastný otec, vzal do domu Lipnických želiara a z prenájmu toho i šatil chlapca i kupoval mu do školy potrebné veci. Ale ľudia vravia, že nešťastie nikdy nechodí samo, ale trebárs ešte aj desať kamarátov dovedie za sebou, — a tak povodilo sa aj našej sirote. Nebolo dosť na ztrate otca a matky: chudáčik, prišiel ešte aj o svoje dedictvo, o svoj dom.“„Ach, chudák Lipnický!“ zkríkla Zuzka a s ňou ostatné deti. „Nuž akože sa to stalo?“„Akože sa stalo, dievka moja? — stará Orša, ktorá pre svoju nedbanlivosť po pýtaní chodí a vtedy ako dievča slúžila v dome, zanedbala vymiesť koch, ačpráve jej to gazdiná bola prísne naložila. Veď vymetiem zajtra, myslela si, a z toho zajtra nechala robotu zase na druhé zajtra, a tak odkladala so dňa na deň, až nasbieralo sa v kochu mnoho sadzí. Raz práve z prvého sna, o ktorom vravia, že je najsladší, zobudí ma krik: „horí, ľudia, ratujte horí!“ Bežím k obloku ako bez seba a hľa — kdeže horelo? U môjho súseda. Najskorej pozobúdzam domácich, potom, bežím na dedinu, kričím volám; — ale celá dedina spala ako zakliata! Až kedy-nekedy, keď už celý dom stál v plameni, začnú sa po jednom sbehávať a hasiť. Vietor fúkal preč od nás a tak sme my, chvála Bohu, nezhoreli, ale neboráci súsedia naši, asi desiati za radom, našli ráno miesto domov už len hromady popola a rumov. Bolo tu plaču, bolo nariekania! Lipnický, chudák, zalamujúc rukami, chodil po zrúcaninách svojho posledného dedictva. Želiar jeho ľahko vyniesol svoj malý nábytok, a neztratil temer ničoho; ale Lipnickému neostaly iba holé popukané múry, popol a v popole staré pozohýňané klince a železivá. „Aspoň to, čo mi Pán Boh ešte zanechal, zachránim!“ pomyslel si chlapec a počal vyhrabúvať z popola staré železivo.I vyhrabuje, chudáčik, usilovne a sbiera. Tu i tu bolo počuť, ako zasipel vyhrabaný živý uheľ, keď horúce slzy z očú siroty naň padaly. Ale on si len sbieral, až nasbieral hodnú hŕbku klincov. „Takto ti za to nikto nič nedá!“ pomyslel si a začal narovnávať skrívené klince na jednej tľapkavej skale, ktorá trčala z múru. Takto napráva a rovná, a čo vyrovná, to odkladá na hromádku. Ale jeden klinec bol prihrubý, tak, že o veľa ťažšie bolo treba biť naň, ako na druhé. I uderí naň, druhý i tretí raz, a hľa! Kameň, na ktorom klince vystieral, odvalí sa a oku zadiveného chlapca ukáže sa truhlička z červeného tisového dreva.“„Ja som na to docela zabudol!“ vykríkne Rázvora.„Pravda je, veď mu otec na smrteľnej posteli povedal o nej!“ zvolá zase Štrngeľ.„Ach, ach, tak predsa ani zmok, ani zbojníci, ale poklad“ — pokrútil hlavou aj Ondrej.„Náš Lipnický truhličku vyňal, otvoril; — ale čo v nej bolo, to krem neho a Boha nevedel žiaden duch.“„Oj, to veru mohol aj blázon vedeť,“ preriekol Rázvora posmešne.„Tak, tak,“ ozval sa Štrngeľ; „čože by mohlo byť? Dukáty — samučičké dukáty boly!“„A to veru dukáty, samučičké dukáty!“ prisviedčal aj Ondrej.„Dom Lipnického zhorel; nikto nepostaral sa o jeho vystavenie; miestisko stálo pusté a v krátkom čase zarástlo bodliačím a žíhľavou. Ľudia si dlho šeptali o tisovej truhličke, o poklade; ale že Lipnický nechytal sa do stavania nového domu, začali o tom pochybovať a pomaly zabudli na to docela.“„Lebo vari bol blázon,“ povie Štrngeľ, „aby hneď bol dal znať o nálezku, ešte by bol kráľ pýtal tretinu.“„Mal ten už aj vtedy muchy, ako ich má i teraz,“ dosvedčil Rázvora; „tomu človek neprejde cez rozum, čo by sto hláv mal.“„Celých dvanásť rokov pominulo, čo na miestisku Lipnického domu rástlo bodľačie a žíhľava; za tých dvanásť rokov on sa učil a vandroval a za celý ten čas žiaden z nás ho nevidel. Mohol byť asi dvadsaťdvaročný, keď navrátil sa z vandrovky, a tu začal stavať veľký dom; vzal štyroch tovaryšov do vyhne (do šmikne) a po celej dolnej zemi predávali furmani vedrá ním okúvané, všetkým okolným pánom on okúval koče, celej dedine on robil pluhy i brány; slovom kde aká kováčska robota zkrsla, tá sa uňho stavila. — Ľudia si zase šeptali o tisovej truhličke a o poklade; niektorým snívalo sa o zbojníkoch, ako nášmu súsedovi Štrngeľovi, druhým o zmokoch, ako Rázvorovi. Aj ja som počal mysleť na tisovú truhličku, lebo som na tieto moje uši počul, keď umierajúci otec hovoril: „ostatné nájdeš v tisovej truhličke!“Predvčerom dal ma Lipnický zavolať k sebe. „Súsedko,“ rečie mi, „sadnite si!“ a podal mi stolec. Ja si sadnem: „čo by ste, reku, radi, pán súsed?“„Rád by som sa s vami poshovárať tak po súsedsky. — Ešte sa azda rozpamätáte na ten pre mňa smutný večer, keď som utratil otca. Okrem mňa, len vy ste boli svedkom jeho smrti a jeho slov: „tento dom a moje otcovské požehnanie nechávam tebe; ostatné nájdeš v tisovej truhličke,“ boly posledné slová môjho drahého otca. Ach, ešte cítim jeho stydnúce ústa na mojej tvári! — Vy ste slová jeho azda hore nebrali, ako ani ja, zvlášte keď som tisovej truhličky nikde nevidel a nikde nenašiel. Aj by som bol na to docela zabudol, keby som divným spôsobom nebol prišiel k tej truhličke.Môj dom zhorel — ako viete — a sám opustený prehŕňal som sa tam v tom zhorenisku a vystieral som klince i druhé železivá na kameni vystrčenom z rozpuklého múru. V tom podá, vyvalí sa mi ten kameň a ja nájdem v múre tisovú truhličku. Plný nádeje bežím na záhumnie, aby ma ľudia nevideli, keď ju budem otvárať. Poobzerám sa ešte raz do okola a vrchnák zodvihnem — čože bolo v nej? Tu vidíte všetko, čo som našiel!“A v tom mi podal starú, ale dobre zachovanú modlitebnú knižočku. Roztvorím ju: hneď na prvej strane stálo velikými červenými literami vytlačené:Modli sa a pracuj, a čo zarobíš, zavaruj!„Tak je toto ten poklad, o ktorom si ľudia rozprávajú, že ste ho našli v tisovej truhličke?“ pýtam sa so smiechom, ako by som mu nechcel veriť.„To je ten poklad!“ — odpovedal vážne.„To veru nezaslúžilo, že otec na smrteľnej posteli spomenul.“„Že nezaslúžilo?“ pozrel mi prísne do očú. „A ja vám hovorím, že všetko, čo mám, je ovocím tohoto pokladu.“„Neviem, ako by to mohlo byť?“„Hneď vám to vysvetlím. Akonáhle som otvoril knižtičku, padly mi, ako aj vám, do očú litery: „Modli sa a pracuj a čo zarobíš, zavaruj.“ V tom okamžení som si pomyslel, že sú to posledné slová môjho otca. Srdce ma zabolelo a slzy ma zalialy: plakal som, dobre, že sa mi dačo nestalo. Keď som sa uspokojil, pozrel som znovu do knižky, prečítal som tie slová zase, a kto by bol za mnou stál, bol by počul, ako som skrúšene vykríknul: „Áno, budem sa modlievať, budem pracovať, budem varovať!“ — a sľub tento držal som verne až po dnes!“„Pán učiteľ, ktorý sa už tiež rozsýpa a na ktorého dobrodenia nikdy nezabudnem, dal ma do mesta k statočnému kováčovi za učňa.“„Že prichytil som sa k remestu zchuti, o tom vám ani vraveť netreba; ale poviem v krátkosti, ako sa mi vodilo, ako mi Pán Boh aj k tomu dopomáhal, že som si mohol volačo zavarovať. — O nedlho, keď som sa trochu rozumel do kováčstva, dohotovili sme jeden koč. „Lipnický, zavolá na mňa majster, odvezieš s kočišom tento koč a donesieš peniaze.“ — Vyhodil som sa na kozlík a za hodinu boli sme na druhej dedine u jednoho pána. Pánovi ľúbila sa robota, účet o robote a nákladku na čo vyplatil nám do krajciara a na vyše toho vtisol mi do hrsti dvadsiatnik za posluhu. „Tu máš, hovorí, na pohár vína za tvoje ustávanie.“ — Druhý bol by bezpochyby urobil, ako pán povedal; ale mne prišlo na rozum, čo bolo v knižke modlitebnej napísané, — dvadsiatnik som zavaroval. Na druhý deň prišiel do výhne súsed s hodným kusom železa. „Nepotrebujem to, vraví; chlapče, kúp si ho trebárs ty, dám ti ho za dvadsiatnik.“ Ja som pozrel na majstra, či mi to dovolí. Majster sa usmial. „No, povedá, čože hľadíš? Ak máš peniaze, kúp si; môžeš z toho niekoľko párov čižiem podkovať.“ Nuž veru som ja to železo kúpil a ono stalo sa základom môjho majetku.“„Večierkom, keď si už tovaryšia fajčili, alebo spali, s dovolením majstrovým podkúval som čižmy na svoju ruku a moja majetnosť zrástla pomaličky natoľko, že keď ma prepúšťali, vládal som nielen útrovy prepúšťanky statočne zaplatiť, ale na vyše toho vyčítal mi majster na ruku dvadsať tvrdých toliarov, bielych ako srieň. „Toto je,“ vraví, „tvoj statočne nadobudnutý majetok; usiluj sa tak aj ďalej, Pán Boh, ťa požehná!“„S plačom lúčil som sa potom s mojím prvším dobrým majstrom a išiel som s bátôžkom na chrbáte a s palicou v ruke zkusovať svet. — Nejeden raz to bolo, čo ma i chuť vábila i kamaráti zvádzali to do krčmy, to ku kartám, to na iné veci a miesta, kde človek hriešne čas trávi, zdravie i peniaze nemilo Bohu utráca; ale poručenstvo otcovo ochránilo ma vždy. Bol som zvyknutý modliť sa ráno i večer, za každým mi teda do očú prišly slová: „Modli sa a pracuj a čo zarobíš, zavaruj.“Tak teda aj na vandrovke verne zadržal som sľub svoj, vo dne robil som majstrovi, v noci dakedy aj do dvanástej — sebe. Zarobené peniaze odkladal som opatrne, až nasbieralo sa mi tisíc zlatých.“„S týmto vrátil som sa do rodnej dedinky našej, začal som budovať výheň i dom. Skoro naučili sa ľudia ku mne s robotou a hrnú sa mi vždy noví objednávatelia; znak toho, že vyhotúvam robotu dobrú a nikoho nepretiahnem v cene. Takto rástlo a rastie i remeslo i hospodárstvo moje so dňa na deň pri zlatom poručenstve otcovskom.“ —„Taký to, hľa, bol poklad, súsedia moji drahí a dietky moje milé!“ dokončil Dobrôtka svoju rozprávku.Rázvora a Štrngeľ poškrabali sa poza uši. Ondrej pokýval, že to veru inak už ani byť nemôže; lebo že veru jeho gazda i s čeliadkou modlieva sa, pracuje a varuje. Deti okolo stola šeptaly si a sľubovaly:Aj my budeme sa modliť, aj my budeme pracovať, aj my budeme varovať!

Cipka_Poklad.txt

Mrzutosti na cesteJa som nie priateľom takých miest, na ktorých prednejší svet panský má svoje shromáždisko, ba práve istý odpor a nechuť cítim oproti takým panským shromaždiskám, lebo tam tá panská etiketa naturálneho človeka veľmi hatí a hostinskí podľa prednejších veľmi škrtia aj obecnejších ľudí.Ošklive mi to prichodí, keď páni len preto schromažďujú sa na miestach od prírody krásou vyznačených, aby nie tak tú krásu prírody požívali, ale aby pri bohatých stoloch vo sviatočnom ornáte rúcha bruchám svojím v jedení a v pití hlavnú službu božskú každodenne vydržiavali a odbavovali. Práve tam teda, kde sa príroda velebnou, krásnou a dobročinnou objavuje, prednejší svet svojou mlsnosťou, paškrtením, svojim marným vystrojením túto krásnu prirodu so svojími švihákmi — gigrlikami a hodbábnymi madonnami zneuctuje a poškvrňuje. Čo mi asi tak prichodí, ako keď nejaký chlipný škaredník svojim chlipným pohľadom jednu cúdnu a čistú pannu dedinskú zneuctí.Môj priateľ Cvajfús, doktor psycho-therapie, alebo po slovenský povedano, lekár pojašencov a natrhlých v etikete ľudí, vzal ma so sebou do sveta, bych sebe privlastnil fajnovší takt a niečo z tej prednejšej etikety panskej a tak zvaného galanthomu, t. j. talafatky dresirovaného držania ľudu panského. Lebo — vraj — sa on inak vždy musí hanbiť za moju neokrúchanosť, necvičenosť a hranatosť medzi panským svetom. Aj to mi vyhadzoval na oči, že v kruhu panských bábeniec ani len hubou capnúť neviem, že sedím nemý ako kaper; alebo keď poviem slovo, že ho ide od jedu roztrhnúť.— Aj vlani som skoro od hanby zhorel, — hovoril mi on, — keď si vo ville nad brehom Štrbského jazera pri okne nemý sedel a len von oknom sa na jezero díval, a na naliehanie domácich slečiniek a dám, bys už raz aj ty čo povedal, otvoril si tvoje sprosté ústa a vybúšil si že, „ako tam vonku v tej barine žaby škriekajú; zajtra isto bude pršať, mali by sme preč odtiaľto ísť“. S takou salónovou konverzáciou mohol si aj doma v plevine zostať sedeť. — Aj zato ma štráfal, že som sa pýtal jednej dámy, koľko má už rokov a ako je stará!— Ty roh baraný! — hovoril on ďalej, — to je najvyššia necvičenosť a surovosť, na roky veku ženy sa dozvedať, lebo mužský nemôže vedeť nikdy, ktorá ženská za staršiu, alebo za mladšiu chce byť držaná. Vek ženy je vždy pochybný a práve takého pochybného veku žena obyčajne sa za mladšiu drží, nežli ona vskutku je. Pred mužským ani jedna nechce byť takou.Túto prísnu lekciu a tvrdú kapitolu z tej etikety som sebe dobre zapamätal, a preto každého starého čerta ženského držím za kišasonku. Ešte aj starej Kocurkovej keď na rinku kupujem ovocie, vždy poviem: „pite Frajln!“ a ona to veľmi vďačne prijme, aj mi nejeden raz o strapec hrozna viac pridala za to.Táto etiketa a fajnový takt nikdy neostaly ešte jalovým. Aj som už viac shovorčivým, ako som bol; som sa už aj s dvoma šedivými kišasonkami v Žiline na železnici povadil, keď ma od okna odháňaly. Jedna z ních mi ani neprijala, keď som jej tiež povedal, „pite Frajln“, ešte sa napajedila a veru ja som nič zlého nemyslel, lebo ja mám starých ľudí v úctivosti, vždy radšie im viac poviem, nežli sú, lebo to oni ľúbia. Náš pán farár-dekan to vždy rád počúva, keď ktorý kanovník zomre a ja ho vtedy pánom veľkomožným nazývam; pohárok vína isto ma neminie. A keď bych mu povedal, že bude v metropolitanskej kapitule osvieteným, hneď by mi aj veksel žiriroval.Na mojej „etiketo-učebnej“ ceste železničnej vopchal nás konduktor do vagóna II. triedy, lebo na III-tej triede nebolo miesta pre nával žencov, ktorí na dolniu zem išli do poľných prác. Kde ja najradšie cestujem na tretej triede, lebo tam človek neni hatený tou „etiketou“ a tým smeraveným sa držaním a fúkaním, nadúvaním a prednejšim hubovaním ľudu panského. Na III-tej klasse sa tak cítim, ako v slobodnej prírode. S rovným, jednoduchým ľudom sa aspoň porozprávam, ktorý nezná kunštovné fígle v konverzácii. A keď sa aj kde-tu trafí nejaký opilý a robí trochu škreku, to si ja nevšimnem, lebo viem, že nemá vtedy rozumu. — Ale na tej druhej klasse ťa pri rozume a s rozumom vysmejú a posmešne pokritizujú.No, a práve sa mi ušlo — čo veru neľúbim — medzi samé hodbábne madonny a vymašlovné nezralé panské bábence (nemec túto sortu ľudí vola „bakfiš“) a medzi iné, už aj prezralé, pominulej krásy osoby sveta ženského. Všetko to bolo prikryté slamenými hlavovými škatulkami, ozdobenými s krídlami vtákov.Sedel som teda v prostred samých ľudských karikatúr v zefirových a hodbabných šatoch, medzi živými modľami falošných bohov môdových.Jedna slečna, štihlá ako portviš, nachyľovala sa sem a tam, čo jej dávalo podobu paragrafu, a to veru trestného, lebo ledvá dýchala a len tak lapala povetrie, ako z vody na sucho vychodená ryba. Tak ju ten jej tyranský míder vo svojich ocelových klepetách, ako rak žabu cez poly preštiknutú, mocne zašnorovanú držal.Ľutoval som tohoto otroka môdy. V pásoch tak vyzerala, ako pretrhnutá osa, alebo mravec. Ten míder vytisol jej polovičku žalúdka ku pľúcam hore, a druhú polovičku zase dolu jej stlačil ku črevám — preto sa jej nedalo dýchať, a črevá jej zase od nátlaku škrkaly, ako by bola mala žrávku. Čo sjedla, to zaiste sa jej medzi lopatky muselo vypratať, lebo v sprešovanom — ako presvuršt — žalúdku miesta veru nemalo. Vždy stonala po nemecký; niekedy aj cez nos afektirovala akési francúzske slovíčko, snáď sa modlila po francúzsky, by ju Boh vyslobodil z jej ťažkého položenia. Keď by ma bola len slovičkom požiadala, bol bych jej isto pomôhol s mojim krivákom, a jej ten grobianský míder prerezal a žalúdok i pľúca s črevami z toho ťažkého väzenia vyslobodil. — Nepovedala mi nič, a ja som si škodoradostne myslel: nuž trp!Druhá zase ustavične sa hniezdila a nohama prestupovala, vzdýchajúc samé: Yes! Yes! To bola Angličanka: Lady Dudley. Tá mala zase nohy na úzko a na krátko nabyté v nedostatočnom priestore v úzunkých detských topánočkách.To ustavičné Yes zaiste platilo jej otlakom.— Hej, Cvajfúsko! — hovorím ja hlasne po slovenský, — nemáš ty to nad naše dedinské panenky! Tie sebe veru nenechajú od hlúpej módy zdravie kaziť a sa dať tak mučiť! Naša Anča a Boriša, tie majú tak voľné a priestranné rukávce, že keď zjedia misisko zemiakov s hrncom sadlého mlieka a k tomu jedny dvojačky pšenových džgancov alebo hrnec fazule, tých žalúdok má sa kde rozprestrieť, ako najedený Tarkoš a Dunčo na pazderách! Tých veru vetry nezdúvajú, ani im črevá nevrčia, ako hladný pes — ako hen tým kišašonám, v ktorých tie vetry s midrom kondenzované a stlačené ani len nevedia kade von. Hľa, aké sú naše panenky po dedinách zdravé, červené, samá krv a mlieko: nie ako hen ti otroci módy, ktoré vieš ako vyzerajú? Ako keď chorému dajú na silu zjesť jablčkový „poding“ alebo „koch“, a jeho žalúdok to neznesie a o hodinu to musi vydať von. — Naše Anče veru neoslovujú otlaky: Yes; ony dľa Kneippa chodia bosé a majú nohy ako stĺpy pevné a súce pod batohy. Náturu veru veľmi nevydresiruješ násilno, ona sa vypomstí. Odev nemá hubiť zdravie, vzrast, ani v práci hatiť, ani človeka na opicu obrátiť.Sotva že som moje pomerkovanie nad utrápenými módovými kišašonami v mojej materinskej reči slovenskej povedal, tu ma už Cvajfús zase napadnul s akousi prednejšou etiketou a hovorí mi počušky:— Páni a cvíčení ľudia na železnici neľúbia sa vyprávať a počúvať po slovenský; každý, kto chce ukázať, že niečo znamená v pánskom ľudu, obchádza slovenčinu, ktorú len bíreši, kočiši a vôbec obecný ľud vypráva a na to sa páni hnevajú.— No vieš, Cvajfúsko, kto sa hanbí za reč svojej matky, to je sprostý, nemúdry, nevďačný, surový človek, ale veru cvičený neni! A či Pán Boh Slováka nestvoríl? A či každá reč nemá naturalného práva tak jestvovať, ako aj život každého človeka? Však naša matka chuďerka nebohá nás neučila štekať, ale rečou bohumilou vyprávať! A či Spasiteľ neposlal Apoštolov ku všetkým národom? Abych sa ja mal hanbiť za reč mojich rodičov, za reč od Boha danú, za reč statočného národa slovenského pred nejakými v pánskych plundrách navlečenými ľahtikármi, z ktorých mnohý krome ohybkej papuľe ničoho iného mravného nemá na sebe?! Veď reč človeka človekom nerobí! Opravdive cvičený človek ani len cigáňsku reč nepotupí. Jedno rakúske arciknieža cigáňsku reč vypráva, aj mluvnicu cigáňsku vydalo — a ten pán veru má viac v hlave, v srdci a viac cvičenosti, nežli mnohý pojašený, papuľovy prázdny hazafík, ktorý Slováka za níč nedrži!— No maj už pokoj, — hovorí mi Cvajfús — však vidíš, že práve hore vstupuje jeden panák, aby nás za panslávov nedržal!— Nuž čo že ma po ňom, ja sa nedozvedám, či on po chinenský vypráva.Panák tento bol opravdivý gigrlik-švihák. Na jednom oku mal zarezanú tabličku sklenú v rohovom rámci okruhlom, ktorý mu vysel na šnôrke. — Páni to volajú „monokl“ t. j. jedno oko, s ktorým obyčajne od pýchy napuchnutí gigrlíci fiksirujú a obdivujú namaľované bábence živé. Druhé oko si nechávajú v rezerve. Ten gígrlik mal aj červené večernie zore na nose, isto bude oddaný trunkom. Etiketa tohoto gígrlika oproti ženám sa mi ošklivila. Papuľu mal na strunach; roztopašné slovíčka len tak sypal, ako otruby z vreca. Celú svoju pozornosť obracal proti jednej vymašľovanej Talianke, ktorú jeden kčmár angažiroval do svojeho letného divadla, do „Areny“, ako balerinu a speváčku. Jej naturálne a umelecké vystrojenie som aj ja obdivoval. Na hlave nosila opravdové stračie hniezdo, upletené z vlastného čierného rôzhoru a srsti, ku hlave pripevnené s pozláteným dlhým špenárom, ktorého hlávka bola vydraxlovaná zo žabacieho korýtka perlového. Interessantnú ju robil jej ohromne a nad mieru dlhý nos, ktorý jej nápadne náhlo z čela dolu bežal. Zdálo sa mi, ako by príroda s ňou nejaký žart chcela robiť a ľudí do smiechu doniesť. V nepekných síce ustách mala pekné biele falošné zuby z alabastru a či už zo slonových kostí (až len nejaký hrobár tie zuby na cintoríne nevytrhal z umrlčej hlavy z hrobu vyhodenej a nepredal frizérovi). So svojíma žabacíma, vyvesenýma očima vždy na mňa kukala a celým výrazom tvári ukazovala miešaninu studeného sobectva a pýchy. Jej šperky, bujný výstroj a ozdoba zdaly sa byť teplým hnojovým pareniskom, pareniskom, z ktorého ona svoje seba namyslenie a nadúvanie cicala. Čo ma všetko tak milo prekvapilo, ako keď kto začne chutno jesť huspeninu a odrazu zbadá, že mesto ucha bravčového vykúka z tej huspeniny žaba so svojou trojhranatou hlavou, ktorá žaba v pivnici pri ochladení do huspeniny skočila a v nej aj sedeť zostal. — Táto dlhonosá Talianka, ktorá práve jedného s vážnejších bruchom obťaženého duchovného špicato kritizovala, okolo mňa ustavične ňuchtala povetrie a vetrila ako chrt zajaca s pozeraním na moje čižmy, ktoré mi práve namastili s fištrónom, aby zmäkly. I spravila túto talianskú poznámku:— Ke kôža čerka kvesto pajzáno in nóstro čerkelo? Ekli ha dunkve fetide gambe. (Že vraj: čo chce tento dedinčiar — sedliak v našom kruhu? Veď ma nohy smrdia.)Taliansky rozumiem, aj ja som sa u jedného kučébra učil, keď som staval na citróny a na fíky. — Hovorím Cvajfusovi po maďarský (keď mi zakázal tou špatnou slovenčinou vyprávať pre pánsku etiketu):— Veď hen tá dlhonosá židovka ma vysmieva a kritizuje:Načo mi Cvajfus počušky hovoril: bych mal pokoj! lebo môže rozumeť po maďarský a potom ma náležite vypucuje. Čo sa aj tak stalo, lebo hneď na to povedala tým ostatným:— Ja neviem, aká to sprostosť tu v Uhrách? Každého držia za žida a za židovku!Ja som mlčal a pred seba sebe vzal, žiadneho viac neznámeho kritizovať, lebo práve môže tú reč rozumieť, ale radšie ho aj v mojej materinskej slovenskej reči statočno vypucujem, keď bude kto mna kritizovať, ako to múdro robieva pán farár hríčovsky: ten každému náležite vyčita tvrdú kapitolu po slovensky a má potom pokoj.Neskoršie som sa dozvedel, že tá dlhonosá spevárka a ballerina talianská sa volala:Kačeta Klebetíni. Všeliakí vyžití starí gigrlíci, švihaci a starí exbaróni, ktorým už len ich suché kosti štrkocú v pantalonách, sa vláčia za takými ballerinami, ako aj ten monokľový gigrlík, o ktorom mi Cvajfús počuškal, že to má byť jeden vyhodený klerik. No, nevídali takú Kaču klebetnú! u nás na dedine na takú sa žiaden mládenec neobzre.Jedno z tých bábeniec, nezralé kišašonča bakfiš, chcelo ukázať svoju rozsiahlú učenosť; ukazovala na jednu ohromnú skalu rozsiahlú, tým pomerkovaním že:— Jaj, das ist vas kolossales! (Že to je niečo hrozitanského).O jednu chvíľu sa nám jeden ohromnej výšky špicatý vrch ukázal. — Chcel som aj ja dať badať tiež moju cvičenosť s tým, že viem aj ja použiť cudzé slová a preto som pomerkoval a ukazoval na ten hrozitansko-vysoký čupec:— Ah! to is vos horizontales! Und maňifik!Na čo povstal smiech a ten gigrlík robil špicaté posmešky z mojej vedy. Cvajfús zahanbený a napajedený mi hovorí:— Ty trúba; čo trepeš, keď to nerozumieš a takto sa blamiruješ! Kto že kedy videl špicatý vrch horizontálným? Včuľ sa aj ja musím hanbiť. Prečo že nemlčíš takou tvojou nemčinou! Ty myslíš, keď povieš cudzé meno tam, kde to ani nepatrí, že si už múdry? Už keď by si bol aspoň povedal: pyramidal! — to by bolo pasovalo.— No, veď sa nehnevaj Cvajfúsko! Ja som sa omýlil; práve to slovo pyramidal som chcel povedať, keď som obdivoval hen to jazero!— No ešte sprostejšie by si bol povedal. Už som ty povedal radšie mlč!— No už si mi zakázal slovenský vyprávať, že sa to nepatrí medzi pánmi; už zase aj maďarský, aby ma žiaden nerozumel, že keď chcem čo na volakoho povedať. Včúl zase ani nemecký nemôžem hovoriť. Po latinský bych jedno-dve slova povedal na hentoho girlíka, ktorý robí so mňa posmech, a ten ako vyhodený klerik by ma zase rozumel. Čo snáď mám už štekať?— Mlč a čitaj Bedekera, čo opisuje cesty, alebo aspoň ruské noviny „Novoje Vremja“. Rusa sa každý bojí, zvlášte kazári, aspoň budeš mať rešpekt.Na mieste našého cielu vyše polovičky nás z vagónov železničných povypúštali. Mne až veľmi odľahlo, že som sa z tej klady von dostal, z toho pokazeného od samej etikety povetria. Všetko sa hrnulo, čo len panskú podobu malo, do grand hotela „Hrčka“. Cvajfús po predku a ja z taškou za ním.Pred hotelom čujeme veľký krik: jeden kočiš fiakerský a jeden hordár sa naťahovali s akýmsi pánom, ktorý im zasluženú mzdu nechcel dať. Bolo tam „ištenik“, „zanád-ov, ménkő, kutya fojtó“ a takých hnusných slov — a to všetko po maďarský — až vlasy mi dupkom od hrôzy vstávaly a publikum citlivejšie zutekalo. Na čo ja hovorím:— No Cvajfúsko, tu máš! Títo sa veru nevyprávajú po slovenský ako vraj Slováci, bíreši a kočiši — tu počuješ zvučiace maďarské slová: páči sa ti to? Veď aj toto je kočiš a tragačiar — vidíš, ako je ľahko súdiť toho Slováka! — Každá reč a národ má svojich kočišov, bírešov a obecných ľudí špatné papuľe! Aj fajnoví Francúzi a aj cukroví Taliani — a ja myslím, že že sa nebudú zabavovať ani nad maďarčinou týchto tu hrešiacich ľudí obecných.Do hotela ku Hrčkovi som nechcel ísť. Príčínu toho sa dozvedal Cvajfús že prečo?— No že si prečítaj z „Kresťana“ v čísle 38. 1900. 22. septembra na 12. strane dopis z „Rovné-Zsemeteša“, čo hovorí hostinský Hrčka na konci svojeho anonca, že on má dobré a lacné viršle, ktoré jeho selcher dvorný fabriciruje a údi — jeho pes totižto. — No Cvajfúsko, keď v tom hoteli sú k dostaniu pre publikum také viršle, aký že tam môže byť potom cušpajz, sós a omáčka? Tam zaiste bude kuchárkou zase „mačka“, ktorá umí dobré anglické sóse robiť a omáčky pristrájať, zvlášte na dinér pod postelou!— Sprostý Zaosek, veď to neni ten Hrčka tu v hoteli! to je iný. Na Szemetesi ten také viršle len pre svojich susedov a chotárnikov necháva fabricirovať, rozumie sa, že až ich chcú kupovať a jiesť; však násilenstvo on žiadnemu nerobí, že by musel kto u neho diner, pozostávajúci z takých lacných virštlí a takej omáčky jiesť. Pošleme tam na super tú Talianku s tým girglikom. Boh vie,čo ešte iného možno dostať v tých hostíncoch, ktoré sú niže Szemeteša; snáď aj originálne jalítka a kozie cibeby. Myslím, že bude k tomu aj primeraný nápoj u pána hoteliera Hrčku. Ja aspoň viac na michalské hody na Szemeteš nejdem!Zaosek! Hovorí ďalej Cvajfús, tu máš niektoré regule etikety, bon-tonu panského, len tak na krátko v orechovej škrupine podaté: Ak vstúpime do hotela, žiadnemu vyššiemu a od teba cvičenejšiemu pánovi ruku nepodávaj, to je necvičenosť a surovosť; tým menej aby si ho pohládzal, keď sa opiješ. Keď si budeme ku stolu sedať, aby si sa neprežehnával — lebo to bon-ton pánov tak prináša so sebou.— No Cvajfúsko, taký bon-ton — neprirovnávajúc človeka ku zvieraťu — majú aj naše čisté fajnové mačky, keď idú smatánku paškrtiť svojou útlou paprčkou; ani jedna sa neprežehnáva, len si paprčky oblizuje z tej smatánky. A naposledy čo-že je moja ruka sviňská noha, abych ju pánovi nepodal?— No dobre, dobre, to ale miesta medzi pánmi, ktorým si ty rovný neni, nemá. To len pri voľbách môžeš podávať ruku hoc akému pánovi kortešovi, vtedy prestáva byť ten bon-ton etikety na čas. Keď sa začne jiesť, aby si žiadnemu nevinšoval dobrý hapetik, to je po dedinský!— Ba tvoju hlavu! snáď na opak! Naše volky keď idú žrať, nikdy sebe nevinšujú dobrý hapetik — práve to na dedine neni.— Potom si zuby nešpáraj pri stole vidličkou alebo drievkom sirkovým a s dlhou slamou a s prstom ešte menej!— No hľa! Nuž a keď mi kus mäsa zostane trčať v zuboch, čo si to mám pristúpiť nohou a tak ťahať, ako „Dunčo“?— To sa len jazykom vylyzuje u pánov!— No a ja, ako pes, veru sebe hubu nebudem vylyzovať!— Ak by si v kele náhodou našiel húsenicu — lebo tento rok ich je mnoho — potom aby si ju neťahal a kričal: „Ľaľa! Aká to húsenica bola v kele“. Hostinský ba sa ti veru poďakoval, a niektorí hosti by mohli omdlieť. Polož ju tichúčko na kraj tanierka ako tringelt pre kellnera. Špajzcedule ty i tak nerozumieš, to sú samé francúzske jedlá. Ale pozreť si môžeš takú špajzcedulu na chytro, aby ukázal, že tomu rozumieš, aspoň len na oko.Ja som veru študiroval nad tou francúzskou špaijzcedulou; hneď prvé, čo sa mi neľúbilo, bolo napísané, že „potage“, to je po horvatský; teda sa hostinský hneď popredku vyhrážal, že nás po obede dobre potiahne.— Ale, ale — hovorí Cvajfús — veď je to francúzske slovo a nie horvátske „poťahať“, ale „potáž“ sa ono vysloví, a to znamená „polievku“.— Máš pravdu, aj Nemec volá tiež tak polievku, že „potasche“, po slovenský: ľuh.— Ale polož to preč, tú ceduľu.— No ešte jedno jedlo pozrem, keď už mám zaň platiť. Tu stojí že: „poulard-piperi ala Tronchinés!“ No to je tu čudný hostínec, že vraj „kuriatko s pierím na spôsob ako to Trenčania jedia“. No ešte kého diabla by kto kurča s pierím jedol, ako Trenčani!— Sem daj cedulu! Viac už nebudeš čítať. Boh vie, čo by si ty tu vyčítal — čuj, to tu tak stojí, že „kura pripravené s korením na spôsob paprikášu roztandžirované“. Od stola zase tak staneme, ako sme si sedali, bez prežehnania!— No ja sa veru prežahnám! Keď vôl pozná svojeho gazdu a osol jaslá svojeho pána, ja, ako človek, bych nemal poznať Pána Boha, ktorý ma ráčil nasýtiť? Boží obraz sa hanbí za svojeho Pána a jeho dary? Pfuj, taký bon-ton býva po maštaliach, kde neni rozumu. Ja mám pokoj s celou etiketou, bon-tonom a inými bláznivostiami obyčajov panských; ja viac medzi takých pojašencov bon-tonových nejdem, kde sa ani vyprávať, ani modliť, ani dľa vôle jesť, ani pohybovať nomôžeš! Keď sa páni držia dľa svojej etikety a bon-tona — aj ja sa držím dľa latinského výroku múdreho človeka, ktorý kedysi bol povedal: „Rustica natura habet sua jura“. T. j., že nielen panská obyčaj, ale aj natúra sedliacka má tiež svoje práva — punktum.

Gaspar-Zaosek_Mrzutosti-na-ceste.html.txt

… Aby odvykalyVčera podvečer videl som, ako až traja (dve ženy a chlap) viedli jedného opitého. A ani by som to tu nespomínal, keby mi nebolo bývalo ľúto toho opitého. Vždy mi je ľúto, keď človek umrie, alebo keď sa premení — na hoviadko. Každý ho znevažuje, ešte len aj ten židák, u ktorého sa opil. Lebo keď sa opitému rozviaže trocha jazyk, vyhodí ho von, ak nepríde preňho mať, žena alebo svokra a nasilu nevytiahnu ho z krčmy: keď nejde ináč, aj za vlasy.A to mi je ľúto, lebo potom nás znevažujú, že vraj keď dáš Slovákovi za groš tej pálenky, môžeš mu aj remence párať z chrbta, o nič nedbá.*Tak sa stalo aj včera tu u nás. Mladý hofier Čabrda[1]pílil s otcom a so ženou u Fuchsov drevo. Napoludnie mali ho už aj odnosené z ulice. Fuchs vyplatil, mladý Čabrda odobral peniaze a sberali sa domov, na koniec mesta. Na nešťastie, ako starý Čabrda zazrel peniaze, hneď mu prišlo zle od žalúdka, pred očima akési mráčiky, v údoch slabosť veliká, šťastie, že nebolo ďaleko k Rótovi, ten má dobrú borovičku. Dali si naliať dva deci. Stála za pitie, a otcovi hneď uľavilo. Aby som necigánil, dali si ešte dva deci uliať a že potom pôjdu domov.„Pôjdeme sa najesť, len aj materi kvapku vezmite, Zuzka,“ hovoril starý Čabrda neveste.Stará Čabrdová ostávala obyčajne doma variť, aj štvoro malých Čabŕdeniec opatrovať.Zuzka vzala materi jedno deci borovičky do skleničky, z nej sa ráno pri práci posilňovali. Naložila chlapom, aby sa dlho nebavili a odišla domov.„Mne, ako vám vravím, otec, iba pálenka smäd uhasí,“ navrhol syn.„Pán Rót, nechže dajú dva deci,“ hneď sa dovtípil otec. „Aj dohánu dva paklíky. Však nemáš ani ty?“ pýtal sa dobrosrdečne syna.Náhodou každodenne staval sa u Rota sused Smrčko, ktorý robil u Léva v pálenici. Rozvážal po meste likér, rum a podobné panče a idúc povedľa, vše sa mu zažiadalo kvapku preglgnúť. Nechal vozík pred krčmou a vošiel.„Á, vitaj, kmotre!“ vítal Čabrda Smrčka hneď so skleničkou v ruke. Či ozaj boli kmotrovia, neviem, ale podľa toho, ako svorne sa vše v krčme pri skleničke držali, mohli sa aj „bratmi“ titulovať.„Otec, či si vypijeme ešte?“ a keď ten plecom mrdol, že „nedbá“, rozkázal mladý Čabrda pálenky, nalial aj Smrčkovi a vo trojke počali si kadečo pripomínať, nariekať na ťažkú robotu a plané zárobky a že nestačí ani na škvarku omasty a tobôž nie na dáku tú handru do kostola.„A štvoro detí tiež voľačo skotmelí.“„A mojich pätoro,“ prisvedčil Smrčko.Tak si ešte asi za pol hodiny narážali, aj Smrčko uctil Čabrdovcov pol litrom, kým neprišla Zuza pre Čabrdu, aby už šiel domov.Otca doviedla, lebo už driemal a nemohol piť, ale muž zostal ešte dopiť „túto slzu“, čo mali vo fľaške. Ešte ju potom na rozlučné raz dali naplniť a dopili, že mladému Čabrdovi už ovisla hlava. Počali sa tichšie shovárať, potom šepkať a konečne nedalo mladému Čabrdovi už ani hovoriť a začalo sa mu driemať, a len vtedy mykol hlavou, ako kôň nad opálkou, keď ho Smrčko drgol, aby dopil. Vzal, odchlipol, ale už mu kútikmi úst tieklo von a nevládal sliny odpľuť.Prišla mati: „Zase si sa už doriadil, akože dôjdeš domov? Jaj, jaj.“Smrčko počal núkať aj „mater“ skleničkou, ale tá že si doma aj s deťmi kvapku vypila a teraz že od zlosti nemôže, dala sa ponúkať, no za skleničku predsa ju priprel a či vari aj za dve…„Len ako ho ja odvediem. Idem vari pre mladú, nech si ho vezme na chrbát, keď si ho tu nechala.“Mladý Čabrda, zvalený na táfli, už spal na ruke a na prsiach chrčalo mu ako starému kocúrovi.„Netrápte sa — vám ho ja pomôžem — alebo, aha, vozík predo dvermi,“ ponúkal svoju pomoc Smrčko, a aby sa stará naňho neťažkala, zadušil sa, že len pol litra vypili spolu a že ich on už tam našiel. „Ale je ustatý, preto ho tá kvapka tak vzala,“ doložil.Fajku mu z ruky vyňali a položili do vrecka, postavili mu klobúk na hlavu, vzali pod pazuchy a zodvihli. Mati utrela mu zásterou ešte slinavé ústa, načo Čabrda otvoril oči a mykol hlavou dozadku, že mu odpadol klobúk. Zdvihla mu ho vyprevádzajúca ich Rótka a položila na hlavu. Ale Čabrdovi kväcla hlava dopredu a klobúk sfrkol zase. Bolo to už na prahu. Podal ho vedľa idúci chlapec a stará pripäla ho do zástery.„Takto ho nezavedieme ani do večera.“„Vravím vám, položme ho na vozík.“Chlapcov, učňov bolo sa už shŕklo aj tridsať a pokrikovali, smiali sa na peknom príklade. Starší tiež museli postáť, kým ho na vozík vyložili. Ťažko to šlo, lebo sa mladý Čabrda, keď ho čerstvý zimný vzduch ovial, počal spierať. Ale ho vyložili predsa. Pomohlo dohováranie, mykanie matkino a ukazovanie na ten svet, čo sa díval, a vlastne že ho nasilu pritisli na vozík. A či náhodou, či naschvál obrátili vám ho hlavou k zadným kolieskam, a čo mati jajkala, deti sa smialy, učni vypiskovali, len vám to bolo ako na komédii, celá ulica zastávala, a čo vše aj Čabrda zachrchlal a chcel sa na vozíku zodvihnúť, nuž ten jeho hlas s tým tenkým celkom tak sa odrážal, ako keby sviňu k mäsiarovi viezli. Smrčka tiež točilo, ale z huncútstva chytil sa s druhej strany ojca učeň, a ten už potom akosi viedol smer a vyhýbal vozom.Na krik vyšla z chalupy aj Zuza, aj dvoje bosých, skoro nahých a špinavých detí a väčšie, asi päročný chlapec, nerozumejúc veci, bežal za materou a čo mu hrdlo stačilo, s radosťou kričal: „Otca nám ožraného doviezli!“ a malé trojročné dievčatko za ním bežiac tľapkalo si ručičkami a tiež kričalo „oča ožaného!“ Ale hneď bolo po radosti. Ako dobehly k vozíku, mati búšila aj jedno aj druhé po chrbte a deti šly plačom do izby.Mladého Čabrdu složili a traja zaviedli z ulice do dvora a do chalupy.Starý pod pecou chcel zodvihnúť hlavu, ale mu odkväcla nazad na podušku. S mladého stiahla žena halenu, mati krpce a vyložily ho na posteľ.Ženy chodily von a dnu, kadečo robily, ale väčšie dve deti zabávaly, kolembaly menšie dve a neprestajne na prštekoch chodily pozerať a šepkaly si: „Aj otec špia ožraní, aj stají oteč špia ožaní.“Na večeru sa chlapi poprebúdzali, a aby otrávili „červíka“, doniesli mati tri deci špiritusu, za šesť krajciarov cukru, zvarili hriateho, pekne svorne si povypíjali a dali aj deťom —aby sa odvykalyposmievať rodičom.[1]Mladý hofier Čabrda,chalupník, domkár.

Tajovsky_-Aby-odvykali.txt

Náš ujčekIKeď som odbavil štvrtú gymniasiálnu triedu, premýšľal môj otec, že čo so mnou. Do učenia som mnoho chuti nemal; veď i tie štyri triedy som horko-ťažko za sedem rokov odbavil. Na remeslo si ma dať netrúfal. Bál sa totiž môj starostlivý otec, žeby ma majster hneď na druhý deň odprášil. Ťažko mu bolo prestaviť si, žeby druhý mohol so mnou vydržať, keď on sám nemohol. Ešte okolo hospodárstva nechal sa ma obšmietať, ale už v šmykni ma ani videť nemohol. Veď vlastne ani nie div. Bol som strašne nešikovný, všetko mi letelo z rúk. Mnoho som síce ani neproboval. Kým som chodil do školy, vždy sa ma mamička zastala, keď ma otec chcel do dákej práce pripreť.„Ale veď on to nebude potrebovať, už ho ten nechaj pri tej knihe!“ hovorievala.Ja som sa síce dosť nasedával, nachodieval s knihou, ale v škole to nebolo veľmi na mne poznať. Ja myslím, že to preto, že už ako dieťa mal som náchylnosť ku škuľavosti. Od toho som sa síce, chvalabohu, odučil, ale pri knihe sa mi to zase vracalo. Len mi oči voľáko ponad knihu a popri nej lietaly, len vari keď sa pomýlily, zavadily o daktorú literu z nej. Potom som bol voľáky — otec vravieval, že hniliak, mamička, že rozvažitý. Pravda síce, že som už vtedy bol trošku pomalý, keď som ešte ani nechyroval o porekadle: „Náhlivá robota nikdy dobrá nebýva.“ Nuž ale veľký duch vždy predbehne svoju dobu, a tak i ja svoje detstvo.Tak tedy prenáhľovať som sa neprenáhľoval. Neraz sa stalo, že otec poslal ma po čo-to do mesta a keď to po polhodine odo mňa pýtal, som si ešte len topánky hľadal. Práca sa mi vôbec voľáko pomaly míňala, tým chytrejšie míňal sa mi čas. V škole som síce mával skoro vždy dlhú chvíľu, ale cez vakácie utekal mi deň za dňom, akoby dlaňou tlesol. Pravda, ani ma rodičia hneď tak k práci nepriťahovali.— Nech si oddýchne, chúďa, — hovorila mamička, — dosť sa nad tou knihou nasedávalo!Tak sa mi minuly vakácie. Prišla jaseň; dni sa počaly krátiť. Ani sa človek k robote poriadne nepribral, už mrkalo. Potom zima, sviatky, po Novom roku čosi-kamsi fašiangy. Chodieval som na muziky, aby som otcovi vždy na očiach nebol. Hovorieval, že ma už musí voľakam dať, ale nemohol sa rozhodnúť. Aj jaro ma ešte doma našlo. Kamaráti pomáhali otcom pri oračke. Otec už nemal pokoja, chodil ustavične zamyslený.— Čo už s tebou, chlapče, robiť? — začal zase jednoho dňa.Ja som síce už sám počínal nahliadať, že takto to ďalej nemôže ísť. Čo robiť? Ja by bol pristal najradšej z kapitálu žiť. To remeslo sa vraj netreba ani učiť. Ale môj otec bol ešte zo starého sveta, pred tým som sa s tým vyrukovať neodvážil. Sklopil som len oči a zhlboka zavzdychol očakávajúc s odovzdanosťou svoj ortiel.— Už to mám! — zvolal otec zrazu celý vytešený.— Mohlo mi to už dávno na um zísť? Hej, hej, k ujcovi Škutinovi ťa dám. Ta do Jarozora. Ten ťa naučí! Ak voľakto na svete, tak ten z teba človeka spraví!Ja som sa zamračil. V nose počalo ma štípať, ako by mi papriky doň nasypal, keď som počul ujcovo meno. A k tomu ísť na dlhšie? Popredku ma zimomriavky prechádzaly.— Zavezieme sa k ujcovi hneď zajtra ráno. Idem povedať materi, aby ťa voľáko vystrojila. Večer musíš mať už všetko v poriadku!IIJarozor! Ujček Škutina! Voľáku nevýslovnú bázeň pocítil som pred tými menami. Hlavou preletelo mi všetko, čo som dosiaľ o nich vedel. Jarozor, zdalo sa mi, je malá dedinka v Novohradskej, už na rovine, len kde-tu dáky kopček. Tam býva náš ujček Škutina, chýrečný gazda na celom vidieku. Chodieval k nám len, keď prišiel po práci do mesta. Nezabavil sa síce nikdy dlhšie, ale to stačilo, aby som dostal pred ním poriadny rešpekt. Pricupkal k nám hneď za rána celý udychčaný. Bol malý, ale tvár výrazná, obočie neobyčajne husté, naježené. Bol už starší, vlasy už šedivé. Na hlave nosil pod klobúkom cez uši previazanú šatku. Hovorieval, že aby ho v ušiach netrhalo, ale matka hovorievala, že to preto, aby nemusel čiapku kupovať. Pod pazuchou mával staromódny, červený dáždnik, v ruke uzlík a v ňom niečo pod zuby, keby ich totiž ešte bolo bývalo. Moja matka ponúkla ho za každým kávou a volala na obed. Ale ujček nikdy nič neprijal. — Veď som sa doma dosť najedol. — A keď mu matka predsa nedala pokoja, vyrazilo to z neho: Ale veď sme nie len pre to jedenie na tom svete!Chudák ujček bál sa, žeby sme si to u neho aj s úrokami odjedli. Rozprával, rozprával hodne, ale každé jeho slovo samá ponosa.— Nuž, akože sa máte, ujček, ako? — spytovala sa matka viac už z obyčaje, než zo zvedavosti.— Ach, zle, zle, sestrička moja drahá! — božekal ujec. — Tridsaťsedem prasiec nám pohynulo a to všetko pre tú kľampu!— Nuž, a čože, vari máte dáku nákazu v obci?— Ach, nie, ale tá naša nevesta, tá kľampa, iste im tie válovčeky zo zlosti nečistila za to, že som jej nedovolil ta so svetlom chodiť!— Nuž, a vari mala chodiť, ujček, bez svetla? Veď je teraz (bolo to v zime) už o štvrtej tma — bránila matka svoju sesternicu.— Ach, všetko sa dá dobre spraviť, keď len človek chce — namietal ujček. — Čo má človek to svetlo nemilobohu márniť! Ale to ledačo akiste nečistilo dobre tie válovce, keď dávalo svini žrať.— Ale, veď ste jej mali, ujček, to svetlo voľako len ofrfrať! — krotila ho matka.— Ale tej ledačine, čo nás mala vypáliť? — vyrazilo to z ujca.— Ešteže, nuž a kedy, keď sme o tom nič nepočuli? — spytovala sa matka celá prestrašená.— Ale teraz voľakedy bude tomu sedem rokov. Keď to ledačo nedalo pozor, a slúžka vysypala horúci popol na hnoj — vysvetľoval ujček.Ujček bol už so desať rokov vdovcom. Hovorilo sa v rodine, že ujček so svojou nebohou zle nakladal. Nuž, ono sa to rado povie. Bíjať ju nebíjal, len raz jej vraj rajnicu do hlavy hodil. Potom síce už len pár dní žila, ale možno jej už aj tak doháralo.Detí mal ujček štvoro, ale už všetky dospelé. Najstarší bol syn Ďurko, so 25 rokov ženatý, potom bola dcéra, už vdova — strýčik raz hovorili, že ujček ju raz veľmi oklamal, keď ju naviedol, aby zeme s ním čarovala; ale keď strýčik odišli, mamička nám deťom hovorila, že je to nie pravda, že to len zlí ľudia na neho vymýšľajú. — Druhú dcéru vydatú mal za klobučníkom, mala už syna tak v mojom veku. Najmladší bol syn Števo; práve ženu pochoval; ženil sa trochu už v rokoch, tak medzi tridsiatkou a štyridsiatkou; ženu mal veľmi rád, i ujčekovi bola po chuti, vari im ju Pán Bôh len preto tak málo doprial.Ach, to bola nevesta, takej už nikdy viac nebude. Ale veď sa jej i nahľadali. Dobre sa pamätám, ako raz ujček matku prosil, aby mu poradila nejakú súcu nevestu.— Nuž, akáže by vám to bola, ujček, aká?— Len nech je, sestrička moja, jako osa do roboty, aby bola rada, že má okolo čoho robiť. Lebo veď u nás toho, chvalabohu jesto. — Ujček mal okolo 500 jutár majetku. — Aby prvá vstávala, posledná líhala, pri robote, aby sa neobzerala, daromné reči nerozprávala, za fintením nebažila. A potom nechže je už len z rodu, lebo my sme tiež nie ostatní, a nechže nepríde s prázdnou rukou, keďže my už tiež len dačo máme. V jedení nesmie byť prieberčivá, u nás sa musí hocičo zjesť — maľoval ujček svoj ideál nevesty.Nevestu po svojej chuti ujček i dostal; i bola rada, že má okolo čoho robiť, i hocičo zjedla, ale dlho prvá nevstávala, posledná nelíhala. Tak sa zdá, že, chuderka, prevýšila i nároky ujcove, lebo hneď pri prvom okopávaní zemiakov sa tak upachtila, že dostala zapálenie pľúc. Za dva mesiace bolo po nej. Ani sa tej nedele nedočkala, a predsa ujček sľuboval, že ak bude mrzký čas, že ju dá zaviezť do kostola. Dal ju zaviesť aspoň do krypty. Taká bola krásna, vyše tisícky stála, veď už len k vôli tomu je hodno umreť, aby človek v takej krásnej krypte ležal. Ujček ju veľmi ľutoval. — Ani ešte nevidela, nad koľkým majetkom je ona paňou. — Nepozostávalo mu, chudákovi, nič inšie, len novú nevestu~robotnicu hľadať.Tak teda som vedel, že k ujčekovi nepôjdem na oddych, ale učiť sa pracovať. No, dúfal som, že tej práce nebude toľko. — Veď s ujcom bývajú dvaja ženatí synovia, a čeladi pri takom väčšom gazdovstve tiež už len musí byť hodne — myslel som. — A keď i predsa budem museť trochu viac robiť, však si ja to vynahradím. Už len bude, jako bude. Poručeno Bohu!IIIZobudil som sa na krik.— Takéto ledačo, nuž, čože si mi ty doniesla do gazdovstva, že máš takto vymýšlať, potvora jakási! — hrešil ujček svoju nevestu, ktorá, majúc pri prsiach dieťa, nechcela deň po deň na ráno kapustu. — Vari kundom vypoviem, aby, zostalo mlieka pre takúto priebernicu? Len dobrô žrať a dlho drichmať, taká ledačina! — mrzel sa ujček, vychádzajúc na dvor.Bol by som si ešte pospal, ale deti plakaly, svine na dvore krochkaly. Chtiac-nechtiac musel som z postele.— Ach, porazí ma! — hneval sa ujček, vrátiac sa zo dvora, — plno zrna na tom dvore, a to iste Ďuro, ten zbojník! — hádal ujček na svojho syna.— Prosím vás, ujček, kde tu máte lavór? — dovolil som si spýtať sa ujca.— Nuž, a tože je ký beťah? — nerozumel ujček.— Taká misa na umývanie, — vysvetľujem ja.— Aha, to vy v meste ešte i na to peniaze márnite, jako by na inšie nebolo dosť. My sa tu toľko neplačkáme, veď sa človek v práci hneď zababre. Nám je každá chvíľka vzácna. Bež len chytro ku studni, šustni si rukou pár ráz po tvári, a už je to.Bežal som ku studni celý vytešený, že som si už osvojil niečo z ujcovej praktičnosti. Bol by som sa ho ešte ďalej radil, ale ten už zmizol za humnom, ponáhľajúc sa do poľa za synmi a robotníkmi.— Teraz by sa patrilo naraňajkovať — myslím si, chcejúc všetko odbaviť po poriadku. Kapusta mi nechutila, zajedol som si len koláčov, čo mi moja dobrá mamička napiekla.— Ach, prosím ťa, Petrík, veru by si mi mohol pomôcť! — obrátila sa ku mne nevesta. — Veru by si mohol ísť dať kravám sena, lebo by bolo so mnou zle, ak by sa im nedalo!Bežal som, seno bolo na šope, dal kravám.— A teraz by si mohol byť taký dobrý dať tým sviniam tejto burgundie, čo som im nakrájala. Šla by som ja, ale tieto vreštiaky — hovorila ukazujúc na deti — by tak nečušaly.Neodoprel som ani teraz, nie ani som nevkročil do kuchyne, už zase:— Ale ak sa mi nenahneváš, mohol by si nám ísť dreva narúbať, lebo už posledné triesky kladiem.Drevo nerád rúbem, iba keď si mám na dakom zlosť vyliať, vylejem si ju radšej — na dreve. Ale tentoraz som bol veľmi krotký, akiste preto ma sekera dosť nerešpektovala a skočila mi pri ôsmom polene miesto do dreva do prsta. Pribehol som s krvavou rukou. Nevesta ma síce poľutovala, ale obviažuc mi prst, dala mi hneď ďalšiu robotu — zásmažku miešať, vody doniesť, deti zabávať, teľaťu ovsa nasypať, vajcia z kurína vybrať atď.Tak to šlo až do obedu.Na obed prišiel ujček so synmi a robotníkmi.— A ty v kuchyni. Vari kukáš do hrncov, kedy už budeš žrať? — pozdravil ma ujček.— Veď ja, ujček, pomáham neveste — vyhováram sa ja.Sotva bola chudera u ujčeka v láske, lebo sa trhol, ako by ho sršeň pichol a spustil:— Nuž, ale tej daromnici? Nuž, a tej treba pomáhať? Či ty už naozaj nevieš, ako máš čas márniť? Či ťa tvoj otec nato sem dal? Mne sa zdá, že vy ste oba jednakí daromníci! — šacoval nás ujček.— Najlepšie! — pokračoval hneď.— My sa ti budeme v poli potiť a títo sa budú okolo hrncov prechvestovať.Takô darobníctvo si sa mohol aj v Michale naučiť, pre to si ty nemusel do desiatej obce chodiť!Na obed bola zapražená pšenná kaša. Ja som síce Slovák dobrý, znám aj porekadlo: „Kaša mať naša“, ale ujčekovo pšeno voľáko mi nechcelo ísť dolu hrdlom. Ujček papkal — no, viete, ujček sa musel šanovať — papkal teľací šniclík. Badajúc, že ja na to akosi krivo pozerám, začal mi vysvetľovať:— To sa ti musím, syn môj, šanovať. Už som bol dva-razy operovaný, a potom človek starne, slabne, musí si dopriať. Dosť som sa ja naskývražil celý život, zaslúžim. Synov takto do poriadku doviesť, toľký majetok pre nich nahonobiť — to je veru zásluha pred Bohom.Ani ostatným voľako nechutilo. Jedli očistom, akoby obed ešte len mal prísť. Keď bol ujček hotový, vstal a riekol:— No, poďme, robota na nás čaká. Zajtra musíme byť na poliach hotoví. A ty, — riekol obrátiac sa ku mne — sa už tiež ber, nebudeš do večera sedeť pri tom stole!IVČo som bol u ujčeka, ešte som sa ani raz poriadne nenajedol. Tým viac ma potešilo, keď mi raz po takom biednom obede Ďurko pošepol:— Neboj sa nič, veď si my to vynahradíme!Bolo to už na čase, lebo sa mi už skoro počínala hlava mútiť, ako tí ľudia môžu na takom koste vydržať.— No, už mala tu byť! — hovorí raz podvečer Števo netrpezlive.— Kto? — spytujem sa ja zvedavý.— Ale tá Halušková tie jahence ponúknuť.— Chcete kúpiť? — dodievam ďalej.— Ale starého čerta, veď tá ani nepredá. Najesť sa chceme, najesť. To ona otca dakedy zavolá a pribaví, a my si už nahrádzame — učil ma Števo.— Aleže nepovedz, aj tebe dáme — zamkýňala mi ústa nevesta.— Ale, veď je už s oteckom tu na dvore. Hneď odídu, hneď — tešil Ďurko mňa aj seba.— Už! — zvolala nevesta, a Števko už letel do komory. O chvíľku doniesol tri klobásy. Nestačili sme všetky zjesť, jedna sa musela schovať pred ujčekom do postele.— A veď ten starý skupáň by mi ani na šatku nedal, a v sukňach by som preň mohla chodiť celých orašmaných — chválila ujčeka nevesta.— Ja by som do roka nevidel krajciara — ponosoval sa zas Števko — keby nie sliepky. Len čo im, chúďatkám, vše zrna nasypem; veru by tie bezo mňa chytro prestaly niesť.VBolo to pred veľkonočnými sviatkami. Boli sme všetci v kuchyni. Nevesta piekla koláče, my ostatní sme pomáhali. Ujček sedel pri peci, na nose okuliare, pred nosom „Narodnie Noviny“. (Nedivte sa, že náš ujček, človek takto sporivý — po našsky: skupáň — odoberal takú dražobu. Vykonal si ich za polovičnú cenu a odoberal ich ešte s troma inými do spolku. Dostával ich prvý — veď bol najstarší. Prečítal ich vždy dychtive, nie preto, žeby sa bol rozčuľoval politikou: chcel sa už raz dočítať o sebe: „Príkladný otec, ktorý toľko a toľko dietok vychoval a od úst si odtrhujúc tak ich zaopatril, že mu to ozaj ku cti slúži, slávil meniny i tohoto roku pri dobrom zdraví, čomu sa i my zo srdca tešíme. Bôh daj nám ešte mnoho takých atď…“ ešte sa ničoho takého nedočítal, no, čo sa nestalo, môže sa stať.)Tedy piekly sa koláče. Ujček škúlil viac na nás než na noviny. My sme ešte „nezačínali“, ešte neprišiel „náš čas“. Nevesta zamiesila, rozumie sa len s vodou. Ktože by to vajcia kántril a maslo kynožil, veď sme vari nie tchory!— Mne s vajíčkami a s masielcom, aj smotánky môžeš trošku uliať — oboznamoval ujček nevestu so svojím gustom.— Mne by, deti moje, inakšie nestrovily. Starnem, slabnem a na ten žalúdok už od rokov trpím. Čože je vám, mladým, zdravým! Keď som ja bol mladý, mne takô ani nechutilo, len som vám vždy jedol kapustu, zemiaky, zemiaky, kapustu. Predtým sa to také zbytky nerobily — rozpomínal sa ujček na svoje mladé časy.— Idem dať tým koňom — vytratil sa Števo z kuchyne.— Vedže tej múky nie toľko, veď vari nemajú do roka trvať! — miernil ujček Ďurka. — Ako by to márnili. Keby ste vedeli, ako je to ťažko nadobúdať! Keby som tak — nedaj Pán Bôh — zomrel, aleže by to šlo dolu vodou! — zavzdychal si ujček.— Otecko, Halušková sa prišla o to zrno spraviť — vyvolal ujčeka Števo vracajúc sa od koňov.— Ach, človek už nikdy nemá pokoja! — poberal sa ujček dosť nerád von.Odchod ujčekov učinkoval čarovne na pečenie. Marka vybrala z kasne nové cesto, už dávnejšie prichystané, zamiesené z vajci, maslom a smotanou. V okamžení boly posádzané lepšie koláče, než ujčekove.— Chytro, chytro, otecko môžu byť hneď tu! — strachoval sa Ďurko.— Jaj, jaj, aby sme ich nemuseli surové do pece posádzať! — trhala sa nevesta, v každom šuchote tušiac ujčekove kroky.— Ja by som bol onemel od divu, keby som — na šťastie — nebol už pár razy videl, ako sa u ujčeka koláče pečú.— S tou budú chytro hotoví, — mienil Števo — od troch zlatých päťdesiat mericu nebudú jej chceť to zrno dať, a ona vari tiež len má rozum.— Aby sa tak dnes s ňou napochytre pojednali! — strašná myšlienka prebleskla mi hlavou.No, kým sa ujček vrátil, boly koláče — tie lepšie — čo aj horúce, už chvíľku učupené pod perinou.— Ach, tá potvora jakási, len ma zavádza — mrzel sa ujček, vstupujúc do kuchyne. — Odpoly darmo by chcela všetko odo mňa, ale predať, to by ma chcela zakaždým natiahnuť, ako dobrého blázna. Iba čo musím čas pre ňu márniť.— Ja ju hneď vyženiem, ak nás ešte raz príde zabávať! — rozohnil sa Ďurko naoko.— Ach, a tej smotánky je už tak málo! A toho masielca nie je ani štvrtina — divil sa ujček. — A koľkože si tých vajec spotrebovala? — spytoval sa nevesty.— Štrnásť - odpovedala nevesta smelo. — Keď je to už pre vás, otecko, nuž som neľutovala; ale veď to i budú za koláče!— No, no, dievka moja, azda toho predsa nemuselo toľko byť. Ale čo už robiť, azda mi lepšie stroví — uspokojoval sa ujček. — No, a teraz ich odložíme, aby nám potrvaly, — hovoril ujček, kladúc koláče do koša, že ich zanesie do komory.— A dnes, ujček, nič? — vyrazilo to zo mňa, v iných zvykoch vyrasteného.— Ba ešte, azda aby nám zaškodily také teplé, rozum, rozum! A na sviatky čože by už bolo? — zavrátil ma ujček.— Nepečujte o zítřejší den, nebo zítřejší den pečovati bude o své věci, dostiť má den na svém trápení — zacitoval som ujčekovi výpoveď, ktorá v mojom rodičovskom dome visela za rámom.— Ale daj mi pokoj s takými daromnosťami, viac dní, jako klobás — vybíjal ujček klin klinom.VINáš ujček, ako dobrý hospodár, túžil už od dávna za dobrým plemenom svíň. Raz čítal v novinách, že akýsi Nudraj vo Frňove má na predaj krásne, zošlachtené bagúne. Jedenásťmesačné kŕmníky vážia vraj i vyše dvoch metrických centov.— To by bolo niečo pre mňa! — robil si ujček chuť. Ale dovoz, a škoda času, Frňovo ďaleko, to by sa s tým iste celý deň zmárnil, — uvažoval ďalej. — Ešte keby sa dala kmotra nahovoriť, — rozmýšľal ujček, odkladajúc okuliare do futrála a kladúc si klobúk na hlavu.— Ako to len začať? — rozmýšľal cestou, — keď sme takí pohnevaní? Hm, hm, syna má v Muticiach v školách. Aha, už viem… Keby som ju radšej na ulici stretol! — prial si ujček, blížiac sa k domu kmotry-vdovy.— Pán Bôh daj dobrý deň, pani kmotra! Akože sa máte? — pozdravil ujček, tešiac sa, že vidí kmotru práve na dvore.— Pán Bôh daj! Len tak pomaly.— Čože je taký úctivý? — pomyslela si Habáňka, vediac dobre, že jej kmotor Škutina nie je práve z tých, ktorí na hnev ľahko zabúdajú.— A Samkovi v tých školách akože sa vodí?— Ach, ešte s Bohom, akosi to len ujde.— No, veď on bol vždy veľmi dobrá hlava, učiteľ nevedel ho prenachváliť — zaliečal sa ujček.— No, do učenia ho netreba hnať, keby to len v tých školách toľko nestálo! — vzdychla si Hábáňka.— Ba že vy to, pani kmotra, len máte odkiaľ nakladať! — obdivoval kmotru ujček, ktorému synovia už od mala museli paholčiť.— Veď sa ja preň natrápim, nadrgáňam na tých vozoch, málokedy sa poriadne vyspím, a veru neraz človeka viacej ten jarmok stojí, jako na ňom utŕžim — ponosovala sa kmotra. Chodievala totiž s plátnom na jarmoky.— Už ťa mám! — pomyslel si ujček radostne. — A do Frňova tiež chodievate? — začal trochu bližšie k veci.— Akože!— A Nudraja tam poznáte, toho, čo máva tie prasce na predaj?— Poznať, poznám, ale či má na predaj, to už neviem.— No, ja už viem, že má. Či by ste, reku, pani kmotra, neboli taká dobrá a nekúpili mi od neho párik; takých šesťmesačných, čo by sa už prasily? Veď keď sa s ním znáte, vy to skôr zjednáte. Peniaze Vám dám hneď. Bude to stáť najviac nejakých 14-15 zlatých, ale Vám dám 18 — vyťahoval ujček mešec z vrecka, aby dodal váhy svojim slovám, tým viac, že kmotra vedela, jako ťažko je od Škutinu hotové dostať.— No, ved vám už len budem hľadeť, keď sa mi tadiaľ trafí ísť na jarmok. Len mi je to, pán kmotor, škoda času, každé vám to ta včas príde, a mnoho nás to býva s tým plátnom, treba sa obracať hneď zavčas rána.— Ale veď už len dáko stihnete odbehnúť, už či pred jarmokom a či po — uisťoval ujček kmotru.*S najbližšieho jarmoku z Frňova vrátila sa Habáňka bez prasaťa.— Veru ste mi aj dali, pán kmotor, na posmech sveta. Veď polročné stojí štyridsať zlatých, jedenásťmesačné šesťdesiat — vracala kmotra peniaze.— Ba, ešte kieho! — prijímal ujček. — Ktože to kedy slýchal? Veru dobre, pani kmotra, že ste nekúpili.*O pár dní zatým chodili s rovášom po dedine, aby šli gazdovia na obecný dom. Ujček prišiel ta z prvých.Na obecnom dome za stolom sedeli už rychtár s notárom.— No, čože máme nového! — spytoval sa ujček, podávajúc obecným predstaveným ruku.— Ale vláda vyzýva skrze stolicu obce, aby si zaopatrili rassových kancov. Len je to trochu drahé! Kus stojí stotridsať zlatých.— Ja už len myslím, aby sa kúpilo, — navrhoval ujček, ktorý bol inokedy proti každému výdavku v obci, — keď sa vysoká vláda tak o nás stará.— Len keby to toľké peniaze nestálo! — staral sa rychtár o obec.— Čo robiť? — vzdychol si ujček. — Veď by sme si ho, hádam, i za pol ceny mohli vykonať, keby sme s tymi národniarmi neboli pri voľbách držali. Ale keď to synovia a zať vždy niečo vymýšľajú. Darmo im človek hovorí, že je to vždy najlepšie s vládou ísť. Lebo veď vláda vládze!— Tak chceme toho kanca? — spytoval sa rychtár občanov, ktorí sa boli medzitým už shromaždili a počuli od notára, o čo ide.— Nuž, akože — prisviedčal ujček.— Ale to musíte i vy chceť, nielen ja — žiadal si rychtár hlučnejší súhlas.— Veď sme tu — bral ujček na seba zodpovednosť.— A ku komuže sa dá? — spytoval sa notár úradne.— Ja myslím, že najlepšie bude ku mne. — držal sa ujček kanca zubami — nechtami. — Ja držím v obci najviac prasníc, a už sa u mňa len dobre opatrí. Len by rád vedel, na jaký spôsob sa to dáva?— Po iných obciach, ako som počul, — referoval notár — ten, ku komu sa dá, vyberá si poplatky za pripúšťanie, a po troch rokoch je kanec jeho.- Nuž, ja myslím, aby sa dala nejaká náhrada, aspoň len desať zlatých každý rok. Veď to taký kančisko len hrůzu tlče zožerie! — jednal sa za blaho obce zaujatý ujček.— Inak to už nemôže byť. Veď by nám to ani nepotvrdili — odbíjal notár starého skupáňa.*Kanec sa dostal predsa len k ujčekovi. Ale, chudák, akosi nemohol privyknúť. Akiste preto, že ujček dával naň priveľký pozor, aby sa neobžral.— Čím by si ho ešte nepchala! — bral neraz neveste putňu z ruky, keď chcela „obecnému žráčovi“ dopriať burgyne s tlčou, jako ostatným sviniam. — Tak mu bude vymýšľať, ako by mi niekto aspoň tridsať zlatých platil od neho za mesiac.— Nuž, a či sa ja budem preň ožobračovať! — vytrhol ujček Števkovi neraz slamu z rúk, keď chcel kancovi postlať.Chudák, kanec žrával iba riedke pomyje, ležal vždy v bahne, chudol, a keď mu v zime cez špáry do chlievca navialo snehu, zagrúlil žalostne za dolnozemskou kukuricou a teplým slamenným hniezdom.VIINáš ujček starne, slabne, ale majetok predsa len nechce popustiť zo svojich rúk. Synovia dospelí, treba by ich bolo podeliť, no ujček nechce. — Nám je lepšie takto spolu, — hovorieva, keď synovia spomínajú, že jeden-druhý gazda v dedine odovzdal majetok, „podelil ho medzi synov“. — A potom, čože by z vás bolo, už ja len najlepšie viem, čo jako treba. Ja som celý život honobil, od úst si odtrhoval, ja viem najlepšie aj udržať. Keď sme takto spolu, už sa to len každý rok niečo prikúpi. Ale keby ste každý boli len na seba odkázaný, skorej by ste museli odmárniť, predať, ako prikúpiť. A potom, čože vám ujde? Či to vezmem so sebou do hrobu? Komuže zanechám, ak nie vám? Ale dokiaľ ma Pán Bôh poživí, chcem sa už len ja o všetko starať.Nechce ujček, nechce o rozdelení majetku ani počuť, a synovia tak za tým túžia. I ošedivejú o toho otca a k ničomu neprídu. A veď otec môže i deti prežiť. Ťažko to nesie menovite starší Ďurko, čosi-kamsi päťdesiatročný. Tomu sa vždy sníva o jeho podiele. Sníva sa mu o tom vo dne, v noci, pri oraní, sejbe, kosení, mlátení, lež nesmie o tom ani škrknúť, nie, neodváži sa.Ale človek sa mení. Často rozhodne sa za niečo, proti čomu sa roky a roky vzpieral. Ani náš ujček nie je z kameňa. I tým svojim synom praje, jako si sami myslia.Bolo to v nedeľu, krásny deň. To Božie slniečko tak milo svietilo, jako by chcelo na srdci každého roztopiť kôru, pod ktorou mrzne každý ľudský cit, každé šľachetnejšie hnutie. Ujček bol vážny, jakýsi sviatočný. Vyšiel na dvor. Na dvore porozsýpané plno zrna. Akiste sa im sypalo z voza pri svážaní — alebo ešte skôr pamätal Ďurko na svoje sliepočky. A ujček sa nehnevá nad takým márnením. Nepreriekol od rána ani slova. Tak tichúčko kráča, taký krotký výraz má v tvári. Vari sám Duch svätý naň sostúpil? No, veď je nedeľa. A ujček predsa v nedeľu nedá nikomu zlého slova. Stále sa len modlí, i domácich k tomu má. Možno chce, aby modlitby na celý týždeň odbavili a tak v týždni pri práci čas nemrhali. Dnes ozaj vyzerá jako svätý. Taký nebol ešte nikdy.Vojde do stajne. Ďurko práve kŕmil statok. Skoro mu kôš so senom vypadol z rúk od divu. Otec prichádza k nemu tak ticho, bez slova. Inokedy je ešte len na prostred dvora, už kričí, rozkazy dáva. A či sa prišiel podívať, či nenatrúsil, zrna nenarozsýpal po maštali? Nože! Smelo hľadí otcovi do očú. Ujček zastane pri dverách. Začne: — Nuž, Ďurko môj, prišiel som za tebou.— Čo mi to má vraveť? — myslí si Ďurko. — Veď mi už skoro päťdesiat rokov chodí za pätami.— Ako vidíš, starnem, slabnem, vidím to, cítim to. Nuž, myslím, treba by vás bolo podeliť. Poď, syn môj, so mnou! — hovorí ujček, vykračujúc zo stajne.Ďurkovi trepoce srdce. Konečne, konečne! Veď sa ma napaholčil! Ale čo mu to tak zrazu do hlavy vnišlo? Ujček kráča popredku, trochu pred seba nachýlený, Ďurko za ním, nedočkavý s blaženým úsmevom na tvári. Práve prechádzajú cez humno.— Akože nás podelí? — myslí si Ďurko. — V tomto starom dome ja zostanem. Zeme blízko. No, toto humno musím trochu zreparovať! Aké je nachýlené! Ani tú slamenú strechu na ňom nenechám, veď šupky sú už celkom prehnité. Pobijem šindľom, alebo radšej ešte postavím murované so škridľou.Idú cez pole. Žitko dozrieva. Ale pomedzi ne sa červenie slepý mak, modrá stračia nôžka. Vedľajšia zem, zemiaky sú na nej, sa až tak žlkne od ohnice.— Že ju nekántri, ten Svoreň?! — Poľnú cestičku vrúbi belasokvetá čakanka. — Jednako pripadne táto hlinačka k mojej čiastke. Ale veď je všetko nie také, i čiernej prstnatej jesto.Na kopčeku pred nimi belie sa krásna veľká krypta. Dal si ju vystaviť ujček pred šiestimi rokmi, keď mal zapálenie slepého čreva. Keď za živa býva i v horšom, vynahradí si to po smrti.Preskočia cez potôčik. Ujček si zašiel najprv pár krokov na pravo, kde bol potôčik trochu užší. Aj tak ledva doskočil. Ale Ďurko sa prehodil ani vták, ako by za tým potôčkom prestávalo všetko trápenie, začínal sa život nový. Dvere krypty zdaly sa mu dnes jednako bránou nebeskou.— Ale prečože ma to sem vedie? — myslí si. — Vari ma chce sprisahať, aby som brata a sestru neukrátil? — Nie, ja budem prisahať, keď tak chce, jemu k vôli! Nech už má, keď ho Pán Bôh k sebe povolá, pokoj na tom druhom svete, keď ho na tomto svete nemal! Poručeno Bohu!Výndu po schodíkoch. Ujček odomyká kryptu. Ďurkovi búcha srdce hlasite. Konečne, konečne! Ach! Vnídu. Ujček zastane, položí mu ruku na plece. Hovorí ticho, precítene: — Nuž, kým žijem, chcem to urobiť.— Ale ak mi vydelí tie močariská na krňovskej strane a budem v tom novom, vlhkom bývať, čo sme dali do árendy! — nedá mu to pokoja. — I tak má Števka radšej. Tomu dá starootcovské. A toľko som sa na ňom naplahočil, ruky som skoro zodral. Nuž, ale veď len má svedomie! Poručeno Bohu!Ujček pokračuje: — Treba vás už raz podeliť. — Táto pravá strana — ukazuje na pravú stranu krypty, — tebe, Ďurko, ľavá Števkovi, a do prostriedku pochovajte už len mňa s materou.VIII— A to pre vás, naničhodníkov, do takejto škody prísť! Potvory jakési, hniť ho tam nechali! Veď je to len hrúza! A ja mám takýchto daromníkov chovať! Pohlušiť vás! — Zobudil som sa na krik ujčeka, ktorý behal neobyčajne čerstvo po dvore, jakoby niečo hľadal — bez pochyby nejaký kôl.— Čo sa stalo? — Spytujem sa nevesty.— Ale, kanec zdochol! Odpovedala tá celá zľakaná.Vyšiel som na dvor. Pri chlievci stáli Ďurko a Števko a obracali kanca s boka na bok, ako mäsiari, keď majú zaklatého brava opariť.Kanec vystretý, umazaný, jako sa bol týždeň v hnoji váľal — váľal sa, chudák, celé mesiace — na tele fľaky, červíky po ňom liezly. Nie som síce nejaký háklivý, ale predsa som sa musel odvrátiť.Ujček vošiel do izby, začal sa prehŕňať v jednej starej truhle.„Čože je toto?“ — obzeral voľáky starý papier. Poneváč mu zrak už nebárs slúžil, vyňal z kapse futrál, vytiahol z neho okuliare, založil si ich na nos a na uši.„Aha, to je ešte po tých Jarozorskovcoch, hej, o tú lúku.“ — Ujčekovi zažiarily oči radosťou. Bol totiž kúpil po Jarozorskovcoch, niekdajších zemských pánoch Jarozora, viac pozemkov. Náhodou prišiel aj k voľákejsi listine, ktorou sa dalo dokázať, že r. 1792. užívali tito zemani, neskoršie na vnivoč vyšlí, aj ktorúsi obecnú lúku.„To mi nesmie újsť. Keď som kúpil po nich inšie, nuž aj lúka patri mne,“ mrmlal ujček, hodlajúc svoju obec pravotiť.IXPrišiel po mňa otec do Jarozora, aby som sa vraj hneď sobral domov. Práve prišiel vhod. Akurát hodil do mňa kôl, ale, ma netrafil.— Veď si ho len vezmite, takého živáňa! Veď ma už celého ozbíja, ten zbojník! Veru ste si vychovali za lagana! — uznával ujček moje schopnosti.A veď som bol už dokonale vymuštrovaný. V Jarozore som bol poltreťa roka a za toľký čas sa len dá niečo naučiť. Do ujčekovej domácnosti bol som už úplne vžitý, ani čo by som sa bol u Škutinov narodil. Prilepšoval som si, kradol sliepkam vajcia a predával: keď sa viezlo zrno, nasypal som čo najviac na dvor sliepkam.Z domu mi peniaze neposielali, iba tých 20 zlatých každý mesiac ujčekovi za opateru, i tie rovno jemu. Nazdali sa moji dobrí rodičia, že keby ich poslali na mňa, že by som si z nich nejaký „Taschengeld“ stiahol. Ako by ja bol býval na to odkázaný. Čo mi aj nič neposielali, predsa som mal peňazí vždy plné vrecká. Síce som aj potreboval. Každú nedeľu chodil som na muziku, cifroval som sa, muzikantom platil, dievčencom cukríky kupoval. Chodieval som i na okolité dediny. Pre tanečnice som sa s inými mládenci neraz i pobil. Raz vyhodili mňa, raz zase druhému navrel roh na čele od mojej päste. Už mi šiel chýr ako bitkárovi po celom okolí. A pri všetkej útrove mi vše predsa len peňazí zvyšovalo. Od Števka naučil som sa znamenite kupčiť. Kupčil som so všetkým: so zrnom, s hydinou, vajci, makom, starým železom atď. atď. Už mi Ďurko sľuboval, že keď pôjde do mesta, uloží mi moje úspory na vkladnú knižku do banky, jako to so Števkom už od rokov robievali. Škoda, že sa je grošu, ktorý môže niesť úroky, po starých štrimfľach v slamníku ponevierať. Ešte by mi raz mohly skapať. Čert nespí. Rozumie sa, poslúchol som ochotne dobrú radu. Vôbec Ďurko a Števko boli mi vo všetkom učiteľmi, menovite prvé časy. Neskoršie počali oni odkukávať moje kumšty. Lebo ja som veru ani ich nešanoval, ale bral som, kde sa čo dalo, jako straka. Taký šikovný chlapík zo mňa sa stal, že sám zo seba mal som úprimnú radosť. Nazdával som sa, že viem viac figľov, ako celý Michal dohromady.Doma v Michale počal som, rozumie sa, tak gazdovať, ako som sa bol vyučil v Jarozore. Zrno odsýpať, vajcia kradnúť zo šopy, klobásy z komory. Ale otec ma raz dostihol a svojou ťažkou kováčskou rukou poriadne vypráskal.Ztratil som všetku chuť ku gazdovstvu. Robil som len, k čomu ma prinútili. Keď nemá byť po mojom, radšej nič! Nič sa mi doma nevidelo. — Jarozor, Jarozor! — vzdychával som, túžiac za domácnosťou ujca Škutinu, ktorá mala mi byť svojho času trestom.O ujčekovi nechceli moji rodičia ani počuť. Zhnusil sa im vraj svojou hrabivosťou. Spomínali, že keď bol v Michale, behal po všetkých čelnejších národovcoch, aby mu vykonali poistné za toho kanca, ináč že bude pri voľbe proti nim. Farárovi vraj tiež vyhrážal, že ak sa jeho veci nezaujme, vystúpi z cirkve. Vedie i process s obcou o tú lúku; advokáta vzal si vraj akéhosi Žida. Tak iste vyhrá.Ináč žije si v tom Jarozore, žije po starom. Ponosuje sa ešte vždy na ten žalúdok, musia mu osobitne variť. Každú chvíľu zamyká sypárne, pred spaním chodí ešte raz opáčiť, či sú dobre zamknuté. Hja, zlodejov mnoho, na tú údeninu, klobásy sa to ulakomí. — Kedyže mi príde to poistné? — hovorieva vraj. — Pozajtre zase termín o tú lúku. Veď keby si človek nebránil, z vlastného domu by ho vyhnali! Števka oženil po druhý raz, ale svatbu nevystrájal. Načo by to vraj také zbytky! A potom, roboty vždy jesto, čo sa dnes zamešká, nikdy sa už nevynahradí. Ďurkovi sa od tých čias narodilo dieťa, Števkovi môže Pán Bôh tiež požehnať. Bude viac vnúčat, každé potrebuje jesť. A keď dorastú, budú potrebovať ešte viac. Treba sa o ne starať. I na starosť treba pamätať, človek nemôže byť len na deti odkázaný. Treba odložiť, zeme prikúpiť. Môže byť všelijaká úroda. Raz sa vydarí skôr na suchom, raz zase na vlhkom. Človeku treba mnoho tej zeme.Treba, treba, ale tebe už nie, ujček. Tebe budú dosť onedlho i dva metre!

Kompis_Nas-ujcek.html.txt

OsobyALŽBETA BÁTHORYČKA, grófka z ČachtícKATARÍNA, jej dcéraFICKO, grófkin dôverný sluhaDORA a ILONA, staré baby, slúžky u AlžbetyMÁRIA, mladá panna, chyžná na zámkuPARASKA, urastený mladý chudobný zemanKEČEGY, nafúkaný grófsky fičúrAMBRÓZIUS, kňaz v Čachticiach (ale aj ako symbol J. Záborského)VALKO, sedliak — rebelAGNESA, mladé dievčaJURAJ THURZO, palatínZÁVODSKÝ, palatínov tajomník1. DRÁB (hajdúch)2. DRÁB (hajdúch)1. VOJAK z osobnej stráže palatína2. VOJAK z osobnej stráže palatínaHlasy za scénouDej z roku 1610 symbolizuje odpor a vzbury proti krutej tyranii; je to súčasne paralela nášho boja a zápasu proti všetkým neľudskostiam, krvilačnosti, zabíjaniu a vraždám od posledných storočí až po dnešok.

Zaborsky_Alzbeta-Bathorycka.html.txt

Čo ho zabilo?(Udalosť)Od tých čias, čo sa to stalo, budú štyri roky. V kosbe to bolo, ale už ku koncu, keď sa viac sváža ako suší. My sme už mali všetko seno doma. Počkajte…Ba áno, tak to bolo, v pondelok, keď je v našom meste trh. Horúčosť bola od rána veliká. Prach po ceste za vozy zdvíhal sa ako hustý oblak a ľudia, zaprášení od päty do hlavy, poberali sa hore dedinou, vedúc na retiazke nepredanú lebo novokúpenú kravičku, aby bola kvapka aj toho mliečka, keď už Pán Boh senca požehnal a suché, zelené doviezlo sa domov. Bolo vidieť aj ľudí takto prázdnych, len už čo hlavy mali obťažkané a nohy sa im podlamovaly, že sa museli viesť za ruky, okolo hrdla, alebo práve viedla žena muža ako teľa, nie síce sa žinkou, ale za palicou (ako slepých vodievajú), stobohujúc aj tomu židovi, u ktorého sa muž opil, len čo ho na akomak s očí pustila, kým kadečo kupovala. Že by muž bol ženu viedol, to by som klamal. Šli, pravda, aj ľudia triezvi, ale ak ma oči neklamaly, viac som videl podpitých.Toto všetko šlo už z mesta. Dolu dedinou iba čo tie vozy hrčaly, s nich podperení paholci pokrikovali na podpitých, alebo vyspevovaly hrabáčky, akže práve dohrabaly a viezly sa domov.Odpoludnia, sotva som poobedoval, vyšiel som von na priedomovie a utieral si ústa od jedla a tvár od potu. Stal som si do dvier, aby ma previalo. S horného konca dediny kráčal vysoký chlap pod širočizným klobúkom a niesol na pleci valaškou zachytený, bielym obrúskom zaviazaný väčší košík. Vedľa neho stále sa pristavujúc, kráčalo ako teľa veliké psisko, biele, chlpaté.Pes opáľal jazykom a obkračoval celé polienko dreva, čo sa mu hompáľalo na klincami vybíjanom obojku.V chlapovi poznával som baču zpoza vrchu, aký každý týždeň čo len jeden prešiel našou dedinou do mesta a zpät.Došiev, pýtal sa ma, či nekúpime oštiepky, lebo parenice? Mali sme aj my ovce a ja som mu zrovna povedal, že nie. Bača posopnul si košík, utrel rukávom košele pot, kročil dolu dedinou a zašiel. Bol to chlap výšava, silný ako peň, vyholená tvára — a ostatné ako každý bača, a mohlo mu byť tak okolo štyridsaťpäť-päťdesiat rokov, ani hádam nie.Ja zatým vošiel som do izby a šiel po chvíli za prácou.Podvečer vracajúc sa zo záhrady, stretli sme tohože baču už zase v dedine.„No, ste predali?“ pýtal som sa ho ako už známy.„Predal všetko, ta, do hostinca,“ odpovedal bača.Bol trochu podnapitý, fajčil a niesol ovesenú hlavu, kráčajúc pomaly veľkými, ale jednak neistými kroky. Šli sme každý po svojom.Bača, ako sa potom vysvetlilo, zahnul na krčmu, vypil ešte dva razy po tri deci pálenky („a čoby si nie, som dobre predal,“ dodal si chuti k druhej skleničke), vzal si funt slaniny, za šesť chleba a do fľašky pol litra špiritusu, štyri paklíky dohánu a už skoro potme vzav kôš na valašku, z krčmy odišiel. Psa mu zatiaľ naháňali naši dedinskí psi, ale kým bača od skleničky vstal, stačil Dunko na krčmu dobehnúť a keď sa gazda začal poberať, pozvoľne pobehol vyše dediny a tam dočkal svojho pána.Bača, znovu posilnený, ešte ako-tak kráčal po ceste, ale ako mu prišlo ísť chodníkom, ten mu už bol priúzky, že socal sa od krúha do krúha a keď mu kôš tri razy upadol, vzal ho na ruku, valaškou sa podopieral a šomrajúci dostal sa z kriakov na lúčinu. (Špiritus, dohán a slanina, nemusím dokladať, boly dobre opatrené v rukáve haleny.)Tak na pol druhej hodiny nad dedinou, čo bačovi trvalo aj tak tri, nocovali dvaja paholci asi tak v rovnom veku okolo dvadsiatich rokov a kládli oheň. Bačovi sa v očiach zablyslo a že „si zapečie do fajočky“, držal sa cez kopce a jamy rovno proti ohňu, pohadzujúc košom, ktorý ho nijak nechcel poslúchať. Hneď by ho voľakomu daroval, keby bol koho potkal a keby nie „tá rebrina“ — žena, ale tá by mu dočinila, že by to ani za ten kôš nestálo. A iste by ho podozrievala, že bol opitý, a on predsa podíval by sa do očí tomu, kto by sa mu to opovážil povedať, že on, panský bača Jano Trúľaj, by bol napitý. Takto premietal v mysli a už len niesol nezručný kôš ďalej. Už len dôjde za chvíľu. Tam si oddýchne, zapečie a pôjde domov, už je aj tak skoro o polnoci, treba ráno ovce dojiť, odvárať a aj iné bačovské povinnosti ho čakajú. Šiel ďalej.Paholci celý deň svážali cudzím ľuďom seno, nuž vodilo sa im dobre. Už na lačnô bolo za pohár pálenky, chleba a slaniny, na fruštik halušky, že len tak plávaly, napoludnie a večer baranina a medzitým za každým vozom na ochladenie tej „našej“, no a že pálenka je predsa fundament, vedia u nás už aj deti zo školy.Gazda poslal paholkov ešte večer „na noc“, aby včasráno nabrali do vozov a popásli kone, on že im príde naproti.Ležia pod bukom pri ohni. V jame pasú sa sputnané štyri kone, vypriahnuté z vozov, zavezených ku kopám sena, ktoré budú ráno brať. Ležia si na boku, proti sebe tvárami, fajčia, a keď jedenia a pitia bolo dosť a i so sebou majú ešte dajakú tú „slzu“, ak by chceli — nuž čo? Shovárajú sa, že keby toho Zuza a toho Mara bola teraz tu atď.Pes zaštekal, kone zafŕkaly. Paholci zdvihli hlavy a že kto je to? Ich gazda so psom nechodieval.„Neboj, Dunko, neboj,“ prihováral sa bača psovi a driapal sa hore briežkom pod buk, kde sa svietilo, šmýkajúc sa veľmi v krpcoch po spálenej kosienke.Paholci popravili si vo fajkách a hľadeli do tmy. Zbadali psa, ktorý okúňavo blížil sa k nim a zatristobohujúc aj jeho gazdovi, povyskakovali s miest.„Neboj, neboj,“ a pes zaštekal, pokrútil si chvostom a vrátil sa k svojmu gazdovi.„Pán Boh pomáhaj,“ volal bača svojím hrubým hlasom ešte na pätnásť krokov od ohňa, bez toho, žeby bol vedel, komu, a štverigal sa vyššie. Pes díval sa zopodiaľ.„By on pomohol, keby ste dačo dali,“ privolali paholci neznámemu bačovi, ako ho po kroji pri slabom svetle poznali. „Dačo z toho koša,“ volal jeden, keď druhý popichal do pahreby, aby sa lepšie rozsvietilo, lebo nebo bolo zaoblačené a mesiac nemohol zpoza chmár. „Tak hrudu syra, a čo už aj len oštiepok a tej vozdajšej za dúšok,“ doložil zase prvý. (Pod „vozdajšou“ rozumejte pálenku a nie vodu.)Bača došiel, a „no len strpenie — či vari nemám, si myslíte? Ama čert vzal — mám veru!“ a hodil z ruky kôš, s pliec halenu a „tisíc hromov, aká je ešte horúčosť“, utieral si rukami tvár, sadol či zvalil sa na trávnik. „Bysťubohu, aj tak je už po nej!“ — vyťahoval zpod seba halenu, lebo ho rovno na ňu stiahlo. „Nože hľaďte, či je celá?“Paholci vzali halenu a počali ju omakávať. Bača hneď významne dodal:„To špiritus!“„Špiritus?“ vytiahol jeden s radosťou fľašku a druhý sa pýtal baču, zkade je?„Či ma nepoznávaš? Panského baču zpoza vrchu?“„Ťažko, keď je tma,“ a hodil za hrsť na oheň. — „Ba ste to vy — ! Akože by nie?“ povedal paholok, ako keby mu bača už aspoň deväť rokov strýcom bol býval.Vskutku, ak sa aj videli — neshovárali sa nikdy. Ale ožrani poznajú sa hneď.„Prisámbohu je špiritus!“ zaklial sa druhý, keď ochutnal.„Len teda rozrob, aj mne už pípeť uschnul, kým som sa sem dostal,“ nakladal bača. „A akože sa ktorý menuješ?“„Ja som Martin a toto je Ďuro.“„A ja Jano.“Poznali sa už i po mene.„Rozrobiť, ale ako?“ pýtal sa Martin.„Daj to naše najprv, a potom —“ navrhuje Ďuro.„Veď kdeže ho máš?“ a šťuchnul Ďura. „Mlč — máme toto, nedáme si naše vyžrať,“ šepnul mu do ucha.Bača vytiahol fajku a dohán zpoza širokého opaska.„No, veďže daj!“„Nemáme ako rozrobiť.“„Oj, sto bohov sa mu do matere, si taký sprostý? Tu máš!“ podal mu klobúk. „Prehni, naber vody a dolej špiritusu. Neboj sa, nevytečie, je mastný,“ učil bača.Paholci spôsob ten dávno znali, len im nepripadol, urobili teda tak, a na ražni upiekli ešte bačovu slaninu, sadli, jedli a pili z klobúka a potom si pozapaľovali.Bača medzitým rozpovedal, kde čo bol, ako sa mu vodilo a pripomenul medzitým, že má druhú ženu, po prvej troje detí a s touto tiež troje zurvalcov, len vraj žrať aby bolo. Rozprával, že nosil do mesta štyridsaťosem oštiepkov, že chytro predal, a že mu vyplatili po devätnásť groši za jeden a jeden. Paholci dlho počítali, koľko to učiní: devätnásť groši štyridsaťosem razí, a narátali, že by bača mal mať do pätnásť zlatých, ba vyše.„To vy máte peňazí ako pliev,“ prehodil Martin.„Veru iste, tri piatky ako list nesiem domov, a aj drobných bude ešte voľačo.“„Čo by ste dajakú zlatovku-dve dali, ani by vám neubudlo.“„Čerta nie, veď by ma tá mrcina (žena) doma skántrila za ne.“„Nuž ale na pol litra ešte — zabehneme voľaktorý do dediny,“ povie Ďuro.„Vari by si šiel — veďže nežviakaj, teraz, už je aj tak o polnoci.“„Vari, že žid spí, sa bojíte? Ak mu na dvere zatrieskam, oblokom vyskočí, nie by neotvoril.“„Nuž na to ešte by som mal chuť, keď som sa s vami tak zabavil.“„Tak sem peniaze“ — a štuchol Martina.Bača neváhal. Posadil sa k ohňu, vytiahol z opaska mešec a knísajúci do pahreby a od nej, vybral korunu a podal. Ďuro vzal, skočili obaja paholci, nechajúc baču pri ohni. Na strelenie sa uradili, ako by od baču vylákali ešte dáky groš, ba keby mu mohli všetky peniaze vziať.„A keď nie po dobrom, pôjde po zlom, len pobehni.“„A ty probuj, či dá dobrovoľne.“Ďuro cválal do dediny a Martin sa vrátil k bačovi, že bol kone pozrieť a že kým ten príde, môžu si políhať. Bačovi už i tak hlava visela ako zvon ťažká, len oči privrieť.„Hm, no, čo, e — spi — ktože“ — a siahol vo sne rukou na opasok a natrafil na ruku Martinovu, ale neprebudil sa.Martin utiahol sa mu za chrbát a bača umĺkol, nevediac, čo sa s ním robí. Martin ale peniaze ešte nemal, lebo bača ležal na boku i bolo Martinovi ťažko opasok otvoriť a peniažky vziať. Proboval ešte druhý a tretí raz, ale neišlo to, a bača sa naznak neprevalil, spal ako poleno. Za dáke dve hodiny, zadychčaný ako horársky pes, dobehol i Ďuro.„Máš?“ bolo prvé slovo.Martin peňazí nemal.„Eh, nešika, počkaj…“ a zareval nad bačom: „Hore, bača, už som tu!“„Hrmen!“ strhol sa bača, „povedal by ti na to dačo, keď si tu, ale vieš to aj sám.“Počali piť znovu.„Len mu prilej,“ posmeľoval Ďuro Martina, aby dolial bačovi špiritusu. „Ožerie sa, peniažky sú naše — nech si potom hľadá. Prišiel v noci, povieme, že hádam stratil, ak dáke mal.“Bača pil a Ďuro zapiekol mu ešte do fajky, poliav dohán silnou pálenkou, „aby ho lepšie sobrala“.„No, čo, už máte dosť?“ smiali sa paholci, lebo oni ushovorení menej pili, ač sklenicu prihybovali k ústam tak, ako on.„Už dosť, e — “ striaslo bačom.Odpľul si dlhú slinu a sa prevalil.„No, teraz dáte dačo od cesty z tých peňazí,“ doložil Ďuro.„By si chcel? Eh, dosť som vám už dal — viac ani bičíkom.“„Nono, len sa nezapovedajte. Vám my nechceme všetky. Nuž podeľme sa.“„Ba čertovu mater, nuž či si ty lebo ten ovce dojil za mňa a oštiepky robil? To by bolo —!“ a popravil si opasok.„Len sa nie háčiť! Natiahneme vás —“„Ba —!“ a bača mrzko zahrešil. „Len sprobuj, uvidíš, čo som ja!“ a chcel si sadnúť, ale upadol. „A môj Dunko?“ Bača, ako som už povedal, bol silný, obor-chlapisko, a triezvy by iste bol ovládal oboch paholkov, ale tak —„Dunko — toho vám srazíme ako muchu.“„Nuž, keď ho srazíte? Znáte bačovu moc?“ zoprel sa rukami do trávnika a i v opilstve počal chápať, kam sa dostal. „Veď ak sa ma tkneš ktorý, ja ti nič neurobím, ale za dva týždne na triesku vyschneš, keď ja chcem!“ bil sa v prsia, „ja, veru, prisám vám!“„Vy že takú moc máte?“ triaslo zlosťou a strachom paholkov.„Isteže ju mám, keď chceš vedieť,“ dodal povýšeným hlasom, „a pokoj, pokoj!“ počal strkať Ďura, keď ho chytil za plece po tej otázke. „Nedorážaj, na moj’ dušu, nedorážaj! Ja nežartujem! Dunko, kdeže si?“Pes už vrčal, len ešte slovo a skočí.„Ideš!“ zareval Martin na psa. „A už ako bude, keď sa tak vyhrážate!“Pojal vztek paholkov už i preto a razom prevalili baču a počali ho tantušiť. Jeden mu kľaknul na prsia a držal ruky, druhý sa mu hodil na nohy a chytal sa opaska, ale prekážali jeden druhému a bača posunul si bol opasok otvorom na chrbát.„Dunko, drž ho…“ volal bača zpod paholkov.Pes skočil a než sa paholci stačili ohnať, rozdrapil Ďurovi na pleci košeľu a zapustil mu zuby hodne hlboko do pleca. Martin vytiahol zpoza sáry nôž a chcel psa bodnúť. Dunko odskočil, ale v tom minutí skočil znovu, a dlb! Martina za tvár. On pichol ho do prednej lopatky.Bača reval, pes štekal a driapal ako besný. Paholci ako ucítili krv, čo sa vyvalila z nosa a útrob bačových, zdiveli a hrešiac dali sa biť, pichať baču nožmi, že už len tak chrčal. Pes, už tiež celý popichaný, kým čul hlas gazdov, len ešte-ešte vrhal sa na paholkov, kým ho jeden neovalil sekerou po hlave, že sa sotva mohol odvliecť.Bača už bol zadusený, za jedno od nožov, za druhé, že polámali v ňom rebrá a hlavne, že valiaca sa z útrob krv nemohla von, keď ho drhol za hrdlo. Srdce ešte bilo, ale kým paholci bačovi odobrali peniaze, prestalo tĺcť i to.Sto bohov — veď ti ten už zdochýna! Sme ti počarili,“ zversky chechtali sa paholci.„Ba je už nebohý! Čože s ním?“„Do kružiny! Ta ho ber! — Či je ťažký!“ kliali paholci, kým odvliekli mŕtveho baču na strelenie do kruhu.Dunko ich po strane sprevádzal, a keď baču hodili na zem, čo ho aj odbíjali, priblížil sa ku kruhu.Už svitalo. Paholci len teraz videli na sebe samú krv a z rán ešte krvácali. Sbehli do potôčika a počali sa umývať. Krv smyli, ale nie rany.„Ale sme mu počarili,“ spokojovali sa s ohavným skutkom. „Len aby to najavo nevyšlo. Ale počkaj. Vieš, čo? Zanesieme ho na chodník, bude sa svet nazdávať, že ho dakto na ceste zabil.“„Uj, sto bohov, to je kus. Nuž ale teda poď.“Šli a odvliekli baču na chodník ku kríku. V jarku zas umývali lepšie krv.„Počuj, kdeže sú nám kone? Aby sme brali. Príde gazda, aby nás nedostihol pri tomto.“„Aha, tamto v jame!“ skočili a priviedli dva kone.„Ale druhé dva?“„No, počkaj! Tam ťa zahluším, kde ťa dochytím!“Hvízdali, volali, ale koní nikde nič. Hľadali za pol hodiny, ten v tú stranu, ten v tú, ale to ich veľmi zdržiavalo, že krv s košele, nohavíc nedala sa tak ľahko smyť. Kone nenašli. Na obzore stávalo už slnko, keď sa paholci sišli.„Poďme naberať,“ a dali sa chytro hádzať seno do vozov.„Martine, ale hádam, čo by sme aj tie peniaze zaniesli do opaska.“„Aj ja myslím, aby ani podozrenie — aj či ešte dačo nieto pod bukom, lebo ozaj by z toho mohlo dačo povstať.“Skočili obaja a čo ešte našli po bačovi (mechúr s tabakom, fajku) zaniesli aj s peniazmi bačovi do opaska.„A vieš ešte, čo? Rozložíme si ohňa pod tamto tým bukom, aby gazda neprišiel na krv a tam ešte pošklbeme trávnik, aby to nebolo vidieť,“ len na spustlé svedomie svoje nestačili ešte myslieť.Prišiel gazda, ako bol večer sľúbil.„Kýho hroma že robíte? Ešte nemáte ani len do vozov nabrané,“ volal odďaleka.„Jaj, zle sa nám stalo, gazda, pospali sme a kone dva nám ušly,“ vyhovárali sa paholci. „Tri hodiny ich už hľadáme.“„Veď tak — Ale, chlapci, veď ste vy voľáki zdriapaní aj jeden aj druhý,“ videl podriapané ich tváre a ruky, keď sa k vozu priblížil. „Vy ste sa aj tak bili.“„No, len tak sme sa trochu pováľali tamto po tŕní.“„Čože by ste vy inšie vedeli — keď nie s druhými, tak sami medzi sebou. No, len sa už teraz ta, chytro, a haleny dolu! Ktože by to videl tak nakladať. — Ešte rukavice ste si mali ponaťahovať. Ja pozriem tie kone.“„Ba poďte do voza.“„No len už… Teraz sa budem driapať do vrstvy!“ a zvrtol sa, že ide kone pozrieť, netušiac nič tak strašného.Sišiel do potoka na druhú stranu, volal na kone, ale nič. Už ho to hnevalo.„Čože, ktože to tamto?“ zazrel na chodníku bieleho Dunka. „Ide dakto hore, povie mi, či v tie strany nie sú,“ myslel si a držal sa smerom ku psovi.Dunko vstal a tupo zaštekav, dal sa vyť bolesťou.„Tuto, na,“ a hľadal v kapse dáku omrvinku chleba.Dunko nešiel, ale zaobišiel kruh a kukal s druhej strany. Gazda príde na chodník, pozrie: „Čože je toto?“ zadivil sa veľmi, keď videl na zodranom chodníku soschlú krv. Obzerá sa, konečne pozrie za kruh.„Aha, tak ste sa vy v tŕní váľali.“ Drgne do baču — nič: pomyká ho — nič. „Veď je ten zabitý. Ach, zbojníci, zbojníci, vám nadávajú. Počkaj, sa ty nasedíš v Ilave,“ videl a vedel už dobre, čo bolo. „Ale aby neodbehli, nepoviem nič,“ a hľadal ďalej kone.Zamyslený nad ohavnosťou, zašiel ďaleko do doliny. Tam konečne sa voľaktorý kôň zarehotal a gazda za hlasom sbehol do doliny na mláku a našiel kone. Pásly sa na šarine.Paholci, keď gazda kone priviedol, tŕpli, ale tento ani slova viac o tom.Nabrali, zapriahli a pomaly sviezli seno do dediny.Kým paholci shadzovali s vozov, gazda nemeškal, sám prešiel k richtárovi, a ten behom poslal sluhu pre žandárov, a kým paholci seno shodili, obriadili kone a najedli sa, už boli žandári tu.Paholci rozhodne tajili, že baču ani nevideli, že veď oni ďaleko od neho nocovali, no pri súde pomaly poplietli si reč a všetko vyšlo najavo.Baču ešte dopoludnia doviezli, potom prišli z mesta doktori a jeden chlap bol poslaný za vrch, k žene zavraždeného. Keď baču doktori prezreli, odniesli ho chlapi pod zvonicu do komory.Verný Dunko ani sa len nehnul od zvonice, však o hlade a hryzený dedinskými psy, na druhý deň po pohrebe na hrobitove zdochnul.Na pohreb prišla žena bačova, aj z rodiny voľakto a bolestne vykladala, čo si počne so šiestimi deťmi, z nichž najväčší chlapec bol iba honelníkom pri otcovi a najmladšie musela cudzej žene k prsiam zaniesť, kým sa vráti.Paholkov odsúdili na šesť rokov. Sedia v Ilave už na štvrtý rok, ale bohvie, či ich to napraví a či, keď sa vrátia, z pomsty najbližšie nezabijú, alebo aspoň nepodpália svojho gazdu, pretože ich udal.*Tak biedne zahynul bača a čo ho zabilo? Verte mi, milí moji, že hojne nájde sa ožranov, ktorí, keby ste im toto rozprávali, povedali by, že baču zabili paholci a nie pálenka.

Tajovsky_Co-ho-zabilo.txt

PredslovoDejiny jednotlivých krajín sú ten predmet školský, na ktorý v nižších, už ľudových školách zvláštny ohľad berú, aby dietkam už v útlej mladosti zaštepili do sŕdc veľavýznamné, blahoúčinkujúce skutky jednotlivých vladárov a vynikajúcich mužov; dejiny sveta tvoria hlavný predmet tiež i vo vyšších triedach, učiac mládež o všetkých bývalých a jestvujúcich národoch zeme, o jejich mravoch a pokleskoch, o zveľadení sa týchto a zase o upadnutí týchže. Z dejín sveta a činov jednotlivých vynikajúcich osobností čerpali a čerpajú vysokopostavené osoby ako i smerodajné kruhy terajšie jejich počínanie a verejné účinkovanie.Jako dobrá gazdina osieva múku pred upotrebením tejže, čistú a hladkú necháva prepádať cez sietivo, hrubú ale, ktorá ostala na sietive vyhadzuje: tak i tieto osobnosti a kruhy osievajú udalosti a činy bývalých vyvolencov sveta, pridŕžajúc sa tých hladkých — nasledovania hodných — zavrhujúc hrubých — škodlivými sa dokázaných — udalostí a činov.Preto nebude od veci, keď našemu ct. čitateľstvu predstavíme jednotlivé prípady a udalosti, tiež i výpovede tých jednotlivcov, ktorí pred dávnym, blízkym a snáď i v terajšom čase spravovali a spravujú verejnú mienku, rídia smer postupu človečenstva.Vďaka za srdečnosť pilněho sberateľa, ktorý nám tieto „Úhrabky deje- a národopisné“ cieľom zábavy a poučenia našeho ct. čitateľstva bezžistne a s ochotou prepustil, pevne veríme, že s uverejnením týchže dobrú vec konáme, našemu ct. čitateľstvu dľa možnosti a dľa síl našich sa zavďačíme, a vyslovujeme mu našu najsrdečnejšiu vďaku za laskavé prepustenie nám tejto sbierky.V Senici, dňa 15. marca 1911Redakcia Domáci Radca pre hospodárov

Gallay_Uhrabky-dejepisne-a-narodopisne.txt

Harun Arrašid a indický cárArabská povesťSlávny bagdadský kalif Harun Arrašid bol v jeden večer veľmi zlej vôle. Dal si predvolať verného vezíra Djafara a povedal mu:— Ťažký nepokoj zaľahol na dušu moju, Alah sám vie, čo mi je. Vymysli niečo, čo by ma uspokojilo, aby som mohol noc príjemne stráviť a zabudnúť na starosti. Ak sa ti to podarí, budeš aj naďalej v mojej milosti, ak nie, kat Masrur zotne ti hlavu.Djafar hlboko sa uklonil pred kalifom a takto prehovoril:— Slávny panovník veriacich: Nech ti udelí Alah života dlhého a panovania slávneho. Akýže nepokoj mohol opanovať dušu tvoju? Veď ťa všetci milujeme a oslavujeme spravodlivosť tvoju. Poddaní sú spokojní, nemáš sa teda čo obávať. Poslúchni, pane, sluhu svojho a choď sa zabaviť do háremu k svojej jasnej manželke Subeide, ktorá je taká krásna ani mesiac, oči má ani gazela a hlas jej znie ani rajská hudba. Pri jej boku s čašou ohnivého vína v ruke a pri tanci a speve tvojich otrokýň, ktoré sú krásne a zvodné sťa víly, rozptýli sa tvoj zármutok a zabudneš na všetko v náručí Subeidinom.— Daj mi pokoj so Subeidou! Dnes je s ňou na nevydržanie. Sadlo jej čosi na nos, a plače… Sám vieš, že niet nepríjemnejšieho, ako počúvať plač a výčitky ženine.Zamyslel sa Djafar, potom pokračoval:— Zavolaj si teda slávneho hudobníka Izáka Al Mosuliho. Pri jeho speve a hudbe sa rozveselíš. Bude ti spievať o láske a víne, o krásnych ženách, alebo ti bude spievať o tvojich slávnych činoch.— Daj mi pokoj teraz s lutnou Mosuliho. Cítim už, že starnem, a vtedy ohnivé milostné piesne vyvolávajú vo mne spomienky na zašlú dobu mladosti a to pôsobí na mňa trápne.— Daj zavolať kata Masrura a prejdime sa s ním po Bagdade. Možno, že Alah dopraje nám nejaké dobrodružstvo, ako sa to už mnoho ráz stalo, ktoré ťa tak zaujme, že ti prejde zlá vôľa, a ty s pokojnou a veselou mysľou vrátiš sa naspäť do svojho kráľovského paláca. Ak ťa ani po prechádzke neopustí zlá vôľa, vtedy vďačne položím svoju hlavu k tvojim nohám.— Nech sa stane vôľa tvoja, — odvetil kalif a tri razy zatlieskal dlaňami. Nato vstúpil dnu Masrur, meč spravodlivosti, uklonil sa až k zemi, zastal pred kalifom so skríženými rukami na prsiach a čakal rozkaz svojho pána.— Preoblečte sa za kupcov, — kázal im Harun Arrašid, a sám sa tiež išiel preobliecť.Onedlho boli už na ulici. Keď prišli k brehu Tigrisa, vstúpili do loďky a plavili sa po nej dolu prúdom. Mesiac striebril vlnky rieky. Na jej brehoch stáli paláce a domy, obliate bledým svetlom mesačným. Tichosť zavládla už mestom, len kde-tu bolo počuť krok stráže alebo zvuky hudby.Harun Arrašid zamračene sedel v zadnej časti loďky. Sprievodcovia jeho sedeli ticho oproti nemu, len čapot vesla bolo počuť. Blížili sa k tržisku, kde stáli v dlhých radoch búdy kupcov.— Dosť už! — rozkázal zasmušile Harun Arrašid. — Vráťme sa!Už sa pohla loďka naspäť, keď zrazu počuli bolestný výkrik. Obzreli sa i videli na brehu dvoch strážnikov, ako bijú a kopú na zemi ležiaceho človeka.— Čo je to? — zvolal kalif a rozkázal lodníkovi pristáť.— Čo sa stalo? — spýtal sa kalif strážnikov.Keď zazreli strážnici kupca pred sebou, odvetili len tak z pleca: — Čo sa staráš do toho? Daj si pozor, aby si aj ty tak neobišiel, ako tento. Chcel sa vlámať do jedného z krámov, a preto ho vedieme ku kádimu.[1]— Nie je pravda, — odvetil ticho ranený, — ja som sa nechcel vlámať.— Ešte tajíš!? — Skríkol strážnik a kopol ho do boku. Ranený zastenal.Harun Arrašid to nemohol strpieť i zvolal nahnevane: — „Ak sa opovážiš ešte raz, hneď ti je dolu hlava… Masrur!“Masrur priskočil a ťahal meč z pošvy.Keď počuli strážnici meno kata, zľakli sa, padli pred kalifom na kolená a prosili o milosť. Vedeli, že sa kalif často prechodí preoblečený s vezírom a s katom i prišlo im na um, že i teraz bude to on, lebo jednoduchý kupec nebol by sa opovážil vystúpiť proti nim tak veliteľsky.— Zodvihnite toho človeka o odneste ho. Ty, Masrur, choď s nimi do môjho paláca. Nech ho tam umyjú a oblečú do čistých šiat. Dajte mu i jesť, aby prišiel k sile. Potom ho predveď. Sám ho vypočujem. Ak je zlodejom, pokuta ho neminie.Nato rýchle vrátil sa domov aj s Djafarom. Asi o hodinu pozdejšie vstúpil ten neznámy človek v sprievode Masrura pred Haruna Arrašida. Neznámy bol vysoký, bledý a vycivený muž. Mal dlhú bradu, kde-tu pretkávanú bielymi vláknami. Celá jeho bytosť prezrádzala veľké utrpenie. Tri razy padol pred kalifom na zem a sklonil si čelo až k dlážke.Kalif mlčky mu pokynul, aby vstal a kázal mu rozpovedať, kto je a prečo ho strážnici bili.Neznámy sa ešte raz hlboko poklonil a potom začal hovoriť: — Len jeden je Alah a jeho prorok Mohamed! On jediný ma doviedol divným spôsobom pred jasnú tvár najslávnejšieho panovníka veriacich. Nech ti predĺži Alah život na mnohé letá, aby si mohol slávne a múdre panovať nad svojimi poddanými a aby tvoje slávne činy žiarili čistým jasotom až na veky v dejinách všetkých národov.Zastal od slabosti i od dojatosti. Kalif, ale aj s Djafarom divili sa veľmi nad výrečnosťou a nad vážnym držaním sa úbožiaka.— Moja udalosť je zvláštna, áno, neobyčajná, — pokračoval po chvíľke. — Obávam sa, že budeš pochybovať, ó, slávny panovník, o pravdivosti mojich slov. A predsa, všetko to, čo ti poviem, je čistá pravda. Kolíska moja, ó, slávny kalif, nestála v údolí Tigrisa, ani Eufrata, ale ďaleko na východe, tam, kde posvätný veľtok Ganges zúrodňuje šíre roviny Indie. Kde žeravé slnce vyvádza zo zeme neobyčajne bujné rastlinstvo, kde v pralesoch ozýva sa strašný rev tigra, dunenie krokov čried divých slonov a sipot jedovaných zmijí. Tam, kde v diaľke modrá sa veľhorstvo sťa nebotyčná hradba proti drsnej zime severa. Tam v jeho staroslávnom meste Dillí stála moja kolíska. A to nie v biednej chalupe, ale v nádhernom kráľovskom paláci. — Zastal a utrel si slzu.— Sadni si, cudzinec. — povedal dojatý kalif, — vidím, že si slabý, a rozprávaj ďalej, lebo si vzbudil zvedavosť moju.— Narodil som sa v Dillí, — pokračoval cudzinec. — Otec môj bol cisárom a volal sa Ibrahim. Dal ma veľmi starostlivo vychovať, lebo som bol jediným synom. Len čo som vyrástol na chlapca, dal mi za učiteľov najchýrečnejších mudrcov. Šeik ul Islam[2]vybral mi veľmi pobožného ulemu[3]ktorý ma učil čítať a rozumieť koránu. Naučil ma, že ulemovia a derviši sú najväčšia a najpevnejšia podpora trónu, lebo oni vychovávajú poddaných k poslušnosti predstavených, učia ich trpezlivosti, udeľujúc im za znášanie bremien tuzemských nádej na nadzemský raj, kde sa budú večne tešiť v náručí hurisiek. Učili ma: pravá viera je len islam a svätou povinnosťou mojou je všemožne ho podporovať, iné viery nenávidieť. A bolo ich v mojom cárstve, žiaľ, až nazvyš, lebo veď ti je známe, že sú tam vo veľkom množstve džausi, budhisti, brahmani a iní. Veľký vezír dal mi za učiteľa plukovníka Hasana, aby som sa naučil od neho umeniu vojenskému a rytierskemu. Aby som vedel veliť vojsku a stínať hlavy neveriacim. Pod vplyvom jeho tak som si zamiloval vojenský stav, že som sa len vtedy dobre cítil, keď som videl stáť pred sebou neprehľadné rady pestrého vojska s lesklou zbraňou a s harcujúcimi paripami. Naučil som sa od neho: „Najbezpečnejšia opora trónu je dobre vyzbrojené a vycvičené vojsko. Ono je vstave obrániť trón pred vonkajším i dnukajším nepriateľom a preto všetko možné treba vynaložiť na jeho zdokonalenie.“ Minister vnútra vybral mi starého skúseného válího,[4]ktorý ma poučil, že dobre zriadené, poslušné úradníctvo je najlepšia opora trónu, lebo ono bdie nad poddanými, zbiera daň, súdi, spravuje, dozerá, aby sa poddaní nebúrili. „Preto,“ doložil dôrazne, „maj, ó kráľovič, v pamäti dobrej zbor úradníctva, najmä náčelníkov a válíov. Ak sa i dopočuješ niečo o ich takzvanej nesprávnosti, teda vedz, že je to len závisť a osočovanie od ráje,[5]kupcov a priemyselníkov, ktorí sú jedine na to stvorení, aby pracovali a svoj podplatok verne a presne dodávali do tvojej pokladnice. Chráň sa mysliteľov a buričov, ktorí rozširujú nebezpečné náuky medzi ľudom o práve, slobode… Prenasleduj ich nemilosrdne, alebo hľaď ich vykynožiť, lebo sú oni červíci v tvojom mocnárstve, ktorí potichučky prevŕtajú celú sústavu krajiny, aby sa strúchlivelá rozpadla na caparty. Ale ešte múdrejšie urobíš, ak si ich vieš podmaniť: vyznamenaním, úsmevom, dľa nadania úradom, alebo bakšišom. Takýmto činom pekne rúče vytrhávaš im jedovaté zuby a oni budú dľa žiadosti tvojej tvoriť rozličné sústavy a zákony, a to také, aké sú tebe a tvojim verným podporovateľom k dobru. Uvidíš, v horlivosti ešte i ďalej pôjdu: budú sa ti koriť, oslavovať ťa a každý čin tvoj a tvojej vlády budú vedieť ospravedlniť a za prospešný vyhlásiť.“Naposledy dal mi otec nasledujúce naučenie: „Medzi najmohutnejších podporovateľov trónu patria všetci bašovia, begovia, maharadžovia rodu. Oni bez lesku trónu nemôžu žiť. Zohrievať sa budú na lúčoch tvojej milosti. Okrášlia ti tvoj majestát, ich skvostný sprievod dodá lesku tvojej korune. Len na jedno musíš dbať: pozoruj, aby ti nevyrástli nad hlavu, lebo vtedy sú spupní, panovití, nebezpeční. Neraz príde na um jednému, lebo druhému korunu postaviť si na hlavu. V takomto páde najlepšie urobíš, keď nedovolíš stromom do neba rásť, jedným slovom, keď im odsekneš hlavu.“Keď som bol osemnásťročný, zvolal môj otec diván[6]. Povolal doňho všetkých ministrov, hodnostárov a učencov a povedal im: „Povolal som vás, aby ste boli prítomní plnoletnosti môjho syna. Z príležitosti tejto umienil som si poslať ho cestovať, aby videl a skúsil sveta. Nech ponavštevuje kráľovské dvory, aby videl, aké sú tam mravy, aby tak zdokonalený prišiel domov.“„Ó, veliká je múdrosť tvoja, jasný pane náš!“ zvolali všetci súhlasne a prikyvovali hlavami. Len čo sa oduševnenie utíšilo, predral sa dopredu jeden starý mufti,[7]padol pred mojím otcom na zem a zavolal trasľavým hlasom: „Ó, mocný a slávny panovník! Nechže sám Alah stojí pri tebe i s velikým prorokom Mohamedom a nech múdrosť slávneho kráľa Šalamúna spočíva na tebe i naďalej. Áno, veľmi potrebné je cestovať mladému kráľovičovi, ale dovoľ svojmu starému služobníkovi rozpovedať kratučkú rozprávku, ktorú som počul od jedného básnika zo severa. Kráľ zvierat, lev, chcejúc si vychovať syna po kráľovsky, poslal ho ku kráľovi orlov, aby sa tam zdokonalil v panovaní. Keď prišiel domov, panoval dľa spôsobu kráľa vtákov, ale nebolo dobre, lebo zvery majú iný spôsob žitia ako vtáci. Neschopný bol viesť krajinu svoju, takže bol po krátkom čase prinútený vzdať sa panovania. Keď už posielaš svojho syna do sveta, pošli ho cestovať najprv po svojom kráľovstve. Nech skúsi a vidí, ako žijú jeho poddaní, či úradníctvo dobre zachodí s nimi, či v mene tvojom spravodlivé vynášajú výroky. Nech pozná národy svoje a ony jeho, aby tak súzvuk a láska panovala medzi nimi. A len potom nech nazrie i do cudzích krajín. Ale ho nepošli len do kráľovských dvorov, ale aj tam nech ide medzi národ, nech skúsi, ako ľudia žijú a aké poriadky majú.“Otec mlčky so zvrašteným čelom načúval starého muftiho. Keď dokončil, pozrel otec po všetkých prítomných a spýtal sa ich: „No, čo poviete na reči muftiho?“„Dolu s ním! Zraziť mu hlavu! Na kôl ho stoknúť! Zavrieť medzi bláznov starého streštenca! Mufti je tiež jeden z tých buričov, ktorí sú nespokojní s panovaním tvojím!“Otec kývol rukou. Nastalo utíšenie. Nato zatlieskal dlaňami a vrhli sa dnu ozbrojení strážnici. Ukázal im na muftiho. Za ameň bol poviazaný. Polomŕtvy od strachu chcel niečo prehovoriť, ale nemal času, lebo na pokyn otcov jeden zo sluhov prestrel krvavými škvrnami zašpinený pokrovec. Naň hodili starého. V druhom okamžení zablysol sa meč v rukách kata. Švihol ním a už váľala sa muftiho hlava na pokrovci a prúd krvi rinul sa mu z trupu.Tak bol potrestaný mufti za svoju opovážlivosť. A predsa, keby bol býval vyslyšaný, mohol som aj teraz sedieť na tróne otcovom a múdro spravovať cárstvo.“Zamĺkol, zrak uprel do zeme. Zdalo sa, akoby bol zabudol na prítomnosť a akoby veľký zármutok opanoval jeho dušu.Harun Arrašid so súcitom pozeral na neznámeho, potom rozkázal sluhovi doniesť sorbet[8]a zákusok. — Vidím, že si ustal, — prehovoril k nemu, — občerstvi sa trochu nápojom i ovocím, aby si nám mohol ďalej vyprávať.Neznámy sa uklonil hlboko pred kalifom a povedal:— Veliká je milosť tvoja, ó, panovník veriacich, že máš ľútosť nad biednymi a osudom bitými. Keď sa občerstvil, pokračoval:— Nebudem ťa unúvať obšírnym opisom mojich ciest, len v krátkosti rozpoviem, že som bol v mnohých kráľovstvách i cárstvách. Bol som aj v tom cárstve, kde vysoké veže postavené sú z čistého porcelánu, i vo východnom cárstve na ostrovoch, kde zvláštny, malý, no silný národ prebýva. Od každého kráľa a cára bol som slávnostne prijatý. Kvôli mne robili veľké slávnosti, hrali divadlá, i turnaje rytierske prevádzali. Ukázali mi tiež, ako trescú previnilcov. Videl som stínať ľudí, variť ich v oleji, píliť na poly, bruchá si rozparovať. Okrem toho zbadal som, že všade sú okolo panovníkov tí istí, čo i pri dvore otca môjho, lenže pod inými menami, ako mandaríni, bonzovia atď. Všade boli podporou trónu tie isté triedy a všade bola rája a ľud obecný považovaná za nástroj pracovný a daňujúci, ktorý treba striehnuť a držať v manstve vyšších tried.Z východného cárstva prišiel som do cárstva bielych slonov, stadiaľ preplavil som na ostrovy Wak-Wak, tu som sa dostal do ríše zlostných Džinov.[9]Ich kráľ dal ma zviazať a hodiť do strašného väzenia. Už sa približoval deň, v ktorý ma zmárniť mali a tu, hľa, zamilovala sa do mňa dcéra žalárnikova, Sulejka, a tá ma vyslobodila pod podmienkou, že si ju vezmem za ženu. Prisľúbil som jej. Sulejka pokropila ma i seba čarodejnou vodkou, následkom ktorej pretvorili sme sa na holuba a na holubicu a odleteli sme. Len čo sa kráľ Džinov dozvedel o našom úteku, poslal celé kŕdle duchov, aby nás chytili. Už nás doháňali, už cítili sme vietor, spôsobený ich peruťami, už nás pálil ich žeravý dych, keď tu zjavil sa pred nami nový húf duchov. Zľakli sme sa, že budeme lapení, ale na veliké naše prekvapenie udreli na našich prenasledovateľov a zahnali ich. Potom sa vrátili, obklopili nás a povedali, že sú oni vojsko kráľa dobrých duchov. Ich kráľ sa dozvedel o mojom utrpení a poslal svoje vojsko, aby ma oslobodilo. Potom nás vzali na perute a odniesli nás na jeden veliký ostrov. Na ňom stálo krásne mesto s kráľovským palácom. Bolo vystavané z čistého krištáľa a drahocenných kameňov. Kráľ ma prijal veľmi srdečne a rozprával mi, že pozná otca môjho, s ktorým zamladi bojovali proti kráľovi Džinov. Od tých čias ich viaže úprimné priateľstvo.Po privítaní spýtal sa ma kráľ, kto je tá osoba, čo so mnou prišla. Vyrozprával som mu, že je to dcéra žalárnikova. Zachránila mi život a preto som jej sľúbil, že si ju vezmem za ženu.„Syn môj, nie je ona súca k boku tvojmu. Pováž si len, ako by mohla byť žalárnikova dcéra cisárovnou? Upadol by si celkom na vážnosti. Deti tvoje by utratili úctu a obdiv, lebo by v nich neprúdila čistá kráľovská krv. Vieš čo, dáme jej zlata a striebra, koľko len unesie, vydáme ju za syna vezírovho a ja ti dám moju dcéru za manželku. Aby si sa presvedčil, že je krásna, poď so mnou, ale potichu, aby nás nezbadala.“Zaviedol ma úzkou chodbou do malej izbietky. Priblížili sme sa na prstoch k malému, čiernym zamatom zastrenému oknu. Odkryl ho potichučky a kynul mi, aby som pozrel dnu. V prvom okamihu sa mi až dych zatajil od prekvapenia. Naprostred siene bola veliká, z bieleho ani mlieko alabastru nádržka vody, a v nej, ó, jasný kráľ, kúpalo sa dievča, krásne nad pomyslenie. Zdalo sa mi byť sťa mesiac za noci, plnej rozkoše. Malo nežné boky, štíhly vzrast, oči také krásne, že pri pohľade na ne srdce zmieralo vo mne. Môžeš si predstaviť, jasný panovník veriacich, že vidiac toľkú krásu, zabudol som na celý svet. Veliká láska ma opanovala. Bol by som stál pri okne bohviedokedy, keby sa princezná nebola vzdialila i so svojimi družkami.„Čo povieš?“ spýtal sa ma kráľ a položil mi ruku na plece. Strhol som sa, akoby zo sna. Oči mi nabehli slzami, pocítil som nevýslovnú túhu i slastiplný bôľ. „Ó, dobrodinec môj, krásna je nad pomyslenie, a cítim, ak ju nedostanem, stanem sa synom smrti.“Usmial sa a objal ma. „Hľa, vidíš, že dobre mienim s tebou. Buď spokojný, princezná Bedur je tvoja.“Keď som Sulejke rozpovedal, že nemôže byť mojou ženou a dával som jej zlato a drahé kamenie, k tomu sľúbil som jej, že sa vydá za vezírovho syna, rozplakala sa, odhodila zlato a nechcela počuť o vydaji.Konečne sa premohla a povedala: „Keď nemôžeš byť mojím, nechže sa vydá za teba princezná Bedur, ale ma preto neodpudzuj od seba. Pôjdem s tebou kamkoľvek, len aby som mohla byť v blízkosti tvojej, lebo nemôžem žiť bez teba.“Zvolil som, lebo som bol dojatý toľkou láskou. Na to slávil som s princeznou svadbu a po svadbe vrátil som sa k otcovi, ktorý ma už netrpezlivo a s veľkou slávou čakal. V krátkosti poviem, že zanedlho po radovánkach a slávnostiach otec môj odobral sa k predkom svojim a ja sám stal som sa panovníkom nad cárstvom indickým.Sprvu to išlo slávne. Samé slávnosti, korunácia, holdovanie, volanie na slávu. Každý bol blažený, ktorý ma len mohol vidieť. Vo dne pochlebovali mi dvorania, ulemovia, maharadžovia, pašovia a begovia. Každý deň mi prišli oznámiť generáli v krásnej zlatom vyšívanej rovnošate, ako ma zbožňuje vojsko, ako je hotové v každom okamžení s tou najväčšou slasťou vycediť za mňa poslednú kvapku krvi. Ministri sa mi korili a robili mi všetko po vôli. V noci, ach, v noci, šiel som do harému, ktorý bol taký nádherný ani z rozprávok tisíc a jednej noci. Tam uprostred krásnych otrokýň, ktoré tancovali, spievali a hrali na rozličných nástrojoch, bavil som sa a zabudol som na svet, na všetko v náručí krásnej Bedur. Zabudol som i na Sulejku, hoci som ju často vídal obďaleč, sťa nejaký tieň, ale mi neprišlo ani na um osloviť ju, taká ďaleká, ľahostajná mi bola.Ale pomaly začali sa množiť nepríjemnosti. Šeik ul Islam ustavične štval proti iným vieram. Ako ti je už známe, v mojom cárstve žilo viac národov, i tu boli ustavičné trenice. Jeden národ potlačoval druhý. Čoraz častejšie bolo treba posielať do rozsiahlych končín vojsko, aby potlačilo vzburu. Žiaľbohu, len pozdejšie som sa dozvedel, že vzbury boli umele vyvolané od válíov a agov a menších úradníkov, ktorí svojvoľne potláčali a vyciciavali pospolitý ľud.Keď už bolo pozde, zbadal som, že dvor môj je plný pochlebníkov, ktorí len z osobných záujmov pretvarujú sa, akoby ma bohvieako milovali a medzitým udávajú a zrádzajú mojich najvernejších ľudí. Sprvu som týmto podvodníkom veril a dal som na ich úlisné reči odohnať alebo popraviť všetkých, ktorí neboli schopní vyvodiť s nimi v podlej podlizačnosti a posadil som do vysokých úradov tých, ktorí sa mi vedeli najväčšmi dvoriť. Udavačstvo, podlosť do takej miery sa rozšírili, že v krátkom čase bol som obtočený tými najzvrhlejšími ľuďmi, ktorí nielen mňa, ale i celé cárstvo vykorisťovali. K všetkému zlému pridružilo sa ešte i to, že otec nechal pokladnicu prázdnu a dlhov mnoho. Ja a moja žena boli sme navykli na skvelý život a rozkoš. Keďže som sa nepostaral o tú čiastku obyvateľstva, ktorá najviac ťarchy znášala, tak schudobnela, že nestačila viac ťarchu znášať a zderstvo vznešených ulemov, dervišov a úradníctva; príjmy boli z roka na rok menšie. Podľa stenčených príjmov tratili sa aj priatelia a množili sa nepriatelia.V krajine postal hlad, nepokoj, vzbura. Nevládal som už platiť vojsko, úradníkov, ani kupovať žene nové a nové šperky. V tomto krušnom postavení opustili ma všetci, ešte i žena. Bedur zamilovala sa do mladého dôstojníka a sama podnietila ho k tomu, aby povstal proti mne a zhodil ma s trónu. Vo vojsku bolo už mnoho nespokojencov a tak ľahko bolo vzburu vyvolať. Keď pobili mojich verných, začali sa dobýjať do hradu. Vtedy vbehla ku mne Sulejka a vezmúc ma za ruku, vtiahla ma do tajnej chodby. Prehodila na mňa ošumelú kutňu dervišovu a vyviedla ma z mesta.Po dlhšom trápnom a nebezpečnom putovaní prišli sme k moru. Vysadli sme na loď a chceli sme sa preplaviť do Káhiry, keď tu povstala strašná búrka. Loď stroskotala. Ja jediný som sa zachránil. Úbohá Sulejka tiež utonula. Tri dni som plával na jednej doske, až ma polomŕtveho chytili a odviezli ma do Basry. Stadiaľ dostal som sa do Bagdadu. Tu som sa potĺkal už drahný čas a strovil som všetko, čo som ešte mal, do posledného dinára. Nemohol som si nájsť žiadnu službu. Včera večer chcel som si ľahnúť pod ústrešie búdy na slamu, aby som nespal pod holým nebom. Vtom zbadali ma strážnici. Nazdali sa, že chcem kradnúť, i začali ma biť a viedli ma do žalára…Ostatné ti je známe, ó, jasný kalif! Ďakujem ti, panovník veriacich, že si ma zachránil od potupnej smrti a že si mi dal poznať spôsob múdreho panovania a spravodlivosť tvoju. Bdieš nielen nad mocnými, ale aj nad biednymi. Tvoje oko všetko vidí a ruka tvoja všade zasiahne. Požehnaný národ ten, ktorý má takého panovníka«.Kalif zostúpil z trónu, objal nešťastného cára a potom ho posadil k sebe. Chcel ho dať obliecť do skvostných šiat a rozkázal mu dať poctu od služobníctva, aká patrí vladárovi. Ale on sa pekne poďakoval a povedal:— Netúžim už za žiadnou mocou, ani slávou. Skúsil som jej dosť a ona nedoniesla mi požehnanie. Skúsil som i poníženia a prišiel som na tú pravdu, čo už Šalamún povedal: „Všetko je márnosť.“ Prosím ťa, ó, slávny panovník, dovoľ, aby som sa utiahol na odľahlé a pokojné miesto a tam zavŕšil dni života môjho v zapomenutí a v rozmýšľaní o veciach tých, ktoré mi k zdokonaleniu a ku pokoju slúžiť budú.Harun Arrašid, ač nerád, predsa urobil mu po vôli. A pisárom svojim rozkázal, aby túto udalosť odpísali a uložili do archívu na večnú pamiatku.[1]Sudca.[2]Najvyšší mohamedánsky kňaz.[3]Kňaz.[4]Vysoko postavený úradník.[5]Poddaní.[6]Poradu.[7]Učenec.[8]Občerstvujúci nápoj.[9]Zlý duch.

Cajak_Harun-Arrasid-a-indicky-car.txt

OsobyANTAL POTOCKÝ, bohatý mešťanAMÁLIA, jeho ženaŽELMÍRA, ich dcéraKAROLÍNA, sestra AmálieFEDOR, bratanec Amálie a Karolíny, študentELENA, bratanica Amálie a KarolínyGEĽO SEBECHLEBSKÝ, študentDR. DOLÁNSKYVOŇAVKA, priateľ PotockéhoTOPOĽSKÝ, dr. právaZELENÁK, dr. medicínyRUBÁNUS, dr. filozofieZÁHORSKÝ, profesor, Elenkin snúbenecPAĽKO KOVÁČ, ekonóm, Želmírin snúbenecKOHN, úžerníkDetektívPolicajtiListárHusársky oficier, sekundant KováčovMatka KováčovaPytačDámaSluha z hotelaMARTIN, sluha KováčovOdohráva sa v mestečku Tamtobolo, v lete.

Holly_Gelo-Sebechlebsky.txt

Strminou…I.Otec, gazda, umrel. Nestarý, šesťdesiatpäťročný, ale smrti nerozkážeš. A robotný človek za šesťdesiatpäť rokov má sa kedy zodrať.Materi ostal úžitok, synom majetok. Boli dvaja: Ondrej, starší, doma, Janko v Amerike.Janko mal stálu robotu, i vyžili so ženou a s dvoma deťmi, i domov posielali na knižku, ktorú statočne opatroval dosiaľ otec, a teraz mať a či brat. Majú plán: nagazdovať hodne, hodne dolárov, premeniť ich na koruny a prikúpiť k otcovskému. Lebo Janko len predsa tiahne sa k roľníckej robote, v akej sa zrodil, a už i žena bojí sa o jeho život vo fabrike… A čím skorej, kým sú deti malé, lebo aby ich tie nezadržaly v Amerike. Hanku ženie ešte jedna tajná, nevyslovená túžba: ukázať sa svokre, ako ona, čo ona! Lebo keď Janko Hanku v Amerike bral, materi sa to nepáčilo, a že za Hankou nemusel ísť do Ameriky, keď bola zo — susednej dediny a rodičia nemali iba pod tri mierky rolí,[1]i tie zadĺžili, keď ju do Ameriky vystrájali.V otcovskom dome bol gazdom Ondrej a v dedine sa hovorilo, že Jano ktovie či sa kedy vráti, keď je tam už šesť rokov, a ženatý, deti… A keď sa ženil, stará všelijaké reči pustila z úst, iste zvedeli o nich v Amerike. Iba tak, keď umrie mať…„Budeže za gazda, ten Ondrej! Taká chyža, toľký grunt, a ešte ak tak spravia, že cudzí ani nezvedia a bude prepísaná i Jankova polovička! Odkúpi… a veď sú bratia.“Po otcovej smrti stal na jeho stupku Ondrej.[2]Prirodzená vec, i v obci i v cirkvi. Ako otec bol váženým človekom, nemajú príčiny odňať úcty a nedať úradu ani Ondrejovi. Ibaže je ešte mladý, ani štyridsaťročný, nemôže byť hneď vo všetkom, čo prešiel nebohý otec.Ale už i dosiaľ viedol si Ondrej múdre, že ho farár porúčal zvoliť do školskej stolice, a Ondrej sa hneď i ozval: nebol spokojný, že deti chodia do školy „ako prasce s poľa“, oni že pekne po dvaja chodievali…Ondriš Mihák smel sa ozvať, lebo on vždy poriadne šiel cestou, neopijúc sa, iba ak na svadbe, krštení, i bol uznaný za triezveho, opatrného gazdu. Ľahko šlo ho vyvoliť do obecného výboru. Mal v tom však nemalú zásluhu i notár, ktorý sa nestaval proti…II.Notár je v slovenskom kraji všade veľký pán, akože by nebol na Hôrkach, kde má vlastný nový dom, ba kaštieľ, záhradu, štyri jutrá záhumnia. Už bol na Hôrkach, keď bola komasácia… Zmohol sa z ničoho nič… V jednej polovičke domu sú dve kancelárie notárske, jedna poštárska, lebo notár (a pre meno notárka) je i poštárom, kuchyňa, čeľadník, dve komory; v druhej polovičke štyri izby. Veranda pod sklom pozdĺž celého domu. Izby pansky zariadené, „dreva“ v nich hrúza, a čo ti hneď udrie do očú: po stenách vypchaté vtáky, zvery; všade srnčie, jelenie rohy; popod nohy kože z medveďov, divých svíň i mačiek. Božechráň, aby to všetko ožilo… I takto neraz sa už zasmiali páni, keď prišla z druhých dedín nejaká nevesta a zazrúc medveďa, sviňu i s hlavou, zubmi — od ľaku rútila sa von, a keď ju vrátili, bolo vše ešte viac smiechu, keď ju podchytávali, či je nie v druhom stave, aby sa jej niečo nestalo…Pušky, pištole, šable, končiare, valašky skoro v každej chyži, na verande, v pitvore; v kancelárii dva revolvery na stolíku. A psov, ako u šintra. Slovom, notár je veľký poľovník, v zime, v lete chodí po poľovnícky oblečený, máloktorý deň je doma, a preto nestačí robotu sám, ale drží si pisára a obce priplácajú na neho.Z mesta kedykoľvek prichodia páni aj na dvoch-troch kočoch a všetko s puškami a psami, a je potom u notárov hostina, že i tri ženy nestačia riad umývať.Notár má dve kravy, ako byvoly, fajtu;[3]dva koníky vraj za tisícku v zlate; svine, hydiny — plný dvor. On plácu, ona plácu poštársku, nikto nesmie inam s kontrakty, priepismi[4]— nuž sedliaci rozprávajú, že má viac, ako v meste traja fiškáli. To mu nezávidia, ale sa ho boja, lebo vyrubuje porciu, má v moci celý okres, päť obcí, len sa tak hrá s richtármi a úradskými a na voľbách diktuje. Koho on nechce, ten nebude ani hlásnikom, nie by väčším nejakým úraďským. Výška chlapa, zelená šata, chudá čierna tvár, zapadlé prenikavé oči pod čiernou brvou — ľakneš sa ho a nemáš smelosti hlasne i len dýchnuť, lebo cítiš, že ak zachce, zmrví, rozmliaždi ťa klincami vybitou podošvou…„Dajte mi, richtár, tri stovky na tri dni…“„Čoby nie, i štyri!“ a päť richtárov drží si za česť, že môžu hoci z obecných notárovi požičiavať.Vráti načas, alebo sa osloví, a ty počkáš vďačne. Ak sa ti nevidi, notár zbadá ťa po tvári a už ti ich hodí, len siahne do železnej kasy, má v nej celé kôpky papierových… Podumáš, načo požičiava, keď, hľa, má, a mrzí ťa, prečo si nebol dosť ochotný… Lebo darmo sa už potom vyhováraš, že si to tak nemyslel, a že si radšej sám požičiaš, len nech si pán urodzený notár[5]zadržia, ak sú im ešte treba.„Nepotrebujem takej lásky“ odsekne, hodí tisícku, aby si mu vydal, a ty nepovieš, že nemáš vydať, a natrápiš sa po celej rodine a dedine, kým rozmeniš, a potom sa už tras, kedy sa ti pomstí. Lebo ako je „panský človek“, keď je dobrý, tak je ako čert zlý, na koho sa zažerie; nedá pokoja ani keď ho na druhú ulicu obídeš. A kdeže ho obídeš; keď ti je notár…Niekedy iba skusuje, zvlášte nových úradských, richtárov, inkasátorov, či by mu požičali, keby potreboval, a keď má v ruke, vráti hneď so smiechom, že vidí dôveru a ďakuje a podá cigaru alebo voňavého dohánu do fajky. Na mena svojho, Ágoštona,[6]svolá a gavaliersky pohostí všetkých richtárov, prísažných v kancelárii; po izbách sú z mesta páni a panie, ktorí potom obdivujú, ako notára obce rady majú, ako richtári alebo takí zrodení rečníci mu zdravkajú, aby ho pánboh i so svätým Ágoštonom v dobrom zdraví udržoval.“„Dobre, pekne, ďakujem i za vinše, ale kto mi dá tisíc zlatých?“ spýta sa z dobrej vôle notár, aby dokázal pánom, že má neobmedzenú dôveru, i že má majetok, jest na čo dávať.„I dve!“ ozve sa niekto.„Ej, či ma Mihák Andráš[7]vysoko cení! Dal by na môj majetok až dve tisícky! Chachacháj!“ smeje sa, a vysmejú Ondriša i ostatní sedliaci, že sa ohlásil s mizernými dvoma tisíckami. Páni sa uškŕňajú. A Ondriš sa červená a vyhovára, že nemyslel na majetok, ale len tak, na slovo… No prejde všetko na žart, smiech; večer dôjdu z mesta Cigáni, síde sa mládež, na dvore tanec a kto z pánov chce, dosť sa môže naobjimať tvrdých sedliackych ženských bokov, alebo si jazykom zasviniť. Páni, panie, ktoré netančia, mondokujú[8]a chichocú sa po izbách, a pánov čo jeden vyjde na dvor na potrebu, podpití chlapi-sedliaci vstávajú, dvíhajú klobúky, a keď zašiel, vyzvedajú sa, kde ho kto v ktorom úrade videl, a škriepia sa.Ondriš sa veľa neobzerá, lebo už hodnú chviľu uvažuje so susedom, že je chyža, záhrada notárova hodná otcu-materi pätnásťtisíc zlatých. Rátajú, šepkajú si, a Ondriš sa poučuje…III.A to bolo notárovi potrebné, aby sa Ondriš poučil. Žena, poštárka, notár vie najlepšie, koľko Janko z Ameriky posiela…Podávali mu už mnohí, ale božechráň to zjaviť komu. Ani vlastnej žene! Lebo notár hneď kde môže, tam si groš opatrí a vráti s výčitkami, že báli ste sa, báli o vaše tri stovky… Nikdy som ich nevidel!… Tu máte a — porúčam sa!Gazda podivený hľadí a notár mu vysvetlí, prečo.„Pochválili ste sa, že ste mi dali tri stovky…“„Ja nie, ja som len žene, že ako sme ľudia smrteľní, aby vedela,“ vyhovárajú gazdovia, a je z toho doma hriech, že sa žena nezdržala povedať materi alebo bratovi a roznieslo sa…Notár sa ukazoval za čas chladným, nevďačným a len keď ho pritislo, uponížil sa znovu, pomeril a tak naučil gazdov, zvlášte úradských, mať „úradné tajnosti“, ako sa slovo roznieslo, keď vše poslal sluhu po toho alebo iného a ten tam podpisoval zmenky, doma vravel o „úradnej tajnosti“, a tak dávali a podpisovali mu tajne jeden pred druhým, tobôž pred vlastnými ženami a deťmi. Notár bol už v dedine trinásť rokov, koľko mu kto za ten čas požičal, podpísal, to nik nevedel, ani banky v meste, lebo boly štyri… no pozemkovú knihu mal čistú, na intabuláciu nebral.Do toho klepca dostal sa i Ondriš v treťom roku svojho prísažníctva tým ľahšie, že mala byť voľba, nechcel by z úradu vypadnúť, a teraz i sám viac strovil, lebo vše sa šlo do mesta, i doma v krčme sa viac pobudlo, i do kancelárie dalo sa doniesť, i cigara sa vykúrila, i lepšia, krajša šata sa kúpila… Veď keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony. Janko z Ameriky už bol naposielal šesťtisíc korún, s úrokmi bolo vyše sedemtisíc. Doložil do osem a požičal ich notárovi na obligátor na šesť percent. Notár mu pod prísahou tajomstva povedal, že ich on nepotrebuje, ale že ich požičiava pánu veľkomožnému slúžnemu. I bola to po štyri tisíc korún pravda. Bratovi budú štyri percentá, ako v banke mal, a jemu dva. A obligátor je tu, dáš intabulovať kedy chceš, ak by notár niečo pomachľoval. Má dom, záhradu, záhumnie a po tých izbách bohatstva, i v maštali, v chlieve… A on plácu, ona plácu, azda sa len „nezahodia…“ A bol spokojný, a nezjavil ani žene, ani materi, lebo by tie nezdržaly za jazykom, a notár by sa hneval a on vypadol by z úradu, a chcel by byť richtárom…„Ticho,“ dumal Ondriš, keď odkladal obligátor medzi písma, do Jankovej vkladnej knižočky do vojenskej truhličky v kúte pri stole na lavici, a kľúčik do pugilára a do kešeňky… Väčšej istoty už nemohlo byť.A v nedeľu, keď sa holil, a po sobote, kedy sa obyčajne dlhšie zasedelo v krčme, že nestihol sa schystať do kostola, ale vypravil doň obe ženy i deti, vyťahoval obligátor, prizeral sa štempľom, hľadal v kalendári, či ozaj od osemtisíc korún toľko prichodí, lebo notár chcel bez štempľov, ale Ondriš neodstúpil, a keď sa presvedčil o poriadku a vyrozumel, že maďarsky i číslom i slovom dobre je vypísané osemtisíc korún, a po štvrťroku notár podal mu šesťpercentové úroky, zaniesol štyri do banky na bratovu knižku a dva si nechal; potešil sa štyridsiatim korunám a držal tajnosť ako ryba vo vode.Ani brat nemá škody, on má osoh, a notár ho dvíha a konečne iste posadí do sedla… Richtár má tristo korún pláce a „dúrna“ i honor…[9]„To je ľahšie, ako hnoj voziť do kopaníc… Nemusím sa sám unúvať, i nájmem, i mi zvýši…“Po troch rokoch dostal sa Ondriš za podrichtára a o tri sľúbil mu notár richtárstvo.On, Ondriš Mihák, bude najmladším richtárom v celom notariáte! Tá myšlienka, ho tak hriala, že bol ako v oblakoch, z ktorých mastný a veselý život u notára nevidel, a v prítomnosti slúžneho ho iba to trápilo, že mu nemôže povedať, že tých osemtisíc mu vlastne on požičal. Keby to slúžny vedel, iste by už bol richtárom…IV.Pod ťažkou fúrou i železná os sa zlomí. A takú fúru nabral i notár na Hôrkach. Len raz seklo a — druzg, ani hnúť.A seklo znenazdania.Vyšlo z toho, že sa pohádali na poľovačke s akýmsi vyšším úradníkom od finančnej direkcie,[10]a ten notára z pomsty načal. Z čista jasna nečakane mu prišla revízia, a ľahko bolo nájsť jednu chybu, z tej začali jeden rok, druhý, tretí a do týždňa povynachodili za celý hárok chýb, omylov, a notár sa nemohol z domu hnúť k svojim patrónom, len keď už všetko bolo v zápisnici. V ktorej notárskej kancelárii že by sa chyby nenašly!…Mal u stolice mocných zastávačov, vlastného slúžneho, s ktorým boli „per tu“, ako si gazdovia vraveli, ale pomsta, ďaleko nesie a financdirekcia nežartuje. Chyby boly chyby, hoci aj malé, neschválne, iba ľahkomyseľné, a keď notára i nezavreli pre defraudácie, lebo šlo iba vari o necelých tristo korún, i to v dvadsiatichtroch sumičkách, predsa ho suspendovali,[11]lebo aj iného neriadu našli drahne potom už i z vicišpánskej poslaní dozerači.[12]Priatelia, jedni mu radili vôbec ďakovať za úrad, druhí pýtať penziu, a tretí domáhať sa nazpät do úradu, a podľa toho notár konal, obce zaňho „prosily“, a kto mohol vplýval, pravda za notára i proti nemu. Čo to bola za panská motanina, ja sa nevyznám.A vtedy sa to shŕklo i s druhej strany na notára. Banky prvé daly si na jeho dom intabulovať zmenky,[13]čo slúžnemu a panským kamarátom kadejakým podpisoval, a dedinskí veritelia — gazdovia — tiež počali vyťahovať obligátre a behať po fiškáloch, bankách, pozemkoknižnom úrade, a len tam sa poznávali, koľko ich je zjavných i skrytých, ktorí pred domácimi museli i teraz ešte všeličo tajiť a notárov pád i budúce „povýšenie“ sebe a ženám, rodinám vyhovárať a sľubovať.Zavoňal smrad i Ondriš Mihák a bežal ratovať obligátor. Behal pod chvíľou do mesta, a doma vravel, že to všetko musí pre notára z úradu, ako podrichtár…Na dom chytro vzal notár pôžičku, akú len „židovská“ banka povoliť mohla, mysliac, že grošom zatrie vyšším oči, poplatí „ponižujúce“ ho dlžoby, aby si charakter zachoval, a i sebe chcel zachrániť groš pred veriteľmi.Zaintabulovať sa dal i Ondriš Mihák s osemtisíc korunami a platil intabulačné poplatky, fiškála.Mať a žena ani nepomyslely, že by sa Ondriš bol niečoho dopustil, len po intabulácii sa roznieslo, že je poriadne zamočený i on. Ženy doň, ale Ondriš sa im odklial a na dorážanie ukázal bratovu knižku. Ženy verily-neverily a mať šla sa pýtať do banky. Tam jej povedali pravdu: peniaze vytiahnuté už dva roky, iba čo od tých čias Janko poslal a Ondriš na interesoch prijal a vložil.Teraz už zjavil i žene i materi, čo urobil s bratovými peniazmi. I sa vadili i plakali, božekali, ženy zjedaly Ondriša, že potom už zasa boly v strachu, že si niečo spraví od zlosti a žiaľu. Nedohováraly mu, ale Ondriš vše si počul z jedného-druhého kúta:„Pôjdem ja na moje staré dni po pýtaní…“ To žialila mať, čo Ondriša do zúrivosti nieslo, lebo vedel, že mať daromne zúfa, lebo ona z vdovského vyžije, má to v pozemkovej knihe, ale on seba i brata i deti zahubil. Ale mať bedákala pre starobu a nemohla pochopiť, že jej do smrti nik nevezme úžitok a nemohla sa uspokojiť.„Keď ja dosť, tak i vy dosť, veď ste mi deti,“ a trápila sa bez pomoci a pochopenia. Nešťastie detí bolo i jej nešťastím…„Akože to napísať tým, ta?“ trápili sa vo troje. Nestačili vymyslieť, ako nešťastie „vyložiť“, už tu bol Janko z Ameriky. Písal každý svojim, čo sa stalo s ich notárom a kto o koľko pri ňom príde. Podložili aj Ondriša. Všetky listy vyznievaly v ten smysel, že ak dosiaľ šli ľudia s Hôrok do Ameriky, teraz pôjdu inak!…V.„Ber si, čo je moje,“ tým vítal Ondriš Janka.„Ja som ťažko musel robiť, a ty si ľahkomyseľne moje krajciare rozsypal. Hnevaj sa, nehnevaj, ale ja sa dám na tvoju čiastku intabulovať.“ Ján stavil sa bol u fiškála v meste a ten mu tak poradil.„Podpíšem sa ti, ber! Ja som už i tak žobrák, aspoň ty maj,“ poddával sa skrúšene Ondriš.To Janka pohlo v srdci a začal inak premýšľať, špekulovať, ako sa po židovsky vraví.Veritelia dali notára predávať. Keby to v meste, bolo by sa dostalo za notárov dom a záhradu, záhumnie, že by Janko bol dostal svoje. Ale na dedine ktorému gazdovi že je treba taký dom — šesť-osem izieb? A keď poľa k tomu niet, i východ zlý, dom na vŕšku, štvorkou nevytiahneš…„Príde druhý notár, kúpi ten…“„Ak bude mať začo…“„Keby obce chcely…“ To je spasiteľná myšlienka! Tej chytil sa Janko.„Treba naviesť na to stolicu,“ poradili fiškáli a Janko pustil sa „po americky“ do toho. Poctive i všelijako. Počal za tým chodiť, podplácať kde-koho, obce pily, sľubovaly a tak na licitácii bil Janko na seba a kúpil dom notársky.Banka bude čakať za šestnásťtisíc korunami, ale pred ním je ešte asi za osemtisíc korún šesto-osemsto korunových zmeniek, asi dvanásť, a potom ich osemtisíc, a za nimi — škoda rátať…Mnohí sa smiali, mnohí zle predpovedali a čo priatelia i odhovárali Janka od kúpy. Otcovské predali, podpísala vdovské právo ešte i mať. Zostala im iba holá chyža.„Osemtisíc vyplatili, ale čo banka? Veď by ten bol musel zlatú baňu nájsť, aby to vládal vyplatiť,“ dumali. „A načo mu bude toľký dom? Veď k tomu treba, ak ho prerobíš na maštale, sýpku, komoru, chlievy… aj tak čo len sto jutár poľa… A akože prerábať? Stojí všetko pod vŕškom, zlý prístup, aby si návoz robil i s jednej strany cesty i s druhej… alebo búral stajne, chlievy a prenášal múry do záhrady…“ radili sa vše v krčme gazdovia a krútili hlavami, že sa im to nepáči, a že ak ony, obce, nevytrhnú Jana Miháka z močidla, prepadne i s bratom. Zasa rozprávaly sa i cele zázračné veci o Jankových dolároch.Nový notár prišiel biedny. Obce sa na kúpu naviesť nedaly. Platia notárovi árendu na kvartieľ, a notár síce šiel bývať do Janovho nového domu, ale platí koľko chce — tristo šesťdesiat korún. Janko z počiatku nechcel vydať za tie peniaze dom, až keď bolo sa obávať, že notár najme si iný byt, poď mu ho ponúknuť. Štvorjutrové záhumnie si však nechali bratia na živnosť, kým sa nejaký poriadok stane.„Tristo šesťdesiat korún, veď je to štvrťročný interes do banky od šestnásťtisíc.“Prišlo i do berného úradu platiť. Poď do banky. Tá nechcela viac dať. Ledva sohnali zaintabulovaním otcovskej chyže. Písal Janko do Ameriky kmotrovi a ten poslal, čo mal stisnuté. Už bolo, že udržia dom notársky. Traja fiškáli „konali“ a vše pýtal jeden, zasa druhý na uplatnenie toho i toho, a bratia kde aký groš mohli sohnať, dávali, a Janko odkladal do „americkej“ zvláštnej tašky kvitancie od fiškálov, a viac bývali v meste ako doma.„Len vyčkať času,“ poučovali všetci traja fiškáli, keď Janko súril.V otcovskom dome gazdovali. Poľa nebolo iba to záhumnie, ale chodili na furmanky a vyžili; pravda odplácať sa nedalo.Žena volá Janka do Ameriky, lebo že sa už zo všetkého vytrovila, chodí do fabriky a deti necháva kmotre, krajanke. Janko by bol bežal k žene, k deťom, ale či to tí fiškáli bez neho vykonajú? Už dočká.VI.Neprešlo trištvrte roka, a notársky dom už mala banka. Janko si myslel, že aspoň niečo vvtlčie, zo sekery porisko, pustil dom pod licitáciu. Kupcov nebolo, kúpila ho banka za svoju požiadavku. Teraz si tá už inak poradí s obcami, aby dom pre notára kúpily a ona neškodovala…Škodoradostní ľudia smiali sa z rozumu Jankovho, i Ondriš cítil akési uspokojenie, že hľa, čo sa chudobný človek natrápi, kým o všetko príde. Veď ani on nechcel zle, tak ako si nechcel ani brat Janko. A on je skúsený, sveta videl… a prerátal sa…Mihákovci boli ako potrávení. Janko ako bláznivý a zastrájal sa fiškálom, obciam, svetu, i celému kraju, všetkým ľuďom, ktorí mu pomôcť mohli a v blate ho nechali, nadával, že sú klamári, pľuhy, neľudia… Stará mať obľahla. Mysleli, že umrie. „Podpísala som sa, podpísala,“ nariekala, „čoho som sa dožila, kde ja složím svoju starú hlavu?…“Sišli sa k materinej posteli a nariekali, a celé dni prešly, čo u Mihákov vráta nevrzly. Ani k nim nik, ani oni nikam, len doma si premýšľali…„Pôjdeme všetci do Ameriky, keď už inak nebude,“ povedal v úzkostiach Ondriš. „Brat môj, píš po karty… Vo mne to už dozrelo. Ja sa vinným cítim pred tebou, ja som ťa oškodil. A ty máš deti, i ja deti, treba sa mi usilovať…“Žena, že ona nepôjde, deti nepustí. Bude chodiť na robotu a len otec, Ondriš, aby šiel probovať, ako šli, hľa, i dvaja richtári, čo tiež pre notára na mizinu vyšli. „Mať stará, tá cesty nevydržia,“ stávala si za svokru Ondrišová.„Ja nepôjdem, deti moje. Sa nájdu dobrí ľudia, ktorým som ja niekedy pomohla, azda ma len opatria, kým vám pánboh pomôže…“ a bolo plaču dosť.„Či by ste sa tu nehanbili, gazdiná, aká, a teraz si ísť do hrnca kapusty pýtať. Keď zahynieme, zahynieme všetci…“ oželený pomyslel Ondriš na cestu a ozvala sa z neho ešte raz nasbieraná richtárska hrdoba, stislo mu srdce žiaľom, ale odvahu nepodlomilo. Už nevidel iného východu.„Len sa na cudzí svet spoliehajte, mamka, ľahko vyskočíte,“ dosviedča Janko. „Nám treba všetkým za vodu!“ povýšeným hlasom, ako by bohvie akú pravdu bol odkryl, prehovoril Janko.„Ja si vášho otca neopustím,“ bránila sa mať už i tým.„Otcovi povieme ,sbohom, do videnia tam!‘“ a ukázal prstom Janko do neba, „a my musíme ísť medzi živých, ak žiť chceme.“„Ja som hotový i s čeľaďou,“ povedal Ondriš. „I hanba by mi tu bola, i potreba ta volá… Brat môj, žena, mať, deti moje, ktovie, čo by tu bolo zo mňa bývalo, nech zotrvám v tom úrade, za ktorým som tak pásol… To moje šťastie. Už som bol zaslepený. Takto, teraz, ak boh dá zdravia, ešte sa vám odslúžim, len prepáčte… Lakomil som sa, brat môj, na tvoje, a prišiel som i o svoje, ako by som iste bol prišiel i tak, idúc tou strminou, nesúcou pod nohy našského človeka… Takto nemám nič, ale som ešte človek a mám vôľu…“ a Ondriš plakal, spovedal sa sebe z hriechov a ľahkostí od rokov úradských hodností, objímal ženu a bol taký rozcítený, ako nikdy nebýval a od rokov úradských už cele nie… Veď už iba rozkazoval, surovel.Janko písal po karty. Ale kým došly, veľa boja stálo to starú mamku, kým sa podrobila ísť, a i keď strach pred zahynutím na ceste premohla, zostala jej kôstočka v hrdle, či vraj má ísť k neveste, ktorú nechcela a od ktorej bude musieť teraz čakať, kým jej kúsok chleba podá. Boli už dávno pomerení, ako sa im prvé dieťa narodilo a boli poslali fotografiu, ale len v duši, teraz treba to zoči-voči dokázať…Mihákovci na karty do Ameriky predali starootcovskú chyžu… Boh im odpusť, keď nemohli inak… Ale mne ťažko sa s nimi lúčiť.VII.V Allegheny, na „Českom vŕšku“ zkríža od rohu New-ulice,[14]vyjdime na prvé poschodie dreveného domu s balkónom, a kuknime do izby Jankov Mihákov. Už predo dvermi začujete znútra slovenské hlasy. Otvoríte: mladá žena, pochudnutá, pobledlá, ale zdravá, vrtká, od rána riadila, od poludnia je ako na kolovrate. Päťročného Janka už tri razy vybúchala, čo sa jej pletie popod nohy a vyzvedá, teraz, keď ona má toľko roboty, ako nikdy.Janko, muž, jej telegrafoval, kedy prídu, a blíži sa čas.Paplónov hodvábnych požičala od kmotry, čakajú na posteliach, nastlaných do povaly, ako doma v slovenskej dedine, lebo i tu povala nebárs vysoká, hoc i domy ako veže…Dievčaťu múdre vyložila, aby šlo spať, že ho zobudí, keď otec príde, a tretie decko, ročný chlapec, to ju náramne zdržovalo, ale konečne zaspalo a teraz leží v kolíske vyparádené také, aké od krštenia nebolo.Hanka sama v dlhej zástere, ružovej, s trakmi krížom prehodenými na chrbte a zaviazanými na krížoch do stuhlí, ktoré len sa rozvievajú, keď sa v malej kuchyni zvrtne, hlava do baby a ruky do lakťa holé, iba dva zlaté prstienky a obrúčka na lisne. Chystá, kuchári, a to je dnes veľké slovo! Vše jedno vytiahne a druhé pečie, zase tretie hreje, štvrté dovára… To dosoliť, to docukriť, a robí a kuká na hodiny.Prečo je taká vzrušená? Veď mali už i viac ráz hostí, a obslúžila. Muž-otec sa vracia? Švagor so ženou idú? Nie, svokra sa blíži. Tá svokra, ktorá tak chcela hrdlom zalíhať jej šťastiu, aj bola by, keby Janko nebol spravil poriadok a mať do Ameriky dočul. Kdeže — on gazdovský, ona hofierska.[15]Nemá v duši nenávisti, rada bude, že bude môcť uctiť si mužovu mať a ukázať jej robotu, že daromné boly obavy… Len či mi to uverí, že úprimne ju a vďačne obídem. Akože by im i mohla a smela robiť nejaké výčitky. Komu? Sú: mať a deti a švagriná, a nešťastní všetci, pre majetky utratené. Tam aj ich úspory. A Hanka utrela si slzu. Aj ona má v tých pol druha tisíc dolároch čiastku, veď ich tiež pomáhala zarobiť a potom zašporovať… Aspoň nepovie svokra, že som nič nemala. Teraz si budeme všetci rovní… Takto a podobne dumá Hanka.„Mama, ja idem spať, keď sa ani neshováraš…“ hovorí synček, ktorému sa hlávka točí od materinho vrtenia sa, aj je už noc, inokedy už spí, a teraz nevládze sa udržať.„Nechoď, syn môj, už nezaspi, príde už otec, aj stará mama, aj strýc, aj stryná, aj také deti, ako ste vy. Zobudíme aj Haničku. Na pirôžkov a čakaj. Nenechaj ma samu…“Chlapec ospale berie pirôžky s mištičkou, napichne jeden a, otvárajúc ústa, pritvára ospalé oči; Hanka po chvíli hodí všetko a beží do dvier, lebo počuť buchot, veľa rečí, krik a slovenský.„Vítam vás, mamka naša!“ volá Hanka a berie starej materi ruku a tá plačom bozkáva jej hlavu… Hanka jej chce ruku bozkať, zhýba sa za ňou vo tri vrhy, a stará jej hlavu chytá, aby ju pobozkala na tvár, a nemôžu sa nájsť, i zasmial by si sa. Vybehol i Janko od pirohov, na chodbu, ale zarazil sa: samí cudzí ľudia, i deti, otec ide posledný…„Moja dievka, moja dievka,“ a v tom hlase, hoci zachrípnutom, plačom prerývanom, je všetko: odpustenie, radosť i vďačnosť za novú lásku, ktorú stará z bozkávania ruky cíti. Ostatní stoja a slzy im tečú lícami… Bože im ich usuš a daj dobrú robotu, aby tá, na ťažkú cestu predaná otcovská chyžka prišla im ešte niekedy na pamäť…[1]Pod tri mierky rolí, toľko, koľko sa na role vyseje z troch meríc zrna. (Prešporská merica mala 62.498 hl a peštianska až 93.747 hl.)[2]Stal na jeho stupku Ondrej, zastal si na jeho stupeň, stal sa jeho nástupcom v obci aj cirkevnom sbore.[3]Fajtu (z maď.), dobrý druh, rod[4]Nikto nesmie inam s kontrakty, priepismi.Kontrakt (lat.) je smluva. Priepisom sa rozumejú pozemnoknižné prevody. Boly to výnosné súkromné zárobky pre notárov.[5]Pán urodzený notár, taký titul sa dával pôvodne len zemanom. Tu ho má obyčajný notár, vplyvný človek. Dávajú mu ten titul, pochopiteľne, viac z obavy pred jeho mocou, ako z nejakej mimoriadnej úcty.[6]Na mena svojho Ágoštona(maď.), Augustína[7]Mihák Andráš(maď.), Ondrej Mihák[8]Mondokujú(maď.-slov.), po maďarsky hovoria[9]A „dúrna“ i honor.Diurná (lat.) bol denný plat, v podstate náhrada za ušlý zárobok.[10]Od finančnej direkcie, riaditeľstva peňažných vecí. Vtedy to boly samostatné úrady pre finančné veci.[11]Predsa ho suspendovali(lat.), vyzdvihli z úradu[12]Z vicišpánskej poslaní dozerači(lat.-maď.), podžupanskej kancelárie. Podžupan bol vedúcim úradníkom stoličnej samosprávy.[13]Intabulovať zmenky(lat.), bol to pozemnoknižný vklad záložného práva na základe zmenky. Keďže notár mal množstvo veriteľov, najlepšie obišli tí prví, ktorí sa najlepšie poponáhľali s vkladom záložného práva. Boli to, ako autor pripomína, práve nie dedinskí gazdovia, ale banky.[14]Od rohu New-ulice(z angl.), Novej ulice[15]On gazdovský, ona hofierska.Keď si gazdovský syn vzal domkárovu (chalupníkovu) dcéru, bolo to preklenutie triednych rozdielov. Gazda mal dom, role a lúky, domkár mal len biednu chalupu a živil sa z práce rúk

Tajovsky_Strminou.txt

Stará pieseňBolo už pozde večer, keď slečna Božena Bakonická chystala sa na odpočinok.Keď odprevadila svojich hostí, pani farárku a slečnu poštárku, po bránu domu, vrátila sa do dvora a zatvorila dvere na kľúč. Bola sychravá februárová noc. Vietor skučal okolo domu, oblaky preháňaly sa po oblohe a len kde-tu bolo vidno kmitať hviezdu. Drobný dážď spojený so snehom pral koso dolu na zem. Preto Božena, poobzerajúc sa ešte po dvore, že či je všetko v poriadku, ponáhľala sa do izby.Dom, v ktorom bývala, náležal jej samej. Bolo to dedictvo po rodičoch, ktoré si ona prácne udržovala. Otec bol úradníkom v blízkych Hámroch, ale umrel, keď ona bola ešte len trinásťročná. Matka utiahla sa s deťmi do tohoto domu. Ostal síce akýsi kapitálik, i penzia bola, ale toho nebolo veľa. K tomu matka bývala často chorá. Ťažko bolo matke pomysleť na smrť, keď videla svojich pätoro detí nezaopatrených. Najstaršia, Malvína, bola najmenej spôsobná k tomu, aby niekedy samostatne vedela vystúpiť. Videlo sa starostlivej matke, že ona sama potrebuje vodcu, preto nemôže byť menším deťom pevnou oporou. Obrátila slabnúca matka pozornosť svoju k Božene. Božena bolo rozumné, vždy poslušné dieťa. Matka ju už aj preto tak nežne milovala, lebo nosila meno tej veľkej spisovateľky českej, ktorú ona, ako mladá pani, raz videla, s ňou hovorila a temer zbožňovala. Prirodzená vec, že meno samo nevplýva na vývin charakteru, ale možno, že za to, že sa matka viac s Boženou zaoberala, bola táto rozumnejšia, usadlá a veľmi poslušná dcéra. Pri tom vyviňovala pozorovací talent a jej úsudok často prekvapoval matku. Toho u Malvíny, — o menších deťoch nehovoriac, — nebolo, lebo Malvína rada mala zábavu, spoločnosť seberovných a vždy plnú hlavu fantastických obrazov.Po krátkej, takrečenej „výchove“ prišla Božena domov a viedla celú domácnosť i ošetrovala matku. Ešte nebolo jej zúplna pätnásť rokov, keď matka povážlive slabla a očividome chradnúť počínala. Jednoho dňa zavolala si Boženu k posteli a hovorila jej:„Ty moja Božena, ty moje drahé, rozumné dieťa! Nemajúc teba, neviem, ako by som nechala drobné deti svoje tu na tomto svete. Ale v teba skladám dôveru, že im ty nahradíš moju lásku, moju opateru. Mladá si ešte, ale duch tvoj už dospieva, vieš poňať zodpovednosť, obťažujúcu ťa. Malvína, vidím to vopred, vydá sa skoro, jej vznetlivé srdce a mäkká duša, možno, najde i šťastie na zemi. Ale ponechaná na seba samú, ona by ztratila pôdu pod nohami. Stoj jej ty pri boku, buď jej priateľkou — i matkou. Mladšia tvoja sestra Lujza je dobré dieťa, tá privinie sa k tebe a bude len u teba hľadať poradu, potešenie. Horšie ti bude so Štefanom. Ten chlapec by potreboval otca, prísnu kázeň, ale, keď bude na neho dozerať i ujec, azda vycibrí, vybrúsi sa z neho muž. Najmladšieho, miláčka nášho, našu Darinku, kladiem ti zvláštne na srdce. Vychovaj ju tak, aby neztratila sa v svete. Veď naša doba dovoľuje umným ženám, aby aj v samotnosti živily sa čestne. O hmotný váš stav postará sa ujec a tútor váš. Tento dom nepredajte, kým ty nebudeš plnoletá a deti nezaopatrené. Snáď bude vám dakedy útulkom, keď nebudete mať iného domova. Kde ujec nedohliadne, — čože, on, vdovec, takmer podivín, nepodbá moc na vás, tam dohliadni ty; čo vám on nedá — lásku, to pestujte samy medzi sebou. Ty buď pestiteľkou tejto rodinnej lásky, a verte, duch môj vznášať sa bude nad vami.“ Tak hovorila matka rozochvená, rozčulená až po zimničné blúznenie. Dievča naslúchalo s posvätnou úctou v srdci, a slová matkine vryly sa navždy do útlej duše dievčaťa.„Jestliže by sa ti trafilo takrečené šťastie, i cítila by si, že budeš šťastnou v manželstve, dobre, len to je otázka, či by muž tvoj prijal tie povinnosti na seba, či chcel by sa starať o deti? Milšie by mi bolo, keby aspoň dovtedy, kým deti nedorastú, ty ostala si svobodnou.“ Božena pri týchto slovách zaplakala, a bozkávajúc ruky úbohej, ustarostenej matke, sľubovala: „Neboj sa, mamička, stane sa, ako si žiadaš; v tvojom duchu chcem žiť a vychovávať deti. Nevydám sa, ver mi to, veď vieš, že ja nikdy som na to nepomyslela,“ doložila ešte a tvár silno začervenala sa jej.„Len teraz uspokoj sa!“ prosilo dievča, „nemysli na smrť, neodíď od nás!“ zaúpelo mladé stvorenie, ktoré muselo tak zavčasu pozerať v tvár neúprosnej smrti. Rozplakaly sa obe: i matka i dcéra, a privolaný lekár zakázal podobné rozhovory. Ale ich ani nebolo treba viac. Matka vedela, že deti už nezahynú, a dcéra bola tak preniknutá citom povinností, že už všetko dohováranie bolo by zbytočným. V slávnostnej hodine pri smrti matkinej posvätila svoj mladý život ťažkej úlohe a tej potom aj žila.Po matkinej smrti dal ujec dom do prenájmu a vzal deti k sebe do mesta. Žil ako podivín, život samotársky. Teraz vtiahol nový ruch do domu. Predtým stravoval sa v hostinci. Teraz varily dievčatá a malá slúžka. Malvína musela často nechať svoje ručné práce a milé čítanie a pomáhať v kuchyni. Ujec bol spokojný a deti tiež.Ako matka predvídala, Malvína skutočne skoro sa vydala. Spravila si známosť s istým úradníčkom pri stolici. Pochodil zo zemianskej rodiny a volal sa Ladislav Ožinecký. Božene sa neľúbil. Nemal najlepší chýr, kde sa čo strhlo, bol aj on pomiešaný, žil veselo, dvoril smelo a tak zaľúbil sa Malvíne, že ona nevedela nič mysleť, nič cítiť, len čo s ním bolo v spojení. Aj ujec nechcel privoliť k svadbe, keď Ožinecký začal sa uchádzať o ruku šumného dievčaťa; ale Malvína bola tak zaľúbená, že neplatilo u nej ani rozumné slovo, ani prísnosť ujcova, až konečne vymohla si svolenie ujcovo ku svadbe. Božene najprv nadala do závistlivých a bezsrdcích neprajníc a konečne ju prosila, aby pomáhala jej pri výbave. Čo bolo možno, sohnalo sa, aby výbava bola slušná, a potom Malvína odtiahla do svojho vlastného bývania.Mala Božena za istý čas pokoj. Teraz nasledovala Lujza, unylá blondínka, nežného srdca, poslušná a vo všetkom Božene podajná devuška. Aj tá onedlho vydala sa za nadlesného Petra Lesára, bývajúceho v malej dedine hlboko v horách. Tento lepšie zdal sa Božene, ale povedala bez obalu i o ňom, že by pre ňu ani tento nebol nebezpečným. Ona vôbec nemyslela o sebe a o svojom vydaji, všade viac kritickým okom hľadela na svet, menovite na mladých ľudí, a preto nepocítila to pravé „zaľúbenie“, ani po nej nezatúžil ani jeden z jej známych mužských. Keď opatrila si aj Lujzu, prišiel rad na Števa. Tohoto často bolo treba napomínať, ujec musel tu i tu aj kantárik pritiahnuť, aby bujný mladík prílišne nevyhadzoval kopýtkami. Učil sa dobre, ale rád by sa bol i po študentsky zabavil, a na to nedochodilo. Vyvolil si dráhu, na ktorej žil a umrel otec, a stal sa banským úradníkom v Sedmohradsku.Najmladšiu, Darinku, určila Božena pre dráhu učiteľskú.Medzitým umrel im ujec, a Božena, teraz už staršia a samotná, utiahla sa do rodičovského domu. Keď podelily sa deti s malou dedovizňou, ostalo jej práve toľko, že pri najväčšej sporivosti a s vynaložením umu svojho samostatná ženská práve vyžiť mohla. Nemalé obete stála výchova Darinkina, ktorú Božena mala ešte na starosti, lež i táto pôsobila jej viac starostí, lebo zdravia bola útleho a tela slabého. Zbadala to Božena dosť zavčasu, vzala si sestričku domov, aby sa zotavila, ale tá, pritiahnuc si raz väčšie prechladnutie, dostala zapálenie pľúc a po nedlhej, ale trápnej nemoci umrela, ošetrovaná dobrou sestrou svojou.Tak zachovala Božena sľub svoj, umierajúcej matke daný. Deti povzniesly sa na krýdla, veď i tá najmladšia už bola „zaopatrená“. Ostala Božena samotná až dovtedy, kým Lujzino najstaršie dievčatko neprišlo na svet. Toto pokrstiť dali k pocte nebohej sestre, Darinkou, a keď Lujza raz nebezpečne ochorela, vzala si krstná mať Božena malé krstňa k sebe.*Malvína žila so svojím mužom, ako tisíce manželov žijú. Boly časy, menovite zo začiatku, kde ich obapolná láska vystúpila na bod vzájomného zvelebovania, a zase nasledovaly výstupy plné sĺz, obviňovania s jednej, nepekných nádaviek a surových slov s druhej strany. Ožinecký, obznámiac sa znovu so súdruhami svojich kompanských liet, začal navštevovať pohuľanky, utrácal peniaze i zdravie, zanedbával ženu a nechával ju často bez groša doma, kým on v kassíne staval na karty veľké bankovky. Ale Malvína nikdy sa neponosovala, ani pred Boženou, a keď by sa to bolo i stalo, Božena zase nezamiešala sa medzi nich. Vedela Božena všetko, ale i to vedela, že ona nie je v stave odtiahnuť švagra od toho života. Na šťastie Ožinecký bol len takzvaný „quartalsäufer“. Keď prichodil už potom domov taký biedny, telesne i mravne zhumpľovaný, Malvína smilovala sa nad ním vždy s tou istou, starou, nezmenenou a nerozjímajúcou láskou. Ošetrovala ho tak nežne, ako žena svojho manžela len môže, a on, ináče dobrák, sľuboval jej polepšenie a sriadený život, no, išlo to potom zase starou cestou.Raz roznieslo sa po meste, že Ožinecký sotil svoju ženu, keď opäť podnapitý prišiel domov, ona že spadla a omdlela. Bola v ten čas chorá, ale že by to následkom toho bolo bývalo, Malvína rozhodne tajila. Lekár chodil, krútil hlavou, hovoril čosi o typhoide; keď lekári nevedia čo a ako, pomenujú záhadnú nemoc typhoidom, Malvína z nemoci povstala, ale ohluchla, i stala sa ľahostajnou, temer apatickou.Po rokoch začal choreť Ožinecký. So strachom sledovala Malvína postup mužovej choroby. Hneď od začiatku lekári nesľubovali veľa. Spomínali Abbaziu a iné drahé kúpele, ale na to nebolo spôsobu. Bol by snáď ešte ďalej vliekol svoj život, ale pridružila sa ešte jedna nemoc k neduhu starému a on, oplakaný vernou ženou svojou, umrel.Malvíne ostal nepatrný majetok a malá penzia. S tým aj ona utiahla sa k Božene, aby im obom bolo ľahšie žiť na svete. V rozpomienke Malvíny žil Laco vždy ako nežný muž a nikdy nedovolila spomnieť ho inakšie, ako s najväčšou úctou.Lujza bola šťastnou ženou. Peter Lesár bol človek šľachetný a veľmi dobrej povahy. Jeho zdanlivá prísnosť udržovala podriadených v kázni, ale mäkká a dobrá povaha získala mu priateľov a oddaných ctiteľov. Lujza videla v ňom svrchovanú mužnosť a bola mu naklonená v neohraničenej láske a vernosti. Dobrotu Lesárovu nadužívali dobrí priatelia, požiadajúc ho to o podpis na zmenku, to pôžičku atď., tak že vznikaly z toho vždy malé i väčšie nesnádze. Detí bolo hodne. Najstaršiu dcérušku Darinku vzala si krstná mať k sebe, ako vynáhradu za nebohú sestru, a vychovávala ju pečlive. Darinka, kým bola dieťaťom, bývala často chorá. Prekonala všetky detské nemoce, preto ju často „mati“ nazývala „chudiatkom“ i vtedy ešte, keď „chúďa“ už bola veľká a krásna devuška. Postavou štíhlou a silnou zároveň podobala sa svojmu otcovi, jeho modré, smejúce sa oči žiarily z jej ružovej tváričky. Kamkoľvek zavítala, upútala pozornosť a nejeden pán obzrel sa za ňou a povedal: „Ej, či je to šumná blondínka!“Hoci si ju „mati“ varovala ako zrenicu oka, predsa neuvarovala ju pred láskou. Prišlo to tak neočakávane a Darinka, nevediac ako, upadla do čarovného kruhu lásky, že nevedela viac vysvobodiť sa z neho. Predmet jej lásky bol mladý inženier Konštantín Vlachič. Jeho pútavý zovňajšok — ideál mladých devíc: vysoký, čierny, — upútal Darinu tak, že ináč rozumné dievčatko nebolo na poznanie. O Vlachičovi nikto neznal, kto je, čo je. Hovorilo sa, že je Srbín — keď ním bol, istotne bol už z polovice pomaďarčený. Slovensky vedel dosť dobre, ináče v spoločnosti, v akej sa pohyboval, hovorilo sa len maďarsky.„Mati“ s veľkou obavou pozerala na túto lásku. Poslala Darinu k rodičom, aby v horách a medzi druhými deťmi vyzdravela z toho, sama išla za ňou, dohovárala jej, taktiež i rodičia, ale ona na to všetko nemala inej odpovede, len tú: že ona nemôže z toho, ale že ho ona rada má a bude rada mať i potom. Darina snáď bola by sa vyliečila z tej blúznivej lásky, keby nebola zbadala, že je opätovaná. Vlachič, vidiac prekážky, stavajúce sa v cestu jeho náklonnosti, práve zato chcel dosiahnuť cieľa, až konečne dosiahol svolenia rodičovského, — o Boženino už viac ani nestál.Vidiac, že darmo by sa spierala, teraz prvý raz načala Božena svoj kapitálik a začala chystať výbavu pre svoje „dieťa“. Koľko sĺz, koľko zriekania ju to stálo, ale o slzách a stradobách duše starnúcej panny tak málo kto vie niečo! Jej podiel je slúžiť všetkým, pre seba nežiadať ničoho, ani len ten kúsok nedelenej lásky. Nuž vydala si túto „dcéru“.Lenže radosť, že bude mať Darinku blízko seba, netrvala dlho. Vlachiča preložili do Marmarošskej stolice. Pravda, dostal povýšenie platu, ale tým Božene lúčenie nebolo ľahšie.Keď rodičia boli ju navštíviť, prišli celkom uveličení domov. Vlachičovo gavalierske vystupovanie, krásny byt, nádherné izby a ich sriadenie naplnilo ich istotou, že Darinka je najšťastnejšou mladou paňou celého okolia. Spoločnosť úradníkov pravda, že je maďarská a Darina že necíti sa dobre v tom kruhu, ale darmo je, žena si nemôže voliť, musí ta ísť, kam ju osud zahodí. Tak uspokojili sa navzájom rodičia mladej panej a Božena mlčky počúvala ich reči. Veď ona už nič nemohla meniť na veci.Listy Darinkine, zprvu „samá ruža, samý kvet“, stávaly sa zriedkavejšími, kratšími. Potom písal sám Vlachič, že narodil sa im chlapček, ale dieťa že je veľmi slabušké. Božena by na túto zvesť bola letela k milovanej krstnej, no nebolo možno, tak pre vlastnú slabosť, ako i pre to, že to bolo pred samými Vianociami. Čakala tedy vždy netrpelive list od svojho „chudiatka“.*I v ten februárový večer myslela na Darinu. Už dávnejšie neprišla zvesť o mladých manželoch. Či vari je Darina chorá, či v svojom mladom šťastí zabúda na svoju „mater“?Prijdúc do izby, zapálila sviečku pre Malvínu, odprevadila túto do bočnej izbičky. Tam si Ožinecká bývala rada sama v prostred svojich rozpomienok. Starostlive upravila jej Božena posteľ, spýtala sa, či nepotrebuje ešte niečo a potom, dajúc sestre dobrú noc, pritiahla za sebou dvere, aby ráno, keď vstane, hneď nezobudila Malvínu.Kým nešla spať, mala tú obyčaj, že upratovala všetko po izbe. Spratala so stola, aby si stôl odpočinul, položila knihy i ručnú prácu na svoje miesto, a konečne i ona zatúžila po pokoji.Spomnela si ešte všeličo, čo tie panie dnes pohovorily. Bolo viac smutného, neveselého, než potešujúceho. Všade neláska, závisť, nepriazeň, alebo aspoň nedorozumenie vyzeralo zo všetkého. „Nie je dobre na tom svete,“ uvažovala Božena. „Všeličo malo by byť inak. Nie že by ja, červík, chcela riadiť a spravovať, ba ani kritizovať diela Božie, ale, žiaľ, nemožno nespozorovať, že sám človek človeku je krutým nepriateľom. A tie ženy! Kde ich vina, že všade na ne valí sa zodpovednosť za všelijaké priestupky a hriechy? Či len v tom je vina ženy, že chce sa zaľúbiť mužovi, že mu chce byť po vôli? Veru, veru, tak sa zdá, že v tom je zárodok všetkej neresti a utrpenia žien, že ony akýmikoľvek prostriedkami chcú sa páčiť mužom. Máme toho príklady na nejednom bále… ach, smutno je to, smutno! Vydáš sa, máš starostí, musíš vždy bedlivá byť na to, že vyhovieš mužovi, i prídu deti, nemoc, starosť a rozličné biedy. Nevydáš sa, žiješ bez radosti, často ešte potupovaná, posmievaná.“Také a podobné myšlienky zamestnávaly ducha Boženinho, keď si konečne ľahla. Bolo pol jedenástej. Jasne počula, že stráňou uháňa vlak ku malej stanici, hen tam zdola dediny postavenej. Zahvizdol — potom prestávka, a poznove pohol sa rušeň i uháňal tmavou nocou. „Nezávidím tomu, kto teraz cestuje,“ myslela si ďalej Božena. „Dobre mne, v mojom malom dome, dobre. Všetko mi je také drahé v ňom. Hľa, tu spočívala mama, tam ihrávaly sme sa my… ah, rada by som bývať tu do smrti.“Zaspávala, keď začula ešte tiché klopanie na oblok.Azda sa jej sníva? Či je to skutočnosť? Sadne na posteľ, načúva — klopanie opakuje sa.„Kto to?“ volá Božena, vstávajúc a berúc na seba háby. V takú hodinu klopanie na oblok znamená vždy niečo neobyčajného, temer desného.„Ja som!“ ozval sa slabý hlas zvonku. „Otvor!“Božena už bežala otvoriť. Nevedela hneď, kto je to ten „ja“, ale tušila, že to môže byť len niekto z jej milých.Otvára dvere, a do jej náručia vrhne sa černoodetá ženská.„Ach, mati, konečne som pri tebe!“„Ty!“ skríkla Božena. „Ty! Teraz, v tejto zime — a čo, samotná, akože si prišla?“ spytovala sa krstná mati, vedúc zimou trasúcu sa ženu do izby.„Ja, — mati — keby si vedela!“ chvejúcimi sa ústami hovorila Darina.„Ale nepochopujem — a dieťa, muž?!“„Ach, mati, veď ty nevieš… Ach, veď som ja pochovala môjho anjelíka!“„Nemožno!“ zvolala Božena. „Čo sa to stalo u vás? Ty si nepísala!“ hovorila ustarostená „mati“, medzitým zapálila svetlo a soberala háby s uzimenej Dariny.„Načo, mati? Načo by ste boli hľadeli na ten žiaľ? Dosť, že ja…“ Darina vypukla v usedavý plač, v to fikanie detí, ktoré nemožno tak skoro uspokojiť.Božena s útrpnosťou hľadela na mladú ženu. Neobťažovala ju otázkami, len posadila na stoličku a zahrievala ruky, zobula zablatenú obuv s premrznutých nožiek.„Či si nie hladná, dieťa? Alebo uvarím ti čaju?“ spytovala sa „mati“, keď prešiel prvý paroxizmus žiaľu.„Nie, nie, mati, nechoď nikde! Ja nič nepotrebujem, nič, len pokoj, pokoj!“„Veru, utíšenie, to najlepší liek pre ubolenú dušu,“ pomyslela si Božena. Vedela, že je s touto ženuškou nie dobre. Ako malé dieťa posobliekala ju a uložila do vlastnej postele. Veď hosťovská je nekúrená a Malvínu budiť nebolo treba. Darina začala vystierať skrahlé údy. I usmiala sa smutne. „Ach, mati, dobre je pri tebe. Poď, my spraceme sa obe, poď, v tvojej blízkosti som bezpečná.“„Bezpečná,“ opakovala Božena, hladkajúc rusú hlávku rozčulenej ženy. „Utíš sa; vidz, ty nesmieš tak nemierne poddávať sa žiaľu. Máš ešte iné povinnosti. Len to nepochopujem, ako ťa mohol pustiť muž v takomto duševnom i telesnom utrpení. A v zime, samotnú!“„Oh, mati — veď on, veď ja… ty nevieš, ja som odišla od neho.“ To už šeptom vravela Božene, a čím ďalej, tým smutnejšie veci vychádzaly na javo. Božena nespytovala sa, ale radšej tíšila, hoci veľmi sa zľakla toho, čo musela počuť. Viac pre uspokojenie tej mladej bytnosti, ako pre svoj spánok, ľahla si k nej a privinula mladú ženu k sebe. Darinkina hlávka spočinula na pleci krstnej matere, ako niekedy predtým, kým bola malá. Všeličo ešte šeptala, i nadpovedala Darina, kým konečne spanie prevládalo umdlené telo a odňalo utrpeniu ostrý osteň bôľu.Božena videla, že je zle, ale jasného poňatia drámy nemala ešte. Zaspať nemohla. Príchod najmilšej na svete bytnosti blažil by ju nad všetko iné, ale teraz zarmútil ju až v hĺbku duše. Taký nerozvažný krok! A Kosta! Čo ten? Že ju pustil? Čo sa stalo, iste sa povadili, no to nie je dostatočná príčina ku tak zúfalému kroku. Musí byť chorá. Veď je opravdová kostra! A slabá ako trstina! Kam sa podela jej lepá krása, radosť, láska, tie krásne, svetlé vidiny? — A kde je vina?*Ráno, ako obyčajne, Božena vstala prvá. Zobudila malú slúžtičku, zakúrila sama, uvarila raňajky. —Po svojej raňajšej modlitbe Božena začala triezvejšie hľadeť na túto udalosť. Nechcela si utvoriť úsudok, kým dopodrobna nevyzvie sa o všetkom, ináče mohla by krivdiť, alebo Kostovi, alebo Darine. Možno, že všetko zakladá sa na nesmyselnom nedorozumení. Možno, že nejaká pletka je medzi nimi a čo nevideť príde sám muž a bude všetko dobre. Tak to bude, tešila sa Božena, zahľadiac sa na svoju spiacu krstnú dcéru. Dýchala dosť ticho, len kedy-tedy vzdychla hlbšie, ako deti vzdychávajú po plači. Pod jedným líčkom mala ruku a v nej čosi bieleho, akoby šatočku. Ale oko Boženy rozoznalo na domnelej šatočke známu čipočku, akou vrúbila košieľky pre očakávaného hostíka. Potíšku vytiahla domnelú šatočku, a slzy vstúpily jej do očú. Nemajúc viac dieťaťa, aspoň jeho malú opondičku túli k sebe a bozkáva, úbohá, osirelá mamička!Ako Darina otvorila oči, prosila ju Božena, aby spešne obliekala sa a vyšla do kuchyne. Tam v tepluškej kuchyňke čakala ju už káva. Božena poslala slúžtičku riadiť izbu, sama však začala výsluch, kým nevstane Malvína, lebo tej treba celú vec už hotovú predniesť.„A teraz, dieťa, rozpovedz mi, čo je medzi vami?“ vyšetrovala Božena. Darinkina biela tvárička pokryla sa temným rumencom.„Nuž, mati, on lumpoval…“„Stávalo sa to často?“„Temer noc po noc; chodil len po pol noci domov.“ —„A potom?“„A potom, ešte sa on hneval.“„Prečo?“„Keď mi zprvu preukazoval v takom stave ľúbeznosti, a ja odstrčila som ho.“„Pokračuj, chcem vedieť všetko.“„I hral, prehrával —“„A ty? Robila si mu výčitky.“„Robila, pravdaže. Ale najviac prosila som ho, i plakala som, keď som bývala taká slabá.“„A on?“„On mi povedal, že už zunoval to ustavičné fňukanie. Aby som mu dala pokoj. Že je to bieda, keď má muž takého žobráka za ženu.“„Ďalej.“„To ma veľmi bolelo; potom prišla smrť…“Darina rozplakala sa. Božena čakala, kým sa troška utíšila, a pokračovala:„Ale vtedy nechodil preč z domu?“„Prvé týždne, kým bol náš malý anjelik zdravý, nechodil tak často, ale sa hneval, keď v noci dieťa plakalo. Potom zase začal preč chodiť. Keď umrelo, ostal za pár večerov doma a ja už tešila som sa, že bude dobre. Ale nie dlho. Raz…“„Čo, dieťa moje? Hovor všetko, ako bolo.“„Raz nemohla som už strpeť. Vieš, mati, chorá, rozdráždená… ja — išla som za ním.“„Za ním?! Kam?“„Do kaviarne.“„Ty, do kaviarne! A v noci?“ Opytuje sa zdesená Božena.„Áno, mati, v noci, o pol druhej.“„Ale, dieťa moje, či si potratila rozum? Kto ti to poradil?“„Naša kuchárka. Keď videla, že plačem, poľutovala ma. Aspoň tak riekla. Povedala, že niektoré panie tak robia a že si idú po pánov samy. Zprvu som o tom nechcela ani počuť, ale ma presvedčila, že to bude dobre, nuž išla som.“„A nebála si sa?“„Čoho, mati? Horšie, ako bolo, nemohlo prísť, ale predsa, prišlo.“„Veru, veru, ani nemožno ináč,“ dotušila Božena. —„Išla so mnou aj Nina.“„Rozumiem, tá vaša múdra kuchárka. Keď som povedala, či si sa nebála, nemala som na ume strašidlá a niečo podobného, ale následky, aké musely sa dostaviť. Čo Kosta?“„On? Ach, mati, protiví sa mi o tom aj len hovoriť, ale tebe poviem všetko, tak, ako bolo. Keď sme prišly ku kaviarni, mala ostať Nina tamvon. Srdce bilo mi tak prudko, že myslela som, že ma ide zadusiť. Nohy podlamovaly sa mi. Mala som vôľu radšej vrátiť sa, v tom prudko zvnútra otvorily sa dvere a vyrútil sa jeden zo spoločnosti v podnapilom stave. Skoro ma srazil. Dvere ostaly otvorené a ja som bola zbadaná. Jeden pán privolal Kostu a potom všetci tisli sa k dverám. Jedna odporná ženská dôverne oprela sa o plece jednoho z nich a dívala sa na mňa s takým drzým úsmevom, k tomu zvedavo, že by som jej za to bola rada oči vyškriabala.“„Ďalej, čo muž?“„Aj on bol tam. Nahneval sa, zrudnul v tvári a oči mu iskrily, bol hrozný, mati, ale ja som už nič nedbala. Opanoval sa a riekol sipľave: ,S kým si prišla?‘ Vtedy ukázala sa Nina. On obrátil sa k Nine a riekol: ,Odveďte paniu domov, Nina; keď ona nemá rozumu, mali ste vy mať lepší rozum!‘ S tým vrátil sa dnu.“„To som si mohla mysleť.“„Ale sotva sme prišly domov, on tiež došiel. Čo nasledovalo, mati, bolo hrozné. Výbuch zlosti, urazenej hrdosti konečne nasledoval. Už sa neopanoval. Vyhodil mi všetky možné chyby na oči, povedal, že som sprostá, dedinská hus, že sa nemôže so mnou ukázať v spoločnosti, lebo že neviem ústa otvoriť, kdežto tam vraj duchaplné dámy zabávajú celú spoločnosť. A to, mati, je taká duchaplnosť, pri ktorej som sa vše zle cítila… Nadal mi do žobrákov, do hlupane, ktorá nemá taktu ani za jedného vrabca.“„A ty?“„Ja tento raz tiež zpäla som sa a prosto riekla som mu, že ak ďalej takto máme žiť, ja radšej odídem. Na to mi on ukázal na dvere a povedal: ,Jedna cesta hore, druhá dolu.‘“„Ale to povedal vo vzteku; pravda, nebol triezvy? Iste on to obanoval, keď ho prešiel hnev a opilosť.“„Možno. Ale mne to bolo dosť! Konečne som ani ja nie skala, aby ma mohol svevoľne odkopnúť. Predsa ešte bola by som si všetko rozmyslela, ale na nešťastie prišla dnu Nina. Nemala vlastne tamdnu práce, ale vari doniesla vodu, neviem. A tu zase začal jej dohovárať, že viac očakával od nej, že vždy myslel o nej, že je rozumné dievča, a tu že paniu nenapravila na cestu. Ona, mňa! Mati, ja neviem, čo to bolo, len som sa ti v tú chvíľu zasmiala, nepovedala som nič viac, ale som odišla. V tú noc všetko rozhodlo sa medzi nami!“„Ach, dieťa moje, ty si to nemala urobiť, len to nie!“ zvolala Božena.„Čo, mati?“„Ísť za ním. Tým krokom si si zle poslúžila. Jeho si kompromitovala a seba ponížila. A čo najsmutnejšie, nezískala si nič, ale ztratila všetko. To bola nepríslušná horlivosť.“„Čo som mala robiť?“ Rukama zalamujúc opytovala sa mladá žena. „Veď celé noci prebdela, preplakala som, k tomu, mati, počula som, že páči sa druhým… a to všetko dohnalo ma k tomu.“„Tak ešte i žiarlivosť!“ vzdychla Božena smutne. „Akokoľvek, ty mala si sa premáhať. Znášať to, čo nedalo sa premeniť, zkúsiť napraviť láskou a trpelivosťou. Mala si mužovi spríjemňovať domácnosť, keď nie veselou, ukázať sa mu aspoň pokojnou. Neplakať, mužovia neradi slzy. Nerobiť výčitky, lebo tie len roztrpčujú. Lebo niektorý muž ti je taký: zakáž mu niečo, a on to práve musí mať.“„Ach, mati, ty nepoznáš mužov.“Jemný úsmev zjavil sa na Boženinej tvári.„Nie s tejto strany, to je pravda, ale mám i ja mnohé zkúsenosti.“„A ako som to ja mala vedieť, že sa to nepatrí? Kto mi mal radiť v cudzom svete? Veď tam považovali ma ako za votrelca. Panie a slečny úradníkov nesympatyzovaly so mnou a ja s nimi. Rumunské panie zase nenávidely nás, pomer medzi úradníkmi a robotníctvom z väčšej časti bol nepriateľský. Ja vždy radšej stala som si na stranu potlačených, a preto ma nemali radi. Ach, keby som bola mala teba v mojej blízkosti!“„Veru, dieťa moje, nebolo by to prišlo tak ďaleko.“ —„Ach, mati, vari ma už ani ty neľúbiš?“„Blázonko! Ba milujem ťa, viac než predtým, ale to zlé nemožno odobriť. Ostatne, dá Bôh, že sa všetko napraví.“„Nikdy, mati, nikdy!“ vášnive zvolala mladá žena. „Ja nevrátim sa k nemu, lebo on sa mi protiví!“„To hovoriť nesmieš, lebo on je tvojím mužom,“ tíšila krstná mať rozčulenú dcéru. „Kosta príde po teba, akonáhle mu odpíšeme, že si tu, alebo bude ti písať, aby si zabudla všetko a prišla.“„Aha, mati, to ho ty zle poznáš. Ja už len ostanem pri tebe, ty ma neodoženieš, nemáš toho srdca, aby si povedala: jedna cesta hore, druhá dolu.“„To veru nie, dieťa moje. Vidí Všemohúci, že by som ťa chcela mať večne u seba. Ale ty si nie na to stvorená, aby si svoj mladý vek trávila po boku starej panny.“„A predsa nič inšie si nežiadam, ako s tebou žiť,“ vzdychla mladá žena. Božena sa usmiala.„Never, dieťa moje, budeš si žiadať aj inšie. Pred tebou je ešte dlhý život, práca a možno i šťastie, ale nie odriekanie sa všetkého, čo radosť značí. Čas vyrovná všetko. Kosta oľutuje všetko, príde, ty s radosťou poletíš mu v ústrety.“„Len to nie!“ rozčulene zvolala mladá žena. „Nepôjdem k nemu, nemám ho rada, i bojím sa ho.“Zase začala plakať.„No neplač. Utíš sa, srdce moje, veď to nemusí byť hneď. Ale dá sa napraviť všetko.“„Nedá,“ škriepila sa Darina. „Nemožno viac ísť k nemu.“„Ale príde on.“„Nepríde. Ako povedal: jedna cesta hore, druhá dolu, tak povie: ak chce, nech príde ona, ak nie, nech nechá tak…“*Božena ustarostená vstala od stola, u ktorého sedela s Darinou, a odišla k Malvíne. Tá o takom čase vstávala a rada dávala sa vysluhovať. Chcela ju Božena pripraviť na príchod Dariny a súčasne povedať jej i príčinu. Zprvu Malvína nechápala, prečo a na čo prišla v tento zimný čas Darina domov. A bez muža! Veď sa to vari ani nepatrí na prvú návštevu. Keď Božena konečne rozložila, ako sa má vec, tu vyslovila Malvína zcela úprimne svoj úžas nad tým, že či to môže urobiť žena zdravého rozumu a tak pečlive vychovaná! Nedopustila žiadnu výhovorku, ale tvrdila pevne, že je to neslýchaná hlúposť. Naposledy doložila ešte:„Hanba je odísť, väčšia nazpät ísť.“Na to potom tvrdila Darina, že sa to nestane.„A čo ako budem pracovať, a čo by mi prišlo milosť hľadať u cudzích ľudí, radšej to, ako vrátiť sa ta, kde ma tak pohanili. A keď ma už vy tu nechcete —“ zase vypukla v usedavý plač.Božena s nemou prosbou pozerala na Malvínu. Porozumela aj táto a poznala sama, že je Darina na tento čas neprístupná rozumným dôvodom. Tu je potrebná láska, párená s trpelivosťou, aby utíšilo sa to ubolené srdce, aby tie napnuté čuvy zosilnely. Nenútily tedy tetky mladú ženu, aby pomýšľala na návrat, ale usniesly sa na tom, že uvedomia Lesárovcov o nešťastnom tomto prípade.Tí mali tiež svoje trápenie. Chlapci boli už dávno v školách, ale zle sa učili a trovili toľko, čo druhí mladí páni, synkovia zámožných rodín. Otec síce dosť hromžil, hrozil, ale chlapci, ako chlapci, nebáli sa otca, tým menej matky. Nadto ochorel i sám Lesár. V jeseň pritiahol si veľké prechladenie a odvtedy mával rheumu. Krušno bolo jemu, naučenému vždy sliediť po horách, sedávať doma v nečinnosti. Jediným potešením bývala mu fajočka, ktorú nikdy nevypustil z úst. Dve dorastajúce devušky, sestry Darinine, boly ustavične okolo neho, ale on len postrádal svoju horu, svoj revír, napriek všetkej pečlivosti nudil sa doma.Mama Lujza, uprostred svojich premnohých starostí, ostarela sa nápadne. I teraz vyplakala sa nad listom Boženiným, oznamujúcim príchod mladej panej. Pomýšľala na to, že vyberie sa hneď a zaraz sama ku sestrám, ale muž chcel ísť tiež a len to čakal, že bolesti aspoň koľko-toľko uľavia. Napriek protimluve ženy a dcér, nedal si otec vyraziť z hlavy, že by on nemal ísť sám svojou hlavou a napraviť hlávku tej mladej, pošetilej osobe, a tak za jednoho tichého dňa vybrali sa Lesárovci zababúšení na cestu. Doma ostaly mladé devušky a smutno hľadely za odchádzajúcimi rodičmi. Tak rady by boly aj ony ísť s nimi, aby opäť videly milú, dávno postrádanú sestričku Darinu.Medzi tým Darina utíšila sa troška. Uznala, že je to osudný krok, ktorý urobila, ale i teraz pevne pridŕžala sa úmyslu: nejsť k mužovi.Zarmútili sa rodičia nad svojou nešťastnou dcérou. Z toho „napravenia“ hlávky, ktoré bol si umienil otec, predbežne nič nebolo, lebo sám poľutoval svoje dieťa a nevedel, čo teraz počať. Miloval ju, predsa neodobroval taký nerozvážený výčin dcéry; k tomu Kostu úprimne rád mal a nechcel veriť, že by jedine on bol príčina roztržky.„Čo tu robiť?“ tázal sa a hľadel na Boženu. Vo svojom rozčúlení jednostajne musel zapaľovať si fajočku, lebo zabudol potiahnuť a tabak bol vlhký…„Áno, čo robiť?“ opakovala za ním jeho žena a ustarosteným zrakom i ona hľadala pomoc u Boženy.Malvína i teraz rozhodne povedala:„Nič inšie, Darina musí ísť nazpät.“ Darina chcela prudko brániť sa tomu, Božena začala ju tíšiť.„Nerozčuľuj sa, dieťa. Veď uvidíme, najdeme i tomu spôsob. Ťažšie situácie boly, a nezľakli sme sa.“ —Malvína teraz, ako najstaršia, cítila sa oprávnenou rozhodnúť vo veci.„Tak, keď ty nie, on musí prísť po teba.“„Toho sa nedožiješ, tetuška,“ kričala Darina s trpkosťou.„Otec mu bude písať, on musí prísť.“„Ale ja? Jemu písať? A prečo nie vy? Veď ženy ľahšie vedia v tomto zaobísť človeka. No, keď myslíte, že to musí byť, tak musím zahryznúť do kyslého jablka; ale na môj pravdu, je to sakramentská historia.“ Chcel prudko vstať s divána, aby sa poprechodil, ale zabolela ho noha a tak so vzdychom vrhol sa nazpät. Lujza hneď bola u neho a naprávala mu plaid, aby horšie neprechladol.A Darina rozprávala svoje biedy a neresti. I o tom malom, ako žilo, aké bolo milé, ale slabulinké, — ako umrelo a všetko do podrobna vylíčila svojim. Z toho zase prišla na Kostu.„A keď bol taký, taký ,nadratý‘,“ pokračovala, „a ja ukázala som mu, že nič neprotiví sa mojej duši tak veľmi, ako opitý človek, on zasmial sa a povedal: ty blázon! Nazdáš sa, že to len ja? Veď je to ani nie muž, čo sa ,nenaderie‘! Vari tvoj otec nebol nikdy taký?“ „Veru nie!“ riekla som ja s hnevom, — „ja som môjho otca nikdy nevidela v opilom stave.“ —Lujza strmo vstala a kročila ku dcére, aby jej zabránila ďalšie hovorenie. Božena hľadela smutne a vážne do obloka, ako by ani nebola počula, o čom je reč. Lesár prudko sa pohnul, ako by chcel vstať, ale zase oprel sa a zastenal.Malvína viac uhádla, než dopočula, a preto zvolala:„Čo by to tam! Reči sa hovoria a chlieb sa jie. Ja som takým v hneve alebo v žarte prehodeným slovám neprikladala veľkej váhy. Môj Laci, akby sa aj bol niekedy pozabudol, hneď to obanoval a bolo všetko dobre. Veď takáto neslýchaná patália u nás ani nebola možná!“Keď Malvína hovorila o svojom manželstve, neodporovali jej. Rozpomienka na blahé dni smierenia a dočasnej lásky blažila ju nekonečne, to ostatné, čo bolo, zapadlo do siene zabudnutia.Po mnohom sem-tam pretriasaní, rokujúci utíšili sa. Usniesli sa, že otec bude písať. Lepšie pristane mužskému, uznal sám Lesár, mužský najde rozumné slovo a nepodľahne sentimentalite, ako ženy. Tak to bude. A uvidíte, doložil otec, že Kosta príde hneď, náhle dostane list do rúk.Rodičia potom zase odcestovali na svojej príležitosti domov. Chceli vziať so sebou i Darinu, ale Božena prosila, aby ju nechali, kým prvé roztrpčenie pominie a kým sa troška zotaví.Tak ako predtým, kým Darina bola malým deckom, Božena opatrovala i teraz svoje krstňa, ako by len bola veľmi nemocná. Videla Božena, že je tu nie len telo slabé, ale napadnutá a trpiaca je i duša. Príliš silné dojmy z posledných udalostí reagovaly na ducha a skľúčily celú ináč sviežu bytnosť až do nepoznania.I Malvína prestala naliehať na ňu, aby šla k mužovi, veď mal prísť najprv list. K tomu tiež cítila ľútosť nad nešťastnou, hoci si opakovala denne viackrát, že by to jej srdce nebolo dopustilo nechať si muža, svojho dobrého Laciho.Onedlho Lesárovci poslali Vlachičov list. Kosta písal cele „rozumne“, povedala pani Malvína, ako prečítala list. Písal totiž tesťovi vo veľmi slušnom spôsobe, ľutoval, že sa tak stalo, ale že on prísť po Darinu nemôže, po prvé teraz dovolenie nedostane, po druhé nedovolí mu to jeho hrdosť a česť; ostatne čaká, že príde Darina sama a potom bude, ako bolo predtým.„Ako bolo!“ zvolala Božena. „Ale tak nesmie byť. Mal by predsa nahliadnuť i on, že musí byť lepšie.“„Vidíte, vidíte,“ hovorila im Darina. „Teraz si ho poznáte samy. A on vám ani nepríde. Niet tej moci, ktorá privábila by ho sem.“A ono bola jedna moc, ale na tú nepomyslel nikto, tým menej roztrpčená Darina sama.„Tak ťa vari ani neľúbi?“ zhrozila sa Božena.„On neľúbi nikoho, len seba,“ mudrovala mladá žena. —„To je nemožno, nemožno veriť. Ty mu krivdíš.“Malvína tiež cítila sa byť niečo sklamanou, ale ešte vždy chcela napraviť pokazenú vec sama.„On to len lak píše,“ tvrdila. „Pamätajte, deti, ani neponazdáte sa, a bude tu! Veď azda viem! Môj nebohý Laci by bol prišiel za mnou aj na kraj sveta.“Na to Božena usmiala sa ticho, pomyslela si čosi, ale neriekla nič.„Predbežne“ rozhodla Malvína, prívetive hladiac Darinkinu rusú hlavičku, „ostane Darina u nás, oddýchne si, zotaví sa, aby bola hodná a krásna vtedy, keď si príde mužík pre ňu.“Veď o tom, že by Darina sama išla za mužom, už nemohlo byť reči. Mohla to spraviť hneď, ale vtedy bola tak rozčúlená, že v svojej rozháranosti prechádzala až v nepríčetnosť, a tu bolo sa čo obávať, že keď ju pošlú za mužom, alebo aj odprevadia, podobné scény môžu sa opakovať zase, jestliže by Kosta sám nezmenil spôsob svojho žitia. A to nemohlo sa predpovedať.Na darmo čakaly sestry príchod Vlachiča. Otec musel písať ešte raz, i tu dostal tú istú odpoveď, v tom istom zdvorilom slohu; potom sobrala sa Malvína a napísala mu veľmi láskavý list. Doniesla tým velikú obeť manželom, lebo u nej napísať list bolo velikou udalosťou, lenže obeť bola daromná. Napriek tomu, že snažila sa dokázať, že jemu nadržiava, neobmäkčila srdce Kostovo ani ona. Čo najúctivejšie napísal to isté, že očakáva od ženy, aby, čo previnila, aj sama napravila.Na toto osvedčenie sama Malvína uverila, že mladý muž neľúbi svoju ženu. Čo by bol urobil na jeho mieste nebohý Laci!„Ten by bol prišiel a svoju ženu náležite — ubil… a tak by bolo zase dobre,“ pomyslela si tento raz Božena, ale len pomyslela.Teraz nastala Božene ťažká úloha: podeliť ten malý dôchodok, čo dostačoval pre dve, tak, aby postačil aj pre tretiu. A keď nie, hľadať spôsob, aby sa zväčšil. Tomu vďačne podvolila sa, veď vždy bývalo jej najväčšou radosťou, keď mohla pracovať pre svojich.Čo povedia ľudia na toto? To trápilo veľmi Malvínu. Ani Božena nebola cele ľahostajná oproti úsudku ľudí, ale vedela sa povzniesť nad všeličím na svete. Už nedalo sa utajiť, že Darina neprišla len na návštevu. Nehovorily o tom, ale nezatajovaly vec, keď prišlo na to. Čo o tom súdili iní, nezáležalo na tom ani Darine, ani Božene, a Malvína mala vždy svoju útechu v tom, že ona bola nepomerne šťastnejšia, než táto mladá, krásna žena. Konečne i o tom prestalo sa hovoriť, ako o veci dávno zabudnutej.Ešte jeden prostriedok zkúsily panie: poprosily listovne brata Štefana, aby neľutoval cestu a vybral sa osobne ku Vlachičovi, i vyšetril, či vôbec už nehodlá vziať si ženu domov. Štefan poslúchol, ač nerád, lebo živší v cudzine, odcudzil sa rodine už dávno, menovite, ako vzal si Maďarku za ženu, ale šiel predsa. Potom písal, že našiel Kostu a nenahliada absolútne, prečo Darina opustila takého muža. I teraz, nech prestane trucovať a poprosí, aby jej odpustil a prijal ju zase k sebe. On, Kosta, je naklonený zabudnúť všetko, ale prvý krok musí ona urobiť, ináče je v spoločnosti, v ktorej žije, nemožným.Na tento list nereflektovaly sestry viac, tým menej Darina.Táto zotavovala sa očividome. Keď zavítala jar, zamestnávala ju Božena v zahrade, znajúc, že práca je najlepším liekom proti podobným nemociam. Darina nachodila v tej idei akúsi horkosladkú radosť, že tráviť bude od týchto čias svoj vek tu, v samote, pri milovanej materi. Cez leto bývala celé týždne pri rodičoch, a so sestrami spolu cítila sa byť zase tou starou, tou svobodnou a bezstarostnou Darinou.Malvína síce vše len krútila hlavou a opakovala si: „Neľúbi sa mi to. Veď je táto stvora na tento spôsob ako by z koľaje vyšinutá, ba práve ona je deklassovaná, tomu na každý spôsob treba hľadať odpomoc.“Ľúbila Malvína čítať romány a tam si nadobudla všelijaké zamilované výrazy, ktoré potom, kde mohla, aj použila.*Míňalo sa leto, priblížila sa jeseň. Často Darina zahľadela sa na padajúce listy a zamysleno sledovala pohyb takého so stromu odlúčivšieho sa lístka. Bývala ona teraz samotná a často zamyslená. Jej príbuzní vždy len čakali čosi zvláštneho, neočakávaného, ale to veru neprišlo. Kosta nedal znať o sebe. Oni nevyzývali ho, úfajúc sa, že akým-takým spôsobom spor vyrovná sa, oni pomeria sa a nebude potrebno cudzieho zamiešania. Darmo čakali, Kosta nehlásil sa k svojej žene a ona nie k nemu.Raz večer, keď boly samy, Darina povedala Božene:„Mati, ja takto predsa nemôžem ostať.“Prekvapená Božena pozrela na svoje krstňa. Nemyslela inšie, ako že Darina namyslela sa odísť k mužovi. Darina pokračovala:„Ja musím započať niečo, aby som mala aký-taký účel pre život. Bez práce a vám tu na ťarchu len nemôžem ostať, však, mati?“„Čo ti to napadá, dieťa moje, mne na ťarchu?“„Ba, mati, odpusť. Ja som si rozmyslela, že sa naučím poštárstvu. Štyri triedy meštianske mám, konečne nie som tak mechom udretá, aby som nepochopila to, čomu sa i druhé môžu naučiť.“„Hovoríš čosi,“ prisvedčila Božena. „Keďby si naostatok aj nepotrebovala, predsa si zabezpečená — akby totiž — ešte…“„Nemysli na to,“ zamračene povedala Darina. „Sama musíš uznať, že treba priviesť vec ku koncu. To sa len ťahá, a horšie je než lepšie.“Božena skúmave pozerala na mladú ženu. Veď z jej slov znelo vari čosi ako ľútosť, sklamanie?Pri najbližšej príležitosti predniesla Božena tento nápad rodičom. Rokovalo sa zase za to i proti nemu. Malvína tento raz posielala otca ku Kostovi, aby ešte jeden pokus urobil, ale ten nebol k tomu naklonený, keďže už bol Štefan a nevykonal nič; len ak Darina dá sa ešte nakloniť a on ju zavedie.Ale Darina rozhodne, ako dosiaľ, zoprela sa tomu. Nepôjde. Keď jemu pre spoločnosť nemožno prísť si po ženu, jej nezáleží na tom, aby sa zase dostala do tej spoločnosti. Teraz už ani tak nie. I opustila radiacich sa a odišla do zahrady.Tam, pod košatú, starú hrušku sadla do suchej trávy a zamračene dívala sa hore. Ticho bolo v prírode, ako v kostole. Bolo počuť, ako padá lístok a v letku krúti i trblieta sa v svetle popoľudňajšieho slnka. Zachytiac taký lístok, porovnala život svoj s ním — veď i ona teraz vydaná víchrom života a zmietaná, ale už darmo, neujde ona tomu, čo má prísť. Uspokojila sa a vyzerala hore do hustých konárov a spomnela si na dobu detinstva, keď nevedela ešte, že nesvedčí sa dievčaťu driapať sa na stromy, keď kolísala sa tamhore na tenkej halúzke a oberala si zrejúce hrušky priamo so stromu, keď do najkrajšej i hneď zahryzla. To boly tie najlepšie, to bolo zakázané ovocie jej detského veku; za to vypliesnila ju Božena, ale čo bolo to utrpenie oproti tomu, aké sviera teraz jej srdce?Usmiala sa smutne. Osteň žiaľu tratil ostrie a ostávala len akási tichá, zádumčivá tieseň.Tamdnu Malvína pred všetkými slávnostne osvedčila sa, že keď už veci tak stoja, to dieťa naskrze nik nútiť nesmie a nemôže viac, aby išla k mužovi, keď sa nemajú radi. Že nech hľadá si šťastie na druhej dráhe, azda ho najde tam, ale tak, že musí vybaviť sa definitívne i toto. „A už vari nenasleduje inšie, len rozsobáš,“ dokončila.Teraz Božena zhrozila sa toho slova. A predsa raz skutočne musí byť konec. Či tak, či tak.Privolaná Darina, keď počula o tom, troška sa preľakla. Bála sa, že musí sa sísť s Kostom — a len to nie, len to nie, opakovala si v sebe. Nahlas povedala: „Ak na to prísť musí, nedbám. A vidím, že skôr-neskôr ta sa dostaneme. Nepoviem, že by som nebola šla s ním, keby bol prišiel, alebo čo len písal sám dve-tri slová mne, svojej žene. Veď predsa len mala som ho rada. Ale takto, takto! Nemožno už! Medzi nami je už príliš veľká priepasť… a čím ďalej, tým viac šíri sa. Nech mi pošle moje veci; ostatne, ak chce, nech koná si rozsobáš sám, ja beztak viac na vydaj nikdy nepomyslím.“Od tých čias prestalo všetko vyjednávanie. Kosta poslal veci ženine, sám nedal o sebe nič znať.Konaly sa prvé kroky na novej dráhe. Miestna poštárka s radosťou ujala sa Darinky, uisťujúc ju, že všetko pôjde dobre a že ona sama chce jej počiatky obľahčiť a ju zasvätiť.Malvína zase začala horlive rozmýšľať o tom, ako ona pôjde ponavštevovať príbuzných svojho nebohého muža. „Pôjdem,“ hovorila, „pôjdem ku Mikibáčimu, aj ku Pištovi, tí sú mi veľmi naklonení, veď oni dobre vedeli, ako sme šťastne nažívali s mojím Lackom. Oni majú veľký vplyv pri stolici. Pôjde to, pôjde.“A zabudla už, že ona protivila sa všetkému podobnému podujatiu, že tým neprestane Darina byť tou deklassovanou a z koľaje vyšinutou ženskou, ale s horlivosťou, akú dávno neprejavovala, začala prezerať svoje toiletty, shľadávať hodvábne šaty a klobúky, aby dôstojne svojmu stavu a menu mohla sa ukázať u mužových príbuzných.Božena neprotivila sa ani tomu, ale dala jej na vôľu. Keď, konečne, osožiť nebude, azda ani nezaškodí, — pomyslela si.Všetci páni príbuzní sľubovali čo najkrajšie. Pravda, s podmienkami, aby Darina dokázala i vlastenectvo svoje, potom aby to panslávsky znejúce meno prispôsobila maďarskej reči, na čo však Darina pristať nemohla. No, napriek tomu, išlo to všetko dosť hladko. Sama Darina vžila sa do toho skoro a kojila sa pevnou nádejou, že v práci najde konečne úplného pokoja a utíšenia.*Odvtedy, čo Darina opustila muža, minulo viac než dva roky. Bolo zase leto. V ten čas bolo však ticho a smutno v dome starej slečny, lebo bývala väčšinou samotná doma. Netešila sa dlho prítomnosti krstnej dcéry, lebo, ako Darina dostala povolenie od poštovej direkcie, učila sa pilne, a po prvej zkúške odporučená svojou prvou principálkou, išla pre nadobudnutie si praxi na väčšiu poštu v malom síce, ale cudzincami často navštevovanom meste.Malvíny tiež doma nebolo. Odvtedy, ako znovu bola navštívila príbuzných svojho nebohého, často obcovala s nimi. To zavolali ju, aby pomohla im pri výbave dcéry, to aby zavarovala dom a deti, kým pán a pani budú na cestách. A Malvína, ináč milujúca pohodlie a pokoj, k vôli udržaniu dobrej shody so slávnou familiou, podvolila sa i tomu, i tomu.Vo svojej tichej, vždy rovnej činnosti pohybujúca sa Božena len listovne bola spojená so sestrami a Darinou. Vždy s nepokojom čítala listy „dieťaťa“, lebo pozdávalo sa jej, že Darina nebýva dušou i telom pri svojom terajšom povolaní. Že v mladej žene ťažko vyviňoval sa ten úradný človek, ktorý pri práci nesmie sa oddávať svojim privátnym túžbam, to zkúsila už aj doma, ako i to, že počtovanie nešlo Darine hladko a bez chyby. Sama hovorievala, že matematika nebývala jej najmilšou vedou.Vzala teda Božena posledný list Darinin a sadnúc si s ním do malej besiedky, začala ho znovu čítať a študovať.Bol dosť dlhý. Znel nasledovne:„Mati moja! Už opísala som Ti okolie i priebeh mojich každodenných povinností. Dnes chcem zmieniť sa Ti o našich domácich.Ako vieš, je môj principál starý vdovec. Predtým býval senátorom pri meste a k tomu má svoje role, lúky, celé hospodárstvo, ktoré teraz ešte väčšinou sám obrába s pomocou svojich starých sluhov. Z týchto spomniem len dvoch: kuchárku Zošku a kočiša Jendreka. Títo traja sú akoby vo večnom boji. Naoko je samé nepriateľstvo, ale v pravde je to úplný súzvuk troch zo starého sveta pochodiacich bytností. Starý pán má svoje zvláštnosti. Sám už nevyzná sa vo vedení tak živej pošty, aká je tu, ale zo skúposti nepustí ju z rúk ani za šíry svet. Menovite skúpy je so svetlom a drevom, ale ináče dobrý starý pán.Má tri dcéry a jednoho syna. Dcéry sú povydávané, syn ešte svobodný. Je vraj doktorom. Ja som ho nevidela ešte, ale Zoška nevie ho prenachváliť. Ináče vraj prvej dosť trovil a starý pán že ustavične hromžil na neho, ale teraz už je mladý pán veľmi dobrým pánom.Všetky tri dcéry majú už deti. Dajedny sú už dosť veľké. Ale najmladšia dcéra pánova je len málo čo staršia odo mňa a len asi päť rokov vydatá. Býva celé leto u otca. Je veľmi živá a naplňuje celý dom šťastím, ktoré žiari temer z celej jej bytnosti. Má dvoje detí: chlapček je štyriročný, dievčatko dvaročné. Táto mladá žena, menom Pavla, mi je od začiatku sympatická. I ona ma hneď mala rada. Veď vieš, mati, my ženy tak skoro sa spriatelíme. Ona sedáva často pri mne v kancelárii, a najviac vtedy, keď príde Jendrek s poštou so stanice a ja preberám a triedim listy. Vtedy hľadí mi na ruky — vieš, prečo to robí? Lebo ona čaká vždy listy od muža, aj vtedy, keď len včera jeden dostala.Ach, mati, vyznám ti pravdu, že v taký čas jej závidím, lebo ja nečakám nič viac na svete. Pri nej, pohrúženej v tie drobné starosti o deti a ich každodenné potreby, prichodím si ja skutočne tak, ako teta Malvína hovorí: z koľaje vyšinutá, trochu deklassovaná… do sveta vyhodená. A to preto, že nemám tu teba, mati! Pri tebe to necítim, preto najväčšou túžbou, najmilším ideálom mojím je: dostať poštu a mať teba pri sebe. Viem ja, že povieš, že nerada by si opustiť svoj útulok, ale mne k vôli vari opustila by si aj ten. A potom, keďby sme si niečo usporily, vrátily by sme sa na staré dni zase domov a žily by sme zo svojich rozpomienok…“Božena složila list a usmiala sa.„Celkom tak, ako keď my boly sme malé a moja kamarátka, Milka z fary, chodila k nám a ja k nej… Mať malinký domček, malilinkú záhradku, kvietky, malinké gazdovstvo, sliepočky — všetko tak malilinké, milulinké, aké si to naša detská fantázia vytvorovala. V týchto detinských žiadosťach javí sa túžba dievčaťa po vlastnej domácnosti. Vtedy ju sdieľala najmilšia kamarátka, potom tá odstúpi na bok a na jej miesto vynorí sa postava iná, ten „nevídaný nikdy a predsa tak známy.“ Tak bolo i pri mojej Miluške: ja ostala som na strane, ona po boku muža svojho srdca ide životom, tiež plným rozličných starostí. A tak to bude aj pri budúcich a nasledujúcich pokoleniach až do nekonečna.“V svojej samote spomnela si Božena i na Kostu. Či skutočne nemiluje svoju ženu, že ju tak bez slova pustil od seba? Ako čo by ho ani vôbec nebolo bývalo, tak nevnikla zvesť o ňom do Boženinho zákutia. Len čo bol raz Štefan písal o ňom v svojom „výročitom“ liste, že je Kosta preložený a že zase postúpil. On že hodlá odísť do cudziny, lebo že je ctižiadostivý a tam kynie mu krásna budúcnosť. Nakonec pripojil Štefan svoju mienku, že veru škoda bolo opustiť muža, majúceho tak skvelú karriéru.„Čím skvelejšia tá karriéra,“ pomyslela si Božena, „tým väčšia možnosť odrodenia,“ a vzdychla…Nasledujúci list Darinin bol pre Boženu veľmi zaujímavý.„S Pavlou bývame často spolu. Deti rady ma majú a svojimi otázkami uvádzajú ma často do rozpakov. Tak opýtal sa ma Emil, že čo som ja, či som slečna a či pani? A že keď som pani, prečo nie je tu i môj muž, a či príde ko mne, tak ako otecko za mamou a deťmi?“V slabej chvíľke môjho rozcítenia rozpovedala som mojej rozmilej Pavle všetko. Ani nemožno pred ňou utajiť niečo. Je pri všetkej starosti o muža a deti pravý všadebol. Zvážnela, a tak ako teta Malvína, povedala aj ona, že si to nemôže ani predstaviť. To je niečo tak hrozného, že tam prestáva všetko, potom, pravda, je ťažko vrátiť sa. A predsa… „neviem, čo by som urobila. Vieš, Darina —“ Ona, Nemka, dlho nemohla privyknúť na moje meno, teraz ho s takým malým „bručaním“ jazyka vyslovuje, čo jej veľmi dobre pristane. „Vieš, ja to všetko ponímam so svojho stanoviska. Ja neznám iného šťastia pre ženu, ako v domácnosti. Vždy mi prichodí na um výpoveď pani Staelovej, výpoveď, svedčiaca o vrelom srdci tejto temer mužským rozumom obdarenej panej. „Ah, bez pochyby v tajomstve našej povahy milovať a len milovať je všetko, čo zbudlo nám z dedictva nebeského.“ Potom často zahľadela sa Pavla na mňa, vypytovala ešte jedno-druhé, zamyslela sa, i ľutovala ma, hovoriac pri tom, že ešte sama mala som sa pokúsiť priviesť vec do poriadku. Veď nemožno, aby nebolo ostalo niečo z tej lásky v srdci, ktorá nás bola spojila, a možno, nevytlela ešte posledná iskrička.Nemožno vraj, tvrdila, zapudiť to navždy rozumom, čo milovali sme srdcom…O pár dní pozdejšie. List môj zaležal sa. Teraz ho zakľúčim. Po tieto dni prišiel pán Barker, Pavlin muž. Pýtal si vraj dovolenie na dva týždne, potom spolu pôjdu všetci domov. Pusto mi bude bez Pavly a bez detí. Vopred už smútim a rozmýšľam o tom, či ako lastovička neopustím svoje letovisko a nevyhľadám teplé kraje lásky u tvojho krbu, mati moja. Čo myslíš o tom?Radosť, aká zavítala s príchodom pána Barkera, nedá sa opísať. Žena, deti, starík, ba ešte i Zoška, všetko sa radovalo. Kriku, smiechu a vyprávania nieto konca-kraja. Deti vešajú sa na otca a keď idú na prechádzku, nesie jedno na rukách, druhé vedie za ruku. Za nimi ľahko a graciózne vykračuje si mladá mama, obťažená mužovou palicou, klobúkami, slnečníkom a čo ešte všetko treba ku prechádzke. Deti nevedia dosť narozprávať otcovi. Viem, že bola reč o mne. Ako by som ich počula… A tá všetečka, Pavla, iste všetko, všetko rozpovedala jemu, lebo pozrel na mňa veľmi zvláštnym pohľadom.Dnes nápadné mi bolo, že odišiel na stanicu, keď ani vlak neprichodil. Keď Pavla prišla ko mne, opýtala som sa, že kam išiel jej muž? Ona veselo odpovedala: „Šiel na stanicu.“ — „Teraz? Veď musí dlho čakať, kým príde vlak.“ — „Veď on nešiel vlaku k vôli, ale s jedným listom.“ — „To je smiešno, rečiem ja, mať doma poštu a ísť s listom na stanicu.“ Mladá pani prišla troška do rozpakov, potom povedala:„Ty si radšej mala ísť za vyšetrujúceho sudcu, moja milá, tebe by aj zatvrdilý hriešnik musel vyznať svoje hriechy.“ Potom začala, že je to vlastne úradný list a nechce, aby — tak len čím ďalej, tým väčšmi zaplietala sa. Pán Barker je úradníkom pri paro-plavebnej spoločnosti, nuž možno, má nejaké úradné tajnosti. Pavla ešte začala ma objímať, hovoriac, že moje oči sú také, že preniknú temer až na dno duše. Ja bránila som sa jej objímaniu a riekla som jej doprosta, že to vlastne nepatrí mne.„Ba tebe, ty homra,“ kárala ma Pavla. „Ty vari neveríš! Tebe, tebe to platí. Nazdáš sa, že nemám dosť lásky, aby aj teba zahrnula do nej? Veď ja, že som sama šťastná; žiadala by som si, aby bol každý taký šťastný.“„Odpusť,“ riekla som ja na to, „mne tak ťažko veriť.“ Prečo, mati, som sa tak rozcítila? Či to nešťastní ľudia tak cítia oproti šťastnejším? Či je to to isté, čo pocíti hladný, vidiac hodujúceho pri plnom stole? Vtedy, mati, myslela som tak. Ale teraz, keď toto píšem, mati, som celkom spokojná. Ako ja môžem hovoriť, že som nešťastná, keď mám teba, rodičov, bratov, sestry a tetu Malvínu? Ó, mati moja, veď ja viem predobre, že v tvojom srdci ostanem ja večne tvojím jediným, preto aj najmilším dieťaťom.“Božena oprela si hlavu do rúk a zamyslela sa. Toto vyznávanie ju znepokojilo. To pochodí z toho, keď človek porovnáva svoj osud s osudom druhých, šťastnejších ľudí. Mali by sme vždy porovnávať svoje príhody s príhodami menej šťastných ľudí, a tak by sme vyhli nespokojnosti.Obraz tak dokonalého rodinného šťastia vyvolal u Dariny tieto reflexie a to sentimentálne rozcítenie. „Čas je, že leto uchodí,“ pomyslela si verná krstná mati. „Nenechám ju tam, nie, viac odo mňa nepôjde, len akby k mužovi. Nechže poskladá tie zkúšky, potom si ju vezmem k sebe…“*Mati moja! Som pobúrená, píšem pozde večer, ale musím predsa písať ešte dnes.Ó, keby si vedela, čo mi vykonala tá všetečnica! Pamätáš, mati, písala som ti, že som sa pozastavila nad tým, ako mohol pán Barker ísť s listom na stanicu, keď má poštu doma? A oni to písali — uhádneš, komu? Jemu! Znajú sa? Odkiaľ? Ale nemožno, Pavla by sa bola prezradila. — Ach, prečo, mati, nekonaly sme vtedy radšej rozsobáš? Teraz by bolo po všetkom. Nikto by sa nesmel zastarať, nikto by nerobil konzekvencie z mena môjho, nenapadlo by ľuďom naprávať môj život. Ale ja len píšem a ty nevieš, čo sa stalo. Pomysli si, dnes, ako obyčajne, prijala som miešok s listami, preberala ich, triedila a pribíjala zručne pečať na každý. Áno, zručne, lebo už nadobudla som si istú zručnosť. Že dnes ani Pavla, ani jej muž neboli v ten čas pri mne, treba pripísať tomu, že Emilko spadol na dlažbe dvora a prebil si hlavu. Celý dom bol v tú chvíľu na nohách, voda sa snášala, obkladky sa kládly, nuž a plaču a strachu bolo vyše práva. Preto stála som sama pri pulte a konala rovnodušne prácu svoju. Zrazu, mati, padol zrak môj na jeden list, — na známe mi písmo. Mati, či si sa niekedy zľakla tak veľmi, že ti srdce prestalo na pár sekúnd biť, a potom zatrepotalo, ako zvon, bijúci na poplach? Tak zľakla som sa ti ja jednoduchého listu a ten list ani neznel mne, ale pánu Barkerovi. Ale to písmo! Iste, oni mu písali o mne, a on im odpovedá. Ale ako sa poznajú?Najradšej by som bola pohádzala všetky listy a noviny do kúta a ušla preč, k tebe. Ale mne, ako vidíš, ujsť nemožno. Tu musíš sedeť a listy pekne poukladať do priehradok a čakať konec. Pán Barker si prišiel po listy, prezeral, pozrel na mňa, ale ja pohrúžila som sa do študovania „rovatlapov“. Potom začal rozprávať, ako Emil spadol, ako Pavla naľakala sa a nechce ani teraz odísť od znepokojeného dieťaťa. Konečne odišiel. Ja sotva počkala som šiestu hodinu, vyšla som, zamkla dvere a odišla záhradou do poľa. Tak mi bolo, ako by som mala utekať pred akýmsi veľkým nebezpečím. Zprvu ani nevedela som sa dobre spamätať. Potom som sa uspokojila a potešila tým, že veď to môže byť i náhoda. Púhy list, viac nič. A písmo! Veď písmo môžu mať rovné i viacerí, tie isté črty môžu byť duchovným majetkom aj viacerých, nie len jedného človeka…Teraz je jedenásť hodín, prichodí koč do dvora. Jendrek chodí každodenne viackrát na stanicu, preto je nič nového, keď nám o polnoci rachotí koč po dlažbe dvora. Môj oblok ide do dvora. Počujem hlasy našich domácich, vlastne pána Barkera. Jendrek kričí na kone, potom volá na Zošku, aby mu šla posvietiť. Dudrajúc ide Zoška s lampou na dvor, potom utíchne všetko.Končím, aby som list mohla ráno poslať…Milená mati moja! Nemyslíš aj ty, že na to, aby sa osud človeka cele pretvoril, nepotrebno je veľa času? Zase je už pozdná noc, ale nemožno mi nenapísať tebe, ty zlatá mati moja, čo sa s tvojou Darinou prihodilo!Ale nejdem sa predbehávať. Veď počas úradovania môjho naučila som sa prísnemu poriadku, a to sa mi zíde. A tak poriadkom, akým všetko sa prihodilo, vyrozprávam ti všetko.Ako vždy, i dnes ráno vstala som o piatej. Jendrek už čakal pri dverách a náhlil. Vždy tak náhli a vždy potom čaká. Len aby som sa „uvíjala“, povedal, keď som mu balila listy. Tak pekne vypravila som ho na cestu a túžobne čakala som Zošku s kávou. Tá prichodí vždy o šiestej ráno. Vtedy si Zoška posťažuje na protivného Jendreka, i na pána, kde a na čom jej zase utiahol. I teraz začala uisťovať, že veru ona neostane tu dlho, lebo ona to už nemôže hľadeť na toto. Čo ten Jendrek stvára, že je von z poriadku. I za jedlo ju namieta, nič mu je nie po vôli. Ešte i v noci, keď príde so stanice, musí stáť, ako na varte, a posvietiť mu lampou. Pravdaže, lebo pán skrblia so svetlom a v lete málokedy dajú Jendrekovi sviec… atď.Včera tiež doviezol akéhosi pána. Mladá pani povedali, že je to kamarát pánov. Starý pán že sa hnevajú, že načo zase hosťa…Ja hľadím na Zošku. „Koho, Zoška, reku, doviezol Jendrek?“ A ona, že akéhosi cudzieho pána… Ako by bol blesk udrel, razom rozbresklo sa mi v hlave, že to doviezol Jendrek — môjho muža. V svojom rozprávaní Zoška zastala, pristúpila ko mne a starostlive hľadela mi do očú. „Ich milosť, jakožka še zle citia; veď to nemož byť inač, ani še nevyspia, ani nič.“ Usmiala som sa a ďakovala jej za dobré slová. „Veď to reku, prejde, to len že som sa nevyspala.“ Zoška odišla a ja ostala som sama. V jednom meste, pod jedným krovom! Čoho som sa vždy bála. Pred čím som utekala, aj ráno mala som tisíc chutí skryť sa, ujsť. Ale cit povinnosti, sverená mi kassa, úrad, držia ma tu. Tak zlostilo ma, že by som si bola v stave sama sebe ublížiť… Na šťastie, nemala som času oddávať sa vlastným trudným a miešaným myšlienkam. Predpoludním je tu veľmi živo. Prichádzajú cudzí a vyberajú si peniaze, alebo dávajú balíky na poštu, nejeden vybavuje si tu korešpondenciu. Starý pán každodenne predpoludním (keď tamvon niet súrnej práce) sedí a fajčí a číta noviny. K nemu prichodia jeho známi na posiedky, tak že tu býva celé kassíno, a dymu, že ho krájať možno. Po druhé dni mi to všetko bývalo dosť nepríjemné, ale dnes tešila som sa, že nás je toľko tu. Prišiel pán Barker, poobzeral sa a zase odišiel; vari rekognoskoval.Pred samým obedom zamkla som kanceláriu a pritiahla sa do kuchyne. Tam som pošeptala Zoške, aby mi dala do hrnčeka polievky a že by povedala panej, že ma hlava bolí. S polievkou šla som do svojej opustenej izbičky. Zoška ešte hlasite volala, že či mi nemá uvariť „herbateju“, ale ja už vtedy na poschodí zamkýňala som dvere.Mati moja, vtedy, ako vždy dosiaľ, žiadala som si tak veľmi utiecť sa k tebe. V tú chvíľu ľutovala som, že som sa dala na túto dráhu. Doma pri tebe, by to bolo všetko inšie. Ale tu, cudzí ľudia, ač dobrí srdcom, starajú sa do teba a chcú silou-mocou priviesť ťa k rozumu. Hnevala som sa, skutočne zlostila som sa na všetkých, najviac na samú seba. A pri tom mať to povedomie, že nemáš nikde pomoci, že si ako tá srnka v hore, uštvaná a vohnaná do úzkeho…Bijú dve hodiny. Musím sedeť na svojom mieste. V ten čas je málo práce, ja vtedy rada čítavam. Vzala som si knihu, ale neviem, čo bola za ňu — a sadla som si k obloku. Vbehla Pavla. „Čože je s tebou, Darina, si naozaj chorá?“ Vzala hlavu moju do svojich rúk a obrátila ju k sebe. „Naozaj, zbledla si mi, počkaj, vybozkávam ťa, hneď budeš, ako ružička.“ A nepýtajúc si ani dovolenia, začala z chuti bozkávať moju tvár. Tieto Nemky majú tú vlastnosť, že rady sa bozkávajú. „Či ty vieš,“ hovorila, keď jej samej už bolo dosť, „že sme dostali hosťa?“ „Niečo som počula,“ riekla som ja. — „Akým hrobovým hlasom to hovoríš. A ono to malo byť vzkriesenie tvojej lásky…“ Nemohla som sa ďalej opanovať, oprela som sa o oblok, zakryla tvár a zaplakala som. Ona pohladila ma ľahko, ako prišla, opustila kanceláriu. Ja som sa nazdala, že som sama, lebo ona, podvodná, preto mi obrátila hlavu, aby som do dverí nevidela. A kým ma bozkávala — ten malý Judáš, — vtedy iste vošiel ten, pred kým dosiaľ prchala som, ako nesmyselná… V tú chvíľu ja cítila som, že je ktosi pri mne; vedela som, že to nemôže byť nik iný, ako on. I vzal mi ruku s tváre a bozkával ju. Potom ma tak pekne prosil — a, mati, musela by som byť nestvora akási, keby som sa bola ešte dlhšie mohla hnevať. Usmiala som sa, a slzy padaly mi na knihu. Keby si vedela, ako mu bolo ľúto, a mne tiež. My sme vari dosiaľ boli ako deti, a len teraz dospeli sme v rozumných ľudí. Spýtala som sa ho, prečo neprišiel? A on, že keď som ho ja nevolala! To, mati, pomysli si, že bolo! Vari predsa na mne vina. A potom, že preto neprišiel, že chcel trucovať i on, myslel, že môže byť bezo mňa, a tu že čím ďalej tým väčšia túžba ho trápila. Vedel on vraj všetko, čo ja konám, a predsa neprišiel! „A,“ spytujem sa, „vari by si bol prišiel, keby som ti ja sama bola písala?“ — „Bol. Na tvoj hlas, na tvoje slovo, áno, lebo vtedy by som bol vedel, že ma neopovrhuješ; ale takto myslel som, že ma nenávidíš.“Tak vidíš, mati, aká maličkosť prekážala smiereniu nášmu. Mne veru nenapadlo písať, keď ja to isté čakala som od neho.Čo na to povieš, mati? Viac nespomneli sme si ten smutný čas. On sám dosť mal utrpenia, a stradoby. Je premenený, starší, ale, mati, to nič nerobí, páči sa mi teraz veľmi. Ba, myslím si, že tá moja namyslená nenávisť bola len iná forma lásky.Prišla naša Pavla, tešila sa zo svojho kúska. Na šťastie vraj nebol Kosta ďaleko, nebolo ho treba dlho volať; s pánom Barkerom boli spolužiaci, nuž dovolili si tí ľudia zahrať si na „prozreteľnosť“. Ale ja verím, že oni boli nástroje Vyššej vôle a že čas nášho rozlúčenia bol čas zkúšky. — Pavla sadla si na moje miesto pri stolíku a začala poštárske práce. „Ty dnes musíš mať svobodu. Radšej choďte, soberte aj môjho muža a deti, na prechádzku.“Prvé bolo, že podali sme prosbu o moje prepustenie z úradu. Starému pánovi to nebolo milé, ale telegrafoval hneď do Košíc pre iného expedítora. A tak, mati, minul sa čas mojej služby, a teraz, mati, čakaj si deti, otvor im srdce i náruč, ako dosiaľ mne bývala otvorená. Zavolaj k nám našich a tetu Malvínu; ach, mati, tá bude mať radosť a zadosťučinenie, že som ja už nie viac „z koľaje vyšinutá“.

Vansova_Stara-piesen.html.txt

Za tristoRozprávka z nedávna.I.„Páni idú, páni!“„Nekrič, to sú pán farár!“Takto pokrikovaly si deti, keď nás troch: farára, inšpektora a mňa, videly kráčať hore potokom, ktorý slúžil aj za cestu do Tesného, dediny, pod pätou vrchov, ktorých holé končiare siahaly až hen do oblakov.Dolu na Váhu, trocha vyššie od ústia dolinky, stála píla. Zakúpili židia hory okolo Tesného, tak kým ich zrežú, postavili pílu.Tu robili mnohí chlapi aj z Tesného a že žid sem sišiel s krčmou a tak zostala dedina bez nej (a vy si, naradostení, snáď aj pomyslíte, že tam už teraz nikto nepije).Ale čo nás tam po krčme, poďme len ďalej hore dolinkou. Je pekné, jarné, nedeľné odpoludnie. S jednej i s druhej strany potoka sosypané brehy, porastené skalami, celými balvanmi. Nad brehmi v úbočiach pásiky roliek, kolieska záhradiek so starými machnatými slivkami a jabloňami. Pomedzi ploty, pasienky, leština a ďalej lúky, borovičie a potom nekonečné hory, rúbane a hole.Medzi zakvitnutými ovocnými aj divými stromami okienka, stienky drevených, na jeden spôsob stavaných chalúpok belejú sa nám, ako tie barance a húsky na pažiti, ktorých pasáci prestali sa baviť, pokrikujú si chýr a potom zadivene hľadia na nás.Kráčame. Staré husi naťahujú hrdlá a čo bližšie pri ceste, tie i sipia do nás. Húsence štebotajúc šklbkajú trávičku, ktoré sediac, ktoré neisto klátiac sa na červených nôžkach.Už sme v dedinke. Tepla ešte málo bolo, žiada sa ho. Preto vari všetci ľudia vysedujú na násypkoch a sa shovárajú. Po bielych čistých košeliach, opleckách, na cestu odmetených smetiach poznať i tu nedeľu. Chlapi fajčia a iste rozprávajú si o zárobku, aj čo ktorý do týždňa v hore, na píle zažil, počul; kde sa stalo lebo mohlo stať nešťastie, ako obišli pltníci…Ženy na lonách varujú deti alebo im ískajú. Mieša sa čistota ľudí so špinou ulice a zo všetkého vyzerá chudoba, bieda, zastierajúca sa však do riedkej plachty jari a tak aj nových, lepších nádejí.Ideme ulicou; všetko utícha. Deti jedny bežia farárovi i nám ruky bozkávať, druhé nemo hľadia na nás a niektoré, hoci aj posielané k nám, utekajú z podstenia do dvora. Starí, vyrušení z oddychovania, hýbu sa, ženy i náhlia pozrieť si nás. Stretávajúci zdravia nás a sa pristavujú; na nás hľadí každý. Chlapi vážnejú, vstávajú, vyťahujú zapekačky z úst a jedni len nadvihujú klobúky, druhí ich aj graciózne, úctive prikláňajú a v celom tele ohýbajú sa, kým zájdeme.Všade pozdravujeme, ľud ďakuje, a čo jeden dom prejdeme, povstáva ruch, šepot, kto sme, čo sme hádajú, že asi načo sme prišli.II.Razom ozve sa s vežičky sklený hlas malého zvona; ostro zneje dedinkou, ťažko slova rozumieť, lebo počuť už i trasenie a vŕzganie srubu. Celá dedinka je neveľká, so šesťdesiat čísel, popriliepaných na strmé úbočie s jednej, s druhej strany úzkej, z potôčika sa vydriapavšej skalnatej a zahnojenej cesty.Teda zvonia. „To dačo znamená,“ húta si svet. „Zvonia, že konvent bude,“ poučujú zbehlejší, spomínajúc si, že farár aj minulú, aj túto nedeľu oznámil s kancľa, že odpoludnia nebudú služby božie, lebo že sa bude vydržiavať v Tesnom filiálny konvent.[1]Ale Tesnô je poldruhej hodiny chôdze od kostola, na kázni nebol iba učiteľ a päť-šesť mladších mládencov a dievok a tí sa o konventy neveľa trápia. Preto taký šum, že sa ozval zvon.Nový farár vo všetkých fíliách zariadil osobitné konventy, aby tým lepšie mohli sa poradiť o svojich zvláštnych potrebách a naložil zazvoniť miesto svolávania, aby sa nikto nemohol vyhovárať, že ho nevolali.Za nebohého staručkého farára to nebývalo. I pochovával iba učiteľ, alebo ak pán rechtor prišli, ale pána farára málo ustávali, len keď dáky starý, prednejší gazda zomrel, žiadali si aj jeho.Od troch rokov majú ale nového, mladého farára, horlivého kňaza a verného Slováka. Vyvolili si poriadneho inšpektora,[2]tiež známeho ľudomila a Slováka a títo starajú sa teraz o národ verne. Za tri roky porobili, čo sa len dalo v matke cirkvi, teraz obracajú oči už na fílie. Oriadili kostol, postavili novú školu, pozvali ešte jedného učiteľa. V jednej fílii kúpili krčmu na školu a vyvolili školovaného učiteľa, v druhej fílii naťahujú sa s obcou, čiže politickou vrchnosťou, o pozemok pod školu a je rad už aj na tretej dedinke — Tesnom; treba tiež školu základne zreparovať, poťažne novú postaviť a do nej riadneho učiteľa doviesť.Za tieto tri roky premenil sa národ tak, farára, inšpektora, učiteľov obľúbil si natoľko, že ač ťažko nesie veľké dávky, ale nesie ich spokojne, majúc radosť menovite z detí, ktoré vo dvoch školách viac sa naučia, ako sbité do jednej, pod jedny oči a ruky.Do dediny s novým farárom prišiel aj nový, svieži duch-slovenčina. Vo fare ide všetko po slovensky. Knižky, novinky, obrazy slovenské! Na ulici slovensky, i páni, čo do fary chodia, všetko samí dobrí Slováci… Ľud sám, už od tohto otvára oči.Na druhý rok - po príchode farára — bola voľba vyslanca na snem,[3]na ktorej pod zástavu slovenskej strany stalo si v matke už zo 120 voličov 50 a po filiácii, ešte i v Tesnom, hlásilo sa k nej z 36 hlasov 23 a vydržalo 12! Títo sa už nedali zaviesť ani pálenkou, ani sľubmi hory, pasienkov, ani hrozbami notára, slúžneho, ani, konečne, podplácaním.To nádeje ružové!III.Kým mi toto mysľou prebehlo, dochodili sme pod zvonicu. Však ešte prv pohnul sa proti nám od nej istý mladý, pansky odený šuhaj a úctive nás pozdraviac, podával ruky, spoznajúc sa so mnou. Bol to učiteľ. Z vrecka trčala mu brošúrka: „Slováci, koho voliť?“ Potešil som sa.Farár kýval rukou na vežičku, že prestať; ale odtiaľ, či nehľadeli, či nevideli, zvonili stále. Nato mnohí, čo už pod zvonicou stáli, začali tiež kývať, ktorí rukami, ktorí klobúkmi a všetci, najmä deti, kričali do ohlušenia, že dosť! Najvtipnejší bol konečne učiteľ, ktorý vybehol na zvoničku a zvon v tej minúte zatíchol.S vežičky za učiteľom sišiel zahúlený, urazený mendík, ktorý volanie nepočul a predsa dostal od učiteľa z horlivosti za šticu.Medzitým podávali nám pod zvonicou na dvorci sídení gazdovci ruky, ktorý smelšie a dôvernejšie, ktorý ostýchave, chúlostive, ale všetci úctive. Farár, inšpektor sa s mnohými poznali, ja nikdy nebol som ešte v Tesnom, a preto jeden-druhý dovolil si opýtať sa farára, inšpektora, alebo aj priamo, že „tohoto pána nepoznám“ a zvediac kto som, čo som, podávali si ma z úst do úst.Prešli sme na cestu, odkiaľ bolo vidieť nahor, nadol celú dedinu. Na niektorých uhloch pristavovali sa sedliaci zvedieť novinu a voľní-nevoľní málo si povedali, aj to šeptom. Nikto nechcel predchytávať. Farár kýval i zavolal neďaleko stojacim, aby sa im páčilo do školy, a žeby kývli aj tým dolu nižšie, hore vyššie. Tak sa chlapi, ženy, deti, všetko shromažďovalo okolo nás a rozprávali sme o tuhej a dlhej zime, jarných robotách, slabých zárobkoch na píle a tvrdých časoch. Sedliaci všetci nariekali, že zle, ťažko bolo cez zimu, mnohí choreli na oči(trachomom)nemocou, čo si pred pár rokmi z robôt doniesli; že je krmu málo, statok lacný, pilári čo zarobia aj strovia, prepijú, porcie veľké, bez dlžoby málokto a vôbec, že ťažko je chudobnému človeku žiť na svete.„Teraz iba pánom dobre,“ ohlásil sa ktorýsi a všetkým sa to páčilo.„Aj tí trafia vše na hrču a vyštrbí sa im sekera…“ uvažoval druhý. Aj to sa páčilo.„To sú malí páni, ale už takí mestskí, stoliční…“„A židia,“ zamiešal sa tretí. „Či ti ten bude takto robiť…?!“ a viedli rozhovor o bohatých, mocných pánoch, židoch a biednych, utlačených sedliakoch.Medzitým učiteľ troška poodišiel a ja spýtal som sa, čo je zač?Inšpektor ma poučil, že je to vyučený remeselník-čižmár, ktorý sa tam pred štyrmi rokmi osadil, ale keď z remesla nemohol vyžiť — v dedine sú ešte dvaja sedliaci, čo vedia obuv reparovať — chytil sa za učiteľa. Cez zimu učí, v lete pomáha kosiť, hrabať a tak sa prechová i zarobí. Remeslo celkom síce nenechal, ale podujíma iba novú robotu, lepšiu, majetnejším na svadbu alebo na nedeľu ušije čižmy, kapce, keď stačí. Občania ho radi majú, lebo je vo všetkom s nimi. Zje — čo navaria, vypije čo dajú, ale sa neopije, a menovite ako je nový farár, dá si veľký pozor a dbá na seba aj ohľadom zovňajšku. I teraz má pobeľavé veľké vlnisté vlasy bokom hlavy rozčesané, fúziky sa mu tisnú a na brade tiež už poznať chĺpky. Taká biela, mäkká, široká slovenská tvár. Oblečené má pekné svetlé háby, bielu škrobenú (ale na dedine hladenú) košeľu, retiazku vo veste, prstienok. Len mašličku si iste pred jedlom složil, tej nemá! Teraz je trocha zarazený, červenie sa, v pol otázke už ochotne odpovedá a dľa reči poznať, že aj čítava. Hovorí v dlhších vetách a užíva často slová „ačkoľvek“ a „poneváč“, zavádzajúc reč o posledných číslach našich novín. Prehodil som s ním reč na školu, deti, vyučovanie. Už chodily len cez poludnie na hodinku na dve (všetko to už páslo) a učiteľ dlho ponosoval sa na „učebné prostriedky“, knižky, písanky a vlastne tvrdosť rodičov, ktorí predtým, kým sedliak učil priamo zo spevníka, biblie zväčša len čítať, nedávali na knižky nič a teraz ťažko privykali na výdavky.IV.Ja pri tejto rozprávke obzrel som si zvonku „školu“, keď som sa najprv pýtal, kde je?„Toto je ešte dočasná škola v Tesnom,“ ukázal mi inšpektor.„Toto?!“ zvolal som zadivený.„A už je tak,“ dotvrdil on.„Nemožno,“ myslím si zarazený.Niže zvonice, s ňou na jednom dvore podľa cesty stála drevená chalúpka, biednejšia, ako ktorýkoľvek susedný domček. Nad strmým brehom potoka, ktorý nemilosrdne podmýval hlinasto-pieskovitý breh, chalúpka drevená, z nekresaných brván, iba okolo okienok omazaná a obielená. Strecha šindľová a veľmi deravá, zvlášť od dvier na ľavej polovici nad potokom. K tomu celý domec nakrivený. I krov ako by nalomený so širokým dreveným, tiež šindľom pobitým komínom. Vojdúc do čierneho pitvorca, kde bolo ohnisko, so strany potoka boly otvorené, vlastne s jedného závesku spadnuté dvere na komôrke veľmi vidnej, lebo bolo vidieť až dolu do potoka, keďže zem zpod srubov bola už sbehla, prečo spodné, zbútorelé brvná dosť nebezpečne boly navážené nad vodu. V komôrke v kútiku boly nahádzané polienka, oblinčie, iste školské. Deti po jednom nanosily cez zimu a nespálilo sa.V čiernom pitvorci visely vahan, lyžičník a lopatka na hádzanie halušiek; v kúte krhla a na múriku, po strane ohniska, hrnčeky a mištička. Len čo najpotrebnejšie.Napravo boly dvere bez kľučky s remencom. Vidiac ho, omladol som, srdečne sa mu usmial, pripomínajúc si našu starootcovskú chalúpku doma a veselo som ho potiahol. Šťuklo a dvere sa rozletely do izby, do ktorej sa vstupovalo cez vysoký prah. Izba dosť veľká i vidná; lebo boly do ulice dve okienka a k zvonici tiež jedno, ačkoľvek toto iste deti zabily a učiteľ ho zalepil priezračným bielym papierom do jesene, kým totiž dáky sklár sa sem zatára. Od dvier naľavo bol opustený a zapchatý kozub, potom hneď veľká zelenkavá, popukaná hrnčená pec, zjarčená lekvárovými a hlinovými pruhmi. Ďalej dopredku nová farbená posteľ; medzi jej hlavným štítom a pecou dva-tri kliny v stene a na nich voľaktorá vrchná šata, iste učiteľova. Potom kysňa, prefarbená na kufor. V pravom rohu medzi oblokmi stolík nefarbený, ale pestrý od černidla, kriedy a špiny. Za ním v kútiku bukový nový stolec. Od stola napravo popod okná i naľavo pod zalepené okience podľa steny jednostajné lavice; pred nimi dlhé, široké, všelijakými necudnými figúrami porezané a nezručne, len zpoly shobľované dve táfle ako v krčme. Tieto táfle skutočne — pozdejšie som sa dozvedel — pochádzaly z krčmy. Predtým učil deti istý gazda, ktorý za nepatrnú plácu, viac zo záľuby a pre úctu učil deti hlavne čítať; modlitby a piesne. Keď ale prišiel nový farár, osádzali sa všade — noví učitelia, a žid-krčmár, že práve odchádzal dolu na pílu, daroval cirkvi, vlastne obci táfle, aby ukázal aj on gazdom a farárovi dobrú vôľu a prítulnosť k občanom. Jemu spravili na píle nové. Predtým nebolo v škole táfľov, deti písali kolenačky na laviciach, na ktorých teraz sedávajú. Ináč izba nedláždená, len zem. Ale po sklepársky figurálne poliata a čisto vymetená. Iste práca učiteľova. V kútiku hneď pri dverách zprava stojí krhla, pri nej na klátiku bľachovec.V.Z tohoto zdĺhavého rozprávania ťažko by bolo hádať, — keď sa nevyučuje, — že opísaná budova je škola, keby nezarazil vás hneď vo dverách „školský duch“ od detí a nevideli ste na stene zprava i zľava nad stolom dve ožlknuté, nadrapené čítacie tabule, a medzi oknami pribité povestné tri tabuľky: ľudí, opíc a zverov a otočiac sa, za pecou nezbadali velikú trúbu začadeného papiera a nešípili v ňom dáku — mapu.Viac „školského“ v izbičke nebolo. Nevidel som ani len známeho ruského počtovacieho stroja s guľkami, ktorými sme si, chlapci, tak radi na prsty narážali! Chybela mi aj „zemeguľa“.Málo toho bolo, ale tak ma to všetko milo upomínalo na našu školu, na naše tabule, s ktorých sme sa učili, s písmenami hneď aj veršíky, od ktorých — posledných — nás pán učiteľ len s veľkou biedou a palicou mohli potom horko-ťažko odučiť. Lebo keď nám ukázali na tabuli „i“ alebo „u“, a povedali, že je to „i- ako to páli“: alebo — ako žaby kŕkajú: „u — u pod vodu, pod zelenú jahodu“, to sme sa veršík hneď naučili, ale že si z tých veršíkov máme vybrať len „i“ a „u“, to sme ktorí do roka, ktorí za dva ledva pochopili pri výdatnej pomoci prúta, šticovania a chliapania.Bože, a keď som predsa zabudol na to, čo mi prvé pod oči prišlo — zabudol som spomenúť tabuľu, či vlastne čiernu odrenú širokú dosku nad kufrom, na ktorej bolo krasopisne napísané od jedného do desiatich dva riadky malej i veľkej abecedy a na štvrtom veta: „Len tá reč je sladká, čo učila matka“. Neviem, či ju učiteľ napísal deťom a či nám, dosť na tom, že pekne a ja razom som zabudol na všetky nedostatky školy, zariadenia a tešil som sa duchu, ktorého som z tejto malej vety v škole zbadal. Razom sa mi stal milým aj ten učiteľ, čo aj pálenku vypije a mrzelo ma, že som sa tak chladne k nemu choval. Aká vzácna dobrá vôľa u nás od učiteľa, povedať deťom, že materinská reč je sladká!Kým som ja školu obzeral, nahrnulo sa okolo nej veľa sveta, celá dedina i ženy a deti.Inšpektor a farár už boli predniesli — kvôli príprave — návrh, s ktorým prišli; sedliaci zatíchli od neho, ovesili hlavy ako by premýšľali a len jeden-dvaja dávali otázky na vysvetlenie, a keď farár s inšpektorom vošli do školy, sedliaci už, ktorí šli ochotne za nimi, ktorí nevoľne, ktorí vonku zostali a ktorí šomrajúc a potichu šeptajúc alebo aj nemo vracali sa do dediny a zastavovali sa na treťom-štvrtom rohu vysvetľovať — „novú ťarchu!“VI.Farár si sadol za stolík, inšpektor zprava, ja zľava. Trocha sme ešte čakali, aby stíchla vrava, šum. Privítali voľaktorí opozdení ešte farára i nás, a tisli sa, vlastne zostávali napriek nášmu posmeľovaniu a usádzaniu okolo dverí.Farár vstal, složil ruky a my všetci za ním. Pomodlil sa, prosiac boha, aby nám osvetlil ducha, zapálil srdcia za diela jemu, cirkvi a národu milé. Modlitba urobila dobrý dojem a stíšila šum.Po tomto rozpovedal farár a za ním inšpektor, čo zamýšľajú za príkladom matky cirkvi: postaviť novú školu. Hovorili oduševnene. Pripomínali, ako otcovia obetovali hrdlá i statok za vieru,[4]ako mravy upadajú, aký poklad sú deti, čo im môže chudobný rodič viac dať, ako keď si ich dá vyučiť, aby im bolo ľahšie vo svete — a prešli na školu v Tesnom, jej budova — ako vidíte — nezodpovedá ani potrebám dietok, tým menej požiadavkám zákona a len od svetskej vrchnosti (slúžneho, škôldozorcu) závisí, kedy nám prídu školu zamknúť — poukazovali na biednu otrhanú budovu.„A potom,“ tak skončili obidvaja, „postavia vám školu štátnu,“ a vysvetlili, čo to znamená.„Budete na ňu platiť a nebudete si voliť ani učiteľa, ani nebudete mať do nej žiadneho práva, a dietky vaše budú učiť v cudzej, vám nesrozumiteľnej a nepotrebnej reči maďarskej, že iba osprostejú.“„Preto žiadame slávny konvent, aby sa vyslovil za cirkevnú, slovenskú školu a uzavrel postaviť novú školskú budovu,“ tak vyznely obe reči.Sedliaci ústami istého Ďuríka, krásneho, ako holub sivého starčeka, potom filiálneho kurátora[5]a niektorých iných, spýtali sa na cenu, a keď inšpektor s farárom odhadli, že asi dvetisíc zlatých stála by nová škola, popozerali jeden na druhého, ako by sa čítali, a oduševnení rečami cirkevného, statočného predstavenstva, vypovedali ako jeden muž, že je to nie toľko na jednu obec, že len aby dali plány spraviť, aby škola do jesene bola hotová.Inšpektor napísal zápisnicu filálneho konventu, ktorý jednohlasne s oduševnením chce sa chytiť ešte tej jari v mene božom do stavby novej cirkevnej, slovenskej školy!Zápisnicu podpísal každý, kto len písať vedel a nevediaci — ako aj sám starý Ďurík — robili krížiky pri radostnom potešovaní našom, že ich deti a celá dedina nabudúce už iste bude vedieť písať. Prítomného richtára požiadal inšpektor, aby dal aj obecnú pečiatku na zápisnicu. Ten šiel po ňu a podpísal aj ako richtár.Farár vstal, poďakoval bohu aj občanom, a inšpektor od radosti s trasúcimi rukami, so slzami v očiach skladal zápisnicu a šli sme pozrieť miesto nad zvonicu s ľavej strany cesty. Bola to štepnička školská, darovaná voľakedy cirkvi majetnejším gazdom. Tam bude škole ako v raji.Lúčiac sa, farár a inšpektor ako by to im a nie svojim deťom šli občania stavať školu, stískali gazdom od veľkej vďačnosti ruky a do očí chválili horlivejších, o vzdelanie svojich dietok dbajúcich rodičov. I deti už pokrikovaly radosťou, že budú mať novú školu, lebo za nového učiteľa deti boly si vraj veľmi obľúbily školu.Domov idúc, rozprávali sme si, že nemysleli sme, že to tak hladko, ľahko pôjde stavať novú školu v takej chudobnej, zabudnutej, opustenej dedinke.Zápisnicu hneď zadali k vrchnosti a čakali na potvrdenie.Boh pomáhaj!VII.Ako sa toto notár dozvedel, zavolal si richtára a povypytoval sa ako, čo to bolo a na nedeľu šiel do Tesného a po dva dni katansky prísne inkasoval porcie a posmieval sa mnohým reštujúcim, že máte, dajte, keď chcete školu stavať „páni z Tesného“. Mnohí sa zahanbili, mnohí neopovážili sa notárovi odpovedať a urazení, rozžialení šli domov.Na počiatku som bol spomenul, že pri vyslaneckej voľbe slovenská strana pekne sa držala a ačkoľvek nezvíťazila ešte proti maďarskej, to jest proti podplácaniu, hrozbám a zavádzaniu, budúcnosť patrí jej. Svitá už i v Tesnom. Učiteľ je usilovný rozširovateľ noviniek, v zime na priadkach, v krčme, v lete na poli učí národné piesne, poučuje nakoľko je vstave aj seba aj druhých. A už aj od samého vetra, aký teraz na Slovensku duje, otvárajú sa svetu oči. ^~Svetské vrchnosti stoličné, chcejúc víťazstvo slovenčiny zamedziť, vymýšľajú, ako by nás Slovákov oslabovaly. I tu upozornená svetská vrchnosť oznámením stavby novej cirkevnej, slovenskej školy, notár, slúžny, škôldozorca naskutku oznámili richtárovi, že prídu do Tesného vtedy a vtedy, aby richtár dal svolať občanov, nakladal prísne notár. Stalo sa. „Veď prídu páni od stolice!“ strach prejímal obecný výbor a nebolo sa kam v podieť.Skutočne na dvoch kočoch doviezli sa títo páni stoliční aj s hajdúchom,[6]a obec vyháňaná úradskými vyšla celá očakávať ich, jedni kvôli zaliečaniu sa, druhí od strachu, tretí zo zvedavosti, čo chcú, načo idú? Nikdy toľko úctivosti, toľko poklôn, ako týmto pánom! Sedliaci až sa hrbili pred pánmi veľkomožnými, klobúky nosili v rukách a pod pazuchami, celá dedina ako jedna obnažená hlava otroka, richtárka vyhnala do večera deti z domu k rodine, tri razy utrela čistú ruku a len tak šla vítať slúžneho aj druhého pána veľkomožného. Lebo títo už nevošli do školy, ale k richtárovi, a keď ich občania ako na komando obhŕkli, oznámili, že počuli, že obec ide školu stavať, že prišli aj oni poradiť, pomôcť. A že či vedia, čo ich bude taká škola stáť. Drevo obec nesmie dať, stolica nepovolí na cirkevnú školu! Ale že toto, ono, táto, hákal slúžny s notárom, že im oni, ak chcú, postavia školu darmo.„Ej, to, to veľkomožní páni, dobrí páni,“ nezdržal sa richtár a výborníci kývali hlavami.„Vy ste chudobní ľudia,“ hovorí slúžny, „načo by ste sa vy do takých trov valili? Štát postaví vám školu darmo. Pán notár napíše také písmo, že ste vy obec chudobná, zadĺžená a pán minister dá vám postaviť školu za štátne peniaze, čo vás nebude ani krajciara stáť,“ opakoval slúžny, vediac, že peňažná otázka je tu najšteklivejšia. Vernosť k cirkevnej škole len tak možno premôcť, ak bude strašiť veľkými nákladkami.„Ale to bude štátna a nie naša,“ ozval sa smele starý Ďurík od prípecka.Sedliaci sa rozstúpili, aby ho bolo vidieť.„Keď budú vaše deti do nej chodiť, nuž vari len vaša bude,“ prevracal ho slúžny a občania Ďuríka vysmiali.„Ale že v tej nebudú po slovensky učiť…“ ozval sa kurátor, ktorý viac bol na fare, u inšpektora a čítal novinky, počínajúc chápať panskú politiku.„To vás už pán farár naučili takej múdrosti… ,Po slovensky…‘ Akože sa ja s vami shováram? Však po slovensky. Tak aj s deťmi, kým nebudú inak vedieť. Ale len vari nebudú sa za šesť rokov po slovensky učiť? Veď tak ste si ich doma naučili. Ale aj po maďarsky ako v štátnej, krajinskej reči sa budú dietky vyučovať. Na to je zákon,“ vykladal slúžny a zľahčoval kurátora, že sa zmiatol a viac nepovedal, keď je to zákon.„Keď zákon, tak zákon,“ prisviedčali otroci.Škôldozorca brblal čosi, ale tomu nikto nerozumel a po slovensky ten pán nevedel. Tak potom už len mlčal.Krome Ďuríka, kurátora, bolo ešte sopár občanov, čo si proti štátnej škole nejasne čosi mysleli, ale proti vrchnosti ktože sa ozve?Notár môže pripísať porcií, preháňať, slúžny, — za čo sa ti ani nesníva, — pokutovať, probuj sa im sprotiviť, biedny človeče.A keď im povedali, že bude zadarmo! A že bude predsa škola a nie jatka pre deti, to zavážilo najviac.Zápisnica bola hotová. Traja-štyria občania potichu odišli, toľkí asi povedali, že nevedia „dobre“ písať, boli aj čo skutočne nevedeli písať, ale ostatní aj s richtárom podpísali maďarskú zápisnicu, že odstupujú od stavby cirkevnej školy a že ponížene prosia štátnu.VIII.Keď sa im to tak, ako chceli, vydarilo, šli slúžny, škôldozorca očistom pozrieť miesto pod novú cirkevnú školu určené, a dôjduc za veľkého odprevádzania a ďakovania zaslepených občanov, výborníkov, vymýšľali, čo povedať na miesto?Že je mokré, a škola sa tam postaviť nesmie, lebo by bola zdraviu škodlivá, a vlastne, že sa obec už vyslovila a prosí štátnu školu, čím otázka stavby cirkevnej školskej budovy prestáva,“ — odpísali po čase cirkevnej vrchnosti.Staručký Ďurík aj s kurátorom hneď na druhý deň ráno neťažili si zájsť k farárovi aj k inšpektorovi do mesta, čo včera páni s obcou spravili.Hneď na nedeľu bežali farár s inšpektorom do Tesného, že „ľudia boží, čo ste to urobili?“Ale ako sa rozniesol chýr, že prišli, zmizli z ulice všetci chlapi, iba Ďurík čakal so slzami v očiach, prišli kurátor, vyslaný podrichtár (richtár sa už bál) a ešte traja-štyria občania.Inšpektor sám zašiel po richtára, učiteľ z domu do domu šiel, farár zastavoval každého, kto len prešiel dedinou, ale čakali, čakali aj hodinu — dve, kým sa ich pár sišlo.Richtár sa aj sľúbil, a predsa neprišiel, ako aj iní, čo si skrze štátnu maďarskú školu hanbu spravili.Farár modlil sa ešte horlivejšie, aby pánboh dal dar Ducha svätého, inšpektor trasúcou rukou chytro, chytro písal zápisnicu a vysvetľoval, čo je štátna škola.„Večne budete na ňu platiť a nikdy vašou nebude!“Sedliaci jedni prisviedčali, druhí mlčali, tretí krčili už len plecami, že „čože už teraz, keď sa tak stalo“.„Tak pán podrichtár, akože vy poviete?“ vyzýval inšpektor mladého, záujem javiaceho sedliaka.„Ja, prosím, ako ráčia… Bolo by to, bolo, ale my úradskí sme pre všetkých. Aby niekto…“ otáľal podrichtár a inšpektor sa sklamal.Ako by na jeho potešenie starý Ďurík zodvihol sa i teraz a hovoril za školu, a to za cirkevno-slovenskú školu, a to za cirkevno-slovenskú školu tak rozumne, srdečne, že to všetkých pohlo a počali rozberať, že keby zostali pri cirkevnej škole, či by sa to teda nedalo lacnejšie spraviť?„Navalí sa snehu, príde voda, spadne jednak,“ hovorí Ďurík.„Keď sa poreparuje, nezvalí sa.“„Odrotovaný hrniec dakedy dlhšie trvá ako nový,“ doložil vtipne druhý a celý konvent sa zasmial.„Stará huba vše červivá,“ odpovedal Ďurík a zase prikývli mnohí tomu.„Môžeš ty mňa obliekať ako chceš, ja už len starý budem. Nie, slávny konvent, máme vynaložiť na reparáciu dve-tri stovky a pán učiteľ zas len nebudú mať bývania, to nie, radšej sa posopnime a postavme novú, veď to nie na rok na dva, to zostane našim deťom.“„Keď je to len veľa dve tisícky na chudobnú obec,“ odpovedali druhí.„Aj na štátnu budete večne platiť percentá od porcií,“ a ukazovali čierne na bielom v zákone.„To vás iba zavádzali tí páni. Tu je zákon. A toto si vyplatíte a máte pokoj.“ Tak inšpektor.„A máme aj iné plány,“ hovorí farár. Dvetisíc zlatých aj s učiteľským kvartieľom, keď cirkev nič nedá! Ak by ste sa ale vy podujali skália navoziť, z obecného — ako bolo spomenuté — dreva dať, šindľa narobiť, vápna napáliť, piesku doviezť a robotníkov dať, nuž nestála by ani tisíc zlatých.“„Je to len,“ šepnul ktosi.„Nuž čo, je to svet, tisícka,“ hovoril Ďurík i kurátor, i skoro všetci ostatní.„Ale že vrchnosť z hory nepovolí,“ — nadmieta podrichtár, že tak sa vyslovil slúžny.„Nuž, veď ste obec, občania a pre všetkých je škola. Vy povolíte na pekný cieľ. A keď ste, krome krčmára, všetci jednej viery, nebude závistníkov,“ posmeľoval inšpektor.„To zapelovať!“ horlí jeden, druhý.„A už robia prekážky, že je grunt mokrý,“ podotýka iný.„I to,“ — hovorí farár, „musí prísť komisia grunt preskúmať, že to nenie pravda, nielen tak, čo sa im zapáči!“„To už veru nenie, kto grunt videl, nepovie,“ tak sa posmeľovali prítomní, čoho vlastne skoro ani nebolo treba týmto občanom, ale tým, ktorí neprišli.Zápisnica bola hotová: sídení cirkevníci a občania protestujú proti postaveniu štátnej školy, apelujú proti vyhláseniu gruntu pod školu za mokrý, nesúci.Ešte raz zopakovali farár s inšpektorom, čo je štátna škola: platia večne na ňu, v nej nerozkazujú a deti do nej posielať musia. Štát volí aj učiteľa. Budú ich učiť iba samej maďarčine, deti osprostejú, natrápia sa a nebudú sa vedieť ani pomodliť, ani písať, ani čítať poriadne.To pohlo sedliakmi. Prítomný podrichtár na žiadosť inšpektora šiel po pečiatku obecnú, podpísal zápisnicu a udrel pečať ako predošle. Všetci ho pochválili a všetci podpísali. Nebolo ich už, pravda, ani polovica.Zápisnica šla zase k vrchnosti; ale tá, ako na prvú, neodpovedala ani na druhú, lebo už mala podpísanú obec za štátnu školu. Len na osobné chodenie od čerta do diabla, poverila notára, aby vec preskúmal.Ten napísal znovu, že je obec za štátnu školu, že to len dvaja-traja nespokojenci, prepiati Slováci, panslávi žiadajú cirkevnú školu, že ináč obec je oduševnená za štátnu školu, a miesto pod cirkevnú školu je rozhodne mokré, to uznáva už aj obecná vrchnosť.IX.Medzitým priblížil sa čas školskej skúšky. Cirkevná vrchnosť vyviezla aj staručkého dekana,[7]aj viac priateľov školy a Slovákov šlo nás na skúšku. Rodičov však prišlo málo. Iba Ďurík, kurátor, dvaja-traja gazdovia a zopár matiek s maličkými deťmi na rukách a hneď zpočiatku ukazovali sa jeden-dvaja podpití chlapi, čo som po prvý raz nevidel, nepočul. (Či týmto nedal niekto schválne peniaze, aby sa opili a robili garazdu?) Lebo ešte sme len išli do školy, už tam postával jeden a povrával sám sebe, že kto chce mať, kto chce stavať, nech dá aj peniaze. Oni že nedajú ani krajciara. Inšpektor ho pekne posielal sa vyspať, ale ten sa tisol dnu, že čoby on bol opitý!? Prišel potom aj druhý, aj tretí, ich vrchnosť sa neukázala, ani richtár, ba ani podrichtár už neprišiel. Pozdejšie predsa však aspoň ženy podochodily, že v škole nebolo sa kde hnúť.Dekan dal znak, že môže sa začať skúška. Všetko stíchlo. Učiteľ už predtým tíšil, pstkal, okrikoval, odháňal do okien sa tisnúce väčšie deti, ženy, ktoré sa nezmestily dnu.Začali s nábožným spevom, nešťastne vysokým hlasom. Deti kričaly, učiteľ tiež musel vše v pol slove nechať, čo vyššie nevládal. Proboval predsa udržať hlas, spišťalo mu — nechal. Zmiatol sa a bol teraz neláskavo prísny, lebo trhal deti, škúlil, zazeral na ne, posunkoval a potil sa od strachu, či aj ďalšie tak pôjde napriek jeho neúnavnej usilovnosti, práci, ktorou deti skoro všetkému tomu naučil, čo sám vedel. Dával otázky z knižky a žiadal doslovné odpovede. Rectoval aj on polohlasne za dieťaťom, aby sa nepomýlilo a on vedel mu kdekoľvek hneď pomôcť. Bolo mi ľúto jeho znoja. V tom sa tisnul pomedzi svet opitý chlap, že on chce počuť, čo sa jeho „šteňa“ cez zimu naučilo. On ho nadarmo nechoval. Utíšili sme ho a deti bez zmyslu ďalej rectovaly.„Pokiaľ sa učili katechizmus?“ spytuje sa dekan blahosklonne.„Po — ,púhe a veríci srdce‘[8],“ odpovedá učiteľ. — Ticho, nikto, ani dekan nevedel, kde je to, lebo to bol — koniec vety. Učiteľ to ale hneď našiel a ukázal. Z nového zákona nevedia menšie deti ani o narodení Krista nič, soznával prostodušne učiteľ, lebo on začal odpredku knižky, a potiaľ od Všechsvätých do Ďura nedošiel.„Prečo?“ spytuje sa dekan.„Lebo rodičia nedávajú učebné prostriedky,“ týmito slovami vyhovára všetko, chudák, zmätený učiteľ. Ba taký je bez seba, že nevie skoro čo je „starý“ a „nový“ zákon, lebo na knižočke stojí napísané „Biblická história“.Prvoročiaci čítajú zpamäti. Učiteľ našepne a dieťa odrectuje. Nemôžu nájsť stránočky v šlabikári, ktorú by všetky deti zpamäti nevedely! Povstane tichá škriepka medzi dekanom a učiteľom, že deti nevedia čítať. Učiteľ dokazuje, že vedia všetko, celý šlabikár. Toľko usilovnosti, potu, práce vynaložil, že hrúza! A teraz vraj nevedia čítať. Je mu do plaču, deti sú preľaknuté.Kým pri stolíku učiteľa poučovali, nastal v škole ruch. Do okien a dvier tisnú sa so smiechom chlapci šarvanci, aby robili protiveň. V škole sa sotmelo.„A bodajže ste skazu vzali!“ kričí horlivá ženička zo školy do okien a všetko ustrnie nad kliatbou. Učiteľ letí von nezbedníkov rozháňať.Na celej skúške vidieť, že učiteľ je horlivý, ale nepraktický a nevzdelaný ani vo všeobecných elementárnych vedomostiach. Pri zemepise dáva otázky. Mapa je skrútená na peci aj teraz. Učiteľ sa dosť naprizeral na ňu, keď vše sám bol, aj bol by ju zavesil na stenu, ale nebolo kde a nebol si istý, kde má hlavu a kde nohy. Bola darovaná — otrhaná. Na neho robila dojem s ktorejkoľvek strany rovnaký a podľa nápisov nedalo sa držať, lebo tie boli bokom, rovno, hore nohami a akoby ani nepomyslel krížom-krážom, ako by schválne na pomýlenie.Vtom prišiel prvý prísažný a pretískal sa k stolíku, ako by nič nemal na svedomí. (Že hanbil sa už richtár, podrichtár, teda on ide špehovať!) Nám podával ruku a dekanovi chcel i bozkať. Inšpektor spravil mu miesto a mne bolo žiaľ pozrieť naň od hanby, že tu bozkáva ruky dekanovi a zajtra iste pôjde na úrad s tým, čo tu počuje, plaziť sa notárovi, slúžnemu. Veď zato prišiel. „Kde sa vám, ľudia boží, podelo svedomie?“ svieralo mi hrdlo žiaľom i zlosťou.Deti mnoho vedely, ale ničomu nerozumely. Bolo však badať medzi nimi aj bystré hlavičky: o takom asi jedenásť-dvanásťročnom, bledom, chudom, veľkých očí chlapcovi, ktorý nás až prekvapoval rozumom, smelosťou, plynným čítaním a vedením všetkého, čo učiteľ i len pripomenul, spomínam si, že na konci skúšky, keď sme ho už verejne obdivovali a mysleli, bože, keby to bola iná škola, iný učiteľ, kam by to dieťa vyšlo, — iba keď sa ozve ten opitý chlap zpod pece, že veď je múdry, keď už aj ukradne, kde čo vidí; doma nenocúva. Ale že ho vezme do vreca a do Váhu hodí. Utíšili ho chytro a ja škoda, že som nestačil viac prepýtať sa o tom bystrom chlapcovi a jeho podpitom otcovi.X.Skúška sa skončila a vypadla veľmi chudobne. Ale predsa bola slovenská! O rok-dva, všetko sa môže napraviť, keby rodičia nadobudli porozumenia za budovu, školský riad a učiteľa ako má byť.Po modlitbe a nábožnom speve vstal dekan, poďakoval sa učiteľovi za príkladnú horlivosť, rodičom za obetavosť s akou posielali dietky do školy i prítomnosť na skúške, prihovoril sa deťom o usilovnosti a potom začal to, na čo sme ho vlastne unúvali.„Milí rodičia!“ pokračoval trasúcim, slabým, ale prenikavým hlasom starca. „Držal som si za svätú povinnosť prísť na túto poslednú slovenskú skúšku. Držal som si za povinnosť prísť na pohreb tejto vašej cirkevnej školy“… Ktori dôvtipnejší, ako starý Ďurík a jeden-dvaja rozumeli; ostatní hoc aj nerozumeli, matky, ženy začali pri tom slove plakať a potom už všetci, i deti, takže z ďalšieho sotva čo vyrozumeli. Dekan spomínal, že je nie ešte stratené všetko, že by sa cirkevná škola dala ešte vzkriesiť, keby v potomkoch bolo horlivosti náboženskej, ako bolo jej v otcoch našich, ktorí obetovali nielen majetky, ale i životy za vieru atď. Ale to už tak nedojímalo, ako to „posledné“ a „pohreb“. Keď skončil, za príkladom Ďuríka, kurátora, všetko mu šlo ruky bozkávať, a plačom sa odberaly ženy od nás.Po skúške išli sme dolu na pílu občerstviť sa pohárikom piva v nádeji, že dá boh, všetko sa napraví, len by ľudia chceli.Bolo podvečer. S vyšného konca dediny pustili sme sa príkrym a potom zase veľmi spádnym chodníčkom na pílu. Na chodníčku stretali sme už opitých chlapov. Na píle v krčme bolo pol dediny a viac-menej opitej. Ako nás zbadali, vstávali, klaňali sa knísajúc a blížili sa po jednom-dvoch k nám, ktorý šomraním, ktorý úctive, ktorý vyzývave, a jeden chválil, druhý hanil a všetci ľapotali čosi nezrozumiteľného o škole takej lebo takej. Okrikovali, socali sa, pretekali v reči a každý nám chcel múdrejšie od druhého povedať. Platiť nám chceli, kričali na krčmára, aby nám dal piva, on, ja, ten zaplatí, — že sme sa museli ponáhľať čím skorej preč. Dekan, inšpektor plakali nad tým národom.XI.Na budúcu nedeľu dohrnulo sa pol Tesného do kostola, a to samé matky a deti.Nenie ani spoveď, ani sviatky, čo je to? A všetci rovno na faru.„Čo je?“ spytuje sa farár.Že keď už tak, darmo je, že teda prišli ešte aspoň na tú „poslednú“ slovenskú spoveď a doviedli aj deti (čo pri spovedi ešte ani neboly).Tak pochopili — chudáci — dekanovu reč.Odpoludnia farár s inšpektorom zase zadržali konvent a žiadali nazpät cirkevnú školu. Zase sa voľaktorí podpísali.O týždeň — pekný čas — dali sa vyviezť do Tesného notár a škôldozorcov pisár a z pasie, aby sa aj takto posmievali farárovi a inšpektorovi, že oni a nie títo držia obec za šticu, chytali tých, ktorí sa ešte minule kňazovi podpísali, na svoj hárok a sedliaci mnohí sa im aj skutočne podpísali; nevediac si proti notárovi zastať.A tak stále, od polroka molestovaní tri razy oddali školu cirkvi, tri razy štátu, neveriac naposledy ani farárovi, ani inšpektorovi, a nečakajúc nič dobrého ani od notára a pánov stoličných. Darmo i potom ešte farár a inšpektor neľutovali trov, ustávania, práce. Získali si i tak posmech od stoličných panákov,[9]ktorí sa so slúžnym napredku vystatovali, že keby chceli, vzali by farárovi ešte aj kurátora, ba aj Ďuríka!Darmo lacnely plány, darmo prosili, uvádzali pekné príklady chudobnejších cirkví, darmo sľubovali sami, oznamovali už došlé menšie podpory od spolkov i jednotlivcov. Do konventu už nikdy neprišli gazdovia tak, ako prvý raz, ale vždy menej a menej a tí, čo nedošli, povrávali zjavne po dedine, že nemá-li byť škola darmo, nechcú jej nijakej.Výbor prevracal: „Nám naši páni povedali, aby sme sa nič nedali farárovi a inšpektorovi balamutiť, oni nám zadarmo postavia, len by sme chceli! Aj učiteľa platiť bude štát!“ To sa každému páčilo a naučili sa tú nôtu pomaly všetci.Rozumnejších okrikovali, aby si platili, keď sú takí múdri!…Bieda, chudoba všeobecná a keď aj postavia, kdeže vziať učiteľovi ročne tri-štyri stovky, to traja-štyria horlivci nevládzu, odstúpili, zamĺkli aj tí.Na námietky kurátora, Ďuríka a voľaktorých odpovedal pri príležitosti slúžny, že je to nie pravda, že by im dali Maďara za učiteľa; že im dajú, akého len budú chcieť — Slováka. „Trebárs aj pansláva, čo vás nebude inšie učiť, iba „Hej, Slováci“ a „Nad Kriváňom slnko svieti“, volebnú.“Už ich mali len za posmech.XII.Ešte jeden konvent zadržal farár a inšpektor v Tesnom, na ktorom už nemohol byť iba svedkom toho, ako predávajú sedliaci školu i štepničku štátu. Prosil ešte naposledy, aby nepredávali dedičstvo, ale väčšina bola za odpredaj.„Ak dobre zaplatia,“… a predali nie síce za tridsať, ale za tristo strieborných školu aj s pozemkom.O pol roka predsa zreparovali zvonicu a kúpili za tie peniaze zvon, iste nemysliac na to, že ten dakedy, až boh dá, pripomínať bude detným deťom, ako ich otcovia predali Maďarom to, čo oni nenadobudli![1]Filiálny konvent, tieto latinské slová jasne ukazujú, že išlo o evanjelickú obec. Konvent je shromaždenie všetkých členov niektorého evanjelického cirkevného sboru, ktorí sú oprávnení rozhodovať o sborových veciach. Fília je dcérocirkevný sbor, ktorý nemá vlastného farára. Patrí k matkocirkvi, kde je farár a obyčajne i kostol. Pravda, sú aj fílie, ktoré majú svoj vlastný kostol.[2]Vyvolili si poriadneho inšpektora(lat.), sborového dozorcu. Inšpektor bol svetský funkcionár, povolaný spolu s miestnym farárom viesť sbor, spolupredsedať s farárom na konventoch, zastupovať sbor navonok a pod.[3]Voľba vyslanca na snem, poslanca. Vtedy sa v každom volebnom okrese volil jeden poslanec, a to jednoduchou väčšinou odovzdaných platných hlasov. Hlasovalo sa ústne a verejne, preto nie div, keď Tajovský tak zdôrazňuje okolnosť, že z 23 ľudivydržalopri slovenčine v Tesnom 12 voličov. Boli to tí, ktorí odolali všetkým sľubom a nástrahám protivnej strany.[4]Otcovia obetovali hrdlá i statok za vieru.Pod statkom treba rozumieť majetok. Veta sa vzťahuje na minulosť uhorských evanjelikov a vystihuje vtedajšiu skutočnosť.[5]Filiálneho kurátora(lat.), dcérocirkevného funkcionára, starajúceho sa o potreby filiálneho sboru.[6]Aj s hajdúchom(tur., cez maďarčinu), úradný sluha, majúci aj policajnú funkciu.[7]Cirkevná vrchnosť vyviezla aj staručkého dekana(lat.), farára, povereného v evanjelickej cirkvi dozorom nad cirkevnými školami svojho obvodu, dekanátu (patrilo doň viac matkocirkevných sborov v rámci toho istého seniorátu, vyššej cirkevnej jednotky).[8]„Púhe a veríci srdce“, je to v bibličtine, v ktorej boly vtedy a ešte dlho potom evanjelické katechizmy.[9]Získali si i tak posmech od stoličných panákov, úradníkov na stoličnom dome, ktorí boli jeden ako druhý maďarizátorskými prisluhovačmi, exponentmi maďarskej vládnúcej triedy.

Tajovsky_Za-tristo.html.txt

I.Bratku môj vzácny!Umĺkols’ a skôr, nežby ja bol myslel,Ťa dozaista presvedčili riadkyo pravdivosti môjho tvrdenia; však?R…u milý, R…u môj vzácny!Kto vypočíta švih bŕk krídel orla,keď nad Kriváňa vzlietne do výsostia bystrým okom páči po koristi;kto vyznačí mu koľaj krídlam svižným,by nevyhegli von sa ani na piaď?Kto obraznosti môže prísno zbrániť,by na koľaji úzkej ostávala?Tys’ videl potok krištáľovýčo popri pirtiach úplazami rinčí,nad ktorým strážia švihlé panny: jedlev zelenom rúchu, čo im nevyzlečieni žltá jeseň, ani biela zima,bo tá ho iba striebrobielym leskomhviezdičiek jasných z inovati skrášlia ktorý vyjdúc klokotavo z hájasa po kvetnastej nive hadí hravo,kvetinky smädné sčerství, ponapája,nakochá v nich sa, poihrá sa s nimia žblnkotajúc o láske im šepce,o ktorej kam diaľ viac a viac si sníva,pristaví bystrý odtok, začne túžiť,a zadumčený nad strateným krajom,cez ktorý prešiel rýchlo, bezstarostne,sa stráca smutne v množstve cudzích vlniek.Lež keď hrom spraští, takže v ľaku veľkomsa strasie Kriváň sťa list osikový,zaplače chmára, zleje moria slzí:on, potok bystrý, tiež sa vzbúri vtedy,do svojich ňadier vpijúc slzy matkya rozvodnený, rozhnevaný krivdouzúrivo zbehne dolu hájom, nivou.Čo dbá on vtedy na stráž panien jediel,čo na láskanie pestrých vonných kvietkov?Len beží, hučí ďalej strmo, prudko,a čo mu padne do cesty, to skazí.Aj kvietky ešte pieskom pozanáša.Kto vtedy bude za zle to mať jemu?Kto dá mu vyťať mnoho palíc v hneve,jak barbar zlostný zbúrenému moru,čo porúcalo mosty, po ktorých saísť malo iste k rozbúraniu umien?Kvet, ktorý potok iprinou bol zavil,len tým bujnejšie zrostne na úslní.Potôčok skrotne jasom uchaňkaný,zlosť mútna na dno pousadá mu saa krištáľové vlnky zas sa zsmejú.— — — — — — — — — — — —— — — — — — — — — — — —Som zarmútený teraz nevýslovne.Keď nebo „sláva“ prespevovalo si,keď všade v očiach radosť jasala sa:mne vtedy slza bôľnych trapovv slabuškých očiach iskrila sa silne.Len ja som v svete celom neblažený,len pre mňa nieto útech ani za necht,len moje srdce trpieť musí večne.Ja celý ten svet ľúbim, ľúbim vreloa v tisíc srdciach nenie miesta pre mňa;ja dobre činím, komu len mi možno,a dobre prajem všetkým ľuďom ozaja mne nik, ach nik v celom šírom svete.A keď už všetkých ľudí takto ľúbim,jak neľúbil bych Teba, mužu slávny:i prijmi slová, ktoré srdce volá:„Ži v Novom roku nový život ďaleja ako deň nám mladne chmúrny, krátky:tak omladni Ti život pracný, šmúrny!Jak živé stromy z jara krášli mládnik,tak Tvojho žitia strom nech povyháňamládnikov čerstvých — slastí na tisíce!“Mňa nechte žialiť s hlavou dolu zvislou,jak nad mohylou žiali smutná vŕba.I zo mňa pršia ožlknuté listynádeje s vonnou riasou kvetu lásky,nad hroby tých strát, ktoré utrpel som.Sú dietky moje, ktoré ustelú miv studenej zemi mäkuškavé lôžko.Kto nad mohylou mojou skvíli bôľne?Snáď vietor chladný, háje zadumené,veď ja som učil, ja ich bôľne vzdychať.Snáď zaosŕka slávik roztúžený,veď spolu sme vše túžievali nocou.Kto bude spievať moje žiaľne piesne,kto nad mohylou mojou nepoznanou,kto scíti, čo mne cítievalo srdce?Ja nemocný som, mnoho trpím, mnoho!Hej, kde sú časy bezstarostných slastí,kde časy tiché, slastne maľované?!R…u zbožný! Ty vieš liečiť ducha.Znal bys vyliečiť moje suchotiny,nie síce tela, ale bôľnej duše?I keďbys’ dušu moju rozveselilčo len na chvíľku, mal bys’ mnoho zásluh.Ja som Ťa hľadal, nebols’ doma vtedy,snáď bych bol stuhol v pásme tvojej tvŕdze.Ty stoik chladný riekaš: óvi škoda!kto by bol veril, že je taký blázon,keď bol aj múdre už raz prehovoril.Za „babským letom“ behá bez rozumua myslí, že si z neho spradie hodváb,alebo kriela, na ktorých by vzlietolta hore k nebu modroskvejúcemu.Keď vidí priadzu tenulinkých vláken,čo jaseň spriadla ponad hrudy pôdy,on hneď si sníva o beľavých vlasoch,ktorými kryje zem si, táto kráska,nahoty tela ako deva v bájkach,i ťažko liečiť rozum, kór keď niet ho.R…u milý, bratku mojej duše!keď dovolí Ti chvíľa písať listy,píš i mne niečo, zaslúžim to hádam,a potom slušno priania prianím splatiť.— — — — — — — — — — — —— — — — — — — — — — — —Z objemu môjho neutekaj, bratku,ach, nekrúť hlavou pred pyšťokom mojím,Ty si mňa ľúbil, ja Ťa ľúbim podnes.

Milkin_Basnicke-listy.html.txt

Šuhaj polovnik!(od Janka Čiernohronského)Vo Vepra výške sliedim mäďvedi, Srny v dolinách tichých lovievam Orla z oblakov zrazím bárskedy, Kačky k potoku strielať chodievam. Nemá ochrany úbohé zviera, Rana moja ho znivočí; A však otuhlé srdce mi sviera, Keď nazriem deve do očí. Poľujem v zime i v letnom čase, Či krutá búrka, či noc je tmavá. Zmoknuté šaty obschnú mi zase, Sladko na skale spočinie hlava. Spím si na skalách, ako v perine, Necítim vietor studený; A však keď deva koľ mňa sa vinie, Líce sa mi zarumení. Dvojku na pleci, psom sprevodený, S vlký, s mäďvedí často bojujem, S „hurrách“! vítam deň novorodzený, S „halló“! za korisť Bohu ďakujem. Klobúk mi krášli jedlové pierce, Namiesto pestrej kvetiny; Lež pri tom tuho búcha mi srdce, Keď nazriem v oči dievčiny.

Timko_Lovena.html.txt

Janko Kosák v nebi(Slovenská humoreska)Janko Kosák bol šikovný robotník v elektrickom odbore a zarobil dosť pekný groš. Keď si aj sem-tam vypil pohár piva, zato si však vždy dal pozor, aby mal čistý rozum. Len jednu veľkú chybu mal Kosák: všetko kritizoval, o všetkom pochyboval a ničomu neveril. Vždy hovorieval: „Ja verím len tomu, čo vidím.“ Kam prišiel, tam akoby bol zápalku do slamy hodil. Zo spokojných, pobožných robotníkov narobil hneď takých buričov, že ich v krátkom čase nebolo ani poznať.V kostole ho nikdy nebolo vidieť, ale kde aké ľudové zhromaždenie bolo, tam si prvý brúsil jazyk. Pre poburovanie proti panujúcim triedam sa najedol dosť knedlíkov v segedínskom väzení. Ale to na ňom nič nezmenilo. Len čo ho z chládku pustili, už ho doma na stole čakala druhá citácia.Raz sa stalo, že Kosák voľky-nevoľky musel ísť do kostola. Práve okolo kostola ho viedla cesta, keď sa strhla velikánska búrka; dáždnik so sebou nemal, tak si pomyslel: ,Eh, veď ma čert za tých pár minút nevezme‘ — a vtiahol sa do kostola. Ale sotvaže zatvoril za sebou dvere, tu „bác!“ a do veže udrel hrom, stadiaľ zbehol pred oltár a vybehol von práve na tom mieste, kde stál Kosák. Keď veriaci precitli zo zdesenia, videli pána farára, starú tetku Sojku a Kosáka ležať na zemi. A úbohé duše všetkých troch sa tou istou cestou — kadiaľ búšil hrom — nevýslovnou rýchlosťou uberali do neba.Na ceste sa pustil pán farár Dundala do zvady s Kosákom.„No, teraz som pre teba, ty lotor naničhodný, aj ja pozbavený života,“ sipel farár od zlosti.„Nemáš sa prečo zlostiť, veď teraz máš už večný život. Nevravieval si vždy, že bez vôle božej sa nikomu ani len vlas na hlave nepohne? Ale mňa vzal čert celkom nevinne. Len kvôli tvojej hlúposti, že si nedal na vežu namontovať hromozvod — odpovedal Kosák — mám ja také nepríjemnosti.“„Či ani teraz nevstúpiš do seba, ty bezbožník? Ešte sa opovažuješ robiť si posmech z večného života? Veď ti ja dobre podkúrim, keď ta hore prídeme,“ vyhrážal sa farár.„Ako sa len zlostíš, že si tú svoju kuchárku Marínu musel opustiť; ja som nechal doma statočnú ženu a tri deti. Ako sa ja môžem cítiť — o tom ty nemáš pochopu, lebo si svoje deti sám nevychovával. Čože ty komu podkúriš?“ odsekol Kosák.Po tomto rozhovore stúpali nemo ďalej, ba aj tetka Sojka mala jazyk zamrznutý, hoci za živa jej vždy tak chodil ako rapotačka na Veľký piatok.Prvá ich zastávka bola na Mesiaci. Už z diaľky bolo vidieť na malom domčeku vytrčenú palicu a na nej visel veniec s veľkým pohárom. Hneď sa všetci traja poberali dovnútra. Krčmár si dôkladne poprezeral tieto tri dušičky. Pána farára podľa obleku a tetku Sojku podľa pátričiek hneď spoznal ako pobožné duše. Len s Kosákom si nebol na čistom a pýtal od neho dajaké svedectvo, ku ktorému náboženstvu patrí. Pán farár a tetka Sojka sa začali za stolom škodoradostne uškľabovať, lebo Kosák nemal pri sebe nič iné ako brožúrku Karol Marx, jeho život a dielo od Stupavského a členské knižočky. Keď to krčmárovi ukázal, ten ho hneď vyložil pred dvere. Starej tetke a farárovi však predložil pečenej švábky a hrniec cmaru. Ako je dobre známe, na Mesiačku je veľká zima, a tak chudák Kosák, aby sa zohrial, pustil sa plným cvalom na cestu a nezastavil sa až iba na Marse. Tu sa hneď obzeral po dajakej krčmičke, lebo od hladu a smädu už sotva stál na nohách. Konečne natrafil na akýsi veľký, moderne zariadený hotel. Krčmár pýtal svedectvo, kto je a Kosákom hneď myklo. „Prosím vás, čo to za svedectvo žiadate odo mňa?“ pýtal sa Kosák. „Dokáž, že si bol členom nejakej odborovej organizácie,“ povie hostinský. Kosák celý naradovaný vytiahol z kabáta členskú legitimáciu z odborovej organizácie a z politického spolku Rovnosť. V okamihu ho usadili za stôl a predložili mu jedálny lístok. Kosák si rozkázal pečenú hus a veľký pohár plzenského. Bol veľmi hladný a keďže mu výborne chutilo, dal si predložiť repete. Keď už pochoval dve husi a zalial ich štyrmi pohármi plzenského, príde sem pán farár i s tetkou. Tu sa im však zle povodilo, lebo teraz oni nemali nijaké svedectvá. Krčmár im ukázal, kde nechal murár na stene dieru. Bola strašná horúčava, pánu farárovi od smädu visel jazyk až po brucho. Ale na celom Marse nebolo pre nich krčmy ani dajakej fary, kde by sa mohli občerstviť. Voľky-nevoľky museli sa hladní pobrať ďalej na cestu.Kým farár s tetkou sem a tam blúdili po planéte Mars, Kosák prekonal hodný kus cesty. Veľký batoh proviantu, čo mu súdruhovia v hoteli dali na cestu, ho už veľmi tlačil. Aby si oddýchol, zložil ho pri ceste, posadil sa vedľa neho a začal sa obzerať. Keďže ako socialista veľa čítal aj o hvezdárstve, vedel sa orientovať aj medzi hviezdami. Nad sebou a pod sebou videl tisíce a milióny všelijakých známych i neznámych hviezd v rozličných farbách. Bolo vidieť i našu Zem vo veľkosti čerešňového jadra. Ako tak zamyslený sedí, odrazu sa mu za chrbtom ozve známy hlas:„Čo to máš, ty hriešna duša, v tom batohu, akiste svoje hriechy?!“ Kosák sa obzrel a videl, že je to farár i s tetkou.„Ah, braček, nie sú to nijaké hriechy. Keby si mal každý niesť svoje hriechy, nuž ty by si svoje sám neodvliekol.“„No, ja ti len to poviem, Kosák, že by som nechcel byť v tvojej koži, keď budeš stáť pred súdom božím,“ strašil ho farár. „Ale ako ten tvoj batoh dobre vonia, nemáš v ňom dačo na zahryznutie? Ja som veru hladný ako pes. Ak máš dačo na zjedenie, zmiluj sa nado mnou!“„Ale hej, veď som ťa ja aj na zemi dobre choval.“ Kosák vypakoval celý veniec klobás a bochník chleba. „Tu máte, jedzte! Vidím, že sotva na nohách stojíte od hladu!“ Netrvalo to ani za jeden otčenáš a už dvanásť klobás a trojkilový bochník zmizol. Takto obľahčený batôžtek vzal Kosák na palicu a farár s tetkou stúpali veselo za ním. Pán farár prišiel do veselej nálady a pustil sa do žartovania.„Daj sem ten batoh, ponesiem ho i ja kus, veď robiť je nie hanba.“„Kým si žil, hanbil si sa za prácu. Teraz, keď ťa nik nevidí, nehanbíš sa niesť batoh. To je ešte dosť pekné od teba. Prečo si za živa nebol takým poriadnym človekom?“ vraví Kosák. Ale tetka Sojka nechcela dopustiť, aby pán farár niesol batoh. Že sa to predsa nesvedčí na duchovnú osobu a chcela batoh niesť sama.„No nech len nesie on,“ rozhodol Kosák, „bola by mu hanba, taký mocný chlap a takej starej žene sa dať obsluhovať.“Farár s kyslou tvárou niesol batoh a odfukoval ako nákladný vlak. Teraz si po prvý raz zaslúžil poctivou prácou svoj chlebík.Tak vandrovali tieto tri duše cez ohromné svety od jednej planéty na druhú. Na jednej dostali dačo jesť, na druhej nie, ako kde. Pán farár, ktorý na Zemi študoval cestu do neba, stúpal ako vodca stále napred. Aj s batohom. Konečne prišli k nebeskej oblohe, ktorá bola krásne na belaso namaľovaná. Keďže hore po bránu bolo ešte desaťtisíc schodov, na prvom schodíku si sadli, aby si dačo zajedli. Nohy im viseli vo vesmíre a oni sa pozerali, ako vždy nové a nové duše nielen z našej Zeme, ale aj z iných planét, stúpajú k nebesám. Boli to len všelijaké divotvory! Ich podoby boli rozličné, podľa toho, aké životné podmienky sú na ktorej planéte. Jedny boli veľké ako stan, druhé ako potkan, tretie sa podobali papagájovi, štvrté opici a tak ďalej. Bolo medzi nimi mnoho i človeku podobných. Ich tváre boli v rozličných farbách. Jedna duša so šiestimi nohami ozlomkrky bežala oproti nim. Stará tetka sa jej tak zľakla, že sa neprestala prežehnávať. Sotvaže duša vyskočila na prvý schod, zhodila kopytami dolu do vesmíru batoh, ktorý zachytil jednu papuču z nohy tetky Sojky. A tak povstala nová planéta s jedným mesiacom. Pravdaže, naši hvezdári ju ešte nezbadali, lebo ani to slnko, okolo ktorého sa krúti, z našej Zeme nemožno vidieť.„No, poďme ďalej!“ povedal pán farár. Kosák si zavesil na krk veniec klobás, ktorý ešte zostal ležať na schodoch, a stúpal za nimi. Keď už prišli doprostriedka schodišťa, videli na pravom boku čiernu začadenú bránu s nadpisom: Peklo. Na stráži tam stál starý čert. Peklo bolo pod schodmi, skadiaľ sa vôňa človečej pečienky len tak tisla do nosa. Kosák sa zastavil a odobral sa od svojich spolucestovateľov: „Majte sa dobre! Mňa aj tak do neba nepustia, ja idem rovno do pekla.“ Sám v sebe si však myslel, že keby šiel s nimi, že by ho i tak prezradili, nuž radšej pôjde sám probovať šťastie neskoršie.Smelým krokom pristúpil k pekelnej bráne. Čert sa nazdal, že je to preoblečený kolega vyššieho rangu, zasalutoval a Kosák vstúpil do pekla. Chodil od kotla ku kotlu, ale nikto si ho ani nevšimol. Všade sa smažilo a pražilo ako vo vatikánskej kuchyni. Ako tak chodí po pekle, príde k veľkému kotlu, kde z vrelej tekutiny vykukávalo veľa hláv. Prizrel sa bližšie a poznal jedného súdruha. Kosák sa poobzeral, či ho nepočuje nijaký čert, a povedal: „Preboha, ako si sa ty sem dostal? Nazdával som sa, že ak je dajaký život po smrti, že aspoň tam bude spravodlivosť!“ Priateľ mu však odpovedal: „Horkýže je tu spravodlivosť. Tuto sa pozri: vedľa mňa s tou bradou, to je Jan Hus, ten vedľa neho je Giordano Bruno, tamto tá veľká škvarka je Savonarola, tu tento vľavo je Galilei, a takmer všetci sú vynikajúci ľudia, ktorí vykonali pre ľudstvo mnoho dobrého a za to ich cirkev poslala do pekla. Kedy-tedy nájdeš medzi nimi jedného ozajstného zbojníka. A ty, čo ty tu robíš v pekle? Či si človek, či si čert?“„Ja som Ján Kosák, socialista. Teba som za života dobre poznal, ty si Novák. Ja som sa sem len tak utiahol, ale teraz sa už ponáhľam von, kým ma spozorujú a hodia medzi vás. Bratia, nezúfajte, ručím vám za to, že tu dlho nebudete. Kosák preseká všetko. Za ten čas sa majte dobre!“Tu zasa smelo pristúpil k bráne a vystúpil von. Čert mu opäť s vidlami prezentíroval a on stúpal po schodíkoch do neba. Keď už bol od pekla vzdialený hodný kus, vzdychol si z hlbín srdca, že sa tak šťastlivo dostal z neho von. Teraz si lámal hlavu nad tým, ako sa dostane do neba. Či aj tam majú takých neopatrných strážcov?Stúpal pomaly vyššie a vyššie a rozmýšľal, ale nijaká dobrá myšlienka nemohla mu zísť na um.„V najhoršom prípade ma nepustia dnu, ale ja si to tam hore dobre obzriem, či sa nedá cez bránu pretiahnuť, keď bude svätý Peter spať.“Onedlho už videl ligotať sa veľkú zlatú nebeskú bránu, ktorá bola práve otvorená. Tisíce duší sa teraz tislo po schodíkoch. Prichodili z balkánskeho bojiska a z neznámej planéty, kde zúrila choroba podobná morovej rane. Svätý Peter mal toľko roboty, že ani nevedel, kde mu hlava stojí. Na ktorej duši videl zbožnú tvár, pátričky alebo dajaký náboženský odznak, toho ani nepreskúmal a pustil ho ďalej. Kosák to spozoroval a dôveroval tomu, že veľký veniec klobás, čo mal zavesený na krku, mu pomôže cez bránu. Keďže svätý Peter je už veľmi krátkozraký, tak sa to Kosákovi aj podarilo. Ale ešte nebol ani sto krokov od brány, keď tu vidí bežať za sebou veľkého psa. Ktosi tam upozornil svätého Petra na Kosákovo klamstvo a svätý Peter poslal za ním Cerbera. Kosák mu chytro hodil klobásku. To sa rozumie, že pes klobásu nenechá. Keď Cerberus Kosáka znovu doháňal, ten mu vždy hodil klobásku. Konečne sa Kosák dostal za potok, ktorým tiekla svätená voda. Tu sa Cerberus zastavil, lebo ďalej nemal právo ísť. Kosák bol zachránený! Hodil sa do trávy, lebo sa mu veľmi triasli nohy od strachu i od únavy a šomral si sám pre seba: „No, teraz som naozaj v nebi, teraz som presvedčený, že nebo jestvuje. A ja nešťastný človek som to nikdy neveril. No, pekne vyzerám! Musím sa tu všade meldovať pod falošným menom, aby ma nevyhodili von. A božechráň, stretnúť sa tak s naším farárom Dundalom alebo s tetkou Sojkou! Tí by mali obrovskú radosť, keby ma mohli dať vypratať do pekla.“Vstal a išiel krásnym parkom ďalej. Bol to nevýslovne nádherný pohľad. Kvety vo všetkých farbách a rozličnej veľkosti, niektoré boli i dvakrát väčšie ako najväčší kvet našej Zeme Victoria regia. Kosák sa nazdal, že mu ponad hlavu preletel aeroplán, ale bol to len veľký motýľ so zlatými krídlami, v ktorých sa leskli diamanty a rubíny také veľké ako husacie vajce. Na stromoch viselo najvzácnejšie ovocie. Kosák odtrhol hrušku, ktorá mala dobrých päť kíl, bola sladká ako sacharín, mäkká ako maslo a voňala ako fialky. Ako si tak s chuťou odhrýza z hrušky, padne mu zrak na veľkú tabuľu s nápisom, že to je ovocie len pre anjelov, biskupov, kardinálov a pápežov a že ostatným obyvateľom nebies sa tu trhať ovocie prísne zakazuje. „No toto, len čo som vstúpil do neba, už som sa dopustil hriechu,“ zašomral Kosák a strčil obhryzenú hrušku do vrecka. Na neďalekej jabloni videl stáť troch pekných anjeličkov, ktorí hádzali biskupom, sediacim pod stromom, jabĺčka do ich veľkých čapíc. Nemohol sa na to pozerať, triasol sa zlosťou a utekal ďalej. Prišiel k akémusi potôčiku, ktorým tieklo mlieko. Zlaté, cukrové a medovníkové mostíky viedli na druhú stranu. Kosák prešiel zlatým mostíkom a vošiel do záhrady, kde bolo mnoho ružových kríčkov, ktorých kvet bol zelený a lístie červené. Zlatým pieskom vysypaná cesta viedla k veľkému kiosku, v ktorom asi tisíc anjelov práve hralo pochod komediantov z Predanej nevesty od Smetanu. Okolo boli lavice asi pre milión poslucháčov. Lavice boli zväčša drevené, len na promenáde stáli zlaté a strieborné, udržované pre kňazov a pre najvyššiu spoločnosť. Kosák si sadol na drevenú lavicu, kde sedela chudobná duša v ošúchanom kabáte. A netrvalo dlho, dal sa s ňou do rozhovoru.„No, duša moja, ako vidím, ani v nebi nie je jedna duša ako druhá, aj tu sú páni a chudáci.“„Áno, braček, tak je. Máme tu dobré ovocie, koláče a cukrovinky, pečienky rozličného druhu, len treba jesť. Máme veľké bane na všelijaký syr, čokoládu a iné dobré veci, len to človeka bolí, že aj tu v nebi sú také veci, ktorých sa chudobná duša nesmie dotknúť. Máme síce jedenia do sýtosti, ale predsa nemáme to, čo majú páni.“„Ešte som len teraz prišiel, ale túto nespravodlivosť som už spozoroval. Musíme sa zorganizovať a robiť demonštrácie.“„Prepánaboha, nerozprávaj tak hriešne!“„Aký hriech? Keď protestujem proti nespravodlivosti, a pýtam si, čo mi patrí, je to hriech?“„Nerozprávaj tak hlasno, mohol by to počuť daktorý farár a donesieš nás obidvoch do nešťastia,“ šepkala duša.„No, hrom a peklo! Tak aj tu sú špicli? Ani tu niet slobody? To sa musím pozhovárať s pánom bohom!“„Pánboh? Ten už veru u nás nebol od nepamäti sveta,“ odvetila duša. Kosák sa od tejto duše, ktorá bývala v nebi už dlhší čas, dozvedel o nebi zaujímavé veci.Nebo je na povrchu obrovskej gule naplnenej éterom, v ktorom plávajú všetky hviezdy, celý svet. Celé nebo je rozdelené na milión ohromných ríš; každá ríša je zas rozdelená na milión provincií, veľkých ako povrch Zeme, každá provincia sa zas delí na tisíc okresov. Najväčšia časť povrchu tejto gule je však obklopená vodou, hlbokou asi pol druha metra. V nej sa ihrajú zlaté rybky a kúpu duše. Všade vidieť množstvo zlatých, strieborných, alumímiových a drevených člnkov. Podľa rangu má každý svoju loďku, aká mu prislúcha. Okresy a provincie sú oddelené prieplavmi. Jedna provincia patrí katolíkom, druhá protestantom, tretia židom, štvrtá pohanom a tak ďalej. Každé náboženstvo má svoje nebo, čiže svoju provinciu v nebi, svojho zástupcu a svoju nebeskú bránu. Naša Zem sama potrebuje asi tritisíc provincií, lebo je mnoho vierovyznaní. Ale je i taká planéta, čo má len jednu provinciu.Boh má svoj trón na oblakoch, ktoré sa vznášajú asi tridsať metrov nad hlavami duší. Okolo seba má celé regimenty anjelov a svätých radcov rozličného náboženstva a podobenstva, podľa toho, nad ktorou provinciou sa práve vznáša. Podľa týchto okolností aj on premieňa svoju podobu. Každý musí uznať, že pre jednu provinciu mu veľa času nezostáva. Jeho zástupca je teda takmer neobmedzeným pánom. Boh sám je neutrálny; stojí nad vierami a chce len dobré, pre nijaký hókus-pókus sa netrápi.„Povedz mi však,“ spytoval sa Kosák duše, „keď má každá viera svoju bránu do neba, ako je možné, že ja som videl utekať po schodoch dušu, ktorá mala šesť nôh a štyri ruky? Či to bol tiež katolík?“„Ale ba,“ odvetila duša, „to bol Sespedos, ktorý žil na planéte Pulurána; je na vyššom stupni kultúry ako človek, preto má šesť nôh a štyri ruky. Verí, že jesto boh, ale aj to vie, že nie je vševedúci. Sespedovia sú veľmi dokonalé tvory, preto nepoznajú nijakú vieru ani modlitbu, napriek tomu však aj oni majú v nebi svoju provinciu. Často sa stane, že sa daktorá duša pomýli a nenatrafí hneď na svoju bránu. Do nášho neba sa cudzí tak ľahko nedostane. Svätý Peter si na to dáva dobrý pozor a Cerberus má taký dobrý nos, že v okamihu zavonia každého neznaboha.“Kosák sa týmto slovám z chuti zasmial, ale nepovedal ani slova.Konečne sa duša spýtala, s kým má tú česť sa rozprávať. Kosák sa pomenoval Bohumilom Pobožným. Duša sa zasa predstavila ako Mária Kosáková, ktorá zomrela vari pred šesťdesiatimi rokmi v Okruhliciach.„Mária Kosáková z Okruhlíc?“ pýta sa prekvapený Kosák. „Veď ty si moja drahá stará matka. Ja som Ján Kosák, tvoj vnuk, do ktorého minulý mesiac udrel v kostole hrom.“ Vtom jej padol okolo krku a bozkal ju. Ona sa veľmi začervenala, lebo bola oveľa mladšia ako on. Veď zomrela tridsaťročná a on tridsaťšesťročný.„Ale, Janko, teraz mi ty povedz, ako si sa dostal do neba, veď si ty bol vykričaný za socialistu a ešte včera si bol v pekle? Ako si sa ty mohol stadiaľ vyslobodiť? Dnes som to čítala v nebeských novinách.“Kosák rozpovedal Márii celú historku podľa pravdy. Ona to pokladala za nemožné, aby sa socialista dostal do neba.„Ja som ešte nikdy nevidela socialistu a nazdala som sa, že každý má rohy a kopytá, lebo v našom časopise ich vždy tak opisujú.“Koncert sa skončil. Publikum a muzikanti sa brali domov. Kosák prenocoval u starej matky Márie, ktorá bývala — za obsluhu — so svojimi rodičmi a s dvoma dcérami v pivnici paloty jedného kardinála.Ráno zavčasu vstali a Máriin otec hneď vyholil Jankovu hlavu ako koleno. Pri holení fúzov mu i hodne do mäsa zarezal, takže náš Kosák mohol s fľajstrom na nose celkom smelo chodiť po nebi. Nik viac by ho nebol poznal.Kosákovi nebolo v nebi najhoršie: mal bývanie a jedál všade dosť. Ráno si nabral v potoku mlieka a zo stromu si vzal koláč, na obed pečenú bravčovinu alebo inú pečienku, na večeru syr, cukrovinky a tiež dačo od mäsa. Tu i tu si mohol dovoliť odtrhnúť aj dajakú hrušku. Na tretí deň sa v akomsi lesíku stretol s farárom Dundalom a tetkou Sojkou. Tí sa naňho celkom ľahostajne pozreli a išli ďalej. Kosák si už teraz bol istý, že ho ani čert nepozná.Všetko by bolo bývalo v poriadku, len tá nešťastná Kosákova povaha nemala pokoj. Ako mačka nikdy nenechá myši, tak ani on nemohol vidieť pánov, aby do nich nehrýzol. Kde bolo zakázané trhať ovocie, tam mu najlepšie chutilo, a keď si chcel sadnúť, tak si vyhľadal striebornú alebo zlatú lavicu. Keď ho dakto upozornil, že to nie je dovolené, vždy odpovedal:„Pred bohom sme všetci rovní,“ a sedel a jedol ďalej. Kňazi sa začali zlostiť — už i preto — že i druhé chudobné duše začali nasledovať Kosáka.„Toto ešte v nebi nebolo! Čo je to za všiváka?“ šomrali kňazi medzi sebou.Raz sedel Kosák zasa na zlatej lavici, keď prišli k nemu štyria farári a — mne nič, tebe nič — chytili ho za ruky a za nohy a ťahali zo záhrady von, takže kabát a košeľu mal na chrbte celú rozdriapanú. Keď ho pustili, Kosák vyskočil a najedovaný šmaril jedného tučného duchovného o pažiť, že len tak zadunelo. Potom ho lapil za vlasy a pretiahol ho cez mliečny potôčik. Druhému, ktorý prišiel svojmu kolegovi na pomoc, dal päsťou takú po nose, že mu hneď nabehol ako trúba. Tretí a štvrtý chytro utekali preč. Stá a stá proletárskych duší sa pozeralo na túto bitku a zo všetkých strán bolo počuť: „Dobre im urobil! To im už dávno bolo zapotreby. Veď sme my somári, že sa takto dáme odstrkovať!“Bol to ohromný, neslýchaný škandál. Kňazi sa v tejto osade ani na ulicu nemohli ukázať, všade za nimi vyhadzovali zhnité jablká. Všetky nebeské denníky a týždenníky boli plné správ o tejto udalosti.Predstavený obce hneď poslal po Kosáka desať mečmi ozbrojených anjelov, aby ho naskutku došikovali pred neho na obecný dom.Onedlho stál Kosák pred richtárom.„Ako sa voláš?“ pýta sa ho tento.„Volám sa Bohumil Pobožný.“„No, veľmi pobožný si ty nie, braček môj!“„Ani tvoji kolegovia, duša moja,“ odpovie Kosák.„Čože, duša moja? Kto je tvoja duša? Tak sa zhováraš s predstaveným?“„A kto je tvoj braček, hé? Ty zduteľ!“ kričí Kosák.„Ja, richtár, predstavený obce, ja som tebe zduteľ? No veď ja ti ukážem! Táto vec pôjde ďalej na okresný súd.“Anjeli hneď Kosáka zobrali a leteli s ním cez háje, krásne záhrady, mestá a dediny ďalej.„Mám teraz pekný výhľad,“ vravel ironicky Kosák.„Veru máš peknú perspektívu,“ odpovie jeden anjel s výsmechom.Netrvalo dlho, doleteli do hlavného mesta tohto okresu. Pred veľkolepým palácom sa spustili dolu a šikovali Kosáka dnu pred jeho jasnosť nebeského sudcu tretej triedy. Málokedy sa to stane v nebi, že dakoho postavia pred súd, lebo každá duša má čo jesť, peňazí tam nieto, tak niet príčiny na krádeže. Len urážka na cti sa sem-tam prihodí. Kosák vstúpil do súdnej siene, kde sedel sudca na striebornom tróne s veľkou zlatou čapicou na hlave, a slušne sa poklonil.„Ako sa voláš?“ spýtal sa Kosáka sudca.„Bohumil Pobožný,“ odpovedal tento.„Ako tu z aktov vidím, dopustil si sa strašného hriechu. Ty si sa opovážil posvätenú osobu ťahať za vlasy cez mláčku?“„Áno, prosím, cez mliečko. A to bolo tiež posvätené.“„Kde máš svoje papiere, svoje svedectvo?“„Nemám pri sebe nič,“ odvetil Kosák.„A kde si umrel?“„To už neviem, zabudol som.“Sudca rozkázal anjelom, aby delikventovi odobrali všetko, čo má pri sebe.Vytiahli mu z vrecka — okrem iného — tri čísla Robotníckych novín, brožúrku Karol Marx, jeho život a dielo a dve členské legitimácie.Keď si sudca prezrel tieto veci, obrátil svoj prísny pohľad na Kosáka a vravel: „Ako z týchto vecí vysvitá, ty si Kosák, ten pekelný Kosák, ktorého po celom šírom svete i pekle hľadajú. Takýto zločinec ešte nestál predo mnou,“ pokračoval sudca.Rozkázal anjelom, aby Kosáka zatvorili do vyšetrujúceho väzenia, do očistca. Anjeli ho hneď zapečatili do veľkej fľaše, na ktorú prilepili ceduľu. Na nej bolo napísané Kosákovo meno a zločin, ktorého sa dopustil. Túto fľašu vzali a pustili sa nadol do očistca, ktorý je medzi nebom a peklom. Je to ohromne veľký sklad, plný vysokých políc, na ktorých sú dušami naplnené fľaše — podobné Kosákovej.Po dokonalom preskúmaní aktov sudca nahliadol, že nie je splnomocnený súdiť Kosáka. Preto poslal Kosáka vo fľaši vzduchoexpresným vlakom do hlavného mesta provincie k sudcovi druhej triedy, ktorý mal už dve zlaté čapice. Tento dal Kosáka vo fľaši ihneď odfotografovať. Náš Janko sa len pozeral, čo sa to s ním robí. Čudné mu bolo, že tu už nebolo vidieť nijakého ducha podobného pozemskému človeku, okrem tých zopár anjelov a štyroch úradníkov. Sudca a celý ostatný personál mali tvár a telo ako žaby.Po vybavení rozličných ceremónií a formalít, ktorým Kosák nerozumel, vzalo šesť anjelov fľašu, vyleteli s ňou na strechu paloty a sadli do bleskového rýchlika.Leteli dlho a tak chytro, že Kosák ani nestihol počítať provincie, ktoré precestovali. Konečne dorazili do hlavného mesta ríše, kde sídli jeho svetlosť sudca prvej triedy s troma zlatými čapicami, Sespedos so šiestimi nohami a so štyrmi rukami. Podobne vyzerali aj tunajšie anjeliky.Najvyšší ríšsky sudca sa pozrel do aktov a videl, že ani on nie je kompetentný súdiť v takomto hroznom prípade. Išlo tu o dušu, ktorá má byť vyhodená z neba a zvrhnutá do pekla. Umyl si svoje štyri ruky a poslal Kosáka blesko-tresko-hromovlakom pred boží súd. Taký hrozný trest mohol naňho uvaliť len boh.Konečne stál Kosák pred božím súdom a bol rád, že sa dostal z fľaše zasa na slobodu.Vysoko nad sebou v oblakoch zbadal boha v neurčitej podobe sedieť na tróne. Oblačné schody viedli hore k jeho trónu.„Kosák nech príde sem ku mne,“ ozval sa zhora hlas v nebeskej reči.No, teraz videl a veril. Stúpal hore, predstúpil pred boha a vravel po slovensky: „Tu som, bože, odpusť mi, ak som sa dopustil zlého.“ Hlboko sa poklonil a postúpil jedným krokom dopredu.Boh však odpovedal v nebeskom jazyku: „Hovor po nebesky, nežiadaj odo mňa, aby som rozprával miliónmi rozličných jazykov. Bolo by mi škoda času zaoberať sa takými maličkosťami. Vieš po nebesky?“„Áno, panebože, už som sa, odkedy som v nebi, za ten čas naučil,“ odpovedal Kosák.„Kde si sa narodil?“„V Okruhliciach, kde som aj umrel.“„Na ktorej planéte sa to nachodí?“„Na Zemi pri slnci číslo 7822459.“Boh: „Ako z aktov vidím, bol si už na Zemi jeden z tých najhorších živočíchov, bol si socialistom a to je toľko — ako mi to moji radcovia vysvetlili — krvilačný zbojník, lotor, neznaboh. Také duše do neba prístup nemajú a ja by som rád vedel, ako si sa ty sem dostal.“Kosák: „Bože spravodlivý, áno, priznávam sa, že som bol socialista a to znamená toľko, že som bojovník za spravodlivosť, slobodu a pravdu. Za to ma prenasledovali za živa i po smrti tak dlho, až ma postavili pred tvoj najvyšší súd. Pravda je, že som sa do neba dostal nerovnou cestou, ale práve to je tá smutná vec! Mám právo na nebo a keď si ty len kúštik spravodlivý, tak ma tu musíš nechať. Za to, že som v teba neveril, ma chceš zatratiť? To je nie nijaký hriech, tým som ani tebe ani ľuďom neuškodil. Teraz ťa vidím a viem, že si tu a mám z toho radosť. Ale keď človek vidí tú veľkú nespravodlivosť, aká na zemi a aj tu v nebi panuje, ľahko prinesie človeka do rozpakov, že keby si sa ty na to pozeral, tak by to nemohlo byť.“Boh: „Ty vravíš, že je tu nespravodlivosť? Ako som však počul, ty si sa tu veľmi nepekne správal. Jednému nebeskému občanovi si päsťou udrel do tváre a druhého si ťahal za vlasy cez potok. Akým právom si sa mohol dopustiť takej surovosti?“Kosák: „Počul som, že v nebi je jedna duša ako druhá, že tu niet nijakých rozdielov; tak som si v parku sadol na zlatú lavicu a nie na drevenú, ako mi to predpisovali. Za to ma však štyria kňazi, tvoji sluhovia, napadli a povláčili po blate. Keď som sa vyslobodil z ich pazúrov, potom som, pravda, mlátil do nich päsťou. Pane, čo by si ty v takom prípade robil?“Boh: „No, veď ja tú vec vyšetrím — podľa toho dostaneš, čo ti patrí!“Kosák: „Tak je v poriadku. Ja ani viacej nežiadam, len to, čo si zaslúžim.“Boh: „V ktorej časti neba si teraz býval?“Kosák: „V katolíckej. Ríša 357723, provincia 124005, okres 722, v kolónii Pater noster.“Boh: „Pater noster? Čo to znamená? Čo je to za meno?“Kosák: „Hádam len vieš, čo to znamená? Otče náš…“Boh vzal pred seba velikánsku mapu a našiel ríšu. Tu Kosák zacítil, že sa oblaky s božím trónom i s ním pohybujú. O päť minút bolo dolu vidieť veľký palác, ktorý bol Kosákovi už známy.„Ako dávno je to, čo som nebol v tejto ríši?“ spýtal sa boh jedného ducha, ktorý mu práve predložil mapu tejto ríše.„Je to už vyše pätnásť nebeských rokov,“ odpovedal duch.„No, to je dosť dlho,“ pomyslel si Kosák, lebo vedel, že jeden nebeský rok trvá — podľa pozemského času — deväť rokov, štyridsaťosem dní a sedemnásť minút.Krajina s palácom zmizla a Kosák zasa zacítil pohyb. Netrvalo ani päť minút a tu vidí Kosák pod sebou ten nešťastný park, v ktorom sa prihodil škandál. Boh vzal na seba podobu človeka našej Zeme hneď, ako sa anjeli a svätí tejto ríše objavili okolo neho.Keďže už uplynulo 431 nebeských rokov, čo bol boh posledný raz v tejto provincii, tak sa duše z celého okresu ponáhľali do Pater nostra, aby mohli vidieť božskú tvár. Paternosterčania od tejto neobyčajnej návštevy potratili hlavy natoľko, že kým sa spamätali, občania zo susednej obce Lumen mundi boli už tu so zástavami. Anjeli začali trúbiť a svätí spievať; aj dolu stojace publikum sa pustilo do veľkého spevu.„Ticho! Načo je ten veľký hluk?“ vravel boh rozhnevane. „Richtár a svedkovia nech prídu sem!“Richtár, ktorý už čakal dolu pri schodoch s čiapkou pod pazuchou, ponáhľal sa hore a za ním bežali tí štyria kňazi, čo stiahli Kosáka z lavice. Tetka Sojka a farár Dundala sa tiež poberali hore, lebo veľa vedeli o Kosákovi, aký planý život viedol na Zemi.Keď prišli hore, všetci sa hodili na kolená, len Kosák zostal stáť.Boh sa pozrel na celú spoločnosť a spýtal sa:„Kde sú tí dvaja, ktorých tento človek zbil?“Farári, čo s Kosákom tak zle pochodili, vstali a hlásili sa:„To sme my dvaja. Všemohúci a vševedúci kráľ neba a zeme, ktorý dobré odplácaš a zlé tresceš…“„Dosť už tých lamentácií! Odpovedajte len na to, čo sa vás pýtam. Aj vy ostatní, vstaňte! Nesluší sa povaľovať sa v mojej prítomnosti,“ vravel pánboh v nebeskom jazyku. Farár Dundala a tetka Sojka nerozumeli síce ani slova, ale keď videli, že iní vstávajú, vstali aj oni.Teraz sa boh obrátil ku Kosákovi a hovoril prísnym hlasom:„Kosák, ty si obžalovaný, že si bez akejkoľvek príčiny prepadol a zbil týchto dvoch nebeských občanov, a to tak surovo ako divá zver, ako sa to ešte nikdy nestalo. Čo môžeš povedať na svoju obranu?“Kosák rozpovedal celú vec tak, ako sa stala a smutným hlasom povedal: „Pozri sa, panebože, ako mám na chrbte kabát, košeľu, ba i svoju kožku donivočenú!“„Teraz rozprávajte vy dvaja, ako sa tá vec stala,“ rozkázal boh.„Všetko bolo tak, ako hovoril Kosák, nič nezatajil,“ odpovedali farári.„Potom však vec stojí inakšie. Som prinútený prísne potrestať vás štyroch za to, že ste sa povyšovali nad svojich spoluobčanov, že ste obmedzovali ich slobodu a že ste boli takí hnusne sebeckí.“Boh ihneď vydal rozkaz, aby týchto štyroch naskutku uvrhli do pekla. Paternosterského richtára tiež poslal za nimi preto, že vec falošne opísal. Ďalej rozkázal, aby povolali pred jeho súd sudcov vyšších inštancií.„A čože chcete vy dve, či dvaja — či ste chlapi, či ste ženy?“ spýtal sa boh Dundalu a Sojky.„Panebože, my ešte nerozumieme po nebesky, my sme Slováci, ale ja viem i po maďarsky a po latinsky,“ vravel farár v latinskej reči.„Ten človek mi nerozumie a ja jemu tiež nie. Čo vlastne chce tá duša?“ spýtal sa boh Kosáka.„Pánboh sa pýtal, čo tu chcete?“ obrátil sa Kosák k Dundalovi.„My sme prišli pred boží trón ako svedkovia, že teba poznáme, že si bol na zemi — že si bol — že si bol na zemi — ne… neznabohom,“ vykotkodákal zo seba farár.„Panebože, títo dvaja ma prišli obžalovať, že som bol na zemi neznaboh, čo je i pravda,“ preložil Kosák.„Povedz im, že ich do toho nič, že to je záležitosť, ktorá sa týka len nás dvoch, a tá že je už v poriadku,“ odmietol pánboh.Keď to povedal Kosák Dundalovi, ten zostal ako oparený.„Anjeli!“ zavolal pánboh. Hneď priletelo sto anjelov. „Spýtajte sa týchto dvoch ľudí, čo bol Kosák na Zemi za človeka. Či si svoj chlieb vyhľadával statočnou prácou, či neokrádal a neutláčal svojich spolublížnych, či nebol tyran alebo zbojník, či si ctil svojich rodičov alebo či robil dajaké neprávosti.“Jeden anjel — Slovák zo Svätého Mikuláša — sa ich všetko povypytoval a potom hlásil bohu, že Kosák nič takého neurobil.„Tak nech sa mi títo dvaja pakujú z očí!“ povedal boh. Anjeli postrčili farára a tetku Stojku zo schodov.„Kosák, ty sa mi páčiš,“ vravel boh ďalej, „tvoj charakter je rovný, čistý, pevný — máš cit pre spravodlivosť. Oddnes budeš sudcom a dozorcom nad týmto okresom.“Kosák sa poklonil a hovoril:„Prijímam toto čestné miesto a chcem podľa svojho rozumu zaviesť čo najlepší poriadok.“Medzitým už i tí traja sudcovia stúpali hore pred boží trón. Každý bol vyobliekaný v plnej paráde. Keď prišli pred boha, všetci traja sa hodili na kolená. Boh im kázal vstať a ich prepych karhal nasledujúcimi slovami:„Pekne vyzeráte! Samé zlato, samé šnúry. Ty s tými troma zlatými čapicami si azda ríšsky sudca a dozorca? Čím viac na hlave, tým menej v hlave. Pozrite sa na mňa! Ja by som musel mať aspoň tisíc zlatých a diamantových čapíc na hlave. Ty s tou jednou zlatou čapicou, oddnes si nie okresný dozorca, tvoje miesto zaujal Kosák. To je trest za to, že si taký sprostý, že sa v tvojom okrese zahniezdil taký neporiadok, že tu došlo až k bitke. Ako si mohol trpieť nadpráva menšiny obyvateľov? Ja nedovolím, aby mali jednotlivci väčšie práva ako druhí, osobitné lavice, záhrady, člnky a paláce len pre seba.“„Tak je to v celej provincii, nielen v mojom okrese,“ vyhovárala sa čapica s jedným rohom.„Tak je to v celej ríši,“ volala dvojnásobná čapica.„Tak to bude hádam všade,“ smutne sa pridala trojnásobná čapica.„Keď sa vec má takto, teda odstúpite zo svojich miest všetci traja! Nie ste hodní a schopní zastávať čestné úrady. Kosák, ty si oddnes ríšsky sudca a dozorca. Celú ríšu plne odovzdávam do tvojej moci. Čokoľvek budeš robiť, bude mať takú platnosť, ako by som to robil sám. Tu ti odovzdávam žezlo, v ktorom spočíva zázračná moc. Keď sa ním dakoho dotkneš, stane sa s ním to, čo si budeš žiadať. Pozri tamto ten palác, tam budeš sídliť. — A vy traja blázni pakujte sa mi z očí!“ skríkol boh na troch bývalých sudcov a obrátil sa zas ku Kosákovi. Kosák sa poklonil a vravel:„Pousilujem sa byť tvojím verným pomocníkom a dobrým bratom všetkých nebeských občanov.“Boh pokračoval vo svojej reči ďalej:„Dlho som sa tu zdržal. Mám milión takýchto ríš, tak mám zapotreby gazdovať s každou chvíľkou. Táto ríša je len miliónkrát väčšia ako povrch vašej Zeme. Teraz si vymenuj nových provinciálnych dozorcov a rozkáž im, aby si aj oni vymenovali svojich okresných dozorcov. Rob si, čo chceš a ako chceš, len nech je poriadok a spravodlivosť. No čo, Kosák, teraz už azda len budeš spokojný!?“„Už len to mi povedz, čo budem robiť s tými, čo na zemi vraždili, viedli vojny, utláčali a vykorisťovali tisíce ľudí a teraz sedia v nebi; a čo s tými spravodlivými, ktorí pracovali pre ľudstvo, a preto boli prenasledovaní až na dno pekla?“Kosák mu rozprával o Janovi Husovi, Darwinovi, Giordanovi Brunovi a o iných vynikajúcich mužoch, ktorých videl v pekle. A začal ukazovať na jednotlivých nebeských občanov, o ktorých mu bolo známe, že na zemi boli surovcami a tyranmi.Pánboh si to nemohol vysvetliť, ako sa mohli stať takéto veci.„Pošli lotrov z neba do pekla a dobrých vezmi z pekla do neba, urob poriadok, ja už nemám čas,“ hovoril pánboh a chcel sa poberať ďalej. Kosák ho však zadržal slovami:„Peklo sa mi nepáči. Je to nespravodlivé, aby jeden tvor bol mučený nekonečné časy, hoci by to bol býval aj ten najväčší lotor. Tak hrozne trestať nechcem, to je nespravodlivé po prvé i preto, lebo oni sami nie sú na vine, že boli lotrami.“„Máš pravdu. Peklo som stvoril v hneve na žiadosť prvých anjelov. Sám uznávam, že je to nespravodlivosť. Rob si s ním, čo chceš,“ povedal pánboh a zmizol.Kosák stál pred svojím palácom. Anjeli sa vznášali nad dušami a oznamovali vymenovanie nového ríšskeho dozorcu Kosáka. Hlas anjelských trúb a spev duší sa rozliehal po celom Pater nostri. Zo všetkých strán sa hrnuli deputácie, aby zložili svoju poklonu pred novým správcom a dozorcom ríše. Farár Dundala a tetka Sojka sa pretisli cez celý zástup ku Kosákovi, hodili sa na kolená a zúfalým hlasom sa dali prosiť o milosť.„Ale, choďte len zbohom, nerobte mi hanbu, veď sa vám nič nestane, nebojte sa!“ bránil sa Kosák a utekal do paloty. O chvíľočku sa objavil na balkóne a povedal nasledujúcu reč:„Súdruhovia, oznamujem vám, že celá moc nad ríšou sa nachádza v mojich rukách a že Pater noster sa stal okresnou, provinciálnou aj ríšskou rezidenciou. Oznamujem vám, že zvíťazila nie osoba, ale myšlienka, lebo čo sa mňa týka, ja z toho nemám nijaký osoh. Nebudem ani o mak žiť inakšie ako vy. Všetky daromné parády, herce-ferce a firce-francle, zlaté čapice a podobné opice nebudem u seba trpieť, preto prosím, aby ste oslavovali nie moju osobu, ale radšej slávte dnešný deň ako deň víťazstva slobody, bratstva, spravodlivosti a rovnosti. Vzal som si ohromne veľkú zodpovednosť a úlohu na seba, ktorú len tak budem môcť uskutočniť, keď každý nebeský občan vykoná to, čo môže vykonať pre spoločné šťastie a pre našu blaženosť. Vždy som bol nepriateľom neobmedzeného panovania, a preto nechcem panovať na spôsob svojich predchodcov. Chcem čo možno najdokonalejšiu ústavu pre celú ríšu, preto sa hneď musím chytiť do práce a hľadať dobrých spolupracovníkov. A ja ich nájdem, aj keby boli hoci na dne pekla.“S tým sa Kosák obrátil a stúpal do velikánskej siene, kde už stálo tisíc anjelov a čakalo na rozkazy nového ríšskeho dozorcu.Kým vonku nechcelo prestať ustavičné volanie na slávu, Kosák dal zavolať komandanta anjelov k sebe, aby mu oznámil potrebné úpravy. Netrvalo ani desať minút, už bolo vidieť anjelov ako sa rozletujú na všetky strany ako včely z kláta. Na druhý deň už bola novina v Nebeskom hlásniku, že všetky brány tejto nebeskej ríše sú otvorené a nik pri nich nestojí na stráži. Svätého Petra a jeho kolegov poslali na odpočinok a tak každá duša mohla prechádzať, cez ktorú bránu sa jej páčilo.Za ten čas, čo nebeskí občania čítali túto zaujímavú novinku, Kosák nezaháľal; bol v pekle a robil tam poriadky.Najsamprv rozkázal čertom vytiahnuť z kotlov všetky duše a doniesť ich k nemu. Čerti sa tomu protivili a chceli aj Kosáka strčiť do kotla, ale keď zbadali, že je nedotknuteľný a keď sa žezlom dotkol asi dvadsiatich a nechal ich naveky zmiznúť, zľakli sa a vyberali pečené a varené dušičky z ohňa a kládli ich pred Kosáka, ktorý ich hneď uzdravoval. Bolo tu hrozne veľa duší na reparovanie a išlo mu to takýmto spôsobom pomaly. Rozkázal teda čertom, aby kládli tie úbohé tvory do dlhých radov, nad ktorými potom sám Kosák lietal rýchlosťou telegrafu a ťahal po nich svoj zázračný prút. Neprehľadné rady duší — pri zvukoch Marseillaisy — tiahli z pekla do neba. Za jediný nebeský deň bol Kosák hotový s reparáciou. Bola to veľká radosť, že sa predsa dožili spravodlivosti.Teraz sa Kosák obrátil k čertom a rozkázal im, aby sa teraz oni postavili do radu. Kosák obrátil prút a dotkol sa ním radu čertov. Ten navždy zmizol. Teraz sa však tí ostatní nechceli postaviť do radu, začali prosiť a plakať, že oni za to nemôžu, že sú čerti a že museli tak dlho vykonávať takú hnusnú robotu. Tu priletel aj starý Lucifer a vravel: „Vieš, prečo som sa stal čertom? Zato, že som všetko kritizoval a s ničím som nebol spokojný tak ako ty. Keby si ty bol žil v mojich časoch, bol by si ty dnes na mojom mieste. A teraz vidíš, aký je medzi nami rozdiel. To je spravodlivosť? Nech čert vezme aj takú pravdu!“Kosák sa tomu musel zasmiať a nahliadol, že ani čerti za to nemôžu, že okolnosti uvalili na nich taký smutný osud.„No, dobre,“ vravel, „nechám vás ďalej žiť, aj do neba vás vezmem, len mi najsamprv vypracte z pekla všetko dočista! Všetky kotly, kliešte, misky, oheň von! Tu zostane len čistá, pozametaná pivnica.“ Čerti sa hneď chytili do práce a všetky hnusné kotly hádzali medzi planéty. Aj na Zem spadol jeden takýto ohromný kotol v podobe meteoru. Sedliaci to videli, zbehli sa okolo a híkali: „Aha, aká veľká hrča spadla z neba!“Keď bolo peklo čisté, vymetené a aj metly už lietali medzi hviezdami ako kométy, postavil sa Kosák k nebeskej bráne a nechal len toľko otvoru, aby sa ním mohol pretiahnuť len jeden čert; potom držal zázračné žezlo pred otvorom a kázal čertom ísť dnu. Ako sa každý čert dotkol prútika, premenil sa na obyčajnú dušu. Tak išli čerti s radosťou do neba. Teraz sa pustil Kosák do organizovania, lebo už mal v nebi dosť múdrych ľudí.Celú ríšu rozdelil na desať podríš, na čelo každej podríše postavil za predsedu jedného chýrneho socialistu. Každý predseda rozdelil svoju podríšu na desať kruhov, každý kruh na desať sfér, každú sféru na desať provincií. Jedna provincia obsahovala sto kantónov a tisíc okresov. Každý predseda podríše vymenoval desať sebe podriadených predsedov a tak šlo toto vymenúvanie až po okresného predsedu. Všetci títo predsedovia boli spojení telegraficky, telefonicky a opticky a samosebou sa rozumie, že bez drôtového vedenia. Keď Kosák vydal dajaký rozkaz, o pol hodiny ho vedel každý richtár na dedine. Kosák zničil všetky privilégiá a všetky rozdiely medzi dušou a dušou. Čo sa v nebi nachodilo, to bolo pre každého. Nik nebol väčší pán ako druhý. O pár dní bol v Kosákovej ríši taký poriadok, že bola radosť pozrieť na to. Každý sa správal slušne. Aj z predošlých čertov sa stali ešte poriadnejší nebeskí občania, ako boli dosiaľ kňazi. Tomu sa Kosák tak tešil, že dal všetkým dušiam krídla a tak sa aj všetci čerti stali anjelmi.Sám Kosák žil tak jednoducho ako každá druhá duša. Objavil sa hneď tu, hneď tam medzi ľuďmi bez toho, žeby ho bol dakto spoznal. Raz, keď sa prechádzal v parku, stretol sa s dvoma anjelmi. Bola to tetka Sojka a farár Dundala. Podal im ruku a pustil sa s nimi do reči. Pán farár a tetka mu nasilu chceli bozkať ruku. Kosák sa bránil a dvíhal ruky nad hlavu. „Nechajte len, nechajte, ja som nie pán farár!“ Oni však boli veľmi šťastní, že sa s nimi zapodieva taký veľký pán. Sadli si na drevenú lavicu a dali sa do rozhovoru:„Prosím ponížene vašu najjasnejšiu božskú svetlosť, ale čo je pravda, je pravda, teraz to vyzerá v nebi oveľa krajšie ako, predtým,“ vychvaľoval pán farár.„Ale už zasa začínaš pätolízaním. Vždy som ti vravel, že ja som ten starý Kosák, čo som bol aj predtým. Či sa nazdáš, že som taký sprosták, čo má radosť z titulov ako istý druh ľudí na zemi? Povedz len „ty, Kosák“, ako ja tebe poviem „ty, Dundala“. Keď prídeš ku mne pred súd, potom povieš: „Ty, ríšsky predseda“, ale teraz, keď nie som v úrade, som len toľko ako ty.“Táto jednoduchosť sa Dundalovi a tetke Sojke veľmi páčila. Pán farár sa priznal, že veru to bol hnus, ako to na Zemi vyzeralo a že ho do smrti bude mrzieť, že socialistom tak ubližoval.Aby Kosák svoje dielo doplnil, zaviedol všeobecné tajné volebné právo pre oboje pohlavie a nechal, aby si všetkých úradníkov, od richtára až po ríšskeho predsedu, zvolili nebeskí občania podľa svojej vôle. A čo sa stalo? Duše všade jednohlasne zvolili tých istých úradníkov, ktorí i pod Kosákom úradovali. Občania jednohlasne znovu vyvolili aj Kosáka. Teraz už bol nielen z milosti božej, ale aj z milosti občanov ríšskym predsedom. Dokázal teda, že dačo rozumie a že si ho spoluobčania ctia a milujú.Keď sa to pánu bohu dostalo do uší, zavolal Kosáka k sebe na výsluch, podal mu ruku a hovoril:„Gratulujem ti k takému úspechu. Ty si to už skoro ďalej priviedol ako ja — lebo ja vládnem absolútne. No ale teraz si už hádam len spokojný?“Kosák: „Spokojný ako spokojný. Ako to človek vezme.“Boh: „No azda ti ešte dačo chýba?“Kosák: „Chýba mi ešte to, že nemám nijaký vplyv na Zem. Tu v nebi by už bol poriadok, tu už nemám čo robiť, ale na Zemi, tam by bolo ešte veľa roboty.“Boh: „Ale, daj pokoj! Ako si to tam zariadia, tak budú mať. Ktožeby sa o takú maličkosť trápil. Tá tvoja zemeguľôčka za to nestojí, aby sme sa my dvaja o nej rozprávali. Keď si cestoval do neba, videl si nespočetné milióny svetov, a čože je vaša Zem oproti tomu?“Kosák: „Ale predsa mi aspoň povedz, prečo si mi tak zavčasu odobral zemský život?“Boh: „No, to je dobré! Ešte povieš, že som ťa zabil? Čo si to o mne myslíš?“Kosák: „A či si neudrel do mňa hromom? A k tomu ešte v tvojom stánku.“Boh: „Ale choď, nedaj sa vysmiať! Veď som ja s tebou nikdy nič nemal. Ani som o tebe nevedel, kde si a čo si.“Kosák: „Ale teraz mi len povedz, skade si ty prišiel. Kňazi rozprávajú, že si vždy bol. Predsa všetko musí mať nejaký začiatok a taká dokonalá bytosť, ako si ty, o to väčšmi.“Boh: „Skadiaľ som prišiel? To ti sám nemôžem povedať, lebo sám neviem. Len toľko ti poviem, že som príroda, to jest hmota vo večnom pohybe. Hmota bola vždy, je a bude naveky. Všetka hmota dovedna je svet. Teda ja som svet.“Kosák: „Tak som si to aj ja vždy predstavoval. Ale prečo stojíš predo mnou v podobe človeka?“Boh: „Pred Sespedom stojím v podobe Sespeda. Čo kto chce, to vidí. To závisí od fantázie živočíchov.“Kosák: „Veď ja ťa už ani nevidím — vidím len svet!“Boh: „No teraz čisto vidíš, to som naozaj ja.“Kosák: „A kde je nebo?“Boh: „To bolo len v tvojej fantázii, úbohý človeče.“*Kosák sa prebral, otvoril oči. Pri ňom na posteli sedela jeho verná manželka a dávala mu studený obklad na hlavu.„To si ty, Anička moja?“„Ja, Janko môj,“ odpovie ona. „Chvalabohu, už bude dobre, si zachránený, ale farár a tetka Sojka majú dnes pohreb.“

ChlumeckyEnspenger_Janko-Kosak-v-nebi.html.txt

Novoročná[1][2]Leží dieťatko — leží na slamev jasličkách — púček ružový,mať v slzách nad ním rukama láme,hľadiac v ten hmlistý rok nový.„Ach, ktože, ktože, kto mne spomôže?Pod strechou bieda, v svete boj;bratia ďaleko — Pán Boh vysoko:čo bude z teba, anjel môj?!“Pozri len, pozri, mať utrápená,nevidíš hviezdu nad sebou?Hviezda tá znamä tvojho spasenia;neboj sa, matko: Boh s tebou!Netráp sa, netráp o dieťa svoje,nech prídu, aké chcú časy:nesmrtnosť svieti z tých očí dvoje,Herod svetlo to nezhasí!Zotri tie slzy, mať pekná, z tvári:hmlistá presvitá obloha,a bárs neprídu troch kráľov dary,príde dar iste od Boha.Príde dar veľký, príde deň slávy —deň slobody i pokoja,a bárs aj východ bude krvavý:žije pestún — junač tvoja!Do Betlehema, mlaď, už sa zorí,kol dietka Slávy sem sa v rad!Rozviň ponad ním svoje prápory —z prsú mocný postav mu hrad!R. 1861[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Štiavnici 1861. Odtlačená v Dobšinského Sokole II, 1861, str. 10, 5. januára. V oboch rukop. Sobraných spevoch upravená, ako je v Spevoch. V Sokole namiesto ostatnej slohy („Do Betlehema… atď.) je:Tá junač tvoja, tá junač mladá,keď sa zlé životy rozohnia,na srdce vrelô tvoje dieťa dáa vynese na úslnia.Napred za hviezdou k dieťaťu slávy,napred, napred, junač moja!Rozviň ponad ním svoje zástavy —spievaj mu pieseň Záboja!

Botto_Novorocna.html.txt

O dcére kráľa vodníkaBociani rozprávajú svojim mladým veľmi mnoho rozprávok; všetky sa odohrávajú v barinách a v rašelinisku; sú obyčajne také, aby ich deti v svojom veku pochopily. Najmenšie mláďatá sú potešené, keď sa im povie: „Klip, klap, klapityklap!“ To sa im zdá skvostné; avšak starší požadujú predsa už poviedky hlbšieho obsahu alebo chcú zvedeť niečo z rodinnej kroniky. Z dvoch najstarších a najdlhších pohádok, ktoré sa v rodine bocianov udržaly, poznáme všetci tú o Mojžišovi, ktorý bol svojou matkou vysadený na vodu, tam ho našla dcéra kráľovská, vzorne ho vychovala, tak že sa stal znamenitým mužom, ktorého hrob nám nie je známy. To je o ňom všeobecne známe.Druhá nie je ešte tak známa, snáď preto, že sa odohráva v tuzemsku. Táto poviedka sa dochovala od tisícročí s jednej bocianej rodiny na druhú, každá ju rozprávala vždy lepšie a lepšie, a my ju teraz rozprávame zo všetkých najlepšie.Prvý pár bocianov, ktorý ju rozprával a tiež v nej má dôležitú úlohu, mal svoje letné sídlo na kamennom dome v Jutsku. Ešte dnes je tam veľké rašelinisko, ako sa môžete presvedčiť zo zemepisu. Tam stojí, že vraj driev tam bývalo morské dno, ktoré sa však dvihlo. Prestiera sa na niekoľko míľ, obklopené vlhkými lúkami a neistými barinami, z ktorých vyrastá len niekoľko kriakov a menších stromov. Skoro neprestajne sa tam vznáša hustá hmla a pred nedávnom sa tam objavili i vlci. Zasluhovalo opravdu názvu „divá barina“ a ľahko je si možné predstaviť, ako pred tisícimi rokami bola bez chodníčkov a prechodov, plná močiarov a jazier. V jednotlivostiach tam síce bývalo všetko, ako dnes: trstina v tejže výške, s týmže dlhým listím a hnedofialovými kvetmi, ktoré má až doteraz; breza mala bielu kôru a svetlé, voľne svislé listie ako teraz a živé bytnosti, ktoré sem zablúdily — — — hej, mucha mala svoje flórové šaty, tohože strihu, ako teraz, telesné barvy bocianove boly biela s čiernou a červenými punčochami, ale ľudia, tí mali vtedy iné módy kabátov, než teraz. Avšak ktokoľvek z nich, nech robotník, nech slobodný lovec, do barín sa odvážil, tomu sa vtedy pred tisícmi rokami vodilo práve tak, ako teraz, prišli, zapadli a prepadli sa dolu k Vodníkovi, lebo tak sa volal kráľ barín, ktorý tam dolu vo veľkej ríši rašelinnej vládnul. Mohol byť nazvaný i kráľom z rašeliniska, ale myslíme, že je najlepšie, keď ho budeme volať Vodník; tak ho volali i bociani. O jeho vláde vedelo sa veľmi málo, ale to je snáď práve dobre.Na blízku rašeliniska, bezprostredne pri zálive, stal rečený kamenný dom s murovanými a klenutými sklepeniami, s vežou a troma poschodiami. Ale na streche vystaval si bocian hniezdo, bocianica tam sedela na vajciach a bola si istá, že ich šťastne vysedí a vyliahne.Raz večer zdržal sa bocian trochu dlhšie z domu a keď sa vrátil, vyzeral veľmi rozčuleno a ako by sa náhlil.„Musím ti riecť niečo strašlivého,“ povedal svojej žene.„Ušetri ma tým!“ povedala, „pamätaj, že sedím na vajciach. Mohla by som sa naľakať a to by mohlo mať zlé následky!“„Dozvedeť sa to musíš!“ povedal bocian. „Vieš, kto sem prišiel? Dcéra nášho egyptského hospodára! Až tak ďaleko sem prišla a je tam!“„Ona, z rodu rusaliek! Tak predsa rozprávaj! Veď vieš, že v dobe, kedy sedím na vajciach, nie je mi prospešné tak dlhé čakanie!“„Vidíš, matka, verila predsa len tomu, čo riekol lekár, ako si mi to ty sama rozprávala. Uverila, že kvet z bariny tu hore by jej chorému otcovi mohol pomôcť; a preto priletela sem v svojom perovom šate a s ňou obidve druhé operené princezny, ktoré každoročne sú nútené sem hore sa vydať, okúpať sa a tu omladnúť! Prišla a je tam!“„Rozprávaš s toľkými okolkami!“ povedala bocianová, „že by vajcia pri tom ochladnúť mohly! Nie je mi predsa prospešné, aby si ma tak napínal na škripec!“„Dával som dobrý pozor,“ povedal starý bocian, „a keď som dnes večer šiel do šašiny, kde ma bahno unesie, prišly zrazu tri labuti. V ich lete, v povahe ich krídel bolo čosi, čo mi vravelo: maj dobrý pozor, toto to nie sú labuti, to sú len labutie svršky! Ty to, matka, predsa tiež citom rozpoznáš, práve tak, ako ja. Vieš, v čom väzí to pravé?“„No hej,“ odpovedala, „ale konečne už rozprávaj o princezne, mám už toho dosť, počúvať vždy len čosi o labutích svrškoch!“„Uprostred rašeliniska, ako snáď vieš, je akési jazero,“ pokračoval bocian. „Keď sa trochu vystreš, uvidíš ho aspoň kúsok. Tam ležal až u trstiny a bahna jalšový kmeň. Tam sa usadily tri labuti, zatrepotaly krídlami a porozhliadly sa. Jedna z nich shodila labutie rúcho a tu som v nej poznal princeznu nášho domu v Egypte. Sedela tu, ničím iným nezakrytá, než svojím dlhým, čiernym vlasom. Počul som, ako obe ostatné prosila, aby daly pozor na jej labutie rúcho, až sa ponorí do vody, utrhnúť kvet, ktorý sa domnievala videť. Tie prikývly, vztýčily sa, dvihly jej labutí šat. Hľaďme, čo s ním asi budú robiť, myslel som si a ona sa iste pýtala to isté. Vlastnými očami sa musela dívať na zločin, ktorý na nej spáchaly: vyletely s jej labutím šatom do výšky! „Len sa potop!“ volaly, „nikdy už nebudeš poletovať v rúchu labuťom, nikdy už neuvidíš Egypta! Zostaň len v divej barine!“ Potom roztrhaly labutí šat na marné kúsky, tak že perie kol do kola poletovalo ako vločky snehové, a obidve zlé princezny odletely!“„To je hrozné!“ povedala bocianová, „nechcem už viac počuť! — Ale rozprávaj predsa, čo sa stalo ďalej!“„Princezna plakala a nariekala. Jej slzy kvapkaly na jalšový kmeň a tento sa zrazu začal pohybovať, lebo bol to sám kráľ Vodník, ten, ktorý v rašeline sídli. Videl som, ako sa kmeň otočil — a naraz tam nebolo ani kmeňa, ani rusalky, on ju stiahol do hlbiny! Na hladine sa objavilo niekoľko čiernych, veľkých bublín a potom nezostalo po nej už ani stopy! Teraz je pochovaná v divej barine, nikdy už nedonesie kvet do Egypta! Ty by si ten hrozný pohľad bola nezniesla, matka!“„Niečo takého si mi v mojom stave nemal ani hovoriť! Čo, keď to uškodí vajciam? — Však sa princezna zachráni, ona si už opatrí pomoc! Keby to bol niekto z nás býval, ty alebo ja, bolo by hneď po nás.“„Ja sa tam predsa len denne podívam!“ povedal bocian a robil tak.Uplynulo niečo času.Zrazu uvidel jedného dňa, že z hlbiny odo dna kľúči zelený výhonok, a keď dosiahol hladiny, vyrástol z neho list, ktorý sa šíril a šíril. Hneď pri ňom sa vytvoril puk, a keď sa bocian jedného rána nad ním vznášal, roztvoril sa puk pôsobením vrelých lúčov slnečných a v jeho strede ležalo roztomilé dieťatko, dievčinka, ako by práve z kúpeľa bola vyňatá. Bola egyptskej princezne tak nápadno podobná, že najprv myslel, že je to ona, znova narodená a malučká, ale po dlhšom rozmýšľaní zdalo sa mu predsa pravdepodobnejším, že to bude asi jej dieťa a kráľa Vodníka. Preto ležalo v leknínu.„Tu zostať nemôže!“ pomyslel si bocian. „V mojom hniezde je ich tiež už dosť, ale niečo mi napadá! Gazdiná v kamennom dome nemá decka a často si už nejaké malé želala. Beztoho sa o mne hovorí, že nosím malé deti, teraz ho raz vezmem doopravdy! Poletím s dieťaťom k paničke, to bude radostí!“A bocian vzal dieťatko, letel ku kamennému domu, zobákom prekutal dieru v okne, kožou potiahnutom, položil dieťa k prsu panej domu a potom letel k bocianici a všetko jej vyrozprával, a jeho mláďatá načúvaly. Boly k tomu už dosť veľké.„Vidíš, princezna nie je mrtvá, poslala svoju malučkú hore a tá je teraz zaopatrená.“„Veď som to hneď povedala!“ odvetila žena bocianova, teraz mysli trochu i na svoje vlastné deti. Už skoro bude čas na cestu; už ma to šteklí pod krídlami! Kukučky a slávici už odleteli a prepelice, ako čujem, predpovedajú priaznivý čas. Ako poznám naše mláďatá, iste dobre prestoja toto pochodové cvičenie!“Pani domu mala nesmiernu radosť, keď ráno, prebudiac sa, našla malé, krásne dieťatko pri svojich prsách. Bozkala a hladkala ho, ale to hrozne kričalo a hádzalo rúčkami a nôžkami; nezdalo sa byť dobrej mysli. Konečne sa uplakalo až do spánku a ako tu ležalo, bola radosť sa na ňu podívať. Panej bolo tak veselo a ľahko u srdca, domnievala sa, že teraz tiež jej manžel so svojim mužstvom sa dostaví tak neočakávane, ako táto malučká a preto mala hneď plné ruky práce a všetci ostatní s ňou, aby všetko bolo v poriadku. Dlhé, pestré pokrývky, ktoré sama so svojimi slúžkami vypracovala a do ktorých vytkala obrazy hlavných svojich božstiev, rozvešala pre okrasu po stenách; robotníci čistili štíty, na lavice kládli vankúše a na ohništi uprostred siene bolo nakopené suchého paliva, aby sa hneď mohla naklásť a zapáliť vatra. Pani sama výdatne pomáhala, tak že bola večer veľmi ustatá a dobre spala.Keď sa k ránu zobudila, nesmierne sa naľakala, lebo dieťa zmizlo bez stopy. Vyskočila, rozsvietila svetlo a rozhliadala sa kolkolom a hľa — u nôh postele ležala — nie dievčinka, ale veľká, hnusná žaba. Pri pohľade na ňu sa rozhnevala, chopila sa ťažkej palice a chcela žabu zabiť, avšak táto sa na ňu pozrela tak smutnými očami, že jej nič neurobila. Ešte raz sa podívala dookola, žaba zaškrkotala tak úzkostlivo, ako by sa chcela dovolať jej súcitu; paniu prejala triaška a bežala rýchlo od postele k oknu, ktoré rýchlo otvorila. V tomže okamihu vyšlo slnko, jeho lúče dopadly práve na veľkú žabu v posteli a zrazu sa zdalo, ako by gamba otupného zvieraťa sa sťahovala, menšila a ružovela, údy dostávaly rozkošné tvary a zase ležalo tu jej utešené dieťa a nie hnusná žaba.„Čo sa to tu robí?“ povedala pani. „Bol to len zlý sen? To je predsa moje vlastné utešené dieťa rusalčie!“ A bozkala ho a tisla ho k srdcu, to však hrýzlo a škrabalo ako divá mačka.Zemän neprišiel ani toho, ani budúceho dňa, hoci bol už na ceste; nemal priaznivého vetra, ten poháňal práve bocianov na juh. Radosť jedných býva žiaľom druhým.Za niekoľko dní a nocí sa vyjasnilo zemianke, ako tomu je s jej dieťaťom. Podliehalo hroznému kúzlu. Vo dne bolo krásné, ako duch svetla, ale bolo povahy zlej a divej; v noci zase bolo otupnou, hnusnou žabou, tichou a clivou, so smutnými očami. Boly to dve cele odchodné povahy, ktoré sa striedaly v zovňajšku i vo vnútre; to pochodilo ztadiaľ, že dievčatko, donesené bocianom, malo za dňa zovňajšok matkin, ale zároveň povahu otcovu, ale v noci bolo s otcom spriaznené telesnou podobou, z ktorej však myseľ a srdce matkino žiarily. Kto mohol premôcť túto čarodejnú moc? Zemianka bola preto v zármutku a starostiach a predsa visela srdcom na tomto úbohom stvorení; domnievala sa však, že o jeho stave svojmu navrátivšiemu sa manželovi nič nesmie vyzradiť, síce by iste, ako bolo mravom a zvykom, úbohé dieťa dal vysadiť na cestu, aby si ho vzal, komu sa páči. Na to nechcela dobrá zemianka ani pomyslieť, on mal videť dieťa len za bieleho dňa.Jedného rána leteli nad domom bociani, ktorých tam v noci viac než sto párov po veľkom cvičení odpočívalo. Teraz vyleteli, na cestu na juh.„Všetci mužovia na pochod!“ bol rozkaz, „ženy a deti tiež!“„Ako je nám voľno!“ povedaly mladí bociani. „Aké je to skvostné podnikať cestu do cudziny!“„Zostaňte v kŕdli!“ povedali otec a matka, „a netárajte vždy zbytočne, ustanete skoro!“A leteli.Tou istou dobou zaznelo trúbenie rohov v radoch, zemän došiel domov s celým mužstvom. Vracali sa s hojnou korisťou od galských brehov, kde ľud, ako v Britanii, spieval v úzkostiach:„Od divých Normanov, vysloboď nás, ó Pane!“Aký život, aká radosť nastala v zemianskom dvorci v divej barine! Čaše medoviny kolovaly sieňou, vatry planuly a statok bol zabíjaný; vôňa pečení napĺňala priestory. Kňaz pokropil otrokov na znamenie posvätenia vrelou krvou. Oheň prašťal, dým sa valil k povali, sadze padaly s brván, ale na to oni boli navyknutí.Hostia boli pozvaní a dostalo sa im skvelého pohostenia, zabudnuté boly škriepky a faloš; hodovali a na znamenie dobrej mysli hádzali po sebe ohryznutými kosťami. Bard — svojim podivným postavením zpoly hudobník, zpoly bojovník, ktorý sa výpravy zúčastnil a bol očitým svedkom činov, ktoré líčil, prednášal pieseň velebiacu ich slávne činy válečné. Každá sloka končila slovami: „Síl ubúda a pokolenia hynú, ku každému pristupuje smrť, ale na veky žije slávne meno!“ Pri tom bili všetci do štítov a búšili nožom alebo kosťou do stola, tak že vznikal hrozný hluk a krik.Zemianka sedela na priečnej lavici v otvorenej slávnostnej sieni; mala hodvábne šaty, zlaté náramnice a jantarové perly. Bola v svojom najskvostnejšom úbore a bard v svojej piesni sa zmienil i o nej, spieval o zlatom skvoste, ktorý svojmu manželovi povila a tento bol nadchnutý krásnym dieťaťom, ktoré vídal len za dňa, v plnej kráse. Neviazanosť a divokosť, ktorú dievča prejavovalo, sa mu páčila. Z dievčaťa, ako hovoril, môže sa raz stať skvostná žena.Čaše medoviny boly vyprázdnené a nové donesené. Vtedy sa hneď tak neustalo v hodovaní; boli to ľudia, ktorí niečo vydržali. Vtedy platilo porekadlo: „Dobytok vie, kedy z paše domov, ale nerozumný človek nezná nikdy miery svojho žalúdka.“ Ale hej, oni to vedeli veľmi dobre, ale vedeť niečo a riadiť sa podľa toho, to je veľký rozdiel. Je známe, že i priateľa sa nabažíme, keď dlho mešká v cudzom dome — ale napriek tomu zostali všetci, lebo mäso a medovina sú dobré veci.Potom ešte raz v tomto roku vydal sa zemän so svojim mužstvom na cesty, nedbajúc, že už začínaly jasenné búrky, šiel so svojim mužstvom na britské brehy, čo, ako riekol, je „len tam za vodou!“ Jeho žena zostala s dievčatkom doma a bolo isté, že pestúnka čoskoro viac ľúbila úbohú žabu so skromnými očami a hlbokými vzdychmi, než krásavicu, ktorá hrýzla a škrabala.Sychravé, vlhké hmly jasenné, po ktorých listy padajú, utáborily sa v lese i na pastvinách; vták bezperák, ako tam snehu hovorili, priletel a všade sa usadil, zima bola na ceste.Vrabci sa zmocnili bocianieho hniezda a svojim spôsobom sa vyvŕšovali na neprítomnej vrchnosti; ale kde bola táto, bocianova rodina so všetkými mláďatmi?*Bociani boli teraz v Egypte, kde slnko hrialo, ako u nás niekedy v lete odpoludnia. Tamarindy a akácie kvitly kolkolom, mesiac Mohamedov žiaril s kupolí modlitební; tu i tu sedel párik bocianov na štíhlej veži a odpočíval po dlhej ceste. Väčšie kŕdle maly svoje hniezda na mocných stĺpoch a srúcaných klenutiach chrámov a dávno zabudnutých miest. Ďatlovník vysoko dvihal svoju strechovitú korunu, ako by z nej chcel mať slnečník. Šedasté pyramídy kreslily sa v tieňových obrysoch na svetlom nebi proti púšti, kde pštros dokazoval, načo má nohy, kde sedel lev, veľkých a múdrych očú, pozorujúci mramorovú sfingu, zpoly pochovanú v piesku. Voda Nilu opadla, riečište sa hemžilo žabami a to bolo bocianom najkrajšou podívanou z celej zeme. Mladí sa domnievali, že je to zrakový prelud, tak neskonalo krásné sa im to zdalo.„Také to tu je a tak to máme vždy v našej teplej vlasti!“ povedal bocian.„Uvidíme ešte viac?“ pýtali sa mladí, „dostaneme sa ešte ďalej, o hodne ďalej do vnútrozemia?“„Tam už niet na čo sa dívať,“ povedal starý bocian. „S týmto bujným krajom hraničí len nepriestupný les, kde stromy srastajú s ostatnými úponkovými a popínavými rastlinami a sú tak spletito poprerastané, že len slon si tam môže raziť cestu svojimi ťažkopádnymi nohami. Hadi sú tam príliš veľkí a jašterice príliš rýchle a šibké. Keď sa vám zachce ísť do púšti, nasype sa vám piesok do očí, a keď nastane veterná búrka, zostanete ležať na horúcom piesku a to nie je práve príliš príjemné. Verte, tu je to najlepšie; máme tu žaby a kobylky, tu zostaneme a vy s nami!“A zostali tam. Starí sedeli v svojom hniezde na štíhlej minarete, odpočívali a predsa mali dosť práce, hladkajúc si perie a poťahujúc svoje dlhé červené punčochy. Potom naťahovali hrdlá do výšky, pozdravovali vážne a dvihali hlavy vysokých čiel s jemným, hladkým perím, pri čom sa im hnedé oči tak múdro lisly. Bocianie slečny chodily vážne v bujnej trstine, úkradkom sa dívaly na ostatných mladých bocianov, uzavieraly známosti a pri každom treťom kroku zhltly žabu alebo hádzaly malým hadom, čo im, ako sa domnievaly, veľmi pekne pristalo. Rozhodne však im ich korisť veľmi chutila. Mladí pánovia začínaly rozličné škriepky, bili sa navzájom krídlami, rozdávali rany zobcom, často sa i do krvi pobili, a potom ten a tá sa zasnúbili, mladí panici i mladé slečinky; veď to bol ich vytknutý životný cieľ. Stavali si hniezda a dostali sa zase do nových škriepok, lebo tam v horúcich krajinách sú všetci veľmi vrelej krvi, ale vesele tu bolo a najmä starí z toho mali veľkú radosť. Rodičom sa na deťoch páči všetko. Denne tam svietilo slnko, denne bolo dosť jedla, vládly tam len radosť a rozkoš. — Avšak v bohatom zámku ich egyptského hospodára nebola radosť hosťom.Bohatý, mocný ten pán ležal ochromený na všetkých údoch, natiahnutý ani múmia, na posteli vo veľkej sieni medzi pestro pomaľovanými stenami. Rodina a sluhovia stáli okolo, nebol mrtvý, ale tiež sa nedalo hovoriť, že je živý. Spásny kvet z rašeliniska v krajoch na severe, ktorý mala najsť a utrhnúť tá, ktorá ho najvrúcnejšie ľúbila, dosiaľ mu nebol donesený. Jeho mladej krásnej dcére, ktorá v perí labuťom letela cez moria a zeme ďaleko na sever, nebolo súdené, aby sa vrátila.„Je mrtvá, zmizla!“ oznamovaly obe vrátivšie sa labutie panny. Vymyslely si celú poviedku tohoto obsahu:„Keď sme všetky tri vysoko vo vzduchu plávaly, uvidel nás horár a strelil po nás šípom. Zasiahol našu mladú priateľku, a zvoľna, spievajúc pieseň na rozlúčku, klesala ako umierajúca labuť doprostred lesného jazera. Tam na brehu sme ju pochovaly pod smútočnou brezou. Avšak pomstily sme sa; pod krídla lastovice, ktorá pod horárovou strechou hniezdo stavala, priviazaly sme oheň; strecha sa zapálila a dom vzplanul v plameňoch, v ktorých sa rozpadol a ktoré cez jazero až k smútočnej breze žiarily. Tam odpočíva v prach a popoľ premenená; nikdy už sa nevráti do Egypta!“Pri tom obidve plakaly a starý bocian, ktorý túto poviedku spolu počúval, klopal zobákom, až sa to rozliehalo.„Lož a smyšlienka!“ povedal. „Mal by som tisíc chutí preklať im prsá zobákom!“„A zlomiť si ho pri tom!“ odpovedala jeho žena. „Potom by si bol veľmi roztomilý! Najprv mysli na seba a na svoju rodinu; po všetkom ostatnom je ti nič!“„Zajtra sa predsa len posadím na kraj otvorenej veže, až sa všetci mudrci a učenci shromaždia k porade o stave chorého, snáď sa tým spôsobom predsa akosi dozvedia pravdu.“ A učenci a mudrci sa sišli a mnoho hovorili, veľmi mnoho, obšírne a kvetiste, že sa v tom ani bocian vyznať nemohol — a pre chorého alebo pre dcéru jeho v divej barine z toho opravdu nič nevykvitlo, ale predsa to i čo si môžeme počuť, veď často sme nútení počúvať veci nepravdivé alebo nepríjemné.Ale najdôležitejšie bude vypočuť si a dozvedeť sa, čo predchádzalo, potom poviedke lepšie porozumieme, aspoň tak dobre, ako starý bocian.„Láska plodí a udržiava život, najvyššia láska plodí najvyšší život! Len láskou môže byť život zachránený!“ bolo rečené a učenci tvrdili, že je to povedané veľmi múdro a dobre.„To je krásna myšlienka!“ vyjadril sa hneď starý bocian.„Ja jej dobre nerozumiem!“ odpovedala jeho žena. Ale tým nie som vinná ja, ale tá myšlienka. Ale ináč je mi to cele ľahostajné, ja mám iné veci na starosti!“Potom sostavili učenci hlbokomyselné odôvodnenie o podstate lásky. Je vraj rozdiel medzi láskou, ktorú k sebe pociťujú snúbenci, a láskou, ktorá viaže rodičov s deťmi, alebo láskou, ktorá v kališteku kvetnom budí túžbu, obracať sa po svetle slnečnom — — to bolo všetko tak obšírne a učene rozobrané, že to starý bocian ďalej nemohol sledovať, tým menej to po nich opakovať. Bol následkom toho celý trudnomyseľný, privrel napolo oči a celý budúci deň stál na jednej nohe. Ťažko niesol následky svojej neučenosti.Ale jednej veci starý bocian predsa porozumel, lebo počul už sa o tom vyjadriť i najobyčajnejších meštiakov, i najvznešenejších ľudí, že pre tisíce lodí a tiež pre celú ríšu je veľkým nešťastím, že ten muž je chorý a nemôže sa uzdraviť. Bolo by to vraj šťastím a požehnaním, keby zase nadobudol svojho zdravia. „Ale kde rastie kvet, ktorý mu vráti zdravie?“ Po tom sa všetci pýtali, pýtali sa učených spisov, žiarivých hviezd, vetrov a dažďa, pýtali sa všetkými možnými spôsobmi, ktoré si bolo možné vymysleť, a konečne mudrci a učenci, ako bolo rečené, sa dobádali, že „láska plodí a udržiava život, život otcov“ a tým povedali viac, než sami rozumeli. Potom opakovali a napísali na recept: „Láska plodí a udržiava život“, ale ako sa podľa toho receptu liek varí, to nevedeli. Konečne sa shodli na tom, že tu musí pomôcť princezna, ktorá otca svojho celým srdcom a celou dušou ľúbila. Konečne vynašli i prostriedok, ktorým toho možno dosiahnuť; a od tej doby uplynulo teraz už viac než rok a deň. Bolo usnesené, aby pri úplnku, keď zajde mesiac, odobrala sa ku sfinge na okraji púšti, tam aby odhrabala piesok pred dverami a podstavcami a aby prešla dlhou chodbou, ktorá viedla stredom tej veľkej pyramídy, v ktorej odpočíval jeden z premocných kráľov šerého dávnoveku, obklopený skvelosťou a nádherou. Tam mala opreť svoju hlavu o mŕtvolu, načo jej malo byť zjavené, ako by otec mohol dojsť života a spásy.To všetko vykonala a vo sne sa dozvedela, že z hlbokej rašeliny a slatiny ďaleko na severe — a miesto bolo cele presne udané — musí doniesť domov kvet lotosový, ktorý by v hĺbke vodnej jej prstov sa dotkol. Tento kvet že chorému otcovi vráti zdravie.Preto letela v labuťom rúchu k divej barine. Hľa, to všetko vedeli bocian a jeho žena, a my to teraz vieme tiež lepšie, než sme to pred tým vedeli. Vieme, že kráľ Vodník ju k sebe stiahol, vieme, že doma ju považovali za zmiznutú a mrtvú. Len najmúdrejší z mudrcov povedal ešte ako bocianica: „Však ona sa ešte zachráni!“ a na to chceli čakať, lebo nevedeli nič lepšieho. „Myslím, že obidvom zlým princeznám ulúpim ich labutie šaty!“ povedal bocian. „Potom nebudú môcť k divej barine, stropiť tam zase nejaké nešťastie. A labutie šaty im schovám, až sa najde potom, čo s nimi!“„A kde by si ich chcel schovať?“ pýtala sa bociana jeho žena.„V našom hniezde pri barine!“ povedal on. „My a naše deti môžeme sa pri prenášaní navzájom podporovať, a keby nám boly na obťaž, nu, potom je na ceste dosť miest, kde ich možno skryť. Jedno pierko labutie im síce stačí, ale dve sú lepšie. Na cesty v severných zemiach je dobre vždy sa dobre zaopatriť!“„Ale vďaky sa za to nedočkáš!“ povedala jeho žena, „ale rob ako chceš, veď si pánom! Ja len pri liahnutí smiem tiež do veci hovoriť!“*V zemianskom zámku, kam bociani na jar tiahli, zatiaľ dali malému dievčatku meno. Nazvali ho Helga, ale pre povahu, akú táto krásna dievčenská bytnosť javila, bolo toto meno príliš jemné. Od mesiaca k mesiacu vyvíjalo sa to dieťa tak, ako iné deti po rokoch, a za niekoľko rokov, v ktorých bociani pravidelne svoje cesty konali, na jaseň k Nilu a na jar k divej barine, stala sa z malého dieťaťa veľká dievka, a než sa kto nazdal, rozkvitla v rozkošnú pannu šestnástich rokov. Ale skvostný zovňajšok skrýval tvrdé a horké jadro; dievča malo vždy divšiu povahu o mnoho divšiu, než v tých dávnych dobách, kde bolo vídané.Bolo jej rozkošou, ponoriť svoje biele ruky do vrelej krvi koní obetných, divo rozhrýzla hrdlo čierneho obetného kohúta a svojmu pestúnovi hovorievala vážne:„Keby prišiel tvoj nepriateľ a keby ovinul lano okolo hlavíc na podstrešných brvnách na predku nášho domu a vydvihol by strechu práve nad komorou, kde ty by si spal, ja by ťa nezobudila, i keby som mohla. Ja by som to nepočula, tak mi ešte vre krv v hlave okolo ucha, na ktoré si mi pred rokami dal zaucho! Ach, ja mám dobrú pamäť!“Ale zemän neveril jej slovám, bol ako všetci, omámený jej krásou a tiež nevedel, že sa mladá Helga denne telesne i povahové mení. Bez sedla jazdila ani srastnutá s koňom, ktorý uháňal najprudším letom, a nesoskočila ani v najväčšom nebezpečenstve. Často sa vrhala, úplne oblečená, so skalnej steny do silného príboja v morskom zálive a plávala zemänovi v ústrety, keď sa v člnku blížil k pevnej zemi. Zo svojich krásnych, dlhých vlasov odstrihla si najdlhšie vlasy a uplietla si z nej tetivu do kuše (samostrieľu).„Sám sebe človek najlepšie poslúži!“ povedala.Zemianka, podľa mravu svojej doby, bola pevnej vôle a silnej povahy, ale vedľa svojej dcéry bola len miernou, úzkostlivou ženou. Veď tiež vedela, že strašlivé to dieťa podlieha kúzlu.Keď matka stála na hradbách, alebo vyšla na dvor, bola Helga často zachvátená túžbou posadiť sa na kraj studne; potom bila rukami i nohami okolo seba a konečne sa vrhla do úzkeho hlbokého otvoru v studni. Tam podľa svojej žabej povahy sa potopila a potom zase vystúpila hore, celá premoknutá, do siene, kde listie, ktorým dlážka bola posypaná, mokrým prúdom všetko zaplavila.Jedno púto však Helgu predsa zdržiavalo, a to súmrak; tu zatíchla, stávala sa zádumčivou, dala na seba zavolať a sa viesť. Potom tiež ju cele iná povaha tiahla k matke, a keď slnko zapadlo a vnútorná i zovňajšia premena sa s ňou stala, sedela tíško, smutne, v žabej podobe; jej telo bolo prirodzene značne väčšie, než obyčajné žaby mávajú, ale práve táto okolnosť zvyšovala jej škaredosť. Vyzerala ako hnusná trpaslíčka so žabou hlavou a kožkami medzi prstami, čosi nevýslovne smutného jej tkvelo v očiach, keď sa pozerala, len bezzvukým škrkotaním sa niekedy ozvala, práve ako dieťa, keď zavzlyká zo sna. Potom ju brala zemianka na lono, zabudla na jej odpornú podobu, videla len smutné jej oči a hovorievala často:„Skoro by som si žiadala, aby si vždy zostala len nemá žabka. Keď žiariš dievčenskou krásou, máš hrozné oči.“A písala runy, zažehnávajúce čary a kúzla a hádzala ich na úbohého tvora, lež zlepšenie sa nedostavilo.„Je k neuvereniu, že bývala tak malá, že sa vošla do leknínu!“ povedal raz starý bocian; teraz je skutočným človekom a ako by z oka vypadla svojej egyptskej mamičke. Tú sme už nikdy potom nevideli! Nezachránila sa, ako ste sa domnievali, ty a ten mudrc. Rok čo rok lietam krížom krážom nad divou barinou, ale nikdy nedala o sebe vedeť žiadnym znakom. Hej, priznám sa ti, že v tých rokoch, kedy som tu býval niekoľko dní pred tebou, aby som naše hniezdo vyspravil, a to i ono dal do poriadku, vždy som tu obletoval celú noc, ako by som bol sovou alebo netopierom, a to vždy nad šírou vodou, ale vždy bez výsledku. Až dosiaľ ležia tu tiež obidve labutie rúcha ešte vždy netrebne, ako sme ich s mladými sem od Nilu dovliekli; bolo to dosť obťažné, potrebovali sme k tomu tri celé cesty. Teraz už roky a roky odpočívajú na dne nášho hniezda, a keby raz na nešťastie horelo, a stalo sa, že by kamenný dom vyhorel, potom bude po rúchach!“„A naše dobré hniezdo znivočené!“ povedala bocianova. „Na to ani tak nemyslíš, ako na pérové rúcha princezien z barín. Najlepšie keby si šiel rovno k nej a zostal s ňou. K svojej vlastnej rodine si zlý otec, to som ti už povedala hneď vtedy, keď som prvý raz na vajciach sedela. Len aby to divé dievča zemianske nám alebo našim deťom krídlo šípom nezlomilo! Veď ona nevie, čo robí. My sme v dome predsa dlhšie než ona, to by jej mohlo napadnúť! My nezabúdame nikdy na svoju povinnosť, my dávame ročne svoje dávky, jedno pero, jedno vajce a jedno mláďa, ako sa sluší a patrí. Myslíš, že si trúfam dolu, ako driev, keď ona je vonku — alebo ako to môžem robiť v Egypte, kde som medzi ľuďmi len napolo tak medzi svojimi, a do hrncov a do mís sa pozerám, bez toho, aby sa mi čo i najmenšie stalo? Nie, tu sedím hore a len sa s ňou hnevám — s tou zemianskou dievčinou naničhodnou! A s tebou tiež mám len samý hnev. Ty si ju kľudne mohol vtedy nechať v lekníne a bolo by po nej.“„Ty si o veľa ctihodnejšia, než tvoja reč,“ povedal starý bocian — „poznám ťa lepšie, než ty sama sa poznáš!“Potom si poskočil, dvakráť zamával ťažko krídlami, natiahol nohy a letel alebo skôr plul ďalej bez toho, aby len krídlom pohol. Keď bol na hodný kus cesty, mocne ešte raz roztiahol krídla, slnko ožiarovalo jeho biele perie a hlava a krk naťahovaly sa napred! Silu a vzlet bolo treba obdivovať súčasne.„On je predsa zo všetkých najkrajší!“ pomyslela si jeho žena, „ale jemu to nepoviem!“*Skoršie, tentokráť už v dobe žatvy, vrátil sa zemän domov s korisťou a zajatými. Medzi týmito bol mladý, kresťanský kňaz, jeden z mužov, ktorí prenasledovali starých pohanských bohov nordických zemí. Často sa poslednou dobou, tak vo veľkej sieni, ako v komore žien, hovorievalo o novej viere, ktorá sa vo všetkých krajinách južných rozšírila, ba, svätým Cyrilom a Methodom a Vojtechom i na sever prenikala. I malá Helga počula už o viere v bieleho Krista, ktorý z lásky k ľuďom sa obetoval, aby ich spasil, šlo jej to, ako sa hovorí, jedným uchom tam a druhým von. Pre slovo „láska“ zdala sa mať cit len vtedy, keď sa v uzavretej komôrke v biednu žabu premenila. Ale zemianka načúvala a bola zprávami a rozprávkami o synovi pravého Boha podivne dojatá.Mužovia, ktorí sa z výpravy vrátili, rozprávali o skvostných chrámoch z otesaných, drahých kameňov, zbudovaných ku cti tomu, ktorého zákonom bola láska. Priniesli domov niekoľko ťažkých, zlatých nádob, umelecké práce, z rýdzeho zlata, z ktorých prúdila zvláštna korenná vôňa. Boly to kadidelnice, ktorými kresťanskí kňazi máchajú pred oltármi, na ktorých nikdy krv neprýštila, ale kde chlieb a víno posvätením sa zmenily v Jeho telo a krv, ktorú obetoval za nezrodené pokolenie.V hlbokom, kamennom sklepení pod zámkom bol uväznený mladý zajatý kňaz kresťanský, na rukách i nohách sputnaný lykovými povrazmi. Bol krásny, veľmi krásny a zemianka bola dojatá jeho biedou, ale mladá Helga chcela, aby mu bol pod kolenami pretiahnutý povraz a aby bol priviazaný k chvostom divých, zjašených volov.„Potom by som pustila psov, hej, cez bariny a slatinu von na pastviny. To by bol veselý pohľad a ešte veselší, keby som ho na tej púti sprevádzala.“Ale zemän nechcel, aby zahynul touto smrťou, ale mal nazajtra ako kacír a odporca veľkých bohov na obetnom kameni v háji byť obetovaný; bolo to prvý raz, čo tam mal byť obetovaný človek.Mladá Helga prosila o dovolenie, aby obrazy bohov a ľud smela pokropiť jeho krvou. Brúsila svoj blýskavý nôž a keď jeden z veľkých divých psov, ktorých na dvore veľké množstvo bolo, jej cez nohu preskočil, vrazila mu ho do boka. „To len tak na zkúšku!“ povedala. Zemianka pozrela smutno na divé, zlomyseľné dievča a keď nastala noc a dievka sa dušou i telom zmenila, rozprávala jej vrelými slovami strasť svojej zarmútenej duše.Hnusná žaba v začarovanom tele stála pred ňou a upierala na ňu svoje hnedé, smutné oči, načúvala a zdalo sa, že ľudským rozumom chápe jej slová.„Nikdy, ani svojmu mužovi nezmienila som sa ani slovom o tom, čím teraz dvojnásobne trpím! povedala zemianka. „V srdci mojom sídli k vôli tebe viac horkosti, než sama som sa domnievala. Láska matkina je veľká, ale tvoje srdce je a bolo láske vždy neprístupné. Srdce tvoje je chladné a bahnom zanesené! Ako si sa vlastne dostala do môjho domu?“Vtedy prebehlo nepekným tvorom podivné chvenie, ako by tie slová sa dotýkaly neviditeľnej pásky medzi telom a dušou; veľké slzy vstúpily jej do očú.„Tiež tebe nastanú raz smutné, zlé časy!“ povedala zemianka; „a tiež mne sa stanú strašnými! — Hej, lepšie by bolo bývalo, keby si ako dieťa bolo vyhodené na cestu a chlad nočný by ťa bol k smrti ukolembal!“ A zemianka plakala horké slzy a rozhnevaná a zarmútená zašla za koženú oponu, ktorá s povale splývala a izbu delila.Zarmútená žaba sedela osamelá, samojediná v kútiku; bola nemá, ale za chvíľu uniknul jej vzdych, do poly pridusený. Znelo to, ako by hlbokým žiaľom nový život v kútiku srdca sa rodil. Škaredé zviera postúpilo na krok napred, načúvalo, postúpilo zase o krok a teraz neobratnými rukami uchopilo dvere. Potom vzalo horiacu lampu, postavenú v prednej izbe; bolo to, ako by mu železná vôľa sily požičala. Vytiahlo železnú haspru padacích dverí a vplížilo sa k zajatcovi. Ten spal. Žaba sa ho dotkla svojou studenou, mokrou rukou a keď sa prebudil a hnusnú potvoru žabu pred sebou uvidel, zhrozil sa jej ako zlého videnia. Netvor vyňal nôž, prerezal okovy a kynul mu, aby ho nasledoval.On vzýval sväté mená, robil znamenia kríža a keď postava zostala nezmenená, riekol:„Blahoslavený, kto k poníženému sa snižuje, Pán zachráni ho v deň najhorší! — Kto si? Odkiaľ máš zovňajšok zvieraťa, že si predsa plný skutkov milosrdenstva?“Žaba mu kynula a viedla ho osamelou chodbou, krytou záclonami, až k stajni, kde mu označila koňa. Vyšvihol sa naň, avšak tiež ona naň vysadla, pred mím a pevne sa držala hrivy. Zajatec jej porozumel a rýchlym behom dali sa na cestu, ktorej by bol nikto nenašiel, do šírych pastvísk.Zabudol na jej potvornú postavu, pociťoval len milosť a sľutovanie Pána, preukázané mu v tomto netvore, odriekaval nábožné modlitby a zanôtil svätú pieseň. V tom prešlo žabou chvenie; bolo to silou modlitby a mocou spevu, ktorá sa tu uplatňovala, alebo bol to chlad neďalekého rána? Čo asi pociťovala? Vztýčila sa vysoko, chcela zadržať koňa a soskočiť, ale kresťanský kňaz ju držal všetkou silou, spieval hlasne pieseň, ničiacu všetky čary a kúzla, ktorými bola zakliata v potvornú postavu žaby, a kôň divšie hnal, nebo sa rdelo, prvý lúč prenikal oblakmi a jasným prúdom svetla bola premena, bola zase mladou krásavicou démonickej, zlej povahy. Držal v náručí najkrajšiu mladú ženu a zdesil sa toho, soskočil s koňa, zadržal ho, domnievajúc sa, že nové, záhubné kúzlo jeho zraky oslňuje. Ale Helga tiež jedným skokom bola na zemi, krátka, detská suknička siahala jej len po kolená; z pasu vytiahla svoj ostrý nôž a vrhla sa na prekvapeného kňaza:„Zabijem ťa!“ kričala, „zabijem ťa a ponorím ti nôž do tela! Si bledý ani smrť! Ty otrok, naničhodník!“Vrhla sa naň, zápasili spolu v tuhom boji, ale kresťanovi ako by neznáma moc sily dodávala. Držal ju pevne, a starý dub, tesne pri jeho boku, bol mu podporou, obmykajúc a zapletajúc jej nohy svojimi od zeme odlúčenými koreňmi. Hneď pri mieste, kde zápasili, vyvieral prameň; pokropil sviežou vodou jej tvár a prsá a prekrižoval ju kresťanským spôsobom, ale krstná voda nemá svojej sily tam, kde zároveň v srdci neprýšti prameň viery.A predsa i v tom bol silný; ba viac než mužná sila tkvelo v jeho čine proti bojujúcej zlej moci, ktorú tým súčasne premáhal. Ruky jej klesly a ona pozorovala zrakom, plným obdivu, a blednúc toho muža, ktorý sa jej zdal mocným čarodejníkom, silným v tajnom umení. Hlasne čítal ponuré, zkazonosné runy, vzduchom robil tajuplné znaky. Pred lesklou sekerou alebo pred ostrým nožom nebola by hnula ani obrvou, ale učinila tak, keď jej činil znamenie kríža na čele a prsách. Sedela tu teraz ako krotký vták, s hlavou k ňádram sklonenou.Nežno hovoril on k nej o skutku lásky, ktorý tejto noci preň vykonala, keď k nemu prišla v potvornej podobe žaby, jeho putá uvoľnila a svetlu a životu ho vrátila. Tiež ona je sputnaná, sputnaná tvrdšími okovmi, než on, povedal, ale tiež ona, a to ním, má dojsť svetla a života. Dovedie ju ku svätým otcom, tam medzi kresťanmi, v kresťanskom chráme bude kúzlo zmarené. Ale nedovezie ju tam pred sebou na koni, ani keby tam sedela kľudne a dobrovoľne.„Za mnou na koni musíš sedeť, nie predo mnou! Tvoja čarovná krása vládne mocou, vyplývajúcou zo zla, bojím sa jej — a predsa v Kristu zvíťazím!“Padol na kolená a zbožne a vrúcne sa modlil. Tým stala sa mlčanlivá príroda lesná ako by svätým chrámom, vtáci začali spievať, ako by tiež k novej obci veriacich prináležali a kvety voňaly, ako by oltár a kädidlo chcely nahradiť. Hlasite zvesťoval kňaz slová Písma:„Světlo s hůry navštívilo nás, aby svítilo těm, kdož trvají v temnotách a stínech smrti, aby nohu naši na cestu pokoje a míru dovedlo!“A hovoril o túžbe všetkých tvorov, a medzi jeho rečou stál kôň, ktorý ich v divom lete sem bol doniesol, cele pokojne a hrabal v ratolestiach malín, tak že zrelé, šťavnaté ovocie malej Helge do rúk padalo a za občerstvenie sa ponúkalo.Trpezlivo dala sa vysadiť koňovi na chrbát a sedela tam ako námesačná, neprebudená a predsa neblúdiaca. Kresťan sviazal dve ratolesti tak, že tvorily kríž, ktorý držal v ruke, a potom išli lesom, kde húšťavy neprestajne pribúdalo, kde cesta sa úžila a konečne cele prestala. Husté kry im uzavrely cestu; prameň sa nepremenil v prúdiaci potôčik, ale v stojatý, nebezpečný močiar, ktorý tiež museli obísť. Svieži vzduch prúdil silou a sviežosťou a nemenšia sila vychádzala z mieruplných slov, znejúcich vierou a láskou kresťanskou, plných najvrúcnejšej túžby, doviesť k svetlu a životu tú, ktorú už prvý dojem si bol podmanil.Kvapka i kameň preráža, vlny morské postupom času zaokrúhlia rozorvaný, hrotitý skalný útes, rosa milosti, ktorá túto po prvý raz na malú Helgu skanula, obmäkčovala, čo bolo tvrdým, zaokrúhľovala ostrie. Nebolo to hneď s počiatku patrné, ani sama si toho nebola vedomá; ani kľúčiace semä v zemi toho netuší, keď vlhko ho osviežuje a slnko zahrieva, že v sebe skrýva rastlinu a kvet.Ako spev matkin neznateľno v detskej mysli uviazne, tak že žvatlá prosté slová, bez toho, aby im porozumelo, až sa mu pozdejšie vždy jasnejšími stávajú, tak tiež tu slovo, moc Božská, pôsobilo k blahu všetkých, ktorí veria.Ponáhľali sa z lesa, cez pastviská, zase pustými lesmi, až k večeru sa srazili so zbojníkmi.„Kde si ukradol túto peknú panenku?“ zavolali, zadržali koňa a strhli oboch jazdcov, lebo ich bolo veľmi mnoho. Kňaz nemal inej zbrane okrem noža, ktorý vzal malej Helge a chrabro sa ním oháňal. Jeden zo zbojníkov napriahol naň sekeru ale mladý kresťan šťastne uhnul, síce by bol býval zasiahnutý, za to však ostrie sekery hlboko vniklo v hrdlo koňa, tak že krv vytryskla a zviera sa svalilo na zem. V tom okamžiku Helga, ako by z hlbokých dúm sa bola prebudila, sa vzchopila a vrhla sa na stonajúce zviera. Kresťanský kňaz postavil sa na ochranu pred ňu, aby ju chránil, ale jeden zo zbojníkov rozohnal sa proti nemu ťažkým železom, tak že mu čelo roztrieštil, až krv a modzog kol do kola striekaly; mrtvý klesol kňaz na zem.Zbojníci uchytili Helgu za biele ruky; v tejže chvíli zašlo slnko, posledný lúč zhasnul a ona sa premenila v hnusnú žabu. Po tvári sa rozškľabily bielozelené ústa, ruky stenkly a pokryly sa slizkým hlienom, a široké ruky s plovacími blánami roztvorily sa ako vejáre! — tu ju zbojníci naľakano pustili; stála v ich strede ako potvorný netvor, poskočila žabím spôsobom do výšky, vyššie než sama dosiahovala, a zmizla v húšťave. Tu poznali zbojníci, že je tu čo robiť s tajnými kúzlami a nedobrými čarami a zdeseno utekali s hrozného miesta.*Mesiac vyšiel, rozlieval jas a žiaru a z húšťavy vyliezla malá Helga v podobe žaby. Prihopkala k mrtvole kresťanského kňaza a k svojmu zabitému koňovi a pozorovala ich očami, ktoré sa zdaly plné sĺz. Žabia hlava vydávala podivné škreky, ako keď sa dieťa dá do plaču. Vrhala sa hneď na toho, hneď na onoho, prinášala vodu v svojej ruke, ktorá blanami bola zväčšená a prehĺbená a polievala ich. Boli mrtví a zostali mrtví! To poznala! Skoro môže prísť divá zver a roztrhať ich telá; nie, to sa nesmie stať! Preto vyhrabala jamu do zeme, hlbokú ako len mohla, chtiac im upraviť hrob, ale na kopanie mohla použiť len silného konára a svojich rúk; ale pri tom blany medzi prstami tak napínaly, až sa trhaly a krv z nich tiekla. Pochopila, že sa jej táto práca nepodarí. Preto priniesla vodu, umyla mrtvole tvár, pokryla ju sviežim listím, privliekla veľké ratolesti, poskladala ich na ňu a nasýpala medzi ratolesti listy. Potom brala najťažšie kamene, ktoré našla, kládla ich na mrtvé telá a medzery poupchávala mochom. Potom zdala sa jej mohyla dosť silná a chránená — ale medzi touto prácou prešla noc, slnko vyšlo — a malá Helga stála tu v svojej kráse, so zkrvavenými rukami a prvý raz so slzami v uzardených, panenských lícach.Pri premene sa jej zdalo, ako by v nej dve povahy spolu o nadvládu zápasily; chvela sa, obzerala sa, ako by sa prebúdzala z ťažkého sna, bežala k štíhlemu buku, hľadajúc predsa nejakú oporu, a potom, v okamihu vyliezla ani mačka do vrcholku stromu a pevne sa tam držala. Sedela tam ako vyplašená veverička, sedela tam celý deň v hlbokej osamelosti lesnej, kde bolo ticho a mrtvo! — Mrtvo! — Hľa, tu leteli dvaja motýli, v hre alebo škriepke; tam sa dvihalo niekoľko mravenísk, každé obývané niekoľkými tisícmi pracovitých tvorov, sem i tam sa hemžiacich. Vo vzduchu tancovalo nespočetné množstvo komárov, roj za rojom; húfy bzučiacich múch sa tam hnaly, — ináč bolo ticho, mrtvo kol do kola, mrtvo, ako si to len možno pod týmto slovom predstaviť. Nikto si nevšímal malej Helgy, vyjmúc ďatľov, ktorí poletovali okolo vrchovca stromu, na ktorom sedela; v smelej zvedavosti poskakovali po konároch až k nej. Pohľad z jej očú ich zaháňal, ale oni tým neboli o nej poučení a ona tiež nie o sebe.Keď večer sa blížil a slnko zapadať začalo, nabádala ju premena k novému pohybu. Skoro mimovoľne sa sviezla po kmeni a keď posledný lúč slnečný zhasol, sedela tu v otupnej podobe žaby, s roztrhanými blanami na rukách, ale oči žiarily teraz krásou, akej v nich nikdy pred tým, ani keď bola dievčaťom, nebolo. Najmiernejšie, zbožné oči dievčaťa žiarily za žabacou náličnicou; svedčily o jej hlbokej duši, o ľudskom srdci. Vedľa nanesenej mohyly ležal ešte kríž, zrobený z konárov, posledná práca toho, ktorý bol teraz mrtvý a odišiel na iný svet. Mladá Helga ho podvihla, poddávajúc sa náhlej myšlienke, zasadila ho medzi kamene nad ním a zabitým koňom. Pri tej bôľnej spomienke zalialy sa jej oči slzami a so srdcom takto dojatým ryla to isté znamenie kol do kola hrobu do zeme, najskvostnejšie ohradenie, aké si len pomysleť možno — — — a v tom, keď oboma rukami znamenie kríža vyrývala, spadly s nej blány ako roztrhané rukavice, a keď sa potom v prameni myla a plná obdivu uvidela svoje biele, jemné ruky, udelala zase znamenie kríža medzi sebou a mrtvým vo vzduchu. A tu zachvely sa jej rty, pohol sa jej jazyk, a z jej úst ozvalo sa meno, ktoré najčastejšie sa ozývalo z modlitieb a piesní kňazových. I vyslovila meno: „Ježíš Kristus!“V tom spadla s nej žabia pokrývka, bola zase mladá krásavica — ale hlava jej mdlo sa klonila, jej údom bolo treba odpočinku — zaspala.Avšak jej spánok bol len krátky; okolo polnoci sa prebudila; pred ňou stál zabitý kôň, zase plný života a skvelý; z jeho očú a poranenej šije vychádzal podivuhodný lesk. Vedľa neho zjavil sa zabitý kresťanský kňaz. V jeho veľkých, mieruplných očiach, bolo toľko vážnosti, zvestovaly súd tak spravodlivý, pohľad jeho bol tak prenikavý, že podivuhodné svetlo prežiarilo i najvnútornejšie záhyby v srdci premenenej dievky. Malá Helga sa chvela a spomienky prebudily sa takou silou, ako len v deň súdny sa prejaviť môžu. Všetko, čo jej kedy bolo dobrého preukázané, každé milé slovo, ktoré k nej bolo prehovorené, všetko zrazu ožilo pred ňou. Poznala, že to bola láska, ktorá ju zachraňovala v dňoch zkúšky, v ktorých žijeme a konáme my, výhonky duše i bahna. Poznala, že sledovala len pudy svojich dojmov a sama zo seba že nič neurobila. Všetko, čo jej bolo dané, všetko bolo len vyšším riadením. Sklonila sa hlboko, pokorne, plná studu pred tým, ktorý v každom kútiku jej srdca mohol čítať; a v tomže okamžiku pocítila tiež iskru plameňa svätého ducha.„Dcéra bahna!“ riekol kresťanský kňaz, „z bahna a zeme si vzišla — zo zeme sa máš zase vzniesť. Lúč slnečný, ktorý v tebe utkvel, pamätlivý svojej podstaty, vráti sa k svojmu prazdroju, lúč nie zo slnca, ale z Boha! Žiadna duša nesmie prísť na zmar, ale cesta životom je dlhá, je to útek života do večnosti. — Prichádzam zo zeme mrtvých, (tiež ty prídeš raz hlbokými údoliami na svetlé výšiny hôr, kde býva milosť a dokonalosť. Nepovediem ťa ku krstu cirkevnému, najprv je ti treba rozbiť vodný štít nad hlbokým dnom bariny, vyrvať živúci koreň svojej bytnosti, preukazovať skutky lásky, a potom len smie nasledovať posvätenie.“A vysadil ju na koňa a podal jej zlatú kädidelnicu, podobnú onej, ktorú už videla v zemianskom dvorci. Prúdila z nej silná, sladká vôňa. Otvorená rana na čele mrtvého žiarila ako skvúci diadém, s hrobu vzal kríž, vydvihol ho do výšky a potom ujažďali vzduchom, cez hučiaci les, cez mohyly, v ktorých rekovia boli pochovaní a kde v noci na svojich koňoch sedeli. Mocné postavy sa týčily, vyjažďaly a zastavovaly sa na vrcholkoch svojich mohutných mohýl. Zlatá páska na ich čele žiarila vo svite mesačnom, ich plášte vialy vzduchom. Jašter, strežúci poklady, dvihal hlavu a díval sa za nimi. Škriatkovia dívali sa z výšiny a zo škulín, všade vybleskovaly červené, modré a zelené svetielka, ktoré škriatkovia v rukách niesli; veselé to hemženie podobalo sa iskrám v popoli dohárajúceho papiera.Cez lesy a pastviská, potoky a močiare leteli až hore k divej barine; nad tou krúžili neprestajne vo veľkých kruhoch. Kresťanský kňaz vysoko dvihal kríž, žiariaci do ďaleka zlatým leskom a s jeho pier splývaly mešné spevy. Malá Helga spievala s ním, ako keď malé decko prízvukuje spevu matkinmu. Kývala kadidelnicou, z ktorej vychádzala vôňa oltárna, tak silná a divotvorná, že trstiny a šašiny rozkvitaly. Všetky výhonky vyrážaly z hlbín, všetko, čo žilo, sa vztýčovalo, sieť lekníková rozprestrela sa ani koberec, kvetmi popretkávaný, a na ňom odpočívala spiaca žena, mladá a krásna. Malá Helga sa domnievala, že vidí samú seba, svoj odlesk v kľudnej hladine. Videla to svoju matku, manželku kráľa Vodníka, princeznu z brehov Nilských.Mrtvý kňaz kresťanský rozkázal spiacej vysadnúť na koňa, ale tento klesal pod tou ťarchou, ako by jeho telo bolo rubášom, vetrom vlajúcim; avšak znamenie kríža posilnilo vzdušný prelud a všetci traja išli, až dosiahli pevnej zeme.V tom zakikiríkal kohút na zemianskom dvorci a zjavy sa rozplynuly v hmlu, ale matka s dcérou stály proti sebe.„Vidím to samu seba v hlbinách vodných?“ riekla matka.„Vidím to samu seba v žiarivom štíte?“ zvolala dcéra živo a priblížily sa k sebe, ruku k ruke, prse na prse. Najsilnejšie bilo srdce matkino a ona mu porozumela.„Moje dieťa! Kvet srdca môjho! Kvet lotosový z hlbín vodných!“A objala svoje dieťa a plakala; slzy boly krstom lásky malej Helgy.„V rúchu labuťom došla som sem a shodila som ho!“ rozprávala matka, „knísavou, močiarovitou pôdou klesala som hlboko do bahna rašeliniska, ktoré ma svojimi stenami obklopovalo, ale skoro som pocítila sviežejší prúd; akási sila tiahla ma hlbšie a hlbšie. Víčka moje zavrely sa čudnou ospanlivosťou, zaspala som a snívala. Zdalo sa mi, že ležím zase v egyptskej pyramíde, ale predo mnou že dosiaľ stojí kývajúci sa kmeň jalše, ktorý plával na povrchu bariny. Pozorovala som špary v kôre, ktoré svietily všemožnými barvami a utváraly sa v mohutné hieroglyfy. Črty, na ktorých moje oko spočinulo, predstavovaly schránku múmie. Táto sa rozpukla a vystúpil z nej tisícročný kráľ, mumia, čierna ani smola, lesklá, ako slimák lesný, alebo mastná, čierna rašelina; nevedela som, či to je kráľ Vodník alebo mumia z pyramídy. Objal ma svojimi rukami a mne bolo, ako by som mala zomreť. Život som ucítila len zase tým, keď sa na mojich prsách prebudilo zvláštne teplo a malé vtáča tam bilo krídlami, štebotalo a spievalo. Odletelo od mojich pŕs hore k temnému, tmavému klenutiu, ale bolo ku mne priputnané dlhým, zeleným putom. Počula som a chápala som slová jeho túžby: Sloboda! Voľnosť! K otcovi! — Pri tom som si spomenula na svojho otca v slnečnej rodnej zemi, na môj život, na moju lásku! I uvoľnila som puto a nechala som vtáča odleteť — domov k otcovi. Od tej doby sa mi nikdy nič nesnívalo, spala som dlhým, ťažkým spánkom, až do tohoto okamihu, kedy zvuky a vôňa ma povzniesly a vyslobodily!“Kde bolo teraz zelené puto, ktoré srdce matkino s krídlami vtáka viazalo, kde ležalo pohodené a zabudnuté? Len bocian ho videl; bol to onen zelený výhonok, stuhou tou bola žiarivá kvetina, kolíska dieťaťa, ktoré teraz dorástlo v úplnú krásu, a zase na matkinom srdci odpočívalo.A keď tu stály, ruku v ruke, obletoval ich starý bocian, vrátil sa potom do hniezda, priniesol labutie rúcha v ňom po roky ukryté a každej žene jedno predložil. Perové rúšky pevne sa privinuly na ich telá, tak že skoro dvihly od zeme dve veľké labuti.„Teraz sa spolu poradíme!“ povedal starý bocian; „teraz sa predsa navzájom dorozumieme, hoci nám každému ináč zobák narástol. Veľmi dobre sa to hodí, že ste prišly práve dnes v noci; zajtra sme s matkou a deťmi už preč! Letíme na juh! Len si ma dobre obzrite! Veď ja som váš starý priateľ z nilského pobrežia a naša matka tiež, hoci jej zobák vždy neide podľa toho, čo si myslí. Ona bola vždy presvedčená, že sa princezna zachráni! Ja som so svojimi deťmi privliekol tieto labutie rúcha sem na sever až od Nilu! Veru, že mám radosť, a aké je to šťastie, že sme ešte tu! Akonáhle sa rozbreskne, potiahneme odtiaľ. Veľká spoločnosť bocianov! My poletíme najprv, vy leťte vždy pekne za nami a tak nemôžete poblúdiť. Ja sám so svojimi deťmi dám na vás ešte zvláštny pozor!“„A lotosový kvet, ktorý som mala doniesť,“ povedala egyptská princezná, „poletí v labuťom rúchu vedľa mňa, kvet srdca môjho je so mnou, tak som vyplnila svoju úlohu. Domov, domov!“Ale Helga vyhlásila, že nemôže tieto krajiny opustiť, bez toho, aby ešte raz nevidela svojej pestúnky, milujúcej zemianky. Každá krásna spomienka, každé milé slovo, každá slza, preliata pestúnkou — všetko to stálo zrazu pred dušou Helginou, a bolo jej v tom okamihu, ako by túto svoju matku najviac ľúbila.„Hej, musíme k zemianskemu zámku!“ povedal starý bocian, „tam nás čaká matka s deťmi! Tie budú hľadeť a klapať zobákom! Matka tá síce mnoho rečí nenarobí, odbúda všetko krátko a dobre, ale myslí to lepšie, než dá na javo. Ja hneď trochu zaklapem zobákom, aby vedeli, že ideme!“Potom zaklapal starý bocian mocne zobákom a odletel s labuťami k zámku zemianskemu.Tam boli ešte všetci pohrúžení v spánok, len neskoro v noci zemianka zaspala. Trpela úzkosťou pre malú Helgu, ktorá teraz tri dni bola preč s kresťanským kňazom. Iste mu ona dopomohla k úteku, lebo jej kôň bol tiež zo stajne preč. Akou mocou to asi všetko bolo spôsobené! Zemianka spomínala na zázraky, ktoré podľa povestí konal Kristus a tí, ktorí v neho verili a ho nasledovali.Jej myslenie javilo sa vo sne obrazne. Pripadalo jej, že sedí, bdejúc a rozmýšľajúc, na posteli, a vonku že vládne nad krajom temnota. Nastala búrka, počula príboj morský na západe i na východe, od mora severného i od južných končín.Obrovský had, ktorý zem v hĺbke morskej obmykal, kŕčovite sa šklbal a metal. Blížil sa súmrak bohov, Raganrok — tak menovali pohani súdny deň, kedy zahynie všetko, i sami bohovia. Rohy zvučaly a po dúhe jazdili bohatieri, obrnení oceľou, do posledného boja, pred nimi letely okrídlené bojovnice a rad bol uzavretý postavami mrtvých bohatierov. — Vzduch svietil severnou žiarou, ale temnota zvíťazila. Bol to okamžik strašlivý.A tesne vedľa ustrašenej zemianky sedela na zemi malá Helga v potvornej podobe žabacej, tiež ona sa chvela a túlila sa k svojej pestúnke, ktorá ju vzala na lono a láskyplne ju objímala, hoci žabacia jej podoba bola odpudlivá. Vzduch sa chvel nárazmi mečov a ranami kópií, svišťal šípmi, ktoré sa rozliehaly ako príval hrozného ľadovca. Nastala hodina, kedy nebo i zem sa pominú, hviezdy zapadnú, kedy všetko zhorí. Ale vedela tiež, že vznikne nová zem a nové nebo, že obilie sa bude vlniť tam, kde sa teraz more po neúrodnej piesčine valí, vedela, že zavládne neznámy dosiaľ Boh, jemný, dobrý a milostivý, ktorý ľudstvo k sebe podvihne a ho ochráni.Prišiel ten Boh, zemianka ho uvidela, poznala jeho tvár, bol to zajatý kresťanský kňaz.„Kristus!“ zavolal hlasne, a pri vyslovení toho mena vtisla bozk na čelo otupnej žaby. V tom spadla žabacia koža a malá Helga stála tu v plnej kráse, nežná, ako nikdy pred tým, so žiarivým zrakom. Pobozkala ruky pestúnke, žehnala jej za všetku pečlivosť a lásku, ktorú jej preukazovala v dňoch biedy a zkúšky; ďakovala jej za smýšľanie, ktoré v nej vypestovala a v nej prebudila, ďakovala jej za vyslovenie mena, ktoré opakovala: Kristus! Potom podvihla sa malá Helga v mocnej postave labutej, velebne rozpiala svoje krídla a šumiac odletela, ako keď zástup ťažných vtákov svoju cestu nastupuje.Zemianka sa pri tom prebudila a zvonku dorážalo k nej ešte to isté šumenie perutí. Bolo to, ako vedela, v dobe, kedy bociani odlietajú; odtiaľ asi pochádzaly tie zvuky. Chcela ich ešte raz pred ich cestou uvideť a dať im s bohom. Vstala, vystúpila na parkan a uvidela na hrebeni súsednej strechy bociana, a tiež všade okolo dvorca, na stromoch pri zámku, a všade dookola poletovali bociani vo veľkých oblúkoch, ale práve na okraji studne, kde malá Helga tak často sedávala a ju svojou divosťou desila, sedely teraz dve labuti a dívaly sa na ňu múdrymi očami. Tu si spomenula na svoj sen, ktorý ešte tak živo jej tkvel v mysli, ako by to bola skutočnosť. Spomnela si na malú Helgu v labutej podobe, spomenula i na kresťanského kňaza a zrazu jej bolo podivne voľno a veselo u srdca.Labuti zamávaly krídlami, naklonily svoje hrdlá, ako by chcely zavolať svoj pozdrav a zemianka vystrela za nimi ruky, ako by im rozumela a usmievala sa v slzách.V tom podvihli sa všetci bociani, šumiac krídlami a klapajúc zobákmi, na cestu na juh.„Na labuti čakať nebudeme!“ povedala bocianova žena. „Keď chcú s nami, nech sa k tomu majú. My nemôžeme čakať, až poletia ťažní vtáci. Je to predsa len niečo krásneho, cestovať tak v rodine a nie ako pinkavky a iní vtáci, kde letia samci zvlášť a samičky tiež zvlášť. Medzi nami rečeno, nie je to ani slušné. Hľa, aký to čudný rozmach krídel, ktorý majú tie labuti!“„Každý letí svojim spôsobom!“ odpovedal starý bocian. „Labuti letia šikmo, jastrabi v trojhrane a kuvikovia v čiare kľukatej ako had!“„Nehovor o hadoch, keď sme tu hore!“ prerušila ho žena jeho. „Deti môžu dostať chuť na to a ako ich upokojíš potom!“*„Sú to tam dolu tie vysoké hory, o ktorých som počula?“ pýtala sa Helga v rúchu labuťom.„Sú to mraky, tiahnuce pod nami,“ odpovedala matka.„Aké to oblaky sa pod nami tak vysoko dvíhajú?“ pýtala sa Helga.„Hory, ktoré tam vidíš, sú pokryté večným snehom!“ odvetila matka a letely cez Alpy dolu, k modravému moru stredozemnému.*„Afrika! Brehy Egypta!“ jasala dcéra Nilu v podobe labutej, keď uvidela zo vzdušnej výšky bledožltý, vlnistý pruh, svoju vlasť.Tiež vtáci spozorovali cieľ svojej púti a zrýchlili svoj let.„Vetrím Nilské bahno a mokré žaby!“ povedala žena bocianova. „Už skoro uspokojíme svoj hlad. Uvidíte tiež ibise, marabu a jastrabov. Patria všetci k našej rodine ale nie sú ani zďaleka tak krásni, ako my. Počínajú si veľmi vznešene, najmä ibis. Je rozmaznanými Egypťanmi, ktorí ho dokonca vypchávajú vonnou trávou, a tomu hovoria balzamovanie. Ja sa dám radšej vypchať živými žabami; myslím, deti, že je to tiež vaša mienka a dojde splnenia. Je lepšie mať niečo v žalúdku za živa, nežli byť pre parádu po smrti. To je moja mienka a tá je vždy správna!“„Bociani prišli!“ hovorili ľudia v bohatom dome na brehu nilskom, kde v otvorenej sieni, na mäkkých, leopardími kožami potiahnutých vankúšoch kráľovský pán ležal vystretý, ani živý, ani mrtvý, dúfajúc v lotosový kvet z hlbokej, divej bariny ďaleko na severe. Príbuzní a služobníci stáli kol do kola.A do siene vletely dve nádherné biele labuti, ktoré priletely s bocianmi. Odhodily bieloskvúce rúcha labutie a dve krásne ženy sa objavily, podobné sebe, ako dve rosné kropaje. Sklonily sa k bledému chorľavému starcovi, shrnuly si nazad svoje dlhé vlasy a keď sa malá Helga nad dedkom sklonila, zardely sa jeho tvári, jeho oči zažiarily a nový život sa rozprúdil ochromenými údmi. Starec sa vztýčil zdravý a omladnutý. Dcéra a dcérina dcéra držaly ho v náruči ako by ho radostne pozdravovaly z rána po dlhom, ťažkom sne.*Radosť vládla v celom zámku a tiež v hniezde bocianov, avšak v tomto bola vyvolaná hlavne dobrým krmom, veľkolepými húfmi žiab; a medzitým čo učenci na rýchlo v letmých obrysoch zaznamenávali príbeh oboch princezien, čo bolo veľkým požehnaním a udalosťou pre dom i zem, rozprávali to isté starí bociani svojej rodine, svojim spôsobom, keď všetci boli nasýtení, lebo hladní mali iné veci na práci, než počúvať rozprávky.„Teraz ťa iste niečím urobia!“ šepkala bocianová, „je to pravdepodobné!“„Ale čímže by ma urobili?“ odpovedal jej starý bocian, „veď čože som vlastne urobil? Nič!“„Učinil si viac než ktokoľvek druhý! Bez teba a našich detí by sa princezny nikdy viac neboly shľadaly s Egyptom a starému by sa nikdy nebolo navrátilo zdravie. Teba iste niečim urobia! Obdržíš iste titul doktorský a naše budúce deti budú potom rodenými doktormi a ich deti to potom privedú ešte ďalej! Ty beztoho už vyzeráš ako egyptský doktor — aspoň v mojich očiach!“Učenci a mudrci vyhlásili za základnú myšlienku — ako to oni nazývali — ktorá celým príbehom sa vinie, zásadu: „Láska plodí lásku!“ a podávali k tomu výklad rozličným spôsobom. „Egyptská princezna je hrejúcim lúčom slnečným, ktorý sostúpil ku kráľovi Vodníkovi a z ich obetí povstala…!“„Ja tie slová neviem tak presne opakovať!“ povedal bocian, ktorý na streche všetko počúval a mal o tom v hniezde podať zprávu. „To, čo hovorili, to bolo všetko tak vyšraubované, tak vyumelkované a spletité, tak hrozne učené, že hneď dostali hodnosti a dary, dokonca i kuchár dostal veľké vyznačenie — iste za dobrú polievku!“„A čo si ty dostal?“ pýtala sa bocianová, „nezabudli predsa na najdôležitejšieho a to si predsa ty! Učenci pri tom všetkom len klapali zobákmi. Však sa tvoje vyznačenie ešte dostaví!“Neskoro v noci, keď kľudný spánok na dome, znova šťastnom, spočinul, nezavrely sa ešte jedny oči, a neboly to oči starého bociana, hoci hore v hniezde stál na jednej nohe a na stráži spal; nie, malá Helga dosiaľ bdela, vykláňala sa cez parkan a dívala sa na jasné nebo, k veľkým žiarivým hviezdam, ktoré tu jasnejšie a čistejšie svietily, než hore na severe, a predsa to boly tie isté hviezdy. Spomínala na zemianku pri divej barine, na mierne oči svojej pestúnky, na slzy, ktoré preliala pre úbohú žabu, ktorá teraz stála v žiari a lesku hviezdnom na brehoch Nilských vo skvostnom vzduchu jarnom. Spomínala na lásku v prsách pohanky, na lásku, ktorú preukazovala biednemu tvoru, ktorý v ľudskej podobe bol zlým zvieraťom a človekom v podobe zvierenskej, odpornej na pohľad, hnusnej v dotyku. Pozorovala žiarivé hviezdy a napadla jej žiara, ktorou svietilo čelo mrtvého kňaza, keď leteli cez lesy a bariny. V jej spomienke znely zvuky a slová, ktoré počula vysloviť, keď išli spolu, keď sedela za ním, všetka dojatá, slová o prazdroji lásky, najväčšej lásky, obmykajúcej všetky pokolenia.Hľa, čo všetko jej bolo dopriate, čo získala, nadobudla! Myšlienky malej Helgy dňom i nocou objímal celý súbor jej šťastia a pri tom bola ako dieťa, ktoré behá chvatne od daru k daru, ku všetkému skvostnému nadeleniu. Temer sa rozplývala v stúpajúcom blaženstve, ktoré ešte malo prísť, ktoré iste príde. Zázrakom bola povznášaná vždy k vyššej radosti, vyššiemu šťastiu, a tak sa v ňom topila, že ktoréhosi dňa už si ani nespomenula na toho, kto jej to daroval. V smelom rozmachu mladistvého blúznenia pustila uzdu len svojim snom. Jej oči žiarily pri tom, ale v tom bola vyrušená hlomozom dolu na dvore. Spozorovala, že tam behajú dvaja pštrosí v úzkych kruhoch. Pred tým nikdy nevidela toto zviera, vtáka tak veľkého, ťarbavého a ťažkopádneho; krídla boly ako pristrihnuté, vták pôsobil dojmom, ako by mu bol niekto ublížil, a preto sa pýtala, čo sa mu stalo. Po prvý raz počula povesť, ktorú si Egypťania o pštrosu rozprávajú.Jeho rod bol kedysi, už dávno tomu, krásny, veľké a silné boly jeho peruti. Jedného večera vravelo mu mocné vtáctvo lesné: „Brat, zajtra, keď Boh dá, poletíme k rieke sa napiť!“ Pštros odpovedal: „Ja dám!“ Keď nastal deň, odleteli, najprv vysoko k slnku, oku božiemu, vždy vyššie a vyššie, pštros vždy ďaleko pred ostatnými. Plný pýchy letel k svetlu. Spoliehal sa na svoju silu a nie na jej darcu, nehovoril: „Keď Boh dá!“ V tom rozprestrel trestajúci anjel závoj pred večne planúcim a večne žiariacim; v tejže chvíli spálené boly krídla vtákove, biedne klesol k zemi. On a jeho pokolenie nikdy viac sa už nepovzniesly a nepovznesú k výške; zachvátený bojazlivosťou dáva sa na útek a obieha v úzkom priestore neprestajne dookola, ako napomenutie pre nás ľudí, aby sme pri každej myšlienke, pri každom podnikaní hovorili: „Keď Boh dá!“A Helga sklonila v myšlienkach hlavu, pozorovala obiehajúceho pštrosa, videla jeho úzkosť a videla jeho bláznivú radosť pri zbadaní vlastnej veľkej tône na stene, mesiacom bielo ožiarenej. Vážnosť zapustila korene hlboko v jej mysli a v jej srdci. Bohatého, šťastného života dosiahla, nadobudla — čo by sa ešte malo stať, čo by malo prísť? A preto bude najlepšie, keď povie: „Keď Boh dá!“*V prvých dňoch jari, keď bociani zase tiahli na sever, vzala Helga svoju zlatú náramnicu, vyryla do nej svoje meno, pokynula starému bocianovi, zavesila mu zlatý kruh na hrdlo a prosila ho, aby ho doniesol zemianke, aby táto z toho poznala, že jej schovanica ešte žije, je šťastná a s láskou na ňu spomína.„Je to ťažké!“ pomyslel si bocian, keď pocítil ťarchu toho bremena na svojom hrdle; „ale zlato a česť nesmieme zahodiť na ceste. Tam hore budú nútení doznať, že bocian prináša šťastie!“„Ty snášaš zlato a ja snášam vajcia!“ povedala bocianová, „ale ty len raz, ale ja každoročne! Uznania sa však nedostane žiadnemu z nás. To bolí!“„Máme však povedomie svojej zásluhy, matka!“ povedal bocian.„To nemôžeš nosiť zjavne na prsách!“ povedala bocianová, „a nedáva nám to ani priaznivý vietor, ani nič na jedenie!“A potom odleteli.Malý sláviček, ktorý spieval v húštine hájov tamarindových, chcel sa tiež skoro vydať na sever. Hore pri divej barine ho malá Helga tiež počúvala; chcela mu uložiť posolstvo; veď sa vyznala vo vtáčej reči od tých dôb, kedy v rúchu labuťom letela. Sláviček jej iste porozumie. Prosila ho, aby zaletel do bukového lesa na poloostrove, kde je nasypaný hrob z kamenia a snetí, a prosila ho, aby všetkých vtákov tam poprosil, aby ten hrob opatrovali a na ňom piesne spievali.A slávik odletel a časy letely s ním!*Okolo žatvy sedel orol na pyramíde a uvidel mocný sprievod s ťavami a veľkým nákladom v sprievode ozbrojených mužov, bohato oblečených, ktorí išli na bujných arabských vraníkoch. Bohatí hostia, kráľovský princ z Arabie, krásny, aký práve princ byť má, slávili vjazd do pyšného domu, v ktorom teraz bocianov hniezdo stálo prázdne. Jeho obyvatelia boli v severných krajinách, ale skoro už sa mali vrátiť.A práve toho dňa sa vrátili, kedy veselie a hodovanie dosiahlo vrchola. Svadobné radovánky vládly a malá Helga, žiariac skvostami, bola nevestou, ženichom bol mladý arabský princ. Sedeli spolu na čestnom mieste pri stole medzi matkou a dedkom.Ona však nepozorovala ženichove ohorené, mužné líca, ktoré pokrývaly čierne fúzy, nepozorovala jeho oslnivé, ohnivé krásne oči, ktoré sa neprestajne na ňu dívaly; ona sa dívala von, hore k jasnej, žiarivej hviezde, ktorá s neba na ňu žiarila.V tam zaznely vonku silné nárazy perutí, bociani sa vracali. Hoci bol bocianí pár veľmi ustatý cestou a hoci mu bolo značne odpočinku treba, predsa hneď sletel na zábradlie verandy, lebo počul, aká je tam slávnosť. Hneď na hraniciach sa dozvedeli, že ich oboch malá Helga dala vymaľovať na stenu, lebo obidvaja patrili k jej príbehu.„To je pre nás veľké vyznačenie!“ povedal starý bocian.„Náramne malé!“ povedala bocianová, „menej si už ani nemohli vymysleť!“Keď ich Helga spozorovala, dvihla sa a vyšla k nim na verandu, pohladiť ich po perí. Starí bociani sklonili hlavy a najmladšie deti sa na to dívaly a cítily sa veľmi poctené.Helga sa pozrela k žiarivej hviezde, ktorá vždy jasnejšie a jasnejšie planula. A medzi ňou a Helgou vznášala sa postava, čistšia než vzduch a predsa viditeľná; bol to mrtvý kňaz kresťanský. Tiež on prišiel na jej svadobnú hostinu, prišiel z ríše nebeskej.„Krása a sláva tam hore prevyšujú všetko, čo zem má!“ povedal.Malá Helga modlila sa zhlboka, tak vrúcne, ako nikdy predtým, aby len na jednu minútu sa tam smela podívať, jediným pohľadom, aby otcovu nebeskú ríšu smela uvideť.A on ju povzniesol k večnému svetlu, večnej sláve; prúd myšlienok a zvukov ju obklopoval. Nielen okolo všetko žiarilo leskom a nebeskou hudbou, tiež v nej, v jej duši to žiarilo a znelo. Slovom sa to ani vylíčiť nedá.„Musíme zpäť, budú ťa pohrešovať!“ povedal.„Len jeden pohľad ešte!“ odpovedala, „len krátku minútku ešte!“„Musíme k zemi, všetci hostia už odchádzajú!“„Len jeden pohľad ešte, posledný —“Zase stála malá Helga na verande — ale všetky fakle vonku už pohasly, všetky svetlá v svadobnej komnate zmizly, bociani zmizli, hosťov nebolo videť, ani ženicha, všetko ako by za krátke tri minúty bolo vetrom odvanuté.Tu zmocnila sa Helgy úzkosť, prešla veľkou sieňou do najbližšej komnaty. Tam spali cudzí vojaci; otvorila postranné dvere, vedúce do jej vlastnej komnaty, ale miesto v nej stála vonku na záhrade; tak to predsa driev nebolo. Nebo sa zardievalo, chýlilo sa k ránu.Len tri minúty v nebi a zatiaľ minula celá pozemská noc.V tom uvidela bocianov; zavolala na nich, prehovorila ich rečou a starý bocian otočil hlavou, načúval a priblížil sa.„Ty hovoríš našou rečou!“ povedal, „čoho žiadaš? čo ťa sem vedie, cudzia žena?“„Veď ja som malá Helga! Či ma už nepoznáš? Pred troma minútami sme práve spolu hovorili tam na parkane!“„To je omyl!“ povedal bocian; „to sa ti to asi len zdalo!“„Nie, nie!“ zavolala a rozprávala mu o zemianskom zámku, o divej barine, o ceste sem…!Tu zablýskal bocian očkami. „To je stará rozprávka, ktorú poznám z dôb mojej prababičky. Ba veru, bývala tu vraj v Egypte raz akási princezna zo severa, ale tá pred mnohými storočiami zmizla práve na svoj svadobný deň a viac sa neobjavila! Môžeš si to sama prečítať, tu na pomníku v záhrade. Sú na ňom vytesaní i bociani i labuti a hore stojí sama, z bieleho mramoru.“Tak tomu bolo. Malá Helga to videla, pochopila a klesla na kolená.Slnko vyšlo a ako kedysi pod jeho lúčmi žabacia koža padala a Helgina krása sa objavovala, tak vzniesla sa teraz Helga pri vychádzajúcom slnku ako prekrásna postava, čistšia, jemnejšia, jasnejšia než vzduch, lúč — k svojmu otcovi na nebesách.Telo kleslo do prachu; tam, kde stálo, ležal uvädlý kvet lotosový.*„To je nový koniec rozprávky!“ povedal starý bocian; „to som nečakal! Ale páči sa mi veľmi pekne!“„Len čo tomu povedia deti?“ pýtala sa bocianová.„Hej, to je predsa to najdôležitejšie!“ povedal starý bocian.

Andersen_Pohadky-a-poviedky-II.html.txt

I. Na Tatrách„Vykvetal kvietočokNa pustom polome:Dorastalo dievčaV svojej matky dome;Mať ju vychovalaBiednym, čiernym chlebom,Roveň si nemalaPod tým božím nebom.“Samo ChalupkaKto slovensky, rodu verne citiac nerád prechodil by sä po žulách hradu Tatranského; kto nekochal by sä s úľubou na pohľadu, jaký poskytuje Kriváň, vrch Tichá a iné výšiny a hole obrov prírodných? Kto nezostupoval by milorád do utešených dolín a priesmykov Tatier zvlášť liptovských, ako sú: Račková, Koprová, Prosiecká dolina, Temné smrečiny a Mengusovská dolina, v níchž mnohé zelené jezärá, ľudom tak zvané „morské oká“ sä träsú a kolembajú; — v níchž je od jara až do pozdnej jäseni živo a hlučno, lebo ľud tam seno kosievá cez leto a cez zimu drevo vyváža na pltiská; — kto hovorím, slovensky a roduverne cítiac nerádby rozhľádel sä po svete tomto čarovnom, utešenom a divokrásnom?Putujú krásu a velebu túto vidieť cudzinci k nám, my putujeme zas inde do cudziny, — čarovnosť domoviny málo si vážime. Ľud je pritupý na krásu prírody, on by radšej mal z Kriváňa vinohrad a z vrchov vraj, Tatry neužitočných úrodniu rovinu a vzdelanejší mnohí len z kníh znajú o kráse tatranskej; básnici naši zas nôtia nám piesne svoje, zvätša „bez refraina“.Na našej, uhorskej totiž strane Tatier, pravda je, že dosť obdivovateľov a navštevovateľov majú Tatry naše. V Šáriši preplnený býva liečivý kúpeľ Bardijovský, vo Spiši chýrečný Šmeks každoročne, zvlášť na deň Sv. Petra a Pavla máva hrôzu hostí; my Liptáci zas máme na slovo vzatú Korytnicu a pre domácich — Lúčky.Jesto ale v Tatrách aj iné a to mnohé a utešené a vábivé, ač i nie tak ako nadrečené kúpele, pohodlné miestá; jimž poetičnosť práve preto, že sú osamelé, nenavštevované odoprieť naskrze nemožno. V horárňach zvlášte, kde komorské i súkromné panstvá majú svoje úhľadne vystavené, intervenientné budoviská.Na poludnie, v nižších vrchoch Tatry utešený je čierny Váh; s pekne vystavenou kaplňkou, bytoviskami komorských úradníkov, poriadným hostincom atď. Na severu na poľskej strane nájdeš utešené železodielne; na našej letobyty a majere, ako je Hrádok a iné; horárne a pily, ako je veselá — Kamenistá. —Pravda, že i tu už mnoho utratila príroda z panenskej krásy svojej zyskuchtivou rukou ľudskou zošarpaná súc — ale preto zostáva ona vždy jedinnou, nevyrovnanou okrasou hôr tatranských. Pravda je, že i tu vošantročila vôla ľudská svoju sobeckosť hmotne, ale preto jest tu kvety, ktoré inde nekvitnú; a že príroda sä zaprieť nedá, to uvidíme i na tomto našom, kedysi presadenom kvietku Tatranskom.V Kamenistej, pod Trsteníkom, v bok Kriváňa stoja dva malé domky, pekne vynímajúce sä z pomedzi iných stavov hospodárských. V jednom býva starý horník Smrečinský s manžeľkou a dcérou Aničkou; v druhom piliar Dubina, starý vdovec, so synom Martinom, valachom. —Anička Smrečinských bolo dievča švarné, utešené; obyčajne len „podkriváňskou kráskou“ menované. Štihlá, vysoká, peknerostlá postava — ale načo ju opisovať? Chatrné pero moje, čoby ako chcelo, nezodpovedalo by úlohe tejto dokonále. Preto radšej vám ju predstavím ľuboli — obzrite si ju sami. —Pred domom horárne Smrečinovej stála malá lavička, na nej sedel starý Smrečinský, a po pri ňom jeho ľubá dcéra — Anička. Smrečinský bol rozobral svoju pušku a čistil ju, lebo zajtrá mala byť veliká poľuvačka na srny. Každý kúsok obozretne rozobratej onej pušky opátral; každý trel, až sa mu jakoby sriebro — alebo ako to on hovorieval — až sa mu, jako zrkadlo, ligotať musela. Náš Smrečinský, ale aj bol strelec dokonalý; páni nikdy nešli bez neho na polovku. Zabil on už vyše tridsať mädveďov, a na také bestie treba poriadného chlapa, čo sä nezľakne. Srnu zabiť — mu len hračka bola, on znal najlepšie polovníkom deliť stanice, a ubehol-li zver niekomu, on mu nedaroval. Dobrodružstvov polovníckých mal mnoho a keď je začal vypráväť, bol bys ho cez celý deň počúval. Po odbavenej poľuvačke, keď unavení honci zasadli si k stolu, on korenil jím jedlá i pitie. Keď ale nemal komu vyprávať dobrodružstvá svoje, moril nimi Aničku. A Anička, ač jednu a tú istú vec už i desať i dvadsať ráz počula: predca bola celá — ucho: lebo vedela, že to jej otca teší.I teraz vyprávä starý Smrečinský s úľubou čosi dcére svojej, ktorá jágerskú torbu jeho potrebnými vecami plní — lebo otec má za dva dni ostať, chtiac si zapoluvať i na mädveďa — čo medzitým matka s malým synkom si pohráva. Chudobná, malá; ale utešená je to rodinka, tá rodinka Smrečinských a jej ozdoba je — utešená Anička —Prizrite sä jej len — pozrite na tú postavu štihlú, peknerostlú sťaby mladá tatranská jedlička, — páčte len na tú, horským kvietim ovenčenú hlavu, na ten čierný hodbavný jej vlas a na tie vrkoče dlhé; vidite to sivé, živé oko, čo tak lyskne sä leskom nebeským, čo tak bystro si poletuje po tom svete ani sťaby sokol: čo tak zbožne obracia sä včas modlitby k nebi sťaby v ňom aňjel prebýval si krásný. A tie ruky pracovité či ste zbadali, pod nimiž práca len rastie. V okamžení naplnila torbu otcovú, v okamžení bola v práci druhej, tretej a to tak šlo celý boží deň. Anička nikdy darmo nepostála, nikdy hodinku, pól nezmrhala. A tie jej štebotné ústa, keď sa usmievaly na nekoho, blaženosť ho rajská otáčala; keď sä shováraly s niekým, počúval by sťaby pieseňku slávika a ešte vtedy, keď zaspievaly, to rozlieval sä cit nepoznaný po srdciach poslucháčov, to vtáčky umlkly v lese, hora počúvala a stromy sä chvely a potriasaly, jakoby tiež živo cítily so speváčkou, jakoby znaly oceniť krásu spevu dievčiny čarovnej. —Preto rád mal Aničku otec, ľúbila ju nevýslovne matka, s úľubou pozeraly na ňu oči známych i neznámych, túlily sä k nej radi ovečky, psy otcove lízaly jej ruky, slovom všetko, ludia i tvory radi mali krásnu devu hôr; ale predca nado všetko miloval, zbožňoval ju mladý pekný Martin — syn piliara Dubinu.Starý Smrečinský rád mal Dubinovho Martina; lebo Martin bol šuhaj driečný, usilovaný a spôsobný — po pri dobrom robotníkovi na pile, bol dobrým faktorom na plti, a k tomu ešte bol aj výborným strelcom. Toto posledné zýskalo mu lásku starého Smrečinského. Starý Smrečinský rád brával Martina s sebou od malička na poluvačku, zdokonálil ho — ako on hovorieval — v tomto svojom „remesle“. Náš Martin ale ešte radšej mal Smrečinského, nikdy mu ničoho neodoprel, rád sa s ním túlal po grúňoch a vrškoch tatranských, či za srnkou ľašujúc, či nocou mädveďa šľakujúc, či na tetrovcov a hlucháňov nápastiac a či mercúňov vykopávajúc, alebo kozice divé do siete pod samým štítom Kriváňa lapajúc. Slovom, náš Martin bol hotovým a spoľahlivým pomocníkom horára Smrečinského, rád plnil jeho vôľu, lebo jeho Anička bola mu tým najdrahším pokladom na svete. Starý Dubina sice tu i tu šomral na syna, že túla sa, kazí zdravie a zameškáva pilnejšiu robotu svoju; ale keď videl, že Martin čo dva, tri dni zameškal, zase prácu si tú vedel nahradiť bez ublíženia si na zdraví — vždy sa uspokojil s ním a tešil sa v hodnom, na všetko súcom synovi. —Tak si žili v úprimnej oddanosti tieto dve rodiny upútané ku sebe i samou nevyhnutnou potrebou, lebo nemali nikoho viacej v pustej hore; ale aj, a to ešte tuhšie spojené boli oni záujmom toho istého citu lásky, toho istého jednoduchého smýšľania, toho istého vzájomného losu a zpôsobu života. —Starý Dubina súc vdovcom, žijúc v nezlomnej i súsedskej i priateľskej láske so Smrečinovci, už od dávna všetko mal spoločné s nimí. Pri jednom stole obe rodinky sedávaly, spolu si v maličkom hospodárily, spolu si potreby obstarávaly. — Žena Smrečinského opierala Dubinu, Anička jeho syna Martina; žena Smrečinského pečuvala o Dubinu, keď vyberal sa na dlhší čas do hory, Anička zase na starosti mala taký čas otca i milovaného Martina, v čas zimní na dlhých večeroch spolu tešievaly sa tieto dve uprimné rodinky: ženy priadly, chlapy koše pletli, Martin strúhal rozličné ližičky a nádobky z dreva; vo dne robili Dubinovci okolo dreva a na pile, Smrečinský ale túlal sa po revíri okolo drevorubáčov a vývozníkov panského dreva. —Na jar, ako náhle vody pribylo, vybral sa Martin s plťamí na dol do Komárna, na cestu vyprevádzaly ho obe rodiny a Anička ho podperila k tomu, on ale prinášal navrátiac sa zdola, krásne a užitočné veci do domu; pri čom nikdy nezabíval s nieakým krásným darom na Aničku. —Najveselšie chvile ale boly pre našich Smrečinskovcov a Dubinovcov v lete, kde sa käde tade po grúňoch roztúlali, hotujúc si krm na zimu, sbierajúc huby, čičoriedky, jahody, maliny a rozličné užitočné korienky a zeliny na domáce lieky, čomu tak výborne sa Anička naša rozumela; — lebo ona bývala domácim lekárom a znala spomáhať oproti všetkým obyčajným nemocam ľudským. Ako vravím, v lete boly tie najveselšie chvíle pre naše dve rodinky. Vyšly si oni do hôl ešte pred slnkom, jeden nad druhého sa usiloval čím viacej nasbirať toho, čo práve shromažďovali — najviacej naprekárali sa Anička s Martinom, až mali z toho velikú radosť rodičia, najvätšie ale oni dva, sami. Anička takýto čas bola bystrá ako srnka, a spevavá ako vtáčik. Keď zanôtila si svojím ľubým plnozvučným hláskom ozývaly sa jej doliny a ľudia v ních robotiací rozpráväli si medzi sebou o peknej Aničke a dievčiny sa ozývaly zvyčajným veselým ozonom. —A keď prišiel večer tichý, mesačný, tu posadil sa celý zástup ľudu — lebo v lete nocuje sa v Tatrách v kolibách horských — pred kolibou okol vatry, a po chudobnej, ale chutnej večeri, dali sa devy do spevu, do žartov, až všetko razom utíchlo, a náš Martin začal pískať zádumčivé nôty na fujare a pískal, až ho všetko opustilo, devy idúc do koliby, chlapy posnúc okol vatry a on sám si hral a prehrával udržiavajúc dlho vatru. I spalo sa to po tvrdej robote tak tuho, že iba ráno zbadali pod holým nebom nocujúcí chlapy, že zmokli v noci a že prešla búrka grúňami. —Takto si žili naši horskí obyvatelia, ako obyčajne žijú tatranci. A povedzte mi, či v takomto púvodňom žití nieto poezie, a to zdravej poezie? Je ona tu aj s blaženosťou pravou. —My odďalujeme sa od prírody a práve v tom leží naše nešťastie, lebo keby sme matičke prírode, koľko toľko vernými zostávali, našli by sme blaženosť života i nehľadane; kdežto takto márne sa sháňame po nej, a čím viacej my za ňou beháme, tým viacej i ona letí a mizne pred namí.Svätú tedy spievá pravdu krasocitý Jablonský:Mnohé knihy, synu milý,Zavedly již národy,Když se drze oddálilyOd praknihy přírody.Nevěř vše, co z pera vyjde,K přírodě rtům nakloň sluch:V knihách mluví jenom lidé,V přírodě však mluví Bůh.Dovoľte, mi tedy, dovoľte ctené čitateľky mojích „Besiedok“, ač i chatrný, ale pôvodní vystaviť vám prítomne obrázčok z tej našej prírody tatránskej. Nevysmievajte ma, že vás nebudem zabávať voľkolepými společenskými obrazy zo života civilisovanébo; že vás vediem do nízkej chalupy a koliby, a na miesto rozkošných miest zábavy elity, do pustých dolín a grúňov tatránských; nehnevajte sa na mňa, že vám nepredstavujem romantické deje ľúbosti, ale líčim prirodzený jej cit v jednoduchom tvare jeho. Slavné národy zablúdily, zahynuly, oddialiac sa od praknihy prírody, náš potupený neoslávi sa nikdy, odcudzí-li sa jej. — Nezávidím vám ja, vy hrdinovia skvelých společností, vy miláčkovia šťasteny; nezávidím vám ja vaše neprirodzené radosti, požitky: nuž nezazlite nám aj vy čistú radosť, tento blahý požitok v božej prírode. Nielen vo vaších cudzovkusých zahradách kvitne kvet ľúbosti, no krášli on i pusté kraje vrchov tatránských. A potom:„Na čo mám hľadať na Himaláji,Na Kordillerách svet lásky,V tom našom peknom tatránskom krajiNajdem ho v ceľku i z čiastky!“*Utešená noc. Mesiačok ľubo usmievá sa na skočné luny v skalnatom ložisku svojom, hučiacej divej horskej rieky Belej, čo z pod Kriváňa divým hukotom ku Hrádku do Váhu uteká, keď sa rozvodní a s Račkovou spojí, skaliská so sebou vlečie; čo i keď je maličká, tak medzi skalinamí hučí, že ju aj na dve míle z diala, zvlášť večierkom počuť; tej Belej, ktorej zelenavé vody pltníci naši vraj, ešte hen v Komárne vo Váhu rozoznávajú — čo ju Jakub Graichmann tak trefne v svojom „Jankovi Tatránskom“ ospieval. Mesiačík bľadý ľúbo usmievá sa na tíško šumiace jedlové háje Kamenistej, jíchž šum s bystrým hukom lún Belej jakoby velebný nôtil si žalm noční. Mesiačik bľädý ale ešte milšie pozerá si k domku bielemu, pred nímž na lavičke dve milujúce sa srdcia tešia; no, zdá sa, že i on teší sa s nimi, že družky jeho nočnie, hviezdičky jasnie, delia s ním radosť a útechu túto. —„Anička! ja bych nemohol bez tebä žiť!“„Martinko! ktože ti to káže?“„Nik. Len mi na um zišlo, keby som ťa tak ztratil.“„Keby si mä ztratil, zas by si mä našiel; sama by ti prišla aj bez hľadania a ty bys’ zpieval:„Nechodil som za ňouSama prišla za mnou,Ako tá ovečkaZa zelenou trávou.““„Anička! ja sa ľakám budúcnosti; rodičia starnú a my sme chudobní.“„Ej, čo ti to napadá, Martinko?“„A my milý! nič nemáme,Len si v oči pozeráme;Krajšie naše dva pozory,Ako dačie kone, voly.“Martin zabudnúl pri takomto aňjelovi drahom na neresť života, na celý svet. Ako rúčka ľubenej Aničky odhrnula z mračného čela zastierajúce ho vlásky, tak zmizly razom i jeho žalosti, tak uletely trapné myšlienky a on, blažený, blaženosťou rajskou privinul na verné prsá svoje drahú milenku. Bola to tichá, blažená chvíľa; dve srdcia zdaly sa spojiť na veky, lebo keď ústa mlčaly, oni potajomne, ale významne hovorily — ba zdalo sa, že nebe i zem splývaly spolu v blaženosti rájskej zaľúbencov naších.Razom preletel mráčok cez tvár mesiačka a zastienil ju, razom padla jedna hviezda na zem akoby sa jej bolo spoločnosti tých dvoch ľúbiacich sa duší zachcelo — razom divo zašumel háj a búrne zašplechotaly o skalné steny luny Belej s hukotom vetra, roznášajúceho škaredé húkanie sov okolím; pes domáci ztrhnúl sa a zaštekal za letiacim mu ponad hlavou netopierom a z blízkej doliny Krížneho jedno za druhým ozval sa dvojnásobný výstreľ pušky. To vytrhlo naších zaľúbencov zo prvého snivého objatia. — Anička nevedela sä priam spamätať, kde je, čo je? Martin bol ako opojený — a dlhá nemá chvíľa nastúpila, kým zase k sebe prišli. —„Jaj, bol to strašný sen!“ — vykríkla Anička — „jakživ sa mi taký neprisnil!“„A či si spala Anička?“„Ach neviem Martine, veď sa mi zdá, že som snila bdiac — ach, ale tak zle, nedobre! Ty si šiel s Otcom na poluvačku a ja som vás šla čakať; tu prišiel veliký orol, vieš taký, z akého ty máš perá za klobúkom a práve ste prichodili vy — vrhnul sa na tebä, zkrvavil ťa a mňa vysoko zdvihnul vozvýš a potom z tej vyše zpustil zase dolu na zem až som z toho prišla o rozum. Oj, aký to bol zlý, nedobrý sen!“„Teraz je na mne rad, aby som ťa tešil, Anička, nerob si z toho zhola nič, sny sú len sny. Ty si trochu zadriemala a tu sa ti to zdalo. — Neber si to ani mak hore, veď som ja tu, ochranca tvôj verný.“Anička mlčala, a len trasúc sa ako limbačka na celom tele, túlila sa k Martinovi milému.Tento ju kojil poznamenajúc, že výstreľ z Krížneho pochodiací, čo jích zo sladkého zobudil objatia, bol istotne z pušky Aničkinho otca, ktorý nocou na mädveďa natrafil a ho zastrelil. Celý predošlý deň poluval otec Aničkín s pány na srny, teraz v noci iste šiel za mädveďom; Martin bol zostal doma, lapajúc pstruhy v Belej pre panských hostí, keď vrátiac sa dolu do Kamenistej z polovky. Len pozde večer prišiel z rybárenia svojho domov, a niesúc celý deň s milou Aničkou zabavili sa spolu pozdejšie pri mesiačku. Mesiačik však už zachodil za blízke končiare jedlového lesa, rozlúčili sa i naši dvaja zaľúbenci. Anička šla do chyže k spiacej matke; Martin ale zapískal celkom po tichúčky pod oblôčkom komôrky Aničkinej na fujare:„Dobrú noc, Anička, dobrú noc,Nech ti je sam pán Bôh na pomoc;Dobrú noc, dobre spi:Nech sa ti snívajú o mne sny!“

Bachat_Presadeny-kvietok.txt

I— No, čo? Priniesol? Je to čosi hodno? — pýta sa Srdovan farára, keď sa najbližšie sídu.— Rád by — nejde mu to! — vypráva Svarínsky o skúsenostiach s Kumhárom. — Potom si robí z nás dobrú vôľu.— Tušil som, zavádza.— I sliedil za tým, lenže tu sa stopy ľahko dajú zatrieť.— Ale potom načo vraví, keď to nevie vysliediť?— Načo? Snaží sa dokázať, že chce…— S tým si vy nepomôžete. Ani ja!— To nie.— A ja som mu dal i fľašu slivovice, — stiahne Štefan srastené obočie.— Nech má!— Ale nech i spraví voľačo! Ja som mu veru povedal do očú i o tom fotografovaní. Ty si si to, reku, chlape, vymyslel. Nebol som ja darmo detektívom za Čremošného. Mňa neprevedieš!— A on čo?— Azda sa vám prizná? Je to mazaný chlapisko.— Zíde sa nám i tak.— Večer bol tu Beňo. Stavil sa idúcky z mesta, kde bol na finančnom úrade, i u doktora Hôrku za ľudí. Tiež dobre pozná Kumhára, ešte z vojny. Je to vraj ľahké futro, ale odvážny chlap.— Veď preto!— A ten zas nemôže ani spávať od samých plánov.— Beňo?— Beňo… Sedliaci mu chodia na krky so všetkých strán — tu o pomoc, tu na radu. Sotva Anna vymetie smeti po jedných, druhí ich prinesú. A on pomáha tak či onak. Usadí ich do chalupy a vykladá im o racionálnom hospodárení, o čílskom liadku, o čistokrvných plemenníkoch a ošípaných. Ako by nikdy nebol robil iné. Vypráva o našej banke, cementárni, tehelni a najnovšie o elektrizácii na Lesnianskej doline. Ľudia naslúchajú a rozumujú. — No, tá cementáreň, alebo tehelňa, to ešte rozumiem — hovorí mi dnes ráno ujec Hobla — ale odrotovať celú dolinu, a že by to hnalo i sečkovice, krosná a čo všetko? Mohlo by to byť? Prečo, reku, nie? — len peňazí načim… Beňovi to však už nedá. Sbiera podpisy na podiely pre tehelňu…— To je jeho šťastie — starosť o rodinu, dolinu a iné. Ináč bol by býval stratený… A vy čo?— Ja? — prejde si hrsťou po drapľavej brade, — rád by ešte stavať. Však keď už bude stáť i tá tehelňa. A ja, viete, musím každý rok aspoň niečo. Načim mi pre furmanov nejaká maštaľ. I toť dvor by sa mi zišlo rozšíriť a lepšie ohradiť. Ale tu je, hľa, parcielka. I shora je moje, i zdola. Vedia — načim mi, a myslíte, chce mi ju ten Plavčisko predať? Nie! Na tom vraj stál kedysi jeho otec i jeho mať. Kdeby… Eh, sedliak je božie stvorenie, ale… My zaňho, ale on…? A vy čo robíte, pán farár?— Čo príde. A keď stačím — píšem.— Vyplatí sa vám to?— Čoby! Mám však z toho radosť ako Beňo zo stavby doliny a Macho z ohrádzania vlasti. I teraz som vydal knižku, viete?— Však som čítal, ako ju opísali, — uškrnie sa Štefan s ostrým posunkom. — Jednému je nie dosť pobožná — či sa to vraj svedčí farárovi takto písať. Druhému je nie dosť vlastenecká, keď je v nej i o biede ľudu a radostiach veľkých pánov. Tretiemu je nesrozumiteľná. Štvrtému neumelecká a či vulgárna. Divím sa, pán farár, keď vás to nenechá trpezlivosť. A to tí vaši nepriatelia?— I priatelia! — stisne pery Svarínsky. — To je môj lós. To už tak musí byť. — Hlúpe!— Taký je život, priateľu. Koho dvíha, koho morí. A niet v tom neraz nijakej logiky. Ale nijakej…!— Však je tak! — prisvedčí krčmár, otvoriac hosťovi dvere do bočnej izby, kde stará mať práve utiera prach a upratuje. — Ja som sedel po šupárňach i na bratislavskej Sédrii. Sháňal som Slovenskú podvysockú gardu… Prvý pluk slovenskej slobody… a čo všetko. Bol som detektívom, pľul som krv, a čo? Šimúnovi v meste je haj — obchod mu rastie ani z vody. Mne jednostaj len financi chodia na krk. Ak nie panský Vydra, ten pehavý Pichl, ak nie Pich], tak ozrutný Krámer, ten, čo ho do toho kvasu namočili. Deň po deň musím vysvetľovať a oháňať sa, ako viem. Dôchodku niet. Keď niet groša medzi ľudom — nekupuje, nepodniká. Náš človek by si i vypil, ale keď nemá za čo — nepije! Chodí okolo krčmy, obzerá sa a mudruje. Myslíte, neviem, čo mu vŕta v hlave, keď ide popred moju záhradu alebo tu popred tento barak? Onehdy bol som v záhrade pozrieť včely, a tu počujem dve baby, ako idú z mesta. — Ej, no, vidíš ho, zázraka? Akú ti má len krásnu záhradu, ten Srdovanisko. — A veru má! — A keď prišiel k nám z Čreníc, veru nemal zeme, čo by sa mu vmestilo za paznecht. To len z nás. — Z nás veru, šľak toho trafil! — A tento dom ešte ako im je v oku. Neraz to čujem na vlastné uši… pozri ho, aký ti len dom vystavil! A ty, Jano, sotva sa ti tá chalupa drží nad hlavou. — Veru! A však to len s nás nazdŕhal. Z našich mozoľov. Keď on tie falošné kolky zamieňal, vtedy sa on — vred toho hádzal… A keď mu poviem, čo mám dlhu — neuverí.— Ale ich poznáte, — diví sa Svarínsky. — To by sa zišlo mne.— Načo?— Poznačiť. Bola by z toho kniha.— Zasa kniha?— A veľká, pekná, nech to ja tak poznám ako vy.— Veď ja vám poviem, ak chcete. Ta už poznám túto dolinu ako svoju dlaň. Ešte len pozrie náš kopaničiar, už viem, čo má v žalúdku, — vypráva Srdovan o tom a zas o tom od narodenia až po hrob, kým stará mať, postávajúc, prikyvuje hlavou.— Mali by ste to tak napísať.— Kedysi som sa viac chytal pera. I verše som písal, ako ten Martin Jurinech, čo odišiel do tej Argentíny. I knižočku som vydal o Zbojníckej chalúpke na Vysokej. Ale neučený človek je len neučený. Keď som v škole radšej len drevo nosil a dieťa varoval pani učiteľke, ako hľadel do písma. Tak… — oprie sa o stôl na váľkovité ruky a hľadí zpod hustého obočia na Svarínskeho, ako si značí jedno-druhé.— Zachránim z toho aspoň niečo, — usmeje sa farár. — Keď budete stačiť, prídem zas. Nech z toho po nás čo-to ostane.— Z nášho trápenia?— I zo smiechu, i z trápenia, Srdovan.— To by vám tu moja mať mali vyprávať, — ohliadne sa po starene, ktorá ešte upratujúc naslúcha i nenaslúcha. — Hej, mamenka, ako vás to tatenko cvičili? Po tom sobáši? Ako si vás to prepísali na svoje meno?— Ale iď, Ičo, — odhodí mu ruku. — Ty len vždy posmešky robiť.— Čoby len. Ale tu pánu farárovi je to načim.— Nuž ako? — prisadne si žena ochotne, keď to už musí byť. Pri spomienke prelietne jej svieži úsmev po tvári, hoci má starosť, a práve o muža. — Veru to bolo tak. Vo štvrtok mali sme sobáš a v sobotu, ako obyčaj, chodili mládenci s harmonikou po dedine. Už sme boli v posteli, keď tu začujem harmoniku. Vstanem, nazriem do okna a tu muž len — čo robíš? Hybaj! A ja nič. Chlapci stáli po hŕbke neďaleko a ten Potočných hral. Dobre vedel chytiť pesničku, aj som s ním rada tancovala pri muzike. Ja sa dívam, a tu naraz — fac… fac! — také mi dve vsotil. — Aby si vraj už vedela, že si vydatá!— A ste si to, mamenka, aspoň zachovali? — zapára syn.— Veru som! Ani ma od tých čias nevybil. Iba…— Iba o dva týždne.— Ale — nepleť! — buchne ho tetička do chrbta suchou päsťou ako voľakedy. — My sme dobre žili spolu. Len by si sa ty tak spravoval so svojou ženou. Choď, spýtaj sa tatenka, však je chorý, ale je ešte nažive. I teraz mi naložil — počuj, stará, ale príď hneď! Len mi toho dohánu vypýtaj od Iča a príď. Neostaň tam! Ale ja by veru i tak neostala. Chcem si ho doopatrovať verne — svedomite.— Ako sa má? — pýta sa farár.— Zle veru — nedobre! Ako ste ho ospovedali, už je asi na tej ceste. Ani nefajčí, ale dohánu musí mať. Inak by jednostaj len na to myslel. Takto si niekedy i sadne shrbený. V ruke drží fajočku i pohládza si ju: jaj, fajočka moja… jaj, fajočka moja! Tak sa s ňou teší v trápení.— Však vám už len dám so dva paklíčky toho tabaku, — usmeje sa Štefan.— Veď daj, syn môj! Však som po to prišla. Hoc ho on i nevyfajčí — nech ho má. Aspoň mu nepôjde naň chuť…— A do truhly aby ste mu ho nezabudli vložiť! — podchytáva ju syn ďalej.— Čož’ by len zabudla? I fajku mu ta vložím, i dohánu. Veď by sa inak azda i vrátil pre to… To, pán farár, — nakloní sa tetička k Svarínskemu, — tak sa to robilo kedysi. I fľašôčka slivovice vložila sa do rakvi. Niekedy to hrobári i vykopú pri prekopávaní… a nevylejú. Ja svojho starého tiež chcem opatriť, ako načim. Len, mňa, neviem, kto opatrí…— Nemajte starosť, — ovinie jej Štefan ťažkú ruku okolo hrdla. — Už vás len dám vyviezť, hoci do tých Čreníc, na nejakom tom doštenáku.Pri takomto rozhovore Svarínsky zabúda na všelijaké trampoty života. Naslúcha slovám krásnym, obrazným, neraz ako vzorčeky pri tom vyšívaní. Hľadí ľuďom do tváre, ako by si tie črty večne chcel vštepiť do pamäti. Zájde si do chalúp a snaží sa nazrieť na dno sedliackej duše. Čím ďalej, tým mu je jasnejšie, že je táto veselá bieda i zlatou baňou pre umenie. Požartuje si s mladými, pohovorí so starými. Zájde za Annou Topoľcech, Kačkou Jurinech, alebo do Stankov na Božej Hrsti — pre piesne a prípoviedky. Navypráva sa s Krivošiakom, ktorý je už chorý a leží na posteli. Vezme mu dohánu a naslúcha tým starým slovám a bodrému duchu.Peterec je ešte krepký chlap. Ten nadchodí sám do fary od niekoľko večerov povyprávať sa.— Hej, boly to za časy, keď naši predkovia, — svieti mu výrazná tvár, ako sa rozhovorí o dávnych zvukoch a zachodiacej kráse.Na stole čaj a fľaška ihravej, žltučkej slivovice. Peterec vykladá — farár si značí… a Peterec len vykladá. Keď povie pesničku, hľadá jej i nôtu. Pospomína Cagaru s hôrnymi chlapcami, Klábu, čo nechal poklad pod Vysokou, Janovica, z neho ktorýsi farár zbohatol… i podivného Špaleka z horného konca, čo bol vraj raz chytil čerta pod husou… Pritom si spokojne upíja z hrnka, a čo odpije, dolieva rovno z fľašky.— To je ako krčah tej sareptánskej vdovy, — zahrnie si striebristé dlhé vlasy a mrká, rozružovený, na hrnček veselým zrakom. — Nič neodbýva a vždy je lepšie.Napokon počne sa mu jazyk pliesť. — Hja, je to ani olej a má silu!— Zajtra, ujec, ešte zajtra, — vstáva domáci pán, keď vidí — nič je už dnes z chlapa.V druhý večer pokračujú. Svarínsky si značí a potom, keď jest času, pracuje. Zjavia sa mu v duchu, ako na plátne, tie typické postavy — ujcovia, tetičky, doberavé nevesty, figliarski chalani, okaté dievčatá… Počuje ich hovor, piesne, chichoty… Omámia ho farby, biele i žeravé, a on zabúda na všelijakú zlosť a sklamanie. V duši cíti akúsi čistunkú radosť ako niekedy za detských liet pri pohľade sviežej tatranskej bystriny. Ak po čom zatúži v takú chvíľu — to je prebiť sa do Európy s tými postavami, ich farbou i spevom. Povedať tomu veľkému, hrdému svetu, ako hľadí duch slovanského národíka na tajomný problém ľudského života a života národov. Tá túžba ho hreje, pobáda. Všetko ostatné zdá sa mu vtedy malicherným.„Keby mohol tomu žiť!“ mihne sa mu hlavou.Na dverách kancelárie počuť klopať. Svarínsky pocíti zrovna fyzický bôľ, keď ho vyrušujú.— Voľno…Vojde ženička veľmi vychudnutej, ale veľmi živej tváre, s plachtičkou na chrbte. Ide z mesta. Farár lepšie prizrie a poznáva tetičku Surovcech zo Škriatkovho Žlebu, tú — čo sa vraj rozumie takto i počariť, keď i nie tak ako Hosa-Iva.— Prosím vás, pán farár, — počne ona smelo, — čo by ste mi dali nejakú radu. Ten Šípala z Vlčích Jám žaloval nás pre akúsi medzu. A to bola veru jakživ naša medza. Ale on nie, už ho i chytľan berie, a len sa pravotí. Idem z mesta a bola som i u advokáta a ten Altmannisko dal mi toto písmo, že len platiť a platiť.— Ukážte, — nazrie Svarínský do papiera. — Tak ste teda ten súd prehrali?— Čo ja viem? Však ten Židisko vždy len sľuboval i starému i mne — nebojte sa, Surovcech, my to vyhráme! My to musíme vyhrať!— Však on to i vyhral, len vy ste prehrali.— A to ozaj?— Naozaj!— Ach, Pán Boh toho Šípalu… hm! — zarazí sa žena. — Ale však ho už i skára. Veď leží ako snop. A čo máme teraz? Dajte nám rady. Však som preto, keď idem tadeto… Vojdem, reku…— K lekárovi po smrti pacienta. Čo ja teraz, tetička, už viem? Mali ste prísť prv.— Ach, veď len nemá človeka nikde kto zastať, — zdvihne žena zásterku na oči. — Pekne ďakujem… — a poberá sa preč. — Však, pán farárko, — obráti sa zo dverí, — nevezmite mi za zle. Nie som veru naučená chodiť po súdoch. To by ste videli hentú Gužvarech, čo je za Bolvanom, ako sa naťahujú o tú hrušku… alebo tých oných, čo sa perú o vchod do chalupy. Tam už boli páni i štyri razy.— A u vás, tetička?— U nás veru len dva.— I to je dosť. Teraz to musíte zaplatiť.— To si ja ešte rozmyslím. Nájdem ja ešte tomu pánovi pána!Ešte žena ani nezavrie dvere, nakukne cechmajster Stránik.— Čo nového, ujec? — odloží farár nervózne prácu. Vidí — nedá sa!— Nepočuli ste, pán farár? — stíši sedliak hlas a zažmurká očima. — Veď je toho plná dedina.— A čoho?— O Zuzicovi — nič? Spravil vraj bankrót…— Nepočul som.— Veru — on toho nastaval, vy ani neviete. Mal len chalupu a postavil krásny dom, pílu na dva gátre. Tisíce vložil do toho — tisíce, že vraj bude Židákom v meste konkurovať. Ale ja som hneď, — zdvihne ujec ukazovák pred šibalské oči, — čoby si ty, Aduško, Židákom len nakonkuroval? Taký Friedländer alebo Rosenkranz, ten nemá len dosky, laty, brvná, ale i plech, železo, škridlu a všetko, čo ku stavbe načim. Vystaví sedliakovi chalupu a čaká. Keď má svoj groš — môže! A čož’ ty? Pán — pán, ale za čo? On toho i nadovážal, teraz to všetko padlo na cene a úroky ho drhnú. Ja mám tam uňho tiež kdesi-čosi. Čo mám spraviť?— Azda je to ešte nie tak zle. Zuzic je schopný chlap — nedá sa životu.— Čo sa nedá? Ako sa nedá? — mudruje Stránik. — Keď raz príde platiť — plať! A keď nemáš — berú ti. Iba ak by si pomohol s tými pánmi. Spica z Čreníc iste tiež chce čosi, preto i dujú do jedného vreca.— Nech si pomôže, ako vie. Hoci i s pánmi.— Panská láska na zajačom chvoste. A potom — človek musí mať i šťastie. Tak vy myslíte, usporiada si to?— Myslím!— Prosím pekne, pán farár, keby ste išli nášho tatenka ospovedať, — vyruší ich v reči svedčne pristrojená ženička, vojenná vdovica Šípalech. — Poslali ma mamenka.— Ty si to, Evka? — poznáva ju cechmajster. — Čo sú už tatenko tak zle?— Veru sú… Už sa kázali dať dolu na zem. Ani nás nehrešia…— Tí, to je už nie dobre! A však mu zaspievame, keď na to príde, ako sa patrí — čož’? — šľahne po nej mládenecky okom. — Ale sa prejdete, pán farár. Je to kdesi na Vlčích Jamách, hen pod Vysokou.„Tak sa mne pracuje!“ sbiera si Svarínsky potrebné do servítky. Podá to Eve, povie domácim pár slov a — idú.— Pán farárko, — šepce mu cestou Stránik, kým vdovica skočí do krčmy po víno, — to je veľký hriešnik. Ten sa súdi a súdi. On už ani nemôže bez toho. Ešte onehdy mi povedal — švagorko, keď ja nemám súd, hneď som chorý.— Však ja viem…Svarínsky kráča hore-dolu vŕšky, vhĺbený do seba. Evka ide popredku, ľahko — ako rodená kopaničiarka. On pomalšie za ňou, takže ho vždy musí trochu počkať. Smutno je okolo a blatnivo. Stromy opŕchnuté, na horách hmla. Drobnučký dáždik osieva sa do cesty a hneď zas prestane. Na Sivom vrchu za Bystrou i na Vysokej belie sa sneh. Chalupy rozosiate v dolinkách na všetky strany. O dobrú hodinu zabočia do údolíčka. Zpomedzi stromov vynorí sa niekoľko chalúp. Zašteká pes.— Sme tu?— Tu! — obráti sa Eva a podivne sa usmeje.Svarínsky vojde za ňou. Z izby zaveje teplý, potuchnutý vzduch.— Pekne vás vítam, pán farár, — chytá mu starena úctivo ruku. — Tak si nedajú bozkať, nedajú?— Nie, tetička.— A prečo?— Keď som na to malým pánom.— Ba sa nás iste hnusia…Na peci zmrví sa s pätoro drobných detí. Najstarší chlapčisko má prehodenú veľkú harmoniku na remeni.— A kde je ten chorý? — hľadí farár na prázdnu posteľ v rozpakoch.— Tu! — ukáže žena na zem. — Hľa…— Hm! — farár len teraz zbadá v slame hlavu, holú, holučkú, svraštenú, drobnučkú tvár — žltú, nehybnú, ako mŕtvu. — Šípala, hej, — nahne sa k nemu a zavolá mocným hlasom, — ujec Šípalech…Ten však nič. Ani oči neotvorí.— Adam… starý, — počne ho žena triasť a kričať mu rovno do ucha. — Pán farár prišli, počuješ?— No?… — otvorí konečne oči napolo. Zadíva sa na ženu, potom na došlého. — Ach, môj panáček, — zavraví a zas privrie mihalnice.Svarínsky krikom, ako vládze, pýta sa ho, či mu má prislúžiť. Chorý prikývne.— A ste sa odobrali od všetkých? Smierili ste sa? Odpustili ste?Vyžltnutá lebka zasa prisvedčí.— I tomu Surovcech, čo sa s ním súdite o tú medzu?— Nie… Tomu nie… Ten…— Hja, musíte i tomu. Inak to nejde!— I tomu? — mihne sa čosi živšieho v tom zraku. — Tomu nie!— Tak vám nemôžem prislúžiť, — povie farár rozhodne.— Starý, starý, — kľakne si žena na hlinenú podlahu a nahne sa mu k uchu, — musíš i tomu odpustiť… i tomu Surovcech!— Ba…— Inak ťa čerti vezmú. Adam!— Čerti?— Mh… tak mu odpustíš?— Mh!— I tej Kľučkech?— Komu?— Eve Kľučkech pre tú chalupu.— Mh!— I tej Gužvarech pre tú hrušku? Tej Anne?— Mh…!— No, už odpustil všetkým, — zdvihne žena spokojno oči na farára. — Však on veru nebol taký zlý človek. Sú i horší.Potom už ide všetko hladko. Svarínsky prisluhuje, starena sa modlí, deti na peci vytriešťajú oči. Vojdú i susedky a ticho si pokľaknú. Eva zatiaľ kuchtí čosi v kuchyni.Po obradoch sadne si farár k oknu na lavicu, aby mohli spať. Nemocný na slame ani nemukne. Eva skočí z kuchyne, prinesie na kvetavom tanieri škvareniny. Stará mať zas, čo ostalo vína v kalichu, vyleje do pohára, doleje ho z fľašky a podnesie…— Nech sa ľúbi, pán farár!Svarínsky len teraz zbadá, že je sklo na oknách akési sivasté. I že starý na slame práve zahŕkol a chlapča na peci vrzglo harmonikou. Vezme smidku chleba, odlomí omrvinku… nabodne i škvareniny na vidličku, aby sa nerieklo. Je už takto otužený chlap. Nejde to!— A však nech sa len ľúbi. Nože si trochu! — ponúka gazdiná, keď ten na slame zachŕkne azda posledný raz. — Nože si!— Nevládzem, tetička… A musím sa ponáhľať, musím! — soberie sa farár a uteká, uteká. Eva ide so servítkou a skoro nedolie za ním. Len kdesi na vŕšku stíši krok a ohliadne sa po chalupách. Dolu na podstení stoja deti a vŕzga harmonika.— Sú to všetko tvoje, Eva? — pýta sa Svarínsky vdovice.— Moje! Akože?— I to maličké?— I to.— Však ti muž padol na vojne?— To som mala tak! Čož’ ste už zabudli? A tak ste ma vyštráfali.— A tomu chalanovi už si musela kúpiť harmoniku?— Keď chcel — nech má.— Ej, Eva, Eva, mala by si radšej tie okná poutierať, ako to robia inde.— Však som ich utierala.— Kedy?— Nuž kedy? — potrhne sa žena. — Keď sme mazali pred Vianocami. A veď sa to i hneď zamaže. Načo to? Kde je čistota, tam je i psota. Niet horšieho nad čistý priečin.— Ba!Svarínsky má dojem, ako by Eva nemala všetkých pohromade. Dôjduc domov, zvalí sa na pohovku ustatý.— Tak sa mi to pracuje, — sťažuje si žene. — Počnem niečo — hybaj!— A zajtra máš ísť na ten národný ples, — uprie naňho táto sivé oči. — Mám ti šaty prichystať? Tie čierne?— Aké mám.— Slečna Simorová bola tu pred chvíľou. Ona už má všetko hotové.— Vidíš, mohla si i ty… Však musím povedať, že mi je sesternica, či čo?— Povedz — nebudem žiarlivá.Ráno hrčí vozík dolu dolinou a na ňom Svarínsky s Nelly Simorovou. Od Vysokej tiahne chladom — chumáčiky snehu poletujú ako motýle.— Slečna, nie vám je zima?— V mojej bunde? — usmeje sa veselo, vtiahnuc sa do tých kožtičiek ešte hlbšie. Iste vidí už elegantné páry tancovať po parketoch.V Bratislave zájde k tete — obstarnej, bohatej, ale trochu skúpej pani Strelitzovej, vdove po majorovi. Jej muž zahynul kdesi v Rusku za vojny. Dáma má, ako vždy, i teraz veľmi mnoho starostí, a to s papagájom Mokim, s vlasatým bielym psíkom Kokim… ale ples je ples a krv nie je voda! Opatrí slečnu Nelly všetkým. I frizérku jej zavolá do domu.— Keď ples — nuž ples!Zmrkne sa. Svarínsky, dávno hotový, postáva pred vchodom monumentálnej budovy. Ručička na osvetlených hodinách neďalekého Dómu blíži sa k deviatke. Autá dochodia, stanú hladko jedno za druhým. Hostia vystupujú. Ženské, zavinuté do drahých kožušín a sprevádzané svojimi gavaliermi. Schodia ľahkými krôčkami, a veselo diškurujúc, ponáhľajú sa popod bránu na osvetlené schodište.—Pán radca… ale nezabudnite… — zablysnú sa veľké oči svedčnej brunetky. — Musíte sa o mňa starať.— Nemajte strach, slečna… dobre sa pobavíme.— Jeritz, to si ty…? Pán šéf, doktor Krištof! — ozývajú sa hlasy.Autá stanú celkom zhusta. Hostia sa hrnú. Niektorí prichodia pešo… Rúčka na osvetlených hodinách pomaly sa odkloní… Električka cengá, sirény tulikajú, každá svoju nôtu.— A ja som si púder zabudla doma, — zachytí Svarínsky, učupený pod bránou, ako vraví akási dámička kamarátke.— Nič to — ja mám.— Mama… a Dušan bude tu? — tisne sa útlučká slečna k staršej dáme.— Iste, keď sľúbil. Len sa otca drž!— Poklona, milostivá… poklona, slečna! — volá už akýsi uhladený hlas na schodišti.— A… á…— Kde to má byť? Kde? — vystúpiac z auta, rozhliada sa vážny pán so ženou a dvoma driečnymi slečnami. — Takýto človek to ani nevie.— Sem nech sa páči! Sem…!— Doktor Hôrka z Klenova, — rozpoznáva Svarínsky.Pri vchode rojí sa to ako pred úľom. Prejdú Borovec i Vrbina i župan Ostružný so svojou spoločnosťou. Pán Prokop a jeho statná polovička volajú na kohos’ francúzsky. I bratanec Macho vedie sa so svojou Milicou. Skoro sa buchnú do Svarínskeho, ale kde tu prísť na myšlienku, že by taký dedinský medveď…? Iba slečna Nelly nechodí akosi a sľúbil ju počkať i uviesť ako svoju príbuznú.„Kde je toľké časy? Čo sa cifruje?!“Vstupujú noví ľudia. České a slovenské slová odfrknú a Svarínsky háda — kto to — čo?„Môj Bože, — teší ho cveng slovenčiny, — ako len bolo kedysi? Hovorili sme za študentstva hlasno slovensky na korze, vyvolali sme pozornosť i pohoršenie. Plesy šumely ako dnes, ale nepadlo na nich jediného slovenského slova. Noviny opisovaly, čo grófka tá… čo barónka oná? A čo pani županová… aké mala šaty? Čo slečna krásavica, na ňu študent pozrel len okradom? A bolo to všetko cudzie. Teraz sa však tu zabávajú naši ľudia, ozýva sa naša materčina. Jednak je to len inak.“Pri vchode padajú tituly ako odhodené zápalky. Minister… župan… šéf… radca… a čo všetko zachytí Svarínsky.„Darmo je, ľudia nevedia byť bez toho!“Vo svetle na trotoári vidieť dvoch pánov, vychudnutých, ľahko odetých. Študenti.— To ste vy, šuhajci? — poznáva Svarínsky Geloviča a Kaliniaka. — Čo vy tu?— Radi by sme vidieť; ako sa tí naši veľkí páni zabávajú.— Aj vy? Ja tiež… Pôjdete so mnou — vlastne s nami? Práve čakám slečnu Simorovú.— Je tu? — oživne zrazu Miško Gelovič, ktorý sa takto rád s ňou pobavil i doma.— Tu! Práve ju čakám, a akosi nechodí.— To je dáma, pán farár. Tá potrebuje času pristrojiť sa.— A vy ako, kamaráti?— Ako študenti, — vraví Kaliniak. — Raz pri biede, raz v hojnosti.— A čo náš Solovčík?— Ten je v Prahe.— A chodí ešte po Himaláji?— Trochu už myslí inak. Dobre ste mu to povedali. Ale študentstva sa to dosť chytá.— Mušt vyvrie a bude z neho dobré víno.— Poď! — ťahajú vtom dvaja páni pod bránu tretieho, objemnejšieho. — Poď, aspoň si to obzrieť — no!— Eh, čo? Poďme do baru… Čo tu?— Uvidíš sopár pekných dám. Zabavíš sa…— Aká zábava? Čo som ja to fádne stádo v košeliach nevidel jakživ?— Aspoň na chvíľu.— Ale iď… pusť! — bráni sa ten objemný. — Nemám ani fraku, nevidíš? Pusť ma, Jano! Ja sa zabavím len tam, kde som ja pánom! — vytrhne sa kamarátom z rúk a prudkým krokom ide pomedzi autá.— Choď s ním, človeče. Zabavíš sa. Ja tu dnes musím byť. Ale neskoršie prídem za vami! — povie z pozostavších vyšší spoločníkovi, a podajúc mu ruku, vojde pod bránu.— Spisovateľ Granec, — naškrkne Kaliniak Svarínskemu.— Starý známy — poznal som ho hneď po hlase. A ten chlapisko?— To je Peter Kurtovič, pravá ruka ministrova. Ale sa i zabaví ako nikto. Jeho životnou filozofiou je vraj — raz žijeme — zabavme sa!— Hja, to je on? Však sa známe!— Á… slečna je tu, — vyruší vtom Gelovič, ktorý očividne pozorne sledoval každé pristáte auto. — To je ona!Skutočne z najbližšieho auta pomáha pán, ešte o hlavu vyšší od Kurtoviča, vystúpiť dvom elegantným dámam.— Ďakujem, pán doktor, — zazvoní Nelkin hlas. Svarínsky sa jej však priznáva len po silskinovej bunde. — Poďme, Aňutka! — berie spoločnicu popod rameno.— Vy ste, slečna? — pozdraví ich Svarínsky, vystúpiac z tône na svetlo. — Konečne… a ako vidím, našli ste si už dobrého protežanta.— Našla, však? — smeje sa Nelly veselo a pozdraví sa so študentmi. — Viete, teta Strelitzová má migrénu a pán doktor Mitrovič je mi ďalšou rodinou. — Poznáte sa, pán doktor? — zdrží svojho sprievodcu, zamestnaného práve s Aňutkou. — Svarínsky!— Svarínsky? — zarazí sa odrazu mohutný, silný pán.— Farár, Ján Svarínsky, — ukloní sa tento.— Aké šťastie! — podáva mu Mitrovič ruku. — Počul som o vás mnoho, majstre, a ešte sme sa nevideli.— Budete zvláštnosťou a ozdobou nášho plesu, — blysne Aňutka čiernym zrakom. — Budete…— Zvláštnosťou možno, lež…— Nebuďte, prosím, skromný. Veľmi ma teší, — opätuje Mitrovič. — Keď sa už len dáte vidieť.— Dnes ja chcem vidieť — ja, pán doktor. Ako sa zabáva panujúca rasa.— Uvidíte… Pánov vieme sekať! Budete spokojný.— A potom, — dodá Svarínsky, — sľúbil som tu slečne Nelly, že sa dobre zabaví.— To sa… — uisťuje gavalier galantným pohľadom. — Ja si ju hneď prosím na malý šarleston. Môžem sa úfať, slečna?— Áno, — pohodí Nelly koketne hlavou. V nebových očiach blysne jej nevšedná radosť.Na poschodí vítajú hostí pristrojení riaditelia. Sladká hudba vyráža zo siení. V šatnici vylupnú sa dámy z kožušín ani puky z lístia. Šaty — hlboko vystrihnuté, ruky holé, sukienky do kolien. Rozjarené, vystrihané a naondulované ženské hlavičky nakláňajú sa tu i tam. Počuť zvonivý smiech. Slečna Nelly zjaví sa v šatočkách ako dych, z bledoružového krepžoržetu.— Krásna Diana, smiem slúžiť? — ukloní sa ozrutný Mitrovič, elegantný, vo fraku, ako páni vôbec… a podáva jej rameno.— Ďakujem, — zavesí sa mu koketne ako taká šestnásťročná žabka.— Môj Bože, čo všetko nevystane zo ženy! — hodí za ňou okom Svarínsky. Potom nešikovne podá rameno slečne Aňutke Povolovej, priútlej brunetke, s ktorou sa práve poznal. — Vám už ostanem len ja. Spokojíte sa?— Ó, ja som si vás, majstre, dávno želala vidieť! Myslela som však — ste už starý, šedivý!— Priali by ste mi to?— Božeuchovaj! — začervená sa Aňutka. — Mnoho som už počula o vás.— Zlého, pravda?— Čoby! Dobrého.Vzduch je svieži, plný hovoru, zvonivého smiechu a svetla. Postavy dám a pánov odrážajú sa v zrkadlách i na hladkých parketoch… Hen sa práve nesie obrovský tieň, s ním okrúhle lýtka a atlasové črievičky číslo tridsaťpäť.— Nelly a doktor Mitrovič.— Iste si ich obzrú, — poznamená Aňutka.— Ba nás… ba nás, slečna. Nevieme tak šikovne cupkať po parketoch.— Čida nie. Vy všetko viete, čo chcete.— Nemám fraku, ani lakýrok. Len tak! — vidí si Svarínsky prosté sako v zrkadle. — Nevyhodia ma?— Vám to stačí.Z veľkej dvorany ozve sa hudba. Najprv tichá, potom vždy silnejšia. Takt odráža sa hneď najmä na dámskych nervoch. Tu-tam vidieť — pohnú sa drobné nôžky, potrhnú svaly.— Tancujete? — uprie Aňutka čierne oči na spoločníka, keď sa už pohly prvé páry na parketoch.— Ja, slečna, — zadíva sa na ňu. — Nikdy som netancoval.— Naozaj? Kto by vám to veril? Ani prv??— Nikdy… Prvý raz som na takejto zábave v živote, i to len zo zvedavosti.— A ako sa vám to zdá?— Neskoršie vám poviem. Ale vy, slečna, trafili ste na zlého spoločníka. To by sa vám ani nerátalo. Tu, hľa, môj priateľ, — predstaví jej elegantného Granca, rozhliadajúceho sa dvoranou po nejakom tom kvietku.— Ó, my sa známe! — usmeje sa Aňutka. — Bratislava je ešte primalá na to nepoznať sa, pravda?— Smiem prosiť? — ukloní sa tento.— Teraz nie… Na druhý… Tento tanec ostanem s majstrom, hoci netancuje.— To je udalosť, keď ho tu vidieť. Ako si sa len odhodlal, kamarát?— Sľúbil som istej dáme gardírovať ju.— Vám, slečna?— Ó, nie. Tamtej v tom bledoružovom… Vidíte?— Čo tancuje s doktorom Mitrovičom?— Tej, — prisvedčí Svarínsky. — Postaraj sa, nech sa tu dobre zabáva.— To musím zachytiť inžiniera Kabáča. Toho priťahujú také nevinné vidiečanky. Odpusťte!Dvoranou to víri vždy prudšie a prudšie. Idú nové páry. Veselé, vľúdne tváre. Poznávajú sa — vítajú. Svarínsky má hneď známostí a známostí. Tu sú hostia z vidieka i okrem Hôrku a jeho rodiny. Hen z Martina i z Košíc. Frak — lak… na dámach šatočky len-len čo sa držia.„Môj Bože, čo to len z toho bolo pred niekoľkými rokmi!“ mihne sa v mysli Svarínskemu.Aňutku zoberie Granec na tiché tango. O Nelly tiež niet starostí. Pani Strelitzová môže spokojne vyvzdychať svoju migrénu — tá sa nesie s inžinierom Kabáčom ako veľkomestská dáma. Sukienka prilieha, ako by ju hladil niekto. Nôžky sa kĺžu po parketoch, ako by ani iné nerobily.— Kto je tá dáma? — spytuje sa Svarínskeho Julo Terko, čo ju — zdá sa — už dlhšie sleduje zrakom.— Ktorá?— Čo tam s Kabáčom tancuje. Tuším, s tebou prišla?— Áno! Nelly Simorová.— Hodná potvora. A má i fuky?— Má!— Koľko?— Tak sto… stopäťdesiat. Je u nás učiteľkou, ale má bohatého strýca v Lipovci, a ešte bohatšiu tetu tu, v Bratislave.— Teda…Pri najbližšom čísle nesie sa už Nelly ako labuť na Terkovom ramene. Hudba hrá v malých prestávkach samé moderné tance… Svarínsky sleduje pohľadom vlnu za vlnou. Odlišnosť tancov nevie skoro rozoznať. Figúry — najmä pánov vo frakoch s dlžiznými nohami — prichodia mu veľmi groteskné. Niekedy uprie oči na galériu, kde tuší svojich študentov, ako pasú oči na zábave panujúcej rasy.— Čo to tancujú, Karol? — zachytí inžiniera Kabáča, ktorý sa práve prišiel o Simorovej bližšie informovať. — Čo to tak mykajú tými nohami?— Šimy — ty to nepoznáš? — žasne nulkou vystrihaný elegán úzkych očú a privysokého čela. — Ste vy to tam i s tým Beňom len zvláštni ľudia. A ten čo neprišiel? Čo sa už načisto zbláznil do toho sedliačenia? Tu by sa nakochal krásy, a ako viem, nebol od toho.— Má jej dosť i doma.— A vzal si tú sedliačku? To jednako len nemal spraviť. Aspoň je bohatá?— Čoby len. Chudobná!— Tak pre Krista Pána — prečo si ju vzal?— Páčila sa mu — vzal si ju.— Však je pekná! Kedysi boli ste tu spolu.— Keby prišla sem, hoc má už dvoje detí, ale — myslím — všetci by ste hľadeli za ňou. Lenže ona by tu nevydržala.— Ako to?— Utiekla by, nech vidí dámy v tých plesových úboroch.— Hja, to je už dnes tak, — natiahne tvár znalecky. — Pozri, ako to len svedčí i tej Simorovej. Načo jej dal Pán Boh bielučkú hruď, okrúhle rúčky a nôžky, keď to nemá nikomu ukázať? Ale počuj, Janko, je to pravda, tu hovoria — má vraj niekoľko stotisíc?— Nečítal som ich, ale má… čosi. Tebe by sa to zišlo — čo?— Pri mojom fachu, vieš, peniaze sú vždy dobré.O slečnu Nelly nastáva akýsi všeobecný záujem. Svarínsky je rád, vidiac ju baviť sa raz s tým, raz zas s oným. Gavalieri chodia za ním, i keď sa utiahne pod sviežu zeleň rozložených paliem do bočnej. Dopytujú sa na neznámu, odhad o nej trochu podráža, že má i zamestnanie. Ale i tak zprávy o hmotnom stave dievčaťa dostupujú závratných čísel.— Tá Nelly je asi prezidentkou plesu, — podotkne, utierajúc si pot šatôčkou ako dlaň, vytiahnutý Julo priateľovi. — Poviem to tak po republikánsky.— Povedz — hoc kráľovnou. Dobre sa to hodí.— Karol je do nej celý paf…„Šimy — šimy sem, šimy — šimy tam, šimy rada tancujem, šimy rada mám,“pospevuje si Svarínsky veselo do hudby. — Vieš, Terko, to si naša malá Enča s Vieročkou nôtievajú.— Vidíš, márne, všade to zájde. I k tebe, — víta zrazu pán referent Macho svojho bratanca. — Kde sa ty tu berieš? — položí mu obe ruky na plecia a díva sa mu do očú zadivený.— Zachcelo sa mi — vidieť vás.— A ženu čo si nevzal? Pozri, i Milica je tu. Mohla prísť.— Nechcela. Nemá vraj šiat.— Toho je tu práve najmenej treba, — potrasúc peknou hrivou, uškrnie sa zboku ironicky župan Ostružný. — Ja sa už aj hádam s tými našimi — čo vy, reku, s roka na rok potrebujete menej tej látky?Nálada stúpa. Sieňami to šumí, hučí, až unáša. Prešedivený Borovec chodí s akousi švárnou Pražankou, ostrihanou ako nejaké chlapčisko. Tučný, čuchratý Vrbina probuje svoje trochu staré, francovkou vymasírované nohy, či si čo zachovaly od tanečného majstra. Chodí k nemu už mesiac každý druhý deň učiť sa moderné tance. Minister Čremošný, vymladený tiež, ako sa dá, diškuruje zas so staršou, ale rezkou paňou o akejsi verejnej otázke. Svarínskemu neujde zvláštna sviežosť na tvárach ľudí, ich už ináč obchádza vek. Dajedným nevie sa skoro ani priznať. Hentoho senátora Kôrku pamätá zošediveného, vráskavej tváre, kým bol ešte dedinským rechtorom. Teraz má fúzy čierne, i vlasy — a tvár ako vypigľovanú.„Hrať zástoj — to sú ani vitamíny!“ príde mu na myseľ. „Vysoká hodnosť najlepšia omladzovacia procedúra. To by si mal prísť pozrieť Voronov.“— Čo bolo — bol len sen. A zlý sen, — počuť, ako vraví Borovec svojej švárnej spoločnici, jej sa zalesknú zúbky v pootvorených, trochu i nafarbených ústach. — Toto je skutočnosť!— A krásna pravda, — dodá dáma koketne. — To je život! A náš život!„Len by sa tiež nestal snom,“ ozve sa vo Svarínskom, ako tam beseduje s bratancom a niekoľkými pánmi.— Pán minister, — volá župan za Čremošným, — vieš, čo je chyba?— Čo? — obráti sa tento, pridajúc sa k spoločnosti. — Čo také?— Že sme nie o dvadsať rokov mladší!— To-to, — zasmeje sa i on, a zbadajúc Svarínskeho, podáva mu ruku. — Ako sa máte?— Dobre, pán doktor.— Je to veľkolepé, čo? Musíme ukázať tým burgerom, že sme do všetkého. I zabaviť sa vieme.— To sme my vždy vedeli, — zadrie Ostružný.— To veru vedeli, — prisvedčí minister. Hneď sa však zas obráti za Svarínskym, ako nezvyklým hosťom. — I Žitnák je tu z Lipovca. Boli ste s ním? Pred chvíľou som ho videl, — vraví mu. — Tá brada mu už tiež akosi prešedivela.Pri spomienke na doktora Žitnáka prejde naraz Svarínskeho nemilý pocit. Rád je, keď sa môže sísť so svojím pravotárom, ale práve jeho prítomnosť trhá mu ilúzie, čím sa snažil obostrieť za tohto večera. Príde mu na myseľ Grbalov… Hen sa zabáva a blýska cvikrom redaktor Brco… hen zas doktor Škripec, starý lišiak, jeho kamaráti.Vojenskú hudbu zamenia Cigáni. Do dvorany ako by len niekto nalial nového ohňa. Sparení gavalieri utierajú sa jemnými šatôčkami. U dám je to ťažšie — musia dať na tvár neraz veľký pozor.— No, ako sa vám to páči? — pýta sa Svarínskeho Aňutka, tiež už vyhriata, ale zato ako puk tmavolistej ruže. — Ako? Sľúbili ste mi…— Ako? Je to pekné, — zaženie farár nemilé myšlienky. — Len sa akosi obávam na to hľadieť.— Čoho sa bojíte?— Že tie naše panstvá, nenavyknuté na parkety, popadajú na nich, — vraví Svarínsky hlasno, aby to aj iní počuli.— To sa môže — na moj’ dušu — ľahko prihodiť, — podíde bližšie prostoreký Ostružný. — Keď som nastúpil županstvo, mal som prijať akúsi deputáciu. Hajdúch mi ju ohlási a ja stojím v prijímacej na parketoch, lesklých ani sklo… Ľudia vojdú — so piati, a jeden počne hovoriť. Zadíva sa, nahne a — hup! je na zemi… Druhý mu chce pomôcť — hup! i ten. Tretí… štvrtý… a všetci do radu. Chcem im po demokraticky ja pomôcť a — hup!… tam som i ja. Aj sme sa my — na moj’ dušu — sbierali všetci so zeme. Tak je to chodiť po parketoch, — podíva sa významne okolo. — Nevieš, kedy stojíš — kedy padáš.Páni sa schodia i rozchádzajú. Niektorí idú tancovať. Iní si zájdu do bufetu. Už chce i Svarínsky za nimi, keď vidí — mieri v tú stranu urastený starší pán. Dlhé prešedivené vlasy na hlave, sivá popská brada a bystrý zrak… budia všeobecnú pozornosť.— Doktor Žitnák, — zašumí dvoranou.— Akože je, Janíčko? — pristúpi k nemu, chytiac ho popod rameno. — Zabávaš sa?— Len hľadím.— A vidíš to?— Vidím!— A keby si tak všetko videl, — odťahuje ho nabok a šepce mu diskrétne do ucha. — Sú ti milí, vďační?— Sú.— Ale by ťa v lyžičke vody zaliali.— Však to viem.— Na Slovensku nezamestnanosť… bieda, — zdvihne doktor vážne zrak a kladie dôraz na každé slovo. — Ľud uteká v šíry svet — do Francúzska, Kanady, Argentíny, Austrálie… A tu, hľa… A povedz im čo — vysmejú ťa, zožrú. Poďme niekde, kde budeme sami.V miestnostiach na občerstvenie je tiež rušno. Gavalieri galantne nosia svojim dámam citrónovú šťavu, malinovku. Ale sú i stoly, obsadené staršími… Pijú sa najvzácnejšie vína. I šampanské… Ministri, župani, radcovia a kto všetko, štrngajú si a pripíjajú.Z dvorany zalieha sladká, nervy vzrušujúca cigánska hudba.— Mám dvadsiateho prísť do Ľadnice? — nahne sa Svarínsky k Žitnákovi, keď si sadnú sami dvaja do kúta.— Nemusíš. To má byť len pokonávanie. Ja to zariadim.— Ale počkaj, doktore. Možno — dôjde ta i Kumhár. Však ho znáš?— Poznám. A čo ten?— Sľúbil priniesť doklady. Vieš, neúfam sa veľmi. Ak by však…— Dobre. Nemaj starosť! Len sa ty na mňa spoľahni.O nejakú polhodinku vstanú a chcú nebadane von. Vo dverách však narazia na Aňutku s Nelly Simorovou a inžinierom Kabáčom.— Nelly má veľký večer, — volá Aňutka Svarínskemu.— Rád som tomu úprimne. Ja však už musím… — Škoda, — zabudne si brunetka na ňom svoje čierne oči. — A my sme vás práve hľadali.— Nekazte si náladu, — podáva ruku Simorovej. — Pôjdete naraz. Stretneme sa…— V Lesnej… — zaskočí ho táto. — Ja už viem, idete domov?— Uhádli ste, slečna.— Zle ste sa bavili?— Čoby! Dobre… — ukloní sa Svarínsky a ide za doktorom Žitnákom.— Ja sa musím trochu vyspať, — zívne pravotár. — Už je po jednej a ráno cestujem.Sídu pod bránu. Tu ich zarazí krik.— Nepusťte ho, nepusťte, — naťahujú sa traja podgurážení s kamarátom, objemným chlapiskom.Svarínsky hneď pozná Kurtoviča.— Odíď, vravím ti, — strká ten raz jedného, zas druhého, — ja chcem hore. Ja im to dnes chcem povedať všetkým. Čo ja neviem, kde čo ktorí? Vykričím im všetko… mizeráci…Horko-ťažko ho zdolajú a vsadia do auta pred bránou.Ráno cestuje i Svarínsky. Nie je navyknutý zabávať sa — poznať mu to na tvári. Príduc pred obedom domov, ľahne si. Vzbudí ho len hrčanie dedinského bubna. Otvorí okno a načúva.„Dáva sa na známosť jednému každému,“ oznamuje sluha, Juro Žuták, držiac si papier vysoko pred oči, „zajtra budú sa tu na verejnej licitácii odpredávať nasledovné nehnuteľnosti:o deviatej hodine v dome č. 1 — jedna krava,o desiatej hodine v dome č. 212 — jedna krava,o jedenástej hodine v dome č. 524 — jedna krava,o druhej hodine v dome č. 688 — jedna krava,o štvrtej hodine v dome č. 755 — jedna krava.Pozajtre odpredajú sa tu licitačne nasledovné nehnuteľnosti:o desiatej hodine v dome č. 849 — jedna krava,o jedenástej hodine v dome č. 344 — jedna krava,o druhej hodine v dome č. 553 — dve sliepky,o štvrtej hodine v dome č. 353 — skriňa na šaty.“… Tramta-tom… — zakľúči Juro ako obyčajne. Ohliadne sa po ľuďoch a ide ďalej.— To je ples… to je slovenský ples, — privrie okno Svarínsky.Práve vtedy hrčí i koč, s neho veselo mu kynie rúčkou Nelly Simorová.

Razus_Svety-4.html.txt

Náš človekVybral som sa pešky do Turca, do tej Mekky slovenskej. Bol pekný letný deň. Žnice spievali v poli, vtáci v lese a ja som šiel chodníkom medzi oboma, to jest medzi lesom a roľami. Bol som vo veľmi dobrom rozpoložení, ba celý omladnutý. Zdalo sa mi, že sa všetko usmieva a nebo moje, ako Nemec vraví, bolo povešané husľami a barborami. Všakver zvedaví ste, čitatelia moji, prečo som bol takej dobrej vôle? Inu, tešil som sa na to prvé matičné zhromaždenie. Ale vy, čitateľky spanilé, akúsi otázku máte na srdci. Tuším by ste rady znali, skade som to ja šiel do toho Turca, či toť z Liptova, či tam z Brezna, či hen od Nového Mesta a či dakde až od Oslian. Odpustite, duše spanilé, že nie som vstave vám tak prostosrdečne odpovedať, ako som pánom čitateľom odpovedal, po prvé, že nemôžem, a po druhé, že nechcem. To sú, myslím, dostatočné dôvody, pre ktoré zamlčujem bližšie okolnosti svojej púti. Podrobujem sa im rád, lebo som toho presvedčenia, že váš veštecký duch neomylne príde na tie chodníčky, ktorými som kráčal ja, idúc do Martina.Ako hovorím, bol pekný, milý, pokojný letný deň a tak pekne, milo a pokojne vyzeralo to dnes i v mojej duši. Neviem, ako mi prišla na myseľ jedna ,deklamácia‘, ktorú som ,za onoho času‘ ako chlapec veľmi často slýchal, ale ustavične tonula mi na mysli a tak mi teraz akosi z duše hovorila. Istotne poznáte ju i vy, krásavice slovenské a preto vám ju tuná ani deklamovať nemienim, ale iba prvú slohu pripomeniem:Neviem, čo to bude, že mi dnes tak veselo!Nič ma rmútiť nechce,práca mi jde lehce,do nejž sa mi zachcelo atď.Pod prácou rozumel som ja moje tri míle, ktoré som ešte dnes rúče mal prejsť, aby som sa dostal na nocľah k môjmu priateľovi do Ypsilonta. A veru tá cesta ubúda s dobrou vôľou a zdravými údmi. A mňa, sláva bohu, dobrotivé nebo značne obdarilo oboma týmito rekvizitami, takže ešte ani na ôsmu večernú neodzvonili, keď som zaklopal na dvere u môjho priateľa v Ypsilonte. Melancholické ,voľno!‘ ozve sa mi znútra. No, myslím si, to by som potreboval také melancholické hlasy! O tri týždne bude matičné zhromaždenie a tento ešte vždy melamcholizuje.„Dobrý deň, Janko!“„Servus, Manko! Vitaj!“ — a ležali sme si v náručí.„Ako sa máš? Odkiaľ ideš?“ atď. Nechcem vás nudiť takýmto katechizovaním, čitatelia moji, ale preskočím tie všelijaké obyčajné i neobyčajné otázky dvoch priateľov, ktorí sa dávno nevideli a preskočím hneď bližšie k svojmu predmetu.Janko N. bol môj dávny priateľ. Tuším tri roky sme spolu chodili do školy. Vtedy bol on hrozný Diogenes,[1]cynik, sparťan, slovom celý Štefan Štefanov,[2]ako nám ho náš Ferienčík v Sokolovi vymaľoval. A už, aby som seba veľmi opisovať nemusel, vyznám, že ja som bol zase ako ten Janko Štefanov, okolo ktorého za jeho žiackych čias jedno pekné dievčatko prejsť nemohlo bez toho, žeby jej náš milý Štefanov trochu zaľúbene nebol v oči pohliadol. Taký, hľa, bol rozdiel medzi Jankom a mnou. On sa trudil, učil, písal, odpisoval, študoval vo dne v noci, a ja som sa zabával a užíval dni mladosti svojej bez žalosti, bez starosti ako vtáča v lese. Avšak — tempora mutantur, et nos mutamur in illis[3]— a tak stalo i so mnou. Tá ľahká myseľ, tá dobrá vôľa, tá neustála zábavybažnosť, to všetko vyšumelo, vyfučalo. Veru, zo štyri kríže a zo pár paličiek mať na chrbte, to myslím nie je žart. Doliehajú na človeka vážne strany života čím ďalej, tým viac. Starosti sa množia zo dňa na deň a dobrá vôľa je teraz už u mňa zriedkavý vták ako biely havran. Preto, keď raz príde, nemôžem na ňu dlho zabudnúť. Jedine tejto okolnosti ráčte pripísať, ctené čitateľky, to, že rozpomínam sa ešte i teraz na tú dobrú vôľu, ktorú som cítil, keď som sa poberal do Ypsilonta. Bo, ako hovorím, bol som v ten deň celý omladnutý, ba večer, keď som klobúk zložil, ma ani moja lysina neoziabala.Prvé, čo padlo mi u priateľa môjho do očí boli jeho pekné biele, tuho vyškrobené apovrahy.[4]Ako som ja Janka môjho znal, nemohol som si ho ani predstaviť s apovrahmi. A hľa, on ich mal a naozaj úhľadné. Potom padla mi do očí jeho moderná frizúra. Pekný biely pútec tiahol sa mu od ľavej čeľuste až do tyla k pravému uchu a čierne jeho kadere zaváňali arómami indického vzduchu. Obzriem ho bližšie. Vidím pekné úzke nohavice, lakované čižmy s ostrohami, košeľu ako srieň a keď si nos utieral, vzduch aisé bouquet ma v turecké raje unášal.,Čo je,‘ myslím si. ,Nuž či toto je náš Diogenes, náš cynik?‘Pozrel som na seba, na svoje zaprášené topánky, ožltnutú kabanku a akýsi nepríjemný cit prebehol mi od pečene k slezine. Videl som, obaja sme sa veľmi premenili od tých desiatich rokov, čo sme sa nevideli. Z cynika Janka N. stal sa ,salónmann‘, a ja zo ,salónmanna‘ keď už aj nie cynikom, no istotne akýmsi iným kusom.„No, Marko môj!“ skríkne Janko, „teraz ti dám vodu, kefu, hrebeň atď. a keď sa okiepiš, pôjdeme do …ských. Tam je dnes spoločnosť, zabavíš sa znamenite.“„Aká spoločnosť?“„Že vraj aká spoločnosť! Nuž akéže spoločnosti bývajú, pár starých pánov, paní a pol tucta krásavíc.“„Rozumiem. Braček, ale odpusti, dnes som takej dobrej vôle, nerád by som si ju pohubil tou spoločnosťou.“„Dobre, ako chceš! Pôjdeme teda do Jeleňa, tam istotne nájdeme dakoho z našich ľudí.“Vidíte, drahí čitatelia moji, ako sa človek mení. Len pred desiatimi rokmi keby mi bol dakto povedal: ty, poď ta a ta a je tam nie tucet, ale len pol dievčaťa, — ani reťaze by ma neboli udržali. A teraz milší mi bol Zlatý jeleň než všetky krásavice — ypsilontské. Toto ,ypsilontské‘ je hlavná vec, lebo vedzte, čitateľky moje spanilé, že niet medzi nimi ani jednej národne uvedomelej dušičky. Mňa teraz už, bohuprisahám, ani jedna tá krásavica, trebárs by krásna bola ako Venuša, ani za máčny mak nezaujíma, ak nie je národovkyňou telom i dušou tak, ako si to ja žiadam mať.„Nuž, ale ty, Marko! Veď si ty kedysi bol veľký ctiteľ krásneho pohlavia. Čože je to, že štítiš sa ísť do ženskej spoločnosti?“„Janko môj, ja som ešte i teraz nadšeným ctiteľom krásneho pohlavia, lenže, odpusť, ale vaše ponemčené a pomaďarčené frajličky a kišasonky za krásne uznávať nemôžem, bo nič nemôže byť krásne, čo je v protive s prírodou a zákonmi božími.“„Amice, ty si idealista.“„Neviem, prečo?“„No trochu exaltovaný si. Priveľa žiadaš naraz. Len pomaly. Príde čas a aj ony ináč budú zmýšľať. U nás to ešte nejde tak, ako si ty myslíš. Človek musí všeličo do úvahy brať. Už sme veľa získali, keď neštítia sa s nami, deklarovanými Slovákmi obcovať. Mohol by si predsa snáď ísť, znamenite by sme sa zabavili.“„Odpusť, ale to už neurobím. Keby tam bola naša Jozefina S., naša Marína, naša Amália, alebo ktorákoľvek z našich prebudených Sloveniek. Čo bych sa ta štvornožky — ako tretieho roku na Kriváň — driapať musel, ver mi, braček, doterigal by som sa ta. Ale do ypsilontskej ženskej spoločnosti, čo by ta železnica viedla, brat môj, nikdy nepôjdem. Poďme do Jeleňa.“V hostinci u Jeleňa je i malá záhradka. V tej sme si zasadli s Jankom do kútika, aby sme pobesedovali o tých pekných časoch dávnej minulosti. Pivco bolo dobré a vysmážané kurence so slaninkovým, octom obareným šalátom mi tiež znamenite chutili. Cítil som sa zase dobre, takmer tak ako dnešného dňa, prv než ma Janko s jeho ,spoločnosťou‘ napapral. V záhrade, v ktorej sme sedeli, bolo sedem stolov. Pri každom sedelo zo pár hosťov, iba jeden bol neobsadený. Miesto toho ale pri hlavnom stole sedelo asi osem, desať hosťov, ako sa zdalo, samí stoliční úradníci. Práve, keď som posledný kus svojej kuraciny napravil na dráhu všetkého mäsa — bol to takrečený ,zúzik‘, ktorý nechal som si nakoniec, vkročila do záhrady vysoká postava. Bol to asi tridsaťročný muž, oblečený podľa predpisov najnovšej peštianskej módy. Ja by som viac na neho nebol síce ani pozrel, keby ma Janko nebol upozornil tými veľavýznamnými slovami, že vraj je to ,náš človek‘.*Keď mi daktorý Slovák o komkoľvek povie, že je to náš človek, už cítim v krvi sympatické vlnenie, cítim, že sa mi tepny horúcejšie chvejú a hruď zápalistejšie dvíha. Cítim sa v blízkosti duše súcitnej, ktorú tiež všetky tie bôle preboleli a všetky tie radosti obveselili, ktoré aj obzor mojich citov neraz zatiahli ťarchavými mrakmi a len tu i tu ožiarili ho lúčmi slnka mieru, blaha a spokojnosti. Povedzte mi, bratia drahí, a vy, súcitné čitateľky moje, o človeku nikdy nevídanom, nikdy neslýchanom ,to je náš človek‘, a ja nebudem sa vás pýtať, čo je, odkiaľ je. Slepo uverím vašim slovám, so zvláštnou dôverou pritúlim sa k neznámemu a budem ho považovať za brata, ktorého poznať mi dosiaľ jedine neprajnosť osudu prekážala.„To je náš človek,“ povedal Janko a so zvláštnou spokojnosťou hľadel na mňa. Ja ale sprevádzal som so zvláštnou pozornosťou všetky kroky a pohyby toho ,nášho človeka‘.Išiel k hlavnému stolu, pozdravil vľúdne spoločnosť a pustil sa s nimi do všedného rozprávania. Rozhovor tento trval môjmu Jankovi pridlho. Na šťastie minulo sa nám víno a preto zacengal na posluhu. Takto mal príležitosť ostrým cengotom obrátiť pozornosť ,nášho človeka‘ na náš stôl. A skutočne, ,náš človek‘ sa obzrel a na Jankov pozdrav dotkol sa flegmaticky maličkou paličkou striešky svojho klobúka, — a rozprával ďalej. Po tejto udalosti minulo ešte asi desať minút a Janko upozornil ma medzitým, že ten ,náš človek‘ menuje sa Karol Pustovský a že je asesorom pri ypsilontskom stoličnom súde, že sa vraj veľmi dobre oženil, dostal so svojou manželkou vyše tisíc päťsto ročných dôchodkov a že je veľmi horlivý Slovák. Jedným slovom, náš človek. Nemálo tešil som sa teda, keď pán Pustovský kráčal k nášmu stolíku. Obaja sme vstali a Janko nás vzájomne predstavil, jedného druhému: „Pán Karol Pustovský, prísediaci stoličného súdu, pán Marek Rozmarín, slovenský spisovateľ.“„Teší ma.“„Moja úcta.“Pán Karol Pustovský si nesadol, lež jednou nohou postavil sa na stolec, lakeť položil na koleno, tvár uložil do dlane a šibrinkoval nám na stole malou paličkou, ktorú držal v ľavej ruke. Ja, rozumie sa, obzeral som si toho nášho človeka. Ako som už povedal, bol to šuhaj asi tridsaťročný, driečny, lež v tvári jeho nevidel som nič zvláštneho, ba ani len stopy výrazu uvedomelosti národnej, ktorú pravidelne z každej tvári vyčítam, bo taký výraz ťahov spravidla úzko býva spojený s výrazom dobroty, trpezlivosti a sebazapierania. V ťahoch pána Pustovského našiel som viac vyjadrenú akúsi smelú podujímavosť, drzosť a svetáctvo. I myslel som si, ak je toto skutočne náš človek, ten musí byť v Ypsilonte Atillovým bičom[5]na odrodilcov.„Dnes je príjemný večer,“ poznamenal pán Karol Pustovský a oprel svoje oči, z ktorých jedno bolo ozbrojené, na oblohu nebeskú.„I celý dnešný deň bol veľmi pekný,“ doložil som ja. „Ja som mal dnes veľmi príjemnú púť.“„A odkiaľ dnes idete, prosím?“„Dnes idem z Miloviec.“„Tak málo? Veď je to len päť míľ.“„Ja pešky cestujem.“„Ah, to je iné,“ poznamenal pán prísediaci a pozrel mi na čižmy. Tým bol tento predmet rozhovoru zavŕšený. Nastalo ticho. Pán Pustovský ďalej šibrinkoval na stole paličkou a pritom, bezpochyby aby ukázal, že bol i dakde inde okrem Ypsilontu, nôtil si polohlasne známu slohu z Rigoletta „la donna e mobile“.[6]Odpustite, drahé čitateľky, že bez toho, žeby som pána Pustovského bližšie poznal a navzdory tomu, že mi ho Janko ako nášho človeka predstavil, tak nedôverčivo píšem o jeho osobe. Nemôžem za to. V každom človeku pohne sa pri zhliadnutí neznámej osoby vlnenie krvi už či spolucítiace a či antipatické. Vo mne hlo sa veru toto posledné, lebo som bol presvedčený, že keby pán Pustovský bol stál hen pri tom druhom stole, kde stoliční páni sedeli, nebol by spieval „la donna e mobile“, lež dozaista „az assony ingatag“.[7]A predsa ma mrzelo, že neznámemu človeku takto v mysli ubližujem. Chcel som konečne zvedieť, s kým mám šťastie, vytrčil som šidlo z mecha a opýtal som sa: „Či strojíte sa tiež do Martina na prvé matičné zhromaždenie?“„Možno, … to závisí od okolností,“ počne sa môj pán prísediaci okúňať, „ostatne sme teraz pri sedrii takí zaujatí, že skutočne ani len na päť-šesť dňový urlaub[8]rátať nemôžem. Viete, že v roku 1861 stoličné pravosúdie ležalo úhorom. Nie sme vstave zo starých reštancií vybŕdnuť. Avšak uvidím ešte, ako bude.“„Ak len budeme môcť,“ dodal Janko, „istotne pôjdeme.“„Ráčite byť zakladateľom a či riadnym členom Matice?“ — examenujem ďalej nášho človeka.Pán Pustovský sa usmial s akýmsi zvláštnym výrazom blahosklonnosti, ktorá sa istotne nevzťahovala na mňa, lež na Maticu slovenskú a riekol: „Vlastne ešte ničím. Statočne, nestihol som dosiaľ poslať svoju obeť na oltár národa. Ostatne, čo sa vlečie, neutečie.“„Posledné čislo Vedomostí zase prináša výdatný zoznam príspevkov. Či ste ráčili čítať?“„Nepamätám sa,“ vetí rozpačite pán prísediaci.„Ah, hej,“ hovorím ja, „či vari nedržíte Vedomosti?“„Dosiaľ ich len tak s druhými čítavam.“„Ja predplácam slovenské časopisy,“ vpadne mu do reči Janko, „a pán Pustovský maďarské a vzájomne si požičiavame. Vieš, vyjde to na jedno, či budeme spolu platiť všetky a či takto osobitne predplácať. Ako stoliční úradníci už len Sürgöny[9]čítať musíme a —“„Však ten v úrade máte. Ostatne, ja veľkú váhu kladiem na to, keď takíto ,veľkomožní‘, ako ste vy, páni moji, pod vlastným menom slovenské časopisy odoberajú. Je to v terajších časoch aký-taký znak toho, že odberateľ sa nehanbí i verejne sa hlásiť za Slováka.“„Takú podlosť, Marko môj, vari len nepredpokladáš o nás?“„Naskrze nie, avšak akože sa možno presvedčiť o láske k národu bez akých-takých dôkazov rodoľubstva? Keď napríklad snemové voľby alebo voľby stoličných úradníkov nastávajú, vtedy i ten najpodlejší odrodilec kričí, že je Slovák, že miluje ľud slovenský. Blázon mu uverí. No kto má rozum, ten sa ho pýta, čo vykonal pre blaho národa, čo za rozkvet jeho priemyslu, hospodárstva, literatúry? Čo si dal na Maticu, akú knihu slovenskú si kúpil, aký časopis si držal? Čo si robil v roku 1848, čo v roku 1861? Bol si snáď na Národnom zhromaždení v Martine, alebo so slovenskou deputáciou vo Viedni? A keď ani na jednu z týchto otázok nedostanem uspokojujúcu odpoveď, nuž si myslím: klamár si, oplan, ale Slovákom nebols’ nikdy, ani nebudeš.“„Odpustite, pán Rozmarín,“ hovorí s trpkým úsmevom pán prísediaci, „ale vy ste priostrý so svojím úsudkom. Nie každý Slovák môže byť hneď aj panslávom.“Viac som nepotreboval. Bol som ako obarený, avšak nestratil som duševný pokoj a viac sarkasticky než rozhorčene som riekol: „No vy, urodzený pán prísediaci, tiež divné pochopy musíte mať o panslavizme, keď panslavizmom nazývate držanie slovenských časopisov alebo účasť na hnutiach, domáhajúcich sa zákonnými cestami národnej rovnoprávnosti.“„Ale rozumejte ma!“ — skočil mi pán Pustovský do reči; „to slovo pansláv ja tak neberiem, ako ho rozumejú naši neprajníci, ktorí v tom, čo vy za číre rodoľubstvo držíte, vlastizradu vidia. A práve preto hovorím, že nie každý Slovák môže byť hneď aj panslávom. Mnohí naši sú teraz v takých okolnostiach, že musia svoje rodoľubstvo pred svetom ukrývať. Ale keď sa vymámia z terajšej svojej podriadenosti, alebo keď raz svitnú prajnejšie doby Slovákom, istotne aj oni budú s nami držať.“„Keď nám prajnejšie doby svitnú, potom obídeme sa bez takých Kryptoslávov.[10]Keď si my raz gaštany z ohňa vyberieme, nebudeme darmožrútov potrebovať. Pane môj, odpustite, ale to sú veľmi škodlivé náhľady. Kto chce byť Slovákom, nech je ním vždy, všade a vo všetkých okolnostiach, a kto vyššie si cení svoje osobné záujmy než slávu národa, ten nech ide si za kusom chleba a nech nekoketuje s nami. Kto hanbí sa verejne priznať k nám, toho nepotrebujeme.“„Pane môj, takýmto spôsobom si nikdy nezískate aristokraciu.“„Dosiaľ sme to skvele dokázali, že sa vieme obísť i bez nej. Ostatne, ak nakloní sa ona k nám, uvítame ju s otvoreným náručím. Ak ale nie, nech sama vidí, čo bude robiť, keď raz počne tratiť pod nohami pôdu v prúde ľudu, ktorý sa už pomaly začína národne prebúdzať.“„To je všetko pravda, ale vidíte, ako úspešne by napredovali naše veci, keby tak zemianstvo držalo s nami, keby sme naše žiadosti len trochu obmedzili.“„Pán môj drahý, mýlite sa. Žiadajte vy od nich pre Slovákov trebárs len otrusinu chleba alebo hneď celý peceň, to je všetko jedno. Oni naveky nájdu zádrapku, povedia, keby len to a to nebolo. Čože žiadali kedysi Jozeffy a Seberíny,[11]keď podávali stažnosti Slovákov u najvyššieho prestolu? A vidíte, predsa ich stíhali inkvizíciami. Kto chce, nájde aj na šašine hrče.“„Pravda,“ vetil Pustovský, „ostatne, otvárajú sa im už oči, nahliadajú, že nám robili krivdu. Majme teda nádej, že kedysi už len lepšie bude, ako dosiaľ bolo.“Z toho obratu reči a z pohybov pána prísediaceho som videl, že už má dosť tohto rozhovoru a že mieni odísť. Aj môj priateľ Janko spozoroval tuším to isté, bo pýtal sa pána Pustovského, či nebude tuná s nami večerať.„Sľúbil som sa hen tamtým pánom a práve vidím, že mi kelner už rostbrátel nesie. Pôjdem teda. Tešilo ma, pán Rozmarín, servus, Janko.“„Moja úcta,“ riekol som s poklonou a Janko doložil tiež svoje obligátne „servus“.„No, Janík môj,“ vzdychol som si, keď usadil sa pán Pustovský medzi stoličnými pánmi, „nevedel som dosiaľ, čo ty rozumieš pod tým, keď povieš o dakom, že je to náš človek, ale teraz už mám dokonalú predstavu o tom našom človekovi.“„No len ma už teraz mydli, ale ver mi, mýliš sa, amice! Ja ti za to dobre stojím, že je to horlivý Slovák.“„Vieš čo, Janko môj, ja ti poviem, kedy je on horlivý Slovák, keď s tebou medzi štyrma očima rozpráva. Ale vonku na ulici, vo verejnosti, alebo kde dačo obetovať, reskírovať treba, tam ti ten náš človek nič nechce vedieť o Slovákoch. Aj takýchto pánov dosť máme. Sú to veľmi hlúpi politici. Myslia si: eh, ktovie, či tým Slovákom raz dáke slniečko nezasvieti. Nemôže to škodiť s čertom za dobre a s diablom nie za zle byť. Avšak prerátajú sa ako obyčajne všetci tí, čo medzi dvoma stolicami sedia. A k týmto, Janík môj, patrí aj tvoj ,náš človek‘, a od takýchto našich ľudí nech boh chráni ten náš národ slovenský.“[1]Diogenes— Diogenes zo Synopy (412 — 323 pred n. l.), grécky filozof, zakladateľ tzv. cynickej školy, ktorá hlásala zásadu nenáročnosti a striedmosti.[2]Štefan Štefanov— postava z poviedky slovenského prozaika Mikuláša Š. Ferienčíka Bratia (Sokol II, 1863, č. 9 — 22).[3](lat.) Časy sa menia a my sa meníme v nich.[4]Apovrah— (z nem.) „der Vatermörder“ — otcovrah — vysoký, tvrdo naškrobený golier.[5]Atillov bič— Atilla, kráľ kočovných Húnov, žil v V. storočí n. l. Bol postrachom kultúrnejších a mierumilovných národov.[6](tal.) Žena je menlivá.[7](maď.) Žena je menlivá.[8](nem.) Dovolenka.[9]Sürgöny— (maď.) telegraf, uhorské úradné noviny.[10]Kryptosláv— tajný Slovan, ktorý vo verejnosti zatajoval svoju národnosť.[11]Jozeffy a Seberíny— delegácia slovenských evanjelikov, vedená dr. Pavlom Jozeffym a J. Seberínym podala roku 1842 panovníkovi tzv. Prestolný prosbopis proti šovinistickým prechmatom a vnucovaniu maďarčiny do cirkvi a škôl.

Pauliny-Toth_Nas-clovek.html.txt

Ďakovať ti, Bože, a spievať1Nečinný nikdy nie je Boh. Nad blkotom našich jaspisov, malých, malinkých, bdie v svojom veľkom trvaní.Z nekonečných priestorov, akoby boli pre jeho lásku len kvapkou, vybral si u nás more milovania.Kráča, plný sebou, rozdávajúc sa celý i jednej byľke na poli. A stretne zástup, na ktorý práve myslel.Plače tu ktosi, nezabudnutý v tejto mysli Božej, azda naimská žena. Treba sa zastaviť.Boh pre svoju záľubu by nemusel zastať nikde. Iba keď našu biedu vidí.Vtedy na tichom nebi tiež sa nič nemení. Ale čierna zem sa prehne, prchá z nej smrť.A naimská žena z uplakania vidí, že Boh naozaj zastavil sa pri nej. Veru pri nej. Kto? Boh.2Slzy nám zacláňajú teba, Bože; vždy si myslíme, že máš ruku ťažšiu, ako je láska.Plačeme, keď nás trestáš. Síce hovoríme čosi v plnosti bôľu, ale nenačrieme do tvojho neba.Pre náš nárek si nám nepochopiteľný. Zamkli sme sa pred tebou siedmimi zámkami užialenia.Bez sĺz by nám nebolo ďaleko k tebe. Ale my ich nesieme pred sebou a za nimi sa tackáme.My máme vedieť, že ty si pred nami. Zobnúť zo zeme tvoje zrnko a vzniesť sa ako vtáčky.Ďakovať ti a spievať, že si tu bol, kde aj v zauzlenine tvojej ruky našli sme si pokrm.Veď v našich slzách nie si nekonečný, ale v láske. V dobrote tvojej sa môžeme obliecť ako do kvetov.3Napomínaš nás, Bože, žiadaš polepšenie. Vravíme, že máme na to celú zemskú púť.Tu rumázgame svoju psotu ako živočíchy, čo sa nikdy dosť nenasýtia.Ale ty, poživeň na našej púšti, pokorne si prišiel s manou nebeskou, nám pod nohy.A neušanujeme ani prepelice, keď ich naháňame drúkom, lebo si nám ich ty poslal.Reptáme ako Izraeliti, keď zdvihol Mojžiš ruku pred skalou, ktorá skrývala vodu.Nie sme iní, ako bol vyvolený ľud, keď si ho sám viedol do zasľúbených krajín.Preto si, Bože, viditeľný na našich nohách, mrazom prejdených, a prihlásený na cestu, s nami ako pútnik.4Láska k Bohu je skrytý tŕň v ruži, keď ju pohladíme po samom srdci.Treba sa poraniť, aby sme milovali. Vtedy sa ukáže, či vieme prinášať obetu.Boh sa poranil na Golgote až tak, že ani slnka nebolo. A ticho bol zdvihnutý k nebu.Táto biela hostia, tento kalich krvavý, povedzte, či to nie je to spanilé dieťa z Betlehema? Prečo ho prišli zabiť?A teraz vošiel k nám do kostola, aby miloval všetkých, aj keď ich tu nemá.A znova je ako ruža, znova s tŕním na hlave a s perlami krvi pri našich nohách.Prekonal dlhú cestu, lebo miluje. Podal nám pravicu, do našej ruky vložil ruku ukrižovanú.5Kriste, odsúdený z nežnosti ku mne, od rána sa vykrojujem z tvojej diaľky, nájdeš ma na ceste svojej bolesti.Na jednom pleci nesieš ťarchu a pohotovo pozeráš na obidve moje ruky.Prikročím ako Šimon Cyrénsky, lebo už nemáš chôdzu poludňajšej hodiny.Hovoríš, že si mi bratom. A naozaj, pod krížom som prišiel do tvojej polohy.Ale ty si dôležitejší a mňa čochvíľa nebude. Ešte viac mi budeš potrebný pri pošmúrnom dni.Čoskoro príde dráma temnôt pri ukrižovaní. Ani jeden môj brat ťa nenájde.Tento kút sveta nie je milovaný. Ach, samí cudzí ľudia, ťažko sa tu dýcha.6Kto s vierou hymnu Božiu vyspieva, jeho hlas je neobkľúčený tok prúdu, ani sa o brehy neopiera.Jeho hladná loď je na celej rieke; zdvíhacie mosty sú nepotrebné, kde Boh je činný.Do stredu vĺn si dielňu postavil Stvoriteľ, ako do duše askétov myšlienku, z ktorej ho dolujú.Kto verí v Boha, odkrojí si z jeho vlasti ako z chleba a nevidí na zemi lepšej krajiny.Aj to všetko ešte nie je naše. Povedzme, že naše srdce je väčšie, ako my ho dáme Bohu.Predstavme si nedostať od Boha viac, ako jeden jediný začiatok slova. Jeho ostatok už horí v nebi.Z rieky nevidieť mohútne more, ktoré je bez dňa a bez noci. A nad jeho piesňou sa nezvečerieva.7Kto vchádza do chrámu, vie, že zastane pred Bohom. V babinci si treba otriasť z prachu nohy.Žobráčik pri dverách zdvihne ruku; kolo nej ide každý z nás k Pánu Bohu.Aj v svätyni si spomeňme, že inde je tiež mnoho neviditeľne prosiacich rúk.Keď vchádzaš na sväté miesto, či nestriasaš pri dverách i to, čo je na tebe z Boha?Máš niesť Boží pokoj. I taký vtáčik brhlík na strome si odpočinie. Nebo sa o neho postaralo.To ťa má spáliť, to, čo plameňom ťa zdvihne k Bohu. Preto i v chráme horia sviece, naše, i tých druhých.Neprichádzame sem na smrť ohňa. Prisadáme si do lavíc k svätcom, k sestrám slzám; pália.8Keď sa blíži jar, ideme s tebou, Bože na roľu; my s pluhom, ty berieš slnko do ruky.Neklaniame sa raňajšej žiare brieždenia. Ty si to, Pane, dávno skrotil v našich predkoch.Sme na kolenách, keď tvoja prítomnosť povie, že sa stane zázrak, že zem zarodí.Tvoja je láska a tvoja moc. Aj keby sme oslepli pred tebou, neodídeš z našich úhorov.A keby sa prišiel ruvať víchor o klásky, budeš spokojne pozerať, ako sme uľakaní.I to si už vytrhol zo spomienok na našich dedov, že sa báli hromobijcu Perúna.A nedaj, aby sa nám zo sŕdc vytrhla láska. Neodtisni od nás rodnú zem, čo ako by sme sa s jarou oneskorili.9Pred mojím matutínom stojíš, Bože, ako vtáča pri zrne. Ešte je tma, vieš to.S celou milostivou chvíľou chceš mi vojsť do slova, lebo ma bude stíhať ťažký deň.Dávaš mi príjemne pocítiť, že si pri mne zobudil všetky spokojné žalmy.A ja sa ponesiem ako tvoj šíp od človeka k človeku, ponad rozhnevanú zem.Moja tvár sa bude biť s vetriskami, čo sa odvesili z chalúp nenávistných ľudí.Poviem im nahlas, ako sa pripravila hostina: doteraz v prachu ulíc, odteraz v láske.A budem, Bože, na tvojej svadbe v ľudstve, v pokore vína, modliac sa s tebou vespery.10Modlitba je plameň. Vzkrúži, jednu vývrtku urobí do neba a ostane tam.Vzniká pod vežami z tých zorníc, čo sa práve objavia na zákrute noci pri prebudení duší.Pán Boh si sám vezme čistý papier, poskladá ich slová do veľkej slobody, na svoj obraz.Sám scelí náš hlas, čo prišiel tak trochu roztrasený, alebo aj ako prudké zabúchanie.A pripomína nám, že keď sa dieťa modlí, nebúcha na dvere; nemôže búchať, má čistý hlások.Tak sa modlite, ako deti, nedočkavé síce, ale s vedomím, že na ne čakajú všetky šíre lúky.Na ich vlastných perách som sa im stratil, aj polovičkou slova ma našli, hovorí Pán Boh.

Dilong_Pokora-vina.html.txt

1. Slovania v minulosti; ich chyby a prednosti; otázka ich poslania v dejináchJe načase, aby sme sa dohovorili, bratia! Smutná doba nás vážnym, dôstojným hlasom vyzýva k činu, a tu je najviac potrebné dohodnúť sa.Vypočujte si teda tieto slová, ktorých zmyslom je zhoda medzi nami všetkými, počúvajte, bratia, vy všetci: na ďalekom, mocnom Severovýchode; na zotročenom Juhu a vy v službách cudzincov, týraní na Západe. Vypočujte si ich vo všetkých krajinách a všetkých župách, kde znie slovanská reč a oznámte ich všetkým tým, ktorí im môžu porozumieť a cítia v sebe silu k činu. Odkedy jestvujeme, nikdy sme nedospeli k zhode, a hoci sme nikdy ani spoločne nekonali, napriek tomu sme všetci rodní bratia, skúšaní tými istými osudmi a čaká nás spoločná budúcnosť.Úprimné, priame, rozvážne a mužné budú tieto slová vyvierajúce z hrude muža, ktorého dušu od najútlejšej mladosti najväčšmi zamestnávali osudy nášho kmeňa. Jeho zrak smutne blúdil našou minulosťou plnou utrpenia, no zažiaril radosťou, keď sa mu otvorila naša vytúžená, veľká, nádherná budúcnosť. Dosť toho vykonal, aj vytrpel za život nášho kmeňa a pritom sa nijako nenechal ovplyvniť zvonka; o tom však nech hovorí naše posolstvo.Nech nikoho nemýli, že tu o myšlienke slovanstva hovoríme s doteraz nevídanou úprimnosťou, a maloverní nech sa nezľaknú priamosti našej reči; keď sa raz chceme zjednotiť a konať, musíme si vytýčiť spoločný cieľ — takto každým dňom porastie naša sila, naši úhlavní nepriatelia zoslabnú a vytratia sa a zatiaľ čo nás čaká isté víťazstvo, ich čaká istá porážka. Nijaká sila, ani sila vlád už nie je schopná strhnúť k zemi náš život, ktorý sa nesie v ideách budúcnosti. Bude mu prospievať šťastie aj nešťastie, dozrievať bude za slnečného svitu, no aj za dažďa, hromu a blesku; taký je chod prírody! Nešťastia, útlak a prenasledovania budú len skúšobným kameňom našej sily, povzbudením a výzvou pre nášho ducha. Posilnia a zocelia nás — veď na vytvorenie veľkého diela, ktoré nás čaká, potrebujeme silu, podnikavého a odvážneho ducha, oceľovú, nezlomnú vôľu. Nech sú teda priame a mužné tieto slová, bratia!Kto z vás osvietených vyšším duchom sa povzniesol nad ťažkosti každodenného života a blúdil zrakom po našom šírom svete, kto z vás, pýtam sa, si nepovzdychol z hĺbky duše nad tu žijúcim národom, nad nešťastím, ktoré ho prenasleduje tisíc rokov, alebo nad bremenom, čo ho gniavi, nad potupou, ktorá ho postihla? Áno, nevysloviteľne veľké je nešťastie nášho národa, a keď si hlboko dojatý pozorovateľ začne klásť otázky, ako k tomuto všetkému prišlo, ako k tomu vôbec mohlo dôjsť — namiesto toho, aby na ne odpovedal, v prvej chvíli zmĺkne od žiaľu.Skutočne je srdcervúci pohľad na národ v Európe počtom najväčší, ktorý je rozdelený, roztrhnutý, rozdrobený a vo svojej rozbitosti vzdychá pod jarmom Turkov; najprv dlhý čas slúžil Nemcom, bývalej Svätej rímskej ríši, teraz Rakúšanom, Prusom a Sasom. Tam ho trhá a zotročuje taliansky, inde zas maďarský živel, no všade je len zapriahnutý do triumfálneho voza cudzích, len iným buduje honosné stavby a odmenou mu je za toto všetko len posmech, hanba a potupa; zármutok vzbudzuje pohľad na brehy Labe a Odry a pozdĺž pomoranského pobrežia, kde už vymrela veľká časť tohto národa v najtvrdšom nemeckom otroctve, na severe Talianska takisto zanikla v cudzom národe. V Turecku sa odvrátila od náboženstva svojich otcov a stala sa posluhovačom tých, čo utláčajú jej bratov; toto všetko tvorí, ako sme povedali, v prebúdzajúcej sa slovanskej duši jeden obraz — čo iné môžu tejto duši poskytnúť hroby a trosky jeho národa, jeho sveta? Aj mnohí z nás pocítili nad touto skutočnosťou hlboký žiaľ a nechali ho rozoznieť v bôľnom náreku; za mnohých tu uvádzame len Nikolu Tomašiča, ktorý sám slúžil cudzím, no napriek tomu si spomenul na svoj pôvod a smutný pohľad mu padol na slovanský svet. Bolesť, ktorú pocítil a živo vyjadril vo svojich nádherných „Iskriciach“. V 27. Iskrici takto hovorí:„Roztrhané sú tvoje údy, drahý slovanský národ, no už sa v nich hýbe spoločný život a každým dňom v nich živšie vrie a prúdi tvoja krv. Dlhá bola tvoja studená a strašná zima, no už aj tebe začínajú svitať jarné dni, už aj tebe začínajú kvitnúť kvety, poliate mnohými slzami: tvoje znovuzrodenie značí čosi veľké; tak ako sa na seba podobajú sestry, podobajú sa na seba tvoje kmene, drahý národ; tvoje nárečia v sebe majú svätú, nesmrteľnú príbuznosť; tvoje znovuzrodenie značí čosi veľké; ďaleké hory a púšte však oddeľujú brata od brata, tak ako more; ľutovať treba syna, ktorý nepozná potomstvo svojej matky. Ó, akí sme všetci biedni! Ľahšie ako milovať padne nám nenávidieť, ľahšie sa nám rozchádza, než schádza, naše ruky ľahšie zabíjajú, ako objímajú. Málo sme toho doteraz urobili, aby sme sa spoznali tak, ako sa patrí, aby sme si bratsky podali ruky, aby sme sa objali. Dopustili sme, aby nás nešťastie rozfúklo ako vietor slamu. Všetko je u nás neurčité a nestále: výslovnosť, spôsob písania, veda, zákon a mravy. Všetko toto sa musí zrodiť odznova, a bude to veľmi namáhavé, ale o to väčšia bude radosť. Skloňme sa pred veľkolepou úlohou, ktorá nás čaká, vyzbrojme sa železnou trpezlivosťou, veľkodušnou pokorou. Teraz niet času ospevovať starú slávu. Tak ako sa snaží a vzdychá človek, ktorý nesie veľký náklad, snažme sa aj my a buďme činní, aby sme si námahou a prácou vydobyli ťažkú korunu našej blahodárnej slobody.“Toto nádherné miesto, ktoré sa nedá vyjadriť v preklade, uvádzame v origináli od slova do slova:„Raztergnuta su uda tvoja, slavenski slavni narode, ali obceni život u njima se mice, svaki dan tvoja kerv sve to veselie vrie i tece. Duga biaše tebi zima studena i burna, nu i za te počimlju sada prolietni dani zabielivati, i za te počimlje s mnogimi suzami zaliveno cvietje cvietati. Veleznačno je preporodjivanje tvoje; kano naliči sestra na sestru, tako se naliče jedan drugom i puci tvoji, narode mili; tvoji jezici pokazuju sveto i neumerlo svoje bratinstvo. Veleznačno je preporodjivanje tvoje, ali planine i pustinje prostrane kano more razdjeluju bratju od bratje; žalostni sin nepozna poroda majke svoje. Žalostni mi, lakša nam je omraza nego ljubav, berže se razstajemo nego sastajemo, ruke naše radie ubiju nego ogerle. Malo do sada učinismo, sa jedan drugoga kako valja poznademo, da se bratinski rukujemo i gerlimo. Kano slamu raznešenu od vietra, pustili smo da nas nesreca razvija. Sve je kod nas neizviestno i izgovo pisanje, nauka, red i običaj. Sve to se mora preporoditi, muka je velika, ali ce i još veca radost biti. Poklonimo se pred znamenitom sudbinom, koja nas čeka, oružajmo se čverstim uzterpljeniem, velikodušnom poniznosti. Nije sada vrieme da pievamo staru slavu našu. Kano čoviek dižuci veliku težinu, muči se i uzdane, taki i mi mučeci se radimo i mučeci se dobimo težku krunu spasonosne slobode naše.“Nestačilo však, že sa slovanský svet vo svojej mnohonásobnej neblahej rozdelenosti a rozštiepenosti ocitol z veľkej časti v troskách, nad ktorými po storočia v žiali sedí a plače génius slovanstva tak ako Izida oplakávajúca rozmetané kosti Osirisa. Akoby išlo o zavŕšenie ich nešťastia, Slovania ešte navyše v tomto nešťastnom úpadku, ako právom poznamenáva Tomašič, zabudli na svoj spoločný pôvod a tým do hlbokej temnoty zabudnutia upadli všetky väzby ich spoločného pôvodu, ich bratskej jednoty. V tejto pustej noci, v týchto pre slovanstvo smutných a temných časoch, keď jeho telo ležalo ako v bezvedomí a cudzí chytali a trhali jeho údy približujúc sa takto stále viac a viac k srdcu, nespomenul si nijaký kmeň na núdzu toho druhého, ale musel ešte navyše vtesnaný do cudzej kazajky a priviazaný na povraz cudzieho pána slúžiť ako nástroj na utláčanie a ďalšie zotročovanie bratov, pre radosť svojich pánov. Z tejto temnej noci, kde každý na každého zabudol, zaznie občas akoby zo sna volanie pripomínajúce náš spoločný pôvod, raz silnejšie, inokedy tichšie, podľa väčšej alebo menšej sily a nadanosti toho, kto takto volá k hlboko upadnutému slovanskému svetu a toto volanie je tým jediným, v čom môže spiace ľudstvo ako-tak zachytiť duch slovanstva. Takéto hlasy, ktoré rozpadnutým slovanským kmeňom pripomínajú ich spoločný pôvod a stratenú jednotu, ozývajú sa v slovanskom svete od sv. Cyrila a Metoda, od Nestora, sv. Prokopa, Dalimila, Piaseckého atď. a s nimi podobne ako so starými povesťami spája sa tušenie rovnakého pôvodu u všetkých našich kmeňov, ktoré sa vinie všetkými storočiami a nikdy úplne nevymrelo. Tieto povesti hovoria raz otvorene a výslovne o spoločnom pôvode našich kmeňov, ako aj o vysťahovaní troch bratov, Čecha, Lecha a Rusa zo spoločného sídla, alebo to naznačujú alegoricky, tak ako stará ľudová povesť, kde sa v otcovskom dome pohádajú bratia, s výnimkou toho najstaršieho odídu do cudzích služieb a po tvrdej výchove a skúške vrátia sa späť do otcovského domu s dušou pripravenou k zmieru a potom spolu nažívajú v jednote a pokoji. Jednota dosiahnutá určitým vývinom síl nie je u jednotlivých slovanských kmeňov dôsledkom spomínaného nejasného vedomia, ktoré by sa chystalo presadiť sa. Tak napríklad v mocnom husitstve, a tu dávame celkom za pravdu Rusovi Jelaginovi proti Palackému, ožili spomienky na pravoslávnu cirkev našich otcov, pred časmi spoločnú všetkým našim kmeňom, v dôsledku čoho husiti rokovali s carihradským patriarchom o pripojení k tejto cirkvi; tak sa snažili okrem iného aj viaceré mocné kniežatá — menovite Samo, veľkomoravský Rastislav a Svätopluk, chorvátsky Ljudevit, srbský Dušan, český Břetislav a poľský Boleslav Chrobry — zjednotiť všetky okolité kmene so svojimi ríšami. No všetky tieto snahy zostali len polovičaté a stroskotali na driemajúcom sebavedomí našich kmeňov.Prekonajme však bolesť, ako sa patrí na mužov a porozmýšľajme nad vytvorením lepšej budúcnosti pre náš kmeň; pristúpme k úvahe nad tým, ako mohlo dôjsť k tomu, že slovanský svet podľahol takému bezpríkladnému nešťastiu a z veľkej časti sa mohol stať korisťou cudzincov. Slovania sú predovšetkým závislí na rodinnom živote, tešia sa zo šťastia tých, ktorí patria k rodine a sami užívajú toto šťastie. Nikde inde nemá slovo „rodina“ taký vrúcny význam ako u Slovanov, nikde inde sa na nej nepodieľajú jej členovia tak živo ako u nich a keď Poliak vysloví svoje „ojczyzna“, myslí pri tom najprv na svojich najbližších a na ich najbližších, ktorí vytvárajú v najširšom zmysle národ. Nijaký iný národ neslávi rodinné sviatky s toľkou srdečnosťou, poéziou, nádherou ako Slovania, ale ani odchod tých, čo naveky opúšťajú rodinný kruh, teda tých, ako sa hovorí, čo „odchádzajú k praotcom“, nikde sa nepreciťuje tak hlboko, nikde sa za nimi tak úprimne nežiali a neoplakávajú sa tak ako u nich. Tento život je pre Slovana kruhom, kde sa stále pohybuje, kde zotrváva s najvrúcnejším potešením, na ktorý hľadí z diaľky so zármutkom a ku ktorému sa vracia vo všetkých svojich najmilších myšlienkach. Nijaký národ okrem Slovanov nemá takú bohatú poéziu ospevujúcu a oslavujúcu život. Rozšírený rodinný kruh je pre Slovana občinou. Je to jeho silná, ale aj slabá stránka a o tom, že ho skutočne takto chápe, svedčia všetky jej ustanovizne u všetkých našich kmeňov. V starých časoch ručila občina zákonne za každého svojho člena, nestrpela žobrákov, ale rovnako sa starala o každého chorého alebo toho, kto bol na to odkázaný, ako keby išlo o člena rodiny a nehnuteľný majetok nepatril jednotlivcovi, ale občine ako súhrnu všetkých jej členov. Táto posledná skutočne slovanská ustanovizeň sa udržala do dnešných čias v Rusku, no celkovo aj v cudzích, nie úplne upadnutých slovanských krajinách, kde sa uchovali tieto staré slovanské ustanovizne viac či menej pri živote. Do dnešných dní vládne v slovanských občinách obyčaj, podľa ktorej nariadenia a príkazy vychádzajúce z vlády, napríklad vyberanie daní, povolávanie regrútov atď. nevykonávajú vládni úradníci, ale starostovia obcí, ktorí ich, podobne ako ich otcovia, uskutočňujú po zrelej úvahe a podľa svojho najlepšieho úsudku rozdeľujú medzi jednotlivcov dane, povolávajú regrútov atakďalej.Rozšírená občina je okruh, v slovanskom svete veľmi dôležitá župa. Tak ako záležitosti občiny vedú starostovia, otcovia rodín, o záležitostiach týkajúcich sa celého kruhu (župy, vojvodstva) rozhoduje sa spoločne na zhromaždeniach (poľských viecoch, sejmikoch, českých sněmoch, uhorských kongregáciách, u južných Slovanoch na skupštine) s rovnakým právom účasti na porade všetkých vlastníkov zeme jedného okruhu, a pôvodne to boli všetko otcovia rodín (vladyka, z ktorého sa vytvorila neskoršia šľachta). V Rusku sa nemohli rozvinúť tieto stretnutia okruhu a nemohli nadobudnúť takú dôležitosť, ako napríklad v Poľsku, v Uhorsku atď., keďže tam brzdiaco zasahovala najvyššia moc, no aj tam má šľachta do dnešných dní ešte právo uskutočňovať samostatné zhromaždenia, voliť si svojich maršálov a sudcov v dvoch prvých inštanciách a aj niektorých administratívnych úradníkov. Od okruhu prechádza ďalší vývin k štátu ako k najvyššej moci, t. j. moci, ktorá zahrňuje všetky okruhy a udržiava ich jednotu; Slovania si však túto moc ani štát nevedeli, alebo môžeme dokonca dodať nechceli vytvoriť a uviesť do života silou, primeranou ich poslaniu. Na občinových a okruhových zhromaždeniach je treba brať podľa možnosti do úvahy názory, nároky a záujmy všetkých, a pokiaľ je to možné ctiť si ich a zohľadňovať. Tí, čo sa na týchto zhromaždeniach radia sú tí istí, ktorých sa tieto záležitosti týkajú a okrem toho sa považujú za členov tej istej rodiny, za rovných bratov(równi bracia). V štáte je to inak. Vnútornou a vonkajšou funkciou štátu je chrániť celok. Štát je skôr zameraný na to, čo je všeobecné, než na jednotlivosti a nemusí sa ani zďaleka zhodovať s názormi, nárokmi a záujmami všetkých. Oveľa častejšie sa ocitá zoči-voči nevyhnutnosti presadiť to, čo sa uznalo za najlepšie, napriek protirečeniu jednotlivcov, ba dokonca je nútený využívať jednotlivcov a ich duchovné i fyzické sily. Toto sebazapieranie, podriaďovanie sa jednotlivca všeobecnosti a služba celku, ktorý má človek pred očami skôr ako ideu, než vo forme konkrétnej predstavy, časté odopieranie si rodinného a občinného života, ktorý má Slovan tak rád, odporovali priamo slovanskej prirodzenosti, a preto sa aj naše kmene všade a zo všetkých síl vzpierali vytvoreniu silnej vlády, organického štátu a nikdy nepripustili, aby z kmeňov vznikla veľká štátna jednota. Väčší jednotný štát nemôže veľmi zohľadňovať jednotlivca, vyžaduje si viac sebaobetovania, viac sebazapretia a súdržnosť sa dá dosiahnuť len väčšou mocou, všetko toto sa však našim kmeňom protivilo. Letmý pohľad na slovanské dejiny potvrdzuje po všetkých stránkach pravdivosť týchto viet. Ak mali Slovania niekde dostatočný dôvod na vytvorenie pevných, mocných štátov, potom to bolo určite tam, kde hraničili s cudzími národmi, teda na Labe, na Odre a na dolnom Dunaji; avšak práve tam vidíme pravý opak. Nikde niet takej rozdrobenosti a rozbitosti, nikde toľko nejednotnosti a svárov ako práve tu: možno sa ešte čudovať, že sa tu všetci bezozvyšku stali korisťou cudzincov? Len sa prizrime, ako k tomu došlo. Na Labe a Odre, teda tam, kde bol nápor germánstva najsilnejší, vidíme ich už rozdelených na tri skupiny: na Bodričov, Lutičov a Srbov, a títo sa znovu ďalej rozpadávajú na nespočetné oddiely a čiastočky, ktoré majú svoje vlastné väzby, svoje vlastné malé kniežatá. Nemožno ani len pomyslieť na veľké spojenie medzi nimi, ani v očividnom nebezpečí, ba práve naopak, vidíme ich takmer v nepretržitom boji a hádke, a keď sa jeden osmelí natiahnuť ruku k tomu druhému, priviesť ho násilím keď už nie k dobru, tak aspoň k spoločnému činu, postavia sa títo na úkor celku pod ochranu nemeckých kráľov, tak ako to často robia Bodriči a Srbi, len aby si, pokiaľ je to možné, zachovali svoje zvláštne postavenie. Vidíme, ako títo Slovania, ktorí zabudli na svoj pôvod, bojujú takmer nepretržite a síce chrabro spolu s Nemcami, avšak márne sa priateľ Slovanov obzerá po úspechu; naopak, stále viac a viac upadávajú do nemeckého otroctva, kde po strašnom zápase so smrťou nakoniec úplne zaniknú, až na nepatrné zvyšky Srbov v oboch Lužiciach, ktoré tam zostali až do dnešného dňa, aby v mene tam vyhynutého slovanského sveta — a teraz v mene sveta rodiaceho sa Slovanom — pozdravili nový deň. — Na ďalšej hraničnej čiare slovanského sveta vznikajú potom Čechy, Veľkomoravská ríša, na juhu sa tvorí Chorvátsko, Korutánsko, ďalej na juhovýchode Srbsko, Bosna, Bulharsko, krajiny, ktoré sa neskôr obohatili o nové geografické prírastky ako o Krajinu, Istriu, Dalmáciu, Slavónsko, Hercegovinu atakďalej. Krajiny tam celkovo vznikajú tak, ako keď rastú huby po daždi. A tak, ako boli kedysi huby vyhľadávanou stravou na stole mocných, tvoria aj naše prírastky pre patrónov, ktorí nás ovládajú, predmet, ktorý, ako môžeme pozorovať v najnovších korunných krajinách Rakúska, sa teší ich zvláštnej pozornosti, starostlivosti a blahosklonnej priazni. Ani jednej z nich sa neslobodno dotknúť a nedajbože nejakú prišľapnúť; všetky majú jestvovať vo svojej sile a ďalej sa vyvíjať a prekvitať podľa raz prijatého princípu rovnoprávnosti. Popri tom, že všetky spomínané štátne spojenia, čo vznikli na hraničnej línii, boli malé a slabé na to, aby dlhší čas vzdorovali cudzincom, ktorí prenikali na naše územie zo všetkých strán, vidíme, že šafária rovnako protivne ako polabskí Slovania. Zo všetkých týchto spojení je nepochybne najdôležitejšia Veľkomoravská ríša, ktorá pospájala naše kmene široko-ďaleko do jedného celku a v presvedčení, že treba založiť mocný slovanský centrálny štát v strednej Európe, vyšla v ústrety vierozvestcom, ktorí prišli k Slovanom a hlásali im evanjelium v ich vlastnom jazyku. Avšak akonáhle tento štát dosiahol takú výšku, že mohol začať plánovať do ďalekej budúcnosti, všimli si ho jeho nepriatelia — menovite jeho najprirodzenejší nepriateľ, Nemecká ríša — a pokúšali sa prekrížiť jeho úmysly a otvorene aj tajne proti nemu brojili. V tom čase už od veľkomoravského štátneho spojenia, do ktorého s veľkomoravským kniežaťom vstúpil už ich otec Bořivoj, odstúpili dvaja českí kráľovskí synovia Spytihněv a Vratislav a dali sa pod ochranu Nemeckej ríše, aby tu proti slovanskej jednote ako nástroj v cudzích rukách uspokojili svoje vlastné záujmy. Tak stratila Veľká Morava jednu zo svojich najsilnejších opôr, bola z tejto strany obnažená, prerušilo sa jej spojenie so slovanskými kmeňmi, ktoré sa grupovali za Čechmi a bratská ruka ju vohnala do pažeráka nepriateľov. Nemožno poprieť, že na tejto strane potom najdlhšie vzdorovali úderom Nemcov Čechy, po stáročia kládli najhrdinskejší odpor úsiliam a výpadom proti ich samostatnosti a vytvorili na tejto hornej deliacej čiare poslednú záštitu pomaly ustupujúceho slovanstva zápasiaceho proti nemectvu; no urýchlilo to spečatenie osudu Veľkej Moravy, ktorý postihol aj Čechov, a hoci sa ich osud naplnil neskôr, predsa len sa takto urýchlil a Čechy museli vložiť hlavu do nemeckého jarma tak ako ostatní bratia, ktorí s nimi susedili. Na spomínanej deliacej línii sa nevodilo lepšie ani ostatným slovanským štátnym zväzkom, čo sa tu objavili: Chorvátsko, ktoré sa nepretržite dostávalo do sporov so svojimi županmi bojujúcimi o zvláštne postavenie, muselo sa čoskoro, keďže sa nedokázalo presadiť ako celok, uzmieriť s Maďarmi, menovite s Kolomanom a uznať ho ako panovníka; k ríši čoskoro pripojili Korutánsko; Srbsko takisto upadlo do krvavých županských sporov a hoci si na istý čas upevnilo svoje postavenie, hoci sledovalo ďalekosiahlejšie úmysly, čoskoro nato sa predsa len stalo korisťou cudzích barbarov a postretol ho ten istý osud ako Bosnu usilujúcu sa o zdanlivú samostatnosť v slovanskom zmysle, a ešte predtým Bulharsko. S pádom Srbska sa na dolnej deliacej čiare pochovali na niekoľko storočí všetky perspektívy južných slovanských kmeňov. A tak sa stalo, že všetci Slovania, čo sa objavili na tejto hraničnej čiare, upadli ihneď do otroctva, do neopísateľnej biedy a potupy. To, ako slovanské kmene chápali štátnu jednotu, vidieť najzreteľnejšie na príklade Poliakov. Nielen v živote občiny mal každý dosiahnuť zadosťučinenie, ale aj na všeobecných zhromaždeniach a v štátnych rozhodnutiach sa museli podľa zvyklosti Poliakov úplne zohľadniť a uspokojiť všetci vladykovia, z ktorých — ako sme povedali vyššie — sa vytvorila šľachta; myšlienky, názory, nároky a záujmy všetkých a každého z nich museli sa nielen prerokovať, ale aj celkovo akceptovať a muselo sa im vyhovieť, a keď sa tak nestalo z dôvodu nespokojnosti hoci len jediného prítomného, bolo všeobecné rozhodnutie vyhlásené za úplne ničotné a nulové. Takto vyzerá v praxi rovnoprávnosť Poliakov; vzhľadom na celok tu má jeden jediný človek úplné práva, nachádza sa na tej istej úrovni ako celok, ktorý ako všeobecno, vôľa všetkých, manifestujúca sa vo verejnom rozhodnutí, nemá zoči-voči jednotlivcovi nijaké právo, a tak sa ocitlo štátne blaho pri nohách každého jednotlivca. Tým sa však súčasne stalo závislé od individuálnej vôle, otvoril sa priestor bezhraničnej samovôli a štát bol takto vydaný napospas každému rozvratu a vo svojej podstate bol vlastne už celkom zničený. Stalo sa to, čo sa dalo skutočne predvídať; Poľsko upadlo predovšetkým vďaka svojmu obávanému„niepozwalam“vďaka svojmu už príslovečnému „poľskému hospodárstvu“, vďaka „správne pochopenej“ poľskej slobode. Táto sloboda, Pán Boh nás pred ňou ochraňuj, je ešte vždy ideálom mnohých poblúdených a takmer stratených slovanských synov, ktorí ešte stále rozprávajú o „demokratoch“ a „demokracii“ a majú pritom na mysli len svoje „ja“, svoje „áno“, sú domýšľaví a ide im len o ich vlastné nároky. Dobrá pôda pre rovnako dobrú západoeurópsku demokraciu! Štátne zväzky Slovanov vznikajú úplne iným spôsobom ako štátne zväzky susedných národov, a konkrétne Nemcov. Štátny zväzok Nemcov, ktorí sú hnaní vnútornou túžbou po dobývaní, je takto určený uplatňujúcou sa silou; na čele vojska stojí Heriro alebo Schora (Sire), ktorý sa stáva kniežaťom, a vojenský poriadok má funkciu zemského poriadku, takže vojsko a administráciu v župách vedú kráľovi služobníci, takzvaní grófi. Popri tom všetkom kráľ nevládne krajine svojvoľne a je viazaný na rozhodnutia, ktoré majú všeobecnú platnosť, naplacita regia, na radu vodcov, a jeho služobníci si zas pokladajú za bezpodmienečnú povinnosť prejavovať kniežaťu vernosť, ktorá bola už za starých čias v ich srdciach skutočne živá. Z toho vidno, že tu máme do činenia s pevne členenou štátnou jednotou, ktorá tvorí predpoklad zdravého rastu celku a je schopná podporovať veľké podujatia. Celkom inak je to u Slovanov. Slovania žili kedysi v celkom patriarchálnych pomeroch, boli rozdelení do mnohých kmeňov a nepomýšľali na veľké podujatia a jednotu. Náš názor na nich upevňuje svedectvo Prokopa, podľa ktorého ich neovláda jeden muž, ale žijú v demokracii. Toto svedectvo si niektorí, dokonca tí najrozumnejší vykladajú ako oslavu starých Slovanov a zo spomínanej demokracie by chceli vyvodiť hádam niečo podobné ako grécke republiky. Podľa nášho názoru treba Prokopove slová vykladať úplne inak. Prokop ovplyvnený byzantínskou ideou cisárstva považuje za podstatné, že Slovania nemajú jediného panovníka; demokraciu, ktorú spomína, možno v skutočnosti pochopiť len tak, že slovanské kmene, ktoré poznal, žili v patriarcháte a v malých skupinách. No to, ako vtedy vyzeral ich život, nám ukazuje Mauritius, ktorý Prokopa dopĺňa a tvrdí, že kmene medzi sebou nestrpeli nikoho, kto by im rozkazoval. Rovnako sa nenávideli kmene, ako aj ich vodcovia (reguli), čiže kmeňoví starejší, patriarchovia. Keby nežili v takom voľnom vzájomnom spojení a neboli navzájom rozosvárené, ako sa potom mohlo stať, že cez nich tak ľahko prešla každá kohorta barbarov, ktorá vtrhla z Ázie do Európy, Huni či Avari, Kazári a Pečenegovia, a takmer bez toho, aby narazila na odpor, strhla ich so sebou a zaobchádzala s nimi tým najpoburujúcejším spôsobom? Ako inak sa mohlo stať, že Maďari mohli prejsť naprieč slovanskými národmi, ktoré akoby boli v najhlbšom spánku, ako sa mohli usadiť na najkrajších rovinách, priamo v ich srdci? Ó, vzorová demokracia našich predkov, čo sa nechá bez reptania vliecť a kmásať, bez slova protestu skloní krotko hlavu do jarma a svojim potomkom zavesí na krk tisícročné otroctvo. Prestaňte s chválospevmi na demokraciu u starých Slovanov, neprelievajte slzy nad utrpením nášho národa, ktoré mu pripravila barbarská, aziatská horda, ale prejavte spravodlivú nevôľu nad slabosťou, nerozvážnosťou a bezradnosťou nášho národa! Demokracia starých Slovanov, ktorú spomína Prokop, nebola ničím iným než prvotným, nevyvinutým detským stavom nášho národa, no my sme v ňom nezotrvali. Hoci Slovanov zo všetkých strán gniavia a utláčajú a všade okolo nich ich hrozia pohltiť jestvujúce, alebo nanovo vznikajúce štáty, sťahujú sa spoločne zo svojich voľných skupín a konečne dochádza aj u nich ku vzniku štátov. Keďže sa však naďalej pridržiavajú svojich občín a žúp, ktorým slúžili spočiatku za základ kmene, nevedia sa zaradiť do štátneho celku. Štáty tu vznikajú na druhej strane nie z pozitívnej, ale skôr len z negatívnej myšlienky, z potreby istoty pri spolunažívaní a obrany, neuplatňuje sa tu teda od počiatku silný impulz, ktorého sme svedkami napríklad u Nemcov a tvorba štátov neznamená uskutočnenie čohosi zákonitého a silného. Na čelo štátov sa nestavajú mocní, odvážni a podnikaví mužovia, ale jednoduchí, mierumilovní sedliaci, ako napríklad u Poliakov Piast, u Čechov Přemysl a v Korutánsku sa muselo novozvolené knieža pri svojej intronizácii objaviť pred zhromaždeným národom v jednoduchom sedliackom odeve. Iní sú Srbi, mocnejší než poniektoré iné naše kmene, kde okamžite ako v národe dosiahol najväčšiu moc župan Štefan Nemanja, podriadil si nielen ostatných županov, ale aj okolité kmene, a úplnú výnimku tvoria Rusi, pretože ruský štát si nezaložili sami Slovania, nie oni od samého začiatku zjednocovali do veľkého celku rozptýlené živly, ale cudzí, germánski Normani. Táto sila, od samého začiatku vštepovaná ruskému štátu, preniesla sa na schopný ruský národ a prijali ju aj nositelia najvyššej moci; je tým, čo podstatne prispelo k tomu, že ruský štát nielen že prežil všetky ostatné slovanské štáty, ale aj nadobudol takú podobu, že tu dnes stojí vo svojej majestátnej veľkosti a tvorí jedinú a najsilnejšiu hrádzu proti ďalšiemu prenikaniu cudzích živlov do nášho sveta a vo všetkých prípadoch zastavila toto prenikanie. Všetky ostatné naše kmene tomuto prenikaniu podľahli, no zastavuje sa na všetkých tých hraniciach, ktoré sa tiahnú cez Rusko, a cudzie živly sami vstupujú do služieb Ruska. Ako sme povedali, dochádza síce aj u Slovanov ku vzniku štátov, no nedarí sa im natoľko, aby zabezpečili život našich kmeňov, ktorý by viedol k splneniu vyššieho poslania. To preto, lebo sa do života štátu vnáša cit, ktorý má dosť priestoru v rodinách a v živote občiny. Vnáša sa doň rovnako intenzívne aj tam, kde musí byť jeho pánom um, a takto spôsobuje veľa zla a nešťastia. To sa to udialo aj v našich štátoch. Keď kniežatá pevnejšie zatiahnu uzdu moci a nazdávajú sa, že takto oživia jednotu nevyhnutnú pre štát, budú ich úmyslu klásť odpor tí, ktorí s nim nie sú spokojní; kniežatá sa dostanú do sporu a nakoniec ich zúrivci vyženú z ich krajiny. Podľa svedectva metropolitu Eugenija odstránili alebo vyhnali Novgorodci za sto rokov viac než tridsať kniežat, a dnešní Srbi usilovne napodobňujú našich predkov v tomto smere tým, že rad radom vyháňajú svoje kniežatá zo svojej krajiny. Každý, kto si myslí, že má na niečo právo, hoci by to bol aj číry výmysel, každý, kto baží po vyznamenaní, moci alebo dokonca po najvyššej suverenite — a väčšina z nás sa nazdáva, že do nej dorástla — a nedosiahne pritom svoj cieľ, každý, kto nezohľadňuje nároky, koho názory a mienky sa neberú do úvahy ako smerodajné, stáva sa nespokojným, zahorí pomstou a ak mu bol podnetom k nespokojnosti ten, kto má najväčšiu moc, v zúrivosti prestane rozlišovať medzi človekom a osobou toho, kto stojí na čele celku, ale radšej v sebe živí zlo a pri najbližšej príležitosti svojho protivníka uvrhne do záhuby. Naše dejiny sú plné hanebných činov tohto druhu. Keď v Čechách múdra Libuša pri príležitosti zhromaždenia vladykov v právnom spore dvoch bratov Klenovičovcov rozhodla podľa zvyklostí krajiny a priznala obidvom bratom rovnaký podiel otcovského dedičstva, rozzúril sa nad tým starší brat požadujúci podľa nemeckého obyčaja prednosť, načo Libuša vyjadrila svoju nevôľu slovami: „Choďte a zvoľte si muža, ktorý vás rozsúdi so železom v ruke.“ Posledné novgorodské knieža Gostimysl, ktoré sa vďaka ustavičnému boju a sváru svojich podriadených vzdalo svojej kniežacej moci, udelilo im radu, aby si povolali vládcu, ktorý bude vládnuť so zbraňou v ruke a ktorý sa potom skutočne zjavil v postave Normana Rurika.Dokonca aj veľkomoravský Svätopluk túžiaci po zvrchovanej moci zradil svoje knieža a k tomu ešte svojho dobrodinca a strýka, múdreho a mocného Rastislava a vydal ho do rúk svojich úhlavných nepriateľov, Nemcov, a uvrhol tým štát do najväčšieho nebezpečenstva, z ktorého ho, pravda, potom vyslobodil, úprimne ľutujúc svoj čin, pripravil Nemcom príšerné porážky a široko-ďaleko rozšíril svoju moc, pred ktorou sa triasli Karolingovia a celá ich ríša. A opäť to boli jeho dvaja synovia, ktorí sa z toho istého dôvodu ako ich otec vzopreli svojmu najstaršiemu bratovi, na uskutočnenie svojho zlého úmyslu si z Nemecka privolali pomocné vojská a pomohli uvrhnúť do záhuby tak či tak už oslabenú a nad priepasťou stojacu ríšu. Dokonca aj chrabré a veľkých plánov plné srbské knieža Štefan Dušan sa pri unáhlenej túžbe za mocou dopustil ťažkého zločinu, ktorý čiastočne vykúpil len svojimi veľkými činmi, čo jeho národu mali priniesť požehnanie. Zo špinavých, zištných pohnútok takisto zradil Tugumír z Branibora polabských Slovanov v čase, keď sa im podarila koalícia s tamojšími kmeňmi a v poslednom vypätí striasli nemecké jarmo a mužne povstali; takisto zradila Milota z malichernej pomsty svojho hrdinského kráľa Otakara práve v najrozhodnejšom okamihu bitky, a tento hrdinský kráľ by už takmer pripojil k svojmu českému kráľovstvu niekoľko provincií a stal sa postrachom Nemcov; rovnakým spôsobom zradil Brankovič z túžby po vláde na osudnom Kosovom poli Turkom svoje knieža Lazara a Srbov a uvrhol tým svoj národ na storočia do hanebného otroctva a poníženia. Áno, mená týchto troch úbožiakov, Tugumíra, Miloty a Brankoviča, ktorým už potom nezostalo dosť času na to, aby vykúpili svoje hanebné skutky, by sa mali všade, kde len znie slovanská reč, pribiť na stĺp hanby ako mená tých najzvrhlejších zločincov! A prečo musia dnešné srbské kniežatá rad za radom utekať zo svojej krajiny? Pretože niektorí mocipáni sú hnaní zlým démonom ctižiadostivosti a v srdciach dokonca uchovávajú tajné želania a túžby po najvyššej moci; preto musel opustiť krajinu mocný, hoci nie celkom nevinný Miloš, preto musel odísť aj jeho dobre zmýšľajúci syn, ušľachtilý Michal! A ako vyzerajú tieto veci u Poliakov! Pri delení tejto nešťastnej krajiny sa to len tak hemžilo skutočnými zradcami, našťastie však v každom prípade slúžili schopnejšiemu a k vládnutiu povolanému bratskému kmeňu. Domnelých zradcov však bol bezpočet, pretože Poliaci, väčšmi než iní posadnutí svojhlavosťou a egoizmom, vyhlasujú za zradcu každého, čo nezdieľa mienky a názory toho, kto sa považuje za najlepšieho patriota, alebo nie je prívržencom jednej zo strán, ktorých je tam množstvo. Takto označili v novších časoch za zradcov dokonca Chłopického a Skrzynieckého!Ani u iných národov, a menovite u Nemcov, nechýbajú nespokojenci a nespokojní synovia kráľov, alebo ich markgrófi odchádzajú neraz nahnevaní hoci aj k našim kniežatám a prosia ich o ochranu, no ani zďaleka tak nehoria pomstou, ich činy nesprevádza zlosť, ako je to bežné u tých našich a vždy sa stane to, že skôr, než sa situácia vyhrotí, navzájom sa uzmieria, odložia hádky, ba dokonca často spoločnými silami bojujú proti bývalému ochrancovi nespokojenca. O zlých úmysloch nasmerovaných proti samotnej ríši tu nemôže byť ani reči, nespokojnosť je len prechodná a nenávisť sa vzťahuje len na jednotlivú osobu; Verdunskú dohodu podmienili a umožnili tri rôzne skupiny, tri národy, nemecký, taliansky a francúzsky. V tejto dohode sa rozpadlo len to, čo netvorilo organický celok.Na druhej strane však nie sú naše kniežatá omnoho lepšie než ich národy. Svoje štáty považujú za istý druh rodinného majetku a podľa toho ich často rozdeľujú medzi svojich synov a zabezpečujú tak mladšiemu veľké podiely a najstarší má nad nimi zdanlivú zvrchovanosť. Občianske právo Slovanov vôbec nepozná majorát; táto germánska inštitúcia udržiava abstraktný pojem rodiny a tým, že sa uspokojí len s udržiavaním rodiny, stará sa málo alebo vôbec sa nestará o pozemské bytie všetkých členov rodiny. Slovanom a ich inštitúciám však záleží na všetkých členoch rodiny a preto im zabezpečujú rovnaký podiel na otcovskom dedičnom majetku s uprednostnením najmladšieho — toto zriadenie tvorí náprotivok majorátu. Slovanské kniežatá si vo svojich štátoch počínajú celkom v zmysle funkcie, podľa národného obyčaja a ich národy to trpia, pretože sa tak dostávajú do zvláštneho postavenia, ktoré im podstatne vyhovuje. Tak rozdeľuje svoju ríšu medzi svojich troch synov veľkomoravský Svätopluk, hoci s očividným strachom a už na smrteľnej posteli a tým podporí zánik svojej ríše, ktorú bránil a udržiaval s najväčšou námahou a s najobetavejším vypätím; presne tak isto si počína aj poľský kráľ Boleslav III. rozdeľujúci Poľsko svojim štyrom synom, čím sa ríša nestáva len dejiskom mnohých vnútorných bojov a nielen že sa rozvracia, ale takisto sa vytyčuje cesta k celkovému oddeleniu Sliezska od ríše, a Sliezsko pripadá Nemecku. Dokonca aj potomok Normanov v Rusku, Vladimír Veľký, v tomto zmysle tiež už slavizovaný, dopustí sa chyby a rozdelí ríšu svojim dvanástim synom. Nič viac, len toto viedlo k porážke mnohých nejednotných ruských kniežat proti Mongolom na Kalke, ktorej bezprostredným dôsledkom bola dvestodvadsaťšesť rokov trvajúca a Slovanmi oplakávaniahodná mongolská poroba Ruska. A koľko delení len bolo v Čechách za vlády Přemyslovcov!? Chýbalo málo, a ríša by dokonca niekoľkokrát zanikla v dôsledku sporov a rozvratov, ktoré z nich vzišli. Málo pomohlo, že zúčastnení synovia boli odkázaní na uznanie zvrchovanosti najstaršieho brata, že sa poľské údelné kniežatá podrobovali veľkokniežaťu krakovskému, ruské kijevskému; nezastavilo to, ani sa tým nezažehnalo nešťastie spôsobené rozdelením krajín.Temný a plný smútku je pohľad priateľa Slovanov na tento svet, ktorý vlastnou vinou skončil v troskách, a ak sa na ňom aj zastaví, márne tu bude hľadať nejakú útechu. To, čo sa nemôže udržať, sa zrúti, čo v sebe neskrýva životnú silu odumrie a národy, ktoré sa z akéhokoľvek dôvodu samy nevedia viesť, nevedia si vládnuť a spravovať sa, alebo ktoré nevsadia všetko na udržanie svojho vlastného života a samostatnosti, musia vstúpiť do služieb iných a nakoniec v nich zaniknúť. Tak pochodili na mnohých miestach Galovia a podobne Slovania na severovýchode Nemecka; trosky, ktoré má pred očami pozorovateľ, nie sú skutočne výsledkom, ktorý by mohol priniesť nejakú útechu. Len na druhej strane sa čerpá útecha z minulosti, dejín a samotnej podstaty ducha. Podobne ako človek, ktorý v živote nie je viazaný na nejakú prácu a nenechá sa viesť, oduševniť, udržiavať pri živote určitou myšlienkou, najčastejšie sa vydáva napospas sebe samému a upadáva do víru, kde niet sily a toho, čo by ho pozdvihlo, ako sme toho svedkami v prípade aristokracie, ktorá vypadla zo svojej úlohy a dokonca z veľkej časti aj v prípade katolíckeho duchovenstva; podobne je to s celými národmi, a dejiny nám to dokladajú zo všetkých strán. Hebrejský národ, kedysi silný a jednotný vďaka viere v jedného Boha, upadol do bezmocnosti, keď niektorí z tohto národa len predstierali túto vieru zdedenú od svojich otcov, a zdanie zakrylo stratu podstaty, keď sa iní svojej viery celkom vzdali a vydávali ju za čosi smiešne, a keď sa ďalší na úteku pred takýmto úpadkom uzavreli do trudnomyseľného rozjímania a našli potešenie v tomto kontemplatívnom živote; slovom, tam, kde sa hebrejský národ rozpadol na sekty farizejov, saducejov a esenov, pretrhlo sa ich spojivo. Hebrejský národ sa potom rozpadol na množstvo strán, ktoré ho rozgniavili a súčasne uvrhli do prázdnoty, musel sa podriadiť vláde Rimanov a naveky upadol spolu so zničeným Jeruzalemom. Nie počtom obyvateľov, ale svojou silou a nádherou boli veľkí Heléni, pokiaľ u nich jestvovala krása nielen v umení, ale aj v náboženstve, štáte a spoločenskom živote; akonáhle však Grék odvrátil zrak od ideálov, ktoré predtým uctieval a sám svätokrádežne položil ruku na umelecké výtvory, na miesta zasvätené bohom, akonáhle sa sám začal vysmievať zo svojho náboženstva a vzdal sa predošlých obyčajov v štáte — bolo po helénstve a po helénskej slobode. Namiesto predošlej krásy vidíme v Grécku len odpornú peloponézsku vojnu, kde proti sebe zúria Gréci bez akýchkoľvek morálnych zábran a akoby sa pretekali strany jednotlivých miest v tom, kto skôr pochová svoj svet a svoju slobodu. Tam, kde kedysi stačilo niekoľko tisíc mužov, aby porazili nespočetné, do Grécka sa valiace masy Peržanov, nepomohla dokonca ani Desmosténova výrečnosť zapáliť rozosvárených Grékov pre úspešný boj za vlastnú slobodu. A tak sa museli podrobiť vláde Filipa a neskôr spolu s Macedónskom uznať panstvo Rimanov. Rimania sa stali veľkými, slobodnými, mocnými, ba dokonca začali vládnuť svetu vďaka najprísnejšiemu, hoci dobrovoľnému podriadeniu sa záujmom vlasti, no akonáhle sa vzdali tejto dobrovoľnej povinnosti, oddali sa životnému pôžitku a nechali za seba konať iných — vidíme, ako padli za obeť najprv mnohým mocným a neskôr jedinému protivníkovi, čo vytlačil všetkých ostatných, a ako sa pod ním rímsky svet prepadáva do temného, bezútešného života, ktorý je nám po každej stránke odporný. Tento svet upadáva stále hlbšie a hlbšie. Moc, ktorá držala všetko pohromade stále chradne a slabne, pretoriáni na čele so svojimi kandidátmi na najvyššie miesta trhajú sa o impérium, provincie sa oddeľujú, a nakoniec nezostáva nič iné, len prenechať impérium spolu so zvyškom rímskeho sveta nekultivovaným, no mocnejším a povolanejším Germánom. Aj keď vidíme, ako Západná ríša upadá v náreku a v biede, úplne inak je to vo Východnej ríši, kde sa historicky tradovaná myšlienka panstva neudržala v takej miere a nereprodukovala sa tak, ako v západnej časti. Kresťanstvo už nedokázalo oživiť tento prezretý svet, ktorý úplne prepadol zmyselným pôžitkom, a hoci ho prijali navonok rovnako tam, ako aj v Západnej ríši, do vnútra týchto národov nepreniklo. Namiesto oživujúcej sily poslúžilo kresťanstvo prezretému východnému národu ako príležitosť pre najrôznejšie a najprudšie hádky, v dôsledku ktorých bojovali proti sebe strany kvôli najmenším lapáliám a pre nič za nič sa po tisícoch vyvražďovali. Počas storočí, ktoré nie sú od nás tak vzdialené, ale aj v dnešných dňoch, postihol pápežstvo trpký osud. Keď vykonáva u národov svoje poslanie, stáva sa nejednotným nielen samo v sebe v tom, že proti sebe stoja pápeži a antipápeži, ktorí sa vzájomne exkomunikujú a zvádzajú proti sebe príšerné boje, ale čoraz väčšmi stráca u národov podporu a stáva sa z roka na rok bezmocnejšie. Reformácia mu napokon úplne vypovedá poslušnosť, oberie ho o celé národy a vďaka jej vplyvu a pôsobeniu príde pápežstvo ako inštitúcia, kedysi hlboko zasahujúca do života národov, o posledný záblesk krásy. Nič nepomohli kliatby, ani ligy; nadarmo umučila hrôzu vzbudzujúca španielska inkvizícia státisíce ľudí, a nadarmo sa tisícimi fígľami pokúšali jezuiti dopomôcť pápežstvu k jeho bývalému svetskému panstvu: dnes už pápežstvo nemá u národov živnú pôdu a udržiava sa pri biednom, sotva znateľnom živote len z milosti niektorých mocností.Ak človek raz vypustí dušu, stane sa z neho mŕtvola, a tak ukončí svoj život aj každý jav, každá ustanovizeň, keď sa zriekne svojho poslania. A keď pretrvajú ešte nejaký čas, je to len mechanická existencia, podobne ako keď sa mŕtvola ihneď nerozloží.Našim kmeňom celkovo chýbala takáto zjednocujúca a pozdvihujúca myšlienka. Kmeňové príbuzenstvo nie je takouto myšlienkou, nesiaha ani len k tomu, aby odvrátilo kmene od nejednotnosti a sporov. Môže sa predsa stať, že sa v jednom a tom istom dome dostanú bratia do sporu, a ešte oveľa častejšie sa to stáva kmeňom, ktoré sa navzájom v priebehu času vďaka priestorovej vzdialenosti neustále odcudzujú v mravoch, reči a mnohých ustanovizniach. Škandinávski Normani často viedli vojny s Nemcami, s ktorými ich spájal spoločný pôvod, a v Británii si podmanili Anglov a Sasov. Ako sme povedali, nemohla byť kmeňová príbuznosť primeraným spájajúcim ohnivkom našich kmeňov, a nemohla na ne pôsobiť tak oživujúco, aby mohli úspešne a dlhý čas čeliť svojim najúhlavnejším nepriateľom, Nemcom, ktorí s nimi susedili na celej západnej línii a v porovnaní s nimi sa presadili s veľkolepými ideami a v dôsledku toho aj so schopnými inštitúciami. Boli to totiž Germáni, ktorí postupne doviedli na okraj priepasti Rímsku ríšu, podľa vtedajších predstávimperium orbis, tým však čiastočne sami získali právo pozdvihnúť svoj nárok na toto impérium a pokračovať v ňom. V priebehu času sa táto predstava s narastaním pápežskej moci ešte väčšmi utvrdila a nadobudla ostrejšie kontúry. Rímsky biskup sa totiž považoval nielen za nasledovníka a zástupcu sv. Petra a v dôsledku toho nielen za prvého medzi svojimi, ale aj za toho, komu bezprostredne v dôsledku tohto zastupiteľstva zveril Boh nad kresťanstvom moc apoštola povolaného ochraňovať vykupiteľovu čriedu. Toto úsilie získať zvrchovanosť a panstvo, spočiatku len vo sfére duchovna, všemožne podporovalo popri stolici rímskeho biskupa aj mesto Rím, s ktorým sa v očiach národov spájaloimperium orbis. Keď franskí králi niekoľkokrát ochránili pred hroziacim nebezpečenstvom rímskeho biskupa a dokonca mu dopomohli vo svetských veciach k samostatnému postaveniu, k takzvanémupatrimonium Petri, biskupi sa nielenže z vďačnosti osobne zúčastnili na ich korunováciách, ale dokonca ich sami pomazali a korunovali v Ríme na cisárov, na imperátorov ríše. Moc, ktorú na nich takýmto spôsobom preniesli, či dokonca im ju priznali, považovali oni sami za pochádzajúcu priamo od zástupcu Boha na zemi a tým za jedinú oprávnenú; od toho času mal vládnuť vo svete veciam duchovným údajný zástupca svätého Petra, vo veciach svetských zas jeho zástupca, ním pomazaný a vyvolený a tým skôr mal, podľa dobových predstáv, pokračovať v diele svetovej Rímskej ríše. Ríša Frankov sa aj naďalej nazývala sv. rímskou ríšou, jej cisári sa považujú za jediných povolaných a splnomocnených k vláde, ktorú si pripisujú z milosti božej, a tak aj hneď vidíme všetkých domnelých rímskych cisárov, ako si nárokujú na krajiny susediace s ich ríšou a na ich ovládnutie, a tento nárok neodvodzujú z nijakého iného právneho dôvodu ako z toho, že im podľa práva prislúcha najvyššia moc. Nárokujú si nielen na jednotlivé kmene, ktoré ešte dostatočne nedospeli k vytvoreniu štátu, ale aj na všetky susedné krajiny a ríše, ako napríklad na Čechy, Uhorsko, Poľsko atď., ich kniežatám predávajú kráľovské koruny a žiadajú, aby ich panovníci prijali do daru svoje dŕžavy a boli voči nim, rímskym cisárom, v poddanskom pomere. Táto snaha nie je vlastná len Karolingovcom, ale aj kráľom nasledujúcich dynastií: saským Heinrichom a Ottom, weiblingským Hohenstaufovcom, a pokiaľ zasahujú do tejto vlády duchovné motívy, vidno z toho tiež, že sa niektorí z Hohenstaufovcov, menovite Konrád III., Friedrich II. dokonca odhodlali na križiacku výpravu na východ. Okrem toho, že takéto úsilie, samo o sebe už veľké, podstatne prispelo k tej jednote a členeniu ríše, ktoré sme spomenuli vyššie, pookrialo na ňom rytierstvo so svojimi bohatými pojmami, svojou vernosťou a cťou, a toto všetko motivovalo ríšu nielen v jej pôsobnosti navonok, ale vplývalo spätne aj na jej pevnosť a úzku jednotu. Čo mohli naše kmene postaviť proti tejto jednotnej ríši, ktorá ďalej šírila kresťanskú ideu a cirkev, nárokovala si na vládu nad svetom a bola presýtená a udržiavaná rytierstvom? Pohanstvo, svojich vodcov, svoje medzi sebou nejednotné občiny! V takejto situácii nebolo možné pochybovať o víťazstve, ktoré na seba nedalo dlho čakať.Skutočnosť, že k tomu došlo, bola však daná svetovým postavením oboch národov. Germáni sa tlačili na juh a okrem toho susedili s Talianskom, tak ako na druhej strane germanizovaní a romanizovaní Galovia. Taliansko bolo posledným sídlom kultúry starého sveta, tu sa nakoniec koncentrovalo všetko, čo vytvorili sami Rimania, ale aj to, čo prebrali od Grékov, a v Taliansku sa okrem toho ako v prvej krajine najväčšmi rozšírilo kresťanstvo a získalo tak na svoju stranu prvý veľký štát. Bolo v povahe vecí, že Germáni, ktorí sa dostali ku kolíske kultúry a rovnako aj kresťanského náboženstva, prijali najprv poklady vzdelanosti starého sveta spolu s kresťanským náboženstvom a museli sa povzniesť na ich úroveň; naše kmene tiahli za Germánmi, boli vzdialené od sídlisk starej kultúry a odkázané boli na ďaleké a neúrodné stepy. Na to, aby národ, ktorý je navyše — tak ako Germáni — v zajatí prirodzenej drsnosti, do seba pojal celú múdrosť sveta, spracoval ju, obohatil a podal ďalej svojim susedom, treba veľa času; Slovania sa dostali k svetovej kultúre len prostredníctvom Germánov a ich ďalších susedov, Galov.Výsledok, ktorý nám vyplýva z tejto úvahy, je nasledovný: naše kmene neupadli len svojou vinou, ale ich život bol menej silný, menej oprávnený tam, kde sa dostal do bezprostrednej blízkosti väčšmi oprávneného života skrývajúceho v sebe svetové poslanie a musel sa mu prispôsobiť a podriadiť, slovom: v predchádzajúcej dobe nebol vhodný čas pre náš život. Nie všetko rastie rovnako rýchlo a nie všetko kvitne v prírode súčasne, každý tvor a každý národ má pod božím slnkom svoj čas, a lipa kvitne až vtedy, keď dub už dávno odkvitol!Jestvuje však myšlienka, ktorá by pomohla slovanským kmeňom pozdvihnúť sa zo svojho úpadku? Majú tieto kmene v dejinách, v ľudstve, svoje vyššie poslanie, a nie sú navždy odsúdené na podradné postavenie, na obyčajnú službu iným? Majú tieto mnohoraké pohyby, ktoré sa objavujú v poslednom čase u slovanských kmeňov takpovediac všade naraz v tých najrôznejších podobách v literatúre, v družnom živote, v politických tendenciách, ba dokonca v najnovších búrkach, vo vojne proti utláčateľom, Maďarom — majú nejaký zmysel, význam a nejaký, aj keď nie vždy jasne definovaný cieľ? Nie je toto všetko len prázdnym napodobňovaním Západu? Sú to posledné kŕče zanikajúceho a odumierajúceho sveta, alebo ako sa radi vyjadrujú naši nepriatelia, galvanické experimenty slovanstva? Majú nejaký obsah, životodarnú silu, alebo podľahli naše kmene už natoľko cudzím vplyvom, že sa už sami necítia a nespoznávajú a nedokážu už vyslobodiť z trosiek svoj zasypaný život? Je zrejmé, že tieto otázky sú pre Slovanov tie najdôležitejšie a od ich základného riešenia závisí bytie alebo nebytie nášho budúceho života. Pusťme sa teda do skúmania bez predsudkov a s dušou túžiacou po pravde!

Stur_Slovanstvo-a-svet-buducnosti.html.txt

1. Pódi sa ženíU Reinherdov začaly sa veľmi zaujímavé časy. Stará Židovka, čo celé dni ešte i v zime vysedúvala ako kukučka na brvne pod stenou otrhanej krčmičky, nemala už nijakého pomeškania, ale behala po dedine od rána do večera, zastavovala z poľa idúcich ľudí, najmä ženičky, aby sa rozhovorila s nimi. A starý Šalamon, obslúžiac prišlých na trúnok, obstával okolo domu a striehol na pána farára, keď pôjde z prechádzky, majúc veľkú palicu na podpieranie, aby ho zastavil a povedal, čo musel vypovedať:„Phán farár, mhôj Phódi sa žení!“„Žení sa Pódi?“ ozvalo sa to celou dedinou od domu do domu, od chalupy po chalupu.Ženičky začaly klebetiť a smiať sa, ale najmä chlapov to zaujímalo. Oni totiž Pódiho najradšej mali na svete. Kto zná, či že pálenku predával a či si to aj inak zaslúžil. Pokrúcali hlavami a pretriasali pri každej príležitosti udalosť.„Ale, ale, že sa náš Pódi žení! Ako mu to len na rozum prišlo, jemu! Že si našiel!“„Ba akú si vezme?“„Veď ju uvidíme… Budeme mať novú Židovku.“„Bačik Sitár ju už videli,“ povie územčistý Paľo Jakuba, o ktorom vraveli, že je najmocnejší v dedine. „Že je akási kaľavná, veľká — inakšia ako Pódi. Bačik Sitár povedali, že by sa mu tá kaše s hlavy najedla.“„Zato on v zime čiastky kupoval od Čorku, že dostane pomoc do domu. A my sme sa dívali, načo sú Židovi zeme.“„No, Židovka je súca do poľa, uhádli ste!“ smial sa ten najmocnejší.Stará Židovka, ktorá sa volala Šára a bola tenkej postavy, rezká ako srna, s veľkými prednými zubmi, šla v jeden deň i do fary a školy čosi požičať a hneď začala o tom:„Môj Pódi sa žení, a prosím, vezme si veľmi fajné dievča. Je pracovité a vzdelané veľmi. Tento krivý čert, Pódi, prosím, prekabáti všetkých svojich bratov. Ani jedného žena je nie taká ako jeho snúbenica. Dostane s ňou tristo zlatých; veľa nemôže pýtať, keď je chybný… A, prosím, býva v kaštieli.“„Tak že to čo bude?“ smialy sa poľakané dámy inteligencie dediny. „On nás svojou ženou chce azda zatieniť?“No nezostalo len na tom, že sa rozhlasovalo: Pódi sa žení! Ale Pódi, poobzerajúc dôkladne krčmu, podopretú štyrmi stĺpmi, aby sa jej strecha nesviezla na dvor, videl, že je to nie súce bývanie pre poriadneho človeka.Na jar, keď sa siala dedinská jarina a chlapi prišli do dvora, aby vypili oldomáš, čo im dala namerať vrchnosť, ako je to obyčaj pri každej obecnej robote, Židovka Šára zastala si pred nich — syn a muž vysluhovali — a metajúc rukami okolo seba i pred seba, začala vravieť:„Ako budeme bývať v tejto diere, v tejto kolibe? Pozrite na ňu… Ani nezvieme, len keď sa zvalí v jeden deň. Pán notár Steinlicht už dávno majú v pláne krčmu stavať — to sú veľmi múdry pán, niet takého múdreho notára v celej stolici — lebo vidia, že je to pre Cigána bývanie, a nie pre krčmára. Akože bude tu bývať i žena Leopoldova, čo v kaštieli rástla? To si pomyslite!“Sedliaci, pretrhnutí v rozhovore o dobrom počasí i dorobení obecných zemí, zamĺkli a upreli oči na zem.„Ja, kamaráti moji,“ vraví Pódi zvysoka, ako by sedel na túrni, „v takejto hospode bývať nebudem. Alebo mi vystavíte druhú, alebo odídem… ja si krčiem nájdem i desať.“I vytiahol fajku z úst a odpľul pyšne nabok.„Ja neviem…“ začal odpovedať Ondro Jalovec, čo ho ruka bolela, i nosil ju uviazanú pri sebe, a nedokončiac slová, nechal tak.„Nuž veď…“ povie i Paľo Matejec dolný, ale ďalej sa ani tomu nechcelo vravieť a nechal i ten tak.„Ba ver’ sa nám vari farské konice majú zváľať!“ ohlási sa Ondro Šramka, ktorý naveky povedal také slovo, čo nemal, a kazil všetky dobré veci, nemajúc spoločenských spôsobov. Rád sa vstrčil všade a motal po dedine. Majúc štyroch synov, on už málo robil. Ako spomínal, keď bola najsúrnejšia viazačka, on šiel mlieče sbierať do hory. „To by sme mali najskôr,“ i čiahne lenive rukou za skleničkou, ako by mu ani po vôli nebola.„Ba ver’ most tam na potoku vyše školskej záhrady,“ ozval sa Ďuro Ripan, posmelený. „Aj v stredu, keď som stavance vozil za Brezia — že je teplo, môžeme, reku, tamvon nocúvať s ovcami, povedal som bratovi — na zeme, čo boly kedysi bačikove Verovie pred komasáciou, iba o kúštik, že som sa so všetkým činom do potoka nestrepal.“Stará Židovka sa nahnevala.„A ktože vám je najlepší priateľ, najlepší dobrodinec, kto vám je najlepšie potrebný, ak nie môj syn. Kdeže idete, keď vám príde písmo, na radu? Či nie najskôr sem? Či vám môj syn nespomôže naveky, nezborguje chudobe? Keby ste boli vďační ľudia, sami od seba by ste dali krčmu postaviť a nenechali by ste nás v tejto kolibe…“A syn Pódi, zakníšuc sa na čaptavých nohách, povie ešte pyšne:„Nemusím tu byť!“„Nech sa nehnevajú, pán Lemhert,“ chlácholí ho kasír Agáčovie, ktorý nerád kňaza, iba Žida, ale najmä skleničku. „Veď to vieme, že pán notár, pán Špendlík, dávno chcú krčmu… Nuž bude, ako bude, nech sa neboja…“„Ja nedbám, čo priam hneď…“ povie Paľo Matejec dolný už krotko. Mal dlžobu osem zlatých, to ho zlomilo.„Čo sa mňa týča…“ ozval sa kostolník Paľo Kocka, vo veľkých čižmách stojac skľagane, a obzrel sa, či zbadali slovo „týča“, ktoré podchytil od pána farára, usilujúc sa rozprávať vyberane. „S jednej strany, pán Lemhert, aj majú pravdu, aj pán notár, pán Špendlík…“A druhí, aby nepovedali, že sú horší ako tí, a nestratili lásku Pódiho, ale zas i aby zodpovednosť nepadala na nich, ak by naozaj niečo z krčmy bolo, riekli:„Pre nás nech sa robí, čo chce…“„Veď je tak!“ riekol i najmocnejší Jakuba.„Ba ver’ či sa páči, či nie,“ zavolá ešte predsa Ondro Šramka, čo rád mlieče sbieral, „ale sa nám aj vyhňa zrúti!“„Aký majster, taká hospoda!“ osopí sa mocný Jakuba horlive. „Ba ver’ tomu budeme paláce stavať! Keď chceš sekeru brúsiť, hybaj na druhú dedinu. Veď iba pije aj on, aj jeho žena. Aj včera bubnoval si však, Jano, aby sa ani jedna duša neopovážila od nej nič prijať. Čo zachytí, to prepije… Ľa, tam mlynárovi čižmy, čo si doniesol podkovať, odpeľala dade. Teraz ich už hľadajú po celej dedine… Ale moja žena ešte ani strapku neprijala od nej — to už nie!“„Zámok mu postavíme, ako je v Haliči!“ smiali sa druhí.„Všetko je na zrúcanie,“ mieni Ďuro Horniak, ktorý bol i majster na skrine, ale mal tú vlastnosť, že robil veľmi draho, a ešte sa mu aj museli prosiť. „Nuž aj krčma…“ doložil ľúbezne.„Ja nedbám…“ začne dobrodinec Pódi zvysoka zas, „ale ja odídem, ja sa do tejto krčmy ženiť nebudem. Ale to poviem…“ tu hlas zazvučal mu a nohy sa zakolísaly na vyčaptaných členkoch, „že za tri týždne všetka rešta musí mi byť vo vačku!“Gazdovia zamĺkli a zamysleli sa, hľadiac do zeme. A keď pán Reinherd doniesol čerešňovice zadarmo, už ani jeden sa neprotivil. Keď chlapi dopili oldomáš a odišli, Pódi povolal vrchnosť do domu, kde ich napojil a pohostil osobitne ešte lepšie. Ešte v ten večer písalo sa pánu notárovi — ktorý bol tiež izraelita ako Pódi — aby prišiel písať prosbu na stolicu o dovolenie vystaviť krčmu na obecné útraty.Už bolo po polnoci, keď vyšla vrchnosť, občerstvená, na ulicu. Pri potoku, čo tiekol prostriedkom dediny, postáli a chceli sa ešte akomak poshovárať pri svetle hviezd. Ďuro Ripáňovie, ktorých bolo dvaadvadsať v jednom dome, povedal s veľkým posmechom:„Ja by len rád vedel, kde by odišiel ten randoš ztadeto…“„Nuž nikde!“ odpovie najmocnejší Jakuba a rozhodí rukami, ktoré rád na bedrách za pásom držal. „To sa iba vyhráža. Žid, to vám je pľuhavstvo.“„Veľmi si on to hrdo počína…“„A čože, Židovi je všade dobre, ten všade vyžije,“ osopí sa kasír Agáč, zazrúc na Ripáňa. Čo chce? I tak má presrstené. Pil a jedol s nimi tamdnu — nemohli sa ho striasť — a nie je v úrade. „A pravda je, veľa ľudu zborguje, pováži. Kňaz nedočká, ani rechtor, iba Žid. Tak čo sa staviate?“„A krčma sa, s jednej strany, aj zíde poriadna,“ povie i kostolník, stojac vo veľkých čižmách, a pozrie dookola, či zbadali, ako múdre rozpráva. Potom vezme belasú vreckovku a poutiera si nos ako pán, sivé fúzy, ústa, i pozrie, či to videli. „Či notár, či aký pán, čerti-diabli, to všetko ide sem iba. Na faru už nejde nik v terajšom čase.“ Tu príde mu na um, že je kostolníkom, i povinný teda brániť, čo je pod jeho rukou, i rečie, ak by sa pánu farárovi dostala jeho reč do ušú: „Čo sa týča farských koníc, aj tým by sa zišla reparácia akurát — alebo nové vystaviť. Špatia tam faru i kostol. S jednej strany by tie tam ani nemaly byť, ale naboku dade… A čo sa týča toho, aj pán farár a pán rechtor dočkajú aj odpustia dlžobu…“ a doložil ešte: „I rechtorova záhrada je zle opravená. Hocikedy kadejaký hyd im vbehne s cesty do nej.“„Veď je to iba, a tu ešte krčma!“ rozhodí rukami najmocnejší Jakuba.„Ale taže, ta. Aspoň nepokúšaj!“ zahriakne i richtár protiviacich sa, tváre širokej, na ktorej sedela naveky akási sentimentálnosť.I zazrie na Ripáňa, od ktorého pošlo pohoršenie. Čo bude siať neshodu medzi ľudom. I zjedol, i vypil, čo nemal, a ešte sa bude protiviť…*Minulo niekoľko týždňov, niekoľko schôdzok u richtára i tajných v krčme, a v dedine nastal nový ruch. Pán notár, pán Špendlík, ktorý bol veľmi múdry, napísal prosbu za krčmu, odoslal podpísanú najlepšími gazdami, nevynímajúc ani Ripáňa a Jakubu, okrem chlapov Špalierovie, a hneď začali robiť prípravy. Pán notár, pán Špendlík, v žltých gamašiach — bolo akomak blato — v ruke majúc merťuk a retiazky, začal vymeriavať fundus krčmy sťa nejaký inžinier. Lebo pán notár do všetkého sa rozumel a rád mal všetko pod svojou rukou. Fundus bol malý oproti plánu, ale on si spomohol hneď. Odsekol akomak z lúčky gazdu Paľa Keroje tam odvrchu — darmo sa hlásil — a odboku z druhej lúčky druhého gazdu. Napredku bola dedinská šírina, z tej môže sa vziať, koľko treba, lenže tam zavadzia potok, ktorý beží všakovakými nerovnými cestami popred krčmu, dolu pomedzi školu a faru. Pán notár prižmúril veľké, múdre oči, trochu sa vážne zamyslel a dal vybubnovať celej dedine, aby sa ustanovila s motykami, rýľmi, lopatami, lebo vyženú potok zo starej hospody a vykopú mu druhú, aby nezavadzal. Ľudia sa shrnuli a oddali sa do roboty usilovne, kde im nameral on. Gazdovia na jeho rozkaz začali voziť skaly zpod brala z hory — tam, kde rady chodia farské slečinky na prechádzku — a skladajú ich do stohov nad školskou záhradou. I murárov zjednal pán notár, lebo on bol pán neobmedzený. Každý sa mu koril a poslúchal ho v dedine, lebo im povedal, že je on ich bohom… I na vápno dal závdavok.Smiech a vrava ozýva sa vzduchom. Veselé nevesty v ligotavých čepcoch sú do roboty ako oheň a dievky ako srny s mládencami vyhadzujú zem z nového koryta, ba i starší, ktorých nič nevyruší z ľahostajnej nedvižnosti, sú elektrizovaní úplne. Ide robota chvatom a zimničnou rýchlosťou, že pán farár, hľadiac z veľkého obloka peknej faričky, napína oči, ako by nepoznal svoje ovečky. Či sú to tí hospodári, pre ktorých, kým ich dostane na nejaký konvent, musí okrem ohlásenia s kancľa ešte i kostolníka poslať, aby ich docitoval? Ktorí vidia, že konice idú sa rozrúcať a špatne pristanú pri ceste od kostola, a nevyruší ich to z driemot? A ani mu nič nepovedali… Hja, s takým nejdú na faru; vedia, že by ich odrádzal od stavania krčmy a od zadĺženia sa pre ňu. A keby krčma aspoň nebola tu na očiach, aby nevidel tú hlúposť svojich…No nik nevšimne si vzdychania svojho pastiera. Chlapi síce nedobre sa cítia, vidiac bielu hlavu otca v obloku. Je to veľmi nepríjemné, že je krčma pred očami fary. Vidno, kto ta ide, ba ešte i to, čo nesie a koľký raz — ale zato robotu nepretrhnú a nenechajú. Pán notár je už síce nie tam, ale celá vrchnosť, podopretá paličkami, tam stojí. I stará Židovka rozmetáva rukami a vraví ustavične a bez oddychu, ba i Šalamon šedivej brady povzbudzuje ich do práce.Pred starou krčmou, ktorej dni zdajú sa už spočítané, stojí Pódi. Oči jastrabieho výrazu má klobúkom zatienené, vo vačkoch ruky, v ústach malú fajku, dumá. Všetko sa mu robí po vôli, ako on chce, nikomu inému. Farské konice ostanú stáť ako dosiaľ na zrúcanie, do rechtorovej záhrady hocikedy vbehne prasa. Pán je on tejto dediny. Jeho moc šíri sa navidomoči, i majetok. V zime kúpil zeme i pol domu od vdovice Rakoje, kravu od Mary Škripcovej, čo jej muž umrel na fašiangy — a vzal sluhu. I bude Pódi pán zeme a groša veľký. Bude sa mu koriť celá dedina, ako sa korí susedná veľká obec Mraková bohatému Sternovi, čo skupuje vlnu. Dovedie ženu, vychovanú v kaštieli, krásnej tváre, vzrastu plného, a závidieť mu bude všetko, všetko, i tamten… Mihne naproti na záhradu otrhanej opravy, kde stojí učiteľ kučeravých vlasov, ktorý nechce si s ním potykať, hoci ho už dva razy oslovil o to… Učiteľ za lesou mračno pozerá zpod srastených obočí na zimničnú prácu dedinčanov. I jemu lesa na záhrade je porúchaná, včera žriebä sbehlo dnu s cesty, pol hodiny ho naháňal, a nik si z toho nič nerobí. Nezdrží sa, súc človek trochu vysokomyseľný, ktorý dbal veľmi o svoju autoritu — vravel, že je on panovníkom dediny — ide pozrieť bližšie prácu ľudí, aby im vyhodil na oči planú lesu.Zabočil skôr proti Pódimu, ale ten nechcel zbadať približovanie sa učiteľa, hľadel len, s pyšno zdvihnutou hlavou, ďaleko kamsi.Učiteľ dal sa do reči so starou Židovkou.„Prosím, to každý uzná, že v takejto kolibe nemôžu bývať statoční ľudia, a ešte také fajnové dievča, ako je Ilonka! Akože by sme ju došikovali sem?“ vraví a rozhadzuje rukami ohnive. „Len sa pozrite, prosím…“ obrátila sa tvárou k otrhanej krčmičke a tak i k Pódimu.Pán učiteľ pozrel na krčmu, potom od hlavy po päty na Pódiho a spýtal sa:„A veľmi je zaľúbená do vás, pán Reinherd, vaša snúbenica?“„Prosím, nevýslovne! Keď odchodím, už som ďaleko, ešte kýva z kaštieľa ručníčkom za mnou, kýmkoľvek ma vidí,“ odpovie Pódi, hľadiac len do diaľky, a nie naň.„Hm, hm,“ hundre učiteľ, nemôžuc pochopiť, a pozerá naň ďalej.„Ale aj ja ju veľmi milujem. Prosím, každý deň mi je ako rok, čo nás delí od sobáša.“„A, prosím, ako tvrdo čaká list od nej, ja sa aj smejem,“ trkoce stará. „Celkom sa premenil, ako by ani on nebol — naveky je zamyslený… Nuž ale aj nie div: také dievča vzdelané, krásne, fajnové, z kaštieľa nie každý dostane!“„Hm, ona má kaštieľ?“ spytuje sa učiteľ zarazený.„Nie ona, ale… prosím, to je tak. Jej tetka árenduje tam panstvo a tak i kaštieľ, a táto Pódiho pri nej rástla, lebo tetka jej je bezdetná, a zas ich je šesť dievčeniec.“„Teda panský kaštieľ…“ povie pán učiteľ obľahčeno a kýva hlavou, ako by už chápal ako-tak. A nezaujímajúc sa viac o to, spýtal sa: „A toto ako sa tu stavať bude?“„Ako, prosím? Krčma bude tu vystavená, kde je stará, ale aspoň tri razy taká. Bude kuchyňa, pitvor, dve svetlice, šenkovňa, špajz a jedna veľká osobitná izba, aby mal pán notár, keď príde do dediny, kde byť, lebo mu veľmi škodí povetrie v nečistých domoch sedliackych. Prosím, tu sú ľudia veľmi zatrepaní, a taký fajný človek, ako je pán notár, to neznesie. Tu sa budú schôdzky odbývať…“„To je dobrá myšlienka,“ pochválil učiteľ, „keď hospodári vysmädnú, môžu sa ísť občerstviť do šenkovne — bude blízo…“„Aj to sa môže stať…“ odpovie chladno Pódi. Zdalo sa mu, že je v reči učiteľovej trochu posmechu.„A potom, prosím, vymurujú sa i konice tamto naproti. Keď syn bude mať zeme, kravu, sluhu, ženu — budú i kone!“„Ozaj?“ spýta sa učiteľ a cit irónie sadá mu na peknú tvár.„Áno, už som aj kupoval na ostatný jarmok, ale ani jedny, čo tam boly, sa mi nepáčily. Iba som sersám kúpil na ne za štyridsať zlatých. Kone pre mňa súce neboly. Môj Bože,“ pretrhne sa, zaškúliac hore na slnce, a složí klobúk, aby si zahladil husté, pekné vlasy, „ako je teplo, na moj’ pravdu, ani cez Turíce!“„Azda na celom jarmoku neboly súce kone pre vás?“ spytuje sa učiteľ a už sa ho chytá i hnev. Ako vidno, nad všetkých sa dostane a vyvyšuje.V tej chvíli prelomili zem, ktorá delila ešte starý potok od nového koryta, a voda s pleskotom vrhla sa po hlinastej zemi, zažltiac sa, i letela rovnou novou dráhou. Chlapi, ktorí sa opozdili z jarku vyskočiť, otriasali nohy z vody, šomrúc, a ženy zavrieskly, hoci sa im nič zlého neprihodilo:„Ojoj, ojoj!“„A kdeže budeme právať, veď tu ani jedna skala!“ zvolala zľaknutá rapavá gazdiná Matejcovie.„Ľa, čože si to skôr nepovedala, neboli by sme nový potok kopali,“ žartuje pán richtár melancholickej tváre, ale ani fúzom nepohne, aby sa usmial nad tým, čo povedal. „Ženy ako husi, iba o to stoja, aby sa mohly plačkať…“ I zaškúli ku krčmičke túžobne.Slušná vec by bola niečo vypiť si vrchnosti po takej práci. Pódi mal by naliať, jemu tu robia…„A vy len o pálené dbáte!“ zavolala mu veselá nevesta, ako by bola uhádla jeho myšlienky.„Ja? Ej, pravda,“ odpovie on, obrátiac chrbát krčme, trafený, s hnevom proti veselej žartujúcej.„Bačik, a či aj sklené dvere budú na novej krčme?“ spytuje sa mládenec Likoje, ktorého mať žialila, že malý narástol, a dosť ho dobre chovala, ešte i v noci, a nenarástol predsa.Pán richtár sa zapálil, nahneval, ale neodvetil nič. Vie, že je to narážka na bohatú Vrábeľčíčku, ktorá si dala také dvere spraviť na nový dom a s ktorou jeho potvárajú, že sa mu páči.„Aspoň nepokúšaj!“ povedal predsa opovržlive.„Ver!“ súhlasí niekto. „Na také je iba Vrábeľčíčka, ale tá už ani nevie, čo má robiť v rozkošiach…“A Pódi len stojí a hľadí do diaľky, celkom sebou zaujatý. Oči hrajú mu iskrami a tvár samý vnútorný jasot. Vše vidí sa v hrdej krčme, zas na hrdom koči pri boku krásnej ženy, čo sa v kaštieli vychovala, závistlivými zrakmi sprevádzaný, s vačkom, plným peňazí.Zasa šum v dedine. Pod Ripáňovie podstenou stojí všetkých osem chlapov, so ženami a deťmi, spolu dvadsiatidvaja, pred Likovci oba prístavkovia i Paľo Matejec. Na vŕšku, kde býva kostolník s veľkými čižmami, celý rad chlapov prišiel ku kostolu bližšie cesty a i on sám zastal si pri Ďurovi Kukučkovi, dlhých fúzov, vo svojich čižmách. Ba i sami Špalierovie chlapi — obri, akých ešte žena v tejto dedine nevychovala a ktovie, či i vychová druhých kedysi, ktorí do krčmy nikdy nechodili, ňou pohŕdajúc — vyšli tiež pred svoj dom pod vŕby. Od Fúzov Jano najstarší, čo metal hlavou ustavične, aby si dlhé vlasy s očú odšmaril, ktoré mu naveky liply ta, vyšiel na cestu spolu i s tým, čo ho pokladali za najmocnejšieho. A vrava zaznieva ranným povetrím živá.Leopold Reinherd totiž kúpil kone. Kúpil ich ešte včera na jarmoku, a hneď ešte večer rozniesla sa zvesť po dedine. I prišli ich pozrieť bližší susedia naskutku, no bola tma, nemohli posúdiť kúpu celkom dobre. Ráno, keď ich poriadil sluha, Mógus zvaný, ktorý mal zjednané 20 zl., 10 kíl raži, voz dreva pre ženu, krpce, koľko zoderie, a mal spodnú čeľusť veľmi pyšno vydutú napred — bachter, od Ripáňov traja chlapi. Pódi, Šalamon a Gaškoje Jano, ako vedeli najlepšie, vyviedli ich na dvor k vozu. Ligotavé štverne dali im na chrbty, a ako to zbadala dedina, vzrušila sa. Ako na vetre rozniesla sa zvesť, že kone stoja tu von. Všetci, čo kone držali i nedržali, vyšli pred dom, nechajúc všetku robotu, potom i k nim. Pozerali ich so všetkých strán dôkladne, hlavy, chrbty a všetko na nich, dvíhajúc im i papule, a krútili hlavami. Čo ako hľadali chybu, nemohli nájsť nijakej. Kone sú bez úhony, pekné, sťa paripy haličského grófa.„Oni nás všetkých previedli,“ povie Jano Krupiš, čo mal povesť, že veľa zje. „A za čo boly?“„Brat môj, iba za štyri, nie viac,“ odpovie Pódi cez zuby, ani nepozrúc naň.Práve vydával rozkaz bachterovi, aby šiel na faru i do školy, že keď budú potrebovať furmana, aby iného nevolali, on že pôjde všade.„Akože sa volajú?“ spýtal sa mládenec Likoje, čo ho i v noci chovali, aby veľký narástol, i tľapká koňom chrbty s pôžitkom.Pódi tomu ani neodpovie, musela Šára, a jej jazyk ešte nezastal, ako vstala o štvrtej ráno.„Mérgeš a Irma. Ale sú pekné, však?“Keď boly kone pripravené do koča, Pódi rozkázal sluhovi sadnúť hore a pohnúť, on že sa bude dívať, ako pôjdu.Sluha vysadol hneď, vzal cifrované opraty do rúk a tvár jeho s vydutou spodnou čeľusťou zrazu zduchovnela a zbledla. Do umu prišly mu v tej chvíli mladé časy jeho, keď on bol bohatej vdovice syn a mal kone tiež. Ach, časy, časy…Keď podvečer, nesúc sa na koni, v ústach s cigarou, letel ponad farskú záhradu, kde bývala vdovica Hefka, ktorú miloval — ale mať mu ju bránila — aby ju videl a ona jeho, obíduc záhradu, hoci cesta na pastvinu tade ani neviedla…No minul ten čas slávy. On musel si vziať dievča, čo mu mať vynašla, ktoré bolo ničomné, a keď prišiel o majetok pri nej, umrela, zanechajúc mu tri deti. Teraz vzal druhú ženu — Hefka umrela od žiaľu a vodnatieľky — a tá je ešte daromnejšia. Rapavá, neznesiteľne jazyčná. Vadila by sa od rána do večera — zato slúži on tu u Žida…Chytil opraty rozžialený a potrhol nimi. Kone sa vzopäly, pyšne zarehtaly a zafŕkaly svojvoľne. Potom rýchlo pustily sa po skalnatej ulici, a vyjdúc na hlavnú cestu, ako šnúra rovnú, daly sa letieť dolu dedinou ako vo víchre.Pódi, stiahnuc pyšno klobúk na oči, pozerá od krčmy ohnivým zrakom za nimi.„Ach, jaj, či sú to kone!“ znely výkriky, kadiaľ prebehol koč.„Pekné si kúpil…“ mieni prístavok Likoje, ten z druhej dediny prišlý, ktorý mal zvyk naveky držať ústa otvorené i bola mu pera ako kôra od povetria dnu a von idúceho, ináče človek poriadny. „Tak sa mi vidí, že takých ani v celej dedine nieto, iba ak kým som ešte i ja kone držal, a nie voly.“„No, pekné!“ dosviedča i Paľo Matejec dolný, čo tiež voly držal.„He, ba ver’ ja moje ani za takých desať nedám,“ ozve sa Ďuro Ripáň, čo bol najstarší v dome medzi dvadsiatimi dvoma, „ver’ nedám!“ tvrdí ešte raz, ale tajne bije mu srdce závisťou.Na dolnom konci, kde neboli tak blízko ku krčme a tak mohli mať slobodnejšie jazyky, shovárali sa chlapi, keď kone prefrnkly podľa nich:„Žida neoklameš! Druhého človeka i odrať môžeš, ale Žida nie.“„Ale mu i pristanú, tomu čaptošovi, tie kone. Akože bude za nimi chodiť? A ten sluha, ako si to vedie, ani čo by jeho boly!“„Ja iba to poviem,“ zvolá najmocnejší Jakuba, „že tie kone nebudú zaveľa panovať. Či Židovi treba kone? Zoderie ich toho leta. Batoh a sklenica!“„Keď má zeme, treba mu je i statok,“ povie od Fúzov Jano i zahodí hlavou, aby si vlasy odšmaril s očú.„Pódi čo chce, to robí,“ povie jeden obor od Špalierov, ten starší, naoko nedbalo. Bol krásny chlap, ktorý by bol i tri ženy dostal, ale u chlapov neobľúbený. Do krčmy nešiel nikdy, ani do úradu k richtárovi, ale kritizoval skutky vrchnosti i notára, za čo ho nenávideli, ani nevolali medzi seba. „Dve čiastky sú už jeho, pol domu má, kravu, kone, sluhu, hádam i salaš bude mať, a ešte sa mu i nová krčma postaví… Nech si postaví sám, keď chce hrdý dom, ale nie za naše groše! Ale richtári na všetko privolia. Aj s tým potokom čo spravili? Či sa to svedčí tak pošpatiť dedinu? Ale vrchnosť všetko spraví po vôli Židovi. Ani sa neporadia súceho, na faru nejdú. Zato je už hocijako v dedine…“„Aj ty by si bol taký, keby si k vrchnosti patril,“ pomyslí Jano Fúzovie, čo musel naveky hlavou metať, „lenže to nikdy nebude, že by si bol medzi nimi, čo by celá dedina chcela. Lebo to pán notár, pán Špendlík, nedopustia…“„Dvíha sa ten, brat môj!“ povedal len.„A veď sa môže!“ zavolá Jakuba najmocnejší a rozhodí rukami od bedier. „Z čohože sa dvíha? Z nás… Na moj’ pravdu, len z nás… Nuž ale ja za to len to poviem, že vygazduje!“ i hodí opovržlive rukou uspokojený a ide do svojho domu. Pri dverciach dvora postál ešte. „A čímže ich bude chovať? Seno zjedla mu krava a na poli sa ver’ ešte nenaje. No, ľahko on tie zlontruje!“ potešil sa opäť.A Pódi, nedbajúc ani o klebety, ani o chvály, hľadí len na kone. No videl pritom predsa, že vo veľkom obloku fary sú tri hlavy a v školskej záhrade chodí kučeravý učiteľ, s ktorým si potykal v nedeľu, a zastáva naveky na také miesta, zkade vidí kone dolu po ceste cválať. Potom obrátil sa hore, pozdraviac Pódiho. Obdivu oproti nemu neobráni sa ani on, ako vidno. Pódi zaďakoval, ale nešiel bližšie k učiteľovi, ani ďalej od domu pozrieť kone. Má aj inakšie myšlienky teraz, nielen pýchu na kone. Nebo sa mu vari ide zatieňovať, a tvár jeho je poblednutá…Večer, ako sa začalo sotmievať, zahodil kepeň na chrbát Mérgeša, a vylúčiac sa naň sám — včera na jarmoku sa mu to nepodarilo, len keď mu dvaja pomáhali — vopchal krátku fajku do zubov, krivuľu do vačku zakvačiac, stiahol klobúk na oči i pohol zo dvora. Pozrel po dedine clivo a nie pyšno, ako by si to niekto myslel. Prešiel na koni vedľa starého potoka, kde skromne žblnkala vodička, predratá akosi z nového koryta, a vyšiel na cestu. Tam skrútol sa hore dedinou von do poľa. Pódi nechal všetko doma, rodičov pri krčme, sluhu pri krave, a ide si kone napásť sám. Lebo on sa rozumie do každej roboty a nemá sena, čo by dal koňom, strovil ho pre kravu. K tomu smútok zaľahol mu na srdce — chce byť sám…„Či ti pristane na tom koni!“ zašomral Ripáň, keď videl, ako Pódimu visia nohy kadejako dolu, obe na jednej strane. „Čo bude robiť s tými koňmi na paši? Či sú ony na to naučené a či je to pre Žida robota pásť kone? Keby ti len ušly!“Pódi prišiel na lúku hodne vyše dediny, kde bolo plno krov a spevu vtáctva. Sňal kepeň s Mérgeša, ako sostúpil s neho, a prestrel na trávu. Potom ľahol si naň, oprúc si lakeť o zem a ztuha do dlaní. Nechal hrýzť pašičku koňom a on dal sa do hlbokých dúm. Dobre je tu. Teplé povetrie sadá mu na líca, hviezd milióny ligocú sa mu nad hlavou a trasú. Spev slávika odboku zaznieva k nemu ako hudba… Od neho neďaleko, v širiciach zakrútení, ležia na zemi druhí pastieri koni. Tí ho ochránia, ak sa mu niečo prihodí, a jednako duša Pódiho je neveselá. Nebo jeho sa zamračuje. Prosba za krčmu už tri týždne je odoslaná, a odpovede dosiaľ nieto. Ale čože by to ešte bolo Pódimu? Dom, ak chce, časom môže vystaviť i on — má dva fundusy v dedine. Ale chorá je jeho snúbenica…Kone kúpil, že prvú ju dovezie na nich, zajtra mal byť sobáš — pristala vydať sa i do koliby. Šaty čierne, za štyridsaťpäť zlatých ušité, nové, sú v kasni pohotove…Pódi vzdychá, dvíhajúc hlavu, a obráti zraky na kone. Zazdalo sa mu, že sa ktorýsi nepokojí. Áno, Irma hrabe nohou pri rozkvitnutom kríku hlôhovom, voňavom.„Čože ti je? Nikdy si nebola na paši, že sa nepasieš?“ okríkne ju Pódi, ale sa nezdvihne, ani nedbá o ňu viac, len snuje svoje dumy ďalej.Prečo tresce Boh jeho, Izraelitu, tak? Veľmi oddal sa svetu tomuto? Nehľadí na to, čím je on, bratíčkuje, kamaráti sa veľmi s inými? Veď to všetko len za zisk, nie aby v sebe potupoval Žida… Pravda, o hviezdu večernú nechodí, modlieva sa málo, darmo šomre otec… Tu pretrhne niť myšlienok a načúva. Kone zaerdžaly, zľaknuté od čohosi, alebo len nepáčila sa im paša. Začaly sa krútiť ako v nedorozumení a potom, zamihocúc, divo cválaly okolo…„Hohó, Mérgeš, Irma!“ skríkne Pódi a schytí sa s pokrovca. Vezme palicu a uteká za nimi, krivkajúc na vyčaptaných nohách kadejako. „Bodaj ste zdochly, čože vám je?… Pomôžte, bratia!“ zavolá na pastierov udychčaný.I naháňajú sa s koňmi po háji…A v tej chvíli rozprávala stará Šára pred krčmou ženám, čo išly z kopania, na chrbte nesúc motyky a filfasy, kde naprávaly cestu do poľa, ako rozkázal pán notár, pán Špendlík.„Planý chýr, ženičky! Počúvajte, aká nás nehoda potkala. Synova verenica ochorela a vari ani nevstane. A čo nás už stála, len povážte! Kúpili sme jej zlatú reťaz za šesťdesiat zlatých, prsteň, obrúčku za osemnásť, náramnicu za dvadsať. To všetko sa tam prepadne — nevráti, lebo je pri nás taká obyčaj… A k tomu syn dal si i nové šaty ušiť za šesťdesiat zlatých… počúvajte, za šesťdesiat zlatých! Dosť sme my v strachu, ak umrie… Syn dnes ani nejedol!“To šla i do fary a školy rozprávať, a to isté i starý Šalamon rozpovedal na druhý deň i pánu farárovi, idúcemu napoludnie s prechádzky, zastaviac ho na dedine.*Ráno, ako sa začalo brieždiť, Pódi vzal palicu, zatlačiac si klobúk na oči, ktorých lesk bol ostrý ako u jastraba, a pohol sa zo dvora. Zavlačujúc čaptavé nohy, hľadel do zeme, ani nepozrúc po dedine. Na starom potoku, kde i teraz tiekla vodička, kde-tu prederúc sa zpopod skál, vystrel čaptavú nohu a preskočil na protivnú stranu na skalu. Tá sa zaknísala pod ťarchou jeho tela a on sošmykol sa do vody. Pri novom potoku to isté sa mu prihodilo, i mal obe nohy mokré. No, on si z toho nič nerobí, otrasie sa a ide ďalej, vzdorovite dvíhajúc bradu… Pódi je už nie tak celkom zmorený. Neprišla zvesť, že snúbenica umrela, tak azda jej nič nebude. A Pódi s novou vôľou zasa chodí okolo všetkého… Teraz ide kosiť. Sluha šiel popredku i s jeho kosou a s jedným robotníkom, Ondrom Bukvom. Lebo Pódi všetko vie a do všetkého sa oddá.O štvrť hodiny prišiel na lúku do doliny. Na jeho táli stáli dvaja chlapi a skosili už hodný kus. Pódi nebol spokojný predsa; no nepovedal ani slova, ale, pozdraviac ich, vzal kosu do ruky a obzerá ju so všetkých strán. Potom zastal si napredok, popľul dlane, vzdychol, ako všetci chlapi zvykli, začínajúc prácu: „Bože, pomáhajže!“ a rozohnal sa zmužile kosou. Tráva zašumela — podťatá padá mu rýchlo k nohám. On povie, prácou rozrušený dobre:„No, kamaráti, aby sme do večera boli na konci!“„Ak sa budeme usilovať, tak to môže aj byť!“ povedia oni.„Ak tak budeme všetci, ako ja, tak bude!“ povie Pódi a tne s chvatom.Oni dvaja mlčia. Ani jednému sa nepáčily slová Židove — no nepovedia nič. Bukva, nádenník, ktorý mal vlastnosť, že robil dobre len cudziemu a pil, koľko len mohol, pozrel naň bokom, ako sa rozháňa a krivé jeho nohy ako sú zapäté do zeme, a usmial sa tajne. Sluha však nahneval sa na pána, pera na vydutej spodnej čeľusti sa mu nafúkala.No Pódi len tne ďalej s chuťou. Do srdca prichodí mu zas blaho — verenica jeho ozdravie. Slnce jasá sa mu, skveje… Ach, dni krásne!…Tu zastal zrazu v práci a pozrel kosu. Zazdalo sa mu, že tvrdo kosí.„Dobre som ju naklepal…“ povie sluha, tiež zastanúc.Všetci začnú ostriť kosy. Cvengot jasný ozýva sa vzduchom. Spev škovránkov šteboce im nad hlavami, všade samý jas.Pódi rozháňa sa kosou zas, no tvár začína sa potiť, líca červenieť, dych ostáva strmý. O chvíľu ruka jeho obracia kosu už s namáhaním. Zastal, odfúkol si, vyberajúc ručník z vačku, aby si utrel čelo.„Hej, kamaráti,“ vraví, „keby toto bola moja kosa, ba ver’ by rúbal!“„Veď som i túto dobre naostril,“ ohlási sa sluha Mógus a zlostne pozrie naň.Či je pre Žida kosa? Iba ich zabáva večným ostrením, a potom starí budú šomrať, ak nebude lúka skosená.„Hádam je ruka na vine, nie kosa, mladý pán,“ povie krotko Bukva. „Páni sa nerozumejú do sedliackej roboty.“„Čo, ja?“ skríkne Pódi urazený. On by sa do niečoho nerozumel? „Brat môj, keby si sa ty tak rozumel! Lenže s touto kosou mi nejde a moja sa zlámala. Koľkože som sa nakosil, keď bolo treba dať koňom žrať? Zakaždým som odkosil v záhrade…“Zamĺkli a začali, ako on, ostriť kosy, ale sluhova tvár prezradzuje opovrženie. Nakosiť za náručie koňom a kosiť celý deň je vari iné!…Pódi začne robotu zas, ale myslieť na iné: verenicu, škovránky i krásny deň už nemôže. Pot rinie sa mu po tvári, husté vlasy prilepily sa mu na čelo, košeľa zvlhla na chrbte. Zas musel zastať a cvengot kosy zaznel zas. Potom opäť kosí, kosí, až mu vypadne kosa z rúk a on prestrel sa na zem na trávu. Dvaja chlapi, zahryznúc úsmevy a odvrátiac tváre, prešli popri ňom a kosia ďalej.„Veď som povedal, že tak bude,“ rečie sluha, ktorému sa zdalo, že to bol povedal Bukvovi.„Veľa si on to zakladá v sebe,“ povie i Bukva, keď boli už ďalej od Pódiho, „vraj ak tak budeme kosiť, ako on, do večera skosíme, he-he…“„Tak by sme ju pekne skosili!“ hnevá sa sluha. „To je jedno: odkosiť za náručie a kosiť celý deň!“Pódi však vyfukuje na tráve a parí sa v pote, neobzrúc sa viac už na kosenie. Keď o pol hodiny prišla stará Šára s raňajkami, riekol:„Mamika, ja tu nebudem, lebo by ja tu umrel.“„Len to by bolo treba ešte!“ kára ho stará. „Nie dosť, že ti je verenica chorá?!… Nemusíš kosiť, choď domov. Aspoň kým bude svadba, šanuj sa — skosia títo i bez teba.“„Ach, mamika, ktovie, či zo svadby i bude niečo!“ hodil Pódi rukou rezignovane.*No o tri týždne si predsa Pódi doviezol ženu. V jeden večer, keď zore svietily a keď už boli všetci ľudia doma, zahrkotal s veľkou rýchlosťou koč na ceste. Ľudia vybehli pred domy, či to nejde Pódi. Vedeli, že šiel na svadbu, a len Žid tak durí kone. Keď videli ligotať sa v zorách hrdý postroj na trochu schudnutých chrbtoch koní, nastal poplach. Pódi si vezie ženu! Ľudia obstali krčmu dookola, učiteľ nechal knižku, čo čítal, a vyšiel do záhrady na samý kraj, zkade bolo dobre vidno ku krčme; vo veľkých oblokoch fary hlavy slečien… Pódi, oblečený ako ešte nikdy, veľmi elegantne, v bieluškej košeli ako srieň, zdvihol ženu z koča, požičaného od pána Špendlíka, a složil ju na vymetený dvor. A tu bolo vidno, akú krásnu, vysokú, plnú postavu má ona. Tvár ako ľalia, čierne veľké oči a vlasy tmavé, bohaté, začesané dolu na uši po móde.Všetci zarazili sa i v oblokoch fary. A srdce učiteľovo, ktorý ešte nemal ženy, zabúchalo v bolesti a závisťou.„Tento Pódi má šťastie, ten naozaj doviedol si ženu, akých málo…“ súdili ľudia medzi sebou.„Ešte môže aj ujsť od neho,“ hodí posmešne rukou Ďuro Ripáň a odíde ľahostajne, keď sa bol už dosť nahľadel na ňu.„Vidíš, v akej kolibe bývame!“ šteboce stará Šára neveste, ukazujúc jej štyri stĺpy, ktorými je podopretá krčma, i strieľa očami po shromaždených, pyšná a šťastná. „Ako privykneš tu, Ilonka?!“Ilonka, s tvárou bielou ako ľalia, pohodí zľahka hlavou, a zdvihnúc krásne obočie, rečie:„Nič to! Bývala som v kaštieli, teraz budem v kolibe… A môže sa stať, že budem zasa v kaštieli bývať. Kto pozná budúcnosť?“*Minul rok. Na dedine navozené skaly v stohoch omachnately. Krčmička, podopretá štyrmi stĺpmi, stojí ďalej a bude stáť kto zná dokedy, lebo páni nedovolili stavať novú. No zato nesmúti nikto, radosť je v nej. Smiech a vrava ozýva sa i na ulicu otvoreným oblokom. Izba plná je chlapov, sviatočne odetých, a stará Šára, ako jašterica, rezko behá okolo nich a obsluhuje ich.Pódi pláva v úplnej radosti. Oko jeho jastrabie horí pohnutím a pýchou. Pred dvoma týždňami narodil sa mu syn. Keď dali mu meno po týždni a podľa obradu izraelitského Móricko, povolali občanov na hostinu. Lebo treba dokázať ľudu prítulnosť. Nech vidia, že nie sú ako učiteľ, ktorý nepriatelí sa s nimi, bojac sa o svoju autoritu, ani takí ako kňaz, ktorý nemá ani jedného kmotra v dedine, ktorý vydal dve dcéry, a nik nemal z toho slávy. Nech vidia, kto im je pravý priateľ a kto chce s nimi žiť…I povolal Pódi každého dobrého gazdu i Špalierovcov, ktorí do krčmy nikdy nechodili. Chudobu nechal — načo im trovu robiť?Gazdiné potom za tri dni a noci ani nespaly, ani nerobily od veľkej nesnádze. Nevedely totiž, čo majú doniesť Pódimu, keď triefno nejedia. Hrniec, čo sa sliepka varila v ňom, čo nosievajú mladečkiniam, odniesť nemožno — to Židovka nezje. Ani makovú štrúdľu, váľkom vyvaľkanú, alebo panpúchy pražené na loji. Už na tom boly, že sa idú na faru spýtať, keď sama Šára zbavila ich trápenia. Dala pošepnúť od susedy, čo im právala, aby gazdiné doniesly masla, vajec, syra a miesto koláčov žita. Tak naplnila sa komora Šárina tými vecami a pitvor žita čistého.Gazdovia, čisto poobliekaní, prišli všetci, čo boli povolaní, a naplnili veľkú izbicu krčmy. Dobrá vôľa nastúpila hneď, ako si posadali za dlhé stoly a pozreli na červenajúce sa dobré pálené. Stoly zakryté sú bielym obrusom, ešte i servít kde-tu. Šára by ešte i riad svoj dala, keby jej náboženstvo nebránilo. Takto musela požičať z fary i od gazdinej Beberky, čo na vŕšku bývala, kde i kostolník vo veľkých čižmách. Obsluhuje ich sama, rezko ako srna, nosí plné misy dobrých jedál pred nich, šteboce — jazyk neustáva jej. Núka ich prívetive:„Pite a jedzte, páni kmotríkovia, sama som nachystala!…“„Ej, veď, pani Lemhertka…“„Hoho, pani kmotrička!“ vpadne ona s chvatom do reči.Na všetkých tvárach zjavil sa jas a úsmev tichého šťastia. Tak sa kmotríkmi budú volať s Pódim?! I začaly sa chválospevy Pódimu. Pospomínali dávnu vinu kňaza, že si ani za jedného kmotra nevolal nikdy zpomedzi nich; ohovorili učiteľa, že nechodí do sedliackych domov na posedenie, ba ani k Pódimu, hoci si s ním i tykal, lebo do krčmy chodia sedliaci, i múdreho notára, hoci je Izraelita, lebo mu smrdia sedliacke chyže — a všade i vždy mýlili sa, nevediac Pódimu povedať: pán kmotrík.„Viete čo?“ zvolá stará Šára v huku smiechu. „Kto sa pomýli, platí korunu!“„Dobre, mamika!“ skríkne Pódi. „A čo sa soberie, dáme na kostol!“Všetci sa zadivili príjemne prekvapení, chváliac nanovo Pódiho. Aký človek je on! Ako ani nie Žid! Ešte i na náš kostol má starosť. Na toto už i najmocnejší Jakuba, i obor Špalier, za ktorého desať žien chcelo ísť, čo bol krásny, ostali odzbrojení.„To je už pravda, pán Lemherd…“ začal chválospev prístavok Likovie.„Pán kmotrík, pán kmotrík!“ skríkla Židovka, napraviac ho.Smiech zaznel okolo stola, plný potešenia.„Korunu, korunu!“ berie tanier Šára a ide s ním pred neho.Prístavok vyložil korunu, a nedopovediac, čo chcel, čakal, či sa i druhý pomýli, aby mu nebolo ľúto za peniazom.Zasa rozhovorili sa a pomýlil sa sám Pódi. I on zaplatil korunu, potom kostolník vo veľkých čižmách, Šalamon i sama Šára.A tu zrazu, vprostred smiechu, žartu a huku ozval sa prenikavý výkrik z druhej izbice. Všetci zatíchli, načúvajúc. To novonarodenec zaplakal.„Pán kmotrík, majú radosť,“ povie Ondro Šramka, čo rád chodil za mliečmi. „Dostali potomka. A čo sa im krčma aj nevystavila, môže sa ich synovi.“„Čo sa mňa týča,“ povie i kostolník Kocka a utrie si ústa belasým ručníkom vážne, „pre mňa mohla sa aj im postaviť.“„Aj pre mňa… Ó, aj pre mňa,“ prisviedčali všetci vďačne, najmä keď vedeli, že z toho i tak nebude nič.„Čo, krčmu jemu?“ zvolá Pódi, vytrhnúc fajku z úst. „Páni kmotríkovia, z môjho syna nikdy nebude krčmár!“Gazdovia zamĺkli úctive, čakajúc ďalšie reči.„Môže byť aspoň doktor alebo fiškál,“ ozve sa Šramka, chtiac napraviť, čo pokazil. „Ja len, že majú tie zeme tu, nuž reku, že nás nenechajú už nikdy…“„Čo ma po zemiach, iba škoda s nimi. Predám ich a syn môže byť tremárs… tremárs…“„Tremárs minister!“ zakričí stará Židovka, smejúc sa.Všetci sa rozveselili, prikyvujúc hlavami.„A či nám ho neukážu?“ spýta sa obor od Špalierov krásnej tváre, chtiac sa sblížiť, skloniť.„Dačo nie, dačo nie…“ povie Pódi a stará Šára hneď i soberá sa do druhej izby poň.O chvíľu vyniesla nemluvňa, hoci mladá matka sa vzpierala, ku krstným otcom, v čipkovom vankúši, bielučkej košieľke a riedkom čepčeku. Dieťa spalo. Ale ako by zacítilo pohľady, upreté na sebe, zaševelilo sa a zaveslovalo priezračnými ručičkami. Svraštilo tvár, roztvoriac bezzubé ústa dokorán — a budúci minister sa rozplakal. Stará rýchlo zakryla mu tvár riedkym ručníkom a utekala s ním nazpät, aby ho dala plačúcej za ním matke…A tamvon na dedine Irma smutne sa pasie, nikým nespozorovaná, schudnutá. Na jar mala zahynúť, taká bola oslabená, iba ju dvíhali s mostovín. Pódi len zarába na nich, derie ich, a žrať dá málo. Preto je celkom svlečený zo špikov i Mérgeš, spoločník. Pódi hnevá sa zato nesmierne a tvrdí, že predá ich oboch. Nebude na špaty hľadieť, čo i škoduje. Kúpi si druhé, alebo predá i zeme — sluhu odošle…Lebo Pódi má veľké nádeje do budúcnosti. Bude shŕňať peniaze, postaví dom sám a syna vychová na veľkého pána…

Slancikova-Timrava_Podi.html.txt

I. Nad hrobomStarý je ten svet a biedne sa kýva, Z tváre vyhaslej choroba sa díva; Na chabô srdce pokazujú činy, Jimiž sa svet náš sám hanobí, viní! Jako sa zmladíš starčok uvädnutý, Jako povstaneš goliaš padnutý? Jako pivonka a ruža stolistá Keď oprchala z kvetistého lísťa, Tak je svet teraz pustý, ošumelý, Bez vône, krásy, bez nádeje celý! Jako zakvitne keď odkvitlo kvieťa? Jak sa mládencom stane starec-dieta? Napína sa svet a do šiat sa strojí, Lež v zbrani starej, zrezavelej stojí; Myšlienka nová nechce sa narodit, Nechce starý vek vnov sa preporodit. Nuž jak sa zmladí starec uvädnutý? Jako povstane goliaš padnutý? Staroba jeho sú jeho dny hriešne, Hlupstvo, tyranstvo, alebo — sny smiešne; Hračky v dňach prísnych nedaly sa učiť, Prísnejšie doby — znajú už len mučiť: Kdože ťa dvihne goliaš upadlý, Kdože ťa zkriesi starigán uvädlý? Chyba tu a tam a len chyba samá Vlečie sa sveta našieho pásmama; A ti, čo večne len chyby robili Aj to, čo pevné bývalo drobili, Ti teraz razom mudrejú v šedinách Staväjúc zámky v svojích rozvalinách. Desätletiami tremi, štyrmi, piati Nejedon teraz chvílenku si kráti, Slávne dny svojích ohníkov velebí A myslí sa byť v tom deviatom nebi: Ale to hroznô, to osúdno„Ale“Vytýka mnohým ích hriešne okále! „Ale tuto sme, v tomto pochybili, Tam skrivodlivo, tu hlúpo robili, A zlatie našej pásma historie Kalia zmatené phantasmagorie:“ A tito hriešni zástupci hynutia Či môžu novô zkriesit sveta hnutia? Či ten zapáli ohne ducha večné Čo jako Vezuv vyhorel konečne? Či tye zostárle klamstvami sotony Sú v stave vydať nové žitia tóny? A politika upadlých tyranov Či ta zatrasie čiernou pekla bránou? — Nad hrobom dvaja čo zastali bratia Po pútí dlhej, nech otázky zkrátia: Šedivec jedon: „Tam sa vlast prestiera, Ktorú nám samá nadobudla viera!“ Druhý: „Neverím!“ volá a z cintera Na svet sa vracia a — večne umiera! Kroz sny a matné tône sa prebíjaš Ku hrobu svojmu ty hriešny goliaš; Beda ti, ak si nezmúdrel pokaním, Nezotrel hriechy novým milovaním! Nekop hriech na hriech tu v tej vlasti zemskej, Bo tuto ztratíš — nenajdúc nebeskej.

Hurban_Piesne-na-teraz.txt

Něpi pálenku!Mat. XIII. 52.Vidno, že kázeň táto iďe po slovensky. Budě to zasa kriku, budě to šemrania! No poručeno Bohu, veť už bez toho nemuože nič byť a zláště u Slováka nie; lebo aj tu platí, že sa sám seba vystáť nemuože, vystáť nechce. Menujtě Vy, Páni Bratia, tí lebo tí hněd kočišinou, bačovinou, pltníčinou a kto vie akou inou, nědbám ja, to je všetko len rationalistická pýcha, ktorou mimo to celý Protestantismus je presiaknutý a za ktorú, ako Lucifer, dolu hlavou letíme. Káž Ty trebas po Sotácky alebo Trpácky, něch len budě čo k čomu, vďačně ťa počujem: každý jazyk musí toho Jediného vyznávať. A keď cudzími jazykmi hovoriť bolo a je sláva Ducha, svojím něchcieť hovoriť, alebo ho tupiť, na smetisko vyhadzuvat je hriech proti Duchu, který ani časně ani večně odpustěný něbudě. Něšpintajtě mi tedy na Slovenčinu, že je na kancel vyněsená: lebo špincetě na človeka něvinného a to ani tento nězaslúžiu, ani Vy; ten preto nie, že je nevinný, Vy preto nie, že ste i s Otcý Vašimi zhrešili. Kto je Slaven, srdca křestano-ludského, ten ako sám zo svojho královstva nikda něvypadně, tak odtial nič ani jednu jedinú bylku slovanskú nestratí práve len preto, že je on ten celý, z jehože hlavy ani vlas nepadne. Naši ludia to jest cirkevníci Vrbicko-svato-Mikulašskí vďačně majú v kostole češtinu či už bibličinu, vďačně majú si aj svoju slovenčinu, lebo, vraj, všetko je to drahý dar od Pana Boha. Ecce z úst nemluvňátek! A tí Páni Vysokoučení božím darom pohrdajú! — — Preto nědbám, něch si hovoria čo chcejú veť sa oni vyhovoria!*Všemohúcí Bůh a Otec náš laskavý, kterýž nás ze tmy povolal v předivné světlo své, ten buď od nás v církvi křestanskej zveleben a oslavován, odsaváď až na věky, Amen.1. Petr 2, 9.*Radosť je do chrámu chodit, keď sa káže slovo zaslúbenia, potěchy a radosti: lebo je to človekova túžba: němiluo je ale počúvať, keď slovo kázně sa rán citedelných dotýka. Všakže k čomu pripodobním kázeň kresťanskú? Ona je oheň ktorý zahrieva ale i páli; je lekárstvo, kteruo je niekedy horkuo ale i osožnuo: lebo Slovo Božie je a má býti jej obsah; a to jest „živá a mocná řeč Boží a pronikavější nad každý meč na obě strany ostrý a dosahujeť až do rozdělení i duše i ducha i klúbů i špiku v kostech, a rozeznává myšlení i mínění srdce.“Žid. 4, 12.Preto, jestli kedy som vystúpiv s takou kázňou, na ktorú stě povedali, že trestavá, žehravá bola; teda veru to teraz, ač vo velkom utrape mysli, ale predca mocným hnutím citu svatej povinnosti urobiť mienim. Potrebná bola ona už dávno; ale z čiastky, že potreba tato něbola svetu do živého došla, jako už teraz v skutku je tak; z čiastky, že mocný ten Duch kárania a napravenia, z dělaka len tušený, svoj príchod víťazný ešťě nebou tak hlasitě oznámiu: nepovstala ona tak ako zláštna, zosobitěná, čo by sa postavila ako stlp, na ktorý by sa ukiazat mohlo: „ano, pravda je; kajme sa, lebo trest boží nás zahrúži. Němlčalo sa síce a tu i tu povedalo sa, čo mohlo i malo: ale teraz, keď už tisíceré hlasy, ako čoby této naše hory tatrianske výrečnost dostávali, sa ozývajú: němožno ďalej tak zostávať, musí sa vyniesť slovo a to slovo mocnuo, slovo srděčnuo a duoraznuo, akuo ho len i z oltára večnej pravdy božej vziať i zo skúšenosti bolestnej, mysel človeka, srdce roztúženuo začriet muože. Veť buděmeli my mlčať, teda kámenia toto budě volať. Preto som Vás aj nárokom povolau, na kázeň túto: a už ako tuším, že sami už mnohí sa o jej obsahu domýšlátě; tak i v tom len svedectvo nachodím že myšlienka táto je tak veliká, tak mocná, že vnucuje a natíska sa nám už tak, ako dýchania tohoto povetria; a že keby sme hu chceli od seba odstrkuvať, sami by sme si mravnuo násilia, zavše nadarmo, urobiť museli. Hovoriť chcem, hovoriť musím o moru tom, ktorý kresťanský lud márni; nie — ktorým sám lud sa márni. O moru, ano! Hei Paně Bože! keď sa voněhdá choleramor k nám blížiu; to bolo strachov, to bolo hrúzy, že sa cholera sama, smrt sama na tejto ustrašenosti smiali. Čo to bolo várt, stráží, kordonov; čo všeliakych varieb a vračieb![1]a potom keď na zdory tomu prišla, čo zármutku a plaču, čo modlitby a pokania, čo pokory a skrušenia! Ale proti tomuto moru, čo ja myslím, nikto nič něpočína; trebas i tisícráz je horší: lebo ten tam zúriu za niekolko týdňov, tento už za mnoho rokov; ten tam zmárniu len tělo, tento márni oboje i dušu i tělo. Je to mor — o Hospodine muoj, čo za protiveň duchu, že ho musím s tohoto svatého miesta spomínať! — je to mor, hnusnuo zámedznuo, ako smrt a peklo nikda nesýto pitia Pálenky. — Čo si myslítě, aspoň mnohí z vás čo si myslia pri tomto slove? Lahkomyslnost sa uškrnie; tupost vyokáli; nedbanlivost plecom kyvne. Já som to už, Bohu žial, skúsiu, že na spomínania takuo, na výstrahy od toho, prítomní mnozí poslucháči sa zasmiali. Ale beda tým, ktorí sami na sebe sa smejú: to je diabolský odpor pokániu, keď si človek v nemoci mravnej smiech robí z lieku: smrt na toho zuby cerí a peklo svoje hrdlo rozzavuje. Aj hovorím a radím to, aby taký zo shromaždenia tohoto sa odstrániu: lebo inače beda mu za pohoršenia, z něho pochádzajúco. A veru hanba by to bola Evanjelikom, všetko si na čistom Evanjelium zakladajúcim, počúvat vidiet, ako lud katolícký tam v Írskej, tuto v Polskej, ba už v tomto kraji našom nápoja tohoto navždy sa hned vážnym slúbom, hněd svatou prísahou odrieka; a nič nepočínať, o nič něstát. Veť okrem toho sa nám Evanjelikom vyhadzuje na oči „Evanjelici, vraj, majú mnoho rečí, málo vecí; dotierajú len na vieru, zanědbávajú skutky; Kňazia jejích němajú tej moci a podstaty niečo do života uviest, preto že ím chybuje sláva a podstata viděnlivá Cirkvi; tu ím Koledy, tam ofery a všeliaké iné potreby zavadzajú; preto sú aj váhaví, ostíchaví, bojazliví, lebo ím hocíaký ničema muože povedať, aby sa do toho němiešali, že ich do toho nič a čo iného.“ Ale já na to poviem, jednak s Apoštolom „prisluhování Ducha jest slavné“2. Kor. 3. 8, jednak že něch kto chce vezme si to na svedomia, pre márne ohledy svetské pravdu něprisluhovať; ja, trebas ako si vážim mnohých Vašich dobrodění, veru něchcem byť, nikda něbuděm ani za pou grajciare ani za tvrdé toliare Kňazom; ale za slávu a čest, za milost a dobrotu božú. V takých príčinách „nedbat na žádneho“ je svatá povinnost. A nad to že stojí všahdy slovo prorockuo: Strážným sem tě postavil, abys slyše slovo z ust mých napomínal jich ode mne. Kdyžbych já řekl k bezbožnému „jistotně umřeš“ a nenapomenul bys ho, ani nemluvil bys jemu, aby zanechal cesty své bezbožné, tak abys ho při životu zachoval; ten bezbožný pro nepravost svau umre, ale krve jeho z ruky tvé vyhledam;“Ezech. 3, 17.Stojí všahdy slovo Spasitelovo: Kdybych byl nepřišel a nemluvil jim, hříchu by neměli; ale nyní výmluvy nemají z hříchu svého.Jana 15. 22.Preto nastrojtě srdca svoje, abystě ma počuli; počujtě ma abystě porozumeli; rozumejtě abystě cítili; abystě chcieť a konať niečo mohli. Lebo čas je aby se začal už súd od domu božího a poněvadž neyprv od nás, jakýž bude konec těch kteříž nejsú povolni Evanjelium božímu.1. Petra 4. 17.Veť vy mnohí nějedenraz stě počuli opilcov brýzgať, kričať, zlorečiť: čo by stě němohli počuť za málo, slova a reči na ohavu túto a potvoru sa vzťahujúce. Mnohý z vás budě mať moju reč asnad za náramnú, prílišnú a prehnanú, so skutočnosťou sa nesrovnávajúcu; ale mýli sa ten, lebo něch vie, že už nieto ani tých mocných rečí, ktorýmiby sa ohava táto vypísať a vysloviť dala. Preto počujtě, Kresťania, ludia; všetkých sa to týka; jako tých čo do pazúrov toho zlého upadli, tak aj tých čo nie: lebo kdo něslúži diablu musí buť a bit proti němu: jinačej s ním drží; podla slova: „Kdo není se mnou, proti mně jest.“Luk. 11. 23.Však i mimo to je smrtná něděla: ked sa morena či mamuriena von vynáša, do vody hádže, alebo páli, na tú pamiatku, ako starodávni predkovia naši, zestavše osvieténí pravdou Kresťanstva, modly bohov svojích do vody metali, troskotali, pálili. O keby teraz tomuto potomstvu jich prišlo tak do chuti modlu Pálenka rečenú, do všetkej prepasti priepastnej hoditi: aby ako v jej službe už celuo je zotročenuo, tak na slovo kresťanských svojich Kazatelov, dost už dlho mlčavších, ku povolnej službe Ducha sa zodvihnúť mohlo. O dajže to Bože a Otče náš a t. d.Text 11. Mojžiš 20. 5. 6. 13.Já jsem Hospodin Bůh tvůj, Bůh silný, horlivý, navštěvující nepravost Otců na Synech do třetího i čtvrtého pokolení těch, kteříž nenávidí mne; a činící milosrdenství nad tisíci těmi, kteříž mně milují a ostríhají prikázání mých. „Nezabiješ.“Slyš Izraeli Hospodin Bůh náš, Hospodin jeden jest; Bůh tvůj silný, horlivý ale i milosrdný: ten tobě zakazuje: nezabiješ. Slyš kresťanský ludu, Bůh a Otěc Pána našeho Jezu Krista, jest Bůh všemohúcí, spravedlivý, svatý: ale i Otec naylaskavejší, naydobrotivejší, ten tobe zakazuje: nezabiješ. Jeho moc a spravedlivost kladie ti na to medzu trestu a pomsty: jeho láska a milost radovolný úvazok na tvoje srdce: ak ťa jeho dobrota něpremuože, nězdrží, něupevní, ak ťa jeho večněmilostivá bytnost a podstata něprejme, k dobrému něpohně, od zlého něodvráti: tedy jeho moc, na jejže mihnutia nebo a zem utěčie, ťa zahrúži. Tedy ani pomyšlenia na mord a vraždu; tedy ani hněvného nenávistného umyslu či na tvoj vlastní či na iných ludí živuot; lebo vo svetle kresťanskej pravdy je i to vražda, keď len niekomu zle myslíme. Pýtate sa, jako jsú této reči s umyslom začatého kázania spojené? Tak ako je vyslovenuo, že pitia pálenky je mor, horší mor že cholera, čo táto nemárnila len tělo, ale pálenkový mor a nákaza márni tělo i dušu. Samo z toho nasleduje, že kto sa pitiu pálenky oddáva, moru tomuto samochtiac prepadá, sebevolně tělo i dušu svoju morduje. Je to tedy skutočná vražda: lebo nie len to je mord, niekoho hrubým nástrojom a zbrojou o živuot priviesť; jsú toho i jinakšie spuosoby a to tým horšie, že pomalý vraždu páchajú, z vrstvy na vrstvu bolesť a neresť smrti hromadiace; spuosoby, ktoré vraždu vo vraždě znásobňujú, ostěn svoj ostria svoje v samej raně zostrujúce; jed svoj a žerač svoju v samom vredě rozhojňujúc, rozmáhajúc. A keby sa to len těla tohoto týkalo: nebou by diel náš tak něšťastný; lebo z těla je možnuo vysloboděnia: ale to zachytáva dušu, to celú dušu pretýka, robiac zo sveta jej, z něj samej peklo, z něhože nieto vypomoženia. Preto keď obsah našej kázně dněšněj vyslovím; len to, čo vy sami ste už nějedonkráť povedali, čo hovorítě, čo vraveť musítě; len to, čo naše obce i mestečká, cesty a chodníky ba čo skaly už vykríkujú, vypoviem; to že„Něpi Pálenku“ je už teraz tak zákaz boží, ako ten piaty „nezabiješ.“Na tento základ reči má byť duoklad: lebo tá je tuším aj naša otázka, akože sa to stalo a stáva, že užívania toho nápoja sa na nástroj, na priestupok těla — i dušemorný obrátilo? ako je to, že čo má byť len výstraha, len odrada, sa na zákaz a to zákaz boží premenilo? A poněváč na každý mord je trest uložený, zápet za ním idúcí; aké že jsú to tresty, ktoré by na dvojakú túto vraždu dopadali, alebo ked nědopadnú hněď, ale dopadnúť muožu a pod istou spravou nášho Pána Boha, u něhož není proměnění,Jak. 1. 17.dopadnúti musia. Preto vám obsahu kázně tejto výklad na krátce dávam takto: Něpi pálenku to je nezabiješ: Ako je to tak a prečuo je tak, pytajúcim sa vyndě preukiazanuo, že každý človek opilec, a zláště tomuto nápoju oddaný, najprú: zabíja seba samého a tělesně i duchovně; potom: zabíja bližních svojích tělesně i duchovně. A preto je tak: lebo nayprú: Nápoj Pálenka je nápoj k opilstvu najsvodlivejší, nápoj něskrotěný, něpremožený; potom preto lebo tento nápoj je skutočný jed.Mord, vražda je to: a veť aj idú tresty zápet za tým, idú ay eště prídu; dopadajú aj eště dopadnú; to jsú: potupnuo a ohavnuo zotročenia ludu kresťanského v porobe svetskej; smutnuo rozpaduvania ludskej spasitelnej všeobecnosti; ozurná, prísna zdivelost zanědbanej a zohavenej prírody okolo nás; prídě dněs, zajtra, dopuštěnia ťažkej pomsty božej.O Bože! dejž ať stále mluvím,Čímbych mohel obstáti;Nedej slovům marnýmZ ust mých kdy pocházeti:Kdykolivěk pravdu z povinnosti mluvím,O dej působení a platnost slovům mým!INemýlte sa v tom, Kresťania, ako keby já reči svoje na inšie opilstvo, z iných nápojov opojných pochádzajúce něsťahuvau. Každuo opilstvo, buďsi to jakéhokolvek mena, je ničomnost, ohavnost, je zkaza ludského pokolenia, je prepasť a peklo duše, k obrazu božiemu stvorenej. A či nám aj pamiatky starobylých národov neohlašujú, že od pameti sveta výstupok tento, za potravu všetkej hamby a potupy, za žriedlo něštěstia a neresti, za hniezdo pluhavstva a diabolstva i považovali i zkusovali? Opilstvo bolo od počiatku čosi vraždivého a mordárského, proti čomu celé národy, v lepšom citu svojom sa mocně opierali. Čo prípadov ohavných smutných nam Starý Zákon pripomína! čo historia národov iných o tom rozprávia. Sam arciotec Noe padá do posmechu a zláhčenia, preklínajúc potom svojho syna;1. Mojž. 9. 20.tu Lót bohabojný něvedomky do škaredého krvosmilstva;1 Sam. 25.tu bláznivý Nábal z opilstva porazený;2 Mach. 16. 16.tam zasa výborný Šimon i so synmi v opilstve o živuot zrádně pripravený, a čo iných príkladov dosť na ohydu túto ukazujúcich. A prorockuo beda! na čo že tiež hromží, ak nie na tento výstupok? Běda těm, kteříž ráno vstávajíce chodí po opilství a trvaji až do večera, až je i víno rozpaluje!Izai. 5. 11.A či v Zákoně Mojžíšovom něbolo dovolenuo syna něposlušného, spurného a protivného, žráča a opilca dať ukamenovať?5. Mojž. 18. 21.Vidno i z toho že vraždu túto vraždou stíhali: lebo smrť za smrť; oko za oko. Ba u pohanských národov u Peršanov, ktorí nikdá, len od smedu napoj prirodzený píjali; u špartanských Grékov, ktorí otrokom svojím sa dali opíjat, aby slobodným synom svojím výstupok tento, ako na slobodníka něhodný, len pre otroka súci, zošklivili, všetko němierno pitia jazarně bolo zatracenuo. Pravda že, ako bolo u Špartánov, to znamenalo premáhať zluo horším: ale i pri tom predca nám o zošklivenosti výstupku toho vysvedčuje. Aj indě čítame, ako korhelov do žiadnych spolkov ani súkromných ani verejných, něpripúšťali; ba právo mešťanstva im odnímali, za otrokov dávali. Čuo? či to něsvedčí o tom, že si každý poriadnějši národ, opilstvo čo nieakú hlůzu morovú uznávau aj tak sa ho varovau? A keď potom u ních, nazdury všetkým zákonom a poriadkom sa zahniezdilo: či nevidíme, ako do záhuby padali, až konečně na vždy zapadli; všetko na svedectvo tomu, že opilstvo má to méno, už od tisíc a tisíc rokov vypečaděnuo, méno ktorým ho nazývame, totže mord tělesný i duchovní mord. Ale čo tam bolo nerest a něštěstia: to je u nás Kresťanov časnuo i večnuo zatracenia. Lebo výstupok ten prináleží medzi skutky těmnosti a pekelné vazby, v ktorých něpokrstěnuo, z vody a z Ducha Svatého něnarodzenuo človectvo stěnalo a hynulo: on prináleží ko skutkom diablovým, ktorý bou kmín a šmál a mordár od počiatku:Jan 8. 44.Dotial on bude medzi námi zúriť i s inými svojími kamaráty a kamarátkami, smilstvom, něcistotou, lakomstvami, zlodějstvom, zlolajstvom a s inými pluhavstvami, dotial nezustává oběti za hříchy ale hrozné očekávání súdu.Žid. 10. 26.A tento súd, je prísný a hrozný súd: lebo kdokolvek by zabil povinněn budě trpěti súd:Mat. 5. 21.a táto vražda je zjavná, doznatá; lebo1) Každý človek opilec a zláště nápoju pálenke oddaný zabíja sebe samého duchovně i tělesně. Tento nápoj ho pripravuje o zdravia o imania, o čest, o pokoj, o svedomia o človečenstvo o všetko. To pravda robí každý nápoj nemierně pitý: ale pálenka vždy náramně, nezdoleně. Táto silica pálčivá, tento špiritus má vlastnost tú že všetky žily a nervy ludského těla hrozně napína naťahuje; všetku krú v jej obehu rozoháňa, privádzajúc hu do istého luněnia, tlačenia a tisnutia, že nejedonraz v okamžení pijakov porazí. Odkial že je tá bledost, alebo ta meděnná červenost tvári u mnohých? odkial najviacej ta vyschnutost a vyškudlost? odkial tá nezažívavost potrebných lepších pokrmov? odkial to trasenia sa hlavy, rúk a celého těla? Napospol od pitia pálenky. Kto ju raz piť začně, hněď si sám v sebe položí hniezdo nemocí, z kterého sa mu ako mole liahnu. Ukazujetě že tá lebo tá obec na hatmáz skoro celá vymrela: spítajtě sa lekárov na príčinu, povedia, že pálenka. Žalujetě, že už teraz ludia nejsú ani tak zdraví, ani tak dlhoveký, ani tak pekní ako pred tím: pravdu máte; terajšieho pokolenia mnohí už za živa hrobovú farbu majú, tak že by sa ich pred párdesiat rokmi boli lakali, že z hrobov stávajú. Má dvadcat-tridcat rokov, už je plešivý, vráskovitý, zhrbený, suchotinársky a kto vie aký pochrámaný, zohavený — od práce? možno; ale ani každý děsiaty, děvat ích je istě od pitia pálenky. Či nepametátě ako v Choleru pijaci pálenky najviacej padali? Či sa vám nědá videť i teraz, ako v okamžení umírají, trebas o půlnoci postrčeni bývají lidé takoví a pomíjeji?Joba 34. 20.Lebo už každá němoc zdvojnásobňuje sa v korhelovom těle, každá rana niekedy dosť malá, rozje sa v ňom a rozjatrí; každuo uděrenia rozošpeje a rozpáli. Tělo pálenkou presiaknutuo je celková rana, je pahreba všetkých síl, tak že akuokolvek lekárstvo na oheň tento nič nechytí; žiadon buol i ten najostrejší neutíši; lebo tam už potom je všetko vysilenuo, vytrávenuo a vyhorenuo. Čo němohli urobiť flinty a dělá, bodáky a meče ostré, to urobila pálenka v Americe, tam celé národy vykantrila: národy indianské, které teď zmužile proti ostrým zbrojom živuot a slobodu svoju obránili; naučiac sa od europejských ludí pálenky piť, za nědlhý čas cele vyničeli, vymreli. A tú náš lud má za posilňujúci napoj! O nerozum! o zablúdenia! Veť začni len napájat koňa, vola, psa nápojom tým, uvidíš ako za nědlho zdochýnati počne, až zdochne. A naši ludia to majú za nápoj zdravia a života! Chvália ho tak; niektorí svojím děťom už v kolíske dávajú; seba v němociach tým lieča: o blúd! o nerozum! Zabíjajú, veru zabíjajú svoje tělo, svoje zdravia; vraždy tejto, všeci oddaní nápoju tomuto vina sa stávajú.Nuž a cože Vám treba hovoriť o tom ako sa pijaci imania pozbavujú! Oblaky smutných príkladov takých z tisícerých domov, rodin, obcí vystupujú. A už veru ku životu celého človeka prináleží aj majetok, tak že kdo tento němilobohu márni, ten svojho vlastnieho zovnuternieho človeka márni. Hej, veru to sa dá každý děň z vrecka cítiť: len žobrač a zobrač; pre Hospodina, či už nikdo sa němodlí od žebroty? nikdo sa nestydí za ňu? A keď sa spýtame prečo sa stau žobrák? ach tu počujeme: velké to boli domy, humná, maštale; plné to boli kúty, čo ten mau, ale všetko cez hrdlo prehnau. „Mau ženu korhelicu, okrádala ho, mesto čo by bola mala buť hradbou imania, vyšiou na psotu; děti jeho něboli odchodnějšie; tak to vyšlo všetko na márnosst.“ Hej ty palenkársky trovian, či ty vieš, že keď vás je v dome len niečo vetšia rodina, tak ako to v naších slovenských dědinách býva, čo len za dva groše sa cez děň vypije, za děsat rokov to na tisíce vyněsie. Děsat rokov prejdě ako ništ; a moji milí pálenkári mesto nahospodáriť, pozakladali zeme, popremieňali starootcovské dukáty a tolíare, popúšťali lúky, starootcovské šaty, náradia; okrasy popredali, čo hrúza! staré svaté knihy; zmárnili všetko, stali sa z gazdov biedni želiari; zo želiarov nešťastní žobráci; zavraždili seba, svoju čest, svoju rodinu, svoj pokoj, svoje štěstia všetko — a prečuo? pre vojnu? — ach nie, tej sa oni boja, vatšmi že pekla — ale pre pálenku! O neresť, o neštěstia! A tento nápoj ludia naši sa opovážia chváliť? o blúd, o něrozum! Chvál radšej povodeň, ktorá ti nevinnému vezme druhému doněsie; chvál oheň, ktorý keď ti strávi všetko, ale aspoň tvoju silu nie, tvoje smysly nie.A keby to len eště do duše nezačahovalo; eště by sa to len dalo napravit. Ale duša, duša rozumná tých nerozumných pálenkárov je het. Oko, vraj, do srdca okno! Pozrite do očí opilcovi, týchto sklenných, olovenných očí, týchto vpadnutých, stlpkovitých očí; tam uvidítě zatupenú, ohlúpenú, zvolovatěnú dušu, že strach člověka prejíma. A na ozajst — čoby aj mohlo dušu člověka tak márniť, ako pijatika, zláště ale v pálenke? Či už muože býť hroznějšieho stavu, ako človek, ktorý si v nieakej opojině rozum a povedomia zatopiu? Zviera, hoviadko rozumie čo to reči našej; človek opitý ani tolko rozumu němá: hovorí prevrácené věci blúzni, rúha; brýzga a plúha, že v skutku je akoby v jeho těle nie on ale ten všerúhavý Satan bou. A čože jsú to za myšlienky, čo za city, čo za vuola, keď je aj na čas triezvy? To je vsetko len taká kusatina kresmolina bez radu a skladu, bez všetkého smeru a ciela? či nečujeme žaloby statočných obchodníkov: „my němuožeme s našou čeladou, s našimi nájomníky už nič vykonať, něvedia nič a dněs ích človek niečo nauči, zajtrá už zabudli.“ Pravda; veť akožeby mohlo byť inakšie, keď je hlava neprestajně plná pary a puchu pálenčeného, čo jedno nevytuchne už druhým sa zhustí. Či sa něžalujú vrchnostěnskí Páni Uradskí, a to veru dobrý svedomití vrchnári: „my naším ludom už pekně rozkázat nemoužeme, povedz im dobrotky, z toho si nič nerobí, povedz zlotky, na to sa sprieči a ponosuje.“ Zkusujeme to my učitělia; hovoríš mu a hovoríš človeče; tak i jinak, hned naopak, hned na níce, ale či ho privedieš k pochopeňú? ach nie — trebas anielske reči, sebe jasnějšie, sebe dúvodnějšie, on má pre ně otvorenuo sice ucho, ale zabitý rozum, zahlušený cit, zatupenú vuolu. Cože to platí vedieť čosi trochu z knižky čítat; z pospolitějších našincov, čo jsú pijaci, z toho nic něrozumejú. A rozum a mysel, to je svieca duševnieho životu; beda, keď si túto napojom zadusíš, pekelná mrákota padně na celý tvoj živuot vňuterní! A mrákota je smrt, svetlo je len živuot. Z tejto mrákoty potom povstávajú hriechy, ako pekelníci, ktorí dušu človeka, nápoju oddaného, moria. Opilec, ale zlášťě opilec z pálenky musí byť hněvlivý, čo je v triezvosti aký krotký; a či hněv nerozpaluje kolo narodzenia našho? Istě že opilství rozmnožuje hněvivost nesmyslnému k úrazu, kteréž ujímá sily a děla rány.Syr. 31. 35.Opilec musí byt smilný; nebo oči opilca hledia na cudzé ženyPrisl. 23: a pálenka nado všetky napoje dráždi, rozjatruje, rozbohatieva chlipnost a vilnost: či ale smilstvo nemárni tělo, i dušu? Niet korhela na svetě, ktorýby všetky prikázania božie desatkrat desat nebou prestúpiu. Tak je potom už na hromadě všetko neštěstia! Tu je hanba so svojími šidlý, ktoré musí cítiť korhel ustavičně, trebas ako by sa zdau zatupelý byť; tu je strach a bázeň so svojími ťarchámi, pod ktorými pri každom vytriezvení opilec stěnati musí; tu je svedomia so svojími osnami, ktoré na čas zatupené, zasa len sa zostria; tu je starost o svojích, ktorých sa len už človek nemuože odhodiť, preto že je nie vlk; starost bodavá pichlavá, na každuo zdychnutia a zaplakania nešťastnej ženy, hladovitých dětí, sužených domácích, ako ražeň do srdca jeho sa vráža; tu je mrzutost hluodavá, rozhorčenost na všetko žeravá, ktorá ženie opilca k tomu, aby této života svojho trapy viac a viacpitím zavše ohlušiu; tu konečně zúfalstvo, ktoruo nějednému podalo do rúk nuož, britvu, povraz; alebo ho zahnalo ku pláňam, aby hanobnému nešťastnému svojmu životu koniec urobiu. Tak vraždí, tak zabíja sa opilec tělesně i duchovně. A keby na tom dost bolo, keby ožran len sám seba márniu: teda by okolití jeho pri tom nič neutratili, len azda slzu lútosti ludskej, kresťanskej. Ale to je kliatba opilstva každého, zláště opilstva z pálenky, že opilec takýto2) zabíja tělo i dušu svojích bližních naybližších.Svazky života tohoto, zláště rodinně a domáce, ako velikého požehnania zaslúbenie majú, tak bez pokoja, svornosti uprimnej lasky nikdy zachované něbudú. Kto ale opilec je, ten ani von z domu, ani doma nemuože mať myšlenia o pokoji, nemuože mať vuolu k dobrému. On bije i bitý býva; on proti všeckým, všeci proti němu; tak ako tam čítame: Komu beda? komu auvech! komu svady? komu křik? komu rány darmo? komu červenosť očí?Prísl. 23. 24.Opilcovi; ten je tak, jako ten, kterýž spí u prostred moře a jako ten, kterýž spí na vrchu slúpu v bárce: Díš i zbili mne a nestonal sem, tlúkli mne a nečil sem: když procítim, dám se zase v to. A či nám stoličné žaláre a těmnice o tom nesvedčia? Tu vidíme v putách hanebně vazených, tu na dereši hrozně trestaných; tu metlami švihaných; ktorí v opilstve tam svojho brata, tu svojho dobrého priatela, tam svoje milovanuo dieťa, nechtiac, zabili. „Bou som opilý, nuž mi čert ruku posotiu, on mi podsvietiu,“ takto sa nějedon vyhovára. Ano, lebo kto sa opije, čertovi sa zadá. A či nejedna nešťastnica, ktorú alebo smilník opilý do neštěstia doviedou, alebo sama v opilstve hanobe tej sa poddala, němusela za roky a roky ťažko, nevinného děťaťa smrt odpokutovat?Nuž a nechže aj takto dělako něprijde; ale keď naraz nie, či pomalý nězabíja svojích domácich každý opilec? „Muž muoj je pijan“ o jaká potupa, ktorú nešťastnuo zlomenuo srdce manželkino až do úmoru cítiti musí! „Moja žena sa dala do pitia.“ Hej beda! lebo keď žena padně, ako slabšie pokolenia i hroznějšie padně; ale živuot manžela je na vždy otrávený! „Otec, matka nám pijú,“ čo by mali poklady shromažďovať děťom,2. Kor. 12. 14.teda koreň mladého ich života potupou a žialom zarúcajú! „Děti naše, drahé děti naše, v ktorých sme si zakladali, sa preč; kamarátstvo ich zviedlo, kerhelujú! to nás pred časom do hrobu vnesie.“ Čo? či sa to nie hlasy žalostné, ktoré z tohoto povetria nad námi, ako dážď pršia, preto že zo života ustavičně vystupujú. A len pozritě do domácnosti opilcov, ako to tam idě: žena okrádá muža, tento ženu; tá pálenkový jed vylieva na dcéry, tento na všetkých domácích; kriky, kliaťa, lom a surmy, že v noci šiestý, děsiatý súsed s pokojného lúžka vyskočí; ba že i ten statok v maštali sa rozryčí.Nebývej, vraj, jako lev v domě svém a vzteklý v čeledi svéSir. 4. 35., napomína Písmo: ale človek pálenku pit naučený a každý opilec je ako Týger, keď príde len trochu napilý, je besný a vzteklý, len zabit a zabit, že nejedonraz všeci domáci lebo vonká, lebo u súsedou, či v zime či v letě prenocuvat musia. Starý Otec, matka budú na smrtedlnej posteli; či jích ušanuje? ba vylomcuje, vyklaje, vyšpryhá, vyhádže ich. Manželka bude v šestneděliach, zoslabená nemocná; či ušetrí ju? ba vyburcuje, vyšťurmuje ju i s nevinným nemluvniatkom. Hej Bože, nejedon rodič bou pochovaný so sinkami a bilagami od opilcových rúk, rodič ktorý umierajúc kliatbu hroznú, v neslýchanom žialu len v ústach zasekou: nějedna manželka niesla do hrobu znaky na svojom těle vytrápenom vyvádnutom, od korhelových násilných pestí; žena, ktorá syroty nehávajúc, dušu svoju, ako číry žial a samú ranu, v mlčenlivom zúfalstve vypustila. Čuo? či je to nie vražda? ba hrozná, pre ktorú ani celý svet, ale len všecko peklo má tresty a pokuty.A nože pozřite na děti korhelov! pozritě že na té škrlatá; na té cintlaviny, akoby ano zo života matjek neboli vyšli. Veť tak už v prvom zniku svojom človek počína sa podle těla nie z vuole muža, z vuole čistoroditělskej, ale len z popudu pálenkového; a v životě matěrskom, ked matka pije, sa už v tomto škaredom nápoji kúpa. Potom už sa rodí ta bedač, ta mizerač; potom už prichádza na svet stvorenia kteruo keby hovorilo, hnědby kliatbu na rodičov svojich vynieslo. A čože znamenajú té žaloby, té užasivé chýry: „tá lebo tá si dieťa zaležala, bolo krštěnia, trochu viacej pila; tá lebo tá dostala v šestneděliach zapálenia; dieťa jej dostalo zrádnik; padla do suchuot,“ a tak ďálej. Odkial je to: spýtajte sa lekárou, tí vám povedia, že od pálenky. Děti nevinné děti, které Spasitel náš pod zláštnu ochranu vzau, a na jejich pohoršenia, tedy aj na ublíženia ím velikú pomstu ustanoviu; této děti jsú celkom len matkám sverené, aby z jejich prsú pokrm svoj mali: a hle, mesto pokrmu, zjedovatěnuo, zosyrovatěnuo mlieko, tedy hotový jed, sajú. Či je to nie vražda? Hej a hrozná vražda, která už nejedno dieťa nám umorila. Jedním slovom opilcovo plema je nevinně nešťastnuo; kliatbou rodičovskou hynúco; do třetieho čtvrtého pokolenia, tresty božie za něprávost rodičov něsúco. Ale beda takým rodičom: muky nězaslužené něvinných dietok nazpet na nich sa zvalia, a jejich peklo něsmírně rozpália. Tu, tu je Buoh náš prísný, horlivý, navštěvujúcí něprávost; tu tu jest jeho pomsta, pomsta hrozná.Ba keď už aj niejako takie diěti ubohé sa len do siedmého, vuosmého roku vypelchajú: tu mesto toho, čoby do školy ich dávali a ked dajú, tam za vymeraný čas něhávali, něstačia dočkat, len už aby ím pomáhali, len aby děti zarábali, lebo vraj treba, — čuo? naozaj treba niečo vážného pěkného? Ach nie; rodičovia už něstačia na svoje hrdlo, musia už i děti naň hrdluvat. Ak je nie tak — dajtě svedectvo; a něpovedzte, že vy, že tí a iní mnozí nejsú tací! Dopustím já to; vy ďakujte Bohu že ste nie tací, ale muožete býť v tejto nákaze; veť aj tí neboli vždy tací, ale sa stali. Dost: kdekolvek sa to stáva: tam sa vražda pácha, ktokolvek tak robí, ten svojích bližních, najbližších zabíja.IIMedzitým já bez mála vaše myšlienky předchytím, keď poviem, že si na této moje řeči všeličo myslítě; hněď „že je to velmi do čierna,“ hněd „že sa to pravda tak stáva, ale nie tak zhusta;“ hněd „že opilstvo i bolo aj je, aj bude kliatba ludí ; a však že vy to vediac toho sa varujete, ba k tomu ani náklonnosti němátě. Najviacej ale myslíte si takto: pálenka ako iný kterýkolvek nápoj; němiernost je vo všetkom škodlivá; ale mierně pitá, ani pálenka něškodí; preto něvidíme aj príčiny, prečo by zákaz „nepi pálenku“ bou už tak boží, ako ten „nezabi“. Veť je vraj pálenka tiež dar boží, ako druhý; načože by hu bou dopustiu vynajst; načo takiehoto zabijáka do užitku dau uviest. Veť sa s tým rozumní ludia oberajú; to krajinské sněmy dovolujú; vrchnost proti tomu nič němá; čožeby sme my takým rečiam věrili. O kresťania, o priatělia moji počujtě, ma, počujte len a potom súďtě. Nie je to všetko užitočnuo, čo je vo svetě dovolenuo. Ludia sa všahdy mámili; aj budú sa mámiť: ale kto si lepšieho citu, lepšej mysli „zkušuj života svého, dokud jsi živ, a vida, co jest jemu zlého, nědávej mu toho. Nebo ne všechněm všecko užitečné jest;Sir. 37. 31.jako Písmo svaté velí. Chráň Boh, aby stě sa zatvrdili a zaťali vo vaších myšleniach; mravná zanovitost a najedno, dost očividně blúdno domněnía upriamenost, uvádza do velkieho nebezpečenstva. Všecko zkuste a co jest dobrého, toho se držte. Preto keď vám mienim doviesť a ukázat príčiny toho nášho základu kázně, poďte mi dalej v ustrety s vašou dobromyselnosťou. Na otázku tedy, prečo by „pálenku nepi“ tolko teraz znamenalo, ako „nězabi“ tato jest odpoveď a duoklad.1) Lebo napoj tento jest k opilstvu najsvodlivejší, nápoj neskrotěný, nepremožený, nápoj který sa už nedá viacej mierně piť. Ako sme už počuli, že pálenka je silica, špiritus; nápoj velmi rozpalujúci, velmi popudzujúci; nápoj všecky žily a nervy jako na škripec naťahujúci: z toho samého snadno poznáme, že kto raz začně ho piť, už ho musí piť. Každý pohárik urobí len smed na druhý; každé dva na čtyry, a tak to idě rastúc, že ani něvie človek, ako sa opilcom stau. Veť aj v skutku nikdo naraz nězostau pijak; išlo to len z mála na mnoho. Máličko medzi priatělmi, málo v robotě, málo do zimy; troška za troškou už bolo moc. Záha páli, musí sa zaliať; žalúdok je akýsi slabý, musí sa potúžiť; mysel je akási pustá, zamračená, musí sa pálenkou vyraziť, a tak sa to robí, až mu konca potom níet. Potom sa už naplní to prorockuo: Opilec rozšiřuje, jako peklo duši svú a jest jako smrt, kteráž se nemůže nasýtiti, byť pak shromaždil všecky národy a shrnul k sobě všecky lidi. Hej však hlaďte na tu baživost, za tým nápojom! kde je ta moc, která by korhela zastavila, keď sa mu raz chce pit! kdě tá hrozba, ktorá by ho odstrašila, keď raz začně za pálenkou pachtiť! Nieto tej svatej povinnosti, ktorúby si pre pálenku nězanědbau; nieto zákazu toho, ktorýby něprestúpiu; nieto svatosti tej, ktorúby něpoškvrniu. Žena, matka, otěc děti sa mu v cestu na kolena hodia, aby něšiou medzi pijakou, aby něpiu, on jich odkopně a idě; kňaz mu príďe s pohrozením pekla v ustrety, on sa pretvári do očú, odýdě a vysmeje sa; reťazy a birinčeky budú mu do ušú štrkať, on něpočuje, počut něchce. Dosť mnohý něchce a musí: dosť mnohý v triezvosti sa naplače, ale inač němuože; dosť mnohý všetko korhelstvo na dno pekla preklína, a predca opiť sa musí; dosť mnohý hovorí, žeby děťom hrdla radšej povykrúcau, ako aby mu korhelia mali býť, a predca sam len pije. Ano veru něpremožený je tento nápoj; to je nápoj satanský, ktorému daj prst, chytí ťa za ruku; s ktorým sa zažartuj, a vezme ťa za slovo; ktoriému neodoláš, len keď sa cele proti němu, v uplnej něnávisti zlosti jeho postavíš; ked sa mu zopreš. Už bude človek nešťastný schnút na očividomia a len pálenku; už nebude do spáleného, skrčeného žaludka nič muoct prijímat nič zažívat, a len pálenku; už bude hladiet na svoju smrt, a len eště toho nápoja svodného; už bude umierať a predci eště kvapku.Strašná hrozná je to vláda, ktorú pálenka už dostala: to je tyranstvo, proti ktoríemu by celé obce, ba celé krajiny; všecky vrchnosti, ba sněmy; každý jednotlivec ba celá všeobecnost krestanská povstati, všecky zbroje a zbraňe, všecky strely a bodáky obrátiti mali. Zlý je mor, zlé jsú nákažlivé němoce; z blízka i z daleka zaražujú ludí v okamžení padajúcich, trebas o pou noci: ale horšia je pálenková nákaza, ktorá pri umyslu, pri bedlení, pri vidné a jasné rozvahy, predca tak ludí marní, to jesť ludia sa s nou márnia. Nákaza cholerová čím dalej, tím vetšmi svoju moc tratila: nákaza pálenková tamdíal tím vetšmi sa rozmáha, tam tá už koněčně prestala; tato svojím vlastním záchvatom a nábehom ludskej něnasýtnej žiadosti chce trvati. Ona líha s ludmi, vstává s nimi, idě na cestu, baví sa doma; prídě, o hrůza, do chrámu, na sobáš, ku krstu — všadě a všahdy pekelné jej výpary jich ako toto povetria obstupujú. Ledva že děti naše sa vodou svátosti poliali; už ich kropí pálenka; ledvá že naši ludia prísahu manželstva složili, už ich oblieva, rozpaluje, rozberá, rozrýva pálenka; sotva že prestali tiect slzy nad hrobom umrelých, už na to sa zalieva pálenka. Pre živieho Boha, odkial, odkedy, ako mohla povstat táto nákaza? Ale já vám poviem, čo myslím; aby stě aj z toho poznali satanskú moc tohoto nápoja a zhrozili sa ho. Něbolo to ani pred triciatmi rokmi; čo pálenka tak rečeno len pre obliznutia sa pila. Ale prišli z francúzskych voján prepustěnci a naozajsní aj rozpustěnci. Tí, ako vo vojně naučeni boli a ako je to hlúpo domněnía, že vojakovi všetko slobodno: tak i domou keď prišli medzi svojích, tou garazdouskou vojačinou a filištinsko-goliašskou pohaninou radi sa vždy vypinali a vystatovali, oborně pri tom žerúc, pijúc, smilniac takže domy a dědiny a městá jejích ohavnostmi prekypeli. A naši ludia domáci, ubohí, dost boli něrozumní tých hniloslamených, víťazou nie trestat, ale obdivuvat; nie si zošklivuvat, ale nasleduvat. Veť aj teraz keď prídě na kvartiel vojak, ako keby sám ten satan do domu prišiou: všetko sa mu korí, muože akie chce ohavnosti páchat, blúzniť, rúhať, nikdo sa proti němu v mocnom citu cnosti kresťanskej něpostaví. Len ho ty vycti, vyškol, keděakú pačmagu; je on pod náležitým kazárom — najdú jemu zpravu. Ale hla aby sa k svojej reči vrátiu, hla, tak sa u nás palenkový mor začau, tak rozmohou! Pálenka tedy v terajšej svojej moci a vládě je zatracenuo dieťa vojny; tým hroznejšie čim staršie. Vojna už prestala — ale pálenka zúri; vojny sa bojíme, ale pálenku chválime, objímame, s ňou sa na úmor kocháme. O záhuba, o nerest, do ktorej lud krestanský, pokoja milovný, pokoja si žiádajúci letí, padá, rúca sa! To eště lepšie poznáme, keď povážime, ako pálenka je nie len pre vuolu a žiadosti ludské pre němiernost a něnasýcenost; ale i v samej sebe, v podstatě svojej a istotě mordársky vražedlný nápoj: keď povážime príčinu druhú, ktorá je v pálence samej, že nepit hu, tak je zakázanuo, ako nezabi. A ta jest.2) Že pálenka je skutočný jed. Kdo by piu belian, bolehlav, arseniku a jiné jedy, tedy by sme ho doprosta samovrahom nazvali. Ale kdo pije pálenku, a to pije velmi; o tom povieme, že pálenku rád vidí; že má obyčaj sa podnapiť. Něznáme čo hovoríme; vyhovárajúc to časom, co skutečně naraz a čo len pomalý trávi. Že pálenka nie je náramný jed taký ako k. p. arsenik, to je tým horšie; tento ťa zabije naraz, ten tam na mnoho raz. Ba rozpráva sa že mnozí ludia tak navykli na jed, že im potom i hojnějšie vzatý nič neškodiu; stávajúc sa v těle jejich potom ako ktorákolvek cudzia, životu něškodná vec; ale pálenka, keď do zvyku prejdě, nikdá sa tým něstáva, ona vždy na tělo puosobí, vždy ho popudzuje, naťahuje: takže keď arsenik častým užívaním premožen, zničen bývá; pálenka tím sa len zjedovatější tým zoškodnější. Hovorí pálenkár, že mu, vraj, žalúdok posilní, záživnějším urobí: nuž a prečo že lekári dávajú mrtvé tělá do špiritusu? aby něshnili; tak sa každý pokrm obracia v korhelovi na škodnú něstráveninu: hovorí, že ho do práce posilní že mu chuti dodá: a ktože je něchutnejší, slabší, nědbanlivejší ako pálenkár, lebo každá vysilená chuť a sila prechádza do slabosti a tuposti; hovorí že ho v zime zohreje v letě ochladí; a či jesto zimomravejších ludí, ako sa opilci, na každuo podutia vetríka osrkajúcich, či jest ludí na horúčost nětrpelivejších na každý malý úpek neba do porazenia, čo v niejakom zánětu krvi, sa potiácich. Silicu pálenčenú žiaden žaludok něstroví; ona ako živuo stríebro v ňom zostáva, žíadna krú něpríme, ale skorej od pálenky strovena býva, takže sa dá potom ako samý špiritus zapáliť, čo sa už něraz stalo, že v korhelach nie len sa zažlo, ale že celí sami od seba sa zažli a v něslýchaných mukách na popol zhoreli. Či je tedy tento nápoj nie hroznější že jed? Ba veru nie divu, že ho len Muhamedáni, tedy Ancikristovia vynašli. Do Apatieky s pálenkou — tam ona náleží, ako tuhuo, mocnuo lekárstvo, do ochrany rozumných lekárnikov, ktorí hu čistě pripravujú. Lebo to je už teraz tím horšie, že ledácí něsvedomití krčmári, židia, palenníci tento původní jed eště tím jedovitějším robia, všelijaké zeliny, prachy, líadky donho dávajúc. Čo? či němáme príkladov, že mnozí od takého nápoja v tom okamžení ochoreli a zomreli? Hej naozaj delako, delako to už zašlo s nami: že takto ludia naši sa něsmyslně marnía; takto svoje tělá, svoje duše v službu satanskú vydávajú! Ale aj beda nám, lebo už idú strašné následky, už idú ťažké tresty za to na nás. Kaj sa něšťastnuo pokolenia opilcov: lebo si počulo, lebo často počuješ slovo hrúzy a pomsty: Já jsem Pán Bůh tvůj, Bůh silný horlivý, navštěvující neprávost; z ruky člověka též i z ruky každého bratra jeho budu vyhledávati duše člověka; nebo k obrazu božímu učinil Hospodin člověka.1. Mojž. 9. 5.Kaj sa kresťanský ludu: lebo máš nayvysší zákon nový lásky, a ty jsi tak ďaleký od jeho plněnía že ani ten starý „nězabiješ“ něplníš! Akože sa muožeš těšit vykúpením svojím, veť si zatracený, lebo si něpriatel kríža Kristovho? Akože muožeš čakat milost božú, veť viacej platí u tebe nápoj, ako rozkaz boží, prísný, ktorý len v lásce k Bohu a vo slobodě kresťanskej prestáva! Kaj sa: lebo vieš aké tresty sa už valia na pokolenia opilcov: tresty ktorie s celou svojou váhou preto nědorazili posíal na nás, že Kristus eště vždy mau svojích verných, na ktorých duch pomstou vládnucí zhlíadou. A já to práve mienim eště predniesť, čo za následky čo za tresty na opilstvo, či už dokročili, či už dokročiť majú. A to je čoIIIVašej pozorlivosti a náležitej úvahe porúčam; abystě veděli, že něbudě Bůh posmívan, ale že čoby člověk síal to bude i žati:Žal. 73.aby každý poznau, že jazyk proti nebi nastavuvat a po zemi ho vozit, je dvojnásobnuo zatracenstvo. Lebo mnoho jest takých zlorečených mudrákov, ktorí pomstu božú vyvolávajú, hovoriac že nech už duojdě niečo, aby sme viděli! Já sa takým mocnými slový Proroka pohrozím:Izai. V. 19.Běda těm kteříž jsú múdří sami u sebe a vedle zdání svého opatrní! Běda těm, kteříž táhnú neprávost za provazmi márnosti a jako provazem u vozu hřích! kteříž říkají, nechať pospíši Bůh a nemešká dílem svým, abychom viděli a nechať se priblíží rada toho svatého izraelského abychom zvěděli. Však oni jsú už tu, tu jsú té nasledky hrozné a tresty; Je to1) Potupnuo zotročenia krestanského ludu v porobe svetskej. Každuo teraz žaluje na krivdy nátisky a neslobodu; všetko sa vymáha ku akejsi slobodě, o kterej sa im prisnilo; mnohí jsú teraz na všetky strany, ktorí kričía „já pán ty pán a ostatně nech sa robí čo chce“: ale něpováža, že horšej něslobody nieto, ako je tá, do ktorej sa človek zo samej slobody hádže; něpováža, že dokial si je nie človek sám slobodný, žiadna sloboda iná nič něstojí. Do inakšieho něvolníctva uvrhla pálenka ludí: tu sa on sám okúva, sám do jarma dáva. Nuž či náš lud krestanský sa nestau otrokom toho národu, ktorý svoju kliatbu eště neprestáu, národu židovského? A čo je to za potupa, židovi dost často něsmyslně nenáviděnému, opovrženému židovi, ktorý pálenky sám nikdy něpije, výstupnosti v pití pre prísné poríadky svojho náboženstva sa nědopúšťa tomu zadať svoje jmenia, svoju domácnosť! svoje všecko! Tu potom musí hladiet človek zo žialným srdcom, žeby mu odpadlo, ako naších ludí dajú židia erequuvat, do ostatnieho peniažka vývod na ních vymáhajúc. Darmo je potom preklínat koho; na kom vina na tom príčina. Je to ale ohavnuo zajatia židovskuo, horšie že babylonskuo: lebo v tomto židia utratili len vlasť zemskú, kresťan v onom utracuje vlast nebeskú.A potom či sa opilec něstává ostatníeho všetkého sveta otrokom? Ako poddanému, ako mešťanovi, remeselníkovi, obchodníkovi treba mu platiť, dávať na krála, na pána, na kňaza (a na tých či tak či inak, keď má býť poriadok musí sa len dávať). Ale či stačí kadě náhle sa dá do pitia? Veru nie; tu potom celému svetu otrokuje, pánovi nie je poddaný, ale biedny otrok, v obci nič len hotový sebe a iným obtížny chuďas a žobrák; v církvi někresťanská ničiga: každý sa otre o něho, každý sa vysmeje z něho; ako prorok praví všickni proti němu príslovía vynesú a svetlé slova a pohádky o něm.Ab. 11. 6.Kolké obce, keby občania boli bývali posial hospodárlivejší, teraz, keď už od poddanstva vykúpiť sa možno a zákonno, by sa mohli vyplatiť a dústojnú peknú svobodu len královi a zákonu a vrchnosti poddaných ludí požívat. Ale v dobrých časiech si nič něnazbierali; od richtára počnúc až do pastiera všeci pili; i čo mali svobodý svoje, té si pozakladali, hlúpe pozanedbávali, pozaspávali: tak potom přišli dnové zlí o kterých s plačom hovoria, nemáme v nich zalúbenia: pravda, lebo mavše zalúbenia v pálence, máte odplatu svoju v něj. Veť v Kristu vraj, není ani Rek, ani Žid, ani služebník, ani svobodný: a hla, pekelnuo krstěnía pálenkou a opojnými nápojmi různí kresťanstvo, tak, že na jednej straně jsú len páni, na druhej otroci, tam židia, tuto pre svoje pitia už dávno i teraz zněuctění Slováci. Slováci, národ ktoriemu cudzí svet, ako celému Slovanstvu, dost už nespravedlivých hán, prezivuok, špínt sa napriliepau: a predca Hospodine muoj, i teraz eště porád jeho vůdcovia mlčia, jeho strážcovia spia: i teraz tí, ktorí prorocký hlas pozdvihujú, s bolestou srdca horekovať musia, v zajatí půjde lid náš, nebo jest bez umení:Izai. V. 13.Lud náš lud slovenský, lud schopný, pracovitý, dobrotivý bohabojný, ktorý sám o sebe vynáša príslovia i skutkom i svedectvom cudzorodákov potvrděnuo, že sa všetko naučí, všetko preněsie a premuože, len nie, žial sa Bohu, eště seba samého! O kdě stě vůdcovia, kde strážcovia jeho, aby stě zvestovali zajatým propušťení a veznům otevrení žaláře a slepým vidění a propustili súžené v svobodu:Izai. 61. 1.a zvestovali léto páně vzácné!Luk. IV. 10.Ach — kde — stě?! zamlčím tu, zahrabajúc do srdca bolného myšlienky a city — ktorých mená jsú množstvo, kríž a muky: a budem ďalej hovorit o trestách, ktoríe dokročili na nás pre vraždy, pre sebemor palenkový a pre opilstvo vúbec; a ten jest po2) Smutnuo rozpaduvania sa ludskej, spasitelnej všeobecnosti. Spoločnost, spolkovitý živuot, všeobenost, obecnomyselnost obecnobytnost — a všecko tohoto mena sjednocenia je ku štěstú ludskieho pokolenia nevyhnutelně potrebnuo. Bez něho je živuot domáci, občiansky, národní, biedno kalužnatuo, kolibársko ledaživorenia. Muože byť na hrbe tisíc ohniv, bezo spojenia, ani chlp slamy v celku nězadržia; ale ich zájmi jedno do druhého a němnohými mnoho uviažeš. Inačej to ani vo spolku ludskom nemuože býť: ak ludia jedno za druhuo něstoja, jedno pre druhuo něžijú akoby jeden za všetkych a všeci za jedného sa nevynaložia: teda to je všetko bez tuhu a duhu, bezo spechu a zdaru, bez ciela a smeru, kde prestúpenia oného príkazu nehledejte jedenkaždý jen svých věcí, ale každý také toho, což jest jiných,Filip. 11. 4.ťažko trestanuo býváva. Ale či, kdě sa opilstvo a zláště z pálenky medzi ludmi rozmohlo; muože býť takej všeobecnosti? O! kdě sa domy, domáce spolky začnú rušiť a rúcať, tam je preč všecka obecnomyselnosť, preč všecko štěstia obecnuo. Opilstvo je taká náruživost, ktorá ako ten strom jedovatý okolo seba všecek zrost vymorí, vyničí, ona je sama do seba zarytá; ako had, sama do seba zakrútěná; ako za živa pochovaný človek, sama seba hryzúca. Tu potom platí o domácích ono prorockuo: Nejlepší z ních jest jako bodlák, nejuprímnější, bodlavejší než trní. Syn v lehkost uvodí otce, dcera povstává proti materi své, nevěsta proti svegruši své a nepřátelé jednohokaždého jsú vlastní jeho.Mich. 7. 4. 6.A keď dom na dom padá, padá i obec, hynie všeobecnuo dobruo. O kdě že sa tye duše vrúcne, horlivé co v ťažkých tvrdých časách, chrámy, školy s velkými nákladkami s ujmou svojou staveli? Už ich niet a naše chrámy jsú ako sipárne, naše školy ako najbiednějšie chalupy! Teraz sa to každuo vyhovára že němajú, že im treba moc, že něstačía; teraz to vetšia časť na to ani něpomyslí — lebo něšťastná žiadost pitia všetky lepšie žiadosti jejích zadusila. Na prostředku stojí v dědinách naších úhlednuo stavenia, peknuo; stoja dve, stoja tri; to budú, asnaď, domy všeobecnosti, domy pre niejakie zláštne ciele, asnad školy alebo čo takieho — ach nie — to jsúpálenice, ktoríe kresťanškí páni, obchodníci, židía lakome mrzkého zisku hledajúci, postavili.Abak. 2. 9.Či divu, že potom celé obce pustnú; domy ako nieaké cigánske chalupy; ludia ako tuoně vyzerajú; kostoly prázdne zostávajú, školy prestávajú; či divu že něraz oheň alebo z něpozornosti opilej, alebo zúmyslnosti zlostnej vyšlý, všetko na popol obracia: lebo niet už viacej medzi občaný takými žiadného svatého úvazku, niet pobožnosti, cirkevnosti, niet poriadnosti; nikdá něsýta žiadost opilstva všetky té naysvatějšie závazky a svazky, ako nič poprehrýzala. Horšie tam že v lese, kde stromy, jedno o druhom něvediac, sebě vospolok aspoň za zátulku slúža, jedno druhých haluzy a konáre podopierajú. Veru príroda už hlasně volá, kričí, hanbí nás, hrozí sa nám; lebo aj tak to býva, keď človek niže prírody padně, tedy táto povstaně proti němu; ona sa len ducha bojí, len jemu ustupuje. Preto aj poviem ďalej, aký trest od něj na opilcovskuo pokolenia doráža; hovorím že je to3) Ozurná prísna zdivenost zanědbanej a zohavenej prírody okolo nás. Kdeže jsú okrasy naších vrchov, kdě jsú lesy a háje naše? padli pod sekerou záhubnou, nie tak na potreby slušné, jako do páleníc; padajú rok a rok pre márne žiadosti ludské. Naše Tatry, čo sa pred tým pyšnili storočními jelami, stali sa pustými holinámi, pyrtiami a rúbaňmi, šúplazmi a úšustami, s kterých záhuba letí: naše doliny, ktoré tisícvekuo akoby tajemstvo v húšťach svojích zachovávali, hrozivé teraz vytrčajú skaliny, s ktorých v zime úšusty, v letě hned úpeky zmárajúce, hned prívaly, ako hněv prudké, na kraje a priestraniny obydlené posielajú, aby mozolné práce naše pustošili, milé domy naše nám pobrali, úrodné polia naše na smutnú piesočnatinu a štrkovinu obrátili. Pán Boh dovoluje prírodě slúžiť pre naše slušné potreby a pre naše rozumnuo pohodlia; pre užitečný obchod a kupectvo a pre spravodlivý čar: ale keď ju nemilobohu ničíme, kazíme; pustí ju zo zákonov a poriadkov jej, aby sa na nás so vštetkou prísnosťou zvalila. Ktože sa ku príkladu v tomto kraji obzerá o hory a lesy? len ta čím skorej popredať a vytiať a peniaze v kartách, na hostinách, v nesmyselných nádherách a skvostnostiach pomárniť — to je životní puls teraz tohoto nášho kraja, kde už muožeme predvidieť chudobu a núdzu blízkého potomstva, svojich něrozumných otcov preklínajúceho, svoje rodné kraje celkom opustit prinúceného, tak že sa už i teraz plní i potom naplní to prorockuo: Průduchové z výsosti otevreni budú a zatresú se základové zeme. Prevelice bude se motati země jako opilý a prenesena bude jako chalúpka.Izai. 25. 18.Pravda že pod opilými i zem bude opilá: lebo aký Pán, taký sluha; s dobrými ludmi aj príroda zdobrie. Ale u nás teraz to nie tak. Naši otcovia boli velikí štěpári, zahradníci, prírody milovní: teraz pozritě na té pusté zahrady, ani krásy zelenej, ani chládku, ani ovocia, to všetko zanědbanuo, to už nikoho nětěší — však švábky dost, budě i pálenka, si mnohý myslí a len o to stojí ako by sa prepiu. Preto čo Otcovia nasadili, synovia vytnú a pustuo nahajú; čo predkovia skrovní a kolní vzdělali, to výstupní, několní synovia zapustiť dajú. A už každá náruživost s prírodou človeka rozdvojuje, každá ho pozbavuje tých radosti, ktoré z tejto nevyčerpanej studnice dobrým dušiam vytěkajú: ale ani jedna tak ako nešťastnuo opilstvo. Preto aj zkusujeme, ako naši pospolití ludia hněd s neslýchanou lahkomyselnostou, hněd zase s něvídanou hlúpou zlosťou, stromy a stromčeky, hněd pri cestách, hněd v horách, hněd v zahradách bez šetkej príčiny a potreby kazia a humplujú; preto vídame, ako studničky pri cestách a v hájach svojou vlastnou nečistotou zakydávajú, kamením zahadzúvaju; preto slýchávame, ako z opilskej lebo něpozornosti, lebo zlosti a besnosti celé podpálené lesy vyhoreli, celé obce a kraje na chudobu pryšli. Odtial doznávame to, že toto pokolenia je s prírodou rozpadnutuo; že v něj a okolo něj roliť je už nie žiadna radosť; že jej krásy ani té milostné ani té hrozné nikoho nětěšia. Už prestáva lud náš s tou vesělou s tou spievavou chuťou robiť, čo ho pred tým tak vyznačovalo aj eště, kdě tak nědojala pálenka, nado všetky narody europejské vyznačuje; už prestáva polnié žatovnié roboty si za robotnie sviatky považovat; už prestáva byť tak prívetivým, rozpravným, pohostinným, dobročínným — slovom prestáva byt sebe vlastným, čistojaděrným Slovákom, a stáva sa už, ani nevediac, akýmsi druhým, vysileným, prepaluvaným národom a ludom. O škoda, preškoda! Každá sebevlastnost a samorostlost nás těší; a ked náš lud takto sa odrodieva, eště niektorí sa smejeme, iní plecmi kývame, iní všetko to zavrhujeme. Ale beda nám: lebo keď i človek i príroda s ním zdivie: ktože proti týmto dvom obstojí? ani Herkules, ani Simson. Dajte si pozor vy Mocní; lebo mocně tázáni buděte;Múdr. 6.Něhrešme ani proti Bohu ani proti jeho stvoreniu; lebo hrozně trestaní buděme. Postaví se proti nám duch mocný, a jako vichrice zmítati bude námi: nebo nepravost všecku zemi v púšt obrací a nešlechetnost prevrácí stolice mocných.Múdr. 5. 24.A k tomu keď povážime ten trest, ktorý muože dněs zajtrá príst, ba možno že je už na našom prahu; a ten jest:4) Dopuštěnia ťažkej pomsty božej. To je neštěstia terajšieho pokolenia, že ono na lásku a shovíevajúcnost Boha nášho, takrečeno trusky a špiny hriechov svojích hádže. „Veť je Pán Boh dobrý,“ takto zněje slovo i v tých najbezboznějších ústach; „čožeby on sa mau pomstit na takých maličkých tvorach, ako sme my; veť je on dokonalý; on sa němuože hněvať; čože je s tým, keď si my dovolíme, ako nám žiadost, načože nás takých stvoriu“: hovoria si vospolok veď je pokoj, nič sa něstáva; bezpeční sme v stánku svem, něch je síla naše pravidlem spravedlnosti naší;Múdr. 2. 11.„čo, vraj, užiješ, to máš.“ Ano tak, veru tak sa to děje, ako Spasitel náš predpovedau: zlý služebník řekne v srdci svém: prodlívá Pán můj prijíti, a proto začne bít spoluslužebníky a jísti a píti s opilci.Mat. 24. 48.A to tým vetšmi sa toto neštěstia do bezbožných, bohaprázných srdcí zadiera, že pokolenia toto jednak za pokánia sa hambí, jednak z něho vysmieva, tak že jsú juž niekde tak, ako boli pred potopou, kteří žrali a pili, ženili se a vdávali se, až do dně, když Noe vsíel do korábu, a nepoznali až prišla potopa a zachvátila vsíecky.Mat. 24. 37.No veť už prišla táto potopa, takže len kdě tam statoční ludia, ako Noe v korábu svojej striedmosti a bázně božej plávajú! Veť ona prídě inakšia ešte potopa hněvu, ohně, vojny! Hej — lebo assnad si dá Boh všemohúci vo svojom panstve takto kváriť? takto svoju lásku někoněčnú v posmech brať? Němýlme sa, Kresťania, Bůh nebude posmíván.Čitaj Žid. 10. 28, 29.Kto medzu zákona starého prestúpi, stáva sa obojím viněný, starým i novým; tratí všetko právo člověčenstva, prepadá prírodě a něrozumnej moci, ako ten, o ktorom bolo povedanuo, on proti všetkým, všeci proti němu. Jakýsi vtip ludský nazvau vojnu, ze je, vraj, seknutia žily celým národom, aby boli zdravší. Dobre — ale či bez toho nemá, nemuože príť ludstvo ku svojmu zdravú? Ach, že sa skoro tak vidí! Lebo toto hnusníctvo, toto mordarstvo duchovnie i telesnuo, toto vycierania sa nebu, Bohu a všetkej svatosti; a pri tom všem táto zanovitost a zatvrdilost musí buť do živého, do kosti plamenobíčom pomsty něbeskej švihaná. A tu býva potom, že kraje něvidevšié zbroja, rozliehajú sa jeho rachotom — to jsú žiadosti ludské vo svojom konečnom výpuku; tu potom sa stáva, že blýskajú sa meče a sekery v dolinách, do ktorých len slnce, žehnajúce blesky svoje dávalo, — to jsú žiadosti ludské vo svojej konečnej ostrotě; tu potom tak idě, že hroby mrtvých rozrývané bývajú na šiance a zákopy na planinách a na lúčinách, po ktorých len pracovitý pokoj chodievau; — to jsú žiadosti ludské, vo svojej na živuot i smrt rozpajeděnej besnosti. Čuo? či minulo moc rokov, ako do takých voján brávali vašich otcov? Eště vo dverách je pomsta, obzerajúc sa vždý a hotujúc sa vrátiť, jestliže ju sami životom čistoludským, krestanským něodženieme. Ba mocnosti nebeské pohybovati se budú;Luk. 21. 26.kolko je medzi námi, ktorým nědávna Cholera pobrala otcov, matky, dcery, manželov, manželky — a už skoro sme zabudli, akuo to bolo dopuštěnia. Na čí rozkaz že sa ona cez celú Europu valila! Mudráci terajší povedia: ach, vraj, nuž z Indie prišla; Rusi nám ju doniesi do Europy. Divná múdrost! prečo že si ju lebo nězastavila, lebo něodniesla? Ale ja hovorím istým slovom istej viery: prst boží toto jest, mně pomsta já odplatím. Ano ty jsi ty, to jediné já, všetko vo všetkom, a nade všecko a skrze všecko i ve všech násEfez. 4. 6.na tvoj rozkaz budě na lud bezbožný slovu pravdy, slovu lásky něpovolný každý oheň ohnivejší, každá choroba chorobnějšia, každý hrom ohromnější, každá něštastná prípadnost dopadnějšia, každá smrt smrtedelnějšia. Kdo má uši k slyšení slyš; kdo čítaš rozumej a pokor se pod mocnú ruku boží, aby tě povýšil časem svým.Nuž tedy keď je tomu tak — a že je tak, ktožeby sa o tom presvedčit němohou, něchceu, němau — keď je tomu tak, preč preč s týmto něšťastným napojom, preč s ním, ktorý už tolko něresti medzi ludmi narobiu, do takej potupy mnohých premnohých zvaliu, do takého něštěstia celé rodiny, celé obce zamoriu. Ak nechceme vidiet, ako i tí, ktorí sa posial tejto nákaze ubránili, čo nie sami oni ale jejích děti do něj upadat budú; ak něchceme pozerat na všeobecný úpadok naších ludí, na číru otupnú zrúcaň všetkého jeho tělesného i duchovnieho štěstia; ak něchceme mrtviet od strachu a očekávaní těch vecí, kteréž prijdú na svět:Luk. 21. 26.tedy sa postavme proti tejto povodni; ona musí prestať, na slová našej horlivosti, na domluvy ducha kresťanskej cnosti, na svatuo naše hromženia ona prestaně. Ach že to tak býva na svetě, ako Spasitel praví, že poněváč rozmnožená budě něpravost, ustydně láska mnohých;Mat. 24. 12.že pohoršenia sa na hlúposti, na zhovadilosti ludskej, nějednu ludomilovnú, priatelskú dušu, do mlčenlivej zapretosti a opovrhavosti doviedlo, preto aj kývnuc pleciami na všetky naše reči a prosby, napominky a hrozby hovoria, že je to všetko darmo, že ludí od toho nik a nič už něodvedie. Preč, preč aj s takýmto nákazným pochybovaním! to zmára každý dobrý umysel, to stroskúva každý nebeský zápal našého srdca. Pevně, nězlomně na tom treba stát:pitia pálenky musí prestať, celkom prestať, tak že ho něbude viacej len ako tuhuo jedovatuo lekárstvo, s ktorým len umelý lekár zachodit vie.Preto kdo si ducha vedomejšieho, ducha sebecitnejšieho, človečenstvu oddaného, k Bohu zdvihnutého; vystup, hovor, žehri všahdy a všadě proti užívaňú toho nápoja: kděkolvek akuo styknutia buděš mať s ludmi takými čo pálenku pijú, teda odradzuj, odhováraj, dohováraj, haruš, káraj; vykonáš tým službu Bohu živú, obeť libú a dokonálu; konati budeš tým vlastnie tvoje spasenia. Preč so všetkým odludstvom nědbanlivým, so všetkými boharúhavými rečmi, že ludia nějsu hodni, aby sa statočný človek s nimi kániu, haštěriu, že by šli trebas prosto do pekla, keď len ty pevně stojíš. O nie tak, Krestane muoj, nie tak; všickni jsme jedno tělo v Kristu a obzvlaštně jedni druhých údové;Řím. 12. 5.bolest úda jednoho je i druhých bolest; od človeka celého nič sa nědá oddělit čo jest jeho; a cože by jeho něbolo?Preto prosím pre smilovania božie, pre slávu božú, pre čest človečenstva i v ludu našom; napomínám pre všetky hrozby velkého mocného súdu božieho, pre slovo večnosti, slovo hromu ale i lásky slovo, Kresťania, Ludia opritě sa proti tomu, všemožně sa opierajte; to je povinnost, to je najnutnějšia naša mravna i náboženská, občianska i národnia potreba. Vy Páni, vy gazdovia, vy obchodníci a remeselníci nědajte jej nikdá už viac vaším pomocníkom, nájomníkom; vašej čeladi služobnej i najatej; Vy rodičovia; pre Boha nědávajte pálenky vaším děťom — lebo zle, zle bude. Něch sa hněvá kto chce, něch vyhrožujú, že Vám robit něbudú, nězhoršte se na tom, ale mocně len do ních, prinutťe je vjíti; vtisnitě ím to dobroděnia kresťanskej ludskosti a — budú Vás istě požehnávať.Něpi pálenku, kresťanský ludu, to už Boh ti zakazuje tak ako „nězabiješ.“ Preč s ňou z Vaších domov: či je hodna, aby ona na stolách tých, kdě iné dary božie za kresťanskú pracovitost vašu požívátě, kde asnad už mnohokrátě Sviatost stála, aby hovorím, na týchto božiedarynosných stoliech pálenka svojou nažlklosmrtnou farbou sa iskrila, svojím pekelným smradom sa rozlievala? Preč s ňou zo spolkov vaších priatelských návštěvok a zábav; či je hodna aby oná krú, ktorá vaše priatelské, ináče dobré srdcia pretěkáva, čo nieaký ortuť zaškvarovala. Preč s ňou zo všetkých hostín, krštieň a svatieb: lebo nemožnuo, aby také príležitosti pri kresťanskom poriadku prešli, kděkolvek pálenka začně žiadost těla rozberat. Počúvnitě ma, Ludia, Kresťania, počuvnitě nie už muoj hlas jednotlivý, ale celého rozumného ludstva, nie už ludstva ale samého Boha; pre spasenia vaše, pre umučenia Kristovo, ktorému i táto hodina vlastně by mala byť zasvatěná; pre všetko, čo vám len má, muože, musí byť eště svatuo! Něvyhovárajtě sa, nevymlúvajtě pitia pálenky: všetky výhovorky jsu daromné, jsú zatracené. Otcovia naši robili, robili ťažko tvrdo, chodili do vojny proti Turkovi Ancikrystovi, a o tom nápoji neslýchali; robili v zime a zohrievala ích dobrá chuť a pilnost jejích a nie žiadon pekelný nápoj; robili v letě a chladiu jich jediný, prirodzený nápoj — svatá voda, a nie žiadon pekelný nápoj; robili ťažko a pri mliečných a žitných pokrmiech, dodávala im sily jejích miernost, posilňovala ích nábožnosť a svornosť: hostili sa mierně a veselo, ale nápojom ludským, nie takou nečistou židovskou kváreninou a miešaninou.Nehovortě ani jedni ani druhý, že to nemožno, že to neidě tak naraz: vuoli ludskej všetko je možnuo, čo sa ýka človeka, čo sa vzťahuje na jeho čest a spasenia. Kdožby pohrdal dnem malých začátků;Zach. 4. 10.všetko sa z mála, ba z ničoho musí začiat, aby tým oslávenějším sa ukiazau človek vo svojej moci Ducha, v pomoci božej, vo svetle milosti božej, čím vetšmi už bou klesnuv a padnuv. Len nětreba sa upriamit na to, že čo krú a tělo zjavuje a ponúka, že je v tom živuot istý; to je lež; Duch je co obživuje.Jana 6. 62.Ba či by sme sa konečně aj něhanbili, či by sme niže pohanstva něklesli, keď by sme si túto satanskú dušu opilstva premuocť netrúfali? Naši otcovia hádzali na rozkaz lepšieho presvedčenia modly svojích bohov do vody; a to boli bohovia, s nimiž ludia boli životně spojení: my túto pekelnú modlu, na ktoru dávno sami už plujeme, tuto pálenku, ktorú sami si ohavíme, celkom zničit, do horúceho Sitna zrútiť muocť něbuděme?O něpochybujme: len vieru majme a hory preněsieme; len pevnej vuoli si dodajme a moc božia a milost božia, i v naších slabostiach mocně konajúca, spuosobí v nás, že všetko zluo prekonáme, že všetko dobruo vykonáme, Amen.[1]*) Varba od varuvat: praeservativa, vračba od vračit liečit. V Turci znamená niečo protivného.

Hodza_Nepi-palenku.html.txt

Z denníkaHetín dňa 11. februára 1935Tento denník začínam písať ako sextán Štátneho reálneho gymnázia v Nových Zámkoch. Chcem, aby som si zachoval na dobu môjho štúdia čo najživšiu spomienku. Veď sú to najkrajšie roky života!* * *O literatúre a tvorbeV utorok 26. februára 1935Čas sa dnes zase zhoršil. Poobede a podvečer pršalo. Väčšinu dňa som trávil písaním novely, ktorú som už dokončil a pokrstil „Strážca“.* * *V pondelok dňa 29. apríla 1935Chcem spáchať akýsi literárny hriech, nuž nad tým hryziem pero. Má to byť akási humoreska, no ešte neviem, čo s tým. Chcel by som sa pokúsiť už aj niečo poslať na uverejnenie, najlepšie by bolo do „Rozvoja“. Len dvoch vecí sa bojím: redakčného koša a toho, že by ma niekto pod pseudonymom poznal, lebo by som nijako nechcel debutovať pod pravým menom.* * *V piatok 24. mája 1935Pred dvoma dňami uplynulo päťdesiat rokov, čo zomrel veľký Francúz — básnik a človek, môj najmilší románopisec Victor Hugo. Vie zaujať celým svojím dielom, ktorého originalitu by sme ťažko chceli inde hľadať. V jeho hrdinovi sa sústreďuje náplň doby. Duševný boj vie rozpútať do najdramatickejších momentov, ktoré sledujú veľmi nerovnú krivku, z jedného extrému do druhého. Hugov hrdina je svedomím básnika samého. Hugo vytvoril gigantov, ako bol sám.* * *V nedeľu dňa 2. júna 1935Porovnávam si, čo som robieval v nedeľu minulých rokov. A ani sa na to dobre neviem rozpamätať, ale zdá sa mi, že som bol uzavretejší a že zorný uhol, ktorým som sa na svet díval, bol oveľa užší. Vtedy som nedeľné odpoludnie trávieval doma, čítaval som alebo som sa hrával na lúkach. Býval som bezstarostný, nevedel som mnoho o svete, mne stačil ten, čo ma obklopoval. Z kníh, ktoré som čítal, vanul ku mne vysnený svet, na ktorý som nemohol nazerať realisticky. Všetko bol len sen. A ten sa stratil, keď som sa stále viac približoval ku správnemu porozumeniu toho, čo bolo okolo mňa. Začalo ma priťahovať všetko, čo mi bolo dosiaľ neznáme. Začínala ma zaujímať literatúra, čítal som noviny. Popri literatúre som v novinách našiel svojho druhého koníčka: šport. Je to ostatne všeobecný úkaz u terajšej mládeže, ktorá hľadá boj a hru.* * *V stredu 28. augusta 1935Pripadá mi to podivné: mali sme v rodine spisovateľa, buditeľa, písal knižky, poviedky, povesti. Bolo a je to stále mojím ideálom. Spisovateľ je v mojich očiach niečo, čo sa vymyká z rámca všednosti, skrýva v sebe krásu a veľkosť i slávu. Spisovateľ môže byť šťastný, tvorí. Nedávno som čítal, že šťastie človeka spočíva v tvorení…* * *V sobotu 2. novembra 1935Napísal som dnes jednu poviedku. Cez leto som s pokusmi takéhoto rázu celkom prestal. Zato jeseň a nadchádzajúca zima je oveľa vhodnejšia na literárne experimenty. No skrývam sa s tým. Tak to musí byť! Človek chce byť prekvapením literárnej sezóny, nuž — musí sa skrývať, inakšie by to nebolo prekvapenie.* * *V piatok 8. novembra 1935Chytil som sa zas do poviedky. Chcem aspoň dve poslať do Rozvoja. Ktovie, či kôš nie je hladný?Začínam veselú, zo života študentského. To som ešte nerobil.* * *V nedeľu 26. januára 1936Ja som zaiste veľmi poddajným človekom. Totiž rád na seba priberám to, čo sa mi na druhom páči. Vezmem literatúru a s ňou i moje pseudovýtvory (ktoré však v kútiku srdca mám za niečo krásne — matky milujú i chyby svojich detí). Robím takto: Prečítam niečo. Hm, dobrý smer, páči sa mi. Napríklad Arbes a jeho romantické poviedky. Neviem, či by to, čo som vtedy nahodil, keď som si z neho čosi čítal, nazval niekto romanetom. Dej, že mu nikto nerozumel, keď som ho doma predniesol, strašný, že zapôsobil. Ale veď je to staromódne! — hovorím si, keď mám za sebou akýsi moderný román, zahlbujúci sa do sociálnej a mravnej biedy. Nasleduje niekoľko stručných a triezvych viet so strašným koncom. Arbesovo romaneto zmizlo, neviem kam.Teraz chystám „väčšiu prácu“, ktorá by v knihe nerobila viac ako desať stránok, a rozkladám si pred sebou program čisto realistický — lebo čítam Flaubertovu Madame Bovary. Hodlám však rozhodiť akýsi realistický romantizmus, z Dumasa sa totiž učím vytvárať napínavé zápletky.* * *V sobotu 7. marca 1936Pracujem s lenivou opatrnosťou, vyčkávajúc pravú chvíľu a nevtláčajúc si pero medzi prsty. A tak deň čo deň vypučí nový konárik, ktorý má vyrásť na strome, ktorý by som chcel mať čo najkošatejší. Ani si nenamáham obrazotvornosť, pretože sa bojím veľmi umelých momentov a pretože nič, čo má tvoriť moju novelu (ak ju len dokončím, lebo človek nevie), nechcem zhutniť do nezdravej hustoty. Predovšetkým priehľadnosť, čistota, jas každučkej idey, ktorá sa zjaví. A nič nezabíjať zbytočnou napätosťou, ktorá ľahko prechádza do sfér, kde sa všetko roztrhne a rozletí na tisíc kusov!Pomaly, ale isto kráčať k rozuzleniu, ktoré musí nechať zvíťaziť určitú konkrétnosť. Lebo písať bez akéhokoľvek skrytého resumé, zjavne však hovoriaceho a musiaceho hovoriť z tejto okolnosti ako z tamtej, je nepísať vôbec…* * *V stredu 25. januára 1936Na moje literárne svety zabúdam a i keď sa na ne snažím myslieť a hľadať niečo nové, chytro mi miznú z obzoru. Či tu neplatí v istom zmysle pravidlo — Inter arma silent musae?!* * *V stredu 5. apríla 1936Teda: Nepoznáte krásu, ak nemáte pre ňu zrak (F. V. Kříž).Krása.Či vieme čím je? Vieme o nej jedno: dáva nám samu seba a touto obeťou nás robí šťastných. Každá obeť, i táto, skrýva v sebe mravne zafarbenú podstatu. Na krásu máme teda hľadieť z tohto stanoviska.Pochopená krása je sama osebe mravná, ale tie kroky, ktorých sme si nad iné dobre vedomí, sú nemravné. Krása zle chápaná nie je viac krásou.Ba ešte viac: Ak nám chýba to krásne, o čom sme presvedčení, že to potrebujeme, nedostáva sa nám tých mravných produktov, ktoré krása so sebou prináša. Náš charakter žije v atmosfére zbavenej akýchkoľvek morálnych kladov. Časom sa nám stáva tento stav samozrejmosťou. Nesnažíme sa, aby sme sa z neho odpútali. Každú cestu, ktorá by k tomuto odpútaniu viedla, už dopredu podceňujeme, ba jej neveríme.Či chápeme v tomto okamžiku, že odvrhujeme od seba svoje šťastie? Prestávame mu veriť, ničíme ho a vytvárame si okolo seba okruh, v ktorom nie je nič. Niekto mimovoľne pokladá túto cestu za pravú. Tú cestu, ktorá znamená neveriť. Je to možné? Je to možné vtedy, keď k tomu, aby sme boli šťastní, treba predovšetkým schopnosť viery v šťastie?Bolo by však málo prijať krásu. Bol by to iba povrchný fyzický úkon, ľahko schopný podľahnúť vonkajším zmenám. Až po vnútornej očiste seba samého môžem poznať to krásne, čo som prijal. Tu znovu zaznieva morálny tón, ktorý sme už zachytili. Hľadať krásu je čosi, čo dýcha zo snaženia každého z nás. Aby sme dosiahli tento cieľ, je vložené do našej duše svetlo — svedomie. Jedine to nám môže zachovať onú normatívnu morálku, ktorá platí dnes, a zajtra nie.* * *Vo štvrtok 4. júna 1936Som veľmi húževnatým čitateľom. Nech by sa mi hlava mala rozpučiť, nie tak sama od seba, ako od toho, čo čítam, musím a musím prísť na poslednú stránku. Je len pár výnimiek.V sekunde či tercii som čítal „Bez dogmatu“ od Sienkiewicza. To boli muky! Priznám sa, že by som si teraz tento denník rád prečítal. Mohlo by to byť celkom obstojné.Pred pár dňami som dokončil Ewersovho „Čarodejovho učňa“. Veľmi zaujímavá vec. Nič svetoborné, no predsa čosi celkom nové. Z naturalistických póz sa autor dostáva do mystických, niekedy až faustovsky zafarbených meditácií… Náboženské šalenie je jednou z najsilnejších partií knihy. V tom, že dáva niečo nové, čo by sa dalo nazvať utopistickým. Ale nie utopistickým do budúcnosti. Utopistickým do hĺbky.Som pred dokončením „Vojny a mieru“. Všetkého mnoho škodí. Darmo — som tým unavený. Rozhodne preto, že som si mohol bezprostredne postaviť vedľa seba modernú skratku a starú rozvláčnosť. Skvelý je spôsob Tolstého filozofovania. Jasnosť, názornosť, presnosť. Toto zas postrádam všade inde.* * *V utorok 12. septembra 1939… So Stendhalom som teraz na besede. Nič som od neho dosiaľ nečítal, nepoznám jeho podobu, ale vidí sa mi, že mi je akosi podobný. Kult energie, metódy — také blízke mi je to. Ibaže — on ma predbehol o kus. Ja viem na energiu iba myslieť, kým on sa ňou ozbrojil: pracoval, žil s ňou.* * *1. novembra 1939Mečiar: Najskôr vraví: Rozložte mi hocijakú štúrovskú báseň!V dobe plnej heroizmu naraz mi prišlo na um Mor ho! Vravel som všeličo. Všimol som si, že Mečiar si želá zdôrazniť práve ten heroizmus. Myslím, že je veľmi citovým kritikom. Veď ako inak mohol napísať báseň o matkiných rukách. Nezapôsobilo na neho moje tvrdenie (podľa Vlčka), že Mor ho! je historická nepravda. Argumentoval: a čo chcel básňou dosiahnuť? Sebavedomie. Kapituloval som. Lebo ho dosiahol, to sebavedomie. Historická pravda je tu celkom vedľajšia vec… Mňa samého to potešilo.… Ako sa dívam na slovenskú novelu? Neviem prečo, Kukučína som odsúdil. A vôbec — musel som dakoho odsúdiť. Vidí sa mi, že sa Mečiarovi páčila moja smelosť. Kamarát Jašek je bezchybná vec. Zapáčil sa mu môj názor, ktorý som vyslovil pri Kamarátovi Jaškovi; že inšpiráciu nenachádza autor len v reálnom každodennom živote, ale — a často najmä — v knihách, v tom, čo čítal. V knihách sa naučí byť človek spisovateľom. Prikývol.… Dnes je Všechsvätých. Boli sme na vojenskom cintoríne. Ľudia stáli na murovaných hroboch: len aby videli ligotavé trúby, pripravené na smútočný pochod.Bol som smutný v duši. Smrť musí byť hrozným nepriateľom…Bol taký čas… Chladno a olovo na nebi. Truhlu tiež niekedy zalievajú olovom. I my sme v truhle. Keby na uliciach nebolo toľko ľudí, ktorí by sa zaiste obzerali za mnou, zvolal by som: Beda! Volám v duchu… Azda Shakespearovu veselohru Koniec všetko napraví? Áno, budem čítať. Veď ten génius je tiež už mŕtvy, a predsa vie rozosmiať.* * *V pondelok 20. novembra 1939Po tieto dni dokončievam referát o Shakespearovi. Bolo dobré preštudovať si toho človeka, ku ktorému mám s Hugom veľkú úctu. Udivuje ako Čapek svojím R. U. R. Napadlo mi písať o ňom poviedku. O začiatku jeho života, a nič o tom, čo napísal. Vidíte, že ma Shakespeare zaujíma ako obyčajný človek. Predstavujem si ho dokonca ako v mnohom zlého, lajdáckeho mladíka. Tak sa mi najlepšie páči, tak sa v ňom kochám. Je oveľa redší ako Hamlet; aspoň kým sa nestal geniálnym básnikom.* * *V sobotu 2. decembra 1939Včera na seminári sme sa dotkli Čapka. Mne bol veľmi blízky a rád som ho čítal, ak som sa chcel nadchnúť pre vtipného človeka. Ale Mráz povedal, že Čapek nie je takým dobrým spisovateľom, akoby sa zdalo podľa jeho svetovej slávy. To bolo nesmierne zaujímavé! Brezina vstal a pýtal sa na príčinu. Mráz povedal, že Čapek je príliš intelektuálny na umelca.Nuž áno: bol cizelovaný ako jemný kus zlatníckeho umenia. Bolo v ňom veľa amerického. V anglosaskom svete bol známy ako dobrý rodinný priateľ. Česi boli vlastne najzápadnejší západ, hoci sídlili len v strede Európy. To ich aj zahubilo. Ak západ teraz zvíťazí, bude ich víťazstvo nesmierne veľké. Prestane byť aj Čapek príliš cifrovaný. Ak čítam Sinclaira Lewisa, mám tiež ten podivný pocit. Len neviem, či v tom mám hľadať akúsi chybu. No Lewis je celkom iný. Žije v amerických drobnostiach, v tovare s Made in USA, ktorý vás zaujíma, lebo je nám cudzí. Ale je skutočný! Čapkov tovar je hádam dačo podobné, ale s tým rozdielom, že sa vyrobil len v jeho hlave: Made in Čapek. Ak majú v Amerike krásne gumové a kaučukové bábiky, otáčacie dvere, patentné kancelárske zariadenie, Čapek má robota, duchaplný hmyz, vec Makropulos, Rómea a Júliu zbavených shakespearovského kúzla: a to si všetko sám vymyslel. Áno, pravdu má Mráz: myslel ako inžinier, ktorý chce skonštruovať stroj. Lewisov americký človek nepotreboval žiadne premýšľanie. Ale Ameriku si Čapek musel vymyslieť sám, vyhútať, poskladať. A ľudia, čo vznikli, nemali z ľudského nič, len tú geniálnu duchaplnosť a vtip Čapkov.V Anglických listoch je Čapek Lewisom, vieme prečo: zvláštny svet Čapek našiel a on sám ho krásne ukázal. Inde bol pragmatickým duchom.Čapka budú radi čítať mladí, lebo na nich vie zapôsobiť hladká a ligotavá vec, ktorá sa vydarila. Mráz sa zdá príliš skúseným a — beda! — práve takým intelektuálnym ako ten, ktorému túto vlastnosť vyčítal. Čapek je nesmierne inteligentný. Ale je príliš vzdialený od ľudí. Reymont je im blízko, aj Lewis. Tu visí tá jediná otázka vo vzduchu, či dokonalý rozum, ktorý vedie ruky k dokonalému dielu, tvoria dohromady umenie? Mne sa zdá, že Baudelairove básne vznikli v hlave básnika, a nie v srdci. A iste je strašne veľa ľudí na svete, ktorí si svoje diela umelecké vymysleli a kritika a knihy a tzv. teoretici pridali k tomu srdce, cit, fluidum, ktoré sa pohybuje sem a ta, chvenie duševnej atmosféry, tranz a ešte veľa rekvizít. Možno sa stalo, že tieto veci vyvolala svojím nesmiernym hlukom v umelcoch, ktorí sa len dodatočne spamätali a uvedomili si, že ak má ísť človek na premiéru vo večernom úbore, tak má ísť ku tvoreniu vo vytržení.* * *V nedeľu 3. decembra 1939Pojem krásna: ťažký problém. Myslím, že krása sa rada ošúcha. Mne sa vidia byť filmové herečky spred desiatich rokov už škaredé, ale to asi nie je umelecká krása. Barokový kostol je krásny, i Vergiliova báseň, hoci dnes už tak nik netvorí. Čo je to? Nezval mi nie je taký krásny ako Vrchlický, ani Smrek ako Hviezdoslav. Prečo je niečo vôbec krásne? Lebo milujeme. Láska je túha po kráse. Túžime po tom, čo nemáme.… Všetko smeruje k rozhodnému popretiu toho, čo nám je z umenia vrodené a tzv. „božské“. A teraz ako definovať ten latentný prvok? Ten je vrodený, ako je nám vrodená duša. Myslím si, že jeho kvalitu, t. j. špeciálne zafarbenie pre niektoré umenie, získame až tu, v živote. Nemožno tu dosť zdôrazniť to, čo každý jeden z nás v živote získa, získavame temer všetko. Vrodený je nám len život a duša; a k duši patrí intelekt a latentný prvok. Ako je to s nami na začiatku žitia? Ťažko súdiť a zisťovať. Povedalo sa, že sa všeobecne rodíme s latentným prvkom ešte bez zafarbenia (alebo arómy). Náš intelekt, s ktorým sa rodíme tiež, má rôznu intenzitu (tu azda pôsobia isté dedičné znaky a súvislosť s fyzickým stavom); túto intenzitu (ako stroj) môžeme potom využiť alebo nie. Ak by niekto chcel pracovať s intelektom istej intenzity, ktorá mu nebola daná, stroskotá. Niekedy sa tiež vykladá táto okolnosť nedostatkom talentu; môže byť, ale musíme si uvedomiť, že talent je povahy čisto intelektuálnej a že sa zakladá výlučne na intenzite intelektu. Ak je intelekt povahy rozumovej, aká je povaha onoho latentného prvku? Týmto latentným prvkom je vyvolaný istý duševný stav, nad ktorým nemáme moc vládnuť: t. j. nemôžeme si ho privolať ani odohnať len a len pomocou vôle a rozumu. A práve tento duševný stav je „umeniatvorný“.Láska a práca — to je šťastie.* * *V utorok 5. decembra 1939Jano Brezina mi povedal, že vývin poézie je vývin formy. Neviem, či forma je len vecou rozumu. Ale zdá sa mi, že je celkom iste vecou inteligencie (u jednotlivcov inteligencia, ako som to pochopil, je onen zjavný intelektuálny prvok, lebo súhlasí s ním vo všetkých bodoch). Tak sa potom forma poézie stáva vždy novou a novou v uskutočňovaní, ktorého rozpätie a novosť určuje inteligencia. Ale rozum je podstatou inteligencie. (Ona je schopnosť v pravý čas správne používať rozum.) Niečo záhadne básnického a kvázi citového nemôže byť východiskom k básnickej forme, t. j. nemôžu byť nimi isté momenty, o ktorých sa tradujú rozprávky, že v nich vznikajú vrcholné diela, lebo ak by to bolo tak, unášala by nás „chvíľa“, „inšpirácia“, „duch“, „magická básnická sila“ atď., a my by sme len sledovali ich hlas.… Filozofia je myslenie v myslení a poézia na rozdiel od novín alebo úradných tlačív je myslenie v cítení. Pravda, je tu cítenie, ale vedie ho myslenie. (Nie je to myslenie o cítení). Ak raz objavím v sebe latentný prvok umeleckého zafarbenia, toto cítenie sa nesie istým smerom. Neutrálni ľudia cítia len pre seba, lebo nemôžu inak; ľudia tzv. umeleckí cítia už pre tú formu, ktorú si prv uvedomili a do ktorej vtesnajú materiál pocitov. A to sa deje rozumovou cestou.* * *Vo štvrtok 7. decembra 1939Človek s podpriemernou inteligenciou môže byť len podpriemerným umelcom.* * *V sobotu 9. decembra 1939Práve dnes som v Laroussovi čítal oznamy istej francúzskej školy, kde sa vraj učí spisovateľstvo. V poetike by to zaiste vysmiali. Tak teda štýl. To je forma.Veľkí umelci sú všetci veľmi inteligentní. Ale je tu ešte obrazotvornosť. Čo je to? Nedá sa riadiť a evokovať. Deti majú veľkú obrazotvornosť. To preto, že ich mozgy nie sú preplnené vecami, ktoré každý dospelý musí v sebe obligátne držať. Mám ja obrazotvornosť? Myslím, že nie; kedysi som ju mal bohatšiu. Viem logickejšie myslieť ako kedysi. Ale myslím, že by som fantastické dobrodružstvá nevedel opisovať, ani vymyslieť. Isté momenty povzbudzujú obrazotvornosť. Napr. zima, večer, tma, ak ležím v posteli a vonku fičí vietor; alebo ak pozorujem svetelné šľahy po stene, ak tancujú v rudej žiare ako úle alebo zlé jazyky; zistil som, že obrazotvornosť prebieha veľmi často v minulosti. V takýchto chvíľach, keď moja obrazotvornosť stúpa do vrcholných polôh, uzriem pred sebou cintorín, na ktorom odpočíva moja nebohá matka, alebo uzriem svet, akoby ona v ňom bola ešte živá. Moje detstvo mi pripadá také voňavé a také krásne! Akási nedefinovateľná ľútosť mi stíska hrdlo.Príliš mnoho obraznosti škodí. Slnko robí svet natoľko krásnym, že si všímame len jeho vonkajšie formy a naša obrazotvornosť nemá čas podávať nám svoje plody… Romantizmus je forma obraznosti. Realizmus nie. Ale moderná obraznosť je trochu iná, ako bývala, aspoň iná v tvorbe. Dnešný umelec je v stvárnení obraznosti celkom verný. Podvedomie je tiež obraznosť; taká, aká je. Preto je ľahké napísať surrealistickú báseň. Obraznosť nikdy nič nevysvetľuje. Obrazy nespája legendami. Krásne je preto umenie, ktoré necháva uhádnuť spojenia medzi jednotlivými scénami obraznosti, ale nie je umením to umenie, ktoré necháva hádať spojenia, ktoré neexistujú.* * *27. januára 1940SnenieBludište krétske tys’ hlbokéJa hoc bez nite motám sa v ňomradosť beží za mnou s poslušným psomnehavká a žiarovky namontovali so storočímspíker volá za mnou mojím menomvankúš mäkký spinkal v kútepotkan na ňom snil o druhých labyrintochdovolil sniť aj mne a pomerili sme sapíšťaľky vŕbové ukúval soma temnou Krétou nezbedníkom stal sakolobežkou prevrátil som bustuneviem Koho lež viem že je veľkýMaríne hladkám slovenské vrkočeniekedy nemám len papučelen papuče a na Krétu dostanem saaeroplán je hlúpa maličkosťvigneta minulá na opäť plnej fľaškeak slnko v maskeprestane hrať karnevalDnes som pánom palácana Kréte* * *V utorok 30. januára 1940Chápem už Stendhalovu vášeň energie: i Fichteho s jeho napredovaním, aktívnosťou, zavrhovaním lenivosti. Nie, človek azda nesmie toľko myslieť ako konať, t. j. musí konať vždy, i vtedy, ak je myšlienka príjemná.Nie je nič, ak konám, čo je mojou tzv. povinnosťou; všetko je v tom, čo konám nad povinnosť…* * *15. apríla 1940Cyrano je najkrajší človek na svete. Ten škaredník jeden! Cyrano je najlepšia divadelná hra na svete. Pri čítaní poslednej scény som cítil niečo v oku. Neviem, čo to bolo. V prsiach sa niečo hýbalo. Zdvihol som mihalnice a mohol som len trošku chcieť: myslím, že neviem len tak ľahko plakať, a predsa to, čo som pocítil v oku, bolo malé, slané a okrúhle ako slza. Ty krásna! Ľudia môžu byť šťastní, keď majú slzy.Tá studená, štíhla ruka sa zdá byť bez krvi, bez spojenia so srdcom. V Cyranovi je nádherná jeho tajná láska. Nikomu neprezradiť! Robiť sa ľahostajným! Nezištným! Hrdinským bez toho, aby druhí o hrdinskosti vedeli!* * *27. mája 1940Čo treba našej literatúre? Najskôr nech zahodí tú hroznú poéziu gatí a halien, ktorá z ľudí urobila primitívov a sympatických somárikov.Hľadať netradičné formy: pestré, romantické, drsné, preniknuté nervozitou, iróniou. Nenechať sa zabíjať hlúpymi lyrickými tirádami, ktoré každý jalový človek tak miluje.V konverzáciách bude musieť prísť iný literárny spôsob hovoru, nie filozofický a nie taký, ktorý imituje skutočnosť. Dvaja autori sa mi dnes u nás páčia: Ondrejov a Figulička. Ondrejov svojou nenútenosťou, ktorá nie je prízemná, ale umelecky prepracovaná, a Figulička svojou intelektuálnou a literátskou rafinovanosťou.* * *Vo štvrtok 20. júna 1940Nedávno som čítal Papiniho článok o „neľudskej“ literatúre a v mnohom som mu dával za pravdu. Umenie je mocné a obrovské, ale kým je človek mladý, musí počúvať hlas krvi. A ak sa do krvi primieša trochu kolínskej vodičky, treba zavrieť oči.Ona je ešte vždy veľmi mocná. Naozaj!* * *V utorok 25. júna 1940A ešte o literatúre: Nemám rád tézovitú literatúru. Každá téza v nej je len zbytočným balastom, zbytočnou bradou na tvári doby. Na tézy máme parlament a katedry. Každý, kto tvorí krásnu literatúru, bude predovšetkým umelcom. Umenie je večné a nezmeniteľné, tézy sa kyvocú v búrkach ako steblá trstiny. Všetky tézy a úmysly sa vyparia desaťročiami a ak kniha nebude umelecká, nebude nijaká. Treba, aby sa literatúra stala len umením a nič viac alebo menej. Treba, aby sa literatúra stala rozkošou z rozprávania, a nie knižnicou lexikónov bez abecedného poriadku. To bude veľká literatúra, prvý raz veľká literatúra na Slovensku. Potom sa staneme svetovými, a potom nás budú obdivovať a prekladať a čítať.* * *V pondelok 7. októbra 1940Schopnosť umelecky tvoriť je veľká podráždenosť pre umelecké formy. Lebo každé umenie je nadovšetko forma. Tak ako nás uráža falošný tón vtedy, ak máme sluch, tak nám robí radosť objav nového vyjadrenia sa, ak sme umelcami. Je to všetko cit, ako sa mi vidí.Niekedy je podráždenosť menšia. Vtedy si márne sadám nad hárok čistého papiera, nenapíšem nič. Inokedy je však podráždenie také veľké, že napríklad aj vtedy, keď už usínam, dostanem myšlienku, ktorú potme napíšem na kus papiera, ktorý leží pri posteli. Píšem len vtedy, keď cítim, že musím. Všetko, čo napíšem v okamžiku násilného tvorenia, je zlé a treba to zahodiť.O sebe a o sveteV pondelok dňa 18. marca 1935Slnce sa na nás usmievalo zas celý deň z čistej azúrovej oblohy žiariacej zlatými lúčmi. Odpoludnia som si myslel, že sa pôjdem trochu pozrieť von do toho krásne sa rozvíjajúceho jara. Ale kdeže! Načo sme dnes mali latinu! Kettner nám navalil z Vergília aspoň dvadsať veršov (iste preto, že sme dnes zase zlomili lavicu, toho roku už tretiu!). A teraz choď do prírody! Človeku ten Vergílius už ide na nervy, veď nech som huncút, ak nie je v každom riadku trebárs aj päť slovíčok! Či len z toho listovania v slovníku nebolia hnáty na prstoch?! A ešte i písať, k tomu preklad, keď nemáš po ruke bakter! Ako keby si hodinu drevo pílil, taký máš ten život študentský — život veselý!* * *V piatok 26. apríla 1935Dnes spomíname… Veľkého Nóra a veľkého priateľa Slovákov — Bjørnstjerne Bjørnsona. Minulo 25 rokov od jeho smrti. 26. apríla 1910 vypustil v Paríži svoju šľachetnú dušu, ktorá sa nás jediná odvážila zastať pred celým svetom. Nás utláčaných. On ukázal celému svetu nemožné pomery Slovákov v Rakúsko-Uhorsku. On bol i prorokom. Básnici bývajú prorokmi. On vedel, že súženie raz musí mať koniec. Vlial do nás oheň dôvery v budúcnosť, pomáhal vytrvať. Patrí mu naša vďaka a nehynúca spomienka.* * *V sobotu dňa 4. mája 1935Spomíname Štefánika. Už šestnásť rokov. Hvezdár dosiahol svoju hviezdu, po ktorej toľko túžil a za ktorú toľko pracoval, za cenu života. Toho života, ktorého by teraz bolo tak treba, práve dnes, v dobe sociálnych nezhôd, keď sa i národnostná otázka začína ukazovať na obzore stále ostrejšie. S mladou generáciou prichádzajú nové názory, s ktorými sa bude musieť vážne počítať. Aj keď hádam do určitej miery situácia nie je taká vážna vo všeobecnosti, ako tu poznamenávam, okolie, v ktorom žijem, má silné pochopenie pre otázky rázu národnostného, hoci sa v určitých smeroch prepína, súc plné mladistvého nadšenia a idealizmu, ktorý sa neohliada po objektívnosti a správnom posudzovaní veci. O sebe môžem povedať, že presvedčením patrím asi k menej radikálnemu krídlu, zatiaľ čo moji spolužiaci väčšinou sa zdajú byť, aspoň podľa slov, veľmi radikálni. Sám chcem byť vzdialený akémukoľvek extrému, pričom však nijako netúžim po polovičatosti.* * *V piatok 6. septembra 1935Začína sa škola… Starosti, povinnosti, radosti ešte takmer necítiť. Len medzi starými kamarátmi si človek neuvedomuje, že už jednou nohou vstúpil do života, skutočného a ťažkého. Prázdniny a škola! Dva také rôzne pojmy, znamenajúce dva také extrémy. Život sa mi zdá nesmierne smutný. Okenné tabule sú šedé, klepe na ne dážď. Šedivosť sa vkráda aj dovnútra a dobýja sa i do duše. Veľký pesimizmus. Všetka radosť hádam zmizla s jasným augustovým slniečkom. Čítam, ale nechápem. Neviem sa sústrediť. Litery mi skáču pred očami. Hľadám útechu. Nechce prísť. Trieda, profesori sa mi zdajú byť takí cudzí, niečo neznáme, zlé je to pre mňa. Je to strach malého chlapca pred zlým kantorom? Nachádzam v sebe mnoho pesimizmu. Chvíľami sa zdá, že mizne, ale predsa je tu.* * *15. októbra 1935Začínam už štvrtý zošit. Keď si ich raz budem otvárať, dúfam, že mi povedia, ako som raz žil a ako som sa vyvíjal. I v pomerne malom časovom intervale sa dá týmto spôsobom krásne pozorovať štýl a forma napísaného. Už to samo osebe povie mnoho, povie i to, čo treba a čo nie. A hlavnou vecou musí byť: Bližšie k tomu najlepšiemu!* * *V stredu 13. novembra 1935Predošlé zošity — väčšinou šport; písal som to preto, že ma to bavilo. Potom futbal redol a redol, až ho v mojom denníku nebolo badať. Zazdal sa mi nehodný, aby sa tlačil medzi mojimi subjektívnymi stavmi, avšak nie preto, že by som stratil oň záujem. Okrem toho inou dôležitou okolnosťou sa stalo to, že sa snažím stále hlbšie a hlbšie vnikať do seba samého. A tu pomaly začínam nachádzať ten pravý materiál do zápisníka.* * *V utorok 24. decembra 1935Včera bol úplne jasný deň. Bola v ňom určitá prirodzenosť. Šero, ktoré sa díva z okien dnes, všetko tlmí, pridržiava prst pri ústach, aby bolo ticho. Veľmi som náchylný na rozmýšľanie. Celkom zvláštny a nepochopiteľný deň. Romantické tajomstvá skrýva v zákulisí. Ale „romantický“ — to nie je priliehavý výraz. To je príliš priblížené skutočnosti. A to, čo sa dnes žije, je veľmi abstrahovaná skutočnosť a realizovaná fikcia…* * *V stredu 29. januára 1936Sedím sám pri lampe, tikot hodín padá na mňa ako ťažké údery kladiva na nákovu, z ktorej sršia iskry.Pripomínam si, až neviem ako — vytváram si sám pre seba tajomné ovzdušie — iba preto sa divím životu. Môže byť ešte niečo bohatšie?!* * *Vo štvrtok 30. januára 1936Boli sme na „Jánošíkovi“. Hoci neuplynul ešte ani týždeň od premiéry, už je slávny. Ten bol v skutočnosti slávny už vtedy, keď ho začali filmovať. Je to dielo čistého slovenského ducha, hoci technikou prispeli z Prahy.* * *V nedeľu 16. februára 1936Celý február už živorím nachladnutý… Priemerná hustota vreckoviek na jedno vrecko dosahuje enormné numerá, ktoré len dokazujú slabú náturu.Tu je daromná každá veselá fráza. To je skutočnosť, ktorá sa mi v diaľke črtá v čo najtmavších obrysoch. A v diaľke zahalená slabým závojom, akým si pokrýva nevesta svoje vlasy, je posteľ, na ktorej sa umiera. Smrť v mladom veku. Prichádza znáhla; preto znáhla, lebo sa bojíme pozrieť v tú stranu, ktorá otvára jej príchod. Pozri! Predsa len nevidíš! Preto, lebo neveríš, že vidíš. Je to vlastne klam? Odkrývaš všetko, nič ti v tom nevie zabrániť. Dotýkaš sa… Cítiš chlad. A klam. Nie klam! Sila, moc. Tá ti odreže ruku, ktorá cítila. Ten prst, čo cítil bezprostredný dotyk, leží teraz zaliaty krvou a mŕtvy a viac ti nepovie, čo poznal.Ja prechádzam už i cez to, ja obetujem i druhú ruku — tú mi však nikto neberie, tú si ani nedám. Škrípem zubami, kvapôčka krvi sa mi usadí na prehryznutej pere, a predsa len nie. Vydržím všetko. Rútim sa do sfér, kde už nič necítiť. Kde necítiť hltavú žiaru slnka, ani zožieravý chlad pólu.* * *V stredu 10. júna 1936Bolí ma hlava. Musím byť bledý. To preto „musím“, lebo sa mi nie ani tak hnusí (to som totiž chcel napísať), ako že som si zakázal dívať sa do zrkadla. Myslím, že je vedľajšou vecou vedieť, ako vyzeráme. Možno som až žltý! Mne býva niekedy tak smutno, keď mi povedia, že som bledý. Prečo nemôžem byť červený aj ja?* * *V piatok 8. septembra 1939Po niekoľkých rokoch opäť pokračujem. Náhle ma to chytilo a márne som sa vzpieral.* * *23. novembra 1939Po nociach ma sprevádzali vidiny modrých kosatcov a orgovánových kríkov. Chýlilo sa k jeseni a záhrada pustla. I vo mne bolo pusto. Spomienky boleli; láska bolela tiež. Veľmi, väčšmi ako hocičo iné. Nemohol som pozrieť na ten dom, ktorý bol opustený, bez veľkého a smutného obrazu lásky, ktorý mi neznáme božstvo neustále ponúkalo.A vracia sa to opäť. Temer sa bojím času, ktorý príde. Lebo čas oddeľuje a láme stonky kvetov. Opäť čierne vlasy, rozumné oči a krásne ústa. Sú podobné. Neviem: to azda láska ich urobila podobnými. A v ich reči, ktorá prýšti iba z rozumu, sú celkom jednaké. Nemôžem nič viac doložiť. Krásna a zlá vec.* * *19. decembra 1939Odvykli sme hovoriť o dôstojných veciach. Noviny, rádio, zvukové žurnály, všetko rozpráva nám rozprávočky o kanónoch, vojakoch a krížnikoch. Mŕtvoly a výbuchy, letecké útoky sú ako chlieb náš každodenný. Pred dvoma mesiacmi zúrila vojna v Poľsku. Celkom blízko nás a sami z nej sme skúsili málo. Potom sa začal tanec nad betónovými líniami na Západe, na mori a vo vzduchu. Potom Fínsko. Toto nie je ľudstvo. Právo silnejšieho nie je právo.… Slovensko musí žiť dôstojne a slobodne. Žiadna kolónia. Boli sme ňou už pre Maďarov, pre Čechov, nesmieme sa na ňu zvrhnúť pre Nemcov. Ja som rád, keď o nás niekto pekne myslí, hovorí, ale som ešte radšej, keď s nami pekne zaobchádza. Chceme mať vždy viac a viac. Chceme byť ľuďmi, a nie klietkou zaujímavých živočíchov v strednej Európe. Treba jasne uvažovať!* * *22. decembra 1939Láska značí istý nedostatok. Ak túžime po peniazoch, milujeme ich. Lenže niekto túži po peniazoch len platonicky, nie konkrétne — t. j. všetci malí ľudia. Silní milujú peniaze svojím spôsobom a získavajú ich. Láska k žene prichádza, keď je žena vzdialená. Ak vidím jej tvár, jej ruky, ak počujem jej hlas, láska sa pomaly, temer nebadateľne mení na radosť. Je aj táto radosť láskou? Ona dokazuje, že milujeme. Keď sa opäť vzdialime, radosť mizne a vracia sa túžba, t. j. prirodzený vývin ide späť: a to je bolesť lásky. Áno, láska je bolesť.* * *V utorok 26. decembra 1939Láska je bolesť; život je boj proti bolesti. Láska vedie ku dvom východiskam: k jej uskutočneniu — a potom prináša šťastie, alebo k jej neuskutočneniu, t. j. k nešťastiu (bolesti). Okolnosti sú často také, že bezohľadnej láske sa postavia do cesty prekážky, ktoré sú ešte bezohľadnejšie. A kto by si chcel rozbiť hlavu pre strieborný obláčik? Láska musí zvíťaziť alebo ustúpiť. Ale nemôže zvíťaziť tam, kde by doniesla zárodok porážky. Ústup bolí v prvých hodinách, ale potom chváli sám seba ako múdreho. V tomto ústupe je však niečo väčšieho. Ak víťazstvo lásky býva ligotavé, víťazstvo človeka nad sebou samým býva plné.* * *V pondelok 22. januára 1940Len vzácni ľudia zachovávajú tajomstvá a vedia mlčať, ako to napísal akýsi N. E. Vreč v Novom slove; ja nie som vzácny človek.* * *20. februára 1940A opäť je tu jar. Slnko slepí oči, aj modré tiene na ohlodaných závejoch. Úlomky blativej vody šibú cez rozjasaný vzduch. Nebo je zase také vysoké, ako býva v lete, v máji. Je radosť a život. Teraz žijem rád. Čo sa to prebudilo? Akási sila.* * *13. marca 1940Na Severe podpísali mier. Vykríkol som od radosti. Vypukla vo mne široká ľudská solidarita a láska k dôstojnosti. Je také pekné, keď ľudia sú ľuďmi. Teda pokoj! … Kedy príde medzi všetkých, aby sme mohli byť básnikmi a robotníkmi v božej kultúre a civilizácii sveta?* * *19. mája 1940Prší, prší, až je to hrozné. Lebo mňa vždy zavalí tá istá depresia, ak prší. Najmä, keď myslím na čerešňovú princeznú. Vtedy mi je do plaču. Ten pocit, ktorý vzniká kdesi v hrudi, je veľmi zlý: zvieranie svalov, nával krvi a nesmierna ľútosť za čímsi mŕtvym. Tento veľký deň padlých a lásky! Ach, teraz práve padol jeden mladík, skoro ešte chlapec. Strelili ho, a on nemal čas ani vydýchnuť. Práve povedali: Vörvarts nach Frankreich! Čo bude s nami, ľudia?* * *25. mája 1940Dnes som napísal na vinetu toho zošita slovo Abnégation, t. j. odriekanie sa. Človek musí byť dnes pevný, aby nijaké nešťastie neprijal ako nešťastie. Treba zniesť aj veľké údery osudu a na to sa treba pripraviť.* * *V sobotu 17. augusta 1940Pozdvihol som oči k nebu. Vošiel do kostola, omočil som si prsty do svätenej vody. Pred bočným oltárom kľačala stará žena a prežehnávala sa. Aj ja som prosil Boha, aby som nebol slabý. Na ulici som stretol komponistu Pašku. Je to plavý, myslím si, aj dobrý chlapec. Povedal mi s podaním ruky pár slov. A doložil: — Si dnes veľmi bledý a žltý? Stalo sa ti niečo? Cítiš sa dobre? Ale mne bolo dobre. Nečakal som, žeby som mohol vyzerať zle. Čo povedať? Som chorý? Nie, veď sa cítim byť veľmi zdravý. Je to vari klam?Aj svoju dušu som považoval za zdravú. Je aj tá prežratá žltou bledosťou rozkladu? Božemôj, to by bolo hrozné!* * *V nedeľu 25. augusta 1940Je krásne slnečné odpoludnie. Som sám doma. Okná otvorené; vidím len modro a zlato. Som opustený a trocha smutný. Neviem, čo mi chýba. Necítim sa chorý, a predsa je smrť akosi blízko. Je taký čas ľútosti.* * *V stredu 25. septembra 1940Schopenhauer vraví, že to, čo sme, omnoho viac prispieva k nášmu šťastiu ako to, čo máme. A predsa ľudia tisíc ráz viac námahy venujú získavaniu bohatstva ako duševného vzdelania.Prečo? Zaiste preto, že márnivosť ľudská je všemohúca vládkyňa citov. Zatiaľ čo si každý hlupák myslí o sebe, že je ten najmúdrejší, najduchaplnejší a že preto nepotrebuje už viac vzdelávanie, domnieva sa, že k úplnému šťastiu potrebuje už len bohatstvo. A to je obrazom spoločnosti, lebo väčšina ľudí je podpriemerných. Sú to jedinci, ktorým záleží jedine na zovňajších okolnostiach: lesku, bohatstve, kým hodnoty vnútorné, nehmatateľné, ktoré však tvoria pravé bohatstvo, zdajú sa im tak málo dôležité, že o nich len povrchne súdia.

Cerven_Z-dennika.html.txt

Pieseň Jánošíkova[1][2]Zelenal sa javor, už sa nezelenie —chodieval Jánošík po zboji, už viac nie.Prekvital mi krásne, prekvital mi ten svet,ale už odpadol menistý z neho kvet,odpadol, odpadol, mráz mi ho pošvihal;falošný Gajdošík na pánov pomihal,pomihal na pánov: mňa tí oblúpili,tej zlatej slobody kruto ma zbavili.Sloboda, sloboda, premilá sloboda!Ver’ si sa stratila ako v koši voda,vodička vytiekla — a mňa okovali,sťa by to slniečko mraky obsnovali. —Načže ho, vy čierne mraky, obsnúvate,načže ma, vy zlostní páni, okúvate?Veď slnce má svietiť svetom požiarami,veď ja mám po Tatrách skákať s junákami!Ej, šťastné slniečko, bo mraky prerazí,mňa kto oslobodí železných reťazí?!Rúčky moje, rúčky ako dva javory,nebudete lámať bohaté komory!Nebudete blýskať zlatým palošíčkom,zlatým palošíčkom, zeleným hájičkom!Nôžky moje, nôžky, nôžočky jelenie,nebudete skákať cez bučky zelené!Nebudete behať po Kráľovej holi —oj, hlávka ma páli, srdiečko ma bolí!Klobúčik, klobúčik, zlatom vybíjaný,nebudem ťa viac mať na Klenovskej stráni,na Klenovskej stráni s pierečkom orlovým,mocne pripevneným tým radom perlovým!Košieľka hodvábna, košieľka zelená,striebrom vyšívaná, zlatom obrúbená,nebudem ťa nosiť po breznianskych horách,po zelených lúkach, po širokých poliach!Dolomán, dolomán, z anglie ružovej,nebudem ťa viac mať na Svadbe čertovej![3]Nohavičky drahé s zlatými šnúrami,nebudem vás nosiť pomedzi Tatrami!Čižmičky maličké, zlatušké čižmičky,ej, nebudete už lietať ponad kríčky!Valašôčka verná, tri ráz vybrúsená,tým ligotným zlatom tri ráz pozlátená,nebudem ja s tebou pri dudôčkach zvíjať,ej, nebudem s tebou veľkých kupcov zbíjať!Palošík, palošík, striebrom oblievaný,zlatom, perličkami husto krumplovaný,nebudem ťa už viac pri bočku nosievať,ej, nebudem s tebou viac pánov strašievať!Zlato moje, zlato s drahými perlami,ktože ťa tam nájde medzi zápoľami,medzi zápoľami, skalami tmavými?Nájde ťa dievčatko s očkami čiernymi!Oj, nájdu ťa ľudia, čo ťa zaslúžili,čo ma radi mali, čo ma opatrili! —Nebudem, nebudem, chlapci, medzi vami,čo sme blúdievali horami, dolami!Nebudem viac spávať v zelenom chládočku,nebudete striehnuť mňa za tú chvíľočku!Nebudete so mnou pri kotle gajdovať,ej, kolesá lámať, „odzeme“ tancovať!Nebudem viac s vami po salašoch chodiť,hej, viac vás nebudem už po zboji vodiť!Vyschla už tá voda, z ktorej sme píjali,zašli už tie časy, v ktorých sme zbíjali!Chytili káčera, káčera divého,kačičky skapali od žiaľu veľkého —chytili hajtmana bystrého, chytili,šuhajci sa svetom šírym roztratili! —Hory čierne, hory, hájičky zelené,ktože vás navštívi? — veď ste opustené,opustené, tiché ako tá sirota,čo ju ľudia šklbú, naháňa ju psota!Ktože vás rozsvieti, tmavé, ohníčkami,kto vás rozveselí sladkými piesňami?!„Javor sa vypučí, slniečko vyskočí —a Jánošík s chlapci kolesá zatočí!“Javor sa vyvalí — nezlomím kolesá,oj, Bože! veď ma už naráno obesia!Ty prekliate zlato, prekliate pivnice!Či som si zaslúžil pre vás šibenice?!Veď som ja nezbíjal, žeby ľudí mučil,ale som ja zbíjal, bych slobody užil! —Ej, keď ma obesia, dáždik ma oplače,mesiačik s hviezdami nado mnou zaplače!Víchry mi zahučia, Tatra sa ohlási:„Že už preleteli moje zlaté časy!!“[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti.[2]Vpísal Botto do Holubice I, 1846/7, č. 5, zv. 1. 24. novembra 1846, str. 68 — 70 (na tomto mieste číslované sú polstrany-stĺpce). Odtlačil Pavol Dobšinský v Slov. Pohľadoch III, 1883, str. 468 — 9 s týmto poznamenaním: „K prostonárodnej mluve i obraznosti takto až príliš blížiace sa piesne Bottove i ľúbili sa nám mladým básnika súdruhom až príliš. V tom usilovali sme sa i nasledovať ho.“ (str. 469) — Jozef Škultéty odtlačil ju ešte raz v Slov. pohľadoch XVI, 1896, str. 695 — 6 a vo vydaní Spevov r. 1909 na str. 229 — 32.[3]Čertova svadba— strmý prechod cez Čertovicu v Nízkych Tatrách.

Botto_Piesen-Janosikova.txt

OsobyJán Bučinský, kupec.Anna, jeho žena.Zlatica, ich dcéra.Miloš Ružiak, syn Anny.Lajo Černický, príbuzný.Ružena Krajčíková, chudobná príbuzná.Vilo Vozár, advokát.Tereza, mať Vozárova.Mara, slúžka.

Slancikova-Timrava_Chudobna-rodina.html.txt

Janko Kosák v nebi(Slovenská humoreska)Janko Kosák bol šikovný robotník v elektrickom odbore a zarobil dosť pekný groš. Keď si aj sem-tam vypil pohár piva, zato si však vždy dal pozor, aby mal čistý rozum. Len jednu veľkú chybu mal Kosák: všetko kritizoval, o všetkom pochyboval a ničomu neveril. Vždy hovorieval: „Ja verím len tomu, čo vidím.“ Kam prišiel, tam akoby bol zápalku do slamy hodil. Zo spokojných, pobožných robotníkov narobil hneď takých buričov, že ich v krátkom čase nebolo ani poznať.V kostole ho nikdy nebolo vidieť, ale kde aké ľudové zhromaždenie bolo, tam si prvý brúsil jazyk. Pre poburovanie proti panujúcim triedam sa najedol dosť knedlíkov v segedínskom väzení. Ale to na ňom nič nezmenilo. Len čo ho z chládku pustili, už ho doma na stole čakala druhá citácia.Raz sa stalo, že Kosák voľky-nevoľky musel ísť do kostola. Práve okolo kostola ho viedla cesta, keď sa strhla velikánska búrka; dáždnik so sebou nemal, tak si pomyslel: ,Eh, veď ma čert za tých pár minút nevezme‘ — a vtiahol sa do kostola. Ale sotvaže zatvoril za sebou dvere, tu „bác!“ a do veže udrel hrom, stadiaľ zbehol pred oltár a vybehol von práve na tom mieste, kde stál Kosák. Keď veriaci precitli zo zdesenia, videli pána farára, starú tetku Sojku a Kosáka ležať na zemi. A úbohé duše všetkých troch sa tou istou cestou — kadiaľ búšil hrom — nevýslovnou rýchlosťou uberali do neba.Na ceste sa pustil pán farár Dundala do zvady s Kosákom.„No, teraz som pre teba, ty lotor naničhodný, aj ja pozbavený života,“ sipel farár od zlosti.„Nemáš sa prečo zlostiť, veď teraz máš už večný život. Nevravieval si vždy, že bez vôle božej sa nikomu ani len vlas na hlave nepohne? Ale mňa vzal čert celkom nevinne. Len kvôli tvojej hlúposti, že si nedal na vežu namontovať hromozvod — odpovedal Kosák — mám ja také nepríjemnosti.“„Či ani teraz nevstúpiš do seba, ty bezbožník? Ešte sa opovažuješ robiť si posmech z večného života? Veď ti ja dobre podkúrim, keď ta hore prídeme,“ vyhrážal sa farár.„Ako sa len zlostíš, že si tú svoju kuchárku Marínu musel opustiť; ja som nechal doma statočnú ženu a tri deti. Ako sa ja môžem cítiť — o tom ty nemáš pochopu, lebo si svoje deti sám nevychovával. Čože ty komu podkúriš?“ odsekol Kosák.Po tomto rozhovore stúpali nemo ďalej, ba aj tetka Sojka mala jazyk zamrznutý, hoci za živa jej vždy tak chodil ako rapotačka na Veľký piatok.Prvá ich zastávka bola na Mesiaci. Už z diaľky bolo vidieť na malom domčeku vytrčenú palicu a na nej visel veniec s veľkým pohárom. Hneď sa všetci traja poberali dovnútra. Krčmár si dôkladne poprezeral tieto tri dušičky. Pána farára podľa obleku a tetku Sojku podľa pátričiek hneď spoznal ako pobožné duše. Len s Kosákom si nebol na čistom a pýtal od neho dajaké svedectvo, ku ktorému náboženstvu patrí. Pán farár a tetka Sojka sa začali za stolom škodoradostne uškľabovať, lebo Kosák nemal pri sebe nič iné ako brožúrku Karol Marx, jeho život a dielo od Stupavského a členské knižočky. Keď to krčmárovi ukázal, ten ho hneď vyložil pred dvere. Starej tetke a farárovi však predložil pečenej švábky a hrniec cmaru. Ako je dobre známe, na Mesiačku je veľká zima, a tak chudák Kosák, aby sa zohrial, pustil sa plným cvalom na cestu a nezastavil sa až iba na Marse. Tu sa hneď obzeral po dajakej krčmičke, lebo od hladu a smädu už sotva stál na nohách. Konečne natrafil na akýsi veľký, moderne zariadený hotel. Krčmár pýtal svedectvo, kto je a Kosákom hneď myklo. „Prosím vás, čo to za svedectvo žiadate odo mňa?“ pýtal sa Kosák. „Dokáž, že si bol členom nejakej odborovej organizácie,“ povie hostinský. Kosák celý naradovaný vytiahol z kabáta členskú legitimáciu z odborovej organizácie a z politického spolku Rovnosť. V okamihu ho usadili za stôl a predložili mu jedálny lístok. Kosák si rozkázal pečenú hus a veľký pohár plzenského. Bol veľmi hladný a keďže mu výborne chutilo, dal si predložiť repete. Keď už pochoval dve husi a zalial ich štyrmi pohármi plzenského, príde sem pán farár i s tetkou. Tu sa im však zle povodilo, lebo teraz oni nemali nijaké svedectvá. Krčmár im ukázal, kde nechal murár na stene dieru. Bola strašná horúčava, pánu farárovi od smädu visel jazyk až po brucho. Ale na celom Marse nebolo pre nich krčmy ani dajakej fary, kde by sa mohli občerstviť. Voľky-nevoľky museli sa hladní pobrať ďalej na cestu.Kým farár s tetkou sem a tam blúdili po planéte Mars, Kosák prekonal hodný kus cesty. Veľký batoh proviantu, čo mu súdruhovia v hoteli dali na cestu, ho už veľmi tlačil. Aby si oddýchol, zložil ho pri ceste, posadil sa vedľa neho a začal sa obzerať. Keďže ako socialista veľa čítal aj o hvezdárstve, vedel sa orientovať aj medzi hviezdami. Nad sebou a pod sebou videl tisíce a milióny všelijakých známych i neznámych hviezd v rozličných farbách. Bolo vidieť i našu Zem vo veľkosti čerešňového jadra. Ako tak zamyslený sedí, odrazu sa mu za chrbtom ozve známy hlas:„Čo to máš, ty hriešna duša, v tom batohu, akiste svoje hriechy?!“ Kosák sa obzrel a videl, že je to farár i s tetkou.„Ah, braček, nie sú to nijaké hriechy. Keby si mal každý niesť svoje hriechy, nuž ty by si svoje sám neodvliekol.“„No, ja ti len to poviem, Kosák, že by som nechcel byť v tvojej koži, keď budeš stáť pred súdom božím,“ strašil ho farár. „Ale ako ten tvoj batoh dobre vonia, nemáš v ňom dačo na zahryznutie? Ja som veru hladný ako pes. Ak máš dačo na zjedenie, zmiluj sa nado mnou!“„Ale hej, veď som ťa ja aj na zemi dobre choval.“ Kosák vypakoval celý veniec klobás a bochník chleba. „Tu máte, jedzte! Vidím, že sotva na nohách stojíte od hladu!“ Netrvalo to ani za jeden otčenáš a už dvanásť klobás a trojkilový bochník zmizol. Takto obľahčený batôžtek vzal Kosák na palicu a farár s tetkou stúpali veselo za ním. Pán farár prišiel do veselej nálady a pustil sa do žartovania.„Daj sem ten batoh, ponesiem ho i ja kus, veď robiť je nie hanba.“„Kým si žil, hanbil si sa za prácu. Teraz, keď ťa nik nevidí, nehanbíš sa niesť batoh. To je ešte dosť pekné od teba. Prečo si za živa nebol takým poriadnym človekom?“ vraví Kosák. Ale tetka Sojka nechcela dopustiť, aby pán farár niesol batoh. Že sa to predsa nesvedčí na duchovnú osobu a chcela batoh niesť sama.„No nech len nesie on,“ rozhodol Kosák, „bola by mu hanba, taký mocný chlap a takej starej žene sa dať obsluhovať.“Farár s kyslou tvárou niesol batoh a odfukoval ako nákladný vlak. Teraz si po prvý raz zaslúžil poctivou prácou svoj chlebík.Tak vandrovali tieto tri duše cez ohromné svety od jednej planéty na druhú. Na jednej dostali dačo jesť, na druhej nie, ako kde. Pán farár, ktorý na Zemi študoval cestu do neba, stúpal ako vodca stále napred. Aj s batohom. Konečne prišli k nebeskej oblohe, ktorá bola krásne na belaso namaľovaná. Keďže hore po bránu bolo ešte desaťtisíc schodov, na prvom schodíku si sadli, aby si dačo zajedli. Nohy im viseli vo vesmíre a oni sa pozerali, ako vždy nové a nové duše nielen z našej Zeme, ale aj z iných planét, stúpajú k nebesám. Boli to len všelijaké divotvory! Ich podoby boli rozličné, podľa toho, aké životné podmienky sú na ktorej planéte. Jedny boli veľké ako stan, druhé ako potkan, tretie sa podobali papagájovi, štvrté opici a tak ďalej. Bolo medzi nimi mnoho i človeku podobných. Ich tváre boli v rozličných farbách. Jedna duša so šiestimi nohami ozlomkrky bežala oproti nim. Stará tetka sa jej tak zľakla, že sa neprestala prežehnávať. Sotvaže duša vyskočila na prvý schod, zhodila kopytami dolu do vesmíru batoh, ktorý zachytil jednu papuču z nohy tetky Sojky. A tak povstala nová planéta s jedným mesiacom. Pravdaže, naši hvezdári ju ešte nezbadali, lebo ani to slnko, okolo ktorého sa krúti, z našej Zeme nemožno vidieť.„No, poďme ďalej!“ povedal pán farár. Kosák si zavesil na krk veniec klobás, ktorý ešte zostal ležať na schodoch, a stúpal za nimi. Keď už prišli doprostriedka schodišťa, videli na pravom boku čiernu začadenú bránu s nadpisom: Peklo. Na stráži tam stál starý čert. Peklo bolo pod schodmi, skadiaľ sa vôňa človečej pečienky len tak tisla do nosa. Kosák sa zastavil a odobral sa od svojich spolucestovateľov: „Majte sa dobre! Mňa aj tak do neba nepustia, ja idem rovno do pekla.“ Sám v sebe si však myslel, že keby šiel s nimi, že by ho i tak prezradili, nuž radšej pôjde sám probovať šťastie neskoršie.Smelým krokom pristúpil k pekelnej bráne. Čert sa nazdal, že je to preoblečený kolega vyššieho rangu, zasalutoval a Kosák vstúpil do pekla. Chodil od kotla ku kotlu, ale nikto si ho ani nevšimol. Všade sa smažilo a pražilo ako vo vatikánskej kuchyni. Ako tak chodí po pekle, príde k veľkému kotlu, kde z vrelej tekutiny vykukávalo veľa hláv. Prizrel sa bližšie a poznal jedného súdruha. Kosák sa poobzeral, či ho nepočuje nijaký čert, a povedal: „Preboha, ako si sa ty sem dostal? Nazdával som sa, že ak je dajaký život po smrti, že aspoň tam bude spravodlivosť!“ Priateľ mu však odpovedal: „Horkýže je tu spravodlivosť. Tuto sa pozri: vedľa mňa s tou bradou, to je Jan Hus, ten vedľa neho je Giordano Bruno, tamto tá veľká škvarka je Savonarola, tu tento vľavo je Galilei, a takmer všetci sú vynikajúci ľudia, ktorí vykonali pre ľudstvo mnoho dobrého a za to ich cirkev poslala do pekla. Kedy-tedy nájdeš medzi nimi jedného ozajstného zbojníka. A ty, čo ty tu robíš v pekle? Či si človek, či si čert?“„Ja som Ján Kosák, socialista. Teba som za života dobre poznal, ty si Novák. Ja som sa sem len tak utiahol, ale teraz sa už ponáhľam von, kým ma spozorujú a hodia medzi vás. Bratia, nezúfajte, ručím vám za to, že tu dlho nebudete. Kosák preseká všetko. Za ten čas sa majte dobre!“Tu zasa smelo pristúpil k bráne a vystúpil von. Čert mu opäť s vidlami prezentíroval a on stúpal po schodíkoch do neba. Keď už bol od pekla vzdialený hodný kus, vzdychol si z hlbín srdca, že sa tak šťastlivo dostal z neho von. Teraz si lámal hlavu nad tým, ako sa dostane do neba. Či aj tam majú takých neopatrných strážcov?Stúpal pomaly vyššie a vyššie a rozmýšľal, ale nijaká dobrá myšlienka nemohla mu zísť na um.„V najhoršom prípade ma nepustia dnu, ale ja si to tam hore dobre obzriem, či sa nedá cez bránu pretiahnuť, keď bude svätý Peter spať.“Onedlho už videl ligotať sa veľkú zlatú nebeskú bránu, ktorá bola práve otvorená. Tisíce duší sa teraz tislo po schodíkoch. Prichodili z balkánskeho bojiska a z neznámej planéty, kde zúrila choroba podobná morovej rane. Svätý Peter mal toľko roboty, že ani nevedel, kde mu hlava stojí. Na ktorej duši videl zbožnú tvár, pátričky alebo dajaký náboženský odznak, toho ani nepreskúmal a pustil ho ďalej. Kosák to spozoroval a dôveroval tomu, že veľký veniec klobás, čo mal zavesený na krku, mu pomôže cez bránu. Keďže svätý Peter je už veľmi krátkozraký, tak sa to Kosákovi aj podarilo. Ale ešte nebol ani sto krokov od brány, keď tu vidí bežať za sebou veľkého psa. Ktosi tam upozornil svätého Petra na Kosákovo klamstvo a svätý Peter poslal za ním Cerbera. Kosák mu chytro hodil klobásku. To sa rozumie, že pes klobásu nenechá. Keď Cerberus Kosáka znovu doháňal, ten mu vždy hodil klobásku. Konečne sa Kosák dostal za potok, ktorým tiekla svätená voda. Tu sa Cerberus zastavil, lebo ďalej nemal právo ísť. Kosák bol zachránený! Hodil sa do trávy, lebo sa mu veľmi triasli nohy od strachu i od únavy a šomral si sám pre seba: „No, teraz som naozaj v nebi, teraz som presvedčený, že nebo jestvuje. A ja nešťastný človek som to nikdy neveril. No, pekne vyzerám! Musím sa tu všade meldovať pod falošným menom, aby ma nevyhodili von. A božechráň, stretnúť sa tak s naším farárom Dundalom alebo s tetkou Sojkou! Tí by mali obrovskú radosť, keby ma mohli dať vypratať do pekla.“Vstal a išiel krásnym parkom ďalej. Bol to nevýslovne nádherný pohľad. Kvety vo všetkých farbách a rozličnej veľkosti, niektoré boli i dvakrát väčšie ako najväčší kvet našej Zeme Victoria regia. Kosák sa nazdal, že mu ponad hlavu preletel aeroplán, ale bol to len veľký motýľ so zlatými krídlami, v ktorých sa leskli diamanty a rubíny také veľké ako husacie vajce. Na stromoch viselo najvzácnejšie ovocie. Kosák odtrhol hrušku, ktorá mala dobrých päť kíl, bola sladká ako sacharín, mäkká ako maslo a voňala ako fialky. Ako si tak s chuťou odhrýza z hrušky, padne mu zrak na veľkú tabuľu s nápisom, že to je ovocie len pre anjelov, biskupov, kardinálov a pápežov a že ostatným obyvateľom nebies sa tu trhať ovocie prísne zakazuje. „No toto, len čo som vstúpil do neba, už som sa dopustil hriechu,“ zašomral Kosák a strčil obhryzenú hrušku do vrecka. Na neďalekej jabloni videl stáť troch pekných anjeličkov, ktorí hádzali biskupom, sediacim pod stromom, jabĺčka do ich veľkých čapíc. Nemohol sa na to pozerať, triasol sa zlosťou a utekal ďalej. Prišiel k akémusi potôčiku, ktorým tieklo mlieko. Zlaté, cukrové a medovníkové mostíky viedli na druhú stranu. Kosák prešiel zlatým mostíkom a vošiel do záhrady, kde bolo mnoho ružových kríčkov, ktorých kvet bol zelený a lístie červené. Zlatým pieskom vysypaná cesta viedla k veľkému kiosku, v ktorom asi tisíc anjelov práve hralo pochod komediantov z Predanej nevesty od Smetanu. Okolo boli lavice asi pre milión poslucháčov. Lavice boli zväčša drevené, len na promenáde stáli zlaté a strieborné, udržované pre kňazov a pre najvyššiu spoločnosť. Kosák si sadol na drevenú lavicu, kde sedela chudobná duša v ošúchanom kabáte. A netrvalo dlho, dal sa s ňou do rozhovoru.„No, duša moja, ako vidím, ani v nebi nie je jedna duša ako druhá, aj tu sú páni a chudáci.“„Áno, braček, tak je. Máme tu dobré ovocie, koláče a cukrovinky, pečienky rozličného druhu, len treba jesť. Máme veľké bane na všelijaký syr, čokoládu a iné dobré veci, len to človeka bolí, že aj tu v nebi sú také veci, ktorých sa chudobná duša nesmie dotknúť. Máme síce jedenia do sýtosti, ale predsa nemáme to, čo majú páni.“„Ešte som len teraz prišiel, ale túto nespravodlivosť som už spozoroval. Musíme sa zorganizovať a robiť demonštrácie.“„Prepánaboha, nerozprávaj tak hriešne!“„Aký hriech? Keď protestujem proti nespravodlivosti, a pýtam si, čo mi patrí, je to hriech?“„Nerozprávaj tak hlasno, mohol by to počuť daktorý farár a donesieš nás obidvoch do nešťastia,“ šepkala duša.„No, hrom a peklo! Tak aj tu sú špicli? Ani tu niet slobody? To sa musím pozhovárať s pánom bohom!“„Pánboh? Ten už veru u nás nebol od nepamäti sveta,“ odvetila duša. Kosák sa od tejto duše, ktorá bývala v nebi už dlhší čas, dozvedel o nebi zaujímavé veci.Nebo je na povrchu obrovskej gule naplnenej éterom, v ktorom plávajú všetky hviezdy, celý svet. Celé nebo je rozdelené na milión ohromných ríš; každá ríša je zas rozdelená na milión provincií, veľkých ako povrch Zeme, každá provincia sa zas delí na tisíc okresov. Najväčšia časť povrchu tejto gule je však obklopená vodou, hlbokou asi pol druha metra. V nej sa ihrajú zlaté rybky a kúpu duše. Všade vidieť množstvo zlatých, strieborných, alumímiových a drevených člnkov. Podľa rangu má každý svoju loďku, aká mu prislúcha. Okresy a provincie sú oddelené prieplavmi. Jedna provincia patrí katolíkom, druhá protestantom, tretia židom, štvrtá pohanom a tak ďalej. Každé náboženstvo má svoje nebo, čiže svoju provinciu v nebi, svojho zástupcu a svoju nebeskú bránu. Naša Zem sama potrebuje asi tritisíc provincií, lebo je mnoho vierovyznaní. Ale je i taká planéta, čo má len jednu provinciu.Boh má svoj trón na oblakoch, ktoré sa vznášajú asi tridsať metrov nad hlavami duší. Okolo seba má celé regimenty anjelov a svätých radcov rozličného náboženstva a podobenstva, podľa toho, nad ktorou provinciou sa práve vznáša. Podľa týchto okolností aj on premieňa svoju podobu. Každý musí uznať, že pre jednu provinciu mu veľa času nezostáva. Jeho zástupca je teda takmer neobmedzeným pánom. Boh sám je neutrálny; stojí nad vierami a chce len dobré, pre nijaký hókus-pókus sa netrápi.„Povedz mi však,“ spytoval sa Kosák duše, „keď má každá viera svoju bránu do neba, ako je možné, že ja som videl utekať po schodoch dušu, ktorá mala šesť nôh a štyri ruky? Či to bol tiež katolík?“„Ale ba,“ odvetila duša, „to bol Sespedos, ktorý žil na planéte Pulurána; je na vyššom stupni kultúry ako človek, preto má šesť nôh a štyri ruky. Verí, že jesto boh, ale aj to vie, že nie je vševedúci. Sespedovia sú veľmi dokonalé tvory, preto nepoznajú nijakú vieru ani modlitbu, napriek tomu však aj oni majú v nebi svoju provinciu. Často sa stane, že sa daktorá duša pomýli a nenatrafí hneď na svoju bránu. Do nášho neba sa cudzí tak ľahko nedostane. Svätý Peter si na to dáva dobrý pozor a Cerberus má taký dobrý nos, že v okamihu zavonia každého neznaboha.“Kosák sa týmto slovám z chuti zasmial, ale nepovedal ani slova.Konečne sa duša spýtala, s kým má tú česť sa rozprávať. Kosák sa pomenoval Bohumilom Pobožným. Duša sa zasa predstavila ako Mária Kosáková, ktorá zomrela vari pred šesťdesiatimi rokmi v Okruhliciach.„Mária Kosáková z Okruhlíc?“ pýta sa prekvapený Kosák. „Veď ty si moja drahá stará matka. Ja som Ján Kosák, tvoj vnuk, do ktorého minulý mesiac udrel v kostole hrom.“ Vtom jej padol okolo krku a bozkal ju. Ona sa veľmi začervenala, lebo bola oveľa mladšia ako on. Veď zomrela tridsaťročná a on tridsaťšesťročný.„Ale, Janko, teraz mi ty povedz, ako si sa dostal do neba, veď si ty bol vykričaný za socialistu a ešte včera si bol v pekle? Ako si sa ty mohol stadiaľ vyslobodiť? Dnes som to čítala v nebeských novinách.“Kosák rozpovedal Márii celú historku podľa pravdy. Ona to pokladala za nemožné, aby sa socialista dostal do neba.„Ja som ešte nikdy nevidela socialistu a nazdala som sa, že každý má rohy a kopytá, lebo v našom časopise ich vždy tak opisujú.“Koncert sa skončil. Publikum a muzikanti sa brali domov. Kosák prenocoval u starej matky Márie, ktorá bývala — za obsluhu — so svojimi rodičmi a s dvoma dcérami v pivnici paloty jedného kardinála.Ráno zavčasu vstali a Máriin otec hneď vyholil Jankovu hlavu ako koleno. Pri holení fúzov mu i hodne do mäsa zarezal, takže náš Kosák mohol s fľajstrom na nose celkom smelo chodiť po nebi. Nik viac by ho nebol poznal.Kosákovi nebolo v nebi najhoršie: mal bývanie a jedál všade dosť. Ráno si nabral v potoku mlieka a zo stromu si vzal koláč, na obed pečenú bravčovinu alebo inú pečienku, na večeru syr, cukrovinky a tiež dačo od mäsa. Tu i tu si mohol dovoliť odtrhnúť aj dajakú hrušku. Na tretí deň sa v akomsi lesíku stretol s farárom Dundalom a tetkou Sojkou. Tí sa naňho celkom ľahostajne pozreli a išli ďalej. Kosák si už teraz bol istý, že ho ani čert nepozná.Všetko by bolo bývalo v poriadku, len tá nešťastná Kosákova povaha nemala pokoj. Ako mačka nikdy nenechá myši, tak ani on nemohol vidieť pánov, aby do nich nehrýzol. Kde bolo zakázané trhať ovocie, tam mu najlepšie chutilo, a keď si chcel sadnúť, tak si vyhľadal striebornú alebo zlatú lavicu. Keď ho dakto upozornil, že to nie je dovolené, vždy odpovedal:„Pred bohom sme všetci rovní,“ a sedel a jedol ďalej. Kňazi sa začali zlostiť — už i preto — že i druhé chudobné duše začali nasledovať Kosáka.„Toto ešte v nebi nebolo! Čo je to za všiváka?“ šomrali kňazi medzi sebou.Raz sedel Kosák zasa na zlatej lavici, keď prišli k nemu štyria farári a — mne nič, tebe nič — chytili ho za ruky a za nohy a ťahali zo záhrady von, takže kabát a košeľu mal na chrbte celú rozdriapanú. Keď ho pustili, Kosák vyskočil a najedovaný šmaril jedného tučného duchovného o pažiť, že len tak zadunelo. Potom ho lapil za vlasy a pretiahol ho cez mliečny potôčik. Druhému, ktorý prišiel svojmu kolegovi na pomoc, dal päsťou takú po nose, že mu hneď nabehol ako trúba. Tretí a štvrtý chytro utekali preč. Stá a stá proletárskych duší sa pozeralo na túto bitku a zo všetkých strán bolo počuť: „Dobre im urobil! To im už dávno bolo zapotreby. Veď sme my somári, že sa takto dáme odstrkovať!“Bol to ohromný, neslýchaný škandál. Kňazi sa v tejto osade ani na ulicu nemohli ukázať, všade za nimi vyhadzovali zhnité jablká. Všetky nebeské denníky a týždenníky boli plné správ o tejto udalosti.Predstavený obce hneď poslal po Kosáka desať mečmi ozbrojených anjelov, aby ho naskutku došikovali pred neho na obecný dom.Onedlho stál Kosák pred richtárom.„Ako sa voláš?“ pýta sa ho tento.„Volám sa Bohumil Pobožný.“„No, veľmi pobožný si ty nie, braček môj!“„Ani tvoji kolegovia, duša moja,“ odpovie Kosák.„Čože, duša moja? Kto je tvoja duša? Tak sa zhováraš s predstaveným?“„A kto je tvoj braček, hé? Ty zduteľ!“ kričí Kosák.„Ja, richtár, predstavený obce, ja som tebe zduteľ? No veď ja ti ukážem! Táto vec pôjde ďalej na okresný súd.“Anjeli hneď Kosáka zobrali a leteli s ním cez háje, krásne záhrady, mestá a dediny ďalej.„Mám teraz pekný výhľad,“ vravel ironicky Kosák.„Veru máš peknú perspektívu,“ odpovie jeden anjel s výsmechom.Netrvalo dlho, doleteli do hlavného mesta tohto okresu. Pred veľkolepým palácom sa spustili dolu a šikovali Kosáka dnu pred jeho jasnosť nebeského sudcu tretej triedy. Málokedy sa to stane v nebi, že dakoho postavia pred súd, lebo každá duša má čo jesť, peňazí tam nieto, tak niet príčiny na krádeže. Len urážka na cti sa sem-tam prihodí. Kosák vstúpil do súdnej siene, kde sedel sudca na striebornom tróne s veľkou zlatou čapicou na hlave, a slušne sa poklonil.„Ako sa voláš?“ spýtal sa Kosáka sudca.„Bohumil Pobožný,“ odpovedal tento.„Ako tu z aktov vidím, dopustil si sa strašného hriechu. Ty si sa opovážil posvätenú osobu ťahať za vlasy cez mláčku?“„Áno, prosím, cez mliečko. A to bolo tiež posvätené.“„Kde máš svoje papiere, svoje svedectvo?“„Nemám pri sebe nič,“ odvetil Kosák.„A kde si umrel?“„To už neviem, zabudol som.“Sudca rozkázal anjelom, aby delikventovi odobrali všetko, čo má pri sebe.Vytiahli mu z vrecka — okrem iného — tri čísla Robotníckych novín, brožúrku Karol Marx, jeho život a dielo a dve členské legitimácie.Keď si sudca prezrel tieto veci, obrátil svoj prísny pohľad na Kosáka a vravel: „Ako z týchto vecí vysvitá, ty si Kosák, ten pekelný Kosák, ktorého po celom šírom svete i pekle hľadajú. Takýto zločinec ešte nestál predo mnou,“ pokračoval sudca.Rozkázal anjelom, aby Kosáka zatvorili do vyšetrujúceho väzenia, do očistca. Anjeli ho hneď zapečatili do veľkej fľaše, na ktorú prilepili ceduľu. Na nej bolo napísané Kosákovo meno a zločin, ktorého sa dopustil. Túto fľašu vzali a pustili sa nadol do očistca, ktorý je medzi nebom a peklom. Je to ohromne veľký sklad, plný vysokých políc, na ktorých sú dušami naplnené fľaše — podobné Kosákovej.Po dokonalom preskúmaní aktov sudca nahliadol, že nie je splnomocnený súdiť Kosáka. Preto poslal Kosáka vo fľaši vzduchoexpresným vlakom do hlavného mesta provincie k sudcovi druhej triedy, ktorý mal už dve zlaté čapice. Tento dal Kosáka vo fľaši ihneď odfotografovať. Náš Janko sa len pozeral, čo sa to s ním robí. Čudné mu bolo, že tu už nebolo vidieť nijakého ducha podobného pozemskému človeku, okrem tých zopár anjelov a štyroch úradníkov. Sudca a celý ostatný personál mali tvár a telo ako žaby.Po vybavení rozličných ceremónií a formalít, ktorým Kosák nerozumel, vzalo šesť anjelov fľašu, vyleteli s ňou na strechu paloty a sadli do bleskového rýchlika.Leteli dlho a tak chytro, že Kosák ani nestihol počítať provincie, ktoré precestovali. Konečne dorazili do hlavného mesta ríše, kde sídli jeho svetlosť sudca prvej triedy s troma zlatými čapicami, Sespedos so šiestimi nohami a so štyrmi rukami. Podobne vyzerali aj tunajšie anjeliky.Najvyšší ríšsky sudca sa pozrel do aktov a videl, že ani on nie je kompetentný súdiť v takomto hroznom prípade. Išlo tu o dušu, ktorá má byť vyhodená z neba a zvrhnutá do pekla. Umyl si svoje štyri ruky a poslal Kosáka blesko-tresko-hromovlakom pred boží súd. Taký hrozný trest mohol naňho uvaliť len boh.Konečne stál Kosák pred božím súdom a bol rád, že sa dostal z fľaše zasa na slobodu.Vysoko nad sebou v oblakoch zbadal boha v neurčitej podobe sedieť na tróne. Oblačné schody viedli hore k jeho trónu.„Kosák nech príde sem ku mne,“ ozval sa zhora hlas v nebeskej reči.No, teraz videl a veril. Stúpal hore, predstúpil pred boha a vravel po slovensky: „Tu som, bože, odpusť mi, ak som sa dopustil zlého.“ Hlboko sa poklonil a postúpil jedným krokom dopredu.Boh však odpovedal v nebeskom jazyku: „Hovor po nebesky, nežiadaj odo mňa, aby som rozprával miliónmi rozličných jazykov. Bolo by mi škoda času zaoberať sa takými maličkosťami. Vieš po nebesky?“„Áno, panebože, už som sa, odkedy som v nebi, za ten čas naučil,“ odpovedal Kosák.„Kde si sa narodil?“„V Okruhliciach, kde som aj umrel.“„Na ktorej planéte sa to nachodí?“„Na Zemi pri slnci číslo 7822459.“Boh: „Ako z aktov vidím, bol si už na Zemi jeden z tých najhorších živočíchov, bol si socialistom a to je toľko — ako mi to moji radcovia vysvetlili — krvilačný zbojník, lotor, neznaboh. Také duše do neba prístup nemajú a ja by som rád vedel, ako si sa ty sem dostal.“Kosák: „Bože spravodlivý, áno, priznávam sa, že som bol socialista a to znamená toľko, že som bojovník za spravodlivosť, slobodu a pravdu. Za to ma prenasledovali za živa i po smrti tak dlho, až ma postavili pred tvoj najvyšší súd. Pravda je, že som sa do neba dostal nerovnou cestou, ale práve to je tá smutná vec! Mám právo na nebo a keď si ty len kúštik spravodlivý, tak ma tu musíš nechať. Za to, že som v teba neveril, ma chceš zatratiť? To je nie nijaký hriech, tým som ani tebe ani ľuďom neuškodil. Teraz ťa vidím a viem, že si tu a mám z toho radosť. Ale keď človek vidí tú veľkú nespravodlivosť, aká na zemi a aj tu v nebi panuje, ľahko prinesie človeka do rozpakov, že keby si sa ty na to pozeral, tak by to nemohlo byť.“Boh: „Ty vravíš, že je tu nespravodlivosť? Ako som však počul, ty si sa tu veľmi nepekne správal. Jednému nebeskému občanovi si päsťou udrel do tváre a druhého si ťahal za vlasy cez potok. Akým právom si sa mohol dopustiť takej surovosti?“Kosák: „Počul som, že v nebi je jedna duša ako druhá, že tu niet nijakých rozdielov; tak som si v parku sadol na zlatú lavicu a nie na drevenú, ako mi to predpisovali. Za to ma však štyria kňazi, tvoji sluhovia, napadli a povláčili po blate. Keď som sa vyslobodil z ich pazúrov, potom som, pravda, mlátil do nich päsťou. Pane, čo by si ty v takom prípade robil?“Boh: „No, veď ja tú vec vyšetrím — podľa toho dostaneš, čo ti patrí!“Kosák: „Tak je v poriadku. Ja ani viacej nežiadam, len to, čo si zaslúžim.“Boh: „V ktorej časti neba si teraz býval?“Kosák: „V katolíckej. Ríša 357723, provincia 124005, okres 722, v kolónii Pater noster.“Boh: „Pater noster? Čo to znamená? Čo je to za meno?“Kosák: „Hádam len vieš, čo to znamená? Otče náš…“Boh vzal pred seba velikánsku mapu a našiel ríšu. Tu Kosák zacítil, že sa oblaky s božím trónom i s ním pohybujú. O päť minút bolo dolu vidieť veľký palác, ktorý bol Kosákovi už známy.„Ako dávno je to, čo som nebol v tejto ríši?“ spýtal sa boh jedného ducha, ktorý mu práve predložil mapu tejto ríše.„Je to už vyše pätnásť nebeských rokov,“ odpovedal duch.„No, to je dosť dlho,“ pomyslel si Kosák, lebo vedel, že jeden nebeský rok trvá — podľa pozemského času — deväť rokov, štyridsaťosem dní a sedemnásť minút.Krajina s palácom zmizla a Kosák zasa zacítil pohyb. Netrvalo ani päť minút a tu vidí Kosák pod sebou ten nešťastný park, v ktorom sa prihodil škandál. Boh vzal na seba podobu človeka našej Zeme hneď, ako sa anjeli a svätí tejto ríše objavili okolo neho.Keďže už uplynulo 431 nebeských rokov, čo bol boh posledný raz v tejto provincii, tak sa duše z celého okresu ponáhľali do Pater nostra, aby mohli vidieť božskú tvár. Paternosterčania od tejto neobyčajnej návštevy potratili hlavy natoľko, že kým sa spamätali, občania zo susednej obce Lumen mundi boli už tu so zástavami. Anjeli začali trúbiť a svätí spievať; aj dolu stojace publikum sa pustilo do veľkého spevu.„Ticho! Načo je ten veľký hluk?“ vravel boh rozhnevane. „Richtár a svedkovia nech prídu sem!“Richtár, ktorý už čakal dolu pri schodoch s čiapkou pod pazuchou, ponáhľal sa hore a za ním bežali tí štyria kňazi, čo stiahli Kosáka z lavice. Tetka Sojka a farár Dundala sa tiež poberali hore, lebo veľa vedeli o Kosákovi, aký planý život viedol na Zemi.Keď prišli hore, všetci sa hodili na kolená, len Kosák zostal stáť.Boh sa pozrel na celú spoločnosť a spýtal sa:„Kde sú tí dvaja, ktorých tento človek zbil?“Farári, čo s Kosákom tak zle pochodili, vstali a hlásili sa:„To sme my dvaja. Všemohúci a vševedúci kráľ neba a zeme, ktorý dobré odplácaš a zlé tresceš…“„Dosť už tých lamentácií! Odpovedajte len na to, čo sa vás pýtam. Aj vy ostatní, vstaňte! Nesluší sa povaľovať sa v mojej prítomnosti,“ vravel pánboh v nebeskom jazyku. Farár Dundala a tetka Sojka nerozumeli síce ani slova, ale keď videli, že iní vstávajú, vstali aj oni.Teraz sa boh obrátil ku Kosákovi a hovoril prísnym hlasom:„Kosák, ty si obžalovaný, že si bez akejkoľvek príčiny prepadol a zbil týchto dvoch nebeských občanov, a to tak surovo ako divá zver, ako sa to ešte nikdy nestalo. Čo môžeš povedať na svoju obranu?“Kosák rozpovedal celú vec tak, ako sa stala a smutným hlasom povedal: „Pozri sa, panebože, ako mám na chrbte kabát, košeľu, ba i svoju kožku donivočenú!“„Teraz rozprávajte vy dvaja, ako sa tá vec stala,“ rozkázal boh.„Všetko bolo tak, ako hovoril Kosák, nič nezatajil,“ odpovedali farári.„Potom však vec stojí inakšie. Som prinútený prísne potrestať vás štyroch za to, že ste sa povyšovali nad svojich spoluobčanov, že ste obmedzovali ich slobodu a že ste boli takí hnusne sebeckí.“Boh ihneď vydal rozkaz, aby týchto štyroch naskutku uvrhli do pekla. Paternosterského richtára tiež poslal za nimi preto, že vec falošne opísal. Ďalej rozkázal, aby povolali pred jeho súd sudcov vyšších inštancií.„A čože chcete vy dve, či dvaja — či ste chlapi, či ste ženy?“ spýtal sa boh Dundalu a Sojky.„Panebože, my ešte nerozumieme po nebesky, my sme Slováci, ale ja viem i po maďarsky a po latinsky,“ vravel farár v latinskej reči.„Ten človek mi nerozumie a ja jemu tiež nie. Čo vlastne chce tá duša?“ spýtal sa boh Kosáka.„Pánboh sa pýtal, čo tu chcete?“ obrátil sa Kosák k Dundalovi.„My sme prišli pred boží trón ako svedkovia, že teba poznáme, že si bol na zemi — že si bol — že si bol na zemi — ne… neznabohom,“ vykotkodákal zo seba farár.„Panebože, títo dvaja ma prišli obžalovať, že som bol na zemi neznaboh, čo je i pravda,“ preložil Kosák.„Povedz im, že ich do toho nič, že to je záležitosť, ktorá sa týka len nás dvoch, a tá že je už v poriadku,“ odmietol pánboh.Keď to povedal Kosák Dundalovi, ten zostal ako oparený.„Anjeli!“ zavolal pánboh. Hneď priletelo sto anjelov. „Spýtajte sa týchto dvoch ľudí, čo bol Kosák na Zemi za človeka. Či si svoj chlieb vyhľadával statočnou prácou, či neokrádal a neutláčal svojich spolublížnych, či nebol tyran alebo zbojník, či si ctil svojich rodičov alebo či robil dajaké neprávosti.“Jeden anjel — Slovák zo Svätého Mikuláša — sa ich všetko povypytoval a potom hlásil bohu, že Kosák nič takého neurobil.„Tak nech sa mi títo dvaja pakujú z očí!“ povedal boh. Anjeli postrčili farára a tetku Stojku zo schodov.„Kosák, ty sa mi páčiš,“ vravel boh ďalej, „tvoj charakter je rovný, čistý, pevný — máš cit pre spravodlivosť. Oddnes budeš sudcom a dozorcom nad týmto okresom.“Kosák sa poklonil a hovoril:„Prijímam toto čestné miesto a chcem podľa svojho rozumu zaviesť čo najlepší poriadok.“Medzitým už i tí traja sudcovia stúpali hore pred boží trón. Každý bol vyobliekaný v plnej paráde. Keď prišli pred boha, všetci traja sa hodili na kolená. Boh im kázal vstať a ich prepych karhal nasledujúcimi slovami:„Pekne vyzeráte! Samé zlato, samé šnúry. Ty s tými troma zlatými čapicami si azda ríšsky sudca a dozorca? Čím viac na hlave, tým menej v hlave. Pozrite sa na mňa! Ja by som musel mať aspoň tisíc zlatých a diamantových čapíc na hlave. Ty s tou jednou zlatou čapicou, oddnes si nie okresný dozorca, tvoje miesto zaujal Kosák. To je trest za to, že si taký sprostý, že sa v tvojom okrese zahniezdil taký neporiadok, že tu došlo až k bitke. Ako si mohol trpieť nadpráva menšiny obyvateľov? Ja nedovolím, aby mali jednotlivci väčšie práva ako druhí, osobitné lavice, záhrady, člnky a paláce len pre seba.“„Tak je to v celej provincii, nielen v mojom okrese,“ vyhovárala sa čapica s jedným rohom.„Tak je to v celej ríši,“ volala dvojnásobná čapica.„Tak to bude hádam všade,“ smutne sa pridala trojnásobná čapica.„Keď sa vec má takto, teda odstúpite zo svojich miest všetci traja! Nie ste hodní a schopní zastávať čestné úrady. Kosák, ty si oddnes ríšsky sudca a dozorca. Celú ríšu plne odovzdávam do tvojej moci. Čokoľvek budeš robiť, bude mať takú platnosť, ako by som to robil sám. Tu ti odovzdávam žezlo, v ktorom spočíva zázračná moc. Keď sa ním dakoho dotkneš, stane sa s ním to, čo si budeš žiadať. Pozri tamto ten palác, tam budeš sídliť. — A vy traja blázni pakujte sa mi z očí!“ skríkol boh na troch bývalých sudcov a obrátil sa zas ku Kosákovi. Kosák sa poklonil a vravel:„Pousilujem sa byť tvojím verným pomocníkom a dobrým bratom všetkých nebeských občanov.“Boh pokračoval vo svojej reči ďalej:„Dlho som sa tu zdržal. Mám milión takýchto ríš, tak mám zapotreby gazdovať s každou chvíľkou. Táto ríša je len miliónkrát väčšia ako povrch vašej Zeme. Teraz si vymenuj nových provinciálnych dozorcov a rozkáž im, aby si aj oni vymenovali svojich okresných dozorcov. Rob si, čo chceš a ako chceš, len nech je poriadok a spravodlivosť. No čo, Kosák, teraz už azda len budeš spokojný!?“„Už len to mi povedz, čo budem robiť s tými, čo na zemi vraždili, viedli vojny, utláčali a vykorisťovali tisíce ľudí a teraz sedia v nebi; a čo s tými spravodlivými, ktorí pracovali pre ľudstvo, a preto boli prenasledovaní až na dno pekla?“Kosák mu rozprával o Janovi Husovi, Darwinovi, Giordanovi Brunovi a o iných vynikajúcich mužoch, ktorých videl v pekle. A začal ukazovať na jednotlivých nebeských občanov, o ktorých mu bolo známe, že na zemi boli surovcami a tyranmi.Pánboh si to nemohol vysvetliť, ako sa mohli stať takéto veci.„Pošli lotrov z neba do pekla a dobrých vezmi z pekla do neba, urob poriadok, ja už nemám čas,“ hovoril pánboh a chcel sa poberať ďalej. Kosák ho však zadržal slovami:„Peklo sa mi nepáči. Je to nespravodlivé, aby jeden tvor bol mučený nekonečné časy, hoci by to bol býval aj ten najväčší lotor. Tak hrozne trestať nechcem, to je nespravodlivé po prvé i preto, lebo oni sami nie sú na vine, že boli lotrami.“„Máš pravdu. Peklo som stvoril v hneve na žiadosť prvých anjelov. Sám uznávam, že je to nespravodlivosť. Rob si s ním, čo chceš,“ povedal pánboh a zmizol.Kosák stál pred svojím palácom. Anjeli sa vznášali nad dušami a oznamovali vymenovanie nového ríšskeho dozorcu Kosáka. Hlas anjelských trúb a spev duší sa rozliehal po celom Pater nostri. Zo všetkých strán sa hrnuli deputácie, aby zložili svoju poklonu pred novým správcom a dozorcom ríše. Farár Dundala a tetka Sojka sa pretisli cez celý zástup ku Kosákovi, hodili sa na kolená a zúfalým hlasom sa dali prosiť o milosť.„Ale, choďte len zbohom, nerobte mi hanbu, veď sa vám nič nestane, nebojte sa!“ bránil sa Kosák a utekal do paloty. O chvíľočku sa objavil na balkóne a povedal nasledujúcu reč:„Súdruhovia, oznamujem vám, že celá moc nad ríšou sa nachádza v mojich rukách a že Pater noster sa stal okresnou, provinciálnou aj ríšskou rezidenciou. Oznamujem vám, že zvíťazila nie osoba, ale myšlienka, lebo čo sa mňa týka, ja z toho nemám nijaký osoh. Nebudem ani o mak žiť inakšie ako vy. Všetky daromné parády, herce-ferce a firce-francle, zlaté čapice a podobné opice nebudem u seba trpieť, preto prosím, aby ste oslavovali nie moju osobu, ale radšej slávte dnešný deň ako deň víťazstva slobody, bratstva, spravodlivosti a rovnosti. Vzal som si ohromne veľkú zodpovednosť a úlohu na seba, ktorú len tak budem môcť uskutočniť, keď každý nebeský občan vykoná to, čo môže vykonať pre spoločné šťastie a pre našu blaženosť. Vždy som bol nepriateľom neobmedzeného panovania, a preto nechcem panovať na spôsob svojich predchodcov. Chcem čo možno najdokonalejšiu ústavu pre celú ríšu, preto sa hneď musím chytiť do práce a hľadať dobrých spolupracovníkov. A ja ich nájdem, aj keby boli hoci na dne pekla.“S tým sa Kosák obrátil a stúpal do velikánskej siene, kde už stálo tisíc anjelov a čakalo na rozkazy nového ríšskeho dozorcu.Kým vonku nechcelo prestať ustavičné volanie na slávu, Kosák dal zavolať komandanta anjelov k sebe, aby mu oznámil potrebné úpravy. Netrvalo ani desať minút, už bolo vidieť anjelov ako sa rozletujú na všetky strany ako včely z kláta. Na druhý deň už bola novina v Nebeskom hlásniku, že všetky brány tejto nebeskej ríše sú otvorené a nik pri nich nestojí na stráži. Svätého Petra a jeho kolegov poslali na odpočinok a tak každá duša mohla prechádzať, cez ktorú bránu sa jej páčilo.Za ten čas, čo nebeskí občania čítali túto zaujímavú novinku, Kosák nezaháľal; bol v pekle a robil tam poriadky.Najsamprv rozkázal čertom vytiahnuť z kotlov všetky duše a doniesť ich k nemu. Čerti sa tomu protivili a chceli aj Kosáka strčiť do kotla, ale keď zbadali, že je nedotknuteľný a keď sa žezlom dotkol asi dvadsiatich a nechal ich naveky zmiznúť, zľakli sa a vyberali pečené a varené dušičky z ohňa a kládli ich pred Kosáka, ktorý ich hneď uzdravoval. Bolo tu hrozne veľa duší na reparovanie a išlo mu to takýmto spôsobom pomaly. Rozkázal teda čertom, aby kládli tie úbohé tvory do dlhých radov, nad ktorými potom sám Kosák lietal rýchlosťou telegrafu a ťahal po nich svoj zázračný prút. Neprehľadné rady duší — pri zvukoch Marseillaisy — tiahli z pekla do neba. Za jediný nebeský deň bol Kosák hotový s reparáciou. Bola to veľká radosť, že sa predsa dožili spravodlivosti.Teraz sa Kosák obrátil k čertom a rozkázal im, aby sa teraz oni postavili do radu. Kosák obrátil prút a dotkol sa ním radu čertov. Ten navždy zmizol. Teraz sa však tí ostatní nechceli postaviť do radu, začali prosiť a plakať, že oni za to nemôžu, že sú čerti a že museli tak dlho vykonávať takú hnusnú robotu. Tu priletel aj starý Lucifer a vravel: „Vieš, prečo som sa stal čertom? Zato, že som všetko kritizoval a s ničím som nebol spokojný tak ako ty. Keby si ty bol žil v mojich časoch, bol by si ty dnes na mojom mieste. A teraz vidíš, aký je medzi nami rozdiel. To je spravodlivosť? Nech čert vezme aj takú pravdu!“Kosák sa tomu musel zasmiať a nahliadol, že ani čerti za to nemôžu, že okolnosti uvalili na nich taký smutný osud.„No, dobre,“ vravel, „nechám vás ďalej žiť, aj do neba vás vezmem, len mi najsamprv vypracte z pekla všetko dočista! Všetky kotly, kliešte, misky, oheň von! Tu zostane len čistá, pozametaná pivnica.“ Čerti sa hneď chytili do práce a všetky hnusné kotly hádzali medzi planéty. Aj na Zem spadol jeden takýto ohromný kotol v podobe meteoru. Sedliaci to videli, zbehli sa okolo a híkali: „Aha, aká veľká hrča spadla z neba!“Keď bolo peklo čisté, vymetené a aj metly už lietali medzi hviezdami ako kométy, postavil sa Kosák k nebeskej bráne a nechal len toľko otvoru, aby sa ním mohol pretiahnuť len jeden čert; potom držal zázračné žezlo pred otvorom a kázal čertom ísť dnu. Ako sa každý čert dotkol prútika, premenil sa na obyčajnú dušu. Tak išli čerti s radosťou do neba. Teraz sa pustil Kosák do organizovania, lebo už mal v nebi dosť múdrych ľudí.Celú ríšu rozdelil na desať podríš, na čelo každej podríše postavil za predsedu jedného chýrneho socialistu. Každý predseda rozdelil svoju podríšu na desať kruhov, každý kruh na desať sfér, každú sféru na desať provincií. Jedna provincia obsahovala sto kantónov a tisíc okresov. Každý predseda podríše vymenoval desať sebe podriadených predsedov a tak šlo toto vymenúvanie až po okresného predsedu. Všetci títo predsedovia boli spojení telegraficky, telefonicky a opticky a samosebou sa rozumie, že bez drôtového vedenia. Keď Kosák vydal dajaký rozkaz, o pol hodiny ho vedel každý richtár na dedine. Kosák zničil všetky privilégiá a všetky rozdiely medzi dušou a dušou. Čo sa v nebi nachodilo, to bolo pre každého. Nik nebol väčší pán ako druhý. O pár dní bol v Kosákovej ríši taký poriadok, že bola radosť pozrieť na to. Každý sa správal slušne. Aj z predošlých čertov sa stali ešte poriadnejší nebeskí občania, ako boli dosiaľ kňazi. Tomu sa Kosák tak tešil, že dal všetkým dušiam krídla a tak sa aj všetci čerti stali anjelmi.Sám Kosák žil tak jednoducho ako každá druhá duša. Objavil sa hneď tu, hneď tam medzi ľuďmi bez toho, žeby ho bol dakto spoznal. Raz, keď sa prechádzal v parku, stretol sa s dvoma anjelmi. Bola to tetka Sojka a farár Dundala. Podal im ruku a pustil sa s nimi do reči. Pán farár a tetka mu nasilu chceli bozkať ruku. Kosák sa bránil a dvíhal ruky nad hlavu. „Nechajte len, nechajte, ja som nie pán farár!“ Oni však boli veľmi šťastní, že sa s nimi zapodieva taký veľký pán. Sadli si na drevenú lavicu a dali sa do rozhovoru:„Prosím ponížene vašu najjasnejšiu božskú svetlosť, ale čo je pravda, je pravda, teraz to vyzerá v nebi oveľa krajšie ako, predtým,“ vychvaľoval pán farár.„Ale už zasa začínaš pätolízaním. Vždy som ti vravel, že ja som ten starý Kosák, čo som bol aj predtým. Či sa nazdáš, že som taký sprosták, čo má radosť z titulov ako istý druh ľudí na zemi? Povedz len „ty, Kosák“, ako ja tebe poviem „ty, Dundala“. Keď prídeš ku mne pred súd, potom povieš: „Ty, ríšsky predseda“, ale teraz, keď nie som v úrade, som len toľko ako ty.“Táto jednoduchosť sa Dundalovi a tetke Sojke veľmi páčila. Pán farár sa priznal, že veru to bol hnus, ako to na Zemi vyzeralo a že ho do smrti bude mrzieť, že socialistom tak ubližoval.Aby Kosák svoje dielo doplnil, zaviedol všeobecné tajné volebné právo pre oboje pohlavie a nechal, aby si všetkých úradníkov, od richtára až po ríšskeho predsedu, zvolili nebeskí občania podľa svojej vôle. A čo sa stalo? Duše všade jednohlasne zvolili tých istých úradníkov, ktorí i pod Kosákom úradovali. Občania jednohlasne znovu vyvolili aj Kosáka. Teraz už bol nielen z milosti božej, ale aj z milosti občanov ríšskym predsedom. Dokázal teda, že dačo rozumie a že si ho spoluobčania ctia a milujú.Keď sa to pánu bohu dostalo do uší, zavolal Kosáka k sebe na výsluch, podal mu ruku a hovoril:„Gratulujem ti k takému úspechu. Ty si to už skoro ďalej priviedol ako ja — lebo ja vládnem absolútne. No ale teraz si už hádam len spokojný?“Kosák: „Spokojný ako spokojný. Ako to človek vezme.“Boh: „No azda ti ešte dačo chýba?“Kosák: „Chýba mi ešte to, že nemám nijaký vplyv na Zem. Tu v nebi by už bol poriadok, tu už nemám čo robiť, ale na Zemi, tam by bolo ešte veľa roboty.“Boh: „Ale, daj pokoj! Ako si to tam zariadia, tak budú mať. Ktožeby sa o takú maličkosť trápil. Tá tvoja zemeguľôčka za to nestojí, aby sme sa my dvaja o nej rozprávali. Keď si cestoval do neba, videl si nespočetné milióny svetov, a čože je vaša Zem oproti tomu?“Kosák: „Ale predsa mi aspoň povedz, prečo si mi tak zavčasu odobral zemský život?“Boh: „No, to je dobré! Ešte povieš, že som ťa zabil? Čo si to o mne myslíš?“Kosák: „A či si neudrel do mňa hromom? A k tomu ešte v tvojom stánku.“Boh: „Ale choď, nedaj sa vysmiať! Veď som ja s tebou nikdy nič nemal. Ani som o tebe nevedel, kde si a čo si.“Kosák: „Ale teraz mi len povedz, skade si ty prišiel. Kňazi rozprávajú, že si vždy bol. Predsa všetko musí mať nejaký začiatok a taká dokonalá bytosť, ako si ty, o to väčšmi.“Boh: „Skadiaľ som prišiel? To ti sám nemôžem povedať, lebo sám neviem. Len toľko ti poviem, že som príroda, to jest hmota vo večnom pohybe. Hmota bola vždy, je a bude naveky. Všetka hmota dovedna je svet. Teda ja som svet.“Kosák: „Tak som si to aj ja vždy predstavoval. Ale prečo stojíš predo mnou v podobe človeka?“Boh: „Pred Sespedom stojím v podobe Sespeda. Čo kto chce, to vidí. To závisí od fantázie živočíchov.“Kosák: „Veď ja ťa už ani nevidím — vidím len svet!“Boh: „No teraz čisto vidíš, to som naozaj ja.“Kosák: „A kde je nebo?“Boh: „To bolo len v tvojej fantázii, úbohý človeče.“*Kosák sa prebral, otvoril oči. Pri ňom na posteli sedela jeho verná manželka a dávala mu studený obklad na hlavu.„To si ty, Anička moja?“„Ja, Janko môj,“ odpovie ona. „Chvalabohu, už bude dobre, si zachránený, ale farár a tetka Sojka majú dnes pohreb.“

ChlumeckyEnspenger_Janko-Kosak-v-nebi.txt

1Metér v tlačiarni prechádzal nervózne od dverí ku dverám po celej dĺžke izby. Na širokom, zinkovým bľachom pokrytom stole ležia jeden vedľa druhého krásne čistučké stĺpce hotovej sadzby — len ich zlámať, usporiadať v stránky. I všetky tituly článkov metér ručne vysádzal, má ich pripravené v radoch za sebou, avšak redaktora niet. Lámať nemožno.Drevený priečinok, natretý čerstvo sivou barvou, rozdeľoval miestnosť na dve časti. Za drevenou stenou pracoval korektor. Počuť, ako sa stolička odsunula, dva rychlé kroky — a v tom ani keby sa nebesá rúcaly, zahrmel korektorov hlas:— Aby do toho tristo hrmených! do ďasa s tou barvou! Človek sa ešte ani mucha prilepí. — A obracajúc sa k metérovi, nepostaral sa o to, aby zmiernil hlas: — Dajte obťahy „Hlásnika“, aspoň dve strany! Veď ináč nemôžeme byť hotoví. A dnes to musí rozhodne ísť na rotačku, — dudral, pozerajúc s nevôľou svoj pomaľovaný plášť.— Nemám, — rozhadzuje metér ruky od seba. — Redaktor dosiaľ neprišiel. Jestli zmeškal vlak, sedíme po krky v bryndzi. Sadzba je všetka hotová, ba máme viac ako treba, a ja sám lámať nemôžem.Hromžili spoločne, že až vzduch zhustnul.Za veľkým oknom, za tenkým múrom šumela pieseň sádzacích strojov. Ako keď v jednotvárny hukot obrovského vodopádu s času na čas nasýpa vždy ktosi nerovnomerne káru štrku.Rozletely sa dvere dokorán a redaktor Fojtik, ponáhľajúc sa, skočil cez tri schody priamo pred metéra:— Máme dosť sadzby?… Trocha som sa oneskoril, — dobavuje, ani keby sa chcel ospravedlniť. Jeho sivé oči i zpoza okuliarov vyzeraly spokojné, s mastným leskom ako oči človeka, ktorého žiadna prekážka nezavráti s cesty. — Mám tu ešte takú malú zprávu…— Zprávu? Kdeže zprávu! — strhol sa metér. — Sadzby viac ako treba. Lámať musíme, a to zostanú ľudia bez novín.— O jeden deň… nu, to už azda pri týždeníku nerozhoduje, — obrátil sa Fojtik na opätku a nečakajúc metérovho protestu, vbehol so schomoleným rukopisom do súsednej miestnosti, kde sucho cvakotaly moderné linotypy.— Buďte tak dobrý, — naladil sladko svoj hlas, sadajúc na stolík ku jednému sadzačovi, — jednu maličkú zprávičku by som potreboval ešte dostať do novín…Sadzač pohodil hlavou a podivne zaškúlil cez niklovú obrúčku staromódnych okuliarov, ani keby chcel odriecť túto desaťminútovú službu. Redaktor Fojtik však využil chvíľku sadzačovej nerozhodnosti a modlíkal:— Budem vám diktovať priamo do stroja… hneď sme hotoví. Prosím vás… garmondom polotučne…Ľahostajný sadzač zariadil stroj na polotučný garmond a v mlčanlivom očakávaní vystrel bezmyšlienkovite svoje ruky nad klaviatúru stroja, kým redaktor nespustil:— Nemohli by sme si nikdy odpustiť, keby sme opomenuli hneď zavčasu priniesť zprávu o milom prekvapení, ktoré nám pripravila správa našej ľudovej školy so svojím roztomilým žiactvom. Pamätlivá súc toho, že naša národná sloboda bola krvou vykúpená na všetkých frontách svetovej vojny, ako aj krvou vykúpený bol mier, a ďalej pamätlivá súc toho, že rozkvet našich národných síl podmienený je práve večným svetovým mierom, o ktorý sa tiež naši politickí činitelia zo všetkých síl zasluhujú, správa tunajšej ľudovej školy využila vhodnej príležitosti a v deň „Mieru Čsl. Červeného Kríža“ usporiadala detské divadelné predstavenie pod názvom: „Zvončeky zvonia v šíry svet“.Hlas redaktora Fojtika snažil sa vystihnúť zvuk strieborných zvonkov mieru, hoci to bolo celkom zbytočné; sadzačove prsty skácaly po klaviature stroja ani zjašené kone, bo nevedely niako postihnúť vážnosť a súrnosť tejto zprávy.Matričky z kazety frndžaly zbesile jedna za druhou, radily sa ani vojaci temer v raz, všetko sťa na povel, nastavily chladné čelo žeravému olovu, odliaty riadok, blysknavý a horúci, prisadol k ostatným a zatiaľ celý rad matričiek zachytený bol sochorom — železnou rukou, ktorá ich podala závitom nekonečnej šrauby. Po nich sa valily, nehlučne a tíško sa posúvaly a odpadúvaly s nich nazpäť do kazety ani bezduchí viselci so šibení. Jedna za druhou… jedna za druhou a zas nové, práve tak ako sa sypaly redaktorove slová, rozdrobené novými matričkami na jednotlivé hlásky, práve tak ako sa s hrmotom ťažkého kolesa odlievaly riadky, práve tak ako sa podivuhodne a presne znova a znova zdvíhal a sohýňal sochor…— a tie školské, dobre a vo vlasteneckom duchu vychovávané dietky naše znova nám pripomenuly, jak drahý bol mier sveta, v ktorom žijeme a z ktorého sa naša sloboda zrodila… — pokračoval redaktor Fojtik, — a že je treba, aby sme…Nedokončil vetu. Sadzač, rozmrzelý, odlial posledný riadok, vystrel ruku pod stolík, s ktorého visely redaktorove rozhojdané nohy, vytiahol fľašu s pivom, naklonil k ústam a zavrel oči.Oblokom zo susednej miestnosti zahliadol metér a s nezakrývaným hnevom skríkol:— U čerta… lámať!Redaktor neodpovedal. Jeho sivé, mastné oči za silným sklom zažmurkaly a s nevyslovenou, no úpenlivou prosbou pozeraly na sadzačovo hrdlo, poskakujúce ani ramár v pumpe.— a že je treba, aby sme všetci bez rozdielu len prácou a zas prácou zaisťovali mier a našu slobodu…— Koniec? — spýtal sa zunovaný sadzač.— Už aj… dočkajte: … slobodu, tak ako to nám všetkým pripomnely naše dietky a ako nám príkladne ukazujú naši mierotvorní politickí činitelia. Voláme na slávu im i malým žiačkom — divadelným ochotníkom! Nech neprestajne ich zvončeky mieru zvonia v šíry svet!— Koniec? — vysypal zo seba znova sadzač.— Koniec! — povzdychol si redaktor s nie malou dávkou samoľúbosti.— A ja som myslel, že u vás Herodes vyvraždil všetky deti… — odvŕkol zlostne sadzač, vracajúc sa ku svojej práci. — Hľa, taká súrna zpráva!Potom už len znova suchý zvuk poskakujúcich matričiek, z kolesa vypadúvajúce riadky, živý pohyb mrtvého sochora a z vedľajšiej miestnosti metérove lamentácie:— Jestli dnes vyjdeme, to bude zázrak!*Redaktor Fojtik dobehol na žilinské nádražie, naplnené batohami, ľuďmi, dymom a sadzou, a zamieril priamo z perona von, kde už stál jeho vlak k domovu. Babky prebehávaly koľaje s batožinou, decká vrieskaly a plietly sa im do sukní, a do toho šumu a zjašenej vravy vpichoval sa jediný rozhodný hlas vrátnika:— Tretia koľaj… vľavo!… Na druhej koľaji!… Rýchlik ešte nedošiel!Po peróne prechádzali traja žandári. Prevliekali sa kŕdľom ľudí, cvakotali okutými čižmami a ich upodozrievajúce, pitvajúce oči skĺzaly po neoholených tvárach chlapcov, ktorí sa pomaly schádzali so sveta odbaviť sviatky v domácich krčmách. Otvoreným nádražím, zpomedzi brán vysokých vrchov dul studený vietor. Sneh ležal na vrchoch a dosiaľ akosi neschádzal, hoci apríl od juhu nastupoval plným frontom. Vetry od Poľskej cez noc vždy zmrazily všetko, čo slnce zľúbalo dňom.Redaktor Fojtik cestoval takto každý týždeň do žilinskej tlačiarne, aby osobne mohol dozerať na technickú úpravu „Hlásnika“. Funkcia nie veľmi príjemná. Títo typografi boli čeliadka sebavedomá a neústupčivá a nijako nechceli porozumeť, prečo Fojtik kladie tak veľkú váhu na výchovnú stránku časopisu, prečo sa odhodláva často vyhodiť kus hotovej sadzby len preto, aby tam dostal čerstvú zprávu takej závažnosti ako na príklad dnes, a nikdy neprejavili sebamenšiu vôľu vyjsť mu v ústrety s maličkou pomocou. A preca… „Hlásnik“ musí byť taký, jaký i je, musí byť v prvom rade časopisom výchovným.Redaktor „Hlásnika“ sedí vo vagone. Slabušké svetlo lampáša snáša sa na špinavú, popľuvanú dlážku, odkiaľsi z kúta prichádza ostrá vôňa pomarančovej kôry, ktorú kopaničiarsky krpec na zemi rozmliaždil. Vagon sa plní ľuďmi, baby sa vadia s chlapmi i deťmi a je to všetko darmo. Chlapi sa uškierajú hnedými od tabaku zubami, rýpajú baby do rebier a deti všetky, koľko ich je vo vagone, tisnú sa k zatvorenému oknu. Zápach ľudských ukonaných tiel prevaľuje sa medzi stenami vagona tíško a mohutne, ani keby slon kráčal v papučiach.… S výchovou medzi ľud, — myslí si redaktor Fojtik, a je mu tak dobre, že môže zavreť oči, záclonou svojich víčiek oddeliť vonkajší, hučiaci svet od svojho sveta vnútorného, a snívať… Snívať o osvete, o vzdelaní, s ktorým treba predstúpiť pred tento horniacky ľud. Veď ľud je v jadre dobrý ako chlieb, len kôra je prihrubá a otrávená. Prelomiť túto kôru, vtrhnúť do dedín s prednáškami, s kultúrnymi krúžky, s časopisom… veď každé také číslo časopisu, to je ani žiariaca fakľa, ktorou rozrážame tmu ich poblúdilých, ale dobrých duší. Ktorási žena sviezla sa s batohom na prázdne miesto vedľa redaktora Fojtika — a to ho prebralo z príjemných dúm.— Huš! — aký je ťažký, potvora, — zavzdychla nad plným mechom, a preca ho s láskou potľapkávala.Čudné: ľudia si z mesta odvážali múku do dedín.S prúdom studeného vzduchu, práve keď vlak sa pohol, vstúpil do vagona pravotár Gavlas. Nízky a rozložitý, na pevných nohách, rozkročil sa vo vagone po zvyku námorníkov, sňal s pokrčeného nosa zarosené okuliare a začal si ich utierať.— Uctivá poklona! — ohlásil sa mu redaktor Fojtik, nevstávajúc s miesta.Dr. Gavlas odvetil na pol slova; len vtedy, keď si okuliare nasadil znova na nos, poznal Fojtika a privítal sa.Vlak predieral sa modrou tmou večera. Na hladine rieky, práve pri trati, húštal sa siný mesiac-samovrah. A za riekou, za lúkami, tam kde celkom už skopnely stráne, blyšťaly sa uslzené okná čiernych chalúp. Na staniciach a pri strážnych domčekoch zúrive štekali psi.Ľudia s hrmotom a krikom vystupovali. Na uvoľnené miesto oproti sadol si dr. Gavlas. Jeho hnedé a živé očká blýskaly sa ani perličky v lastúrach skiel. Oprel sa prudko do tmavého kúta a dlho uvzate mlčal.— Mal som dnes akýsi zlý deň, — zadiera redaktor Fojtik.Dr. Gavlas však neprejavuje ani najmenšej zvedavosti.— Oneskoríme sa asi s „Hlásnikom“ o jeden deň. A ľudia naň čakajú… privykli už tak ako ku chlebu…— Čože tam o jeden deň, — povoľuje s nevôľou dr. Gavlas. A keď sa porýpal prstom v uchu, dlho a vážne, doložil: Tí čo ho čítajú v Nemecku, vo Francúzsku alebo v Belgicku, alebo dokonca v Amerike, tí to nezbadajú… A tunajší čitatelia? Hovoríte… privykli ani ku chlebu. A ja vám zas poviem, že keď chleba niet, to ani čítať sa nechce!Redaktor Fojtik vycítil v pravotárových slovách strmý tón. Tak hovoria ľudia, ktorí sa neočakávane stretli s nezdarom a ktorých vtedy všetko okolie vydražďuje, hoci aj bezdôvodne. Potlačil svoju zvedavosť a čakal. Vedel, že dr. Gavlas sám sa s vysvetlením prihlási.— O jeden deň sa s novinami oneskoríte, a už ste celý nešťastný. Čo by som mal dnes robiť ja? Prehral som proces. Prehral… hoci viem, že môj klient je v práve, — roztrpčoval sa pravotár, ani keby vedel, na čo redaktor čaká. A po chvíli, celý zadychčaný, pokračoval:— Predstavte si: gazda Kupka predal Magátovi zo svojho lesa dreva… bolo ho za 2000 Kč. Magát (Magáta azda poznáte, to sedliačisko úžernícke, čo má blízo miliona), tento Magát Kupkovi dal 200 korún ako preddavok. Drevo srúbal, odvozil — a viac Kupkovi nezaplatil. Nu tak súd… to je známa historia. A teraz si pomyslite: K súdu príde Kupka a myslí si — teraz ti zasolím! Ale príde aj Magát, vyobliekaný, úslužné chovanie, samé poklonkovanie — čert aby mu do duše zazrel! Neobyčajne krásny dojem. Sudca sa pýta: Prečo ste Kupkovi nezaplatil zbývajúcu čiastku 1800 korún? A on sa strhne, tvár sa mu údivom predĺži, že brada mu až k pupku siaha a vysype zo seba na podiv svetu: Ja? Veď ja s ním, s Kupkom mám účty vyrovnané! Tovaru u mňa v obchode nabral za viac ako 1800, to robí prosím 1924 koruny — prosím, tu sú doklady, účty… A ťahá z vačku usmolenú knižku, v ktorej vraj sú všetky Kupkove hriechy pozapisované. — Veď sa mi na to aj Kupka podpísal… ráčte sa pozreť, prosím…Do Kupku ani keby hrom z čistá-jasna. Slova z neho nedostať.Skúmali podpis v knižke dlžníkov: podpis Kupkov.— Bral ste na úver tovar? — pýtajú sa Kupku.— Čosi som bral… za dákych 120 korún… Nepodpisoval som…— Nie je to pravda, slávni páni sudcovia, — kričí ten zloduch Magát a hlboko sa ukláňa: Suma je správna. I podpis súhlasí… ráčili ste zistiť. Môžem prísahať!— Ale krivo! — svíja sa Kupka v zúfalstve. — Ja, ja môžem prísahať pred bohom i pred ľudmi! Nebral som toľko! A nič som nepodpisoval!Dovolili prísahať Magátovi, lebo on robil slušnejší dojem. Ale som mu pred súdom priamo do očú povedal: Pán Magát, dajte si dobrý pozor! Od dneskajšieho dňa dám si na vás záležať, kým vás nedolapím!Dr. Gavlas nevdojak bil päsťou do rámu obloka a nebadal ani, ako sa priblížili k domovu. Most cez rieku zahrmel nárazom oceľových kolies. Po ľavej strane trati svietily do tmy brvná drevokupeckých skladov. Veža kostola za nimi vyčnievala do výšky, ani keby bola osou tohoto biedneho kraja.Čierny kŕdeľ ľudí vyvalil sa z vlaku priamo za stanicu. Pred staničnou budovou zapaľoval šofér motor auta. Nik ho však nepotreboval. Niekoľko úradníkov, vracajúcich sa každodenne z práce domov, niekoľko železničiarov v ťažkých a mastných kožuchoch mechanicky kráčalo k tichému mestečku. Ostatní, chlapi v plátených nohaviciach, baby s batohmi a mrnčajúcimi deťmi rozchádzali sa tam, kde v rozmoklých brehoch a na pustých stráňach hŕbily sa zatuchlé chalupy: do dedín, na kopanice.— Boli ste včera na detskom predstavení? — pýtal sa za cestou redaktor Fojtik pravotára.— Boli. Dobré to bolo. Vidno… dneskajšie deti sú celkom inakšie ako my sme boli.— Výchova, pán doktor, to všetko je výchova, — udiera redaktor s nezakrývanou radosťou na obľúbenú strunku. — Keby sme nechali tie deti tak ako smrečky v lese, neboly by lepšie svojich rodičov. Drhly by na roliach ako ich otcovia, aby nič nesviezly s poľa domov, aby sa v biede užieraly, súdily sa a pily… a aby si tak kopaly vždy hlbší hrob. Dnes je zle… bude však lepšie. Musíme sa hlavne my pričiniť, ísť medzi ľud s knihami, časopismi, prednáškami… a bude lepšie. Bude. Verím tomu.— Snáď, — odvetil zvoľna a s rozmyslom dr. Gavlas ako človek, ktorému táto vec nestojí za to, aby sa pre ňu natoľko rozplameňoval. — Snáď je to tak dobre, ako si vy predstavujete. Bezpochyby. Ostatne — my ani iných prostriedkov v rukách nemáme. Sklamú? Nesklamú? Kto ho vie!Hovoril tak, ako keby išiel po najostrejšom, uzučkom hrebeni vrchu. Položíš krivo nohu — srútiš sa, povieš jedno slovo zle — nevymotáš sa. Proti výchove dr. Gavlas nemá nič, ale… ako to prakticky previesť? Prednášky? Známe to. Všetku túto „výchovu“ známe! A preca je to — sakramentský problém.*— Mal som dnes taký mrzký sen, že sa mi po celom tele pot lial, — vypráva vo svojej krčme Čečotka. — Ráno sa ma baba pýta: a ty prečo si sa v noci svíjal a vzdychal? Ani som ťa zobudiť nemohla, hovorí, tak ťa to držalo.Vinco Soviar, invalída, prevracia pred sebou na stole prázdnu odlivku a mlčí. Krčmár Čečotka je celkom zaujatý svojím snom.— Tak sa mi prisnil francúzsky front. Stojím v zákope a pozerám sa von, pred seba. A tu predo mnou, dákych pädesiat krokov, pekne na ostrieľanom kríčku visí miska na jedlo. Bežím ku svojim veciam, dívam sa, pýtam sa: všetci kamaráti mali svoje misky, a to tam visela práve moja. Zmocnil sa ma úžasný strach. Veď za chvíľku mali dávať mináž! Z čohože ja budem jesť! Vinco Soviar sa vážne zakolembal na lavici a vytrúsil s porozumením:— Ba práve! To už lepšie zdochnúť, ako bez mináže…— Vyskočil som zo zákopu — a za miskou! — pokračuje krčmár. — A keď som dobehol ku kríčku, vidím: miska plná. Guláš. Sadnem si na zem do najväčšieho blata, vytiahnem lyžicu z vačku a jem. Ale ten bol! Dnes mi na môj’ dušu baba taký guláš spraviť nevie.— To verím, — usmieva sa invalída. — Vtedy boly aj zemiaky akési chutnejšie.— A tak sedím v šírom poli a jem. Najlepšie bolo, že gulášu neubúdalo. A v tom Nemci začali strieľať. Strieľali, potvory, tak husto ani cez sito. A čudná vec — mne ani na myseľ neprišlo, aby som ľahol na zem. Jem, jem a jem. Naraz oproti mne od nemeckej strany valí sa ozrutný tank. Nemci prestali strieľať, a tank sa valí priamo oproti mne. Chcel som zutekať, ale brušisko, kamarát, to som mal také, ani krok ďalej s takým brušiskom nespravíš. A tank už je predo mnou. Ani človiečika na ňom nebolo. Kričal som, rozhadzoval rukami-nohami, a brucho vždy len ťažké ani balvan. Zavrel som oči… zreval ostatný raz - a čudná vec: tank ma prešiel cez brucho a bolesti som necítil. Len mi tak krásne odľahlo. Pozerám — brucho preč, a už som bol ani šindeľ. Obzrem sa za tankom, a už ho nebolo. Nado mnou stál náš kuchár a lamentoval: Ja ti dám, ty potvora maškrtná, nemeckého gulášu! Marš pre mináž! A tak som sa rozbehol ku kuchyni. Bežím, bežím… nijako nemôžem dobehnúť. Nohami som akosi na jednom mieste preberal, a všetci sa mi smiali. Dávali posekanú lebedu, a kým som dobehol, boly kotle prázdne.— To by sa už veru človek od zlosti rozpučil, to verím. To sú tie najhoršie sny… o žrádle, — smeje sa Vinco Soviar. — Aj mňa tak niekedy prenasledujú.— Nič horšieho nad to, ako vracať sa k vojne. A bárs by to bolo aj vo sne. To už ja znám ako hodiny: prisní sa mi voľačo strašného z vojny — a už je koniec. Žalúdok za dva týždne marodí.Krčmár Čečotka bol naozaj chorý človek. Jeho choroba bola ani vŕba. Vŕbe prúty poobrežú — prúty narastú znova. Čečotka žalúdok lieči bársakými zelinkami — a choroba sa vždy vráti.Krčmár Čečotka odišiel pred vojnou za prácou do Ameriky. Doma zanechal ženu s dvoma deťmi — a šiel. Vzbĺkla vojna a zasiahla i Ameriku. Čečotka nebol z tých, čo podporovali oslobodzovaciu akciu Čechov a Slovákov dolarami. Čečotka prišiel na francúzsky front prelievať krv. A vrátil sa potom po vojne domov, naplnený skromnými nádejami, s chorým, vyoperovaným žalúdkom — ako legionár. Vtedy sa robily kariery, vtedy sa zaujímaly výhodné miesta. Vtedy sa Čečotka mohol stať aj žandárom, financom alebo poštárom.Vtedy sa už pomaly zabúdala obrovská vlna, ktorá sa prevalila slovenskými dedinami po prevrate, kedy ľudia vybičovaní v utrpení až nad najvyššiu možnú mieru, mstili sa za svoju biedu. Zbíjali notárov a židovských krčmárov, roztrieskali obloky ich domov, dvere i celé bytové zariadenia nie preto, že títo boli predstaviteľmi maďarského, protislovenského výboja, ale preto, že hospodársky utláčali ľud a boli zlými pánmi nad jeho životom i smrťou. Vybité obloky židovských krčiem zevaly slepo do búrlivých dní, kedy sa národu chcelo tak piť! Preto Čečotka nechodí dnes opásaný žandárskym remeňom, preto nechodí čiernymi pohraničnými horami striehnuť za pašerákmi.Čečotka za svoje zásluhy dostal krčmovú licenciu.Čo je však krčmová licencia! Žiť, pravda, dobre možno, len keby zdravia nechýbalo. A to keď je zdravie ani para nad hrncom, človeka nič neteší. Čečotka však má už teraz šesť drobných detí, a tie treba opatriť. Preto nenarieka, preto nehromží ako tuto Soviar, no priznáva si: chvála bohu, ešte sa akosi moceme, moceme a zle už tak aby bolo — to neni…Do krčmy vovalili sa niekoľkí sedliaci. Bol tu Andrej Martikan, ktorý sa dvacať rokov trápil v Amerike a pred rokami sa vrátil, aby sa dal všetkým možným podvodníkom o doláre okmíniť a teraz drhol ďalej v kamenistej roli; bol Cyprian Huščava, tvrdý koreň, ktorý nebol požehnaný na majetkoch, zato na deťoch, a ktorý svojím vyschnutým telom, na ktorom sa plantaly plátené háby, ani keby stelesňoval chudobu celého kraja; bol Adam Šamaj, šťastlivý človek, ktorý na svojich záhonkoch vyžiť nemohol a trafil dostať mizernú službu pri železnici; bol Juro Krišica, ten čo mal svoju čiernu chalupu prilepenú v brehu pod horou, a ktorý z okna domu mohol videť, videl i znal každý vzdych neradostnej dediny; a napokon prišiel i Šimon Perďoch, ten, čo bol samý žart a smiech a čo mal jedno sklené oko: povie čosi, chlapov roztriasa smiech, a Perďoch sa smeje iba napoly — len živým okom, zakiaľ sklené civí mrtvo, zatrpkle. Preto jeho žarty majú tiež dve strany: smiech — a pod ním vysmievaná bieda.Zakiaľ Čečotka meral do decových pohárikov páleného, Šimon Perďoch, zrejme v zajatí predveľkonočnej nálady, vravel:— A vy ste počuli, čo sa stalo v mestečku pri poslednej missii? Jeden chlap, také korhelčisko tuhé, počúval missionárov, ako kážu proti opilosti a vychvaľujú striezvosť. Keď vyšiel z kostola, zašiel do krčmy a tam sa podľa zákona natrunčil tak, že i bez okuliarov videl všetko štyrikrát tak veľké. A potom hybaj domov. Na pol ceste stojí kríž. Keď prišiel chlap ku krížu, strašne v ňom heglo. To sa v ňom svedomie tak pohlo, že neposlúchol missionárov. A tak aby to na ňom Ukrižovaný nezbadal, pokorne sňal klobúk, pozrel hore na kríž, zľahúčka ďubnul kolenom do zeme a pozdravil: „Vítajte, Kristus Pán!“Nebolo pochybností — Šimon Perďoch touto historkou ulahodil všetkým. Rozosmialy sa sedliacke hrdlá, z kúta do kúta poskakovaly suché hlasy, ako keď po hradskej bežia kone s vozom kameňa.— Ono… to človek uznáva, — hovorí Martikan, zrejme v rozpore so sebou samým, — ja nie som proti missionárom, bože uchovaj, nie…— … ale zato vypiť si…, — pomáha mu Huščava, ačkoľvek toho vôbec nebolo treba: Čečotka priniesol chlapom poháriky, aby Martikan ľahšie mohol činom objasniť, čo ide tak ťažko z tvrdej duše múdrym slovom.— Nemal by si také veci vyprávať, — obracia sa k Perďochovi Adam Šamaj —: zajtra je Veľký piatok, najväčší pôst…Sivé oči mu zamžikaly utajovaným smiechom. Aby to však Perďoch nezbadal, obrátil sa od neho na druhý bok. V čiernom, zamastenom kožuchu, ktorého už ostatne ani tak veľmi treba nebolo, vyzeral ako obrovská hrča smoly.Perďocha však preca troška zamrzelo. Od tejto chvíle celkom zamlkol. Veru — myslí si — nebolo treba také veci spomínať. Žena by ho za to akiste nepochválila… Do toho zadrhnutého ticha vrzly dvere.— Pochválen…Vstúpila Verona Hlušková, poštárka. Rozložila si po prázdnom stole svoju koženú kabelu a preberala sa zvoľna a vážne v novinách i listoch.— Čujete, Hluškuľa, a mne kedy z Ameriky dolare pošlú? — pýta sa jej Martikan tak ako vždy, aby od poštárky vypočul vždy jednakú odpoveď:— Mali ste dosť, nemali ste ich prelumpovať a všeliako poroztrácať… bez rozumu. Teraz vraj zas mne pošlú. Hovoria… každému trochu.— Hm, poroztrácať, — utrhuje sa Martikan. — Že vraj bez rozumu, čuli ste to, kamaráti. A vy si myslíte, že mne je žiaľ? — vyhriakol strmo a tentokrát v hneve v tú stranu, kde stála poštárka. — Figu!Hluškuľa podala krčmárovi „Hlásnika“ a Soviarovi „Proletára“. Pred výčapom sa zastavila, ako keby musela v pokoji čosi domyslieť, zagánila starými očami na celý rad fliaš, ktoré tam na skriňke stály, ale si rozmyslela, nevypila nič a zodratými krpcami šuchotala po nemytej dlážke, vychádzajúc zo dverí.Chlapi sa všetci shŕkli nad sivé stránky „Hlásnika“. Slabiky vyskakovaly z nich ťažko, ako chromé, ale sa prehryzávali tučným písmom titulov, povrchne vyzvedujúc obsah novín.— A do mojich, súsedia, do mojich sa akosi nikomu nechce, — ozýva sa Vinco Soviar, rozkladajúc sa po stole s novinami.— Či sme my proletári? — vysmieva sa jedovato a negramotne Juro Krišica, škľabiac sa pri tom tak, ako keby mu visel štránok okolo hrdla.Chlapom sa zapáčila Krišicova odpoveď.— Čo my máme s proletármi jaké spolky?— Nám treba ináč drhnúť! To sú páni proti nám!— Oni si osem hodín kolo mašín pošpacírujú a my tuto od svitu do mraku… a jako!Ani Martikan, ani Krišica, ani Šamaj, ba ani Huščava, tento nesmierny výkrikník spoločenskej krivdy, necítil sa byť proletárom. To slovo malo pre nich nepriateľský zvuk, naočkovaný všelijakými rečmi, a oni boli príliš zažratí do svojej vlastnej biedy, ktorá takmer stravovala všetok ich rozmysel a vedomie, než aby vedeli porozumeť biedu cudziu.Ďaleko boly mestá, ďaleko boly štihlé komíny, nad ktorými vlajú čierne zástavy fabrického dymu. A ďaleko boly i čierne zástupy ľudí, vchádzajúcich pravidelne dnu a pravidelne von na smutné fabrické dvory, zástupy, ktoré tak lacno predávajú svoj celý život, aby mohly tak zúfale mizerne žiť. Ďaleko boly i protesty, demonštrácie a štrajky, táto spravedlivá a jedine možná reč čiernych davov, pred ktorou sa zatváraly preplnené výklady obchodov, pred ktorou sa triasli tak mnohí „vodcovia“ zástupov a do ktorej sa miesil cveng podkov, keď jazdná policia robila poriadok.Pre horniackych gazdov, ktorí vyžívali z celkom iného cesta, ktorí mali pod nohami celkom inakšiu zem, svoju zem, ktorá im cicala z kostí mork, aby im za to dala chudý ovos, pre tých tie vzdialené svety maly nepriateľský zvuk; pozerali sa k nim so zvýšenou nedôverou, čím menej z nich poznali.Chlapi skoro zunovali šlabikovať v novinách. Avšak práve vtedy, keď sa ich chystal Juro Krišica zavreť, pochytil ich zrazu železničiar Šamaj a so zvýšeným záujmom sa do nich zahľadel.— Čože je tuto… o divadle. Veď aj môj Pavel…, — vravel viac pre seba a dal sa čítať zprávu, ktorú redaktor Fojtik s takými prekážkami v novinách umiestnil.Šamajov Pavel chodil do školy do mestečka. Na chválu Šamajovi treba priznať, že volil radšej túto značnú obetu a nútil chlapca radšej cesty vlakom konať, len aby načrel z múdrostí sveta, než aby v dedinskej jednotriedke trávil osem nezáživných, málo pestrých rokov. Tak sa i stalo, že Šamajov Pavel stal sa v mestskej škole na okamih — mierotvorcom.„… a ďalej pamätlivá súc toho, že rozkvet našich národných síl podmienený je práve večným svetovým mierom, o ktorý sa tiež naši politickí činitelia zo všetkých síl zasluhujú, správa tunajšej ľudovej školy…“ — Šamaj dosť hbite šlabikuje. Druhí počúvajú, je to však všetko príliš cudzie; cudzo zneje „rozkvet našich národných síl“, bo telo kopaničiarov v štyriciatich rokoch je už dokonale zhužvané úmornou prácou a podvýživou; cudzo znejú „politickí činitelia“, bo oni poznajú len berný úrad, okresného sudcu, exekútora; a celkom cudzo už im zneje „večný svetový mier“, ktorý, na ruby obrátený, pripomína válku. Pripomína válku tým, ktorí rukami-nohami vrástli v zem, aby v úpornom zápase donútili ju rodiť. Tým, ktorí už ani tej zemi dobre neveria, lež jedine sebe. Tým, ktorým by nič iného treba nebolo, ako mať každý deň dvakrát tak dlhý, aby sa mohli maznať s hrudami a opatriť v poli každý zemiak; aby im iba slnce vychádzalo, a nikdy búrne mračná…— Tam píšu o večnom mieru, — ozýva sa do sedliackych rozpakov suchý hlas Vincka Soviara, aby ich vyburcoval. — Tam o mieru a tu zas o vojne. O tej, čo bola, a — hovoria — že vraj páni chystajú novú.— Eh, to už zas tárajú tie tvoje noviny, — vraví nakoľko možno presvedčive Čečotka. — Veď prečo sa tá svetová vojna robila? Prečo sme my bojovali… nevieš? Aby bola demokracia. Aby nás nikdy viac Maďari a Nemci neutiskovali. A keď sme ich so seba striasli, tak… to znamená mier.Sedliaci mlčia. Akýsi iný svet beží im pred ich duševným zrakom. Čečotka vypráva: Maďari, Nemci, a boh vie čo ešte… Veď oni ich temer ani nepoznali. Znali zas len doma krčmára a notára, v meste berný úrad, súd a exekútora. Nie… nič to, také všelijaké reči plané.— Nuž tak nám teraz, kamaráti, povedzte, — snaží sa Martikan najsť cestu z dusivých pochybností, ktoré sa nahromadily v zadrhnutom hrdle a sedliackej pravde navonok vyjsť zbraňujú: — tuto tak vravia, že vraj akýsi mier, aha, večný, svetový vraj, a tu zas Vinco nám popod nos podstrkuje, že vraj píšu naopak, a boh vie ešte čo. Povedzte nám teraz vy dvaja, čomu, komu veriť? Povedzte nám takú pravdu… takú, nu… takú ozajskú, ako že mi na ramenách hlava sedí! Povedzte! Čečotka vstal, prešiel krížom černejúcu izbu a zamáchnul sa kamsi do prázdna a mlčky rukou.Vinco Soviar oprel ťažkú hlavu do dlane a mlčal tiež.— Tak hľa, — zahlaholí Martikan bľachovým hlasom, plným sebadôvery. — Dogazdovali ste so svojím rozumom. Koľko je právd na svete… a na všetky napľuvať! Tuto, pozrite sa, — a vystiera pred seba svoje obrovské, rozpukané ruky, — tuto je moja pravda! A tuto, vo mne! Bol som toľké roky na týchto jediných rukách v Amerike uspoľahnutý, a teraz sa zas len na ruky spolieham. Keď som s nimi v poli, viem, kam ich položiť. A vtedy ma za žiadnou vašou pravdou hlava nebolí, verte mi, kamaráti. Ani za žiadnym pánskym oným… mierom. A na vojnu som v práci dávno zabudol, neboj sa, Soviar, s tým ma nenastrašíš!Soviar pomaly prehltol horkú slinu, obrátil sa pochudalou svojou tvárou k Martikanovi a hlasom, ktorým sa zdál vyhrážať čomusi strašnému a kohosi spiaceho zo sna burcovať, vravel:— Vy, Martikan, a vy všetci, čo ste tu, vy ste mohli v práci zabudnúť. Ja však nikdy zabudnúť nemôžem, čujete… nemô-žem! Bo pre mňa už ani tá práca neni… Pri týchto slovách s nezakrývaným povzdychom vstal zpoza stola, ťažko nastupujúc na drevenú nohu a vrážajúc obrovský, mastný širák hlboko do čela, aby ním zakryl strašlivú jazvu na hlave. — Zatackal sa stred izby, ani keby najprv hľadal porušenú rovnováhu, zadupkal hlucho drevenou nohou a potom sa vybral k domovu, neodlúčivší sa od súsedov žiadnym dobrým slovom…

Jilemnicky_Pole-neorane.txt

ISedel som v svojej izbe, načúvajúc ako bora lomcuje okeniciami. Niekedy opre sa o ne celou silou, zabúcha, sťa by päsťou — a už uháňa ponad domy, hviždiac ostro na telegrafnom drôte. Piazza, ináč plná sveta — je práve nedeľa odpoľudnia — dnes je pustá. Svet sa pouťahoval do svojich domčekov a načúva ako ja, čo sa tam von deje.Ani z ďaleka nenie to tak príjemné, ako na Severe. Tam vábi izba a dudajúca pec svojím poetickým kúzlom. Tu pece nieto — izba v zime i pred jarou dýcha akousi clivou pustotou, sťaby ťa chcela vysotiť tam von do sloty. Preto človek tunajší podlieha nesmierne zmenám počasia, nemohúc sa im vyhnúť. Keď je jasné bezvetrie ožíva, okrieva; keď sa rozduje bora alebo južina, uťahuje sa s akousi zlovôľou do príbytkov.A práve v takýto čas mi zaklepal ktosi na dvere. Po dlhom okolkovaní na moje: „napred“ vstúpi ženská v prostredných rokoch, dobre urastená s tvárou okrúhlou, ktorej práve začaly sa chytať vrásky.„Prosím keby ste prišli k nám,“ (šior) vraví akosi náhle, hlasom trasľavým.„Idem,“ riekol som zapínajúc kepeň, ktorý som mal i v izbe prehodený cez plecia. „A kto vám, ,nemore‘?“„Šior Tomaže sa čosi rašentili.“Zabudol som sa usmiať na zvláštnom výraze „rašentiť sa“, ktorý ma ešte vždy svádzal do smiechu. Počul som, že obľahol „šior“ — tedy ktosi z intelligencie. Darmo je, i medicína zná rozdiele medzi „šior“ a „nie — šior“ — mi. Vsadil som čiapku pevne na hlavu, aby mi ju bora nesfúkla a riekol: „Tedy poďme.“Ženská ma vyviedla pred dom. Ja nemám ani tušenia, kam ma povedie: neznám ešte dôkladne všetky tváre. Ešte všetko v akomsi beztvárnom chaose sa mi matie v hlave, všetky moje doterajšie známosti.Previedla ma cez piazzu a tu zahla k domku, ktorý stojí cele osamelý vo velikom dvore a v úzadí jeho záhrady, obhradené skalnatými ohradami. Vynímal sa v tomto osihotení ešte akosi menším, bárs drobné oblôčky s privretými okeniciami akosi prívetive žmurkaly na ulicu.Hore kamennymi schodmi vyšli sme na altánku, čili t. zv. „sulár“ s ktorho sa otvoril ďaleký výhľad do spomenutých zahrád práve prekopaných. V nich (sa) kníšu nízke figy holými konármi i driečne mandlovníky, tiež holé, iba že posiate bielastymi pukami, ktoré čakajú na prvé steplenie, aby sa rozvinuly v nádherný, ružovatý kvet.Zo sulára sme vošli do pitvorca, tak malého, že keď boli doň otvorené dnukejšie dvere od „thinelu“, celý pitvor bol zaujatý, že tažko sa v ňom obrátiť. I dvere do thinela tak maličké, že i človek prostrednej postavy musí sa prihnúť, aby ho trám nenaučil „pokore“.Thinel, čili (akási prijímacia) jedáleň je tiež tak liliputánsky založená. Neveliký stolík v prostriedku, druhý maličký pri stene pod pendlovymi hodinami starej konštrukcie, štyri stoličky a — nič. Iba že dverí jest tu v hojnosti! Z thinelu sa totiž ide nielen do pitvora, ale i do (troch) štyroch izieb, z oboch strán rozložených. Najväčšia z nich slúži ako „camara de recévr“ [?], majúc tomu hrdému menu primeraný nábytok. Staviteľovi tejto budovi nebodaj sa málilo toľkoto dvier, preto prirobil ešte troje slepých dvier, ktoré vedú do výklenkov, naplnených všetkým požehnaním božím.Sotva som sa trochu rozhľadel v tomto maličkom priestore, už zjavila sa v jedných zo spomenutých dverí ženička staričká, maličká a ešte k tomu trochu prikrčená. Oblečená je do zimy, do šiat z hrubého štofu a k tomu do krátkej bundičky: a i tak ešte vyzerá nesmierne subtílna, že by ju prvý vetrík odniesol.„Á — vy ste doktor!“ víta ma s úsmevom, ktorý si podmaňuje, pokývajúc pri tom drobnučkou hlavou. Celá osôbka mi prichodila akoby známa a menovite čierny čepiec, čipkami bohate vykladaný mi tak pripadal ako čepce našich starých paní v zemianskych kaštieloch.Predstavil som sa jej svojou lámanou horvátštinou. Ona ma počúvala pozorne nadstaviac ľavé ucho, snaď aby jej nič neušlo. Obzerala si ma pritom pozorne šedivými očkami, ale celkom dôverčive, bez tej reservovanosti, ktorou starí ľudia idú novým známosťam v ústrety.„Prosím ráčte vstúpiť semka,“ riekla ukazujúc na dvere, z ktorých práve poodstúpila na bok. „Náš hospodár čosi ,nemore‘…“Vstúpil som do spalne maličkej, ktorú skoro celú vyplňuje široká, pohodlná posteľ. Iba pri nej zostalo miestko pre malý kanapček a písací stolík novšej sústavy z orechového dreva. Stolík, a tiež šteláža z tamtej strany postele zakladené sú knihami v starých väzbách, i sväzkami starého hrubého papieru, zožltnutého. Patrne spisy. Pri kalamári na stolíku vidím husie brko.V tomto starožitnom okolí nemožno ani ináč mysleť, vidím na posteli starca, bieleho ako jabloň. Bárs prikrytý systémom kobercov, obrysy postavy jasne vystupujú. Veliká hlava, obkolesená bielymi šedinami, ružový nádych na pleti, dodávajúci jej sviežosti a zdravia, mocné fúzy, stelúce sa ponad perny do pol brady v prostriedku rozčesnutej a mohutný nos — všetko tak zvláštne, že len v zastrčených kútoch možno takúto slávnu starobu najsť. Mimovoľne mi napadly typické figúry Čermákových Černohorcov.Poklonil som sa tomuto pacientovi s úctou, ktorá ma hneď prejala, ako som ho zazrel.„Vitajte — vitajte!“ prehovoril zvučným barytonom. „Teší ma, že ste ma prišli navštíviť. Ale Káte“ — obrátil sa k starej ženičke oprúc sa o lakeť — „dones doktorovi stoličku, nech si odpočinie.“„Ano — ano,“ odpovedá ochotne stará a už sa krúti s nepochopiteľnou vrtkosťou a vnáša jednu zo stoličiek z jedálne. Keď som ju chcel prevziať ja a postaviť, ona to nepripustila. Postavila mi ju sama k posteli a ešte utrela. Nemohol som sa dosť vynadívať na jej pohyby, plné obhoditosti a mladistvej rýchlosti.Po dakoľkých otázkach straniva choroby, pristúpil som k vyšetreniu chorého. Našiel som síce starca, ale s organismom zdravým ani železo. Pleciská, široko založené sú dôstojným postamentom tejto mohutnej hlavy. Vyslovil som ihneď nadeju, že tu nieto nič vážneho, že je to najskôr malý nápad influenze.Sotva som skončil svoju missiu, už ženská, tá čo ma doviedla do domu doniesla tácku s dymiacou sa čiernou kávou. Stará pani s predošlou čulosťou sháňala cukor a šaločky, malé sťa orechové škrupiny. Po káve môj pacient dakoľko ráz pozrel významne v tú stranu, kde stál čibuk, dlhou trúbelou o stenu opretý. Pani hneď zbadala, pozrela na mňa a — vidiac, že nás pacient nepozoruje — zažmurkala.Konečne pacient mľasol a riekol s patrným roztúžením. „Oj, keby bolo tak jednu lulu vyfajčiť!“Stará sa rozosmiala v rozpakoch a zas pozrela významne. Sťaby ma prosila: „Nedovoľ — nedovoľ…“ Je i tuná taká obyčaj, že ženičky cestou lekára by nedbaly držať mužov svojich v reze. No nikdy nebolo mojou ctižiadosťou slúžiť za takýto nástroj. I vedel som, aký význam sa prikladá, keď lekár starým fajčiarom zakáže fajčiť. „I fajčiť mu zakázal; musí byť zle“ — rozjímajú starí na piazzi. A vôbec pacient sam je moralne akosi dvíhaný, keď môže ostať pri svojom obyčaji.„Bude sa vám páčiť probovať z môjho?“ ponúkol som ho vytiahnuc svoju škatulu.Pacient bol prekvapený a ešte väčšmi pani.„Vidíš Káte,“ zvolal smejúc sa, že sa pokrývky len tak dvíhaly — „vidíš, že mi doktor nezakázal! Daj ty sem lulu. Môžete si pomysleť, ako ma chytila prísne. Od rana mi nedala ani bafnúť, že som vraj chorý. A ja viem, že by to bola moja smrť.“„Nechcel volať lekára, že načo mu lekár. A ja jemu zavrela dohán. Bez dovolenia darmo je, chorým sa nesmie…“„Ano, tak ma prisilila volať lekára,“ zvolal živo, napchávajúc lulu. „A ja hovorím, čo ho budem ustávať, keď netreba. To je najväčšia hlúposť. Potom nesvobodno hore brať každú maličkosť. Prejde, boga ti! Čakaj trochu!“ hodil pri tom rukou energicky, akoby s dakým neznámym tuho sa dohadoval. „Áne, dones ohňa!“ zvolal hlasom mocným, že celý (vz) dom zunel od neho.Na povale, práve nad nami ozvaly sa kroky. Ja som chcel priložiť rozhorenú sirku k jeho čibuku, ale on nedovolil. „Nie nie — Ďakujem. Hoďte to niekam.“ Vtom vošla zas ženská, čo ma sem zavolala, tedy Áne, nebodaj slúžka, nesúc uhlík v železných klieštikoch.„Ja nikdy nezapaľujem inakšie,“ vysvetľoval mi, vyvaliac sa pohodlne s čibukom v ústach. ,Nemáte nad uhlík! A hlavná vec, že vám nikdy v dome nechybí. A tamto, tie zápalky, čuješ to v celom dome, i doháň sa napije tej zlej vône z nich a sadne ti na prse…“„Nuž verím, keď je človek vždy doma. Ale keď je na príklad v ceste a chce si zapáliť,“ nadhodil som ja.„Oj, i ja som ich nosieval, tieto škatulky, keď som bol taký mladý… (Nuž) In šomma“ i ja som bol švihák. Pravda vtedy bolo šviháctvo inakšie, za mojich časov. Vysadol si na koňa po obede, a o siedmej si už tancoval s postirskymi dievčatmi. Na svitaní zase doma, alebo dakde na Pučišću. Vôbec, junáci sme, ozajstní junáci.“Oči mu i teraz iskrily, pod rozpomienkou na staré hrdinstvá a stará pani prikyvovala hlavou.„Hja, kým ste sa neoženili!“ zasmial som sa ja.„Ja som sa neoženil,“ odpovedal s akousi hrdosťou. „A neobanoval som. Hovorí sa síce, že nikdy neobanuje kto zavčasu raňajkuje a zavčasu sa žení, ale to je len porekadlo. A porekadlám vy neverte. Toto vymyslely dievčatá, ktorým je clivo, že sa nevydaly. Čo ty Káte, ha?“ Rozosmial sa svojim sekaným smiechom, hľadiac zpod obrví na starú paniu.Ona miesto odpovedi pokývala hlavou, usmievajúc sa sama v sebe.Ja som bol v nesnádzach dosť velikých. Míval som, že stará pani a môj pacient sú bezdetný manželský pár na spôsob Filemon a Baucis. A tu vidím, že on je starý mládenec a ona? Ešte šťastie, že som v rozhovore neprezradil toto predpokladanie tak cele prirodzené.Práve som sa sberal k odchodu, keď vonku sa ozvaly kroky. Najprv do jedálne a potom do našej izby vstúpil človek starý, cele šedivý ale postavou práve tak imposantný, ako môj pacient. V tvári sa ničím neponášali jeden na druhého, iba tou stareckou zdravou červeňou a mohutnými fúzami, zakrývajúcimi ústa. Ináč tvár tiež na hladko holená.„Ja som Zlatineo, brat tuto, pána“ — predstavil sa mi hneď navzájom stisnúc mi ruku v svojej tučnej, teplej. Nebolo ani treba, aby doložil že sú bratia. Ja som to zaraz uhádol. O (tejto) famílii tohto mena som počul aspon toľko, že sú boháči a starí zemani z benátskych časov. Ináč som nič bližšieho nevedel, lebo za ten krátky čas, čo som tu, mnoho známostí mi prichodilo urobiť, ktoré mi v hlave spravily opravdovú miešaninu a ja nemohol sa v nich dokonale vyznať.„No ako ty, Tomažo?“ pýta sa brata. „Či ti je dačo lepšie?“„Ešte mi vŕta, aby ho čerti vzali. To mi doniesla táto nešťastná bora,“ žaluje sa pán Tomažo. „Ináč lekár hovorí, že nieto zla. Hľa, dovolil mi i fajčiť.“Pán sa usmial a poskladal sa, čo nestálo toľko práce. Sodel krátky hrubý kabátik a složil čapicu. Stará pani doniesla mu domácu čiapku, pod ktorou sa mala schovať dosť objemná plešina, zakrytá vlasmi, kloré z tyla boly na ňu pričesané.„To je hlavná vec, keď smieš fajčiť. Vidíte“ — obrátil sa ku mne sadajúc na kanapček, pri čom trošku zastenal — ja som fajčil ako turčín“ — riekol to s velikým dôrazom, ako vôbec na každé slovo kládol veľký dôraz — „desať i dvacať lúl denne. Ale začal mi žalúdok vystrájať komedie — a ja to nechal. Toto päť rokov, čo som lule nemal v ústach.“„Ehe,“ prisvedčila stará pani, obrátiac sa ku mne a pokyvujúc hlavou — „lula im nikdy z úst nevyšla, iba v noci.“Malý chlapec, asi desaťročný vstúpil do jedálne a zavinšujúc dobrý večer stojí pri dverach a dvíha čosi v ruke.„To si ty Lovre?“ zvolal brat môjho pacienta nakloniac sa na kanapku.„Ano, hospodáru.“„Nože ty poď Lovre, ukáž, čo sme to my chytili. Pozri Kate, či sú to nie krásni „kosići“. Pozri, akí sú tuční. Ja myslím, že budú tuční ani prepelica.“Stará pani vzala do ruky asi šesť „kosićov“, za nohy pozväzovaných s odvisnutými hlavami. Poznal som v nich naše kvíčaly, ktoré som tiež kedysi takto pred jarou chytával do slučiek na borovčí. Stará pani ich po jednom prezrela i pohmatkala (s) tenučkými prstami.„Tuční sú, naozaj.“„No choď Lovre a povedz Ane nech mi donesie kávu,“ rozkazuje novo prišlý pán. „Nevieš si predstaviť,“ pokračuje obrátený k starej panej — „koľko tam v údolcu toho jest! Vieš, tam je úslnie, borovčia, koľko len chceš a bora nemá prístupu. Iba čo som sedel asi hodinu — a vidíš, toľko mi ich prišlo pod ranu. Tučné sú, naozaj!“ A pritom si zamlaskal od rozkoše.„Či vy to radi jete?“ pýtam sa ho viac len aby hovoril, než zo zvedavosti.„Ach, nie toľme,“ odpovedá ťahavo. „Ja radšej dačo iné. Ale tuto oni radi“ — ukazuje mi starú paniu — „a šior Tomažo tiež. Ja ich rád strielam, nuž to…“„Ach, šior Andre doniesli hospodárici ,kosićov‘!“ zvolala Ane, priduc s kávou do izby. „Veď len odkiaľ ich berú.“„Jest ich tam, dievčička, strach boží. Hovorím — čudo!“„Veď len aby ste tam zas dačo si nenadobudli do kostí!“ zvolala Ane skoro prísne. „Viete, vysedávať po skalách vonku, veru je nie zdravé v týchto mesiacoch. A dostať sa ľahko dostane, ale ťažko vyhnať.“„Ale čo táraš, Ane — ako by ja tam boh vie čo vystrájal! Slnce svieti a hreje, až radosť. Veď sa ja nejdem rozhorúčiť a taký sa vyvaliť do chládku. Radšej dones ohňa, lebo tu je zima.“Ane vzala kosićov a odniesla ich a o krátku chvíľu vrátila sa s čerstvou pahrebou v panvici bronzovej. Rozložila ju v jedálni pod stôl a odišla. Páni Tomažo a Andre vypili kávu. Ja som sa akosi vyslobodil zpod tej povinnosti a odporúčal sa.Keď som sa vrátil domov, do studenej izby, kde bora besne tlčie na okenice, bolo mi skoro ľúto, že som odišiel z toho maličkého domčeku, v ktorom ma akási teplota oviala. A možno to bol pocit celkom duševný, (tá) to teplo v dome Zlatinea, v ktorom čulá pani Kate vládne s takou mladistvou (a) zručnosťou.V ten istý deň prišiel mi mladý pacient z dediny, ktorý bol zlomil ruku v zápästí. Musel som mu v pästi i v lakti prevádzať pohyby, aby ruka sa rozkývala. Táto zábava sa malému Zórovi nepáčila, i musel som vždy pozvať svojho pomocníka Kekku. On bol vojak, bol i vo špitáli i čosi videl, i ľahko chápal, vedel byť na ruku a nadovšetko: mal k takým veciam velikú chuť a velikú silu v rukách.Keď sme malého pacienta odbavili, a už nebolo počuť jeho plaču — chcel som pýtať môjho priateľa, (kto) čo je to za família ti Zlatineovci, ale on ma predišiel a pýta sa:„Vy ste boli dnes u Nazićov?“„Ja? Nie,“ odpovedám. „Ja som bol u Zlatinea.“„Veď Zlatinei sa volajú ináč Nazić. Kto je chorý? Šior Tomažo?“„Ano,“ odpovedám — „má ischias,“ doložil som hneď, lebo to je najlepší spôsob vyhnúť sa otázkam, keď ich predídeš.„Je to nebezpečné?“„Ach nie, ani najmenej.“„To je choroba v kosti“ — vyzvedá môj pomocník.„Nie, v nerve. Ale povedzte mi: Ktorí z nich je ženatý, Tomažo a či Andre?“„Ani jeden,“ zasmial sa.„A pani Kate?“„Šiorra Kate je slečna,“ odpovedá Kekko. „Ona im gazduje a to sú starí mládenci. Ináče veľmi dobrí. Šior Tomažo vychodil školy v Padui, ale zostal len doma. On bol vyučený celkom, i mohol byt ,impiegat‘, ale nechcel, lebo mu je doma skoro lepšie…“„To je pravda,“ prisvedčil som, povážiac dosť ťažké položenie t. zv. impiegatov, úradníkov, ktorí nemajú ani stotinu toho nymbu, ako v iných krajoch a preci musia ľud tak držať v hrsti, ako kde inde, menovite v čas volieb, ak nechcú, aby upadli do nemilosti „tam hore“.Ináč Kekko bol veľmi soznámený s historiou tejto rodiny. Bola veľmi zanímavá, medzi jej členmi boli ľudia vychýrení svojou učenosťou. Ba jeden z nich, začiatkom (v + pol.) tohto stoletia napísal historiu filosofie v reči, rozumie sa — talianskej, ktorá ho urobila známym vo vzdelanom svete Italie. Tento učenec dal do škôl i našho pána Tomaža, ktorý skutočne i skončil kurs juridický, ale ďalej nepokročil ani na piaď. Jednoducho zaviazol v našej dedine, vlastne, ak sa tak môže menovať: meste, nechajúc svoje študia pekne v sošitoch poukladané na písacom stolíku. Viedol on v Padui život ozaj študentsky veselý, bez dákych velikých výstupnosti. Od nich ho vystríhal jeho starší brat Carlo, ktorý sa učil medicínu a trochu ho prinútil držať sa na uzde mladší brat Niko, ktorý študoval techniku, tiež v Padui. Tak tedy naraz vstúpili do života traja bratia, vyučení v Padui. Lekár získal veľké renomé, ale málo peňazí. Jeho meno dosiaľ sa tuna a s velikou úctou spomína. On iste v svojom živote prelial viac krve, než povestný španielský espado Gueritta, pravda ľudskej krve. Jeho výkony v tom ohľade sú naozaj pozoruhodné. On bol odchovancom starej školy, kde choroba bola hľadaná v krvi i kde sa myslelo že sa zmenší choroba, keď sa pustí krv. Nato prišla zas škola nová, ktorá sa krve hrozila — a tu starý dr. Carlo Zlatineo mával časté srážky s mladymi kollegmi, nad ktorými vždy odniesol palmu víťazstva. Ľud mu dôveroval bezpodmienečne. I dnes je porekadlo po tunajších felvarkoch: „S tým je zle — toho by už ani šior Carlo nevytrhol.“ Vzdor velikej praxi, zostalo po ňom dosť málo. „Všetko vyjedla chudoba,“ ako sa sťažuje rodina. Tento brat sa tiež neoženil. Niko vstúpil do štátnej služby, doviedol to dosť ďaleko, ale zomrel v najlepšom veku. Zostalo po ňom so šestoro sirôt a vdova, bez majetku s malou pensiou. Tieto dietky budú kedysi dediť celý majetok Zlatineovský, ktorý má byť dosť veliký.Do tohto domu ma tedy zvali.

Kukucin_Rodina.html.txt

1Prišli v dedine B. dvaja mužovia k presvedčeniu, že sú hriešni, a že veľmi potrebujú Božiu milosť. Prosili, hľadali Boha. Zmiloval sa nad nimi Pán Ježiš, odpustil obom; hoci vari ten jeden Mu bol dlžen päťsto peňazí, a druhý päťdesiat, On obom dal nového Ducha, nové srdce, a oba stali sa šťastnými ľuďmi.Dostali ešte i tú milosť, že Boh obrátil aj ich ženy, a tak bez prekážky a domáceho sváru mohli začať slúžiť i so svojím domom Hospodinovi.Jeden z nich býval na hornom konci dediny. Bol to dosť majetný sedliak. No mal na majetku značnú dlžobu, ktorá sa mu naň nalepila pri rozličných prípadoch. Lebo, hoci i bol — ako ľudia vraveli — statočným a poriadnym človekom, predsa si aj on kedy-tedy posedel v krčme, a pri rodinných slávnostiach sa minulo mnoho. Nuž a človek veru často nevie, ako narobí dlhy; cítieva ich obyčajne, až keď príde na splácanie.Ten druhý muž býval na dolnom konci dediny. Mal len neveľkú chalúpku a bol obuvník. Ten skôr vedel povedať, kam sa podela jeho mzda. Hoci bol dobrým, hľadaným majstrom, predsa dakedy nemal kúska chleba v dome; — zato krčmárove deti jedli za jeho groš koláčiky.Keď sedliak Srnianek začal nový život, nezbadali to tak hneď ľudia. Ale keď si obuvník Hladký zamiloval Pána Ježiša, netak sa ľudia podivili. Jedni krútili hlavami: „Taký lump — a aký zrazu nábožný! Aj ráno aj večer spieva so ženou, modlí sa a sedí v Písmach; kto bude vymetať krčmárove kúty?“„Ach, čo,“ mienili druhí; „nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina. Počkajte len trochu, veď on dospieva!“Ale nedospieval!Prešlo dakoľko rokov, a Hladkého by si už ani nepoznal. Bol on ešte muž mladý, no lumpáctvom celý pokrivený a zhyzdený. Dnes chodil rovno. Smelé oči hľadeli do sveta voľne. Líce pokrývala farba zdravia, a vôkol pier, ktoré kedysi vedeli tak ošklivo hovoriť — akoby im dakto vtlačil pečať samej dobroty. Také boli tie reči z nich dobrotivé, milé a pekné. I žena mu omladla a zase bola taká švárna, ako kedysi, keď si ju bral, ba ešte šumnejšia. Vtedy bola len také nerozumné decko, dnes rozumná, dobrá žena. I na tom domku si videl, že tam vtiahol ten Kráľ, ktorý je samá čistota a krása. Či zvonku, či zvnútra celý bol čistý, okná plné kvetín, kuchynka ako zo škatuľky.

Royova_Ako-zbohatnut.html.txt

Stroskotanec sférických letovZas zemi vrátený som, lučín dýcham vôňu, vyhnaný z rája nadpozemských snov, a stroskotanec letov sférických uvrhol poslednú som kotvu v spodok pevný. Som klesol v prach, však jako Antaeus po každom zeme-matky dotyku v strhaných žilách príliv nových síl, hoj, prúdiť cítim mocou čarovnou. Prismelý bol môj let a pád tak náhly, prudký jak anjelov, dol s nebies svržených, sa chápajúcich márne skalných brál, bezmocne rútiacich sa v desnú, bezdnú priepasť. Osudom ubitý som v hlbín klesol tiene, sa v mdlobách svíjam nepokorený, som túžiť neprestal za výškou závratnou a pošliapaný bárs, zas dvíham hlavu vzdorne. Zas smelo vzletieť chcem, až príde čas, ssať závratu slasť zase opojnú. Však o jedno ťa prosím, Osude: stroskotať nedaj viac mi do prachu, zapadnúť biedne v blatné nižiny! Daj doletieť mi k hviezdam ligotným, alebo rozdrtiť sa o bralá pri gigantickom páde osudnom.

Kompis_Stroskotanec-sferickych-letov.html.txt

ÚvodomDeň k večeru už naklonen, z východu černomrak sa rúti, severák v tvár ma šľahá ľutý, uháša v ruke pochodeň. Než obzor zorou zabronie, ochabne navždy hnev môj ľutý, ťa volám v boj, Osude krutý. Ty abo ja! Tak áno? Nie? Buď ako víťaz slávený na zámok vtiahnem s fanfárami, buď klesnem do priepasti tlamy kopyty koní zdlávený. Lež zlatojas nového dňa nezľúba viacej čelo sketu, havranov kŕdeľ na podletu v teba, Osude, abo mňa ztuhlého vrazí lačný spár.

Kompis_Zlate-lista.html.txt

MottoKrása si pokalila oči,keď ma uvidela.Ostal som naveky trpký.Krása je podesená,ja nie som hladký vtvári, ja som vrásčitý.„Nezačali ťa nenávidieť odvtedy, čo si sa stal kňazom (čo by bolo v poriadku), ale od chvíle, keď vyňuchali v tebe básnika.“J. Deml„Ako zistiť v živote človeka, ktorá bytosť je skutočná? Azda sa nestretávame každého dňa s ľuďmi, ktorí sú pre nás mnoho ráz len tiene?“F. Porché„Sám v tiché klausuře jsem počet žití řešil.“O. Březina„Človek nebol stvorený, aby tučnel pri žľabe, ale bol stvorený, aby chudol na cestách, aby obišiel stromy a aby ich už nikdy neuvidel; aby chodil vo svojej zvedavosti, aby poznal.To je to: aby poznal.“Jean Giono„Neznižuj svoj osud!“D’Annunzio

Dilong_Mladost-z-ocistca.txt

Pomocník(Z denníka dievčaťa.)Tatuško ohluchol, i zrak mu slabol a nemohol viac učiť deti. Preto dnes po veľkom rozmýšľaní a radení zasadol k stolu, ťažko spustiac sa na stolec, a odpísal svojmu priateľovi Somošovi — s ktorým vžak neschodil sa pre diaľku — aby mu poslal syna, od leta pripraveného na učiteľstvo, za pomocníka. Keď list bol napísaný, složil okuliare, utrel oči od sĺz a zavolal mamičku, aby ho prečítala, či dobre napísal. Ona prečítala — a dala zavolať starú Katu, želiarku s dolného konca dediny, ktorá bola jej tajomníkom, aby sa poradila s ňou, ako sa bude žiť, keď príde pomocník, čo variť a ktorú izbu mu dať na bývanie. Usniesly sa, že každý týždeň musí sa štrúdľa ťahať a v nedeľu pečienka piecť; tak to robia i u Krásnovských, súsedných učiteľov, ktorí tiež majú pomocníka. Izbu zo troch, čo sme mali, vyvolily moju, lebo bola najmenšia a mala východ do bývacej izby a pitvorca školskej siene. Ja, vyrušená ich rečami z obyčajných myšlienok, utiahla som sa do svojej izbičky, zastanúc si tam na prostred, a snivo pozrela som po nej, založiac ruky za väzy.„Táto izba už nebude moja,“ mrmocem si, a predstaviac si, že ona bude sídlom mladého učiteľa, zdala sa mi zrazu cudzou, zvláštnou a slávnostnou. Sadla som si na diván, dajúc líce do dlane, a začala som si predstavovať v duchu budúceho pomocníka s havrannými vlasmi, čiernych očú, príťažlivého ducha, zvláštnej dobroty a — hodiac zrakom do zrkadla, čo viselo naproti — žiadala som si, aby sa do mňa zaľúbil.*Dnes prišla odpoveď na tatuškov dotaz. Somoš písal, že jeho syn vďačne prijme miesto pri otcovi, a že keď je taká potreba naň, dovedie ho sám hneď na druhý týždeň. Mamička dala sa do riadenia malej izbičky, zavolajúc starú Katu s dolného konca na pomoc. Pomáhala som i ja zrkadlo utierať a iné, no nie zaveľa. Kata totiž — ktorá bola dávno oddaná nášmu domu a dovoľovala si už mnoho — a potom i mamička začaly snovať plány o mne a budúcom pomocníkovi. Ja som sa rozčuľovala, hnevala a nechcela o ničom počuť. Napokon, keď Kata neustúpila, s pleskom odišla som preč. V bývacej izbe potom sadla som si na obdratú kanapu a rozmýšľala, ako zmení sa náš život, aký inakší bude náš dom, ja a všetko dostane slávnostnejší náter. I tešila som sa, ako budem môcť pred Estou Krásnovských vravieť po každom druhom slove: „Náš pomocník to povedal… náš pomocník to spravil“, ako to ona robieva. Už ma nebude ľutovať, že v celej našej dedine nieto gavaliera. I odpísala som jej ešte v ten deň, aké veci dejú sa teraz u nás.*Dva týždne minuly, a pomocníka nemáme. Tatuško sa hnevá a zlostne utiera boľavé oči od sĺz. Mamička vadí sa na čeľaď neunavne, a ja som ostala najhoršie: musím totiž ja brať do ruky odznak učiteľský, feruľu (slečna a feruľa!), a učiť deti; Všetkých dovedna ich je 60, a keď ja zjavím sa v klase, to akoby nič. Robia šepot, kričia, smejú sa, natoľko im neimponujem, že sa chlapci koľko ráz do vlasov oddajú pred mojimi očami. Ja trepem prútom na táfeľ, aby pozdvihla svoju auktoritu, no ani to nepomôže. Veľa ráz vzdychám, zmučená ich neposlušnosťou: „Čože je to, že ani nad týmito drobizgami nemám moci? Ak tak nebudem imponovať ani — pomocníkovi?“*Dnes večer konečne prišiel netrpelive čakaný. Slnce už zapadalo, a ja, vypustiac deti zo školy, ležala som v bývacej izbe na obdratom diváni, opustiac ruky, v ktorých ani iskry vlády nebolo od preukazovania auktority. Mamička miešala na sporáku — v tej izbe totiž máme i sporák — pariacu sa polievku, melinky v mlieku zavárané, čo tatuško nesmierne ľúbil, a on prechodil sa po izbe krokom ťažkým od staroby, ruky majúc na bedrách, keď zaklopali na dvere. Rýchlo zdvihla som sa a napravila účes na hlave, postrapatený od ležania, hodiac zrakom do zrkadla. Do izby vstúpili dvaja páni. Jeden tučný a nízky s veľkou plešivou hlavou, ktorej tvár zdala sa zrkadlom veľkej dobroty. Druhý, mladý, strednej výšky, štíhlej postavy. Na čele černely sa mu havranné vlasy, pod čelom ligotaly sa čierne oči, iskriace, až priiskriace. Srdce mi zabúchalo, vidiac ho v pološere stáť. I poponáhľala som sa zapáliť svetlo, a vykonajúc to, prosila som ich čo najmilším hlasom, aby si posadali. Starý sadol hneď bez ceremonie, ale mladý ostal stáť. Páčilo sa mi, že postava jeho je rovného držania a neobyčajne pekných pliec. I núkam osobitne i tohoto, aby si oddýchol, nakloniac hlavu ako mak, a tak zdvihnem zrak na neho — mamička totiž vravela, že také zdvihnutie očú mi dobre svedčí — a v tú chvíľu ostanem ako oparená. Sršiace svetlo nezaclonenej lampy padalo dúškom na jeho tvár a osvetlilo mu jamkavé, rapavé líca. Ivan Somoš bol veľmi špatný. Ako by ma bolo postihlo veľké nešťastie, ostala som bez vôle, a onedlho vyšla som z izby, zatvoriac sa do malej, čo bola už pre neho pripravená. Tam, sklamaná do základu srdca, sadla som si na divánik, ovesiac hlavu. Akože budem pred Estou pyšno rozprávať: „Náš pomocník toto riekol, môj gavalier toto mi spravil?“ Radšej aby nebol prišiel, radšej aby mi stŕply ruky každý deň od dokazovania auktority…*Už týždeň zaujal Somoš svoje postavenie. Tatuško spokojne utiera si oči od sĺz, mamička dá pokoj čeľadi a je láskavá. Len ja som nie spokojná. Dnes totiž dostala som list od Esty, v ktorom oznamuje, že príde k nám čím skôr. Toto kormúti ma nevýslovne; ona, uvidiac Somoša a prirovnajúc ho k ich pomocníkovi hladkej tvári, tučného podbradku, modrých očú, bude sa chichotať a pôjde do mňa so svojimi štipľavými poznámkami.So Somošom sa ani neshováram a ledva pozriem naň; zbadala som však, že on, vidiac moje fumigovanie, tiež neobzrie sa o mňa.*Sedeli sme všetci vo vykúrenej bývacej izbe v pološere. Práve bola som dočítala z novín chýrnik mamičke a bola som červená od toho i od zloby, že Somoš tam stál, opretý naproti o nízky kredenc, fajčil cigaru a tak v oblakoch dymu svietily jeho oči, čierne ako noc.„Nemáte vy dnes nijakého zamestnania?“ oslovila som ho žartovne, ale s tajenou zlomyseľnosťou, keď mamička odišla a apa nepočul i tak.„Neľakajte sa!“ povie on flegmaticky a vystrie sa. „Ja som vás nepočúval,“ i zazívne, ako by celkom obyčajné reči bol povedal.Potom prešiel sa po izbe, vystierajúc chrbát a plecia, sekaným krokom. Čakala som, že odíde do svojej izby urazený; ale on, tváriac sa čo najľahostajnejšie, sadol si k tatuškovi a, dajúc si jednu ruku na okraj stola, druhou objal operadlo stolca a tak začal sa shovárať s ním o diurnistských platoch, ako by len oni dvaja boli v izbe. Mne bolo veľmi do hnevu; no nechcela som odísť a zutekať s bojišťa. „Má izbu, nech ide ta!“ myslím si a nehnem sa. I zotrvala som tam mlčiac, kým nebolo treba ísť spať. Potom, keď on vytiahol nohu z našej izby, vstala som, vystrúc ruky nad hlavu, a zazívajúc, aby som premohla svoje pohnutie, riekla som mamičke:„Pamätáte sa, čo ste sa shovárali s Katou?… Len by ste ma nedali tomuto?…“„Nestrachuj sa!“ odvetí ona nevrle a s planou vôľou; azda hnevala sa, že som celý večer nepovedala slova.Uspokojená vyšla som na dvor. Zima nebola ešte veľká, ale mláčky v koľajach, kde chodily vozy cez dvor, čo nám drevo vozily, boly primrznuté. Po dvore belely sa rozfŕkané čerstvé ívery dreva; želiar Borica rúbal popoludní. Nebo bolo hviezdami posiato, ale bezmesačné. Sostúpiac do dvora, videla som, že okno na Somošovej izbe bolo otvorené. On sám sedel na divániku pri okne a vietor rozháňal mu havranné vlasy. Čujúc moje kroky po zamrznutej pôde, zdvihol sa; ale uvidiac mňa, sadol opäť.„Načo držíte okno otvorené?“ spýtam sa mimovoľne, mysliac si, že kurivo ide do sveta a on ochorie alebo čo — nám na škodu.„Dym je, až dusí,“ odvetí on a pošuchá tvár rukou, ako by mu bolo zunované so mnou sa shovárať; potom doložil nedbalo: „Kachle sú pokazené.“„Vlani, keď bývala som tam ja, nikdy sa nekadilo…“„Toto bola vaša izba?“ na to on ľahostajne a neočarený, i doloží zazívajúc: „No…“Neodvetiac nič, vrátila som sa dnu, ale nemohla som zatajiť nevôľu, že on, kedykoľvek shovára sa so mnou, naveky zíva.*Dnes prišla Esta s otcom a s ich pomocníkom. Starší usadili sa k medovcu a vínu v bývacej izbe, ja zaviedla som Estu a Ľudovíta — ako volali ich pomocníka — do hosťovskej izby, keď sa bolo totiž zakúrilo v nej. Esta bola zaujímavé dievčatko; samopašné, švítorné, s maličkými očami a trochu nahnutým židovským noštekom. Ľudovít mal peknú hladkú tvár s tučnou bradou a belasými očami. Držal sa elegantne a bol si povedomý svojej hodnoty. Vravel veľmi pekne, veľmi lichotive, pripodobňujúc nás k hviezdam a ružiam, a hľadel nám do tvári zaľúbene, prižmurujúc belasé veľké oči.„A kde je ten tvoj gavalier?“ naraz štopla ma Esta laktíkom a doloží, smejúc sa: „Ty toho ani neukážeš; azda sa bojíš, že ti ho očarím?“„Áno, áno…“ nakriví hlavu Ľudovít; „slečna Estika tomu rozumie veľmi, veľmi!…“„Môžeš ho očariť,“ uisťujem ju, šepnúc jej, aby iný nepočul. „Veď je to len taký…“„Len taký?“ opytuje sa živo, a z maličkých očú šľahá jej samopašná škodoradosť.„Napokon…“ vravím, „idem ho zavolať.“Somoša našla som pri pánoch chodiť v oblakoch dymu sem a ta. I zdalo sa, že sa nikdy tak dobre necítil, ako teraz, medzi tými dvoma starci: tatuškom a Krásnovským. Pristúpila som k nemu.„Ja som myslela,“ vravím, „že škripty píšete v klase, že sa neukážete. Poďte do hosťovskej… chcú Vás vidieť… slečne na poklonu.“Somoš ma počúval, hladiac si čierne fúzy tenkými prstmi, potom, urovnajúc si lepšie plecia, riekol:„Keď ma chcú vidieť, nech idú sem!“S tým odvrátil sa ľahostajne, ale ostrý výraz jeho očú zdal sa vravieť: „Keď chce sa vám pošantovať na mne, ponížte sa predo mnou!…“ Zapálila som sa a ostala stáť nerozhodne. Povedať odkaz jeho nechcela som ešte; štítila som sa totiž, že taký negalantný človek žije pod našou strechou. Vrátiac sa k nim, oznámila som teda, že Somoš má súrnu prácu, značí lajster detí, zameškavších školu, čo sa zajtra musí odoslať. Esta nedôverčivo pozrela na mňa — azda pre môj neistý hlas — a bolo mi ju ťažko zdržiavať… zvedavosť jej nedala pokoja a žiadalo sa jej ísť do bývacej izby. Pár ráz som ju zdržala, nechcejúc, aby sa podľa vôle Ivanovej stalo; no konečne odišla predsa. O chvíľu túžil za ňou Ľudovít, a ja, rozbúrená, musela som ich nasledovať. Na moje potešenie vtedy zavolala ma mamička prikrývať stôl na večeru. S obľahčeným vydýchnutím vbehla som dnu. Páni práve odstupovali do Ivanovej izbietky, kým sa prikryje stôl, čakať, až ich zavolajú. Ostatný šiel Ivan, práve keď som ja oproti dvere zatvárala. Prekročil prah, skrútnuc hlavu, a pozrel na mňa ponad rovné plecia svoje veľmi výrazným pohľadom. Vedela som, že jeho pohľad od víťazstva je taký… Keď zatvorily sa dvere za ním, Esta pristúpila ku mne, bozkala ma na líce, čelo i ústa a štebotala takto:„No, už si ty nešťastné dievča na svete. Jeden gavalier dostane sa ti horko-ťažko, a ani ten nič nestojí. Veď sa ten bezpečne môže skryť pri našom pomocníkovi!“„To je isté…“ dosviedčam ja trpko.Stôl sa prikryl, povečeralo sa — trojaká štrúdľa, čo mamička pripravila, kapún a ovocie — a riad odložil sa starej Kate, ktorá za dvermi umývala, oblizovala a miešala sa do každého rozhovoru, drapkajúc do starých pánov.Ľudovít cítil sa veľmi víťazne a domácky. S úsmevom krútil si žlté fúziky, blahosklonne zbadajúc, ako my obe holdujeme jemu, obsypávajúc ho svojou ľúbeznosťou. Zbadal i to, že na Ivana sa ani neobzreme; napäl prsia sebavedome a tiež — podľa nášho príkladu — fumigoval Somoša. Ivan zas dvoril starým pánom, i každému, čo bol starý v našej izbe, nevynímajúc ani starú Katu, a tak akosi pútavo, ľúbezne a nevinne, že nevdojak i nám pozornosť obracala sa ta. Potom išiel si oprieť rovné plecia o vereje svojej izbičky a hľadel na nás. Moja vôľa rástla, keď som videla, že on nebadá vypätého Ľudovíta, i Estike dá pokoj svojím pohľadom, ale hľadí jedine na mňa. Myslela som, že jeho bolí srdce, lebo ho ignorujeme, a ja, chtiac zostriť jeho bôľ, ešte s väčšou ľúbeznosťou obracala som sa k Ľudovítovi, hádžuc vše pohľadom na Ivana, ako by riekla: „Vidíš, čože si ty nie taký!…“ I čakám, kedy on odíde preč zronený, trucujúc; ale on len hľadel a hľadel, neodvracajúc očú, že ma to začalo mýliť. I prizriem sa mu lepšie a vidím, že jeho pohľad nemá ani zbla urazenosti, ale ligoce sa takým svitom, ako by cítil ľútosť nado mnou. Vzbĺkla som v lícach, čo on zbadal, vediac, že som ho pochopila; usmial sa v sebe a potom už odišiel. Dali sme sa do hry „otázka a odpoveď“, pri ktorej Ľudovít dokazoval svoju duchaplnosť a čítal nie to, čo bolo napísané, ale vyhútal sám čím zábavnejšie otázky, aby sme sa smiali. No moja vôľa klesla na nulu. Smiať sa mi nechcelo na Ľudovítových výmysloch, a čo ako som sa premáhala, nezdolala som zlú vôľu. „Keby aspoň nebol zbadal, že som ho pochopila,“ myslela som si, „bol by sa mohol dívať, koľko chcel a ako chcel!“ Uspokojovalo ma aspoň to, že odišiel a nevidí, aká je so mnou premena. No ani to mi nenechal zadlho. O chvíľu vrzly dvere na jeho izbici, on vstúpil a, neobzrúc sa o nič, šiel bez okolkov sadnúť si ku mne. Očervenela som podráždená; tak on pochopil všetky moje city, a teraz, mysliac si, že zíde sa mi trochu poľutovania, milostive prišiel ku mne. Skrútla som hlavu so všetkou opovržlivosťou, čo som mohla ukázať, že ho premeriam zrakom, a naskutku sklopila som ho zmýlená. Somošove blýskavé oči boly upreté na mne horúce, ako by ma ľúbil, a nie ako som očakávala, s láskavou ľúbeznosťou. Hnev môj vyšiel na zmar a ja i to som zabudla, čo som chcela robiť. Úplne zmýlenej pozdávalo sa mi len, že mi smysly berie k sebe, a v tom ľaku zdvihnem zrak na neho prosebne, aby zmenil moc svojich očú. On sa usmial a, azda pochopujúc ma, odvrátil oči. Medzitým Esta zbadala — hoci zabávala sa s Ľudovítom — moje dvíhanie očú na Ivana. Bola prekvapená zprvu; potom dusila smiech v sebe. Vzbĺkla som v lícach, spamätajúc sa, a mrzelo ma veľmi. Keď my dve šly sme spať do hosťovskej izby a zastaly sme si k otvorenému oknu ochladiť sa i pohliadnuť na nebo, ako to robievajú všetci mladí ľudia, naskutku ospravedlnila som sa pred ňou.„Ty si nemysli,“ vravím, „že sa mne páči Somoš a zaľúbená som doň. Ja som len preto tak pozerala na neho, lebo mi bolo ľúto chudáka, že je taký hocaký, aj aby sa nenahneval celkom a neodišiel od nás, nechajúc apu.“Dokončila som a pozrela na Estinu tvár, či uverila. Hľadela na nebo zamyslená a pokyvkala hlavou. V tú chvíľu ozvaly sa kroky pod oknom a na osvetlenom mieste začernela sa hlava Ivanova. Prešiel akoby nezbadajúc nás, ale keď zašiel zpred okna, skrútol hlavu a pozrel mne do očú, ako by riekol: „Počul som!“*Od Estinej návštevy Ivan naveky tak si usporiadal robotu, že keď treba ustanoviť sa k jedeniu, on nikdy nemôže prísť. Mamička sa hnevá, že mu jedlo vychladúva a on potom plané jie, i bála sa, že nebude spokojný so stravou, bude ju ohovárať, a to dostane sa do ušú Krásnovskej, ktorá pomocníka chovala, ako by mala úmysel vytučiť ho. Tatuško je tiež nespokojný, že sa Somoš skoro neukáže v našej izbe, lebo nieto, kto by jeho zvedavosť ukojil, keď sa niečo vravelo a on nepočul. Mamička totiž, ako tatuško ohluchol, nerada sa s ním veľa shovárala a ja hanbila som sa veľmi kričať, že to počujú na ulicu alebo — pomocník do svojej izby, a nazdajú sa, že sa vadím. Cítila som, že Somoš nechce sa so mnou sísť, preto neprichodí. Vykutal tými svojimi čiernymi očami, že chcem vyhovoriť svoje slová pred Estou povedané a udobriť ho akosi, i nedoprial mi už toho. Konečne dnes prišiel na volanie; no tu mne zachcelo sa ukázať, že môžem žiť, i keď ho nevidím, teraz teda ja neukázala som sa v izbe.*Už päť dní, čo som nevidela Ivana. Keďže to zbadala i mamička, urobila som dnes koniec dokazovaniu takej duchovnej sily. Bola nedeľa a ja do poludnia šla som do kostola. Ztade prijdúc uzimená, nešla som sa utiahnuť do hosťovskej izby, kde sa nekúrilo, kým odstane obed, ako som to robievala od piatich dní, ale šla som do bývacej k sporáku a hriala som si nad ním skrahlé ruky. O chvíľu prišiel s červeným nosom od zimy Ivan — zabudli mu do izby zakúriť pre chystanie hrdého obeda, bola totiž „hostina“, pamiatka posvätenia chrámu — shodil svrchník s rovných pliec na obdratý diván a šiel rovno ku mne. Začervenala som sa naskutku a odtiahla sa trochu od neho, ukradomky pozrúc, akú má tvár. Rapavé líca boly mu osinuté, oči iskrily sa mu a on usmieval sa akosi pre seba. Už zasa uhádol, že som sa zaradovala jeho prítomnosti. No nezmýlilo ma to teraz, i mne, i jemu — ako sa zdalo — žiadalo sa zaveseliť. Skrahnuté ruky — uisťoval ma — skôr sa zohrejú od teplej pary. Chtiac použiť teda jeho rady, dala som dlaň nad hrniec vrelej vody, ale on vzal mi ju a pritiahol ku svojim rtom, počnúc dýchať na ňu. Usmieval sa, že ja nebránila som mu v tom, a jeho oči leskly sa podivným leskom, kým ja vše, vše podnímala som oči k nemu.Popoludní čakali sme hostí všetci spolu. Skutočne i prišli hneď popoludní zasnežené, v teplých ručníkoch farské dievčence zo susednej dediny a Esta s otcom i pomocníkom. Ale ledva minula hodina, ja ostala som bez vôle. Ivan Somoš totiž ledva odpovedal na moje slová, ale zabával dievčatá cudzie, a to tak majstrovsky a s takou ľúbeznosťou, že Ľudovít, ktorý najprv sa nadýmal, bol prinútený utiahnuť sa.„Nebola by pomyslela, že tento tvoj Somoš vie byť takým zvláštnym,“ šepla mi na odchode Esta, sadajúc na sane. „Môžeš sa ty bezpečne doň zaľúbiť.“„Môžem!“ myslím si ja roztrpčená, vracajúc sa s bieleho, snehového dvora.V izbe sadla som si na obdratý diván, dajúc si hlavu do dlane smutno i pred mamičkou a apom. Bola som zronená a ľúto mi bolo za všetko, ale najväčšmi, že som toľko ráz pozrela na Ivana, keď mi ruky zohrieval. Pochopila som už teraz, že on len preto ukázal sa milým, aby môj žiaľ teraz bol tým väčší.„Turek!“ šepcem rozžalostená, so slzami v očiach.*Od „hostiny“ ostala som tvrdá a studená ako skala k pomocníkovi. Ledva som sa zasmiala a vážnosť moja nemala hraníc. Ivan usiloval sa rozveseliť ma, a ja bola by som myslela, že obanoval a z poníženosti je taký, keby som nebola zbadala pri ňom akýsi tajný úsmev. Cítiac teda, že on opäť má niečo za lubom — ako sa to vraví — nezmäkla som ani dnes, keď on s jasavými očami sadol si ku mne na obšuchaný diván, kde ja plietla som podbradník pre krstné v dedine, a začal nás s mamičkou zabávať tak, ako vtedy cudzie dievčatá, soberúc všetku svoju ľúbeznosť. Naostatok začal rozprávať o škole, čo sa dnes prihodilo. Tu zvýšil hlas, aby počul dobre i tatuško, obrátiac sa viac k nemu, a rozprával, ako kostolníkov chlapec, keď druhý spieval a otváral ústa, strčil mu prst do nich, a že aké to bolo smiešne. On sám vraj smial sa najväčšmi, a preto ani nemohol potrestať toho chlapca.„No, veď vy tie deti naučíte poriadku!“ ohlásim sa ja, neberúc podiel na smiechu mamičkinom a apovom, ale odsudzujúc Ivana do základu. „Ešte sám smiať sa na ich samopaši! Potom boly by vinovaté nerobiť pletky…“Ivan sa usmial na moje horlenie s akýmsi potešením, potom riekol:„Čo ja pokazím, vy ponaprávate…“„Čo by ja naprávala?“ spytujem sa chladno.„No, že nie?“ hovorí on a vstane s vážnejšou tvárou. „Taká krásavica všetko zošľachtí, kde sa ukáže!“Pozrela som naň, či sa posmieva, či čo. No on prechodil sa tak strmo, že nebolo možno preskúmať výraz jeho tvári, a potom zmizol za dvermi svojej izby.„Prečože,“ spytujem sa mamičky po chvíli, „vraví, že ja napravím?… Keď je tu, len nebudem ja chodiť do klasy naprávať?…“Mamička len potiahla plecami, nič neodpovedajúc; iste bola namrzená pre čosi.„Spýtajteže sa apu,“ prosím ja nanovo.Mamička zakričala na apu — azda nie veľmi vďačne — a tatuško najprv zakýval hlavou, potom utrel si oči od sĺz, snímuc okuliare, a riekol:„A som vám nevravel? Volali ho na próbu do Chmeľova.“„Čo-ó?“ zvolala mamička, akoby zobudená.„No, áno… list prišiel včera.“„Nuž a tyže ako budeš, ak ho vyvolia?“„Nuž ako?… Nijak! Kdeže teraz najdeš človeka, v pol zimy? Ale je už viac ako pol — bude ona učiť,“ i kývol hlavou na mňa.„Ja… ja?… Pre Pána… pre Pána…“ vravím zajakavo.Keď zmohla som sa ako mak z prekvapenia, spýtala som sa tatuška:„A či jemu svobodono len tak hocikedy odjísť? Nepustiť ho!…“„Nepustiť ho!“ opätoval on takým hlasom, ako by sa hneval na mňa. „Cirkev je veľmi dobrá… Chmeľovo… a ja som tiež nie zlý.“Podbradník pre krstné vypadol mi z rúk a ja potratila som chuť ďalej pracovať. Odišla som do izbietky pomocníkovej, sadnúc si tam na divánik, a ztade pozerala som ťažkým pohľadom na každý predmet Ivanov, nič nemysliac. Keď sa zvečerilo a odznela pieseň žiakov, i modlitba a ich samopašné kroky v pitvorci, zacítila som túžbu ísť do klasy. Pobrala som sa hneď. Ivan tam sedel ešte na svojom mieste a pred ním žiača, prváčik, v košieľke a halienke, pri čiernej tabuli však kľačali dvaja chlapci. Keď som vstúpila, Somoš ostal vážny; iste hneď uhádol, čo je so mnou, a už zas inak obrátil kepeň. Ako by ma ani nebolo tam, on ďalej učil si žiačika, a ja prechodila som sa sem a ta, obzerajúc školské predmety. Prešla asi štvrťhodina, a deti, čo kľačaly, začaly sa ševeliť a prosiť sa domov. Ale ich nepustil, vážne vyťahujúc hodinky.„Ešte štvrť máte…“„To i mne bude veľa čakať!…“ myslím si, hoci nevedela som, čo chcem tam.I poberám sa von. No ledva otvorila som dvere, začula som jeho hlas:„Môžete odísť!“Zastala som vo dverách, prepustiac žiakov von, potom obzrela som sa nazpät. Ivan tam stál pri tabuli, hľadiac za odchádzajúcimi, a čierne oči ligotaly sa mu v pološere ako iskry. Rýchlo vrátila som sa zpät.„Vás volali na próbu?…“ spytujem sa šeptom, hoci iný tam nebol, okrem nás, zastanúc si blízko neho.„Áno,“ na to on vážne a odstúpi krok ďalej.„Neodíďte!“ prosím ja zas len šeptom a zdvihnem oči na neho.„Stanica je šesťstozlatová,“ odpovedá oň ešte vážnejšie a doloží, zdvorile, ale chladno sa ukloniac: „Ďakujem vám, že ma zdržiavate.“S tým sa skončil shovor. Ja vyšla som von a hneď, zatvoriac dvere, zacedily sa mi slzy z očú. Vyšla som na dvor a ztade dookola — aby ma rodičia nezbadali — prešla som do hosťovskej izby. Tam plakala som dlho, a potom, keď obľahčila som si tým srdcu, hanbila som sa, že som sa dala tak zachvátiť.*Somoš odišiel na próbu, bol vyvolený, opustil nás, a ja chodím do školy učiť deti, držiac svoju „auktoritu“ v ruke. Tatuško chodí so mnou tiež, ale nerobí nič, len sedí tam, aby žiaci predo mnou mali rešpekt. Skutočne oni trasú sa predo mnou, kým tatuško neskloní, zabudnúc sa, ustatú hlavu a nezadrieme; no potom je po tichosti. Žiaci prídu nad driemaním otcovým do rozpustilej radosti, a dusenému smiechu nieto konca-kraja. Dnes šla som do školy bez tatuška. Nechcelo sa mi každému osobitne napísať navrch písanky vetu, ako bolo treba; ale napísala som ju na tabuľu, prikážuc deťom, aby si to spísaly do písanôk. Súsedov chlapec, veľmi pilný žiak, vstal hneď a oznámil mi, že to pán pomocník tak nerobili.„A či si ty myslíš, že ja viem menej, ako pán pomocník vedel?“ okríknem sa na chlapca podráždená, že zaspomnel Somoša, toho, čo tak bezcitne odišiel preč, ľahostajne sa lúčil a ktorého ja každý deň čakám a nemôžem vyčkať. „Ty sa však nazdáš, že už múdrejšieho nieto od toho?“„Ej, veď Ondra radi mali, zato tak vraví…“ ohlási sa kostolníkov synček s blyštiacimi sa očkami.„Rád ho mal?“„Najradšej!“ pochválil sa sám Ondrík.„No, teda hneď a hneď poď si kľaknúť k tabuli!“Chlapec zdvihol prekvapené oči, nevediac, ako si to vysvetliť, potom šiel a kľakol. Pozdejšie sa rozveselil; a keď som nehľadela naň, vyškieral drobné krivé zúbky. V tú chvíľu ozvaly sa pod oknami kroky a ukázal sa vrch tvrdého čierneho klobúka. Pošla som k oknu a — vidím Somoša. V srdci nastal mi obrat; hneď kázala som vstať Ondríkovi, a keď som bola so pár detí vybozkávala na útle zababrané tváričky za dobré lekcie — či boly dobré, neviem — dala som im zaspievať, podľa stavu svojho ducha: „Díky Bohu vzdejme…“„Veď je to ranná,“ nadmietali tí múdrejší.Chcela som sa ich spýtať, či chcú k tabuli pre neposlušnosť; no ustúpila som. Uznám, nie je súca zaľúbená ženská učiť deti. A ak by prišiel teraz Somoš?… A iste príde sa mi prizrieť ako „kolegovi“. I dala som im zaspievať, ako obyčajne, večernú, a čakala som, kedy vstúpi Ivan.Hneď, ako sa vyprázdnila škola, prišla mi stará Kata oznámiť, že je tu Somoš, aby som šla.„Dobre,“ odpoviem cez plece.„Hádam prišli na pytačky,“ drapká stará Kata ďalej.„Dobre!“ odvetím zasa len to. „Choďte pomôcť mamičke, neklebeťte.“„Nuž ale nech idú.“„Pôjdem, keď sa mi bude chcieť!“ zavolám a sadnem k táfli, kde prv deti sedely, aby som napísala úlohy na písanky.Stará Kata pobrala sa s vyhrážkami, a ja písala som do tmy, a keď nevidela som písať, sedela som len tak asi pol hodiny. Napokon, keď som videla, že darmo čakám Ivana, sobrala som sa s nevľúdnou tvárou — lebo prečo by som sa ja mala pri všetkom pokoriť? — do izby. Tam bol naozaj pekne odetý, ako na pytačky; čierne fúzy boly mu v bezúhonnom poriadku a čierne oči jasaly mu zvláštne. Vstúpila som a on sa obzrel… Hneď vedela som mu po tvári, že vie, prečo som neprišla. Privítali sme sa ako cudzí; zdvorile, ale chladno, nič nepovediac jeden druhému. On si sadol k otcovi na stolec k obdratému divánu, ja naproti, nemiešajúc sa ani slovíčkom do rozhovoru. Vše pozrel na mňa, ako by riekol:„Ty myslíš, že tvoje prijatie prekrižovalo moje úmysly?“„Báťka a tetuška,“ začal o malú chvíľku, obrátiac sa tvárou k mamičke, „myslím, uhádnete, prečo som prišiel…“ Tu zastal, ako by rozmýšľal, ako povedať ďalej. Potom potrhne plecami, ako by riekol: „Nebudem veľa cifrovať,“ a dopovedal so smiechom: „Zle človeku bez ženy.“Toto bolo také smiešne, že mať i stará Kata, i ja — hoci som veľmi nechcela — daly sme sa do smiechu, a tatuško, vidiac to, neustal sa spytovať:„Na čom sa smejete, na čom?“„Slečnu pýtajú!“ prišla mu zavolať do ucha stará Kata, ktorá vôbec rada viedla predok v našej domácnosti.Tatuško spokojne kývol hlavou, pozdejšie však, vidiac, že sa len smejeme, nahneval sa.„Čo na tom smiešneho?“ okríkol nás. „Ak dievča chce sa vydať, nech ide.“„Áno, nech ide…“ dosvedčí i mamička.Tu zraky obrátily sa na mňa. Bola som červená od zdržiavaného smiechu i hnevu pre jeho spôsob pýtania. Žiadalo sa mi tiež niečo proti jeho vôli vykonať.„Zajtra odpoviem…“ vravím ľahostajne.„Tak dáte mi bez odvety odísť? Lebo ja do zajtra neostanem tu.“Vedela som, že nemal úmyslu ešte dnes odísť, cesta do Chmeľova trvá dve hodiny, večer bol tmavý; ale on chce ma prinútiť, aby som povedala dnes, a on víťazil všade.„Ostatne,“ vraví vážne, „jestli vám je na ťarchu odpovedať, neodpovedzte; bude to znamenať, že som oslyšaný…“ a pohladí si rukou čelo lenivo, ba ešte i zazíva tajne.Bola som vzrušená v najväčšej miere a tvár mi horela. On je istý, že ho neodpravím. „Počkaj!“ myslím si pomstive, „veď tebe prejde tá nesvedčná ľahostajnosť.“ I rečiem:„Nech sa teda neodpovie.“„Čože?“ skríkne mamička užasnutá, a v svojej horlivosti pozabudnúc sa, zvolala: „Blázniš sa dievča? Či nevieš, aká je dobrá cirkev Chmeľovo?“A aj stará Kata prichodila sa mi hroziť.Ivan stál s vážnou tvárou, zahodil kepeň na rovné plecia a, vezmúc tvrdý klobúk, šiel sa odporúčať, ničím nepomýlený. Mamička stála na prostred izby a jej staré líca červenaly sa vzrušením, i zagánila zle sľubujúcim pohľadom na mňa. K nej pristúpil Ivan najskôr, bozkal jej ruku úctive, potom šiel k otcovi.„Nuž…? A čo to znamená?“„Veď vám vysvetlia,“ odpovedá Somoš a odoberie sa i odo mňa zdvorile, ako by sa jemu nič nepríjemného nebolo stalo.Keď sa zatvorily dvere za ním, stará Kata šla vysvetliť apovi, čo sa stalo, a mamička oddala sa do mňa:„Čo si to vykonala?… Či ty nevieš, že ťa len samú máme a že čakáme len na to, aby si sa vydala, aby sme mohli potom k tebe ísť?! Či ty nevieš, že otec tvoj nemôže byť učiteľom bez pomocníka, a pomocníka nieto kde vziať? Viem, rada vidíš Ivana; tak prečo si neprišla po škole sem, prečo si tak odkázala a tu sedela potom ako zo skaly?“„Jaj, mamička,“ bránim sa ja ľútostivým hlasom. „Vy to nerozumiete… Vy to už nemôžete pochopiť!“„Čože?… Veď som azda i ja bola kedysi mladá…“„Ale ste hádam zaľúbená neboli…“„A či v terajšom čase košík dať, trucovať a zle zachodiť s mladým človekom znamená ľúbiť? Pravda,“ zahorlí mamička s červenými lícami, „my sme takej lásky nepoznali, ale tá, ktorá všetko znáša, všetko trpí a sa nenadýma…“Vyšla, som do izbice, čo bola Ivanova a teraz opäť moja, a bolo mi ťažko, veľmi ťažko. Zažiadalo sa mi na svieži vzduch do dvora, ztade na cestu a cestou dolu, ako sa do Chmeľova ide. Na moste nad šumiacou vodou zbadala som čierny tieň. To Somoš stojí tam a obracia sa zpät. Schvelá pristúpila som a zdvihla oči na neho, aby som sa stretla s jeho pohľadom.„Ste to vy?“ spytujem sa utlmeno.„Videl som ťa a čakám,“ povie on šeptom a pritiahne ruku moju k svojim rtom: „lebo škoda ťa predsa mučiť ďalej…“*Dobre mi je v Chmeľove pri boku Ivanovom. Komôrka naša je plná zo šesťstozlatového dôchodku; jesto z čoho vynášať. Otec a mamička presťahovali sa k nám už pol roka. Dni idú dobre a hladko, len mne sa vše pozdá, že nemusím byť vo všetkom poslušná mužovi. Tu začnem vzdorovať, odvrkovať chladno, bočiť od neho, čo trvá niekedy i tri týždne. Muž zíva, napráva pyšne rovné plecia, tvári sa čo najflegmatickejšie a — zvíťazí naveky.

Slancikova-Timrava_Pomocnik.html.txt

Pri potôčkuChodím, blúdim trávou u potôčka,zapantaný rôznych v kúzle dúm.Bystrá vlnka žblnká, hlestí, ločká,vôkol modrých kvietkov šibú očká,s listím vŕb sa jemný ihrá šum.Pod nohou mi vrždí ďatelinka,nad hlavou mi bodrý bzučí čmel.Vôňou sa mi vďačí konvalinka,štebotom ma svižná víta pinka,ach, kde bych len toľko krásy črel?V bielom toku zlaté plujú rybky,z krov slávička žiaľny znie hlahol.S jelše konár kýve na mňa hybký,tam ma chládok bujnej vábi lipky,by do jeho svieže si ľahol.Položím sa v tôňu ratolestí,pod čarovným, jasným blankytom.V blízkej hôrke srnka stvára lesti,k nebesám hor škorván cestu klestí,Boha chváli zvučným varitom.Súsednom na kopci devy šumné,té sťa víly nótia, výskajú.Milá pieseň kradmo letí ku mne,tlumočí mi chóru city dumné,sladkého ma uspí do taju.Bože môj, ah! ako živé všetko,jar kým trvá, prúdi krv, mladosť.No keď žitia zmizne vesna, lietko,skrblá jaseň blahom kynie riedko,minie rozkoš, zmrzne ruch, radosť.Dl. 23. VI. 1896

Polsky_Vesna-zivota.html.txt

Ďorď AmbrušKeď bohatý veľmož dokoná beh života, ktorý žiadnu inú zásluhu nemal, len že veliké statky zdedil po otcovi; keď Pán Boh povolá k sebe slávneho hrdinu, ktorý na bojišti sa vyznačil; keď vytečú hodiny povestných diplomatov, hercov, umelcov a tak ďalej, to vytrubuje sa vo všetkých novinách: ale keď Pán života aj smrti povolá z tejto časnosti do večnosti jednoduché roľnícke rúcho nosiaceho muža, čo akokoľvek vynikal v svojom odbore, minie pamiatka jeho ako stín. (Pravdu máte a „N. Hl.“ i ochotný je plniť túto povinnosť. My i z vlastnej skúsenosti dobre známe, že v radoch ľudu nášho nachodia sa mužovia, ktorí zaiste zasluhujú, aby ich účinkovanie a život i rovesníkom v známosť uvedený, i potomkom za dobrý príklad zachovaný bol. A to robiť ako je povolaný, tak i ochotný je „N. Hl.“ Svätá pravda je, že„Často tichá pastúchova chyžka,Viacej môže za vlasť delati,Nežli tábor, z nehož válčil Žižka.“Len o to prosíme, aby sme v tomto ohľade zvlášte zvonku podporovaní boli, každý zaiste uzná, že nám nemožno ani všetkých osobne znať, ani účinkovanie pozornosťou sprevádzať všetkých delníkov a pracovníkov na národa roli dedičnej!- pozn. red. „N. HL.“)Keď roku Pána 1803, Slovenský Nadlak, na brehu Maruše v Čanádskej župe zakladali, prišli s novými obyvateľmi dvaja bratia Dorď a Martin Ambruš, synovia jedného chudobného brdkára[1]zo Španopoľa v gemerskej stolici. Všetko toho čo sebou priniesli, bolo málo, a aj to málo bez ceny. Predsa ale oni priniesli so sebou jeden drahý poklad, pravda len u nich drahocenný, totižto triročného synáčka menom Ďurka, ktorý sa v Slovenskom Komlóši r. P. 1800, dňa 11. apríla narodil. Dvaja bratia mali toho syna, a ten syn mal dvoch pestúnov, dvoch otcov, Ďorďa dľa tela a Martina dľa ducha. Obaja útle milovali malého Ďurka a cvičili ho v bázni Hospodinovej, takže dieťa prospievalo nielen vekom, ale i múdrosťou a milosťou aj u ľudí.Pán Boh pomáhal tým bohabojným a usilovným bratom na hospode, bo v krátkom čase orali s 12 volmi, a keď prvú brázdu vyorali, povolali aj malého Ďurka, pokľakali na kolená a ďakovali Hospodinu, že až potiaľ pomáhal im a učinil sľub, že viac volov nekúpia, aby do pýchy neupadli, a často spomínali, že viac si ani nežiadajú. Lež Pánboh požehnal tým bratom aj synovi, lebo vychovali z neho muža ctného, šľachetného, horlivého cirkevníka, statočného občana, dobročinného ľudomila, príkladného hospodára, útleho čeľadného otca a povedomého rodoľuba, takže rozniesla sa o ňom povesť aj po susedných obciach a pamiatka jeho žiť bude v Nadlaku za mnoho rokov, z pokolenia na pokolenie.A tak nebude od veci oboznámiť sa s ním, a síce jak sčeľadným otcom. On a dom jeho, ako Jozue slúžili Hospodinu. Ten opravdive kresťanský staroveký duch prebýval v jeho dome, modlitby a chválospevy ozývali sa v ňom. Písmo sväté a náboženského smeru knihy ľúbil a čítal. Dietky, vnukov a čeliadku v tomto smere spravoval. V jeho dome nebolo čuť ničomné a oplzlé reči, zlorečenia a preklínania, hrešenia a látia. Bohorúhavého sluhu netrpel, ale hneď vyplatil a prepustil ho zo služby. Keď jednal sluhov, prvá otázka bola: piješ pálené? ak nie dám ti o 5 zl. viac.Pritom bol pracovitý, usilovný, čistotu a poriadok milujúci. Nikdy nezaháľal, nikdy ničomne čas netrávil. Krčmy, kaviarne nenávidel, miesto toho, keď telesne nepracoval, vzal do rúk poučné knihy a tie boli jeho zábavou. Sťa starec pestoval záhradu a vinicu. Jeho milovanie poriadku stalo sa porekadlom:„tak je v poriadku ako Ambrušove šúľky“.Bol on útlym manželom, dobrým ale prísnym otcom. S veľkou starostlivosťou vychovával svoje dietky, dal ich cvičiť tak v známosti Božskej, ako aj v liternom umení. Roku 1848 sám šiel sťa vlasti obranca do boja, aby jeho starší syn doma zostál, bo vraj: synu, ja som žil už na svete, a ty ešte nie, radšej nech padne, ak padnúť má, starší ako mladý. Mladšieho syna s veľkou obeťou vymenil od vojenského stavu. Poprial mu Pánboh tej radosti vidieť staršieho synaJana, ako všeobecne cteného, ktorého dôvera spolucirkevníkov v roku 1870 zvolila za kurátora cirkvi, v roku 1873 za pokladníka „vzájomnej pomocnice“, ktoré povolanie horlive a svedomite koná a dúfame, konať bude za viac rokov. Poprial mu Pánboh tej radosti s tým povedomím dokonať v Pánu, že aj mladší jeho synĎuro, horlivý to národovec, bude nasledovať šľachetné šľapaje šľachetného otca.Zvečnelý Ďorď Ambruš, akoobčan a vlastenecdržal sa hesla: pokoj poriadok a poddanosť, dľa toho: každému, čo ste povinní dávajte. Bol milovníkom slobody a nie svevôli. Veľmi ho tešilo, keď časoduch jarmo dežmy a poddanstva stroskotal, ale pritom bol úhlavným nepriateľom každej bezzákonnosti a bezúzdnosti. Jedenkrát ho občanské predstavenstvo nevinne odsúdilo a peňažite pokutovalo, ale on trpel a časom odplatil sa tomu istému richtárovi za zlé dobrým. Tento sa chytil za nos a peňažitú pokutu mu navrátil.Bol on príkladným vlastencom, pravda nie slovom, ale skutkom. Nie pri hlučných voľbách vyslancov, kde sa je a pije, kde sa ničomné kriky provodzujú, ale pri plnení zákona, pri poddanosti k predstavenstvu, pri platení dane a konaní povinností. Bol on neohrozeným ctiteľom cisára u kráľa, takže, keď takmer celý svet vzbúril sa proti zemepánovi, on jemu verný zostal.Pritom, keď ho dôvera spoluobčanov na čelo mesta sťa richtára postavila, spravoval obec, 10.000 duší počítajúcu, verne, veľmi prísne, ale pritom spravodlive. A keď prísnosť zákona požiadala ho, aby ako vlasti obranca tiahol do boja, čo to aj proti jeho zásadám bolo, neodporoval, vzal do ruky zbroj a postavil sa do radu bojovníkov. Za to máme, že plnenie zákona a svojich povinností, je to najkrásnejšie vlastenectvo.Zvečnelý Ďorď Ambruš bol pritombezpríkladným cirkevníkom. Od tej doby ako Bohumilá Nadlacká evanjelická cirkev začala napredovať a do kvetu prichádzať, všade vidno stopy jeho účinkovania. V rade presbyterov nielen sedával, ale svojou výmluvnosťou, blahonosné snahy mohutne podporoval. Dvakrát zastával úrad cirkevného kurátora a vždy zanechal za sebou pamiatku. Jeho vplyvom obnovený je aj kľuč dane, na spravodlivej zásade, komu viac dané, od toho viac žiadané, to jest podľa imania. On bol na čele horlivých cirkevníkov, ktorí dvoch kňazov mať chceli, a aj to previedli. On obetoval sa navštevovať z domu do domu neochotných cirkevníkov, a to nie exekvovať, ale Božím slovom prebudzovať a napomínať. Bol on ten spravodlivý muž, ktorý ako verejne, tak aj súkromne šľachetné snahy podporoval a zastával. Nešetril priazeň, lebo nepriazeň, chválu lebo hanu obecného ľudu, ale šetril výchovu, vzdelanie a osvetu ľudu. Pri schôdzkach ľudu viedol predok, pri hostinách sa modlil, pri svadbách bol najobľúbenejším starejším, pri mŕtvych zrušil ten neslušný obyčaj kartovať sa, aby bdiaci nespali a uviedol domácu nábožnosť, prečitoval rozličného druhu prevyškovania. Krem toho vytknuté a zlomené údy tela s prospechom hojil, takže dom jeho bol lekárňa, šťastne liečil lychvu a starého Ďura Ambruša poznalo a ctilo bez rozdielu stavu a náboženstva, nielen celé mesto, lež i celý vidiek, a považovali ho za starozákonného patriarchu.Konečne nutno pripomenúť jehorodoľubstvo. Na Dolnej zemi vôbec nešetrili tú výpoveď písma svätého:„Od Hospodina je reč jazyka.“On bol prvým povedomým národovcom medzi obecným ľudom na tomto vidieku. On milovanie tej reči, ktorú sme materinským mliekom do seba vsali, držal za tak prirodzené, ako milovať a ctiť otca a matku, a tú vieru, v ktorej sme sa zrodili. Čo by sme poviedali o tom, ktorý by zaprel vieru otcov svojich? Istotne to, že je podlý, že je zradca krve, tak je podlý a zradca krve, kto sa odrodí a potupuje tú mluvu, v ktorej sa mu sladká matka prvýraz prihovárala, v ktorej sa prvý otčenáš modlil, ktorá jemu od Hospodina určená je. Kto je neverný svojmu rodu, ten nie je žiadnemu verný, ani samému Pánu Bohu, tomu nič nie je sväté, a všetko považuje sťa prostriedok k dosaženiu hmotných, alebo Boh zná akých cieľov. Zvečnelý Ďorď Ambruš bol povedomým a horlivým rodoľubom a národovcom. Neokrašľoval sa cudzím pierom a chlúbil sa svojou ľúbozvučnou materčinou. Zasadzoval sa za svoju národnosť, podporoval slovenskú spisbu, pomocou st. Jána Kutlíka vydal knihu, rozširoval spisy rozličné, v jeho dome založená je slovenská knižnica. V tomto smere vychovával svojich synov, od ktorých očakávame, aby pokračovali na tej ceste, ktorú ich veľactený otec prekliesnil. Posledné jeho vystúpenie bolo roku 1872, pri voľbe mestského notára. S veľkou oduševnosťou konal všetko možné za národnieho kandidáta a jeho zásluha je, že táto strana víťazstvo obdržala.A jestliže na Nadlaku, čomu sa aj nádejáme, všetken ľud príde k národnému povedomiu, tak istotne dom zvečnelého bude Betlehemom rodoľubstva.Zvečnelý vstúpil do stavu manželského roku 1819 a pojal za manželku poctivú pannuZuzanu Cerovský, s ktorou 12 roov žil v láske a v svornosti, od tejto manželky pozostáva synJán. Roku 1831 následkom cholery utratil manželku, aj spomenutých pestúnov a otcov. Po druhýraz pojal za manželkuIlonu Vladár, s ktorou žil 42 roky, s touto splodili syna Ďorďa. Vdovcom bol od 11. septembra r. 1873. Usnul tiše v Kristu Ježiši dňa 14. januára r. 1874 večer o 8. hodine, následkom konečného zoslabnutia. Vyplnil 73 rokov a 9 mesiacov a 3 dni. Pokoj prachu jeho![1]brdkár— brdár, kto robí brdá, korytá; chudobný človek, bedár

Seberini_Biografie.html.txt

1Čo sa to len robí tomu Miškovi Tvarohovie z Tvarožníka? Už od rána behá, krúti sa ako na kolovrátku; pokoja nemá, ale ani akomak. Indy po vidne, i to len horko-ťažko, podvihol hlavu z postele, keď sa žena s ním najprv ale dve hodiny doprávala: dnes ešte ani nebrieždilo, a už vstal kone kŕmiť a od tých čias ustavične má sa okolo nich. Donesie im tu sečky, tu sena, ba tak sa mi zdá, že vymietol aj skriňu ešte z vlaňajšieho ovsa a nazmetal ho čosi pre ne. Bože môj, toľkáto útrata! Veru nemali jeho kone takejto hostiny okrem snáď na Hody. Ale toto je ešte nič. Jest sa tam ešte i na inom všeličom diviť. Len si obzrite Miška, čo vidíte na ňom. Nech som Kubom, veď sú to nové nohavice; nové novučičké, len včera mu ich krajčír Repka doniesol. Hja, toto je čosi, toto je pád! Miško Tvaroh, čo sa z kabanky vyzliekol, mal ešte len raz nové nohavice. Ale aj divná vec to bola, čo sa s ním vtedy stala, a síce tá, že ho oženili. Dnes, keď má zase nové nohavice, povedzte len, čo sa ide stať? Ženiť sa Miško nežení, to viem iste, lebo mu stará jeho ešte žije. Prečo má teda tie nové nohavice?Popri Tvarohovom dvore prešiel sused Pilulka. A keď ho videl v nových nohaviciach, zavolal naň:„Var idete na sobáš, Miško, keď ste taký vylízaný?“„Možno, ale nie celkom. Bude to len tak okolo sobáša,“ odpovedal mu Miško.„Bude teda oddávanie,“ pokúšal ho Pilulka ďalej.„Nie. To, na čo ja idem, nebýva pred, ale len po svadbe; tak rok-dva po svadbe.“„Rok-dva po svadbe, hm,“ rozmýšľal Pilulka. „Pane bože, čo to môže byť?“„Haha — ale ste mi za…! Nie, darmo vás nechcú za bachtára, keď ani len to neviete. Rok-dva po svadbe čo býva: nuž krštenie.“„Pravda je — no!“ a Pilulka búšil sa päsťou do čela. „Veď je pravda! Keď mi to len hneď nezišlo na um. Nono! Óvi… óvi! Nuž na krštenie! Nože no, nože no!“Tvaroh miesto prisvedčenia stal si do maštaľných dverí, ruky si na prsia založil a čakal, že sa ho Pilulka ešte ďalej opýta niečo. Ale Pilulka nechal Tvaroha Tvarohom, pobral sa preč.Tvaroha to zamrzelo. Nerád mal, keď ľudia len spoza pleca naň pozerali. On bol bohatý človek, skoro najbohatší gazda v dedine. Rád videl, keď ľudia obdivovali jeho bohatstvo a závideli mu. Preto sa často vystatoval pred nimi: čo on všetko má, aký je on gazda. Ale ľudia mu nezávideli, ba začali ho po dedine ohovárať:„Čo mu je z toho bohatstva, keď ho neužije.“„Ani sebe nepraje, ani žene. On je otrhaný ako lipa; dal bys’ mu grajciar, keď sa s ním stretneš na ceste.“„Var že musí na deti troviť? O tie nemal starosti: nech, vraj, len rastú, že budú za paholkov — tak mu aj všetky pomreli.“„Povedal, že ich všetky pošle z domu preč, nech si hľadajú živnosť. Nech im len urobí tak ako bratovi, ak môže.“„Veď, ono preto ho pán boh tak tresce, že si brata vyhnal.“„Ale mu ani nikdy dobre nebolo, ani mu nebude, že sa na bratovo lakomil.“A ešte všelinejaké iné chýry chodili o Tvarohoví po Tvarožníku. Dobrý chýr ďaleko ide, ale zlý ešte, vraj, ďalej. Tak i tieto chýry rozleteli sa po celom okolí. Tvaroha nik rád nevidel, každý by mu bol nedbal iba škodiť. Ale aj mali prečo. Tvaroh vypravotil vlastného brata z domu, takže chudák musel sa potom po svete potĺkať, a už s odrastenými deťmi. Ľudia ho už ale od desať rokov nevideli. Vtedy bol prišiel ešte do Tvarožníka, mysliac, že mu brat aspoň len niečo nahradí. Ale ten nič, ani len priznať sa mu nechcel.Ale ho o krátky čas začala pokuta doháňať. Tu oheň, tu povodeň, tu neúroda a všetky neresti začali stíhať Tvaroha, takže dnes, hoci ku svojmu imaniu pripojil i bratovu účasť, je omnoho chudobnejší, akoby bol býval len pri svojom diele, keby ho neboli také nehody prenasledovali. Vzdor všetkému tomu on bol predsa len ešte bohatý človek a pyšný na svoje bohatstvo.Vidiac Tvaroh, že ho už nik neobdivuje, vošiel do maštale, že očeše svoje koníky. Vošiel medzi ne; ten od prejmy dovtedy sa naťahoval na gazdu, kým mu neodtrhol šnúrku z košele, čo mu dolu prsami visela. Gazda nenahneval sa preto tak veľmi na pejka, len tak z lásky hlobnul ho česadlom po bedre. Pejko ani len chvostom nehol. Veď on už nie je šteklivý. Keď sa takto s koňmi zabával, pripadli mu nové nohavice prachom. No, nič preto, ved sa to skefuje. Čižmy, tie mu veru tak ľahko nezapadnú — lebo ich ešte nemá! Akurát dnes mu ich má doniesť šuster Klopačka; a aj bol uňho ešte za rána obzrieť, čo a ako je s tou robotou, ale vtedy ešte bolo treba na nich popripaľovať a vycifrovať podošev, lebo bez toho čižmy nič nestoja a pridlho trvajú. Miško Tvaroh je teda bosý, i košeľa na ňom len stará, zafúľaná. Nuž ale to mu ani nik nemôže mať za zlé, lebo ku statku len nepôjde vyobliekaný ako do kostola.Koníky sú teda nakŕmené i napojené; treba sa obzrieť ešte o vozík, do ktorého má zapriahať. Hja, tam mu stojí pod cieňou, celkom hotový, len ho vysotiť do dvora a kolá vymastiť, aby nič po nič nevyhvizdovali. Keď voz vystrčil, rozletel sa kŕdeľ sliepok po dvore, ktoré tam na ňom sa oberali ako pred dažďom obyčajne; kohút, ten vyletel na smetisko a tam zakikiríkal.Miško ani nemal kedy obzrieť svoj vozík: už tu Klopačka, šuster. Zastal predo dvermi, ale v ruke nemal žiadnych čižiem.„Vitajte, pán majster! Nuž a čižmy, kdeže sú čižmy? Sú už tu?“„Budú — óh, budú,“ pokyvoval mu hlavou Klopačka, „o hodinku, o dve.“Miško Tvaroh poškrabal sa, ale dokonale, a klobúk sotil z jedného ucha na druhé.„Nuž a ste ich ešte nevedeli zlepiť! Čo slinami — ale by som ich už bol len nejako zlepil. A keby som vám hneď nebol povedal: reku — majsterko môj drahý, takto a takto — ušite mi čižmy, ušite; na dnes týždeň idem do Otruboviec na krštenie, a tam len nemôžem byť bosý, alebo — bože, odpusť hriechy — v krpcoch, veď by ma odtiaľ šupasom vyviedli. A ono — a ono — nič — hm, hm,“ a Miško ešte raz pokrútil hlavou.„Pravdu máte, Mišíčko môj radostný, spravodlivú pravdu; ale i ja mám pravdu. Joj, bože môj, hlava mi je celkom prevrátená: neviem si ani rady. Už som celý ako osprostený.“ A majster Klopačka chodil nespokojne popod stenu, mykal klobúk na hlave sem i ta, vyberal fajku spoza zástery a zasa ju ta stŕčal a konečne hodil ju o zem ako nahnevaný. Tvaroh sa ho zľakol, chytil ho za ruku.„No, čože vám je, čo? Nože sa netrápte toľme, nože si dajte povedať. Čo sa vám len stalo, že ste si to tak k srdcu pripustili. Var sa na mňa hneváte, a či ste dnes ráno ľavou nohou stali?“„Veru stal — dobre vám smiechoty robiť. Ale viem, že by ste nerobili mnoho smieškov, keby ste vedeli, čo je, čo sa robí!“„Ach, nuž, chvalabohu, nerobí sa nič. Čo by sa malo robiť? Plte nám neutonuli, humná nezhoreli, kone nepodochli. Ba dobre nám je, ideme na hostinu; len voz pomastiť, zapriahnuť doň, a hijó!“„Mišíčko môj radostný, akože len pôjdete na ten krst, keď nemáte čižiem.“„Čo to povedáte, že nemám — čože nemám? Či-i-ižiem? Nuž veď čižmy boli. Načože by bola piekla moja žena kúsky a tú praženicu? Čižmy, tie mi vy vystanovíte, alebo nahradíte mi škodu; to vám povedám, ako že ma Mišom volajú. Nuž ale čo ste len zmysleli, veď ešte dnes ráno som ich videl, už boli skoro celkom hotové.“„Nuž veď i ja, Mišíčko, vlastnej smrti by si sa bol skôr nazdal že tomuto. Človek by si to ani nepomyslel. Ja som pekne vzal váš merťuk, dľa neho si vyhľadám kopyto. Ale moja žena zavolala ma do kuchyne, že vraj čosi hriateho spravila. Kým som bol v kuchyni, môj chlapec — veď viete, aké sú deti — vzal kopyto a hodil ho pod verpánok medzi ostatné kopytá. Miesto neho — ani čo by mu bol zlý duch pošepol — položí vám kopyto druhé, čo som Ondrejovi Ferancovie bol nahotovil.“„A to naschvál, naschvál, a či len tak?“„Horkýže váš naschvál, veď chlapec ešte nemá len na tretí rok. Viete, také deti vám všetko chytajú do rúk. Človeče, len oči si chráň pred nimi. Čo vidia, všetko chcú mať.“„Nuž a potom, veď ste len var mohli poznať, že je to celkom iné kopyto ako to prvšie. Kdeže vám bol tiež rozum, kde?“„Veď len poznajte, ako chcete, Mišíčko môj, keď vám je kopyto jedno ako druhé. Že je tam akomak väčšie, ktože vám to hneď len tak od oka uhádne? A to hriate mi tiež zavŕtalo v hlave. Človek, ako trúnok oblizne, hneď je osprostený ako kôl!“„I ušili ste tie čižmy?“„Veď ušil, ušil! Radšej som si mohol ruky po samý lakeť odťať. Iba dnes, keď som ich už spravil, meriam ich, a hľa, od vašej nohy sú veru väčšie, takže do jednej čižmy sa vám obe nohy zmestia. Nuž veď viete, aký je Ondrej Ferancovie chlap, že je len čosi väčší od vás.“„Keby len nie toto krštenie,“ horekoval Tvaroh, „veď by sa ja netrápil. Ale čože: človek sa sľúbi, radostník sa upečie, žena je už deň tam, nohavice i celý oblek sú tu, celkom nové; len čižiem takto nič a nič.“„Už sa len musíte dajako bez nich zaobísť,“ nadhodil mu nesmelo Klopačka.„Ale ja zaobísť? Nuž a ako? To vari mám plný rám čižiem! Ani len krpcov nemám, nieto čižmy. Ja som nerád na také daromnice nakladal; ale teraz čo treba, to treba.“„Švagre, choď bosý, aj tak si už nie richtárom.“To mu povedal švagor Juro Dorúbaný. Toto slovo Tvaroha popchlo, ani čo by ho bol ovad uštipol. Lebo bol pred piatimi rokmi richtárom. Ale nechcel nijako obuv nosiť, vždy chodil len bosý. Obec Tvarožník mu naložila, aby si obul krpce, keď má ísť pred slúžneho, veď aj tak dostáva tri páry ročite.„A na zimu čože budem nosiť, keď si ich v lete všetky poderiem?“ V Tvarožníku mu to za pravdu dali, i prihodili mu ešte dva páry. Ale richtár v krpcoch chodiť len nechcel a nechcel; preto ho z richtárstva zhodili, aby slávnej obci nerobil takú potupu. A teraz kto mu to napomenie, ten nech sa len prace pred ním. V taký čas nehľadí mnoho, či to pán, či nepán; každému ohradí poctivosť. Tak aj teraz osopil sa na švagra. Otvoril ústa a prstom ukazoval do nich, hľadiac do neba, a vravel:„Juro, jedz! Á-á-á!“Juro Dorúbaný zostal ako obarený rak. Ešte aj päty začervenali sa mu od hanby a jedu. Hej, keby to tak nebol švagor (a keby nebol taký mocný), viem, že by mu na štici ukázal, ako sa mrkev ťahá. Šuster Klopačka, len sa tak namínal od strachu, čo to bude; lebo vedel, ako sa Juro na tom veľmi hneváva.Juro je tesárom. Raz staval humno u jedného dobrého gazdu; ale ten bol skupáň, a Juro bol zas prihlboký; keď sa raz k mise dostal, nezložil lyžicu dovtedy, kým len dna nevidel. Gazdu to zamrzelo, i pomyslel si: „Počkaj len, veď sa ty kedysi doješ!“ I predložil tesárom plnú misu bryndze a chlieb. Ale čože, keď tá bola sypká ako prsť, v ústach sa rozsýpala, a dolu hrdlom ísť — nedajbože! Juro, ten začal hltať. Plnú hrsť vsypal si jej do úst a chcel ju razom prežrieť. Ale bryndza sa spätkovala. Oči mu vysadila ako plánky; tvár mu obelasela ako šata, a milý Juro začal sa zachodiť. Tu ponúkol ho ešte gazda, ale len na posmech:„Juro, jedz!“Juro neriekol ani slova, lebo nevládal, len ukazoval si prstom do otvorených úst a volal: „Á-á-á,“ akoby chcel povedať: „Veď ja dosť jem, ale čože, keď ti je tá bryndza veľmi sypká. Ľúto mi je, že nemôžem jesť, ale keď nemožno, nuž nemožno!“Švagrovia by sa boli veru pochytili, lebo ako kohúty stáli proti sebe; ale načo by tam bol býval šuster Klopačka? Ten chodil od jedného k druhému a prosil:„Nieže, Juríčko, nie; majteže rozum. A vy, Mišíčko, čušteže, čušte; veď sa to pridá, keď sa takáto prípadnosť stane.“„Veď ja nič, ale čo mi má spomínať také bláznovstvá. Tu ešte i richtárstvo! Veru mu ja stojím o richtárstvo!“„A ty čo mi máš a-ákať. Ani ja som nie dnešný.“Švagrovia si ešte pohundrali, až konečne jeden odišiel do komory, a Tvaroh s Klopačkom do izby. Tam do tých čias obrábal Klopačku, kým nesľúbil, že mu požičia tých čižiem, čo sú ušité Ondrejovi Ferancovie.„Len, Mišíčko, dajte na ne pozor. Šanujte ich ako oči v hlave; lebo čo by mi povedal Ondrej, keby som mu dal čižmy znešvárené a zabrýzgané? Akože by potom šiel v nich na sobáš? A do nedele musíte prísť domov, lebo už v pondelok má Ondrej sobáš.“„Zašanujem, pán majsterko, zašanujem, ako by som nie? Pane bože, veď ma len znáte, že som nie potáraný človek a že na svoje veci dávam pozor, nieto ešte na cudzie.“„Veď ja viem, Mišíčko, viem; to som vám len tak povedal. Najlepšie by bolo, keby ste tu ani neobúvali tých čižiem; mohlo by sa im niečo stať na ceste. Teraz si stiahnite krpce, a keď budete dochodiť do Otruboviec, obujte si čižmy.“„Dobre tebe vravieť, že obuť krpce. Ale kdeže sú tie krpce,“ pomyslel si Miško; no len pristal na Klopačkovu radu, že si doma obuje krpce.

Kukucin_Pozor-na-cizmy.html.txt

Vlastný životopisNarodil som sa vHornom Záturčív Turčianskej stolici dňa 10. augusta 1822, kde bol môj otec kňazom evanjelickým; otec sa menujeJán[1]a matkaTerézia Ruttkay. Podľa otca pochádzam z Oravy, a to z Párnice, podľa matky z Turca, z Vrútok, veľkej to zemianskej dediny turčianskej. Orava bola koncom predošlého a začiatkom tohto storočia, kde štúdium obzvlášť na evanjelických školách pre chudobných šuhajcov skoro zhola nič nestálo — čoho dôvodom je môj starý otec a otec sám — krajom venujúcim sa štúdiu a umeniu. Starý otec, syn sedliacky z Párnice, vydal sa bez grajciara do škôl a odbaviac filozofiu,[2]stal sa učiteľom najprv v Paludzi v Liptove, potom v Svätom Martine v Turci, kde, ako Rusi od Slavkova[3]nazad sa uberajúci horúčku zanechali, zomrel, zanechajúc otca, devätročnú sirotu. Siroba a chudoba zrobili môjho dobrého otca človekom ubitým, celému svetu vôľu hľadajúcim. Toto pôsobilo i na moje vychovanie, len, pravda, v odpornom spôsobe. — Matka zas pochádzala zo starej zemianskej rodiny a rada rozprávala o rodinných pomeroch svojich a o pomeroch zemianstva vôbec; ba čo viac, prechovávala u seba až do smrti rodiny svojej listiny, s ktorými sa rozlúčiť nikdy nechcela; a keď sa kto zo slávnej familie chcel dozvedieť o bližšej svojej príbuznosti, to sa často obracal k nej, a ona potom písavala celé genealógie, bo bola celý advokát a rozumela dobre i po latinsky.Za chlapectva som sa u starej matky na Vrútkach, od Záturčia neďaleko, mnoho zdržiaval, a cvičil som sa v cnostiach kortešských i vpil som do seba spôsob zmýšľania nášho zemianstva. Asi pred piatimi rokmi (toto je písané roku 1861) bol som zas na Vrútkach a istý starký, asi osemdesiatročný zeman mi povedal: „Jaj, pán krstný, pán brat (lebo krstným otcom je mi tam každý, kto po mojom narodení asi pol roka u môjho otca skleničku páleného alebo hriateho na moje budúce zdravie vypil; taký to bol zvyk dobrý starozemiansky, kde sa až do desiateho kolena rodinnosť zachovávala), to boli časy! Ale teraz — jaj!“ i hodil rukou a zmraštil sa, ďalej pokračujúc: „Predtým sme platili subsídie, teraz kontribúciu;[4]predtým sme mali dilektora,[5]teraz richtára; predtým bol zeman pánom, teraz mu už aj žid vyká.“ (Zemania rovní medzi sebou si vykali vždy, ale božechráň, aby mu to bol sedliak alebo žid predtým urobil.)Na takýchto postavách som pásol v detinstve oči svoje a ucho moje načúvalo slová hrdosti a povedomosti zemianskej so zaľúbením, keď pán krstný alebo pán sváčik hodil hlavou, zatlačil si klobúk na pravé ucho, napravil si kurtku[6]na prsiach, tľapol prítomnému vyprávajúcemu pánu bratovi na plece i povedal: „Sto striel sa mu v materi! Nebude to tak, keď to naša família nechce.“ Dobrý to ten náš ľud zemiansky! I pohnevá sa, i zmieri sa, i zaveselí sa a je vždy dobrý kamarát.Matka podaniami o rodinách zemianskych celej Turčianskej stolice od nepamäti sveta a povesťami národnými ustavične zošľachťovala detinstvo moje. Čítavala veľmi rada, a to hlboko do noci, a prečítané vypravovala dietkam svojim. K tomu bola žena zbožná a osudy svoje i detí svojich vždy do moci božskej porúčajúca. V zlých časoch rada spievala tú pesničku Blahoslavovu:[7]„V den soužení, když odnikud neni spomožení“ atď., z ktorej pred mnoho-mnoho rokmi, hádam tiež „v den soužení“ vyryla do skla na obloku nasledujúci verš:Doufej v Pána od noci do rána,tak zas vstana,věda, že bez jeho vůle,jak na nebi tak zde důlenic se neděje;i v zlý čas nespadneť z hlavy ani vlas,jakž k nám zní pravdy jeho hlas.Tieto verše ma sprevádzali celým životom a myslím, že som sa vždy na ne rozpamätoval.Otec mal zas tú zásadu, synka svojho brávať, kdekoľvek išiel v privátnych veciach. A boli to často i hostiny, t. j. karmeše v Dražkovciach, Záborí, Jasene, Vrútkach, Lipovci, samých čírych, nám spriatelených zemianskych dedinách, kde i Spectabiles i Perillustres[8]prebývali. — Okrem toho ale mal otec na mňa i tým veľký vplyv, že mi ustavične rozprával o veľkých mužoch v histórii sa vyznamenavších. Koľkokoľvek ráz sa ho synáčik pýtal, kto bol najväčším človekom na svete, to mu vždy odpovedal: „Kristus Ježiš bol najväčšie zjavisko, ale ten nepatrí medzi obecných ľudí; lež Alexander a Napoleon boli najväčší na svete.“ Vôbec otec pôsobil na synáčika, predkladajúc mu najväčšie ideály, odkiaľ to povstalo, že tento opýtaný súc, čím chce byť, odpovedal: „Vojak! Ale nie na zemi, lež na moli (mori), lebo tam utekať nemožno.“ Pritom synáčik, ačkoľvek malý a temer vždy chorľavý, veľmi rád sa bíjal s chlapcami, hoc znal, že ho iste premôžu. Tak raz došiel domov skrvavený, a keď sa skormútený otec prepánaboha pýtal, kto ho tak doriadil, odpovedal: „Bil šom ša!“ — „A s kým?“ „S pastielikom!“ — „No, počkaj, však mu ja dám!“ — „Ej, nie, šak šom mu ja tiež škalu do hlavy hodil!“ Bola to už v chlapčenstve mojom vlastnosť nikdy nedopustiť, aby sa komu krivda stala; a čo by som k tomu ešte povedať mohol, je to, že čítajúc Krameriusovu[9]Trojanskú kroniku s veľkým zaľúbením, vždy som stával po strane Hektora oproti Achillovi; a s nekonečným súcitom čítaval som Komenského históriu „O protivenstvích cirkvě české“ a „Vita Mathiae Bahil“.[10]Pudom hnaný som sa už v chlapectve na takýto spôsob vždy pridržiaval stránky slabšej, akoby som bol cítil, čo som si v mužskom veku abstrahoval: že nie je žiadne majstrovstvo s behom rieky napred pokračovať, ale že väčšia sila požaduje sa oproti mocnému vplyvu času, a to, čo sa všeobecne zatracuje a odsudzuje, zastávať. U nás Slovákov tiež nikde prítulky, a práve preto je každý človek, čo sa Slovenstva pridŕža, hrdinom, bo obsypaný z každej, ale z každej strany nepriateľstvom, nepriazňou, prenasledovaním, ukazuje dušu nie obecnú, každodennú.Pri všetkom tom ale mal som vždy osobne zvláštne šťastie, a to dedičstvo po skromnom otcovi mojom. Otec bol chudobný farár evanjelický, majúci ročných 80 zl. šajnových[11]dôchodku v hotových peniazoch, bolo teda v dome vždy biedy dost, ktorej bol koniec, keď začas cholery r. 1831, lepšiu faru obdržiac, do Svätého Jána v Liptove prešiel, kde sa ale tiež mnohého nedostávalo, zvlášť prostriedkov k vychovávaniu dietok. Tu, pravda, začal otec i mať smútiť, ale vždy sa našli dobrí ľudia, ktorí spomohli. Otec mi v takých nesnádzach hovorieval: „Syn môj, ja som v nešťastí veľký — a boh ma nikdy neopustil.“ Už neviem, ako to na tom božom svete ide, ale mne sa tiež tak v živote vodilo. Keď mi kedy čo bolo treba, vždy to prišlo v príhodný čas, a to koľko ráz i proti vôli mojej. To som skusoval až podnes, a to i vo veciach najmalichernejších; preto som nikdy nemyslieval na to alebo na to, ale som sa vždy oddával do rúk prozreteľnosti.Prvý môj učiteľ bol Puchor[12]v Záturčí, chýrny v Turci vychovávateľ, chýrny smrkaním, chýrny veľkým nosom, chýrny pohrebnými veršami; druhý Hulej[13]v Necpaloch; tretí Chalupka vo Svätom Jáne, ktorého chýrečnosť odtiaľ pochádzala, že chlapcov mastil, ale nie maslom, lež palicou, až to bola radosť; a potom zvláštnou metódou vychovávania obdarený súc, chlapcov so somárom na tabuli vymaľovaným domov posielal, alebo ich nútil so zodratou metlou pred školou na ulici, ako granatierov, šilboch držať. Učili sme sa Rheniusovu gramatiku[14]latinskú; pán rechtor naznačil červenou kriedou, pokiaľ bude lekcia, ale nepovedal, čo tam v tej latinsky písanej gramatike stojí, ani slova. Chlapci sme všetko odriekavali od slova do slova, neznajúc ani najmenej, čo to značí. Ja som ale pri tom všetkom bol eminentium eminentissimus, hoc som sa koľko ráz vyplakal a v lete i o tretej hodine, t. j. pokiaľ ešte pastier na kravy netrúbil, vstával, chcejúc sa naučiť:Fama, salus, soboles, proles, lux, gloria, tellus;[15]alebo:Liberi et annales, natales atque sodales, atď.[16]Keď ktorý lekciu z nás neznal, zahrmelo: „Líhaj!“ Keď sa stojačky úlohu naučil a sa oznámil, že chce odriekať, zavolal pán rechtor: „Privítaj ho!“ t. j. daj mu šesť palíc; že sa potom dobitý, uplakaný chlapec pomútil, nebolo divu, ale beda mu, keď sa pomútil. Pán rechtor zahodil gramatiku na zem, zavolal: „Žer!“ t. j. zostaň cez poludnie v škole, a dal ho drviť, chudáka, až to do susedov bolo počuť. Naša škola bola hotová jatka. Raz nebolo pána rechtora doma — bol išiel do Sielnice k Jackovi na návštevu — i prevrátili sme v škole tabuľu na zem a hrali sme sa na nej na kocky, t. j. zo šindľa porobené tľapkavé figúrky, z ktorých jedna stála 25 (dáma), druhá 10 (capko) atď. Na nešťastie ale sa nám tabuľa nadvoje rozštiepila. Na druhý deň nastala inkvizícia i našlo sa takých kociek asi za pol filpasa. Tu sa každá kocka hore brala a po poriadku dostal každý z hravších sa chlapcov toľko palíc, koľko stála. Takéto vyrábanie koží ľudských ešte za živa trvalo, pravda, skoro celé predpoludnie. — Takto, hľa, nám dodávali chuti k učeniu za našej mladosti! A pán rechtor bol hrozne vzácna, vychýrená osoba po celej stolici, lebo „hej, ten dobre chlapcov cvičí!“ I cvičil nás, chudák, ba čo viac, otvoril v nás i básnickú žilu, bo sme si často o ňom odriekavali veršík nami samými zložený:Náš Janko Chalupkarád paličkou lupká.Takto teda v gramatike dobre pripravení a telesne ešte lepšie znamenitou gymnastikou otužení, šli sme do turčiansko-liptovskej akadémie, toho časuGemera, aby sme sa i tej maďarskej reči trocha podučili. Ja som sa síce nazdával, že ja veru túto reč už dobre znám, bo som chodil ešte v Turci roku 1830 i do necpalského tak nazvaného inštitútu do školy, z ktorého — ako jeden z mojich švagrov roku 1856 vyznal — toľko chýrečných mužov vyšlo; a môj otec ma naučil pri klavíriku spievať:Nincs becse a hazafinak,csak a csapodár úrfinak,atď.[17]U nás sa vôbec nazdávalo — ako je to aj podnes — že vo formulkách vychovanie dietok záleží; tak som sa obyčajne i Otčenáš v piatich rečiach modlieval: po grécky, latinsky, nemecky, maďarsky a — slovensky. Bola to ale známost reči taká, ako ju jeden z našich dobrých národovcov[18]opisuje, totižto Bendeguz opýtal sa pastiera: „Ez a falu van Gemer?“[19]Čo sa mu pritom stalo, je známe.Gemer je mestečko rovné dedine a ľud v ňom dobrý. Žilo sa tu žiactvu ako v raji. Lacnota tiahla sem žiactvo slovenské, bo za obed platil do roka šuhaj 15 zl. šajnových, alebo menej, alebo v alumneu nič a za hospodu 12 zl. kde mu gazdinka dala zo dňa na deň večeru darmo, ak bol prívetivý. Ja som platil 80 zl. šajnových do roka za hospodu a celý stôl, keď ale štyria kamaráti alumnisti ku mne došli, to ich moja starká nachovala tiež akokoľvek nás, čo sme u nej bývali. — Za môjho dvojročného pobytu v Gemeri, kde som tretiu a štvrtú gymnaziálnu klasu odbavil, zažíval som skoro priateľskú dobrotu učiteľa môjho Jozefa Dlhányiho,[20]teraz na ev. gymnáziu v Kežmarku profesora. Je to dobrák od národa a najväčšiu radosť za mojich časov mával v dobrom rozmare mládeže sebe zverenej. Dlhányi bol učiteľ, ktorého žiactvo práve pre jeho lásku k sebe rado malo; a čo mne iste po ňom za môjho učiteľského účinkovania zostalo, je nevinný žart v škole i okrem školy so šuhajcami. Dlhányi býval učiteľ, ktorý sa nikdy nebál, že mu panstvo odpadne, alebo ako sa to po školsky vraví, že autoritu stratí, keď chlapcovi prívetivú tvár ukáže. Ja som býval vždy to isté a viem, že to mám od Dlhányiho, ktorý so mnou hádam zo všetkých žiakov najviac žartúval a so mnou sa zabával. Neraz som mu, chlapcom súc, vyprával všelijaké poviedky a on sa smial na mojich nápadoch. Boli totiž v Gemerskej stolici roku 1836 medzi iným i chýrne kortešácie, Draskóczyho a Almásyho strana zápasila na život a na smrť; každý deň sme čosi nového počuli a ja som chodil to Dlhányimu, ako i o rozličných podujatiach žiackych, vyprávať. Scéna v Reštavrácii, kde sa bešeňovskovci s potockovci zbili, je z toho času.V jeseni roku 1836 zaviezol ma otec do Levoče do školy, aby som sa i tej nemčine podučil, ačpráve to skoro toľko bolo ako nič. Bol som tam tri roky, študujúc klasy humanitné a prvý beh filozofický.V Levoči sa vo mne začalo povedomie národné rozvíjať. Známe je svetu, ako bol profesor Hlaváček[21]po uhorských novinách napádaný, ako i generálny inšpektor evanjelictva uhorského v liste svojom oproti učiteľstvu levočskému vystúpil preto, že sa mládež v slovenčine vzdelávala; a preto tu reč o tom nešírim, dosť na tom, učiteľstvo levočské nezabraňovalo žiactvu vývin národný v žiadnom ohľade. — Boli to časy, keď sa národné trenice začínali; ako obyčajne, tiež nazad nezostávalo. Žiaci, predtým „amici“,[22]začali sa deliť na Maďarov a Slovákov a bočiť jeden od druhého. Učiteľstvo, ako to v samej veci leží, obmedzovalo sa na prednášky rečí, žiactvo ale tvorilo si svoj život vlastný; tak to bolo po celej uhorskej krajine. — Podľa prešporského slovenského Ústavu ustálil sa i v Levoči Ústav slovenský, a ja som bol od príchodu údom jeho. Boli to prvé počiatky zmýšľania národného ako u iných, tak i u mňa; hovorím, počiatky, lebo stará podujímavosť, staré žiacke dobrodružstvo ešte neboli vymizli. Rozpamätám sa ešte teraz na jedno podujatie v Levoči prevedené, ktoré u mňa nie nezvedenosť, ale radšej pohyblivosť mysle a žiacka, za podujatiami osobnými prahnúca samopaš chlapčenská previedla. A dobre to bolo, že som i to skúsil; učiteľom sa pozdejšie stanúc, znal som z vlastnej skúsenosti všetky spády žiackeho žitia, a nedal som sa nikdy jalovými výhovorkami žiactva oklamať. Že som i pri reštavrácii tam držanej nechýbal, samo sebou sa rozumie. „Medziborskovcov“ som od komédie sám za guby do stoličného domu ťahal.Z Levoče, ako vravím, mám národné zmýšľanie, ktoré mi síce veľmi trpko padlo, ale práve preto sa i upevnilo. O moju „budúcnosť“ starostlivému, na mienku s ním žijúcich ľudí dbajúcemu otcovi sa to neveľmi páčilo, i neraz mi na oči vyhadzoval, že zo mňa nebude ani len hajdúch. Tým viac, už neznám prečo, som stál na svojom oproti mienke otcovej, ktorý pritom len dobre chcel, totiž šťastie synovi usnadniť; bo v Uhrách v tom čase i oproti žiačikom, akonáhle sa za slovenskosť prehlásili, krížové ťaženia nič nového nebolo. Učil som sa po poľsky, prvé to slovanské nárečie v mojom živote okrem češtiny.Po trojročnom behu školskom poslal ma otec do Prešporka, aby som fyziku slávneho v svojom čase profesora Martiniho[23]mohol počuť.Prešporok mi je z trojeho ohľadu pamätný. Zajedno, že som tu dostal chuť k stavu učiteľskému. Skončil som v Prešporku druhý filozofický a prvý juridický, potom ale dvojročný teologický kurz za štyri roky. V škole sme obyčajne robievali hrozné pletky, a vskutku naša vtedajšia disciplína nemohla dať chuti nikomu k učiteľstvu, bo učiteľ bol, okrem málo čestných výnimiek, mučeníkom žiactva. Pod prednáškami som často písaval humoristické povesti do „Bubna“. Bol to časopis, dvoj-trojhárkový týždenník, ktorý sme sami písali a čítali, podarenejšie básničky alebo inakšie práce doňho vpisovali; pozbierané piesne národné a povesti ľudu boli tu ale hlavným predmetom. Rozpamätám sa, že som do neho písal: „Stratená vekla“ a „Prechádzka na kniežacie pole“.Píšem toto, malý nákres nášho učenia v Prešporku dať chcejúc, aby bolo odtiaľ vidieť, ako teplo muselo byť asi učiteľom pri takomto im protivne robiacom žiactve. Čo ma k učiteľskému stavu pohlo, bolo ale práve s touto našou nezbednosťou spojené. Môjho učiteľa, potom kolegu, v posledných časoch ale školského radcu Schröera[24]nikdy nezabudnem. Bol to najčistejší humanista, čo som kedy v živote poznal, zhromažďujúci okolo seba lepšiu mládež rozličných kmeňov a upozorňujúci ju na pekné stránky každého národa, a návody jej dávajúci, ako by z bohatstva ducha národného mala ťažiť. Schröer bol Nemec, preslávený spismi svojimi, vychoval ale práve tak šľachetných Maďarov ako i Slovákov. Tento pre mňa veľmi pamätný a na môj vývin vplývavší muž bol ale veľmi slabého tela, takže dakedy celé mesiace školské povinnosti musel zanedbať. V takýchto prípadoch posielal starších žiakov, menovite teológov, do gymnaziálnych tried. Tak som roku 1842/43 od neho prevzal v humanitných klasách[25]grécko-rímsku históriu, starožitnosti a reč latinskú, i prednášal som to skoro celý rok s dobrým prospechom. Skúšky som s mládežou dával sám; gróf Zay[26]generálny a barón Jeszenák[27]dištriktuálny inšpektori boli pri nich. Zay išiel po skúške sám k Schröerovi so slovami: „Ich gratulire Ihnen zu der Wahl Ihres Supplenten, er ist ein tüchtiger Bunsche, Schade nur, dass er einen Fehler hat — er ist ein Attaché von Štur.“[28]S učiteľstvom evanjelického lýcea povolal Zay i mňa k sebe — čo mi veľmi pochlebovalo — a ako zvláštné vyznačenie od generálneho inšpektora pre mladého žiaka považovať sa musí dlhšia mne obetovaná rozprava. A hádam práve toto zachádzanie grófa Zayho k môjmu odhodlaniu k stavu učiteľskému mnoho dopomohlo. Po skončených štúdiách v Prešporku osvedčil som sa za učiteľstvo, pýtajúc Lišoviňovské štipendium, výlučne pre budúcich gymnaziálnych učiteľov založené.Po druhé je mi Prešporok pamätný z ohľadu národného. V žiackom živote boli už za môjho času „die schönen Tage von Aranjuez“[29]tam; žiactvo sa už podľa národnosti rozdeľovalo, maďarsky zmýšľajúca mládež so slovenskou a naopak, nič nemala. Slovo „fratres“ a „amici“[30]bolo už prestalo. Z Levoče dojdúc, som sa, pravda, pripojil k strane slovenskej.Boli to časy, keď mládež slovenská svojou mravnosťou a vedeckým snažením hľadala si na školách prvostenstvo a vskutku to boli okamženia krásne. Ústav slovenský v Prešporku bol strediskom slovenského žitia a i najprvší výtečník slovanský sa najmenej na tom nezastavoval, keď mu mládež Ústavu prešporského prípisy posielala, alebo keď do jej cvičení išiel, s ňou výlet na Kozí vrch podujal, s ňou sa v spevokoloch zabával a jej čitárňu navštívil. Z „Histórie povstania slovenského“ od M. Dohnányho možno poznať, čo bol Ústav tento pre národ. Mládež ako panenky, mravná, za vyšším životom túžiaca, i oproti návalu času a jeho zmýšľaniu sa postavujúca. Škoda, že sa z nej v živote mnohí potratili!Nech je tomu ale akokoľvek, mládež táto túžila a usilovala sa za dačím. Každý týždeň sme dva razy po poriadku donášali práce, oddávajúc ich druhým na posúdenie. I práce i ich posudzovania čítavali sa verejne a každý úd Ústavu mal právo i prácu i posudok prečítaný posudzovať, odkiaľ obyčajne povstávala revnivosť i trenica, mládež k napredovaniu podpaľujúca. Každý chcel i v prácach i v posudkoch prevýšiť druhého a tak prehŕňal knihy, aby zásady a mienky vyslovené mohol podoprieť. Tak čítanie práce daktorej s posudzovaním a poznamenaniami druhých trvalo dakedy i cez štyri zasadnutia. Že sa pritom i mnoho len na slová, na dlhosť práce a úsudkov hľadelo, rozumie sa samo sebou. Rozpamätám sa na moje šesťhárkové, husto písané posúdenie Petra Hostinského[31]„Komentáru Mickiewiczowej Ody do młodości“. Čo som tam všetko popísal, neviem, len to znám, že moje náhľady všeobecného uznania došli.Vždy rád počúvajúc od matky vypravované povesti o zemianskych rodinách, o kuruckých vojnách, ba čo viac, v chlapectve ženám na priadky k nám chodiacim obrázky vlastnou rukou maľované za každú rozprávku dávajúc, v Prešporku som si obzvlášť povesti Čajkovského,[32]ako: „Powieści Kozackie“ — „Kirdźali“ — „Wernyhora“ — a v „Tydzieniku literackim“ vydané, v knihe ale „Ukrainki“ zobrané povesti zamiloval tak, že som sa sám odvážil dač podobného zo života nášho vlastného písať. V Tatranke Palkovičovej,[33]myslím z roku 1842, keď ju Ľ. Štúr redigoval, vyšiel môj preklad Čajkovského povesti „Výprava na Carihrad“ a báseň „Králův stůl“; v tom istom roku v Nitre podľa diela Šemberovho[34]„Pani z Bozkovíc“ napísaná a v Ústave čítaná povesť „Bozkovci“. Z tohto času sa mi tri povesti stratili. Nikdy som totiž nezvykol práce podobného obsahu odpisovať; a ako boli povesti: „Matúš Trenčiansky“ — „Lenka Turzovna“ a „Stará matka“ hotové, poslal som ich do Nitry Hurbanovi, a len asi o tri roky, keď som už bol zabudol, po kom som ich poslal, a vždy sa nazdávajúc, že rukopisy u redakcie Nitry ležia, dozvedel som sa, že ich Hurban nikdy nedostal. Aký bol ich obsah, už sám neviem, možno sa ho ale dočítať v zápisnici Ústavu prešporského, kde som ich všetky tri čítal. Banujem menovite za „Matúšom Trenčianskym“, bo to bol v tých časoch ideál obrazotvornosti mládeže slovenskej.Píšuc v Prešporku povesti a čítajúc ich ako práce, keď poriadok na mňa prišiel, v Ústave slovenskom, obyčajne som sa ohliadal, ako sa mi to teraz vidí, čo som ale vtedy neznal, na Čajkovského dobré i zlé stránky. Čajkovski líči život ľudu svojho živo, človek s prírodou je to isté, ale má veľkú chybu — je básnik tendencie. On predstavuje život kozácky ako s najväčšou horlivosťou oddaný „świętej ojczyznie polskej“, kdežto z histórie známe, že kozáctvo bolo zo strany poľskej nielen hrozne potlačované, ale že i ľud ukrajinský nikdy sa za „Majowských“ atď. neoduševňoval. — Tak som ja z mojej strany nikdy nechcel, líčiac život uhorský, preháňať vec podľa vlastného kopyta, ani anglizovat ako Jósika,[35]ani francúzovať ako Jókai, ale som sa vynasnažoval líčiť život taký, aký je a aký bol, t. j. ako my v Uhrách dýchame a myslíme. Krivda sa mi teda robila, keď mi Uhri na oči vyhadzovali, že som v Bozkovcoch češtil na ujmu Uhorska a v „Milkovom hrobe“ český živel odsudzoval. Ja som chcel vždy líčiť uhorské pomery tak, ako sú alebo ako boli, bez ohliadania sa na tú alebo tú tendenciu; keď ale v diele také alebo také osobnosti vystupovali, tak som ich líčil z ich vlastného stanoviska. V Bozkovcoch a v Milkovom hrobe redakcie popremieňali niektoré scény a tak za všetko stát nemôžem. Mimochodom hovorím tu, že obsah Milkovho hrobu bol mi — pravda, len ako jednoduché podanie — od Ľ. Štúra zdelený, a tomuto ho bývalý kanonik kapituly prešporskej Štvrtecký zdelil. Štúr ma vyzval, abych to v povesti vypracoval, čo sa stalo, a v Ústave bolo prečítané.Ale zle som obstál v Prešporku za moje snahy. Roku 1843, v poslednom to roku môjho učenia v Prešporku, ustanovil generálny konvent evanjelický pod predsedníctvom už spomenutého generálneho inšpektora svojho grófa Zayho vyslať inkvizionálny výbor do Prešporka oproti slovenským žiakom a ich učiteľom. Starý Palkovič, jeho námestník Ľ. Štúr, Francisci a ja boli sme pred tribunál z Prónayho,[36]Kossutha, Bajcsiho,[37]Perlakyho,[38]Pulszkyho[39]atď. v bibliotéke ev. lýcea predvolaní, aby sme sa, už bohzná z čoho, čo slovenčinou vonia, zodpovedali. To nás a celú slovenskú mládež rozdráždilo náramne. Šli sme teda pred inkvizíciu, neznám ktorého dňa v júni roku 1843, bo to bolo koncom roku školského, prvej ale zišli sme sa u Ľ. Štúra alebo u mňa, bo sme spolu bývali; prítomní boli dospelejší mladíci slovenskí, zaspievali sme si pieseň našu zo žalmu 125:Všickni jenž skládají v Pánu své doufání,stáli zůstávají vždycky bez přestání:Jako Sion stály jest vždycky, věky po všecky.A skončili sme slovami piesne:Ale lid jeho v svém pokoji vždy pevně stojí.A tento pokoj bol ma tvárach našich, hoc z každého oka slzy tiekli. Podali sme si nemo ruky a šli sme ďalej. Priatelia naši sa so zvesenými hlavami prechádzali po chodbách lýcea, kým jeden alebo druhý von nevyšiel vypravujúc, o čom sa dnu hovorilo. Palkovič, Štúr, Francisci boli vyslyšaní; naostatok predvolali mňa a inšpektor cirkvi a škôl prešporakých Bajcsi zahrmel, ako som sa opovážil povesť „Bozkovci“ vydať, keď je žiakom školskými zákonmi zakázané každé vydávanie kníh? Nato som odpovedal, že knihu vydal druhý a mne že pracovať voľno; na predvržku ale, že som tam v zmysle krajine odpornom písal, bránil som sa tým, že to z pánov pri stole sediacich nikto nečítal. Prepustili ma, na druhý deň mi ortieľ oznámiť chcejúc. Tu znovu k vyšetrovaniu predpusteného zastal ma pred celým výborom Pulszky udávajúc, že čítal cez noc povesť moju a vyslovil sa, že literárne snahy mladého šuhaja len chválu zasluhujú; ostatne mi dal naučenie, slovami ale láskavými, abych zotrval na ceste nastúpenej a hľadel vždy písmom v podobných prácach budiť lásku k vlasti uhorskej. I budil som ju, nie síce a priori, ale píšuc tak, ako ľudia v krajine uhorskej zmýšľajú. — Lež čo sa zas nestalo? Bol to posledný rok môjho učenia v Prešporku, a tak s celou bagážiou som sa uberal domov. Priatelia, známi sa skopili, hoc pršalo ako z cievok, okolo mňa na ulici; v tom príde pedel s rozkazom slávnej inkvizície, aby som odovzdal zbierku národných povestí, zhromaždených od nás mládeže a u mňa práve v tom okamžení prechovávaných. Chýrečný vozka Hudec z Badína musel u „Beránka“ zhadzovať truhlice, periny, bagážiu žiakov, idúcich s ním až do Bystrice; ja som otvoril truhlu, vzal kopu povestí, išiel som pred slávnu inkvizíciu, hodil som docela nešetrne písma na zelený stôl a odišiel som bez slova preč —Tretí hlavný moment žitia môjho v Prešporku je snaha za vedou. Spomenul som, že Schröer budil každú lepšiu iskričku, obzvlášť u mládeže dač sľubujúcej, bez ohľadu národnosti, k tomu ale pridať musím, že v tomto ohľade hlavný vplyv mal na mňa môj pozdejší, skoro v mojich rukách posledný dych žitia vypustivší priateľ Ľudovít Štúr. Starý Palkovič, profesor reči a literatúry česko-slovenskej na ev. lýceu v Prešporku, bol už slabý a neučil viacej, preto mal obyčajne námestníkov od viac rokov. Takým bol najprv Ľudovít Štúr, potom Červenák, August Škultéty, až došiel Štúr z Nemecka nazad a prevzal nové námestníctvo. — S jeho príchodom začal nový život medzi žiactvom slovenským, bo nielen že hľadel ducha národného budiť u mládeže, ale ju i v škole, i v súkromnom živote za vedeckosť oduševňoval. On nielen viedol učenie Ústavu, ale spolu prednášal gramatiku slovanskú podľa vzorov Boppovských,[40]t. j. gramatiku porovnávajúcu a to najprv jazykov európsko-indických so slovančinou, potom ale i nárečí slovanských medzi sebou. Tak sme dostali prvý pochop o vedeckom, rozumnom a u vzdelaných európskych národov prijatom spôsobe zachádzania s látkou jazyka. Prednášal ďalej Štúr históriu jazyka česko-slovenského, ale pravdu hovoriac, nebola to história literatúry, lež filozofický návod k zachádzaniu s históriou vôbec. Okrem toho hľadel Štúr v mládeži vzbudiť cit pre antickú krásu v umení a literatúre, a vidiac, že sa v škole menovite gréčtina zanedbáva, prekladal nám týždenne dva razy Homéra a iných gréckych klasikov. Tak sme sa prvý raz zapálili za svet starodávny, zapadlý a že to u mládeže pôsobilo, bolo vidieť z toho, že nastal ruch za vedeckým vzdelaním predtým nám neznámy. Štúr ale hľadel spolu i náboženský cit a náboženský život u mládeže obživiť; vystúpil teda obzvlášť oproti racionalistickému smeru a snažil sa v mládeži vzbudiť vedecké spytovanie a zošľachtenie srdca na poli náboženskom a teológie protestantskej: Hľadel vzbudiť a obživiť vieru.Koncom júna roku 1843 dokončil som v Prešporku filozoficko-juristické a teologické štúdiá a v októbri som sa odobral ma univerzitu nemeckú do Hally. Peniaze požičal ujec a naši dobrí páni vo Svätom Jáne a v Potúrni, každý po troške bez úrokov. Na ceste som sa obznámil s Prahou a jej výtečníkmi.V Halle som zostal až do konca marca 1845, kde som, najstarším tam z Uhrov súc, zastával úrad bibliotekára knihovne uhorskej, Štúrom mi do srdca vštepené zásady dopomohli k tomu, že som čas tam strávený dobre vynaložil. Učil som sa usilovne, čo som mohol, tak ako to i moji priatelia zo Štúrovej školy robili. Za môjho času bolo najvyššie zaneprázdnenie na školách našich, nemajúc univerzity, profesorstvo filozofie, k tomuto som sa teda hlavne pripravoval; potom som počúval štúdia o reči sanskritskej, staronemeckej, gótskej, okrem daktorých predmetov teologických a histórie veku stredného.So založením novín Štúrových mal som zostať pri nich spolupracovníkom, ale, neznám prečo, upadol som odrazu do neľúbosti Štúrovi i prepustil ma a nechcel ma viacej.Keď som prišiel z Nemiec domov, podávalo sa mi jedenásť miest vychovávateľských; ale superintendent Seberini mi, medzi nimi tiež dve navrhujúc, písal, aby som prijal miesto na Vindšachte pri Štiavnici u horského radcu Ferdinanda Landerera,[41]že by sa, majúc ma poruke, mohol lepšie o moju budúcnosť starať: bo i Seberini[42]bol z Oravy ako môj starý otec, a Oravci sa vždy radi mali. U Landerera som strávil celý rok od októbra 1845 — 1846, keď chlapci odišli do verejnej školy. Môj tamojší pobyt zrobil epochu v žití mojom. Žil som tam nie ako cudzí, ale ako úd rodiny a priosvojil som si tón spoločenský. Predtým úd prešporského Ústavu, odťahujúc sa od sveta, ako to vtedy medzi nami vôbec obyčaj bola, venujúc sa jedine povolaniu školskému, potom v Nemecku tou istou cestou kráčajúc — znal som o svete málo alebo nič; tam ale v rodine dobrej a z každého ohľadu úctyhodnej žijúc, musel som sa pohybovať tak, ako to každodenné obcovanie požadovalo. Zažil som v tom dome dobré, priateľské časy; Landerer často prichádzal ku mne do učenia a keď sa mu môj spôsob nepáčil, prevzal vyučovanie sám, tak mi návod dávajúc bez toho, že by mi len slovo bol pritom povedal. To som ja ale porozumel dobre, ako i dobrote jeho z druhého ohľadu, že totiž nikdy nič nepovedal, keď som sa s jeho deťmi toľko nezaoberal, koľko by moja vychovávateľská povinnosť bola požadovala. Ja som mu bol nekonečne vďačný, že robil rozdiel medzi mechanickým plnením povinnosti vychovávateľa a medzi snahou mladého šuhaja, ktorý čas jemu inak odňatý vynakladal jedine k svojmu vzdelaniu a k snahám literárnym. Písal som v tom dome povesti: „Bratova ruka“, „Serbianka“, „Svätý Duch“ a „Mládenec slovenský“.Po ročnom pobudnutí na Vindšachte, nemajúc tam ďalej čo robiť, odišiel som k otcovi. Pred rokom jedenásť pedagógií[43]a teraz ani jednej; musel som teda otcovi byť na krku, čo ma náramne mrzelo. Dobrý otec ma tešil, a hoc ho, podľa pozdejšieho vyznania, mráz obchádzal nad mojou budúcnosťou, bol taký veselý v mojej blízkosti, ako som ho predtým nikdy nevidel, i tešil ma, že chvalabohu, od detinstva svojho synáčka jedináčka po prvý raz bude mať cez zimu vo svojom dome, a potom že sa pán boh oňho postará.“ Povedal som už, že vždy v takých nesnádzach výraz otcov býval: „V nešťastí som veľký!“ Mať mi zas dala ušiť atilu novučičkú novú, aby aspoň tým moje trápne myšlienky rozohnala, a išla so mnou do Turca na návštevu k rodine.Práve to bolo na dvore fary záturčianskej, kde som sa narodil a práve vtedy som tam na návšteve bol, keď prišiel k otcovi zvláštny posol s listom od Ľudovíta Štúra, aby som sa pripravoval na profesúru v Modre, bo že tam skoro na miesto jeho brata Karola budem vyvolený. Mat, počujúc to, zdvihla dohora zložené ruky, pozrela k nebesiam i vyriekla: „Buď meno tvoje pochválené až naveky. Amen!“ a padla mi so slzami v očiach okolo krku. Šli sme pravda hneď domov —6. novembra 1846 bol som v Modre vyvolený za profesora filozofie a rektora gymnaziálneho i skoro som ta musel dojsť. Pri mojej voľbe sa dve cirkvi gymnázium zdržujúce veľmi rozkmotrili, každá svojho kandidáta majúc; ja som mal o tri hlasy viacej; jedna stránka jasala, druhá sa dula nad mojím príchodom, a to tým viac, že roku 1848 jednotlivé národnosti a ich mienky ešte väčšmi rozchádzať sa začali. Vyučoval som prvý rok po latinsky, tri roky potom po maďarsky a osem rokov v nemeckej i slovenskej reči a zacítil som, čo je to zachádzať nielen s tak mnohými predmetmi ale i s toľkými jazykami.Žitie moje v Modre bolo najšťastlivejšie. V kole dobrých, opravdivých priateľov som sa pohyboval ustavične, takže jednozmýšľajúcich Slovákov hádam nikde toľko pospolu nebolo ako v Modre; vymreli, pravda, mnohí a naše kolo sa značne zmenšilo, my pozostalí sme ale predsa vždy boli pospolu a nikdy nezabúdali na naše povolanie národné. Ľudovít Štúr, u ktorého som po druhé bol padol do nemilosti, že som vraj nešiel roku 1848 za národ bojovať, bol mi potom ustavičným priateľom; neraz hľadal útulok u mňa: „Janko môj, duša moja je smutná až k smrti,“ slovami evanjelia hovoriac. I nazhovárali sme sa, kým tma z duše jeho nezišla. Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval — pri pomoci našich priateľov. Pomáhal som mu často v jeho prácach; tak sme spolu prešli národné spievanky slovanské cyrilikou písané, keď on ich sám v zime pre slabosť očí prejsť nemohol; ba ja som prepracoval dielo jeho „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ do češtiny, ktoré na môj návod česky bolo vydané.Pôsobenie moje z ohľadu národného bolo obyčajne v Modre s priateľmi spoločné; tak sme založili s ústnym povolením generála Gerstnera, komandanta dištriktu prešporského, kasíno slovenské, ktoré nám ale jeho nástupca generál Alemann zakázal.Roku 1849 a 1850 som písaval mnoho do rozličných nemeckých novín, čo som pozdejšie zanechal. Moje práce: „Bratova ruka“ a „Srbianka“ vyšli tuším tiež v preklade srbskom, kde, neviem; „Reštavrácia“ ale roku 1861 v tešínskom týždenníku „Gwiazdka Cieszyńska“[44]v preklade poľskom vychádzať počala.Okrem toho som z Modry pôsobil i ďalej, a to na poli cirkevnom a školskom. Od roku 1847, keď som prvý raz v maďarskej reči vystúpil na dištriktuálnom konvente ev. superintendencie preddunajskej, až do roku 1858, keď som Uhry zanechal, býval som ustavične vyslancom liptovského seniorátu pri dištriktuálnych zhromaždeniach; ako taký som bol od roku 1852 substitovaným a od roku 1856 skutočným dištriktuálnym notárom[45]tejže superintendancie. Že sa tu mnoho bojúvalo o školstve a cirkvi, rozumie sa samo sebou; ja som vždy vystupoval dôsledne a odhodlane za usporiadanie škôl podľa nového spôsobu, a to nielen slovom v zhromaždeniach ale i okrem nich —Koniec môjho pobytu v Modre bol pre mňa veľmi pekný. Povedal som, s akými predsudkami som tam bol prijatý; po dvanástročnom prebývaní v Modre prekonal som všetku nevrlosť, takže sa mi každý človek stal z nepriateľa priateľom bez rozdielu stavu, národnosti a náboženstva. Spojené cirkvi mi celý dôchodok i v peniazoch i v deputáte na polroka vydať uzavreli; pri pochode s kahanmi rečnili po slovensky i nemecky; večer sa zišlo meštianstvo spolu, ľudia dávno rozkmotrení sa tam zmierili a pred polnocou bolo mi oddané lúčenie latinským a slovenským písmom. Pripomínam toto len preto, že mi vždy ľahko na duši, kedykoľvek si na tieto scény pomyslím.Dekrétom ministerstva vyučovania z 19. apríla 1858 za dočasného direktora evan. štátneho gymnázia v Sliezskom Tešíne vyvolený, som sa s Modrou 11. augusta tohože roku rozlúčil a sa na miesto nového pôsobenia odobral.*V Tešíne počiatkom roku 1861[1]Ján Kalinčiakst. — autorov otec, bol od r. 1816 farárom v Záturčí. Umrel r. 1862 v Lipt. Sv. Jáne.[2]Odbaviac filozofiu— najvyššiu triedu na lýceu[3]Rusi od Slavkova— dediny na Morave, kde bola 2. decembra 1805 bitka medzi Francúzmi na jednej, Rakúšanmi a Rusmi na druhej strane[4]Subsídie, teraz kontribúciu(lat.) — prvé bolo daň, pravidelne vyberaná od r. 1342, druhé pozemková daň, ktorú museli platiť (miesto pôvodnej kontribúcie) aj bývalí zemania[5]Dilektorm. direktor (lat.) — bol náčelníkom obce, ale len pre zemanov. Richtár proti tomu bol po r. 1848 hoci aj jednoduchý, rozumnejší sedliak, a to „páni bratia“ — zemania veľmi ťažko niesli, že musia počúvať niekdajšieho poddaného.[6]Kurtka(z maď.) — krátky kabátik[7]Jan Blahoslav(1523 — 1571) — český teológ a náboženský spisovateľ. Nie je bezpečne dokázané, že by Kalinčiakom citovaná pieseň pochádzala od Blahoslava.[8]Spectabiles i perillustres(lat.) — ctihodní a vysokoslovutní páni. Tieto tituly boli odstupňované podľa majetkov a významu ich nositeľov.[9]Václav Matěj Kramerius(1759 — 1808) — český buditeľ, spisovateľ a vydavateľ[10]„Vita Mathiae Bahil“(lat.) — Život Mateja Bahila (1706 — 1761), ev. farára a slovenského spisovateľa (pre náboženstvo musel emigrovať do Nemecka)[11]80 zl. šajnových— papierových, ktoré mali veľmi nízky kurz proti strieborným. (1 strieb. zlatý bol až 2 a pol papierových, čiže šajnových zlatých)[12]Samuel Puchor— učil v Záturčí do r. 1833[13]Ondrej Hulej— nebol učiteľom v Necpaloch, ale profesorom na tamojšom malom ev. gymnáziu[14]Rheniusovu gramatiku— vtedy už veľmi zastaralú. Nemec Johann Rhenius podpísal úvod k tej gramatike 3. októbra 1611, čiže ešte pred Komenského pedagogickou reformou.[15]Fama, salusatď. (lat.) — Povesť, zdravie, potomci, deti, svetlo, sláva, zem.[16]Liberi et annalesatď. (lat.) — Knihy a letopisy, deti a druhovia.[17]Nincs becse a hazafinakatď. (maď.) — Nemá úctu (dobrý) vlastenec, ale iba vetroplašský mladý pán.[18]Jeden z našich dobrých národovcov— totiž Ján Chalupka v satirickom románe Bendeguz (1841)[19]Ez a falu van Gemer?(maď. hovor.) — Je táto dedina Gemer? Bendeguzovi sa pre túto otázku len to stalo, že ho svinský pastier, ktorého sa spytoval, vyhrešil. (Ani nie pre zlú maďarčinu, ale preto, že sa mestečko Gemer odvážil degradovať na dedinu.)[20]Jozef Dlhányi(1799 — 1881) — bol v Kežmarku profesorom až do r. 1874[21]Michal Hlaváček(1803 — 1885) — rodom zo Skalice, od r. 1832 profesor na levočskom ev. lýceu[22]„Amici“(lat.) — priatelia[23]Gabriel Kováts-Martini(1782 — 1845) — dobrý odborník a pedagóg, ktorého mládež mala veľmi rada[24]Tobias Godofredus Schröer(1791 — 1850) — nemecký spisovateľ, buditeľ uhorských Nemcov a priaznivec Ľudovíta Štúra, bol tiež dobrým pedagógom[25]V humanitných klasách— najvyšších triedach lýcea (neskoršia 7. a 8. trieda gymnázia)[26]Karol Zay(1797 — 1871) — fanatický maďarizátor, od r. 1840 generálny dozorca uhorskej evanjelickej cirkvi[27]Ján Jeszenák(1800 — 1849) — maďarský politik, popravený pre účasť na maďarskej revolúcii, bol dozorcom v preddunajskom ev. dištrikte[28]„Ich gratulire Ihnen“atď. (nem.) — Blahoželám vám k voľbe vášho zástupcu, je to schopný chlapec; škoda len, že má jednu chybu — je to Štúrov pobočník.[29]„Die schönen Tage von Aranjuez“(nem.) — krásne dni aranjuezské sa už skončili. Je to citát zo Schillerovej drámy Don Carlos (1,1).[30]Fratres(lat.) — bratia,amici(lat.) — priatelia[31]Peter Kellner(pseud. Hostinský, 1823 — 1873) — buditeľ a spisovateľ, neskorší slovenský romantický filozof[32]Michal Czajkowski(1808 — 1886) — poľský spisovateľ, ktorý zaujímal sympatické stanovisko k Ukrajine a jej pamiatkam[33]Jiří Palkovič(1769 — 1850) — profesor slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu, buditeľ, spisovateľ a vydavateľ. Pod jeho záštitou sa vzdelávali štúrovci.[34]Alois Vojtěch Šembera(1807 — 1882) — profesor, český historik a jazykovedec[35]Mikuláš Jósika(1796 — 1865) — sedmohradský aristokrat, plodný maďarský románopisec, kedysi zveličene nazývaný „maďarský Walter Scott“[36]Gabriel Prónay(1812 — 1875) — vyslanec Turčianskej stolice na uhorskom sneme[37]Jozef Bajcsy— bratislavský mestský richtár, seniorálny dozorca, bol inšpektorom lýcea, takže bol z úradu členom „tribunálu“[38]Dávid Perlaky— ev. farár v Bezi a senior rábskeho seniorátu, povahove surový človek a divoký šovinista[39]František Pulszky(1814 — 1897) — maďarský publicista, archeológ a politik. Nadaný človek, ale krajný šovinista.[40]Franz Bopp(1791 — 1861) — nemecký vedec, jeden zo zakladateľov modernej jazykovedy[41]Ferdinand Landererbol začas aj dištriktuálnym dozorcom prešporskej ev. patentálnej superintendencie. Jeho manželka hrávala v Banskej Štiavnici slovenské divadlá.[42]Ján Seberini(1780 — 1857) — ev. farár v Banskej Štiavnici, od r. 1834 superintendent banského dištriktu, významný cirkevný činiteľ a literát[43]Jedenásť pedagogií(z gréc.) — vychovávateľských miest[44]„Gwiazdka Cieszyńska“(poľ.) — Tešínska hviezda[45]Substitovaným… notárom(lat.] — námestným

Kalinciak_Vlastny-zivotopis.html.txt

1„No, chvalabohu, žena, že si už len raz prišla s tým obedom; bál som sa, že už bez neho ostanem. Ani nie div, že som sa bál, veru prešiel už čas obeda dávno. Za obedom vyčkávať som musel celých sedem hodín. Ktože to kedy slýchal? To sme ani v Bosne[1]tak nepostili!“„Daniel, len sa bez poriadku nehnevaj! Kým človek všetko okolo domu obriadi, dvor zametie, ohnisko umaže, kravy a teľce opatrí, ba aj trávy pre tieto natrhá, musí sa neraz zvrtnúť na jeden i druhý bok. No, ale načo by ti to i hovorila, ty mi ani tak neuveríš.“„Jest mi tu, Bože, roboty! Skončím ju celú poľahky za štyri hodiny — no, ak nie za štyri, teda istotne za pol tretej. Lež k susedke si zájsť, za hodinku si s ňou poklebetiť, zo desať domov jazykom opáliť, to je vaša radosť a potecha. Potom už nie čudo, že v toľkej robote i na muža zabudneš a necháš ho tu hlady mrieť!“„Keď si natoľko hladný, jedz a nadaromnicu netrkoc!“ a s tým Žofia svojmu mužovi, Danielovi Bertanovi, predložila na trávnik v šatke zakrútenú misku.Náš Bertan po tomto energickom ponúkaní prestal už šomrať na ženu, len tak pod nosom ešte čosi nezrozumiteľného zašomral; potom si utrel rukávom zapotenú, červenú tvár, sadol si na krajcesty, nohy spustiac do garáda, ktorý tiahol sa popri ceste, a vezmúc misku na kolená, ujedal si z nej pohodlne.Jeho žena Žofia ale za ten čas tiež nezaháľala. Po malom oddychu vstala a druhým garádom začala vyžínať zaprášenú síce, ale veľkú trávu. Keď jej už hodne bola nažala, zhrnula ju do hrsti a ukladala pečlivo do výsypka,[2]ktorý mala priviazaný. Žofka chcela mužovi ukázať, že ona nie záhaľčivá, ani klebetná, a tak naštrbenú česť rehabilitovať. Z druhej strany nechcela na muža pozerať, keď on jedol, lebo v taký čas človeku veľmi ľahko vraj i „z očú“ prísť môže.Daniel Bertan asi o dva otčenáše už zložil vyprázdnenú misku na zem. Utrel si zas rukávom ústa a išiel dolu garádom popri ceste. Nezašiel ani na jedno strelenie, keď sa razom garád rozšíril; tu bolo vidno priestranný síce, ale skalnatý a štrkovitý vyschlý jarok ústiť do neho. Jarok tento naplnil sa len vtedy, keď na polia hodný dážď sa zosypal.V brehu tohto pustého jarku medzi skálím a pieskom jest malá oáza, ktorá je zarastená biednymi kry vŕbovými; odtiaľ prýšti malá studnička.Cieľ Bertanovej výpravy bola táto studnička. Hneď ako ju zhliadol, odložil klobúk na stranu, priľahol k vode a vytiahol z nej pár mohutných glgov. Voda sa zakalila, jarček prestal po skalkách klokotať, keď jeho celá hotovosť už vyčerpaná bola.Bertan teraz už bol celkom uspokojený; najedol a napil sa do chuti. Slnko síce tuho praží z čistej oblohy, no jemu ono málo škodí, on už dávno privykol na horúce lúče jeho. Položil si teraz už klobúk na hlavu; klobúk malý, s úzkou particou, preto, hľa, ohorené celé tylo. Nuž ale akože by mohol Bertan nosiť široký klobúk? Bertan, cestár, a široký klobúk, jak divný to nápad!Keď náš cestár najpálčivejšie potreby tela uspokojil, začal sa obzerať sem i tam na všetky strany. Hľadal nejaké primerané miesto k odpočinku. S hľadaním sa síce veľmi dlho nebavil, ľahol si pod vŕbový krík neďaleko prameňa, klobúk posotil na pravé ucho a obe ruky položil si miesto podušky pod hlavu. O chvíľu už pravidelne si odfukoval. Hlavu mu tienilo asi päť riedkych prútikov vŕbových, na ostatné telo ale slnko čím najostrejšie účinkovalo.Daniel Bertan nepochodil z našej dediny, ale zo susednej. On bol najmladším synom tamojšieho gazdu. Za mladi ho vzali do vojny a ako vojak mal príležitosť po svete chodiť; celú Bosnu vraj prevandroval.Dobre je najstaršiemu synovi! Toho vám každý najradšej vidí. Rodičia väčšiu čiastku lásky, ktorú by mali medzi všetky deti rovno podeliť, jemu darujú; on je ich maznáčikom. Keď poderie šaty, dajú mu ušiť nové; keď dorastá, otec ho sebou po jarmokoch berie, aby už za mladi podučil sa niečomu, a po smrti rodičov obyčajne on dostáva gazdovstvo, kým ostatní bratia musia sa s výplatkom uspokojiť.Jestli v dome ešte jest viac detí okrem toho prvorodeného, nuž sú ostatné všetky viac-menej zanedbané. Tie už rodičia toľme nemilujú ako toho prvého, ba za ťarchu ich považujú. Ten najmladší pritom pochodí najhoršie, každý sa po ňom beztrestne vozí; keď poderie šaty, nových nedostane, ale len odhodky od starších bratov. Na gazdovstvo rátať nijako nemôže, musí ísť na nejaké remeslo, do sveta, alebo do služby.Takýmto, hľa, Benjamínom bol i náš Bertan. V celom dome jediná matka ho rada mala, čo svojho Benjamína; ostatní domáci strkali ho ako piate koleso a trinásteho apoštola z jedného kúta do druhého. Kým bol mladší, ušlo mu to ešte, ani si to tak veľmi na nos nevzal, lež keď dorástol, spríkril sa mu jeho vlastný domov. Už sa začal po nejakej tej službe obzerať, keď tu razom príde odberačka a milý Bertan, ako šuhaj súci a švárny — praskol. O pár mesiacov už rukoval za regimentom.Ten by sa veľmi mýlil, kto by tvrdil, že za Danielom veľmi plakali jeho domáci. Bol tam síce i plač, no zúfalý nie. Jediná matka nariekala úprimne za ním. Potom ho doma dosť skoro zabudli. Starší brat Danielov sa radoval, že mu tento aspoň nezavadzia v dome; ostatne ich gazdovstvo bolo tak malé, že sa dvaja už ani nemohli na ňom podeliť, preto si starší brat myslel, že Daniel s poďakovaním prijme od neho dáky ten výplatok, jestli sa z vojny navráti a tam kosti nezloží.Starší brat tieto myšlienky hneď aj v skutočnosť uvádzal. O krátky čas po Danielovom odchode oženil sa. Rodičia sa tomu tešili; úfali sa, že ich už bude mať kto na staré dni odmieňať a opatriť. Danielov brat sa veru dobre oženil; dostal dobrú gazdinú, ktorá vedela výborne gazdovať — pre seba. Starý Bertan nevydržal dlho konkurenciu so svojou nevestou, i kapituloval. Odpredali chudákovi všetko, a to na verejnej dražbe, takže ani len jeden kútik nebol už jeho. Mohol už teraz ísť, kam sa mu len zachcelo. Jeho prvorodený medzitým sa cítil veľmi dobre. Ako by aj nie? Veď on za svoje vlastné peniaze kúpil svoju dedovizeň. Nebol nikomu vďačnosťou zaviazaný, ani otcovi, ani bratom; veď za peniaze vraj i od žida mohol majetok s domom dostať, nie to od vlastného otca. S bratom si mohol frčky hádzať, ak by si ten niekedy výplatok chcel pýtať. Nuž ale kdeže toľko peňazí len nabral, aby otcov majetok odkúpil? Hja, o tom by asnáď vývod podali štoky a sypárne Bertanove, ale my nie; my len tvrdíme, že každé hrable k sebe hrabú.„Neboj sa ty nič, Jano,“ hovorievala žena mladého Bertana, keď sa vše zamyslel a snáď aj zarmútil, že otcovi a bratovi vyrval majetok, „neboj sa, príde tvoj brat z vojny, bude mať hŕbu peňazí, zaopatrí si iný grunt i dom, ožení sa bohato a potom vezme k sebe aj svojich rodičov. Nuž a s rodičmi či dobre nezachodíme? Čo im u nás chýba? Iba vtáčie mlieko. Eh, odhoď tie myšlienky! Pomysli si, že opatrnosti nikdy nezbýva, že lepší vrabec v hrsti, nežli zajac v chrasti. Čože by sme potom mali, ak by sme teraz nič nezhonobili? Babka k babce, budú kapce. Nech i Daniel si tak počína, jestli je súcim čeľadníkom; ak je spozdilec, nikdy k ničomu nepríde.“[1]vBosne— v časti balkánskeho polostrova, ktorá bola od roku 1878 okupovaná Rakúsko-Uhorskom.[2]dovýsypka— batohu

Kukucin_Na-hradskej-ceste.html.txt

Kde bol jeho otec?Pravdivá udalosť„Šťastný detský domov.“ Tento nápis nesú veľké budovy v K. a R. S. — Domov — krásne slovo, keď povážime, že tieto domy majú nahradiť úbohým deťom to, o čo ich už pred narodením pripravil hriech rodičov, obzvlášť otcov. Ach, ale tento dom nezodpovedá svojmu názvu. Je len ako úľ pre včely, do ktorého vlastné matky ponosia novorodeniatka a z ktorého ich nevlastné matky prevezmú do opatery od správy domu za mesačný plat na neučtitý čas. Dnu a von, dnu a von, z cudziny, kde nemá to nemluvniatko prirodzené právo a zase do cudziny, kde ho tiež právo nečaká. A keby mu tam vonku bolo ako zle, nemôže a nesmie zvolať: „Ja idem domov“, veď o ňom platí: „Svet síce široký, ale nikde domova.“ Najlepší názov pre tieto úbohé tvory by bol — „ničie deti“.Prichádzajú na svet často preklínané s pečaťou potupy a hany na čele. A keby malé ústočká vedeli hovoriť a srdiečko cítiť, s plačom by volali:Ani otec, ani mať,ani sestra, ani bratneidú ma privítať.Niektoré prinesú do druhej cudziny — hoci majú ešte len niekoľko mesiacov alebo len týždňov. Iné prežili už rok, dva i tri.Sú síce niektoré čestné výnimky, ale nie ich je mnoho. Vo všeobecnosti ocitnú sa tieto deti vo veľmi biednych rodinách. Bohatý človek nikdy si nevezme k svojim deťom ešte taký prírastok na opateru, ktorý vlastní rodičia — vlastne otcovia — nečestne odhodili. Veď prečo by mal mať cudzí muž viacej súcitu ako vlastný otec?Nuž, tak prinesú si — česť výnimkám — chudobné ženy tento prírastok k vlastnej rodine medzi svoje deti, ktoré aj keď vlastné, behajú otrhané, neumyté, neučesané, chrastavé, s veľkými bruchami od zemiakov, kapusty a chleba. Ak je prinesené dieťa nemluvniatko, očakáva ho kolíska alebo dáky kútik, trocha vystlaný zapáchajúcimi špinavými handrami. V najlepšom prípade prikryté býva perinkou, ktorej priesyp je čierny ako zem. A taká perinka má už svoju históriu: ak ju bývalý malý majiteľ pomočil alebo zašpinil, neraz ju na potoku zaprali alebo ani nezaprali; v lete ju osušili na plote, v zime na peci a zase ju hneď upotrebili, takže v nej napoly zhnilo napoly zmoľavelo.Platená matka, ktorú núdza dotisla, aby kvôli sto korunám mesačne „ničie“ dieťa privinula, dá mu, aby žilo, to posledné, čo má, časť vlastného života a sily, trochu vlastného mlieka, ktoré odtrhla vlastnému dieťaťu. Pravda, to je možné len začas. A tie úbožiatka majú sa pritom ešte kráľovsky v porovnaní s druhými, ktoré hneď od začiatku musia si zvykať na kravské mlieko, rascovú vodu, žemle, rožky, ba i čierny chlieb, krupicovú kašu atď. Ešte nemajú ani rok a už musia s ostatnými jesť, čo príde na chudobný stôl. Ak pritom dieťa, trápené ustavičným črevným katarom, schne, kto za to môže? Žena svoje vlastné ináč nechovala; ak vyrástli, vyrástli, ak nie — nuž, vraj „Pán Boh dal, Pán Boh vzal — lepšie mu je tam — čo by malo na tom svete okrem biedy…!“Ale ani z tých „ničích“ detí každé nezomrie. Ó, mnoho ich behá slovenskými i českými dedinami a najmä po kopaniciach: špinavé, otrhané, s potôčkami a vyhnitými jarčekmi pod nosom, s vlasmi polepenými od vyrážok a chrást — a kde sa skrývajú kôpočky parazitov.„Šťastný domov“ sa síce stará o tieto svoje deti: posiela im vrchné i spodné šaty dva razy do roka, tiež i obuv, určuje poručníkov, ktorí majú povinnosť dozerať. Posiela občas komisiu, aby deti prezrela. Keď komisia príde — vopred sa ohlási — nájde deti koľko-toľko v dobrom poriadku. Keby tak prišla neohlásená…?Šaty posielajú sa podľa veku; ale že sú deti zväčša zaostalé a zakrpatené, sú im šaty priveľké. V jednej rodine si štyria chlapci mohli svoje šaty obliecť až o dva roky. V chudobných rodinách ale dva roky čakať nemôžu. Nuž tak alebo tie šaty nosí dakto iný alebo vyzerajú v nich ani vodníci. A tak i tá najlepšia snaha stretá sa s nezdarom. Ach, aká je to udalosť v chudobnej rodine, keď i dieťa dostane nový oblek! Všetci strýčkovia, tetičky, kmotričky a babičky musia o tom vedieť a spolu sa obdivovať. Niekedy síce treba ešte trochu do toho narásť, ale to nič nerobí, veď šaty rásť nebudú. Však, keď bolo dieťa vlastné, šaty mu dali merať a obstarala ich rodičovská láska; sú v nich votkané mozole a pot! Ó, tá starosť a láska tak hreje!No, príde balík takému „ničiemu“ dieťaťu. „Ukáž, čo ti poslali?“ — Vrchné šaty, čiapka, pančuchy, dvoje spodné oblečenie — celé bohatstvo. Obyčajne oblieka tie šatôčky na dieťa závisť. A ono tu stojí, a nevie, či sa má radovať, veď nevie, kto mu to poslal. Šatôčky potom síce kryjú jeho nahotu, no nehrejú, neblažia. Všetky krásne a dobré snahy štátu, do ktorého dieťa patrí, nikdy neodčinia a nenapravia krivdy, ktoré na deťoch napáchali rodičia — predovšetkým otcovia. Dieťa celý život nosí na čele pečať hany a môže si spievať:Otec môj, otec môj, čo si mi to spravil,že si ma domova, mena, cti pozbavil?Dovoľte, aby som opísala životný príbeh jedného z tých znamenaných „ničích“ detí.Chovaný v štátnom „Detskom domove“ v K. ocitol sa malý Rudko na staroturianských kopaniciach v opatere chudobných ľudí. S dlhotrvanlivým črevným katarom priniesli dieťa k lekárovi Dr. K. a odovzdali do útulne pre nemocných, kde ho na druhý deň ráno lekár chcel prezrieť. Dieťa, majúce na sebe len handry, bolo také špinavé, že muselo najprv do kúpeľa. Zďaleka bolo na ňom vidno, akým dobrodením bolo mu to umytie. Úpenlivo prosilo: „Tetička, prosím vás, dajte mi kúštik chlebíčka, som veľmi hladný!“ Pre chorobu chlieb sa mu nemohol dať, ale chlapček vďačne prijal dobrú polievku. Keď videl pripravovať peknú, čistú posteľ, uprel svoje smutné, hlboko vpadnuté oči na ňu s otázkou: „V tej postieľke budem spať ja?“ —Ktovie kde, v akom kútiku spávalo na troche handár? Keď ho uložili, ukryli, zavrelo chlapča očká a povedalo: „No, už budem spať.“Sestry-ošetrovateľky stáli nad posteľou so slzami v očiach.Keď z úbohého telíčka, vyschnutého na kosť a kožu, bola odstránená špina, ukázali sa sinky, modriny, stopy bitia a trýznenia po celom tele — ešte aj na páse a na brušku úbohého dieťaťa.Asi o desiatej hodine večer začalo chlapča chrčať. Dostavili sa kŕče a po dvanástej zastonal malý mučeník ešte raz a zaletel navždy, vyprostený z krívd sveta, medzi tisíce, rovnako ako on rozličným spôsobom umučených detí — „ničích detí“.Pri súdnej pitve malej mŕtvoly našli lekári vo vnútornostiach dieťaťa nestrávenú kyslú kapustu a krúpy. Zistili smrť následkom nedostatočnej výživy; tých modrín si ani nevšímali. Pozostatky malého, úbohého mučeníka uložili do darovanej rakvičky a pochovali. Žiadna slza ich neskropila. Nevídali! — jedno „ničie“ dieťa! O trochu hanby a potupy menej!Keby cudzí človek trýznil bezbranné dieťa — ak bolo z riadnej rodiny — kričalo by: „Tatíčko môj! Tatíčko môj!“ — Alebo by sa bránilo obyčajným: „Nažalujem! Poviem!“ Malý Rudko nemal právneho ochrancu, nikde nikoho, komu by sa bol mohol vyžalovať.Kde bol jeho otec, keď dieťa v rukách spínajúc chudé ručičky prosilo a kričalo?Kde bol, keď sýtilo svoje nemocné vnútornosti kapustou a krúpami, ktoré spôsobili netakú bolesť?Kde bol, keď zvíjalo sa v špinavých handrách a vo vlastných výkaloch a keď jeho bolestný plač tíšilo surové zakriknutie? Studený pot, vyvolávaný bolestnou chorobou, žiadna ruka lásky nezotrela…Kde boljeho otec, keď rozrezané pozostatky malej mŕtvoly bez citu a ľútosti vhodili do rakvičky?Kde bol? Snáď sa vozil v aute, fajčiac jemnú cigaretu, snáď hovel si v kruhu svojej zákonitej rodiny, ctený svetom, zahrňovaný poctami — vrah!Pred rokom zomieral v Turej muž na dlho trvajúcu paralýzu. Raz, ešte ani nie tridsaťročný, so smiechom sa vyslovil: „Keby za mnou všetky deti, čo som ich v P. namnožil, mali volať: „tato, tato“, to by bolo kriku!“ — Koľko z týchto jeho detí malo osud malého Rudka, ukáže večnosť.Veľký ruský spisovateľ Gogoľ opisuje vo svojom veľkolepom diele „Taras Buľba“: „Ostap zniesol trápenie a muky ako obor. Ni hlasu ni stonu nebolo počuť ani vtedy, keď začali mu lámať kosti na rukách a nohách. No, keď vzali ho k posledným, smrtným mukám, zdalo sa, akoby začala poddávať sa jeho sila. Pozrel okom vôkol seba, chcel by teraz vidieť tvrdého muža, ktorý rozumným slovom osviežil a potešil by ho pri skonávaní. I stratil silu a vykríkol v duševnej muke: „Otec, kde si? Počuješ to všetko?“ — Ostap, hrdina v mukách smrti, túži po otcovi, volá na neho, bo vie, že ten otec, hoci tvrdý kozák, ho miluje. — A zo zástupu preoblečený ozve sa mu ten otec, ktorý, keď nemohol vyslobodiť, i život na kocku postavil, len aby syna v mukách smrti samotného nenechal. Riskujúc všetko aj sa mu ohlásil. „Počujem!“ zaznelo uprostred všeobecného ticha a celý milión ľudí razom sa zachvel.“ —Keď maličkého Rudka na smrť bili, ten veru nemohol by volať: „Otec, počuješ to?“ Veď neznal blaženosti otcovskej záštity. On otca nemal; jemu by odpoveď „počujem“ neprišla, keby aj sinavé ústočká na otca volali.No, majú aj také odhodené „ničie“ deti Otca na nebi, ktorý vidí i počuje; a On volá: „Počujem!“ — Taras strašne platil za muky a smrť svojho syna Ostapa. Aj tento Otec strašne bude platiť za krivdy vykonané zhavranenými otcami úbohým, nevinným deťom.Mali sme raz veľmi krásneho psíčka. Jeho kožúšok bol ako z čierneho hodvábu, na prsiach biela náprsenka, na chvostíku a paprčiach biele miestočka — vskutku neobyčajne pekný psíček, jediný toho druhu v našej obci. O dva-tri roky behalo už viacej malých i väčších psov takisto v takých kožúškoch, s takými náprsenkami, s takým bielym miestom medzi očami — a my sme hovorievali: „Čoky, i to je tvoj syn, i to!“ Ale on sa vonkoncom o tých svojich synov nestaral.Hlúposti! povie dakto, veď to bol pes! — No, aké meno zaslúži taký zhavranený otec, ktorý síce deti na svet dosadí, ale nikdy viacej sa o ne neobzrie?!My, ktorým Pán Boh zo svojej veľkej milosti dal mravne čistých otcov, ktorí sme sa utiekali k ich nohám v každom zdanlivom nebezpečenstve, ktorým meno „otec“ bolo svätým pojmom prirodzenej záštity a ochrany, my plačeme najhorkejšie slzy vo svojich srdciach nad ukrivdenými obeťami zhavranených otcov, ktorí to sväté meno stiahli do bahna a tam ho svojimi nečistými nohami udupali.Aké meno zaslúžia si všetci otcovia, ktorí tie štátne „detské domovy“ naplnili tisícami detí, ktorých bezmenné, potupené deti plnia naše dediny a kopanice, a vyrastajúc bez domova, bez teploty lásky, v nemravnosti a neresti splodené, dedične zaťažené budú raz plniť štátne väzenia, nemocnice a útulne pre bláznov?Ako nikdy nezabudnem na malú Rudkovu mŕtvolu ani na pocit, aký zachvieval srdcom pri pohľade na toho malého mučeníka, tak nikdy nezatíchne vo mne otázka: „Kde bol jeho otec?“Raz som mala príležitosť navštíviť rómsku kolóniu v K. V jednom domčeku sme si aj posedeli. Roky prešli od tých čias a ja ešte vždy vidím nádherne urasteného Róma, jeho krásnu, čiernookú, kučeravú ženu, ako vo svojom strede držia asi osemročného, pekného chlapca. Na oboch rodičoch vidno, akým pokladom je pre nich ten syn. Že sme chlapcovi venovali pozornosť a učili ho spievať piesne, boli by nám tí šťastní ľudia aj miesto ofúkali. Nech by sa dakto opovážil udrieť to malé Cigánča! Svalnatými päsťami bol by ho jeho otec zabil a matka bola by ho svojimi tenkými prstami uškrtila. Šťastný malý Cigán, vyrastajúci v teplom ovzduší horúcej lásky rodičovskej! Klobúk dolu pred jeho otcom! On by mal plné právo zapľuvať všetkých zhavranených otcov tých úbohých „ničích“ detí.Pritom rozpomínam sa na istú udalosť. Po štyri týždne mali sme u nás štvorročné cigánske dievčatko. Priniesla ho bola matka; musí ho vraj ochrániť pred otcom, lebo tento veľmi pije a v opitosti ho chce zabiť. Dievčatko u nás pekne privyklo a ako taká zakrpatená kvetinka, keď ju rosa skropí, telesne i duševne okrievalo. No naraz, po štyroch týždňoch, prišiel si otec dieťa navštíviť. Najprv nechcela malá k nemu ísť, uťahovala sa, no keď začal cigánsky k nej hovoriť, ani sme sa nenazdali, už mu sedela na kolenách. Spievala i recitovala mu veršíky, ktoré sa bola naučila o Pánovi Ježišovi. Konečne chcel odísť, ťažko mu to padlo, ale javil chuť nechať dieťa u nás. Vtom začala malá tak náružio kričať, tak úzkostlive ovinula ruky okolo otcovej šije, že sme sa na tú duševnú muku dívať nemohli a povedali sme otcovi, aby si dieťa len vzal, čo on so zjavnou radosťou aj urobil. Dieťa zakrátko nato v rodičovskej búde prechladlo a o dakoľko týždňov zomrelo. Keď sme ho navštívili, ležalo na zemi veľmi chudobné, ale také spokojné a šťastné, veď bolo u svojich rodičov, ktorí ho svojím spôsobom milovali. Malo domov, i keď to bola len ošarpaná cigánska búda. Ó, aké šťastné a bohaté bolo to cigánske dieťa v porovnaní s tými „ničími“ deťmi!Ó, vy hanebne, zbabelo poskrývaní otcovia tých „ničích“ detí! Zdá sa vám to taká malá vec, zabiť nevinné dieťa dvakrát, mravne i telesne? Zdá sa vám to taká malá vec, odsúdiť vlastnú krv k celoživotnému biedeniu bez domova, bez mena, bezo cti, bez rodinnej a rodnej lásky žiť i mrieť?!Zdá sa vám to malá vec, priviesť deti na to, aby sa na ne museli vzťahovať slová:Nikoho nemám na šírom svete;po rodnom srdci náruč vystieram.Márne! sám som žil, sám i zomierambez rodiny, bez domova…!Či vás nič do tej ich telesnej i duševnej biedy, nad ktorou by kameň zaplakal? — Nemýľte sa! Oči, ako plameň ohňa, vidia všetko, stopujú i vás! A raz, v deň veľkej odplaty, odplatené budú všetky tie slzy, ktoré vyplakali vaše nevinné obete! — Dnes je ešte možné získať odpustenie i za taký hrozný hriech pod krížom na Golgote, kde nevinný Boží Syn zomieral i za váš hriech. Aj taká škvrna môže byť ešte zmytá v krvi Ježiša Nazaretského, no potom bude neskoro a beda, beda vám!A ty, široká verejnosť kresťanská, ktorá kameňuješ padlú ženu, či si už kedy pomyslela, že taký smilný otec šliape nohami tri Božie prikázania? Protišiestemuzhrešil, keď padol, protisiedmemu, keď svoje dieťa okradol o česť, meno a domov, protipiatemu, keď ho mravne a v tisícich pádoch aj telesne zabil!A takýmto zločincom vy, kresťanské devy, podávate ruky pred oltárom a veríte ich prísahám, ktoré vám tam skladajú!?A vy, kresťanskí rodičia, ktorí ste sa svoje nevinné dcéry usilovali vychovať mravne, dávate najdrahšie poklady Bohom vám zverené takýmto mužom za manželky, aby museli s nimi niesť kliatbu ich zlých činov!?Na aký nízky stupeň kleslo kresťanstvo! Beda! Beda!(1924)

Royova_Kde-bol-jeho-otec.html.txt

Úvod[1]Predkladám našej verejnosti dosiaľ neznámy a iste veľmi cenný dokument vzácneho ducha nášho nebohého národného bohatiera dr. Milana Rastislava Štefánika, spolutvorcu našej štátnej samostatnosti po Masarykovom a Benešovom boku, prvého ministra vojenstva, učenca svetového mena, človeka vznešených zásad a ideálov.Dovoľujem si nazvať tento cenný a obsažný dokument prostým spojenímEkvádorský zápisník, hoci obsahuje poznámky aj z iných miest, zväčša sú to však poznámky v súvislosti s pobytom v Ekvádore.Zápisník je obyčajný malý poznámkový notes formátu 143 mm × 103 mm, v bezchybne zachovaných čiernych mäkkých plátenných doskách s jednoduchou hnedou predsádkou. Celkove obsahuje 116 strán štvorčekového papiera dobrej kvality. Poznámkový papier je v troch zošitoch, prvý obsahuje 40 strán, druhý 36 strán a tretí opäť 40 strán. Z druhého zošita boli pravdepodobne vytrhnuté dva listy, t. j. štyri stránky. DoZápisníkabol vložený malý pijavý papier červenej farby.Na prvej strane predsádky je v úhľadnej úprave označená firma:Correá & Ra PozoArhogos Para EscriptorioLivros commerciaes*Papelaria e TypographiaTelephone 953Endereco telegraphico „Qzo Par“210, Rua do Quro, 214 — LisboaOkrem lisabonskej firmy je uvedená aj obchodná značka výrobku 5-60-R a obchodná značka predajnej ceny tl/uz —.Zápisník si Štefánik kúpil pravdepodobne v Lisabone počas zastávky na ceste cez Dakar v africkom Senegale do Ria de Janeiro, ktorú ako šéf francúzskej vedeckej výpravy uskutočnil v lete 1912. Cieľom cesty bolo pozorovanie zatmenia slnka v Brazílii.Štefánikove zápisky sú zaujímavé nielen po stránke formálnej, ale najmä vecnej, svojím bohatým obsahom.Uvediem niekoľko poznámok k formálnej stránke zápisníka.Nepatrná časť poznámok je písaná ceruzou, ostatné poznámky sú písané perom.Na prvých stránkach sú značne zastúpené francúzske výrazy, nepatrne je použitá angličtina (uvedený je nadpis akéhosi vedeckého diela, ktoré pravdepodobne vypracovala vedecká výprava Kolumbijskej univerzity na Galapágoch, ďalej niekoľko poznámok a názvov označujúcich plavbu, prípadne názvy plavebných spoločností). Anglických výrazov je teda vZápisníkuposkromne, viac je výrazov francúzskych, najmä v období od 30. augusta 1913 do 26. septembra 1913, zaznamenaných na prvých stranách (17 — 21). Vysvetľujem si to tým, že Štefánik bol v rozhovoroch a rokovaniach stále odkázaný na francúzštinu, tento fakt sa preniesol aj do poznámok. Keď bol znova sám a žil pre seba a svoju dôvernosť, cítil a myslel rodným duchom slovenským, preto aj zápisky písal po slovensky. Francúzštinu Štefánik používal bežne v súvislosti s textom v slovenskom jazyku, v ktorom poznámky zapisuje.Slovenské poznámky si iste viedol aj z iných vážnych dôvodov, aby ich obsah nebol tak ľahko prístupný cudziemu okoliu. A poznámky mali veľmi dôležitú dokumentárnu hodnotu pre jeho neskorší referát v Paríži.V poznámkach sú použité aj dve latinské príslovia, jedno je zaznamenané 17. novembra 1913, druhé 26. decembra 1913.Štefánikova slovenčina nesie badateľné stopy rodného kraja, rodných Košarísk. Poznávame z nej vôňu osobitej rečovej svojráznosti. Štefánikov pravopis má niekoľko zvláštností, často neoznačuje infinitívne (neurčitkové) tvary mäkčeňom: poznat, prenajat, trvat, smet, chcet, napísat, hovorit, dávat, podujat, pracovat atď., nepoužíva mäkčeň ani pri mnohých podstatných menách rodu ženského: čast, nemravnost, žiadost, hrdost, spoločnost, prepastou, rychlostou, alebo v iných výrazoch, štastny, nadra, dalej, den, penazí, vítazí a podobne. V uvedených tvaroch možno badať tvrdú výslovnosť rodného Štefánikovho kraja, podobne aj v ďalších výrazoch penazí, vítazí, vyrídí, vyrídil, pamatný, retazi, snah, zbranami, ako aj tvar s Esmeraldu,[2]vyjadrujúci 7. pád jednotného čísla dostatočne dokumentujú Milanov vzťah k domácemu dialektu. Zložitejším problémom bolo používanie i a y niektoré chybné tvary si Štefánik opravil sám, v iných bol nedôsledný. Nie je hádam účelom vydaniaZápiskovrozoberať len pravopisnú stránku, pokladám ju za druhoradú, lebo viac si cením hodnoty ich obsahu. Preto tiež pravopisné nedôslednosti sú opravené.Štefánikova slovenčina obsahuje aj veľa českých výrazov, na ktoré si privykol počas štúdií v Prahe aj častou živou korešpondenciou s českými priateľmi. Uvádzam iba niektoré výrazy: obtíže, prokouknul, sklep, blechy, poledne atď.Niektoré výrazy si Štefánik tvoril sám z francúzskych, prípadne latinských slov. Pre laika by boli niektoré výrazy nejasné bez vysvetliviek, tie sú uvedené na konci diela.Načrtol som charakteristiku ohľadne jazykovej stránky, treba však ešte niečo veľmi dôležité poznamenať k Štefánikovmu písmu. Poznámky nesú stopy náhlivosti aj pokoja, zdravia aj ťažkých kríz. Niekde sa prejavuje jeho známe, typické, vyrovnané písmo silných ťahov, na mnohých stránkach badať ozaj len najväčší chvat a rozrušenosť, ktoré na niektorých miestach dodávajú písmu nečitateľnosť a nejasnosť. Štefánikov rukopis možno vcelku prečítať bez problémov, až na niekoľko záhadných výrazov, ale tie sú jedinečné. Nepodarilo sa mi vôbec rozlúštiť asi desať výrazov, no zmyslu a podstate celku to vôbec neuškodí.Štefánikove šifrované telegramy, pochopiteľne, uvádzam bez pokusu o výklad, prípadne rozbor. Kde je text telegramov vo francúzštine, ten je náležite preložený. Táto poznámka síce patrí do ďalšieho výkladu, ale uvádzam ju teraz, aby bolo jasné, že šifrované telegramy nerátam do počtu nerozlúštených výrazov Štefánikovho rukopisu.*ObsahuZápisníkatreba venovať takisto niekoľko poznámok. Popri informatívnych poznámkach o hoteloch sú bohaté a ozaj bystré charakteristické obrázky z pozorovania krajín, miest, ľudí, kultúry (dojmy sú pôsobivé a cenné), ďalej vedecké pozorovania na mori z oblasti astronómie aj fyzikálneho zemepisu meteorológie. Bohato je zaznamenaná stránka spoločenského styku s priateľmi a známymi, oficiálnymi osobnosťami aj dámskou spoločnosťou, pozorovanie života a kultúry v Ekvádore. Presne opísal postup pri organizovaní vedeckej práce v spolupráci s riaditeľom hvezdárne Tufiňom, Ing. Cruzom, Alvarezom, ministrom výučby Intriagom a jeho tajomníkom Morenom. Fotograficky verne je zachytený celý postup diplomatického rokovania s oficiálnymi osobnosťami Ekvádora: prezidentom Plazom, ministrami Intriagom, Dillonom, Peňaherrerom, riaditeľom pošty Destrougeom, policajným prefektom atď. v spolupráci s dr. Reinbourgom a francúzskym ministrom (vyslancom) Francastelom.K uvedeným bohatým podrobným poznámkam treba zaradiť aj Štefánikove charakteristické intímne poznámky, jeho úprimný vzťah k rodine, otcovej pamiatke, mamulienke, sestre Olinečke, bratom aj druhým sestrám, rodnému kraju, Slovensku, ľudstvu, dobrým priateľom v Paríži, najmä slečne Janssenovej, k dr. Dušanovi Makovickému[3]v Rusku atď.Štefánik nikdy nezabúdal, že je synom porobenej slovenskej krajiny. Aj v ďalekej cudzine bol verný Slovensku, myslel naň a chcel mu byť užitočnejší v cudzích službách. A nesklamal sa!Nezabúdal ani sám na seba, jemnými črtami zaznamenal vlastné duševné rozpoloženie, bôle aj strasti, je to ozaj spoveď ušľachtilej duše.Podľa stručného výpočtu obsahuZápisníkamožno oprávnene hovoriť o jeho bohatstve a hodnote. Máme síce od Štefánika pekne vykreslený jeho prvý výstup a pobyt na Mont Blancu, ale tieto zápisky prinášajú vôňu tropickej bujnej vegetácie z krajov večnej rovnodennosti, o ktorých sme dosiaľ v našej spisbe mali veľmi málo pôvodného materiálu. Preto plným právom môžeme nazvať jehoZápisníkaj vzácnym a hodnotným obohatením našej pôvodnej literárnej tvorby z cestovateľskej oblasti. Som presvedčený, že keby Štefánik dnes žil,Zápisníkby dôkladne využil na mnohé účely, nielen vedecké, ale aj umelecké. Podnetov, postrehov, charakteristických čŕt, obrázkov a materiálu poskytuje veľké bohatstvo.Preto dnes s výrazom piety s láskavým dovolením našej milovanej babulienky, Milankovej mamičky, uverejňujem jehoZápisník, aby naša verejnosť mala možnosť oboznámiť sa s jeho životným dielom a úlohami, ktorými bol poverený takmer v predvečer prvej svetovej vojny v Ekvádore.*Zaznamenané obdobie je iba pomerne malý diel zo Štefánikovho života, ale predsa platne a hodnotne prispieva k poznaniu jeho osobnosti a práce.Ako som už poznamenal, Štefánik si zápisník kúpil v Lisabone pred cestou do Brazílie, ktorú uskutočnil v druhej polovici augusta 1912. A niečo z tejto cesty aj zapísal, a to prvé tri septembrové dni. Sú to stručné poznámky, týkajú sa pobytu v senegalskom Dakare, v západnej AfrikeOdtiaľ pokračoval v ceste ďalej — do Ria de Janeiro, kde ho slávnostne privítali vládni činitelia. Keďže z týchto čias máme vZápisníkuiba stručné poznámky, objasní nám viac rodinná korešpondencia, lístok zaslaný pred odchodom do Brazílie z Lisabonu rodičom 27. augusta 1912 do Košarísk a švagrovi Eugenovi Hajtšovi, učiteľovi do Spišských Vlách:Mr.[4]Ma ŠtefánikKošariská, p. Berezó, Nyitra v. HongrieLisabon 27. VIII. 1912Drahí rodičovia, štastlivo sme sa dostali do Lisabonu, odpoludňa ideme ďalej, o týždeň budeme v Senegalsku — v Dakaru. Súčasne Vám posielam list — Váš milujúci Vás syn Milan.Všetkých našich bozkávam —[5](Pohľadnica má značku a nadpis No 87. M. T. Lisboa — Vista da Graça.)Spomínaný list bol pravdepodobne zničený počas vojny, keď Štefánikova mamička bývala v Palánke u syna Igora, tam často pocítila veľký záujem zo strany maďarskej žandarmérie. Preto aj Milanova korešpondencia bola čiastočne zničená. Škoda, veľká škoda cenných dokladov! Nebolo však pomoci!Lístok odoslaný švagrovi Eugenovi, ktorý mal za manželku jeho sestru Oľgu, nesie stopy bôľov a starostí.Eugen HajtšSzepes Olaszi HongrieLisboa (Lisabon) (bez dátumu)Drahý Eugenko, milovaná Olinka a detičky, tak som utrápený, ubolený! Vyrozprávam Vám to na jaseň (koncom novembra), až sa navrátim. Teraz cestujem do Brazílie, kde budem pozorovať zátmenie slnka. Menovaný som šefom tejto vedeckej výpravy. Napíšte mi „Štefánik, Observatorio Rio de Janeiro, Brazil.“Rád bych Vás videl a Vás vyobjímal Váš milujúci Vás Milan.(W. 7 M. F. Lisboa — Vista da Graça)Ako vidieť, Štefánik podnikal cestu do Brazílie za veľmi ťažkých okolností, najmä po stránke zdravotnej. Aj vnútorného pokoja mal málo, preto túžil po oddychu. Dôvernejší bol k sestričke, rodičom nechcel iste spôsobiť zbytočné starosti.Cestu cez Dakar a Atlantický oceán expedícia šťastne zvládla. Lístok zaslaný rodičom v deň pristátia v Riu de Janeiro 10. septembra 1912 oznamoval:Mr et Mme Pavel ŠtefánikKošariská, p. Berezó, Nyitra v. Hongrie, EuropeRio de Janeiro 10. IX. 1912Drahí rodičovia, práve sme zastali v krásnom prístavu Rio de Janeiro. Mám veľkú prácu a starosť s mojimi bedňami, ktoré vážia mnoho tisíc kg. Vítajú ma tu officiálne. Odpíšem Vám ešte dnes. Bozkáva Vás Váš syn Milan.(Sľúbený list sa takisto nezachoval.)(Na pohľadnici je zobrazený prístav Rio de Janeiro, pohľad z pevniny cez utešenú partiu výstavnej štvrti pod homolovitými kopcami na drobné ostrovy pred prístavom Rio de Janeiro, Vista tirado do cume do Corcorado.)Máme tak aspoň stručne zdokumentované, ako sa Štefánik dostal do prístavu. Tento milý lístok svedčí o mnohom, ale z rodinnej korešpondencie sa nezachovali podrobnejšie správy o jeho ďalších osudoch, práci, vedeckom pozorovaní atď., k dispozícii je iba stručný lístok adresovaný švagrovi Eugenovi Hajtšovi. Je bez dátumu, ale hovorí jasne:Moji drahí, vraciam sa do Európy, naskore Vás navštívim. Som dosť zdravý. Bozkám Vás, vrúcne Váš Milan.(6 Avenie du Central — Rio de Janeiro)Ďalšie správy z rodinnej korešpondencie z tohto obdobia chýbajú.Milan v decembri 1912 trávil čas skutočne doma, boli to jeho posledné šťastné Vianoce. Vtedy ešte žil jeho milovaný apenko. V apríli 1913 zomrel a s ním odišlo mnoho. Návšteva chorého otca a účasť na jeho pohrebe boli Štefánikove posledné návštevy v rodných Košariskách a rodiny vôbec. Odobral sa od všetkých — naveky.*Podľa uvedeného je z roku 1912 zaznamenaná iba nepatrná časť jeho ciest. Bohatšie a pravidelnejšie sú záznamy z roku 1913. Začínajú sa 30. augustom — vyplávaním z Le Havru a končia sa až 1. januára 1914. Nie sú však zapísané všetky dni, niekedy vypadol deň-dva, prípadne aj viac. Po 30. auguste je zaznamenaný až 5. september, vynechané sú dni 6. — 10. september, ďalej 12., 20., 21., 22. september a od 27. septembra do 16. októbra 1913. Od 17. októbra sú vynechané dni až do konca mesiaca. A z novembra sú zaznamenané 1., 5., 8., 13., 15., 16., 17., ostatné dni sú vynechané až do 25. novembra.Od 26. novembra zápisky pokračujú pravidelne a nie je už vynechaný ani jediný deň. Zaznamenané sú postupne všetky dátumy, niekedy je pripísaný aj konkrétny deň v týždni (pondelok, utorok atď.) Niektorý deň si Štefánik zaznamenal stručne, inokedy veľmi podrobne, záviselo to od bohatstva dojmov, práce, pozorovaní, rokovaní, a najmä od jeho zdravotného stavu. Dni od 26. novembra sú zaznamenané starostlivo a podrobne v hodinách aj v minútach. Bolo to iste potrebné v záujme dôležitosti Štefánikovho poslania v Ekvádore.Kraje, ktoré v roku 1913 Štefánik prešiel, cesty, ktoré absolvoval, sú ozaj jedinečné. Iba na ilustráciu:30. augusta. Le Havre (Francúzsko) — New York (USA) — Buffalo, odtiaľ navštívil Niagarské vodopády, Chicago, Los Angeles v Kalifornii, San Francisco, Tahiti[6](Papeete), odtiaľ sa 17. októbra vybral do San Francisca, ďalej cez New Orleans do Colonu, Panamy (Balboa),[8]Buenaventury (v Kolumbii), Guayaquilu a Quita (v Ekvádore). Začiatkom januára 1914 sa cez Guayaquil a Colon vrátil späť do Európy, aby sa vraj o 3-4 mesiace znova vrátil do Ekvádora. K tomu však nedošlo, lebo na jar 1914 veľmi vážne ochorel a podrobil sa nebezpečnej operácii v Angerse. Odtiaľ sú aj posledné správy z jeho rodinnej predvojnovej korešpondencie.Stručné záznamy objasňujú a doplňujú dva zachované lístky v rodinnej korešpondencii, zaslané švagrovi E. Hajtšovi:Los Angelos 14. IX. 1913Mr Mme E. HajtšSzepes Olaszi Hongrie, E.Moji drahí, už som v Kalifornii a o dva dni odplávam do Tahiti. Píšte mi po obdržaní tejto karôtky „Palace Hôtel, San Francisco, Call“, kam sa navrátim počiatkom novembra. Potom pôjdem do Mexika, Panamy, Ekvádoru… opäť budem v Európe vo februári. —Vrúcne Vás i detičky bozkáva Váš milujúci Vás Milan.(Obrázok: San Gabriel Mission, near Los Angelos, Cal.)Druhý lístok zasiela svojim drahým z Panamského prieplavu. Písal ho pravdepodobne v Balboi, lebo to by korešpondovalo s obsahom zápiskov.Mr Mme HajtšSpišské Vlachy (!) Hongrie — EuropeMoji drahí, prešiel som Panamskou úžinou a sadám na loď, ktorá ma preplaví do Guayaquilu. Je to nová vedecká cesta, ktorú konám. Avšak nemám zdravia. No dúfam, že to prekonám. Vrúcne Vás bozkávam i detičky a som Váš Milan.Píšte: Quito, République Equador (aux bons soins du Monsieur le Minister de France), Amerique du Sud.(Pohľadnica: Looking into Gatum Lake from lock Gates)Keď sa pozorne pozrieme na mapu Ameriky a priľahlej Oceánie,[9]Štefánikove výkony obdivujeme ako ozaj jedinečné! Muž s podlomeným zdravím sa takmer stále pohybuje na mori, strieda oblasti večnej tropickej páľavy s krajom miernym, Európu za Ameriku a Oceániu, roviny a moria s vysokými polohami — Quito (2850 m) atď. Ohromné duševné a fyzické vyčerpávanie však nezdoláva slabú konštrukciu jeho tela. Vzdorovala všetkému a prekonala aj veľmi vážne krízy… Obdivuhodný muž oceľových nervov, pevnej vôle a vznešených zásad bol vždy víťazom. Akoby vlastná životná úloha — a obeť najvyššia — čakala na splnenie… na pôde milovanej — oslobodenej…Zo všetkých oblastí, ktoré Štefánik navštívil, najpodrobnejšie opísal Panamský prieplav a priľahlé mestá Colon a Panamu, ďalej hlavné mesto Ekvádora Quito.Panamský prieplav Štefánika, naturalizovaného Francúza, zaujímal aj ako učenca. Veď tam bola tiež stopa usilovnosti francúzskych podnikateľov aj projektantov, veda aj finančná sila francúzskeho kapitálu tam zanechala nielen tragické, ale aj čestné dedičstvo… Štefánik navštívil „Canal“ vtedy, keď práce spojené s dokončením boli takmer skončené. Únia vtedy slávila veľké víťazstvo nad hmotou a neprekonateľnými prekážkami. 10. októbra 1913 počas veľkých ceremoniálnych slávností prezident Wilson elektrickou iskrou zapálil podkop pri Gamboi[10]— poslednú prekážku v ceste… A 17. novembra, keď sa Štefánik ocitol opäť na šírom Tichom oceáne, prešla dômyselne vybudovaným prieplavom prvá loď — francúzska, pozostatok prvých prác francúzskej spoločnosti Companie Universelle du Canal Interoceánique de Panama.Štefánikove poznámky z týchto miest sú ozaj zaujímavé a bystrého úsudku. Netreba upozorňovať na Štefánikovu lásku k Únii, ľahko ju pochopíme z jeho vlastných slov. Svetová vojna však opravila jeho pôvodný názor.*Najbohatšou časťou zápiskov je Štefánikov pobyt v Quite, hlavnom meste Ekvádora, kde pracoval na veľmi dôležitom vedeckom aj diplomatickom poslaní. Časovo je najobsiahlejší a najpodrobnejší, materiálom najbohatší a podaním najpresnejší.17. novembra v pondelok na šírom Tichom oceáne Štefánik začína poznámky o tejto ceste. Retrospektívne sa myšlienkami vracia do minulých dní, spomína na cestu z Tahiti do San Francisca, New Orleansu, Colonu a Panamy a veľmi výstižne, hoci letmo, zachytáva výlet do Culebry, uvažuje o prieplave, o jeho budúcnosti, všíma si život nielen v Colone, ale aj v Paname. Sú to spolu štyri dni — od 13. do 16. novembra. Potom opäť pokračoval v ceste loďou Chili do Guayaquilu.Z tejto cesty je zaznamenaný iba jeden deň. Pre Štefánika azda nebola nijako pôvabná, preto sa venoval zachyteniu a opisu bohatstva dojmov z dní minulých. Vzdušná línia Panama — Guayaquil je asi 1250 km. Chili sa na ceste zastavila aj v prístave Buenaventure (Kolumbia), kde sa pravdepodobne tiež nejaký čas zdržala a pokračovala v ceste ďalej; tak to aspoň zo Štefánikových poznámok badať, lebo na strane 88 spomína a zaznamenáva istý dojem z tohto prístavu. Možno aj v iných prístavoch loď kotvila, najmä ak loď bola poštovná. Preto pochopíme, že cesta bola trocha zdĺhavá v porovnaní s cestou zo San Francisca do Papeete (Tahiti), takmer 3660 míľ (6770 km), v dňoch 17. — 28. septembra.Do Guayaquilu došiel Štefánik pravdepodobne 24. augusta, kde zrejme aj nocoval a na druhý deň nastúpil na cestu železnicou do hlavného mesta Quita, sídelného mesta vlády, prezidenta a najvyšších úradov. Vzdialenosť po železnici medzi Guayaquilom a Quitom je asi 400 km; absolvoval ju zrejme cez deň 25. septembra a ubytoval sa iba predbežne. Nasledujúci deň sa riadne ubytoval v hoteli Troment s potrebným spoločenským zariadením. Spočiatku obýval dve miestnosti: spálňu a salónik s balkónikom, neskoršie počas opráv hotela sa presťahoval do inej izby, ale len nakrátko, lebo odcestoval do Francúzska.Republika Ekvádor (República del Ecuador) sa stala predmetom mimoriadnej pozornosti francúzskych politických aj obchodných kruhov, najmä od otvorenia Panamského prieplavu. Aby Francúzsko nemuselo byť nijako závislé od Únie v otázke zásobovania lodí uhlím v prieplave, hľadalo určité vzťahy s Ekvádorom. Oporný bod, čiže základňu, malo Francúzsko v Atlantickom oceáne, ale v oblasti Tichého oceánu — až v Oceánii (vzdialené Tahiti). Bolo nevyhnutné hľadať bližšie pevné základy zásobovania v oblasti prieplavu. Výsledkom štúdia tohto problému bolo uznanie dôležitosti získať Ekvádor na stranu Francúzska, aby za hospodársku pomoc poskytol záruky v dôležitej otázke úplnej nezávislosti od Únie pri ceste Panamským prieplavom. Vtedy francúzske politické a obchodné kruhy takisto zdôrazňovali mimoriadny význam ekvádorských Galapág (Korytnačích ostrovov), vzdialených asi 1300 km západne od pobrežia Ekvádora. Celkovo je to desať ostrovov s rozlohou asi 7640 km, nepatrne obývaných.Do dôležitého rokovania zasiahla osobnosť Štefánika ako ozaj najpovolanejšia. Sám sa dlhší čas zaoberal organizovaním meteorologickej služby v Oceánii, ako aj uskutočnením plánu veľkolepej siete T. S. F. nielen na Tahiti, ale v celej Oceánii. Ako muža znalého sveta, svetoznámeho učenca a obratného vyjednávača v mnohých dôležitých záležitostiach ho podsekretár ministerstva obchodného námorníctva Anatol de Monzie získal, aby podnikol vedeckú cestu do Ekvádora, prípadne aj na Galapágy, a prispel Francúzsku uskutočnením svojich veľkých snov: organizáciou meteorologickej služby, astronomického štúdia aj T. S. F. a diplomatickým poslaním.Štefánik rád a ochotne prijal významné poslanie v službe vede aj diplomacii. Cesta sa uskutočnila vďaka obetavosti významných činiteľov aj vlády.Treba si však dobre všimnúť, ako Štefánik cestoval do Ekvádora. Necestoval priamo, ale najprv cez New York do Los Angeles a zo San Francisca do Papeete, kde pobudol asi tri týždne, potom späť do San Francisca a cez New Orleans, Colon a Panamu do Quita. Vzdialenému pozorovateľovi sa toto riešenie vidí hádam zbytočné, no Štefánik iste vedel, prečo cestoval takouto cestou a smerom. Nesmela sa vzbudiť pozornosť nielen európskej verejnosti, ale takisto americká verejnosť nemala ani v najmenšom tušiť vlastné ciele Štefánikovho poslania, lebo Únia sama sa veľmi zaujímala o ostrovy. A cesta z Papeete do Quita cez San Francisco a Panamu bola iste menej nápadná, ako by bola bývala cesta priamo z Paríža do Ekvádora.V Ekvádore sa Štefánik ocitol vo víre revolúcie, ktorá mu podstatne nenarobila nepríjemnosti vo vyjednávaní a plánoch, tu a tam si zaznamenáva situáciu vlády a jej pomer k revolucionárom. Sám ale vyjadruje veľmi charakteristický úsudok o revolúcii už v prvých dňoch pobytu v Quite zástupcovi časopisu Commercio. Aj dnes majú jeho slová platnosť. „Národ musí dôverovať sebe a budúcnosti, potom nájde i ušľachtilých priateľov a pomoc. Viac sedliačiny, priemyslu a menej revolúcie. Revolúcia stala sa nezdravým športom a egoistickým prostriedkom.“Politické aj kultúrne pomery Štefánik chápal veľmi dobre, veď bol iste primerane informovaný obsiahlou literatúrou o Ekvádore pred nastúpením cesty. Preto tiež veľmi taktne a vhodne prenikal do vlastného jadra vedeckého poslania diplomaticky získať ekvádorské politické kruhy na zblíženie s Francúzskom.Záujmy Francúzska v Ekvádore v čase Štefánikovej návštevy hájil minister Francastel, päťdesiatročný inteligentný muž, básnik a usilovný prekladateľ z anglickej literatúry, niekedy ale precitlivený zo straty jedinej dcérušky, ktorá zomrela ako šesťročná. V diplomatickej službe bol síce dobrosrdečnejší, možno málo agilný, ako sa o ňom vyjadril aj Štefánik. Ten sa s ním zoznámil 26. novembra na francúzskej legácii pri prvej návšteve. Stretnutie bolo veľmi srdečné a ihneď siahalo ku koreňom Štefánikovho poslania.Štefánik ako skúsený diplomat veľmi plasticky a presvedčivo vysvetľuje situáciu ohľadne ostrovov Galapágy, postoj Anglicka aj Spojených štátov, intrigy politické atď. (s. 31). Jasne tak spoznávame jeho diplomatický rozhľad, čo dokumentujú aj jeho ďalšie záznamy a úvahy.Štefánik si osobne ministra Francastela veľmi vážil, podobne aj jeho manželku, rád bol v ich milej francúzskej spoločnosti, pozývali ho na čaj, obedy aj večeru, vôbec možno označiť jeho vzťah k nim ako veľmi srdečný, až rodinný. Medzi Francastelom a Štefánikom sa vyvinulo dôverné priateľstvo aj v najosobnejších záležitostiach.Vo Francastelovej rodine sa Štefánik zoznámil s rodinnými príslušníkmi aj s osobnosťami z diplomatickej spoločnosti. Minister Francastel predstavil Štefánika prezidentovi Plazovi, ministrovi zahraničných záležitostí, výučby a ďalším predstaviteľom, vôbec oddane prejavoval priateľstvo a zdvorilosť milému a vzácnemu hosťovi.Kancelista francúzskej legácie bol tiež veľmi milý spoločník, ako aj jeho príjemná manželka, Francúzka, rodená Madridčanka. Bohaté skúsenosti mladého páru, ktorý prišiel do Quita z Konštantínopola (Carihradu), iste prispievali družnému rozhovoru.Veľmi živé styky mal Štefánik s dr. Reinbourgom, lekárom, ktorý bol osobný „dôverný“ francúzsky konzul a spočiatku vnímal Štefánikovo poslanie s veľkou závisťou. Rozvaha, bystrý úsudok a znamenitá Štefánikova vlastnosť — poznávať ľudí — čoskoro odhalili najosobnejšie sklony egoistického dr. Reinbourga. Informácie o jeho nedobrom charaktere podal sám minister Francastel, ktorý dr. Reinbourga veľmi nenávidel, ďalej riaditeľ hvezdárne Tufiňo, ako aj iní. Celkový obraz o jeho charaktere si Štefánik urobil sám. A predsa pri rokovaniach často potreboval jeho služby, za vykreslenie pomerov a priblíženie slabých stránok významných osobností vďačil práve dr. Reinbourgovi. Intrigánsky a úskočný, egoistický a bezohľadný dr. Reinbourg však čoskoro pocítil Štefánikovu mravnú prevahu a bol ním úplne ovládaný a podmanený. Štefánik oslávil víťazstvo nad človekom, ktorý bol schopný aj najhorších činov. Osobné vlastnosti dr. Reinbourga sú jasne vykreslené v Štefánikových rozhovoroch s Francastelom, Tufiňom a inými. Veľmi charakteristickou pre Reinbourga bola záležitosť okolo postavenia pomníka francúzskej geodetickej spoločnosti. Prispela k zvýšeniu jeho dôležitosti a vážnosti vo francúzskej zahraničnej službe, ale cena bola pochybná. Dr. Reinbourg bol vraj spolužiakom Anatola de Monzie, poznal azda aj francúzskeho učenca a astronóma Vallota,[11]čo možno usudzovať z rozhovoru so Štefánikom ohľadne Mont Blancu atď. Štefánik veľmi vhodne využil jeho známosti a osobný vplyv najmä v prezidentovom okolí a u ministrov. Reinbourgove informácie boli vždy zaujímavé a pozoruhodné. Veľmi drasticky pôsobí na nás jeho výrok o mravnej cene vedúcich politikov v Ekvádore: „Minister Dillon mi oznamuje všetko, čo len chcem. Všetci tunajší štátnici sú na predaj, i prezident, ak ide o skutočnú sumu.“ (s. 61)Vzťah dr. Reinbourga k ministrovi Francastelovi bol veľmi nepriaznivý, no predsa otrocky a nesamostatne podliehal vplyvnejšiemu ministrovmu postaveniu. Osobná ministrova zaujatosť proti dr. Reinbourgovi, podobne aj iných, vrhala nemilý tieň na celú reťaz Štefánikových rokovaní. Sám si aj v poznámkach ťažká na neutešené pomery.Dr. Reinbourga nemal v úcte a vážnosti ani mladý Francúz Marcel Jourjou, ktorý v Ekvádore takisto hľadal pevné životné zabezpečenie. Štefánik ho charakterizuje pomerne opatrne, obával sa, aby živým temperamentom neškodil francúzskym záujmom. Pri jeho charakteristike si poznamenáva snaživý a podľa Francastelovho úsudku dopĺňa spoľahlivý. Jeho výbušnosť a prudkosť, ktoré ho vtiahli k nepredloženej kritike ekvádorských pomerov, však úplne vážne v Štefánikovi vzbudili obavy, aby francúzskym veciam neuškodili. Jourjouovým cieľom a želaním bolo získať stanicu na ostrovoch, aby tam mohol študovať elektrotechniku, o ktorú mal mimoriadny záujem. Jourjou sa takisto veľmi vážne uchádzal o Francastelovu švagrinú.Ing. Cruz bol ďalší Francúz v Quite, s ktorým sa Štefánik bližšie zoznámil. Bol to schopný a podnikavý muž, ktorý sa usiloval získať významnú koncesiu na quitskú centrálnu elektráreň a elektrizovanú trať… Poznal aj jeho manželku, rodenú Belgičanku.Zo Štefánikových veľmi významných a bohatých spoločenských a vedeckých stykov treba zdôrazniť jeho vzťah k Tufiňovi, riaditeľovi hvezdárne v Quite. Už pri prvom rozhovore s ním (28. novembra dopoludnia) si Štefánik vytvoril pevný základ k vedeckým plánom. Tufiňo, pracovitý, vzdelaný astronóm, študoval v Paríži, kde osobne spoznal Poincarého. Ekvádorská vláda nemala pre vedu ozajstné pochopenie, preto zanedbávala jeho snahy. Štefánikova návšteva bola pre Tufiňa osviežením, preto sa z nej usiloval získať čo najviac. Štefánikovo meno poznal z pobytu v Paríži, aj jeho výskumné cesty mu boli dostatočne známe. Preto nečudo, že si obaja astronómovia okamžite harmonicky porozumeli. Štefánik si bol vedomý prevahy, no nedával to najavo, ako ani cieľ a zámer vedeckého poslania. Práci v hvezdárni, ako aj organizácii meteorologickej služby, konštrukcii nových prístrojov atď. sa Štefánik venoval rád a s nadšením. O dôležitosti Tufiňových oddaných sympatií k Francúzsku si Štefánik zaznamenáva: nutne mu umožniť cestu do Európy a náležite zdôrazniť význam jeho vedeckej činnosti na príslušných miestach v Paríži.Vo vedeckej práci však nepoľavuje. Tufiňo je veľmi zhovorčivý aj v otázkach osobných a rodinných. Rozpráva o životných radostiach aj strastiach, o sobáši, deťoch atď. Pri nešťastnom páde sa mu zabil trinásťročný synček a zostala mu len jedna radosť: šesťročný milý chlapček. Vôbec, z celej duše mu žiari rodinné šťastie.Z dôverných okamihov treba vyzdvihnúť najmä Tufiňovo rozprávanie s Poincarém, keď ho k sebe pozval, o pani Ch. atď. Spoločným úsilím zveľaďovali program astronomického bádania a vedeckej služby vôbec, pracovali na stanovách hvezdárne, komisie, na pamätných spisoch pre ministrov aj prezidenta atď. Práce bolo stále veľa; Štefánik takmer denne chodieval do hvezdárne a pracoval do úmoru. A niekedy sa cítil veľmi zle. (Štefánikovmu zdravotnému stavu sa budeme venovať neskôr.)Nedostatok organizačnej pohotovosti a Tufiňove štylistické slabosti v osnovách memoránd a stanov Štefánik často naprával, pripadne úplne prepracovával. Vzťah oboch mužov — takmer rovnakého veku — bol veľmi srdečný, pričom Tufiňo uznával Štefánikovu vedeckú prevahu. Preto tiež chápeme dobrácky tón Štefánikovej výčitky v niektorých veciach ohľadne uverejnenia nevhodných časopiseckých správ.Štefánik svojím vplyvom u prezidenta Plazu docielil zmeny názoru na Tufiňovu prácu, rehabilitoval ho úplne, pokiaľ ide o ohováračky. Ani v tomto nemôžeme podceňovať úspech Štefánikovej práce: Sám tomuto úspechu pripisuje značný význam, a to právom.V Tufiňovej rodine bol Štefánik iba dvakrát: Prvý raz po vydarenom výlete do okolia ku kaňonu rieky 21. decembra — vtedy však ešte nepoznal jeho mladistvú manželku, druhý raz 24. decembra — na Štedrý deň — poobede a vtedy osobne spoznal Tufiňovu manželku. Pri jej hodnotení je stručný: „Milá, distingvovaná Ekvádorčanka. Zdá sa veľmi rozumná a sympatická.“Z hvezdárne poznal aj tajomníka Sevaillosa. Z ďalších Štefánikových dôverných priateľov treba spomenúť sympatickú osobnosť literárneho sveta Ekvádora Crua Alvareza, talentovaného básnika lyrického ladenia, naivne dobráckeho, programovo rozptýleného, no aj povrchného „darebáka a záletníka“, citujúc Štefánikove slová. Denne spolu trávili čas, debatovali o literárnych i umeleckých veciach, niekedy sa dotkli aj politických problémov. Štefánik s ním veľmi rád debatoval o literatúre, opravoval mu dramatické práce, dával podnety atď. Alvarez poznal Orient Ekvádora a vedel živo rozprávať o krajoch, ktoré poznal, a v Štefánikovi vzbudil túžbu spoznať oblasti tropickej Južnej Ameriky (La Regioni Oriental).Alvarez uviedol Štefánika do svojej početnej spoločnosti. Dámy si obľúbili milého cudzinca, ktorý vedel príjemne rozprúdiť zábavu, dať jej živosť a srdečný tón. Z dámskeho sveta treba spomenúť najmä Zoilu Alvarezovú, v príjemnom a bohatom dome rada vítala Štefánika a veľmi vďačne prispievala k jeho práci, ďalej jej dcéru Mariu Louise, ktorá v Štefánikových blankytných očiach videla vytúžený ideál, žiaľbohu, nedosiahnuteľný. V salóne pani Zoily Alvarezovej sa schádzala vyberaná spoločnosť, Cruzovci, minister Peňaherrera, dámy aj páni… Štefánik sa typicky zmieňuje o mladistvých dievčatách: Clementina — backfisch a Rachel — roztomilá.Slečna Maria Louise prejavovala živý záujem o založenie Société astronomique. Inšpiroval ju Štefánik, ktorý ju plne zaujal.Ďalšia významná dáma, s ktorou sa Štefánik zoznámil vďaka Alvarezovcom, bola pani Dolores Alvarezová, vydatá Proaňová, ďalej „krásna a príjemná“ slečna Tereza. Pani Dolores Alvarezová vážne ochorela a 15. decembra ju aj operovali. Štefánik ako pozorný džentlmen nezabudol jej zaželať skoré uzdravenie.Záhadnou postavou je slečna Isabella. Zo zápiskov nie je jasné, z ktorej rodiny pochádzala, poznámky zaznamenané o nej v dňoch 16., 18., 23. a 31. decembra neuvádzajú nič konkrétne. Zo Štelánikovej úcty a taktnosti možno usudzovať, že išlo o dámu z váženej rodiny.Akýsi nádych romantickosti a žoviálnosti nechýba osobnosti nemenovaného katolíckeho farára z Michiganu, ktorý vyhľadáva Štefánika v hoteli a rozpráva mu rôzne chýry o španielskych mníchoch. Veľmi citlivo ho Štefánik charakterizuje slovami „veselý kompan“.Roztomilou figúrkou sa javí aj bystrý Indiánik, ktorého Tufiňo priviedol k Štefánikovi 3. decembra, aby mu denne nosieval čerstvé mlieko. Milá je epizóda s Indiánikom z 11. decembra. Ozaj krásna a verná detská duša.Štefánik, milovník šachu, rád si zahral s ministrom Francastelom, dvakrát si poznačil partiu s akýmsi Watkinsom, ktorú hrali v hoteli. O tejto osobe však nič bližšie nenachádzame. Nevieme, kto bol, čo bol a odkiaľ pochádzal. Záhada…Štefánikovo poslanie v Ekvádore bolo veľmi dôležité. Bolo nutné vhodne a opatrne získať aj tlač, prípadne odviesť jej pozornosť od skutočných cieľov Štefánikových zámerov. Preto Štefánik aj informuje miestne významné časopisy La Commercio, El Dio a zaiste aj ďalšie o účele svojej vedeckej cesty (ich názvy si, určite nie zbytočne, zaznamenal). Pozorne sledoval, čo sa v časopisoch píše o jeho osobe a práci. Bol ozaj všestranne pozorný. Zaujímavý je podnet adresovaný Alvarezovi, ako získať dôveru prezidenta a vlády, napísať článok proti revolúcii a chváliť panujúci režim! Iste taktické, aby zaujatosť proti Alvarezovi vymizla.V záležitosti vedeckého aj diplomatického poslania Štefánika prijali významní členovia ekvádorskej vlády, ako aj prezident Plaza. V tomto smere využil služieb ministra Francastela, ako aj dr Reinbourga, ktorý mal, ako sme už uviedli, veľmi dôverné styky s vládnymi činiteľmi.Už v prvých dňoch príchodu do hlavného mesta, 28. novembra, Štefánika srdečne prijal prezident Plaza. Aj ďalšie stretnutia s prezidentom boli veľmi úspešné a prospešné. Prezident ochotne a s nadšením prijímal Štefánikove vedecké aj diplomatické návrhy. Štefánik si získal prezidentovu dôveru a už pri tretej návšteve s ním mohol o určitých záležitostiach rokovať bez akéhokoľvek ostychu. Dobre odhalil prezidentovu slabú stránku i politickú pozíciu. Prezident síce po francúzsky nevedel, Štefánik zas nehovoril dokonale po španielsky, no dobre im tlmočil dr. Reinbourg, až prezident s obdivom a nadšením vyhlásil, že sa sám cíti — Francúzom!Pomerne jednoduché bolo rokovanie s významnými ministrami, ktorí rozhodovali o schválení Štefánikových vedeckých návrhov. Presvedčivá sila jeho hodnotných návrhov si podmaňovala všetkých, nielenže ich ochotne prijímali, ale sa o nich vyjadrovali s obdivom. Rokovania s ministrom výučby Intriagom neboli také časté ako s ministrom vnútorných záležitostí Peňaherrerom. Intriagov tajomník Moreno bol k Štefánikovi veľmi vľúdny a voči nemu ochotný, podobne ako minister Dillon. Všetci sa s obdivom a uznaním vyslovovali o Štefánikových znamenitých úspechoch o to väčšmi, že o dôležité veci v otázkach vedy sa pokúšali aj Nemci, ktorí si boli úspešným výsledkom rokovaní takmer istí. A Štefánik ich o ovocie dlhého dohodovania pripravil v poslednej chvíli. Menej Štefánik rokoval s Gamem, ktorý bol zrejme ministrom financií.Významnou osobou v celom rokovaní bol riaditeľ telegrafu Destrouge (Štefánik píše niekedy aj Destruge), ktorého ekvádorská vláda poverila dohodovať sa s Nemcami — a to so spoločnosťou Telefunken. A práve v najvážnejšej chvíli prišiel Štefánik. Taktickými dôvodmi aj úspešnou výrečnosťou dosiahol znamenitý úspech v záležitosti T. S. F. Riaditeľ Destrouge prijal všetky jeho návrhy. Ale vec nebola tak ľahko ukončená. Štefánik dobre pochopil Destrougeovu neúprimnú povahu, právom ho nazval lišiakom, veď definitívne zloženie dôležitej komisie T. S. F. a jej zvolanie Destrouge vedome odkladal. Komisia konečne po prvý raz zasadala 31. decembra 1913, krátko pred Štefánikovým odchodom. Pokiaľ išlo o Destrougeovu korektnosť, Štefánikove obavy boli oprávnené. Spoločensky bol k Štefánikovi veľmi milý; raz v divadle ho pozval do lóže a predstavil manželke aj dcére.Policajný prefekt Ollilo (Gill) bol veľmi nesvedomitý vydierač a egoista. Bol majiteľom koncesie na jednom z desiatich ostrovov, a to Albermale;[12]mal tam hvezdáreň a chcel využiť pripravovanú Štefánikovu cestu na Galapágy na vlastné obohatenie, požadujúc prehnanú sumu za prenájom malej plachetnice. Štefánikovo morálne odsúdenie Ollilovho konania je veľmi výstižné… Tento vysoký ekvádorský úradník bol pramálo spoľahlivý pre vlastný štát: intrigánsky spolupracoval s agentmi cudzích mocností. Podobne sa správali takmer všetci zodpovední ekvádorskí štátnici a politici (ako ich charakterizoval dr. Reinbourg).Štefánik sa zoznámil aj s diplomatickými zástupcami iných štátov: s ministrom Kolumbie, človekom uhladeného správania, s ministrom Chile, anglickým ministrom Geriandom, dobrosrdečným v zaobchádzaní s ľuďmi a znalým pomerov v Ekvádore a na Galapágoch. Spoznal aj príjemného chargé d’affaires[13]Kuby, ktorý dvoril dcéruške kancelistu francúzskej legácie.Pri všetkej vyčerpávajúcej organizačnej, vedeckej a diplomatickej práci, ako aj spoločenských povinnostiach si Štefánik vždy našiel čas, aby si všímal aj život v hlavnom meste. Hotel Troment so správcom Gerantom mu poskytoval akýsi uspokojivý oddych, ale málo osvieženia; pokiaľ mu zdravie dovoľovalo, rád sa prechádzal po meste vo večerných hodinách.*Hlavné mesto Quito s asi 100 000 obyvateľmi sa nachádza v značnej výške — 2850 m nad morom, v kraji tesne pri rovníku. Panuje tam takmer stála rovnodennosť, tmavý večer nastáva tesne po západe slnka, deň sa začína s východom slnka, večerných súmrakov, ako aj ranného šera a svitania, niet. Preto aj Štefánikove poznámky musíme pozorne čítať s ohľadom na čas, aby sme pochopili rozdelenie jeho práce a vžili sa do tamojších pomerov. Značná nadmorská výška má za následok menší tlak vzduchu a zmierňuje príjemne tropické podnebie.Čistotou však mesto mimoriadne nevyniká, ani vonkajším vzhľadom. Stručná Štefánikova charakteristika mnohých detailov mesta tomu nasvedčuje vZápisníku. Domorodci — Indiáni — nie sú milovníci čistoty ani hygieny. Dôkazom ich nekultúrnosti je neporiadok na verejných miestach, uliciach aj námestiach, pri kostole či divadle. A mestská polícia to všetko blahovoľne trpela. Podobné javy Štefánika veľmi znepokojovali, preto o nich rozhorčene píše.Jediný park Olzmedo(?) Štefánika uspokojil.Štefánikov živý záujem o kultúrny a sociálny život v Quite sa prejavuje ozaj častými poznámkami. Raz si všíma život v domácnostiach a neuniká mu ani hľadanie vší, inokedy pozoruje indiánske ženy-matky, deti, mužov, život lenivý aj odporný.Štefánika milo prekvapilo republikánske vojsko; 30. novembra bol svedkom vyvesenia zástavy aj jej stiahnutia večer. Prekvapila ho nedisciplinovanosť aj vedenie vojska, spôsob verbovania, povolávania záloh atď., pozorne si všímal morálku vojska, jeho vzhľad aj výzbroj.Bystrému pozorovaniu neušlo ani vodenie detí v sprievode do kostola, tiesnivá nálada obyvateľov mesta v čase vážnej situácie, keď revolucionári dobyli malý prístav Esmeraldu, a iné správy a udalosti o politickom aj spoločenskom živote.Večerné vychádzky Štefánik absolvoval niekedy s Alvarezom, denné inokedy s Tufiňom. Často aj sám načerpával osvieženie v tichých mestských uličkách. A o dobrodružstvá nebolo núdze. Štefánika tri razy obťažoval tajomný čierny „fantóm“ a ponúkal mu svoje služby. A po tretí raz dokonca tomuto „fantómovi“ prišla na pomoc aj tajomná dáma v koči! Vážny a veľmi prísny Štefánik však hľadal záchranu — v úteku.Veľký smútok doľahol mu na dušu 24. decembra, keď v pustom prostredí spomínal na čarovnú vianočnú poéziu v rodnom kraji…Niekedy, keď bol sám doma, študoval, písal a spomínal. Inokedy ho tešila Alvarezova spoločnosť, prípadne unavovala osobnosť dr. Reinbourga s večnými diplomatickými intrigami.Veľmi príjemne sa cítil 10. decembra, keď ekvádorská vláda prijala jeho návrhy, čím svitla nádej na utešený rozvoj astronomických vied… Spokojný sa cítil aj na dlhšom výlete, ktorý 21. decembra absolvoval s Tufiňom na koči do okolia mesta. Vtedy zažil mnoho krásnych dojmov a cítil sa ozaj šťastný.Druhý väčší výlet podnikol 25. decembra, opäť s Tufiňom. O ňom si málo zaznamenal. Najväčší výlet uskutočnil 1. januára 1914 s komisiou v zložení: Destrouge, Tufiňo, Ing. Cruz, dr. X… k Sv. Magdaléne, aby určili stanicu T. S. F. Vtedy sa ale nepoddával silným dojmom prírodných krás. Bol už úplne vyčerpaný večnými intrigami a Destrougeovou neúprimnosťou.*Čítajúc jehoZápisník, často nachádzame zmienku o zdravotnom stave. Už 17. novembra Štefánik poznamenáva „Zdravie stratené…“ a v ďalších riadkoch sa dozvedáme o podstate jeho choroby. Mal bolesti žalúdka, ľadvín, pečene a tie ho trápili čoraz väčšmi. Niekedy ani spokojne nespal, bolesti ho prebúdzali, zmierňoval ich vhodnými prostriedkami: mliekom, sódou, prípadne predpísaným liekom. Často ho bolesti prekvapili aj pri vedeckej práci vo hvezdárni, na návšteve a podobne. Dní, keď sa Štefánik cítil dobre, bolo veľmi málo.Netušený a vážny zdravotný stav si vyžiadal aj prísnu mliečnu diétu. Mlieko tvorilo podstatnú časť všetkej stravy, inokedy konzumoval vajcia a ľahké múčne jedlá. Na návštevách jedol veľmi opatrne a s mierou.Kritické dni sa u Štefánika prejavili 30. novembra a v decembri 3., 4., 8., 13., ďalej 21. a 31. Veľmi trpel, ale statočne všetko prekonával, obdivujeme jeho nadľudský fyzický aj duševný výkon, keď telesne úplne vyčerpaný pokračoval v rokovaniach, pracoval na dôležitých programoch, pamätných spisoch a vo hvezdárni. Duch vznešený a veľký, silný a víťazný!*Štefánikovo poslanie v Ekvádore malo v podstate dve zložky: vedeckú organizáciu a nadviazanie dôverných stykov s poprednými vládnymi činiteľmi v diplomatických otázkach týkajúcich sa hospodárskej pomoci nezávislému republikánskemu Ekvádoru.Vedecká činnosť sa týkala predovšetkým meteorologického štúdia v súvislosti so Štefánikovým plánom, chcel ju prehlbovať a uviesť do praxe v Oceánii. A v tejto oblasti bolo treba upevniť sieť základní na súostroví Galapágy, kam sa Štefánik za podpory ekvádorskej vlády zberal v decembri. Jeho návrh ohľadne organizácie meteorologickej služby vláda prijala bez námietok a v osobnosti riaditeľa hvezdárne Tutiňa mal oddaného realizátora. S meteorologickým štúdiom súviselo aj štúdium magnetickej i gravitačnej konštanty, topografia, ako aj iné zložky vedeckého štúdia. Bol to plán, ktorý Štefánik predložil Tutiňovi v deň prvej návštevy.Ďalšou zložkou Štefánikovej vedeckej misie bolo získať od vlády koncesiu pre T. S. F. (bezdrôtovú telegrafiu), o ktorú sa v tom čase uchádzala nemecká spoločnosť Telefunken. Rozhodujúcim činiteľom v tejto veci, okrem ministrov, bol spomínaný riaditeľ telegrafu Destrouge, ktorý už ozaj rokoval so spoločnosťou Telefunken, ale po určitom zdráhaní súhlasil so Štefánikovými návrhmi. Vec bola veľmi dôležitá a Štefánikov úspech úmerný obetám a práci.Vládne povolenie, ako aj Štefánikovi udelené poverenie na zakúpenie vedeckých prístrojov v značnej sume 21 000 dolárov sú presvedčivým dôkazom o znamenitom úspechu Štefánikovho rokovania.Štefánik výrazne zasiahol v otázke komunikačných podnikov, železničných tratí, elektrifikačných podnikov atď. Štefánikove návrhy v tomto smere boli veľmi prospešné a viedli k ozdraveniu vzájomných vzťahov medzi Ekvádorom a Francúzskom. Francúzska spoločnosť, poverená vybudovaním trate Bahia — Quito, bola veľmi nespoľahlivá a neschopná, preto ju Štefánik navrhol zrušiť a vytvoriť novú spoločnosť so širším programom a zameraním, ktorá by bola schopná získať pre francúzsku vládu väčšie a úspešné záruky: vplyv na Galapágy, ako aj na samotný prístav Bahiu, ktorý by veľmi zblížil hlavné mesto Quito s Panamou a zároveň umožnil priame spojenie Tahiti s Panamou cez Galapágy.Touto cestou rokovania sa Štefánik dostal k realizácii vlastného diplomatického poslania v Ekvádore: získať Ekvádor za dobrého priateľa Francúzska, ktoré malo veľký záujem, aby sa Ekvádor nedostal pod vplyv Spojených štátov, ale aby bol úplne nezávislý, slobodný a zároveň frankofónny. Aby bolo zrejmé, aký úspech v tomto smere Štefánik dosiahol, stačí uviesť rokovanie pri predposlednej audiencii 26. decembra, ako aj rozhovory s ministrom Dillonom a Peňaherrerom a celkovú situáciu pred jeho odchodom do Paríža. Cudzie mocnosti ani netušili, aké dôležité poslanie v Ekvádore plní astronóm svetového mena, ktorý slabo vedel po španielsky a takmer na každom kroku potreboval dobrého tlmočníka. Anglicko, strážca svojich „starých“ koloniálnych práv, ani vševediaca Amerika nemali o jeho poslaní ani len tušenie!Postavenie francúzskeho ministra Francastela tým nebolo nijako oslabené, naopak, mal pripravenú pôdu na ďalšie dohodovanie, veľmi dôležité a prospešné pre Francúzsko. Významným Štefánikovým pomocníkom v tomto poslaní bol skrotený dr. Reinbourg, ďalej obetavý Alvarez aj Ing. Cruz. Svojimi znalosťami i známosťami mu výdatne pomáhal Tufiňo.Žiaľ, vo Francúzsku dochádzalo k podstatným zmenám pomerov od čias, keď ho Štefánik opustil — 30. augusta. Vláda prežívala krízu, až Barthouovo[14]ministerstvo podalo v decembri demisiu. Bolo to práve v čase, keď sa Štefánikove rokovania veľmi úspešne vyvíjali a z Paríža nevyhnutne potreboval kladnú odpoveď na dôležité telegramy, ktoré svedomito zasielal vláde (12., 15., 17. a 20. decembra a zvláštny telegram Anatolovi de Monzie).V Paríži však mali iné starosti a nové programy. A dočasné ignorovanie pomerov v Ekvádore sa Francúzsku neskôr vypomstilo.Štefánik, bez finančnej pomoci a bez morálnej podpory, príliš sa namáhal a vyčerpával, hoci si dobre uvedomoval opustenosť a márnosť všetkého úsilia. Až vtedy pochopíme onen bolestný charakter spomienok 31. decembra 1913! Hnusil sa mu život plný egoizmu a nepoctivosti, veď jeho tvrdosť spoznával takmer na každom kroku. Preto ten bolestný výkrik duše po dňoch úplného telesného i duševného vyčerpania, po dňoch ohromnej obety v cudzí prospech…*Pri všetkej zodpovednej práci sa veľmi živo zaujímal o národopisné štúdium, rád počúval o kultúre domorodcov. Priatelia mu ochotne ukazovali svoje zbierky a podľa možností mu aj venovali vhodné a cenné dary. Keď pozorne sledujeme Štefánikove poznámky, badáme, že si z Ekvádora odnášal slušné množstvo zbierok, získaných darom od Tufiňa a jeho manželky, Alvareza, Reinbourga, Jourjoua či zakúpených u starožitníkov, prípadne od iných. Nesplneným sľubom zostalo slovo bývalého Alvarezovho tajomníka na cestách v Oriente, ktorý Štefánikovi sľúbil zbierky z oblasti Ambata, ležiacej južne od Quita vzdušnou čiarou približne 120 km. O tom, ako Štefánik miloval zbierky, svedčí aj okolnosť, že na cestu na Galapágy od Reinbourga vďačne prijal za sprievodcov Carlosa Ollala a jeho syna, ktorí vedeli utvárať zbierky. Z Ekvádora si Štefánik odvážal vtáky, hrnce kultúry Inkov, vázy, ornamenty, vzácny exemplár Dona Quijota z roku 1608, palicu z Orientu, kamennú sekierku a cenné výšivky od Tufiňovej manželky a mnohé iné veci.Počas pobytu v Quite Štefánik dvakrát navštívil aj divadlo; vtedy tam hrala Fabregova spoločnosť, vraj najlepšia v celej Južnej Amerike. Z divadla si odniesol aj nové spoločenské poznatky (parter pre pánov, lóže pre dámy, nedostatok zmyslu pre spoločenský vkus a takt atď.).Literárny pracovník Alvarez mu predložil aj rukopis vlastných dramatických prác, ktorým dáva úplne nové prepracovanie a charakter. Prejavuje sa tu nevšedná a dosiaľ nedocenená Štefánikova umelecká vyspelosť a živý záujem o dramatické umenie. Presviedča nás o tom jasná Štefánikova poznámka. Iste by bolo veľmi záslužné sledovať jeho vzťah k dramatickému umeniu, najmä počas jeho pobytu v Paríži. Starostlivé štúdium v tejto otázke by azda prinieslo nový objav. A priznajme, že hlavné slovo tu patrí Štefánikovým priateľom v Paríži pred vojnou, nielen Francúzom, ale aj Čechom a Slovákom, pokiaľ s ním boli v živom styku. Skromne upozorňujem na tento moment, pretože aj Štefánikove zbierky vPamätníku odbojaby sa mali už konečne preštudovať, aby poskytli všestranný obraz o Štefánikovej osobnosti, jeho dielach a umeleckých hodnotách. Isto by sa objavili veľmi zaujímavé doklady.*Pomerne skromná je vtedajšia Štefánikova korešpondencia. Máme správy iba o liste od mamulienky, napr. z 23. decembra, ktorý ho dojal k slzám. Druhý list od nej dostal 31. decembra, krátko pred odchodom z Ekvádora. Od milovanej sestry Olinečky dostal list 17. decembra. Spomenula si naňho aj ušľachtilá duša slečna Janssenová z Paríža, dr. Makovický (Dušan) z Ruska sa naňho obrátil s vážnou otázkou týkajúcou sa jeho návštevy u Tolstého v Jasnej Poľane[15]roku 1907, písali mu známy Ocskay István, dr. Ivan Fajnor, bratanec, lekár v Balaž. Ďarmotách, a akýsi Gotz prostredníctvom francúzskeho vicekonzula Higgiusa v Guayaquile.Mamičke domov napísal vtedy iba raz — 13. decembra, k vianočným sviatkom a Novému roku blahoželal telegraficky veľmi stručne, posielajúc bozky.Ďalšia korešpondencia mala výlučne diplomatický charakter: Anatolovi de Monzie, ministerskému predsedovi Barthouovi, okrem lístkov slečne Janssenovej a — „domovnici“, ktorú žiadal, aby mu korešpondenciu neposielala do Quita, lebo nemal dôveru v tamojšie úrady. Hádam zaslal aj niekoľko pozdravov známym, ale o tom nie je nič zaznamenané. Štefánik totiž rád posielal pohľadnicové pozdravy.Štefánikov vzťah k vlastnej rodine bol veľmi milý a dôverný. Nech bol kdekoľvek, na Mont Blancu, v Španielsku, na Tahiti alebo v Brazílii, v Turkménsku či Alžírsku, vždy často spomínal na milých doma. Rok 1913 je časom hlbokého smútku v Štefánikovej duši: v apríli mu zomrel milovaný otec a táto strata naňho doľahla veľmi kruto. Hlbokú spomienku a nežnú lásku k nemu zaznamenáva 17. novembra, keď na mori spomína… A na mamičku myslí tiež, najmä v posledných dňoch pobytu v Ekvádore. Spomienka na úbohú mať je spätá aj so spomienkou na ostatných súrodencov, ktorým chcel vždy pomáhať, ako o tom svedčia slová životného programu z 31. decembra 1913:„A musím diaľ: mám úbohú matku a pomoci potrebných bratov a sestry.“Rodina a rodný kraj sú pojmy veľmi blízke Štefánikovej duši; mysliac na rodinu cítil povinnosť aj k Slovensku. A to je veľmi cenný doklad o Štefánikovej ušľachtilosti. Pochopil povinnosť pracovať pre Slovensko už v predvojnovom období, objasňoval slovenský problém vo vplyvných politických a diplomatických kruhoch nielen vo Francúzsku, nezabúda naň ani v Ekvádore. Už v prvých dňoch pobytu v Ekvádore vysvetľuje postavenie Slovákov, najmä ministrovi Francastelovi ich hospodársku schopnosť, a zdôrazňuje problém Rakúsko-Uhorska a význam francúzskej pomoci v slovenských obchodných podnikoch (28. novembra 1913). K rozhovoru mohlo dôjsť jedine na základe zistenia faktu, že Štefánik je rodený Slovák z Rakúsko-Uhorska. Otázka Habsburgovcov a Rakúsko-Uhorska dosť zaujímala francúzsku verejnosť, ale chýbalo jej správne a vecné poučenie o veľmi vážnych problémoch národnostných aj politických a ich náležité pochopenie. A Štefánik zaiste vždy vyjavil pravdu potlačeného národa.Keď človek číta zápisky z 31. decembra 1913, musel by mať srdce z kameňa, aby mu neprehovorili do duše:„Už nemám viac domoviny. Tlčem sa svetom, pracujem ve prospech svojich ideálov, len indirektne. Ach veľmi — veľmi indirektne… Tiež možno byť užitočnejším v cudzine pre moje Slovensko. Ubolená mi je duša a telo vysilené. Daj boh lepšieho roku.“Vnímate ten hlboký Štefánikov bôľ nad stratou rodných Košarísk? Ten, kto vie, ako Štefánik miloval Košariská, ich dobrý ľud a utešený romantický kraj, ako rád sa tam vracal po ďalekých cestách, aby v ňom pookrial, kto vie, ako rád chodieval do Úboče a na Bradlo, precíti jeho bolesť v úprimnej sústrasti.Z uvedených slov vanie osobná bolesť, že nedosiahol vytýčené životné ideály, z ktorých iste podstatou bola práca pre rodný kraj — Slovensko, ako sám zaznamenáva… A prostučké želanie vychádzajúce z hlbín duše „Daj boh lepšieho roku“ akoby bolo modlitbou veľkého ducha! A lepší rok prišiel; v ňom Štefánikova láska k pravde a práci, národu a jeho slobode vyústila do najkrajšieho vyjadrenia obetou najdrahšou: vedeckou slávou a životom! Pobyt v cudzine mu skutočne umožnil, že mohol byť v pravde užitočnejší milovanému Slovensku.*Chcem ešte upozorniť na Štefánikovu úvahu o vlastnej osobe a jej hodnote, ako zaznamenal 17. novembra na šírom Tichom oceáne na ceste z Balboy do Guayaquilu:„Opäť sa blížim k Tahiti, bez toho, že by som ostrov dosiahol. Zdá sa mi to ako symbol mojej existencie.Namáham sa, borím, riskujem, kombinujem i kadečo docielim, ale len dočasne. Tými najrôznejšími a najfantastickejšími cestami sa pretĺkam — do prístavu však nemôžem.Zdravie stratené, finančne vyčerpaný, duševne chvíľami podlomený a roky tiež utekajú! Komplikovaný je môj život, no žijem; snáď nie je zbytočné moje úsilie, snáď som prispel a ešte prispejem k výstavbe velechrámu človečenstva a pokroku.Video melliora, proboque, tamen deterriora sequor.“Je to ozaj spoveď vlastnej duše, vedomie slabých aj dobrých stránok. Prejavuje však jadro ušľachtilosti a vyšší životný cieľ. Je to výpoveď muža, ktorého práca mala cieľ: prospieť ľudstvu a všeobecnému dobru v zmysle stáleho pokroku!Vyšší životný cieľ sa usiloval zaštepiť do ušľachtilých duší s ním harmonicky naladených, najmä túžiacich po hodnote života. 16. decembra si o probléme ženskej otázky v Ekvádore zaznamenáva:„Treba preporodiť ženu v Ekvádore. Dať jej cieľ, orientovať výchovu. Neviem, či sa mi to podarí.“ (Rozhovor s Máriou Louise Alvarezovou pri príležitosti informácií založenia Société astronomique.)*Bolo by azda treba ešte uviesť niektoré podrobnosti zo Štefánikovho života: o strate tobolky, kupovaní panamských klobúkov, o krádežiach v zmenárňach a bankách, o sporoch, ktoré taktne vedel mierniť a odstraňovať, ako pomáhal Tufiňovi aj Alvarezovi u prezidenta a iné vážne aj malicherné epizódy. Čitateľ si iste sám s náležitou pozornosťou všetko všimne.*Štefánikov odchod z Ekvádora bol nevyhnutný v záujme vážnosti poslania a jeho splnenia. Rozhodnutie urobil po náležitej úvahe a takisto na odporúčanie ministra Francastela. Odchod však nepokladal za trvalý, sám predpokladal 3-4 mesiace, potrebné na vybavenie neodkladných záležitostí a na prípadný oddych v rodnom kraji.Pred odchodom sa postaral o zabezpečenie cennej batožiny s prístrojmi v Guayaquile; vláda mu zaistila bezplatnú úschovu a ošetrenie.S rodinami a spoločnosťou sa rozlúčil až v posledných decembrových dňoch. Od prezidenta odchádzal s nádejným: „Do videnia!“ Tufiňovi, Alvarezovi, ako aj Proaňovým dcéram venoval na pamiatku perly.Poslednou návštevou u Štefánika v hoteli bola Jourjouova a ministra Francastela, ktorý prevzal jeho osobnú batožinu a poslal diplomatickou cestou. 1. januára 1914 o 17.30 s poznámkou „všetko je zabalené“ Štefánik končí svoje poznámky.Nemožno presne označiť, kedy Štefánik odcestoval z Quita do Guayaquilu, v zápisníku sa to nespomína. Iba z rodinnej korešpondencie vieme, kedy odcestoval z Guayaquilu do Európy. Zachoval sa nám lístok z 8. 1. 1914, poslaný z Guayaquilu švagrovi Eugenovi Hajtšovi:Mr Mme HajtšSzepes Olaszi HongrieMoji drahí, vraciam sa z cesty po republike Ekvádor. Som vysilený, musím si trochu odpočinúť. Vedecký výsledok je veľmi uspokojivý. Tvoj list, Olinečka, som čítal s dušou dojatou. Píš mi častejšie do Paríža. Rád bych prišiel v lete podívať sa na Vás a na tú moju budúcu. Ale musí mať aspoň tisícu časť toho srdiečka ako ty, drahá sestrička moja. Bozkávam Vás oboch a detičky. Pozdravte priateľov — Váš Milan.Do Európy sa vracal v nádeji, že uvidí aj Slovensko — márne. Neuvidel ani sľubovanú „budúcu“, o ktorej mu žartom písala sestra. Ani jej milované detičky — nikoho viac.Choroba Štefánika po návrate do Paríža kruto trápila. Často vyhľadával lekársku pomoc, až bol nútený podrobiť sa operácii. Odkladal vec veľmi vážnu, dúfajúc, že chorobu prekoná. Veľká práca naňho čakala v záležitosti Ekvádora a Galapág. Bohužiaľ, výsledky Štefánikovho úsilia francúzska vláda vtedy vhodne nezúžitkovala, preto jeho návrat do Ekvádora s nesplneným programom bol zbytočný. Štefánikovi bolo ťažko pri srdci, pomery nemohol zmeniť násilím, a jeho zdravie bolo vážne ohrozené.V polovici marca 1914 sa odhodlal na operáciu v meste Angers, ležiacom juhozápadne od Paríža, neďaleko rieky Loiry. Z tohto obdobia sú z rodinnej korešpondencie zachované dva listy a dve pohľadnice 21. marca, 2., 12. a 21. apríla 1914. Sú adresované sestre Oľge Hajtšovej v Spišských Vlachoch. Vyberáme z nich niekoľko riadkov.„Operácia bola ukrutná, zdalo sa mi, že budem pomätený, vlasy mi hodne zbelely — ale prekonal som to už a teraz už s určitosťou sa doktor vyjadril, že môj život je zachránený…“(21. marca 1914)„Cítim sa lepšie, len stravovanie ide mi veľmi ťažko.“(2. apríla 1914)„… nikto by nebol myslel, že ja vyváznem. Teraz bych len potreboval dobrý vzduch, jednoduchú čistú stravu a kus lásky a pokoja. Avšak jakmile opustím Angers, znovu musím do Paríža, kde ma čaká ťažký život. No snáď to ,vydužíme‘… Tvoje listy sú mi jako vysileným kvietkam čerstvá rosa. Zachovaj si vždy, Olinečka, sviežosť a krásu Tvojej duše a nebudeš sa cítiť nikdy nešťastnou, zvlášte v krúžku Tvojích detureniec a zmyslíš-li, že z diaľky mnohí Ťa vzpomínajú, s láskou a obdivom, menovite Tvoj úprimný brat Milan. Bozkávam Eužena a detičky. Pozdravuj priateľov, aj tú moju ,budúcu‘, ktorú si mi sľúbila. Ale už by ma ani nechcela, som starý.“(12 apríla 1914)„Ja som ešte slabý ako pavučina, ale už opustím kliniku koncom týždňa. Adresuj do Paríža (la rue Leclere). Vzpomínam neustále na Vás a tak rád bych prišiel k Vám, keďby mi to bolo možné!“(21 apríla 1914)Z uvedených stručných úryvkov zisťujeme, že operácia bola veľmi vážna, hádam už beznádejná, týkala sa žalúdka a bol ozaj zázrak, že ju Štefánik prekonal. Preto tiež cítime spolu s ním radostné vzrušenie, keď oznamuje sestre, že je zachránený.Z listu z 12. apríla dýcha Štefánikova túžba po láske a pokoji, keďže mu životný údel doteraz nadelil iba ťažkosti a tvrdosti. Pri tom všetkom však nestráca jemnosť duše, je nežný a milujúci brat, ktorý vie oceniť a pochopiť čistú a sesterskú lásku a vďačne ju splácať prejavom bratskej lásky a oddanosti. A v bôľoch nezabúda ani žartovať, opäť mu na myseľ prichádza jeho „budúca“ a pri všetkom trápení vie veci dať aj radostný humor.Za daných okolností — zdravie veľmi slabé, politické pomery zmenené atď. — nebola nádej na skorý návrat do Ekvádora.Je viac ako pravdepodobné, že Štefánik udržiaval úzke kontakty so známymi osobnosťami v Ekvádore aj po odchode, aspoň práca Anatola de Monzie[16]svedčí o tom, že v roku 1914, vo víre vojnových udalostí, keď už bol Štefánik opäť zdravý a vykonával dobrovoľne vojenskú službu, dopisoval si s riaditeľom hvezdárne Tufiňom a nabádal ho, aby vplýval na domáce pomery v otázke dôvery vo Francúzsko, Anglicko, ako aj Spojené štáty, aby sa Ekvádorčania stránili Nemcov a povzbudzovali ducha v nádeji na šťastnú budúcnosť (list Tufiňovi z 13. septembra 1914).Významná Štefánikova práca v Ekvádore našla síce po návrate do Paríža plné formálne uznanie (poctili ho rytierskym Radom čestnej légie), ale prakticky ju využili až v prúde vojnových operácií. Vtedy Nemecko, snáď s vedomím vlády alebo s tichým súhlasom niektorého významného politika či ekvádorského činiteľa, zriadilo stanicu bezdrôtovej telegrafie na Galapágoch. Prirodzene, neutralita zaručená Ekvádorom bola pred zástupcami dohodových štátov očividne narušená a tí plným právom predložili ekvádorskej vláde memorandum, v ktorom poukazovali na zabezpečenie neutrality, ako aj na úspešné Štefánikove rokovania v roku 1913 v mene francúzskej vlády a na vlastné návrhy ekvádorskej vlády tlmočené Francúzsku v otázkach vedeckej organizácie, najmä T. S. F., meteorologického štúdia atď. Intervencia Dohody pomohla!Aj neskoršie došlo k uskutočneniu stanice T. S. F. v zmysle, ako Ekvádor pristúpil na Štefánikove návrhy v decembri 1913. Francúzsky priemysel si v tejto významnej otázke zabezpečil vplyv. Teraz sa celé Štefánikovo rokovanie a poslanie vidí akési veľmi vzdialené. A predsa znovu sa k nám približuje najmä v čase svetovej vojny, a to v liste z 28. septembra 1918 adresovanom predsedovi Národnej rady československej prof. dr. T. G. Masarykovi z paluby lode Korea Maru a odoslanom z Honolulu na Havajských ostrovoch, ktorý sa, bohužiaľ, Masarykovi do rúk nedostal. Zachoval sa v odpise amerického Čecha A. W. Juliša. V liste Štefánik píše o vydaní proklamácie Národnej rady československej, o ktorej by rád informoval aj Ekvádor z nasledujúceho dôvodu:„Mně osobně by bylo milé, kdyby ste mi přenechal Equador, s nímž jsem v živých stycích.“Ani len s podobným poslaním sa však Štefánik do Ekvádora nedostal. Už nikdy ho neuvidel…*Pozoruhodný je francúzsky text telegramu na strane 109. Je to onen telegram, na ktorom sa Štefánik dohodol s Francastelom, ktorý tam chcel ešte vložiť opatrný výraz „jusqu’ a présent“, no Štefánik mu to vyhovoril. Označenie mesiaca je pomýlené.Posledné stránky zápisníka sú zaplnené adresami súkromných osôb aj ekvádorských ministrov. Neznáme sú mená: Rojelio Alvarado, Achil Rigail, Antonio Duran z Guayaquilu, o nich nemáme žiadne informácie.Neviem si vysvetliť súvislosť nasledujúcich mien: Andrassy a dr. Ondrášik; prvé je uvedené na s. 5. v súvislosti so zoznamom hotelov v San Franciscu, Chicagu a New Yorku a vzťahuje sa k mestu Los Angeles, druhé je zaznačené na s. 16 bez akejkoľvek súvislosti s ostatnými poznámkami. Čísla sú úplne zhodné: 535 East. (E) 5 str. Stretol sa tam vari Štefánik s Andrássym — významným maďarským grófom a politikom? Koho myslel slovenským výrazom? Nebola to azda jedna a tá istá osoba? Ako si máme vysvetliť súvislosť? Objasnenie by hádam mohol podať len sám Štefánik…Niektorým budú známe aj mená slovenských rodín: Korbel v Chicagu a Kršák v San Franciscu, najmä našim americkým bratom alebo tým, ktorí poznajú pomery našich bratov v Amerike. Pán zem. inšpektor Ferd. Písecký, bývalý Štefánikov pobočník, mi poznamenal, že sa dobre pamätá najmä na rodinu Kršákovcov zo San Francisca, keď so Štefánikom na jeseň 1918 cestoval cez Ameriku a Japonsko do Vladivostoku. Vtedy aj Štefánik býval u tejto rodiny. Snáď bližšie vysvetlenie mohli poskytnúť samy spomínané rodiny, ak ich v roku 1913 Štefánik navštívil. K objasneniu by tiež mohli prispieť, ak sú zachované zápisky alebo pamäti o Štefánikovej účasti na slovenskom večierku 9. septembra 1913 v Chicagu. Kto večierok usporadúval? Zúčastnil sa na ňom Štefánik oficiálne, alebo len ako súkromná osoba v spoločnosti známych atď.? Podrobnosti by boli iste zaujímavé.Na záver uvádzam označenie hodín vZápisníku. Niekedy Štefánik hodiny zapisoval podľa francúzskeho odpočítavania: 13, 14, 15 atď., inokedy ešte po starom: 2, 3, 4 (odpol.) atď. Pozorný čitateľ správne pochopí čas, o ktorom Štefánik píše. V tomto ohľade bol veľmi presný, zaznamenával aj minúty.Iné poznámky týkajúce sa obsahu hádam netreba uvádzať. Prehľadnú tabuľku o ceste zo San Francisca do Papeete v dňoch 17. až 28. septembra každý pochopí, keď si všimne vysvetlivky. V nej sa Štefánik dvakrát pomýlil: v predposlednom stĺpci v číslach 1959 a 2279 prehliadol chybu a napísal 1951 a 2249. A že ide skutočne o omyl, dokazuje skúška: 1641 + 318 = 1959 a 1959 + 320 = 2279, čo predstavuje vzdialenosť od San Francisca dňa 23. a 24. septembra. Označil som preto správne vzdialenosť a nedopatrenie napravil.Niektoré vysvetlivky skratiek som uviedol na príslušných stránkach, iné na konci diela. Verím, že podajú primeraný a vhodný výklad.*Úprimnú vďaku zároveň vyslovujem za láskavú pomoc slečne profesorke Fr. Vlčkovej z Banskej Bystrice pri prekladoch francúzskych telegramov, podobne aj pánu riaditeľovi Vlad. Hrubešovi z Lučenca a pánu riaditeľovi E. Skopalovi z Banskej Bystrice za cenné rady.Našu verejnosť prosím o láskavé prijatie diela.Vladimír Polívkavydavateľ Zápisníka z roku 1928[1]Pozn. ZF: autorom úvodu je Vladimír Polívka (* 26. máj 1893, Zdice — † 3. apríl 1938, Spišská Belá-Strážky) — bol verejný činiteľ, pedagóg, publicista. Študoval na reálke v Příbrami, 1912 maturoval na učiteľskom ústave, získal spôsobilosť pre meštianske, 1920 v Prahe pre stredné školy. Učil v Čechách, po roku 1919 v Lučenci a v Banskej Bystrici. Člen Mestského zastupiteľstva v Lučenci, stúpenec T. G. Masaryka a čechoslovakizmu, funkcionár Čs. národnosocialistickej strany na Slovensku. Jednateľ a starosta Sokola v Lučenci. Vydal korešpodenciu M. R. Štefánika a jeho Ekvádorský zápisník. Prispieval do novín a časopisov. R. 1929 — 1938 poslanec NZ. (Zdroj: Wikipédia)[2]Esmeraldas(Esmeralda) — prístav v Ekvádore pri ústí rieky Quallabambo; vzdušná línia Quito — Esmeralda asi 180 km s. z.[3]Makovický Dušan, MUDr.— osobný lekár L. N. Tolstého; po návrate do vlasti v r. 1920 náhle zomrel[4]Mr(franc. skratka Monsieur) — pán[5]Písanie v texte kurzívou je zachované.[6]Tahiti— najväčší ostrov sopočeného pôvodu v Ostrovoch Spoločnosti v skupine Náveterných ostrovov; rozloha 1042 km2, patrí do Fr. Polynézie, hlavné mesto Papeete,[6]nazývajú ho aj Ostrov večnej jari a krásy[66]Papeete— hlavné mesto ostrova Tahiti, tam mal Štefánik hvezdáreň od r. 1910, naposledy tam pôsobil na jeseň 1913, vtedy malo mesto asi 3500 obyvateľov[8]Balboa— osada, prístav v Paname, neskôr splynula s mestom Panama[9]Oceánia— názov ostrovnej oblasti v Tichom oceáne[10]Gamboa— úsek v Panamskom prieplave, prekonaný ako posledná prekážka[11]Vallot(Joseph) — franc. astronóm; na Mont Blancu vo výške 4362 m pred Janssenom vybudoval hvezdáreň[12]Albermale— jeden z desiatich Galapágskych (Korytnačích) ostrovov[13]chargé d’affaires(franc.) — diplomat, splnomocnenec, poverenec[14]Barthou— franc. ministerský predseda a min. školstva v r. 1913; jeho kabinet podal demisiu v decembri 1913; Štefánikov priateľ[15]Jasná Poľana— Tolstého pôsobisko[16]Destin hors série, Paris

Stefanik_Ekvadorsky-zapisnik.html.txt

PlačStmilo sa prostred padajúcich nebiesa v srdci človek zavrel stopy sebači bolo treba poznať lásku?jak poet plače s Kristom PánomSúženie veľké príde na sveta s vtáctvom smrti vymrie jeho priestorčloveku jedno je kde bôľ ho stihnea oči prázdne sú pred zakvílenímKeď fosfor spáli bratstvo v meste kamennomhej dobrodej sa pober k jaskom úvalovmôže sa stať, že nik sa nenarodíni s maskou tvár jak v slnka zatmeníZaviazli oči už po blankyt Stvoriteľovskutočne všetko bolo možno milovaťa padol sen sťa orol temnotrupýjak krásne sme mu hovorili: vták nášNapokon napokon si priepasť celáhad zhuby znova zastri vráta na rajija z klba pokorenia čujem času zverplač plač tieň na sivom koni

Dilong_Plac.txt

Na dedine (plný text diela)Láska, bože, láska, kde ťa ľudia berú?Po horách nerastieš, v poli ťa nesejú.(Ľudová pieseň.)Na skalnatú, hrobľavú ulicu dediny Skalnej svieti slnce a odráža sa od suchého, žltkavého prachu, až to oči slepí. Pred bielenými, slamou krytými domkami sedia a stoja ľudia na podstienkach, vo sviatočnej záhaľke besedujú, lebo je nedeľňajšie popoludnie.Domy, zväčša len s dvoma oblôčikmi do ulice, stavané sú do radu dolu miernym svahom; medzi malými a nepatrnými vyskytujú sa tu i tu väčšie a úhľadnejšie. Pred jedným z týchto na podstení sedí stará mať a varuje malé, belovlasé vnúča. Jej muž, i ženatý syn zhovárajú sa hen pred dolnými susedovcami s inými chlapmi. Nevesta skočila k horným susedom a klebetí so ženami. Stará mať je sama s vnúčaťom; ohorenou, vyrobenou rukou hladká jeho jemné vlásky.Ono ťahá sa za zeleným lístím, ktoré nezbední chlapci našudili z jablone povedľa stojacej, keď chceli dostať jej nezrelé ovocie, kým domáci boli v kostole.Z domových dverí vykročí mládenec — neúrečný vzor typu slovenského. Postava silná, vysoká, líca okrúhle, zdravím kypiace, oči belasé, vlasy tmavé, za uši začesané, nakrátko zastrihnuté. Keď vo svojom bielom obleku zastal na podstení, zdalo sa, že zajasal sa celý dom. To je Jano Javorovie, najdriečnejší šuhaj dediny.„Loptoši, čo zas narobili s tou jabloňou!“ zahundral, zohol sa, nahrnul za priehrštie lístia a hodil ho malému dieťaťu do bielej košieľky, nad čím ono rúčkami mávajúc zaplesalo. Potom sa vystrel, napravil klobúk a opasok, a pomkol kabanicu na ľavé plece.„Kam ideš?“ pýta sa matka, ktorá videla v tom prípravu na odchod.„Medzi druhých — zabaviť sa,“ vetil syn.„Zabaviť sa pre mňa môžeš, ale s tou maznou klobučníčkinou dajže si pokoj, aby si sa zas nemal okolo nej, akoby iných na svete ani nebolo! - hovorila matka hromživo.Janove líca sa tuhšie sfarbili pri nečakanom nápade.- A prečo by som sa s Marou klobučníkovie nemohol tak zabaviť ako s hociktorou inou?- Keby si sa zabavil s ňou len tak ako s hociktorou inou, nepovedala by som nič; ale ty iba o ňu chodíš a o iné sa neuchneš.“Syn uhol plecom.- Každý sa najradšej zabaví s tou, ktorá sa mu najlepšie páči.- Mal si si ty veru čo vybrať a komu sa dať oblázniť! Maj radšej rozum, a vyhoď si ju z hlavy, kým je ešte čas. Lebo to ti vravím, že tá mojou nevestou nebude! To si zachovaj.- A povedzteže mi, prečo, — či máte niečo do jej statočnosti?- Do jej statočnosti nemám nič, ale je slabá, maznavá, nie do gazdovstva súca robotnica. Ktože potom bude za ňu robiť? Veď by si sa musel sám hanbiť pred inými za takú nesúcu ženu — ty, čo môžeš si vyberať medzi všetkými!“- Nesúca — nesúca, dudral syn netrpezlivo. - Načo to preháňate, keď ste ju ešte neskúsili! Akýže je báťa Stachovie, že by mi popod pazuchu prešiel, čo by sa nezohol, a predsa si gazdovstvo tak riadi, že mu to mnohí veľkí chlapi závidia. Mara má tiež rozumu za desať iných, tým môže viac osožiť ako silou. Pochabú reč som nikdy nepočul z jej úst; čo ona povie, to viac stojí, ako čo iná urobí.- Tebe sa tak vidí, lebo ťa obláznila, a „čo komu milé, čo je napoly hnilé,“ - odvrávala mať. - Ale ja tú naučím, keď mi príde na oči, že zabudne všetky svoje múdre reči.Vstala i s dieťaťom, ktoré sa už nepokojilo. Bola to vysoká, statná postava; nie div, že i nevestu takú chcela dostať. Syn i postavou i tvárou ponášal sa na ňu. Dvoje belasých očí tvrdo narazilo jedny na druhé.- Mamo, pekne vás prosím, neubližujte jej, lebo si to nezasluhuje; ona vás pohoršiť nechce. Ak ju vy budete prenasledovať, ja ju budem zastávať, a ak mi nijako nebudete chcieť po vôli dať, aj to vykonám, že — pôjdem na prístavky[1]do klobučníkov!Vyzývavo pozrel matke do tváre pri tomto osvedčení. Hrmavica však, ktorú čakal teraz na svoju hlavu, nenasledovala. Jeho mať nebola taká prudká. Viac v úžase pozrela naňho.- Jano môj, Jano, ty aj rozum stratíš pre to dievča! Nech ju tam pán boh skára, keď sa ona takto…- Mamka moja, nekľajte ju, lebo tým na seba uvalíte hriech. Vy ju kľajete a ona by vám zle nepriala, a čoby som ju vám kvôli práve nechal. Ona vie trpieť krivdu a sama neubližuje; preto môžete vedieť, že bude z nej dobrá, poslušná nevesta.Zmäkčil i hlas i výraz oka ku snažnej prosbe — ale matka chcela zostať neúprosnou.- Čo mi je z jej poslušnosti. Nech ju skusuje, kto chce. Mňa aj iná bude musieť poslúchať!- Aha, tak ako Zuza tamto! — poznamenal syn posmešne, kývnuc hlavou ponad plece za mladou ženou, ktorá klebetila so susedami.- Každej ešte nemusel taký jazyk narásť ako tej, — vetila mať. — A táto je zato aspoň i do roboty taká súca, ako do jazyčenia.— Dobre, keď ste vy spokojná, mňa nič do nej; ale mohli by ste si aspoň druhú žiadať inakšiu. A vidíte, mamka moja, i na to máte hľadieť, že tú ja rád vidím. Keby ste ma k inej prinútili, by ste mi moju dobrú vôľu naveky odňali.Javorka nestačila sa obrániť doliehajúcemu synovi, keď spoza jeho chrbta zaznel hlas nevestin, ktorá vracala sa od susedov.— Nech tá len príde sem za nevestu, však ona to obanuje! Môžeš vedieť, že i ona skúsi, aký mne jazyk narástol, ak nám nebude po vôli.Jano zvrtol sa k nej a meral ju odmietavým pozorom.— Tvojej rady som nepýtal, ani jej nechcem, lebo ty sa do toho ani nemáš čo starieť. Keď sa ja ožením, moja žena, a čo bude len na piaď, bude tu taká pani, ako ty — to si zachovaj! Rodičia majú slovo do toho, ty čuš!Odvrátil sa a, hrdo prepočúvajúc jej protirečenie, pobral sa cestou hore dedinou. Svokra podávala neveste dieťa. Práve čo si ho táto odoberala, z ulice pozdravil sa im mladý človek v remeselníckom obleku.— Kdeže sa poberáte, pán Števko, kde? — spýtala sa gazdiná.— Chcem sa trochu prejsť, zunované mi je samému doma, — odvetil.— Mohli by ste k nám trochu vojsť; viete, že sa máme vyrovnať ešte za ten kožuch.— Pán Števko, — ako mladého kušniera[2], Štefana Sirôtku, Skalňania nakrátko volali, — prijal takéto pozvanie a vďačne nasledoval gazdinú do chyže. Keď účet za kožuch vyrovnali a keď sa Števko už chcel von poberať, pristavila ho Javorka s otázkou:— Kedyže sa už do toho ženenia priberiete? Ponosujete sa, že vám otupno samému, — a nepomáhate si?!— Ešte na to času dosť, kým si dobre rozmyslím, kde sa mám obrátiť, — vetil s úsmevom.— Obráťte sa vy len ta, kde som vám nedávno nadštrkla, nikdy lepšie neprejdete ako s tou. Dievča je spôsobné, vrtké, práve pre vás; a má kus poľa i domček poriadny, nebude sa vám treba potĺkať po hospodách.Štefko sa usmial pod fúz, ako to bola jeho obyčaj.— Veď sa mne dievčatko páči, ale akože ju môžem vášmu synovi predchytávať? — povedal, akoby nevedel, že si Javorka práve to praje.— Na to nepočúvajte, čo ľudia vravia! Keď si ju vy vezmete, môj syn pôjde za druhou, a vám by žiadna tak nepristala ako tá. Veď je tiež z remeselníckeho rodu. Jej otec bol klobučníkom, — vyvrávala mu Janova matka.Števko sa len usmial, akoby chcel naznačiť, že on vie ešte niečo lepšie; Javorka však vykladala si ten úsmev priaznivo. — Požehnávať ma budete, že som vám to poradila, — dodala ešte, keď ho vyprevádzala.,Ale váš syn by ma zle požehnával, a s tým by som sa nechcel dať za pasy!‘ myslel Števko. Klobučníčkina dcéra je švárna, a jej domec tiež, to je pravda; dlho však predsa nebavil sa pri tomto predmete, jeho myšlienky zalietali k druhému, ktorý ho v posledné časy zhusta zaneprázdňoval.Čím viac blížil sa ku škole, ostával tým nepokojnejší. V záhradke, šramkami opravenej, zhora školy zazrel kraj belasých šiat a videl, ako zo dve ženičky s deťmi blížia sa k tým šramkám. Jeho rozpaky rástli, rád by sa bol pristavil i on tam, ale len tak, keby ho tá patričná nebola mohla vidieť. Kým sa ešte nerozhodol, či má povedľa prejsť alebo sa vrátiť, pristavil ho na mieste podnapitý starý kováč, ktorý, ako obyčajne, bol vo veľmi zdielnom rozpoložení mysle. Inokedy striasol sa ho Števko chytro, teraz však trpezlivo počúval jeho široké-ďaleké rozpravy, a pozornosť mu pritom obrátená bola na záhradku. V tej záhradke na chodníku sedela dcéra pán rechtora na nízkej stoličke a čítala knižku, kým ju z toho nevyrušili prichádzajúce ženy a deti.— Ďurík môj, ticho buď! ľaľa, tu sú Málika, budú nám rozprávať! — chlácholila jedna z nich svojho nezbedného chlapca, ktorý nemilosrdne bil ju po hlave, ako ho na rukách držala. Málika to nemohla strpieť, prišla ta a zachytila chlapcove ruky, za čo jej on jazyk vyplazil a potom chytro schoval tvár na matkino plece. Nasledovala scéna vzdoru a plaču, kým skrotol na dohováranie oboch. Tiež starším deťom, ktoré samopašili, Málika zahrozila, že ich na rozprávku nepripustí, ak sa nebudú ticho správať.Málika bola vernou pomocnicou svojho otca pri vyučovaní detí a navykla si pritom istú náklonnosť k poúčaniu iných, ktorá však nebola taká príkra, že by ju bola robila nepríjemnou. Keďže medzi susedami, tak bližšími ako ďalšími, podľa najlepšieho vedomia riešila všelijaké rozopry, nadobudla si medzi nimi veľkej vážnosti, hoci nie vždy podrobovali sa jej výrokom bez protirečenia.Ďalej pútalo ich k nej, že si dali u nej zhotovovať čepce a všetky jemnejšie veci pre seba i pre dcéry, za čo odmieňali sa jej podľa možnosti. Z tejto skrovnej kasy nadobúdala si všelijaké, dievčatám potrebné maličkosti, i niektoré knihy, a vôbec hospodárila si s tým samostatne. To jej robilo radosť. Jej šaty bývali skromné do najkrajnejšej možnosti, ale ona mala zvláštne nadanie upraviť si ich vždy vkusne. Čisté manžetky a golier nesmeli chybieť, i tie nadobúdala si zo svojej privátnej pokladnice. K tomu prania a hladenia neľutovala nikdy pri svojom šatstve, tak bola vždy ako zo škatuľky. Ona bola staršou dcérou svojich rodičov, mladšia vydala sa už pred rokom. V útlom veku dostala, nedbanlivosťou varovkyne, úder na nohu, následkom ktorého nepatrne síce, ale predsa pokuľhávala na ňu. Kým obidve sestry žili doma, bola staršia vždy utisnutá pred mladšou; lebo táto ako svieže mladé dievča kraľovala v spoločnosti, kým staršia, povedomá si svojej telesnej vady, všade ostýchavo vystupovala, čím vždy znova pritiahla na seba matkinu nevoľu. Málika zato našla náhradu u otca, ktorého pravou rukou bola; a to udržalo ju pri dobrej, spokojnej mysli.Jej vrodená spôsobnosť k obcovaniu s pospolitým ľudom poskytovala jej mnohé záujmy, pre ktoré nikdy nepocítila trudnú pustotu mysle. Ona sama nezobecnela pritom, lebo vždy pamätala, že ona má ľudí k sebe povyšovať. Keď išla dedinou, každý dôverným príhovorom obrátil sa k nej, a odvtedy, čo sa jej mladšia sestra vydala, ženičky často opakovali:— Toto je i dobré, i vo všetkom múdre stvorenie, a predsa takto šťastia nemá.— A k tomu aká pekná, líčka má vždy ako ruže, — povedali zas dievčatá.V ich očiach bola Málika úplnou kráskou, lebo mala okrúhle vždy ružové líca, „prívetivé“ sivé oči a gaštanové vlasy v hrubých vrkočoch okolo hlavy. ,Veru nevedia tí, čo by si ju mohli vziať, akí sú vinovatí, že si jej neberú,‘ mienili jej dedinskí priaznivci.Teraz však, od niekoľkých dní, vedeli ženičky, že sa ona jednako ešte môže vydať. A síce spozorovali, že pán rechtor zo susednej dediny, ktorý síce žije v pomeroch dobre zriadených, je však predsa vdovcom a otcom dvoch detí, často dochádza do ich školy: musí to byť teda pre Máliku. Už vopred začali banovať za ňou. ,A ako bude chybieť v našej dedine,‘ a ,keby to aspoň nie za vdovca.‘K plotu záhradky natislo sa už plno susediek, dievčat a detí. Prosili Máliku, aby im rozprávala, čo načítala. Ako otvorilo sa leto, bol toto každonedeľný výjav: pozorné a vďačné poslucháčstvo na ulici pri plote, vľúdna rozprávačka dnu v záhradke. Narozprávala im už mnoho, o kráľovičoch a zlatých pannách, o drakoch a zakliatych zámkoch. I zo života vzaté, dojímavé a mravokárne povesti premiešala často — kedy akú mala za najvhodnejšiu pre poslucháčstvo práve zhromaždené. Dojímala i dnešná rozprávka o nehodách a bojoch devy-siroty, ktorá nikoho nemala na svete, iba požehnanie umierajúcej matky a jej poslednú žiadosť, aby sa dcéra pridŕžala vždy pravej cesty, akékoľvek osudy ju budú v živote prenasledovať. Keď bol vrchol povesti dosiahnutý, keď sa malo rozhodnúť, či dievča dostane sa za statočného, ju milujúceho šuhaja, a či za zlostníka-pokrytca, ktorý ju všelijakými úskokmi hľadel pripútať k sebe: vtedy musela byť pretrhnutá niť rozprávania, lebo tu práve vošiel od druhej strany do dvora cudzí muž, len tak o paličke, akoby z prechádzky, a pozdravil sa Málike s pozornosťou. Bol už starší a neveselého výzoru. Málika nebola potešená jeho príchodom, jej nesnádze boli zrejmé. Hosť dopytoval sa na zdravie ako slečny, tak i pánov rodičov, a či sú všetci doma. Ona poberala sa, že ho vovedie dnu, keď na šťastie zjavil sa jej otec vo dverách a urobil to sám.— To je on, to je ten, — šepkali si ženičky významne. Spoza nich však hľadela mladá mužská tvár napnuto na Máliku. Veselé ináče hnedé oči boli teraz zmätené, svieže ústa pod mladými fúzikmi sa tiež neusmievali. Jej samej padla hneď do očú pre tú napnutosť.Povedala ženičkám, že im povesť dorozpráva, keď sa najbližšie zídu, teraz že musí dnu, keď dostali hosťa. Jedny prekárali ju, že sa to lentomutohosťovi kvôli tak ponáhľa dnu, a druhé stenali za koncom povesti.— Teda vám poviem nakrátko, čo sa stalo, aby vám sen nerušilo! — uspokojila ich. — Zlého priviedli jeho zlé skutky do žalára, a dobrý statočný mládenec dostal sirotu. Zobrali sa, zostali i naďalej dobrí a poctiví, a preto boli vždy šťastní. Žijú dosiaľ, ak nepomreli.Poslucháčky si vydýchli, ale neboli uspokojené. Boli by chceli zvedieť i podrobnejšie veci. Ale Málika dala im „zbohom“ a pozvala ich na budúcu nedeľu.Ženy sa rozchádzali a jazyky sa im rozviazali. — Ba či pôjde za neho? — Ale veď je už šedivý! — Veď sa mu ona ani veľmi nepotešila, videla som jej to na tvári. — Ale ju prisilia, ak druhý nepríde. — Škoda jej bude od nás odísť, dobre jej bolo s nami a nám s ňou!Števko to počul a akási úzkosť ho nadišla. Keď išiel domov, neniesol hlavu priamo ako inokedy; ani obvyklého dobrodušného a trochu samoľúbeho úsmevu nebolo na jeho tvári.Cestou úsilne premýšľal, čo má teraz robiť. Najťažšou vecou mu bolo, že je sám nižšieho stavu než tá, ku ktorej ho srdce tiahne. To srdce mu síce našepkáva, že však ona nikdy nebola pyšná, nebude hľadieť na stav, ale na osobu; rozum však odrádzal ho púšťať sa do bezvýhľadného zápasu. Chcel urobiť tak, ako kázal rozum, ale srdce len nedalo a nedalo pokoja. Nevedel si rady. Ísť do školy sprobovať šťastie? Na to nemal smelosti. Poslať pytača? To nemôže bez predbežnej prípravy.Ani nevedel, kam až zašiel cestou do poľa v prehutovaní, kým sa však domov vrátil, bol odhodlaný písať Málike. Je to, pravda, tiež nie ľahká vec napísať všetko, ako by sa žiadalo, ale veď je on nie ešte najhorším pisárom — predtým i kamaráti k nemu sa utiekali o pomoc v tom. Teda napíše jej pekný list a poprosí ju, aby mu odpovedala, — z toho sa dozvie, či môže mať nádej.V cintoríne medzitým na kraji, pod košatou divou hruškou, sedí a stojí mladá chasa v živom, veselom rozhovore a prekáraní. Dedine bližší koniec cintorína je ešte dosť holý. Niektoré hroby poobkladané sú zelenými šúplatami[3], a na každom sa pnie drevený, hodnému, hrubému, a širokému piestu podobný náhrobok s vydlabaným na ňom menom toho, kto v hrobe odpočíva. Čím ďalej, hroby viac tratia sa v húštine neporiadne rastúcich stromov a kríkov. Menovite pichľavé, sviežej farby agáty zakladajú celé malé hájiky — nikto ich nehatí v tom.Pri jednom hrobe na kraji zapustnutej časti cintorína sedia dve dievčatá v rozhovore. Hovorí vlastne len väčšia, menšia načúva mlčky. Jej hlboké tmavé oči sledujú pohyby pavúka, ktorý usilovne zasnúva sa pod halúzkou kra orgovánového, zasadeného na hrobe. Do jej vnútra práve tak zasnúva sa hlodajúci bôľ na počutie družkinej zprávy.— Tak, vidíš, keď ti to odo mňa odkázali, som ti to povedať musela; ale veľmi si to k srdcu nepripúšťaj. Vieš, ak pán boh chce, všetko ešte zmení; ak vám je súdené zobrať sa, nuž istotne sa i zoberiete! — zavŕšila tá konečne svoju úlohu. Menšia družka neodpovedá, jej rty pevne sú zovreté.Z hlavnej skupiny volá silný hlas:— Poďte, Zuzka! Ideme sa hrať o „Lokeša“[4]!Chasa mlela sa už dolu a hore cez suchý jarok, kde bola rovina. Len jeden šuhaj, ktorý práve volal, stál ešte opretý o hrušku. Bol to Jano od Javorov.Oslovená obráti sa k mlčanlivej družke:— Ideš Marka?Táto napred nahnutou hlavou díva sa za veselo skákajúcimi a naposledy utkvie jej zrak na peknom mládencovi. Odvrátila sa.— Nejdem sa ja hrať, idem radšej domov.— Ba práve sa ti zíde rozveselenia; pozri, i Jano ťa volá!Jano vskutku sa priblížil a kývol Marke, aby išla. Táto pokrútila hlavou a sklopila oči.— Aspoň dívať sa poď! — nahovárala Zuzka.— Načo? Odtiaľto tiež môžem vidieť.— Daj jej pokoj — poďme! — rozhodol Jano, zvrtol sa a odchodil nasledovaný Zuzkou, ktorá ešte raz útrpným okom hodila po svojej družke.Hrajúci sa postavali sa už po páre. Nejednej oko nepokojne sliedilo po Janovi, s ktorým každá bola by chcela stáť. Marka iste pohnevala sa s ním, keď mu nechce ísť — mysleli si a boli rady, lebo jej ho vždy závideli a hnevali sa, že on toľko stojí o ňu.Tá, ktorej ho závideli, sedela na predošlom mieste, na hrobe svojho otca, a hľadela na hrajúcich sa. Volanie chlapcov a kričanie dievčat dorážalo jej k ušiam; očami sledovala pohyby iba jediného. Ide to po piesočnatej pôde ako po masle — jemu neujde ani jedna. I teraz, tam hľa, Eva Michalíkovie, čo sa jemu a jeho matke vždy tak natíska, krúti sa pred ním. On s hrdým úsmevom a len tak pozvoľna zaskakuje, akoby ju ani chytiť nechcel. Hľa, a jednako ju už má za obe plecia; jednako ho neminula! Prudký bôľ zachvátil ju znova. Vstala, utiahla sa za húštinu agátovú; tam sklesla zasa a napokon uľavila si v plači.Hrajúcim sa rýchlo uchodil čas, nezbadali ani, len keď už slnce sadalo. Poberali sa domov. Zuzke prvšie bolo ozrieť sa po Marke. Marky však nebolo už tam.— Marka — Marka! — volala silným, jasným hlasom, ale neodpovedal nik.— Iste šla už domov, — hádali všetci okrem jedného. Zostalo na tom, rozišli sa.O chvíľu však okľukou poza poslednú záhradu ten jeden vracal sa naspäť. Bol to Jano. On zbadal Marku utiahnuť sa do húštiny a vnikal teraz ta.Ona vyplašená skočila.— Neľakaj sa — ja som to! — uspokojoval ju. — Prišiel som sa ťa opýtať, čo ti je, keď si taká smutná a — divná. Ani si len ku hre nechcela ísť s nami.Stáli si oproti; ich postavy odrážali sa od zeleného krovia. On obor, ona malá, útla, ako nedorastené dievča, v očiach však výraz vážny, povedomý, ktorý prezrádzal dušu pevnú.— Ako sa mám hrať, keď vôle na to nemám? Hra je len pre veselých, a ja som smutná.— A čo sa ti stalo? Veď sa vari nehneváš na mňa?— Na teba sa nehnevám; ale od týchto čias nesmieme sa viac radi mať. — Už je tomu koniec…— A prečo — ktože nám bráni?— Tvoja mati nám bránia! Tá mi dnes odkázali, že sa ja nikdy nesmiem stať ich nevestou, lebo že oni potrebujú hodnejšiu, mocnejšiu ku gazdovstvu. Aby som vraj na to ani nepomýšľala, a teba aby som nezvádzala.Na Janovej tvári zjavila sa trpkosť.— Moja mať len na to myslia, akú oni chcú mať nevestu, a na to nemyslia, akú ja chcem mať ženu. A mojou ženou bude jednako tá, ktorú ja chcem — inej si nikdy nevezmem!Ona pokrútila hlavou.— Proti vôli rodičov nemôžeš.— Inej si nevezmem, toho sa odo mňa nedočkajú; tak jednako budú musieť k tebe privoliť.— Keď len nasilu, čo je z toho? Môžem sa ja potom usilovať akokoľvek na svete, predsa nebudú spokojná so mnou nikdy, a budú mi vyčitovať, že som sa im nasilu vtisla. Lepšie bude, keď urobíme koniec všetkému, keď zabudneme jeden na druhého, akoby sme sa nikdy neboli poznali.Hlas sa jej triasol a jednako predniesla ťažký návrh, aby sa navždy rozlúčili. Pod jeho dojmom zbledli obaja. Jana nadišla teraz trpkosť i voči nej.— Ak ty to pohodíš — dobre! Ja nemôžem, iba keby som si vytrhol srdce z hrudi!Ona sa zatriasla. ,Ani ja — ani ja!‘ ozývalo sa jej v duši, utlmila to však.— A čo ťa do svojej smrti ľúbiť budem, jednako sa nasilu do vášho domu natískať nemôžem, lebo by som sa ešte toho dožiť musela, že by si ty sám preklínal tú hodinu, v ktorú sme sa zobrali, keby som na večitú roztržku mala prísť k vám.Slzy, s ktorými dosiaľ zápasila, už kanuli jej po lícach.— Nebuď taká nedotklivá a radšej niečo i pretrp, a môže ešte všetko dobre byť! Keď ja môjmu apovi poviem všetko od srdca, mi uznajú a vďačne zvolia, — a mať sú tiež nie taká mrchavá, ako sa vidia byť; zvolia i oni. A keď raz budeš u nás, nemáš sa čoho báť; rodičia ti budú dobrí, keď ťa spoznajú, a ostatných sa nezľakneme. Tak, teraz poď domov a netráp sa!Chytil ju za ruku a viedol ju von spomedzi hrobov. Ona dala sa mu viesť, ale tvár nevyjasnila sa jej ešte. Odkaz jeho matky zrážal ju a odjímal jej nádej.— Ale kým sa tvoji hnevajú na mňa, nechodievaj k nám, lebo by som sa bála im i len do očí pozrieť, — nakladala mu.— Dobre, keď už tak chceš. Sľubujem ti, že moja noha do vašej chyže nevkročí, kým rodičia nezvolia.Rozišli sa. On cestou do dediny, ona dolu ostredkami[5]ku potoku, popri ktorom prikradla sa domov.* * *O niekoľko dní pozdejšie, cez poludnie, kráčala gazdiná Javorovie poľnou cestou, nesúc obed svojej čeliadke, pracujúcej okolo prvých konopí. Robotníctvo v poli všetko odpočívalo už po chládkoch cez horúčosť poludňajšiu; len tam, hľa, naboku, neďaleko svojich vlastných zemí, medzi bujnými konopami, zazrela útlu postavu, ktorá nepotrebovala sa ku konopám ani zohnúť, aby ich dočiahla. Jednakou usilovnosťou siahala sem i ta, vyťahujúc spomedzi nich poskonné[6].Javorka dívala sa na zahrúženú robotnicu; poznávala v nej Maru klobučníkovie, lebo i krem toho vedela, že je to konopnica klobučníčkina. ,Teraz si mi vhod, keď si tu sama!‘ — pomyslela si a namierila brázdou k Marke.— Pán boh pomáhaj! — pozdravila ju. Ona sa obzrela a takmer zabudla zaďakovať, keď zazrela Javorku, prísnym okom ju merajúcu.— Ty sa dobre usiluješ, ak si to sama natrhala dnes, — prihovárala sa jej ďalej. Marka nevedela, či sa tešiť má tomu prihováraniu, a či ľakať sa ho.— Len sama ich trhám; veď je všetkých nie veľa, — vetila skromne.— Dosť je to pre jedináčku, ako si ty. Beztak budeš mať už hotového plátna dosť, veď vieme, že tvojej matke v tkaní nechytí žiadna. Zato iste môžete svadbu robiť, a — aj si povrávajú ľudia, že ti vraj nezaveľa budeme na kašu spievať. — Podívala sa zostra na zmätenú devu, ktorá so sklonenou hlavou v trápnom chvate trhala konope, aké jej práve prišli pod ruku. Nevedela, kde Javorka cieli; táto však už poponáhľala sa pokračovať:— A ja ti len tak poviem, že môžeš bohu ďakovať za takého muža, ako je kušnier Števko. Už je vyše roka v našej dedine, remeslo mu dobre ide, a nik nič zlého nemôže povedať naňho. Ty si tiež remeselnícka dcéra, nie po sedliacky vychovaná, tak pristaneš k nemu ako žiadna iná.Javorka úmyselne narážala na Markin remeselnícky pôvod a výchovu, aby jej tým dala na zrozumenie, že nie je súca za sedliaka. Marka však bola si povedomá, že je ona tak dobre po sedliacky vychovaná, to jest ku každej práci pridržiavaná, ako ktorákoľvek v dedine. I šatila sa od počiatku po sedliacky. Toto všetko Javorke v pamäť uvádzať nechcela, obmedzila sa na prostú zápornú odpoveď:— Veď je to všetko nie pravda, ja sa nevydávam ani za kušniera, ani za iného. To darmo ľudia vravia.— Nuž ale keď ja iste viem, že k tebe má vôľu. Čo je ešte nie, môže byť pozdejšie!— Nič neviem o tom, jednako by darmo chodil, — vyriekla Marka odhodlane, chcejúc koniec urobiť nahováraniu.— Teda tak si mu iste popredku odkázala, aby sa neustával! — vypukla táto takým spôsobom, akoby Marku na zločine bola dostihla. — Mara, ty si ošemeta, chceš i naďalej druhých zvádzať, ktorých pre teba nechovali. A tomu, ľubá dievka, veru daj pokoj; lebo nebude dobre. Vieš, že som ti to už v nedeľu odkázala od Zuzy Zeleňovie!Javorovie gazdiná celkom vypadla z úlohy dobroprajnej, akou tvárila sa na začiatku rozhovoru. Jej oči opovržlivým hnevom sršali na útlu devu v konopách, ktorá, podľa jej presvedčenia, jej navzdor držala sa za Jana. Teraz však vztýčila sa i Marka. Jej oči svojím vlastným vážnym výrazom stretli sa s rozhnevanými Javorkinými.— Čo som ja kedy nestatočného urobila, že tak zle myslíte o mne, ňanka[7]Anča? Ja som nikdy nikoho nezvádzala, ani Jana. Keby on sám od seba nebol začal k nám chodiť, ja by som sa nikdy nebola priznala, že ho ľúbim, — a čo by som si hneď potajme oči bola musela vyplakať. Ja viem, že som pre vás chudobná a nehodná, a že ste Jana pre mňa nechovali; ale keď ma on i takú rád videl, pomyslela som si, že sa vo svete všelijako stáva, že si ešte i bohatší pobrali ešte chudobnejšie a bolo jednako dobre. Že by som vám ja sama taká sprotivená bola, som nevedela; ale teraz, ako ste mi od Zuzy odkázali, zachovala som si to a môžete sa nebáť, že by ste odo mňa pokoja nemali. Vezmite si za nevestu, ktorú chcete a kedy chcete, odo mňa nebudete mať prekážky. Hneď v nedeľu som Janovi povedala, aby k nám viac nechodil, iba akže by ste to vy a báťa Ďuro dovolili. Odvtedy nebol u nás, ani ho moje oči nevideli.,To viem, lebo ho odvtedy nieto doma,´ myslela si jeho matka. Markinou rečou cítila sa byť akosi zahanbenou, ale nechcela to ukázať. Preto dosť drsným hlasom vyšetrovala:— A keď je tak, ako vravíš, že lásku s ním pretrhneš: prečo sa teda za druhého vydať nechceš? Vravíš, že si Jano môže druhú vziať, že ho nebudeš pristavovať v tom, — a ty sa nechceš vydať za druhého! Tak je tvoje zapovedanie jednako nie opravdivé.Marka nevysvetliteľný pozor hodila po Javorke.— Nemyslite si, ňanka Anča, že je to tak ľahko, ani sa nenazdajte, že mne len o to ide, aby som sa vydala, kde by som bola dobre zaopatrená! Za Jana sa vydať nemôžem, to už viem; a na druhého, čo by i ten najhrdší, najbohatší, ani len pomyslieť nemôžem. Jana si oženiť môžete. Ešte i vtedy modliť sa budem za neho, aby ho pán boh požehnal na novej ceste. Len sa do mňa nestarte!… Zahnať ma môžete na kraj sveta, kde ma nikdy neuzriete, len nežiadajte, aby som sa za druhého vydala!Bola temer bez dychu, keď dokončila, a Javorka musela vypočúvať tento prudký výbuch. Ba čo viac, ani ju len k hnevu nepohol. Viac urazeno, než nahnevane vetila:— Veď dobre, starieť sa ja nemusím do teba, to je pravda; ale hnevať sa preto tiež nepotrebuješ, že ti prajem, aby si sa dobre vydala, keď sa môjho Jana odrečieš. Ani to nik nepočul z mojich úst, že by si mi bola sprotivená, ako si pred chvíľou povedala. Keď ťa i nechcem za nevestu, preto ti zle nežičím, a najmä keď sľubuješ, že mi už viac do cesty neprídeš. — Uspokoj sa teraz, pomysli si, že ti je to nie súdené. A spokojnosť zasa príde do tvojho srdca.Marka neodvetila ani jedinkého slova; ani sa len nepohla. Chudobná, lichá to bola potecha k veľkosti jej straty. Svet zatmieval sa okolo nej, zdalo sa jej, že nevyjasní sa nikdy viac.Javorka zohla sa pre hrnce s jedlom, ktoré pri prudkom rozhovore bola zložila. Zobrala štverne[8]do hrsti a poberala sa ďalej.— Zbohom ostávaj, Mara!— S pánom bohom si choďte!Javorka šla hodný kus pomedzi dozrievajúcu raž, keď zbadala, že jej chlieb chybí. V rozčúlení mysle musela si ho zabudnúť pri klobučníkovie konopnici. Akože sa to len mohlo pridať, jej, opatrnej gazdinej Javorovie! — Zložila hrnce na úzkom chodníčku, vrátila sa preň a našla ho ležať na predošlom mieste. Keď sa obzrela po Marke, zazrela ju — ležať tvárou v tráve pod krovím pri medzi. Vlasy zachytené jej boli na tŕni; nedbala na to a vydychovala ťažko. Javorke pohlo sa srdce… Táto odriekala sa naozaj, ináče nemohla by sa takto v bôli zvíjať. Ťahalo ju akosi k úbohej deve, ktorej sama zapríčinila tento žiaľ, ale odolala pohnutiu. Nechcela škodiť svojmu záujmu. Ticho, nepozorovane odišla.Keď prišla k svojim, videla, ako od jej nevesty, ktorá pri poľnej hajde uspávala dieťa, odchodí Eva Michalíkovie.— Bola tu Eva Michalíkovie? — pýtala sa. Zuza kývla hlavou a usmiala sa potuteľne.— Prišla nám trhať, svoje nechala tak, a to všetko pre Jana. Keby nám všetky, čo sa za ním bláznia, prišli za pol dňa pomáhať, dobre by nám šla robota. A on, blázon, takto odhadzuje sa od všetkého šťastia pre tú…— Daj jej pokoj, — pretrhla ju svokra; — veď Jano azda už nadobudne rozumu.Svedomie nedopustilo jej po poslednom rozhovore dať ublížiť Marke. O tom rozhovore však neriekla nikomu slova.Zo svojej malej, čistotne a príjemne držanej izbičky vyšla Málika s listom v jednej a rozkvitnutou ružou v druhej ruke. Podivným spôsobom prišla k obojemu. Dosiaľ nestačila sa spamätať zo svojho prekvapenia.Keď totižto asi pred hodinou išla z hornej záhrady, ležiacej vyše dediny, kde otcove stromy pozerala, postavil sa odrazu niekto pred ňu: bol to Štefan Sirôtka. Podával jej krásnu ružu, že ju až tak vôňa zaviala, s prosbou, aby ju prijala vďačne. Podal jej pritom i list. Ona prijala oboje, a nestačila sa spamätať, už bol Števko zmizol. List bol upravený na ňu samu. Doma, vo svojej izbičke, prečítala ho a to nielen raz. Písaný bol nezbehlou, ale bedlivou rukou. Že nedržal sa pravopisu, ju nemýlilo; ona sama, hoci veľa čítala, písaním, a menovite pravopisom, netrudila sa nikdy. Ani oslovenie: „Najmilejšia slečna Málika!“ nezazlila mu. Pritom sa jej páčilo veľmi, že oslovil juslečnoua niekišasonkou, lebo to bol už znak cvičenostislovenskej. K tomu sám vlastný obsah listu! Takto ešte nikto nehovoril k nej; nebola rozmaznaná vyznaniami lásky.Keď sa ho sama dosť načítala, išla s ním vyhľadať rodičov. V dome nebolo nikoho. Maminka šla zabaviť dobrú starú pani farárku a otec bol kdesi v záhrade. Našla ho fajčiaceho vo včelíne, tomto letníku učiteľov a farárov. Podala mu list, aby prečítal; pritom usmievala sa akoby v nesnádzach, avšak nie v nepríjemných.Otec temer nemohol k sebe prísť, ešte upreno, ako na nejakú záhadu, hľadel na list, keď ho už bol dva razy prečítal.— A znáte sa už dávnejšie? — pýtal sa dcéry.— Len z videnia, lebo som sa dosiaľ nezhovárala s ním nikdy.— Hm — hm! Nuž a akože sa ti páči?Ona sa usmiala. Predstavila si ho, ako kukal na ňu v nedeľu spoza žien.— Na zovňajšok nemám nič proti nemu. Keby som ho bližšie poznala, neviem, ako by som súdila o ňom.— Musíme sa teda najprv lepšie poznať s ním. Ináče, že je hodný, statočný, a že mu remeslo dobre ide, vieme i takto. Či by si však nebola radšej pani rechtorkou, než pani majstrovou? — Pozrel jej skúmavo do tváre.— Vari nie; radšej hľadím na osobu a vlastnosti muža než na jeho postavenie — i v tomto prípade!— Dobre máš! Voľ si tam, kde myslíš, že budeš šťastnejšia. Ale kde je maminka, čo ona na to?— Išla do fary, nuž som jej o tom ešte nehovorila.— Idem teda tiež ta i s listom; povedia i farárovci svoju mienku, a ak bude treba, prehovoria i maminku.Otec odišiel a dcéra ostala sama v myšlienkach. Od dveriec volal ešte položartom: — A keď sa na tom uznesieme, že sa mu nemá dať košík, či sa nenaľakáš?— Keď to všetci budú chcieť, ja — pristanem!Akú príčinu by mala zamietnuť ho? Ona si síce žila i dosiaľ spokojne vo svojom tichom svete, podľa svojich nárokov mala všetko, čo potrebovala. Ale keď sa môže vydať za poriadneho muža, ktorý jej tak úprimne hovorí o láske, ako tento, to je predsa viac hodno. Teraz odrazu pozdávalo sa jej, akoby Števka už dávno znala, a bola presvedčená, že s ním dá sa dobre vyjsť; že nemôže mať odstrašujúcich vlastností. Zbadala sa na tom, že si praje, aby na fare rozhodli sa v jeho prospech. Vstala a išla dnu dať ružu do vody.* * *Bola zasa sobota. Žatviari vrátili sa z Uhier[9], aby aspoň nedeľu strávili doma. Vrátil sa s nimi i Jano Javorovie. Minulú nedeľu večer, keď bol prišiel domov, hneď pribral sa získať otca na svoju stranu, aby mal v ňom mocného spojenca proti matke, ktorá v tejto veci mala najzávažnejšie slovo. Spočiatku krútil i otec hlavou a odkazoval ho na matku; keď však syn veľmi dôrazne hájil svoju vec, presvedčil sa, že je to nie žart a pokúsil sa nakloniť i matku, aby napokon privolila k tej klobučníčkinej dcére, keďže Janovi už celý svet len na tej jedinej záleží. Matka však nechcela ani počuť o tom, vyčítala kapitolu i mužovi i synovi, a na tom sa rozišlo. Jano ešte v tú noc odišiel so spoločnosťou na Uhry do žatvy. Matka bola tomu rada; myslela, že skôr zabudne na Marku, keď ju dlho nevidí, a že ona tiež skôr dá sa nakloniť na vydaj za iného.Tak teda Jano celý týždeň bol preč a len teraz v sobotu pred večerom vrátil sa domov. Akýsi nepokojný a mlčanlivý chodil hore-dolu. I nevesta darmo marila svoje vtipy, na neho namierené, nepočúval a neodpovedal na ne. Kedykoľvek vyšiel von, kradmo pozeral dolu dedinou za potok, kde v rade iných stál malý, ale úhľadný domec, ktorého oblokové rámce, na tmavo farbené, pekne líšili sa od bielej steny. Do dverí domových nemohol vidieť, lebo pred nimi rozprestieral sa bujný jahodový strom[10], na ktorého lesklé, čierne, práve dozrievajúce ovocie všetkým okolitým deťom sliny tečú. Ju, ktorú vlastne vyzeral, videl raz odvtedy, viac sa neukázala. Hneď po návrate, keď stál pred domom, videl ju, ako vo dvore ukladala, vymetala a riadila. Potom jahôd žiadostivé deti, ktoré kukali cez vrátne škáry, vpustila do dvora, najväčšiemu z chlapcov dovolila vyjsť na jahodu a potriasť ju. Jano v tú chvíľu závidel deťom z celého srdca. Tie ona sama pustila do dvora a jemu zakázala k nim prísť. Rozpamätal sa, že už ako malý chlapec, keď od klobučníkovie jahody prišiel domov so začiernenými rukami, ústami, a čo najosudnejšia vec, so začiernenou košieľkou, nejeden raz dostal od matky „buchnát“ do chrbta. Teraz by taký materinský buchnát vďačne bol pretrpel, keby tým už všetko bolo odbavené, premožené.Medzitým si deti jahody už vyzbierali. Marka vyprevadila ich z dvora a poberala sa tiež niekam. Došla po lavicu, ponad potok vedúcu, vtedy pozrela hore do dediny. Tu zrazu zastala — zvrtla sa a vrátila sa náhle domov. Odvtedy nevidel ju vyjsť z domu. Vedel, že vrátila sa preto, že jeho zazrela. A to ho podráždilo.Keď na mraku zišli sa všetci do chyže na večeru, nevesta, zlomyseľným úsmevom pozrúc na Jana, zvestovala novinu, akú vraj počula: že sa totiž Mara klobučníkovie vydáva za kušniera Števka. Janom to trhlo, ale nepovedal ani slova. Uspokojoval sám seba, neveril tej zvesti, lebo znal Marku. Jednako ho to však bodalo a pudilo, aby nadobudol si istoty. Po večeri vytiahol sa zasa von. Bolo sa dobre zmrklo medzitým. Matka pozorovala, ako sa syn nepokojne potuluje po dvore, tušila, že Marku bude chcieť vyhľadať a nevedela, ako to zamedziť.Keď sa denný ruch celkom utíšil v dedine, zbadala, ako sa Jano vskutku poberá dolu cestou. Nepokojilo ju to. Klobučníčkina dcéra osvedčila sa síce, že ho viac do domu nepripustí, Javorka však rada by sa bola presvedčila, či si zadrží slovo. Večer bol jasný, teda dosť vidný. Poobzerala sa, nevidela nikoho. Len tu i tu lenivo zabrechali psi, na znak, že bdejú na svojej stráži, čo je veru nie zbytočné, lebo žatviari berú si právo i to pojať so sebou, čo im nepatrí.Javorka pustila sa za synom. Keď sa zastavila v blízkosti klobučníkinho domca, videla, že Jano zašiel na podstenu do dvora a oblokom nazerá do izby, odkiaľ sa svietilo. Nazrela i ona do krajného obloka od ulice, a videla klobučníčku sedieť v kúte na lavici so zloženými rukami. Marka stála pod lampou, nahnutá ponad stôl, a čítala hlasno sobotnú modlitbu z veľkého starého Tranoscia[11].Javorka vošla tiež do dvora a stala si do tône brány, aby ju nik nezbadal, a ona aby mohla pozorovať. Počula dverami buchnúť vo dvoje a videla, ako sa Jano pobral ďalej k malému oblôčiku od komory, v ktorom teraz kmitlo sa slabé svetlo. Napnutosť ťahala Javorku bližšie. Odvážila sa až pod jahodu. Jano nahol sa k otvorenému oblôčiku. Darmo jeho mať naťahovala hrdlo, aby tiež mohla dnu vidieť. On však zato videl, ako Marka, v jednej ruke držiac svetlo, druhou zodvihla vrchnák šatnej truhly a siahla medzi šaty. Vrchnák bol znútra oblepený obrázkami rôzneho druhu, ktoré si ona ešte za školských čias nazbierala a tu v takúto primitívnu obrazáreň zostavila. Tam v jednom rohu strojí sa ľahká, ružovo odetá tanečnica práve na skok; a tam v druhom stojí smrť so svojimi odznakmi. Tu deti hrajú sa so psom a tam zbojník zabíja svoju obeť. Vprostred celej zbierky však je najväčší obraz; ten upútal pozornosť Markinu i teraz. Tam kľačí mládenec v zúfalom bôli pri rakvi a mŕtvole svojej milenky. ,Tej je dobre´ myslela Marka, ,tá ušla už všetkému prenasledovaniu. On má síce žiaľ za ňou, avšak pominie i to dosť chytro; potom si vezme inú, a bude zasa spokojný´.Od oblôčika zaznelo pritlmeným hlasom: — Marka!Svetlo v komore zhaslo v tej chvíli, a nastala tichosť.Jano volal znova, ale odpovedi nedostal.— Darmo sa utajuješ, dobre som ťa videl, — hovoril dnu oblôčikom.— Načo si tu? Veď vieš, že nesmieš k nám prísť, — ozval sa z komôrky hlas s výčitkou.— Do domu nejdem, neboj sa; len som ti prišiel povedať, že mňa tým neodpudíš, keď sa budeš ukrývať predo mnou ako dnes, keď vrátila si sa od lavice preto, že si mňa zazrela. Či ma už ani len vidieť nechceš?— Netráp ma, Jano; vieš, ako je, že je medzi nami už všetkému koniec. Darmo sme sa úfali, že tvoji privolia ku mne; ty si predsa len musíš vziať inú. Keď si však vezmeš inú, nesmieš myslieť na mňa; a tak je lepšie, keď sa schovávam, žeby si ma ani nevidel.Darmo namáhala sa dodať pevnosti svojmu hlasu, zradné trasenie nedalo sa utlmiť v ňom.Jano opieral sa bokom o stenu, a keď hovoril, klonil sa k obloku.— Keď ma chcú ženiť, musia mi vziať, ktorú ja chcem. Proti mojej vôli ma neoženia! Ja ťa môžem nevidieť do roka, jednako na teba budem myslieť; — môžem ťa nevidieť za sedem rokov, jednako si druhej nevezmem. A ty im darmo pomáhaš. Načo trápiš ešte väčšmi seba i mňa?— Ja im nepomáham; ale keď ma už raz nijakým činom nechcú, nemôžem sa proti ich vôli domáhať, a čo sa mi hneď srdce pukne. Keď sa rodič na dieťa a dieťa na rodiča hnevá, sám pán boh má žiaľ; a keby som ja mala byť roztržkou medzi tebou a tvojimi rodičmi, nazdala by som sa, že som prekliata.— Ale by to nebol tvoj hriech — skorej ich. Ja viem, že dieťa má byť poslušné rodičovi v dobrom, ale toto by nebolo dobré; lebo keby som ja teba, čo ťa ľúbim, bez príčiny nechal, a vzal by som si inú, čo jej neľúbim, bol by som nestatočný človek a od všetkého dobrého by mi chuť odpadla.— Jano, tak nevrav, v tom by si mal veľký hriech! — zvolala predesene, pristúpiac bližšie k oblôčiku. — Statočnosť pri všetkom máme zachovať!— Veď ju ani ja nechcem porušiť, a just zato sa ani proti svojej vôli oženiť nedám! — odtušil on dôrazne. — Nežiadam, žeby si ty nasilu šla za mňa; i to ti prisľúbim, že sa ti ani neprihovorím, kde ťa stretnem, keď sa už tej mojej materi tak bojíš: len už aspoň neutekaj predo mnou, ako pred zbojníkom, a len to jediné mi sľúb, že ma budeš čakať, čo za koľko, že sa za druhého nevydáš, čo by čo robili s tebou. Ja viem i takto, že sa nevydáš, ale mi to jednako ešte i sama dosvedč, aby ma reči ľudí netrápili.Hovoril snažne, prenikavo. Marku nadchodila slabosť. Tak vďačne, z radosti dala by mu ten sľub, ale odrazu sprítomnila si svoj rozhovor s jeho matkou na konopnici a stŕpla. Za hriech pokladala takto sa uzhovoriť proti jej vôli. Všelijaké predstavy ju trápili. Nemohla slova povedať.S Javorkou medzitým dial sa prevrat, na aký u seba nebola by verila nikdy. S nesmiernou napnutosťou sledovala rozhovor tých dvoch a triasla sa pohnutím. Ona mala zmysel pre všetko silné a dobré, a tak Markina mravná, pevná myseľ musela nájsť u nej ocenenia. V duchu musela prisvedčiť Janovým slovám, že totiž čo Marka povie, to viac stojí, než čo iná urobí. Ona je preň súca, jeho hodná. I čo by sa z rozhovoru, práve počutého nebola presvedčila, že je synova stálosť nezvratná, nebola by mu jej chcela viac brániť. Už nedávno v konopnici urobila Marka mocný dojem na ňu, lenže si ho dosiaľ vyznať nechcela. Teraz však bola premožená, nemohla inak.Stála už blízko syna, nedbajúc ani, či ju niekto vidí alebo nie, keď Marka napokon prehovorila:— Jano — Jano, keď to vieš o mne, prečo žiadaš ešte i sľuby? Ja sa bojím, že je to hriech, keď takto za chrbtom tvojich rodičov kujeme proti ich vôli!— Ale veď ti vravím, keď ťa spoznajú, sami ti radi budú. Otec krém toho už pristali, a…— A matka tiež pristáva! — ozval sa spoza jeho chrbta hlas tej, na ktorú s takou obavou mysleli.Marka vykríkla, Jano zvrtol sa a stál chvíľu v udivení. Potom pokročil k nej a chopiac ju za ruku, pýtal sa: — Čo to vravíte, mamka moja?— Že ti nebránim viac túto Marku si vziať. — Ukázala na oblôčik, za ktorým Marka kľačala so zastaveným dychom. — Vďačne prijmeme ju v ktorúkoľvek hodinu za nevestu. A že to naozaj myslím, môžeš mi veriť, tak ako že tu pod božím nebom stojím! — dotušila slávnostne, keď ešte akúsi nedôveru zbadala v tvári synovej.— Mamka moja dobrá! — zvolal on radostne a zovrel ju do náručia. Povďačnosť a láska javili sa v jeho hlase. Potom viedol ju dnu. Veď nehrešil už proti prísnemu zákazu, keď tento prah prekročil, lebo veď išiel s rodičovským dovolením. V pitvore čakala ich Marka.— Vidíš, aká sú dobrá, keď ťa už trochu poznajú, a ty si sa ich ako bála! — hovoril jej Jano.— Dobrá, — opakovala Marka, chytila Javorkinu ruku a skrúšene pritisla svoje rty na ňu. Javorka pocítila dve slzy na ruke, a jej samej tiekli tiež po lícach, keď vkročila do osvetlenej izby, kde klobučníčka hlasnou vravou vyrušená zo svojich driemot, udivene ich vítala. Nikdy ešte neprebrala sa na radostnejšie prekvapenie.Tohto večera dlho nadarmo čakali gazdinú Javorovie doma. A ani len nevedeli, kde sa podela i s Janom. Nevesta vyberala sa už hľadať ju po známych a rodine, keď napokon došla i so synom. Tváre oboch boli vyjasnené ako nikdy, že to každému do očí padlo.— Jano, veď si ty mamu vari už obrátil! — zvolal otec.— Sama sa obrátili, apko môj, a tak je najlepšie.— Ona mi už nedávno zavrtila v hlave, keď som sa zhovárala s ňou v konopnici, — hovorila Javorka, akoby sa vyhovárala.— No, na môj pravdu, ste vy už všetci preč; tá vám počarila! — zvolala nevesta, otvárajúc veľké oči.— Len trochu počkaj, i tebe počarí! — odvetil Jano. I jej dostalo sa dnes od neho vľúdneho úsmevu.V druhý deň ráno — bola nedeľa — ešte prvý raz nezvonili do kostola, keď už Jano Javorovie pekne pristrojený kráčal dolu ulicou. Vysoko držal hlavu a voľne obzeral sa okolo seba, akoby vyzýval ľudí, aby sa dívali, kam on ide. Tak ľahko a blaho bolo mu okolo srdca, keď už právom mohol ísť ta, kde ho ono ťahalo. Od samej lavice upieral rozžiarený pohľad na tmavovrúbené okná bieleho domca. Keď dochodil ku dverciam, išla povedľa Zuzka Zeleňovie, nesúca vodu v dreviankach[12]. Udivene pozrela na neho. On sa usmial.— A čo ty tu hľadáš, Jano?— Idem si pre pero za klobúk! — vetil veselo.— A keby ja taká bok, keby som teraz šla tvojej mame povedať, kde si ty pre pero chodíš?— Utekaj len chytro, a čo počuješ, to vyrozprávaj celej dedine! Viem, že začuduje sa celá.Víťazoslávne pozrel na ňu, potom vošiel do dvora; zosňal okrúhly klobúk a prezeral ho dookola. Hľadal miestečko pre nádejné vzácne pero.Dnes bol Jano najprvší zo svojich druhov v kostole na chóre. I jeho matka sedela už v obvyklej lavici. Jej tvár nadobyčajne sviatočne vyzerala z veľkej bielej perkálovej šatky, ktorá vo vážnych záhyboch vinula sa jej okolo hlavy a pliec.O chvíľu i klobučníčka s dcérou vkročili dnu. Markine tmavé oči pozerali jasno, na tvári dlela jej tichá spokojnosť. Dievčatá pred oltárom, medzi ktorými stála, obzerali sa na ňu, zdala sa im akousi neobyčajnou. Zuzka Zeleňovie usmiala sa oproti nej na znak porozumenia. Ostatné nevypátrali nič, lebo ona so sklopeným zrakom stála tam, a v duchu skrúšenú modlitbu vysielala k bohu, ovládal ju cit povďačnej oddanosti k nemu. Keď potom odhodlala sa pozdvihnúť oči k chóru, stretli sa jej tam s tými belasými, jej na svete najmilšími, oboje v zásvite blaha, v tú chvíľu pocíteného.I druhý mladý pár, ktorý si rozumel, sedel dolu: on v remeselníckej, ona vo farsko-školskej stolici. On tu i tu usmievavým okom hodil po nej a predstavoval si, ako pekne to bude, keď i ona pri ňom, v remeselníckej stolici bude sedávať. Pekná letná fialka, ktorú mal pripnutú o výložok kabáta, veľmi podobala sa tej, ktorú ona mala v kytke zviazanú pred sebou. V ženičkách, čo spozorovali to bystrým okom, vzniklo tuhé podozrenie, že obidve pochodia z jedného koreňa — z toho, ktorý stojí v školskej, im dobre známejzáhradke. I Javorka to zbadala; ale neprichodilo jej hnevať sa na neho, že konal nie podľa jej nárady. S pokojným srdcom počúvala peknú kázeň pána farárovu.Cesta k šťastiu našich známych je prekliesnená, dobrý koniec zabezpečený: môžeme sa lúčiť s nimi.***Len raz ešte, o rok pozdejšie, kuknime, ako sa uskutočnili ich túžby a nádeje.Števko Sirôtka stal sa zaťom pána učiteľa. Svoju Máliku odviedol si do úhľadného domca za farskú záhradu, ktorý náležal pánu farárovi. Tento domec je teraz opravdivým strediskom skalňanského sveta. Povesti počúvať, čepce dať si šiť, pôločky vyšívať a i na všelijaké porady a pobesedovania chodia ta ženy a dievčatá. Števko mnoho si zakladá na svojej žienke, keď vidí, akú ona dôležitú úlohu hrá. Je šťastný, vždy vysmiaty, a mnoho jemných mravov osvojil si odvtedy, čo je ženatý. Vystupovanie jeho je slobodnejšie a samostatnejšie, a bez rozpakov pohybuje sa i vo vzdelanej spoločnosti.Remeslo ide dobre, hodvábom vyšívané kvety na kožuchoch prišli do chýru pri dobrom vkuse a spôsobnej ruke pani majstrovej. A ona sama? Je celkom spokojná, lebo zo srdca rada má svojho dobrého muža, a usiluje sa úprimne čím viac dobrého urobiť medzi ľudom svojím prostým, jednoduchým, ale práve preto vhodným spôsobom.U Javorov tiež ešte v jeseni ženili syna. Nevesta dobre privykla tam a oni tiež dobre privykli s ňou. Odvtedy je už zasa žatva tu a Javorka ešte nepotrebovala dať zlého slova svojej mladšej neveste. Úctivosť a príchylnosť viaže ju ku svokrovi i ku svokre, i ku všetkým domácim, ako komu patrí. Od práce ju skorej zdržiavať treba, než napomínať k nej. Svokra ju má rada, pochvaľuje si ju pred inými, i staršej neveste ju často dáva za príklad. A táto jednako nemôže byť zlá na ňu, lebo Marka, ak jej do očú niekedy i vytýka nejakú chybu, pred svokrovcami ju vždy chváli a zastáva, v čom môže. Len láska, s akou mladí manželia vinú sa jeden k druhému, prozaičnej Zuze zdá sa byť veľmi zbytočnou, a mnoho zadrapuje sa pre ňu do nich. Marke ublížiť by sa ani neopovážila, „lebo by ma Jano vyhnal i z domu“ — hovorí sama i mrzuto i so smiechom.— A naša Mara je už len šťastná stvora, na tú sa nik nevie hnevať, iba každý na mňa, — hudie zasa svokre, keď jej táto niečo vytýka.— Buď aj ty taká, ako je ona, nuž sa i tebe tak bude vodiť, — odvetí svokra.— Na mňa obrykuje sa i vlastný muž, a k nej je Jano vždy dobrý, — vyčituje ďalej Zuza.— Sprobuj najprv ty takou byť voči nemu, ako je Mara voči Janovi.— Veru by ma ten pekne vysmial! Ani by mi to nepristalo.— Tak to nežiadaj ani od neho. Správajte sa každá podľa svojho spôsobu; len sa správajte dobre, tak budeme spokojní.Čo takto svokra s nevestou riešili vec, vkročil do izby Jano a obzeral sa po nej.— Nie ti je tu, nie — nemôže i teraz spoza kúdele vždy na teba kukať ako v zime! — odpravila ho hneď nevesta, uhádnuc, že Marku vyzerá.— A preto jednako viac napriadla ako ty, aj mi ešte desať nových košieľ krásne ušila, — odtušil on zľahka, zdvihnúc rameno, že sa široký, pekne prešívaný rukáv jeho košele rozpustil.— To môže hociktorá, keď má toľko krásneho plátna ako ona.— Však tebe tiež dala z neho, preukáž sa i ty! — vetil, a nepočúvajúc na jej odvrávanie, obrátil sa k matke.— Apa s Paľom išli už s jedným vozom pre ten jačmeň, a ja idem hneď s druhým, aby dážď neprišiel, len hľadám Marku, že pozhadzujeme z neho, lebo je ešte plný.— Tá ti je už tam, len choď, aby sa so všetkým zas sama nepechorila; veď vieš, že je ako šíp do roboty.Jano s úsmevom vyšiel. Vždy takto, nikdy inak, počul svoju mať hovoriť o Marke. Teraz by ju pomaly už i rozmaznala.Pozrel do humna, kde stál do vysoká snopmi naložený rebrovec[13]. Vskutku, napredku, na rázsoche ojovej stála ľahká, strojná postava, a namáhala sa dočiahnuť niečo na zboží, že celkom prilipla k nemu. Jej muž s úľubou hľadel na jej rýchle, obratné pohyby. Nepovedal nič, prikročil k nej, a otočiac jedno rameno okolo nej, zložil ju tak ľahko dolu, že ani nevedela, kde sa tam vzala. Objala ho okolo mohutnej šije, ktorá jej tak vysoko padla, že to urobiť ledva dočiahla.— Chcela som povraz oduzliť, aby som mohla snopy zhadzovať.— To ja lepšie dočiahnem; ty si prikrátka, — vetil on žartovne.— Ešte len pred rokom vyplakala som sa nejeden raz pre tú moju krátkosť, lebo ma pre ňu nechceli za teba brať.— A čo si mala plakať; veď si chcela za iného ísť!— Dobre ty vieš, že by som nebola šla za nikoho iného, skorej by som sa bola vysužovala zo sveta.Oproti svojej malej žene bol Jano vždy šetrný. Ešte mu i z hlasu vymizla všetka drsnosť, keď s ňou hovoril. Zdvihol ju a preložil do záčinu.— Tak, sem ti budem snopy hádzať, a ty ich ukladaj.Marka poslúchla, a práca čosi-kamsi bola hotová. Nik mu nevedel tak po ruke ísť ako ona, preto i otec vždy tvrdil, že Janovi odvtedy, čo sa oženil, všetka robota ide od ruky, „akoby umýval“, že je len radosť to vidieť. A keď nevesta Zuza hundre na mladých, že len s láskaním maria čas, zavráti ju svokra:— Najprv pozri, koľko roboty vykonali, potom dudri, ak máš začo![1]1;priženiť sa do domu mladuchy[2]2;(zastaralé) kožušníka[3]3;šúplata- bridlo, pažiť na obkladanie hrobov[4]4; hra dedinskej mládeže[5]5;ostredok- malý kus poľa, úzka parcela role, malý záhon[6]6;poskonné konope- druh konope, trhá sa prv ako materné[7]7;v Novohrade tetka. Všetky mladšie ženy takto oslovujú staršie. Starších chlapcov volajú báťa.[8]8;postroj pre kone[9]9;každý rok odchádzali slovenskí chudobní roľníci na žatvu do Maďarska. Bývala tam včaššie ako v slovenskom vrchárskom Nohohrade. Temer polovica obyvateľstva zorganizovaná do spoločnostina čele s gazdom sťahovala sa v tomto čase na miesto, ktoré gazda zjednal. Žatviari nedostávali mzdu v peniazoch, ale časť zožatého, prípadne vyrobeného zbožia. Chodili tam i na mlatbu a kosbu. Volali to robota „z résu“, to jest z účasti.[10]10;moruša[11]11;Tranoscius- spevník náboženských piesní, ktorý zostavil Juraj Tranovský. Na Slovensku ho evanjelici používajú od roku 1635.[12]12;drevianka- drevená putňa, nádoba na vodu[13]13;voz, rebrinák

Marothy-Soltesova_Na-dedine.html.txt

IEšte i dnes, po uplynutí dvoch storočí, na úpätí Choča rozvaľujú sa srúcaniny kedysi mocného zámku Likavy, a ešte i dnes okúzľujúco-strašný dojem robia na pozorovateľa. Predstavuje sa tu oku ľudskému desný obraz pominuteľnosti prepevných, v predošlých stoletiach veľkú a svetovú úlohu hrajúcich hradov, bydlísk to strašných, mocných pánov na liptovskom Považí. Kam sa podely tie slávne časy, v ktorých zemianstvo slovenské v dejinách Uhorska takú veľkú a slávnu úlohu hralo?Pominuly sa tie časy ako tieň, ale svedkovia ich hrdinských činov sú tu, nepremeniteľní. Tu je ten mohutný, búrkam času vzdorujúci Choč so svojimi ozrutnými balvanmi skál, tu tečie vlnami svojimi sa pohrávajúci Váh a tamto na severe hrdo do výšky čnejúci panuje nad šumným Liptovom praotec Tatier, Kriváň. Pominuly hrady liptovské i ich sláva, a len rozpomienka, povesť na tie časy dosiaľ ešte žije v ústach ľudu, sviežeho dosiaľ národa tatranského, a dediť sa bude s pokolenia na pokolenie.Povesť ľudu nám často nahradzuje historiu dejín našej domoviny, našich predkov, ktorú nám súčasní dejepisci azda zabudli opísať, alebo aspoň jednotlivé príbehy až do nepoznania spotvorili.Zámok Likava, na homoľovitom kopci južných výbrežkov mohutného Choča ležiaci, počas kuruckých vojen a nepokojov, v kvete a na vrchole slávy svojej, hral vážnu úlohu. Na ňom odohralo sa dosť pamätných dejov v zemiansko-šľachtických rodinách, ktoré týmto hradom vládly.Táto povesť padá do tej doby 17. storočia, v ktorej po úteku Irma Tököliho (nočným časom za dievku preoblečeného) zámok Likava cisárskym do rúk padol a ktorým, z naloženia kráľovskej komory, vládol prefekt Juraj Turánsky. V tom čase bol hrad Likava v dobrom stave, stála tu Likava ako prepevná bašta, od ktorej múrov a hradieb odrážané bývaly nepriateľské útoky s neprekonateľnou srdnatosťou.Napriek tomu, že v slovenských stoliciach mnohé zámky a hrady vo svojej moci mali kuruci, prívrženci Rákóciho a Tököliho, jednako zámok Likavský, ako sa raz dostal do rúk kráľovského fiškusa, kuruci viac nazpäť vydobyť nemohli, hoci nejednu guľu vystrelili do jeho hradieb a nejeden vojak Tököliho vykrvácal pod ním.Cisár Leopold I. prevzal vládu a dosadol na rakúsky trón. Panovník tento našiel Uhorsko vo veľmi rozorvanom a smutnom stave. Vojna kurucká rozmohla sa na všetky strany po krajine: „kuruci“ a „labanci“ prenasledovali sa so strašnou rozhorčenosťou. Leopold vynasnažoval sa všemožne týmto nešťastným rozbrojom koniec urobiť, ale všetky rokovania o tom neviedly k cieľu. Nepokoje panovaly po celej krajine.Prefekt Likavy, Jurko Turánsky, bol v zámku vždy ostražitým. Jeho nepriatelia, kuruci, zjavovali sa často na okolí hradu. On už od dlhšieho času chystal sa, ba bol už úplne pripravený na obranu proti útokom a nápadom kurucov, odhodlaný brániť zámok až do posledného chlapa a radšej voliť hrdinskú smrť na jeho hradbách, ako na milosť a nemilosť vydať hrad, seba a posádku kurucom. Jeho špehúni donášali mu zvesti, že Petrovský, hlavný kapitán Tököliho, tiahne s mocnejšími oddielmi vojska, hoci od Košíc len pomaly postupuje, proti Likave a ešte niekoľkým zámkom na trenčianskom Považí, chciac dostať i Trenčín do svojej moci a týmto činom vytisnúť cisárskych úplne z horného Uhorska. Labanci tiež na všetkých stranách chystali sa k rozhodujúcej bitke, od výsledku ktorej malo závisieť ich ďalšie panstvo alebo porážka v stoliciach na Slovensku.Turánsky, na ktorého mal prísť prvý rad dobýjaním hradu Likavy, bol na obranu úplne hotový a zdalo sa, že je úplne pripravený na odrazenie i najsilnejšieho útoku, jestli len zrada medzi žoldniermi neotvorí kurucom bránu do zámku. Aby svoje vojsko rozmnožil pre nastávajúci boj, prefekt zámku najímal nových a nových vojakov z ľudu, tak že neminulo takmer dňa, aby sa v zámku k vojenskej službe noví cudzinci neboli hlásili.Jedného dňa pri zámockej bráne zastali dvaja pocestní a prosili na stráži vždy stojaceho vratného ohlásiť ich zámockému prefektovi, či by ich neprijal do služby. Vrátnik, starý Blažej, obzrel si najprv z okna svojej strážnice oboch prezpolných, premeral ich okom od päty do hlavy a zmizol. O chvíľu otvorila sa malá brána, za ňou spustil sa dvíhací mostík a oba cudzinci vošli po ňom do spodného dvora zámku. Prišlých mohutného vzrastu šuhajov, ktorým ani hlad, ani bieda nevyzerala z očú, obstúpilo hneď niekoľko zámockých zbrojnošov. Došiel i prefekt zámku, starec sriebrovlasý, mohutnej, skoro obrovskej postavy, prívetivej tvárí, v sprievode zámockého kapitána Radiča a kastelána Benku. Panstvo zámocké postavilo sa do širokého pitvora spodného dvora a pokynulo vratnému predviesť oboch cudzincov.„Čo si žiadate od milostivého pána prefekta tohto zámku?“ spýtal sa driečnych šuhajov kastelán hradu Benko Podhoránsky.Prefekt so zaľúbením hľadel na predvedených šuhajov, ktorých zovňajšok musel na neho urobiť dobrý dojem, lebo niečo šeptal do ucha kapitánovi.„Ja i brat môj prišli sme sa pánom zámku tohoto ponúknuť do služby!“ prehovoril jeden zo šuhajov. „Počuli sme u nás, že na Likave najímajú šikovných chlapcov pod šable, lebo vraj má byť veľká vojna s kurucmi. Tak teda ja a toť brat môj, soženúc do domu ovce so salašov a nemajúc na zimu čo doma robiť, prišli sme sa ponúknuť. Vidíte nás, páni kapitáni, že sme súci parobci pod šable a vieme veru narábäť i s drúkmi…!“„Pravda, muselo vtedy hodne pršať, keď ste vy rástli!“ hlásil kapitán. „Ale my musíme prv vedieť, odkiaľ ste a ako vás volajú.“„My sme deti jednej matere,“ odpovedal hrdo jeden, „my sme dvaja vlastní bratia. Mňa volajú Ďurišom a tu môjho brata Maťkom. Tak nás krstili na Pribyline. Veru, v chudobe sme vyrástli. Od mala valašíme, ale držali sme sa rúče a statočne. My sme ešte, pánovia, nelízali dereš, ani sme nie takí, ako druhí valasi — — zbojníci!“Zámocký prefekt sa pousmial a tíško povedal kapitánovi pár slov. Kapitán oslovil takto šuhajov:„Dobre tak! Vy šuhajci teda radi by ste zamenili váš valaský vatráľ so šabľou a puškou, ale to tak ľahko u nás nejde. Kto chce u nás dostať vojenskú službu, ten veru musí niečo viac rozumieť, ako len zvŕtať vatráľom po holi, hajduchovať a preberať na gajdách!“„To sme si my, pane, hneď mysleli, keď sme sa sem poberali, že veru bojovník musí niečo viac vedieť a rozumieť, ako sprostý valach. Nuž ale, veľkomožní páni, nenazdávajte sa, že sme my už takí celkom naničhodní. My sa všeličomu rozumieme. Hej! však my vera vieme i pár pekných kunštov…!“„Preukážte, čo viete!“ povedal kapitán Benko.„Čo chcete najprv vidieť?“ spýtal sa Ďuriš. „Chcete vidieť, ako sa ja viem škriabať po stromoch a strechách? Ak chcem, i na tento váš zámok sa vám vyškriabem. A či chcete vidieť, ako viem skákať i ponad najhlbšie priepasti? A tuto môj brat…“„Nuž veru i ja len niečo viem,“ preriekol Maťko. „Ja sa trochu rozumiem do flinty. Dajte mi pušku a ukážte cieľ, kam mám trafiť, potom uvidíte, že necigánim. A ak netrafím do cieľa, zdržím i päťdesiat palíc na dereši. Hm! len sa vy spýtajte pribylinských valachov, či jesto medzi nimi takého, ktorého by som ja nebol mal v pasoch pod kolenami. Ale mňa veru ani jeden nehodil o zem…!“Zámockí páni, ktorým sa tieto vlastnosti valachov dobre zdaly, ztratili medzi sebou pár slov a potom preriekol kastelán k nim:„Nuž dobre, šuhajci! Tu pred milostivým pánom prefektom tohoto zámku ukážete každý, čo viete. Budete skladať próbu, ekzámen zo svojho umenia. A keď sa vaše slová dosvedčia byť pravdivými — budete od nás prijatí do služby!“Zbrojnoši obkľúčili oboch šuhajcov, chtiac každý oči popásť na ich zručnosti. Kapitán Benko pristúpil k nim a začal hovoriť:„Ty, Ďuriš, keď hovoríš, že vieš dobre liezť po stromoch a zámkoch: vyjdi na strechu tohoto zámku, ale tak, že by si si nepomáhal nejakým rebríkom. Zkús to, kade si nájdeš ta hore cestu… Ty však, Maťko, keď si taký vycibrený strelec, ty budeš strieľať do cieľa, ktorý ti priam ukážeme!“Valach Ďuriš dostal ťažkú úlohu, ale smelý šuhaj nedal sa zahanbiť. Rozhľadel sa po staväní hradu, premeral výšku hradu okom, pokrútil hlavou a sobul si krpce. Za ten čas doniesli zbrojnoši pušku a dali ju Maťkovi. Dlho nemohol Ďuriš bystrým krahulčím okom svojím najsť cestu ta hore na zámockú strechu, konečne zazrely oči jeho dolu pilierom vedúcu drevenú riňu, ktorou v čas pŕšky voda do zámockej priekopy odtekala. Táto cesta pozdala sa mu. Zručný valach, dieťa svobodnej prírody, neotáľal dlho — popľul si ruky a na počudovanie všetkých divákov za pár sekúnd, podobne veverici, lezúcej na vrchol stromu, i on vyliezol na pokraj strechy a tu, vyšvihnúc sa rezko, zastal si na nej. Diváci dali na javo svoje prekvapenie nad šikovnosťou valacha. Ďuriš nachádzal sa čosi-kamsi na štíte strechy zámockej.Teraz pristúpil kapitán ku druhému bratovi, a podávajúc mu nabitú pušku, riekol mu, že bude strieľať.Prv zavolal na Ďuriša na streche, aby zodvihol s hlavy klobúk, ktorý že bude Maťkovi cieľom streľby.„Nože ty, šuhaju!“ kázal kapitán Maťkovi, „prestreľ svojmu bratovi cez ten klobúk a budeme ti veriť, že si súci medzi nás…“Maťkovi sa zdala byť streľba prismelou, ale nerozmýšľal dlho.„Bratku! ale že sa drž!“ zavolal na toho tam hore, namieril a vypálil…Ďuriš zatým shodil dolu so strechy klobúk, a keď ho prítomní poobzerali, videli, že guľka preletela cezeň.„Súci ste vy chlapci!“ hlásil sám zámocký prefekt. „Dokázali ste pravdivosť svojich slov. Môžeme vás potrebovať!“ kývnul rukou a pobral sa potom do svojho obydlia v zámku.Ďuriš ešte potom, akoby na doplnenie svojej schopnosti, skočil so strechy zámku na múrovú, hrad otáčajúcu strechu, a s tejto nižšej výšky rovnými nohami skočil na zámocký dvor.Zbrojnoši s úľubou prijali do svojho hradu nových súdruhov, ktorým sa v tomto umení ani jeden nemohol vyrovnať. Kastelán kázal potom uhostiť a občerstviť nových obrancov hradu, potom upravil ich nové bydlisko a vykázal obom každodennú službu v hrade.Medzi zbrojnošmi, ktorých Likava na tento čas v sebe chovala, nachádzali sa opravdu šikovní a odhodlaní šuhajci, a keďže im ani na strave, ani na nápoji a plate nechybovalo, úfal zámocký pán, že bude sa môcť postaviť s čeliadkou svojou na odpor i mnohonásobnej presile zovňajšieho nepriateľa.„Braček! kamarát!“ preriekol nový zbrojnoš Likavského zámku Ďuriš k súdruhovi, keď osameli. „Bola ti to veru prísna zkúška s nami. Bodaj beťah vychytil toho kapitána, ten ti vie zapínať chlapcom do živého…! Ale čert ma po ňom, len keď sme tu. Plán sa nám vydaril, náš hajtman bude s nami spokojný. Muríň, bača z Likavky, mu zanesie chýr, že sme oba prijatí do služby na Likave.“„Ej, veru, bratku, veru som ti tŕpnul, keď som ti mieril do klobúka!“ povedal Maťko, „ale som ho predsa našiel!“„A ty, Maťko!“ pošepol mu ešte Juro, „dajže si ty pozor na seba. Držže jazyk za zubami, lebo ináče vieš, čo nás očakáva. Ľahko by sme mohli vyzváňať nohami na šibeničnom vŕšku pri Ružomberku.“„Pst, ticho buď! Na taký vysoký úrad by som ešte veru nerád vyšiel!“Z pribylinských valachov stali sa v krátkom čase najobľúbenejší zbrojnoši na Likavskom zámku.

Timko_Na-Likave.html.txt

I.Blesk? — Nie je pes, a verte, ani vôl,lež poctivý kôň… Niekdy vzácnym bol,strunistých nôh a nedostižný v cvale.Veľký pán si ho vradil do maštale,livrejný sluha leštil čiernu srsť —a cukrom chovala ho jemná hrsť,dlaň mäkká, vonná hladila mu šiju.Vhupla naň dáma? Hrdo niesol si ju,až hraly žilky — ihral každý sval,keď preberajúc do diaľ zarechtal…Však zašly časy — ruže na horách:pán v Monte Carlo, v panstvo udrel krach,a márnym údiv, márnym des i fuky,šiel plnokrvný kôň náš z rúk do ruky,i poznal v gazdoch veru všaký hyd.Do fiakra ho kúpil starý Žid,keď zodral ho — poď, — dal mu kantár nový,na jarmoku ho predal sedliakovi.Tu poznal, ni kôň nikdy nevie dosť,a prešiel ťažkou školou na starosť.Hej, poznal — cviky drúkom ako svištia,a z náboženstva — Pána Boha, Krista,až sekalo to v krížoch bôľne — oh!Lež Boh je dobrý — keď už letel s nôh,z ľútosti — skoro len tak za vera —vzal si ho bača, Adam Putera,vraj môž’ byť z neho niečo v dobrej paši!Od tých čias tu sa pasie, na salaši,v strapatých horách. Čo si lepšie priať?So všetkými je dobrý kamarát,i s ovcami, i s kudlatými psisky.Zabudol rúče žitia na útisky.Už nesčítať mu ľahko všetky rebrá,len z čiernej srsti kmitá posyp striebra:niekdy bol vraný — teraz Sivko je!Jak človek, i kôň príde na svoje…Nuž prišiel i on. Po tom behu rezkomzbudlo mu meno, hoc viac nie je bleskom,pomaly ťahá voz, keď nezve hrant,nadol v ňom syr a nahor proviant.Len kedy-tedy iný náklad vozí,tu paroháča, tu zas dve-tri kozy,jak prialo šťastie — lovcov svätá ctnosť.I teraz tu sa baví spoločnosť:pán farár, rechtor, notár z Kadlubian,i chýrny jáger Kalčo, zvaný Ján,čo medvediska vykopať chce v zime.Pri vatre práve plnú fľašu tríme:— Na dobré zdravie! — Na váš úžitok! —a zlo-lo-logá hrdlom žhavý tok.— Eh, bohuprisám, to už dodá vlády! —vypne sa Kalčo. Jak Blesk, tak je mladý.Zažil si svoje, prežil tri ženy,i oplešivel a je — blažený,ak fajka dymí, fľaše kmitne svit.Hoj, vie sa ten chlap ešte zanietiťod pevných piat až hlavy do temena,i mykne fúzmi, čo má ani mrena,pýr sadne v tvár — zrak šibne sokolí,keď čierny Kastor vedľa zaskolí.Kadečo jak päsť — iste poviete,však on ho nedá za nič na svete!I teraz pohľad radosťou mu plný,jak šteňa medzi psy tam na úslnísa vyťahuje. Blesk ho oňuchá,či pošepne mu čosi do ucha?Na pažiti sa spinká presladko.A Kastor ani dobré dieťatko,prižmúri očká a zas pootvorí,s rozkošou pije vzduch, čo dýšu hory,naslúcha hudbe vôd, čo hrá jak on chce,kým kdes’ hen z grúňa hrkotajú zvonce.Vrzg? Na kolibe dvercia privierachlap ani jedľa, Adam Putera.— Nuž daj Boh šťastia! — a na poriskovalašky vzprie sa — mocný chlapiskou panstva, ktoré víta v božom mene.Vlasy jak žúžoľ, čerstvo namastené,oči jak oceľ, húžvou sval na sval,jak by tie bralá päsťou drviť mal.Klobúčik nabok, zdobný granátkami,opasok, kapsa, remeň — blancier samý,krpce, ak hne sa, hrknú podkovou.A oheň práska vatrou hotovou,vôkol nej panstvo, veselé už — haj!— Eh, tys’ to, bača? Pane Bože daj! —zazdravkajú si a reč hneď je sporá,vravia, až hlukom ohlási sa hora,chichotom — zdá sa, — hrebeň jej až sinie,jak hodujú si hentam na čistine:krehunký farár, s pohľadom jaks’ mdlým,okrúhly rechtor, s pekným podhrdlím,i fuzáč notár, mládenec bez hán,a slávny jáger Kalčo, zvaný Ján,i prikývnu, zas hádajú sa o vec.Medzi nich vhupne bača, mladý vdovec.Mal ženu jak lusk, krásnu ani dámu,však pri pôrode tak rok umrela mu,nuž čože robiť z duše otrasy?Pochoval Hanu — novú hľadá si.Veď čo by vyhral, hoc by smútkom klesol?Radšej si zajde do dediny pre soľ,posedí v krčme, potom v dúpku skoknomnakukne niekdy do rechtorov — oknom,či Hanka spí a či ju prikryť načim?Ak áno — tak ju poprikrýva dačím.Však dievke česť a žiadna pohana!Je verná v službe a dá na pána.Lež o tom — potom!— Adam, bača, čuješ? —rečie pán rechtor, — a nás prenocuješ?I jáger Kalčo zrakom zakosí:— Vyjdeme so psy ráno za rosy…— Nuž, — Putera sa najprv s fľašou laská,dohánu pakle strká do opaska,— či prenocujem? Bohuprisám, že či?Pán rechtorko, ba načo také reči?Len soženieme, pôdoj odvarím sia najeme sa, páni, z plnej misy.Halušiek chcete? — Chceme, keď nám dáš!— Dám, akých nejel ni kráľ Matyáš.Len poshovenia, ako chleba smidu.Hľa, večerí sa! Už i ovce idú…A ozaj hrkot s grúňa čuť vždy väčšmi,kým zazoria sa bralá medzi rečmi,s hôľ rozkydaných ťahá dychom chlad,silnejšie hučí v diali vodopád.Končiare hádžu tôňu na dolinu,i vatra má už farbu celkom inú,nálada lovcov stúpa zvesela…Tri veľké psiská zrazu dotrielia,jak gule snehu váľajú sa nadol,kde Kalčov Kastor na pažiť si sadol,farárov kopov ostro jastrí zrak,rechtorov vlčiak zavyje jak draka vypne chrbát notárova doga.Pán notár ešte práve z fľašky logá,blkoce vatra, vôkol tínom-tánom.O tom je reč, kto v obci väčším pánom —krehunký farár, s pohľadom jaks’ mdlým,okrúhly rechtor s pekným podhrdlím,či fuzáč notár, mládenec bez hán?— Najväčším pánom ja som z Kadlubian! —bijú sa v prsia jeden, druhý, tretí…A tu pes na psa ani strela letí,ovce sa rúče do košiara sypúa starý Kalčo nedá pokoj vtipu.— Počkajte, páni, — bafká vážne Ján, —najväčším pánom obce Kadlubian,ak chcete vedieť, hneď sa to tu rieši:nechže ten, koho pes je najmocnejší!Dobre, ha? — Dobre! — A ty čo na to,Adam? — Nuž čo ja? Rada nad zlato!Lež dnes tu všetko prebačujem stojky.Odpusťte, páni, opatrím si dojky!Pod ovce sadnúť nie jak ku kravám…— No, pristávaš aj ty, čo? — Pristávam!Kým bača berie ovce, ktorá dojná,pod košiarom sa rozzúri psia vojna.Zvedavo fľochnú bodrí valasi,i honelníci sboka stoja si.Len končo Blesk sa jaksi divne chová,baví ho — ľaľať — hlava rechtorova,vlasatá, bujná, hoci šedivá.Díva sa na ňu, zerdžiac, zadíva,jak trávnatým by kopcom ona bola.V zraku hrá, v ušiach strihá dobrá vôľa,a slintá huba — ňuchá sladkú vňať?Vtom skočí… — No — no, bysťubohu, stáť! —okríkne rechtor koňa, až sa schveje.Blesk počúvne, keď vidí, aj tak zle je,pekelný brechot bralá rozšteká,nuž, odtiahnuc sa, erdží zďaleka,jak by sa chechtal na tom klbčovisku.Po zemi živá hrča — pes na psiskusvíja sa, zmieta, vyje v besnom vzdore,raz bieli sú a hneď zas tmaví hore.Zahraj a Lapaj s krepkým Dunajomnedajú salaš len tak v prenájomhocakým prišom, panským ešte k tomu.— Prichýlime ich? Vyhryzú nás z domu!Získajú baču a sme hotoví!Ísť svetom, či dať sadlo šarhovi?Ih, sto striel! — a už udrú v bodrom duchuvyskúšať zuby tamtým na kožuchu:— Čo ty tu? A ty… a ty… a ty, priš?Praceš sa, pankhart, domov? Odkúriš?Kto rozumie, ten iste čuje z jarku:vy chcete azda požrať našu psiarku?Ih — hav, hav! Však vtom schopia sa i tmaví,vrhnúc sa srdno biele na ohavy,hoc na ich hrdle ostré bodľáče.Kto dostal v klbku, nabok odskáče,oblizne krv a zas sa besne vrhá.Už jeden druhý dotrhaná mrha,a nedá sa, a zubáľami češe.Brechot len stúpa, už i hora breše,i mesiac, čo sa dvíha zpoza hôľ,na všetky lásky dneska zabudol,a rafe… Lovci v to zas: hala-hala!— Pozrite, jak môj toho Dunča váľa.Hej, to je vlčiak! — Čož! Lež kopov môj!Hľaď, už je hore! To je pes na boj!— To veru! Však mu Zahraj črevá zmogá!Lež hľaďte, jak sa perie moja doga,smetie ich, hoc sa rútia so troch strán!Najväčším pánom ja som z Kadlubian!— Eh, už ti leží! — Pánom ja som! - Ba ja!Vtom bača, keď už brešú aj tí traja,schytí kyj, tvrdé popľuje si dlane:- Eh, bysťu, však mi už psa neostane! —zatočí drúkom, pustí ho, až zsviští.Už iba Zahraj zbudne na bojištia drobný Kastor. Ostatný sú vbok,ten kožuch sšíva, onen rovná krok,kým lovci kričia: — Beda, jágre, beda!Tvoj Kastor v ťahu! — Ó, nie! Ten sa nedá!A ozaj druzgoň s brechom do sto strielpristúpi psíča, obhrýzť by ho chcel,však keď si myslí — porúča už, štverák,zavesí sa mu jaksi na pažerákpod obojok, hoc pichá ostrým koncom.Opála Zahraj, ani krava zvoncom,zúrive driape, prudký na žlči.Vtom padnúc na zem — desne zachrčí…— Hej, chlapci, zle je! — zhučí po hore.Pysk rozzäviť ver’ musia potvore,bo Zahraj jakživ nepreskočí brázdu.Trasúc sa, Kastor ľahne k nohám gazdu.A hrdo mrká Kalčo, zvaný Ján:— Najväčším pánom ja som z Kadlubian!A vatra blčí, sova húka z hory,v tajomných výškach blysnú meteory,pri haluškách sa hmká ospalo:— Len keď sa ešte horšie nestalo!A bača núka — jedlu žiadna hana:— Prinesiem, páni, ešte do vahana!Len jedzte!… Tu mu starí hriešnici:— Veď keby to bol baran v žinčici!— No, daj sa svete! — Adam na to: - Bude!Však na salaši nemám. Ani v sude. —A keby, páni, vám by iste smrdel!— Nuž najď si! — Nájdem do rána, hoc kŕdeľ!— Na, tu máš zlatku! — rechtor vyhlási,keď chvatne ho vtom čosi za vlasy:— Tí, tristo bohov! — Smiech sa rozhúda.— Veď je to, Adam, tvoja obluda!Blesk! — zaženie sa na koníčka vzteklo:— Čo som ja — šop, ha? Ideš mi ho v peklo!Ten pochopí, až zreve naňho: — Coki!A lovci? Tí sa chytajú až v boky.I valasi, i drobný honelník…— Nič to, pán rechtor, Blesk má taký zvyk…vyvráva bača. — A kto za zvyk môže?— No, dobre, Adam, daj sa ty svliecť z kože!Však šticovať mňa, tvojho rechtora?— Veďuž-veď, pôjde so mnou, potvora!I hasne vatra. Chasa stará-mladátam v kolibe sa rúče poukladá.Zapíli chrapot. Kams’ sa poberálen bodrý bača, Adam Putera,kým mesiac pláva po nebeskom štíte:— Dobrú noc, páni! Ráno nezaspite!!

Razus_Baca-Putera.html.txt

Cestovanie chorého Zaoska do bardiovských kúpeľov v ŠárišiNielen veľkých, fajnových a citlivých pánov sekirujú rozmanité nemoce, lež ony vysekirujú aj sedliaka, ktorého nervy nie sú tak citlivé a maznavé ako ľudu panského. Ja ako sedliak, ktorý v čerstvom vzduchu v poli pracujem, nie som tak citlivý, ani som nie z cukru uliaty, ale veru aj mňa sobrala nemoc do rámcov. Dr. Cvajfús dľa diagnôze konštatoval komplicírovanú a dosť pokolomútenú nemoc. Medzi iným hovoril on, že mám žlčové kamienky v puchore, že ma nejaký predmet musí pajediť, dráždiť a hnevať — tu mi hneď na um prišla moja svokruša — aj pečeňu že mám petrifikovanú čili zatvrdnutú. A preto musím užívať železnú vodu.No, v husacom, kačacom a v slepačom puchore som už videl kamienky a štrk, ale žeby ešte aj v mojom puchore maly byť kamienky, to už ani Cvajfúsovi neverím. Potom už som popil všelijakú vodu dážďovú, kalnú, hlenovitú, smradľavú vodu, ba aj v pálenke a v kunštovnom víne; ale železnú som nepil. Moja svokra, keď hyd dochne, dáva staré, hrdzavé železné klince a podkovičky hydom do vody, ale že bych aj ja mal takú hýdovú vodu piť a za ňou ešte až do Šáriša cestovať, to už mi veru divno padlo. Cvajfús to tvrdí, že pritom trpím aj na akúsi „Thrombozu“. Akého ešte čerta! Čo-že je to? Že vraj to sú pozapchávané arterie modzgové, ako keď trúbelky alebo slíže „makkaroni“ zvané, sú nie vyfúkané od pavúkov a od mravcov. — A že hlava moja trpí aj na modzgovú „sklerosis“ a jestli vraj nejdem do Bardiova, dostanem z toho „Encephalitis“, t. j. zapálenie modzgov! No, nech Boh chráni každého od takých latinských nemocí! A že ak nedostanem „diabetes melitus“, môžem byť rád! Že vraj cukrovú nemoc! Kého diabla ešte! Lebo že ľúbim alkohol a z toho sa vyviňuje cukor a ten sa vylučuje z krvi neporiadnym spôsobom, a môžem padnúť do „ataxie lokomotrix progressivnej“. No, to už je komplicirovaná nemoc ako naše zákony o tej inkompabilite, alebo o volebnom cenze a volebnej furmánke!Svokra a žena vredovaly Cvajfúsovi, že vždy vymýšľa nemoce. Vlani mne vraj radil Piešťanské Teplice na nohy, ktoré keď mi ľahšie zostaly, že som potom vraj ani nestačil ku Jankesovi behať na to slabé. Včuľ zase keď mi vyhojí bôle hlavy a pečeny, potom znesiem trunku toľko, ako dúha vody. Cvajfús ale naliehal na svoju ordináciu, musel som sa teda vybrať železnú vodu piť.Cesta do Žiliny až do Šáriša mňa nezaujímala, lebo vrchy, kopce, stromy, vodu videť, toho mám aj doma dosť: a kamenie, štrk sa veru tade po roliach tiež tak stonásobne rodí, ako u nás. Len pojašený panský ľud behal sem a tam hore a dolu dolinami; sa ím v mestách veľkých ťaží vyvaľovať. Ustavične sa ma vyzvedali, či som aj ja turnister. Už som sa hneval na toľké dozvedanie. Keď som bol bakančošom, nuž nosieval som aj turnister, ale že bych ja mal byť turnistrom, to mi sprosté prichodilo — a veď som ani so sebou žiaden turnister neniesol. Som si myslel, že až mi bude ešte ktorý nadávať do turnistrov, že ho vyoflinkujem! Čo som ja aké vreco lebo turnister?!Vo Štrbe alebo v Čorbe sa mňa jedna dáma pýtala, či aj ja ako turnister chcem ísť hore ku plesu, čili ku jazeru Čorbskému? Vo mne už vrelo, ale hnev som prehltnul a hovorím:— Milosť pani, ja som nie žiaden turnister!— Ale vy ma snáď dobre nerozumiete, veď ja nehovorím turnister, lež či ste nie turista, t. j. cestovateľ a obdivovateľ prírody?Trochu som sa zahanbil, že ani to neviem, čo je turista a vyhováral som sa, že sa mne nechce obdivovať prírodu, i tak som vždy v prírode, a močarinu čorbajskú pozerať veru nebudem. Ku mne tiež prišli dva žandári do dvora obdivovať močiar a kalužu z hnojávky a to povyprávali pánu podslužnému; tomu sa to tak ľúbilo, že mi naložil za to päť zlatých pokuty zaplatiť. Maslím, že v Čorbe bych ešte viac musel platiť, keď bych ten močiar išiel pozreť.Jeden môj známy ale, ktorý práve prišiel zo sveta, mne hovorí, že to stojí za to, ísť sebe obzreť. Ešte som nikdy nevidel železnicu hore na vrch po rebríku sa driapať, ako mačku po streche. Rebrík ten bol železný a husto mal šteblíky a železničné koleso malo ostré železné pazúre. Železničná mašina nás hore tisla od zadku a tak ťažko dýchala, odfukovala a stonala, ako náš starý ujco, ktorý trpí na záduch. Na vrchu vyše tisíc dvesto metrovej výške videl som tam to pleso a močiar, v ktorom vraj baby nesmia konope močiť. Ako sa sem na vrch voda dostala, to divná vec, lebo dľa zákona prírody voda len vždy túži a beží s vrchov do dolín a tu je to akosi naopak; tu voľakedy musela z doliny hore sa vyškriabať na vrch ako tá železnica.Aj ten náš slovenský Kriváň, vrch holý, skalnatý som si dobre od zadku a od predku poobzeral. Keď naši drotári liptovskí a susedných stolíc chcú svojich synkov do sveta posielať, vyvedú ich na tento hrozitánský, holý, vysoký vrch a hovoria: „Pozri si dobre ztadiaľto maďarorság!“ Keď si ho pozreli, povedia im: „No, už ste videli maďarorság?“ I kopnú ich s kolenom do chrbátov a shodia dolu a volajú za nimi: „No, cestu už viete, s Bohom, deti, do videnia!“ — Ja bych môjho syna veru s takým slovenským pasom do sveta nechcel vystrojiť. No, ale Slovák k vôli tej nevďačnej vlasti všetko spraví.Ja som s Kriváňa videl nie len nový železný most bytčanský, ale aj novú väžu orešanskú a lopašovský kostol, aj pána vicerektora nitrianskeho v Igló-Fürede pod jedľou sedeť a oddychovať.Pánom je len dobre cestovať; každý drží v ruke akýsi kalendár a tam všetko z toho vyčíta, kde má ísť, kde sa čo dostane jesť a piť. Má namaľovaný pohárik v tom kalendári s nápisom „bufet“ a nôž s vidličkou krížom položené tiež namaľované a z toho vie, že tam sa môže jesť a piť. Ešte aj to sa z toho kalendára dozvedia, koľko majú platiť za cestu. My sedliaci, keď chceme jesť alebo piť, musíme sa obzerať sem a tam, či nevisí na ktorej búde borovičkový krík, ostružiny z hoblovanej dosky, alebo kelová, kapustná hlávka s hlúbom hore nohama čo odznak a címer krčmy; a keď to nevidíš, potom si aj za deň nemáš čo vypiť. — Ja veru ustavične za kellnerom vykríkať neľúbim, ako to páni robia, mne to tak prichodí, ako keď naše soplavé deti ustavične kričia: „Mamka, ja bych jedol — mamka, ja bych pil“ — na to sa ja jedujem.V Šáriši som to zbadal, že starodávné historičné mená dedín pomaďarčili, lebo vraj ľud veľmi schudobnel a počal vandrovať do Ameriky, že snáď sa mu lepšie povedie, keď sa mená dedín pomaďarčia, ako to kedysi bol povedal jeden biskup. Škoda veru historiu dedín falšovať. Ja som už nepoznal viac mne známe dedinky. K. p.Chumajovávolá sa ďnes po maďarský: Tökfilkótelep, —Zadkovanymenujú sa včuľ: Valagáš-Olasi, —Hrbovcesa volajú Púpošháza, —Spišský Štiavnik:Húďoš-Medence. —Kapustovánzase že Töltöttkápostáš.Medzitým však aj familiárne mená máme už pomaďarčené, aby lepšie šiel kšeft: k. p. Icik Kacelenbogen je Eszterházi Ižó, — Jukef Ciceles je Elemér Ciráki, — Lejbiš Tromfel zase Tomori Pál atď. — Preto som aj počul na jednom exameni v Šáriši v dedinke v Mačkafalve deklamovať kazárske deti: „Midhön üšeink e széph hozát lefoglalthák, Svatoplukh ivadhéka kiszorult“ atď.Poneváč na celej ceste nikde som nevidel viseť borovičkový ker, ani hlúb kapustný, vylačnel a vysmädnel som. Na šťastie vystúpil k nám hore môj bratránek Urban z Pruského s veľkým košom, v ktorom niesol sebe proviant: dvoch upečených starých kohútov, čo už tri kapitulácie vyslúžili v jednom gazdovskom dvore a jeden veľký pecen chleba. Tento Urban išiel do kúpeľov bardiovských ženské klobúky študirovať, chce otvoriť kšeft na taký tovar parížsky v mestečku Krivoklát, včul už „Görbebukfenceš“.V Bardiove nás čakal strýko Stanislav, potom pán farár zborovský, sváko Fridrich zo Žiliny, ktorý hauziroval s pánom Hromovodom z Hegyes-ripőky (predtým Zákopčie). Strýko Stanislav nás uhostil, nech ho Pán Boh za to požehná a dá mu zdravia a nech naplní jeho špajzu!Za malú polhodinku sme sa našli v kúpeľoch bardiovských. Kúpele tieto a ich elegancia a krása mňa veru prekvapily. Nečudujem sa, že miesto toto sa aj veľkým pánom ľúbi. Veľmi mnoho kňazov som tam videl, zaiste mali kongregáciu. Len to sa mi neľúbilo na nich, že miesto bakenbartov im z hlavy visia pozatáčané lokne ako Detvanom, a všetci nosia brady ako missionári a aj rozopiate reverendy mali — to sa mi neľúbilo. Jednému som povedal: „Serbus-humillibus“, až vtedy ma s ľaktom pod rebrá džugol strýko Stanislav, že to sú vraj polskí židáci a nie kňazi. Veru som sa zahanbil, že som nerozoznal židáka od kňaza. Že mal som sa pozreť na tie špinavé taláre najprv! Ja som to nespravil preto, lebo neľúbim špinu obdivovať. Jeden pán „mit der weissen kravatte“ — tak sa vraj volá — ukazoval nám kúpeľe. Ja som ledvá čakal na tú železnú vodu. V bazéne, t. j. vo veľkom kamennom čberi mi tú vodu ukázali. Ja som si chcel tam nohy močiť proti tým žlčovým kamienkom, ktoré mám mať v puchore, ale strýko Stanislav ma tak odhodil od toho bazéna, čili čbera, že som letel asi na štyri metre preč. I hovoril mi:— Ty hlupák, kto bude takú vodu piť, keď by si sebe v nej nohy vymočil? Ako to spravil jeden kazár, keď si nohy umil v pálenke, potom ju ľuďom ako nápoj vypredal.Ja som sa veru omýlil, myslel som na piešťanské kúpele, kde som si nohy močil; tu sa teda voda len pije!I začal som ju piť ako dúha, aby mi čím skôr roztopila tie žlčové kamienky, a vyčistila mi tie rúrky arterií modzgových tej thromboze. Strýko Stanislav ma vyhrešil, že to nejde odrazu toľko sebe upíjať, že ma môže to železo vodové doraziť, až by ma celkom neporazilo.Cvajfús mi teda zle poradil; a preto radšie išiel so strýkom pivo piť.Jedno sa mi v tých kúpeľoch nepáčilo: že tam v takej horúčosti, aké boly práve kanikuly, psie dni, kišasonky dľa hlúpej môdy a mašamôdky parížskej na krkách maly navešané všeliaké chvôstiky, vociasky s lasice, s tchorov, so sislov, s líšiek, s mačiek — čo by bolo skôr pasovalo okolo Vianoc alebo na obrátenie Pavla, ako v kanikulách horúcich. Tie baby sú len otrokyňe tej sprostej, pojašenej môdy!Tu mi prišlo pri videní tých chvostov na myseľ, čo mi kedysi jeden mních fráter vyprával z jednej starodávnej knihy. Že vraj keď v raji už pripravené bolo rebro z Adama ku stvoreniu ženy, tu nenazdále prišla líška a uchvatla to rebro a že jeden anjel bežal za líškou, by jej odobral to rebro. Dohonil ju síce, ale až pri plote raja. Líška ale chytrá preskočila plot, v tom ju chytil anjel za chvost, ktorý jej vytrhol a líška ale bez chvosta utiekla preč s rebrom. V raji sa anjeli s Adamom radili, čo včuľ robiť? Rebra nieto! „A ja sebe,“ hovorí Adam, „druhé vziať nedám; dosť mňa to bolelo, keď sa mi von bralo; nuž vraj čo máte v ruke, z toho spravte ženu, teda z liščieho chvosta.“Preto sú teda ženy falošné a blchy ich rady majú; a preto ony tak rady nosievajú zvieracké chvosty okolo krkov; tak ich milujú ako starú liatku, z ktorej svoj pôvod majú. No, ja to ale neverím, ja som sa to v katekizmuse ináč učil. Ten fráter musel sa hnevať na baby; snáď na kvešte mu voľaktorá nedala zbožie, alebo už čo pýtal, alebo ho uložila do postele, v ktorej bolo mnoho bĺch a nemohol zaspať.Na pamiatku sme sa dali tam aj fotografovať blízko jednej maštálky. Poriadnejšieho mesta nám už vraj nemôžu dať a jedného kamaráta z nás aj zavreli do tej maštálky. Najprv chceli tam mňa Zaoska zatvoriť, ale tu mi pošuškal sváko Fridrich, bych sa nedal, lebo by ma v noci z omýlu nejaký henteš, sviňský mäsiar mohol za nohu ako brava vytiahnuť a zaklať na blutvuršt alebo na jaterničky — keď tak vyzerám, ako polačinská sorta alebo Yorkshire tučné prasa.Effekt mojej kúry bol znamenitý. Pečeňa mi zmäkla a včuľ už môžem piť, že až radosť. Každému radím, ktorý by mal trúbelky arterií nie len modzgových, ale aj hrtánových pozapchávané, aby išiel do kúpeľov bardiovských. Železo mu to tie zapchaniny prežerie, vyčistí, zvlášte keď takých dobrých priateľov si najde, ako ja. Živio! Zdravstvujte na mnoge letaja!

Gaspar-Zaosek_Cestovanie-choreho-Zaoska-do-bardiovskych-kupelov-v-Sarisi.html.txt

Kozinský mlynPavo Rázvora rozprával na salaši večer pri ohníku takto:— Dietky božie, čo na kraj sveta pôjdete, takého chlapa nenájdete, ako je Adam Kvak, mlynár v Kozinskej. Ten vám má hlavu ako sito, brucho ani vahan a obyčajnému chlapovi by siahal iba po pupok. Okále má ako toliare a ústa, že by kapustnú hlavu — čo menšiu — ľahučko, jedným sekom prehryzol. Taký je to chlapík ten Adam. Ale zato vždy v belasých mlynárskych šatách chodí a i v lete má kapce obuté. Veru tak. Nebojí sa ten nikoho. Iba ak jeho žena Zuza, tá urobí s ním poriadok. Tá mu, keď treba, takých pár zaúch vylepí, že sa to na jeho hrinte až v susednej dedine ozýva. Nuž Zuzy sa bojí, čo je pravda, to je pravda.Adam je statočný mlynár. Nemá ani o mačný máčik menšiu meričku ako iní mlynári, a Zuza, ako dobrá gazdiná, z dobrej noše tiež radšej vezme i do tretice, akoby len raz mala vziať.Deti im pánboh nepožehnal a cudzie tiež nemajú radi, najmä Adam nie. A viete, prečo sa tak namrzel na tie neviniatka? Nuž prišla Otrubuľa s malým deckom na prsiach do mlyna a akýmsi činom posadila malého Miška do mlynárovej čiapky na stole. Čapurda bola taká, že by vari aj ročného chlapca v nej ukolísal. Nuž viete, stalo sa, čo sa s takými čeľadníkmi ľahko prihodí. Dieťa ako dieťa: spôsob to nemá.No, čo vyčíňal Adam, to vám bolo hodno pozerať! Keby ho Zuza nebola skrotila a do mlynskej komory zavrela, ten by bol toho mrzko našarapatil. Iba o hodne dlho, keď už hundrúc prosil: — „No, Zuza, veď ma už pusť,“ — ho vypustila ako psíka z chlieva. Ale veru stála s omelom pri dverách, ak by ho bolo treba.Ako viete, kozinský mlyn stojí medzi horami na lúke. Pekne je tam v lete. V zime nech boh chráni! Duní ti vetrisko, víchor len tak človeku srdce stíska. Na dostrel od mlyna stála vysoká a hrubá borovica, že by ju chlap sotva rukami obopäl. Čo sa do tej borovice hromov napáralo, to vám bol zázrak! Ale aj vyzerala ako staré brezové metlisko. Jedného dňa — ani búrky nebolo — sa blyslo, hrom zarapčal, a pác! milú borovicu vyvrátilo i s koreňmi!Mlyn a lúka sú obecné, a tak aj borovica patrila obci. Lenže, ktože ti takú borovicu kúpi, na ktorej čerti od rokov svoje tance vydržiavali? Ktože by z nej len dosku do domu vzal? Veru poctivá kresťanská duša nie. Pri najbližšej búrke ju hrom isto-istučičko nájde a rozhádže ti; keby len dosku, ale celú chalúpku. Takého hosťa si nikto do domu nežiadal. Juro Macko, legionár, a Ondro Haluška, Amerikán, večer pri ktoromsi tom poháriku sa chlapili, a to tým väčšmi, čím horlivejšie ostatní chlapi hlavami krútili, že oni tú borovicu zajtrajším dňom kúpia. Ale ráno Juro vonkoncom nemohol nájsť návlaky do krpcov, (že mu ich vraj Mara prekryla). A kdeže ti jeden legionár môže bosý ťapušiť po obci. Ondrovi, vraj, zasa krava náramne ochorela, nuž musel tú ratovať. I veru vám tá borovica len zasa bez kupca zostala.Bol to s ňou trest, a to tým horší, že ležala krížom cez lúku, a tak bol aj prístup do mlyna, najmä vozmo, veľmi obťažný. Čo si tu počať? Dobrá rada stojí groš. Richtár Ondro Krška, múdra to hlava, oj, múdra, pohol rozumom a zaratoval obec, ako sa aj patrí. Zavolal Adama do výboru a vyniesol mu takýto rozsudok:— Ty, Adam, mlynár náš kozinský, musíš tú borovicu spred mlyna odpratať. Darúvame ti ju. Môžeš s ňou urobiť, čo chceš, ale ju akýmkoľvek činom odprac. Ak ju neodpraceš, vyhodíme ťa aj z mlyna! No, bude, či nebude?Celý výbor ukrutečným spôsobom chválil richtára. Darmo je, čo rozum, to rozum. Ale Adam len drgol plecom a zafufnal, lebo fufne tak, že ním deti strašia:— Poručeno pánubohu, pôjdem z mlyna ďalej. Veď mlynom ešte mater neumrela. A mne je toho vášho mlyna už beztak potadiaľto. (Ukazoval po krk.) Žijem tak ako vlk, čochvíľa budem aj zavýjať. Do dediny (myslel do krčmy) hodina chôdze. Nechcem!Drmol čapurdou na hlave a poberal sa von.— Ja, to tak nejde. — Richtár húkol na hajtmanov: — Hnopf! Držte ho, chlapci! — A hajtmani, Vojvoda a Genšov, chytili milého Adama ako do šrófov.Celý výbor ustálil teraz, že richtár je sprostý ako peň. Ako by aj nie! Ktože by na takú borovicu siahol a čo by bola aj sto razy zadarmo. Veď, hľa, leží už odkedy, a keby sa jej Kozinčania nebáli, boli by ju už dávno v tichosti rozkradli!— Ticho, — zareval zasa richtár a tresol päsťou po stole, — čušte!Keď sa trochu utíšilo, zapukal si zo zapekačky a riekol:— Adam, dostaneš liter rumu, keď tú borovicu odpraceš.Adam drgol plecom a ani necekol.Zasa sa ozval richtárov hlas:— Adam, dostaneš jeden liter rumu, keď tú borovicu odpraceš.Adam krátko zafufnal:— Nechcem.Teraz už richtár zareval ani na býka:— Sto striel sa ti do matere páralo, tri litre rumu ti len bude dosť. Ty gágorisko rozputnené, ty!Adam teraz zmäkol a zahundral:— A tri kilá slaniny.Pristali aj na troch kilách slaniny.Myslíte, že závideli Adamovi? Ani reči. Ani Adam sa priveľmi tej veci neradoval.Prišiel pred borovicu a obchádzal ju ako nejakú mrcinu. „Čo si len počnem s ňou, ja biedny človek?“ I vhuplo mu do hlavy: „Ľaľa, tuto je z kmeňa hodný kus nepoštiepaný. Z toho by boli znamenité dosky. Ale čože urobíš z tých dosák? Nuž truhlu (rakvu), človiečku biedny, truhlu. Ale ktože ti takú truhlu kúpi? Veď nik nechce, aby čo aj po smrti hromy doňho trieskali.“ Že by tú truhlu pre seba samého urobil, to mu ani na um nezišlo. „Ale hop! bude to truhla pre Zuzu, komótna, teplá, a nepremokne. Bude jej v nej ani v sláve nebeskej!“ Ešte si podskočil a čiapku do krku zasotil. „Hej, veru jej tam bude dobre!“Keby bol býval Adam múdry človek, nebol by Zuze o celej veci nič hovoril. Nuž, ale blázon, vyfrflal, čo chce urobiť. Myslel si, bohvie, ako ho Zuza pochváli.Zuza povedala, že ona nechce, aby ju, čo i po smrti hrom bil. Že keď má niekoho ohlušiť, aby to bol Adam.— A potom, ty lagan, ty zákrt, ty vydriduch, čože by si sa ma už chcel striasť?Chudák Adam má veľkú hlavu, ale mu ešte raz taká narástla od toho, čo sa mal napočúvať.Veci stáli na rázcestí, keď prišiel poobede richtár s hajtmanom, ktorý v košíku doniesol rum a slaninu.Teraz už bolo všetko vykrúcanie daromné. Vykoštovala sa jedna fľaša rumu a strovilo sa za kilo slaniny. Adam hľadel smelšie do budúcnosti. Richtár veľmi chválil jeho úmysel, že truhlu spraví pre Zuzu, lebo jej z duše doprial ktorýsi ten hrom, čo aj po smrti. Takto ju hľadel upokojiť tým, že pri pohrebe pán farár truhlu pokropí a požehná, a to je vraj v takých prípadoch osožnejšie ako najlepší hromozvod.Zuza zasa myslela, že keď je to také isté, že by to richtár mohol vyprobovať prvý. Pre ňu aj za živa.Konečne sa o veci dohodli. Bolo dobre pre richtára, že priviedol so sebou hajtmana, lebo by bol najskôr v rázštubni pri kolese nocoval bez neho.Druhý deň sa Adam s pomocou dvoch Cigánov prichytil do borovice, aj ju rúče rozpílili, pokálali na siahovicu a jeden klát na pílu odviezli. Siahovicu Adam dobre predal židovi „Zamrvankovi“, do ktorej skutočne hrom udrel, lenže nie takým spôsobom, ako by ste si to mysleli. Z kláta vyšlo šesť dosák, krásnych ako hodváb. Adam urobil pre ne, obďaleč od mlyna, striešku a uložil ich pod ňou, aby vyschli.V jeseni Zuza prala na primrznutom potoku. I veru ochorela: omrštela, kašeľ ju hrtmanil, dych lapala, bol by jej dušu vlasom zapchal. Pila lipový kvet, pľúcovník a čo už staré baby vedia poradiť. To akosi všetko nič nepomáhalo, i zavolal Adam múdru babu Majduľu z Havranej, aby tá poradila.Majduľa prišla s batôžkom kadejakého haraburdia, vyhnala Adama z izby a rozložila svoje krámy: byliny, kostičky, skalky, handričky a strapčeky papiera na prikrytom stole a potom už vyčíňala svoje zázraky. Chodila okolo stola, dvíhala skalky, kosti, krútila nimi v povetrí, krčila sa a ustavične hundrala čosi. Vzala zelinu a tou robila kruhy okolo Zuzy, ktorá sa vyjavene dívala na ňu a potila sa od strachu, že cícerkom tieklo z nej. Potom sa pustila do Zuzy a namastila ju tak, že jej mala dušu z tela vypučiť. Zuza len achkala a stenala; kričať sa neopovážila.Napokon zobrala zasa svoje haraburdy do handry a pýtala sa, kde je Adam.Adam počúval za dverami, i vošiel dosť skrúšene, ešte aj čiapku strhol z hlavy. Pýtal sa veštice, čo bude s tou Zuzou. Veštica povedala, že je v zlej moci, ale že je tá zlá moc, ako keby si nechtom zaškrabol, už naštrbená. A najtiaž len naštrbiť, teraz už dobrá moc bude mať kadiaľ vniknúť do nej. Ináč, že bude, ako pánboh, najsvätejšia Panna Mária a archanjel Michal usúdia.Adam z tohto zostal taký múdry, ako bol a spýtal sa jej, čo chce za svoju prácu.Majduľa pozrela na neho prísne a odvrkla, či nevie, že ju len pánboh zaplatí. Ale, že merička múky by sa jej zišla, i vytiahla mierové vrece. Adam jej povedal, aby išla za ním na mlynicu. Baba šla. Adam i zlej múky slabo dával. Baba ho obšívala jazykom. Adam chytil babu za krk a vyhodil ju von, že sa tak rozčapila ako žaba. Ešte sa nezozbierala, keď vyletel za ňou aj jej batôžtek, ktorý sa jej búšil do chrbta a rozsypal.Môžete si pomyslieť, čo Majduľa pred mlynom vyčíňala. Vyprískala všetky Adamove hriechy a nenechala na ňom dobrého vláska. Jaj, ako ho tá čistila! I Zuzu odsúdila na smrť.— Skape, skape, a ty hrtman, ty anciáš, i ty s ňou! Adam sa akosi neľakal, že by Zuza umrela. Ako dobrý kresťan oddal sa do vôle božej.„Ale tú truhlu jej už musím spraviť, aby bola naporúdzi.“ I začal vám tú truhlu robiť, ale len tak, že kde robil, kde nie. Keď Zuza väčšmi stenala, robil, keď sa zdalo, že jej je lepšie, nechal tak: odišla mu vôľa. Myslel si: „Ani čert jej nebude.“V tom čase vošiel aj do mesta čosi kupovať. A vari to bol papierový zlatý kríž a zlaté čipky na tú truhlu. Akiste to bolo. Keď už bol v meste, vošiel aj k doktorovi, lebo mu Pavo Jurákovie povedal, že darmo je, môže sa hovoriť, čo chce, ale že aj doktor dakedy — zriedka — ale predsa len dakedy pomôže.Doktor sa Adama spytoval, čo je Zuze.Adam mu povedal, že je celkom-celučičkým, od päty po hlavu chorá do skapu. Nespí, neje, leží, stene, kašle. Bolí ju všetko. Nahovoril doktorovi toľko, že mu bolo na desať chorôb dosť. Pýtal medicínu tú najmocnejšiu, proti tej najtuhšej chorobe.— A ak by nevydržala tú medicínu? — spýtal sa doktor. — Nuž tak poručeno pánubohu, nech sa netrápi, — riekol Adam.Doktor povedal Adamovi, že je napitý ani kanón, aby prišiel zajtra, keď bude triezvy.Adam bol doťahaný, darmo tajiť. Kdeže, v meste byť, a ani si nevypiť. Vošiel ešte na skusy k apatekárovi, ak by mu ten dal nejakú medicínu pre Zuzu. Apatekár si mnoho hlavu nelámal, namiešal akýchsi prachov a oddal Adamovi za drahé peniaze.Keď prišiel Adam domov, vyrozprával žene, čo sa pre ňu nachodil a omaľoval doktora.— A ktorý to bol, ten vysoký s okuliarmi? — spýtala sa Zuza.— Ten, ten, ten. To je kôň a trup. Ten len posmech robí z človeka. Ani zdochnutého koňa by mu nedal odrieť.Zuze potom dal naraz dva či tri z tých práškov, lebo boli malé, a on jej doprial.— Uži, Zuza, nech sa míňajú, keď som ich zaplatil. Zuze od práškov v ušiach hučalo, hlava sa jej krútila a počula anjelov spievať. Celú noc tak šarapatila, že sa Adam ráno s celou chuťou pustil do tej truhly. „Teraz je už po nej,“ fufnal Adam a hobľoval dosky, že sa mu len tak kečka parila.Lenže Zuza mala tiež svoj rozum a nechcela viac ani zavoňať z tých práškov. V dedine jej duchovnej kmotre ochorelo päťročné dievča, nuž tomu poslala tie prášky. Nech sú mu na úžitok. Na šťastie ich užil otec dieťaťa. Boli mu sladké, nuž vysypal si všetky naraz na dlaň a preglgol. Drichmal vraj potom zo tri dni a tri noci. Katra, jeho žena, hovorila, že nikdy nebol taký pokoj v dome ako vtedy.Na jar sa Zuza vykrochala z choroby, práve vtedy, keď aj truhla bola hotová.Raz v pekný deň šibla Adamovi zaucho, len tak, skoro bez príčiny, akoby probovala, či to už nejako pôjde.Adam zaucho dosť spokojne prijal.— No, ľaďže ti ju, ľaď! Už ti nič nebude. To som ťa podaromnici neprezimoval, — a potriasol kotrbou ako kôň, aby muchy odduril.Zuza truhlu videla. Akože by nie. Bola veru rúča. Adam ju zafarbil tmavoorechovou farbou, navrch pribil krásny, veľký zlatý kríž a okolo vrchnáka bola zôkol-vôkol prilepená krásna zlatá čipka. Zuza sa zadívala na ňu. Bola široká, dlhá, tam by ťa nikde nič netlačilo. I povedala:— Ty, Adam, tú truhlu mi nikomu nedávaj. Vezmem si ju do izby.Adam čosi hundral popod nos, ale tak, aby ho Zuza nerozumela. Hovoril:— Myslíš, že sa o to hromom pootĺkané truhlisko niekto perie? Keď chceš, nuž kap v ňom.Zuza si truhlu postavila do kúta izby na dva stolčeky a prikryla čistou plachtou, aby sa jej nezaprášila.Nuž, hľa, také sú ženy. Raz tak, raz zas inak. Parom sa v nich vyzná!Zuza sa každú nedeľu poobede z knižky modlievala. Do kostola chodiť jej bolo priďaleko, ta šla s Adamom len na výročité sviatky. Zuze bolo v nedeľu ďaleko do kostola chodiť, ale Adamovi nie. Darmo je, chlap je len chlap. (Pravda, že Adamko si po kostole vždy zašiel do krčmy k Telnému.)Zuza sa tak modlievala, že si odkryla truhlu, sadla pred ňu a skrúšene obracala svoju hriešnu dušičku k pánubohu. To sa jej stalo takým milým zvykom, že keď stihla, aj v stred týždňa sa modlila. Hovorila ženám, že by tú truhlu nedala ani za kozinský mlyn. Tak ju chválila pred tými, že im len tak sliny tiekli na ňu. V takéto chvíle aj Adam spokojne pohmkával a šúchal si čapurdou svoju kotrbu.V jedno popoludnie pribehol Adam celý vyznojený k Zuze a kričal jej už zďaleka:— Zuza, Zuza, poberaj sa s tým plátnom k Telnému, tam sú akísi kupci, vezmú ti ho všetko. A zaplatia, čo pýtaš. Že vraj bude zasa vojna, nuž treba plátno.Zuze nebolo viac treba. Zvrtla sa, pohádzala plátno do plachty — bola ho dobrá noša — a hybaj s ním k Telnému, čo je dobrá hodina chôdze. Telný je, ako viete, bruchatý Žid, krčmár. Má také brušisko ako kapustný sud, nuž ho preto tak pokrstili.Dokiaľ Zuza bola u Telného, nuž ti vám, dietky božie, milý Adam tú truhlu predal.V Havranej zomrel bohatý Kôpka. Zostal po ňom len akýsi vnuk, ktorý pred krátkym časom bol prišiel z Ameriky. Truhle z kozinského mlyna šiel chýr široko-ďaleko. Vnuk sa ti tam mnoho o to nestaral, či budú do starého Kôpku hromy biť, či nie, hlavná vec mu bola, aby ho odpratal. Nuž ten vám tú truhlu kúpil. Zaplatil Adamovi bez jednania, čo si zapýtal, a hneď zobral truhlu na voz, ktorý čakal v hájiku neďaleko mlyna, a hybaj!Adam vedel, že by Zuza truhlu nijakým činom nepredala, preto ju takým huncútskym spôsobom odpratal z domu.Hej, ale ju doma nečakal! No, to už nie! Odpratal sa ten dobre.Zuza prišla domov a zhodila nošu. Bola od chôdze celá vyzváraná. Kdeže by nie, vliecť z pol centa dve hodiny na chrbte. A podaromnici. A ten posmech s tým bruchatým Židom! Nebola by to prijala ani za teľnú kravu.Ale keby len to! Ale keď vošla do izby, tu truhly niet!— Pre päť rán Kristových! — vybehla ako šialená a kričala, akoby horelo. No, darmo ty kričíš, dievčička, nemáš tam ani človiečika široko-ďaleko, čo by ťa zaratoval.Zuza sa napochytro utíšila. Veď čože budeš vrieskať, keď ťa ani živá duša nepočuje. Pomyslela si: „No, počkaj, veď mi ty prídeš. Veď ťa ja počastujem. Dám ti ja vojny!“Adam prišiel len na tretí deň. Vkradol sa zadnými dvermi do kuchyne, kde skrúšene sedel a pohladkával cifrovanú šatku, ktorú doniesol pre Zuzu.— Pozri, Zuzka, akú šatôčku som ti doniesol, — zafufnal a natriasal šatku pred ňou.Zuza si naložila ruky na bedrá a spustila, čo mala nasypané. Bolo toho do vôle božej.Najviac ju škrelo, že takého blázna urobil z nej a že ju s tou nošou tak prehnal. Aj Žid ju napálil. Len akoby na posmech, ponúkol jej akúsi maličkosť za plátno. Povedal jej, žeby sa za vojnou rozbehla až do Ázie, tam že jej zaplatia lepšie.— A truhlu si mi ukradol, ty zbojník, teraz mi takou handričkou chceš oči vytrieť, ty lotor, ty šibeník!Pristúpila k nemu so zdvihnutou rukou. Videla, že sa jej bojí, nuž udrela ho.— Zuzka, nebi ma.— Nie ťa? A či nezaslúžiš, nie? Tu máš, na, na, na!Ako sa bránil, nuž ju nevdojak búšil do brucha.— Ach, ty obluda, čože ma ešte chceš aj zabiť?I pochytila váľok, ktorý jej bol naporúdzi, a tresk ho ním po hlave.Adama zaliala krv i spadol na zem.Zuza sa viac oňho neozrela, pochytila šatku na hlavu a hybaj do mesta. Išla k fiškálovi na žalobu. Vpálila k starému Ondrejčákovi. Sedel za stolom, s okuliarmi na nose, a prezeral písma. Veď ho poznáte všetci. Ten ti len skriví tých pol úst, akoby sa smial a počúval ťa, čo melieš. Len tu i tu podhodí otázku, že sa ti len v očiach ziskrí: „Ľaľa, veď ten všetko vie!“Ten starý vlkolak zakrátko všetko vymäkušil zo Zuzy. Všeculinko. Že jej Adam ukradol truhlu a že — čo chcela odtajiť — ho tak ovalila, že zostal ležať ako mŕtvy.— Dievčička — začal on potom vykladať, — dievčička, tebe Adam truhlu neukradol, lebo si nedokázala, že tá truhla bola tvoja. Ale keby aj bola tvoja bývala, tak ti ju súd nedá z hrobu vykopávať a z nej mŕtvoly vyhadzovať. Najviac, ak ti prisúdia jej cenu, a tú ti Adam iste chcel aj beztoho dať, okrem tých niekoľkých korún, ktoré od strachu prepil.Ale o truhlu je sem-tam. Fígeľ je, čo si ty s ním urobila? A ak si ho zabila? To musí byť mocná kotrba, ktorá by vydržala úder dubovým váľkom od takej oberučnej baby, ako si ty bez toho, aby nepraskla! A ak si ho nezabila, tak si ho iste ťažko poranila.Dievčička, zvrtni sa a bež, hohó, nie tak chytro, najprv mi zaplať štyridsať korún za poradu.Teda bež domov a vezmi so sebou hneď aj doktora, lebo mne sa všetko tak zdá, že si si ty mrzkej kaše navarila s tvojím Adamom.Zuze sa tak činilo, že sa všetko obrátilo v nej čím hore, tým dolu. Prišla taká, že by Adama v zuboch bola roztrhala a teraz sa všetko v nej od strachu triaslo, ak mu nejako veľmi ublížila. Vyložila fiškálovi peniaze na stôl a utekala na ulicu. Tak sa jej dobre podarilo, že i doktora, starého Steinera, zachytila na ceste a aj Mišo Kurnota z Kozinskej sa jej s koňmi naďabil.Mišo dobre duril, ale sa Zuze predsa činilo, že sotva ide.— Miško, Mišíčko, len dur, preboha ťa prosím, poháňaj.Zakrátko prišli k poľnej ceste, ktorá sa od hradskej odráža ku mlynu. Zuza skočila z voza a bežala peši. Keď prišla na vŕštek s hájikom, len ti zazrela, ako sa vo dverách mlyna čosi červenie.— Ratujte, ľudia, — zakričala zúfalo, — veď je to četník!Utekala s trasúcimi sa kolenami a vykladala cestou, akoby Adam bol už mŕtvy.— Jaj, bože môj, bože, Adamko môj krásny, už som si ťa doriadila! Ktože mi bude putne poprávať a papuče obšívať? Už ma nebudeš jedovať, už ti horúcou kašou nebudem ústa obárať! Adamko, Adamko!Pribehla k mlynu. Vo dverách skutočne stál četník.— Preboha, čo je s Adamom?Četník jej porozprával, že šiel s kamarátom popri mlyne a že podľa svojej obyčaje vošli dnu. Mlyn bol prázdny, iba v izbe našli zmŕtveného Adama ležať v mláke krvi. Prebrali ho, zaviazali mu ranu na hlave, ako sa patrí, a uložili ho do postele.Zuza vletela do izby. Adam ležal na posteli pod perinou, hlavu mal zaviazanú obväzmi, iba jedným okom kukal na ňu, lebo druhé mal zababušené.— Zuzka, mne je už nič, páni četníci ma rúče obriadili.— Čo som strachu vystála pre teba! Ani si ho nie hoden, ty naničhodník!Prišiel čochvíľa aj doktor, pozrel ranu, pochválil četníkov a povedal, že o dva týždne bude Adam zasa chlap. Keď četník počul „dva týždne“, povedal, že je to chyba.— Takhle to musím oznámiti a vás, mlynárko, sebrati se sebou, — povedal ten nemilosrdný samaritán.Zuza povedala, že ona muža neopustí, veď by sám bez opatery zostal v celom mlyne, že ona vie, že zle urobila a že sa previnila, za to že odtrpí. Ale že sa najprv musí jej muž vyliečiť. Ona že nevyjde nikde.Četník vrkol:— Jojo, — zobral flintu a šiel s pánombohom.Nuž koniec všetci viete.Adam sa napochytro vyliečil a Zuzu pekne-rúče zavreli na štyri týždne do šupy. Peniažky, čo vytŕžili za borovicu, sa minuli na chorobu a na súdy. Ba ešte aj doložili.Môže povedať, kto chce, čo chce, ale si to raz nešťastie berieš do domu, keď si ta vezmeš také drevo, do ktorého hrom udrel.Valach, starý Matúš Kodrčka, si tabak v zapekačke nechtom popotláčal a poznamenal chrapľavým hlasom:— Ja som vykúril dva hodné buky, čo hrom pováľal, a neohlušilo ma, a zjedol som tri ovce, čo hrom zabil. A paromhovie, nerozpučilo ma ani od jednej z nich. Len ich sem, čím viac.Ondro Špikala z Kozinskej sa ohlásil, že je to vonkoncom nie sväté Písmo, že by tie ovce bol hrom zabil, že tie veru inou smrťou zišli z tohto sveta.Matúš dosvedčil, že tie ovce hrom zabil, čo je veru také isté, akoby si to na dlani videl, lebo aj bača jedol z nich, a to že je vraj svedok spoľahlivý, lebo aj písať vie.Špikala podotkol, že i Matúš, i bača sú na jednom brde tkaní a vrana vrane oko nevykole.Matúš je vraj človek bez boha, ktorý dobrého konca nedôjde. Matúš poľahky odvrkol:— Ako bude, tak bude. Sťa kedy skapať, a teba na ceste do pekla môže ešte lepšie usepkať ako mňa, lebo ty si tiež len vtedy dobrý, keď drichmeš.Nuž, ktože ho tam vie, čo je pravda? A opatrnosti veru nikdy nie je dosť.

Nadasi-Jege_Kozinsky-mlyn.html.txt

Vtáčky1Znejú krídlami. Vzletia. Zosadnú. Výšky všetky nesú v očiach i v sebe. S piesňou v rodine žijú. Všade. Len zaspievajú, hneď sú ďaleko.2Neblúdia zore. Dych zeme je hlások sladký. Vatra na úbočiach. Keby som bol vtáčkom, rozkvital by som rukou, čo šije košielku.3Berieme svoj domov tam, kde je stavané nebo. Bozk vrelý dáme, keď milujeme dejiny svoje.4Nad Betlehemom svojím lietame, spievame, poklona, pokoj, pokoj. Jasličky sú v Božej moci. Sme sa prežehnali hneď o polnoci.5Modlitba je pobožnosť u nás. Svet popod nebo. Spevavý tvor vznáša sa dobre nad priepasťou. Tam ľudia trnú. A divé húsky sú zrnká ružencové. Diaľky sa blížia.6Naše žalmy od Boha sú, nezhasnuté po ceste do neba. Čakáme, kto zapáli fakľu sochy slobody v prístave Božím Otčenášom.7Pridlhý nie je pohľad tomu, kto verí. Aj keď cestujete ďaleko. Chalúpka v údolí ticho čaká vtáčky. Na jar prídu domov, hniezdo si obnoviť.

Dilong_Belasy-blankyt.html.txt

MiaKomédia v troch dejstváchOsobyDoktor Emil GorovičMia, jeho dcéraDoktor Andrej Livoňský, obvodný lekárGustáv Turecký, továrnikKlaudia, jeho ženaIvan, ich synŽupanBlausteinováŠeľuchaMaraHanaKatraZuzaTovárenskí robotníci

Nadasi-Jege_Mia.html.txt

Stroskotanie fregaty MedúzyNáš bývalý profesor francúzštiny pán D. priniesol nám pred triapäťdesiatimi rokmi francúzsku knihu, aby sme ju prekladali do slovenčiny. Bola to pekne ilustrovaná zbierka rozličných príbehov, cestopisov, dobrodružstiev, veselých i smutných udalostí zo starého a nového veku.Okrem poľovačiek na levy, tigre a obrovské hady nás najväčšmi zaujímali rozprávky o cestách na mori do Ameriky, Indie a Afriky, a medzi tými zvlášť tie, pri ktorých nám od strachu a hrôzy naskočila husia koža. Nie je teda div, že sa nám zapáčila rozprávka o nešťastí fregaty Medúzy, pri ktorom celá posádka až na niekoľko ľudí zahynula v mori v počte niekoľko sto mužov. Týchto niekoľko nešťastníkov plávalo o smäde a hlade po mnoho dní na plti zhotovenej z brvien a sudov pred zatopením fregaty, kým na nich náhodou nenaďabila iná loď, ktorá ich zachránila.Sprievodná ilustrácia nám živo vyobrazila hrozné položenie tých chudákov, ako pri strašnej búrke na rozvlnenom mori v zúfalstve zalamujú rukami.Táto rozprávka sa nám výnimočne zapáčila, naša koža bola ako strúhadlo a ľúto nám bolo len, že sme sa tak neskoro narodili a nemohli sme teda tým nešťastníkom prispieť na pomoc. Môj starší brat, aby to skúsil, neželal si nič iné, ako stať sa námorníkom. Divnou náhodou sa mu to neskoršie aj splnilo, pravda, iba spolovice, lebo to stroskotanie vystalo.V neskorú jeseň toho istého roku stalo sa u nás rodinné nešťastie. Následkom podrobnej prehliadky a skúmania vyšlo najavo, že je veru naše ohromné koryto — vydlabané z veľkého lipového stromu — práve na najkritickejšom mieste, totiž na dne, prevŕtané červíkmi a spráchnivené, takže sa viac na ďalšiu službu nehodilo. Vianoce neboli ďaleko a matka objednala nové koryto, aby bolo v čom obárať ošípané, ktorých sa pred sviatkami zabíjalo pravidelne viac kusov.Samo sebou sa rozumie, že my, chlapci, sme svedomite sledovali celú tú revíziu. Otázka koryta sa novou objednávkou neskončila, lebo pre matku nastala otázka, čo so starým korytom. My sme už mali plán hotový. Koryto sme od matky vyžobrali a tá, rada, že s ním nemá ďalšiu opletačku, ani sa nás nespýtala, načo ho chceme, a jednoducho nám ho darovala.Plní radosti, ako keby nám boli darovali admirálsku loď, vtiahli sme drahého invalida do kôlne k nášmu dobrému priateľovi, čižmárskemu majstrovi a súčasne domovníkovi nášho domu, ktorý nám bol veľmi naklonený už i preto, lebo mal za ženu našu bývalú kuchárku Zuzku, čo mu varila také chutné halušky a guláš.Zamýšľali sme prestrojiť koryto na „Medúzu“ a dlho sme sa radili a špekulovali, ako to najšikovnejšie spravíme. Podplatili sme meštekom dohánu nášho dobrého priateľa tesára Mateja, aby nám bol na pomoci radou a činom, čo aj svedomite splnil. Čižmár a tesár museli nám sľúbiť, že o veci nevyzradia ani zamak, a skutočne sa celá rekonštrukcia uskutočnila v takej tichosti a tajnosti, že sa naši rodičia nedozvedeli ani slovíčka a matka pravdepodobne na staré koryto celkom zabudla.Nechcem rozprávať o tom, koľko smoly a kúdele sme u známych čižmárov a povrazníkov vymodlikali alebo zakúpili — najväčším dodávateľom bol však zaiste čižmárov učeň Náco, ktorému sme zato sľúbili, že ho pustíme budúceho leta na slivky do našej záhrady pri Hrone. Sľub sme svedomite dodržali, pričom však vyšlo najavo, že mal päť alebo šesť subagentov-kolegov, ktorí u svojich majstrov kradli a prinášali mu za podiel z tých sľúbených sliviek smolu i kúdeľ. Takto zaopatrení vysekali sme dno koryta a priateľ Matej pribil nám naň dosky, pričom sme všetky škáry čo najlepšie vypchali kúdeľou napustenou smolou.Práca nebola ľahká. Spočiatku naša fregata púšťala do nej naliatu vodu ako sito, ale pozornou prácou a usilovnosťou konečne sa nám podarilo zapchať všetky diery. Na bokoch sme vyrezali otvory pre veslá, ktoré nám zhotovil Matej zo starých rázštepov s pribitými doštičkami.Pri týchto všetkých prípravách nám pomáhal náš kamarát Kiss Mátyás, maďarský chlapec zo Šajó-Gemera, ktorého vzal otec k nám do domu, aby sme sa priučili maďarčine, čo vtedy v Banskej Bystrici nebola ľahká vec. Mátyás nám patril telom i dušou a držal s nami v zlom i dobrom. Priviedlo ho k tomu ponaučenie, ktoré sme mu ochotne poskytli hneď v prvý večer jeho vstúpenia do nášho domu. Priviezol ho furman z Brezna i s jeho kufrom obtiahnutým bravčovou kožou aj so srsťou. Nemo sme obdivovali chlapca a ešte väčšmi ten predpotopný kufor, ale rozhovor viazol, lebo my sme nevedeli ani slova po maďarsky a on ani slovo po slovensky. Mal úzke uhorské, belasé, vyšnurované nohavice, k tomu aj vestu a krátku kazajku s olovenými gombíkmi. Nohavice mal zastrčené do vysokých čižiem. Bol v rovnakom veku s nami, o hlavu menší, a dobrák od kosti.Starší brat a ja mali sme zvláštnu izbu v prízemí, kde sme aj spávali; najmladší brat a sestra bývali však s rodičmi na prvom poschodí. Izba bola veľká. Stála tam otcova knižnica a k našim dvom posteliam pripravili ešte tretiu — pre Mátyása. Po večeri na prvom poschodí vzali sme Mátyása dolu k nám, kde mal postavený aj kufor. Otec nás vyprevadil a dal Mátyásovi potrebné naučenie, z čoho sme nerozumeli ani slova. My dvaja sme sa vyzliekli a ľahli do postelí. Mátyás si však sadol na kufor a začal žalostne fňukať a spievať maďarské lamentácie. Chvíľu sme čakali, no keď to neprestávalo, tak sme ho posunkami a slovensko-nemecko-francúzskou miešaninou posielali spať, ale všetko nadarmo: kochal sa aj naďalej a vždy väčšmi v tých svojich srdcelomných lamentáciách.— Paľo, — ozval sa môj brat, — nože mu povedz, aby už raz prestal.Ľahko povedať, keď nevieš, ako mu to máš dať na vedomie! Konečne nás prešla trpezlivosť.— Vieš čo, Paľo? — ozval sa znovu brat. — Zmláťme ho! Keď už fňukať, tak fňukať, aspoň bude mať na to príčinu.A hneď sme sa dali do toho. Vyobšívali sme milého Mátyása — a prostriedok bol veru výborný. Milý Mátyás prestal fňukať, vyzliekol sa, ľahol si do postele a o chvíľu spal ako poleno. Za tento brutálny prostriedok by som si dnes sám nadiktoval „päťadvadsať“. Ale čože sme my vtedy — desať a jedenásťroční chlapci — vedeli o nejakej túžbe po rodisku a po rodičoch? Bola to úprimná chlapčenská logika: my sme chceli spať, on nám v tom prekážal, tak sme ho pri nemožnosti ináč sa s ním dorozumieť poriadne zmlátili. To je vôbec vždy a všade „utima ratio“.Od tých čias bol Mátyás naším najoddanejším priateľom a neprešiel rok, stali sa z nás praví maďarskí Demosténovia.Naša fregata vo svojej premene navidomoči postupovala, ale míňal sa i čas a po krátkej jeseni nastala skorá a tuhá zima. Hron a rybník na Úhrade — ako vopred určené bojištia — nám pred nosom zamrzli. Zostala iba riečka Bystrica, ktorá zamrzla len pri krajoch, tak asi na siahu od brehov, a silný prúd uprostred sme si vybrali na to, aby pyšne niesol našu fregatu, ktorej iste nebolo páru na svete.Pri samom ľavom brehu potoka, asi kilometer nad železným hámrom, mal kantor a organista veľkú záhradu a ostredok. Jeho syn, náš dobrý priateľ, pripravil nám tam miesto v kôlni, kde sme pomocou tesára uložili našu admirálsku galeju. Dolu vodou to išlo napodiv dobre, no hore vodou na veslovanie naše sily nestačili, a tak sme boli nútení fregatu proti vode ťahať na povraze, pričom vždy javila náklonnosť oprieť sa predkom o ľad alebo o korene stromov, preto ju musel vždy jeden z nás odstrkovať veslom alebo žrďou, kým predný voj ťahal za povraz.Tak sme sa vozili po Bystrici asi desať alebo dvanásť ráz, niekedy v takej krutej zime, že sa ešte vždy čudujem, ako nám neomrzli palce a ruky. Konečne celkom neočakávane prišla katastrofa. Rad zadného voja — odstrkovať „Medúzu“ — prišiel na mňa. Bol som teplo oblečený v hrubom silnom svetlohnedom zimníku. Zima bola obstojná a na vesle mi stále zamŕzala voda. Ako som tak raz oprel veslo o fregatu a potisol plnou silou, veslo sa skĺzlo a ja som spadol z brehu na ľad, ktorý sa podo mnou preboril. Zotrvačnosťou pádu preletel som ponad fregatu pod ľad náprotivného brehu, iba čiapka mi vletela do „Medúzy“. O chvíľu som potom strkal hlavu do ľadu a hoci som aj dobre plával, predsa by mi to nebolo nič pomohlo, keby sa nešťastie nebolo stalo niekoľko metrov nad záhybom Bystrice, kde sa potok ostro obracia na pravú stranu. O pár sekúnd bol som v otvorenom prúde a pomocou kamarátov dostal som sa horko-ťažko na breh, pričom mi najviac zavadzal pobrežný ľad, ktorý sa podo mnou boril. Ešte vždy mám v pamäti, ako sa mi pod ľadom neprestajne menili pred očami belasé, zelené a červené kolieska.Pri osem-desať stupňovom mraze bežal som cez celý Úhrad — najmenej pätnásť minút — k čižmárovi, lebo domov ísť som si netrúfal. Tam ma Zuzka postavila na široké ohnisko, rozložila vatru, čo by sa pri nej hneď celý baran mohol upiecť, a tam som sa musel obracať okolo ohňa ako na kolmom ražni, kým nezmäkol zimník primrznutý o spodný kabát, takže sme ho mohli vyzliecť. Len pri pleciach, kolenách a lakťoch bolo voľno, všetko ostatné zmrzlo ani trieska. Potom ma Zuzka obliekla do mužovej košele, uložila do svojej postele a tak ma prikryla perinami, že som sa pod nimi dusil. Uvarila mi lipového čaju a bolo mi dobre i teplo ako kráľovi. Medzitým sa moje šaty a bielizeň sušili pri vatre. Za dve hodiny potom uschlo, čo mohlo, len ten tvrdohlavý zimník — bol vraj z anglického súkna — nechcel dobre schnúť a bol ešte aj na tretí deň o dobré poznanie tmavší, lebo mi otec hovoril, že sa mu zdá, ako čo by farba môjho zimníka bola stmavela. Vymotal som sa, ako som vedel.Ešte keď som ležal u čižmára v posteli, prišiel brat s kamarátmi a tí potom rozprávali o smutnom konci našej fregaty „Medúzy“. Chudera, pustená na slobodu, plávala bystro po Bystrici, dostala sa do mlynice, ktorou tiekla voda na ohromné koleso železného hámra, a tam sa rozbila na triesky.Tak skončila naša „Medúza“.Asi o štrnásť dní po tom prišlo nové koryto. Brat mi vraví:— To by bola Medúza, čo?Otec prezeral koryto, pričom sa spýtal na staré a matka povedala, že ho darovala nám. Otec sa spytoval ďalej a tak vyšla celá história najavo. Výsledok bol, že sme dostali poriadny trest, ako čo by sme my boli príčinou, že Hron a rybník zamrzli a že vôbec bola zima.Cítili sme sa náramne ukrivdenými.

Kuzmany_Stroskotanie-fregaty-Meduzy.html.txt

Biela labuťDoktor Verný sa viezol z Viedne priamym rýchlikom do Ríma. Sedel v polkupé prvej triedy a prezeral rozličné noviny, ktoré si nakúpil na stanici. Bolo pekné májové ráno. Otvorenými oblokmi valil sa do vozňa lichotivý jarný vzduch; horizont kraja sa pýšil tvrdými, na vrcholcoch snehom krytými Alpami, okolo dráhy sa zelenali lúky a polia strakateli stromami: samý kvet. Verný sa cítil mocný, tešil sa zo svojej tridsaťpäťročnej mladosti a radoval sa, že sa striasol nemocničných trampôt a starostí na celé štyri týždne. Tešil sa na Taliansko, ktoré už viac ráz navštívil. Ako starých známych išiel pozrieť obrazy, stavby, sochy a krajiny, za ktorými mu duša túžila ako za milým dievčaťom. Nenapil sa vody z fontány di Trevi[1]v Ríme, a jednako ho ťahalo za tým európskym rajom, ako ťahalo od vekov či surových barbarov alebo moderného učenca a či krásnu, rozmaznanú ženu.Jeho radostný, spokojný pocit nedal mu pokoj: vibrovali v ňom všetky nervy, nemohli ho upútať ani jedny noviny, ani výhľad na krajinu. Keď pozeral na jedno, zdalo sa mu, že druhé je vábnejšie. Vyrušovalo jeho pokoj i vedomie, že v susednom polkupé sú dve, podľa smiechu a reči mladé anglické dámy, ktorých rozhovor bolo vše celkom dobre počuť, lebo boli i na jeho i na ich kupé otvorené dvere.Nudil sa s Corriere della Sera,[2]hoci čítal i nepriateľský, proti Juhoslávii namierený článok, ktorý by ho inokedy zaujímal. Zrazu zdvihol hlavu od novín, keď sa dvere pred ním zatmili: zazrel vysokú, veľmi elegantnú mladú dámu a mimovoľne ľahučko sa usmial a zašepkal: „Sapristi!“ — vyhol sa za ňou a nespustil z nej oči, kým nezmizla v chodbe susedného vagóna. Cítil, že sa začervenal, i pokrútil hlavou nad sebou. Myslel si, že urobil tvár ako ovca, takže sa tá bohyňa musela na nej usmiať. Iste je to jedna zo susediek. Je to ozajstná hra prírody, že sa táto žena tak podobá obrazu krásnej Američanky, ktorý minule videl po Weekly Times.[3]Všetko na nej zodpovedalo: zlatopobelavé mikádo, veľké belasé oči, ostro rezané červené, trošičku priveľké ústa, trochu krátky rovný noštek, okrúhla brada a čerešňová ružovosť tváre. K tomu vysoká, elastická, plná figúra. A ruky! Do hroma, dosť veľké a elegantné, akoby si ich požičala od medicejskej Venuše.[4]Verný sedel nahnutý nad novinami; pozeral do nich, ale v duchu videl stále krásnu ženu. Krútil hlavou nad sebou i nad divom. Napokon sa ustálil na tom, že dáma predstavovala typ istých Američaniek.Jeho hútanie už chvíľu trvalo, keď počul na chodbe štrknutie a zazrel kotúľať sa peniaze. Skočil a zazrel druhú dámu zo susedného kupé, stojacu zohnuto vo dverách a pozerajúcu, kde sa zakotúľali peniaze; v rukách držala otvorenú peňaženku a usmievala sa svojej nehode.Verný sa jej tiež usmial.— Dovolíte, aby som vám pomohol? — oslovil ju po anglicky.— Veľmi vám ďakujem. Som taká nešikovná. Ale príčina je vlastne peňaženka, na ktorej sa mi pokazilo zavieranie.Dáma vybehla na jednu stranu chodby a Verný na druhú a zbierali peniaze: boli to šilingy, koruny a sovereigny.[5]Podal jej, čo našiel a spýtal sa, či jej ešte mnoho chýba. Hľadel jej do očí a úsmev ani jej, ani jemu neschádzal z tváre. Veď sa museli usmievať, keď sa tak pozdali jeden druhému. Verný si myslel, že je to osoba ozaj na zjedenie. Aké má milé oči, aký trochu posmešný, akoby všetko rozumejúci a odpúšťajúci úsmev, a jednako jej v tých veľkých čiernych očiach sedí i čosi melanchólie. Angličanka si myslela, že hoci je i privyknutá na atletické postavy of our boys:[6]našich chlapcov, jednako málokedy videla takú súmernú, vysokú figúru, akú má tento cudzinec. A ako sa jeho tvár pri istých pohyboch ponáša na Byronovu!Verný sa obzrel, či neuvidí ešte niekde nejaký peniaz, ale nenašiel nič. Angličanka ho uistila, že má už všetky peniaze a poďakovala mu ešte raz. Potom vošla do svojho kupé a Verný vyzeral na chodbe oblokom. Hľadel na kultivovaný kraj, ale v duši mu jednako zotrvávali Angličanky. Cesty — i poľné — boli zriadené, po poliach roztratené chutné domce a ploty okolo nich z pevného materiálu, v dobrom stave. Pomyslel si na naše ošarpané ploty z halúz a biedne, vydraté poľné cesty, ktoré dávajú kraju zanedbaný, chudobný vzhľad.Trochu sa obrátil a zistil z dymu, vychádzajúceho z kupé, že dáma si zapálila cigaretu. Nad dverami jej oddielu bol zákaz fajčenia.— Madame, vystavujete sa nebezpečenstvu, že vás sprievodca upozorní na veľký priestupok a že budete platiť veľkú pokutu.Dáma sa trochu strhla.— Čože som urobila?— Nezbadali ste? Fajčíte v kupé pre nefajčiarov. Nie každý sprievodca je zdvorilý človek… Odporúčam vám presťahovať sa na ten čas, kým chcete fajčiť, do môjho kupé. Aby ste nemysleli, že ma poháňa egoizmus, ostanem za ten čas na chodbe.Dáma vstala a vyšla na chodbu.— Prijímam vaše pozvanie, ale len pod podmienkou, že vás nevyháňam z vášho hradu.— Priznám sa vám, že sú i také okolnosti, v akých vďačnejšie sedím v kupé, ako stojím na chodbe. Fajčíte rada, náruživo?Dáma sa hlasito zasmiala.— Nefajčím náruživo rada. Vo vlaku ma vše bolieva hlava a proti tomu najlepšia medicína je cigareta.Verný vytiahol obočie, akoby bol urobil nejaký zvláštny objav a riekol:— Ako?Dáma trochu zadivene podotkla:— Aké „ako“?— Som lekár, urobil som teraz na vás nové pozorovanie, ktoré si znamenite zapamätám.— Som zvedavá, čo to môže byť?Verný sa chvíľočku na ňu díval: myslel si, že dávno nevidel takú chutnú, milú osobu, ako je táto. Bol by dal mnoho za to, keby bol mohol trochu pohladiť jej chudé líca. Postavu mala veľmi peknú, zrejme športovaním vyvinutú.— Nuž poviem vám. Viete, že pri dámach sa vyskytujú ťažké, veľmi vážne ochorenia, ktoré možno liečiť len krásnymi toaletami, autami, alebo prípadne luxusnými kúpeľmi?— Indeed?[7]— I vaše fajčenie patrí iste do tejto kategórie. Veľmi vás ľutujem, lebo sa obávam, že vás hlava bolí každý deň niekoľko ráz. Mňa by aspoň bolela, keby som fajčil také znamenité cigarety, ako sú vaše.Dáma sa zasa hlasno zasmiala.— Okúste jednu. Sú americké a doniesla ich so sebou miss Palmerová, s ktorou cestujem. Pokiaľ ide o bolenie hlavy, nemáte celkom pravdu, — i potriasla rozhodne hlavou, pričom mu hľadela do očí.Verný vzal z dózy ponúkanú cigaretu, okúsil ju a prevrátil oči.— Prvotriedna! Madame, fajčenie týchto cigariet je celkom iste zdraviu veľmi nebezpečné, hoci uznávam, že nemám pravdu, čo sa týka vášho bolenia hlavy. Ale iste možno nimi liečiť aj iné bolesti a tak ľudia, ktorí ich môžu fajčiť, budú stále na kadečo trpieť. Miss Palmerová je dáma, ktorá prešla do reštauračného vozňa?— Išla si vypiť šálku čaju.— Iste i ju bolieva hlava.Dáma sa zasa zasmiala.— Myslíte, že tiež fajčí? Niekedy.— Viete, že sa podobá obrazu, ktorý bol pod menom „Americké dievča“ uverejnený vo Weekly Times, ako keby to bola ona? Preto som bol celkom prekvapený, keď som ju zazrel. Iste muselo byť prekvapenie na mojej tvári veľmi zreteľné, lebo ma vysmiala.— Sir, vidím, že radi vyhýbate pravde z cesty. Boli ste prekvapený, lebo vás očarila jej krása, ale nie preto, že sa ponáša na akýsi obraz. Moja predbežná dobrá mienka o vás začína dostávať značné pukliny.— Som zúfalý, madame. Radšej sa priznám a uznám, že i ju pokladám za očarujúce stvorenie.Dáma urobila vážnu, privážnu tvár a vstala, že vyjde z kupé, hoci cigaretu ani spolovice nevyfajčila. Verný skočil, aby jej uvoľnil cestu, urobiac pritom nešťastnú tvár.— Čo, vy už odchádzate?— Máte kontinentálne spôsoby, na ktoré nie sme zvyknuté.— Odpusťte mi tentoraz, madame. Parole d’honneur,[8]že viac sa neprehreším. Budem trpieť bez slova i najväčšie sužovanie.— Tak dobre, skúsim to, — i zasa si sadla. — Viete, že je miss Rosy Palmerová naozaj jedno z najkrajších amerických dievčat, ktoré nemožno napochytro porovnať s nejakou priemernou osobou, ako som napríklad i ja? Viete to?— All right, zapamätám si, že miss Rosy Palmerová je jedno z najkrajších amerických dievčat. Ale že vy ste obyčajná, priemerná osoba, na to nerobím poznámku len preto, lebo sa nechcem vystaviť vašim trestným sankciám.— Dajte si pozor! Miss Rosy je dcéra multimilionára a je to ozaj, akoby tí ľudia mali možnosť zadovážiť si za svoje peniaze všetko, čo je najvzácnejšie a najkrajšie na svete.— Madame, viete, že je to vlastne príšerné, taká osobnosť a vy s ňou cestujete len tak, akoby bola obyčajná smrteľníčka. Počul som vás, že ste sa spolu i smiali. Ako sa môžete v takej spoločnosti smiať? Ja by som sa len díval na ňu ako na Budhu. No, pravda, človek na všetko privykne, teda i cestovať s takým zosobneným Kohinorom.[9]— V jednom máte pravdu. Tí ľudia chápu celkom inakšie svet a život ako my. Najmä ženskí členovia takýchto rodín, ktorí sú privyknutí, že môžu mať všetko, čo stojí peniaze.— Odpusťte moju predošlú poznámku, že sa vám divím, že ste sa spolu smiali. Možno i vy ste miliardárova dcéra, ktorý si tiež mohol za svoje peniaze zadovážiť, čo si len zaželal.— Ste nenapraviteľný. Ja som dueňa[10]miss Rosy. Cestujem s ňou, aby som dávala na ňu pozor. Okrem mňa má ešte sekretára, sluhu, chyžnú a šoféra s autom.— Ráčte odpustiť, ale ako dueňa máte neodškriepiteľné nedostatky, ktoré môže každý pobadať.— Ktoré sú to? Možno ich napraviť?— To je úplne beznádejné. Koľko dueň poznám zo španielskych a talianskych rozprávok, všetky sú staré a škaredé. Nechcem vám lichotiť, ale nemôžem ani pri najlepšej vôli uznať, že by ste sa mohli honosiť týmito vlastnosťami, alebo že by ste si ich mohli nacvičiť hocijakým tréningom.— Ha-ha-ha! — smiala sa dáma a Vernému sa zdalo, že pozrela naňho jednako len ešte milšie, ako vôbec hľadela; pritom držala v ruke vyfajčenú cigaretu, aby ju odhodila.Verný jej podložil noviny.— Sir, mýlite sa, čo sa týka dnešných dueň. Zdá sa mi, že ste veľmi zaostali ešte niekde v minulých storočiach. Ja som vzor dueň, som vdova (pritom sa zapálila a veľmi chutne sklopila viečka), omnoho staršia ako miss Rosy a ako ste sa mohli i sám presvedčiť: neúprosne prísna.— Ste iste vzor dueň, hoci sa vekom nehodíte na to postavenie, lebo ste najviac o tri-štyri roky staršia od miss Rosy; ale veď taký milionár si iste vyberie najlepšie i v tomto ohľade. O tom nepochybujem ani najmenej.— Veru tých milionárov musí človek poznať, keď chce s nimi nejako vyjsť. Viete, že v spoločenskom ohľade je omnoho väčší rozdiel medzi multimilionárom a inteligentom, ako medzi inteligentom a princom? Milardári sú veľmi exkluzívna spoločnosť a hľadia veľmi zvysoka na ostatnú spoločnosť. Veď to nie je ani div, keď ich životný štandard je úplne odlišný od štandardu všetkých ostatných ľudí, ktorí väčšinou nemajú ani tušenie, ako títo ľudia žijú. Milionárka sa práve tak nestýka spoločensky hoci napríklad so znamenitým advokátom alebo povestným lekárom — profesorom, ako sa nestýka znamenitý londýnsky advokát s továrenským robotníkom alebo farmárom. V ich spôsobe života je omnoho väčší rozdiel. Vôbec predstavte si ľudí, v živote ktorých všemožný peniaz nehrá zástoj. Možno poznáte prípad znamenitého francúzskeho spisovateľa Bourgeta,[11]ktorého newyorský milionár pozval na prednášku do svojho paláca a po prednáške prosto poslal domov? A s Bourgetom obcovali i panovníci.— Čo rozprávate, ma veľmi neoduševňuje ani za vašu krásnu miss Rosy, hoci by bola i najkrajšia i najbohatšia zo všetkých tých bohýň.Angličanka potriasla ľahučko hlavou.— Mýlite sa. Miss Rosy, hoci i taká boháčka, je pomerne veľmi milá. Možno preto, lebo mnoho cestuje, a tak sa musí stýkať i so skromnejšími ľuďmi, najmä v Európe.Vtom vstala, aby išla do svojho kupé. Verný vyskočil a uhol sa jej na chodbu, pričom skoro buchol do prichádzajúcej miss Rosy. Pozrel na ňu mimovoľne s prísnou tvárou; miss Rosy mu vrátila pohľad úplne bezvýrazne, akoby bola pozrela na obločný rám.— Kate, škoda, že ste neboli so mnou: dávno som nepila horší čaj ako dnes. Ozajstný rekord.Mrs. Kate,[12]vychádzajúc z kupé, trochu sa zapálila; kývla mu hlavou a vošla s miss Rosy do ich oddelenia.Verný sa zobral a odišiel do reštauračného vozňa. Mal dosť dojmov na rozmýšľanie.Viezli sa celý deň a Verný sa všemožne usiloval, aby svojim susedkám čím najmenej stál v ceste. Idúc z reštauračného vozňa, našiel ešte jeden sovereign, zrejmý dôkaz toho, že mrs. Kate radšej odtajila stratu, len aby ďalej nikoho neustávala. Trochu sa zadivil, že najatá spoločnica tak ľahkomyseľne zachádza s funtmi šterlingov.[13]Nechcejúc dámy vyrušovať, poslal jej ho po sprievodcovi.Keď sa vrátil po olovrante, na ktorom, ako aj na obede, mali účasť i anglické dámy, našiel ich stáť v chodbe, hoci prišiel za nimi hodne neskoršie. Keď prechádzal do svojho kupé, do ktorého mu medzitým prišiel i akýsi, pravdepodobne nemecký finančník, s vyšívanou čiapkou na hlave, zbežne sa podíval na dámy, neprezrádzajúc nijaký záujem: zazdalo sa mu, že miss Rosy pozrela naňho nie tak úplne nevšímavo ako predpoludním a potom vošla do svojho kupé. Mrs. Kate pristúpila k dverám jeho oddelenia a ľahučko sa usmievajúc, kývla mu hlavou.— Ďakujem vám.Vyskočil k nej.— Nechýbajú vám ešte peniaze?— Nie, ani penny…[14]Nevzbudzuje vo vás tento strašne pustý kraj stiesnenosť? — spýtala sa ho, aby obrátila rozhovor na iný predmet.— Tento Tarvizský priesmyk je veru hrozný. A najstrašnejšie je, že v ňom bývajú ľudia. A koľkí! Je záhadné, ako žijú tu medzi týmito skalami, kde ešte rastú i kríky len tu i tu, i to aké pokrčené. Podívajte sa na ich domce poskladané z kameňov, väčšinou bez vakovky.— Obvešané biednou bielizňou. Bielizeň je vôbec pre Taliansko charakteristická. Všade jej je plno. Je to dôkaz, že jej majú málo, keď ju vždy perú. Poznáte Dürerovu kresbu Melanchólia?[15]— Poznám tú zúfalú osobu. Máte pravdu. Tento kraj je ako cesta do Danteho Pekla;[16]životnejšie znázorňuje melanchóliu ako Dürerova kresba. Keď to vidím, prichodia mi na um moje najtemnejšie hriechy.I usmial sa.Mrs. Kate sa zdalo, že má prísnu tvár, ktorá celkom neočakávane zmäkne, keď sa usmeje. Pokrútila šelmovsky hlavou.— Ale, veď vidíte i mnoho krásneho, to by vás malo tešiť.— Naopak. I to krásne ma často len bolí, lebo sa ho musím zriecť, nie je moje.— Pane, nikto nemá všetko krásne. Múdry človek je spokojný, keď má aspoň niečo z neho. Nesmiete byť taký egoista.— Lekár, a egoista! Myslím, že nám váš znamenitý conpatriot[17]nespravodlivo stúpa do poctivosti. Aspoň veľkej väčšine lekárov iste. Nepokladajte za nejaké chvastanie, čo vám poviem. Som pevne presvedčený, že skoro všetci cítia tak ako ja; preto vám to spomínam, lebo je to charakteristické pre všetkých. Mal som vo svojej nemocnici posledné dni dva také prípady, ktoré ma veľmi dojali, kde sme so svojimi kolegami urobili všetko možné, aby sme pomohli — a bohužiaľ, bez akéhokoľvek výsledku. Dal som na svoje trovy — išlo o chudobnú mladú matku, ženu úradníka — doviesť k nej i znamenitého profesora: nič nepomohlo, umrela. Nechcem tým povedať, že ku každému takému chorému dávam zakaždým dovážať profesorov. Ale sú prípady, kde s radosťou obetujeme peniaze, aby sme zachránili v ľuďoch dôveru k nášmu ľudskému cíteniu a nie k svojej vede… I preto som teraz ušiel na nejaký čas sa prevetrať, lebo naše povolanie bez strát nejde a nemáme vždy nervy prenášať tieto straty bez otrasov.Mrs. Kate pozrela naňho s výraznejšou melanchóliou, ako ináč hľadievala.— Zdá sa, že ste primäkký, citlivý. Našťastie nemôžete vziať na seba všetky bolesti sveta tak, ako jeho krásu. Veda je nie boh, nemôže byť dokonalá. Keby ste zachránili každého, nebola by v tom nijaká zásluha, — riekla mu skoro šeptom a stisla mäkkou rúčkou jeho ruku.— Vaše spolucítenie ma dojíma a posilňuje, madame. Ďakujem vám. Príde mi iste mnoho ráz na um.Teraz sa usmiala milá pani.— Máte ho neobmedzene.Kývla mu hlavou a odišla k miss Rosy, ktorá vidiac ju vchodiť, odložila revue, ktorú prezerala.Verný si myslel, aký jemný takt má tá pani. Odišla s milým slovom, keď začínala byť situácia trochu pálčivá. Možno ju nikdy viac neuvidí. Ale celkom iste mu jej obraz nevymizne z duše, vždy uvidí pred sebou milú tvár všetko rozumejúcej osoby s melancholickými čiernymi očami.Odišiel do svojho kupé a hľadiac na pusté skaliská priesmyku, dal voľný beh svojej fantázii. Bol slobodný a nijakou ženou neviazaný. Škoda, že je spletená s tou americkou bohyňou… Pravdepodobne sa už viac s ňou nebude môcť ani zhovárať. Keby aspoň vedel, kde idú. Aká by bola jeho cesta bohatá, keby sa zavše s ňou stretol a mohli si vymeniť svoje náhľady o krásnych umeleckých predmetoch!Pôvodne si umienil, že sa v Benátkach nezastaví. Čo tam? Neťahalo ho nič do mesta, vystavaného počítajúcim, nemilosrdným kupeckým duchom, cifrovane ako strakatá mydlová bublina, s umením bez pravej veľkosti a slobody, možno len s dvoma-troma naozaj veľkými a sympatickými umelcami.Teraz sa mu vtierala myšlienka, že sa dámy zastavia na deň-dva na Lide. Príroda je tam prekrásna, kúpele v belasej Adrii vábia každého, kto ich raz okúsil.Skúsi šťastie a ostane tam niekoľko dní.Keď mrs. Kate vošla do kupé, miss Rosy sa na ňu s tôňou irónie usmiala.— Kate, drahá, musel vás ten váš cudzinec veľmi dojať; boli ste taká sentimentálna, že som sa bála, že sa rozplačete. Dajte si pozor, Kate, dajte si pozor!— Nuž je to človek s dušou. Obyčajne hľadíme na každého neznámeho ako na antipatického egoistu, ktorému len zavadziame v úzkom vozni. A koľko ráz sa mýlime! Myslím, že skoro vždy.— Čože vás tak dojalo? Ako dobre, že ste sa s ním tak spriatelili, aspoň sa máme čím cestou baviť.— Vidíte, Rosy, aká ste nekonzekventná. Pred hodinou ste ma hrešili, že som ľahká vdovička, pozerajúca na mužov a teraz ma chválite!Mrs. Kate obšírne vyrozprávala, ako to dámy — i najinteligentnejšie — robievajú, o čom sa zhovárala s Verným.— Čo myslíte, Kate, nie je váš doktor trochu prisentimentálny? Takí chlapi nemávajú pevnú povahu. Pomyslite si, Kate, chlap bez vôle…! Viete čo? Myslím, že urobíme najmúdrejšie, keď vystúpime v Udine a budeme sa trochu voziť po krajine na aute.Mrs. Kate návrh nemilo dojal.— Prečo, drahá?— Lebo váš cudzinec ide iste do Benátok, ktoré sú také malé, že by sme sa s ním museli zísť či na Piazzette,[18]či na Lide. A keď sa s ním zídeme, obávam sa o vás, Kate!Miss Rosy pozerala mrs. Kate do očí so strojenou prísnosťou. Kate sa zapálila.— Čo vám budem tajiť, že sa mi ten cudzinec vidí? Iste sa mi vidí, a vám, sweet heart,[19]sa vidí tiež.Rosy sa zapálila ešte i na obnaženom krku, jednako hrdo vztýčila hlavu.— Ale iste, je to pekný vzor muža. Ale že by som sa oňho zaujímala, to tajím. Vystúpime v Udine?Mrs. Kate cítila, že by Rosy bola omnoho radšej, keby jej odporovala a keby išli rovno na Lido. Ale teraz si trochu zo vzdoru myslela: „Keď to mrzí mňa, nech to mrzí i teba,“ i povedala:— Dobre, vystúpime. Hoci mi je to celé trochu smiešne: utekať pred človekom, ktorý nás naskrze neprenasleduje.Miss Rosy chcela zahladiť stopy svojho cítenia, ktoré ju nútilo nedopriať mrs. Kate cudzinca, keď sa ona pre svoju prílišnú veľkopanskú pýchu nemohla dostať s ním do styku, i povedala:— Poviem vám pravdu, chcela som vystúpiť v Udine i bez cudzinca. Hlavné, všetkými turistami navštevované mestá sú nám už i tak známe. Na vidieku je mnoho zaujímavostí a mnoho milej intimity ozajstného života, ktorý vidíme v malých mestách v jeho skutočnosti, kým vo veľkých len ako masku.— Rosy, — zvolala mrs. Kate s posmechom, — vy hovoríte ako profesorka na prednáške! Ako je ťažko pretvárať sa tomu, kto nie je na to zvyknutý! Vy ste taká drahá!I stiahla jej hlavu k sebe a bozkala ju.V Udine vošli do vagóna sekretár a sluha miss Palmerovej, zobrali ich plédy a skvostné toaletné tašky i knihy a otvorili pred dámami dvere vagóna. Miss Rosy kráčala s hrdo vztýčenou krásnou hlavou. Pozrela na Verného a oči sa im stretli, ale ostali nemé. Keď išla za ňou mrs. Kate, vyskočil a poklonil sa jej.— Good bye, — riekla milo, s úsmevom.Verný pozrel na ňu s prekvapeným ľakom, že už odchádzajú, i zamrmlal čosi nezrozumiteľné a pokročiac k obloku, hľadel za nimi. Bol už večer; na nie veľmi skvele osvetlenej stanici bolo málo ľudí, medzi ktorými bolo vidieť prechádzať Angličanky k východovým dverám. Neboli ďaleko od vozňa, z ktorého vyšli, a Vernému zatrepotalo srdce, keď sa mrs. Kate obzrela a kývla mu ešte rukou i hlavou a keď pobadal i ľahučké kývnutie hlavou miss Rosy.Obrátil sa a preniesol svoj kufrík do kupé, z ktorého dámy vyšli a hodil sa na sedadlo. Bolo ešte plné ich jemného parfumu.Smial sa i hneval na seba, že ho nepatrné kývnutie miss Rosy tak dojalo. Mrs. Kate razom ustúpila do pozadia pred skvelou krásou Američanky a pred bleskom jej ohromného bohatstva. On pokladá za bohvieaký znak záujmu jej skromnučké kývnutie hlavou, a ona, ak vôbec niečo, tak si myslela: „Čože by som mu nekývla hlavou, veď ho nikdy viac neuvidím. Nech má radosť.“Kým bola najmenšia možnosť prísť s ním do styku, vôbec si ho nevšimla, ani toľko, ako čvirikajúceho vrabca na strome.Cítil sa ponížený. Vyhováral sa sám pred sebou, že nemá na to príčinu, veď sa voči nej neprevinil v ničom. Jednako ho nemilo mučilo vedomie, že by bol blažený, keby ho oslovila, alebo keby sa zúčastnila na jeho rozhovore s mrs. Kate, čo by bola celkom obyčajná zdvorilosť. Ale on pre ňu vôbec nejestvoval. Možno mimovoľne, bez rozmyslu mu kývla hlavou, ako sa kývne sluhovi, žobrákovi, vôbec každému bez rozmyslu — a jeho to tak vzrušilo!Bolo mu jedno, kde pôjde teraz. Vábne ženy zmizli z jeho cesty. Keď si umienil, že pôjde na Lido, nuž pôjde ta na niekoľko dní.Večer prišiel na Lido a ubytoval sa v hoteli Excelsior. Trávil dni, ako mohol; kúpal sa, hral tenis a prechádzal sa po meste. Na tretí deň popoludní sedel, ako si to už navykol, v kaviarni oproti prístavisku vaporettov[20]a prezerajúc noviny a popíjajúc čiernu kávu, hľadel na obecenstvo, prichádzajúce parníkmi. Myslel si, že ľudia málokedy pôsobia takým stádovitým dojmom ako v Benátkach, keď vystupujú po môstku z lode a prechádzajú sa v tlupách v istých hodinách po meste, putujúc od jedného pamätného miesta po druhé. Všetci majú tie isté popudy a nejasné predstavy o videnom a hľadia na seba či s hanblivosťou, či so závisťou alebo s posmechom. Bol presvedčený, že všetci prisahajú na bezmierne chvály svojich reklamných cestopisov a pokladajú za nevzdelaného hlupáka, kto si dovolí mať inú mienku. Veľké množstvo z nich tvoria zamilované novomanželské páriky, ktoré, tlačiac sa k sebe ako trúce sa ryby, nemyslia na nič len na seba a svoju lásku. Benátky sú vôbec svätyňou prvých obetí Venuše a nie San Marco, ale Kupido a Merkur by mali byť ich patrónmi.[21]Na Piazzette možno tak pripadajú pozorovateľovi vo veľkej väčšine nepekné a všedné páriky zaľúbencov ako všetko všade špiniace holuby.Zasa prišiel vaporetto a Verný hľadel na schádzajúcich. Zrazu chytil pri ňom na stole ležiace Figaro[22]a zakryl si ním tvár. Zbadal medzi prichádzajúcimi svojho priateľa, advokáta Paľka Chovana, ktorý si sebavedome vykračoval nábrežím so svojou ženou Marienkou.Asi pred štyrmi rokmi bol Verný zamilovaný do Marienky, pokladajúc ju vtedy (bože môj!) za najkrajšiu na svete. K tomu sa všeobecne povrávalo, že dostane hneď po sobáši od otca — veľkokupca — pol milióna vyčítaných na stôl v hotovosti. Kým však šťastne váhal, či si ju už vziať a vzdať sa klinickej kariéry, prišiel jeho priateľ Pavol a nátlaku rodičov ľahko povolivšiu Marienku si vzal. Verný nechcel pred Chovanom ukazovať, ako mu celá udalosť zarezala do živého, pretvaroval sa, že si z Marienkinej nevery mnoho nerobí a udržoval s ním priateľstvo ďalej: zavše ho navštívil a stýkal sa i s jeho ženou celkom priateľsky. Cítil však voči nim dlhší čas rozhodnú nevraživosť, ktorá sa časom zmenila na ľahostajnosť.Keď ich teraz zazrel, obzeral si ich dôkladne spoza novín, keď kráčali vzdialení od neho nie viac ako desať-pätnásť krokov.Marienka, teraz trochu vychudnutá, obstojne šumná osoba, mala tvár veľmi obyčajnú; oblečená bola, hoci so zrejmou nádherou, v neprimeranej toalete a rozhodne nie vkusne. Verný si pomyslel na Angličanky, zašatené s krajnou eleganciou a bolo mu ľúto, že sa naše slovenské dámy nevedia obliekať a že majú len vo výnimočných prípadoch očarujúce vystupovanie. Rozmýšľal, čo je príčina a prišiel k presvedčeniu, že uchvacujúce správanie je vždy výsledkom vysokovzdelanej, dobrotivej duše a istoty ovládania situácie. Naduto, veľkopansky držať sa naučí každá chyžná, ale nevie vložiť dušu do tváre a do svojho vystúpenia, kto ju nemá.Verný sa nechcel zísť s Chovanovcami. Boli mu priobyčajní možno práve preto, lebo bolo vidieť na nich, že sú zámožní a že si myslia, že si môžu niečo dovoliť. Porovnávajúc ich mimovoľne s mrs. Kate a miss Rosy, cítil, že by mu vyslovene zle padlo, keby sa v ich spoločnosti zišiel s Angličankami. Mrzelo by ho, keby si mysleli, že takí sú ľudia triedy, do ktorej patrí i on.Rozhodol sa, že odcestuje zajtra predpoludňajším vlakom do Florencie. Veď čože tu má ešte robiť? Bohviekde Angličanky zašli! Veď čože je tým? Sú voľnejšie ako vták, lebo ich nič neviaže k nijakému miestu, len ľubovôľa.Večer mimochodom videl, že sa Chovanovci ubytovali v Grand Hoteli Hungaria a že iste pod zámienkou neznalosti inej reči obcujú tam s personálom a tamojšími hosťami po maďarsky, hoci vedia po nemecky. Iste nie sú hrdí na svoju slovenskosť, ale ju zataja…Ráno bolo prekrásne, od mora povieval ľahučký vánok. Nevydržal v izbe; chytro pohádzal na seba tenisový úbor a vyšiel na ihrisko.Bolo iba šesť hodín a len tu i tu sa mihol človek okolo hotela alebo na nábreží.Na ihriskách už bol akýsi život. Na jednom bola spoločnosť troch dám a dvoch pánov a na druhom obďaleč hrali dve dámy, ako sa mu zdalo, hodne pohodlne. Išiel smerom k nim; keď sa priblížil, poznal s úplnou istotou, že sú to miss Rosy a mrs. Kate.Sprvu bol radostne prekvapený. I zrýchlil krok, ale hneď ho i stíšil: je otázne, či je on dámam taký vítaný, ako ony jemu. Mrs. Kate ho iste milo privíta, ale aký posunok urobí miss Rosy? Jednako kráčal ďalej, lebo si myslel, že je jeho povinnosť pokloniť sa dámam. Potom už môže zariadiť svoje správanie podľa ich pokračovania.Keď bol od ihriska nejakých dvadsať krokov, zvolala naňho mrs. Kate:— Good morning, doktor! Poďte sem!Verný rezko vykročil a poklonil sa. Len Kate mu podala ruku a miss Rosy kývla s malým úsmevom hlavou. Obidve boli v tenisových úboroch skvostné a bolo mu na tvári vidieť, že s obdivom hľadí na ne. Verný mal teraz príležitosť prvý raz si dobre obzrieť miss Rosy. Pri nedostatočnom pozorovaní nemohol pobadať na jej tvári hrdú, trochu opovržlivú črtu, ktorá zacláňala i jej úsmev.Mrs. Kate podotkla:— Dobre ste prišli. Viete dobre hrať? Miss Palmerová hrá prvotriedne, ja nie veľmi, nuž moja hra ju neveľmi baví.Miss Rosy sa hrala s loptou a s raketou.— Nuž, hrám obstojne, — poznamenala ledabolo.— Som veľmi rád, že môžem s vami hrať. Smiem sa vám predstaviť? Som Ján Verný, lekár z B., Čechoslovák, presne Slovák. Vôbec akási špecialita, lebo neverím, že by ste poznali mnoho Slovákov.Dámy sa usmiali. Miss Rosy podotkla:— Ste veru prvý Slovák, s ktorým sa zhováram, hoci je ich u nás v Amerike dosť.Mrs. Kate povedala:— Never mind it,[23]nerobte si z toho nič, hlavná vec je, či dobre hráte tenis. Ak áno, tak sú Slováci brave boys,[24]ak nie, tak je to v našich očiach veľká národná chyba. Ináč, keď ste vy prezradili svoje inkognito, prezradíme vám i my, že sme miss Rosy Palmerová z Detroitu a mrs. Kate Jarvie z Oxfordu.Verný sa trochu usmial.— Priznám sa vám, že sa vašej známosti úprimne teším. Čo sa týka hry, myslím, že hrám dosť obstojne, keď ma nerozčuľujú. Nuž, šampión nie som.— Tak ukážte, čo viete. Hrajte jeden set s miss Palmerovou a ja budem kritizovať.Prvé dva gamy[25]Verný tak ľahko prehral, že vôbec nič nepočítal.Mrs. Kate poznamenala s ľútostivým posmechom:— Ó, doktor, vy Slováci musíte byť majstri v iných hrách, keď v tenise dosahujete rekord absolútnej nespôsobilosti. Myslím, že by som vás i ja nabila.Miss Rosy vytiahla obrvy dohora a bolo na nej vidieť, že stratila záujem o hru.Verný bol taký zaujatý pozorovaním krásnych pohybov svojej odporkyne (bolo na nej vidieť, že je i v tomto ohľade cvičená znamenitými učiteľkami), že úplne zabudol na hru. Bol by najradšej odložil raketu a hľadel na uchvacujúce stvorenie. Na slová mrs. Jarvie sa spamätal.— Veru máte pravdu. Ale prosím ešte trochu trpezlivosti; možno, že sa zoberiem.V hre potom ukázal, čo vie. Pomyslel si, že dámy by nadobudli presvedčenie, že možno i preto hrá tak slabo, aby si získal ich priazeň. Ale dobrej hráčke nepadne dobre, keď sa s ňou zahrávajú.Ostatné gamy vyhral a miss Rosy, namýšľajúca si hodne o svojej hre, bola trochu nepríjemne rozrušená, keďže už bola pokladala výhru za istú. Trochu zamračene sa spýtala:— Hráte ešte jeden set?Mrs. Kate nespustila oči z pekného muža, ktorého postava v tenisovom úbore sa veľmi výhodne uplatňovala; navrhla, aby hrali v trojke, lebo sa obávala, že ak miss Rosy zasa prehrá, namrzí sa naňho a bude sa vyhýbať jeho spoločnosti.— Dovoľte, mrs. Jarvie, ešte jeden set s miss Palmerovou. Iste ma teraz načisto nabije a potom vy budete mať príležitosť zahojiť moje rany tým, že sa mi dáte premôcť.I hrali druhý set, a mrs. Jarvie s úprimným potešením hľadela na krásnu hru, výkrikmi vše dávajúc najavo svoj obdiv.Nebol veľký rozdiel, ale jednako vyhral Verný. Miss Rosy bola spokojná sama so sebou a hoci i prehrala, podala mu ruku s úsmevom:— Doktor, vy ste fair player.[26]— Ďakujem vám, miss Palmerová. Dúfam, že v najbližšej hre ma vy premôžete. Mnoho mi nechýbalo. Hráte prvotriedne: musel som sa veľmi zozbierať.Mrs. Jarvie im gratulovala.— Ale teraz si poďte zahrať so mnou. Dúfam, že zachránim česť anglických dám!Hral s mrs. Kate a — prehral. Prehral — a nie schválne. Kate vôbec nebola zlá hráčka a Verný bol milým chovaním miss Rosy taký dojatý, že myslel len na ňu a hra mu bola čosi vedľajšie.Mrs. Kate ukazovala, že je na svoju výhru veľmi hrdá. Miss Rosy, hľadiac na Verného, usmiala sa s porozumením.— Mrs. Jarvie, vy ste falošná: veď vy hráte prvotriedne.— Ó, áno, vždy, keď budete hľadieť inde, a nie na hru, vyhrám. You can be sure of it.[27]Miss Rosy sa zapálila.— Dámy prišli včera večer?— Áno a ostaneme tu niekoľko dní, ak nás tunajší Angličania a Američania neodoženú, — podotkla mrs. Jarvie.— Je to pravda, že nás je všade primnoho a všetci naši ľudia si myslia, že je ich povinnosť starať sa o zábavu osamelých dám a natískať im svoju vôľu. A my sme si s mrs. Jarvie teraz umienili, že budeme žiť tak, ako sa bude páčiť nám a nie cudzím pánom.Mrs. Kate hľadela na Verného a kývla hlavou.— Áno, vyhneme sa im. Mne by to bolo ľahké, keby som bola sama, ale…— Neverím, — zasmial sa Verný.— Ó, iste, ale miss Rosy sa ich nemôže ohnať. Ostanete ešte tu?— Možno ostanem. Chcel som dnes odísť do Florencie, ale keby som si mohol ešte raz s vami zahrať, vďačne by som ostal. Vidí sa vám Lido a Benátky?Mrs. Kate spľasla rukami:— Ako sa mi tu vidí! Aké krásne belasé je tu more s bielymi, stále sa meniacimi penami na brehu! Je to, akoby vietor pokyvoval jemným svetlobelasým hodvábom s čipkovými bielymi okrajmi. Nad ním práve také belasé nebo a v tej belasosti stratený polokruh krásneho mesta so stále sa meniacim životom veľkých morských lodí, parníčkov a gondol. Je to ako zem so svojou krásou a tvorbou ľudí, vsunutá do nekonečnosti mora a neba.Miss Rosy i Verný sa usmievali nad oduševnením peknej panej.— Madame, vy ste hotový básnik! Ako mocne musí na vás účinkovať krása!Miss Rosy povedala:— Keď sa podívame na tú tvorbu, očaria nás paláce, chrámy, sochy, obrazy nehynúceho pôvabu dvíhajú dušu na Olymp!Bol veľký rozdiel v prednese mrs. Kate a miss Rosy, ktorá hovorila s chladnokrvnosťou a akousi nedbalosťou.Verný hľadel s obdivom na krásne ženy; prekvapoval ho spôsob ich vyjadrovania. Jednako ho pokladal za trochu prepiaty a preto poznamenal:— Nie som veľký obdivovateľ tohto mesta. Iste sú jeho prírodné krásy veľmi uchvacujúce, i ľudia tvorili tu mnohé diela povznášajúce nás na Olymp, ale na ten Olymp, na ktorom sídlili aj mnohí bohovia, ktorí boli neprajníkmi ľudského pokolenia.Pomaly sa vzďaľovali z ihriska.— Ako môžete tak hovoriť, vy strašný človek! — naskočila naň s predstieraným rozhorlením mrs. Kate.Miss Rosy sa usmiala.— Dajte si pozor, mrs. Kate vás ubije, ak sa opovážite haniť jej sväté mesto.— Nuž, Benátky sú pekné, skorej chutné so svojimi palácmi a kostolmi, lenže paláce sú jeden ako druhý: rozmanitosť obločných oblúkov veľký rozdiel medzi nimi nerobí; renesančné a barokové paláce sú zasa podobné jeden druhému a je ich pomerne málo. Všimli ste si palác Vendramin-Calergiho[28]s nápisom: „Non nobis, Domine, non nobis.“[29]V Palazzo Ducale[30]je i poprsie tohoto briganta:[31]aká je to pretvárka a faloš! Vyjmúc dvoch-troch, sú to všetko obydlia malých ľudí, majúcich potešenie jedine vo svojej domácnosti a v tom, že môžu týmito schránkami pekných žien súperiť medzi sebou. To nie sú stelesnené túžby mocných, voľných mužov a ich bojov. Predstavte si paláce vo Florencii: taký Palazzo Pitti, alebo Riccardi[32]alebo Guadagni!Madame Jarvie poznamenala:— Veď v tomto ohľade máte pravdu, ale jednako dojem celého mesta z Canal grande[33]je taký, že nemá podobného.— Iste je to ojedinelý dojem už i tým, že niet mesta, ktorého ulice by tvorili lagúny a ktoré by bolo spravované takým spôsobom ako Benátky. Mne aspoň nie je známe, že by inde vláda a hlava štátu po stá rokov sídlila v paláci, ktorý je zároveň jedným z najukrutnejších žalárov. Moc, blahobyt a šťastie, založené na mučiarňach a najhroznejšej neistote bezpečnosti svojich obyvateľov, lebo veď nikto si nebol istý, či ho už tej noci neprepadnú jeho spoluobčania, majúci ho strážiť, či ho neodvedú sbirrovia[34]do toho pekla na svete, hoci bol i najnevinnejší! A k tomu to pokrytectvo a samá nepoctivosť! Ideu svojho parádneho kostola a všetkých svojich palácov vzali od cudzích, práve tak ako sochy a stĺpy do veľchrámu. Ukradli aj telo svojho svätca. Nevybojovali ho, ale ukradli, ako najobyčajnejší kmíni, zabaliac ho do slaniny, aby ho mohamedánom urobili odporné. Vrchná polovica ich Palazzo Ducale je prísna a chmúrna; spodná polovica by sa so svojimi čipkovitými galériami hodila do letohrádku v krásnom parku. Ich Ponte dei Sospiri[35]je zvonku prekrásna, milá hračka, zdanlivé miesto pre zamilované schôdzky. Zdnu je hrozná chodba do mučiarní a čo je najstrašnejšie, pred inkvizičný súd desiatich katov, ktorí sa svojou zbabelosťou nútili do ukrutností, bojac sa ukázať cit milosrdenstva alebo spravodlivosti.Miss Rosy zvolala:— Ich dóžovský palác je krásny plum-cake[36], naplnený najhroznejším jedom.Mrs. Jarvie pokrútila hlavou a usmiala sa:— Nemáte pravdu! Vy dvaja vidíte všetko pričierne. Rosy, vám sa páčili Benátky, kým vám ich doktor nepokazil. Krásne obrazy Belliniho, Tiziana, Tintoretta nevyrástli na hroboch ani v mučiarňach.— Madame, všimli ste si poprsia dóžov v Palazzo Ducale? Videli ste portréty Tintoretta i Tiziana, ich senátorov a kadejakých prokurátorov?— Máte pravdu, — poznamenala miss Rosy, — to všetko sú hrozné tváre: alebo zákernícke, alebo ukrutné. Ó, Kate, nenávidím toto mesto!— Madame, boli ste už v ich žalároch?— Nebola a ani nepôjdem, — odvetila s chutnou trucovitosťou mrs. Kate. — Myslíte, že nemáme v živote dosť nemilých dojmov, i keď nebeháme za nimi?— Moja drahá, tak nemôžete správne súdiť, keď hľadíte na všetko len z krásnej strany, — riekla miss Rosy vážne poučujúcim hlasom.Verný sa zasmial ich škriepke.— A čo myslíte, že som tým niečo stratila? Čo mám z toho, keď si kazím svoj milý optimizmus a keď som smutná?Mrs. Kate pritom strčila päťlírnik do dlane otrhanému chlapcovi, predávajúcemu noviny, ale noviny od neho nevzala.— Ako lacno ho urobím šťastným na celý deň!— Nepôjdete dnes do mesta? — spýtal sa Verný. Dámy hľadeli na seba spýtavo. Miss Rosy pokrútila záporne hlavou:— Ešte neviem.Mrs. Jarvie poznamenala:— Najskorej nepôjdeme, lebo musíme písať listy. Už sme skoro celý týždeň nevybavili túto milú povinnosť. A aká vďačná práca je opisovať našim milým svoje dobrodružstvá; sú to takí vďační čitatelia! Aké sme pred nimi duchaplné! Však, Rosy?— Iste, a právom.— Ale zajtra ráno prídeme na tenis, — riekla miss Rosy, keď sa jej zazdalo, že Verný osmutnel.Boli v hale hotela, kývli Vernému hlavou na rozchod a odišli.Zmizli tak neočakávane, že sa Verný cítil veľmi opustený. Nahováral si, že sú bezohľadné. Myslel si, že by bolo najlepšie odcestovať a nechať ich tak. Mal dosť času pobaliť a odviezť sa na stanicu. Išiel pomaly do svojej izby a preobliekol sa do vychádzkových šiat, i pobalil po troche. Hľadel oblokom na more a na život na jeho brehoch. Deň sa mu zdal do rána nekonečne dlhý! Bolo mu veľmi clivo za Angličankami. Vyšiel na nábrežie a nerozmýšľajúc (predstavoval si stále najmä miss Rosy pri rozličných pohyboch), chodil hore-dolu, nevediac sa odhodlať na nič. Čakal vaporetto, hoci vedel, že neodcestuje. Zdalo sa mu, že by sa vďačne zišiel s Chovanovcami len preto, aby sa s nimi povadil. A tak jednako sa prevliekol čas, ktorý by bol stačil na jeho odchod na stanicu, a on neodišiel.Pozrel na hodiny: bolo pol jedenástej, vlak do Florencie už odjachal.Sadol na vaporetto a zišiel na Piazzettu. Bola plná potulujúceho sa obecenstva, ktoré pozostávalo väčšinou z darebáčiacich Benátčanov. Boli mu protivní vylízaní šviháci, chcejúci koketovať a flirtovať s cudzinkami, vykrúcajúc na ne svoje hladné oči. Nejedna husička si namýšľala na svoju neodolateľnú krásu, keď sa taký chudák prilepil na jej kroky. Mnohé dámy — i prázdnohlaví páni — sa dali fotografovať, obsadení holubmi, v úzadí majúc San Marco alebo dóžovský palác. Verný sa uškrnul, hľadiac na šumnú mladú paničku, keď si po fotografovaní obzerala svoje svetlé hodvábne šatočky. Iste si pomyslela, že sa s holubmi viac fotografovať nedá.Odišiel ku kostolu St. Giovanni e Paulo,[37]pod ktorým stojí socha condottiera[38]Colleoniho.[39]Obzeral krásnu sochu tohto starého zbojníka a hneval sa na Benátčanov; Colleoni im urobil platné služby a jednako ho otrávili. Prijali od neho stotisíc dukátov na jeho sochu, ktorú boli povinní postaviť na Piazza San Marco alebo na Piazzette.Hoci je Colleoniho socha dielo Verrocchia[40]a Leopardiho,[41]jedna z najkrajších jazdeckých sôch na svete (mnohí kritici hovoria, že vôbec najkrajšia), prešibaní Benátčania postavili ju do zastrčeného kúta, nad úzku, páchnucu lagúnu, hoci by ich Piazzette bola tvorila prvotriednu okrasu. Colleoni nebol nobile[42]z ich kruhu.Popoludní vošiel do dóžovského paláca a obzeral si z dlhej chvíle dôkladne v jeho dvore všetky sochy; potom vyšiel na poschodie do zasadacích sál, všímajúc si tam viac obecenstvo ako obrazy, ktoré už mnoho ráz poprezeral.Stál v Sala del Maggior Consiglio[43]pred Tintorettovým „Paradisom“[44]a vše pozrel na obraz akoby s ľútosťou, že znamenitý maliar také dlhé roky strávil v základe nie mnoho znamenajúcou maľovačkou, vše zas hľadel na ostatné, pomerne nie obzvláštne vynikajúce ohromné obrazy, pokrývajúce rozsiahle steny. Zazdalo sa mu, že počul za sebou hlas mrs. Jarvie, i obrátiac sa pomaly, videl ju s elegantným mladým človekom. Pokročil k nej a poklonil sa: videl záblesk potešenia v jej očiach.— A vy ste tiež tu! Miss Rosy bude rada. Podívajte sa, tam stojí. Hľadí na čiernu škvrnu na stene, kde mal byť obraz Marina Falieriho.[45]Choďte k nej a môžete spolu kritizovať Benátky, ako sa vám bude ľúbiť.Verný pozdravil miss Rosy, ktorá ho nezbadala, len keď stál pred ňou a oslovil ju. Privítala ho s milým úsmevom a podala mu ruku.— Čo viete o tom nešťastnom dóžovi? V cestopise je toho o ňom málo.I ukázala na čierny štvorec na stene.— Ako vždy: Cherchez la femme.[46]Falieri bol starý úradník republiky, keď sa stal dóžom. Mal mladú, krásnu ženu, ktorej dvoril Michele Steno. Pri viacerých príležitostiach sa správal voči dóžovi posmešne a Falieri si nemohol od pyšného nobila zadovážiť nijaké zadosťučinenie. Dóžovstvo bolo už vtedy parádnym postavením bez akejkoľvek moci. Moc mali v prvom rade traja „kápovia“ desiatich, ktorí mohli bez akejkoľvek zodpovednosti i zo svojho stredu dať popraviť, kto im bol podozrivý. Nešťastný Falieri chcel dostať moc do svojich rúk a hľadal na to spojencov medzi nízko stojacimi občanmi republiky, nemajúcimi vôbec nijaké politické práva. Pravda, sprisahanie sa vyzradilo a Falieriho sťali na Scala dei Giganti.[47]Ľutujete ho?— Možno ho ľutujem, ale úctu, s ktorou som hľadela na tú čiernu škvrnu, viac nemám. Myslela som, že príčina toho, čo robil, bola oddanosť republike a nie žiarlivosť a pomstychtivosť. Som zvedavá, čo sa stalo s jeho ženou?— Ani ja ho neľutujem. Skoro nikdy neľutujeme starca, ktorý sa zamiluje do mladej ženy. Je to neprirodzené. Jeho žene sa nič nestalo. Nobilovia si navzájom nevykáľali oči, keď nemali na to príčinu.Miss Rosy sa obrátila a kráčala zo sály. Verný šiel s ňou, obzrúc sa za mrs. Jarvie a jej spoločníkom. Nebolo ich vidieť, najskorej vošli do inej miestnosti.— Nemali by ste vôľu ísť si pozrieť Ponte dei Sospiri a žaláre, čo len povrchne, keď ste ich ešte nevideli?Miss Rosy pozrela naňho akosi zvedavo a pohla máličko plecom.— Nedbám. Dosiaľ som sa nemohla na to odhodlať.— Úplne postačí, keď si obzrieme miestnosti súdu a jeden-dva žaláre nad zemou. I to postačí, aby človek navždy zanevrel na Benátčanov, keď si pomyslíme, ktorí tam celkom nevinne trpeli strašné útrapy a hroznú smrť.— Myslím, že trochu jednostranne posudzujete tých ľudí. Veď oni jednako bránili bezpečnosť svojho štátu. Viete, že sa zo všetkých talianskych republík len Benátky udržali pri veľkej moci a ich obyvateľstvo žilo pokojnejšie ako obyvateľstvo Florencie alebo Milána.— Neviem, či to bolo naozaj tak. Macchiavelli[48]chváli benátsku konštitúciu. Ale predstavte si, že Benátčania boli stále otrocky utlačovaní, najmä triedy okrem nobilov. V iných štátoch boli zavše nepokoje, ale v pokojných časoch mali občania slobodu a istotu života a voľnosti. Tu v tejto izbe della Bussola sú dvercia schránky, do ktorej padali infámne denunciantské listy[49]cez leviu tlamu, nachádzajúcu sa v predizbe.Miss Rosy zastala, na tvári jej bolo vidieť stiesnenosť.— Bože môj, veď i úradník, ktorý vyberal listy z tej nešťastnej schránky, musel to robiť trasúcou sa rukou, či nie je oznámený on alebo člen jeho rodiny.— Čo viac, i desiati vodcovia, ba i členovia collegia dei tre, tvoriaci trestný senát, neboli si istí, či nie je jeden z nich oznámený. Že bol nevinný? To mu veľmi nepomohlo. Loredanovci[50]žili v nepriateľstve s Foscarovcami. Dvaja z nich náhle umreli. Syn znamenitého dóžu Jacoma Foscariho bol iste nevinný v zločinoch, pre ktoré ho prenasledovali, nespáchal zradu, len už mučením ohlúpený prosil milánskeho Sforzu,[51]aby sa ho zastal a následkom toho ho zasa tak skatovali, že onedlho umrel. Jeho otec nemal ani toľko vlády, aby vykonal to, že by mohol v rodičovskom dome umrieť. Odvliekli ho na Krétu, tam zahynul. Potom prenasledovali dóžu Francesca Foscariho,[52]ktorý, hoci bol sľubom zaviazaný do smrti sa nezriecť dóžovskej hodnosti, jednako musel už ako vyše osemdesiatročný starec opustiť dóžovský palác. Keď ho obecenstvo videlo opierajúceho sa o palicu schádzať Scalou dei Giganti, ľutovalo ho, ale nikto sa neopovážil ani hlasom ani posunkom preukázať svoj súcit. Každý vedel, čo by mu bol zadovážil aj mimovoľný pohyb. Veď keď zmizol člen hoci najvplyvnejšej rodiny, neopovážili sa jej príslušníci ani len vyzvedať, kde sa mohol podieť, aby i na nich nepadlo podozrenie. Collegio dei tre[53]robilo čo chcelo v tajnosti, aj bez vedomia senátu desiatich, bez zodpovednosti. Môžete si myslieť, aké hrôzy tí traja, svojou úradnou mocou skazení ľudia museli popáchať. Je mnohonásobne dokázané, že zneužili svoju moc na odstránenie ľudí, ktorí im z hocijakého ohľadu zavadzali, alebo ktorým sa chceli pomstiť. To všetko sa dialo v miestnostiach, ktoré ideme pozrieť. Môžete si predstaviť, že v takto spravovanom štáte mohol byť človeku život milý?Vošli do siene, v ktorej zasedávali „desiati“.[54]V jednom z kútov sú dvercia.— Tadiaľ privádzali obžalovaných pred sudcov, — podotkol Verný.Miss Rosy kývla hlavou. Chvíľku stáli, ticho obzerajúc miestnosť. Potom si pozerali do očí, dorozumievajúc sa pohľadom. Miss Rossy cítila mrazenie po tele.— Bože, ako mnoho ľudí tu stálo s tým pocitom, že by vďačne dali všetku lásku, všetko šťastie života za momentálnu smrť!— Iste je málo takých miest na svete, na ktorých by ľudia boli pretrpeli viac najhroznejších úzkostí, ako na tomto.— Keby sa nárek a vzdychy, ktoré toto miesto zapríčinilo, spojili v jeden hrozný chorál, bola by to hrozná obžaloba človeka.— Divím sa, že Dante nepostavil za jeden z najukrutnejších pekelných trestov: byť súdený nemravným, predpojatým a zbabelým sudcom. A tu v susedstve je izba troch pohlavárov desiatich, ktorí boli vlastne koreň a prameň všetkého zla a slávy Benátok.Išli do žalárov cez Ponte dei Sospiri.Miss Rosy zbadala, s akou vypočítavou brutálnosťou je most zdnu vystavený: uzučké, strmé schody, z kameňa len zhruba okresaného, vedú do úzkej chodby, lebo je dĺžkou rozdelený na dve polovice: v jednej stáli drábi, aby zúfalému väzňovi vzali akúkoľvek možnosť i len pomyslieť na nejaký pokus o útek. Zvonku sú v stene mosta v oblokoch pekne kresané kamenné mreže, cez ktoré vidieť na lagúny a mesto; zdnu za nimi sú ešte mocné železné, aby nešťastníkovi ozaj neprišlo na um chcieť ich vyboriť a zhodiac sa do lagúny, radšej sa v nej utopiť, ako predstúpiť pred ukrutných benátskych sudcov. Vydratá kamenná dlážka mosta ukazuje, koľkí kráčali touto hroznou cestou za dlhé veky!Z mosta prišli do veľkej sklepenej, len na surovo omietnutej predsiene, údajne mučiarne, z ktorej vedú chodby do žalárov. Vošli do prvého, ktorý sa im ukázal. Bola to dosť veľká sklepená miestnosť s oblokom na chodbu. Musel to byť iste žalár pre veľkých pánov. Ale aj on pôsobil tak, že i človek silných nervov zamrel hrôzou, keď ho videl. V malom obloku sú mreže hrúbky detského ramena a dvere nie sú z dosák, ale z dubových trámov a na nich železné závory z tyčí hrúbky mužského ramena. Z toho žalára vôbec nebolo možno ujsť, i keby neboli na ňom strašné mreže, lebo väzeň by z neho vybehol len na chodbu, ktorá bola plná drábov a špehov. Ale ako skľučujúco museli mreže pôsobiť na dušu úbožiaka, ktorý sa dostal do toho hrozného žalára!Miss Rosy a Verný stáli v otvorených dverách žalára a pozrúc na seba, vošli do miestnosti, preplnenej pamiatkami mnohých obetí.— Miss Palmerová, čítal som v istom románe, že pani odlúčená od svojho milého želá si radšej byť s ním v temnici, ako pri svojom mužovi v kaštieli. Čo poviete na to?Miss Rosy sa odvrátila a hľadiac zamrežovaným oblokom riekla po chvíli, keď si Verný už myslel, že mu neodpovie:— Nemôžem to posúdiť. Ale myslím, že by pre milujúcu ženu muselo byť hrozné dívať sa na útrapy svojho milého. Iste by celú lásku otrávil pocit starosti a žiaľu. A s mužom, milujúcim ženu, by to muselo byť podobne. Nezostalo by nič iné, ako spolu umrieť. Nemyslíte?I obrátila sa k Vernému a hľadela mu do očí.— Yes, máte pravdu. Bol by to hrozný egoizmus chcieť mať svoju milú pri sebe i za cenu takých útrap. Ale nepôjdeme už odtiaľto?Miss Rosy sa trochu šelmovsky usmiala.— Vaše ponáhľanie sa odtiaľto nepoukazuje na mnoho citu.— Ale prosím! Vďačne tu ostanem, keď rozkážete. Len by som to dal na taký prípad trochu zariadiť.— No, tak až druhý raz. Teraz pôjdeme vyhľadať mrs. Jarvie a mr. Toma.— Mr. Tom je pán, s ktorým bola mrs. Jarvie?— Áno, náš sekretár, robiaci vždy to, čo sa jemu ľúbi. Myslím, že sa mu najlepšie ľúbi dvoriť mrs. Jarvie.— Dávam mu za pravdu, — podotkol Verný s úsmevom, hoci sa ho vedomie, že sa sekretár zaujíma o mrs. Kate, veľmi nepríjemne dotklo.Vyšli na Scala dei Giganti a čakali tam na mrs. Jarvie a Toma, ktorí o štvrť hodiny prišli, keď ich, predtým hľadali po celom paláci.Verný si myslel, že jeho povinnosť teraz je opustiť dámy, aby nemali pocit, že sa im natíska, i odporúčal sa im. Pri odchode miss Rosy poznamenala, aby zajtra nezabudol prísť na tenis, lebo že je dlžen revanš.Verný odchádzajúc mal pocit, že ide v ústrety najvyslovenejšej nude. Na čo si pomyslel, nič ho netešilo.Miss Rosy po jeho odchode naložila sekretárovi rozličné vykonávania, takže ostala sama s mrs. Kate.Kráčajúc pomaly Piazzettou, mrs. Jarvie podotkla:— Čo teraz? Budeme sa práve tak nudiť ako predpoludním. Pôjdeme sa na Lido kúpať?— Škoda, že Verný odišiel. Čas sa s ním jednako lepšie míňa. Má také myšlienky, že sa dá s ním hovoriť.— Mohli ste ho zadržať; myslím, že by bol vďačne ostal, — riekla s úsmevom mrs. Kate. — Poďme písať listy.— Veru sme predpoludním nenapísali ani jeden. Stále ste hovorili len o Vernom.— Neviem, kto z nás viac. Jedno je však isté, že ste vďačne počúvali.— Je to človek z iného prostredia, ako sme my. Tak je prirodzené, že musí mať pre nás mnoho originálneho.Mrs. Kate sa trochu falošne usmiala.— Nič iné ho nerobí zaujímavým?Ráno sa zišli na tenisovom ihrisku a hrali. Ale nie s tou zaujatosťou ako deň predtým. I medzi hrou robili dlhé pauzy, ktoré vyplňovali rozhovormi. Všetkým trom sa zdalo, aké trefné poznámky im prichodia na jazyk a aký veľký pôžitok majú zo svojich rozprávok. V tenise ani nedokončili hru a odišli z kurtu.V hale hotela sa zasa rozišli.— Tak, good bye, mrs. Jarvie; Good bye, miss Palmerová. Idem predpoludním do Florencie.Obidve mu potriasli priateľsky ruku.Verný vo Florencii prvé tri dni sedel skoro celý čas, kým boli obrazárne otvorené, v galérii Uffizi.[55]Zavše zašiel na chvíľu do Palazzo Pitti, ale nemajúc tam pokoj, vrátil sa naspäť do Uffizi. Keďže si to želal, nasugeroval si takmer istotu, že miss Palmerová a mrs. Kate musia prísť do Florencie a keď budú tu, musia navštíviť galériu v Uffizi.Chodiac po sieňach a chodbách a stojac vše pred niektorou sochou alebo obrazom, chcel hľadieť naň, ale skôr-neskôr sa zbadal, že nevidí umelecký predmet, lebo jeho duch blúdil inde. Stále mu boli v hlave anglické dámy. Namýšľal si, že by nemohol dostať lepšiu ženu, ako je mrs. Jarvie. Má peknú, premilú tvár, súmernú postavu, nie je staršia ako dvadsaťpäť-dvadsaťšesťročná a iste veľmi sympatickej, prispôsobujúcej sa povahy. Peniaze nehľadal, sám zarobiac toľko, že by mohol rodine dovoliť aj istý luxus. Ale vždy keď i začal svoje fantázie o mrs. Kate, preskočil dosť skoro na miss Rosy, aby od nej neodišiel. Pokladal ju za hrdú a chladnú a vôbec si nenamýšľal, že by išla zaň. Ale jednako mu neschádzala z umu jej neobyčajná krása. Jej prelestné pohyby, ktoré, hoci mala i priveľkú postavu, boli jednako očarujúce, graciózne a elegantné. Zavše mu prišli na um niektoré jej posunky, pohľady alebo úsmevy a tu sa nemohol zbaviť predstavy, že jej nie je celkom ľahostajný. Vždy mu znel v ušiach jej mäkký, lichotivý altový hlas, keď niekedy niečo zvlášť milé povedala.Keď sa natrápil takýmito predstavami, rozmýšľal o svojom pokračovaní. A tu prezrel seba samého a smial sa i hneval na seba.Mal zásadu, aby človek mal sám seba tak v moci, že keď si dobre rozvážil, čo by bolo treba urobiť, aby si to rozkázal ako dôstojník vojakovi a vykonal rozkaz, i keď je to spojené s nepríjemnosťami. A ozaj sa často vnútil do skutkov, ktoré mu boli v značnej miere nemilé. Lenže to boli vždy len skutky malého dosahu.Teraz si nahovoril, že jeho túžba za Angličankami je úplne bezzákladná. Angličanky pravdepodobne už dávno naňho zabudli a zabávajú sa ktovie s akými veľkými pánmi. Tak čo je i jeho po nich?Všetko to hútanie bolo daromné, lebo Angličanky nemohol vyhostiť zo svojej hlavy. Po troch dňoch nešiel už do Uffizi, ale chodil po meste, navštevujúc paláce a kostoly. Všade ich hľadal medzi obecenstvom, ale bez výsledku.Rád navštevoval baziliku San Miniato al Monte.[56]Tešila ho vychádzka von z úzkych ulíc mesta na príjemný sparkovaný kopec, na ktorom bol jeden z najstarších florentských chrámov a prvý stavaný v toskánskom slohu. Je obtočený malým, ale veľmi útulným cintorínom s niekoľkými dojemnými sochami.Veď koho by nedojali umelecké sochy, plné života, predstavujúce mladých ľudí, keď sú postavené na hroboch! A neveľká bazilika so svojím milým, štíhlym stĺporadím, osvetleným cez široko poroztvárané portály priateľským jarným slnkom, vľúdne vábi k návšteve, za ktorú sa odplatí takými krásnymi prekvapeniami, že ich ťažko kedy zabudneme. Iste, hoci so stiesneným srdcom, častejšie pomyslíme na kryptu, v tomto chráme umiestnenú nad jeho dlážkou v boku kopca, do ktorej vyjdeme hore mramorovými schodišťami z oboch strán oltára, obdivujúc pritom utešené, z bieleho mramoru vytesané čipky a arabesky, robiace dojem jemných výšiviek.V krypte sú krásne sarkofágy a sošky utešených mladých paní a dievčat… Aké je to smutné a koľko žiaľu a bolestí halia tie krásne mramory; okolo mnohých z nich sú poukladané čerstvé vence a kytice: všetko to znaky ešte nezahojených, bolestných rán srdca.Verný každý raz navštívil týchto svojich tichých priateľov a s dušou plnou tiesne za stratenými Angličankami žialil za stratenými preludmi a potešeniami svojej cesty. V roztrpčenejších chvíľach začal zle zmýšľať o živote vôbec.Život však prekvapí niekedy i príjemne.Posledne vyjdúc z kostola išiel ako obyčajne na neďaleké Piazzale Michelangiolo, aby sa kochal v krásnom výhľade na mesto. V širokej, zeleňou krytými kopcami obrúbenej doline, zavlažovanej Arnom, rozlieva sa záplava domov s červenými škridlicovými strechami, z ktorej vyčnieva množstvo najrozličnejších veží, kupol a palácov. Zeleň kopcov sa strakatie roztrúsenými vilami a malými osadami. V strede mesta sa vypína vo všetko opanujúcej ohromnosti Duomo della Santa Maria del Fiore[57]so svojou báječnou kupolou.Verný, hľadiac na prekrásne divadlo, myslel viac na ducha Florenťanov, ktorý vytvoril tieto umelecky jedinečné zázraky, ako na ich umeleckosť a výzor. Zabratý do týchto myšlienok, zabudol i na miss Rosy a mrs. Kate.— Here is our[58]doktor! — začul hlas mrs. Jarvie.— Good day, mr. Verný, — ozvala sa i miss Rosy.Verný sa zvrtol ako otočený spruhou. Klaňal sa dámam. Na tvárach a posunkoch všetkých troch bolo vidieť, ako sa tešia, že sa zišli.— Kde ste sa schovávali, vy nešťastný človek? Hľadáme vás už niekoľko dní, chodíme po kostoloch a obrazárňach a nikde vás niet, — hrozila mu mrs. Jarvie prstom.Miss Rosy stála pritom, akoby ju reči mrs. Kate vôbec nezaujímali a hľadela na ňu bez slova.— Pravdu povediac, veľmi som si želal, aby ste prišli do Florencie. Som tu taký opustený. Naši Slováci málo cestujú a tak môj výhľad zísť sa so známymi je veľmi malý. Pomyslite si, keď si človek všetky svoje zážitky a geniálne poznámky, aké má ináč každý, musí nechať len pre seba.— You are right,[59]doktor, človeka tešia, len keď ich môže vysloviť a keď ho za ne pochvália,- usmiala sa miss Rosy.— Pravda, človek nesmie povedať všetko, čo si myslí a cíti, a to je také smutné, — hovoril Verný s veľmi utrápenou tvárou. — Ale jednako sa opovážim vám prezradiť, že sa mi Florencia so všetkými svojimi krásami vo vašej spoločnosti omnoho lepšie vidí ako bez nej.Miss Rosy sa zasmiala.— Nepochybne i my patríme k jej okrasám, keď sme tu.— Iste, — kývala mrs. Kate so strojenou vážnosťou. — Keby Florenťania mali rozum, postavili by si nás alebo naše sochy na Loggia dei Lanzi,[60]aby zvýšili svoj cudzinecký ruch.Miss Rosy sa smiala a Verný poznamenal veľmi vážne a precítene:— Máte pravdu, madame, mali by to urobiť.Úprimné presvedčenie, vyznievajúce z Verného reči, vohnalo obidvom dámam červeň do tváre.— Dávni Florenťania by to boli iste urobili. Tí, ktorí rozkázali svojim staviteľom, aby im postavili najkrajší a najväčší chrám, aký len môže byť na svete. Pomyslite si, aký je rozdiel medzi občanmi florentskými a benátskymi, ktorí rozkázali svojim ľuďom, aby len tak ukradli ideu svojho kostola, ako pokradli i stĺpy a sochy doň!— Taký, ako medzi ich duomom a chrámom sv. Marka! — zvolala miss Rosy.— Uznám, že kupoly sv. Marka sú pozlátené škrupiny v porovnaní so zázračnou, temer nepochopiteľnou výšavou a priestranstvom kupoly duoma.— Tak i z vás sa stane Šavol Pavlom, dear madame,[61]— riekol Verný. — Dojem, ktorý som mal, keď som prvý raz zastal medzi duomom, campanillou a battisteriom,[62]je možno jedinečný na svete.Miss Rosy mu s oduševnením prisvedčila, pričom sa jej oči nezvyčajne leskli.— Áno, doktor. A v Benátkach, stojac pred San Marcom a palazzom, mám pocit, že sa dívam na cifrované veci v panoráme.[63]Tu ma tie budovy ohromujú a zároveň pozdvihujú, že človek môže vytvoriť niečo také veľkolepé a vysoko umelecké.Verný hľadel na ňu s oduševneným obdivom, mysliac si, že tak chytro neuvidí takú krásnu ženu, ako bola miss Rosy v tú chvíľu.Miss Rosy precítila význam jeho pohľadu a sklopila oči.Mrs. Jarvie hľadela na nich a trochu vydýchnuc, usmiala sa; v jej úsmeve bol tieň trpkosti. Poznamenala však:— Dovolíte, aby som i ja prispela na oslavu Florencie? Nezabúdajte na Ghibertiho portály,[64]ktoré, hoci nie veľkosťou, ale umeleckosťou, nestoja nižšie, ako Giottova campanilla[65]a Brunelleschiho kupola.[66]— Ó, mrs. Jarvie, my s obdivom uznávame váš opravdivý umelecký vkus!Dámy poslali svoje auto do mesta a išli pešo s Verným, rozprávajúc si ďalej o svojich skúsenostiach.Umienili si, že vo Florencii ostanú dlhší čas, preto si najali vilu na ľavej strane Arna. Verný, hoci bol už odhodlaný, že odcestuje, poznamenal, že ostane ešte niekoľko dní, na dôkaz toho, ako sám zachovával svoje naloženia. A Verný bol všeobecne známy ako človek pevného slova.Zavolali ho na čaj a išiel vďačne.Ich rozhovory sa točili vždy okolo všeobecných tém, vo vynachádzaní ktorých bol Verný nevyčerpateľný. Keďže sa jeden druhému videli, hľadeli si byť podľa možností príjemní. Všetci traja boli pomerne vysokovzdelaní a dosť duchaplní a tak sa svojimi rozhovormi dobre zabávali a stali sa milými navzájom. Chodili po meste navštevujúc najmä zaujímavé predmety, vozili sa po okolí a vše si pre zmenu zahrali tenis alebo biliard, majúc obidvoje vo vile.Verný mal prevahu nad svojimi spoločnicami skoro v každej otázke ako i v hrách. Dal si však veľmi záležať na tom, aby im ju nedal cítiť. Vediac, že sa obyčajne rozprávajúci omnoho lepšie zabáva ako počúvajúci, hľadel otázkami dámy pohnúť k opisovaniu amerických a anglických pomerov, dávajúc veľký pozor, aby to boli také veci, na ktoré mohli byť hrdé a o ktorých hovorili vďačne. Pri navštevovaní rozličných pamiatok nehľadeli na to, aby videli každú maličkosť, ale aby si najdokonalejšie veci čím najživšie vštepili do duše.Michelangelove sochy v Segrestii nuove[67]účinkovali na Verného takým mohutným dojmom, že obledol a okolie očí mu sčervenalo. Trasúcou sa rukou pohladil (hoci bolo prísne zakázané) sochu Noci.Mrs. Kate zašeptala:— Doktor, čo vám je, cítite sa zle?Mocný otras účinkoval i na dámy, ktoré ešte neboli svedkami takého mohutného dojmu umeleckého diela na niekoho.— Boh zachovaj! — odvetil ticho Verný. — Každý raz, keď vidím tieto zázraky umenia, ma prejdú vlny takého dojatia, ako myslím prešli prvých kresťanov, keď hľadeli na pozostatky apoštolov.— Viem, prečo ste pohladili tie sochy, — poznamenala miss Rosy dojatým hlasom.— Prečo? — spýtala sa trochu posmešne mrs. Kate.— I ja som sa ich dotkla. Nazdávam sa, že keď Michelangelo pracoval na tých sochách, museli atómy z neho zostať na nich. Keď sa ich teraz dotknem, tak pohladím ruku najväčšieho umelca, ktorý kedy žil na svete.Verný prikývol.— Mám ten istý pocit. Ale videli ste Michelangelov pamätník v chráme Santa Croce?[68]Čo si musíme pomyslieť, keď porovnáme tieto nepochopiteľne skvostné ženské postavy a tieto sochy dvoch Medicich, dvoch nobodys[69](niktošov), ktorí v živote nič nedokázali, Lorenza II. a Giuliana[70]— tieto nedostihnuteľné krásne diela s nemotorným pomníkom, ktorý postavili jemu!— Nemáte pravdu, doktor, — odpovedala mrs. Jarvie. — Michelangelov pomník nie je v Santa Croce. Jeho pomník je tu, je v kupole sv. Petra,[71]je v Sixtínskej kaplnke,[72]je všade, kde sú jeho diela.V Segrestii nuove miss Rosy dojala skvostná prostota bez akéhokoľvek luxusu.— Porovnajme túto miestnosť, kde je skoro všetko výtvorom Michelangelových rúk a jeho ducha, s nekonečným prepychom hrobky ostatných Mediciovcov. Neviem, či niekde tak bije do očí rozdiel medzi tým, čo tvorí génius a čo môžu urobiť milióny.— Hoci, dear miss Rosy, keby boli tieto sochy na predaj, vaši rodáci by ich omnoho drahšie zaplatili, než čo stálo mauzóleum toskánskych granducov.[73]— Možno, že by si i miss Rosy kúpila jednu z tých krás, — usmiala sa mrs. Kate.— Iste by môj otec neľutoval vymeniť zlatom tieto mramory, — riekla miss Rosy s hrdým pohnutím hlavy.Bolo už po piatej a odišli autom do svojej vily.Na Ponte Vecchio[74]zišla mrs. Kate, robiaca vždy kadejaké nákupy, poprezerať, čo zaujímavé tam majú zlatníci. Keď prišli domov, poslali auto po ňu naspäť.Miss Rosy nechala Verného v jednom zo salónikov a odišla na krátku chvíľu do svojich izieb. Verný, hľadiac oblokom na vavrínové kry a cyprusové aleje, rozmýšľal zronene o tom, že o niekoľko dní musí odcestovať. Keď si predstavil, že sa musí rozlúčiť s miss Rosy, stislo sa mu bolestne srdce, takže si pobúchal päsťou po prsiach, aby ho nejako upokojil. Nuž ale čože chcel? Veď na to nebolo možno ani len myslieť, že by si ju mohol vziať. Za mrs. Kate mu nebolo tak ľúto; nahováral si, že preto, lebo s ňou nemusel pretrhovať styky.Počul tichučký šuchot a obrátiac sa, zazrel miss Rosy, ktorá vošla do salóna. Hľadel na ňu s obdivom. Aká bola krásna! Nikdy ju takú nevidel! Mala oceľovobelasé šaty, pančuchy slezovej farby a svetlobelasé črievičky; na prsiach jej visela reťaz z jantárových perál veľkých ako orech.— Dearest,[75]miss Palmer, odpusťte moju poznámku: keby dobrý maliar namaľoval teraz váš portrét, dostal by sa naraz do radu najpovestnejších maliarov.Miss Rosy sa trochu zapálila a kývala hlavou s milou hrdosťou:— Áno, odpustím vám to. Ba nie odpustím, ale teším sa, že sa vám vidím.Verný pocítil, že mu udrela krv do tváre. Miss Rosy nehovorila s ním nikdy takým spôsobom.— Je mi veľmi ľúto, že sa zajtra-pozajtre už musím od vás odobrať. Moje aranjuezské dni sa končia.Miss Rosy si sadla na malý empírový fotel, ktorý napriek svojej nie veľkej pohodlnosti mal výhodu, že nezakrýval nič z krásnej postavy.— Dajte mi cigaretu.Verný jej podal zlatú dózu s cigaretami, ležiacu na malom vykladanom stole.Po zapálení cigarety hľadela miss Rosy chvíľočku na koberec pod garnitúrou.Napokon, keď Verný začal hovoriť, pretrhla ho:— Musíte už zajtra odcestovať? — riekla trochu pritlmeným hlasom, hľadiac mu prosto do očí.Verný vzdychol:— Neúprosná povinnosť ma volá.— Odišli by ste, i keby som vás prosila, aby ste ešte zostali?Verný si sadol neďaleko nej do fotela zrejme preto, aby získal aspoň chvíľku času na rozmyslenie, čo jej má povedať.Cítil, že príde do ťažkého postavenia, jednako v tú chvíľu bol jeho cit omnoho mocnejší ako jeho rozvaha, i riekol tupo:— Myslím, že v tom prípade ešte skorej.— Nerozumiem vás, — riekla ticho trochu neistým hlasom, ktorý prezradzoval, že vie, prečo chce už odcestovať.— Keby som na vašu žiadosť teraz ešte ostal tu, bolo by mi potom omnoho ťažšie odísť ako teraz.— Tak: chcem, aby ste ostali!— Ó, drahá miss Rosy, vy vzbudzujete vo mne neuskutočniteľné nádeje.Miss Rosy polámala cigaretu na popolníku, potom pozrela milým, šelmovským úsmevom na Verného, nespúšťajúceho z nej oči.— Vy ma máte rád?Verný sklonil hlavu a chytil si ju obidvoma rukami; chvíľu ju tak držal a potom, vztýčiac ju, ako človek odhodlaný na všetko, zašepkal:— Neviem vám vypovedať, aká ste mi milá. Nemal som ani tušenie, že niekoho možno tak ľúbiť. Som veľmi nešťastný!— Nebuďte nešťastný, i ja vás ľúbim. Chcete ma bozkať? — podávala mu obidve ruky a nahnúc sa k nemu, núkala mu ústa.Verný sa hodil k nej na kolená a oblapil ju okolo drieku, jej ruky mu ovinuli krk, pozreli si chvíľku do očí, akoby chceli vedieť, či je to ozaj všetko pravda a zamreli blaženosťou v prvom bozku.Potom mali príležitosť presvedčiť sa hodnú chvíľu, v aké dieťa premení láska i vážneho i tvrdého človeka.Keď vošla mrs. Kate, obzrela ich trochu upodozrievavo a poznamenala, že sa jej podarilo kúpiť zaujímavé zlatnícke starožitnosti a odišla do svojej izby preobliecť sa.— Kate poznala, že sa tu niečo stalo. Iste vie, že sme sa zasnúbili. Ó, tá má oči! Bude akiste veľmi prekvapená!Poznámka, že sa zasnúbili, Verným otriasla. Iste, snívajúc o miss Rosy, staval si veterné zámky i o tom, ako by žili, keby sa zosobášili. Lenže vedel veľmi dobre, že takéto zámky sa stavajú bez ohľadu na skutočnosť a vážne vôbec nemyslel na to, že keby ho miss Rosy i milovala, či by si ho vzala za muža. Teraz ho svojím správaním a oddanosťou tak prekvapila, že jej lásku, hnaný túžbou za krásnou ženou, bez rozvahy prijal.Predstava, že si ju musí vziať za ženu, padla mu ako trpká kvapka jedu do pohára slasti.Keď o krátky čas prišla mrs. Jarvie k nim, bol veľmi vážny, skoro skormútený; i miss Rosy sa správala tak nenútene, že mrs. Kate hľadela na nich celkom pomýlene.Zhovárali sa o jej nákupe a Verný onedlho odišiel, keď ho miss Rosy milo vyzvala, aby zajtra prišiel včaššie ako inokedy.Verný, vyjdúc na ulicu, kráčal úplne bez uváženia, ktorým smerom ide. Jeho duša bola celkom vyzdvihnutá z verají. Chvíľami bol hrdý a šťastný, že ho taká krásna, vzdelaná a bohatá žena obdarovala svojou láskou a oddanosťou, a v nasledujúce chvíle sa mu bolestne vrezalo do srdca, že je úplne vylúčené, že by si ju mohol vziať za ženu. Musel by jej obetovať celý doterajší život, všetky svoje záujmy, celé svoje doterajšie bytie. A bola otázka, či je žena, i bohatá a ľúbiaca takej obeti hodná? Predstavil si, že zosobášiac sa s ňou, išiel by do Ameriky a vzdajúc sa svojho povolania, na ktoré miss Rosy nehľadela so zvláštnym rešpektom a sympatiou, žil by ako nejaký trúd z jej majetku, iste nenávidený a opovrhovaný jej spoločnosťou. Alebo, keď povážil možnosť, že by išla s ním do jeho nemocnice, tak sa mu natískala neodbytná istota, že by o krátky čas zunovala i našu chudobnú spoločnosť i naše veľmi provinciálne, uzunké pomery. V dôsledku toho by musel prísť rozchod alebo unudený život, plný zriekania a pretvárky. Nemohol nájsť východisko z týchto ťažkých okolností. Chcel si nahovoriť, že keby odišiel s ňou do Ameriky, časom by iste našiel spôsob uplatniť sa i v jej pomeroch, ale vo vedomí mu nezvratne sedela istota, že by za nijaké peniaze a nijakú lásku nemohol trpieť čo i len stopu opovrhovania alebo posmechu. Predstavil si, akú smutnú postavu by musel hrať medzi ľuďmi, ktorých spôsoby života a svetonáhľad sú mu celkom cudzie a neznáme a ktorí by s tým väčšou nenávisťou hľadeli na votrelca, lebo im odobral prekrásne a bohaté dievča, za ktorým iste mnohí z nich túžili. Okrem toho by sa musel vzdať svojho povolania, s ktorým už zrástol a ktoré mu bolo milé, na ktoré si zvykol hľadieť ako na úplne uspokojujúci životný cieľ.A tak sa jeho radosť obrátila chytro na trpké utrpenie. Mal miss Rosy veľmi rád. Myslel si, že hlavné črty jej povahy sú súrodé s jeho životnými náhľadmi, že je v základe šľachetného, dobrotivého srdca; pravda, skazeného do istej miery tým, že každú jej žiadosť vždy vyplnili, že vôbec nie je privyknutá na nijaké zriekanie, čoho dôkazom je i jej terajšie správanie sa voči nemu. Zapáčil sa jej a ona si ho bez akejkoľvek lepšej rozvahy chce vziať. Je hrdá, čo je prirodzené, lebo bola vychovávaná v pomeroch, ktoré ju museli takou urobiť. Keby vedela, že jej muž by nehral taký zástoj, aký si ona predstavuje, jej láska k nemu by tým trpela a ktovie, koľko by vládala vytrpieť, aby vôbec nezahynula?A teraz čo urobiť? Upovedomiť ju, hoci s prebolestným zriekaním, že si ju nemôže vziať? Ako tým bude trpieť jej hrdosť, ako zanevrie naňho a v aký hnev a opovrhnutie sa obráti jej láska! A to má urobiť žene, ktorá mu je nadovšetko milá? Za ktorú by doniesol akúkoľvek obeť, okrem zrieknutia sa svojej cti!Rozmýšľajúc potĺkal sa po uliciach do noci. Bolo okolo polnoci, keď prišiel do svojho bytu. Sediac a chodiac hore-dolu po izbe, vymýšľal jeden plán za druhým, aby všetky odvrhol.Okolo jedenástej sa zjavil vo vile miss Palmerovej a sluha ho zaviedol k mrs. Kate na terasu.Mrs. Jarvie zdala sa mu byť veselšia ako inokedy, ale keď ju lepšie pozoroval, nadobudol presvedčenie, že jej veselosť je strojená. Zdala sa byť akási roztržitá. Upravovala kvety do vázy a stále jej padali z pripohyblivých rúk. Pozrela naňho.— Mr. Verný, vy sa akosi necítite dobre. Šťastný snúbenec by mal byť omnoho blaženejší.Verný sa začervenal.— Tak miss Rosy vám povedala?— Áno, že ste sa zasnúbili. Blahoželám vám! — I podala mu mäkkú, teplú rúčku.— Ďakujem vám čo najsrdečnejšie, — riekol i bozkal jej ruku.— Viete čo, miss Rosy sa ešte neukáže ani o dve hodiny. Čo myslíte, chce byť pre vás očarujúca.— Bože môj! Očarujúca! Veď je ona i tak hotový anjel, načo sú jej dve hodiny?— Môj drahý, to len taká majstrovská chyžná vie, čo znamená dokonalá dáma v každom ohľade. Viete čo? Prejdime sa. Poďte na Piazzale Michelangiolo; odtiaľto to nie je ďaleko.— Pôjdem vďačne s vami.Prišli do parku okolo San Miniato skoro bez slova; obidvaja boli zahrúžení do myšlienok, ktoré nepokladali za zrelé na vyjadrenie.Verný sa zohol a zdvihol na ceste pohodenú vetvičku myrty.— Čo poviete na naše zasnúbenie? Mrs. Jarvie, vaše mlčanie je také podivné!— A mne vaše, dear Verný. Vaše srdce je ťažké — len láskou?— Poviem vám pravdu, väčšmi starosťou ako radosťou.Mrs. Kate zastala, obzrela sa: okolo nebolo nikoho vidieť. Bola neobyčajne vážna a pery sa jej trochu triasli. Sklopila veľké čierne oči.— Poviem vám, že vás mám rada a že mi je veľmi ťažko hovoriť o vašom zasnúbení. Keď budem celkom úprimná, pomyslíte si, že hovorí zo mňa žiarlivosť. — Zatíchla na chvíľku, akoby rozmýšľajúc, a potom riekla skoro šeptom: — A ktovie, možno, že i hovorí?— Vy ma máte rada? Drahá mrs. Kate, iste nie radšej ako ja vás. Ste mi nekonečne sympatická. Poznám vašu dobrotivú dušu a som presvedčený, že len úprimný záujem o miss Rosy a možno i o mňa diktuje vaše slová.— Tak poďme ďalej. Rozmysleli ste si, aké bude vaše spolužitie s miss Rosy?— Rozmyslel a nespal som od starosti celú noc. Aby som vám pravdu povedal, pokladám svoj sobáš s Rosy za veľmi problematický.— Prečo?Verný jej vyrozprával všetko, o čom cez noc rozmýšľal.— Prečo ste sa nevyhli tomu vyznaniu, veď ste museli vedieť o ťažkostiach, s ktorými je vaše manželstvo s Rosy spojené?— Vaša spoločnosť mi bola a je nadmieru milá. Kde som ja s tým počítal, že by ma Rosy chcela za muža!— Doktor, vy ste statočný človek. Ubezpečujem vás, že máloktorý muž by tak hovoril, keby mohol dostať do svojej moci takú krásnu ženu a toľké milióny dolárov ročného dôchodku, ako má miss Palmerová. A možno, že tí muži by mali pravdu a vy že ste nesmelý, naivný Slovák! Ale, hocijako, ja vám dávam za pravdu.Verný bol plný nádeje, že mu mrs. Kate vyhovorí jeho starosti z hlavy. Keď teraz počul jej slová, riekol smutne:— Tak vy pokladáte moje obavy za oprávnené?— Áno, vaše obavy sú oprávnenejšie, ako myslíte. Viete čo? Urobte pokus, ktorým nič neriskujete. Ja lepšie poznám povahu miss Rosy ako vy. Som s ňou už skoro pol roka a mne sa ukáže taká, aká je. Ona je veľmi dobrá a má vo svojej povahe mnoho šľachetného. Zamilovala si vás ako Desdemona Othella pre nebezpečenstvá, ktoré vytrpel, pre rozličné romaticky znejúce udalosti, ktoré ste jej zavše rozprávali z vášho života a okolia a ktoré sú pre ňu niečo úplne nové. Účinkoval na ňu i veľký záujem, ktorý máte o umenie a že máte o mnohých veciach inú mienku, ako je v estetikách a cestopisoch. Pokladá vás za geniálneho človeka. Ste vôbec celkom nová postava v jej živote. Tieto posledné týždne sme sa okrem vás nestýkali s nikým. Je otázka, či nebude styk s inými pánmi vplývať na ňu tak, že premôže dojem, ktorý ste na ňu urobili. A keď nepremôže, tak aspoň oslabí, keď vás tu nebude. Máte i tak už odcestovať domov: tak choďte o dva-tri dni. Ostaňte doma tri, nie, povedzme len dva týždne. Potom sa vrátite, alebo nie, podľa toho, ako sa vyvinú pomery. Dajte mi svoju adresu, aby som vám mohla písať, keď bude potrebné.Verný jej bozkal ruku s úprimným citom vďaky a oddanosti. Dal jej vizitku so svojou adresou, ktorú si odložila do vizitkovej kabelky.— A ja nesmiem vedieť vašu adresu, dearest mrs. Jarvie?I mrs. Kate mu dala svoju vizitku, na ktorej pripísala ulicu: Highcourt street 6.Verný ostal vo Florencii ešte tri dni a zažil s miss Rosy neopísateľne blažené časy. Rosy bola najmilšia, najoddanejšia snúbenica. Zdalo sa, že sa jej povaha celkom zmenila, lebo sa stala neuveriteľne skromnou. I sama mrs. Kate bola ňou úplne pomýlená a keď sa Verný odoberal, zašepkala mu, hoc i zronene, že má nádej, že sa miss Rosy láskou tak zmení, že bude z nej znamenitá, prispôsobujúca sa žena.Prvých päť dní po svojom príchode dostal Verný od miss Rosy každý deň láskou preplnený list, na ktorý podobným tónom odpovedal. Štvrtý, či piaty deň mu písala i mrs. Kate, že Rosy vo dne i v noci sníva len o ňom, jej hlava je plná plánov, ako budú spolu žiť a ako utvoria vzorné manželstvo pre celé Spojené štáty.Nadišiel deň, keď list neprišiel. Nasledujúci deň prišiel o stranu kratší, bolo v ňom mnoho lásky, ale jednako citeľne menej ako v predošlých.O deň neskôr dostal list od mrs. Kate. Dozvedel sa, že boli vo Fiesole, kde sa v Teatro romano[76]stretli údajne so starým známym, s marchesem[77]Arrigom Consalvim. Pán marchese ubezpečil dámy, že pri predošlej ceste miss Palmerovej, keď bola vo Florencii s rodičmi, mal veľké šťastie byť jej predstavený. Je to aristokrat od päty po hlavu, najistejšieho a veľmi šarmantného vystupovania. Je to pekný Talian, čierny, s čiernymi fúzikmi, s karmínovými perami, belostnými zubmi a očami ako žeravé uhlíky. Je pohyblivý, stále hovorí. Gestikuluje a je nadmieru zábavný. Nemožno sa mu ubrániť, každému nanúti svoju vôľu. Rosy je tým človekom celkom pomätená. Nahliada, že je veľký rozdiel medzi Consalvim a Verným. Consalvi iste nie je taký rýdzi charakter, ale omnoho zábavnejší spoločník a človek veľkého sveta… Po anglicky hovorí slabo (Rosy tvrdí, že „veľmi zábavne“), ale po francúzsky dokonale.Má auto s čudesnou, brilantnou karosériou; je oveľa parádnejšie a bohatšie ako auto miss Rosy. Pravda, mr. Bruce, šofér Rosy, hovorí, že je to staré železo a vymaľovaná stará kasňa. „Svoje auto“ by nedal ani za plný nákladný vlak takých hračiek.Verný sa po prečítaní týchto listov cítil podivne. Hoci pokladal za rozumnejšie rozlúčiť sa s Rosy, jednako by bol býval šťastný, keby ho nejaká neočakávaná udalosť alebo náhoda prinútila, aby si ju vzal. Listy urážali jeho lásku i jeho mužskú hrdosť.Čože, taký taliansky vetroplach, siahajúci zrejme za bohatstvom miss Rosy, má ma vyhodiť zo sedla!Keď sa trochu upokojil, nadobudol presvedčenie, že bude najlepšie, keď sa jeho pomer s miss Rosy vôbec roztrhne. Akáže je to osoba, ktorá kvôli každému komediantskému Talianovi zabudne na svoju lásku! A akú lásku! Prišla mu na um i rozprávka o Bielej labuti a princovi, čo v mesačnú noc pri jazere vystopoval priletevších dvanásť bielych labutí, ktoré, zvlieknuc zo seba perie, stali sa krásnymi dievčatami a kúpali sa v jazere. Perie najkrajšej princ schoval, takže po kúpaní ho nemohla vziať na seba a odletieť s ostatnými. Musela ísť s princom, ktorý si ju vzal za ženu. I mali sa veľmi radi a princ, mysliac, že keby i mohla, by viac neuletela, ukázal jej jej perie. Ona si ho obliekla a uletela mu otvoreným oblokom.Či by to neurobila i Rosy? Tak sa zdá, že áno, lebo je to žena tak vychovaná, že urobí zadosť každej svojej chúťke.Verný odpovedal na listy a nové dostal len o nejakých päť dní.I miss Rosy i mrs. Kate mu písali, že ich marchese Consalvi zasa vtiahol do spoločnosti, že trávia dni a noci samými zábavkami, vychádzkami, tancami, hrami. Majú vždy plný dom hostí. Niet naozaj čas myslieť na lásku a vypisovať dlhé listy. Miss Rosy mu napochytre posiela niekoľko vrelých bozkov. (Ó, ako túži za ním!) Mrs. Kate mu písala, že ak reflektuje na miss Rosy, aby bezodkladne prišiel, lebo ich láska je vo veľkom nebezpečenstve. Consalvi robí všetko možné, aby si ju získal.Verný mal niekoľko ťažko operovaných pacientov, osud ktorých mu ležal veľmi na duši, i nemohol sa odhodlať utekať za bielou labuťou, ostal pri svojich chorých.Odpísal dámam, že príde asi o týždeň alebo dva, keď bude so svojimi chorými v poriadku. Veď sa miss Rosy tak chytro míňa čas, ešte chytrejšie ako jemu pri práci.Zasa len o týždeň dostal milý a prekvapujúco vážny list od Rosy. Ona hneď deň po ich zasnúbení kábelovala rodičom, že si vybrala znamenitého človeka za muža a že by bola veľmi šťastná, keby bezodkladne prišli, aby ich blaženosť bola zabezpečená navždy.Toto bol vážny list, ktorý Verného razom vytrhol zo všetkých pochybností. Sľúbil miss Rosy, že si ju vezme a tu mu nepozostáva nič iné, ako splniť svoje slovo bez ohľadu na to, aký bude následok. A nemusí sa vždy tak zle stať, ako sa človek obáva. Zdá sa, že Rosy je omnoho hlbšieho citu a pevnejšej povahy, ako by sa myslelo.Odhodlal sa, že zariadi svoje veci čím najrýchlejšie a o dva-tri dni odcestuje. Rosy odpísal svoje rozhodnutie.V ten istý deň popoludní dostal expresný list od mrs. Kate. Píše mu, že rodičia miss Rosy sú vysokovzdelaní, pomerne mladí ľudia a že sú veľmi zvedaví na Verného. Nemôže povedať, že by boli veľmi oduševnení dcérinou voľbou, ale mienia jej nechať voľnú ruku. Oni by chceli mať omnoho radšej za zaťa plnokrvného Američana a to z ich vlastného spoločenského kruhu. Prišiel s nimi mr. Robert Rooster, tak sa zdá, ďalšia rodina, ktorého pokladá mrs. Kate za nebezpečného soka. Chudáka marchesa Consalviho odbavil jedným slovom, nazvúc ho clownom, nad čím sa Rosy a rodičia chutne zasmiali, lebo skutočne má mnoho z pohybov týchto artistov.Mr. Rooster je vysoký, dobre urastený, rozhodne pekný muž, ráznych, inteligentných čŕt v tvári; má len dvadsaťsedem rokov a je veľký boháč. Miss Rosy pozná už dávnejšie a nejaký flirt už iste bol medzi nimi. Teraz ich vidieť často po kútikoch a v záhrade spolu a Rosy naskrze nerobí dojem veľmi šťastnej snúbenice. Preto bude dobre, ak Vernému záleží na nej, aby bezodkladne prišiel. Myslí, že i tak bude mať ťažké postavenie.Prvý Verného dojem po prečítaní listu bol, že by bol omnoho múdrejšie urobil, keby sa bol uchádzal o mrs. Kate. S miss Rosy, keby ju dostal, by jeho život nebol pokojný. Musel by sa zrieknuť svojej samostatnosti a ona by robila, čo by sa jej chcelo.Teraz zase nadobudol presvedčenie, že hoci má i Rosy rád, bude múdrejšie, keď sa s ňou rozíde.Keď prišiel do Palmerovej vily, stretol sa našťastie v hale s mrs. Kate, ktorá ho veľmi srdečne privítala.— Práve dobre ste prišli. V salóne niet cudzieho, len Palmerovci a mr. Rooster. Poďte, ja vás uvediem.Palmerovci sedeli na terase, čítajúc a prezerajúc noviny; Robert a Rosy stáli spolu pri obloku.— Privádzam vám iste veľmi milého hosťa, — ozvala sa mrs. Jarvie. — Mr. Verný — mr. Rooster.Palmerovci, počujúc, čo sa deje, vošli do salóna. Urobili na Verného veľmi priaznivý dojem dobrých, vzdelaných ľudí. Všetci ho privítali celkom priateľsky, najupätejšou sa mu zdala práve Rosy. Keby sa bol vmyslel do jej položenia, bol by jej správanie lepšie pochopil a neprivlastňoval ho len strate náchylnosti k nemu.Takto bolo postavenie Verného hodne háklivé, a preto sa nemohol striasť istej strnulosti a neistoty v správaní. O Palmerovcoch predpokladal, že nie sú zaňho, cítil, že sa Rooster díva naňho trochu opovržlivo a od Rosy sa mu nedostalo posmelenie.Hovoril po anglicky dobre a plynne. Ale Američanov často nerozumel a dával preto nepriliehavé odpovede a zmiatol sa. Mrs. Kate mu podľa možnosti priskočila na pomoc a zavše trochu trápnu situáciu šikovne a taktne zachránila v jeho prospech. Miss Rosy, zrejme trochu rozladená, sa rozhovoru nezúčastnila. Palmerovci rozprávali o svojej ceste. I Verný bol v Amerike a dovolil si niektoré poznámky na americké pomery, na ktoré Palmerovci neodpovedali, zrejme, lebo — ako si Verný myslel — nesúhlasili s ním a zavracať ho nechceli.Po štvrťhodine, ktorá sa celej spoločnosti zdala veľmi dlhá, sa Verný odporúčal. Nezdržiaval ho nikto ani najmenšou poznámkou, ani ho nikto nepozval, aby svoju návštevu opakoval.Keď Verný prišiel do hotela, zhádzal zo seba cutaway[78]a obliekol sa do cestovných šiat. Prišiel do Florencie v očakávaní porážky a to vedomie mu ju i zadovážilo. Vošiel k Palmerovcom stiesnene, s pocitom, že sa mu bude ťažko vyslobodiť bez väčšieho otrasu od Rosy, ten pocit prešiel i na Rosy a výsledok bol taký, aký jedine mohol byť v takých okolnostiach.Napokon, hoci mal i ubolené srdce, hoci mu i bolo žalostne ľúto za prekrásnou a milou Rosy, ktorá vedela byť taká nekonečne ľúbezná, cítil uspokojenie, že sa dostal zo situácie, ktorá nezodpovedala jeho náhľadu na život. A tešil sa tým, že hrdým zrieknutím sa jednako ukáže, že je človek, ktorý radšej prinesie i veľkú obeť, skôr než by sa jej mal vyhnúť i najmenším — ako si nahováral v tú chvíľu — pokorením.Sadol si a napísal miss Rosy list, plný lásky, uznania a vďaky za jej nevysloviteľnú dobrotu a nikdy v jeho pamäti nevyhynúcu lásku a dal jej naspäť slobodu rozhodnutia. Odporúčal sa jej rodičom. Jej nie. Lebo veď ona je vždy a stále s ním a nikdy z jeho duše nevymizne. (Tak si to myslel vtedy.)Zavolal boya, poslal list do vily a odcestoval o krátku polhodinku najbližším vlakom z Florencie. Bol to vlak do Pisy, i sadol doň a šiel, hoc i okruhom, domov k svojim chorým, starosť o ktorých iste vylieči jeho ťažko zranenú dušu.Keď prišiel domov, našiel list od mrs. Kate. Robila mu výčitky kvôli jeho pokračovaniu. Urobil na Palmerovcov veľmi dobrý dojem, videl sa im. Miss Rosy je veľmi nešťastná a veľmi zronená. Palmer o hodinu po jeho odchode išiel do hotela vrátiť mu vizitu a pozvať ho na večer na hostinu, na zasnúbenie a dozvedel sa, že práve odcestoval. Kam? Nevedeli mu povedať a keď prišiel naspäť, našiel Rosy celkom nešťastnú s jeho listom. Bohužiaľ, situácia sa teraz už nedá zachrániť. Palmerovci nemôžu za ním behať a miss Rosy si nemôže predstaviť, ako by on — Verný — mohol svoje slová odvolať.Čo si myslel a cítil Verný, keď čítal tento list?O týždeň dostal z Florencie balík, v ktorom bol obdivuhodný antický šperk. Bolo to oko zo slonovej kosti, ktorého farbisté čiastky pozostávali z drahých kameňov. Vo vnútornom kútiku bol briliant znázorňujúci slzu. Viečka sa dali zavrieť a oko robilo pri istom ich postavení uchvacujúci smutný dojem.V étui, v ktorom bol šperk, našiel kartičku so slovami: From Rosy Palmer.[79]*S mrs. Jarvie si písali i ďalej. Asi o mesiac odcestovali Palmerovci do Ameriky a mrs. Kate sa vrátila do Oxfordu. S Palmerovcami ostala v stálom spojení a tak mohla asi o pol roka Vernému napísať, že sa Rosy vydala za Roostera a zdá sa, že je celkom keď i nie šťastná, ale spokojná so svojím osudom.Mrs. Kate myslela, že rozdiel medzi blaženosťou a spokojnosťou možno veľmi ťažko určiť; sú to pojmy, ktoré nemožno odvážiť. Ona pevne verí, hoci Rosy tu i tu v tichý, osamelý večer — akých zaiste mnoho nezažije — alebo v peknú mesačnú noc i trochu zatúži za zašlým krásnym fantómom minulosti, že si srdce žiaľom neujedá. Celý jej pomer k Vernému iste slúži skorej na prehĺbenie a okrášlenie jej života, ako na jeho strpčenie.Verný, súdiac podľa seba, bol tej istej mienky. Upevňovalo sa v ňom presvedčenie, že bez pevných duševných koreňov vôbec niet trvalej lásky. Jeho myšlienky sa už dosť dávno prestali zaoberať miss Rosy a na jej miesto nastúpila mrs. Kate.Zavše si namýšľal, že svojím pokračovaním voči miss Rosy preukázal, že má cennejší charakter. Zriekol sa radšej krásnej ženy a veľkého bohatstva, ako by sa bol vzdal svojho činorodého života v prospech svojho rodu. Pravda cesta, ktorou k tomuto výsledku prišiel, nebola bez chvíľ slabosti. Niekoľko ráz zakolísal, ale jeho pevná príchylnosť k povolaniu a rodu napokon zvíťazila.Keď si však rozobral vplyv mrs. Kate na svoje rozhodnutie, presvedčil sa, že vlastne ona mu nielen umožnila výsledok, ale mu ho vsugerovala. Bez nej by nebol odišiel z Florencie a po odchode to bola ona, ktorá, hoci ho i zdanlivo obodrovala, aby Rosy neopustil, jednako mu tak predstavovala pomery, že stratil dôveru k nej a k prajnému výsledku svojho uchádzania sa o ňu.Prišla mu na um otázka, prečo tak robila, či naozaj chránila záujem jeho a či svoj? Či jej nezáležalo na tom, aby Rosy opustil, dúfajúc, že si možno vezme ju?Verný nestratil svoju príchylnosť k nej, i keď pokladal toto jej stanovisko za pravdivé, naopak, robilo mu ju to ešte cennejšou. Ťažko tvrdiť, že jej pokračovanie nebolo korektné, lebo bolo naozaj veľmi otázne, či spolužitie Verného a Rosy by bolo šťastné. Verný sa vzpieral možnosti, že by si bol Rosy vzal za ženu, keby mrs. Kate urobila všetko v prospech jeho ženby, lebo tak by bol musel uznať, že jeho povaha je slabá.A jednako, koľko ráz myslel na milú, krásnu mrs. Kate, videl ju vždy usmievajúcu sa. Vždy sa mu zdalo, že ho pokladá za muža, s ktorým si môže zahrávať, ako sa jej ľúbi. Ale nech je, ako chce, radosť je s ňou hovoriť. Je potešenie hľadieť do očí tejto múdrej, dobrotivej ženy! Aký podivuhodný takt má v obcovaní s ľuďmi, kedy, čo, komu dobre padne! Ako pomáha každému, aby sa ukázal v najlepšom svetle!Otázka, že by si ju mohol vziať za ženu, mu neschádzala z umu. Akú by mal domácnosť s takou ženou! Radosť by bolo s ňou žiť! Myslel, že by iste išla zaňho, veď mu prezradila, že ho má rada; jej materiálne postavenie nemôže byť také skvelé, že by prevyšovalo to, čo by jej on mohol zabezpečiť, keď chodila, hoci s milionármi, ako spoločnica na cesty.Spýtať sa jej nechcel a ona sa o svojich pomeroch nikdy ani jediným slovom nezmienila.Rozhodol sa, že budúci rok navštívi Anglicko a že zájde i do Oxfordu a prekvapí svoju milú priateľku. A naozaj, v pekný júnový deň zastalo auto s doktorom Verným vo veľmi elegantnej Highcourt ulici pred číslom šesť, ktoré bolo vybité na železných šrankových dverách záhrady veľmi bohatej vily.Verný kázal šoférovi čakať a obzerajúc si nádhernú budovu zvonku, kráčal starostlivo pestovanou zahrádou k vchodu, pred ktorým bola loggietta[80]s balkónom. Nebol si na čistom, v akom postavení býva mrs. Kate v tomto dome. Najskorej bude spoločnicou pri nejakej bohatej dáme. Zazvonil a onedlho otvoril vysoký sluha v čiernych šatách dvere a vpustil Verného do haly.Verný sa trochu neisto spýtal sluhu:— Býva v tomto dome mrs. Kate Jarvie?— Yes, sir.— Mohol by som sa teraz s ňou zhovárať?— Možno, pane, ráčte mi dať svoju navštívenku.Pritom mu odobral klobúk a zvrchník a zaviedol ho do veľmi vkusne a príjemne zariadeného salóna.Nečakal dlho, keď vstúpila staršia, šumná dáma. Mala v ruke vizitku a hľadela na ňu lorňonom.— Pán doktor Verný?Verný sa poklonil.— Áno, madame. Môžem mať to šťastie hovoriť s mrs. Jarvie?— Áno, len ráčte trochu počkať, kým sa preoblečie. Bola v meste nakupovať. Vy ste zaiste ten pán, s ktorým vlani cestovala po Taliansku?— Áno, madame. Tohto roku som navštívil Anglicko a nechcel som obísť takú milú dámu, na ktorú mám príjemné rozpomienky.— Máte pravdu, mrs. Jarvie je veľmi príjemná pani. Ale, hľa, už je tu.Mrs. Jarvie sa zjavila v roztvorených dverách, vedúcich do knižnice. Mala svetlé šaty, bola v nich skvelá. Usmievala sa ako vždy, len z očí jej tentoraz netrúchlila melanchólia, ale svietila radosť. Prišla k Vernému a podala mu ruku.— Buďte vítaný u nás. Aké prekvapenie! Prečo ste nepísali ani slovíčko, že prídete?— Bál som sa, že by ste mi ušli, keby ste vedeli, že prídem. Takto som vám to znemožnil.Staršia dáma vstala. S úsmevom podotkla:— Mám ozaj inú a súrnejšiu prácu, ako vás, mladých ľudí, vyrušovať.I odišla.Kate sa usmiala.— Číta román od mrs. Crokerovej; to je tá súrna práca. Ale sadnite si.Verný jej chytil ruku.— Nesadnem si, kým mi neodpoviete na jednu otázku.— Tak dobre, nesadnite si. Ale ja si môžem?— Tiež nie, prosím vás, lebo by to komplikovalo celú moju prácu. Kate, drahá, ja som len kvôli vám prišiel do tohto krásneho mesta. Vlani ste mi povedali pod bazilikou San Miniato, že ma ľúbite.— Povedala som, že vás „mám rada“, a nie ľúbim.— Prosím vás, nerobte mi daromné slovné ťažkosti. Povedali ste, že ma ľúbite; ja som si to veľmi dobre zapamätal.— Nuž, a ak som i tak povedala, čo je na tom? Poznám pánov, ktorí sa za rok i z omnoho horúcejšej lásky vyliečili, — podotkla trpko, hľadiac na zem.— Kate, drahá, vy sa na mňa hneváte pre Rosy?— No, trochu, — i usmiala sa.— Verte mi, že mi ani vo sne neprišlo na um opovážiť sa siahať za Rosy. Ona sa mi ponúkla, ona si ma chcela vziať, možno, v chvíľkovej nálade. Čo som mal robiť? Napokon, keby som ju bol veľmi chcel, bol by som sa inakšie správal, uznáte?— Uznám. Tak, čo chcete teraz s tým dlhým úvodom ako v Shawových dielach?— Drahá Kate, chcem, aby ste nechali svoje tunajšie postavenie tak a aby ste išli so mnou na Slovensko. Možno, že by sa v mojej nemocnici našlo i lepšie.Kate sa usmiala.— Ale jednako si sadnite k tomuto pokonávaniu. Som zvedavá, aké? Za prvú opatrovníčku alebo kľučiarku?— Nie. Myslím najprvšie, ktoré tam vôbec je, ktoré by vás postavilo i nad vedúceho lekára.— A to že je aké?— Žena toho lekára.— A to ste vy?— Áno, moja maličkosť, — riekol Verný a pery a ruky sa mu triasli od rozčúlenia.Mrs. Kate hľadela vše na povalu, vše mu pozrela do očí. Potom zhlboka vzdychla.— Dobre, pôjdem, — riekla vážne, — ale len s jednou podmienkou.Verný, ktorý očakával, že sa mu blaženosťou hodí do náručia, stisol obočie.— S akou?— Dajte si pozor, čo vám poviem: s podmienkou, že nevezmete svoje slovo naspäť ani v tom prípade, keď sa dozviete o mne niečo, čo posiaľ neviete a čo by ste prípadne mohli pokladať za dostatočnú príčinu na to, aby ste ma nechali tak, ako ste nechali i miss Rosy.Verný bol v značnej miere zarazený, i mrs. Kate hľadela naňho s napätou netrpezlivosťou:— No, osvedčte sa!— Bože môj, aké sú to podmienky! Viem, že ste osoba bezúhonná. Tak, tu je moja ruka a čestné slovo, že nie.Mrs. Kate mu podala svoju mäkkú, hladkú rúčku a Verný ju, pravda, nevypustil, kým ju viac ráz nebozkal. Kate si vydýchla zhlboka.— Tak, dear sir, vy sa mýlite čo sa týka môjho postavenia. Ja som nebola najatá spoločnica miss Rosy, ale jej hosť. Išla som s ňou na prosby jej rodičov, lebo ju nechceli pustiť samu na cesty.— No, a tu ste nie zamestnaná ako spoločnica dámy?— Nie, milý priateľ, naopak. Tá dáma je moja milá spoločnica.— Tak čia je táto krásna vila a celé jej veľkopanské zariadenie?— Hanbím sa za svoju nehodnosť, ale to všetko je moje.— A, pravda, máte i kapitál, aby ste mohli žiť takému bytu primerane, — zvolal Verný so zúfalým rozčúlením.— Do plaču mi je, keď sa musím priznať, že mám asi päťdesiat-šesťdesiattisíc funtov šterlingov, čo je podľa vašich peňazí asi sedem-osem miliónov korún.— Ó, milá mrs. Jarvie, do akej nemilej situácie som sa dostal! A ja, žobrák, takej milionárke núkam svoju biedu! Prečo ste mi nikdy ani slovom nenaštrkli, že nie ste spoločnica Rosy, ale jej hosť! Čo mám teraz robiť?Kate vyskočila zo svojho fotela a pristúpila celkom k Vernému.— Dali ste čestné slovo, že moje postavenie nebude robiť prekážky, či nie?Verný vzdychol žalostne:— Dal.— Máte ma rád, alebo nemáte?— Mám vás omnoho radšej, ako som miloval Rosy, lebo ste mi povahou omnoho-omnoho milšia.— Tak teda si ma už raz vezmite, lebo musíme ísť na lunch,[81]ktorý sa celkom skazí.I sadla si mu do lona a oblapila ho svojimi okrúhlymi rukami.Napokon, hoci i vzdychajúc, pritúlil ju k sebe a medzi bozkami zabudli i na lunch i na celý svet a blúznili len o svojej láske…[1]fontána di Trevi— jedna z najkrajších rímskych fontán; podľa povery, kto sa z nej napije vody, musí sa do Ríma vrátiť[2]Corriere della Sera— talianske buržoázne noviny, milánsky večerník, založený r. 1876, vychádza dodnes[3]Weekly Times— (angl.) Times týždenník[4]medicejská Venuša— starorímska socha bohyne Venuše, ktorá sa našla pri vykopávkach blízko Ríma; dlho bola v zbierkach rodiny Mediciovcov[5]šilingy, sovereigny— shilling, menová jednotka v Anglicku a viacerých západných krajinách; sovereign — zlatá minca v hodnote 10 shillingov[6]postavy of our boys— (angl.) postavy našich chlapcov[7]indeed?— (angl.) naozaj?[8]parole d’honneur— (fr.) čestné slovo[9]cestovať s takým zosobneným Kohinorom— Kohinor (Hora svetla), jeden z najväčších diamantov na svete[10]dueňa— (špan.) spoločnica mladého dievčaťa v bohatej rodine[11]P. Bourget(1852 — 1935), francúzsky spisovateľ konzervatívnej ideovej orientácie[12]mrs.— (angl.) skratka mistress — pani; užíva sa len pred menom[13]funty šterlingov— pound sterling, jednotka anglickej meny — libra šterlingov, delila sa na 20 šilingov[14]penny— malá anglická minca; 12 penny bol 1 šiling[15]Dürerova Melanchólia— A. Dürer (1471 — 1528), slávny nemecký renesančný maliar a grafik. Jeho obraz Melanchólia je z r. 1514 a predstavuje zamyslenú okrídlenú postavu, ktorá je vlastne alegóriou Geometrie.[16]Danteho Peklo— Dante Alighieri (1265 — 1321), najväčší taliansky básnik; Peklo tvorí prvú časť jeho eposu Božská komédia (1307 — 1321), vrcholného diela európskeho stredoveku[17]conpatriot— (lat.) vlastenec[18]Piazzetta— námestie v Benátkach s palácom dóžov[19]sweet heart— (angl.) srdiečko, poklad[20]prístavisko vaporettov— vaporetto (tal.) parníček[21]nie San Marco, ale Kupido a Merkur by mali byť ich patrónmi— narážka na fakt, že benátske dejiny sú poznačené obchodníckou hrabivosťou a zločinmi z lásky[22]Figaro— známy francúzsky pravicový denník, založený r. 1854, ktorý vychádza dodnes[23]Never mind it— (angl.) to nič, nič to[24]brave boys— (angl.) skvelí chlapci[25]dva gamy— (z angl.) v tenise časť setu (dve hry), v ktorej podáva ten istý hráč[26]fair player— (angl.) poctivo hrajúci hráč[27]You can be sure of it— (angl.) s tým si môžete byť istí[28]Vendramin-Calergiho palác— jeden z najkrajších benátskych palácov; r. 1481 ho postavil Pietro Lombardi (1435 — 1515), sochár a architekt ranej renesancie[29]Non nobis, Domine, non nobis— (lat.) nie nám, pane, nie nám[30]Palazzo Ducale— palác benátskych dóžov[31]brigant— (z tal.) potulný lúpežný vojak, zbojník[32]Palazzo Ricardi— palác Mediciovcov vo Florencii[33]Canal grande— Velký kanál v Benátkach, preklenutý mostom Ponte Rialto[34]sbirrovia— (tal.) drábi, mestskí strážcovia[35]Ponte dei sospiri— (tal.) Most vzdychov; most, po ktorom odchádzali obvinení Benátčania z Dóžovho paláca do väzenia[36]plum-cake— slivkový koláč[37]St. Giovanni e Paolo— dominikánsky kostol v Benátkach (zv. Zanipolo), jeho autorom je tiež Pietro Solari (Lombardo)[38]condottier— veliteľ žoldnierskych vojsk v Taliansku v 14. a 15. st.[39]B. Colleoni(1400 — 1475), kondotier v milánskych a benátskych službách. R. 1447 porazil so svojím vojskom vojvodu Orleánskeho. R. 1467 velil vojsku benátskemu proti Florencii. Časť majetku venoval Benátkam, za čo mu mesto dalo vystaviť pomník — jazdeckú sochu — od A. del Verrocchia. Socha stojí na námestí St. Giovanni e Paolo.[40]Verrocchio, Andrea di Cione zv. Verrocchio (1435 — 1488), významný benátsky sochár a maliar ranej renesancie.[41]A. Leopardi(zomrel okolo r. 1522), taliansky renesančný zlatník, a sochár, ktorý dokončil Verrocchiovu jazdeckú sochu B. Colleoniho[42]nobile— (lat.) príslušník vládnúcej vrstvy[43]Sala del Maggior Consiglio— (tal.) Sála Velkej rady v paláci dóžov[44]Tintorettovým Paradisom— „Paradiso“ (Raj), známy Tintorettov obraz z r. 1540 v Sále Veľkej rady[45]M. Falieri— jeden z benátskych dóžov (1354 — 55), bol popravený[46]cherchez la femme— (fr.) hľadajte za tým ženu[47]Scalo dei Giganti— (tal.) Schodište obrov[48]N. Macchiavelli(1409 — 1527), taliansky politik, diplomat a teoretik politickej moci. Vo svojich spisoch bojoval proti feudálom i pápežovi, ale bol za nastolenie silnej diktátorskej vlády. Princípy, pomocou ktorých sa mala táto vláda dosiahnuť, boli nemorálne.[49]infámne a denunciantské listy— podlé a udavačské listy[50]Loredano— šľachtická benátska rodina, z ktorej vyšli traja dóžovia: Leonardo (1501 — 21), Pietro (1567 — 70) a Francesco (1752)[51]Sforza, člen vojvodcovskej rodiny v Miláne, kde vládla (po rode Visconti) v rokoch 1450 — 1535[52]F. Foscari(okolo 1372 — 1457), šesťdesiaty piaty benátsky dóža. Bojoval proti Milánu, dobyl Bergamo, Cremonu, Bresciu a tak rozširoval benátske územie. Neskôr získal i Ravennu a r. 1443 zjednotil takmer celé Taliansko proti neapolskému kráľovi. Vznikla však proti nemu opozícia a tá ho obvinila, že zavinil republike straty. Dňa 25. októbra 1457 sa musel vzdať úradu. Svoj pád prežil len o šesť dní. Jeho tragický osud vylíčili viacerí básnici, napríklad Byron.[53]collegio dei tre— (tal.) kolégium troch[54]Consilio dei Dieci— (tal.) Rada desiatich; najvyšší mocenský orgán v Benátskej republike, známy svojvôľou a absolútnou mocou[55]galéria Uffizi— v paláci Uffizi vo Florencii, ktorý postavil G. Vasari v r. 1560 — 80 pre Cosima I. Medici; Galéria obsahuje bohaté zbierky Mediciovcov.[56]bazilika San Miniato al Monte— kláštorný kostol vo Florencii, začiatok stavby r. 1013, krásna inkrustovaná fasáda je z r. 1062[57]Duomo della Santa Maria del Fiore— najvýznamnejší kostol vo Florencii s nádhernou kupolou (dielo Brunelleschiho). Navrhol ho Arnolfo di Cambio, v jeho prácach pokračoval Francesco Talenti.[58]Here is our…— (angl.) tu je váš…[59]Yow are right— (angl.) máte pravdu[60]Loggia dei Lanzi— budova, ktorá patrila k mestskej radnici. Vznikla v r. 1376 — 1391 a jej autorom je buď Orcagna alebo F. Talenti. Vnútrajšok Loggie je akýmsi múzeom plastík a sôch. Najpozoruhodnejšia je socha Persea od Benvenuta Celliniho.[61]dear madame— (angl. fr.) drahá pani[62]campanilla a battisterio— (tal.) zvonica a krstitelnica[63]panoráma— tu sa myslí na plastické zobrazenie krajiny či výjavu, obyčajne kruhovité, bežné v rozličných pamätných budovách a múzeách[64]Ghibertiho portály— L. Ghiberti (1378 — 1455) taliansky sochár a zlatník, veľká postava začiatkov renesancie vo Florencii, autor viacerých výtvarne riešených vchodov do budov a kostolov[65]Giottova campanilla— Giotto di Bondone (1266 — 1337), priekopník renesančného maliarstva a staviteľstva. Jeho campanilla je osobitne stojaca zvonica pri kostole Duomo della Santa Maria del Fiore.[66]Brunelleschiho kupola— F. Brunelleschi (1377 — 1446), významný taliansky renesančný architekt, autor náročnej kupoly kostola Santa Maria del Fiore. Jeho riešenie bolo návodom na stavbu podobnej kupoly v chráme sv. Petra v Ríme.[67]Michelangelove sochy v Segrestii nuove— časť chrámu San Lorenzo, kde sú dva náhrobky príslušníkov rodu Mediciovcov. Na prvom sú Michelangelove sochy Noc a Deň, na druhom Ráno a Večer.[68]Michelangelov pamätník v chráme Santa Croce— Michelangelov hrob zdobí náhrobník menšieho „majstra“ Vasariho. Nevystihuje veľkosť mŕtveho.[69]nobodys— (angl.) niktoši, nuly[70]Lorenzo II. Medici(1492 — 1519), vojvoda z Urbina;Giuliano Medici(1479 — 1516), vojvoda z Nemours. Menej slávni príslušníci Mediciovcov; ich idealizované sochy umiestnil Michelangelo v nikách nad náhrobníkmi. Je naozaj irónia osudu, že práve oni majú také skvostné náhrobky, kým významnejší príslušníci rodu, napríklad Lorenzo (1449 — 1492) — mecenáš a podporovateľ umení, alebo jeho brat Giulianno (1453 — 1484) nemajú nič.[71]kupola sv. Petra— r. 1546 prevzal po A. da Sangallovi dostavbu chrámu sv. Petra v Ríme Michelangelo. On navrhol riešenie veľkolepej kupoly.[72]Sixtínska kaplnka— dielo G. de Dolciho z r. 1473 — 84, postavené na príkaz pápeža Sixta IV. (odtiaľ jej názov). Vnútorný strop vymaľoval Michelangelo; jeho maľby sa pokladajú za vrchol renesančného umenia.[73]toskánski granducovia— šľachtici[74]Ponte Vecchio— most zlatníkov vo Florencii, pravdepodobne od Neriho di Fioravante, z r. 1345[75]dearest— (angl.) najdrahší[76]Teatro romano— (tal.) Rímske divadlo[77]marchese— (tal.) markýz[78]cutaway— (angl.) druh zvrchníka s guľatými prednými okrajmi[79]From Rosy Palmer— (angl.) od Rosy Palmerovej[80]loggietta— (z tal.) malá lodža[81]lunch— (angl.) olovrant

Nadasi-Jege_Biela-labut.html.txt

U KanátovAnča Kanátovie práve doumývala riad, čo ostal po dobrej večeri chlapov, ktorí jej doviezli z druhej dediny nevestu, vydavšiu sa dnes za jej syna. Poutierala taniere a misky vechtíkom, pozakvačovala každé na svoje miesto, potom sadla na lavicu k ohnisku, aby si oddýchla. Ruky složila do lona a hlavu naklonila, uprúc oči do zeme. A ako sadla a telo prestalo pracovať, dal sa do činnosti jej duch. Tvár zastrela sa jej starosťou, keď pomyslela na tento deň. Či to bude dobré a prospešné pre nich: syna a ju, čo sa dnes vykonalo? Na Paľovi totiž, ktorého dnes oženila po druhý raz, nebadať, že sa raduje.„Bože, Bože,“ vzdychá zhlboka, „maj deti, máš starosť. To je pravda, nič iné!“Kanátka druhý raz oženila syna, hoci Paľo má ešte len dvadsaťštyri roky. Prvú ženu vzala mu tu z dediny, krásnu dievčicu Sitovie, no s tou bol Paľo len za pol roka. Po pol roku nechala ho, lebo ho nechcela nikdy, tupila, prezývala sprostým ľoľom, lebo nerozumel žartom, nefajčil, nenadýmal sa. K nemu šla len z prinútenia rodičov, a ledvaže pobudla pri ňom chvíľku, už žiadala rozsobáš. Mať mu ju vzala z hlavatosti a z trucu. Syna jej vysmievali, mládenci v dedine znevažovali, ľoľom volali, nech teda vidia, že Paľovo bude najkrajšie dievča v dedine. Ona mu ju vybrala, Paľo sa nestaral a i túto druhú mu vybrala ona. Bola staršia od neho o tri roky, vdova z druhej dediny, mala jedno dievčatko. A ver’ nevie Kanátka, či zas nebude zle. Veď sa Paľo v tento deň ešte nezasmial. Ani pri pití, ani pri dobrej večeri, ktorú pripravila, nerozveselil sa, ba vari začal naposledok i plakať. Kanátka svesí hlavu v smútku. Prv súžila sa, že žena syna nechcela, teraz vari prichodí jej súžiť sa, že on nebude chcieť ženu, a nepokoj v dome, hľa, zas!Za dverami bolo počuť kroky. Potom sa dvere otvorily a vstupuje nízka žena bielej tváre, so žltými výkrutami pri ušiach. To je sestra Kanátkina, Mara, vydatá u Drozdíkov. Je stará už i ona. Vráskov na čele má celé rady, ale oči jej bystro a mladistvo lietajú dookola.„Dobrý večer, Anča naša; čože robíš?“ poklonila sa, a zazrúc sestru sedieť skľúčene, svojím chytrým rozumom uhádne hneď, že jej je niečo nie po vôli. „Čože sedíš tak osamote? Kde ti je syn a tá nová nevesta? Neťažkaj si, že som ti neprišla pomôcť variť večeru, ale svatvica Líškovie už len že dotiahnu. Nuž nemohla som ich nechať samu, syn im je v meste.“„Čože by som si zato ťažkala? Tú večeru som aj sama ľahko zhotovila. Veď to nebola naozaj dáka svadba… A nie sú lepšie stará Líškovie?“„Nuž veď sa ani nepatrí vystrájať rozsobášenému svadby, to už len ako vdovcovi, s tichosťou,“ uznáva i Mara, vážne pokyvujúc hlavou. Bola v dedine pokladaná za veľmi múdru, i ona mala tú mienku o sebe, a preto bola i pyšná na seba. „Horky sú lepšie svatvica! Ja si hútam, že už ani nikdy nebudú lepšie. Taká sú už ako vosk žltá a len-len že ich nezadusí, nič im nedá dýchať.“„Kdeže by im dalo, aj, kde by im dalo!“ povie na to Kanátka a pritom vzdychne sa jej samej. Spomínaná je už starena, majúca do sedemdesiat rokov, no v tú chvíľu nedbala by Anča, keby mala ona toľko a tak ležala, čakajúc smrť, aby sa zbavila všetkých trampôt. „Sadni si, Mara naša,“ povie sestre a hotuje jej miestečko na lavici pri sebe. Mara sadá si na krajíček, ako by sa ulepila len na chvíľku, a poobzerá sa dookola po izbe. Jej ostré, skúmavé oko hneď zbadalo v nej premenu. Je vymetená; po laviciach niet rozmetaných kabaníc, kapcov a iných vecí, ako je v obyčaji v chyžiach sedliackych a ako i u Anči vždy býva. I podstenie videla Mara vymetené, hoci je večer; i dvor ako dlaň čistý. A predsa na čele Ančinom mrákavy.„Vidím, že máš pomoc v dome,“ povie, kývajúc hlavou a sliediac po izbe očami. „Vidím, že je tu inak, ako býva.“„Inak, inak,“ vzdychá Kanátka, „zametala, poriadila — nová metla dobre metie. Veď si o tom hútam, Mara naša, či som si reku syna zasa nezadrhla? Aj prvý raz len ja som bola na vine, že si vzal Zuzu Sitovie, ja sama!“„A čože sa ti nepáči?“ spýta sa Mara a pozrie na tvár Kanátky, aby uhádla, čo sestra skrýva pred ňou.„Sama neviem…“ začne Anča ako by kus v rozpakoch. „Do všetkého sa hneď chytala, ako by ona mala byť gazdinou, a vieš, že do kuchynskej roboty nevestu neberú nikde.“„Ak je len to, zato sa neboj! Aj moje nevesty v prvý týždeň každý deň riadily, zametaly, a teraz je už ináč. To je nič!“„Nuž veď ja viem, že to tak nebude naveky, lebo ani nemôže, ale — nuž ver’ kadečo mi schodí teraz na um. Aj že je staršia od neho, špatná, aj že má to dievčatko.“„Nuž veď si ju videla!“„Veď som ju videla, ale on ju videl len vtedy, keď mali ísť o ohlášky. Nevidela som ja toho zasmiať sa dnes,“ vzdychne Kanátka. „Iba toho sa bojím, že naveky bude banovať za Zuzou Sitovie. Darmo je, ale táto je Zuze ani podošvou!“Mara zapichla ostré čierne oči do tváre sestrinej.„Teraz už tú budeš spomínať? A či si už zabudla, aká bola? Čože bolo z jej krásy, keď ti syna nechcela a tebe nedala úcty, ako sa na nevestu patrí, nepozvala mamou? To si rozváž!“ rozhorlí sa múdra Mara, s odsúdením merajúc očami sklonenú hlavu sestrinu. Hoci bola mladšia ako Kanátka, predsa ona panovala nad ňou.„A túto on nebude chcieť,“ povie Anča so žiaľom. „Stretla som sa s ňou, ako vieš, v mlyne. Tam sa mi zapáčila, že bola rezká. Snášala vrecia k hrvotu, ako by boly plevou naplnené, kým druhé ženy povaľovaly sa tam po laviciach. To, reku, bude dobrá Paľovi, pretože je taký — no už poviem, čo mi je i syn — ľoľo spozdilý. Potom som hneď aj šla k nej, a len vtedy som videla, že má i to dievčatko. Keby aspoň toho nebolo. Čože má môj Paľo cudzie dieťa chovať, tam nejakého gondášovu[1]sirotu?“„Tak jej prvý muž bol gondášom?“ spytuje sa Mara, a tu už i ona pokyvuje hlavou. Bola vždy pyšná na seba, svoj dom a rod. Ich rod kanátovský naveky bol predný v dedine. Držiavali vždy po štyri voly a nebohý apo prešli cez každý vážnejší úrad v dedine, a tu do ich rodu vhupne kadejaká gondášova vdova a sirota.„Načože ste sa tak náhlili?“ povie.„Vieš, že som slabá, že chorľaviem, že nás je málo čeľade a gazdovstvo nie je najposlednejšie. Chcela som ho zaopatriť, ak by som umrela, aby neostal na svete sám ako prst. Ale i preto, že som sa zaverila Zuze Sitovie, že Paľo skôr musí mať ženu ako ona muža. Tak, hľa, čo som mu vykázala.“„Zato si sa mohla neponáhľať. Zuza sa nevydá tak skoro. Sama, na moje dve uši som počula z jej úst, že si požije na slobode, keď jej je hlava začepčená. Bola si vinovatá zato sa ponáhľať.“Obe ženy zatíchly na chvíľku. V pitvore za dverami ozvaly sa rezké kroky bosých nôh. Do izby o chvíľu vstúpila štíhla, nevysoká žena, za ňou malé, asi šesť-sedemročné dievčatko s tenkými ručičkami a nôžkami. Mara Drozdíkovie uhádla, že je to tá nová nevesta, i prizrie sa jej do tváre. Tvár vstúpivšej je ohorená, žltá. Čelo má na dva prsty úzke, oči belasé, hlboko ležiace. Nie je pekná. Tvár jej je zvráskavená, predčasne chudá, zvädnutá, bieda zdá sa na nej odtlačená. No oblečená je veľmi ozdobne. Lisknúci sa čepiec má na hlave, brusliak zamatový a červený ručník na väzoch.„Vitajteže u nás,“ privítala už podomácky Maru. Jej hlas je škrekľavo ostrý a prezradzuje revnivosť, ako pri ženách, ktoré sa rady vadia.„Bodaj si zdravá bola!“ zaďakuje, ako sa sluší, Mara.„Akože ťa volajú? Zuzkou? Aj tá prvá sa tak volala… No a nech ti Pán Boh len pomáha v tom, čo si si pred seba vzala,“ vraví Mara múdre, „aby bolo lepšie, ako bolo…“„Pekne ďakujem, nech len Boh všemohúci uslyší. Ja sa už len budem chcieť usilovať… Či ste vy tá tetka od Drozdíkov?“„Ja. Či ste ma spomínali? Počula si o mne, však? No veď mňa vo veľa domoch spomínajú, lebo ma aj majú za čo…“ vraví zaľúbene Mara. „A toto dievčatko je tvoje?“ ,Vetchá hába slabá prikrývka,‘ myslí medzitým. Ver’ jej Ondro alebo Ďuro, keby im bola takú ženu doviedla do domu, boli by ju vyhodili i s ňou predo dvere. Ale čo len sestrin ľoľo…„Moje,“ odpovie nevesta a stiahne ústa vedno. „Keby ho radšej Otec nebeský k sebe vzal.“„Nuž ver’ by bolo lepšie, keby nebolo,“ ohlási sa Kanátka, „ale čože, ako sa vraví, nemôžeš ho zadrhnúť.“ Jaj, Bože, Bože, či má tvár ostarenú ako škribeľ, myslí si nastráchaná medzitým.„Veď sa nemalo ani narodiť!“ vzplanie nevesta akosi hneď. „Komuže je sirota potrebná na svete?“ Tu zrazu zatne pery, ako by chcela zahatiť cestu slovám, von sa tisnúcim. „Keby aspoň bol chlapec,“ povedala tichšie potom.Múdra Mara prejala potom slovo.„Možno, že sa ti ešte zíde niekedy, podá vody, opatrí na starosť, nezloreč! A o to sa nestrachuj, že je nie chlapec, iba raduj. Dievka je naveky milosrdnejšia k rodičom, keď ostarejú, ako syn. Ja mám jednu dievku a dvoch synov, ale by nedbala, čo by som mala dve dievky a jedného syna. No, ver’ tak!“„Dievka má veľké ústa, Mara naša. Treba jej veľa do skríň. Tá gazdovstvo iba vyvláči,“ povie Anča a jej pohľad mimovoľne uprie sa nepriaznivo na vybiedené tielko dievčatka, ktoré, chytené o sukne matkine, nesmelo pozeralo dookola v tomto cudzom dome. A tu huplo Anči do umu s novým nepokojom, že i toto bude mať veľké ústa a mať jej bude pre ňu obkrádať gazdovstvo. ,Ver’ som si len nachystala tomu synovi, ver’ som si len!‘ myslela skľúčená nanovo.„Čo dievke aj veľa treba, čože zato?“ povie Mara sebavedome. „Šiť, priasť, tkať, všetko som vedela a viem ako máloktorá v dedine. Za mladi ja som predok viedla ženám. Jaj, Zuzka moja, akože som ja bola dakedy,“ obráti sa k novej neveste múdra Mara, „chýr mi šiel. Takej dievky i na pozor málo sa vyvrhne, ako som ja bola. Mohla som sa vydať aj za dvadsiatich. Na žatve páni ma chodili pozerať ako na divy. A hrdlo aké som mala! Keď som začala spievať, len tak vrelo pole… ale hrdlo ešte i teraz mám dobré, dosť ráz prekričím i pána rechtora v kostole. Jajaj, ty nevieš, aká som ja bola dakedy dievka, Zuzka moja!“Zuza počúva, vážne hľadiac na Maru, a dojatá nevie, čo povedať, len toto:„Hm!“,Nešťastná stvora, veď má tvár čajsi špatnejšiu ako ja!‘ lká medzitým Kanátka v duchu za nevestu. ,Aká bola Zuza Sitovie — a ešte i toto škvrľa tu! Aké len časy čakajú nás zasa, Paľo môj!‘„Keď som šla na tanec, bili sa pre mňa!“ rozpráva ďalej Mara, ponoriac sa úplne do tých čias a oči ligocú sa jej od nadšenia. „Na každom krv tiekla pre mňa, i trom boly hlavy prebité. Ale som sa aj vydala dobre! Tuto sestra moja, čo ti je už mamou od dneška, ani o polovicu sú nie tak ako ja. Drozdíkovci naveky boli vzácni v dedine. Náš apo boli kurátorom za desať rokov. Na faru chodievala som k pani farárke — ale ešte i teraz chodím — ako k materi. A táto kišasonka, čo sa teraz vydáva, čo ju Irmuškou volajú, keď bola malá, mňa mala radšej ako svoju vlastnú maminku. No, ver’ tak, Zuzka moja!“Dve druhé ženy mlčia. Kanátka hľadí do zeme, nepočúvajúc reč sestrinu, a húta o svojom: Bože, aká čierňava sa zas rozprestiera nad jej domom! Ani nevesta nepovie Mare nič. Pokýva hlavou a potom obracia sa k svokruši, vraviac jej:„Keby som vedela, kde máte zeme, šla by tej krave odžať.“ Kanátka zdvihne k nej oči.„Čože by si šla do poľa už teraz?“ povie trúchle. „Choď len do sadu, okolo lesy odžni, čo jej bude, kým podojím.“„Veď ja ju podojím,“ povie nevesta, chytrá a usilovná. Hľadiac na tvár svokruše, čaká odpoveď, aby potom bystro vyšla. Kanátka kus pomlčí. To je veľké vyznačenie, keď gazdiná sverí si kravu na cudzie ruky, a nie svoje.„A či vieš dojiť?“ spýtala sa.„Kdeže by nevedela?“ povie Zuza s ochotou. „Veď som od malička slúžila pri gazdoch.“„Nuž tak podoj; šechtár je na lese zakvačený.“Zuza vyšla rezko — dieťa za ňou — a na jej tvári, zakapanej, biednej, vysadol úsmev šťastia. Prišla z biedy a v celom svete potĺkala sa len s neláskou.Dve sestry ostaly zasa samy. Boly ticho na chvíľku, potom povedala Mara od Drozdíkov:„Nuž ver’ je nie Zuza Sitovie na parsún, ale pováž, čo bolo z nej, keď ti syna nechcela a teba nikdy nepozvala mamou? A vieš, to je najväčšie zneuctenie od nevesty.“„Veď keby aspoň to dievča nebolo, ale preto bude vždy podpaľačstvo. Veď vieš, ako je teraz ťažko žiť. Svoje je tvrdo vychovať, nie to cudzie. Ver’, ako hovorím, nevidela som dnes Paľa veselého.“„Hm. To bude chyba, ak ju on nechce!“ uznáva i múdra Mara a pokyvkáva hlavou. „Čo ste si dobre neuvážili túto vec? Načo si mu ju teda vzala?“„A kohože som mu mala vziať?“ povie Anča chvejúcim sa hlasom, slovami sestry zas väčšmi poľakaná. „Pýtala som tu so tri, ani jedna nechcela ísť za rozsobášeného. Potom som sa nahnevala a zariekla, že sa tu viac ani jednej nebudem prosiť.“,Nuž ver’ je tvoj Paľo nie moji synovia,‘ myslí si Mara, ,mne sa nevesty núkaly!‘„Mala si sa jeho spýtať!“ povie sestre.„Veď som sa ho spýtala. Iba plecom hodil. Vieš, aký je, že vždy pristal na všetko, čo som ja chcela, že ma počúva, že by i do ohňa šiel pre mňa. Ako kura ku kvočke, tak sa túli ku mne ešte vždy. Niet takého syna v tejto dedine, ver mi, Mara moja. Tichý, poriadny, neohrešný. A toto som si spravila s ním!“ doložila horko a staré oči naplnia sa jej slzami.„A kdeže ti je?“„Neviem,“ odpovedá Kanátka a utrie šatkou oči. „Ako odišli chlapi, zmizol aj on. Či spí niekde, či čo robí. Bojím sa, že si niečo urobí v oželení.“„Čože by si urobil?“ povie Mara s úsmevom kus opovržlivým, neveriac v taký odhodlaný čin Paľov. Vstáva s lavičky, že ide preč. Kanátka zadržala ju ešte chvíľku. Složila s police medové rezance, čo ostaly po svatoch, a ponúkla ju nimi. A v tie časy syn Paľo, oženený dnes po druhý raz, spal na povale nad stajňou. Bol sa kus napil, od radosti a či od žiaľu — nik nevedel — i vyšiel to vyspať do sena. Ležal asi hodinu, keď ho zobudila vrava tu dolu. Paľo načúval chvíľu, a čujúc hlas nezvyčajný, nový, poznal, že je to tam žena, ktorú mu mať vynašla a ktorú doviezol si dnes, a usmial sa. Veselá nálada opanovala mu srdce. Natešený začal klipkať očami. Paľovi sa chcelo smiať celý deň, a celý deň sa zdržiaval, aby to druhí nezbadali, ba pri večeri i plakať začal, už nevie, nad čím, aby sa ukázal čím vážnejším. No teraz sa smeje. Má sa i začo. Ani sa veľmi neprisilil, a žena, hľa, tu. Potom počúva hlasy oddola, a vyrozumejúc, že sa žena bojí priblížiť ku krave, vstal a sliezol s povaly. Žena vyhŕňala rukávy kabáta a hlavu okrúcala do červeného ručníka, aby jej pekný, lisknúci sa čepiec nezapadol v stajni. Líca má červené od usilovnosti a vnútorného potešenia.„Vari dojiť?“ prihovoril sa Paľo, kradmo jej hodiac pohľadom na tvár. Paľo je nízky, ale pevný chlap. Je dosť poriadny. Žltasté vlasy má brčkavé ani vlna jahňaťa. Z nich trčí niekoľko býľ sena, čo sa mu zapichly, keď spal na povale. Na tvári sedí mu tajený smiech a sivé oči úžia sa mu v blízkosti ženy, ktorá sa mu skrúca pred očami, uradostená, že prišiel. Paľo je rád, ale i smiešne mu je, že táto žena, ktorú videl dva-tri razy, bude už jeho navždy.„Dojiť idem, a neviem, či mi bude stáť,“ odvetí ona. „Naberže z tej trávy za náručie.“Paľo obrátil sa k cárku, vzal trávy a odniesol pred kravu do jasieľ. Ponapráva ju tam, aby bolo lepšie vyberať krave, a prejdúc jej dlaňou po chrbte, povie:„No, Rysuľa, stojže!“ Potom myslel, že by mal odísť, ale ostal tam o válov opretý a úsmev neschádza mu s tváre. Tak divne sa cíti, neobyčajne akosi, že ani nevie, ako sa chovať. Je zmýlený.„Či ti, reku, pustí?“ povedal neskoršie, lebo predsa treba sa jej vari prihovoriť, aby ľahšie privykla, vidiac jeho vľúdnosť.„Ver’ neviem!“ odpovie mu ochotne. Prichodí so šechtárom a stolčekom, a idúc, hodí zpod obočia pohľad na jeho kučeravú hlavu, aký je. Či bude spokojný s ňou, staršou, či jej bude dobrý, či ju bude mať rád? Ona všetku svoju lásku a dobrotu i oddanosť nesie mu v ústrety. „Či nekope?“,Paľo,‘ chcela dodať, no nejde jej akosi ešte po mene ho osloviť. Sú takí nesvoji a samej jej je divné, kde sa vzala tu pri ňom, cudzom, o ktorom ani nevie, aký je; a jemu bude patriť naveky.„Mamu nekopala; vás… teba…“ Paľo sa poplietol. „Len smelo k nej, Zuza!“ povie potom zmužile i napráva trávu v jasliach. „Kde si ju nažala? Aká je ani brlieng zelená.“„Tu v sade. Len jej daj dobre, naklaď, nešanuj. Na ráno odžnem zas!“ odpovie Zuza úslužne. Paľo ide k cárku, a v rozcítení zle vidiac, stane krpcom na bosú nôžku dievčatka, ktoré prišlo za mamou do stajne a zastalo si za ňou, nemôžuc si nájsť miesta a pokoja v novom dome. Dievča zavriesklo. Paľo i Zuza obzreli sa naľakaní.„Ideš do kúta, prôšťa akési,“ povie Zuza, vidiac, že jej on ublížil. „Čo zavadziaš apkovi,“ vraví s chvatom akosi a sa i zapáli pri slove „apkovi“. Paľovo srdce zatriaslo sa od radosti. Položil trávu do jasieľ a ide hladiť mizernú hlávku dievčaťa.„Neplačkaj, veď som ti nechcel ublížiť!“„Veď ti už toto budú apka, čože sa odťahuješ?“ povie Zuza náhlivo, vidiac, že sa dieťa odvracia. „Ten ti už budú chlieb krájať…“Paľo prikyvuje hlavou láskavo a tvár svieti mu dobrým citom. Do umu prišla mu rozsobášená žena, ktorá ho volala len ľoľom a mamu nie mamou, a táto, hľa, hneď prvý deň ešte i dieťa učí, aby ho uctilo. Nechcel sa ženiť po druhé, lebo sa bál, že zas dostane zlú ženu do domu, a že privolil, to len preto, lebo nechcel hubiť vôľu materi. No teraz už má radosť.„No, hľa, vidíš, ako ti dobre púšťa mlieko,“ povie žene, cítiac potrebu milo k nej vravieť, „na moj’ pravdu, ako by si ju od malička vždy ty bola dojevala.“Zuza sa usmiala potešená, čujúc chválu z jeho úst, i zdvihne vďačný pohľad k nemu.„Ztvrda pustí všetko,“ povedala skromne, „ale čo na prvý raz i nedá všetko, pustí na druhý raz.“ A zas mu hľadá tvár očami, plná oddanosti. Paľo, vidiac jej zrak, plný vďaky a uveličenia — rozsobášená tak nikdy naň nepozrela — priblížil sa k nej ako pritiahnutý, a ruku položiac jej na plece, povie:„Neboj sa nič, Zuzka, keď si zvykneš u nás, všetko bude dobre.“„Dobre bude, Paľo!“ povie aj ona tlmeno a skloní hlavu od blaženosti. Potom obaja zamĺkli, zaujatí svojimi citmi. Ona bola rozohriata v mysli uveličením, že i jej ukázalo sa šťastie, jej, ktorá bola vždy odstrkovaná, naháňaná. Od malička slúžila, nemajúc otca, matere. Po svete sa plietla vždy. Potom vydala sa za gondáša-chudobára, pijana a surovca, kde málokedy bolo i čo jesť. No už všetko pominulo. Hladu sa nemusí báť a i muža bude mať dobrého.I Paľo húta o tom, aký bol jeho život s rozsobášenou ženou, ktorá ho volala ľoľom. Teraz bude už dobre s ním. Žena táto ukazuje sa ochotnou, s dôverou sa obracia k nemu, a vidí, že je šikovná. Ani mame nebúri sa tak mlieko v šechtári ako jej, i dom ako krásne poriadila, ledvaže vstúpila doň.,No, ja som nespravil zlú čaru, čo kto čo povie!‘ myslel si uspokojený…Kanátka, keď vyprevadila sestru na dvor a keď sa ešte i tam dosť navzdychala v strachu pre osud synov, šla k stajni. S mliekom mala už ísť nevesta, ide ju teda pozrieť. No v strachu je o syna, kde je tak dlho i on. Dochodiac ta, zaznel jej do ušú veselý hovor. Pristúpila k dverám, a vidí, ako syn Paľo, ktorého ona v duchu už videla na motúze, stojí o cárok opretý s novou ženou a ruku má položenú poza jej väzy. Kanátka skoro zdúpnela od divu, vidiac, ako zo šechtára chlípe mlieko biedno nevestino dievča, ktoré ona, hoci je len deň tu, už nechce. Prešla jej telom horúčava, ako čo by ju ohňom obšľahal. No zmôže sa, hoci by najradšej dieťa schytila za vrkoč a vyšmarila na dvor. Sklopí ešte i oči k zemi, aby ani pohľadom neprezradila búrku srdca. „Ja vás čakám, a vy tu stojíte!“ povie len.Paľovo rameno spadlo s pleca Zuzy. Novomanželia odstúpili od seba. Zuza rezko zohla sa po šechtár a vychodí zo stajne, dieťa s bielymi penami na ústach od mlieka za ňou. „Paľo, zamkni stajňu,“ povie Kanátka synovi a chce ísť za nevestou, no vráti sa, poobzerá dookola, či všetko poriadne obriadili, a čaká, že sa jej syn prihovorí. On šmotre sa tam a odvracia tvár od nej. Ani slova nepovie. Azda ani nezbadá, že mu je mať tam. A Kanátka už cíti, ako by sa čosi stavalo medzi nich, čo im srdcia odďaľuje. Akási predtucha zlého sa jej zmocňuje. Ako by cítila, že už nebude synovi tým, čím bola dosiaľ. Kanátka vychodí so sklonenou hlavou a srdce chveje sa jej od hnevu a urazenia.,Z môjho mlieka a z plného šechtára dať sa maznať tomu šteňaťu,‘ šomre, vzbúrená v duši. ,Zato sa tak poddávala dojiť kravu. No, veď ju ty viac nebudeš! Pekne začíname! A Paľo nedbal a ešte rukou obtáčal jej väzy!‘ prišlo jej na um a osteň bôľu prerazil jej srdce ako nôž. Cíti, ako by čosi prehrávala, tratila čosi najdrahšieho. A synovi, ktorý sa túlil k nej dosiaľ vždy ako kurča pod krídla sliepky, ostane už len druhou osobou — prvá bude žena. No zdržala sa a nepovedala nič, hoci jej ťažko padlo, ale zaspať nemohla, len ak o polnoci.*V dome Anče Kanátovie je dnes popoludní hlučno. Paľo predal voly Janovi Kozáčkovi — pijú oldomáš. Pooral i poúhoril, a tak sa bez nich zaobíde do jesene. Kúpi si menšie. Cez leto sa vypasú; narastú, na jeseň už budú orať, a čo zvýši peňazí, bude na splátky.„Lebo teraz je už tak, že statok musíme odpredať na porcie,“ rozpráva popíjajúcim chlapom stará gazdiná. Pri stole sedí i sused Ďuro Marčin, ktorého povolali tiež na oldomáš, lebo i on Paľa naveky voláva v takú príležitosť. Drozdíkovie gazda i starší syn Ondro — mladší je na vojenčine — je tiež tam. I sestra, múdra Mara, sedí pri chlapoch na kraji lavičky ako prilepená. Volali len muža a syna, no ona rada spoločnosť, prišla i sama. Shovára sa veselo s ostatnými, a keď ju ponúknu skleničkou, tiež nepohrdne.„Ťažko je žiť, ťažko,“ vzdychá Kanátka ďalej, hoc nik jej prv neodpovedal. To je stará história a to vie každý, že je žiť ťažko a že splátky bijú gazdu, nuž čo sa to má toľko spomínať? „Bár by každý krajciar do deviatich uzlov zaviazal — a s nami ver’ neviem, ako bude,“ vraví, dokončiac, aby vzbudila pozornosť, keď poukáže na obzvláštnosť ich stavu.„Čože, tetka?“ spýta sa ten, čo voly kúpil, pekný mladý chlap, ľahkým, vľúdnym hlasom. „Neopatrujete sa najhoršie… Nedávajte, bačik, hlava ma bolí od pitia,“ povie skromne Murčinovi, ktorý meral pálené, i odtíska podávanú mu skleničku.„Ej, už ťa len nevynechám!“ na to ten dobroprajne a hlavate. „Len vezmi!“„Hlava ma bolieva od neho, bačik!“ povie kupec Kozáčik, no vezme, odpije svrchu akomak, aby neurazil spoločnosť. „Dobre sa opatrujete, tetka!“ povie ešte raz gazdinej, len tak pre priateľstvo, nie zvedavosť.„Dobre sme sa opatrovali, tak povedz, Janko!“ napráva stará s výrazom zlomyseľnosti na tvári.„Nuž a teraz sa už nie? To že je ako, tetka?“ spýtal sa Ondro, syn Marin, človek úzkej tváre a s takými dlhými fúzmi, že by si ich čajsi za uši mohol zakvačiť. Kanátka trúchle pokyvuje hlavou, ale v očiach má svit nepriateľstva.„Hm, len tak… nevesta sa nám vari nepodá.“„Zas i táto!“ vybuchne sused Marčin, akomak chleba hodiac do úst za páleným. A Paľo-ľoľo zdvihne oči na tvár matere, zadivený počúvajúc.„Ej, ej, tetka!“ povie sestrin fúzatý syn, „rezká je to žena. Do roboty ako oheň. Sám som to skúsil, keď na dedinskom hrabala.“ Jemu síce nepáčila by sa taká žena, lebo je špatná v tvári, a mať by bol vystrčil i s ňou, ak by mu takú ženu bola chcela vziať, ale Paľovi-bratancovi je to dobrá. Paľo nepovie nič, len oči s výčitkou uprie na tvár matere.„Ver’ i táto!“ odpovie Kanátka hlavato, nič nedbajúc ani na sestrinho, ani na svojho syna.„Prečo to vravíte, mamo?“ zvolal Paľo.Kanátka mlčí chvíľku. Nevie, či odseknúť synovi: výkrik jeho iba zväčšil oheň jej rozhorčenosti. Veď sa mu ani nediví, že ju zastane. To je už nie jej syn Paľo, prítulný, ktorý sa utiekal so všetkým, či zlým či dobrým, k nej, k svojej materi. Už mu je druhý tešiteľom, dôverníkom — žena. Tej sa oddal cele. Tú zastáva; tej chýb nevidí; s tou sa radí; a za prvej ženy koľké večery presedel pri nej na lavičke v žiali a smútku. Mať je len vtedy dobrá, keď je zle, a potom, keď je dobre, bár by už ani nebola. Ju nevyhľadá nik, o jej mienku nestará sa nik — sami sú si dosť. Ah, čo i zhreší, ale škoda Zuzy Sitovie, vtedy mala aspoň syna, teraz nemá nikoho. Hriešna mať!„Ver’ i táto ako druhá!“ povie hlavato a roztrpčene.Múdra Mara, ktorá mala za sebou slávnu minulosť, ako ani jedna žena v dedine, odchlipnúc dopoly zo skleničky, povie jej:„Čože si si už vynašla, Anča, proti nej? Mne sa tá osoba ver’ pozdáva. Ľaľa, i táto chyža to dosvedčí, že je lepšie s ňou ako predtým. Aká čistota, a bývala ani raboveň.“ Prítomní sa usmiali, ale urazená Anča odvetí pre výraz raboveň:„Ako aj tvoja, Mara naša.“Marin muž pozrel dookola a zadivený zbadal tiež premenu.„Taká čistota, ani u pánov!“Mara, ktorá panovala nad svojím mužom, usmiala sa na jeho výkrik s opovržením:„Čože by si ty vedel, ako je u pánov? Keby to ja, čo každú nedeľu idem do fary a tam ma hneď do svetlice zavedú a usadia na kanapu, že sa vydávajú kišasonka, ver’ im jedno-druhé i poradím — ja viem o pánoch, ja…! Chlapi, nedávajte mi už tú skleničku, opijem sa vám.“„Budete aspoň spievať, tetka, aj tak radi!“ podotkol pekný kupec a pritom si pomyslí, či Maru i za svatku nezavolajú na faru, keď je v takej vzácnosti?„Rada, rada, Janko môj. Ja to netajím, lebo sa za môj spev ani dnes nezahanbím. I v nedeľu na večierni som prekričala pána rechtora a potom viedla spev ja — aj hneval sa.“„Ej, tetka dobré hrdlo majú,“ pochváli i sused, „aj ja som bol v nedeľu v kostole. Pán rechtor začali neznámu pesničku a potom si nemohli pomôcť. Dobre, že tetka tam boli, tá ich vytrhli zo závozu.“„No, vidíš!“ povie Mara a v očiach hrá jej iskra pýchy a obdivu nad sebou samou, „však neluhám!“„Ľa, veď náš rechtor…“ otrčí peru jej muž, ktorý silou-mocou driapal sa zpod jarma panovania Marinho, i rád jej protirečil, „to je nie, ako tí starí boli. Tento o pesničky nestojí, len o gule, mapy, čerty. Ver’ tí boli, Bože, ver’ boli starý rechtor Barcovský! Ale nás tí aj ťali ako koňov, odpytujem…“ vzdychol skrúšene.„Aj tento bije, a nenaučí nič,“ povie Murčin. „Môjmu dievčaťu vlasy na jednom boku vytrhal dočista — také je ako plešivé.“Chlapi boli by sa rozvraveli o priestupkoch, chybách a nedostatkoch pána rechtora, no stará Anča pretrhla ich a ozvala sa o svojom.„Že čo som si vynašla proti neveste, Mara naša? Či by sa tebe páčilo, keby ti nevesta ráno, miesto toho, aby šla na trávu, zastala pred zrkadlo hlavu naprávať? Či sme my tak boly naučené? My hneď z postele do poľa, do rosy, a keď svitalo, šly sme s batohom ako koliba domov — a Zuze je prvá robota oblízať sa.“,A keby aspoň bola nejaká, ale taký ostarok!‘ pomyslí si s hnevom.Všetci pozreli na jej rozhorčenú tvár, ale ani jeden nevie, čo jej povedať. Tu do izby prišla spomínaná. Oči všetkých zaletely teraz už k nej, mimovoľne sa jej prizrúc lepšie, ako treba. Je ver’ poriadne oblečená i teraz. Čepiec perlový liskne sa jej na hlave, na väzoch má biely ručník, brusliak s gombičkami a stužkami. Chce sa páčiť mužovi; bojí sa o jeho priazeň a lásku, nuž sa cifruje, ako najkrajšie vie. No i zato, aby sa pred druhými nezahanbil za ňu. Ale ten ozdobný odev nerobí ju krajšou. Len čo väčšmi vynikne pri ňom jej vráskovitá, chudá tvár. Zuza doniesla do izby vody v dreviankach, položí za dvere na lavičku a berie sa hneď preč. Murčin pristavil ju, ponúknuc jej skleničku.„Nechcem, bačik; nedávajte, nebudem!“ ohŕňa sa ona a ústa sťahuje dovedna, ako by urazená. Na tvári jej vidia, že počula, čo vraveli o nej, i nechce sa ani pristaviť medzi nimi.„Ej, Zuzka, nerob nám hanbu!“ povie jej pekný kupec milo znejúcim tónom. „Volky by sa mi nepodaly. Okoštuj aspoň!“Zuza už chytala kľučku na dverách, no na vďačné slová kupca vráti sa. Tvár sa jej však nevyjasní. Zuby drží zaseknuté, aby nepovedala čosi, lebo i ona je žena srdnatá. Badá dávno, že je svokruši nie po vôli, hoc sa usiluje dosť. Zuza odchlipla svrchu páleného, aby neurazila kupca, a potom ide hneď preč. Je rezká ako srna, no i jazyk má nelenivý. Ak ostane tu, povie čosi nemiestneho: nezdrží sa, a ktovie, či by sa to Paľovi ľúbilo — o toho sa bojí.„No, tetka,“ začne ten, čo kúpil voly, ako Zuza vyšla a iste zas načúva za dverami. „To je ta nevesta. A vidím, aj osoba úslužná, i vody vám doniesla do kuchyne.“„Zbaví!“ dosvedčí i sused, kývnuc hlavou, už dobre ochmelený.„Veď i ja to vravím! Pre tvojho Paľa táto je ešte aj dobrá. Čože tvoj Paľo! To nie ako napríklad moji chlapci,“ povie Mara povýšeným hlasom, už tiež dobre zohriata a červená. „Iba môžeš rada byť, že šla i táto zaň!“ Kanátka pozrie na ňu, no nepovie nič. Slávnej Mare už udrela krv do hlavy, nebude vedieť, čo vraví.„I včera o poludní šla hrabať na lúku,“ povie, obrátiac sa k druhým. „A ešte vraj ta nevesta! Paľo môj, darmo čelo sťahuješ, ja ver’ vypoviem, lebo nemôžem ďalej mlčať. Kým si seba ucifruje, kým dievča oblečie… Veď si len pomyslite: češe i to každý deň. Či gazdovské tak robia? Učešú, okúpajú si deti v sobotu popoludní, to je na to deň, a viac nič. Len to poviem…“ No nepovie, čo chce. Oči padnú jej na dievča, ktoré práve prisadlo si na lavicu k Paľovi, učupiac sa, i povie o tom: „A tu toto dievča ešte chovať, odievať, hľadieť naň… Či nám bola treba taká nevesta s dôvažkom?“„Čože to máte spomínať, tetka,“ povie vždy vľúdne kupec, chtiac reč len naľahšie obrátiť, „vedeli ste, že ho má!“ I poobzerá sa po pijúcich, či skoro skončia. Nepáčia sa mu reči Kanátkine. Nech si také veci rozpovie pred ženami, chlapov do toho nič.„Veď som vedela, vedela… ale to šteňa mi je naveky na očiach. Načo len také žije na pokúšanie sveta. A ešte mu dávala piť mlieko zo šechtára…! Čože sedíš tam, to ti je nie apa!“ oborí sa na dievča žiarlivo, vidiac, ako Paľovi bozkáva a hladká ruku.„Anča, Anča,“ vraví múdra Mara výstražne a už dobre rozohriata, „nerozprávaj na sirotu. Boh ťa potresce!“„Mamo, to mlieko už nespomínajte toľko, už som vám povedal, že som jej ja kázal!“ ozval sa Paľo, hoci sa nechcel v prítomnosti cudzích ľudí ohlásiť. Dieťa neodtisne od seba, ale ho ešte i pohladí po vláskoch.„Ty si kázal?“ oborí sa naň Anča. „Veď ja viem, že už iba o ženu dbáš, na tú myslíš, len jej vôľu hľadáš. Veď by si sa mohol i teraz hanbiť hladkať to prôšťa. Veď by sa ho nedotkla… Či je to tvoje dieťa?“„Chlapi, poponáhľajte sa; roboty máme po dvoroch!“ povie v to pekný kupec, nepokojne sa obzrúc po pijúcich, ako videl, že gazdiná zabúda už i na úctu, podlžnú cudzím, a púšťa sa do zvady. Nechce byť svedkom ničoho takého.„Veď hneď dopijeme,“ povie sused, nemilo dotknutý, že ich povzbudzuje zavŕšiť. Jemu je jedno, či Kanátka hanobí nevestu alebo nie. Hlavné je: sklenička a pri nej voľné posedenie s druhými.„Prepáč, Janko,“ spamätala sa Kanátka, „veď len vravím, len sa žalujem v tomto súžení, len sa ponosujem. Lebo som v strachu, keď sa ja vyrútim, že príde o všetko pri nej!“„Ale, ale, Anča, počuješ!“ ohlási sa Mara, rozohriata už dobre. „Aj ty len vymýšľaš naveky. Ani prvá nevesta ti nebola po vôli, ani táto ti je nie. Vieš, aj ty si riad! Dobre, že i táto šla k tebe. To je pre vás, pre Paľa i pre teba, dobrá. Čože by si vyhutovala aj ty?!“„Ej, čože mi to vravíš, Mara naša,“ odpovie teraz už i Anča vzbúrená a neprehliada jej podnapitie. „Či som ja nie tak zo dvora, ako si ty, a nie z toho rodu, čo ty?“„No, chlapi, prepáčte, ale ja nemôžem čakať, kým dopijete,“ vstane kupec Jano Kozáčik, „idem domov. Mám dnes ešte jahnence kúpať, seno z lúky doviezť… roboty svet…! Peniažky za volky som ti, Paľko, však už dal?“ obráti sa k nemu prívetive a berie sa zpoza stola. „Tetka, dajte nám retiazky, čo ich odvedieme!“„Poďme i my!“ vstávajú od stola i ostatní. Oči Kanátky zasvietily previnile, i začala ich zdržiavať. Vstal i sused, len čo hodil pohľadom, plným zúfalstva, na fľašu, v ktorej bolo ešte asi na dva prsty.„Len dopite. Čože by ste utekali?“ zdržiava Paľo. Kanátka skrútila sa za žinkami. „Seďte, bačik, tetka, Janko!“„No, len poďme!“ povie Mara a tiež sa prace preč zpoza stola. Všetci vyšli na dvor, len Kanátka ostala upratovať po pití. Kupcovi oddali voly a pomohli vyviesť zo stajne. Vyprevadili ho i na cestu a tam sa rozišli, každý svojou stranou. Paľo sa vrátil a ide rovno do izby k materi. Utierala stôl, stíchnutá a previnilá.„Mamo!“ osloví ju Paľo spurno ešte vo dverách, „prečo ste mi spravili takú hanbu pred ľuďmi?!“Kanátka pozrie na syna a chce odpovedať, no vidiac jeho vyrušenú tvár a upreté oči ako dosiaľ nikdy, nepovie slova, len v očiach zjavia sa jej slzy. Teda s ňou už takto sa bude zaobchodiť? A to ten syn, ktorý sa dosiaľ so všetkým u nej stavil, túlil ako kurča ku kvočke? I zatrasú sa jej pery od žiaľu. Už nemá syna, biedna mať. A to ju nevesta doniesla o neho.Na dvore v tú chvíľu shovárala sa nevesta so susedou Murčinkou, ktorá prišla za mužom. Zuza žalovala sa na svokrušu a Murčinka mala žalôb tiež silu.„Čo stojí taký muž, ako je môj?“ vravela suseda. „Každý deň ma dobije.“„Nuž a taká mať mužova, ako je moja?“ zas Zuza. „Veru tiež nič!“Popri nich prechodila Mara, ktorá sa bola kdesi zatárala v sade.„A ty si však počúvala, čo sestra rozprávala o tebe?“ spýtala sa Zuzy.„Ej, veď mi len dali!“ povie Zuza urazená.„Paľo ťa zastal…“„Veď mi je Paľo dobrý, ale oni.“„Veď je to hlavné, aby ťa on chcel. Že ťa Anča nechce, čože je to? To je nič!“ A hodí rukou odmietavo.„Jaj, tetka moja, ja som sa nazdala, že som prišla do raja, keď si ma Paľo vzal. Dosť som sa najedla tej krivdy po svete od malička bez otca-matere, aj pri prvom mužovi.“„Planý ti bol prvý muž?“ spytuje sa Mara; „bíjal ťa?“„Ako mňa môj!“ vpadne suseda do reči. „Pozrite, tetka, aké mi je líce červené. Udrel ma, že som prišla za ním.“„Ale sú ti dobrí domáci; svokra, svokor, počula som,“ povie Mara, hľadiac na jej buclaté, veľmi červené líca.„Domáci sú dobrí, ale on…“„Že ťa len on nechce, to je nič, len nech sú ti druhí dobrí!“ poteší i ju múdra Mara a odíde zo dvora. Odíde i suseda. Z domu vychodilo malé dievča a s mraukom obzerá sa za materou. Zuza, zazrúc ho, rozbehla sa proti nemu.„A ešte i pre toto škvrľa musím trpieť!“ skríkla. Schytí ho rozľútená, perie po chrbte, i kde začiahne. Dievča zvriesklo a padlo na zem od úderov. „Nemalo si prísť na svet; načože si tu, čo tu chceš? Či chudobnému človeku treba dieťa? Či si to zaslúžim, žeby som ešte i za teba trpela?“„Ono trpí za teba, nie ty zaň!“ kričí na ňu Mara s cesty. Postojí, a vidiac, že Zuza neprestáva, skrúca sa, že ho ide obrániť. No tu vyšiel z domu Paľo. Zastal zadivený, potom priskočil k žene.„Zuza, či ty máš rozum; za čože ho biješ?“ vraví a odchytí dieťa od nej. Zuza, vzbúrená, pustiac uzdu svojej prírode, ešte raz začiahla ho päsťou po hlave.„Tak ti darmo trúbim, že nemáš rozumu!“ oboril sa Paľo a odsotil ju nahnevaný. Potom vzal plačúce dievča na ruky a zašiel s ním do stajne, pritískajúc mu hlávku na svoje plece. I Zuza plače. Hnev ju nechal, keď videla mužovo počínanie, a srdce sovrie jej ľútosť. Pozerá za Paľom, ktorý sa zľutoval nad jej dieťaťom, ktoré vlastná mať zbila neľútostive, a v tú chvíľku zdal sa jej Paľo ako nejaký zjav, stojaci vysoko-vysoko nad ňou i všetkými. Ani sa neopováži k nemu sblížiť.Paľo stál opretý o jasle, na pustom mieste, kde predtým stály voly. Keď Zuza vstúpila do stajne, dieťa na rukách mu už neplakalo. On sa mu prihovára, hladkajúc mu hlávku.„Tuto boly naše volky, Anička, vidíš!“„Už nemáme volkov?“„Ale kúpime! Také… uvidíš, ešte krajšie, ako boly tie; červené.“„Červené?“ smeje sa Anička, pozerajúc cez slzy na neho.Zuze bolo zas ľúto, keď videla, ako zaobchodí on s dieťaťom. Zastala pri ňom a začala plakať.„Zato neplač!“ vraví jej Paľo bez toho, aby sa spýtal, čo je. „Mama sú už raz taká planá ku každému. Usiluj sa, rob im všetko po vôli, neodvrávaj, tak sa premenia, udobria.“„Dosť sa usilujem, dosť im robím po vôli, a iba sú horšia. No za čo, za čo ma katujú?!“ plače ona už preto prudkejšie.„Neplač! Ja ťa nenechám, neopustím. Ale mamu len ucti, trp v tichosti. Veď nebudú žiť naveky; poníž sa!“ naúča Paľo. A Kanátka, za dverami, oprela sa o stenu ako hromom omráčená, aby nespadla. Vyšla k synovi, že sa vyhovorí pre hanbu, čo mu vykázala, a pri stajni vypočula všetko. Tvár sa jej premenila; už nejde za ním, ale vráti sa do izby. Sadne si tam v tme do kúta a slzy horkosti zalejú jej starú tvár. Srdce jej sviera pocit opustenosti. Už všetko prehrala, už nemá nikoho na svete. Nik o ňu nestojí; nik ju nepríde tešiť. Nemá syna; Paľo tam stojí pri žene a teší ju tým, že ona, mať jeho, nebude žiť…*Odkedy Anča Kanátovie počula od syna, že nebude naveky žiť, stala sa horšou. Predtým aspoň do očú ukázala akú-takú miernosť oproti neveste, ale teraz vadí sa s ňou každý deň od rána do večera. A kým zaťatejšie táto mlčí, čím viac usiluje sa Zuza, Kanátka tým viac ju nenávidí, lebo vie, že tým väčšmi sa rozmáha Paľova láska k nej a tým lepšie Paľa priťahuje k sebe a ju odďaľuje od neho. Nie, Anča to už ani strpieť nemôže, tak sa jej srdce trhá od rozhorčenia. Koľko ráz temer zamdlie, zmučená citmi. Keby sa nevesta len raz postavila proti nej, len raz, hoci tvár doškriabala alebo zastrčila, bolo by jej lepšie; no to jej mlčanie pripravuje ju skoro o rozum. Keď je Paľo nie doma, vtedy si Kanátka už ani rady nevie so sebou. ,Šteňa‘ strčí, ak jej je v ceste, a ak jej je nie v ceste, spraví, aby jej zavadzalo. A dievča i Zuza tlčie. Nad tým jediným má moc v tomto dome, na tom si vyleje hnev, keď na druhom si nemôže, a Paľo kázal trpieť.„Choď si za otcom, šteňa!“Dnes od rána je tiež dosť kriku v dome. Začala sa žatva. Ľud dal sa do nej s horlivosťou, už i hŕbky vidno na niektorých zemiach. No u Kanátov, hoci je päť hodín ráno, nevesta dosiaľ neberie kosáka. Do štvrtej bola na tráve, potom dala sa do zametania domu — stará dnes, i vôbec cez žatvu, dom nechávala len ako raboveň — doniesla mame vody zo studne, hoci jej nik nekázal, a teraz sa riadi pri zrkadle. Nosiť sa musí pekne, všetky ženy v žatve chodia pekne, a ona najmä musí dať pozor, lebo je staršia od muža. O jeho lásku sa bojí, lebo ak by i tú stratila, čo by bolo z nej v tomto dome?Stará Kanátka varí obed a potom i ona na celý deň chce vyjsť preč. Srdce jej vrie od jedu, že je Zuza ešte doma. „Na žobrácku palicu vyjdeme pri tebe, no, už viem,“ žehrala na ňu, zazerajúc odboku. „Mala si už štvrť zeme sožať. Obilie vyprší na koreni. Musím vari najať žnice k tej troške raži. Ide zametať dom… či je to predok gazdovi; či sa z čistoty naješ? Žito prezrieva, a ona sa pozerá do zrkadla. Ah, jaj, ah, jaj! Ja nešťastná mať! Akože budeme žiť, ako splácať poplatky, ako nachová gazda čeľaď cez zimu, ako zaopatrí odevom, keď úroda zahynie na poli!?“Zuza neodpovedá. Líca a oči jej horia; sto odpovedí má na jazyku, lebo je i ona žena rárožná, no premôže sa. Chytro dokončí obliekanie a potom schytí ručičku dieťaťa, ktoré nemá čo hľadať na svete, a strhne ho k sebe.„Poď, ty prôšťa nepodarené, nech ideme preč z tohto pekla!“ povie mu, dusiac sa vo vzbúrenosti.„Veru peklo, peklo opravdivé, ako si ty tu,“ horlí Kanátka, čujúc, čo povedala dieťaťu. „Hanbím sa do očí pozrieť ľuďom pre teba, nehodnica. Aké sú druhé nevesty? Mladé, pekné, a ty si ani robotná nie. Len zaháľaš doma.“,Zaháľam?‘ myslí si Zuza a zuby stíska, aby nič nepovedala, lebo Paľo rozkázal trpieť, hoci srdce by chcelo hrýzť. Či nedoniesla batoh trávy ako dom, že jej skoro vyliezly oči z jám; ledva ho doteperila? Čím väčšmi sa usiluje, tým je horšie. No mlčí. Zahodí dieťa na chrbát s úmyslom, že ho ponesie, aby skôr prišla na zeme.„A ešte si i to šteňa vezmeš?“ skríkne Kanátka, i za to sa oboriac, čo by bola urobila i tak, ak ho tam nechá. „Čo ho nenecháš tu, nech leží niekde v chládku? Chceš i tam mrhať čas s ním? Pre teba sme vo všetkom ostatní. Obilie na poli nám rozvláčia koniari. Dosť mám jed, že ti ho musím chovať! Či som si to zaslúžila? A ešte vraj stará mama! Čo by ja bola hocikomu starou mamou…?!“ Tu zatíchla, lebo Zuza už bola kdesi na dvore, ba ani nevládze ďalej. Akási slabosť, ako by mdloba, otáča jej srdce. No nediví sa sama. Ten jed, čo musí prežúvať, podkope jej zdravie a do hrobu ju donesie. Skrútne sa k hrncom, že dovarí obed, aby potom i ona vyšla na zeme. Tu nevesta opäť vstupuje do izby a obzerá sa kamsi dookola, na chrbte s dieťaťom. Kanátka sa nazdala, že aspoň na chvíľku nebude sa musieť hnevať, no vidiac nevestu, vzbúrila sa zas.„Nuž a čože sa vraciaš? Skoro ideš do poľa! No, smej sa, svete, ide žať, a krčah s vodou si nechá doma! A dieťa na chrbte i teraz! No, ty nemáš svedomia, Zuza! A to ti poviem, aby ma tvoje škvrľa viac nepozvalo starou mamou, lebo ja hoc…“ nedopovedala, striasla sa zrazu, schytila proti srdcu a zblednutá, s belasými perami, klesá bez slova na ohnisko, ztade dolu na zem. Zuza už bola vo dverách, keď zaznel pád, ako by sa bolo zvalilo ťažké vrece. Zachvela sa, hoci nevedela, čo je to. Chce len náhliť preč od svokruše, no obzrie sa. A zastala vo dverách ako primrazená. Kanátka ležala pri ohnisku, kde strhla so seba i niekoľko horiacich polienok, so zavretými očami. Zuza sa zľakla, no nehýbe sa na pomoc. Pomsta, horkosť, zlosť, to všetko pocítila v jednom mihu, a to nepustí ju s miesta. Zamdlela, či umrela? A čo je ako, nevráti sa k nej, nech zahynie, veď to bude aj oslobodenie.„Spadli stará mama, mamka!“ povie dievča na jej chrbte. „Udreli si hlavu… hore ich!“Zuza strasie sa a stojí ešte chvíľku, ako by bojovala so sebou. Potom spustí dieťa s chrbta a vráti sa k spadnutej starej. Nahla sa k nej a zdvihla jej hlavu. Pofŕkala jej tvár vodou a začala jej triasť sluchy.„Žijú!“ povie si, keď vzdych predral sa zo zaseknutých perí Kanátkiných. Teraz mala by ju dať na posteľ, ale ako sama?„Dievča, choď do susedov k tetke…“ Ale tá je nie doma, ani nik — ľud je na poli. Zuza teda prisilí sa sama, chytí svokrušu a dovlečie do kúta, kde stojí posteľ. Tam ju pozakrývala so všetkých strán. Kanátka, ako sa jej údy zohrialy, otvorila ticho viečka a oči sa jej zastavily, ako by ešte dobre pri sebe nebola, na jednom bode. Potom sa poobzerala okolo a oči jej padly na tvár nevesty, uklonenej nad ňou. Pamäť sa jej pomaly navrátila. Vie už, že sa vadila s ňou, že tá odchodila, že zamdlela, spadla na ohnisko a teraz tu pri nej je ona.„Paľo môj, čo sa so mnou porobilo?“ zašeptala, kerujúc pohľadom, aby nevidela nevesty.„Paľo je nie doma, ani nepríde ešte,“ odpovie Zuza, „len ja som tu.“ Svokra zatvorila oči, aby ju nevidela, a nepovediac nič, vzdychla si zhlboka. No tu už ani Zuza nemôže sa opanovať viac, hoci nemala úmyslu vravieť proti svokruši a proti tomu, že Paľo kázal sa ponižovať.„Ja som vás vzkriesila,“ povie, nezdržiac sa, že svokruša zatvára oči pred ňou. „Ja som vás zachránila, boli by ste zahynuli, zhoreli tu. Nik by o vás nebol vedel, nik je nie doma. Mne zľútilo sa nad vami (a mohla som vás nechať), mne, ktorú katujete, ktorej robíte krivdu od tej hodiny, ako som tu!“Anča nepovie ani slova. So zatvorenými očami počúva, čo vraví Zuza, a duša jej plače, že sa tak stalo, že zachránila ju tá, ktorú nenávidí.„A teraz idem žať,“ povie Zuza s trpkosťou, vidiac neobmäkčenú tvár svokruše. „Zohrejte sa, nebude vám nič. Vyprší zrno, ako bude gazda živiť čeľaď na zimu a poplatky platiť, keď ja, nehodnica, tu oblieňam?! Poď, šteňa!“ S tým schytí dievča za ruku, že ho vyloží opäť na chrbát.„Neodchádzaj!“ počuť slabý, namáhavý hlas od postele. Kanátka nemohla sa hnúť, porážka zašla ju v bok. „Nenechaj ma tu samu — zahyniem!“Zuza zastane a váha. Keď sa dostala navrch, použije to. Chce preč, hoci ju prosí zostať. No na um jej prišiel muž Paľo a ona skrotla zas. Složila dieťa s chrbta a ostala.Kanátke bolo potrebné ležať po ťažkej chorobe za dva mesiace, aby skrotla úplne a aby zničila svoju nenávisť proti neveste. Po dvoch mesiacoch, opierajúc sa na palicu, oslabená, vyšla do dvora na slniečko sa ohrievať. Sadla tam na teplú pažiť a dievča-šteňa švitorí okolo nej, zavrávajúc ju. Po chvíli prišla do dvora múdra Mara.„Už si von?“ spýta sa, a pokyvujúc hlavou, povie ešte: „Nikdy by sa nebola nazdala, že z toho vyjdeš, Anča naša. Ale ťa aj opatrovala verne tá nevesta…“„Tak, tak!“ uznáva krotko Anča. „Kto mi bol najprotivnejší, ten mi je najlepší; koho som nechcela, toho mám rada…“„A kde sú Paľo, Zuza?“ dopytuje sa Mara dojatá.„Šli kosienok shrabovať. Vo všetkom sú naostatku, chudáci. Veľa si zameškali pre mňa, chorú. Ja ostávam doma s touto malou, ona ma poslúži — podá vody!“„Ako sa ti zišla aj tá!“„Zišla, zišla. No, veď sa jej ja odmením. Všetky moje háby dám jej, nech má pamiatku. Veď mať jej i tak nemá z čoho spraviť.“[1]Svinský pastier

Slancikova-Timrava_U-Kanatov.html.txt

I[1]V oných krásných, večnozelených ihličnatých pralesoch nášho milého a púvab plného Pohronia, ktoré tiahnú sa severozápadným smerom od Baňského Brezna ku holy Čertovici, zdržoval sa a prebýval istého času jedon mohútny vĺčko, v najkrásnejšom veku svôjho živobytia. My vlčka tohoto v osnove poviedky tejto menovať budeme „vlkom špekulantom“, čili premýšlavcom, poneváč mena toho opravdive si zaslúžil. Bol on šelma a mal viacej fíglov a lsti pri sebe nežli srsti na svojom kožuchu.Za jednu hodinu, jako si to náš slovenský ľud rozpráva, sbehal náš hladny vĺčko devät chotárov, a jeho prázdny žalúdok a čreva boly mu najlepším svedkom, že doňho už po viacej dní ničeho neulovil.Hlad ho hrozne trápil, a krušné myšlenky a zachovanie svojho života kolovaly v jeho hlave.Zastanúc si vyhladovelý, vyziablý jednej noci na samom vrcholi alpy Čertovice, počal vážne premýšlať o budúcom svojom osude.Oprel oči svoje ku nebesám… ta hore do tej hviezdnatej ríši Všehomíra, a slzy kanuly mu po lícach.Neumelý riekol by, že náš vĺčko vyl do mesiaca, nariekajúc; lež nebolo tomu tak; — on sa žaloval a ponosoval Pánu Bohu, Stvoritelovi svojmu…!„Bože môj a prebože môj!“ vzdychal sebe, „keby som sa ti len dobre vyponosovať mohol, aždaj by mi odľahlo na srdci! O! vzhliadni na umierajúco stvorenie svoje!“Takéto a týmto podobné jeremiady spieval náš vĺčko, a tak vrúcne a túžobne, že milostivý Bôh vyslyšal hlasy jeho.„Čo že si žiadaš, vĺčko! čo? Prečo tolmä kvíliš a nariekaš?“ hlásil boží hlas z oblakov.„Živobytie moje,“ hlásil s plačom vlk — „visí na jednom vlase! Pomoz pane, bo zahyniem! Svet je už tak zlý a neuznanlivý, že ubohému tvoru tvojmu nižiadnej koristi a potravy viac udeliť nechce. Ty znáš dobre o usnešení salašníckom! Jestli že ja, tu v tejto zaslúbenej a po otcovi zdedenej zemi tú najchudšiu ovečku lebo baránka uchmatnúť chcem, vždy vážim zo životom, súc nielen od horárov, myslivcov, ale i od psov a valachov ukrutne prenasledovaný. Často ujdem len s holým životom. Pane! ver mi, taký som hladný, že by aj kameň pohltnul. Nazri do vňútorností mojích a smiluj sa nadomňou! Dnešnie moje sniedanie bolo — o haňbím sa ti povedať — jedno konie lejno — ktoré som na ceste ležať našiel. Pane! nechcem už viac byť vlkom, vlkovi je zle byť na svete! Vidiac však, jako dobre je na svete sedliakom, urob a pretvor ma na človeka. Vidím a znám, ako ľudia dobre na zemi žijú: jedia biely chlieb, hostia sa na chutných pečenkách a pijú pri tom víno, pivo a pálenku. Prosím ťa za to — — prosím!!“„A či ty znáš, vĺčko, jako si človek tvrdo chlieb zarába?“ pýtal sa boží hlas vlka.„Keď sedliak zem poorie, môže jesť chlieb!“ odvetil vlk.„Ach neni tomu tak, on musí driel zrno zasiať!“„Ale potom už môže chlieb jesť?“„O veru nie; potom musí zrno dozrieť!“„Potom sa už ale môže chleba najesť?“„Ešte nie; potom musí obilie zožať, poviazať a do stodoly zviesť.“„Ale potom už má chleba dosť.“„Nie veru; on potom musí zrno zo snopov vymlátiť, vyviať, vycúdiť a do mlyna zomleť zaniesť!“„Ale už potom môže chlieb jesť?“„Horký mohol; potom musí gazdiná kvas urobiť, cesto zamiesiť a do pece posádzať! —“„Ale už potom môže…?“„Až sa chlieb upečie a vychladne, potom len môže sedliak chlieb jesť!“ dopovedal Pán Bôh.„To je veru dlhá a ťažká práca!“ poznamenal vlk.„Tak vidíš, vĺčko! jako namáhave a krvopotne musí sedliak vozdejší chlieb vyrábať; ty ale môžeš k potrave lahším spôsobom prísť, ty môžeš i samého človeka bez velkého namáhania sožrať! Zostaň ty vĺčko len tým čím si, a buď spokojný s tvojím osudom!!“Vlk týmto poučen, poskočil si veselo, pri tej blahej myšlienke, „že on i bez velkého namáhania môže človeka sožrať!“Sobral sa teda hneď horou ďalej, zbližujúc sa ku obydlám ľudským, ktoré doposial bol ešte käroval.Nič nenie v stave tak nekoho oduševniť, ako vedomie, že je v stave a má moc i silu vyviesť nejaký hrdinský čin, v jakom stanovisku nachádzal sa teraz i náš vĺčko filozof.Náš pútnik zastavil sa iba v „Parichvoste“, úzkej to cestičke, ktorou dedinci v sviatoční čas do kostela chodievajú. Tu si vyhliadol príhodné miesto ku postriežke — hustý hlohový krúh — a usadiac sa doň, číhal na pomimoidúcich ľudí.Povedomie, že môže človeka sožrať, dalo mu odvahy.Práve šiel chodníkom chlapec, nesúc otcovi svojmu jedlo do hory.Vlk vyskočiac pred neho zkríkne: „Hob! stoj! čo si ty?“„Ja som malý chlapec!“ odpovedal parobčok.„Môžeš ísť ďalej, teba nezožeriem, ty niesi človek!“ odpovedal vlk a opäť pokojne sadol si do svojho úkrytu v kružine. Chlapec tiež nezlobil sa preto, že ho vlk za človeka neuznal.Za ním ide tadeto jedno dievča s košíkom na jahody do paseky.Vlk vyskočiac oborí sa na dievčatko. „Hob! stoj! čo si ty?“„Ja som chudobné dievča!“ trnúc strachom odvetilo dievča.„Choď svojou cestou! teba nezožeriem, ty niesi človek!“ povedal vlk a ukryl sa do kružiny.Neskôr ide tadeto jedon pán.Vlk vyskočiac, pýta sa ho: „Hob! stojte! čo ste vy?“„Navekyamen! Ja som krčmár z M…!“ odpovedal predesený krčmár.„No len choďte ďalej! Vás nezožeriem, vy ste nie človek!“„Ale hovädo som tiež nie!“ protestoval krčmár, uberajúc sa svojou cestou. Vlk sa skryl.Po malej chvíle stúpa chodníkom žena s batohom na chrbte.Vlk ju predstane: „Hob! stoj, čo si ty?“„Ja som maliarka z Jarabej!“ odpovedela ustrnutá žena, žehnajúc sa svätým krížom.„Choď v peklo! teba nechcem, keď si nie človek!“Zasadnúc znove na svoje stanovisko počal vĺčko premýšlať, pro jakú príčinu — vraj — tadeto žiadon človek neide, ktorého by on dľa výpovedi božej tak lahúnko sožrať mohol?Konečne berie sa chodníkom oberučný uhliar Kvačka so svojím uzlovitým osekancom.Vĺčko oborí sa na uhliara: „Hob! stoj, čo si ty?“„Ja som dobrý človek!“ odpovedá uhliar.„Tak predsa ťa už jedon raz mám!“ plesá vlk. „Keď si ty človek, ja ťa idem zjesť!“Ubohý uhliar, vidiac sa byť v nebezpečenstve života, počne vlka prosiť o milosť, avšak nič naplat, vlk nechcel nič počuť ani slova.Vidiac to uhliar, riekne k vlkovi: „Prosím ťa, nezožer ma takýhoto hnusného a čierného, dovol sa mi umyť v potoku, aby ti lepšie chutnal.“Vlk mu to na mnohú prosbu povolil.Uhliar umyl si tvár a ruky v potoku, a opät riekol k vlkovi: „Teraz dovoľ sa mi poutierať s tvojím chlpatým mekkým chvostom.“ Vlk pozvolil.Uhliar chytiac vlkov chvost, obtočil si ho okolo ruky, a v ten čas začal tiež vlka svojím vybíjaným osekancom tak nemilosrdne biť a mlátiť, že to ďaleko po hore očuť bolo.Vlk mal zlé hody na človečine.V tejto šarvátke prešla mu všetka chuť na človečiu pečenku, až konečne mykajúc sebou — zanahal uhliarovi kus svojho ohonu v hrsti, bol rád, že s celymi údami ujsť mohol.Od toho času mal vlk pred „človekom“ rešpekt.[1]Poznámka Zlatého fondu SME: Rozprávku sme prepísali zo švabachu.

Timko_Vlk-spekulant.html.txt

I.Obrázok z banátskeho života.Nebolo na široko-ďaleko vzácnejšej vdovičky, ako bola ňaňa Mara. Vzdor tomu, že sa klonila už k šiestim krížikom, bola ona ešte herská osôbka. Okrúhla ani guľka, pritom zhovorčivá, čistotne sa držala, a čo je najhlavnejšie, svoj vdovský chlieb už od mnohých rokov bez reptania v tichosti a v pokoji zažívala. Radi ju mali všetci, čo ju len poznali, bo bola ona dobrosrdečná; rada i poradila i pomohla, kde mohla. Rada sa zasmiala na žarte a i ona rada kedy-tedy urobila nevinný žart. Povrávalo sa, že jej muž nebol dobrý, bo píjal a pritom ju i bíjal. No ona zriedkakedy spomla si muža a keď ho i pripomla, nikdy nevravela o ňom zle. Od smrti mužovej ona prevzala maličké gazdovstvo. Syn jej sprvu sluhúval, potom sa oženil. Keď prišli vnúčence, nuž ona s radosťou a láskou ich opatrovala.Ale bola ona i tŕňom všetkým vdovcom jej veku, áno, i starším, a veru nejeden si zavzdychol, keď ju videl. Raz išla po ulici práve do sklepu, keď ju stretol báťa Mišo Sochár. Ako ju zazrel, vystrel svoje šesťdesiatročné kríže, aby sa zdal mladším, i odkašlal si v nesnádzach, — dáko mu vyschlo hrdlo, — a ľúbezným hlasom prihovoril sa k nej:— Kdeže sa tak ponáhľaš, Mara? — Pritom si vzdychol, ako by mu cent železa bol spadol z hrudi.— Ale, nuž idem do sklepu. Minul sa nám olej. Nevesta, tá nestačí, tak, reku, idem ja a odmením ju, — a už kráča bystrým krokom ako mladica, zem až dunie pod ňou tak, že báťa Mišo musel hodne popchnúť, aby vedel s ňou krok držať.— A si sa ešte nevydala? — prihovára sa jej.— Za koho? Keď ma nikto nechce! — zasmiala sa pritom, až sa jej neobyčajne zachované biele zuby zaleskli a podbriadka zatriasla.— No, či ju vidíš, že vraj za koho? Len by si chcela, dosť by ich bolo! Ľaľa, aj Paľo Vrátny je už vdovcom a je veru gazda. Má zem, dom i kone, — bola by si gazdinou, — zagánil pritom bokom po nej, čo ona na to.— A čo, či som i teraz nie? Či nemám dom i zemičku? Dajtimibože! Cudzie kúty zametať, cudzie deti opatrovať — nie je to žiadna lakota!— Hm, hm! — oddŕha báťa Mišo, — a ja reku — nuž hľa — Hospodin ti vezme ženu. Dosť som sa jej naopatroval, po doktoroch navozil, a to všetko nadarmo. A teraz som sám. Veď vieš, dom mám taký, aký len môže byť, nový. Ale čože mi je z neho, keď som v ňom sám. Veď vieš, nemá ma kto ani oprať ani obšiť ani sa mi prihovoriť. Nevesta? Tá, vieš, s mužom vo dvore v chyžke býva… Nemá mi kto ani uvariť. Hľa, musím si sám. A veru jesto z čoho, lebo som, hľa, práve na Ondreja päť takých, ale ozaj podarených bravov zaklal. Nuž ale čo, keď ti samotnému ani to nejde k osohu. Eh! Nie je dobre človeku samotnému! — poškriabal sa a pozrel na ňaňu Maru.Práve vtedy prišli ku sklepu.— No, čo myslíš? — doložil, keď ňaňa Mara na jeho reči mlčala.— Čože by som? Nuž ožeňte sa, čože budete? — a vošla do sklepu.Báťa Mišo zašomral si niečo popod nos, obzrel sa kradmo za ňou.— Hm, hm! Keby len taká hrdá nebola, — šomre si. — Hm! Či ti povie niečo, a vie, kde kosím. Ale predsa, ako čo by bola inak hovorila ako predtým, ktože to vie? — a išiel svojou cestou.Už sa mrkalo, keď sa navracal domov. Idúcky bolo mu treba ísť popri švagrovom dome, ktorý býval neďaleko od neho. V myšlienkach ponorený už by ho bol takmer prešiel, keď tu počuje sestrin hlas:— Báťa Mišo, báťa Mišo! — (Mladší starším bratom alebo sestrám dvoja.)Zastal.— Kde si bola, sestra Zuza? — spytuje sa jej.— Bola som len u susedov, či majú čerstvý koborec,[1]chceme piecť zajtra chlieb. Tak reku, či by nám nepožičali do kvasu. A vy ste kde boli?— A ver’ som ti ja bol v obecnom dome porciu platiť. Teraz je tretí kvartál, tak som šiel, aby viac nenarástlo, lebo to tam, vieš, hneď ti prirátajú či na exekúciu, či na úroky. Tam som sa zišiel s kmotrom Steblom. Už sme sa dávno nevideli, nuž sme išli Jožka vidieť na pohár vína. Tam sme sa trošku pomeškali a teraz, hľa, idem domov si niečo uvariť na večeru…— Tak len sami?— A čo môžem, keď mi je takto lepšie…— Ale by vám predsa bolo lepšie, keby ste sa oženili.— Nuž veď hovoríš niečo, ale… — tu zastal, keď videl, že Erža Kršniačka nazíza v uličných dverciach.— Poďte troška k nám, — volá ho sestra, keď i ona zbadala nevolaného svedka.— Veď ale sa zameškám, — odvetí tento.— Ale veď vám nehorí robota. A čo len trocha tej večere, to môžete i u nás. Navarila som, hľa, bôbu za plný hrniec s bravčovými rebrami, i kúsok chrbtiny som doložila, tak máme dosť. Veď u nás je nie bohvie aké veľké družstvo.— Konečne, keď si už tak naválila, nuž nedbám, — odvetil vstupujúc do dvora.Jeho švagor Adam Mostík otriasal zo seba steblá slamy, ktoré mu pri skladovaní do stohu zostali na šatách. Celý deň totiž vozil slamu z blízkej pri dedine role, kde v lete bol na mašine mlátil, a tam bol i stoh zložil, a teraz ju zvážal domov na zimu, kým je cesta dobrá, aby ju mal naporúdzi, keď ju bude potrebovať či pre krm alebo na stelivo a i na kurivo. Syn Jano, ten ešte stál navrch stohu. Oprával ho vidlami, pozeral, či je dorovna, hladil ho, aby nebol veľmi kuštravý; jedným slovom, aby bol taký, ani čo by ho tokár vytočil, lebo veru je to nie maličkosť vedieť pekný stoh naložiť. A to je veľká hanba, kto nevie. Toho za dobrého sedliaka nik nebude držať. Čože najprv udrie do očí, ak nie stoh vo dvore a kopy šúšťa? Len čo pozrie taký kmotor, svat alebo sused, už hneď odhadne na prvý pohľad, čo je nie v poriadku.— Pán boh daj dobrý večer! — zvolal vstupujúc švagrovi.— Pán boj daj i tebe, švagre! — zavolal tento naňho. — Prišiel si nás vidieť?— Teraz idem z dediny, tak som sa zastavil.— Dobre si urobil. No, prejdime dnu. A ty, Jano, ponúkni ešte tie kone, či nebudú piť, bohvie, čo sa im stalo. Obyčajne píjajú tam von na poli zo studne, a teraz sme im tam i ponúkali, ale len čo si papule trocha omočili, už nechceli. Čože? Vypiješ si trocha páleného? — a nečakal ani odpoveď, už vzal fľašu a tekvičku a šiel vytiahnuť z okovnáka slivovice.— Veď si ho ešte ani neokúsil, — pokračoval v hovore, keď sa vrátil z komory. — Viem, že sa ti bude páčiť. Je dva razy prepekané. A ja som sám bol tam. Ale sa aj podarilo!Medzi hovorom vošli do zadnej izby, sadli si za stôl a pomaly začali si zdravkať a upíjať.Už sa hodne zvečerilo, keď nevesta doniesla neveľkú zažatú lampu. Za ňou prišiel muž Jano a onedlho stará s veľkou misou bôbu. Príjemná vôňa jedla rozliala sa po izbe. Nevesta rozložila hlinené taniere, lyžičky a nože.— Jano, nenapiješ sa ty? — spytuje sa ho otec.— Ďakujem, teraz nebudem.— Na, stará, ochutnaj i ty, — ponúka si ženu.— Ale len nechajte!— No, len si smrkni!Napila sa trocha.Starí, už trocha rozjarení, začali jesť.— Ale vám je len dobre, — hovorí Sochár, — keď ste tak vovedne. I veselo vám je i s lepšou chuťou zažijete tento dar boží. Ja, odkedy mi moja nebohá žena zomrela, ani sa nenajem, ako sa patrí. Čože, v pustých štyroch kútoch ži a kľochci to jedlo, ak chceš niečo do úst. Keď odídem niekde, nečaká ma nik s hotovou večerou…— A to veru, keď nevidí človek iných jesť, ani mu chuť nepríde, — doložil švagor.— Ale veď som vám už dávno povedala, žeby ste sa oženili, keďže sa nemôžete zmieriť s deťmi.— Veď mi už len dáku zaopatrite. Viac ľudí viac môže.— Nuž veď by som vám i poradila…— A kohože by si?— Nuž, hľa, ňaňu Anču Faranovú. Nik nevie do nich. Sú už, pravda, v rokoch, ale ešte mocná a pracovitá.— Tú nechcem! — odvetil tento nemilo dojatý. Nazdal sa, že mu spomenie vdovu Maru Koštiaľovie.— Nuž a vy ktorúže by ste si vybrali? — spytuje sa sestra. — Viete, dedina je veľká, vdovíc je tiež hodne. Pravda, nie každá by sa šikla k vám, lebo jedna je primladá a druhá zase pristará, jedna má deti, druhá zase… Ale, čo budem vyratúvať. Najlepšie, keď vy poviete. Vy viete dobre, ktorá by bola najpríhodnejšia pre vás.— Keď už musí byť, tak ja by som najradšej tú Maru Koštiaľovie. Osoba je to poriadna, roboty sa neštíti a nič do nej nepočuť.— Hm! To si si ty, švagre, náležite rozmyslel, — prehovoril Adam. — Či ho vidíš, nenahá oči na ledačom! Veď ti tú už mnohí popýtali. Bohvie, čo je to, hádam všetkým starým vdovcom porobila.— Tá by bola, — odpovedala po krátkej chvíli sestra, — len jedna je otázka, či pôjde za vás.— A prečože by nešla, há? — zvolal tento už napaprčený. — Či som ja nič? Či ja hádam nemám z čoho si ženu vychovať?— Nieže tak, brat môj! Nevravteže tak! — chlácholí ho sestra. — Veď som ja to tak nemyslela, ale reku, či sa vydá, keď je už hádam dvanásť rokov na vdovskom chlebe a od tých čias sa už koľko ráz mohla vydať.— No, ak ty skrzevá toho hovoríš, tak je to inšie, — odvetil už uspokojene Sochár. — Ale ja som sa i dneska zišiel s ňou na ulici i prehodili sme len tak pár rečí medzi sebou a mne sa všetko tak zdalo, že by ona nebola od toho.— Taák?— Ja aspoň myslím, že by malo tak byť, lebo keď som sa jej žaloval, ako mi je samotnému otupno, tak ona mi hneď povedala, žeby som sa vraj oženil, a sa i usmiala na mňa. No, povedz, či by to bola urobila, keby nechcela?— A či tak bolo, ako čo vravíte?— No nech sa nehnem, veď hádam viem.— Keď je tak, tak to môže z toho i niečo byť. Tak sa len do toho, — ponúka ho sestra.— Keby to len tak bolo, ako čo sa ty nazdáš, — odvetí jej tento nespokojne. — Ale ako? Ja starý nemôžem len tak ku nim, čo by mi povedali? A svet, ten by hneď na posmech obrátil. Či ti teraz niečo ide po dobrom? Hneď všetko na zlé vykladajú!— Veď keď sa chcete ženiť, tak len musíte začať…— Ale nie tak, ako čo ty chceš, aby som ja, ale keby si ty, Zuza naša, išla sa prezvedieť, čo a ako? Vy ženy to lepšie viete ako my.— Môžem vám to po vôli urobiť, keď tak chcete. My sme sa s Marou vždy ráčili od malička. Ešte sme i v škole vždy v jednej lavici sedávali i na artikule sme vedno chodili. Nuž tak môžem.— Dobre urobíš. A aby sa to bohvie dokiaľ neťahalo alebo aby si nemala času inak si rozmyslieť, tak môžeš ísť hneď zajtra ráno. Vieš, ako je, človek keď už nejakú vážnu vec počína, nikdy nemá pokoja, kým ju nedovŕši. Ale len opatrne, nie s bubny na zajace!— O to už nemajte starosť, to už bude moja robota.O krátku chvíľu Sochár sa vrátil domov.[1]Cesto potrebné do kvasu.

Cajak_Vohlady.html.txt

Nové časy(Kresba z učiteľského života)INeviem iste, ale tuším, prečo si vyvolil najtichšie miesto v kúte pod horou, nad nekrstenými deťmi a samovrahmi.Bál sa zaiste, že dostane sa, ako jeho predchodcovia, aj po smrti pod farára, hoc naprostred hrobitova, a že aj tam tento veľký nedôsledník v svojom živote bude mu strpčovať tichú chvíľu pokoja.Neveľký kríž nesie nápis: „Tu spočíva v Kristu Anton Tichý, učiteľ a organista…,“ pod tým deň narodenia a smrti. Žil štyridsaťšesť rokov.Vdova začas bývala v dedine, ale od troch rokov je pri synovi, ktorý je tiež učiteľom.Dcéra učí sa na ovodášku.[1]Nebohý Tichý nechcel mať deti pri učiteľstve, ale to je už taký osud a najlacnejšie, aj najskorej dáva toto povolanie skyvu chleba a aké-také prednejšie spoločenské postavenie.A pri Tichého deťoch hrala úlohu ešte aj jeho chorľavosť. Nečudo potom, že chcel deti čím skorej ku chlebu doviesť.Tichého hrob nie je opustený. Opatrujú ho vďačné žiačky cez leto a na Všechsvätých prichádza vdova s jedným alebo druhým dieťaťom a v kútiku hrobitova schádza sa mládež i starší. Niže hrobu je čistina, ostatné hrobčeky a dva-tri väčšie hroby sú popreliakané, nehorí na nich ani sviečočky, nuž miesta dosť. Ani sa pri nich nikto nemodlí, lebo z pekelného ohňa ktože by si trúfal ich vraj vymodliť? Nikto sa ani nepýta, prečo si život vzali…Žiaci bývalí obchodia a hľadia pokojnými očima na ovenčený učiteľov hrob, čítajú aj po tri razy zlaté písmená na kríži, ako by nevedeli, kto pod ním odpočíva.Nejedna žiačka Tichého utrie si potajne slzu, aby sa jej druhí nepodivili, a chlapci, školáci do očí nezasmiali, že dievka a plače a za kým…? Nevedia. Oni by za ich učiteľom neplakali…IINebohému Tichému ozaj pristalo byť rechtorom. Teraz takých už poriedku.Tí, čo sa za ním premleli v Zubrove, už vari pätoria, len takí chlapci.Jeden bľačal ako rozdrapený. Druhý kikiríkal ako mladý kohút. Tretieho musely dievky spievať učiť a organ mu len tak hučal… Štvrtý učil pred Veľkou nocou v škole pašie spievať, s jednou dievkou sa pritom bližšie spoznal a musel si ju vziať.Bývalé kamarátky a rodina volaly ju aj potom len „ty“ a „Zuzka“, hoc sa už bola do mídra stiahla a za paniu preobliekla. Podľa muža počala sa aj ona hnevať preto na svet a tuho sa učila od muža a z novín po maďarsky.„Čože robíš, pani učiteľka?“ no už som sa jej tak (úctive), rozprávala vraj jej tetka.„Novinky čítam,“ šepla mi predsa z okna.„A akieže?“„Nuž uhorskie.[2]Akieže budem…?“„Jáj, ty už teraz budeš len múdra! A čože je v nich?“„Ešte som ich neprečítala,“ — a už bola hľadela celé odpoludnie do nich.„A muža volá — môj pán,“ doložila s uškrnutím druhá.Tieto a podobné vtipy rozprávaly si pani učiteľky z okolia v meste na trhu, aby z chudery Zuzky posmech urobily.Ona, pravda, sama nevedela, čia je. Kvôli pánovi musela bočiť od sedliactva, od nej zase bočili páni.Po roku odišli na Maďary.[3]Iste sa dosť naplače aj tam, kde ju nik nevidí; alebo už otupela a zabudla aj na Zubrov. Náklonnosť k tomu mala.Jedného zase národ nemal za nič, lebo pil a chodil s mládenci na zálety.Pravda, boli to mladíci skončení — neskončení, neskúsení, ktorí len toť mali prvý raz svojich dvadsať-tridsať zlatých v ruke. Nuž aký sa chytro druhý trafil, keď jeden odišiel, len aby kostol nezostal bez organa.Teraz sa už predsa drží. Vlastne, chytili ho, ako sa vraví.Šiel k notárke vdovici do kostu, zaľúbili sa, aj pobrali. To bol prvý maďarský sobáš v Zubrove! Prišla sa naň celá dedina dívať. Ale akési neuspokojené dlho sa nerozchádzaly ženy zpred kostola a boly by nedbaly ešte raz po slovensky ísť ich osobášiť… Nič nerozumely a preto neverily, že by to bolo celkom platné. A z akéhosi nejasného povedomia či čoho, smialy sa mladé vdovice a staré dievky, že aj ony sa tak dajú…„Či ja ty, Mara? Ak príde ten Ondro od krivých (vlastne krivý!) po teba —,“ zastavily jednu, ktorá na sobáš nedobehla a začalo sa nové vykladanie a smiechy.Ona, notárka, či už teraz učiteľka, je o štrnásť rokov staršia, ale ešte nič nepočuť, že by sa neznášali. On plácu, ona druhú ako poštárka, nemajú sa zle, a preto sú vari aj takí pyšní.Jej aby deti, ženy ruky bozkávaly, on čaká na pozdrav a neprihovoril by sa, čo by sa vari búšil do najstaršieho človeka v dedine. Jedni ho zato chvália, že si „drží karakter“, druhí ho hania, aj mu už odkázali, aby nenosil tak vysoko hlavu, lebo že mu do nosa naprší. Atď.IIITichý, aby som nerozťahoval — bol za dvadsaťtri rokov v Zubrove, ale toho každý rád videl od prvého dňa.Spomeňme si, aký ten bol?Chlap pomerne vysoký, ale vždy tenký, nemal z čoho nabrať na seba. Vlasy mal tmavé, ale mu na vrchhlave včas vypĺzly a ostatné potom prešedively, ako aj brada, vyholená na franc-jozef.[4]Fúzy mal jasnejšie, hrubé a dlhé. Horlive ich opatroval, vytieral, vyčesával, ale nemastil ako vlasy, ktoré sa mu lišťaly vše od pomády ako nové plátno. Bradu opatrovala mu žena, ale jednak do tvári bol neúhľadný, keď pripomeniem ešte, že mal nízke okrúhle čelo a hrubé obočia, porastené kostrbatými vlasmi.Veľké plavé oči, no atď., ako sa to už opisujú, aby ste človeka lepšie poznali. Ale horký vaše — aj buchli by ste sa doň!Tichý chytro starnul, a menovite posledné tri-štyri roky ožltol a ešte viac schudnul. Že vraj znivočené pľúca. A on ešte viac počal fajčiť, a čo predtým bolo mu len prípletou, aby sa mohol prihovoriť, teraz aj v kostole a v škole počal tuho smrkať.I okuliare zavesil si na nos.Takto viac nič nemal zo starých typických rechtorov.Šatil sa módne, iba že zašanoval a tak potom bol vše dosť ošúchaný a na lakťoch a istých miestach vše aj poplátaný, pravda, tým istým štofom. V lete rád nosil tureckú čiapočku so strapcom. Dekan tiež mal podobnú, ale perlami vyšívanú.Len jeden zimný kabát mal, taký starorechtorský, natoľko obnosený, že z čiernej farby prešiel po rokoch do zelenej a zamatový golier vyzeral, ako by bol z bačovho klobúka býval. Ale ten vyťahoval iba v zime, aj to len v týždni do kostola a domov — inde nie. No a ešte salón-šaty,[5]krome nohavíc, ktoré boly už druhé, zachoval si až do hrobu. Obliekal ich iba na veľké sviatky, raz do roka na pohreb, ak bola chvíľa a sa taký trafil, a potom ešte dekanovi na mena.Dekan síce túto pozornosť veľmi nerád mal, ale Tichý si to držal, čo ako bolo medzi nimi, za rechtorskú svoju povinnosť.„Komu česť, tomu česť… Predsa je len kňaz a predstavený,“ hovoril, keď mu žena, aby nešiel, že i tak iba čo vrčí naň.„Ej, ako to mrzko vravíš o kňazovi,“ a zabudnúc na všetky priekory, šiel z úprimného srdca odriecť svoj starý, ale vždy precítený vinš. A videlo sa mu v tej chvíli, že mu aj dekan blahosklonnejšie podal ruku, ako inokedy, i ho počastoval. Tichý, ako uvidíme, nemal páru v zabúdaní a odpúšťaní. I keď sa mstil, dlho vlastne nevedel o pomste — až mu to povedali.Bude ešte o tom reč.IVTichý narodil sa v Bystrici z remeselníckych rodičov, Slovákov odkiaľsi z dediny, ale takých ponemčených, akí boli voľakedy v banských mestách a menovite v Bystrici.Z domu vedel voľačo po nemecky, ale rástol práve v tie časy, keď sa Bystrica slovenčila a tak v gymnáziu a potom na preparandii[6]učil sa po slovensky.Ducha však nenasbieral, keď aj zažil najkrajšie a najvoľnejšie slovenské časy, a chápal, čo je slovenčina a národovectvo.Bol duševne príliš usadlým a mal záľubu v speve a organe. Preto za slovenskú knihu, noviny sa nevedel oduševniť, iba ak za rytierske a vôbec krvavé romány v češtine. Tých mu sopár prešlo cez ruky. Aj žena čítala. Prečítali a podali ďalej a zase druhý doniesol rozsypaný v sošitoch v šatke, Pán Boh vie od akejsi svojej rodiny z mesta, že im jeden trval obyčajne celú zimu.Len druhého rozprávkou vše strhnutý, rozpovedal potom už aj on dáku slovenskú epizódu zo študentských čias o kamarátoch i profesoroch.Rád rozprával o akomsi medvieďati, čo študenti, sbierajúc zeliny kdesi v kremnických horách, v diere našli vzali a vďačili sa ním direktorovi Čulenovi,[7]a ako ich ten za odmenu — vysekal trstenicou.Poznal všetkých vtedajších našich výtečníkov, mnohí mu boli učiteľmi, mnohí ho chválili za krásny hlas a organovanie a za kresby, ktoré opatroval a vše deťom ukazoval ako vzory. Deti híkaly obdivom a chválily pána učiteľa. Sám bol presvedčený, že jeho kresby ani po toľkých rokoch nestratily na cene a na zaprosenie, keď sa aj háčil, ale vďačne dával starším žiakom ich odkresľovať, vlastne sám im mnohé odkreslil a teraz nejeden visí v ráme na stenách majetnejších gazdov.Písmo mal tiež krásne, a vedel aj pätorakým perom písať, aj ako keby tlačil, aj zase ako bolo v starých motlitebných knihách.Písal však hrozne pomaly, písmená oddeľoval a napr.apísal na tri ťahy. Na svojom a školákov svojich krasopise si skutočne zakladal, ako na máločom.Krome toho vedel Tichý aj maľovať. Taký betlehem, či vlastne valachov, ovce a Dunčov nevidel si naďaleko. Iba kováč zo susednej dediny, naturalista, ho prevýšil. Tohto ovce, valasi, boli vernejší, Tichého, povedal bych, panskejší.Tichý ale vedel maľovať nielen na papier, ale narobil patrónov[8]a veľmi vkusne zamaľoval si jednu izbu. Potom organ, a premaľúval aj svätých po kaplnkách, ale tí sa mu už tak nedarili.Mlynárovi, kováčovi, majetnejším gazdom tiež po jednej izbe zamaľoval a za prácu nevzal nič, iba čo ho farby stály a čo pritom strovili.A ešte vedel voľačo!Sovu, sojku, vranu, lasicu, vevericu takú mal, ako by si ju aj s konárom v hore odťal.Učebných pomôcok narobil z dreva, drôtu a čoho sa len dalo a príhodné bolo. Kasňa bola plná, steny všetky zavešané.Učil o veciach, akých sa teraz učiteľom pre maďarčinu ani snívať nemôže.Vo fyzike s vodou, s parným kolesom na hrnci (kováč mu ho zaletoval), s elektrinou pred deťmi aj staršími skoro divy robil.Ruže štepil, ovocné stromy…, ale všetko, všetko vedel. Drevá sbieral, kamene, kovy, ani by parom nepomyslel. Keď ho menej vzdelanejší chceli pochváliť, povedali, že: „Ten náš rechtor, to je ako ten anšpígel,[9]čo to bol…“No, slovom, bol praktický a súci medzi svet, len v duchu času sa nevyznal. Dekan, ten už hej! Lebo ako prvé roky, tak zrovna aj po dvadsiatich rokoch slabo, povedal bych, nepovedome, avšak predsa preblyskovalo chvíľkami v ňom, nad jeho normálne národné povedomie viac národného citu. „Nebúril“, ale čo život sám doniesol, čo na dedine pridať sa mohlo, to úsmevom, dobrou vôľou i od neho možným skutkom vždy podporoval.Keď po pätnástich-dvadsiatich rokoch mysleli si páni, že je celý Zubrov už duševne zmaďarčený, a ukázalo sa, že polovica mládeže je striezlivá, robotná, na majálese dievky spievajú: „Kde Cigánka“, „Pod Kriváňom“ a shrnie sa krúžok okolo starého mlynára a zaspievajú: „Hej Slováci…“ „Čo je to?“ usmieva sa Tichý a pomáha, však len tak cez zuby a obďaleč. „Mňa žiaci zastúpia,“ hovorí mlynárovi, keď mu kýval, aby pristúpil.Neučil síce iba vari do roka — za dva tú pesničku v škole, potom mu ju už zakázali, ale taká vzdelaná pomerne mládež, ako bola ním odchovaná, príde na to sama.V tichých chvíľach, bez trungu príležitostiach, však menej mal nádeje na vyslobodenie Slovákov.„Dal by Pán Boh, aby sa vrátily aspoň moje mladé časy, ale veď toto len mrcha roky idú, a čo jeden, to horší,“ hovoril pred dôvernými, vážnymi ľuďmi.On akosi len hmlisto vedel, že tie mrcha roky pochádzajú od ľudí, a že zase ľudia môžu ich zastaviť.Jemu skôr akýmsi dopustením božím, tvrdou skúškou videlo sa utrpenie naše.VTichý po roku v Zubrove sa oženil. Vzal si horársku dcéru z Horehronia, dedinskú slečinku, prostú, nelipnúcu za módou, vzdor tomu, že sa učila tiež v Bystrici šiť. Vystala z nej žena dobrá, menovite robotná a sporivá.Dobre si rozumeli a prvou starosťou bolo usporiť deťom — otec čím viac peňazí, mať, ako sa prvé dievča ukázalo, zase striebra i zlata. Náušnice, prstienky, sponky, staré strieborné a zlaté peniaze a náčinie stolové, kávové… takých vecí by bola rada čím skorej a lacno nakúpiť.On zase, ako mladý človek a ženáč, bol zaľúbený do zlatých hodiniek, retiazky a neskoršie si to skutočne na licitácii v Bystrici nadobudol, ako aj osem prsteňov s veľkými kameňmi, ktoré si v nedeľu všetky na prsty postokal.Tiež rád zafajčoval nepoddajné fajky a cigaršpice z penky, nie tak sebe, ako keď mu to druhí dali, s čím, pravda, súvisel aj dohán, cigarka. Márnejších myšlienok, záľub nemali.Lenže aj tie vyššie spomenuté túžby plnily sa im ťažko.Mať už len nakúpila; veď prišlo druhé dievča, tretie (dve potom zomrely), ale otec nemohol viac stisnúť za dvadsaťtri rokov, ako pol tretej tisícky, lebo ačkoľvek len dievča bývalo v kláštore, chlapec chodil z dediny do mesta do školy, predsa to len hodne stálo, a Tichý nemal dlhé roky iba desiatku mesačného platu, aj to na dve kvitancie, od patróna — eráru hôrneho[10]a biskupa. Do smrti sa mu to povýšilo na pätnásť zlatých aj štyridsať krajciarov.A rechtorstvo…? Čože to donášalo? Keby toľko ako učiteľstvo, a čo sa nachodili chlapci, sluha obecný, aj sám po ľuďoch.Ten dáky pohrebček, to bola ako omasta na kašu.Ale v tom mu už ľudia neutiahli, ani ho neodkladali, ač podľa farára za desať-pätnásť rokov zodvihla sa i rechtorova pláca na skoro raz toľkú. V takom žiali ľudia nerátajú.A Tichý, ten ťa už vedel rozžialiť! Šlo mu vlastne len o to pri pohrebe. Rozumoval tak, ako všetci dedinci, že na pohrebe plakať („a len na samom konci troška potešiť“), a na veselí veseliť sa, koľko sa páči.A preto často robil si sám nové verše do pohrebných piesní podľa okolností nebohého, v akých žil a zomrel.Pohrebným rečníkom bol znamenitým podľa pochopovania ľudu, lebo reč vedel zpamäti, a papier len naoko držal v ruke. Pritom reč rozťahoval, plakal a vzdychal — i prevracal oči k nebu a na „trúchlivý zástup“.Mal naučené dve reči pre deti, z ktorých pri majetnejších skladal tretiu, dlhšiu, a so dve-tri pre starých. K tomu na jar kvety, v lete kosa, v jeseni mráz, v zime oboje dodávalo reči takej plastiky, že každému hovoril zo srdca a rozumu.Nejaký neobyčajný prípad smrti narobil mu mimoriadne mnoho starostí s pesničkami, rečou a odobierkou, a vtedy obyčajne v škole iba „pozor dával“ niekto, odriekal sa krát, lebo katechizmus a on v tom kriku komponoval za celé dva dni.Ale to už potom oka nezostalo suchého!Čistý, vysoký a trocha trasľavý hlas, že prespieval ktorúkoľvek dievku, to upieranie očú k nebu a na toho, o kom hovoril, od koho sa odberal, prenikly každého.Za organom bol majstrom nad majstrov! Či sám, a či s bandou na trúbach,[11]ktorú on sám vyučil, tak na utiereň, keď začali odzemok, dvíhal sa celý kostol a školské deti pred oltárom: dievčatká sa usmievaly, chlapci huncúti spievali si potichu dáku valašskú, alebo o Jánošíkovi, a dubili krpčekmi o studenú dlažbu.Iba keď vše poslal dekan od oltára kostolníka k rechtorovi, že sme v kostole, a nie „na krčme“, a rechtor spustil vážne ako kedykoľvek v týždni, že všetko sa obracalo zdola prekvapenou tvárou k organu, či vari rechtorovi prišlo náhle zle či čo, podguráženejší, ako po štedrej večeri, mihali očima, kývali hlavami, že „len tú starú“.Ale rechtor už potom len dva-tri akordy a zase prešiel do vážneho prelúdia.Tak tlmil dekan nefalošný výraz radosti z pamiatky narodenia Krista, lebo nechápal, že čo je vzdelaným orchester, sóla a sbory, to je jeho veriacim pieseň.„Vivat, Jezu, vivat náš,[12]pôjdeš s nami na salaš.“Na salaši dobre býva,na salaši pokoj býva.„Vivat, Jezu, vivat náš,pôjdeš s nami na salaš!“Už bol aj duševne zmaďarčený.Na Veľkú noc pod prenikavým spevom zase celý kostol nariekal.Tichý poznal ducha ľudu, a konečne aj ducha aprobovaných cirkevných piesní, ale ako sa s dekanom počali neznášať, hatil ho tento v starodávnych zvykoch a počal vnášať z fary, školy, od ferštra[13]a čo ja viem odkiaľ akéhosi pseudovážneho náboženského ducha[14]a zjednodušovanie ceremónií. Zakázal odzemky, trúby, svetlá, zástavy, kvety, stužky, v ktorých vlastne ľud toho svojho Pána Boha bližšie, určitejšie videl.Jednoduchá vec musí byť ťažká, aby imponovala najmä ľudu. Mnohí teda na novizne a dekana šomrali a ani ten kostol ich už netešil. Predtým sa bývalo v kostole aj tri hodiny, farár čakal za spevom, hudbou, teraz to už všetko odhodil, zakázal. Čo sa predtým spievalo po slovensky, alebo ako rechtor chcel, teraz nesmelo sa ináč, ako po latinsky. Toto a, ovšem, aj iné veci, v ktorých videl ľud práve príčinu toho všetkého, prispely ešte vari vo väčšej miere k tomu šomraniu a znenávideniu dekana.Vecí tých sa, ač sú našej „panenskej“ literatúre veľmi šteklivé, na patričnom mieste aspoň dotknem.Vráťme sa k rechtorovi.Tichý bol v plnom slova smysle populárnym. Pozdravil, prihovoril sa, kuknul do domu i do kuchyne, zabavil sa medzi svetom svetsky, v kostole pod kázňou či „klebetami“ (ľud hovoril: „Čo do týždňa napočúva, to v nedeľu, keď to už každý vie, káže“), smrkať dával, slovom, nikdy nebude v Zubrove lepšieho rechtora!VIAko učiteľ, bol Tichý na deti najlepším otcom.Palica nikdy nebola v škole. Tú iba na najväčších previnilcov posielal chytro do vrbiny odrezať a zas preč s ňou.Kázeň v škole[15]udržoval si očima, obočím a bradou. Ako som povedal, mal veľké plavé oči a vedel ich naširoko otvoriť a prevrátiť, chlpatým obočím a bradou hýbať, a to stačilo. Pravda, keď vykročil, vždy dával niekto pozor. A potom už šly tresty: päťdesiat ráz napísať: „nebudem krik robiť“, alebo — „sa biť“ — a podobné, čoho sa deti veľmi bály.Metódy učiteľskej nemal, vlastne mal, a to dobrú, lenže namáhavú a zdĺhavú, ktorú dnes už učitelia neprevádzajú.Jemu totiž záležalo na tom, tak kvôli rodičom — že nie sú povinní zadarmo platiť — ako aj kvôli dieťaťu samému — že ho je povinný naučiť predpísaným veciam — aby všetky deti naučil asi na jeden čas čítať, písať, patričným čiastkam biblie atď. So slabšími sa teda po jednom trápil, po hodine si ich nechával, do svojej izby brával, pravda, schopnejšie čakaly, meškaly.Mával osemdesiat-deväťdesiat detí v škole, a tak s leňochmi a slabšími ohromnú prácu, a menovite ako začali tú maďarčinu tisnúť, zostával s deťmi do dvanástej, zjedol dačo a už zase aj do štvrtej. V zime chodily matere po malé deti, či — a aby sa im potme nebály, nezablúdily.Čo učil, to musel každý žiak vedieť. Pre deti bolo to dobre, ale preňho zle. On ale videl, že aj ten roľník vše robí ťažšiu, vše ľahšiu prácu, a on považoval sa za takého roľníka duší detských. Ba keď sa sejba nevydarí, môže sa roľa nanovo zarobiť, nie tak ľahko ale detský rozum, duša, keď raz zo školy vyšla. Takto, ovšem, nie tak jasne, chápal asi svoje učiteľstvo. Kazil si zdravie, a za druhé tu mu odokryli slabú stránku dekan — farár a kadejakí ferštri od patronátu a škôldozorci,[16]čo v roku i potom na skúšku chodili.On totiž chcel a ukazoval, že na otázku každé dieťa vie odpovedať, títo zase ho hnali, len čím viacej látky aby bolo prebrané. To však nemohlo byť, a tu už potom nechávali mu dekan i škôldozorca i patrón pod skúškou súčasne písané celé hárky podľa predmetov a tried, z ktorého a s ktorou vraj málo prebral.Nuž po skúške sa aj so ženou, ak len cudzích hostí nemali, vyplakal, vyzlostil, našomral a dosť.Maďarčinou ho hlavne bili, aj mu s ňou potom o pár rokov dodali…Tichý ju ťažko lámal, len čo sa bol na náukobehoch v Segedíne a Lučenci[17]podučil, a potom doma z privátnej pilnosti, nakoľko sa pri jeho netalentovanosti k rečiam a zaujatosti mohol.Dohovoriť sa však vedel (knižkám nerozumel), aj deti asi toľko naučil, ako sám znal, hja, ale páni by boli chceli počuť dáku epickú báseň o Arpádovi…[18]Pre maďarčinu počali rodičia na skúšky nechodiť, aj celkom neprišli, a ani dnes už nikto nejde, ani richtára nevedia nakriatnuť. Raz totiž sa dal naviesť, zadriemalo sa mu, skoro spadol so stolca a mal hanbu hotovú. Keby nie pokuty, nikto by dieťa do školy neposlal. Tak ju zhumpľovali.Zostali páni v škole sami a Tichého na skúške a neraz v roku až utýrali, keď sa ich dovlieklo vše aj za dva koče návštevou k dekanovi, ktorý predtým taký samotár, už sa bol s nimi spriahol a vystrájal im hostinky. Hja, pochopil ducha času, nie ako Tichý… ktorý sa ani o politiku, ani o verejné veci nestaral (najviac ak v obci), im ani nerozumel. Bol a žil ako ktorýkoľvek dedinčan. Tento orie, kosí, sváža, furuje, on učí, organuje, pochováva, štepí, žena kope, sadí, šije, varí atď. Tichý vždy cítil, ako ten roľník, svoje nižšie, slabšie voči pánom, predstaveným, ač predsa stál na iste vyššej úrovni svojím charakterom, sebavedomím i národným povedomím, ktoré viac bolo vidieť v jeho práci, ako počuť z jeho úst.VIIAle poďme rýchlejšie cez tieto všednosti učiteľského života v školách erárnych,[19]akých je vo Zvolenskej, Tekovskej, Hontianskej stolici plno, aby sme si aj o farárovi pár slov mohli povedať.Tichému rozháňalo trpké skúsenosti života a povolania to, že poznal svoju slabosť, a tak všetky priekory necítil tak, ako by ich druhý, a že keď páni vrčali naň, svet ho rád videl, čo tamtým zase bolo iba tŕňom v oku, a tu už zčiastky právom, nakoľko radi súdime druhých a nehľadíme v prvom rade na seba.Tichý totiž, keď takto slivky zarodily, alebo na svadbe, zabíjačke, na fašiangy a pri podobných príležitostiach, päť-šesť ráz do roka opil sa.Chudák, zakaždým sa kajal, nariekal, že nevykročí ani sa vyvolať nedá, ale vše trafil na jamu. Slabosť všeobecná.Dekanovi to buď zaniesli, alebo sám dal za ním špehovať, a už ho potom „vyčistil“, a Tichého uznal keď nie za korheľa, aspoň za pijana.Inej „chyby“ sa Tichému za celý život neprihodilo, lebo ctnosti nemôžeme mu klásť za vinu.Ako som spomenul, Tichý nebol nikdy tuhým Slovákom. Človek taký — ani teplý, ani studený. No predsa bola mu najmilšia slovenčina; za jedno preto, že po slovensky učil sa od otca, matere, celý čas v školách, a za druhé, že ju aj najlepšie ovládal. Veď nemecky čo vedel, už bol za desať-pätnásť rokov zabudol, a do maďarčiny nútily ho svetská a podľa tej aj cirkevná vrchnosť už ako dospelého človeka a učiteľa. Bola mu preto, prirodzene, nemilá.A potom, zdalo sa mu to všelijakým, tá maďarčina aj u tých pánov, ktorý pred rokom sedemdesiatym deviatym[20]maďarčinu v škole ani nespomenuli, a pred desiatimi-pätnástimi rokmi pamätal sa z gymnázia a preparandie, ba už aj v Zubrove s potešením počúvali aj spievali: „Hej Slováci“, „Kto za pravdu horí“, „Šuhaj Slovák, odkiaľs’ rodák?“ a všelijaké národné rečňovanky o dukátiku a malej Slovenke…,[21]ktoré piesne v Zubrove všetci školáci z tých čias vedia aj dnes spievať, ovšem, so skomoleným textom a bez toho, žeby im dostatočne rozumeli.„Ale zavial taký vietor,“ hovorieval Tichý, „a slovenskí učitelia hybaj sa mnohí učiť maďarčinu až hen do Segedína, a druhí do Lučenca a z druhých stolíc zase, pravda, inam.“VIIIV okrese zomrel bol dekan.Nový biskup v prvom rade hľadal takého na dekanstvo, kto by znal koľko-toľko lepšie po maďarsky a ktorý by bol „nie taký veľký pansláv“, radšej vlažnejší, po prípade poddajný, ohebný…Tu sa ukázalo, že taký by mohol byť zubrovský farár. A nie bez príčiny.Zubrovský farár po smrti Moysesa[22]nebol viac v Martine, a po zhabaní gymnázií a Matice počal pomaly nechávať noviny martinské,[23]prestal knihy kupovať, podporovať a stálym upratovaním dostala sa nejedna slovenská kniha, časopis, mimo cirkevných, na povalu.Posledný lúč národovectva pri dobrej zábave i víne prejavil na lepšej svadbe, kde zaviedol sbierku na pomník Sládkovičov, s ktorým sa z kaplánstva osobne poznal, ale peniaze poslal už len pod začiatočnými písmenami svojho mena.Na dekanstvo nečakal, tým mu bolo milšie. Robil si síce zásluhy počas birmovky v Zubrove tým, že pri stole nepadlo iba kde-tu slovenské slovo z jeho úst. Keď pás dostal, lichotilo mu a v duši sa uškŕňal, že ako to obišlo koľkých starších, zaslúženejších.Aby si teda ten opasok červený dodatočne „ozaj“ zaslúžil, počal na škole a učiteľovi, aby to každý videl. Predtýmonikaliba židovi, teraz často si počal pliesťvyaoni, až konečne zvykol si v oči učiteľovi a remeselníkom, lepším gazdom celkom na oni. A bil tuho na učiteľa, aby „jeho“ (dekanova) škola bola vo všetkom, i v „uhorskej reči“, prvá.Kde sa vzalo, tu sa vzalo, maďarčinu pomenoval podľa vtedajších odrodilských časopisov „uhorskou rečou“, a „vlasteneckou uhorskou rečou“.Ešte aj nedeľná škola,[24]ktorú predtým spolu s učiteľom pilne viedli, farár o nej dopisy písaval do Lichardovho „Obzoru“, „Katolíckych Novín“,[25]premenila sa na „uhorskú“, k nemalej zábave nedeľniakov. Prvý bol maďarský „Otčenáš…“Myslel si, že keď tak nezaslúžene prišiel k dekanstvu, že ho teraz už podľa „zásluh“ budú dvíhať na rebrík hodností vše vyššie a vyššie. Taká mu chuť prišla na povýšenie, že by sa bol na jeho kňazskú dušu zaklial, že sa kanonictva dožije.Neľutoval teda výdavkov, kupoval a rozdával maďarské knižky, písanky, a neľutoval času. Chodil do školy, písal maďarské slová na tabuľu, deti si ich musely odpisovať — aj s učiteľom, lebo mu raz šepnul: „Ani im to, pán učiteľ, nezaškodí, keď sa viac naučia, budú viacej vedieť,“ a usmial sa uštipačne.Deti sa dekanovi za chrbtom smialy, čo ho veľmi nervóznym robilo a stále žiadal učiteľa, aby držal poriadok. Ale či nerobil sa dekan skutočne smiešnym, menovite keď po čase začal „na próbu“ po maďarsky dávať z náboženstva otázky: „Ki teremtette a világot?“ (Kto stvoril svet?) — a po slovciach dal skladať, prekladať odpoveď. Deti zapamätaly si „teremtette“, a keď sa večer na studni dievčatá s chlapci sišli, robili žarty a chlapci dávali im otázky: „No, Anča, Mara, ki teremtette…“ A druhí opakovali: teremtettemeterete! — a bolo chichotu, že sa to starším už až protivilo.Učiteľ sa vždy rád richtoval dekanovi za chrbát,[26]aby sa zdržal smiechu nad nejapnou, krivou odpoveďou, vyvaľoval oči, naťahoval tvár ako uterák, čo nedeľniakom veľmi smiešne bolo, a dekan nemohol predsa nič postriehnuť.Ani pol roka — a dekan školu zunoval, a aby sa z toho pekne vymotal, naostatok oznámil pred školákmi jedným aj druhým: „Už som im to, pán učiteľ, ukázal, ako ľahko sa dá po uhorsky vyučovať, teraz už len pokračovať a získajú aj od pána biskupa aj — aj,“ a vyrátal mu od koho ešte pochvalu. „Ja prísne budem dozerať a vše vás prídem preskúšať,“ obrátil sa k deťom, „a ktorí budete najlepšie vedieť, tým zakaždým niečo donesiem.“ (Nosil potom sväté obrázky a olovené prstienky.) „Lebo je to veľmi pekne, milé deti, keď sa naučíte po uhorsky. To vám bude dobre aj na vojenčine, aj keď voľaktorý by na remeslo šiel. A taký môže tiež ísť za amtsdínera, vachmana,[27]k železnici, dakam do kancelárie, za žandára — je mu cesta otvorená. A dievča, keď vie po uhorsky, môže ísť do mesta do služby k deťom, za kuchárku sa naučí a nemusí doma tvrdo robiť, hnoj na chrbte nosiť, kravskou dievkou byť a má aj lepšiu plácu. Či teda sa budete učiť, milé deti?“„Budeme! Budeme!“ zakričaly deti podľa zvyku, len sa tak steny otriasaly.Skončil. Deti poslednou otázkou prebral. Kým rečnil, počúvaly, počúvaly, ale ani jednému nezaiskrily sa oči radosťou, že bude môcť čím skorej z domu od mamky, húsat, jahneniec, potoka, pažite — k žandárom (veď sa ich bály), alebo pece kúriť, nádoby nočné vynášať, alebo k maďarským deťom, keď má skoro každé doma bračeka, sestričku čo varovať.Nedeľniaci hľadeli a nevedeli, čo si pomyslieť na tú reč. Hľadeli vše na dekana, zase na učiteľa, a keď videli, že tento ľahostajne počúva, obzerali sa aj oni von oknom, ako by do tých vrchov nad školou, do ktorých, mysleli si, je lepšie s otcom, materou trebárs hnoj nosiť, po nich kosiť, hrabať, a s nich drevo sánkovať, alebo doma „kravskou dievkou“ byť, ako posmešne vyslovil sa dekan, len keď na ich roličku, lúčku, pod tú starú jabloň, na noc do tej koliby, ako do mesta do služby a za sluhu… a keď nikto neposiela, ani otec, ani mať. Ani sa im neprisnilo odísť od hory, sekery, kosy, koša, motyky a najmä od tých veselých spevavých lúčin…S tým dekan odchádzal a školáci zavolali mu „dičírtešík“[28](pochválen —). Tým vďačnejšie lúčili sa žiaci každodenní, pre ktorých reči dekanove nemaly už vonkoncom žiadnej zaujímavosti, že ich musel prstienkami, obrázkami a vše aj prútikom k tichosti a pozornosti napomínať, pričom sa vše aj nazlostil, vypotil, čomu sa niet ani čo čudovať, lebo pánu dekanovi sa už nalievala červená tvárička a plnily nohavice okolo pása.Učiteľ po takomto kúpeli vyprevádzal ho až do pitvora, keď sa vrátil, dlho nehovoril nič, len hľadel do okna, ako by bol chcel vidieť v ňom aspoň starodávny stín voľakedajšieho národovca a dopisovateľa do novín cirkevných a svetských.Škoda, že nemám tých starých ročníkov poruke, zacitoval by som vám dačo z jeho dopisov i článkov, na ktoré si Tichý po takejto „uhorskej“ hodine nemohol nespomínať.IXTichému bolo, keď aj nie celkom povedomému Slovákovi, nuž teda ako praktickému učiteľovi k nepochopeniu, prečo márniť toľko času s maďarčinou kvôli pár slovám a vetám, ktoré stále musel opakovať, aby ich deti do skúšky nezabudly, a keď menovite nedeľniakov užitočnejšie by bolo za tie dve hodiny do týždňa cvičiť v písaní, čítaní a počtovaní.„Tak, hľa, sa svet kotúľa. Za nebohého biskupa[29]bol tuhým národovcom, členom Matice, odberal všetky slovenské knihy, časopisy, dopisoval do nich, dával ich jemu i občanom bez pýtania čítať, a po maďarsky slova preriecť ho do roka nikto nepočul, a teraz? O krátkych osem-desať rokov ani to nevysvetliv nikomu, len keď sa stal ,Maďarom‘. Dekanstvo už má, chce byť vari kanonikom.“Učiteľ sa vše zamyslel, ale nevedel si dekana vysvetliť, a požiadať ho o to, alebo iného, sa okúňal a ani nemal koho. A je to aj ťažko pochopiť a vedieť si vysvetliť takého človeka.Na gymnáziu bol farár v Kečkeméte, Dindeši,[30]a keby nebol prišiel do slovenského seminára a nie v tých časoch, za toho biskupa, bol by, ako dnešní kňažkovia, slúžil — krome slovenskému národu — sebe a komukoľvek…Od dekana k Tichému šlo už všetko veľmi úradne. Kým slovenčina panovala, za dva-tri roky, vše si prišiel k učiteľovi posedieť, alebo dal kaplánku vykúriť a tam zavolal aj sopár prvých občanov… Teraz o tom už nebolo ani spomienky. Tichý s odpoveďou a otázkami prichádzal sám do fary, dekan mu však v kostolných veciach posielal kostolníka, v školských kartičky donášal mu sluha, slúžka, alebo deti z ulice zachytené.Ale ani nemal toľko času. S dekanstvom pribudlo mu práce, často chodil do mesta a k novému ferštrovi, ktorý býval len na dvadsať minút v horskom zátiší na fílii.Ako kaplán naučil sa bol na koni nosiť, kúpil si teda koníka, a chodil po fíliách na ňom spovedať, na lúky vše pozrieť a dva razy do týždňa k ferštrovi na tartlík. Feršter so ženou raz v týždni zase k nemu.Dekan čím ďalej, tým viac sa zabával, stával sa mamonárom, egoistom, pôžitkárom. Predtým odpustil ešte, sám dal, teraz začal svoje prísne exekvovať, taxy od pohrebov, taxy za pohrebné kázne dvíhať, u patróna vychodil druhý-tretí rok kus lúky, desať-dvadsať metrov dreva, a koscom, hrabáčkam vytalúval[31]vždy tak pálenky, že dvom-trom z pätnástich nedošlo a všetci brávali si jedlo z domu, lebo slaninky, ako druhí gazdovia, nikdy nedal. Veru nejeden vtip padnul, keď sa „na farskô“ malo ísť kosiť, hrabať, sadiť alebo kopať.To mu, pravda, zaniesli, a z toho povstávaly dve-tri kázne celkom svetské, len trochu zaobalené, aké ostatne posledné roky i na najväčšie sviatky mával. Ako by bol zabúdal myslieť.Učiteľ držal sa prísne kartičiek a toho, čo mu naložil, keď vše na katechizmus stačil, alebo „uhorskú“ reč prišiel preskúšať.Maďarčina šla do smrti Tichému ťažko a tak aj deťom. Nehovoril mluvnicky správne, čím nejeden posmešok, opravu rovno pred deťmi získal si od dekana i ostatných v roku a na skúške.Dekan doniesol spevníček a vynašiel učiteľovi, ktoré piesne má naučiť na skúšku. Nuž takto vše doniesly deti novú pesničku: „Arpád apánk… Ezer esztendeje annak…“[32]a podobné. „Isten áldd meg“ a „Hazádnak“,[33]to už dávno nestačilo. Pritom nový škôldozorca napísal dejepis — učily sa z neho maďarské báchorky ako svoje: „Őseink Azsiában laktak, hét törzset képeztek és Arpád vezérlete alatt elfoglalták a mai hazánkat.“ (Predkovia naši v Ázii bývali, sedem kmeňov tvorili a pod vedením Arpáda zaujali našu dnešnú vlasť.)Učiteľ dostával podchvíľou od patróna, eráru, maďarské stenové tabule, obrázky z maďarského dedinského života, knižky, preň návody, učebné pomôcky, ako keby bol mal školu v Debrecíne.Aj v slovenských čítankách, poprekladaných z maďarčiny, prestal sa rozdiel robiť medzi Slovákmi a Maďarmi, hovorilo sa v slovenčine o Uhroch, v maďarčine o Maďaroch ako tých istých.Tichému povedali raz na skúške, keď kládol otázku: „Ktorá je tvoja materinská reč?“ že to netreba im vedieť, že je to zbytočné. „Magyar honpolgár! Mit anyanyelv…“ (Maďarský občan! Čo tam po materinskej reči…) hneval sa škôldozorca.Ale túto otázku a jej vysvetlenie Tichý neponechal, keď aj každý rok neprišla na skúške do reči. Bolo mu to čosi tak prirodzeného, že nemohol ju vynechať, keď sa hovorilo o obyvateľoch krajiny podľa národnosti, aby vytrel to, čo ostatne bolo aj v tej čisto maďarskej knižke. Len naši renegáti chceli byť ešte aj nad tú maďarskejší!XNa dedine ozýval sa už maďarský pozdrav, spev. Pochytili voľačo aj starší, už rodičia, a pre žart bavili sa na maďarčine. A keď učiteľ medzi nich prišiel, ponúkali sa mu do školy na tú „uhorčinu“.Starý mlynár vše dával otázku, že keď je on „Uhor“, čo je jeho žena? „Uhorka“. A deti? „Uhorky“.A tak učiteľa počali mať starí aj deti (lebo všetko počúvaly) len pre smiech.Tichý sa tiež usmieval, krčil plecami, že on zato nemôže, a vyhováral sa na zákony, ale rozumnejším povedal, že to všetko dekan, že chce ešte aj zákon prevýšiť.Že sa starí a hlavne deti z maďarčiny jeden druhému smejú, počul to aj dekan často na vlastné uši z obloka, lebo dedinou za posledných desať rokov neprešiel iba po povolaní, a vina toho posmechu padla na učiteľa. Dekan našiel hneď aj dôvod, že sám nemá, a preto ani neučí vraj dosť v úctivosti a láske mať „našu uhorskú a vlasteneckú krajinskú reč“.V tých časoch nebolo ešte zodrané slovo „vlastenecká“. Slovenské Noviny peštianske, Vlasť a Svet[34]len čo nedávno boly začaly svoju „uhorsko-vlasteneckú púť“.„Nuž ale, ako deti, musia sa učiť, čo im kážu,“ filozofovali, ako aj dnes, mnohí rodičia.„Však to za mňa také somárstva neboly,“ zlostí sa nejeden rozumnejší. Tretí zase porúbal by aj tie knižky, keď sa musí dívať, ako sa jeho dievča pri uhorčine a dejepise večer vyplače a na obed len dva-tri razy do týždňa príde.„Musí svet vymýšľať, ale pamätajte, že to na posmech vyjde,“ dokladali druhí.„Nuž a čože budú učiť za šesť zím? Voľakedy si sa naučil všetko za jednu, za dve, a teraz za šesť, ba za deväť. Nuž ale, keď ti ustanovili taký zákon, čože sa naprotivíš, ako aj veľkomožný v nedeľu na kancli vravel,“ rozprávali starí. „Ale že ešte aj v nedeľu…“„To, to,“ pretrhla druhá. „Teda už má i frajera a ešte musí do školy…“ doložila stryná a prešla si celou dlaňou tvár a pod ňou sa usmiala, ako aj ostatné.„Ono by to,“ vravia otvorené hlavy, „nebolo zle.“ — „My sme tiež už po šesť zím chodili,“ vraveli mladí rodičia. — „Ale nás učili po slovensky,“ prevzal slovo starý kováč, ktorý čítal aj Hlásnika,[35]„ako sa patrí, nie takéto taraje… Učiť sa jesto vždy čo, čo aj na deväť zím. A cez zimu u nás deti nemajú aj tak čo robiť, môžu do školy, ale deti treba učiť rozumné veci, čo z toho budú mať osoh do smrti.“„Tak je,“ hovoril ešte starší gazda, „sväté Písmo, addírovať, multiplikovať,[36]ako mňa voľakedy. Čože vy viete? Nič! A vaše deti? Už nebudú ani to vedieť, čo vy. Opýtaj sa Ondrovho chlapca (mladého susedovho syna), a už chodí vari tretiu zimu, koľko je päť a sedem, nuž lebo háda dosveta, alebo si musí stiahnuť kapec, odčítať päť prstov na nohe, sedem na rukách a ešte mu vše vyjde pätnásť!“ — zasmiali sa všetci, čo sa takto vše v krčme, pri praslici, perí, pod pecou, alebo okolo stola sišli.„Ale ako sa vie po uhorsky krásne modliť…“ chválila ho mať, „veru inak ako…“„Ako by Pán Boh po slovensky nerozumel,“ nedali jej dopovedať.„Nuž aj rátať vie! Čože vy máte do môjho chlapca? Tomu veru inakšie ide všetko, ako—ako,“ chcela vrátiť poučenie o Otčenáši. „Veru tak vie aj krát aj eť, ketu, harom, niť…“[37]Tu ju pretrhli a polohlasne voľaktorý povedal i medzi deťmi rozšírený mrzký, ale nevinný veršík, že skoro povstaly hnevy.„Čože sa ty budeš s chlapmi, čo celú nedeľu v novinách a knižkách vysedujú, o takých veciach hádať,“ poúčaly ju druhé ženy na lavičke pred Zubalkou, aby ju usmierily.V Zubrove sú aj dnes mnohí rozumní ľudia, ale voľakedy ich bolo ešte viac. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bola to hodne prebudená dedina. Dnešní sú, pravda, len slabí dedičia otcov, ač vyskytne sa vše otvorenejšia hlava, lenže celú dedinu osvietiť, na to málokto má lampáša. A vždy sa nájdu rodení alebo najatí zákopníci, ktorí držia s odrodilcom učiteľom, farárom, notárom a vôbec sú vždyproti.XIVážnosť učiteľského stavu len čo sa bola počala naprávať, o pár rokov už zase až dodnes počala tratiť a tratí stále.V Zubrove trafil Tichý na tú dobu. Neraz dohováraly mu matere, keď vše voľaktoré dieťa zavrel, a prišla si poň nahnevaná ako sršeň, že jej je treba a že… a vše mu aj naštekaly, alebo uchytila dieťa za ruku, nepovedala nič a odišla.Druhá zase nakričala aj dekanovi, aj všetkým pánom, aby si oni dali učiť deti, keď chcú pre ňu bársako len chcú, ale že jej dievča maďarčinu nepotrebuje k statku, ani na pole. Voľaktoré mamky zase doniesly vrátiť maďarskú čítanku, že ony za to platiť nebudú. Ba našiel sa gazda, ktorý ako učiteľa stretol, tak fúru zastavil, a že keby čo nehľadel, že je Tichý už viac starý, ako mladý, že by ho tak do jarku hodil, že by ho ani do večera tá voľaká jeho uhorčina neposbierala. Tento človek nevedel ani, čo je to tá uhorčina, len keď ju chlapec plačom na zmodralej hánke doniesol. Tichý chcel chlapca chľapnúť linonárom po zadku, ale ten predložil si ruku a učiteľ sekol ho akosi krajom po hánkach. Jeho to potom väčšmi bolelo ako chlapca, bol by ho odprosil, ako aj otca pri tom jarku, ale ten šibol do koní a hneval sa na Tichého, až kým nezomrel. Takto ináč Tichý, ako som povedal, deti nebil a tým menej pre maďarčinu. Ale bolo to pred skúškou. Bál sa, že mu hlavu obielia, celý bol nervózny.Učiteľ nešiel sa ponosovať, cítil v duši, že títo rodičia dobre robia. A keď ktorá mať prišla pekne, vyhováral sa, že on to musí, že to vrchnosť, pán dekan, ba aj taký zákon že je už ustanovený.Niektorá uznala, druhá zase odpovedala, aby si to vopchali voľakam aj tí, čo ho robili… Ale učiteľ prežrel všetko.Také široké svedomie, ako dekan, nevedel mať, že by bol mohol chváliť a presviedčať občanov o prospešnosti maďarčiny, keď v Zubrove od národa o maďarčine ani nechyrovali a lepšie sa mali aj pod Nemci ešte[38]— hovorievali starší — ako za terajších pomaďarčených časov, u nich obec upadla morálne, vzdelanostne a pomaly aj hmotne, lebo nebolo opravdových priateľov, ktorí by boli na stráži bývali, ako voľakedy.Mládež s hudbou a krikom túlava sa aj dnes do polnoci, tance trvajú od poludnia do poludnia, na fašiangy od soboty poludnia do stredy poludnia, karty, pijatyka, intabulácie,[39]zmenky sa rozprasily v dedine, majetky sa predávajú až hanba a posmech. Bol jeden žid, prišiel druhý, teraz sú už traja a všetci sa dobre majú. Prvý už postúpil synovi, on v meste privatizuje v špiritusovom sklade.Nechránili sme sa dosť zavčasu proti tomuto duchu a teraz ho je už ťažko zažehnať ružencovým a potravným spolkom, z ktorých prvý farár, druhý založili občania po odchode dekana do penzie. Chyba bola, že jedni o tom nemysleli a spokojovali sa so všetkým, čo prišlo, lebo vietor doniesol, druhým sa to ešte páčilo ako novota, a len málo gazdov ostalo pri slovenčine, ktorých zato prezvali panslávmi.Títo panslávi boli: mlynár a traja-štyria gazdovia starší, a počúvalo ich aj voľakoľko mladších gazdov z novšej školy, prví žiaci Tichého.Učiteľa, ačkoľvek o politike s nimi nerozprával, považovali tiež za svojho a videli ho medzi sebou veľmi radi a len vše prešli i na tie zákony a slovenčinu.Boli to všetko ľudia, ktorí čítali novinky. V mlyne na hrade boly aj vyše dvestoročné náboženské a svetské knihy a celá slovenská literatúra zo štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Kováč tiež mal mnoho knižiek novších, tie sa rozpožičiavaly, k nim aj Tichý voľaktorú priložil zo svojich študentských a farárových, kým ešte bol národovcom. Na mnohých bolo ešte cez kartu pretlačené jeho meno ako kaplána aj farára z prvých rokov v Zubrove.Mladší radi čítali Hlásnika, Černokňažníka, starého Raráška, i sopár farárových Sokolov a Orlov[40]bolo v dedine.K richtárovi predtým chodila Svornosť,[41]potom Slovenské Noviny peštianske, Vlasť a Svet, ale tieto volali podľa Černokňažníka Srsťou a privoniavali ju, že smrdí, aby ju šiel richtár vyprať. On, pravda, tiež platil za ňu z obecnej kasy a zakrúcal si slaninku do nej. Nečítal to nikto, len dekan. Vlasť a Svet volali „vlas a smeť“.Škoda, že to zostávalo len medzi nimi. Dekan robil ináč. Šiel s koledou, videl na okne dáke martinské noviny, hoc požičané, hneď ponúkol vlastenecké Vlasť a Svet, a že len za zlatovku a aj kalendár. Alebo keď niektorý gazda od neho dačo potreboval, už ponúkal „vlastenecké novinky“ za zlatovku.Naši panslávi boli všetko rozumní ľudia, píjavali víno, ale škoda, že nevyliali, keď sa to minulo, pálenku vedľa seba, ale do seba. Bolo vše potom zbytočného kriku, až uši zbolely.Všetci odsudzovali vtieranie sa maďarčiny aj ta, kde jej nikto nepotrebuje, kde je iba na škodu svetu.„Nech sa učí ten, kto chce!“ bil vše v dobrej vôli mlynár na stôl, a učiteľa nepustili v takejto chvíli od seba a posmeľovali ho, aby sa nebál, nepodliezal, že ho oni zastanú proti komukoľvek; ale toho k búchaniu nemohli oduševniť, a v najhoršom páde predhadzoval ženu, deti, až sa domov dostal.Že veď keby bol slobodný, alebo gazda, ale „sluha je len sluha“.Predsa však nezdržal sa vše pravde prikývnuť, a vlastne stačilo, že častejšie býval v týchto spoločnosti, a preto nemalo konca-kraja vše „dobroprajné“, vše „prísne napomínanie“ dekanovo, že deti málo pokračujú v maďarčine, ale akože by vraj aj mohly, „keď pán učiteľ drží s takými občanmi, ktorí o uhorskej reči ani počuť nechcú“, a na to „dobroprajné rady, lebo v inom páde prinútia ma…“ atď. už si domyslíte.Spomenutým národovcom v dedine od dávnych čias posielaval učiteľ peniaze za novinky do Martina, aj objednával, keď dáku knižku, kalendár chceli.Poštárkou bola notárka, ktorú si potom ako vdovu vzal terajší učiteľ, a notár, rozumie sa, Maďar… z Oravy, často mal prácu u dekana a zanášal mu drobničky.Tichému sa ale staval ako kamarát, lebo mu celé leto odpisoval, prepisoval všelijaké hárky, tabely — začo? Za trochu uhorského dohánu na sviatky, alebo keď s novou prácou prišiel a cigarku takto vše podal. Groša od neho nikdy nevidel. Ako takého špormajstra[42]mrzelo ho kupovať z hotového dohán, cigarku, nuž myslel si, že parom vie, koľko on tým zgazduje — a hrbil sa nad hárkami celé týždne.Tento vďačný notárik teda, keď prišiel Tichý do reči, vždy hovoril o ňom, že je dobrý človek, ale ešte aj teraz trocha pansláv.Po čase dal si dekan učiteľa zavolať, a prísne naň, aby soznal, že ešte toho roku — keď si dekan myslel, že Tichého on a okolnosti už celého premiesili — posielal do Martina peniaze za protivlastenecké novinky, ba ešte že sbieral predplatky. Aby ani netajil, lebo že on všetko vie.Učiteľ si myslel, že dačo horšieho, a povedal, že nemá čo tajiť, že však to voľakedy robil sám pán dekan, a že raz mu bol naložil, aby to on sobral a poslal, a od tých čias robí to každý rok a nevidí v tom žiadneho priestupku.„Horkýže nie. Im aj to škodí. Mali sa to už dávno domyslieť, že keď ich majú aj v kapitule, aj slávny patrón, aj škôldozorca v podozrení, že sa všetkého takého majú vystríhať, čo by vzbudzovalo v kom-tom pochybnosti o ich vlastenectve. Lebo uvidia, že ani môj kepeň nebude ich vstave zakryť. Ako oni,“ krútil hlavou, „nemôžu pochopiť dnešné nové časy! Oni sú ešte vždy tam, kde boli pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi. Mali by novinky peštianske… Ja im dám, nech si pošlú. Im je treba aj do politiky sa trochu rozumieť, aby neváľali také duby. Aj by sa v uhorskej reči zdokonalili…“„Ďakujem, ich milosť, ale ja už maďarsky lepšie vedieť nebudem, ako viem. A už mi to vari aj vystačí,“ doložil mrzute. „A čo sa tej politiky dotýka, tam myslím ako náš gazda, že sú to len panské cigánstva,“ a odporúčal sa.Učiteľovi, ako bol ľahostajný k národným veciam, ale mu skoro slzy vyhŕkly, keď si pomyslel, ako mu len pred pár rokmi, tak sa mu zdalo, že včera, podával farár v tej istej izbe Národnie Noviny,[43]Orla, a teraz čert vie, aké maďarské by mu chcel dať, ktorým by hádam ani nerozumel.Taký žiaľ a zlosť mu prišly, že práve neposlal si po ponúkané noviny, ač bol ináč až neslušne dekanovi poslušný.To neostalo bez vplyvu na dekana, ktorý sa už dávno zaoberal tou myšlienkou, Tichého niekam inam preložiť, „aby nebol svetu na očiach a mal pokoj“; ale nebolo nikde prázdne miesto, a vedel o ňom, že bude len ku kostolu chcieť ísť.Bol by ho mohol aj na lopate vyhodiť, „uhorsky nevie, pansláv… By ma ale ešte ozaj tí jeho kamaráti postriehli vari“, zháčil sa. Myslel dekan aj na svoju kožku…Ale že však sa ukáže. Ešte rok-dva počká.XIINa dvadsaťpäťročie kňažstva dal dekan zamaľovať kus kostola, kúpil starú lurdskú sochu ženám a dievkam, aby im ústa pripchal; školským deťom zástavu sv. Imricha[44]s maďarskou stužkou s nápisom: „Istennek és hazának!“ (Bohu a vlasti), a rozdal balík obrázkov, prstienkov a maďarských modlitebných kníh. V mestskom maďarskom plátku stál článok: „Hazafias pap 25-éves jubileuma.“ (Dvadsaťpäťročné jubileum vlasteneckého kňaza.)V Zubrove bola veľká hostina. Prišli páni z mesta a učiteľ mal plno práce s maďarskými vinšmi a piesňami, lebo si pán dekan výslovne tak žiadal, aby ho „jedno dieťa po uhorsky, druhé po slovensky pozdravilo“. Aj tak sa spievalo.Učiteľ dostal sa s niekoľkými gazdovci k stolu, a len tak vydržal cez obed, a akonáhle mohol, vytratil sa ta, preč, domov. Šlo tam pri stole všetko ako na dákej dolnozemskej čárde.[45]Bol, rozumie sa, aj feršter. Pekná, ač teraz už tak okolo tridsaťšesť do tridsaťosemročná feršterka ponúkla sa za kuchárku a dekan neodoprel. Po obede ustrojila sa do zvláštneho vyškrobeného kuchárskeho kroja s čepčekom na hlave a prišla do izby, a bola veľmi dobrej vôle. Pila, fajčila, hádzala sa na kanape, mrvila nepokojne nôžkami a koketovala lebo s veľmi starými, lebo zase s veľmi mladými kňazmi. Ona bola jediná ženská, krome sestry a dvoch vnučiek, stálych gazdiniek dekanových, ktoré boly ale vždy v kuchyni.Dekanovi neboli schválne vinšovať — panslávi (z nich kováč už bol mŕtvy).„My sme ho vítali a pôjdeme ho už iba odprevádzať, dá Boh, že to dožijeme, aj ja ešte,“ odpovedal za všetkých osemdesiatročný, ale ešte vždy svieži mlynár, keď sa ho notár opýtal, prečo neboli.S týmto ohlasom na dedine a s tým spomenutým článkom v novinách sa zakončilo jubileum. Povýšenie žiadne. Krútil dekan hlavou… Však len musí prísť!(Staručký mlynár — dokladám tu — nedožil sa toho vyprevádzania. Na smrteľnej posteli žiadal si druhého kňaza, aj ho menoval, sľúbily mu ho deti, ale potom sa uradily, že by to bola hanba, ani to nespomenuly pred nikým.)XIIIPo čase zase stalo sa — aby sme sa vrátili k Tichému — že ako prácu dokončil — v tej úfnosti, že dostane dohánu, cigarku — nečakal, kým si notár pre ňu príde alebo pošle, ale zaniesol mu ju sám.V jednej izbe bola aj kancelária aj pošta. Tam vše videl, ako notár uchytil s police novinky, odtrhol pásku a čo potreboval, vše aj jemu, Tichému, zabalil do nich.Tichý nepovedal nič, ale raz, keď videl adresu dobrého priateľa z druhej dediny — uňho sa obyčajne skladávali, keď prišli na pohreb, alebo oblátky roznášať — nepomyslel, ale sadol a napísal priateľovi kartičku, aby si po novinky včas posielal, lebo on už vie, kde sa mu podievajú, „a nebudeme musieť vše do Martina vypisovať“. Len toľko. Ostatné že ústne pri príležitosti a poslal kartičku od známej ženy priateľovi.Kartičku žena odovzdala, priateľ prečítal, hádal a pohodil ju medzi noviny a papiere na okno, že však sa spýta rechtora, čo asi aj sám háda.O pár dní prišli pohrebovať. Dekan už bol predtým naviedol tohoto gazdu na Vlasť a Svet, aj takto náboženskú knihu mu vše podal, keď si pýtal; lebo rady čítaly aj ženy; bolo na okne papiera plno.Dekan, kým mu rechtor šaty s kaplnky priniesol, len tak prehrabával noviny na obloku a zočil kartičku. Písmo poznal; číta…„Túto kartičku mi, Števko, dáte…“„Čože je za ňu? Tú? Načože by im bola, pán veľkomožný,“ nerozumel a usmial sa gazda. „Ale, nech sa páči. To som sa ponosoval, že mi poštárka novinky neriadne posiela, a že ich ani nedostanem vše,“ sťažoval sa gazda, nič netušiac, ba si myslel, že mu to dekan už teraz celkom napraví.Dekan kartičku schoval a prešlo sa na inú reč, vlastne doniesol vtom Tichý šaty. Obliekol ho a šli.Po ceste šepnul dekan rechtorovi, prikyvujúc hlavou a žmurkajúc očima (ako „zase som ťa chytil, vtáčku“): „Ja voľačo mám, pán učiteľ…“„Čo, ich milosť?“[46]„Potom im zradím, keď pôjdeme domov.“„Prosím.“„Len aby neďakovali.“A zradil mu; ukázal kartičku, povedal aj notárovi, a tak tento Tichého obchádzal od tých čias, a dekan ukoval z kartičky nový makateľný dôkaz Tichého „panslavizmu“.„A to si schováme na pamiatku. Už oni len, pán učiteľ, nebudú inakší, ani čo by sa v uhorskej krajinevšetkozmenilo. Ale uvidia, že im to môže ešte aj škodiť. No, keby ja teraz taký človek bol, hneď sú fuk, alebo aspoň preložený, a ja im to aj radím; akonáhle sa uprázdni dáka obstojná stanica, aby sa pýtali. Tam predsa nebudú tak na očiach každému, ako v Zubrove,“ chcel mu to už dávno povedať, len hľadal príležitosť. S kartičkou sa našla znamenitá! „Nemôžu povedať, že dáka nenávisť s mojej strany; ba naopak…“Tichý zase len nepovažoval kartičku za dáke previnenie, len ho mrzelo, že už nepočkal a nepovedal to priateľovi ústne, keď by to bolo jedno bývalo vo výsledku.Umienil si vystríhať sa podobných prenáhlení.Premýšľal, radil sa so ženou ohľadom detí, a prichystal aj na zmenu stanice, ak len vyžijú na nej, že prejde na akúkoľvek, ale len keď by ho už nasilu vytisli zo Zubrova. Sám sa hýbať nebude.Ale na rechtorských sa kolegovia držali, čisto učiteľskú, povedal, že neprijme, lebo že by on bol bez organa ako zabitý. Ani dekan nemal toho svedomia, na takú ho natisnúť, ač ho vše upozornil, keď sa taká uprázdnila, menovite v druhom okrese, lebo do svojho už bol napreberal učiteľov, čo jeden z nich ani po slovensky nevedel a muchu volal „mua“, t.j. nevedel povedať „ch“. Číry Maďar.XIVNa skúšku, a vlastne k dekanovi na hostinu od rokov prichádzalo aj desať pánov: kňazov a svetských z mesta.Keď Tichý doslúžil dvadsiaty druhý rok, prišlo ich zvlášť mnoho s novým škôldozorcom —ičvičom, odrodilým Srbom.Učiteľ od prvého dňa svojho učiteľstva vynakladal celý svoj rozum a zdravie, len aby sa deti dačo naučily a páni boli so skúškou spokojní. Od maďarizačných čias to však nikdy nedokázal; vždy mu mali čo vytýkať.Teraz na starosť, a keď už chorľavie, hrozí mu preloženie, ak… A on za toľké roky už tak privykol Zubrovu a svetu, že by sa veľmi ťažko lúčil. Matka tiež, hlavne pre synka, ktorý chodil z dediny do mesta do školy už piatu zimu. Na jeseň už mal ísť na preparandiu. Mali síce už poltretej tisícky zgazdovanej, ale tie odkladali na deti a na horšie alebo aspoň ďalšie časy.Krome katechizmu nebolo na skúške skoro slova počuť slovenského, iba keď pomáhali do maďarčiny prekladať. Deti odpovedaly, vyspievaly všetky vlastenecké pesničky, a páni uznali usilovnosť, len vraj akúsi tieseň je ešte vždy badať na deťoch, a to preto, že „neučí pán učiteľ uhorskú reč s chuťou, oddanosťou, láskou, ale len preto, že to od neho žiadajú“.Učiteľ sa nebil v prsia — uhádli veru starú pochvalnú vlastnosť Tichého.Pri obede, keď si páni zajedli, vypili, rozprávali si všelijaké anekdoty o tomto aj o iných učiteľoch, o skúškach, o deťoch, krivých odpovediach maďarských a čo naskusovali, keď takto chodia po vizitách a skúškach.Idúc od skúšky do fary, už zabávali sa na Tichého negramatickej maďarčine, slovenskej výslovnosti, a teraz napadlo ferštrovi od patronátu (nie tomu starému, čo mal tú pikantnú žienku), spraviť si dáky žart s učiteľom. „Ale čo?“„Zavolajme ho sem.“„To nie.“„Ja by som vám poradil, ale ma nezraďte. Choďte hľadať panslavizmus k nemu,“ pomáhal kujon dekan, ktorý by teraz už bol odprisahal, že nebol nikdy panslávom.„Počkaj!“ napadlo hneď starému slúžnemu, lišiakovi s bielou barančou vlnou na hlave a lalokom pod bradou, že on vídal voľakedy v izbe u Tichého nad posteľou sv. Cyrila a Metoda.[47]Medzi skúškou býval totiž voľakedy „gábl“ u učiteľa.[48]Keď kto chcel, odbehol si zajesť a zapiť, zafajčiť. Ale to bolo za slovenských čias.„Počkaj, keby ten tých ešte mal. Škôldozorca, poď!“„Čo, čo ti napadlo?“„Uvidíte, len poďte — aj ešte, no, kto ešte? Nasmejeme sa na bláznovi,“ svolával slúžny, a sobrali sa pätoria do školy „hľadať panslavizmus“… ako im poradil dekan. Cigarky im od rozihrania len tak blčaly, chichotali sa, ale na ceste od fary do školy natiahli vážnu tvár a len vše jeden na druhého „vtipe“ mykol hlavu medzi plecia a zachichotali sa.Učiteľ sa zarazil, a učiteľka vbehla do kuchyne aj s dievčatkom. Zaklopali silne na prvé dvere, ktoré rovno z pitvora viedly do „druhej“, lepšej izby. Učiteľ skočil z prvej izby a zdnuká otvoril dvere.Vošli vážne, ač im vínko už bolo kečky zohrialo. Tí zostali stáť pri oknách ako by svedkovia.Slúžny (ten istý, čo voľakedy aj „Hej Slováci“ spieval v Zubrove na skúške) zavolal si učiteľa k posteli do kúta, kde ešte aj teraz visel obraz Cyrila a Metoda a tajnostne sa ho spýtal, či nemá dáke panslávske knihy, noviny, alebo či listy…„Aké listy?“ myslí si učiteľ. On do roka nedostane listu, iba ak úradný. Knihy že má v druhej izbe a noviny Vlasť a Svet že mu posielajú a maďarské učiteľské.„Zase maďarské?!“ vytreštil naň oči. „A toto, ach, ták?!“ a snímal obraz; „panslávskych svätých Cyrilka a Metódka,“ prízvukoval druhú slabiku.„Prosím, sväté obrazy, ako druhé,“ zadivil sa Tichý, čo to slúžny vlastne robí.„Ja som, prosím, ako že svätých…“„Nie! To sú panslávski svätí!“ skočil mu do reči feršter, ktorý všetky reči škôldozorcovi do maďarčiny prekladal.„Tých dajú mne,“ kročil a bral slúžnemu obraz z ruky. „A budú mať penziu aj bez penzie vyslúženú — ačak, pán škôldozorca?“ Škôldozorca kývnul, lebo feršter sa skutočne miesto smiechu na panslávskych svätých nahneval.„Bez penzie,“ hučalo mu v ušiach a učiteľ ako bol štyridsaťpäťročný, zodraný, ožltnutý, usušený chlap, tak sa pustil do plaču a prosil všetkých, že nevedel, že ani takých svätých nesmie na stene mať… Ale to nič. Vzali a odišli, aby keď sa dosiaľ nie, smiali sa aspoň potom.Učiteľ bežal k žene, tá poď s dvoma deťmi do fary poprosiť plačom so sopätými rukami a pre Boha a päť rán Kristových, že kde sa podejú s troma deťmi (jedno potom zomrelo), ak by mali penziu stratiť…Na kolená sa hodila pred dekanom, deti plakaly a tak premenil sa sprostý žart na vážny výstup.„Ale veď to len žart, pani učiteľka,“ vytiahla feršterka starému slúžnemu obraz z rúk, hnevlivo naň zaškúlila a podala jej ho. Chcela to skončiť a uľútostilo sa jej tých detí s matkou. Feršter, škôldozorca museli jej sľúbiť, že to nebude mať pre Tichého žiadnych následkov.Pri tomto výstupe aj starí páni prestali karty hrať, ač starý feršter sa ani obzrieť nechcel a len ďalej a ozvali sa, že boli vytrhnutí a museli vresky počuť a že „čo robíte za bláznovstvá!“„Už som to napravila!“ pristúpila smiechom ferštrová, objala okolo hrdla svojho starého muža a pritúlila sa k nemu.Tento už bol znovu zahrúžený do rozdávania.„Ty to vieš, len sa sem nemiešaj,“ dobrosrdečne odpovedal muž, a bol rád, keď si žena ruky s pliec vzala.XVNa fašiangy potom, o pol roka, druhý večer prihodilo sa Tichému, čo sa ako chránil, že zablúdil „deti z krčmy vyháňať“, a stalo sa mu to, čo sa prihodí mnohým iným — domov ledva došiel. Na tretí večer bol zvedavý, čo na druhom pohovoril, šiel znovu a stalo sa mu to isté.Na druhý deň si ešte ťažšie spomínal, s kým sedel, čo hovoril.Pravda, farár to už všetko vedel, a po popolci v kostole dostal rechtor ešte poriadny druhý „popolec“. Ten ho potom aj upamätal na reči.„Pán učiteľ, že cez fašiangy boli po dva večery na krčme, to im nezazlievam, lebo chcem veriť, že šli tam nie kvôli trungu, ačkoľvek všelijaké chýry počúvať musím, ale že šli preto, aby deti nemaly tam prístupu. Hovoril som im už však neraz, že by sa táto kontrola dala inakšie previesť, a nemuseli by oni sami do krčmy, kde sú vystavený trungu, rečiam a očiam každého. Ale oni sa chceli „zabudnúť“ aj teraz (toto všetko, čo mu aj tak nevypadlo, ironicky, posmešne myslel a písal pán dekan), ako každé fašiangy. Preto veľmi dôrazne a prísne som povinný ich, ako dekan a predseda školskej stolice, napomenúť, že ak ešte raz počujem o nich, že boli opitý, pôjdu zo Zubrova, alebo ešte lepšie bude, na penziu. Ďalej povinný som ich napomenúť, aby sa nabudúce zdržiavali takých poznámok a rečí, aké predniesli v spoločnosti mlynára, kolára a voľaktorých gazdov, a ktoré ich výroky, že uhorská reč, ba ako oni si nechcú odvyknúť, „maďarčina“, je iba pre pánov, a že deti iba čo čas tratia s ňou v ostatných predmetoch atď. Samo vsebe to je už od nich, ako uhorského učiteľa a katolíckeho k tomu, nevlastenecký skutok, že medzi tých nevlastencov idú a nie ešte to, že ich podporujú. Ja mám tú skúsenosť na nebohom kováčovi, mlynárovi a mnohých, čo som poznal, že taký prepiaty národniar nemôže byť ani dobrým katolíkom. A to nech si rozmyslia. Čo sa detí týka, oni vedia dobre, že aký je zákon, a ten sme ako uhorskí občania povinní verne plniť. Teda prisviedčať takým národnostným prepiatcom, ako tam boli spomenutí, už čo hneď aj pri víne, im neslobodno. Vedia, že už aj u nového škôldozorcu sú zapísaný ako pansláv, čo mu ja dosiaľ podvrátiť neviem a takto tobôž ani nebudem môcť a nemôžu to odo mňa ani žiadať. A s takými nerozváženými rečmi si iba škodia a mne nepríjemnosti zapríčiňujú. Tak pri tejto príležitosti im musím dohovárať, že tak pán feršter, ako aj pán škôldozorca sa predo mnou opätovne vyslovili, že keď aj badať tu aký-taký pokrok v uhorskej reči, ale že preto ide to tak tvrdo a chybne, lebo že si nedajú dosť záležať na tom, aby sa oni, ako som im to radil, svedomitejšie učili, a deti naše vlasteneckej reči s väčšou láskou vyučovať sa vynasnažovali ani teraz, keď vidia, že visí nad nimi Damoklov meč.[49]Potom ešte vše menujú uhorskú reč maďarskou, takže si to aj deti zamieňajú, ako by boli nie s nevinnými detskými srdiečkami v posvätnom dome, ale niekde s martinskými prepiatci Memorandum skladali.[50]Prosia, aby mohli do päťadvadsiatich rokov penzie v Zubrove doslúžiť; ale mne sa činí, ako by sa oni vlastne nasilu chceli dať penzionovať… A ja si za nich už viac prsty páliť nebudem. — Ich dobreprajúci X. Y., dekan a predseda školskej stolice.[51]“Učiteľ prečítal, žena mu vytkla opilosť, aj ju musel ísť vyhovárať na zlý trúnok, kamarátstvo a fašiangy, a odprosil.Dekan ho ešte o tom slovenstve, či ako potom zvrtol, a panslavizme a katolíctve poučil, že nemôžu byť spolu v jednom človeku. Tichý sa ani nezamýšľal, ale mu ani neuveril. Preňho to už bolo zunované o tom panslavizme, a ani teraz neporovnával dobrých Slovákov, panslavistov, či ozaj boli dobrými katolíkmi.Vzdor tejto vnútornej nevere, dekan sa s odprosením, z ohľadu na učiteľovu rodinu, veľkodušne uspokojil a sľúbil, že on s jeho strany ďalšie kroky už neurobí, ale ak kto iný, bude musieť pravdu povedať, „lebo by kňazom nebol“ — doložil.Tieto fašiangové darobnice sa skutočne ďalej nerozniesly. Už si predpojatí ľudia s notárom, notárkou a podobne maďaróni z okolia mesta mysleli, že Tichý ten päťadvadsiaty rok doslúži. Tichý s rodinou sa ho tiež úfal dáko dotiahnuť, potom že pôjdu do mesta, ona bude chovať študentov, on si nájde nejakú službičku a budú si spokojne žiť. Dievča dajú tiež vyučiť, syn je už aj tak prvý rok na preparandii.XVIPo roku počal ale Tichý vážne polihovať, chorieť. Aj tak slabý chlap prepracoval sa, a pri všetkej jeho ľahostajnosti, chladnosti, utrápili ho, zhrýzli duševne, že sa stával obdobným pijakom.Dekan, keď žena chodila prosiť, aby len do toho päťadvadsiateho roku vytiahli, zmiloval sa nad slzami, ak ozaj sa, a premyslel tak, že zavolal na učiteľove trovy podučiteľa za stravu, kvartieľ a pätnásť zlatých mesačne. Toľko nemal ani Tichý; ale už aspoň mohol vyčkať, čo bude.V roku Tichý zomrel, prestáv dlhé tyranstvo od vlastného farára, slovenského odroňa.Ešte pár týždňov pred smrťou, myslel si dekan, že sa mu Tichý za všetko pomstí, a že ho on dal do novín, a dekan si žiadal, aby to Tichý v tých istých novinách pod vlastným menom odvolal, lebo že jeho dušeniu sa neverí. A Tichý ho skutočne umýval, aký je to kňaz svätý, rechtorov a chudoby priateľ, priaznivec, mecén školy atď.Len to nemal Tichý urobiť, tak mu to nepristalo, ako ma to mrzí, že vám musím povedať.Dekanovi nesišlo na rozum, že ho dávajú do novín jeho vlastní žiaci z jeho prvých rokov v Zubrove.Že mu to nenapadlo… Ale zlé svedomie. Veď Tichý do novín nikdy nepísal, ak trochu pobehal, počítal a odložil, lebo podal ďalej. Musel sa starať o hmotnú výživu rodiny, pritom myslieť aj na budúce časy. Duševne ani nežil dosť povedome, alebo aspoň vo veľmi úzkom kole. Škola, kostol, rodina, budúcnosť detí bolo jeho starosťou. Politika (ak akú zastával), národovectvo, priateľstvo, to bolo vlastne s ním ako by srastené. Konal dačo národného, a nevedel vlastne, že sa to už národným menuje a je jemu zakázané. Žili proste, ako žijú dedinčania, v priateľstve s obcou, predstavenými a celým svetom; tešil ich život, práca a neponosovali sa a žili deťom, ona v práci okolo domu, on okolo školy, a keby nie maďarčina, boli by mali aj za sto rokov zlaté časy, a keby im ich nebol kalil dekan a nové časy samy.Škrvačili, od úst si odtŕhali, len aby deťom bolo. Pohár vína na svadbe, cigarka darovaná, a keď v nedeľu na kolkárni vyhral dva groše, bolo všetko jeho mimoriadne potešenie. No a keď len chorý nebol, ďakoval Pánu Bohu aj za tie dary. Bol hodne necitlivý, preto ani škriepky, zvady nikdy nemal, politizovať nevedel, rozohniť sa, no trochu ešte za mladi, ale od štyridsiatich rokov nikdy.Čo mu vrchnosti nadelily, urobil všetko s prehnanou svedomitosťou dotyčne školy, kostola. Deti za desať, za pätnásť, za dvadsať rokov deň po deň skoro potme vychádzaly zo školy; bránil včasný exámen.[52]Najhoršie preň bolo, keď mu penzionovaním vyhrážali. Že kde sa obráti ešte mladý chlap? Alebo ak bude dlho chorľavieť… skoro plakával, a z penzie nevyžije a deti sú tu a v škole ešte. Vše si zúfal a netrúfal by si bol iného chleba sa chytiť, ani čo by si mu ho bol podával. Visel na tom učiteľstve, ako klinec na stene.Bál sa, že mu deti, žena a on hladom pomrú; lebo čože je vraj dvetisíc zlatých a desať — mesačnej penzie…S najfatalistickejšou oddanosťou, ba húževnatosťou, ako by bol chcel s mosta strhnúť a domov si uchytiť, spieval v ťažkých chvíľach zúfalstva, pošlého zo sprostého týrania so strany maďarónskych predstavených, akúsi o Jánovi Nepomuckom, že akosi… — „ten starý neprítel, by ho skaziť chcel;[53]ale že sa mu to nedá, že on patróna má, a to je svätý Ján Nepomucký“.A toto bola aj jediná jeho pomsta, aj to dlhé roky nie povedomá! Len dekana mal čert vziať vše od zlosti, keď mu ju každý utorok zaspieval. Myslel si, že pod tým „starým nepríteľom“ Tichý jeho rozumie. Povedali mu to a potom si už aj jeho myslel. Do tých čias si myslel všeobecne, všetko zlo, čo ho stihlo a stihnúť má! A dekan nemohol nič proti Jánovi Nepomuckému, lebo ho celá dedina rada videla a každoročne bola k nemu pobožnosť, sprievod na most ako aj k Floriánovi, s ktorým stál na moste a dedina ležala hlboko, s jednej druhej strany riečky, takže keď padol príval, už zapaľovaly sviečky a spievaly na moste staré ženy, aby ochránil. Nuž proti tomu povedať slova, tak ho za kacíra vyhlásia, biskupovi oznámia.Ale na to tiež treba uši a zatopené srdce, počúvať za pätnásť rokov „ten starý nepřítel“, cítiť sa ním a ním predsa zostávať až do smrti.XVIIA kto dosiaľ veril mojej rozprávke, uverí mi aj bez dokladov, aby som skončil — že za vyše tridsať rokov, čo bol dekan v Zubrove, dedina tak upadla v každom ohľade, že nepovstane ani za šesťdesiat!Ťažko umieral chudák Tichý, že bol ešte mladý, a že nestačil zaopatriť tak, ako by bol chcel, svoju rodinku.Pane dekan! Vy ste ju sami opustili kvôli panskej láske, cieľom sobeckým. Mimo iného ste aj zbohatli. Ale pozrite, ako schudobnely vaše ovce. Keby tak — po katolícky — prišlo vám ich teraz viesť pred Pastiera, pomyslel by si, že sú to opité, ošarpané opice.Maďarónčili ste za vyše dvadsať rokov, a čo z toho? No ba! Vychovali ste jedného maďaróna, kňaza k tomu. Pomaďarčil si už aj meno a svet vraví, že je múdry. Ale či je vám to dostatočná náhrada za tisíc schválne osprostených…„Áno, je!“ dokladám, ako by som vás na vlastné uši počul.No ja vrátim sa ešte k vám, a vy musíte povedať, že pochybené bolo vaše životné dielo, keď aj v živote nerozbili a nerozmrvili ste ho na prach, aspoň vo vlastnej duši, keďže sa v ľuďoch to rozbíjať nedostane vám už druhých šesťdesiat rokov života.Ospovedať si vás zavolal Tichý, a vy priateľskyprajne stisli ste mu ruku, zostali pri ňom chvíľku, vypytovali sa na jeho bôle, aj ste mu vykali, ako na počiatku, keď Tichý prišiel.Prijali a vyprevadili ste ho priateľsky, lenže, keď medzitým bol práve — tu kuse opísaný život — nebohého Tichého…[1]Dcéra učí sa na ovodášku.Óvoda (v správnej maďarčine kisdedóvó) bol názov detskej opatrovne. Na Slovensku zakladali také opatrovne čisto z maďarizačných pohnútok. Ovodáška = vedúca óvody, detskej opatrovne.[2]„Nuž uhorskie“,čiže maďarské. Odrodilci stotožňovali pojmy „uhorský“ a „maďarský“ a podľa nich to robili i národne neuvedomelí Slováci.[3]„Odišli na Maďary“,ľudový tvar, označujúci čistomaďarské kraje Uhorska v protive k našim, slovenským krajom.[4]„Brada, vyholená na franc-jozef“,na ten spôsob, ako ju nosil panovník Fraňo Jozef I. (1830 — 1916). Na lícach to bola plná brada, náležite pestovaná, pod fúzmi však, čiže na samej brade, celkom vyholená.[5]No a ešte salón-šaty,sviatočné šaty, v akých bolo možno vstúpiť i do salónu (vtedajšej parádnej izby).[6]Na preparandii,učiteľskom ústave, po skončení ktorého sa niekto mohol stať učiteľom.[7]Direktorovi Čulenovi.Bol to Martin Čulen (1823 — 1894), kat. kňaz, najprv riaditeľ katolíckeho gymnázia v Banskej Bystrici, neskoršie riaditeľ slovenského katolíckeho nižšieho gymnázia v Kláštore pod Znievom.[8]Narobil patrónov,vzorcov na zamaľovanie izby.[9]Ako ten anšpígel.Rozumie sa pod ním Eulenspiegel, povestný šibal, žijúci asi v polovici 14. storočia v Nemecku. Pripisovaly sa mu všetky žartovné a šibalské kúsky, o ktorých si nemecký ľud rozprával.[10]Od patróna — eráru hôrneho.Patrón bol v katolíckej cirkvi povinný prispievať každoročne v peniazoch, alebo i tak, i v prírodninách, na potreby konkrétnej farnosti. Za túto povinnosť mal potom oprávnenie prezentovať farára diecéznemu biskupovi, totiž navrhnúť mu za farára tej farnosti kanonicky vhodnú osobu. Biskup musel patričnému dať farnosť. Hôrnym erárom sa rozumie samostatná právnická osoba, disponujúca štátnymi lesmi. (Inou, vcelku podobnou, právnickou osobou, disponujúcou štátnymi baniami, bol banský erár.)[11]S bandou na trúbach,kapelou. („Banda“ v tomto význame je prevzaté z hovorovej maďarskej reči.)[12]Vivat Jezu, vivat náš(lat.), živio, nech žije.[13]Od ferštra(z nem. Förster), od horára.[14]Pseudovážneho náboženského ducha(z gréc), domnele vážneho, takého, ktorý sa len vydáva za vážneho, ale ním nie je.[15]Kázeň v škole,tu má slovo kázeň význam „disciplíny“.[16]Škôldozorci,školskí inšpektori.[17]Na náukobehoch v Segedíne a Lučenci.Boly to kurzy maďarčiny pre učiteľov, nevediacich po maďarsky. V Lučenci bol taký kurz roku 1882.[18]Epickú báseň o Arpádovi…Arpád, praotec uhorskej kráľovskej rodiny Arpádovcov, vymretej r. 1301. Bol vodcom Maďarov v čase, keď sa prisťahovali do Uhorska. Podľa kronikárov zomrel po dvadsaťročnom panovani roku 907.[19]V školách erárnych,vydržiavaných hôrnym erárom. Vtedy neboly štátne školy, ale mestské, obecné, cirkevné a iné, podľa toho, kto ich vydržiaval.[20]Pred rokom sedemdesiatym deviatym,po r. 1879 začalo sa stupňovane maďarčiť prostredníctvom nemaďarských škôl v Uhorsku.[21]Národné rečňovanky o dukátiku a malej Slovenke.Sú to dve rečňovanky, o vernom Slovákovi (chlapcovi), ktorý si nedá svoju reč nie za dukát, ale ani za celý svet, a o malej Slovenke, tak isto vernej svojmu národu.[22]Po smrti Moysesa,katolíckeho biskupa v Banskej Bystrici Štefana Moysesa (1795 — 1869), prvého predsedu Matice slovenskej. Fakt je, že za jeho biskupstva (1851 — 1869) kňazi jeho diecézy boli členmi Matice slovenskej a vystupovali aj inak ako Slováci. Keď Moyses umrel a jeho nástupca už nebol Slovákom, aj diecézni farári zmenili svoje stanovisko k slovenskému národu. Zostali z nich už len zriedkaví jednotlivci uvedomelými Slovákmi, podľa šovinistickej terminológie nazývaní „panslávmi“.[23]Noviny martinské,vychádzajúce v Martine ako národnoslovenskom centre a majúce taký istý smer.[24]Nedeľná škola,v ktorej sa vyučovalo len po nedeliach a učenie dopĺňalo bežné žiacke vedomosti.[25]Do Lichardovho „Obzoru“, „Katolíckych Novín“.Obzor bol dobrý hospodársky časopis buditeľa Daniela Licharda (1812 — 1882) a vychádzal od r. 1863 až do Lichardovej smrti (1882). Katolícke noviny vydával Spolok sv. Vojtecha od r. 1870 nepretržite ďalej, takže r. 1900 malý už 51. ročník. Noviny boly smeru katolícko-konzervatívneho.[26]Učiteľ sa vždy rád richtoval dekanovi za chrbát(nem.), tak sa uchystal (pripravil), aby mu bol za chrbtom.[27]Za amstdínera, vachmana(nem.), úradného sluhu (zriadenca), strážnika.[28]„Dičírtešík“,slovenská výslovnosť maďarského slova dicsértessék (pochválen).[29]Za nebohého biskupa,totiž za Moysesa.[30]V Kečkeméte, Dindeši,maďarských mestách. Dindeš je len slovenský tvar maďarského názvu Gyöngyös.[31]Hrabáčkom vytalúval(nem.), vydeľoval.[32]Árpád apánk… Ezer esztendeje annak…Náš otec Arpád… Už je tisíc rokov tomu.[33]„Isten áldd meg“ a „Hazádnak“,prvá pieseň bola maďarská hymna (Boh požehnaj Maďara), druhá bola veľmi populárna pieseň, zpolovice hymna (Vlasti buď vytrvale verným, Maďar).[34]Slovenské Noviny peštianske, Vlasť a Svet.Obidvoje boly po slovensky písaná ale maďarizačným cieľom slúžiace noviny, ktoré začaly súčasne vychádzať r. 1886. Vychádzaly celé desaťročia.[35]Čítal aj Hlásnika,rozumie sa Národný hlásnik, populárne slovenské noviny, hospodársko-buditeľského smeru, vychádzajúce v Martine od r. 1868 až do začiatku prvej svetovej vojny.[36]Addírovať, multiplikovať(lat.), sčítať, násobiť.[37]Eť, ketu, három, niť…,maďarské číslovky jedna až štyri: egy, kettö, három, négy. Okrem trojky sú, pravda, všetky skomolené neumelou slovenskou výslovnosťou.[38]Aj pod Nemci ešte,totiž za Bachovho absolutizmu (1849 — 1861), keď sa po potlačení maďarskej revolúcie z r. 1848 — 49 v Uhorsku úradovalo po nemecky.[39]Intabulácie(lat.), vklady záložného práva na nehnuteľnosti dlžníkov v pozemkovej knihe.[40]Černokňažníka, Raráška, Sokolov a Orlov.Všetko to boly slovensko-národné časopisy, prvé dva humoristické, druhé dva zábavnopoučné. Černokňažník vychádzal najprv v r. 1860 — 63 a potom znova od r. 1876 za dlhé roky. Rarášek vychádzal najprv v r. 1870 — 75 a potom znova, pomerne dlho, v 20. storočí. Dobšinského Sokol vychádzal r. 1860 — 61. Keď zanikol, nového Sokola vydával Viliam Paulíny-Tóth od r. 1862 až do r. 1869. Orol vychádzal od r. 1870 do r. 1880. Naň nadväzujú Slovenské pohľady, vychádzajúce od r. 1881 doteraz.[41]Svornosť,maďarizácii slúžiace noviny. Vychádzaly v r. 1873 — 1885.[42]Takého špormajstra(z nem.), umelca v sporení, sporivca.[43]Národnie Noviny,slovenský orgán národnokonzervatívneho smeru. Vychádzaly od r. 1870 veľmi dlho v Martine.[44]Zástavu sv. Imricha.Sv. Imrich (1007 — 1031), syn sv. Štefana, prvého uhorského kráľa. Umrel ešte za otcovho života na rany, ktoré utrpel od divého kanca na poľovačke. Spolky sv. Imricha („panenského princa“) maly za cieľ podchytiť v Uhorsku katolícku mládež a použiť ju pre klerikálne ciele.[45]Ako na dákej dolnozemskej čárde,maďarskej krčme, typickej pre Dolnú zem.[46]„Čo, ich milosť?“,zdvorilostný titul, dávaný katolíckym farárom.[47]Sv. Cyrila a Metoda,známych slovanských vierozvestov. Maďarizátori ich nemali radi a pokladali ich za „panslávskych“ svätých.[48]„Gábl“ u učiteľa,skrátené z nem. Gabelfrühstück, výdatnejšia desiata.[49]Damoklov meč.V staroveku Grék Damokles chválil syrakúzskeho uzurpátora Dionysia pre jeho veľké šťastie a žiadal si byť na jeho mieste. Dionysius ho teda dal posadiť v kráľovskom rúchu za kráľovský stôl, otroci čakali na Damoklove rozkazy. Natešený Damokles však nevdojak pozrel hore a vtedy videl nad svojou hlavou meč, visiaci na tenkom vlásku. Naľakaný zutekal od stola a už viac nechcel sedieť na takom nebezpečnom mieste. V prenesenom smysle značí Damoklov meč hroziace blízke nebezpečenstvo.[50]Memorandum skladali.Rozumie sa ním Memorandum národa slovenského z r. 1861, prijaté na shromaždení v Martine a vyjadrujúce vtedajšie slovenské politické požiadavky.[51]Predseda školskej stolice,výboru, rozhodujúceho o veciach miestnej cirkevnej školy.[52]Bránil včasný exámen(lat.), slávnostnú skúšku na konci školského roku.[53]„Ten starý neprítel by ho skazit chcel“,je to vlastne (v druhej polovici nie dosť presný) citát z Lutherovej nábožnej piesne, známej u slovenských evanjelikov ako Hrad prepevný.

Tajovsky_Nove-casy.txt

Znie duše varytoObsahNemožno nemilovať…Goethe — biele slnceVerím, že zosilnie…V okúňaní spásy nietCestouNa JavorineKeď búrka hrmí…LoveckáNemožno nemilovať…Nemožno nemilovať, čo skropil dážď sĺz hojný, nemožno neuctiť si, čo z krvi trysklo v kvet. Nemožno nevelebiť, čo myšlienkou sa chvelo, nemožno neľnúť k tomu, čo súhrou cnosti plá. Nemožno nespievať, čo v nadšení sa rdelo, nemožno nezacloniť, čo stíhal vraha meč. Nemožno citom vrúcim neobjať dielo strojné, čo s láskou vybudoval tisícich duší vzlet. Nemožno nemilovať pravdy a sily krásu, čo vnukla chrabrosť hrudiam a k slnciam niesla rod. Milujme bytím celým pravdy a sily krásu, veď národ ňou je živý, snáh jeho cieľ je v nej. Milujme citom vrelým žiar myslí rozihraných, čo k žriedlam svetiel pnú sa vesmírnych vidín v diaľ. Nech medom spev náš plynie z úst láskou naladených na slávu bohatierov, čo tiahli v slávny boj. Zvelebme v diele žitia myšlienky cnostné kúzlo, čo ušľachtilou kázňou Ideál dvíha hor. Milujme obeť, ktorá rod zachránila v tiesni a v búrkach ohňokrielych mu dala spásy kľúč, na štítoch Tatier vzňala viac nikdy nehasnúci, majákom vzkriesenia vždy planúci bratstva lúč.Goethe — biele slnceK centenáriu jeho smrtiOh, Biele Slnce! Papršlek nech osvieti náš žiaľny vek, by poznali sme nával chýb, čo kalia um náš, cit i vtip, a nemútili pravdy jas, v ňom tvoriť smeli ríšu krás. Oh, Biele Slnce, ohňom vzkyp, nech zorou bronie ducha šíp, daj ľudsky chápať rod i svet, a nedaj nikdy cúvnuť späť; kries v srdci stálej lásky plam, a pohľad k hviezdam neba vzpriam. Oh, Biele Slnce, vnukni spev, ním nechže vzplanie neha diev, žien — matiek biela vzdme sa hruď, vždy kriesiteľom dobra buď; uznania páskou ľudí spoj, by stíchnul v prsiach nepokoj. Oh, Biele Slnce, svieť nám, svieť, keď srdce zviera bôľov sieť, nech v dušu padá žiarny lúč, vše súladne žiť, vnímať uč, i noci vľúdne prijať tieň, keď pouhasne jasný deň.Verím, že zosilnie…Štefanovi JanšákoviČarokraj kedysi zakliaty do mraku, čo musel pretrpieť porobu storakú, s ľudom, čo šliapaval údolie slzavé v divokom hrmení a bleskov záplave, s ľudom, čo jarmený, putnaný v nevoľu, úpejúc modlil sa ku nebies prestolu — to naše Slovensko krásne a spanilé, viem, raz sa rozspieva rujne a unyle, objaté slobodou, svieže a bujaré, čo kedys’ dumalo pri gajdách, fujare. Hoci ho uvrhli do prachu nemoty, sotili do hanby, do biedy do psoty, okrialo v láskavých paprskoch slniečka, vstalo sťa zdanlive mŕtva už dievočka, líčka mu zbroneli nachom sťa jas zore, keď zrelo s údivom svetlo na obzore… Verím, že zosilnie na duchu, na tele, prekoná pôrodných bolestí svízele, verím, že neistôt nástrahy premôže, nech sa tak do ista stane, to daj, bože!V okúňaní spásy nietMaj sa, šuhaj, maj sa k práci, nazad idú iba raci, na parohy pluhu dlane keď si vložil odhodlane, neobzri sa, rušaj vpred, v okúňaní spásy niet. Maj sa, šuhaj, maj sa k činu, z neho sľuby, nádej kynú, nezmrhaj si silu, zdravie, včas skroť vášní túžby dravé, pilnosti a kázne dar zaisťuje práce zdar. Maj sa, šuhaj, maj sa k svetu, keď ti srdce bludmi pletú, bystrým okom hľaď do diale, uč sa dobrým radám stále, osvietenej hlavy um nesie zlaté plody dúm. Maj sa, šuhaj, s láskou k dielu, netrať nikdy myseľ smelú, keď i priekor skydnú v stezku, nepodaj sa žiaľu, stesku, s jasnou vierou v budúcnosť presláv rodu mrav i cnosť.CestouA stúpam hore vrchom… Sneh vrždí sviežo pod pružnou pätou galoší, je noc, bo slnce už dávno zmizlo, — ach, veď tak skoro zapadáva v zime za naše biele hory… Nebo je hlboké, síc’ chladné, ale jašú na ňom hviezdy, sťa anjeli by pozerali na teba usmievavým okom… Už stíchol vietor vejúci od Javoriny, však kožuch dlhý dobrou je záštitou proti štipľavému mrazu. Tíš nerušená, lebo slabo vidieť v diaľke obrysy Bradla, naň šerá mlha noci sadla, čuť kedy-tedy len mdlý brechot psa z kopaníc… A kráča sa tak radostne, ba skvostne, bo temer doma sa už cítiš: kde snehy a vrchy, kde vládne ticho — tam domov tvoj. Zavše i lampáš mlunný musí zjasať, bys’ nezblúdil, hoc cesta ušliapaná, kol závejov sneh prebrodili pilierové nohy sedliakov, obuté v dobré čižmy… Kliesnia ti cestu i v zime, kým z jari sejú do brázd čisté zrno a v lete ti zožnú žitko i raž, že spojencom ich verným sa stávaš, keď si už raz z ich rúk prijal chlieb i soľ… A mysľou ti letí dojmov sto, čos’ nalapal zas v meste, sediac medzi druhmi, a do zvírenej duše ti vkĺza mier znova, hoc len pred hodinami ešte sa kolísala na vlnách tekavých nálad. A cítiš sa tu dobre, sťa Puškin kedys’ na dedine, kde je ešte trocha citu lásky, ktorá v svete mizne, hynie… A zostupuješ dolu vrchom, i stretajú ťa mládenci, čo idú z besedy od priadok a fajčia tenké cigarety, len rudou iskierkou zdá sa ich žiar, zdravia ťa vľúdne a prajú ti zdar; cítiš, že sú ti bratmi a spoluborcami, bo nasial si do ich duší trochu Svetla… A blížiš sa už k chalupám, psov brechot víta ťa známy, neublížia, len vedieť chcú, či si to ty; že je zima krutá, dač ťa i k nim púta a teší sa ti s plesaním hruď, že skoro si pri teplej peci, v nej praská suché bukové drevo, čo narúbali tvoji ľudia v blízkej hore, a v útulnej chyžke sadneš ku starootcovskému stolu, kým vietor znova zaskučí na dvore, zarosí sa ti oko vďačnou slzou, že máš domov, krb, milujúce duše, kým nejedno ľudské srdce nedostatkom lásky hynie, tu obopneš krídlami ducha ten šíry svet a v prsiach každá pochybnosť zmiera, bo v dušu ti zmierlivo kanie svetlo z prameňov Všehomiera…Na JavorineNoc vládla ešte, hoc už hviezdy bledli, keď vstal som, osviežený snom, čo silu váži z žriediel života a brodiac kyprým kobercom lúky kvapkami rosy zvlaženej hojne, čakal som na prvý rozbresk rána… Tu náhle zrudnul matný opál Východu na červeň divých makov v poli ohníc a oranžových lúčov žhavé dýky sa preborili rúče hmlistým závojom, čo opriadol i pásmo horských výšin nad striebrohlavou stuhou Váhu. Mlčanie veleby stlalo sa vôkol, v nej štíhlym krielom vyšinul sa sokol, volajúc k letom mláďatá svoje, kým nad Inovcom diaľnym mrak sa trhal v dvoje a v úžľabiny stlal sa dumných nížin. V prílive svetla kraj sa vyjasnieval a rozvlneným morom vynoril sa očiam. Kus Slovenska a Moravy kus milej tu zdravilo sa na dňa rozhraní, kým dolu v chate kohút spieval jar kdes z dvora blízkej kopanice, vítajúc blesky slnca rozochvené sťa pútnik mora, Faros svetlodarný… A do ranného šumu plodne padali vzdychy rodnej zeme, jej chlieb tak často i slzou slaný v radosti, tiež v smútku jeme. Tu cítil som sa pánom svojej vôle, vediac, že raz ma prikryje hrudou nie cudzie, ale naše pole, čo vyrvať si viac z ruky nedá tá naša Javorina šedá, kým stojí Bradlo a pod ním orie tvrdou prácou v striebro vyleštené slovenské radlo…Keď búrka hrmí…Keď búrka hrmí vôkol — mám úsmev na tvári, hoc mrak sa valí čierny — mne nádej zažiari, veď nad ním ešte buble žeravý slnca prameň, hoc aj trud nespadol mi z vypätých, hrdých ramien. Mať neprajníkov v svete — je vecou všednou len; kde svetlo najjasnejšie, tam najtmavší je tieň, kde s láskou priľnú k pravde, tam lož sa rozvzteká, chce zajať ľudské srdce, ujarmiť človeka. Kde okom krása blýska, ta škrata zavíta, sebeckosť sváru blízka je v kuklu zavitá. Kde dobro chce ťa objať, tam zlo sa zjaví tiež, a diabol chystá obrat, kde cnosti zvučí spiež. Keď minie búrka divá, zas zjagá slnca jas, zaskvie sa rodná niva v prerode nových čias.LoveckáCez mladú zeleň kráčame v hôr čistú, vonnú tíš, ku hrudi matky zeme sa privinúť chceme blíž. Keď v kroví vetrík šelestí, zrak zmeria šíru diaľ, nám zdá sa, jak by od juhu už pozdrav jari vial. Keď búrkou zase zrachotí hrom v nebies mrákave, tie blesky pre nás bývajú len vábne lákavé; veď víchric divé húľavy sú zvesťou letných dní, v nich toľko lúčov liečivých v dúhových farbách sní. A hoc už lístie červené, — nás teší pestrá zmes, veď práve vtedy nimródsky nám kynie bor i les. Vpred ženie lovca tuhý pud, nám v srdci planie žiar, a výstrel nesmie v prázdnote ni jeden vyjsť na zmar. A keď i srieň a snehu beľ nám hlása šedín čas, my v šíku svornom čiapok lem pritiahneme na vlas. Veď zimou, mrazom neschladne sŕdc svorná jednota, bo naším heslom mileným je radosť života.

Roy_Zvlneny-pramen.html.txt

Strýc Miško(Obraz zo života)Strýc Miško bol richtárom v Poludnej. Pánboh opatril ho všetkým: i zdravím, i veselou prírodou; dal mu i dobrú ženu, ktorá verne znášala s ním dobré i zlé veci. Bola mu vernou a oddanou družkou. Na dôkaz svojej vernej lásky obdarila ho viacerými dietkami, z ktorých sedmoro väčších-menších dietok tešilo sa životu tuzemskému i slniečku božiemu. Aby mohly prospievať vekom i múdrosťou, veru pilne zomieľaly chlebíček vezdejší, a to každý deň a v hojnej miere, takže ich mamička často musela od nemilého údivu sprásknuť rukami, keď sa minul peceň chleba tak, ako čo by len bičom pukol. K tomu strýka Miška obdaril pánboh aj úradom, a to richtárskym, ktorý zastupoval verne, hádam už aj dvadsať rokov, k úplnej spokojnosti obce. — Úrad tento, ako viete, je veľmi vážny a ctihodný a má mnoho výhod: napríklad každý sníma pred ním klobúk, poznajú ho v úradoch aj v stoličnom dome. Často sa stane, že ho aj páni navštívia, keď cítia nejakú potrebu k tomu.Ale má i veľkú chybku, a to je: že má pomerne viac výdavku ako príjmu. Ohľadom príjmov však náš pán richtár nebol obdarený od Hospodina, lebo jeho hospodárstvo bolo veľmi skromné a k tomu z neho musel vyplácať ešte aj sestru a po bratovi pozostalú sirotu, takže keby nebolo bývalo kupčenia po jarmokoch s rožným statkom, čo vše donieslo pár zlatých do skromnej domácej pokladnice, veru by bol ľahko prišiel na psí tridsiatok. Strýko si ale vedel ešte aj iným spôsobom pomáhať, lebo bol neobyčajne bystrým umom a zdravým rozhľadom obdarený muž. Vedel každému, kto sa len utiekal k nemu, poradiť. Málo bolo takých, ktorí mali nejakú majetkovú rozopru alebo pravotu, takže kúpu alebo odpredaj nepohnuteľností, aby sa neboli prišli k nemu poradiť, čo majú robiť. V tomto ohľade chýr jeho bol tak veľký, že prišli k nemu i z druhej doliny, a to až hen z piatej dediny o poradu. Samo sebou sa rozumie, že dobrá rada stojí groš, a tak, ač skromne, ale predsa mu i tu niečo kvaplo k príjmom, a to dosť zhusta, takže sa pri ňom doslovne plnilo to porekadlo: Malé ryby, dobré ryby.Popri svojich dvoch synoch a pätoro dievčencoch mal ešte na starosti aj bratovu sirotu.Janko, tak sa volal jeho synovec, bol šuhaj už dvadsaťročný. Mal za sebou matúru, potom šiel na teologiu, ale tu sa mu zle povodilo, ako nejednému slovenskému synkovi, takže zrazu zostal slobodným ani vták, bez všetkého povolania. Čo mal urobiť? Bol chudobný ani kostolná myš a k tomu, aby ho neprivrzli na tri roky k vojsku, a chcel sa stať učiteľom. Pretože ale ešte nemal učiteľského diplomu, nemohol sa uchádzať na väčšie miesto a bol rád, keď ho vyvolili za učiteľa v Rajčanoch, fílii to Kamenistej. Plat, pravda, nebol najskvelejší, lebo krem „slušného slobodného bytu“ a dvoch prídomových záhradok neobsahoval viac ako štyristo korún.Strýkovi Miškovi a tetuške nebolo práve milé toto postúpenie Jankovo, lebo oni si to ináč boli predstavovali, že bude totiž kňazom a že tak meno rodiny povznesie, keďže i jeho otec bol farárom. A tu zrazu taký opak! Učiteľ, a to bez diplomu, s dvesto zlatých platom, z čoho ani žiť ani mrieť. — Nuž veru bolo im to dosť nie po vôli. A ešte ich jedna príčina trápila. Mal totiž Janko odísť od nich do cudzieho sveta, a to medzi inovercov, lebo v mestečku Rajčanoch, áno i na celom šírom okolí jeho súveriaci, ktorí ho zvolili, tvorili len nepatrnú hŕstku.— Akože ťa pustiť? — hovoril strýko, — keď budeš tam medzi cudzími, ktorí sa budú na teba len s posmechom a opovržením dívať.— Joj, — ja by som ta nešiel ani za neviem čo, — doložila tetka, — keď tam nemáš ani kňaza, ani kostola svojského.— A prečo by nešiel? — zamiešala sa najstaršia dcéra, devätnásťročná Marienka. — Veď nepôjde medzi ľudožrútov, ale medzi ľudí a Slovákov. Keď sa bude, ako sa svedčí, správať, tak sa mu veru nič nestane.— Pravdu máš, Marienka, — skočil jej do reči Janko, — musím sa niečoho chytiť, veď len nemôžem takto hlivieť! — Reč mu znela rázne, odhodlane, ale bolo badať na ňom, že sa ho bôľne dotkla reč sesternice. — Predsa len poznať, — pomyslel si, — že nedbá o mňa.— Ale veď ty na Marienine reči nedaj nič, — hovorila tetka, keď videla, aký účinok maly na Janka, — veď vieš, že je ona už taká. Mala byť chlapcom, a nie dievčaťom. Ja ti len toľko hovorím, že obanuješ.Mariena bola rezké a k tomu rázne dievča. Keď videla, že sa jej slová nepríjemne dotkly Janka a že matka si ich práve na zle vysvetľuje, pocítila nevoľu i doložila:— Nehovorila som z toho úmyslu, že by nám Janko bol na oštare. To nie! Veď on dobre vie, že ho všetci radi máme, ale čo má u nás robiť? Predsa treba sa mu starať, aby si mohol zadovážiť samostatnosť, aby mal svoje povolanie a bydlisko.— Pravdu máš, Marienka! — skočil jej Janko veselo do reči, bo úprimné slová jeho sesternice rozptýlily domnienky, ktoré pred nedávnom boly v ňom skrsly. — Pôjdem, akože! A čo je tam aj mizerný plat, no budem samostatným človekom. Budem sa pritom priprávať, možno, že mi bude na rok dovolené složiť niekde učiteľskú skúšku.— Keď už tak chceš, tak choď v mene božom, ale potom nehovor, že som ti ja bol na príčine. Ináče pôjdem s tebou, lebo chcem vidieť, ako to tam vyzerá.— Ale, strýko, čo by ste sa unúvali?!— Daj pokoj, synku, pôjdem, — odvetil rezko, — chcem sa sám presvedčiť o tvojom položení.O niekoľko dní po tomto rozhovore Ondrej, paholok, zapriahol pejky strýkove do voza. Staré kožené sedadlo hodil do zadnej časti voza a potom čakal, kým vyjde z izby gazda s Jankom.Medzitým v izbe bol čulý ruch. Otvorený kufor stál naprostred izby a bol nabitý bielizňou i vrchnými šatmi. Bielizeň bola ako sneh vypraná a leskla sa od pečlivého žehlenia, čo nebolo ani divu, lebo Marienka bola v tom opravdový majster.— Či máš ručníčok vo vrecku? — spytovali sa tetka starostlive… — A na peniaze si daj dobrý pozor!Janko si hneď ohmatal bočný vačok, v ktorom mal pečlive uložených dvadsať korún.— Všetko je v poriadku.— Čakajže ešte! — prehovoril zrazu strýko. — Nemáš hodiniek, a predsa sú ti ako učiteľovi potrebné. Tu máš moje, ja ich nepotrebujem a chlapci sú ešte malí. A keď dorastú, tak im ich vrátiš, alebo im kúpiš nejaké, — a podával mu staré, no dosť vkusné cylinderky.Janko bol dojatý nad týmto prejavom lásky, no nechcel ich prijať, lebo pocítil výčitky svedomia, že využíva strýkovu lásku na úkor jeho detí; strýko ale neupustil od svojho.— Len si ich vezmi, ty si šuhaj na mieste, akože by to bolo, že by si nevedel odpovedať, keď sa ťa ľudia spýtajú: koľko je hodín, pán učiteľ? Akože odpovieš? — Ale už je tu čas, aby sme sa pohli, — doložil, keď videl hodinky zapadnúť do vrecka Jankovho prusliaka, — lebo nám môže železnica ufrngnúť.Janko stokol si na topánky kapce, šité zo súkna, čo tetka napriadla a strýko mu ich dal ušiť. Potom prehodil na seba šedivú, už dosť vetchú bundičku, čo mu ešte po otcovi zostala. Ujec sa tiež náležite obliekol, lebo bol dosť sychravý októbrový deň.Nastalo lúčenie…Na konečnej železničnej stanici už ich čakal ohromný voz, do ktorého boly neveľké, no silné koníčky zapriahnuté. Pri ňom stál vysoký chlap v dlhej, po päty siahajúcej širici, ušitej z čierneho domáceho súkna s ohromným golierom. Na hlave mal baranicu s vyhrnutou a šnúrou sviazanou particou, ktorá v tvrdej zime slúžila čo príchlop na uši. Jeho nos bol objemnej veľkosti a hruškovitej podoby. — Oči mal neveľké, lícne kosti mu boly silno vypuklé. Miesto fúzov mal pod nosom nakrátko ostrihanú hustú a tvrdú štetinu. Hojné strnisko, už od týždňa neholené, prikrývalo mu líca takmer až pod víčka siahajúc. Pán Golier bol poctivého remesla koželuh a presbyter rajčianskej dcérocirkvi.Naši dvaja, keď vystúpili z vozňa železničného a poobzerali sa, či ich príležitosť nečaká, nevideli len Golierov rebrovec, ktorý sa veľmi málo ponášal na povoz, aký si oni v duchu predstavovali.— Kohože hľadajú, prosím? — spýtal sa Golier príchodzích, vetriac v mladšom prišlého učiteľa.— Veru my čakáme príležitosť z Rajčian, — odvetil strýko.— Ja som z Rajčian a čakám nášho nového pána učiteľa.— To som ja, — odvetil ticho Janko a dákosi mu nevoľno bolo pri vide toho obrovského voza s vysokými lojtrami. Týmto naprostriedku väzela široká diera, do ktorej pri svážaní upchávali seno, aby sa do voza čím viac zmestilo. Výzor Golierov tiež sa mu nezdal najpriateľskejším.— No keď len v zdraví došli, — hovoril Golier a podával príchodzím svoju tvrdú a ohromnú dlaň. — Len nech sa páči posadať, lebo veru máme ešte hodný chlp cesty pred sebou a deň je teraz už krátky.Naši vymenili si kufor, posadali si do voza, z ktorého im takmer ani len vrchhlavy nevyčnieval a pohli sa v mene božom napred.Golier cestou ustavične niečo robil, tu si zapaľoval zapekačku, zase volal na koníčky, potom musel niečo oprávať i na chomúte, alebo sa mu na liacach motúžtek rozviazal, pritom ale mal ešte vždy dosť času vyspytovať sa príchodzích, zkadiaľ sú, či je strýko otcom pána učiteľovým a čo je jeho povolanie.— Nebojte sa, pán učiteľ, u nás vám bude dobre. Ohrevy budete mať dosť… Plat je tiež obstojný… Z dvesto zlatých čo len jeden môže bezpečne vyžiť. Nuž a tu u nás tiež len niečo odkvapne: tu pohrabček, zas nejaký darček, príde čo nevidieť aj koleda. Vtedy dostanete aj šesť zlatých! Jedným slovom, uvidíte, že sa vám u nás bude páčiť!Ale Golier mohol vychvaľovať, ako chcel, nálada u príchodzích predsa nebola najveselšia, lebo pocit neistoty, k tomu pošmúrny, mračný októbrový deň, chýliaci sa už k večeru, nebol práve príhodný vzbudiť u nich veselosť. Vidiek tiež bol tak zvláštny. Neobyčajného tvaru skaliská dvíhaly sa neďaleko hradskej na svahu a po hrebeni vrchu sťa nejaké turne, áno, i sťa zakliate, skamenelé potvory. Pod nimi hučala rieka, jejž rozvodnené, mutné vlny penily sa, keď sa udieraly o balvany, vyčnievajúce z jej koryta. Malé dedinky so špinavými, nízkymi, slamou pokrytými chalupami a k tomu tí biedne odetí a bledí obyvatelia týchto chalúp, s ktorými sa stretali po ceste, to všetko tvorilo obraz neveselý, áno, pošmúrny. A čím diaľ, tým sa väčšmi stmievalo. Z oblakov začal sa sypať drobný, akoby osievaný dážď.Zamĺkol i pán Golier a len kedy-tedy švihol kone bičom a zavolal na ne, pobádajúc ich ku behu.Strýko i Janko sedeli schúlení pod dáždnikom. Mlčali. Každý bol pohrúžený do svojich myšlienok. Nastala tichosť, prerušovaná len hrmotom voza a tichým šumotom dažďa, pršiaceho na strechu dáždnika.Už sa bolo úplne sotmilo, keď zrazu pán Golier obrátil sa v sedlisku ku cestujúcim a zavolal veselo:— Či vidíte vpravo to svetielko? To sú Rajčany. Chvalabohu, už onedlho dorazíme domov, — a praskol pritom bičom, potiahnul liace a zavolal: — Hijó! Kešo, aj ty Pejko! Nože sa rýchlejšie poberajte, psia mať vaša! Či nevidíte, že sme už čo nevidieť doma?!A koníčky, keď počuly ten obodrujúci, veselý hlas gazdov, napäly sily a drobným, no rýchlym klusom poponáhľaly sa v tú stranu, kde svetielko blinkotalo.Konečne prišli do Rajčian. Hneď na kraji mestečka, v malej odľahlej uličke zastali pred jedným nízkym domčekom.Pred bránou domku videli stáť niekoľko postáv, ktoré na rachot voza vyšly von.— Ale ste šťastne putovali? — bolo počuť jeden hrubý chlapský hlas.— Chvalabohu, ešte to, len keby nie ten dážď; a je tma ani v rohu, — odvetil Golier.— A ste doviezli? — bolo počuť zase.— Pravdaže! — Nech sa páči len sosadnút, — ponúkal Golier našim. — Už sme na mieste.Sišli dolu, vystreli si údy, ktoré boly ani dolámané.— Dobrý večer! — prihovorili sa ku čakajúcim.— Dobrý večer, dobrý večer!… a pekne vítame! — a Rajčania pristúpili ku nim a podávali im ruky.— Nech sa len páči dnu! — núkali ich.Vstúpili do neveľkej, nevysokej, čisto obielenej izby. Na nefarbenom jedľovom stole svietila dosť mdle malá lampa. Pri stene stála neveľká lavica s operadlom. Bola zafarbená na tmavomodro a po nej sa pestrely namaľované tulipány, ružičky a iné kvety. Za touto pozdĺž steny stála posteľ, čistou ražnou slamou naplnená, bez plachty a perín. Doložme ešte jednu stoličku, a tak máme úplne vyrátané všetko náradie tejto svetlice.— Vitajte u nás, pán učiteľ, — prehovoril jeden vysoký, silný muž, dobrý to štyridsiatnik. Tvár jeho bola príjemná, priateľská, jeho modré oči sa prívetive usmievaly na príchodzích. — Ja som kurátor našej cirkvi, volám sa Jozef Vozárčik, — a podával Jankovi a strýkovi ruku.— Ďakujem za privítanie, pán kurátor, — prehovoril strýko, — a prosím vás, aby ste môjho synovca prijali s láskou. On je ešte mladý, neskúsený, a preto prehliadnite mu, v čom by bol nedostatočný, a buďte mu na pomoci, keď bude medzi vami sám, ďaleko od svojej rodiny!— Ach, o to nemajte starosti, — prehovoril pán Rosiar, kušnier, a pohladkal si pritom veľké fúzy i hustú bradu v prostred rozčesanú na dvoje. — My sa už o pána učiteľa postaráme, aby bol spokojný u nás. Pravda, plat je nie veľký, ale my to už spravíme, aby sme vás mohli vychovať. Hľa, tak sme sa usniesli, že vám budeme každý za mesiac mlieko na raňajky zadarmo posielať.— Ja začnem, — povedal kurátor, — a potom príde na teba rad, švagre, — a pozrel na neveľkého, no územčistého, rudovlasého a trochu pehavého človeka. Tento bol pekárom rajčianskym.Keď sa všetci privítali s príchodzími, zavolal kurátor:— No, hľa, boli by sme aj zabudli, že páni sú snáď hladní a smädní, a predsa sme i nahotovili niečo. — A tu ozaj v druhom okamžení už doniesol hodný košík, naplnený žemličkami, pečienkou a syrom. Postavil tiež za hodnú sklenicu vína na stôl.— Tak, — hovoril, keď to všetko porozkladal po stole, — nechže sa páči trochu si zachutiť a zapiť.Naši sa nedali veľmi núkať, ale sa prichytili chlapsky do jedla, lebo veru cestou a heganím na voze náležite im bolo strovilo.— Veď ale takto osamote nám ani dobre nepadne, — prehovoril strýko. — Nože si aj vy, páni, zachutnajte a štrngnite si s nami.— Čo sa jedla týče, to užite v zdraví len sami, a čo zostane, to sa zíde na zajtra; čo sa ale vínca týče, k tomu sa už vďačne pridružíme, už len i skrzevá toho, žeby sme mohli zazdravkať a zavinšovať pánu učiteľovi z príčiny jeho príchodu.Nastalo zdravkanie a štrnganie pohárikmi, až kým sa víno neminulo. Potom sa kurátor aj ostatní pobrali domov, takže zostali v škole len sami dvaja.Po odchode cirkevníkov pocítili obidvaja zase takú otupnosť, že zamĺkli, a aby nevyčítali jeden druhému myšlienky, ani nehľadeli jeden na druhého, ale každý v inú stranu.— Poďme spať, — zavolal strýko a pozrel na slamu v posteli. — Kde máš kľúč od kufra?Janko vytiahol kľúčik a otvoril kufor. Vytiahol z neho vankúšik a perinku a po dlhšom hľadaní aj plachtu.— Počkajže, to ja, — prehovoril strýko, vzal mu z ruky plachtu a prestrel ju po slame, utláčajúc ju, aby sa nezgúlila dovedna. — Tak, vidíš, ako mi to ide od ruky. Hej, dosť som sa toho narobil ako učeň, keď som bol až hen v Rimavskej Sobote. Tam som musel ešte aj trom tovarišom poprávať.Vyzliekli sa a ľahli si spať obidvaja do postele. — Perinka bola úzka pre dvoch, i prikryli sa teda aj Jankovou bundičkou.Dlho nemohli zaspať, no ležali ticho, aby jeden druhého nezobúdzali, ako sa totiž oni nazdávali. Konečne zaspali.Ráno len čo vstali, už prišla jedna ženička a doniesla hodný spustáčik mlieka. Pekár ale poslal im čerstvé rožky. Ešte boli pri raňajkách, keď prišiel kurátor.— Akože ste sa vyspali u nás? — spýtal sa veselo.— Dobre, chvalabohu, — odvetil strýko.— Ďakuvať bohu! — Prišiel som vám poradiť, pán učiteľ, ohľadom stravy. Ja by som myslel, že by ste sa stravovali u švagra pekára, ten vám dá obed za deväť zlatých; raňajky budete mať, a táto ženička vám bude izbu riadiť i mlieko donášať. Zaplatíte jej zlatku na mesiac. Nuž tak, či bude dobre?— Ďakujem vám, pán kurátor, — odvetil Janko, — pravdaže bude, veď vy to viete najlepšie, čo mi bude prospešnejšie.— No veď no, veď sa už poradíme, ale teraz musím odísť, lebo mám na jednom mieste robotu.Medzitým pred školským príbytkom sa zase zjavil Golierov koráb, ktorý mal strýka Miška odviezť na najbližšiu železničnú stanicu.Janko smutne pozeral naňho, ako si oblieka svrchník, obtáča teplý nákrčník na hrdlo.— Syn môj! — hovoril pri rozlúčke, — nezabúdaj na toto: mám sedmoro detí, ty si mi ôsmy. Jestli by ti bolo do nestrpenia, prídi k nám bez okúňania, budeš mi i naďalej synom a moje deti prijmú ťa za brata. — Posledné slová povedal tíško; poznať mu bolo, že sa premáhal.Objali sa a bozkali a o niekoľko menšín už stál Janko samotný pred domom a pozeral smutne za vozom, ktorý sa práve okrúcal za uhol ulice.Keď sa vrátil do svojej izbietky, taká sa mu zdala pustá, prázdna, neprívetivá. Sadol si na lavičku a zadumal sa.A hľa, klope ktosi na dvere. Trhol sa, zavolal „voľno“ a tu vidí, ako si jedna ženička vedie chlapca do školy na zápis a v ručníku nesie darček. Za ňou prišla druhá, tretia…I nastal deň práce, keď nemal času myslieť na domov.*A teraz po mnohých rokoch, ďaleko vzdialený od Rajčian, rozpomína sa vždy milo a s radosťou na časy tam prežité. Na to tiché, ešte vtedy šovinizmom nenabrané mestečko. Nikdy sa necítil potupeným od inovercov, áno, užil plnou mierou ich priateľstvo a lásku. S vďakou myslí na tých svojich dobrých, umných neskazených cirkevníkov, ktorí ho takou láskou obtáčali a jeho poklesky dobromyseľne prehliadli. Rozpomína sa i na jeho ctihodného, patriarchálneho richtára i notára, ktorí s takou dobrosrdečnosťou a zaujatosťou sledovali kroky jeho. Na priateľa pernikára, kde sa toľko ráz nasýtil obrezkami z marcipánu a s ktorým sa učil po rusky a čítal s ním v ruštine Turgenevovu Asiu. Rozpomína sa, ako kreslili spolu veľkú mapu Uhorska pre školu, ako ju lepili na plátno a prešovali ju, sediac na nej traja na varštati (tretí bol notárov syn, jurista).I teraz úsmev preletí mu okolo úst, keď si pomyslí, ako chodieval do malej, útulnej hospody na dve deci citinského, kde ho nie tak nápoj, ako hlavne modré očká krčmárovej vnučky vábily, ako jej raz kytku nezábudiek položil zavčas rána na okno… A mnohé milé rozpomienky skrsnú v ňom: na partie preferansu, — o zápalky — u ctihodného baťka Š. i na priateľstvo s jeho synom medikom. Ako si okrášlil skromnú izbičku lacnými obrazmi a makartovými kytkami, ktoré si sám sostavil z pečlive usušených listov čertového rebra a iných pekných tráv… To všetko vzácnou patinou obtočené leží v duši jeho.Ale na lásku strýkovu a na jeho slová nikdy nezabúda, a čím je starší, čím viac cíti tiaž i nevďak života, tým sú mu vzácnejšie, drahšie, a to tým viac, že on už od rokov spočíva večný spánok tam na stráni, ktorej úpätie myje bystrá riečka a kde vetrík povieva nad trávičkou jeho rovu, donášajúc mu vonný pozdrav kvetúcich storočných líp, ktoré tvoria ohromný zelený veniec okolo veľkého, starobylého dreveného chrámu.

Cajak_Stryc-Misko.html.txt

Rozpomienka na uzavretie Československej dohodydňa 30. mája 1918 v Pittsburghu, PA., U. S. A.Z príležitosti 10-ročného jubilea a poverením Slovenského Jubilárneho výboru a Literárneho Odboru Slovenskej Ligy na Slovensku napísal Ignác Gessay, zástupca Slov. Ligy americkej a I. podpredseda Slovenskej Ligy na SlovenskuMotto:V spomienky nie dávne myseľ sa vhrúži, dojmom sa posvätným naklonia hlavy. V mysli sa vyronia vybledlé obrazy, minulosť javí sa zraku ešte raz zarinčia reťazi — ruka čias’ roztrhla putá, slobody poľubok voľný rab — prvý raz na čele cíti…(Zora)V terajšom jubilejnom roku, keď rozpomíname sa na jednotlivé vynikajúce momenty nášho národného hnutia za slobodu a keď oslavujeme jednotlivé veľké deje našej zdaruplnej revolúcie proti našim niekdajším utláčateľom, rozpomeňme sa vďačne i na známu Pittsburghskú Dohodu ako na veľavýznamný historický moment, ako na krásnu udalosť nášho zahraničného odboja a ako na dôkaz, že ako Slováci milujú svojeť.Oslávili sme už Liptovsko-sväto-mikulášske osvedčenie zo dňa 1. mája 1918 a dňa 30. októbra oslávime 10-roč. jubileum Turčiansko-sväto-martinskej deklarácie. Obe tieto dokumentá, v ktorých náš ľud, poťažne jeho zástupcovia uprostred maďarského teroru a za prítomnosti bodákov prejavili, že národ na veky chce sa striasť tyranskej nadvlády maďarskej, sú celému národu vzácne a stále spomínať sa budú v jeho histórii.K týmto dvom nanajvýš vzácnym prejavom druží sa Pittsburghská Dohoda, ktorú dňa 30. mája osnoval za prítomnosti slovenských i českých členov výboru americkej odbočky Československej Národnej Rady náš vrele milovaný otec československej vlasti Tomáš G. Masaryk, vtedajší predseda Československej Národnej Rady a rozšafný vodca celej československej revolúcie.Mikulášske osvedčenie a Martinská deklarácia vynesené boly na pôde otcov, na Slovensku. Pittsburghská Dohoda vynesená bola ďaleko od domácej pôdy, ale predstaviteľmi českého a slovenského národa, ktorí pri tom mali len jednu snahu: vymaniť národ z otroctva a zabezpečiť mu voľné, krajšie, šťastlivejšie živobytie. Čo iného mohol chcieť Masaryk, ktorý cez tisíce a tisíce kilometrov prišiel práve z Ruska do Ameriky, aby tu zavŕšil posledné práce svojho veľkého a večne trvať majúceho diela: oslobodenia Slovákov i Čechov a spojenia ich v jednom nerozdielnom štáte ako jeden politický národ? Čo iného mohli chcieť tí pri tvorení tejto dohody prítomní Slováci, ktorých vyslala tam Slovenská Liga v Amerike — jediné národné sdruženie amerických Slovákov? A čo mohli chcieť tam tiež prítomní reprezentanti amerických Čechov, tvorivší s týmito Slovákmi spolu výbor americkej odbočky Československej Národnej Rady, ktorá mala hlavné sídlo v Paríži, riadila v mene všetkých Čechov a Slovákov celú revolúciu, považovaná bola za predbežnú vládu nádejného Československa a ktorá konečne všetkými spojeneckými vládami za de facto vládu Československa bola aj uznaná?Teda tretí náš národnohistorický dokument, tá tak mnohokrát i zle i dobre spomínaná Pittsburghská Dohoda je listinou, ktorá nikdy nemá sa zabudnúť. Všetci tí, ktorí ju utvorili, boli bez otázky nadšení českí a slovenskí národovci, ktorí temer cez celú svetovú vojnu najkrajšie svoje námahy venovali oslobodzujúcej akcii a ktorých šľachetný úmysel nedá sa vziať v pochybnosť. A čo dvíha význam Pittsburghskej Dohody nad deklaráciu mikulášsku i martinskú, je to, že kým tieto boly osvedčeniami jednej stránky, Pittsburghská Dohoda je dohodou bilaterálnou, dvojstrannou, v ktorej označený je modus vivendi dvoch najbližších dcér matky Slávie, ktoré tisícročná poroba delila od seba, ale ktoré predsa len spolupatria.Dnes ja tu nechcem rozoberať, že k akým politickým bojom už tu v republike zavdala podnet Pittsburghská Dohoda a ani nechcem poukázať, že ktoré politické strany a prečo sú oproti Pittsburghskej Dohode alebo za ňu. Dnes jubilujeme a naše jubilovanie nech nie je pokalené politizovaním. Dnes rozoberme trochu len dejiny Pittsburghshej Dohody a spomeňme okolnosti, za akých ona bola uzavretá. A spomeňme na slová básnika:Vo tmách sme biedni blúdievali: dnes sme na bielom dni, — sme bôľné piesne spievavali: dnes znie spev lahodný: sme slobodní, sme slobodní! A nie sme biednym vyvrheľom viac medzi národmi: nám v rúšku časov uzardelom vek kynie úrodný: sme slobodní, sme slobodní!(Krčméry)

Gessay_Rozpomienka-na-uzavretie-Ceskoslovenskej-dohody.html.txt

Plavba z Terstu do CarihraduKeď som si za tri dni poobzeral pamätihodnosti Benátok, mesta vystaveného v mori, previezol som sa ako vandrovný remeselník zadarmo na parolodi Lucifer do Terstu, odkiaľ som sa chcel prvým parníkom dostať do Carihradu. Pretože lode do Carihradu odchádzajú z Terstu len každú sobotu, mal som tu viac dní na obzretie tohto prímorského mesta. Meno mesta je nepochybne slovanského pôvodu; tersť — trsť, z čoho potom vzniklo nemecké Triest a talianske Trieste.Konečne svitlo ráno dňa 10. septembra 1870. S ním prišiel i čas nášho odchodu do Carihradu. Na morskom pobreží hemžilo sa už od rána ľudstvo všakových národov, znášajúc svoje kufre a inú batožinu, potravu atď. Keď odbilo pol druhej popoludní, z lode zahrmela strelba na znak, že sa púšťa na cestu. Nastalo všeobecné lúčenie. Hoci ja som nemal okolo seba nikoho známeho, predsa sa ozývalo v mojej duši smutné: Zbohom, pevná zem! Zbohom, drahá moja otčina! Ktovie, či ťa ešte raz uvidím!Loď sa voľne rozbehla na morskú cestu, ktorá mala trvať päť dní a päť nocí. Parné stroje začali pracovať čoraz rýchlejšie a po krátkom čase nevideli sme nič, len vodu a nebo. Aký dojem to spraví na človeka, ktorý svoje doterajšie dni prežil len ako „zemeplaz“, to sa nijako nedá opísať. Na pevnej zemi časom všetko zmení svoju tvárnosť; iba široké, nekonečné more sa predstavuje ľudskému zraku nedotknuté a nepremenné.Nuž a, čože povedať o tom zlatom východe slnka na mori? Za môjho pobytu v Tirolsku bol som pri Ortolese. Je to najvyšší vrch celej našej dŕžavy, ktorého výška (12 390 stôp) prekonáva náš Kriváň (7884 stôp) ešte o pol piata tisíca stôp. Zo susednej prevysokej hole díval som sa na jeho chlm pokrytý večitým ľadom a snehom a pozlátený vychádzajúcim slnkom. Bolo to krásne a velebné; ale ani zďaleka sa to nedá prirovnať k sláve vychádzajúceho slnka na šírom mori. Po rannom brieždení začína sa obloha nad vodami červenieť, až razom prebleskne z vody prvý lúč slnka a začne sa divotvorný, akoby na tisíc míľ vzdialený „ohňostroj“ na mori, pri kráse ktorého ústa človeku onemejú. Za celý čas tejto morskej plavby som sa zdržiaval na palube (najvyššej otvorenej časti lode); avšak zdalo sa mi, že malý bol počet tých cestujúcich, ktorí by boli tento velebný úkaz tak srdečne obdivovali ako ja. Ale tuším, že človek privykne i na tieto velebné zjavy, keď ich má, ako obyvatelia prímorských krajín, každodenne pred očami.Dňa 11. septembra plavili sme sa popri ostrove Vis (to je jeho juhoslovanské meno, taliansky sa volá Lissa). Tu, ako je známe, rakúske loďstvo pod admirálom Tegetthoffom dňa 20. júla 1866 porazilo námornú armádu kráľa Viktora Emanuela. V duchu som videl všetky hrôzy námorného boja, vlny zafarbené krvou a pokryté úlomkami rozborených lodí, na ktorých si poranení i zdraví bojovníci chceli zachovať svoje životy. Zďaleka vyzerá ostrov Vis len ako vrch vypínajúci sa z morskej vody, hoci s vojskom má do 7000 obyvateľov.Prvý raz pristála naša loď na 3 hodiny pri gréckom meste Korfu, ktoré leží na ostrove toho istého mena. Cestou do mesta, ktoré leží na samom brehu mora, videl som ešte pred bránou sedieť peňazomencov; u jedného z nich som si premenil jeden rakúsky strieborný zlatník; vtedy som nevedel, čo mi zaň vlastne dal, keďže som tamojšie peniaze nepoznal; to som však vedel celkom isto, že mi ho zadarmo nepremenil. Vypil som tam pohár vína, ale neviem za čo. Na tomto ostrove som videl i prvý palmový strom. Opevnené mesto Korfu je ináč jednoducho stavané a zle dláždené; spojenie medzi obyvateľstvom sa udržuje najmä somármi, ktoré tam používajú na ťahanie i nosenie.Plaviac sa od ostrova Korfu ďalej na juh, dostali sme sa do Jónskeho mora. Keď sme v Stredozemnom mori obišli najjužnejší bod Európy, predhorie Matapan na polostrove Morea, dostali sme sa k ostrovu a mestu Syru v takzvanom archipelágu. Spomenuté mesto leží na úbočí strmého, z mora vystupujúceho vrchu, takže ho možno vidieť hneď z lode. Jeho domy sú už stavané podľa východného spôsobu, lebo nemajú krovy. Zdržali sme sa tam desať hodín, ale nevidel som tam ani stromčeka, ani ničoho zeleného. A predsa je toto mesto strediskom námorného gréckeho obchodu.Ďalšia plavba zo Syru bola nepohodlná najmä preto, že na loď pribudlo veľa Turkov a Grékov, ktorí berú so sebou hneď i postele a ležia na lodi so ženami a deťmi „ako doma“. Iní sedia na zemi so skríženými nohami a fajčia zo svojho čibuka, ostatní zas pijú a besedujú; majú ponajviac červený odev a za opaskom plno pištolí a nožov, takže sa na prvý pohľad všetci viac podobajú zbojníkom než pokojným cestujúcim. Ale keď sa s nimi človek oboznámi, nuž zistí, že nie sú takí zlí, ako vyzerajú. Okrem nepohodlnosti vyplývajúcej z toho, že loď bola preplnená, začala sa húfne zjavovať i zlopovestná morská choroba. Mnohí z pocestných ležali ako brvná, skvárení mdlobou a dávením. Mňa táto choroba celkom obišla, možno, že pre silnejšiu telesnú sústavu, ale možno i preto, že som na celej tejto ceste nič iné nejedol ako chlieb, slaninu, cesnak a cibuľu. Ale od sadzí a dymu parostroja som vyzeral ako skutočný cigáň.Keď sme konečne prešli cez štvrté more, Egejské, mali sme pred sebou svetochýrnu morskú úžinu Dardanely a Marmarské more, za ktorým leží pri morskej úžine Bospor Carihrad. Počasie bolo utešené, na oblohe sa neukázal ani obláčik a náš parník Hungaria letel površím tichého mora bez najmenšieho zakolísania. Razom sa na lodi strhol krik (bolo to 15. septembra), lebo zďaleka sa nám zaligotali pozlátené polmesiace, ktoré ozdobujú početné minarety hlavného mesta Carihradu.

Sustek_Cesta-do-Palestiny.html.txt

Ladislav Nádaši-Jégé: Magda MarošováPani Marošová sedela v malej bočnej izbe pri obloku, založenom pelargóniami, kvetmi pomarančovej farby. Zložila okuliare z očí, ktoré boli čítaním ustali, a hľadela na rínok svätomichalský, ktorý bol taký ohromný, že oproti stojace, dvermi od seba rozdelené domce zdali sa byť hračkami. Keďže dva-tri dni pršalo, bolo celé námestie samé bahno, na ktorom sa husto leskli veľké mláky. Na celom veľkom priestore smútila na hornom konci jediná ošarpaná stará lipa, z ktorej celá obec zbierala kvety.Pani Marošová nemohla zabudnúť svoju rodnú obec, ktorú bola s Magdou pred ôsmimi mesiacmi opustila. Keď hľadela na púšť pred sebou, zašiel ju trúchlivý, beznádejný pocit smutného pohrebu.Myslela, aký je život smutný, a zdalo sa jej, že nikdy inakší nebude. Nikdy nebude bez ťažkých starostí a žiaľov. Vzdajte sa nádeje, že by to mohlo byť inakšie! Veď je v každej radosti perla horkosti, v každej láske je tŕň strachu.Prečo ona má taký ťažký život? Lebo má každého rada, s každým spolucíti, len na seba nemyslí. Hútala ďalej, i nadišiel ju zasa strach o Magdu, ktorý jej skoro bez prestania hrýzol dušu.Veď ako sa Magda premenila, aká je skoro celá zronená, ako zbiednela, ako sa pretvára kvôli matke a ukazuje veselšiu tvár aspoň zavše.„Mňa neoklame,“ myslela si so vzdychom, i sklonila hlavu do chudej ruky a snovala ďalej niť smutných tušení. „Celá moja bolesť, celý môj žiaľ je jej žiaľ. Úbohá, zožiera jej srdce láska k Rychlému, hoci to i tají, a celý môj smútok by prestal, keby som ju videla blaženú.“Počula zo susednej izby prenikajúce tiché zaklopanie a pozorné otvorenie dverí, i utrela si šatôčkou zaslzené oči. Ani sa neobzrela, kto prišiel; vedela, že je to jej skoro každodenný, podvečerný hosť Jaroš Fiedler, ktorý, hoci skončený gymnaziálny profesor, suploval z núdze za osemsto korún mesačne na svätomichalskej škole.Zdal sa byť biedny, bledý, a bol pritom obdivuhodne mocný, mal svaly sťa oceľové spruhy. Bol abstinentom a nefajčil. Zázračne rád mal hudbu, prenikajúcu mu dušu; bol znamenitým botanikom, a to nielen suchopárnym učencom, lebo sa učil filozofii zo života kvetov, vkladajúc do nej i všetku poéziu citlivej a vnímavej duše. Ovládal sa nadľudským spôsobom. Neurobil činu, ktorý by neschválil z vysoko mravných ohľadov. Kto ho neznal a nerozobral si jeho povahu, tomu sa zdal byť najvšednejším, do sveta nesúcim, v nijakej zábave, v nijakom spoločenskom počínaní nezúčastňujúcim sa čudákom. Hovoril vždy ticho, odmerane, trochu sa zasekajúc v reči.Jeho radosť boli husle a štúdium botaniky a popri tom i astronómie. Medzi týmto sa prepletá, ako voňavá, prelestná liana, jeho ľudomilnosť. Či si ju nadiktoval, či ho tislo do nej srdce? Nevedno.Starú Marošovú navštevoval skoro každý deň podvečer, keď obyčajne ani Magdy nebolo ešte doma.Vábila ho Magda predsa? Tajil to samému sebe, hoci mu bola veľmi milá. Ale jeho srdce iste tlačilo, že je pani Marošová opustená a že žiali pre dcéru, ktorej opustenosť pripisovala sebe.Fiedler si nahováral, že rastliny necítia ani radosť, ani žiaľ a že krásne žijú. Ľudia si všetko dobré a zlé len namýšľajú, v prírode toho niet. My isté okolnosti, ktoré sú v každom živote nevyhnutné, viníme spôsobovaním žiaľu; iné chválime prínosom radosti. Ale život sa valí svojím prúdom a raz hladí, raz raní, inak to nemôže byť na svete.Jednako pani Marošová trpí, trápi ju žiaľ pri všetkých jeho vyhováraniach. Stoicizmus[1]je účinlivý len v teórii. Preto chodí k nej každý večer a zhovára sa s ňou o Magde. Teší ju to, je to pre ňu námet večnej zaujímavosti, a jeho tiež teší pri všetkej jeho botanickej filozofii. Nahovára si, že našiel v nej neobyčajnú povznesenosť duše; pozdvihuje i jeho jej či vrodená, či životom získaná šľachetnosť. Otázka je nie rozlúštená, a možno ani nikdy nebude, či nám bohom daná duša, či životná skúsenosť a naša vôľa diktuje naše myšlienky a skutky. Fiedler pokladal za isté, že bohom daná duša.Do izby sa všuchol ako milý, priateľský duch. Pozrel na pani Marošovú a čítal jej z vyplakaných očí, že ju mimoriadna starosť vyniesla z duševnej rovnováhy. Zdala sa mu neobyčajne biedna a utrápená.Chytil jej chudú, žilnatú ruku a bozkal ju raz, dva razy a podržal ju vo svojich oboch.Tichučko povedal so súcitným a povzbudzujúcim úsmevom: — Akýže nám zasa chrobák prešiel po čiernej počienke, milá pani, keď robíme takú utrápenú tvár?Pani Marošová prežrela raz ťažko — bolo na nej vidieť, že premáha plač — i sklonila hlavu. Trvalo dosť dlhú chvíľu, kým sa opanovala natoľko, aby mohla hovoriť, žeby jej vzlykot nepretrhoval reč.Fiedler pritiahol si stoličku k jej fotelu a díval sa trpezlivo a so živým záujmom na ňu.Napokon zašepkala:— Upratovala som Magdinu bielizeň a našla som medzi ňou niekoľko prázdnych fliaš — z rumu. Ona, nešťastná, pije! Strašné dedičstvo po otcovi. Radšej by som ju videla mŕtvu!Zalomila rukami a zdvihla si ich k tvári. Fiedler cítil, že zbledol. O chvíľu povedal:— Bože môj, ako to dievča muselo trpieť, keď sa mohlo tak spustiť! Chúďatko Magduška! A koľko fliaš ste našli? Boli už suché, či bolo ešte v niektorej trochu tekutiny?— Bolo ich päť-šesť. Neviem, či boli suché, či bola ešte niektorá mokrá. Nevedela som vôbec, čo robím. Trvalo dosť dlho, kým som sa zozbierala. Čo si počať? Odpratať ich a povedať jej, že som ich našla? Viete si predstaviť scénu, že by som ja musela svojej dcére, svojej Magde, vyčítať do očí niečo, čo mi zapríčinilo takú bolesť? Veď ona má zlaté srdce, nikdy mi neurobila nijakú ťažkosť schválne, a teraz mi dala taký úder! Nemôžem sa odhodlať jej to povedať, a jednako musím. Musím jej povedať: „Magda, ty nešťastná, ty sa opíjaš?“ Viete si predstaviť, aký je pre mňa žiaľ vidieť jej hanbu a bolesť?… Čo mám urobiť, milý priateľu? Poraďte mi! Väčšieho žiaľu som dosiaľ nezažila…— Milá pani, upokojte sa. Je iste ťažká úloha vyzvedieť všetko a potom ju odviesť od priepasti. Musíme ju pozorovať, musíme sa dozvedieť, ako žije, kde chodí, s kým sa schádza. Primnoho sme jej dôverovali, nechali sme ju priveľmi na seba. Utíšte sa. Ja to všetko vezmem na seba. Niečo už viem, niečo tuším. Viete, že mi je veľmi milá. Venujem sa jej celkom. Stojí za to zachrániť ju. A možno nám veľký duch sveta pomôže. Možno stavia nás len na skúšku. Rád by som vedieť, či i teraz pije, lebo od nejakých troch týždňov sa jej nálada hodne premenila. Predtým bola vždy zamyslená, na otázky neodpovedala, alebo si vôbec nevšímala rozhovory. Vždy bola kdesi inde. V posledné časy bola omnoho veselšia, často sa smiala a veselila… Nemohli by sme prezrieť fľašky?Pani Marošová rezko skočila a utekala chytro stareckými drobnými krokmi do Magdinej izby a o krátky čas priniesla štyri prázdne fľašky. Voňali, prezerali ich; zdali sa byť celkom suché, hoci boli zapchaté. Teda už dávnejšie boli vyprázdnené.— Je to akiste tak, ako som tušil, — povedal Fiedler.— Čo ste tušili? — pýtala sa pani Marošová ustrašene.— Magda žiarlila na sestru, túžila za Rychlým, a Jarenko jej ho vyhodil zo srdca.— Kto je to Jarenko?— Nepočuli ste o ňom? Je to podivné. Je tu už skoro mesiac učiteľom na meštianskej škole. Je podivné, že vám ho Magda nespomenula. Očividne ho zatajuje pred vami. Lebo sa ináč veľmi priatelí s ním.— A aký je to človek, keď ho tak zatajuje? Prečo by sa mala zaňho hanbiť?Fiedler stiahol hlavu medzi plecia, trochu rozmýšľal a rozpačite sa usmial.— Neviem, čo si budete myslieť o mne, keď ho opíšem tak, ako ho dosiaľ poznám. Možno budete predpokladať, že žiarlim naňho. Ale, či tak, či tak, pokladám za svoju povinnosť povedať vám číru pravdu. Trofim Jarenko je Rusín, kdesi od Ľvova. Je to utečenec a školy skončil v našej republike. Je mimoriadne krásny chlap, urastený ako jedľa, vysoký atlét a zriedkavo krásnej pravidelnej tváre. Je ani maľovaný, oči, ústa, nos, všetko bezchybne pravidelné. Ale duševne je to beštia. Nezná nikoho okrem seba. Je bezohľadný, surový, zmyselný, pomstivý, korheľ. Ženské sa šalejú za ním, a on ich zneužíva bez milosrdenstva a odhadzuje bezohľadne, keď sa mu zunovali. Pritom je nehanebný chvastúň, vytára všetky svoje víťazstvá. Tak sa zdá, že hodil siete na Magdu a že mu ona nemôže odolať. Bojím sa, že ju urobí nešťastnou a nechá tiež tak ako iné, ktorým tiež sľuboval manželstvo, a potom opustil a vysmial. Je tu len mesiac, ale povesť, ktorá ho predišla, už sa potvrdila predbežne na Marienke Lakoštíkovej, notárskej pomocnici. Zdá sa, že ju pre Magdu opustil.Pani Marošovej sa zatriasli ruky od rozčúlenia. Hádzala nimi bezradne.— Panebože, čo ma tak tresceš? Čo si mám počať? Aké sú to hrozné zvesti, aké rozčarovanie! Moja nešťastná Magduša, na ktorú som bola taká hrdá, pije a možno už i upadla!Pani Marošová si trhala zúfalo vlasy. Fiedler chytil jej ruky a držal vo svojich.— Upokojte sa! Trochu sme zanedbali celú vec, ale myslím, že sa ešte nič naozaj zlého nestalo. Ja úfam, že si s tým naničhodníkom dám rady a že Magdu vytiahneme spoločným úsilím z jeho pazúrov. Hoci je silák, ozembuch, ale pritom zbabelý, bojaci sa o svoju kožku. Má i tú zlú vlastnosť, že bezohľadne robí z každého posmech, nehľadiac ani na nezavinené telesné chyby. Pravda, len vtedy, keď predpokladá, že sa mu obeť pre telesnú slabosť neopováži postaviť. Minule v hostinci urobil na Šuhajdu, hrbatého malého podnotára, poznámku, že by mohol radšej z válova žrať ako prasa, keďže ryje nosom v tanieri, bolo by mu to pohodlnejšie. Ten telesný lazár, ale srdnatý chlap, rozhnevaný naňho i pre jeho chovanie k Marienke Lakoštíkovej, vyskočil zo stolice a vylepil mu svojimi dlhými rukami niekoľko takých zaúch, že mu hlava odkväcla. Okrem toho mu nadal a povedal, že ak sa opováži ešte na niekoho brechať, že ho dá svojou starou práčkou metlou vyprať z dediny. My sme si mysleli, že Šuhajdu jednou rukou zrazí na zem, a vyskočili sme ho ratovať. Ale nebolo toho treba, lebo ten obor chytil sa za tvár a začal — bolo nám to na neuverenie — plakať a prosiť nás, aby sme mu dali pokoj, že on len žartoval. Všetci sme sa hanbili zaňho. Všetci sme odišli z jeho spoločnosti. Na tretí či štvrtý deň zatým šiel Šuhajda v tmavý večer tunajšími neosvetlenými ulicami domov z hostinca, a tu vybehla z ktoréhosi dvora vysoká postava a zaťala ho niekoľko ráz ťažkou palicou po hlave. Bohvie čo by sa bolo stalo, keby na notárov krik neboli vybehli chlapi z domov. Videli utekať vysokého chlapa, ale bola taká tma, že ho nepoznali. Bol to iste Jarenko… Teraz si pomyslite, i keby si chcel vziať Magdušu za ženu, aké by bolo nešťastie pre ňu mať takého muža. To je hotový záporožský kozák z časov Sahajdačného.[2]Pani Marošová počúvala Fiedlera s takým pocitom, s akým počúva obžalobu nešťastník, vypätý na škripec. Všetky nervy trhalo v nej, stiahla sa vše nasilu ako bolesť utajujúci človek, vše mädlila rukami alebo hádzala nimi bezradne okolo seba.— Čo mám robiť, čo mám robiť? Nešťastné, drahé dieťa!Fiedler mal rád Magdu, ale vtedy sa mu zdalo, že nie spôsobom, ako chlap milúva ženu, ale skôr ako sestru. Cit ľútosti k jej opustenej, starej matke sa mu zdal omnoho silnejší ako cit lásky k Magde, ktorá mu bola milá, veľmi milá, lenže on svoju lásku všemožne potláčal dosiaľ, keďže si Magdu vo svojom terajšom postavení nemohol vziať za ženu. Ona mala omnoho väčší plat ako on a zdalo sa nm celkom nemožným, aby sa dal ňou vydržiavať.— Milá pani, na nijaký spôsob jej nerobte výčitky. Najlepšie bude, keď jej teraz vôbec nedáte pobadať, že viete o tom, na akej falošnej ceste sa nachádza. Zachádzajte s ňou šetrne ako s nervove chorou. Je pravdepodobné, že ju vaša trpezlivá dobrota skôr dojme ako vaše hoci aj najmiernejšie výčitky.— A mám sa so založenými rukami dívať, ako mi hynie?— Nebudete sa dívať nečinne, ako vám hynie. Ja budem vaším nástrojom jej záchrany. Predbežne musíme vyzvedieť, čo je s ňou. A to ja vyzviem. Dôverujte mi, veď mi je Magda veľmi milá, možno taká milá ako vám. Možno podľa nálezu premením našu čiaru účinkovania. Majte deň-dva trpezlivosť.Pani Marošová zložila ruky, akoby sa modlila.— Nech vás boh požehná za vašu lásku, vy šľachetný, cudzí človek!— Ja nie som cudzí človek. My sme plody jedného koreňa všetci traja.— Zotmieva sa. Idem hľadať, kde je Magda, — povedal po chvíli Fiedler a vstal.— Chodieva taká čudná, každý večer až za tmy domov. Niekedy je rozpálená, podivne rozrušená, niekedy zasa bledá, ustatá. Hovorí, že majú konferencie. Všimla som si, že ma teraz nikdy nebozká, keď príde, čo predtým nikdy nezameškala. Sedí vždy vo svojej izbe potme, nezapáli lampu. Myslím si, že to robí teraz preto, lebo, lebo — panebože, zachráň nás! — je opitá.Fiedler hľadel na ňu ľútostivo.— Dôverujte mi. Zbohom, milá pani!Vyšiel pomaly pred dom. Hľadiac pred seba na zem, zastal a stál so sklonenou hlavou. Urobil si plán. Osou jeho účinkovania bolo vynájsť, kde je Jarenko a či je Magda nie v jeho spoločnosti.Na vyšnom konci veľkej obce bol dlhý ošarpaný, prízemný starodávny dom s bránou naprostriedku, ktorá ho delila na dve čiastky. V jednej polovici býval starý, ešte za maďarskej vlády penzionovaný finančný komisár Kulkay so svojou ženou. Dom patril žene, ktorá mala i dosť veľké pozemky. Boli to ľudia dosť zámožní, ktorí trovili svoje dôchodky nízkymi zábavkami. Hoci boli už obidvaja starí, blízko sedemdesiatroční, zháňali ľahkomyseľnú spoločnosť, s ktorou sa zabávali pitím, spevom, gramofónom, a ako sa o nich roztrusovalo, i podporovaním necudného milkovania.V druhej polovici domu, ktorá bola ako i prvá rozdelená chodbou na dve čiastky, boli izby, ktoré Kulkayovci dávali do prenájmu. Tu bývala učiteľka z ľudovej školy, Irena Kováčová, mladá, šumná osoba, traťmajster Vyvaril a Jarenko. Dve izby boli prázdne. Všetci traja trávili väčšinu svojho voľného času u Kulkayovcov.Magda navštevovala skoro deň po deň po škole svoju kolegyňu Kováčovú, ktorá ju len dva razy vyhľadala na jej byte, i to preto, aby ju odviedla so sebou. Pani Marošová ju znala, ale len povrchne. Nevidela sa jej. Bola prikrikľavá a hodne nespútaného správania. Nevidelo sa jej ani jej šatenie a že sa veľmi farbila.Fiedler dlhými krokmi, často preskakujúc mláky, šiel rovno k tomuto hniezdu nemravnosti.Začalo sa už zmrákať, keď prišiel pred dom. Jednako sa nesvietilo ani v jednej z jeho izieb, takže sa zdalo, že sú jeho obyvatelia nie doma. Fiedler však otvoril potichučky dvere na veľkej bráne, keď sa bol poobzeral, či ho niekto nevidí, lebo by mu nebolo bývalo milé, keby o ňom mohli hovoriť, že chodí do Kulkayov. Dom stál v bočnej uličke, ľudí nebolo v nej vidieť. Vošiel do tmavej brány a odtiaľ do dvora, a tu počul vresk gramofónu a videl, že sú tri obloky veľkej izby osvetlené. Jeden z oblokov bol otvorený, ním vyznievali veselé rozhovory a smiech. Obišiel dvor, prechádzajúci bez plota do záhrady, na okraji ktorej boli husté orgovánové kry. Schoval sa za ne a hľadel do osvetlenej izby. V prostriedku bol veľký stôl, založený fľašami, pohármi a kadejakým jedlom; pri ňom sedel mladý traťmajster a mal na kolenách slečnu Kováčovú. Povyše neho sedeli Kulkayovci, muž a žena, a akýsi neznámy pán stredného veku.Bokom od stola bol pri stene remenný diván, na ňom sedela Magda s Jarenkom, držiacim ju oblapenú okolo hrdla.Fiedlerovo srdce sa bolestne zachvelo. Pomyslel si:„Bože môj, to je už tak ďaleko s nešťastným dievčaťom?“Postál chvíľku, aby videl, čo robia. A nechcel veriť svojim ušiam, keď Kulkay so svojou ženou a pánom stredného veku spievali pri všeobecnom rehote oplzlú maďarskú pesničku. Keď videl tú starú ježibabu spievať, bolo mu skoro do dávenia.Odbehol a postavil sa bokom k osvetlenému obloku; vytiahol svoj notes a napísal na vytrhnutý list:„Magda, poďte bezodkladne domov, lebo vaša matka vážne ochorela. Fiedler.“Vošiel do kuchyne a oddal lístok slúžke s naložením, aby ho hneď zaniesla slečne Marošovej.Prišlo mu na um, že by sám mohol vojsť a zavolať Magdu. Ale hoci sa pevne ovládal, nevedel, či by sa bol opanoval natoľko, aby tým zvrhlým ľuďom nepovedal svoju mienku do očí.Vybehol na ulicu a odišiel o dva domy nižšie; tam čakal Magdu, ktorá o prekvapujúco krátky čas už utekala popri ňom domov.Pobehol za ňou a chytil ju za ruku.— Neutekajte tak, Magda, — povedal jej ticho.— Čo je, čo je s mamou! Preboha, hovorte chytro! — plietla Magda, brblajúc jazykom.— Preboha, Magda, čo je s vami? Vašej mamičke nič nechybí, totiž nie je chorá. Vy ste chorá, vy nešťastná! Chcel som vás len vylákať z toho mrzkého domu. Poďte so mnou. U mňa sa vyspíte. Nemôžem vás takúto zaviesť domov. Vaša mamička by to akiste ani neprežila.Magda sa zatackala.— A čo vy viete, čo moja mamička všetko vydrží. Ona má v tomto ohľade dobrú školu ešte od nebohého otca. Ja veru pôjdem naspäť. Vy luhár!— Magda, ak pôjdete naspäť, privediem ta vašu mamu, ktorá ešte nič nevie o tom, aký život vy vediete. Chcete to? Chcete, aby som jej to povedal?Magda zakričala zľaknuto:— Nie, nie! Nechcem! Poďme k vám.Fiedler býval v prázdnom sedliackom domčeku, v ktorom bola dosť veľká predná svetlica a malá komôrka, v ktorej bývala jeho stará gazdiná a zároveň majiteľka domu.Uložil Magdu na pohovku, dal jej studený obklad na hlavu a prikázal starkej, aby dávala na ňu pozor.Utekal k pani Marošovej.Úbohá, modlila sa. Ozaj v čom nájde v podobnej tiesni útechu a povznesenie človek bez boha? Vo vedomí, že je zverom bez duše a že i jeho milí sú zvermi a konajú podľa toho?Pani Marošová obrátila naňho svoj túžobne zvedavý pohľad.Fiedler sa veľmi ťažko usmieval.— No, nie je to také strašné, ako som sa obával. Zabávala sa vo veselej spoločnosti. Vyvolal som ju odtiaľ a uložil u mňa na diván. Stará Zimová je pri nej. Spí. Všetkému je na vine len ten podlý chlap. Dúfam, že ju ľahšie dostaneme na dobrú cestu, ako by som bol myslel. Vzpierala sa mi najprv. Keď som jej pohrozil, že všetko vyzradím vám, šla so mnou ako baránok. Chuderka.Pani Marošová zalomila rukami.— Na tom sa smejete? A prečo ste ju nedoviedli hneď domov?— Smejem sa, lebo sa mi poľahčilo na duši, a chcem, aby sa i vám poľahčilo. Domov som ju nemohol doviesť, keď sme sa uzhovorili, že vy predbežne neviete o jej poklesnutí.— Aha, máte pravdu. Aká som pomätená! Odpusťte. A kedy príde domov?— Nechám ju pospať asi z hodinku. Potom vám ju dovediem. Dotiaľ si posedím u vás.Sadli si do kútika pod stojacou lampou a kuli plány, tešiac sa nádejou už vopred. Veď je duša Magdina ešte zdravá, a keď premôže vplyv Jarenka, môže sa vyliečiť. Na odstránenie Jarenka mal Fiedler veľa možností. Ak by to nešlo, odídu Marošovky.Lenže na to všetko treba hodne času. A čo sa môže zatiaľ všetko prihodiť?Pani Marošová sa potešila a duša Fiedlerova oťažela ťarchou, ktorú vzal na seba.Ale je to človek z najlepších. Jeho sily sa zväčšovali, čím väčší bol proti nim nápor.Presedel u pani Marošovej celé dve hodiny a potom utekal domov.Magda sedela na diváne bledá, len okolo očí mala tmavočervené kolesá. Bola bezvládna, boľavú hlavu opierala o pohovku. Keď Fiedler tichučko vošiel, ani sa nehla.— Kde ste boli? — pýtala sa ticho.— U vašej mamičky, ktorá je ustarostená, kde ste tak dlho. Povedal som jej, že ste sa už celý deň zle cítili a že cestou zo školy vám prišlo zle, preto som vás uložil na polceste u mňa, a že vás teraz dovediem domov. Mamička nevie, čo sa vám prihodilo. Magduška, vaša matka žije len vami a pre vás. Viete to lepšie ako ja. Starostí sa o vás veľmi. V ostatné časy sa veľmi trápi pre vás.Magda trochu vzdorovite kývla plecom.— Čože, každý vie najlepšie, kde ho čo tlačí. I mňa tlačí kadečo. Čože, ja mám len trpieť a trpieť, a iní majú mať všetku radosť a pôžitok zo života?Fiedler hľadel na ňu chvíľku ľútostivo bez slova. Napokon zašepkal:— Zahrať vám? Vaše milé piesne, ktoré tak radi máte? Tichučko do uška?Magda hľadela naňho uprene. Bojovala so sebou, či mu má prisvedčiť. Napokon si pomyslela: „Veď je to taký dobrák, neurazím ho, nech hrá.“— Hrajte, prosím vás.Vybral husle z futrála, chytro ich vyladil a potom hral trávnice.Magda prvú, druhú pesničku počúvala s akýmsi vzdorom, s trochu posmešne zošpúlenými perami. Bolo na nej vidieť, že sa nechce dať uchvátiť.Fiedler mal dobrú techniku, ale to netvorilo hlavnú prednosť jeho hry. Hudba otriasala celým jeho bytím a ten cit vedel vo veľkej miere vložiť do svojich tónov.Hral jej staré, pri obyčajnej hre také zunované pesničky: „Nevydávaj sa ty, dievča, ešte“ a „Hej, bodaj to Komárno“, tri-štyri razy v rozličných variáciách, a hral ich tak, že Magda zmäkla.Sklonila hlavu a zahaliac si tvár rukami, plakala.— Magda, mám vám hrať ešte?— Hrajte, ale iné. Lebo sa mi niečo stane. Myslím, že mi srdce pukne.Utíšil ju Schubertom[3]a odložil husle.Hľadeli si do očí.— Jaroš, ja viem, že ma máte radi. Nepovedali ste mi to, ale celé vaše konanie to prezrádza. Záleží vám na mojom blahu, preto chcem, aby ste ma rozumeli. Ako tŕň v rane mi trčal v srdci môj švagor Rychlý. Viete, že som sa ho zriekla, aby si mohol vziať Božu. Myslíte, že som nemusela bojovať proti strašnej túžbe, ktorá ma mučila za ním? Každým možným spôsobom som sa jej bránila, ale bránila som sa jej darmo. Či som chcela, či nie, bol mi ustavične pred očami a bolestné túžby za ním ma ani na chvíľu neopúšťali. Nemala som pokoja ani v noci. Ba prvé noci, keď som bola v myšlienkach len s ním, ma mučili najväčšmi. V zúfalstve som sa začala opíjať rumom. V jednu noc, keď som bola ešte väčšmi ako inokedy umorená svojimi túžbami, vyskočila som z postele a hľadala ako šialená nejaký prostriedok na poľahčenie. Zazrela som fľašku rumu, ktorý núkajú hosťom do čaju. Chytila som ju a vyprázdnila polovicu na jeden dúšok. Zaspala som omámená. Potom som začala túžiť za rumom, aby sa mi obľahčilo. Bola som vôbec ako pobláznená… Keď som videla Jarenka, myslela som, že len teraz prvý raz v živote vidím skutočne krásneho chlapa. Ani keby sa mi dosiaľ zavreté oči boli otvorili. Čo som dosiaľ bola poznala, to bola iba tma oproti slnečnému jasu. Rychlý sa mi zdal byť ohyzdnou maškarou, nemohla som pochopiť, ako mi mohol byť ten človek milý a hodný lásky. A za ním som túžila a trávila preňho bezsenné noci! Hanbím sa to povedať, ale sa vám priznám, že som sa nemohla opanovať a temer hodila sa Jarenkovi do náručia. Nemohla som sa premôcť. Bolo mi už jedno. Moja túžba bola nepremožiteľná. Kto taký hrozný cit nezakúsil, neuverí to. Teraz sa mi stalo pochopiteľným, že sa ľudia pre lásku vraždia. Ja vám všetko uznám. Iste som degenerovaná, otec bol alkoholik, ale nemôžem sa premôcť. I to viem, že je Jarenko mravne úplne bez ceny. Ale aké je mi to všetko malicherné a vedľajšie, keď si len pomyslím, že cítim jeho pery na svojich!… Ech, Jaroš, aká som nešťastná! Prečo sa nemôžem zamilovať do vás? Akí by sme mohli byť šťastní! Vidím, že ma ten krásny diabol zvádza do priepasti, vidím, že ma zničí a odhodí ako iné, keď sa ma nabaží, alebo keď mu príde iná, nová do cesty, ktorá sa mu lepšie zvidí. Núti ma piť, aby som mu bola povoľná, zvádza ma do strašnej spoločnosti, a ja idem, ani keby ma ťahal nepoddajnou reťazou…Magda sa nárekom rozčúlila, vyskočila a chytila ostrými nechtami Fiedlera za hrdlo.— Ratujte ma, milý priateľ, pomôžte mi! Alebo nie, nie, nie! Nestojte mi v ceste, lebo sa stane niečo strašné!Hodila sa ustatá na pohovku a zakryjúc si tvár, plakala žalostne.Fiedler v bolestnom dojatí zašiel k obloku a díval sa do tmy, v ktorej len zďaleka prebleskúvali v oblokoch chalúp malé svetielka.Myslel si: „Úbohá, ako jej pomôcť? Veď je to vyslovená choroba a cit lásky ju opanúva ako nejaká nútiaca idea choromyseľného.“Rozmýšľajúc stál dlhú chvíľu pri obloku. V izbe sa vše ozvalo žiaľne vzlyknutie nešťastného dievčaťa, ktoré Fiedlera zakaždým pobádalo byť odhodlanejším.Napokon sa obrátil a prešiel k Magde. Trochu zachrípnutým hlasom sa jej opýtal:— Oddali ste sa tomu človeku, tomu Jarenkovi?Magda sa vzchopila a ako keby nerozumela, čo chce od nej, sa opýtala:— Či som sa mu oddala?Hľadela naňho vytreštenými očami, a zrazu pochopiac, o čo ide, skríkla:— Nie, nie, boh mi je svedok! Ale čo ma to stálo! Myslela som, že zahyniem. Všetok môj stud, všetky naučenia matkine, všetok môj dobrý cit ma dosiaľ zachránil od toho. Ale je to strašný boj. Moja túžba byť celkom jeho bola skoro nepremožiteľná!Klesla zasa na pohovku a vzdychla zomdlene:— Dlho to nevydržím.Fiedler si sadol k nej a chytil jej ruku. Ľútosť a scitlivenosť mu škrtili hlas.— Magduška, ja si vás vezmem za ženu. Mám výhľady — teraz skoro isté — že sa dostanem do Bratislavy na gymnázium. Hoci skromne, budem môcť i ženu vyživiť. Povedzte Jarenkovi, že ste so mnou zasnúbená. Ja mu to tiež poviem a naložím mu, aby vám dal pokoj. Kým sa nezoberieme, budete svoj voľný čas tráviť so svojou mamičkou a so mnou. Naučím vás mnoho-mnoho krásnych vecí, o ktorých nemáte ani tušenia. Vy ste iste nikdy neštudovali prebohatú knihu prírody. V ničom sa tak neukáže jagajúce sa svetlo boha, ako keď sa do jeho diela hlbšie zahrúžime. Aká je to perspektíva od ohromujúcich vidov všehomíra po komplikované ústroje najdrobnejších atómov! Magda, poznám vás, máte takého vnímavého ducha a taký vycibrený cit pre krásu. Odvediem vás od strašných túžob a naučím vás, že je i mravná krása omnoho, omnoho uchvacujúcejšia a dojímavejšia ako telesná. A budete musieť milovať i mňa, aspoň pre moju vôľu chcieť byť dobrým, a budeme musieť byť šťastliví. Magduška, pristanete na môj návrh?Magda počúvala so sklonenou hlavou a s rukami zloženými na lone. Myslela si: „Aký je to šľachetný človek. Obetuje sa za mňa. Ale i tak si ma nemôže ctiť.“Obrátila sa k nemu a chytila ho obidvoma rukami za plecia.— Ďakujem ti, ty dobrý človek. Neboj sa, neoklamem ťa. Zozbieram všetku svoju silu a neoklamem ťa.Fiedler ju privinul k sebe a pohladkal ju po hlave ako dieťa. Často mu prišlo na um, že ju ani na čelo nepobozkal. A bolo mu to ľúto…Vstali, vzali svoje klobúky a išli k matke.Chýbali ešte dva týždne do prázdnin. Za ten čas Fiedler nenechal Magdu ani na chvíľu bez dozoru. Každý deň strávil s ňou dve-tri hodiny. Rozprával a ukazoval jej mnohé veci z botaniky a z astronómie. Hoci Magda bola učiteľka, vedela z tých vied pomerne málo. Veda zaujme každého, ale len keď sa do nej vhĺbime, keď spoznáme jej tajnosti a skryté krásy. Fiedler to veľmi dobre vedel, lebo to cítil na sebe. On vedel Magde jednotlivé odseky tak predložiť, že umné dievča našlo v nich veľkú záľubu natoľko, že niektoré problémy skutočne vedeli jej ducha odtrhnúť i od stálej túžby za Jarenkom.Vše, keď si žiadala, hral jej na husliach.Ostré oko matkino s potešením videlo na nálade svojho dieťaťa osvieženie, istú vzrastajúcu čerstvosť, ale sa jej jednako často i zdalo, že je tá lepšia nálada strojená, aby utrápenej mamičke spôsobila potešenie.Fiedler pri svojom neúnavnom dozore nemohol Jarenka ani raz dolapiť pri styku s Magdou, a preto keď po skončení školského roku Jarenko odcestoval k svojmu švagrovi do Mukačeva, hlboko si vydýchol, tešiac sa s pani Marošovou, že hru vyhrali, tým viac, keď dostal skutočne vymenovanie za profesora do Bratislavy.V druhej polovici júla Magda povedala, že musí ísť včasráno do Užhorodu nakúpiť kadejaké potreby na vyšívanie, aby mala cez leto čím čas tráviť. Od tých čias, čo odišiel Jarenko, sa jej nálada zrejme polepšila; pridalo sa dosť často, že robila i na matku dojem bývalej, životu sa tešiacej Magdy. S Fiedlerom sa stýkala v srdečnom priateľstve.Keďže v Užhorode bola už viac ráz, mala tam niekoľkých známych a priateliek, neprišlo ani matke, ani Fiedlerovi na um, aby robili nejaké námietky proti jej ceste. Keď sa Fiedler ponúkol, že pôjde s ňou, s úsmevom ho odbavila, či sa bojí, že mu ju niektorá priateľka odvedie, alebo či chce jej pomáhať vyberať pamuky a hodváby po sklepoch.— Milý Jaroš, len by si mi zavadzal. Neboj sa, večer vlakom o pol siedmej budem tu. Dovoľujem ti, aby si ma na stanici čakal. I odprevadiť ma môžeš na stanicu, ak sa ti bude chcieť vstať tak včas.Starostlivá matka má vždy všelijaké obavy, keď jej dcéra odíde z domu do cudzieho mesta. Tak ich mala i teraz plnú hlavu. Ako by sa bola uspokojila, keby bol Jaroš šiel s ňou!Večer prišiel Fiedler bez Magdy zo stanice. Ani pani Marošová, ani Fiedler nezažmúrili celú noc ani oka. Fiedler by bol najradšej šiel najbližším nočným vlakom do Užhorodu. Ale čo si tam v noci počne?Včasráno utekal ta. Umienil si, že pobehá všetky hotely za Magdou, a ak by ju tam nenašiel, obráti sa na políciu.Keď v Užhorode kráčal od stanice, stretol sa s Jarenkom, idúcim s malým cestovným kufríkom na stanicu.Fiedler mu vstúpil do cesty, vedel, že sa jeho najhoršie tušenia uskutočnili.— Jarenko, kde je slečna Marošová? — opýtal sa ho ticho, ale s takým pohľadom, že Rusín zastal bez slova.— Kde je? Mohol by som vám povedať, že neviem. Hľadajte si ju. Ale prečo by som vám nemohol uľahčiť milú úlohu vyhľadať vašu snúbenicu? — i usmial sa, pričom prižmúril oči, ktoré sa zdali byť v tú chvíľu Fiedlerovi šikmé, ani tatárske.— Nezdržiavajte sa daromnými rečami. Kde je slečna Marošová?— Čaká vás v kaviarni Koruna, to drahé dieťa. Povedzte jej, že ju pozdravujem, že som jej náramne vďačný za jej ľúbeznú spoločnosť a že idem naspäť do Mukačeva, alebo sám pánboh vie kde. Zbohom, pán mladoženích, zbohom!Odišiel s pohrdlivým úsmevom, kývajúc mu priateľsky rukou.Fiedler pozrel za ním, škrípajúc zubmi a zatínajúc päste. Nikdy v živote sa nemusel tak opanovať ako vtedy, aby sa nevrhol za ním zahrdúsiť ho.Trasúc sa rozčúlením na celom tele, šiel pomaly do Koruny.Našiel Magdu v skrytom kúte kaviarne; prezerala obrázkové časopisy. Poznala ho zďaleka; videl, že zbledla.— Ruky ti bozkávam. Chvalabohu, že som ťa našiel. Prišiel som po teba.Hovoril to najľahostajnejším hlasom, ako keby bol býval s ňou pred štvrťhodinou a bol odbehol po nejaké malicherné nakúpenie.Magda sklonila hlavu, i videl, že trasúcimi sa rukami drmala svoj na stolíku ležiaci ridicule. Nepovedala slova.— Pôjdeš so mnou?Zozbierala sa zdvihnúc hlavu, pozrela mu do očí.— Nemôžem ísť s tebou. Nehnevaj sa. Bola som s Trofimom celú noc. My sme jeden druhému súdení. On si ma vezme. Preto mi písal, a ja som prišla za ním.— Tak čo čakáš toho — toho — Jarenka tu?— No, pravda. Odišiel vyplatiť hotelový účet a príde po mňa o chvíľu.— Magduška, poď domov k matke. Pomysli si, aký žiaľ jej takto spôsobíš. Keď si chceš vziať Jarenka, vezmi si ho, ale svojím spôsobom. Pomysli si, čo tvoja matka povie, keď sa budeš s ním takto potĺkať po svete…— Veď prídem naspäť. On ma len chce predstaviť svojej rodine. Hovoril, že sa chce so mnou popýšiť. Ale veď môžeš počkať, on príde hneď. Už vlastne mal tu byť. Ale ty sa na mňa hneváš, že ťa opustím, — i pozrela túžobne k dverám kaviarne.Fiedler rozmýšľal, čo má urobiť. Robiť jej výčitky, že ho tak nečestne opustila? Veď to bolo i tak bezpredmetné. Ale vždy si robil výčitky, že nevystúpil proti nej vtedy s istou brutálnosťou. Svojou trpezlivosťou a nežnosťou tak obmäkčil jej dušu, že v porovnaní kontrastu medzi jeho a Jarenkovým správaním muselo jej previnenie voči nemu tým ostrejšie vystúpiť a prispieť tiež k zrúteniu jej duševnej rovnováhy.Chytil jej na stole ležiacu ruku a stisol ju. Aká bola mäkká a hladká.— Magduška, nehnevám sa na teba. Urobíš si, ako sa ti páči. Ale musím ti oznámiť tvrdú novinu.— Čo je? Zasa je mamička chorá? — i usmiala sa.— Nie. Mamička je utrápená, ale ináč zdravá. Ale — Jarenko nepríde po teba.Magda sa zľakla.— Preboha, čo je s ním?— Nič sa mu nestalo. Odcestoval a nechal ťa tu.Magda sa zasa usmiala.— No, to ti neverím. Ako to vieš?— Stretol som sa s ním pred stanicou. Utekal na vlak. On mi s posmechom povedal, že ma moja mladucha tu čaká. Dal ťa pozdraviť a odkázal ti, že ti je vďačný za tvoju ľúbeznú spoločnosť.— To ti povedal? — zašepkala a hľadela meravo na Fiedlera.Ešte si neuvedomila, čo sa vlastne stalo. Cítila úder, ale že bol smrteľný, ešte nevedela. Musela si všetko urovnať v duchu, musela si zostaviť účet svojho počínania, aby videla, že jej zostáva len jediné východisko.Vstala.— Poďme, — povedala a kráčala k dverám, neobzrúc sa na Fiedlera, ktorý ešte platil.Nechala svoj zvrchník, cestovný kufrík i ridicule v kaviarni. To všetko zobral Fiedler a utekal za ňou, keď už kráčala bez rozvahy ulicou, nevediac ani, kde ide.Fiedler ju dobehol a chytil za rameno. Pozrela naňho takým zmäteným pohľadom, že sa jej zľakol. Šli spolu na stanicu bez slova.Magda cítila, že sa jej celý svet zrútil. Svojich najmilších oklamala, aby sa darovala zlému človeku, ktorý ju neľudsky zneužil a hanebne odhodil s posmechom. Jediná jej pomoc je odhodiť život; len tak sa strasie mučiaceho pocitu najhroznejšieho poníženia a opovrhnutia svojej najvrelejšej lásky.Vo vestibule šiel Fiedler ku kase, kde bol dosť veľký stisk. Magdu postavil na tri kroky od seba a naložil jej, aby strážila svoj kufrík a zvrchník, ktoré položil pred ňu na zem. Myslel, že svoj majetok inštinktívne neopustí. Zo zhluku ľudí, medzi ktorými bol vklinený, nespustil z nej oka. Stála ako socha, dívajúc sa pred seba na zem. Pri kupovaní lístkov nehľadel možno minútu na ňu; keď sa obzrel, kde je, nebolo jej nikde. Batožina bola na svojom mieste, ale ona zmizla.Utekal na nástupište, kde práve bol vhrmel osobný vlak od Košíc. Utekal k nemu. V zhluku sem a ta sa ponáhľajúcich cestujúcich počul zrazu zostrašené výkriky a už i volanie, že sa akási dáma hodila pod vlak.Pod jedným zo zakrvavených vozňov vyčnievala pekná biela ruka s prsteňom, na ktorom bola vložka s drobnými briliantíkmi, medzi ktorými bol smaragdík.Ten prsteň bol daroval Magde ako skromný snubný darček. Zohol sa a chytil jej bielu ruku, ktorá sa poddala jeho dotyku, keďže bola kolesami celkom odrezaná.Fiedler sa potočil, stratil vedomie a padol.[1]stoicizmus— staroveký filozofický smer. Hlásal potrebu poznania zákonitostí prírody, sebaovládanie a triezvu životosprávu, nezlomnosť, tvrdosť, mužnosť v životných nešťastiach.[2]Sahajdačný,Peter Kononovič. Kozácky hajtman, košový ataman Siče. Pod jeho vodcovstvom bojovali Kozáci úspešne proti Turkom. Umrel r. 1622.[3]Schubert,Franz Peter (1792 — 1828) známy nemecký hudobný skladateľ

Nadasi-Jege_Magda-Marosova.html.txt

ÚvodemTento poučný spisek by rád vyložil autorům, obecenstvu a koneckonců i kritice, jak vzniká divadelní hra a jakými proměnami jest jí projíti, než se vykuklí v slávě a skvělosti své premiéry. Nechceme podvodně předstírat, že divadlu rozumíme; faktum je, že divadlu nerozumí nikdo, ani lidé zestárlí na prknech, ani nejstarší ředitelé, ba dokonce ani referenti. Panebože, kdyby dramaturg mohl vědět, bude-li mít kus úspěch! Kdyby ředitel mohl předvídat, udělá-li kasu! Kdyby herec měl předem nějaké znamení, že to vyhraje! — pak, ano, pak by se divadlo dalo dělat stejně klidně a počestně jako truhlářství nebo výroba mýdla. Avšak divadlo je umění tak jako válečnictví a hazard tak jako hra v ruletě; nikdy se neví předem, jak to dopadne. Nejen o premiéře, ale i každého večera je čirým divem, že se vůbec hraje, a když už se hraje, že se dohraje až do konce; divadelní hra nevzniká uskutečňováním nějakého plánu, nýbrž ustavičným překonáváním nesčíslných a nečekaných překážek. Každá laťka v dekoraci a každý nerv v hrajícím člověku může kteréhokoliv okamžiku prasknout; obyčejně sice nepraskne, ale přesto situace je dezolátní; prostě nemůže ani být jiná.Nebudiž tu řeči o dramatickém umění a jeho tajemstvích, nýbrž jenom o divadelním řemesle a jeho tajemstvích. Bylo by zajisté vděčnější uvažovat, jaké by divadlo mělo být a jak by se mělo ideálně dělat; ale každé mluvení o ideálu zastírá složitou a divou skutečnost toho, jak to opravdu je. Nerozjímáme tu o možnosti kolektivního dramatu nebo konstruktivistické scény; v divadle je možno vše, je to dům divů. Největším divem ovšem je, že to vůbec běží. Zvedá-li se o půl osmé večer opona, buďte si vědomi, že je to šťastná náhoda nebo přímo zázrak.Byť jsme se vyhnuli pokušení mluvit zde o Umění, přece bychom rádi zapálili aspoň v úvodu svíčičku také božské Múze. Uzříte ji, chudinku, nikoli v její slávě; spatříte ji utahanou zkouškami, nachlazenou, podstupující všemožné ústrky, ohavnou dřinu a všecky rozlaďující trampoty divadelního rubu. Až bude před vámi na scéně slavně ozářená a nalíčená, vzpomeňte si, co jest jí snášet; nuže, i to je hlubší pochopení dramatického umění.A pak jsou různí lidé za scénou, pod ní i nad ní, kteří spolu táhnou a strkají tu Thespidovu káru. I když tuto svou úlohu ztělesňují velmi naturalisticky, kostýmováni v obyčejném civilu nebo modrých blůzách, hrají svou důležitou roli při vzniku divadelní hry. Pročež i oni buďtež zde oslaveni.

Capek_Jak-vznika-divadelni-hra.txt

Po šiestej hodine(Malé črty z veľkého mesta)Odejme sa do najlepšieho — najlepšieho, aký máme, kabáta a — na prechádzku! To nesmie vystať, keď chcete svetu aspoň raz denne ukázať, že žijeme, hýbame sa i trváme. Svetu ukázať! Preto nejdeme sa ukazovať na Petřín, tam chodia i tak len varovkyne s malými — a so svojimi zbožňovateľmi, ani do Stromovky, čili Kráľovskej obory — to je okres aristokratov; ani na Karlovo námestie, tam sú najviac šičky a zaľúbenci. Zaľúbenci, ako vieme, sú, akoby nemali očí, nevidia okolo seba nič, nič… Ani do mestského parku,[1]kde sa tiež rozložil pražský izrael a obdivuje tam poloskrehnuté opice, učupené na hambálku, a kŕmi ich svätojánskym chlebom, ani… Dosť na tom, poďme na Priekopy.Veď i náš „domáci“, v ktorého dome bývame, ta mieri. A ako sa vyobliekal! Ponovená príroda — domáci tiež ponovený. Kdeby nie! Za moje peniaze, áno, i za moje. Prvého mája dostal činžu… No mlčím, aby sa nepovedalo, že ho nenávidím. Vedie si pod pazuchou dcérku, bledé, plavovlasé dievča — v polokrátkych sukničkách, žltých poltopánkach, z ktorých oba členky koketne vykukujú, znak, že i naša Boženka má, ak nič iného, teda aspoň nôžky práve tak stvorené, ako všetky iné ženy, ba osmelím sa tvrdiť — my všetci ľudia vôbec. Nehovorím jej to na hanu. Nôžky sú neveľké a tá čierna pančucha. No lepšie ju tak nechať! Domáci nechal Boženku pred trafikou a vošiel dnu kúpiť si dve prešované krátke.[2]Jednu vyfajčí na prechádzke, druhú pri svojom pohári. Áno, svojom. Je na ňom vrchnák, aby sila z piva, i tak riedkeho, neutekala; je na ňom i podobizeň nášho domáceho, veľmi pekná — to jest práve tak pekná ako on. Kým pán otec tamdnu vyberá, preberá a nemôže také nájsť, aké on chce, aby nebola krátka ani čierna, ani žltá, ale s bodkami, ani tvrdá, ani mäkká; kým mu otvárajú nový balík a rozprávajú najnovší chýr, že ju už chytili a ako ju chytili, i kde chytili, a kam ju odviedli, — ženu totiž, čo zahrdúsila vlastného chlapca; Boženka za ten čas ide zamdlieť, ba umrieť pred trafikou. Hanbí sa nesmierne, pozerá do výkladu na všakové sorty cigár a tabakov, akoby bola v pomykove, ktorú si vybrať. A čo, vari ona tiež fajčí? Pán boh uchovaj! Šiel tade akýsi „čiperný“ JUC. a Boženka neušla jeho všetečným očiam. Zná ju už dávnejšie. Chodil v zime do tanečnej hodiny a tam sa s ňou poznal.„Tá má rande!“ vykombinoval si náš JUC. a obzerá si ju zo všetkých strán, točiac paličkou medzi prstami. Postál, pokýval pravou nohou a usmieva sa, usmieva.Boženka je ako na tŕni. Bože, ak pristúpi k nej, osloví ju, čo potom? A ten ju osloví, práve si napráva škripec na nose. To je uňho predohra k rečneniu. Náš JUC. má totiž veľký rečnícky talent, nemožno od neho, ako budúceho advokáta a „obhájce u věcech trestních“ ani ináč očakávať.„Kde jsi tolik, tatínku!“ volá Boženka na otca, ako sa vyplietol z trafiky.„Již jdu, Beruško, již jdu!“ teší ju.Boženka sa mu ovesila na rameno a smeje sa. Je veselá, veselá… Obzerá sa i na JUC., ktorý stojí trochu prekvapený a myslí si: „Bére na mne, bére — a já byl takový…“ A ide obďaleč za ňou a strežie, či mu nehodí ešte jeden pohľad spoza pleca otcovho.Pekné sú tie Priekopy, zvlášte večer pri osvetlení. Škoda, že nie sú priestrannejšie. Z oboch strán vozovej cesty trotoáre široké, pohodlné, popri nich trojramenné kandelábre hustým radom. Na dlažbách hmyrie národ, ako mravce v kopenci. Z výkladov padá svetlo na túto pestrú, mrviacu sa masu, dodávajúc čosi sviatočného každodenným tváram, jemným, novým i obšúchaným šatám. Z druhej strany Václavské námestie podáva zriedkavý pohľad, ktorý sa končí monumentálnou stavbou nového múzea;[3]jeho pozlátená kupola široko-ďaleko kraľuje nad celou okolicou.Ba či ozaj dakto všetkých týchto ľudí zná? Pochybujem. Zná ich hádam len adresár mesta Prahy a spomenutý kedysi lokálkár. Myslím, tento ešte najskôr. I pán akademický maliar Borůvka by ich sotva všetkých znal: no a ten je viac Na Priekopách než v svojom ateliéri. Zato jeho zná každý, kto len raz prešiel Priekopami. Osoba pozoruhodná: široký klobúk, dlhé vlasy, spustená mašľa — teda nápadný kostým. My si ho len obzrieme a je — ale iní bližšie interesujú sa o neho. O neho, o jeho osobu, a nie o jeho obrazy. Aké pohľady naň hádžu, plné krvavých výčitiek. Sú to takzvaní živnostníci, to jest krajčíri a všetky iné remeslá: hostinskí, kelneri a kelnerky. Pán Borůvka môže byť hrdým, že či v Mníchove, či v Ríme, či na vidieku: všade, kde sa len obrátil, vrstva živnostníkov zainteresovala sa tuho o neho. Dakde nechceli ho ani pustiť, takže musel pred nimi zutekať. Inde šli za ním až na nádražie a keď nemohli utrímať jeho osobu, nechali si aspoň jeho kufrík na pamiatku. Inde, kde nezbadali jeho odchod, čo stávalo sa obyčajne, bo pán Borůvka vyhýbal sa všade ováciám — tak ani tam nezabudli naňho: z času na čas poctia ho listom, vôbec dajú mu ako-tak najavo, že sa oň starajú. Nie div, že i tunajší radi by už raz vedieť, kde sa nachádza jeho ateliér, ale to je tajomstvo samotného pána Borůvky, ktorý, ako bolo podotknuto, rád vyhne ováciám i hromadným návštevám v svojom umeleckom sídle.Pán majster Lichner, pekne oblečený, nesie na ruke nové šaty. Iste ich doma ktosi túžobne očakáva, aby sa mohol v nich ešte dnes večer ukázať na ulici. Preto pán Lichner ta sa ponáhľa, že chce dodržať sľub. Ako vidím, pán Lichner patrí k remeselníkom, čo držia slovo. Figúra neinteresantná, škoda naň hľadieť.Expres[4]Nro. 18 stojí pri vchode kaviarne a muštruje[5]publikum, či by nemohol dakomu dačím poslúžiť. Je v tom postavení ako mačka učupená — len skočiť na vraha. Sňal svoju červenú čapicu pred pánom Andělom. Majiteľ tohto zriedkavého mena je praktikant u zemského súdu. Hodný, poriadny mladý človek. Expres Nro. 18 vyrobil si uňho pekný groš. Odnáša od neho naparfumované listy mladým dámam v meste a predmestiach. Ešte pán Anděl bol len JUstud, keď sa to začalo, a trvá to do dneška. No, pán Anděl je nebezpečný človek, pokradol hať sŕdc a srdiečok — neviem, kde ich dieva. Zločin, ktorý na šťastie nepadá ani pod jeden z paragrafov tunajšieho trestného zákonníka. Iba tomu má čo ďakovať, že si chodí po slobode, ako tá rybôčka v bystrej vode, a nesedí dakde v separácii,[6]alebo plane,[7]v okovách stavu manželského, zlatých síce, ako sa všeobecne uznáva — ale predsa len okovách.Už ide od nábrežia celou Ferdinandovou ulicou[8]za pani Kudrnkovou, vlastne jej štíhlou dcérou, ktorá ako inokedy, i dnes vyšla pod opaterou strážnej mamičky. Už tretí raz im je takto na pätách. Minulý týždeň ich videl, že sa viezli vo fiakri, a tri dni na to stretol ich na Priekopách a hneď domyslel sa, že „z toho něco kouká“. Dievča nie špata, býva na Smíchove,[9]vo vlastnom dome, nezadlženom dome a okrem toho kdesi v Krkonošiach majú vilu. To všetko dozvedel sa pán Anděl od domovníka a okolitých hokynárov. Všetko spoľahlivé informácie. Pani Kudrnková ho už spozorovala; ale robí sa, akoby ho nepozorovala, a dcéra, tá sa už dva razy usmiala… Všetko ide dobre; snáď zajtra, alebo pozajtre pôjde expres Nro. 18 do Smíchova s voňavým listom.Pred výkladom na porcelán stavila sa trojčlenná spoločnosť. Pán už dosť v rokoch, ale mocný, čerstvý. Dáma obstarná, s vysokým, nemódnym klobúkom. Iste manželia. Obidvaja na tvári i rukách ohorení. Pri nich stojí dcéra, pekná, červená. Vidno, nie mešťania; kdesi z vidieka zatárali sa sem. Dcéra od päty do hlavy v novom, akoby ju bol zo žurnálu vystrihol. Tu ju to tak zaodeli, zaobliekli. Škoda, že klobúk nepristane veľmi k šatám. Dedinčania iste dali sa prehovoriť preštvalej modistke a zavesiť si na krk tovar, ktorý by precibrená meštianka neprijala ani darmo. Ináč musia byť bohatí; portýr „U arcikniežaťa Štefana“[10]vedel by udať ich meno a stav, ale neoddá sa ustávať. Dcéra sa ešte tohto mesiaca vydáva, prišli do Prahy kupovať „výbavu“. Preto i výklad porcelánu tak študujú. Dámy najradšej by zakúpili všetko, všetko, čo vidia; ale „tatínek“ začína pomaly už šomrať, že čo mnoho, to mnoho.Pán Jozef — to dostačí; teda pán Jozef, „vrchní sklepník od Zlatého Soudku“,[11]nenachádza sa v svojej ríši, ale tiež vyšiel snáď sa prejsť. Aspoň tu stojí na Priekopách, hlboko zamyslený nad skvelým divadlom. Ani, ľaľa, nepozrie na nás a predsa sme dosť intímni. Intímnosť nám preukazuje pán Jozef deň po deň tak, že nás vyznačuje nad ostatných denných hosťov „prorostlým“ mäsom pri obede. Na mäse niet totiž mäsa, iba samé blany. Že nás má ozaj rád, dotvrdzuje i tým, že pri donesení „španělských ptáčků“ ani mak sa nezahanbí ani nezľakne pred nami, kdežto samy „ptáčky“ sa hanbia, preto i očerveneli a zabalili svoje kosti do vyprážanej žemličky. Ešte k tomu mľaskne, usmeje sa, nakloní sa vám k uchu a povie: „Fajn!“ Čo sú to za španielske vtáky? V žiadnej zoológii, ani v múzeu som ich nenašiel. Strašia iba u „Zlatého Soudku“. Ak ozaj v Španielsku dakde ľažú sa, mala by tamojšia vláda vypísať na ich hlavy cenu, aby vyhynuli. Ale teraz pán Jozef nepozerá na nás, lež do výkladu na čierny, neveľký vahanček, vlastne na dukáty, vo vahančeku vysypané. Jeho dušou iste v tisíc ozvenách nesie sa jedno jediné slovo, jeho obľúbené: „fajn“! Všelijaké cenné papiere, nové i obdraté, čisté i umastené, akoby v nich boli držali šunku, rozložené sú okolo vahančeka; tie pán Jozef neobdaril ani jediným pohľadom. Iba na sklenenej tabuli zastavili sa jeho živé, skúmavé oči. Tam je promesa[12]jedna pri druhej zavesená dlhým radom, nad tým žltý papier s nápisom: „Hlavní výhra 200.000 Haupttreffer“, a nad tým belasý papier s nápisom: „Letzte Woche“ — „Poslední týden“. A pán Jozef dumá: ,Vyhrát tak těch dvěstětisíc, to bych tím u Soudku sek. Té prachdřiny mám zrovna dost.‘ A skutočne touto nádejou zvábený ide do „Směnárna — Wechselstube“ a kupuje promesu. Nuž, nesmejme sa. Fortúna[13]má rada cechu pána Jozefovu. Pán Jozef by za výhru neotvoril síce hostinec; na čo by mu i bol, keď by mal dvestotisíc? Kúpil by si dom a dal sa zapísať medzi ostrostrelcov[14]a chodil by po meste v cifrovanej uniforme. Teda do ťahu!Ako sa tá cesta míňa! Už sme vlastne na konci Priekop. Všetko sa to tu obracia a berie tou istou stranou naspäť. Výklad pána Chvapila, telesného krajčíra arcikniežaťa Rudolfa,[15]je zakončením tejto slávnej ulice. My prejdeme na druhú stranu, vzdor tomu, že tramvaj, fiakre, drožky, koče a ťažké vozy zatarasujú priechod. Tam sú mestské hodiny na stĺpe, ukazujú práve štvrť na sedem a svietia na výklad i u nás známeho pochvalne pána Neffa. Stranou je stará, nedávno zreparovaná Prašná brána. Niektorí popod ňu idú do Celetnej ulice. Ale čo my tam budeme robiť? I tak je úzka, hoci nie bez významu. V nej je chýrny údenár pražských šuniek, pán Zvěřina. Že sú dobré, toho dôkazom je bývalý kráľ Milan,[16]ktorý od nich stučnel a je cestujúcou reklamou tohto šunkového závodu. Prejdime popri Café français, kde rozvaľujú sa pražskí burziáneri.Nemysleli by ste, s kým sme sa tu zišli! Pán Prokůfek, tragický hrdina istého predmestského divadla. Každým krokom prezradzuje, že pohyboval sa zväčša vo vysokých, ba najvyšších kruhoch. Áno, mnoho ráz bol kráľom, pred ktorého slovom triasli sa ministri a milióny poddaných. Koľko ráz princom, ministrom, boháčom! Že bol i dakoľko ráz parížskym žobrákom, to mu vážnosti neuberá. I tu vedel zachovať dôstoj a vážnosť tragického hrdinu. S tým istým majestátom nosil korunu, tiaru[17]i diadém[18]na parochni, ako i turecký turban alebo fez, ako cylinder alebo jakobínsku čiapku.[19]Koľko ráz ho zabili, už akýmkoľvek spôsobom; koľko ráz on sám siahol na svoj život: tu dýkou, tu jedom, zas revolverom alebo nožom; koľko ráz nariekala žena a deti, alebo len sama milenka nad jeho mohylou! A pán Prokůfek vzdor tomu žije a zdravstvuje. Ako fénix[20]vznesie sa zavše z popola vlastnej pominuteľnosti a nakoniec ustrnie v „Plzeňské pivnici“[21]pána Račka zaliať tie duševné boje a útrapy, ktoré znášal na javisku. Áno žije a žiť bude dlho, lebo vzdor čiernym tušeniam, mátohám a fúriám, ktoré mu na javisku hruď rozožierali, má dobre vyvinutý zmysel pre tento, i mimo javiska dosť pestrý život.Keby sme boli ako tuto pán Nosák radcami, keď i nie skutočnými tajnými — veď ani on nie je ešte skutočným, ani tajným — ale celkom takými zjavnými, správnymi, administračnými radcami koštěbradskej železnice[22]— keby sme boli, ako nie sme, vošli by sme tiež tými bočnými dvierkami do miestnosti, ktorá nesie nápis: Continental Bodega Company.[23]Sadli by sme za jeden stolík a dali si naliať malaga, xeres[24]alebo inej podobnej kočvardiny.[25]Ale takto, kdeže vás ta vodiť? Ste v najlepšom prípade majiteľmi dvoch talianov,[26]ktorých sme boli v údenárskom závode zo sveta zniesli — no a taliany neznášajú sa so španielskymi vínami. To by sme museli najprv užiť, keď nič iného nie, teda aspoň pol kapúna alebo bažanta. No a pán Nosák to môže, lebo je radca a milionár. Čakajme, vari i my kedysi, kedysi… Škoda, že za „kedysi“ v bodege na teba ani nepozrú, nie aby ťa honentne dačím obslúžili.Bárs ťažko padá, prejdime predsa mimo tej bodegy. Veď, ľaľa, koľkých hodných, statočných ľudí spoločne s nami ju obišlo. Tak hneď rečiem, tu majster Bílek. Ktovie, ako sa sem zatáral; snáď po práci. On nie je denným hosťom v Bodege, ale iba u „Fleků“,[27]nie je správnym radcom a vari tiež sotva kedy bude, hoci ja mu zo srdca žičím, aby bol, a predsa ľudia jeho skorej znajú, ako pána radcu Nosáka. Pozrite, i pán JUDr. Veverka vysekal mu svojím cylindrom hlbokú poklonu; a pán doktor je predsa chýrny advokát. Majster Bílek vyberá v svojom hostinci na Ústrednú Maticu,[28]deň po deň a už veľmi mnoho rokov. Ku komu príde so strelcom, nik ho nepustí s prázdnou rukou. Ak dakto nemal drobných, pán Bílek počká, o hodinu príde poznovu. Mnoho, mnoho grajciarov vybral už majster Bílek. Nám do každej dediny takého majstra — nám!Medzi nás, neporiadnu čriedu civilov, mieša sa vojsko. No dôstojníci predsa len vedia tou šabľou štrngať! To preto, že sú „tenkonohí“, ako im starý Tolstoj vo „Vojne i miru“ nadáva?[29]Krásne šaty, lesk, čistota, paráda! Hľa, ide proti nim akýsi MUC., veľmi stiesnený, akoby sa nedobre cítil v erárskych háboch. Nech príde o rok prvej na tento svet, nosil by bol dôstojnícku uniformu, štrngal by si šabličkou, na ktorej by sa celembalo chýrne „portupé“;[30]na zamatových výložkách by mal už tri biele hviezdičky. Nevoľný MUC. opozdil sa o rok, preto nosí teľa;[31]nemá šable, iba kratučký pagnét.[32]Ani žiadna kuchárka ho neobzrie — nemá ešte ani jednej hviezdičky. Všetci MUC. narukovali prvého apríla, práve keď iní dobrovoľníci dostali šarže. Preto sa tak okúňa.Všetko, čo nosí uniformu, začína sa akosi narovnávať. Zazreli červený pás na nohaviciach, zlaté výložky a na nich dve hviezdičky. Generál! Tiež na prechádzke. Šedivý, starý pán, ale kráča ani na perách. Salutuje veľmi zdvorile. Ba ešte čo! Zastal na kraji trotoára a pozerá cez ulicu, akoby tam oproti kohosi pozoroval. Kýva rukou. A naozaj, pán oberšt kráča pomedzi fiakre ku generálovi. Za oberštom v slušnej diaľke mladý nadporučík-adjutant. Nekráča tak voľne, ako jeho šéf; napína všetky svaly, vidno mu, že blíži sa ku generálovi. Generál podal oberštovi ruku, nadporučík zastane v diaľke, vyhne sa, salutuje dľa predpisu a stojí. Generál ho ani nepozoruje, hovorí s plukovníkom. Ba predsa ho spozoroval. Podáva mu ruku, nadporučíkovi! Ako pristúpil, ako ju prijal, ako zasalutoval a zas odstúpil na predošlé miesto: to by už ani Gogoľ neopísal.[33]Všetko dľa reglementu.[34]Iba vari že sa mu rozliala neobyčajná radosť celou tvárou a že mu oči zažiarili, vari iba to nepadá pod žiaden § reglementu, hoci myslím, že sa ani neprotiví. Akže je tu priestupok, odpusť mu; kedyže bude tak vyznačený? Vari na manévroch alebo plane na poli? Nech sa teší, ba zlatými literami zapíše deň tento do svojho testamentu. Nech si o ňom rozprávajú i najďalší potomci.Ľaľa, tu je známa firma! Matěj Bencker — ba nie, J. U. Bencker,[35]to Matej mi samo vbehlo do pera. Vždy sa zľaknem, že to môj intímny kamarát stal sa rukavičkárom. Nevolá sa, pravda, celkom tak, ale ľudia, čo privykli v gymnáziách čítaťcakok,radi ho skoro, skoro tak volajú.Ej, zavadzia ten Suchého dom, zavadzia! Sme v pomykove, ako Xerxes pri Termopylách.[36]Trotoáre úzke, ulica úzka a tou vždy ide alebo tramvaj, alebo voz s nákladom, alebo fiaker a drožka. Dakedy všetko to sníme sa dovedna, že policajt nevie, kde mu hlava stojí. Obecenstvo nevmestí sa na zúžený trotoár, musí stúpiť na ulicu a dávať pozor, pozor, lebo: ,ho-hóp!‘ kričí drožkár. Ak neodskočíš, už ti je paripa jeho na chrbte. Tento pražský istmus[37]menuje sa Ovocnou ulicou. Je veľmi krátka. Vydýchneme si uspokojení — pred nami je už Ferdinandská trieda.„Má ucta!“ volá ktosi na vás. Je to pán Nyklíček, listonoš, náš listonoš. Zbehol Jungmannovou ulicou popri jeho soche na Ferdinandovu; poberá sa na odpočinok. Prechádzať sa nepotrebuje, dosť sa naprechádzal a napotil vo dne. Zato i nesie okrem koženej kapsy, kde bývajú všetkým ľuďom príjemné poukážky, ešte peknú kôpočku šestáčkov. Pán Nyklíček je ten šťastný smrteľník, ktorého návštevu každý milerád strpí, ba nejeden i netrpezlivo čaká. A keď sa návšteva ozaj stane, každý mu ju šestáčikom-dvoma odmení. Šťastný človek! A aký dôvtipný! Pozriete mu zbežne na kapsu a potom do očí, nič viac netreba; on už vie, čo to značí. „Nemají nic, pane doktore — po druhý!“ odpovie vám hneď, totiž tomu, kto dostal jazernú strelu! Ale ak tam dačo máte, pristúpi šikovne, s gracióznym pohybom otvorí koženú taršuľu[38]a podá vám vytúženú poukážku s takou účasťou a vnútornou radosťou, že nezdržíte sa — musíte mu dať ten šesták, i lásku by ste mu vyznali!A tu ešte jeden kratučký istmus, ale veľmi zlostný. Ako na protiveň rozložil sa tu fotografický bazár. Ľudia zastavujú sa pred výkladom, obzerajú pekné herečky, hercov, slávnych mužov, spisovateľov, učencov i slávne ženy. Pravda, poniektorí najradšej tie reprodukcie pikantných i menej pikantných obrázkov i obrazov. Dakedy spraví sa tam z týchto divákov opravdivý špunt, ktorý zatarasí premávku. To bolo obzvlášte za oných čias, keď visela tam baronesa Vecserová.[39]Nuž ale nič netrvá večne — i plynová lampa nad dvermi pána Nepomuckého, vychýreného virtuóza na virštle, cerbuláty[40]a taliany, zasvieti nám do očí sťa spásonosný maják. My, ako som spomenul, sme po večeri, preto kráčame neúprosne ďalej: ale zato pán Alois Wagner drží smer rovno k spomenutej lampe. Nuž on je portýrom u baróna Zecha — neskoro obedúva, a že nasiakol panským životom, i olovrantúva. Tak teraz ide na olovrant. Zje dva párky s chrenom a potom pôjde na štvrtočku vína do svojej vinárne. Pán Alois bol totiž kedysi, kým takto veľmi nestučnel, vojakom a slúžil ako fírer[41]kdesi v Uhorsku, tam naučil sa piť víno. Zoznal sa i so Slovákmi, od tých čias má ich rád. Rozpráva o nich všeličo, ale čo si zapamätal, to je táto zvláštnosť. Kľajú vraj veľmi smiešne: „Tisíc kŕmených striel sa ti do duše páralo!“„Zvláštní, co?“ hovorieva svojim priateľom pri štvrtočke. „Tam se i střely krmí, nejen bagouni (kŕmené svine).“„I bože, jsou na světě divné pronárodové!“ odpovedá obyčajne kostolník od Sv. …Vypýtal sa každého dosiaľ, či vie, čo sú „kŕmené strely“. Tajomstvo o siedmich pečatiach![42]Možno, že to mohli byť „hrmené“ — ale kto ich tam vie, aké sa vtedy do duše párali!Á, zas uniforma! A pohodlná, parádna! Mladý úradník vyšiel ukázať sa v nej svetu. Kabát šosatý je rozopätý, pozlátený kord tisne ľavou rukou, aby sa mu s nohami nemiešal. Darmo je — oficierska je predsa len krajšia; i slečinky radšej za ňou kukajú. Zato rozumné slečny a menovite mamičky majú túto úradnícku bez otázky radšej. Z mnohých príčin. Akoby na nej stálo napísano, že jej majiteľ má toľko a toľko mesačne. Že na vojenských tiež? Dobre, ale tento je solídny, pokojamilovný, domácky — kde takého oficiera nájdete? A nadovšetko: netreba kaucie![43]Pán Otakar Süss dobre si je vedomý, aký má kredit[44]u mamičiek. Preto si tak vykračuje, preto hocktorú neobzrie. Keby len ten poriadok s tou uniformou nebol tak jednostranný! Keby v tom i dámy, menovite slečny boli zahrnuté. Pán Süss by to hneď previedol, keby mal na to moc. Taká, čo má päťtisíc — nech nosí taký, tá čo desaťtisíc — zas taký klobúk; každá sorta partie inakší. Lebo v dnešných pomeroch hľadanie ženy u uniformovaného úradníka veľmi ponáša sa na známu hru o kolembabu.[45]Na jeho kabáte každý vidí, čo je, koľko má; on zas nevidí, za akou sa ženie, čo je a ako je. Pravdu má pán Otakar, len ktorý minister pustí sa do takého ťažkého problému!Ktosi beží k vám, akoby vás bol celý deň hľadal a nepopáckal. Má napakované všetky kešene i ruky akýmisi papiermi. Vám tiež vstrčil jeden do ruky a už letí ďalej. No vidíte, nech sedíte doma, ani by ste nevedeli, že pán Votruba, čo býval kedysi tu, preložil svoj „oblíbený“ hostinec ta; že jeho pivo je vždy „od čepu“, obsluha vzorná, pohodlie detto, každý štvrtok „špekové knedlíky se zelím“, a „každou neděli, středu, svátek a sobotu“ „concert“ (čítaj: gonzerd) a „vždy chutná jídla“. Pán Votruba vás prosí, čo len o jednu návštevu na próbu. A toho následok? Že nájdete všade na trotoári papiere — pán Votruba leží na ulici. Čo chcel, dosiahol: žije v pamäti p. t. obecenstva, keď nie štyriadvadsať hodín, tak iste aspoň päť minút. I to dosť od neho!Pán Pavel Chleborád, žiak českého konzervatória, valí sa ulicou a hvízda si akúsi skladbu. Postrčil pritom pána Antonína Frühaufa. Pán Frűhauf skutočne dosť zavčasu vybral sa mestom, tuším hneď po piatej. Prečo, dozvieme sa hneď. Je kandidát profesúry a nenarodil sa, vzdor nemeckému menu, v paláci bankýra, ale len v domčeku chudobného krajčíra v Pardubiciach. Ale prišiel na zelenú ratolesť![46]Vlani bol inštruktorom u kniežaťa Schafhausena. Na cestu z Pardubíc do Prahy dostal sto zlatých. Pán Frűhauf premenil stovku, zaodel sa, zaobul sa kniežatsky. Stučnel a spanštel, že ho nik nemohol poznať. Ba on sám, keď nazrel do zrkadla, mimovoľne viedol asi takýto monológ: ,Jsi to ty, Tondo — anebo nejsi?‘ Nuž nejednej panne na Malej Strane strepotalo srdiečko, keď hrmela ulicou kniežacia ekvipáž a v nej mladí princi a švárny vychovávateľ, MUC. Laura, guvernantka tamže, písala vraj naňho, ako sa hovorí, ódy. Ale škoda večná; princi podrástli, pán Frűhauf vysťahoval sa z nádhernej paloty do prozaického činžiaka v Novom Meste. Žil, kým bolo z čoho, a keď nebolo, živil sa, ako mohol, najviac rozpomienkami na kniežací dom. Minulý týždeň prehrabával sa v kufríku a tu vo fraku našiel striebornú zlatku. Dnes odpoludnia prehliadol celú garderóbu, či zas dačo nenájde. A — nemýlil sa! Za futrom vesty namacal čosi takého ako dvojšesták. Kým futro odparoval, dvojšesták prirástol mu tesno k srdcu. I rozmyslel si, čím sa dnes večer uhostí. Trpké sklamanie — parádna gombička! Oh, próza — próza! Vybral sa mestom, či nenájde dakoho, na koho „rozložil by sítě k lovení“. Všade sedem chudých kráv![47]Tak došiel na Ferdinandskú a zastavil sa pred oblokmi, na ktorých stojí: déjeuner — dîner — souper…[48]V oblokoch všakové lakoty. Rak ako krpec; ošklbaný kapún s tenkou kožou, spod ktorej presvitáva žltkastá masť ani zlato. Údený a ktovieaký ešte syr; salámy od výmyslu sveta; čerstvé, celkom čerstvé hrozno a jahody; tam na ráme zas visí biela ryba, tamto akýsi čudesný bôb. Veci všetko ako pod zuby stvorené. Pane Frűhauf, poradím vám čosi. Zatiahnite si remeň aspoň o štyri dierky a zaspievajte: „Preč jděte marná myšlení, kam chcete: nic nedbám…“[49]Vari zas chytili dakoho a odvádzajú na políciu! Pred trafikou ohromná kopa ľudu a všetko, zblízka i ďaleka, ta beží. Ale nič — každý vracia sa a hovorí sklamaný: „To jsou blázni, co?“ totiž tí ostatní, nie on. A čo je to tam? Trafikantka zavesila si klietku s vevericou.Tak tu máme Národní divadlo, už osvetlené zdnuka i vonku. Pribehávajú fiakre a drožky k pojazdom; dochádzajú ľudia peší a spechajú do jeho siení, lebo už je na siedmej. Oproti divadlu je kaviareň Slávia, kde sa umelecký svet schádzava. Pekná miestnosť, i spoločnosť vyberaná, i všelijakých novín veľký dostatok. Potom sa nedivím, že ľudia až hen z nemocnice sem idú stráviť príjemnú hodinku, pozrieť si to pestré divadlo prechádzajúcich sem a tam ľudí, ako tu pán dr. Werich. Oproti nám stojí reťazový most; stavba stará, ale osvedčená. Nezrútili ho ani vozy, ani fiakre, ani vojsko, čo cezeň často korporatívne chodí, pravda, rozviazaným krokom, lebo ak by krok bol na tempo, most by sa vraj prepadol do Vltavy. Zdá sa, že most je mocnejší, ako sa myslí. Nezvalil sa pod ťarchou vlastnou a pod ťarchou premávky, ani pod útokmi tunajších humoristických časopisov, ktoré menovite v uhorkovej sezóne rady sa ním bavia; ba ani pod pána sládka Peroutky a pekára Žemličky, ktorí chodia cezeň ruka v ruke každý boží deň na druhý breh do akejsi vinárne.Ba či sme to ozaj v Prahe, pri reťazovom moste! Veď čítam vlastnými očima nápis A. Kubín. Podľa toho sme pri Dolnom Kubíne! Čo neurobí naše mesto! Možno sa mu zachcelo za nami a presťahovalo sa aspoň na ten čas, čo sme my tu, ku brehom „stříbropěnné“ Vltavy.[50]Ba kde stojí tu sklep pána kupca Br.,[51]čo nás to traktúva tou dobrou borovičkou! Nie, predsa sme nie v Kubíne, pána Br. tu nikde nevidno. Ľa, i ten nápis nie je celkom A. Kubín, ale A (velikánsko) a na to (malým písmom): ntonín, tedy Antonín Kubín — je to jeho holičský salón.No ľudia na takto rok budú sa mať načo prizerať, keď tu bude výstava.[52]Tam za Vltavou Hradčany v prítme západnej zory s veľkolepým už teraz, hoc ešte nedostaveným veľchrámom sv. Víta; záhrady, parky na okolitých vŕškoch a stranách; ľavý i pravý breh; ostrovy Žofínsky a Strelecký,[53]nad Vltavou mosty, na nich živá premávka — nuž krása! Treba to vidieť.Zo Žofína sem na nábrežie dolieha vojenská hudba. Čo v Prahe elegantného, všetko je tam; poniektorí iba teraz ta idú. Tak i pán kolega v pere, spolupracovník toho a toho denníka tiež ide na Žofín. Vlastne ťahá ho ta magnét, dievča modrooké s klobúčikom veľmi elegantným. „Tatínek“ si pri nej ťažko vykračuje, akoby niesol na pleciach celý svoj miliónový cukrovar.Nie, smrti by sa skôr nazdal, ako že sa dá pán Dolejšek na takúto márnosť! Muž pilný, príčinlivý, svedomitý, pevných zásad, opatrný manipulátor s časom i peniazmi, dľa príslovia: čas — peniaz. Krčí sa v kontoári[54]firmy Flick & Flock[55]celý deň. A nemusel by. Jeho otec má veľkoobchod kdesi v Rakovníku a pán Dolejšek ho iste prevezme kedysi. Pracuje predsa do úmoru, učí sa. Nuž chce byť bohatý, bohatý… A tu dá sa na takú márnosť! Naučil sa akiste v „české zemské jízdárni“ „rajtovať“ a teraz sa ide aristokratickému svetu ukázať do Stromovky. Ale dôjde ta na mrkaní. Na mrkaní snáď preto, že v mútnom ľahšie loviť „zlaté rybky“; a či preto, že koník za mestom dostane fanty a nebude chcieť kroka ďalej urobiť?„Nazdar, pane soused!“ volá na mňa pán Wurm, bývalý okresný tajomník (notár) od Žamberka. Starý pán už takto, ale zo zdravého rodu. Zagazdoval sa, synovia podorastali, mali ísť na univerzitu. Presťahoval sa i otec s nimi do Prahy užívať zaslúžený odpočinok. Býva tu už viac rokov, ale poznať v ňom nepokazeného vidiečana až dodnes. Tak i mňa volá susedom, hoci nebývame pod jednou strechou. On býva na Malej Strane a ja celkom inde. Ale pán Wurm myslí, že sme dakde v Žamberku a preto ma volá susedom, vzdor tomu, že som ja pod právomocou magistrátu cele iného, predmestského. Zoznámili sme sa na Letnej, stredisku to všetkých penzistov. Dve hodiny som počúval jeho anekdoty, lebo ma bavili poniektoré. To mi vyzískalo jeho priazeň. Iní penzisti ho možno nechceli už počúvať, iba ja, v istom ohľade tiež penzista. „Víte-li pak, pane soused, kterak já umístil sedm vojáků do šesti postelí, když byly manévry u nás?“„Dva spali na jedné,“ hovorím ja; bárs som znal fortieľ,[56]lebo pán Wurm mi ho minule vysvetlil, robil som sa predsa nevedomým.Pravým prstom ukazovákom zavesloval v povetrí. „To-to! Každý chcel mít svoji postel zvlášť a já jich měl jenom šest a vyhovel přece sedmi vojákům…“„To bych neřek,“ hovorím mu ja.„Tak pojďte, já vám to vyložím,“ a pán okresný tajomník prijal moje rameno a pošli sme nábrežím. „Když jsem byl okresním tajemníkem, tak se stalo, že…“Ráčte odpustiť vct. čitatelia! Mal som úmysel zaviesť vás nazad k Václavskému námestiu. No stalo sa, že sa ma zmocnil pán Wurm a bude ma držať aspoň dve hodiny. Tak dlho na mňa čakať nemôžete, ja vypočúvam za vás jeho anekdoty — pritom okolo pol desiatej niet na ulici nič zaujímavého. Všetko beží domov, aby nemuselo platiť domovníka. Ja obetujem sa za všetkých. Za pokutu, že som vás tak dlho nudil, bude ma pán tajomník baviť opotrebovanými anekdotami. Suum cuique![57][1]Petřín… Stromovka čili Kráľovská obora… mestský park— pekné priestranné pražské parky: Petřín, park s rozhľadňou na Malej strane, kde sú dnes umiestené niektoré pamiatky z Jubilejnej výstavy; Stromovka, založená v 16. storočí ako obora, je najrozsiahlejším pražským parkom; mestské sady, dnes Vrchlického sady sú pri hlavnej stanici v Prahe.[2]prešovaná krátka— cigara z jemného druhu tabaku[3]Václavské námestie podáva zriedkavý pohľad, ktorý sa končí monumentálnou stavbou nového múzea— dnešné Národné múzeum vybudovali v rokoch 1885 — 1890 stavitelia Grégr a Starck podľa plánov J. Schulza. Na budove sú plastiky A. Wagnera, A. Poppa, J. Mandra, B. Schnircha, Seelinga, Wurzla, Mentzela, Seidana a Strachovského. Pred múzeom v popredí rampy je fontána so sochou Čechie, Moravy a Sliezska od českého sochára Antonína Wagnera (1834 — 1895). Múzeum s bohatými zbierkami sprístupnili verejnosti 8. mája 1891.[4]expres— verejný sluha, rýchly sluha, posol[5]muštrovať(z nem.) — prezerať[6]separácia(z lat.) — odlúčenie, väzba, väzenie[7]plane(z lat.) — celkom, priamo, veru, pravda[8]Ferdinandova ulica— dnešná Národná trieda v Prahe, smerujúca k Vltave[9]Smíchov— veľká mestská štvrť v Prahe, jedno z prvých pražských predmestí, kedysi tu boli záhrady a vily bohatých Pražanov[10]U arcikniežaťa Štefana— kedysi známy pražský hotel na Václavskom námestí[11]Zlatý soudek— dom u Zlatého soudku, zvaný i U Marglů na Smetanovej ulici v Prahe[12]promesa(z lat.) — výherná listina[13]Fortúna(lat.) — šťastie, v rímskej mytológii bohyňa osudu, šťastia[14]ostrostrelec— člen ozbrojeného mestského sboru[15]arciknieža Rudolf— korunný princ rakúsko-uhorský (1858 — 1889), syn Františka Jozefa I.[16]kráľ Milan— Milan Obrenović (1854 — 1901), knieža a srbský kráľ v rokoch 1882 — 1889[17]tiara(z lat.) — pápežská trojitá koruna[18]diadém(z gr.) — čelenka, zdobená drahokamami, znak kráľovskej moci[19]jakobínska čiapka— frygická čiapka, odznak jakobínov, prívržencov radikálnej politickej strany v revolučnom Francúzsku v 18. storočí.[20]fénix(z gr.) — rozprávkový egyptský vták, ktorý sa po spálení znovuzrodil[21]Plzeňská pivnice— stará Choděrova reštaurácia na Spálenej ulici v Prahe[22]koštěbradská železnice— pravdepodobne ide o buštěhradskú. Buštěhradská dráha patrila akciovej spoločnosti: založili ju roku 1852, zoštátnili až roku 1923. Koncom roku 1852 dostal knieža Karol Egon Fürstenberg koncesiu na predĺženie konskej dráhy v šesťdesiatych a osemdesiatych rokoch si získala spoločnosť koncesiu na ďalšie trate v uhoľnej panve kladensko-buštěhradskej.[23]Continental Bodega Company(angl.) — kontinentálna vinohradnícka spoločnosť, kedysi známa reštaurácia v Prahe Na příkopě[24]malaga, xeres…— španielske vína, nazvané podľa mesta Malaga a Xeres (v Andalúzii)[25]kočvardina— zlý nápoj, brečka[26]talian— druh údeniny[27]U Fleků— známy pivovar na Křemencovej ulici v Prahe[28]Majster Bílek vyberá v svojom hostinci na Ústrednú Maticu— Bílek, majiteľ hostinca Roudnická pivnica na Štěpánskej ulici, podporoval české národné hnutie, medzi i. vyberal podpory na Ústrednú maticu školskú, ktorá chránila vo vlastných i podporovaných školách mládež pred ponemčením.[29]dôstojníci… sú „tenkonohí“, ako im starý Tolstoj vo „Vojne i miru“ nadáva— Kukučín čítal román L. N. Tolstého (1828 — 1910) Vojna a mier v origináli a referoval o ňom v spolku Detvan 11., 14., 28. mája a 18. júna 1886.[30]„portupé“(ľud. z franc. porteépée) — strapec pri šabli[31]nosí teľa— nosí vojenskú torbu, to jest je obyčajným vojakom[32]pagnét(z franc.) — bodák[33]to by už ani Gogoľ neopísal— žartovná narážka na majstrovské zobrazenie kozákov v Tarasovi Buľbovi od ruského realistu N. V. Gogoľa 1809 — 1852, ktorého tvorba bola Kukučínovi veľmi blízka a ktorého prekladal (Kepeň, Noc pred božím narodením, ako povadil sa Ivan Ivanovič s Ivanom Nikiforovičom.[34]reglement(z franc.) — poriadok, pravidlo[35]J. U. Bencker— v kontexte ide o slovnú hračku a autorovým vlastným menom: Matej Bencúr.[36]Xerxes pri Termopylách— Xerxes (468 — 465 pred n. l.), perzský kráľ zvíťazil pri Termopylách nad Grékmi, vedenými hrdinským Leonidasom, len po úpornom boji.[37]istmus(lat.) - Istmus, názov pre Korintskú úžinu, ktorá spája Peloponéz so Stredným Gréckom; v prenesenom zmysle; akákoľvek úžina, úzke miesto.[38]taršuľa(z maď.) — taška[39]baronesa Vecserová— milenka rakúskeho korunného princa Rudolfa (pozri pozn. k str. 35). Umrela s Rudolfom v Mayerlingu pri Viedni.[40]virštle, cerbuláty(z nem.) — druh údeniny; párky, údenáče[41]fírer(z nem.) — čatár[42]tajomstvo o siedmich pečatiach— narážka na text Apokalypsy (Zjavenie Sv. Jána IV. — VIII.), podľa ktorého Ján vo svojom videní uzrel zväzok božích tajomstiev, zapečatených siedmimi pečaťami[43]netreba kaucie— kedysi dievčatá, ktoré sa chceli vydať za dôstojníkov, museli zložiť záruku štátu, vtedy 30.000 zlatých[44]kredit— úver, dobré meno[45]hra o kolembabu— hra na slepú babu[46]prišiel na zelenú ratolesť— k vavrínu, t. j. k sláve[47]sedem chudých kráv— podľa starého zákona (Mojžiš I, 41) sa prisnilo egyptskému faraónovi o siedmich chudých a siedmich tučných kravách, čo podľa výkladu Jozefa znamenalo sedem neúrodných a sedem úrodných rokov[48]déjeuner — dîner — souper(franc.) — raňajky — obedy — večere[49]Preč jděte marná myšlení, kam chcete: nic nedbám— siedmy verš náboženskej piesne Aj nyní se den nachýlil a slunce zapadá… z Evanjelického zpěvníka č. 774. Jej autorom je D. J. Herzog. Preložili ju v osemnástom storočí. V Tranosciu je pod č. 736.[50]k brehom „stříbropěnné“ Vltavy— prívlastok prevzatý z populárnej piesne F. Kmocha Na stříbropěnném Labi[51]sklep pána kupca Br.- Karol Bruck (1840 — 1899), kupec v Dolnom Kubíne, ktorého Kukučín častejšie spomína vo svojej tvorbe[52]keď tu bude výstava— Všeobecná krajská jubilejná výstava na pamäť stého výročia prvej krajskej výstavy v Čechách r. 1791 sa konala 15. V. — 18. X. 1891 v Holešoviciach nad svahom Obory. Kukučín mal o výstave referáty: Praha v znamení výstavy, Prechádzka po výstavisku a Prechádzky po výstavke v Prahe.[53]ostrovy Žofínsky a Strelecký— ostrovy na Vltave; Žofínsky ostrov, dnes Slovanský; prebudovali ho na kultúrne stredisko; Strelecký ostrov, dnes Ostrov pionierov[54]kontoár(z fr.) — obchodná pisáreň[55]v kontoári firmy Flick & Flock— názov utvoril autor pravdepodobne z názvu umelecky podradnejšieho ale dosť populárneho baletu Flik a Flok od P. Herlera a P. Taglioniho s českým textom Jaroslava Vrchlického. Balet mal v pražskom Národnom divadle premiéru dňa 1. augusta 1886.[56]fortieľ(z nem.) — fígeľ[57]Suum cuique!(lat.) — Každému, čo je jeho.

Kukucin_Po-siestej-hodine.html.txt

Vojenské1. Kráľ na vojnu verbujeMiesto otca zverbuje sa dcéra; kráľ si ju vezme za ženu.Suš. 74., J. Kunc 168., Bartoš 55., O. Zich. 38.Nálezištia: Novohrad, Švainsbach, Okolie Trnavy, Hnilec (Spiš), V. Šurany (Nitr.)2. Niže mlyna kameninaMilý ide na vojnu, milá ho sprovádza a keď sa domov vrátiť nechce, hodí ju milý do vody.Nálezište: J. Kollár (Zvol.)3. Belehrad, BelehradMilá v žiali za vojakom, obviaže ho, tento jej sľubuje, že ju vezme, odíde však do vojny, za čo ho ona preklína.Nálezište: Orava4. Roste borevenka zelenáMilá zomdlieva pre ochod milého k vojsku.Nálezište: Žilina (Trenč.)5. V širom poli hruška stojíKoník milého smutný, v predtuche nešťastia.J. Kollár: Zpievanky II. 19., Mat. Sb. I. 23.Nálezište: Slatina (Zvol.)6. V Kalinovom leseMilá vidí z vojny viesť koníka, na ktorom bojoval jej milý. Potešiť ju nemožno.O. Zich. 318.Nálezištia: Kolačkovo (Spiš), Podlechnica (Spiš)7. Chodila dievenka, chodila dolinou— raneného vojaka obviaže, tento jej sľubuje, že ju vezme, ale on odíde do vojny, za čo ho ona preklína.Nálezište: Lakšár (Brat.)8. Hory, hory, čierne hory…Sestra vypráva brata do vojny; táto vyčíta v zorách, že brat zabitý.Erben z Budejovicka 476.; Suš. 52. a 172.; Kol. I. 391.; Žeg. P. p. 68.; Rog. 25.; Kazadž. 1., 453.; Sachar IV. 299.: O. Zich. 317.Nálezištia: Lazy a Verešvár (Nitr.), Hnilec (Spiš), St. Ľubovňa (Spiš), Magurka (Lipt.)9. Pod VeronúSestra na otázku ťahá vojenských pánov pre padnutého brata.Suš. 67., O. Zich. 314., 315.Nálezištia: Verešvár (Nitr.), Vrbovce (Trenč.), Borovce (Trenč.), Budička (Zvol.)10. Čí sa to koníčkyNávod, ako sa dozvedia mamičky, že ich syn na vojne padol.Nálezištia: V. Šurany (Nitr.), Budička (Zvol.)

Medvecky_Sto-slovenskych-ludovych-balad-Vojenske.html.txt

I. Narodenie JánošíkaBolo to koncom leta roku 1866. Na terchovských stráňach hemžili sa ľudia ako mravce: žatva bola v prúde. Slnce pripekalo a povetrie sa ani nehlo. Koscom stekal pot z čela, ťažko sa im dvíhali prsia v ohromnej horúčosti, no nesmeli si dopriať ani len okamih oddychu. Šaty sa im lepili na uzvárané telo, no len ďalej, sekaj riadok za riadkom, bo, hľa, tam stojí panský úradník s korbáčom, jedovato okrikuje zomdlených a korbáč mu zavše zašvihoce povetrím, aby padol na ubolené chrbty otrokov. Ženy, ktoré robia hrste a viažu obilie do snopov, už nevládzu zväzovať húžvy; snopy sú mäkké, ba daktoré sa i rozpadnú za krokom hrstiarok.„Ej, ty Hekuba, striga sprepadená,[1]či sa tak viažu snopy?“ kričí Kytko, panský úradník, a už ťažký korbáč padá na telo úbohej ženy. Žena vykríkne bolesťou a kŕčovite viaže ďalej.Úradníkovo oko vidí všetko, Dykoš potkol sa o skalu v strnisku, zatackal sa a len že nespadol na kosu.„Čo je s tebou, ty tetrov lenivý,“ zúri Kytko, „či mám ísť k tebe, aby som ti nohy dvíhal?“Starý, už šedivý Ďuro Jánošík vedie predok koscov. Je silný, plecnatý, vysoký chlap ani jedľa; ale i jeho prevláda horúčava. Smutne pozerá nahor, či nezaveje dáky vetrík a rukávom si utiera pot zo zaprášenej tváre. Ruky sa mu trasú od namáhavej práce, nohy ho už len-len držia, avšak zasa len chytá kosu k ďalšej práci. No úradník už za ním stojí a silne ho šibne cez hlavu, takže koniec korbáča urobí mu až na tvári červený fľak.„Od hlavy ryba smrdí, vy psi mizerní!“ besne reval Kytko.„Ja vás naučím, ako treba milostivé panstvo slúžiť, vy darmožrúti!“ a ešte raz šibol po Jánošíkovi. Tento len zaťal zuby a prudko sa zahnal kosou do vysokej pšenice. Mohol by jedným prstom zabiť nemilosrdného trýzniteľa, no len mlčal: bol už zvyknutý na zdedené otroctvo. V očiach ľudu vzbĺkol oheň hnevu, no nik ani len nemukol, každý len lepšie prihol hlavu, akoby ju strkal do jarma, a robil ďalej. Čo ešte údery, tie dali sa zniesť, ale rúhavé slová, bezbožné posmešky, ktorými ten drak v ľudskej podobe urážal biednych ľudí, to bolelo, pálilo ani oheň.„Veď hej, na to ste vy majstri, milkovať sa doma so ženami, ale robiť, to už nie! Ľaľa ho, aká ozruta, pán Jánošík, ale robiť nevládze! Prísť príde poprosiť milostivé panstvo, aby žena mohla doma ostať, lebo je ťarchavá,[2]že on bude za dvoch robiť, a hľa, ako robí, ani za jedného! A žena sa doma vyvaľuje; starena, a ešte čaká na pôrod. Hanba! Kotiť, to sa viete, ale iné nič.“Rúhavec odrazu zamĺkol. Vo výške z neďalekých lesov zahvízdal vietor, obloha začala sa zakrývať čierňavami a zďaleka bolo počuť temné hučanie, ako keby kdesi v Žiline delá hrmeli. Tu dole sa však vzduch ani nehol, akoby bol z olova. Dala sa predvídať búrka.Kytko ako čertom posadnutý nútil robotníkov do rýchlejšej práce, aby vraj tá tabuľa[3]bola zožatá pred búrkou. Slnce sa zakrylo za tmavosivé oblaky, na obzore hadie blesky párali zakabonenú[4]oblohu, dunenie sa blížilo, ale sparno sa len stupňovalo a z ťažkých oblakov ani len kvapka nespadla.Ženy bedákali a nastrašeným zrakom dívali sa dolu do dediny. Veď tam doma nechali si deti. Muži, ťažko odfukujúc, s napnutím posledných svojich síl pracovali.Odrazu nastala skoro úplná tma, hoci bolo len okolo štyroch hodín; víchor sa spustil z výšavy a ozrutnou silou valil sa stráňami, lesmi a dolinami.Vtedy na ohnivom koni dobehol k robotníkom Várkonyi, dozorca panského majetku. Už zďaleka volal na robotníkov, aby sa ponáhľali, že na dereš bude vytiahnutý každý, kto by teraz nepracoval, čo mu len sily stačia. Ľudia sa vzopli, ale pritom neomeškali spod klobúka kuknúť na svojho tyrana Kytka. Ten neohraničený veľkomožný pán teraz, keď bol sám, zbabelo držal pred dozorcom svoj klobúk v rukách, červené vlasy mu lietali vo vetre a oči i ústa sa sladko a pokorne usmievali na urodzeného pána predstaveného.„Háveď je to, prosím ponížene,“ opovržlivým, ale sladkým hlasom riekol k dozorcovi. „Mohlo to byť už z nôh zoťaté, keby neboli leniví.“„A načo ste tu? Načo vám je ten korbáč v rukách?“ prísne sa naňho osopil Várkonyi a sám zašvihol bičíkom v povetrí.Odrazu sa hrozne bleskom osvetlila obloha a v nasledujúcej chvíli dvakrát za sebou zarachotil hrom. Vtom pustil sa strašný lejak.„Niekde nablízku udrel hrom,“ riekli niektoré hlasy a každý sa starostlivo díval smerom na svoje bydlisko.Várkonyi, kým sa napnutým zrakom díval do doliny, ledva udržal splašeného koňa. O malú chvíľu skutku z doliny vyšľahli dva veľké plamene ako ohnivé stĺpy. Jeden naľavo, spomedzi panských stavísk, druhý sprava, z dediny.„Jánošíkov dom horí!“ vykríkli ľudia a už sa zberali hasiť.„Panská sypáreň horí!“ zvolal Várkonyi. „Za mnou všetci, beda tomu, kto by neprišiel hasiť. Najprv pánovo, potom sluhovo. Za mnou k ohňu!“Várkonyi bodol svojho koňa a ako strela uháňal dolu svahom.Ľudia stáli ako omráčení; nevedeli, kam sa dať. Láska ich tiahla k malému domcu, jedinému majetku starého Jánošíka, a povinnosť a bázeň[5]pred pokutou hnali ich k panskej sypárni. Toto posledné zvíťazilo, najmä keď Kytko hrozil derešom.Jánošík mal v tom horiacom dome ženu, a preto sa bez slova zimničnou rýchlosťou rozbehol k svojmu domcu, ale Kytko ho surovo zastavil. „Ani krok, ta k sypárni!“ velil mu a k úderu zdvihol korbáč. Jánošíkovi sa zatmelo pred očami, hlasne zastonal a chytiac bezbožníka do svojich svalnatých ramien, treštil[6]ho o strnisko, takže ten bezdušne ostal ležať na zemi.Ľudia pred následkami tohto činu žasli a ponáhľajúc sa do dediny žalostne vraveli: „Ubijú vás, strýčko!“„Nech ma trebárs na kúsky trhajú, ale žene si zhorieť nedám!“ odpovedal Jánošík a ako jeleň bežal dolu vrchom.Omráčený Kytko sa pod vplyvom chladného dažďa o chvíľu zdvihol a pomocné ruky i sypáreň zachránili. Avšak nie tak bolo s Jánošíkom! Keď, chudák, dobehol k svojmu domcu, stál už celý v plameňoch, takže na jeho hasenie sa už nedalo ani pomýšľať. Ako divý zver vrútil sa Jánošík pitvornými dvermi do izby a hľadal svoju ženu. Posteľ, hoci odostlaná bola prázdna, na lavičke nebolo nikoho; Jánošík sa triasol na celom tele. Konečne našiel ju za dverami, vystretú na zemi. Chudera, akiste nevládala si už dvere otvoriť a tam spadla. Rýchlo sa zohol k nej a počal ju dvíhať: „Katarína, Kata, príď k sebe!“ Darmo. Žena neodpovedala, telo mala meravé, studené a zo zeme ozývali sa hlasy podobné detskému plaču, Jánošíkovi sa od strachu ježili vlasy. Jeho žena porodila a pri pôrode umrela. A hľa, v žiari ohňa, šíriaceho sa nadol po streche, Jánošík skutočne zazrel malého červa, novorodeniatko.Vypadli mu slzy z očí. „Bože môj, čom som sa previnil, že ma tak ťažko tresceš!“ zavrávoral a schytiac i mŕtvu i živé decko, v náručí ich vyniesol von z horiaceho domu.Ale úbohý Jánošík tým ešte nevypil celý kalich utrpenia. Dobrí ľudia, čo sa vrátili do sypárne, pomohli mu udusiť oheň, ženy obstarali mu decko — chlapča — i mŕtvu; ale na druhý deň nastal panský súd a pred tým každému husia koža nabehávala. Už zavčas rána prišli šiesti šnurovaní hajdúsi na čele s Kytkom, tuho ho poviazali a viedli pred súd. Tu mu za odbojníctvo, nevernosť a neposlušnosť zemský pán[7]Lonovský nasúdil sto palíc, z ktorých, päťdesiat mal mu vyčítať sám urazený úradník.Mizerákovi Kytkovi sa pekelnou radosťou svietili oči, keď si starý Jánošík líhal na dereš. Oboma rukami chytil palicu a celou silou ťal úbohú obeť. Po dvadsiatich úderoch starý Jánošík zamdlel a milostivý pán zastavil Kytka.„Oblejte psa!“ velil hajdúchom, hustý dym vypúšťajúc z tajtíčky.[8]„Chcem, aby cítil, čo dostane.“Hajdúsi celé vedro studenej vody vyliali na úbohého a ten otvoril oči.„No, ako sa máš, fratre?“[9]posmieval sa mu zemský pán. „Budeš biť panského úradníka, hé?“Jánošík zdvihol hlavu k pánovi. „Mal som ho zabiť,“ riekol temne. „Pred dvoma rokmi zničil mi dcéru, šestnásťročnú Katku, ten ohavník. Umrela od hanby.“Pán však nepočúval na jeho reči, len to chcel, aby Jánošík bol pri sebe. „Udri, Kytko, i za peknú Katku!“ velil ďalej, a Kytko bil, až mu pot tiekol z tela.Päťdesiaty úder starý Jánošík už necítil, darmo ho oblievali hajdúsi; ostal bez seba.„Preč s tým psom!“ velil bezbožný Lonovský a hajdúsi vzali zdanlivo mŕtve telo úbožiaka a vyhodili ho na ulicu. Dobrí ľudia ho odniesli domov a opatrovali, ale darmo, smrť sa blížila rýchlym krokom.Hojné slzy ronil na smrť ubitý, keď tu i tu prišiel k sebe. Tam ležal na posteli, a v blízkosti na stole ležala vystretá jeho manželka. Pri kozube učupená sedela susedka Martinková a plakala. Ona samá ostala bdieť nad mŕtvou a umierajúcim.„Netráp sa, Marka,“ riekol k nej trhano chorý, keď mu chcela dať nový obklad. „Proti smrti nieto lieku. Bože otče, čím som si ja to len zaslúžil“ povedal a smutne pozdvihol oko k povale, cez ktorú modral sa kus neba, lebo časť krovu bola z domu strhnutá. Mal som dcéru, peknú ako ruža, čistú ani ľalia — veď si ju poznala, Marka, čo?“Od kozuba odvetou bol usedavý plač.„… a ten oplan Kytko ju zničil. Teraz zase mňa dobil na smrť — spolu s Katkou nás pochovajte.“Martinková chcela chorého tešiť, že veď ešte neumrie, ale nevládala slova prehovoriť, a on ďalej pokračoval slabikujúc:„… a syn, — bože môj, aká radosť, a predsa aká žalosť — príde nemluvňa tiež za nami. Bez otca, bez matere zahynie ako červík. Tak, hľa, robíš ako kôň cez celý svoj život a umrieš ako pes na hnojisku.“Vstúpili dnu dve ženičky, jedna z nich, mladá, pekná, niesla na rukách malé decko.Už je pokrstený, môj muž a ja sme mu krstnými rodičmi,“ riekla živo a akoby chcela potešiť chorého, dodala „a dali sme mu vaše meno, Juraj; a čo nevidieť, bude taký chlap ako vy, strýčko!“Jánošíkovou ubolenou tvárou preletel úsmev. „Boh vám zaplať — a nech bude radšej inakší chlap než ja,“ riekol ticho. „Nože mi ho podaj, Anka.“Anka podávala nemluvňa, no chorý nevládal ho rukou pohladkať.„Sem, k ústam,“ riekol citne. Mladá žena ho podniesla a chorý vdýchol bozk na ružovú tváričku chlapčeka, načo ten zvýskol a plakal.„Plače za materou a otcom,“ povedal Jánošík; z pŕs sa mu vydral plačlivý bôľny hlas a z očí mu slzy padali. Ženičky odrazu pustili sa do hlasitého plaču.„Prídu aj pán farár, potešiť vás, strýčko,“ riekla o chvíľu Anka.„Potešiť, spovedať,“ mrmlal. „Škoda cesty.“A farár skutočne prišiel, no chorý neprijal sviatosť. „Nechcem sa rúhať Bohu; — ja neodpustím, nech mojim katom on odpustí.“„Keby som bol ešte raz zdravý, nešiel by som do kostola, lebo modliť, modlil som sa dosť, a nepomohlo; ale šiel by som si do hory radu pýtať, či strieľať a či ako psov zabíjať tých, čo ako s divou zverou nakladajú so svojimi poddanými.“Farárovi slzou zaligotali sa oči, nuž so sklonenou hlavou požehnal nešťastníka a vzdialil sa. I ženičky sa potratili, sám chorý ich posielal: „Obráťte ma k stene — tak, a teraz choďte po svojej práci, korbáč hviždí i nad vašimi hlavami.“ Ostala len Anka s nemluvňatkom na prsiach. Z času na čas odbehla i tá nazrieť domov, až konečne vzala i svoje decko sebou a tak nadájala obe. Podvečer, po zvonení, prichádzali ženičky bdieť, takže sa ich izba naplnila, ale Jánošík im nedovolil spievať. „Až potom, keď i ja umriem,“ riekol.Vonku začal fúkať vietor, chystalo sa zase na búrku. Prievan vše zahášal biedne lojové sviečky nad hlavou mŕtvej, takže Anka, keď zostala sama, začala sa báť. Odrazu sa ožiarila celá izba.„Ježišmária, zasa oheň!“ úzkostne vykríkla, naplašená položila spiace decko do kolísky a vyskočila von. „U panstva,“ volala nazad a bežala domov.„Tým toľko nehrozí ako mne,“ vzdychol si chorý.Cez okno naklonila sa akási čierna postava a hneď bolo počuť jej kroky na dvore. Jánošík nevládal obrátiť hlavu. „Kto je to?“ pýtal sa slabým hlasom. Postava stála už pri jeho lôžku. „Ja som, Ďuro, poznáš ma?“ riekol hosť zriedkavo hlbokým hlasom a obrátil chorého k sebe.„Ty, Medveď, a čo chceš?“„Nič, prišiel som ťa vidieť a — potešiť.“„Mňa potešiť, Medveď? Či blúzniš? Dáš mi dcéru, dáš mi ženu, dom, zdravie?“ pýtal sa trpko Jánošík.Zvonku bolo počuť dedinské zvony biť nabok.„Nedám, to nestojí v mojej moci,“ vetil smutne Medveď. „Ale potechy sú rôzne, si vraj na smrteľnom lôžku, osladiť som ti chcel posledné okamihy.“Obrovskú Medveďovu postavu celkom osvetlila žiara zvonku. Jeho dlhá čierna brada a hrubé fúzy sa lišťali, tvár ináč bledá sa ožiarená červenala a blčali z nej dve veľké čierne oči ani hviezdy spomedzi oblakov. Jánošík sa pozorne díval na desný zjav a v mysli premietal, kde ho asi videl pred rokmi.„Kto si ty?“ pýtal sa ticho, „čo vždy v najkrutejších chvíľach života zjavuješ sa medzi nami a pomáhaš nám, biednym otrokom?“Obor sa trpko usmial a len nemo sa díval na chorého.„I vtedy, keď Dorčovi zobrali páni dom a vyhnali ho nahého s rodinou, ty si im pomohol; i vtedy“ — Jánošík ťažko vzdychol, „keď sa moja Katka zmárnila, ty si prišiel tešiť a — i vtedy horelo u panstva. Kto si ty, pustovník Medveďových hôr?“Medveď sa obrátil, Jánošík videl, ako si siahol po brade a rukami si vysúkal fúzy, a keď zasa ukázal svoju tvár, Jánošík zdesene vykríkol, ako keď niekto mátohu zazrie. A predsa nebol to obraz mátohy, ba skôr krásna, šľachetná tvár človeka asi stredného veku, ktorý sa usmieval na preľaknutého.„Milostivý pán môj, nebohý mladý pán!“ zavrávoral Jánošík a k bozku chcel chytiť ruku hosťa, no nevládal.„Áno, ja som Ján Lonovský, ktorého celý svet pokladá za mŕtveho,“ riekol tíško cudzinec a zase si priložil falošnú dlhú bradu. „Ja, jediný spravodlivý dedič všetkých panstiev vznešnej rodiny, žijem už roky na korienkoch, bývam v temných jaskyniach pralesa a nosím, hľa, v lete v zime medvediu kožušinu, takže pomenovali ste ma Medveďom. Ja žijem a môj súd, o ktorom vy toľko hovorievate, keď sa vodretému panstvu dáka nehoda stane, stojí, moja pomsta sa plní.“Prisadol si na posteľ a nakloniac sa k chorému pritlmeným hlasom pokračoval:„Málo času mám hovoriť s tebou bez svedkov, preto v krátkosti: Ty vieš, čo sa stalo; ovdovený otec sa zbláznil za grófkou Pálffyovou a vzal si ju s tým sľubom, že jej fagana urobí svojím synom a dedičom. Od tých čias zmizol pokoj z nášho domu, dobrák otec o pár rokov vytriezvel z bláznivosti, svedomie ho hrýzlo, že nielen hadov zobral do svojho domu, ale ešte i svojho jednorodeného samovoľne okradol o polovicu dedičného majetku. Preto bolo u nás celé peklo. Mňa vyštuchala macocha, stal som sa vojakom v telesnej stráži cisára, otec oddal sa pitiu a celú vládu prebrala macocha s jej synom. Odrazu dobehol do Viedne náš starý dozorca statku a hoci som bol práve na cisárskom bále v službe, vyhľadal ma a rozprával mi desné veci. Ešte tej noci náhlil som sa domov. Na druhú noc som došiel do zámku a našiel som otca — v temnici, v spoločnosti potkanov a hadov. Môj súd bol hrozný: macoche som rozťal hlavu a jej syna som na smrť dosekal. Vyslobodený otec mal sa z rozumu pohnúť. „Teraz už aj teba stratím, obesia ťa!“ bedákal a v rýchlosti robil prípravy, aby ma kamsi skryl. Tak ma podzemnou chodbou odviedol zo zámku ta, kde teraz bývam. Tu ma ešte párkrát navštívil a potom, zanechajúc podľa mojej vôle všetko na macochinho syna, umrel. Ale zato ja som i teraz bohatší než desiati… Lonovských a Boh mi je svedkom, že by som bol prestal v pomste, keby bol všantročený fagan ľudsky zaobchádzal s mojimi poddanými a nebol mi sprznil milenku, snúbenicu. No od tých čias žijem výlučne pre pomstu, a to hrozným spôsobom. On sa trasie, keď len počuje moje meno, lebo pokladá ma za mŕtveho, a predsa mu je vždy oznámené, že každý úder, čo ho zastihne, pochádza výlučne od mŕtveho majiteľa jeho statkov. A v tom leží moja pomsta: on musí zblaznieť. Teraz pre teba svieti sa pyšný zámok v zúrivých plameňoch, tak ako sa svietil, keď sa Katka zmárnila, keď Dorča bol vyhnaný na žobrácku palicu — a tak do nekonečna.“A Medveď nežne chytil Jánošíka pod ramená a pridvihol ho k oknu, skadiaľ bolo vidieť ozrutný požiar.„To pre teba, i pre tvoju rodinu, Ďuro. Či som ťa potešil?“„Bože, odpusť, potešil, ďakujem!“ šepol nato chorý.„A či mi teraz už dáš pod opateru tvoju úbohú sirotu? Pre ňu som prišiel,“ prosebným hlasom riekol Medveď a nazad ukladal chorého.„Jánošík miesto odpovede pobozkal blízke rameno obra a hoci mu slzy tiekli z očí, na tvári rozhostil sa mu blažený úsmev.„Nebude boháč“, pokračoval spokojne Medveď, musí trpieť a otrokom byť, aby sa vedel pomstiť za teba, za vás i za mňa. Si potešený, Ďuro?“Ďuro mlčky kývol hlavou — hádam od pohnutia; prichádzali mdloby, oči mu zamnične horeli, ani čo by boli chceli vidieť tú krutú pomstu, ktorou ho tešil jeho bývalý zemepán.Nemluvňa, ktoré doteraz spalo, akoby bolo vedelo, že sa o ňom hovorí, začalo se ševeliť[10]a hneď nato zaplakalo. Medveď pristúpil k nemu a vybral ho z kolísky.„Neplač, či-čí, miláčik môj,“ hovoril obor k decku, nesúc ho k posteli otca, takým jemným, citným hlasom, aký by nik od neho nebol očakával.„Tu. Ďuro, tu ho máš, tvojho jedináčka,“ riekol potom žiaľne a tvárou mu tiekli slzy. „Bozkaj si ho, požehnaj ho, pred ním stojí život ťažký — ty si ho už dokonal. Ja musím ísť preč — nikto nesmie zvedieť, že som tu bol.“Jánošík si vzopäl hlavu a trasúcimi perami ešte raz pobozkal svoju sirotu. Prsia sa mu ťažko dvíhali a z úst sa mu vydral zúfalý hlas nepremoženého bôľu lúčenia.„Zbohom, dieťa moje, pán môj láskavý!“Medveď vrúcne stisol ruku otroka, do ňadra ukryl zavité dieťa a strmým krokom vyšiel z rozbúranej chalupy.Za ním ozývalo sa srdcelomný nárek otca, potom bolo počuť len ťažký dych chorého, až nastalo hrobové ticho.Ľudia, čo prišli od ohňa, našli v Jánošíkovom dome — dvoch mŕtvych a po dieťati ani len stopy.Ale na druhý deň našli v zámku list tohto obsahu:„Ničomníkovi Michalovi Pálffymu, všantročenému Lonovskému. Tras sa pred rukou pomsty! Nebohý Ján Lonovský.“To bol už štvrtý list od zmiznutia Jána Lonovského a vždy prišiel po ťažkých úderoch.[1]„Ej, ty Hekuba, striga sprepadená…“— Hekuba (lat.), Hekaba (gr.) je trójska kráľovná, žena Prijamova, ktorá po záhube Tróje a smrti svojich detí v zúfalosti skočila do Hellespontu (do Dardanel). Z toho nadávka zničenej a zúfalej žene.[2]ťarchavá(žena) — tehotná (žena)[3]tabuľa— (okrem iného) rozsiahla plocha pôdy, tabla[4]zakabonený— zatiahnutý, zamračený[5]bázlivý— bojazlivý, nesmelý, neistý[6]treštiť— tresnúť, udrieť, buchnúť, trepnúť[7]zemský pán— zemepán, zeman, majiteľ danej pôdy[8]tajtíčka— fajočka[9]„No, ako sa máš, fratre?“— Fráter je mních, ktorý nie je kňazom, avšak tu je to podľa nemeckého Vater (otec), trochu so slangovým a posmešným prízvukom, ako „otče, strýko“.[10]ševeliť sa— mrviť sa, jemne sa hýbať

Marsall-Petrovsky_Janosik-kapitan-horskych-chlapcov-1-diel.html.txt

Bratom slavianskym, dobrodincom mojimChcel som byť spevcom a s vami junákoma toť som z Boha a z viny žobrákom.Chcel som byť veštcom a božím víťazoma toť som prosiak prabožským rozkazom.Chcel som varytom hnúť tatrianske horya k nim zhromaždiť všetkých Slavian zbory.A toť mi srdce i varyto moje,kríla orličie i junácke zbrojeroztrieskala božia ruka,rozotrela božia muka.A na Tatru prikovanýlížem rosu, soľ s barany.Bliakam by ovca od kŕdľa stratená,sťa duša matky od detí väznená,tak ja sedmorou nemocoukvielim Bohu dňom i nocou,kvielim vetrom, Tatier bralám,keď niet srdce – mŕtvym skalám.Len tých vašich srdiec strunysčuli srdca žialozunya súcitne zakvílili,odveť vám to Pán Boh milýa pravodni syn slavianstvai duch-duša všerodianstvaa matička naša Slávanech vo Slávu vás pripráva.Ja dám len slovo, ktorho silou moriai pekla brodím, čo mi v srdci horia,od tridsať rokov v boli mrtvejúcoma vše kriesenom v Bohu všemohúcom;verením verte, bratia. PredvečnémuOtcu a bratu v slove nám danému,brat brata ľúbte jedným svätoduchom,všerody slavstva dvižte jedným ruchom.Prácou pracujte, prabojom bojujte,chorým a mŕtvym balzamy hotujte,v chorých a mŕtvych živ-národ pestujtea cár náš, brat náš, slávne vozkriesený,v praľudskom tele v Boha prestolenýpodrúzga jarmo rabstva národnéhoa všetky tvŕdze tyranstva zemskéhona prach rozotre: železným baranomvševerným slovu Slovenom Slavianom.

Hrobon_Basne-sedemdesiatych-a-osemdesiatych-rokov.html.txt

Časť prváIPyšno si počínavajú biskupskí tajomníci oproti duchovenstvu, pretože cítia, že mnoho môžu v biskupstve. Tak si počínal i tajomník biskupa Anonyma,[1]muž už vo veku, tlstý, s lícami ako varhany, oproti Žarnovičovi,[2]ktorý sa práve vrátil z viedenského presbyteria,[3]štíhlemu, asi dvadsaťsedemročnému mužovi, doktorovi filozofie a teologie.Po teologických štúdiách dokončených v Pázmaneu[4]poslal ho ešte biskup, už vysväteného, do presbyteria, aby sa úplne vzdelal a složil doktorát. Mienil ho urobiť v semeništi učbárom a časom povzniesť k hodnostiam. Doktorát síce obsiahol so zvláštnou pochvalou, ale bol akosi naspech, predčasom povolaný biskupom nazpät.Teraz sa prechádzal v plnej gále, v reverende a s hodvábnym plášťom na pleciach, s tajomníkom mlčky po chyži. Darmo sa tázal tajomníka, načo ho biskup tak napochytre povolal; čo obmýšľa s ním? Tajomník odvetil, že nevie, len sa usmieval, vypúšťajúc kotúče dymu, až vstúpil do chyže archivár.Tento bývalý spolužiak Žarnovičov riekol, mädliac si s úsmevom ruky: „Jeho excelencia čaká na teba.“Žarnovič hneď pochytil svoj rohatý tripič[5]a šiel. Archivár vrhol za ním kríž: „Pax tibi, pansláv!“[6]„Ten nevďačník,“ prehodil pyšne tajomník.„A veliký nevďačník,“ dodal archivár. „Biskup chcel učiniť z neho človeka a Žarnovič sa zverbuje medzi panslávov, na večnú hanbu doteraz nepoškvrneného biskupstva.“„A na svoje nešťastie,“ dodal tajomník. „Jeho excelencia nesverí mu viac nádejnú mládež.“„To, to!“ zasmial sa archivár, „capa za záhradníka. Mne len to je divné, že sa mohol ako zeman splichtiť s tými hurbanovskými zradcami!“Tak títo v skromnej, papiermi naplnenej tajomníkovej chyži. Nazrime do skvostnej paloty biskupskej.IITáto palota je maľovaná, drahocennými obrazmi ozdobená, parketovaná, vyvoštená, čalúnmi postretá, lesklým náradím zásobená. Biskup Anonym sedí na červenej pohovke s jedným kanonikom. Je to muž stredných rokov, kanonik už starec, s riedkymi vlasmi, začesanými k tylu. Obaja majú pohodlné cimády,[7]biskup malinkú červenú čiapočku na hlave a v ruke list.„Doktorát složil chválitebne,“ sloví tento, „ale čo z toho, keď na také scestie stúpil, ako tu píše predstavený presbyteria? Samo ministerstvo vnútorných vecí upozornilo na neho ako nebezpečného pansláva. Pri vyšetrovaní sa vykľulo, že Žarnovič tovarišil sa odpočiatku s tými najpodozrelejšími ľuďmi vo Viedni; ba našly sa u neho i ruské knižky.“„Ruské knižky!“ tlesol do dlaní kanonik s výrazom velikého úžasu.„Teraz neviem,“ pokračoval biskup, „čo počať s tým človekom? Keby bol ešte svetským, vystrčil by som ho doprosta, vysväteného raz biskupstvo už viac odstrániť nemôže.“„Za kaplána ho,“ radil kanonik, „dakam k dobrému vlastencovi, aby sa trochu pri ňom napravil.“„Rád by som ho ešte predsa vopchal do toho semenišťa,“ pomykol si biskup čiapočku na hlave. „Tí hráči tam len kazia mládež, vychovávajú takých chlebárov, ako sú sami.“„A Žarnovič nám dochová panslávov,“ namietol kanonik.„Učiním mu to nemožným,“ osvedčil sa odhodlane biskup. „Zakážem mu prísne hovoriť či verejne či súkromne s chovancami o národnosti. Musí sa držať výlučne vedy teologickej. Noviny a knižky slovenské všetky zo semenišťa vyobcujem.“Vtom vstúpil predvolaný Žarnovič so spusteným plášťom a tripičom v ruke. Biskup poskočil mu v ústrety k dverám a sám mu podal ruku na bozkanie.„Pekné veci mi tu píšu o vás. Dali ste sa tam vo Viedni do spoločnosti s hurbanistami a panslávmi. Preto som vás odvolal pred časom.“„Narodil som sa,“ pozrel mu Žarnovič smelo v oči, „zo slovenských rodičov. To nezapriem nikdy za žiadnu cenu, a hotový som reč svoju materinskú vzdelávať, osvetu Slovákov všemožne napomáhať.“„Našli u vás ruské knižky,“ vyčitoval mu ďalej biskup.„To prináleží k štúdiám, ktorým som sa venoval,“ vyhováral sa Žarnovič. „Žiadne nárečie slovenské nemôže sa zdarile pestovať bez známosti všetkých ostatných nárečí tohože jazyka.“„Teologiu vám pestovať, nie reči,“ namietol opodiaľ stojaci kanonik.„Bez reči vedy niet,“ odvetil Žarnovič.Biskup riekol: „Bojím sa síce sveriť vám mládež, učiním však próbu. Pôjdete do semenišťa. Ale musíte sa podrobiť napred skúške. Bo tu sa píše o vás, že i vaše pravoverie je podozrivé. Tiahnete vraj k východnej schizme.[8]“Žarnovič vytiahol svoje doktorské diplomy. „Tu môj dôkaz, že som prestál všetky aj najprísnejšie skúšky. Novým sa nepodrobím, a prosím ušetriť ma od toho, aby nedoktori skúšali doktora.“„Čo?“ vzplanul biskup, ktorý ani sám doktorom nebol. „Ja nemám právo skušovať vás? Teraz som voľný daného vám slova. Nechcete sa podrobiť skúške profesorskej, podrobíte sa teda v semeništi ,skúške synodálnej[9]‘, a to hneď, aby sme videli, či sa vám môže sveriť kaplánka.“„Skúške synodálnej bez synody,“ riekol ticho urazený Žarnovič a ukloniac sa odišiel.„Čakaj, tvrdohlavý pansláv!“ pohrozil za ním biskup. „Ukážem ti márnosť tvojich doktorských diplomov.“IIINa tretí deň potom sedel biskup pri stole so svojimi dvoranmi a správcom semenišťa, ktorý bol súčasne kanonikom.Mal tú múdru zásadu, že ani najlepší obed nič nestojí bez koreniva žartov a veselej mysle. Preto odkladal, idúc k obedu a večeri, všetky starosti, usiloval sa byť pri stole veselým a vzbudiť veselosť. Žartoval, smial sa, pobádal k tomu iných. Prišiel pritom obyčajne dakto z duchovenstva do reči. Rozprávali sa žartovné skutky o jednom, o druhom, zo starých, nových i najnovších čias. Dvorania znajúci jeho povahu, postarali sa vždy o to, aby ulovili dáke novinky.Teraz bol v reči Žarnovič, menovite jeho synodálna skúška bez synody. Správca semenišťa líčil so smiechom, ako tvrdo padlo doktorovi podrobiť sa skúške profesorov nedoktorov. Títo, majúc zub na neho, sriekli sa. Každý predložil zo svojej vedy doktorovi tie najjednoduchšie, najprimitívnejšie a najľahšie otázky, na ktoré by najchatrnejší seminaristický chovanec bol na uspokojenie odpovedal, ako: koľko je Bohov? atď., a potom ho chválili, keď dobre odvetil. V zátvore ho držali celý deň a celú noc, dali mu veľmi skrovne jesť a striehli nad ním ako nad väzňom. Pri dverách stála stráž, ktorá ho i v čas prirodzených potrieb sprevádzala. Naložili mu vypracovať chriu o škodlivosti pýchy.[10]Toto rozprával správca so smiechom a biskup sa tak rehotal, že sa až za brucho lapal.Smiech však ustúpil prísnosti, keď sa tázal biskup tajomníka, či už zvestoval vyskúšanému, že pôjde za kaplána k Virasztóvi?„Zvestoval som mu,“ riekol tajomník, „ale Žarnovič sa osvedčil odhodlane, že na žiadnu kaplánku nepôjde. Učinil pritom tak zúrivú tvár, že som sa ho až zľakol.“„Čo? Nepôjde?“ začervenal sa biskup. „Bude odporovať svojmu prelátovi?“„Ja sa opovažujem prosiť za neho,“ ozval sa správca semenišťa pokorne. „Bojím sa prílišného dráždenia toho srditého pansláva. Nechcel by som ho hnať na kraj zúfalstva. Časy sú také, že by nám mohol narobiť veľkú ostudu. Bolo by mu predsa pohodiť dáku chudobnú faričku.“„Práve je uprázdnená baraňanská,“ ozval sa tajomník.„Bojím sa,“ namietol biskup, „sveriť mu samostatne akúkoľvek odľahlú obec. Pokazí ľud panslavizmom.“„Len by ho ľud strpel,“ bránil svoj návrh tlstolíci tajomník.„Dobre teda,“ privolil biskup, „nech ide za administrátora, až sa mu vyzíska od patronátu prezenta.[12]Píšte Huňásovi, nech ho ta uvedie.“IVSpomenutý Huňás[13]bol farárom v mestečku Krivošanoch, súčasne vicearchidiakonom, biskupovi veľmi milý muž. Jeho posielal ešte i do cudzích dištriktov, kde chcel prísne proti farárovi zakročiť, bo znal jeho neuprositeľnú tvrdosť. Bol to muž obstarný, v tvári vzozrenia tak odpudzujúceho, že sa ho až zľakol, kto ho prvý raz uzrel. Platil za veľmi učeného, ale mal len novinársku vzdelanosť. Maďarsky hovoril slabo, pokladal sa však za velikého Maďara a bol zaprisahaným nepriateľom Slovákov. Bol veľmi skrbný, preto i nahrabal hojne, mal svoje vlastné veliké gazdovstvo, dva domy a hojné istiny v sporiteľni.Stretáme sa s ním po prvý raz pri skromnom obede doma. On sám sedí za vrchstolom. Na pravej ruke jemu po boku, ako hosť, jeho miláčik plebán Virasztó,[14]prvotne Výrostko, mužík malý, tmavej plete, besný maďarón. K nemu to mal ísť Žarnovič za kaplána s velikou ujmou. Bo Výrostko bol jeho spolužiak a nenávideli sa nesmierne. Preto sa i Žarnovič vzoprel biskupovým úmyslom tak odhodlane. Potom tu sedeli, ako domáci, dvaja kapláni, obaja maďarského ducha.Títo nahradzovali málomluvnosť prednostovu. Najprv rozprávali, čo súkromne počuli o práve kypiacej talianskej vojne,[15]o uhorskej légii sbierajúcej sa v Itálii, a o nádejách vlastencov.„Dvojhlavej potvore v Lombardsku je úzko[16],“ poznamenal Virasztó. „Légia uhorská v Taliansku obnáša už dvadsaťtisíc dobrovoľníkov, všetko mužov smelých a ľudí vzdelaných. Vtrhnú do Dalmátska a Chorvátska. Chorváti prijmú Kossutha[17]s otvorenými ramenami. Tá odplata, akú dostali vo Viedni,[18]smierila ich s Uhrami.“„Ale náš generálny prokurátor má úzkosť,“ uškrnula sa farárova tvár za vrchstolom.„Poriadne,“ prisvedčil Virasztó. „Dechtiar mnoho prispel k obsadeniu úradov Čechmi.[19]Blíži sa čas účtov pre toho pansláva.“„A vy,“ ozval sa kaplán, „dostanete pansláva za pomocníka.“„Ja? Koho?“„Nuž Žarnoviča. Biskup ho odvolal z Viedne, lebo ho tam mali obesiť: Našli uňho ruské ruble a veľmi nebezpečné ruské listy. Učbárom už nebude. Biskup pošle doktora na učenie k vám.“„To by mi bolo treba!“ zaškaredil sa Virasztó. „Boli sme v škole úhlavnými nepriateľmi. Radšej žiadneho kaplána, než tú pyšnú hlavu.“„Nebojte sa nič,“ potešil ho Huňás. „Moji kapláni ulovili lživú povesť. Je pravda, že biskup Žarnovica pre panslavizmus z Viedne odvolal a s náramným hnevom prijal; ale poslal ho do Baranieho za administrátora. Ja som dostal úradné vyzvanie uviesť ho do fary.“„Medzi dobrých tam príde,“ zasmial sa škodoradostne Virasztó. „Baraňanci sú známe šelmy, neúctiví surovci, nadmieru smelí korheli, neskrotiteľní divosi, ktorí ani Boha samého neuctia. S úbohým starým vadili sa v chráme a pokutovaný bol farár. Z Baranieho ešte žiaden poctivo nevyšiel.“„Žarnoviča bude podporovať prokurátor Dechtiar[20],“ slovil Huňás. „Obaja sú panslávi a Dechtiar prorok sedliakov.“„Možno,“ kývol Virasztó plecami, „ale práve Dechtiar je vidla na vyhadzovanie farárov z Baranieho. Všetka neúcta a vzbura Baraňancov proti farárom pochádza vlastne od neho. Sedliaci bežia k nemu pri každej maličkosti so žalobami a Dechtiar hneď káže písať inštancie.“„A biskup,“ ozval sa kaplán, „hneď je hotový so súdom, náhle príde žaloba na farára. Keď oproti tomu žaluje sa farár, biskup kývne plecom: nemôžem spomôcť.“„Ozaj,“ lapil slovo druhý, „mnohí biskupi majú moc len na naše trestanie, na ochranu nie. Ich krivuľa je vždy zdvihnutá na nás, nikdy nie na našich krivditeľov. Ako príde žaloba na nás, už sme stratení. Viny dosť, že žaloba prišla. Už tým samým sme hodní trestu, že sa našiel taký, komu sa neľúbime. Predpokladá sa, že farár nemôže byť nevinný, náhle sa nájde žalobník. Musí byť zlý, povedá sa, keď prišla sťažnosť na neho.“„To isté platí o vrchnosti a súdoch svetských,“ pokračoval ten, čo započal. „I tu nech sa farár so žiadnou žalobou neukáže. Akákoľvek krivda sa mu stane, vždy len on vinný, bo by sa to dobrému farárovi nebolo stalo. Že nás vyrovnali so svetskými, to je lož. Vyrovnali nás až nazbyt v bremenách a povinnostiach, ale v práve veru nie! Za zločin vlečú nás do žalára, ale pred krivdou záštitu nám nedajú. Duchovenstvo je mimo ochranu zákonov postavené.“Tak sa roztúžili kapláni pri spomienke na zlopovestné Baranie.VVstúpime už do tejto malej, na mape Illincovej[21]zrejmej Sodomy, kde mal nájsť panslavistický doktor odmenu svojej pilnosti a dobre vynaložených mladých liet, a to na celý život.Veliký krik sa ozýval na ulici. Richtár Belko stojí s úradnou palicou pred ošarpaným domom Kotrbacovým a rozkazuje mu priahať po nového farára na kapitulu.„Čo? Po toho zemana?“ vreští tento na svojom zasmetenom dvore, „prisahám, nepôjdem. Čerta sme vyhnali, diabla si privezieme. Nepôjdem! Z toho nikdy dobrý farár nebude. Taký sprosták. Keď už bol vysvätený, poslali ho znovu do školy do Viedne, bo doma ničomu sa nemohol naučiť. Učil sa i doktorstvo, i tam nič. Sprosták ako sprosták. Keby som mal tak hlúpeho syna, uťal by som mu hlavu na kláte ako husi. Druhí kňazi len sa smejú z neho, prezývajú ho, že to taký akýsi pán Sláv.[22]Nech ide, kto chce, ja, prisahám Bohu, nepôjdem!“Na tento krik otŕčaly sa už zpoza plotu ženské a detské hlavy.„Čo to za pán Sláv?“ ďubol richtár Belko lieskovicou do zeme.„To je taký sprosták,“ vrešťal Kotrbac, „čo ani slovensky nevie, akýsi Nemčisko, či Maďar, či čo, taký huncút zeman. Bude nám tu chcieť rozkazovať.“„Ako to vieš, že je zeman?“ namietal richtár. „Ja ani meno jeho ešte neznám.“A mal v tom tento zvláštny sedliak pravdu. Bol to večný behúň a bezpríkladne vtieravý bezočivec. Chodil ustavične krížom-krážom po furmankách a všade sa vtisol ako nezbedná mucha, k pánom, biskupom, farárom, kaplánom, učiteľom, mešťanom, židom; všade sa pustil do reči, sbieral novinky, roznášal klebety. Potom mal večné pravoty s celým svetom. Všetky správne i súdne úrady maly s ním do činenia. Kde ho jednými dverami vystrčili, tam vošiel druhými. Písal i cisárovi do Viedne, aspoň raz v mesiaci. O všetko sa staral, len o svoj dom nie. Role, lúky, mal pozastavované,[23]škapky len kosť a koža, kravku jedinú bez chvosta, budunky letely na hromadu, v dome ustavičný plač, útek ženy, detí. Celý svet mal ho za lotra a blázna, on ale pokladal sa za obhajcu pravdy, držal sa za najväčšieho mudrca a za najdôležitejšiu osobu po cisárovi. On a cisár dajú tým pánom, tým rebelantom, počkaj! To boly jeho večné myšlienky. Mal ale, pri svojej nepokojnej zvedavosti a večnom tekaní, podivnú známosť osôb. On každého znal osobne a podľa mena. Vyňuchal tiež novinky. Nedarmo teda sa chlúbil, že zná všetko. Vyzvedal i o novom farárovi, kto je, čo je; lenže pomluvy, ktoré o ňom počul po farách, pochopil svojím zmäteným korheľským rozumom. Najviac sa mu pri ňom neľúbilo to, že je zeman. Lebo bol velikým nenávistníkom zemianstva tak, ako jeho ujec, generálny prokurátor Dechtiar.„Dakto musí ísť po farára,“ nástojil richtár, „a tebe rozkazujem. Priahaj!“„Kto si ho vyvolil, nech ide,“ odvrkol Kotrbac. „Načo nám tu posiela biskup takých kadejakých zemanov, čo ich ani neznáme?“„Veď je nie čert, hoc je i zeman,“ ozvala sa cez plot suseda. „Pekne veru sa hotujeme na prijatie nového duchovného otca.“„Nech si ide na svoju kúriu[24],“ vrešťal Kotrbac svojím večne zachrípnutým hlasom. „Ja nepôjdem po neho, ale ho vyženiem. Vyhnal som starého, ta vyženiem i mladého. Biskupa znám, bol som u neho. Dobrý pán, môj priateľ, on mi kvôli urobí. Dá nám toho kaplánika, čo ja znám. To bude kňazík,“ mlsol, „nie taký huncút zeman.“Vtom nadišiel Capinos, jediný úplne triezvy sedliak v Baraňom, mužík chudorľavý, s maličkou tváričkou, vyčnievajúcou briadkou, veliký svätúško, ale i chytrák. Chodil po všetkých odpustoch modliť sa, zem bozkávať, ale i po všetkých trhoch klamať rozmanitými úskokmi pri statku. Nebolo nábožnejšieho človeka v chráme, lež ani väčšieho šibala v obchode. Podivuhodná bola jeho pamäť. Raz vypočutú kázeň znal i o šesť rokov temer doslovne. Vedel liečiť statok, zvlášť kone a ovce od prašín, a široko-ďaleko ho na to potrebovali. Na sebe mal vždy, i v lete, vetchú bundičku. I teraz sa zjavil v nej pred Kotrbacovým domom.„Iď, iď,“ harušil ožralého krikľúňa. „Ešte nový farár ani nevkročil do fary, už ho vyháňame. Ty by si tak chcel zachádzať s farármi ako s koňmi. Keď nevládze, kolom do neho, pokiaľ ho nedobiješ.“„A komu rozkáže chudobný človek,“ zarehotal sa ožran, „keď nie svojmu koňovi, psovi, organistovi a farárovi? Ja to užívam tých popov jedného proti druhému a tak bijem popa popom.“„Iď, ty pálenčená bočka!“ odpľul Capinos.„Ba ty iď,“ vysmieval sa mu Kotrbac. „Ty dupok! Smrdíš v tej bundičke ako dudok. Ale už len pôjdem,“ oblizol sa. „Ak bude dobrý, dobre; keď nie, mám pár groší na jednu inštanciu. Vyhodil som na psom drúku jedného, vyhodím ich i dvadsať. S farármi teraz krátky proces. Máme biskupa dobrého. Viete, ako nám musel starý štólu navracovať a pred Huňásom na stôl peniaze čítať?“Takúto bezuzdnú, nekonečnú ošemetnosť zapríčinili v Baraňom biskup a Huňás, lebo uviedli farára v ľahkosť. Následky toho a ešte väčšiu neopatrnosť biskupskú a zlobu lživých bratov mal skúsiť úbohý Žarnovič.VIJeho skromný nábytoček snosili ľahko sedliaci, ktorí ho priviezli, do pustej fary, kde hlas tak sa ozýval ako v prázdnom sude. Posteľ, stolík, dve stoličky, kufor, sväzok perín, dve debny kníh, to bolo všetko, čo neporiadne pohádzali okolo stien. Najpotrebnejšie kuchynské náradie odvláčila gazdiná do čeľadnej chyže.Všetko už bolo tam, čo malo byť, keď vkročili vozkovia, richtár Belko s paličkou a organista v poplátanom a predsa ešte deravom kabáte, neoholený, so strniskom na brade.„Priviezli sme ich statočne, ich milosť pán farár,“ riekol jeden z vozkov, „nechže nám už teraz vyhodia dačo na pálenku.“„Vypite radšej holbu vína,“ siahol Žarnovič k tenkému pugiláru a vyhodil bezočivcom zlatku.Richtár sa ozval: „Do pustej prišli fary, ale naplní sa to skoro, bo naša fara bohatá.“„Veru nie hockde má sa farár tak dobre ako u nás,“ prisvedčili sedliaci, „bo u nás cisár platí.“Kotrbac riekol svojím chripľavým hlasom: „Len nech držia, pán farár, s nami.“„A s kým by som mal držať, ak nie s vami?“ usmial sa prívetive Žarnovič, ktorý naozaj vstúpil medzi nich plný svätej lásky a najväčšej ochoty napomáhať ich duševné a hmotné blaho. „Odkázaní sme jedni na druhých, ja na vás, vy na mňa. Spolu musíme znášať, ako verní manželia, i radosť i žalosť.“Riekol to pohnutým srdcom a s poľutovaním. Lebo myslel, že sedliaci vyslovili proti tomu svoju sťažnosť, že farári obyčajne do jedného mecha dujú s pánmi. Ale nasledujúce reči ho presvedčily, že tu je dačo iného pod pokrývkou, nie pýtanie ochrany, lež mrzuté vypínanie sa sprostáctva.„Nech poslúchajú nás, ta bude dobre,“ obzrel sa Kotrbac po sedliakoch.„Ja tak rozumiem svojmu povolaniu,“ zavrátil ho zarazený Žarnovič, „že vy máte poslúchať mňa, nie ja vás.“„Tak veru,“ prisvedčovali sedliaci. „Ovečky musia kráčať za pastierom.“Prišla potom reč na odstráneného farára. Sedliaci ho obsypali žalobami, že bol lakomý, tvrdý, vyberal štólu, ktorú potom musel vracať, vadil sa a socal s ľuďmi v kostole pre rokovinu.„Nechválim to,“ krútil Žarnovič povážlive hlavou, „lež ani vás chváliť nemôžem. Ako by to bol mohol učiniť, keby vy ste boli vyplnili svoju povinnosť voči nemu? Farári tiež nemôžu žiť z povetria.“„To bol len taký starý frfrák,“ žaloval ďalej Kotrbac. „Ani kázať statočne, len nadávať do korheľov.“„V tom ja tiež nebudem inakší, ak mi príležitosť zavdáte,“ osvedčil sa prosto Žarnovič, vidiac drzosť divochov a majúc zato, že na takéto hrubé drevo treba od počiatku len sekeru. „Farár je na to, aby napomínal a karhal lživých kresťanov, ktorí len vieru majú, ale statky kresťanské nemajú.“Kotrbac sa obzrel po sedliakoch s mihnutím, potom bozkal farárovi ruku: „Teraz máme, chvalabohu, farára mladého, učeného, dobrého. Nech ich len Kristus pán živí, aby sa u nás zostarali a zomreli. Len nech postavia iného kostolného gazdu. A hejže?“ obzrel sa po sedliakoch, „a hejže druhého chceme kostolného gazdu? Ja nemusím byť, ale toho Truľa nechceme, a hejže?“ oblizoval sa.„O tom teraz hovoriť je nevčasné,“ odmrštil to Žarnovič a sedliaci sa pratali von.Pri odchode len Kotrbac bozkal zase ruku farárovi, ale na dvore sa osvedčil: „Ten, prisahám Bohu, zelenú kapustu u nás jesť nebude. Počuli ste ho. Sám sa osvedčil, že nebude lepší ako ten starý zdierca. Ja prisahám, popovským poddaným nebudem. Darmo robiť a dávať prestalo. Popov platí cisár, nám musia slúžiť zadarmo.“„Ale slovensky predsa zná,“ zasmial sa richtár, „a ty si povedal, že je akýsi pán Sláv.“„Daj mi Bože,“ kývol Kotrbac pohrdlive plecom. „Slovensky vie i môj kôň. Vijo!“ praskol do škapky bičom a von zo dvora.V krčme potom prepila sa darovaná zlatovka a viac sedliackych pri nej s rozličnými úvahami o novom farárovi, pričom najviac sa ozýval chripľavý, chriašteľovmu škreku podobný hlas.VIIFarár sa tázal organistu, ktorý ostal po odchode sedliakov, čo to za človeka ten územčistý, širokoprsý, zachrípnutý?„Večné motovidlo,“ odvetil organista, „klebetník, poburovateľ, žalobník, nestydatý behúň, snovač pravôt, luhár, šialenec a nadovšetko korheľ. Zapríčinil starému pánovi tisíc nerestí a naposledok ho vyhnal nič po nič. Naviedol obec na inštanciu, biskup prijal všetko za svätú pravdu, odstránil farára bez okolkov. Tí terajší biskupi akosi nezastávajú farárov, lež uvodia ich v ľahkosť pred ľudom. Že starý pán vyberal pár krajciarov štóly viac, keď teraz hodnota peňazí tak klesla a sedliak stal sa slobodným držiteľom zeme, musel neborák pred vyslaným vicearchidiakonom tu na fare vracať každému jeho krajciare. Sedliaci to potom prepili v krčme s chachotom a neslušnými úškľabmi. Ten biskup, ja neviem, azdaj chce, aby nás farárov a organistov korheli metlami vyhnali z dediny. I ten vicearchidiakon Huňás, tie kliešte biskupove, je tiež taký. Majúc rozkaz, mohol to činiť aspoň miernejšie, nie tak krikľavo, s takým shonom ľudu a s takou ostudou farárovou. Nemilosrdný to korbáč v ruke biskupovej.“„A čo to bolo s tou zvadou v kostole?“ tázal sa ďalej Žarnovič.„To bolo takto,“ odkašľal organista a upravil na sebe poplátaný kabát. „Sedliaci nielen že sa nestali štedrejšími po zrušení panštiny, lež chceli aj farské a organistovské povinnosti striasť celkom so seba. Ani robiť, ani rokovinu dávať.[25]Keď ich harušil za to farár s kazateľnice a tázal sa, prečo nečinia povinnosti svojej zadosť, vstal v lavici ten lotor Kotrbac a vykríkol: ,Nuž preto, že darmo robiť a dávať prestalo! Ich platí pán cisár, ta nám musia slúžiť zadarmo!‘ Rozjarený farár sbehol s kazateľnice a vysocal Kotrbaca von. Ale sedliaci zaujali sa za podliaka, vyšli za ním všetci von, zanechali nás samých v kostole. Starý pán zadal rušiteľa služieb božích u súdu, ale kto sa teraz za cirkevného služobníka zaujme? Vec u súdu ani hore nevzali.Inakšie mali šťastie sedliaci so svojou lživou inštanciou na odstránenie farára. Luhali nestydate a bezbožne, ako že farár neučí katechizmus, čo mu sami nemožným robia. Bo keď zdržujeme, ja i kostolník, z chrámu utekajúcu mládež, odsotia nás, až kozla prevrátime. Taká to tu Sodoma. Dali napísať oplani aj to, že farár ani modliť sa nezná, pretože vraj vynecháva ,sláva‘. A biskup, nie žeby bol dal vec vyskúmať a vinných tiež potrestať, len farára poslal s hanbou preč. Bezbožníci sa smiali, úbohý starec pošiel so slzami. Mne ho je srdečne ľúto. Dobrý to bol človek. Na ostatnú jeho kázeň budú lotri pamätať, bodaj by sa nevyplnilo na nich, čo im zaželal.“„Dosť, dosť,“ pretrhol ho Žarnovič. „Sedliakov neomlúvam, ale i farár ukázal pritom nehodnú surovosť. Povedzte mi radšej dačo o miestnom panstve.“„Toho ako by nebolo,“ riekol organista. „V grófskom kaštieli býva žid, pán Baraňanský ani o farárovi, ani o mne, ani o kostole nič počuť nechce. Katolík je, ale v kostole nikdy sa neukáže tak, ako jeho kalvínska pani. Pod službami božími poľúva. Starý pán nikdy nechodil k nemu.“„A čo dáva panstvo farárovi a organistovi?“ tázal sa Žarnovič. „Sto bohov a tritisíc teremtettov,“ kývol organista plecom. Tázal sa i na školu, ako ju navštevujú deti?„Z päťdesiat povinovatých,“ ovesil učiteľ hlavu, „chodí päť-šesť asi za dva mesiace, bo v lete je robota a v zime je chladno.“Novoprišlý farár mal o čom premýšľať v prvú noc na pustej fare.VIIIRáno ho potešil richtár účtami za obielenie fary. Platilo sa vraj za bočku vápna dve zlatovky, za privezenie jedna, bieličkám dve, za štetky jedna, spolu šesť zlatoviek. Žarnovič pokrútil nad takou šľachetnosťou hlavou, ale pohodil oplanovi nestydato žiadanú sumu.Okolo poludnia prikvitol v Baraňom dobre známy vicearchidiakon oddať novému administrátorovi kostolné a farské veci podľa soznamu, čo v tak chudobnej cirkvi ľahko sa stalo. Na fare nič iného nebolo ako zápisnice a jeden roztrhaný breviár, v chráme kazuly, kamže, obrazy, svietniky a podobné skromnučké náradie.Po dokončení úradnej práce riekol Žarnovič: „Ráčte vziať za vďak s obedom, aký môže predložiť začiatočník, ktorý práve prišiel.“„O to je postarané,“ riekol Huňás a skríkol na kočiša, aby vniesol, čo tam na vozíku. „Vedel som, kam idem. Vy budete mojím hosťom, nie ja vaším.“Kočiš vniesol sklenku vína, pekárske pečivo a v papieri pečienku. K tomu zasadli obaja, len polievku priniesla gazdiná.Obed teda mali obstojný, ale shovor viazol. Nedôverujúc jeden druhému, vážili obaja úzkostlive slová. O denných otázkach, o politike, o krajinských, národných záležitostiach hovoriť vystríhal sa jeden i druhý, aby nevypuklo medzi nimi rôznohlasie. Pritom všetkom nedalo sa to vcele udusiť, rôznosť smýšľania predsa vypukla do trpkých výrazov.Huňás sa tázal, či má istú nádej na prezentu?„Biskup ma položil na prvé miesto,“ odvetil Žarnovič, „a to je dosť pri takých farách, ako je moja, kde je patrónom krajinská cirkevná pokladnica. Biskupovu vôľu tam nikdy nepodvrátia.“„Dáte sa potom inštalovať,“ prehodil Huňás.„Nachádzam to potrebným,“ prisvedčil Žarnovič, „aby ma nemohol tak ľahko odtiaľto sfúknuť biskup ako predchodcu. Tento ľud je mätežný, navykol už farárov vyhadzovať. Možno predvídať, že v pokoji nebude.“„Vás bude mať rád,“ uškrnul sa Huňás, „bo ste milovník ľudu. Láska budí lásku.“„Ba slepý ľud,“ odvetil Žarnovič, „rád križuje svojich spasiteľov. Najväčším priateľom svojím sa protiví, vrahom však oddáva s dôverou.“„Lenže tí domnelí priatelia ľudu,“ bodol ho nazpät Huňás, „mávajú často len pekné slová a úplne zasluhujú nedôveru ľudu. Jeden sa pokladá za priateľa ľudu, druhý ním skutočne je.“Obaja cítili sa teraz urazenými. Sišli sa s ostýchavosťou a rozišli sa s trpkosťou, lenže Žarnovič nemohol nič, Huňás hneď našiel príležitosť škodiť mu, dodať smelosť Baraňancom, ktorí už raz považovali svojho farára za spoločného nepriateľa všetkých a hotoví boli vždy duť proti nemu s kýmkoľvek.Neprišli na faru pokloniť sa svojmu veľkému priaznivcovi, lež s holými hlavami obstali na ulici domov idúceho Huňása.„Nech dajú pobozkať tú svätú rúčku,“ pristúpil najbližšie vozíku Kotrbac. „Čo myslia, pán veľkomožný? Dostali sme dobrého farára?“„Čas ukáže. Ja, viete, že som sa vždy zaujímal za vás a bol som vám na pomoci,“ riekol významne Huňás a kývol kočišovi.Dômyseľní sedliaci tomu porozumeli a želali mu z celého srdca šťastlivú cestu.IXŽarnovič už znal svoj ľud. Akého ducha je panstvo, to skúsil, keď učinil, čo zdvorilosť so sebou prinášala. Akokoľvek mu opísal organista Baraňanského, predsa sa odhodlal učiniť mu svoju poklonu. Dúfal, že sa učiní aspoň znesiteľným u neho, a pokladal to za veľmi potrebné. Lebo sprostý ľud, akokoľvek pánov nenávidí, predsa vždy pohŕda farárom, keď vidí, že pohŕdajú ním páni. Pokladal teda za veľmi potrebnú vec, učiniť bez odkladania krok k získaniu si náklonnosti Baraňanského.Tento mladý muž vysokého vzrastu, s ohnutým nosom, gaštanovými vlasmi, riedkou briadkou a malinkými bajúzikmi sedí na stolici pri okne a fajčí smotku, pani však pletie na mäkkej pohovke bielu pančušku.„Či sa predsa príde ukázať nový farár?“ sloví táto. „Svedčilo by sa.“„Mne nech nechodí pred oči,“ otrel si Baraňanský popol zo smotky. „Nemôžem vystáť žiadneho popa, tým menej pansláva.“„Tu v Baraňom,“ krotila ho pani, „na tom veľmi málo záleží, ako kto smýšľa. Či pansláv, či vlastenec, tu len so dňa na deň žiť.“„A tu ti ide, mátoha!“ dupol pán nohou. „Vlečie sa v tej reverende ako dáky černokňažník. Už toto ich úradné rúcho múti vo mne žlč.“„Mlč!“ vyzrela i pani oknom a pobozkala muža, „i naši kalvínski nosia reverendy. Chce nám tým preukázať česť, že sa dostavuje v úradnom rúchu. Zadržíme ho na obed?“ riekla, zas si sadnúc.„Ten obedovať so mnou?“ zaškaredil sa Baraňanský. „Radšej Kotrbac.“„Neučiň mu aspoň žiadnu príkrosť,“ pohrozila pani ihlicou. „Musíme šetriť samých seba.“Na zaklopanie riekla ona „szabad“[26], ale žiaden nepovstal. Ba dali príchodziemu postáť, len o dobrú chvíľu kynul pán, aby si sadol.Po daktorých chladných osobných otázkach prišly do reči krajinské záležitosti. Baraňanský žehral na množstvo neznesiteľných daní, na nemilosrdné lúpenie a celkové ožobráčenie krajiny, na cudzie úradníctvo, na premenenie kráľovstva v bezprávnu provinciu, na zastavenie snemov, na ľubovoľné ukladanie poplatkov a dodal významne, že by tých všetkých povešať bolo treba, čo k tomu dopomáhali. Pani si sťažovala na vymanenie sedliakov. Tvrdila, že tým len páni boli nespravedlive olúpení, sedliakom že to nič neprospelo, pretože im len k pijanstvu zavdalo príležitosť. „Prestali byť našimi poddanými,“ dodala, „miesto toho stanú sa poddanými židovskými. Nezadlho zaujmú títo prašivci celú urbársku časť chotára. Medzi slobodným a poddaným sedliakom iného rozdielu niet, ako väčšie pijanstvo a hlúpa pýcha.“„Bude to časom lepšie,“ potešil ju Žarnovič, „keď príde lepšie vychované pokolenie.“„A to lepšie pokolenie vychováte vy, popovia,“ riekol s trpkým úškľabkom Baraňanský, „vy, soľ zeme a sviece sveta? Vaši učitelia sú nevedomí žobráci, pijanskí surovci; farári len gazdovať, alebo hostinky dávať, hrať na karty, túlať sa, všade strčiť nos, jesť a piť. Cez týždeň sedliačite, alebo pomáhate ničomným ľuďom nič nerobiť, v nedeľu odhajduchujete omšu a nadáte sedliakom do korheľov, tak ste už dokonalí farári. K týmto zásluhám prichodí ešte tá, že ľud pohoršujete zlým príkladom. Nejedna fara je pelešou nemravnosti.“„Nerád by som,“ sklopil zarazený Žarnovič oči, „aby to platilo o mne a mojom úradovaní.“„I najlepší z vás,“ sekal ešte nešetrnejšie Baraňanský, „je len hamovka na voze pokroku ľudstva. Všetci ste len privilegovaní rozširovatelia hlúpstva a nemravnosti. Vediete ľud k záhaľke premnohými zbytočnými sviatkami, k ničomným túlačkám vašimi odpustkami, o ktorých, čo sú, sami neviete. Bijete mu do hlavy neprirodzené výmysly temných vekov, ktoré ho len ohlúpujú. Donucujete ho k skutkom neprirodzeným, ktoré potom udusujú v ňom všetku mravnosť. Div, že hrá ošemetne s prísahou, keď ho nútite luhať pri spovediach? V jednom zlomená mravnosť, je zlomená vo všetkom. Kázne vaše sú panštinou, dogmy ohlupujúcimi poverami, mravné predpisy cedením komára a hltaním veľblúdov, spovede farizejským pokrytectvom, sviatky dňami pijanstva a prostopaše, odpustky odvádzaním od užitočnej práce, bohoslužby kanibalskými hodmi.[27]Ja nevidím, ako počestný muž službám oltárov venovať sa môže.“„Vy teda, pane,“ pozrel mu vzrušený už Žarnovič smelo v oči, „ste protivníkom každého náboženstva a katolíckeho zvlášť.“„Každého!“ odsekol Baraňanský tak zúrivo, že sa až pani strhla. „Preč všetok hókus pókus, všetko gajdovanie a bečanie, všetky túlačky a učiť deti fyziku, históriu, krajinské práva, počty, reč maďarskú. Tu!“ ukazoval si prstom na čelo, „nie pokrytecké vzdychy, poklony a túlačky.“„Pane,“ vstal a vzpriamil sa Žarnovič ako urazený prorok. „Keď ste takým priateľom osvety a mravnosti ľudu, teda zrušte vaše pálenčiarne a zatvorte krčmy. Pokiaľ ony budú stáť po boku chrámom a školám, tieto nikdy nevytrhnú ľud zo zverstva, do ktorého sa pohružuje čo deň viac. Ale vy by ste chceli aj vzdelaným ľudom sa honosiť, i z podlosti jeho koristiť. Učiteľom vytýkate chudobu a čože dáte vášmu? Lež ani najväčšie obete z vašej strany neprinesú nikdy také ovocie, aké prepiatosť vaša žiada. Chcete učiniť filozofmi tých ľudí, ktorí od kolísky po mohylu tvrdo pracovať musia. Toho nikde niet. Ľud je všade ľudom. Ani vám sa to nepodarí. Pravda, ale učiníte ich diablami, keď vyhasíte v nich všetku bázeň božiu. Nesvedčí sa takáto kázeň pri prvej návšteve, ale bezohľadnosť vaša vynútila i mne slovo bezohľadné. Trpkosť vaša, ku ktorej som nezadal žiadnu príčinu, bráni mi šliapať po tomto vaše panské prahy.“ S tým pochytil svoj vysoký pinč a odkvapil.„Po panslávoch a popoch necítim žiadnu túžbu,“ zavolal ešte za ním Baraňanský.Jeho za to harušila potom pani, Žarnovič vrátil sa domov vcele urazený. Ako by nie? Kam sa hnul, všade nepriateľské srazenie. Videl s úžasom, že je už vcele v ohni povesti o svojom panslavizme a že nemôže očakávať vyviaznutie z Baranieho. U súkromného patróna uchádzať sa o faru bolo by márne, biskup mu lepšiu faru nedá. Ba čo videl v Baraňom, to v ňom vzbudzovalo strach, že i z tohto prístavu môžu ho vypudiť. Želal si teda aspoň tu sa upevniť. Náhle mu prišla prézenta, čo sa stalo už o mesiac, spolu s biskupským privolením, aby sa stal riadnym farárom, hneď robil prípravy na inštaláciu, písal domov o peniaze, dohovoril s vicearchidiakonom čas.[1]biskupa Anonyma(gréc.) — bezmenného, nemenovaného. Toto meno, použité za priezvisko, má štipľavú príchuť, čo býva u Záborského dosť často. Biskup bol taký priemerný, bezvýznamný, že mu autor ani nedáva riadne priezvisko.[2]oproti Žarnovičovi— v tejto postave kreslí autor do veľkej miery seba a svoje skúsenosti v zapadlých Župčanoch. Žarnov je tvrdý mlynský kameň a Záborský tiež musel byť tvrdým, nepoddajným v ťažkých životných skúškach.[3]z viedenského presbyteria— v katolíckej cirkvi sa tým názvom označuje sbor duchovných, tvoriaci biskupovu radu. Nedalo sa zistiť, či to slovo nemá tu špeciálnejší význam.[4]Pázmáneum— kolégium vo Viedni, založené r. 1623 Petrom Pázmányom pre mladíkov z Uhorska, pripravujúcich sa na kňazské povolanie v katolíckej cirkvi. Do Pázmanea prijímali len veľmi nadaných teológov.[5]rohatý tripič(novotvar) — trojrohý klobúk[6]Pax tibi, pansláv!(lat.) — Pokoj tebe, pansláv. Pozdrav, ktorý sa myslel ironicky.[7]cimáda— dlhé kňazské rúcho s pelerínou[8]k východnej schizme(gréc.) — rozkolníctvu. (Pravosláviu, lebo katolíci pokladajú pravoslávnych za rozkolníkov, ktorí sa odtrhli od pôvodne jednotnej kresťanskej cirkvi, hlavou ktorej bol rímsky pápež. Pravoslávni zas podobne hľadeli na katolíkov a ich pokladali za rozkolníkov.)[9]skúške synodálnej— totiž tej, ktorú musia složiť katolícki kňazi pred ustanovením za farárov. Skúšala komisia, ktorú vymenoval biskup.[10][10][1010]chriu o škodlivosti pýchy(z gréc.) — išlo o tému všeobecného etického obsahu, akú mali žiaci v škole vyložiť a všestranne odôvodniť. Žarnoviča považovali za namyslenca, preto mu náročky dali práve tú tému.[12]od patronátu prezenta— Patrón katolíckej fary, ktorý prispieval na jej potreby (presne určenými naturálnymi dávkami a najmä presne určenou sumou peňazí), mal za to právo prezentovať biskupovi kanonicky vyhovujúcu osobu za farára. Biskup bol prezentou viazaný a prezentovaného, zpravidla po vzájomnom dohovore s patrónom, ustanovil za farára v príslušnej farnosti.[13]spomenutý Huňás— jeho modelom bol Čukár, farár vo Veľkom Šariši[14]plebán Virasztó— pôvodne Výrostko. Virasztó znamená v maďarčine „bdelý“. Autor naschvál má tu rovnicu Výrostko = Virasztó, aby ukázal, ako ľahko sa dalo zo slovenského „Výrostko“ spraviť korenné maďarské meno Virasztó.[15]o práve kypiacej talianskej vojne— totiž o vojne medzi Rakúskom na jednej, Sardínskom a Francúzskom na druhej strane (r. 1859). Vtedy sa formovala uhorská (vlastne maďarská) légia v Taliansku, ale do bojov už nemala príležitosť zasiahnuť, lebo sa vojna zakrátko skončila.[16]dvojhlavej potvore v Lombardsku je úzko— totiž rakúskemu dvojhlavému orlovi. Lombardsko (horná čiastka Talianska) bolo vtedy obsadené Rakúskom.[17]Chorváti prijmú Kossutha— Ľudovíta Kossutha (1802 — 1894) — vodcu maďarskej revolúcie v r. 1848 — 49, politicky činného i vtedy (v emigrácii)[18]tá odplata, akú dostali vo Viedni— vzťahuje sa to na Chorvátov, ktorých absolutizmus po r. 1849 práve tak dusil, ako i odbojných Maďarov, hoci Chorváti pomáhali za revolúcie dynastii[19]k obsadeniu úradov Čechmi— totiž za Bachovho absolutizmu v Uhorsku[20]prokurátor Dechtiar— autor ho modeloval podľa generálneho prokurátora Jána Hlaváča. V Uhorsku (bez Sedmohradska a Vojvodiny), rozdelenom na päť dištriktov, bol v každom dištrikte apelačný súdny dvor (asi ako hlavný súd v Bratislave do januára r. 1949) a generálny prokurátor (najvyšší predstaviteľ verejnej obžaloby v dištrikte). Hlaváč býval v Prešove a bol generálnym prokurátorom pre košický dištrikt. Bolo to za absolutizmu (po r. 1849).[21]na mape Illincovej zrejmej— posmešok, lebo akýsi Illine len sľuboval vydať mapu Slovenska, aj zinkasoval peniaze od predplatiteľov, ale ušiel s peniazmi a nič nevydal. (Píše o tom Gustáv K. Zechenter vo vlastnom životopise, Slov. pohľady XXXIII, 1913, 514.)[22]kýsi pán Sláv— takto si vysvetľoval nevzdelaný Kotrbac slovo „pansláv“, ktorým častovali maďarónski farári Žarnoviča[23]role, lúky mal pozastavované— bola to záložná držba, dočasný prevod nehnuteľnosti z vlastníka-dlžníka na veriteľa, ktorý Kotrbacovi požičal peniaze. Ak dlžník nevyplatil svoj dlh do určeného termínu, veriteľ sa stal pre budúcnosť právoplatným vlastníkom založenej nehnuteľnosti, ktorou od jej dania do zálohu už i tak disponoval ako svojou.[24]„Nech si ide na svoju kúriu“— tak kričali v Turci, keď sa tam v jednom cirkevnom sbore uchádzal Záborský (vtedy ešte evanjelický kňaz) o miesto farára. Spomína to sám vo Vlastnom životopise (§ 12, Katolizovanie).[25]rokovinu dávať— Tak sa nazývala na východnom Slovensku povinná každoročná práca (ručne alebo so záprahom) so strany farníkov pre farára alebo učiteľa.[26]„szabad“(maď.) — slobodno[27]bohoslužby kanibalskými hodmi— kanibal je obvyklý názov divochov-ľudožrútov. Baraňanský touto jedovatou zmienkou narážal na katolícku omšu a hostiu pri nej.

Zaborsky_Panslavisticky-farar.html.txt

Keď tetka z Trhanovej umre…Neveril, že by kedy po nej dedil, trebárs bola vlastná sestra jeho dobrej matere, odpočívajúcej už toľké roky v hrdej rodinnej krypte, medzi predkami najprednejšej vetve rozvetvenej zemianskej famílie Lehotských. Jedni z nich skoro zosedliačteli a drobili rodné majetky do nekonečna, dávajúc ostatných synov na farárstvo a učiteľstvo, ak sa im, synom chudobných sedmoslivkárov neušlo nejaké lepšie pisárske miesto pri stolici. I po krajine sa ich hodne roztrúsilo, a potomci nejedného z nich, odcudzení domovu i rodnej slovenčine, počínali akiste už dávno zabúdať, že ich starý, či prastarý otec prisťahoval sa s horných strán na Dolniaky, kde sa mu až do samej smrti neprestávalo cnieť za vrchami, horami a malebnými dolinami s bystrými potoky, vodopádmi a ozónovým vzduchom.Iba vetev Gena Lehotského neslevila nikdy zo svojej zemianskej pýchy a držala sa zuby-nechty rodinných sídiel a moci, pozerajúc s pleca na upadnutých bezvýznamných príbuzných, čo uchycovali sa, kde sa práve dalo.Kdeže by si bol sveták, starý mládenec vicišpán Geno Lehotský trúfal kedy dediť po starej, rozšafnej tetke, žijúcej v zapadlej Trhanovej najmä od mužovej smrti celkom iným životom, než on sám.Bola to osoba ešte zo starého sveta, gazdujúca s jediným kasnárom na svojich rozsiahlych majetkoch, čo presahovaly z trhanovského chotára ešte i do pár susedných obcí. Obstarná matróna, motajúca sa naveky v čepci s čipkovým okrajom okolo domu, myslela ustavične na gazdovstvo, na maštale a kurníky, husínce, ovčiarne, na majere, včelíny, na strihanie vlny, na podšklbávanie husí, na sádzanie kvočien na vajcia, ráňanie a ukladanie ovocia, na sypanie zrna do štočkov, na driapačky, priastky a všetko, čo s toľkým hospodárstvom súvisí. Kasnárovi, keď bolo treba, vedela stúpať na päty a najsť si medzi sluhami a hofiermi dôverníkov, ktorí jej nezabudli povedať o žiadnom podozrivejšom kasnárovom počínaní.Ona dozerala na trepanie ľanu, máčanie konopí. K nej chodili kupci jednať sa na jahence, na ňu obracali sa mäsiari, čo si prišli obzerať ošípané alebo teľce, trhovkyne skupujúce kuratá, maslo, tvaroh a vajcia. Správu rozsiahleho gazdovstva a domácnosť držala pevne v svojich rukách ako kormidelník kormidlo, bedliaci ostražite, aby loď uháňala správnym smerom a nenarazila na skaly alebo neuviazla na piesočnatej plytine.Stará pani prvá vstávala, posledná líhala. Deň začínala nábožným spevom a večer zakončievala ho modlitbou. K pobožnému životu viedla i svoju čeliadku. Bola to horlivá cirkevníčka, srastená s kostolom a s cirkevnou českoslovenčinou či bibličtinou, modlievajúca sa zo „Žiwota Studnice“ a putujúca každú nedeľu so spevníkom, viazanom v koži, pod pazuchou do blízkeho dreveného kostolíka za slnečnej pále a vetra práve tak, ako v pľúšti a plieskanici alebo treskutom mraze, keď sneh len tak vržďal pod nohami.Kto ju poznal, tomu istotne utkvela jako pobožná pútnica do kostola alebo ako stelesnený symbol múdrej opatrnosti, keď motala sa, kľúče za pásom, po dvore, sama vydávala čeľadi, čo bolo treba, z komôr a sýpky a sama ich zamýkala, ba ani na noc nezabudla si schovať kľúče pod vankúš.A preca Matilda Borovská nebola pri svojej sporivosti žiadna skupaňa. V jedení neskrblila, čeľadi dala sa najesť. I slúžka, kuchárka mohla Bohu ďakovať, že vydávala sa od starej zemanky. Lebo veď rozšafná statkárka vedela kúpiť vernej služebnici taký výstroj, že ho nemala každá remeselnícka dcéra. Novší smer uhorskej politiky nebol jej práve po srsti. Odsudzovala vlasteneckú zúrivosť svojho synovca Gena Lehotského, maďarizujúceho tuho ako v stolici tak i v cirkvi. Sama neuznala za potrebné naučiť sa aspoň trošku po maďarsky, a sám hlavný župan, biskup, ablegát a podobní hodnostári museli k vôli nej, ak len vedeli, hovoriť po slovensky. Bola kedysi šťastnou manželkou, starostlivou matkou, ale deti — syn bol už kapitánom pri honvédoch, dcéra vydatá za ministrom v Pešti — pomrely, muž odsťahoval sa do rodinnej krypty, a ctnostná vdova stávala sa, ako roky utekaly, až prísnou puritánkou, zavádzajúca vo svojom dome čo najväčšiu prostotu v reči, šatoch i v jedle. Vyhýbala spoločnosti, nechodila nikam. Iba jeden-dva razy do mesiaca obedoval u nej miestny kaplán alebo niekto z rodiny.Synovec Geno Lehotský to nikdy nebol. Tetka ho nevolala, a on bol trochu prihrdý, aby sa jej natískal. Vedel, že oň nestojí, nesympatizuje s ním. Lebo veď Matilda Borovská a Geno Lehotský — to boly dva svety.Starý mládenčisko žil si voľným, svetáckym životom. Ženy, víno a karty boly jeho ideálom. Vína síce nevypil mnoho. Zato tým lepšie cítil sa vo spoločnosti rozjarených kompanov. Ba v zažltlom zasmušilom stoličnom dome, s pavučinami po zamĺklych dlhých chodbách a zamrežovanými okny ani riadne neúradoval, lebo veď každú chvíľu odbehol do veľkého panského hostinca naproti, už či na besedu so známymi, či voľačo zjesť a vypiť alebo poradiť sa v osobitnej izbe o verejných veciach.So ženami nebolo Lehotského skoro nikdy vidno. Lebo veď zažraté staré mládenčisko cítilo sa voľným ako vták a nevynikalo naskrze stálosťou. To bola skôr ctnosť jeho mileniek. Rozpomínaly sa na ohnivého milenca ešte i vtedy, keď jemu už dávno vykúrily sa z hlavy. Hajdúch Jano či Jánoš v šnurovanej červenej blúze a modrých nohaviciach, stojaci na chodbe pred kanceláriou pána vicišpána, vedel by o nich rozprávať, keby… hej, keby to nebol verný služebník svojho pána, ktorý nevidí ani nepočuje, do čoho ho nič. A preca stávalo sa pár razy do roka, že k prvému úradníkovi stolice dobíjala sa nejaká trochu odkvitajúca Dulčinea, čo dala sa horko-ťažko utíšiť, keď ju Jánoš zastavil a upozornil, že k takému veľkému pánovi nesmie vojsť neznáma. Až potom zamrmlala meno, že ho hajdúch vôbec nemohol porozumeť a vtisla bdelému Cerberovi šesták-dva do dlane.Jano vošiel k svojmu pánovi.— Vonku čaká, prosím ponížene, voľáka pani kišasonka, pán osvícený.Geno Lehotský sebou šklbol, akoby ho bol had uštipol, a osopil sa na hajdúcha:— A nevieš ju vyhodiť, ty somár sprostý?!Inokedy zastihla ho taká príhoda v lepšej vôli. Usmial sa šibalsky, pohladil si hustú, nepestovanú bradu, pošklbal fúzy.— Keď čaká, nech čaká. Však sa jej to zunuje, a pôjde.Jánoš uškrnul sa tiež. Mal z pánovho šibalstva úprimnú radosť. Keby bol mohol, bol by ho zaň pochválil, potľapkal po pleci. Ale vedel, že ženské sú neodbytné. A keby len to. Ešte horšie je, že sa nevedia ovládať, keď im je nie dačo po srsti, a hneď pustia sa do plaču alebo začnú vrešťať, že je z toho hotový škandál. Nuž, dovolil si upozorniť:— Ale keď tá kišasonka by chcela s nimi, pán osvícený, hovoriť. Ledva sa dala zadržať, aby nevrazila sem.— Ach, podívajmeže sa, aká opovážlivá! — durdil sa Geno Lehotský naoko, lebo veď hra počínala sa mu páčiť. — Akože sa volá tá dáma?— Nerozumel som ju, pán osvícený. Cedila to len tak cez zuby.— Ha, ha, ha! — A či má pekné zúbence? — smial sa záletný stoličný baša.— Ani neviem, prosím ponížene, zabudol som sa podívať.— Je stará, či mladá?— Nuž, dnešná je už nie, pán osvícený, ale zato ešte dosť herská osoba, — držal sa Jano.— Biela či počerná?— Neráčia mi mať za bánosť, pán osvícený. Ale v tých ženských sa dnes človek ťažko vyzná, také sú napudrované a či namaľované.— Podívajmeže sa na kujona, ako si on vie dámy obzerať! — pohrozil pán stolice svojmu sluhovi. —Nuž, ale to mi musíš povedať, je veľká či malá?— Taká prostredná, prosím ponížene — vyrážal Jano zo seba v trapiech.— Ha, ha, ha! — zachodil sa vicišpán od smiechu. — Azda len nemáš, trubiroh, vlčiu tmu? Aby ťa porantalo!Po chvíli, keď ho prešiel smiech, vydal konečne rozkaz:— Pusť sem tú dámu.Hajdúch prijímal rozkaz v pozore.Hej, nedaly staré lásky pokoja ľahkomyseľnému don Juanovi na stoličnom dome a šklbaly ho ako lakomá gazdina hus. Nie čudo, že skoro vždy smrdel grošom. Veru, by nebola škodila zavše dáka peňažitá pomoc od bohatej tetky, nejaký dar či nejaká malá mesačná apanáž. Aspoň by nebol užívačný Geno zabŕdal do dlžôb a nehromoval, keď mu doniesol sluha zo židovskej šparkasy upomienku, aby si zariadil zmenku.— Čert aby vzal všetky šparkasy, aj banky aj s tým, čo ich vymyslel, pijavice voľáke nenásytné!Neraz bol Geno Lehotský už na tom, že dá zapriahnuť a zavezie sa k tetke do Trhanovej. Veď je preca jej vlastný synovec. Preca ho neohrdie.Ale keď si ju predstavil v staromódnych šatoch, z ktorých slnko už dávno vytiahlo farbu, s čepcom so zažltlým čipkovým okrajom na šedivej hlave, ako zatvára sypáreň a posledné slnečné lúče zlatia jej trochu nahrblú postavu, stratil hneď guráž. Nie, tá si dá skôr koleno vŕtať, ako by mala vyplácať jeho frajerky.Síce možno by z nej preca len vymámil čo-to pod šikovnou zámienkou. Veď krv je nie voda. A srdce nemá tiež z kameňa. Ale Geno Lehotský preca len nešiel. Zakaždým ozvala sa v ňom včas rodová hrdosť. Nie, nepokorí sa, a čo by mal hneď hladom zdochnúť!Bola to zvláštna povaha, ten Geno Lehotský. V úrade bol náramne neporiadny. Hovorí sa, že kým bol ešte iba hlavným slúžnym, nenarukoval ako rezervný poručík na manévre. Povolávacie lístky šly síce cez jeho kanceláriu. Ale neporiadny pán hlavný slúžny svoj zapatrošil. Tuším ho ani nebol otvoril. Narukoval, až keď prišli preň — žandári.Nebárs sa polepšil, ani keď sa stal vicišpánom. Vlastné i úradné peniaze strkal bezmyšlienkovite do jedného vačku. Keď platil, nestaral sa, z ktorého berie. Mal preto dosť nepríjemností. Nuž, ale veď o jeho statočnosti nebolo nikdy pochybnosti. Keď chybelo, požičal si, ale vec dal vždy do poriadku.Sám karty nehral. Ale s kartármi náramne sympatizoval. Keď prehral niektorý z jeho obľúbencov väčšiu sumu v kartách a bol v súre o peniaze, pomohol mu Geno Lehotský ochotne. O vrátení nechcel ani počuť.A sám sháňal trebárs na druhý deň horko-ťažko zlatky, aby mu neprotestovali zmenku.O jeho ľahkomyseľnom vyhadzovaní peňazí hovorilo sa po celej stolici. Musela sa o tom dopočuť i tetka z Trhanovej, Matilda Borovská. A pred tú si mal trúfať predstúpiť sa žiadosťou o peniaze?Síce nerozhadzoval Geno Lehotský vždy a všade. Aj on mal kútik, v ktorom hovel svojmu dedičnému sklonu k sporivosti. Týmto kútikom bola — cirkev, — evanjelická cirkev. Tú ukrivdil, zabúdajúc, že jeho predkovia boli jej patrónmi a všemožne ju napomáhali.A preca vicišpán Geno Lehotský nebol ľahostajný k cirkevným dielam. Na svojej dedine dal sa aj vyvoliť za cirkevného inšpektora, len aby mohol zasahovať do cirkevných vecí a čeliť v nich povedomým Slovákom. I na konventy, najmä seniorálne, pilne chodieval a rád púšťal sa do debaty. Síce na prvého úradníka stolice sa ani nepatrilo, aby mlčal ako ryba. Zabŕdal i do slovenčiny, keď osopil sa na niektorého slovenského farára:— Oni nech si dajú pozor, oni tam! Radšej nech si účty lepšie vedú, vlani ich nemali v poriadku.Ale horlivý debatér cirkevných konventov náramne ochaboval, keď prišlo platiť cirkevnú daň. Najradšej neplatil jej nikde. Keď ho chceli odaniť v domácej dedinskej cirkvi, lebo, vraj, tam má majetok, bránil sa Geno Lehotský:— Hm, a úrad nie je nič?! Ja bývam v meste, tam úradujem.A v mestskej cirkvi sa bránil:— Ja sa tu odaniť nedám. Veď ja tu ani nespávam. —A mal pravdu. Lebo veď každý deň priviezol sa do úradu z domova na bryčke a popoludní alebo večer zasa domov do svojej dedinskej kúrie.Márne dôvodil právny zástupca mestskej cirkvi, že vicišpán a ostatní stoliční úradníci majú bývať — sám zákon to nariaďuje — v sídle stolice.Geno Lehotský v ňom nebýval. A cirkevnú daň neplatil nikde. A keď čítal v tlačenej výročnej zpráve seniorátu o značných obetiach trhanovskej tetky Matildy na cirkev, podráždilo ho to ako sršňa.— Mohla to radšej mne poslať, škuliba — odľahčil si. A nevdojak pomyslel si na mladé roky, keď ako študent u sváka a tetky v Trhanovej strávil veľmi príjemne skoro celé vakácie, jedol, pil, chytal ryby, raky, kúpal sa v rieke alebo polihoval bezstarostne vo veľkom ovocnom sade. Kde sú tie časy?!Posledné roky odpadla mu Trhanová ešte viacej od srdca. Prestal vôbec dúfať, že by sa jeho pomer k tetke ešte kedy zmenil.Lebo veď do Trhanovej sa votreli a starú tetku si získali iní, cudzí: ríŠskonemecký barón Walter Hohenfels so ženou.Bol to zaujímavý pár. Ona vysoká, štihlá, na konci druhého jara ženskej krásy, jazdkyňa, plavkyňa, lovkyňa, tanečnica, virtuózka na klavír, hovoriaca pár jazykov, blondýna. On bol neveľký brunet pichľavých očí, s krátkou špicatou briadkou, chodiaci najviac v loveckých šatoch, na hlave zelený klobúk s perom hlucháňa alebo v športovom drese. V zime bolo ho videl často v stoličnom meste na ľade korčuľovať sa. Ruky sopjaté za pásom, oblečený v krátky kožuštek, kreslil korčuľamí na ľad v pružných polotanečných pohyboch pekné oblúky. Kĺzal sa sám. S nikým ani neprehovoril.Jemu postačila spoločnosť pekného hnedého vlčiaka Fuchsa, s čiernymi fľakmi, čo díval sa bystro do sveta a učúval stojatými ušami, lpejúc stále na očiach svojho pána a hľadiac vyčítať z nich každú jeho žiadosť, náladu a myšlienku.Keď prišiel s pánom, vedený za obojok, na ľad musel Fuchs vandrovať do búdy k obstarnému bradatému červenonosému chlapovi, čo strážil garderobu a požičiaval korčule a sánky. Za obojok držal ho protivný čudák. Fuchs ho zrejme fumigoval. Polozajdeným oknom díval sa ustavične na pána a na postavy, s ktorými sa stretá na svojich ľadových púťach. Iba zavše trhol za obojok a slabo zavrčal.Ale i v stoličnom meste a v Trhanovej nevedel si záhadného baróna nikto ináč predstaviť, ako so psom. Mohlo by sa povedať, že nebol známy pán, iba pán a jeho pes. Lebo veď boli nerozluční kamaráti. Barón Hohenfels priviezol si ho ešte z Nemecka. A bol to jediný tvor, čo mu pripomínal medzi trhanovskou čeľaďou a sluhami, na behačkách a prechádzkach po poliach a lúkach, v pálenici a po hore vzdialenú vlasť. A či ho mal stále pri sebe skôr preto, aby bol bezpečnejší pred pytliakmi, podozrivými tulákmi, čo mu prišli do cesty, alebo pred nevypočítateľnou sluhovskou pomstou?!Čím bol, z akých pomerov vyrástol barón Walter Hohenfels, nevedel vlastne nikto. Síce hovorilo sa, že bol vo svojej nemeckej vlasti námorným dôstojníkom vraj, fregatným kapitánom a službu musel opustiť pre voľáke prečiny, ktorých sa dopustil v boxerskom povstaní v Číne, čo bol vyslaný spolu s druhami udusiť.Hádalo sa, prečo vlastne musel prerušiť dôstojnícku kariéru, či to bola priveľká ukrutnosť, či nejaké neprirodzené náklonnosti a či, azda, hrabivosť. Ale boly to všetko iba dohady, nikto nevedel nič určitého. Isté je, že stoličiarska spoločnosť nikdy neprijala ho do svojho stredu a hľadela naň nedôverčive.Ako sa dostal tento záhadný cudzinec k uzavrenej, nedôverčivej starosvetskej matróne, Matilde Borovskej?Jeho žena bola dcéra statkárkinej sesternice. K starej tetke prišli raz len na krátku návštevu. Boli k nej veľmi pozorní, úctiví. — Azda im už nič iného nepozostávalo. Najmä ona hľadela oživiť u starej tetky všetky milé príbuzenské rozpomienky. A stalo sa, čo nikto nečakal: zostali v kúrii na stálo.Po čase v Trhanovej zdomácneli. Barónka Laura ujala sa mlekárstva. Bolo to v tie časy dosť výnosné, v tretej obci boly dosť známe kúpele. Barón zažral sa do gazdovstva ešte väčšmi. Podučil sa slovensky, obchádzal polia, majere raz pešky, inokedy na koni, Fuchs vždy s ním ako nerozlučný kamarát. Keď sa niesol pán v sedle, bežal pes s vyplazeným jazykom popri koňovi. Barón sa o všetko zaujímal, do všetkého miešal. Čeľaď, sluhovia robili zprvoti štipľavé poznámky:— Do čoho sa to ten čudák mieša! Veď, vraj, bol námorník či čo, hrom sa mu do matere!— Nech sa radšej stará o kone a o psa!— Akiste pregazdoval svoje a teraz by nedbal i tetkino.Úfali sa totiž, Že Borovská sa s barónovci rozkmotrí. Ale úfali sa márne.Počase navykol na baróna v dome i na dedine každý. Chodil v čižmách, s bičíkom a notesom v ruke. Vedel o všetkom. Neskôr počal sa miešať už i do predaju. Mäsiari jednajú od neho telce, žid zemiaky do pálenice, úradník z píly drevo z hory. Svet akoby ho počal pokladať za správcu trhanovského panstva, ba za nastávajúceho majiteľa. — Jeho žena zasa odoberá mlieko od slúžok, hofierok, čo doja kravy. Meria ho, dáva odnášať do komory, odvážať do kúpeľov. Všetko zapisuje. Natiera krave opuchnuté, popukané vemä, dohovára hofierke, že si k dojeniu ruky neumyla. Keď niekto z dediny príde kúpiť mlieka, odopre.A pritom nezabúda ani na svoje panské chúťky. Zavše precvála pár razy na koni alejou. Muž zasa chodí na poľovačku, chytať ryby. I medzi svet si vše vyšli, do blízkych kúpeľov i do mesta, najmä, keď tam hrávala kočovná divadelná spoločnosť! Z videnia poznal ich v stolici, najmä v stoličnom meste skoro každý. Ale sotva vzbudili mnoho sympatií. Doviesť, nedoviedli so sebou nikdy nikoho. Ani ich nikto neprišiel navštíviť.On jednako len musel po odchode z námorníctva niekde gazdovať. Bolo videť, že sa do toho rozumie. A Matilde Borovskej negazdoval naskrze zle. Ináče stará zemanka nevypustila celkom opraty z rúk. Peniaze inkasovala, sypárne zamykala, čeľaď najímala i naďalej sama, a taktní barónovci nedali jej nikdy cítiť, že by chceli vládnuť na majetku samostatnejšie. I kasnár a hlavnejší bíreši boli ešte všetci starí, všetko oddaní ľudia starej Borovskej. Ale barónovci sa tam preca dôkladne zahniezdili. Navonok boli akoby páni trhanovského panstva. A čo, ak votrú sa starej zemanke do priazne ešte väčšmi, ak stanú sa jej nástupcami?!Nie čudo, že ak sa odcudzil vicišpán Geno Lehotský starej tetke a Trhanovej už predtým, nemohol sa ani podívať v tú stranu, odkedy počali sa tam rozťahovať tí dotieravci. To preca neurobí, aby sa priatelil, slízal s takými odkundesmi a čo by barónka Laura bola hneď jeho sesternica.Kde bol pán, tam bol i pes. Barón a Fuchs boli naozaj nerozluční. Barón Walter Hohenfels sa dávno odcudzil svetu, a na svete zostalo už veľmi málo ľudí, ktorí mu neboli úplne ľahostajní. Ale keby bolo prišlo na lámanie chleba, iste by sa i z tých vedel nejedného skôr zriecť, ako svojho hnedého vlčiaka s čiernymi fľakmi uprostred čela, na prsiach a na koncoch nôh.A preca prišiel deň, že barónov najvernejší sluha a najmilší kamarát v jednej bytnosti zhynul. Vystrel sa v kŕčoch, a biela pena vyvstala mu na tlame, ku ktorej barón neraz prikladal svoju pečlivo vyholenú tvár. A barón šiel sa pominúť od žiaľu a mal práve v tie časy toľko ťažkých starostí, že ani dosť nestihol žiť svojmu žiaľu.Lebo veď zdalo sa, že dobrý Fuchs nezahynie sám, ale zahynie s ním i jeho verný pán.Na trhanovskú kúriu zaľahol smútok a s ním akési dusno, napjatie, ako pred búrkou. Lebo veď nešťastie nechodí samo. Na tichú, spokojnú Trhanovú zomlelo sa toho akosi mnoho odrazu.Stará Matilda Borovská umrela. Zpráva tá prekvapila každého, kto trhanovskú statkárku poznal. Veď starosvetská zemanka nevyzerala naskrze na osemdesiattriročnú starenu, akou naozaj bola. Hovorila takým plným, zvučným hlasom, zaujímala sa aspoň o najdôležitejšie udalosti krajinskej a svetovej politiky tak živo, zasahovala ešte tak do vedenia svojho hospodárstva, že sa jej v tom nevyrovnala nejedna mladica. Netrpela tá, na podiv udržaná matróna ani na nohy, ani na prsia, ani na žalúdok, ako to u iných už sám vek so sebou donáša. Iba tie staromódne šaty, pomalé pohyby, trochu nahrblá postava, biele vlasy a vrásky v tvári prezrádzaly, že má mladosť už za sebou.Ale napínalo, vzrušovalo celú stolicu, čo sa o jej smrti hovorilo. V nedeľu bola ešte v kostole. Popoludní čítala si doma postilu, večer sama zamykala sypárne, komory. V pondelok ráno hneď nevstávala. Ponosovala sa čeľadi, že je akási slabá. Ale kávu zato vypila, i chleba s maslom si žiadala a zjedla, i na všetko, čo s domácnosťou súvisí, pamätala. Na desiatu kázala si uvariť tanier hovädzej polievky. A tu sa stalo niečo, čo vzrušilo celú stolicu a dodávalo statkárkinej smrti senzačnej príchuti.Barón Walter Hohenfels hovoril kuchárke:— Nechajte to! Ja urobím urodzenej panej tej polievky. Ja sa do toho rozumiem. To musí byť voľačo tuhého, záživného, aby starú paniu posilnilo. Až do tých čias nevidela čeľaď vo veci nič divného. Pani urodzená vstanú iste pred obedom, ako vstávali inokedy, keď zostali pre slabosť trochu dlhšie v posteli. Nestalo sa to po prvý raz.Ani barónovo kuchárenie nevzbudilo v dome podozrenia. Bývalý námorný dôstojník bol tak trochu gourmand, hocikedy plietol sa kuchárke do remesla, doniesol z mesta kaviár, upiekol tete omeletu ľahkú ako páper, navaril dákej zvláštnej rybäcej polievky, vymýšľal šnicle. Nuž, ako človek, čo, túlajúc sa po lodiach celé roky, odkukal loďným kuchárom niečo z ich umenia.Polievku zaniesla jej do postele jej najmilšia slúžka Marka. Stará pani jedla, ale nedojedla. Polievky bolo mnoho, plný plnučičký tanier, bola tuhá, sýta. Boly do nej rozbité so dve vajcia, i niečo smotany do nej, tuším, barón vlial.— Odnes, Marka, už nebudem — ľahla si stará zemanka, ako by si chcela zdriemnuť. Ale nezaspala. Dostávala ťažobu, ponosovala sa na hlavu, počínala mať galibu so žalúdkom.Barón pribehol.— Čo ti je, tetuška? — sháňal liek zo svojej domácej apatieky. Mal tých práškov, fľašiek peknú, sbierku.— Nechaj ma, nechaj! — stenala statkárka, zakrývajúc si rukou tvár, keď jej barón núkal akýsi prášok. Nič od neho nevzala. Nemala ho akosi rada, neprirástol jej k srdcu. Trpela ho u seba iba k vôli svojej príbuznej, jeho žene.Na obed už nič nejedla. Popoludní vedeli už o jej chorobe farár i s kaplánom a kasnár. I lekár z mesta doviezol sa na bryčke. Tuším, kuchárka preň poslala. Krútil hlavou, keď mu rozprávali o postupe choroby, videl jazyk a nahmatal pulz nemocnej.Predpísal čosi na dávenie a sľúbil prísť na druhý deň ráno.Nebolo ho už viac treba. Do večera bola Matilda Borovská nebožká. Ľahko, veľmi ľahko umierala. Po užití lieku mnoho nedávila.Ale ešte prv, než stará statkárka, pominul sa barónov pes Fuchs. Hej, Fuchs, čujný, verný Fuchs, prečo si to urobil, prečo si prestal chrániť svojho pána, keď by to bol najväčšmi potreboval? A či vieš, že svojou smrťou si mu náramne uškodil?! Keby si bol ukončil svoju pozemskú púť aspoň niekde ďaleko v horách, kde by ťa bola roztrhala divá zver alebo trebárs v dravých vodných prúdoch, čo by ťa boly vyplavily až po týždňoch, rozmočeného, opuchlého do nepoznania! Lebo veď svojou smrťou odčinil si skoro všetky zásluhy, čo získal si si od pána za živa.A či si azda, nevedel, že pre teba už nieto záchrany? Zachraňovať bolo možno už iba pána. I toho už veľmi ťažko, najmä odkedy si dokonal neopatrne blízko starej statkárky ty sám.Na druhý deň otváral lekár zo zvedavosti mrtvého psa. A tu prišiel na dôležitý objav, ba, ako sa mu zdalo na sám kľúč od záhady zemankinej smrti. V žalúdku stuhlého Fuchsa našiel totiž strychnin, ba vlastne iba stopy toho nebezpečného bieleho prášku. Ale to mu postačilo, viac ho nepotreboval. Oznámil vec súdu.Na prahu kúrie nebožky Matildy Borovskej objavily sa dúhové kohútie perá! Ako by boly dychtily už dávno dostať sa ta. Ale za života starosvetskej poctivej statkárky nemohly. Musela dodýchať, aby si trúfaly zabúchať na vysokú múranú bránu.Žandári zaujímali sa o strychnin. Čo to s ním bolo? Barón vypovedal, že ho kúpil v lekárni v meste na trávenie potkanov, čo sa v maštali a v chlievoch veľmi rozmnožili. Akiste zožral pes, jeho najmilší pes nejaké zrnko strychninu, pohodeného potkanom.Horšie bolo, že čeľaď vypovedala celkom inak. Potkanov je, vraj, tohoto roku menej, než vlani. Kuchárka sama dala ostatok polievky, čo vrátila urodzená pani, Fuchsovi. Vychľamstal ju. Ale o chvíľu počal už polihovať, zosmutnel, až zdochol vonku v kŕčoch a so speneným pyskom vo svojej búdke.Barónovi Walterovi Hohenfelsovi zatmelo sa pred očami, ked mu žandári oznámili, že pôjde s nimi. Všetko sebavedomie niekdajšieho fregatného kapitána ríšskonemeckej maríny udrelo mu do hlavy. Služebná bagáž v pandúrskej uniforme opovažuje sa ho vyzývať, rozkazovať, jemu, na ktorého jediný povel zadunely dlžizné hrubé lodné delá, otriasalo sa more i zem a budovy na brehu rúcaly sa do prachu! Najradšej bol by tých surových chámov udrel päsťou do tvári, že by sa zatackali, alebo strhol s klinca nabitú dlhú automatickú pištol a spálil holomkov ako besné mačky. V jeho očiach obracal sa svet hore nohami, a čo videl pred sebou, zaváňalo zlovestnou vzburou.Možno, že by bol našiel ešte iný spôsob uniknúť ozbrojeným surovým paholkom. Ale nedali sa mu vlastnej izbe porozhliadnuť, ani puhým dotykom, pohladením rozlúčiť sa s vecmi, ku ktorým prilnul za toľké roky.Putoval do vyšetrovacieho väzenia najbližšej sedrie. Každý mu to prial. Čo bude s ním? Nuž, párročný žalár ho neminie. Ale prečo nezostal doma v Prusku, načo sa teperil sem, do Pohronia, aby pomáhal starej príbuznej na druhý svet a žene a sebe k dedictvu?!Pred okresným súdom pojednávalo sa dedictvo po nebožkej. Testament každého veľmi prekvapil: skoro všetko zdedil sestrenec, vicišpán Lehotský; barónovcom poručila všetkého spolu dvacaťtisíc zlatých, kuchárke a slúžkam po dvoch tisíckach, cirkvi desaťtisíc.Načo vlastne teda otrávil tetku svojej ženy nešťastný barón? Iba dopomohol k polmilionu zodĺženému svetákovi, záletnému starému mládenčiskovi Genovi Lehotskému, ktorý ho nenávidel a pohŕdal ním z duše.Vicišpán Lehotský stal sa razom jedným z najbohatších ľudí v stolici. Povyplácal zmenky, účty, pozapchával pár tisíckami ústa bývalým láskam. Tešil sa jeho štáb, že im nastanú časy. Geno báči je pri groši. To bude život, to budú zábavy, kartárske súboje! Veď prípadné dlžoby za mladých zemanských synkov-úradníkov vicišpán báči gavaliersky zaplatí.Ale sklamali sa. S Genom Lehotským stala sa veľká zmena. Ako predtým rozhadzoval, dlžoby robil, tak počal odrazu skrbliť. Dedičná vlastnosť jeho rodu zmocnila sa ho cele. Obrátil zlatku desať razy v dlani, kým sa s ňou rozlúčil. Ani na seba si neprial. Po roku-dvoch počal chodiť v ošúchaných šatoch, ustavične s jednou kravatľou na prsiach, v zamastenom klobúku, vychodených topánkach s vytiahnutými cúgy, vykrivenými opätkami. Ba i drobnejšie pôžičky počal odopierať svojim podriadeným.Barónku vypovedal zo zdedenej kúrie hneď, ako mu ju súd pririekol. Síce tá bola skoro ustavične preč, v sídle sedrie, aby sháňala mužovi právnu obranu, navštevovala ho vo väzení, nosila mu čítanie, utešovala ho. Nič od neho neochladla, bola by šla s ním, tuším, keby bolo bývalo treba, trebárs na šibenicu.Síce vybŕdol z toho, paskudník, dosť lacno. Po jedenástich mesiacoch vyšetrovacej väzby bol pre nedostatok dôkazov prepustený. Žena mu našla dobrého obrancu. A výpovede čeľade počaly si veľmi protirečiť. Barón vyviazol zo šajtľavy, ale utrpenie zanechalo na ňom zreteľné stopy. Vrátil sa z väzenia jako zlomený človek, vetchý starec. Rozumie sa, ani tak neboli už barónovci na Pohroní viac možní. Nie čudo, že neobstáli ani v Trhanovej, ani v stolici. Zmizli nepozorovane, bez stopy. Niekde v Porýnsku rozmýšľajú, aké nevyspytateľné sú ľudské osudy.

Kompis_Ked-tetka-z-Trhanovej-umre.html.txt

BásnikNedobře lidem bez zpěvu —tak bůh v svých soudech mluvila lidem stvořil básníkaa to mu věno uvil:„Co živ jsi neměj pokojejen o bolestech zvídej,a v naději vždy oklamánsvůj chleb jen v pláči jídej.Nech srdce na krev zderau ti —Ty na tu krev se dívej,nech štvou tě po všech končináchty miluj je — a zpívej.V. HálekZnáte Týlove „kusy srdce mého“? — Nazre mnohý i mnohá do „Sokola“, vidí v ňom jakúsi rozprávočku. Čo je to za novália?… Či je to po telegrafe, na železnici, a či snáď na úteku pred Prušiakom písané?… Spisovateľ driemal!Od koho je tá pletka?Slečinka X. prevráti stranu, pozre na podpis mena, doloží v materčine: „das ist wirklich du — —“Čísel je toho trinásť, podivno, osudné to číslo! Viac čísel nežli obsahu.A má to aj predmluvu. Tak sa vari bude písať od dnes v „Neupreussen“u?Nezodpoviem ani jednu otázku. Týl, nezapomenutedlný Týl písal utešené „kusy srdce mého“; ja tu osmelujem sa predstaviť vám „kusy srdca básníkovho“. —To je var’ homeopatický spôsob písania?Odpoveď: bude v tom dosť i hydropathie!Tedy „gute Miene zum bösen Spiel,“ — to beh sveta. Tak hrajú sa dnes i v Prahe.Len čítajte, bude sa vám to ľúbiť; musí sa vám to ľúbiť!Pán odpovedný poriadateľ vulgo Redaktor (nie skladateľ?) je za to odpovedný; ja prepadnem pred súdom, — on uzavre so slavným Obecenstvom prímerie, ja viem, že pristanete naň i bez ratificatie…To už tuhé pilulky!„Nichts für ungut!“Mnohých sokolov naších postrielali, môže si niekdy i náš Sokol, aspoň vtipom vystreliť a spievať si po pritom:„Žartujem, pestvujem, očká sa mi smejú,Ale od srdiečka slzy sa mi lejú!“Takhľa! by ste už mali dokonalú „Veselou předmluvu k smutné povídce“. Nebanujte, že nie od Rubeša. Českobratský humor zaspal trochu, musel na čas ustúpiť prísnej nemeckej philosophii života; veď on znovu vstane z mrtvých v novej síle. Toto píšem 7/7 1866 — totiž túto predmluvu, — čo za ňou nasleduje, to je stará historia v novom rúchu — chcem uspokojiť všetkých i staro- i novovercov.Keď ale za novou predmluvou, dostanete starú v rozprávke tejto po- a do-mluvu: ať vám slúži na zdravie!!!IU Hellera na „Bierquelly“ bolo dnes ako nobito. Starý Heller bol hostinský poctivý, rád mal študentov a oni jeho, i s jeho peknou dcérou „Anna Marie“ou, ešte radšej; ale jeho pivo predsa najradšej videli a pili.Starý Heller bol „kenner“ študentov. Poznal každému po tvári, či má, lebo nemá peniaze. Niektorý prišiel len s desať krajciarikami, vypil svoju holbičku z „märzen“ového a poberal sa.„Wohin so früh?“ zastavil ho p. Heller. Pán študent udával príčiny všeliaké svojeho skorého odchodu, len tú pravú zamlčal. Ale Heller vedel priam koľko bilo, vzal pánu študentovi klobúk, zavesil ho na miesto klobúkov na klinec, usadil pána študenta na zpät a so slovami „es macht ja nichts!“ nalial mu sám holbičku druhú i tretiu, ba pýtal sa ho i „schaffens’ kein Nachtmahl?“ — A za platom čakával trpelive, nepretiahnul nikdá; ale ani jeho nik neoklamal.Študenti žili radostne v starom Hellerovi a on v nich; on temer nikdy žiadneho hosťa, mimo študenta, sám neobslúžil, a so študentami sa ustavične dohadoval, prekáral, a neraz s nimi do dobrej vôle sa napil a rozveselil.Akoby som ho dnes videl toho starého Hellera, vždy usmievajúceho sa, vždy čiste v peknej čiapočke na hlave, a s fajočkou na tureckej pípke v ustách; no, nikdy nie bez zlatej tabačnici v ruke.Bol-li niektorý zo študentov smutný, sadnúl si Heller k nemu, ponúknul ho: „Wird nicht gefällig eine Priese?“ usmial sa mu do očí, a pán študent šnupnúc si, kýchnúc, — na čo pán Heller vždy so svojím „helf Gott!“ hotový bol, — štrngnúc si dva, tri razy s p. Hellerom, už sa smial ako na to treba. Mráčky zmizely, a slnko dobrej vôle trvalo celý boží večer.Dnes tedy, ako hovorím, bolo u Hellera ako nabito. Štrnganie, hlučný hovor, veselý spev, dišputy — to všetko bolo vo kvete. Starý Heller bol dobrej vôle. Chodil od stola ku stolu, usmieval sa, čiapočku naprával, fajku plnil a tu i tu pánov študentov s tabačnicou núkal.Však zdá sa, že jeden stolík, pri ňomž traja priatelia, študenti, veľmi živý shovor viedli — najviac zaujal myseľ Hellerovú. Pozoroval dlho a napnuto shovor tých troch, až si konečne prisadnul k ním.Sediací tam študenti boli: Hentz nemec, Miklósfy maďar a Luhovín slovák. Na prvý pohľad pozorujeme, že je Hentz šuhaj praktičný, obozretný; Miklósfy, prostý, srdečný, no trochu hrubý; Luhovín nežný, zadumený, chudobný, no trochu primoc ideálný.Títo traja dohadovali sa o veľmi zanímavom predmete: „Čím je vraj najlepšie byť na svete?“Miklósfy sa krútil len okolo „főldes-úrstva“, a vyprával ako by si on žil na výnosnom panstve — pán Heller sa usmieval. Hentz mal chuť na hostinského a chválil remeslo Hellerovo — pri čom sa tento ešte viac usmieval.Prišiel rad na Luhovína, ten kreslil ideálne a plamenne život básníka, budiaceho národ zo sna.Hentz i Miklósfy chválili za peknú myšlienku súdruha svojho, len ľutovali, že chce byť slovenským básníkom; lebo tam mu ruže istotne nekvitnú, keď je to vraj ani nie národ, ale len „luza“; iba starému pánu Hellerovi stály slzy v očách.Študenti sa zadivili, ale neosmelili sa pýtať po príčine; bo pán Heller neočekávane sa zmenil a zblädnúl. Naši traja študenti boli v najväčšom zadivení keď starého Hellera zrazu a neočakávane tak velice premeneného videli. Slzy mu stály v očach, tvár jeho bola bľädá, čiapočka jeho, tak hrde mu na hlave sediaca, klonila sa mu na bok; fajočka mu odpadla z úst a tabačnica vyletela z ruky. Po malej prestávke štrngnúl si Heller so študentmi nemo, napil sa a začal im vyprávať, že i on mal syna, syna jediného, vrelo milovaného — „einen brawen Sohn!“ Syn jeho stal sa „dichter“-om, písal veselohry, odišiel bez dovolenia otcovho k divadlu. A tu náš starý pán Heller sa zamlčal, akoby sa bol haňbil nad tým, že sa syn jeho tak bol zabudnúl a zablúdil ku „komödiantom“. — Syn jeho súc v spolku hercov, zaľúbil sa do herečky, zaľúbil „innig, auf leben und Tod“, — bol sklamaný — zastrelil sa. — Starý Heller sotva bol v stave slová tieto dopoviedať, tak počal srdečne plakať, že sa až od druhých stolov zadivení študenti obzerať, ba niektorí aj okolo neho hromadiť počali. Starý Heller utierajúc si slzy, napomínal Luhovína, aby nebol „dichter“-om; lebo že tak zle pochodí ako jeho syn, a hneď na to zarmútený odišiel preč, ani ho nik v ten večer viacej nevidel.Študenti všetci boli zlej vôle, mnohí vytýkali naším trom priateľom, že Hellera do zlej vôle doniesli, a najvätšmi oproti ním tí hromžili, ktorí sa dnes na veľkodušnosť Hellerovú spoliehajúc bez hotových peňazí poriadne navečerať hotovili; tí jim to ani naskrze odpustiť nevedeli. —Náš Luhovín ale, nedal sa odvrátiť od svojho úmyslu, byť „básníkom“; lebo on je vraj nie „nemec“, on má iné „Ansichten vom Leben“ a inú „Lebensweisheit“. On nezastrelí sa — on sťa básník bude šťastný.IIČo si to všetko mladosť namyslí, aké skvelé plány sosnuje, aké vozdušnie zámky nastavia! V jak utešených barvách maľuje si ona život, keď potom ale prijde do života a počne, v ňom žiť; čo div, že tie plamenné barvy oblädnú, vyšedivejú?Utešenejšie ale nemohol si nik v tom svete život predstavovať ako náš mladý študent Luhovín.On je Slovák. Jeho rod pravda po dnes bol a je potupený, znížený, zotročený. Však práve to pole preň. Ku slavným, šťastným a vznešeným sa pripojiť to nenie zásluha; ale nízkych povzniesť, získať, oblažiť a k cieľu viesť s mnohými odpormi, v ustavičnom boji — to hodno syna slávy. Spevom, slovom živým kriesí sa život, otvára hrob a keď na spev Amphiona pohýnaly sa i skaly, či nepohne vrelý, živý, ľúbosťou k rodu skrz naskrz preniknutý aj ten živoriaci náš ľud? Nezávidel Alexander Veliký Achillovi šťastie víťazstva jeho, no závidel mu to šťastie, že našiel svojho Homéra. Niet-li víťazov, i básník osláví národ svoj. — On držať sa bude slavného Kollára: „půlku srdce rodu, půlku Míně.“ Družka drahá, s ňouž slasť i strasť života deliť bude, ona bude blažiť dni jeho, bude spievať piesne jeho…A rod?Ten porozumie synovi svojmu, nasledovať bude rady jeho, povzbudzovať sa bude slovmi jeho ku slávy životu.Niet, niet vznešenejšieho v tom svete povolania, ako povolanie básnika národnieho!Ó kto vysloví to krásné panoráma životných obrazov, ktoré tiahlo blaženou dušou nášho Luhovína! Tu sedí stárež blažená piesňamí jeho, bláhá si na nich, teší sa mladému národniemu pracovníkovi, k srdci vinie syna, zdarilého slavných predkov, opievajúceho zašlú slávu a vznešenosť národa. Tam mužovia rázní povzbudzujú sa k činu blahodatnému piesňami jeho, a ženy, matky, ními pestujú budúce lepšie pokolenie národu. A tá mládež milá, ó jak poníma myšlienky jeho vznešené, ó jak zmáha sa zápaľ svätý a nadšenie jej skrze ne! Všetko, všetko porozumelo mu, všetko ho ľúbí tak ako on každého v srdci vždy nosí. On bude celý národ v srdci nosiť za živa, aby príbytkom jeho po smrti bolo srdce národa celého.„Požehnaný, jenž pomazánna pěvce rukou páně;on v soudy boží nahlédnuli v lidských ňáder báně.On králem velkých království,on knězem lidstva spásy,a co v něm leží pokladů,jsou neskonalé krásy“Niet na svete radostnejšieho okamženia, ako je to, keď šuhaj vyštuduje; veci svoje, ktorých mnoho síce nebýva, sbierá a dobré školské svedoctvo v ruke drží. Ale nieto ruže bez trnia, ani orecha bez škrupiny. Šuhaj kvitne ako ruža, ale ako obrániť sa už teraz tŕňom života, ako zabezpečiť sa proti ďalšej núdzi, psote, ako dostať sa k dákemu povolaniu? Zo stromu vedomostí je za tých 15-18 rokov školských, ten orech života síce už zronený, je už v naších rukách, — ale ako že odstrániť horkú škrupinu — ako vybrať si orech nečervavý? —Veru, veru je to osudné, veľmi osudné položenie; je to veliká starosť v mladosti. Mal ju nielen „pán Amanuensis Rubešov“, no mal ju i mnohý iný z nás — a tak mal ju práve i náš budúci básnik — Luhovín.Však chcel byť „básníkom“ poviete mi. Hja, nedivte sa, že je to u nás, ešte nie privilegované remeslo — a práve preto z neho človek ani nevyžije. Podivno! Za všetko sa platí poriadne, každý vyžije — len ten nie, kto ľudstvo vychováva; kto národ učí. Divno to: že kto kŕmi telo ľudí — zbohatne, kto ducha, zchudobnie; kto klame ľudí, dobre sa má, kto jích od klamu odvádza, biedný je; — kto oblažiť chce všetkých, sám nešťastným zostane; kto však nešťastnými robí mnohých — sám šťastným je!…Chcete príklady na to? Obzrite sa vôkol po šírom Slovensku, a najdete jich až hrúza. Hľadajte však príklad uznalosti, odmeny, ba len slušnej pláce, a vopred môžete byť istí, že ho veru nenájdete. —Tak hľa! i náš chudobný ale ideálný Luhovín, pri všetkej nadšenosti svojej, konečne a to z celého srdca prisvedčiť musel tým životným slovám Rubešovým, že„Kdo chce ode země žít,Musí na ní také dlít;Vyleť k nejvyššímu pólu,Chcešli žíti musíš dolu;Z třpytících se hvězdičekNepučí se chlebíček,Z milostného luny světlaNesplete se na hlad metla;Žito, proso kvetou v bláte; —V propasť chodí, kdo chce chodit v zlatě. —“IIILuhovín prvotiny básní svojich k prehliadnutiu zaniesol jednomu vážnemu národovcovi. Nemožno opísať, jak mu tĺklo nadšené srdce, keď na prvý plod Múzy svojej pozeral. Už videl tú spokojnú tvár onoho národovca, ktorú ukáže mu pri čítaní básní jeho; už cítil vopred tú nevýslovnú blaženosť, ktorú za bezsenné noci svoje žať bude: keď onen národovec v ňom novú jasnú hviezdu na obzore pesníctva slovenského videť domnievať sa bude, keď vydanie jemu venovaných básní týchto s radosťou prevezme…Zaklopal, predniesol prosbu svoju, doručil prvotiny — však pozrite! Náš národovec zmraštil čelo, vrátil knihu ani do nej nenazrúc so slovamí: „Škoda vás mladý človeče, že s takými zaľúbenými pletkami trávíte vek mladosti svojej; mrháte drahý a nenahraditedlný čas. Čo bude z vás? Už ste mohli dávno byť v nieakom úrade; máte matku chudobnú, pomáhajte jej, a nebuďte jej na obtiaž. Veršovníctvo vás nevyživí. S Bohom!“Či môže byť slovenský národovec tak prozaičný človek? pýtal sa Luhovín sám sebä. — Neviem ako by ste vy o tom, vct. čitatelia, súdili; ja však myslím, že ten prozaičný národovec mnoho mal pravdy. Pravda ale neprestane ani vtedy pravdou byť, keď je príkrá. A básnikové ideále boly len klam, ktoré sa razom rozplynuly pred skutočnosťou pravdy? Ideál je tedy hádam nič iného len klam? Na biednej zemi — zvätša.Luhovín zamiešal sa potom medzi ľud. Čítal starším svoje básne, tí to naskrze nerozumeli, zaspali; iba jedná stará babka tvrdila, že jích starý pán učiteľ lepšie veršuje na pohräboch. Mládež, zdalo sa, že nadšene počúvala básne jeho ale čože? keď boly všetky také, že sa na žiadnú nôtu nehodily a spievať nedaly. Mládež spevavá nevzala jím tedy žiaden osoh. —Obrátil sa teda na pána učiteľa, prosiac ho, aby básne jeho ocenil; ten ale mu odpovedal, že má oproti básňam hroznú antipathiu, lebo sa vraj dosť navyzvára, keď pohräbnie karmeny vypracovať musí. —Ani národovec, ani sám ľud, ani učiteľ jeho nebol mu priaznivý. Národovec — ktorý by mu bol mal chuti dodať, pohanil ho; ľud sám, pre ktorý on sbieral svoje myšlienky a city, choval sa ľahostajne k nemu: učiteľ ľudu, jakým aj on je, má antipathiu proti vznešeným výlevom srdca jeho. Povedzte, nie je to do zúfania? —Hádam bude mať náš básník, lepšie sčastie pri krásnom pohlaví, to je dostupnejšie krásocitu! Však kto že pochopil i Spasiteľa, mimo jeho Apoštolov a Učedlníkov, nad srdcia ženské?!Aj Luhovína o nedlho poprosily dajedny „fräule“, aby bol laskavý dať jím prečítať svoje „Gedichty“, — avšak vrátily mu jich ešte v ten deň, že nie sú zrozumitedlné — bo nie sú nemecké. —Pán Assessor Krivosúd, jeho rodina, upozornil ho, aby nepísal tak smelé verše, lebo že keď ích dá niekde vytlačiť, neomyľne ho posúdia a zavrú…Úbohý básník! On nevedel, starý Heller by mu to iste bol riekol:„Verkannt und verfolgt zu werden,Ist das Loos des schönen auf Erden!“IVVoňavý svrčinový háj, klokotajúci, nezábudkami z oboch strán obrúbený potôčik, na stromoch hrkútajúce divé holuby a hrdličky a pod stromom na trávničku náš básnik Luhovín — s Marínou. Či ste videli kedy básnickejší obrázok? Avšak čo nás do žblnkavých vĺn bystrotokého potôčka, čo nás do hrkotu holubov a hrdličiek, — my počujme štebot nášho zaľúbeného párika pod stromom.Kto je Marína? — Neviem, náš Luhovín ju sám nepozná; lebo je-li pravda, že každý človek sám seba najradšej má, tedy je pravda i to, že každý človek sám seba najmenej zná. A tak je-li pravda, že je láska slepá, musí byť pravdou i to, že zaľúbení vonkoncom neznajú sa. Hovorí sa síce v obecnom živote, že zaľúbiť sa, je toľko, ako známosť si urobiť; avšak to nemá slúť „poznaním“ — poneváč sa zaľúbení obyčajne nie po-, ale za- a preznajú.Ctení čitatelia a vzácné čitateľky — pravda že len tí, ktorí nie sú zaľúbení — budú mať dostatočnú príležitosť behom rozprávky našej poznať Marínu.Keď sa náš Luhovín ideálu svojmu, Maríne, o láske k národu, o vznešenom povolání slávy dcéry, družke to básníkovej, dosť navypraväl; keď jej stav národa ubiedeného, ktorý len nezištná obeť vlastních jeho synov a dcér povznesie a osláví, plamennými slovy znastínil: riekla Marína, oprúc svoju kaderavú hlávku o milencovo rameno, že ona tomu všetkému ani ako mak nerozumie a žeby o inom shovor viedli.Luhovín sa zarazil; ale ktože by milenke mohol odporovať! Počal tedy všeliako rozhovor zkrúcať a obracať, ale bárs ako sa vyhýbal, bárs o čom vraveť začal, voždy len s láskou národa, s obeťou za rod, sa vznešenou úlohou slávy dcéry a slávy syna dokončieval.Nepokojná Marína vyzývala Luhovína k návratu domov, lebo vraj možno, že dnes hostí dostanú a tu hnevala by sa maminka, keby ona doma nebola. — Voľky, nevoľky musel sa náš Luhovín domov poberať a roztržitý, zmatený, nevoľný, poberal sa tichým krokom po boku Maríny po kvetistom brehu žblnkotajúceho potôčka. Z koľaje rozhovoru bol odteraz vyrazený, zamyslel sa; Marína tiež mlčala a Bôh vie, kam myseľ jej zaletovala!Divno to bolo s tou Marínou. Ona sa pri Luhovínovi obyčajne nudiť zdala; bo čím nadšenejšie jej on o krásach života, prírody, rodoľubstva vyprával, tým chladnejšou zostávala, tým dlhšia jej bývala chvíľa s ním. A div to tým väčší, že už asi pred pol rokom, ani nečakajúc na Luhovínovo vyznanie lásky — bezpochyby, aby sa to neuskutočnilo „že die Männer haben das Vorrecht“ — ona sa mu z lásky svojej vrelej a vernej prú vyznala. — Luhovín hned z počiatku ako sa obznámil, sotva dva tri raz s Marínou hovoriac — hneď bol k jej srdiečku pripútaný. Neviem druhý, či tretíraz sa sišli, zabávali, shovárali, i hneď vzala naša Marína kriedu a namaľovala na stôl jedno šípom preklané srdce vraviac, že to srdce jej a v tom srdci bolo napísané: „Ich liebe Luhovín!“Luhovín pojal milú do náručia, a zaľúbil Marínu na večnosť.Keď náš básnik Marínu domov odprevádzal bolo tam hlučno, Luhovín však, ktorý najblaženejší bol len o samote s Marínou, nevošiel s ňou spolu dnu do domu, ale porúčal sa jej predo dvermi. Tak sa zdalo, že Marínka tomu velice bola povďačná — avšak neohovárajme.Keby sme sa mohli zamiešať do tej spoločnosti mladých druhov a družiek v dome Marinkiných rodičov videli by sme, že sa Marína, docela zmenila, lebo tak, ako prú pri Luhovínovi svojom ustavične sa nudila, ustavične mlčala, tak tuná zabávala sa veľmi dobre, ba práve ona sama zabávala spoločnosť celú a temer málokedy nechala dakoho k slovu prísť. Každý v svojom živle najlepšie sa cíti. — Ale už zase ohovárame?!A náš Luhovín? Rozlúčiac sa s Marínou zablúdil si zas k voňavému háju, ku glgotajúcemu potôčku, k nezábudkám — a na blaženom mieste, kde prú s Marínou, spolu sedel — básnil až do samého mraku. Blažený, dvojnásobne blažený zaľúbenec!*Pár dní minulo a najblaženejší deň svitnúl pre Marienku. Bol to deň jej „Namensfest“-u. Od rána sypaly sa navštívenky, dary. Náš Luhovín nesmel zostať po zadu. I preňho bol tento deň blaženým. Krásnu sbierku básní svojích v peknej zlatorezom ozdobenej knižočke čistopísaných poslal básnik náš darom k oslaveniu menovín Marininých. Ó jak ho blažila knížočka táto, že nevýslovne oblaží ona tiež milenku jeho — kto by pochyboval? Zvlášte keď jej ju venoval s tak krásným nemeckým mottom:„Wenn ich ein Kaufmann wär’ Gold und SaphirBöt ich und Perlenglanz froh dir zur Zier;Wen ich ein Ritter wär’ zög’ ich hinausBrächt Dir den Lorbeerkranz heim vom Turnier;— Weil ich ein Dichter bin — arm am Besitz,Lass Dir genügen dies Blättchen Papier! —“(Laube)Kollár zbožňoval Mínu, Sládkovič Marínu a oboch diela tie národními, a síce prujšími básnikami učinily. Petrarca mal Lauru, Mickiewicz zase Marylu. I náš Luhovín zápalistými, citom vrelej ľúbosti i roda i milenky oplývajúcimi spevmi chcel sa osláviť. Ale zabudnul na to, že sláva neblaží, a že ona človeka a smrtedlníka po nej túžiaceho ešte prú nesčastným robí. Znal že Kollár dostal svoju Mínu: ale to nie, že Sladkovič nie svoju Marínu. Myslel, že Petrarca bol blažený s Laurou, ale že Mickiewicz nikdy svoju Marylu neobdržal a ešte i z vrchu Alpov vo Švajčiarskej, v Šplügene za ňou vzdychal takto:„Polnočniu hľadám hviezdu, zamračeno nebe;A hľadám Litvu svoju a dom svoj a tebä —Nevďačná! kým ja tuto v nebetyčných horáchTu padám v priepaste a tam miznem v chmárach.Nevďačná! Ty zatiaľ snáď tančíš vesele… na to nemyslel.VVečer boly u rodičov Marininých skvelé radovánky, bol aj náš Luhovín pozvaný. V hluku mnohých známých i neznámých hostí uvítala ho Marína jeho nádherne oblečená, s velikou zlatou brošňou na prsiach, — bez pochyby rodičovským to darom k meninám, — myslel si Luhovín, lebo ju dosial ešte nebol videl, — celá blažená a krásna až do očarovania. Hosťom neznámym predstavila ho panna Marína rad radom, že to „Herr von Luhovín“. Všetci klonili sa mu, že jich to teší, len jedna pani chcela dokonca vedieť: „Welcher Profession by vraj, Herr von Luhovín bol, welchen Stand er bekldeidet?“ Marinka pri takejto neočakávanej otázke prišla do hrozných rozpakov, červenala — haňbila sa za Luhovína. Úbohý! — mladí, vyfintení šarvanci šopkali si medzi sebou, že je Luhovín „Luftinspektor“.Stolovanie, hry, tanec, blahoželanie, nebudeme opisovať, len to jedno podotkýnajuc, že sa Luhovín zvätša nudil, naša Marína ale nevýslovne veselá, tak sa zdalo, že nadmier dobre bavila sa. Okolo nej najčastejšie otáčal sa mladý Hentz Andor, bohatý šuhaj, majiteľ kaviarne v jednom väčšom mestečku. Bol to súdruh školský nášho Luhovína. Poznali sa a Hentz bol veľmi povďačný nášmu Luhovínovi. Práve spolu tancujú čardáš a náš Hentz už po tri razy zadrapil sa ostrohami do šiat Maríniných, — Luhovín ale sedí zadumený a prizerá sa jím. Neďaleko neho sedí domová pani so staršími paniami o všeličom sa shovárajúc. Šuškavo pýta sa jedna domovej panej, tak, že to Luhovín dobre počúl: „Či je to ten, liebe! tamto vis a vis čo za tvojou Marinou sa šalie?“„Áno, to je ten, theuere! dobre sa vraj nepoblázni za ňou, ale darmo sa ustáva.“„Veď že jej var’ dnes aj prezent urobil?“„Daj sa svete, veru pekný prezent, meine theuere! Voliakú knižočku, v ktorej sú verše; pováž si ešte k tomupanslávske veršepopísané jej poslal. Taký prezent si veru mohol pre seba zadržať.“„A s tým Hentzom to už len lepšie tej Marienke pristane.“„Ten jej prezentoval tú zlatú brošňu s diamantom, je to už aj dar oddávkový.“„A či Marína ľúbí Hentza?“„Nevýslovne. Ako prišiel hneď mu padla do náručia a sľúbila radostne ruku svoju.“„A Luhovína nechá tak?“„Kindereien! Ten ju brať nemôže, nemá úrad, a Maríne je čas. Ona ináč verše hneď po obdržaní brošne do peci, v nejž sa koláče piekly, hodila.“ —Jak ti bolo, básníku!? — On zmiznúl.Ó čo sú perly, diamanty myšlienok básníkových! ó čo je rydzé zlato citov jeho, čo svätý zápal vrelej ľúbosti jeho, čo to všetko — oproti zlatej brošni s diamantom?!…VILuhovín sa na druhí deň skutočne dozvedel, že jeho zbožňovaná Marína oddaná bola Hentzovi. Či si mal zúfať? Dnes mu prišiel na um dobrý, poctivý, starý Heller; prečo ho neposlúchnul? Už je na tej ceste, na ktorej bol Hellerov syn, už ho ľúbosť sklamala, — či sa zastreliť? Eh čo! veď on to sľúbil Hellerovi, že ač i bude básníkom, že nebude nesčastným. Znal že to básnikovo veno:„V naději vždy oklamánSvůj chleb jen v pláči jídej.“Velikú ranu dostalo to srdce jeho, ale nie smrtnú. On si básnil dnes takto:„Sládkovičovi:Ač sme sa nikdy neznali,Však mnoho máme rovného;I ja ľúbil som Marínu,A ona? Ona — druhého.“[1]Náš Luhovín akoby bol vytriezvel, počal ináče pozerať na svet. Nahliadnúl, že neškodí v živote aj s prósou sa zaoberať; ba áno že poësia je práve daná smrtedlníkom k osladeniu prósy. Nahliadnul, že„Spisovatelstvo a bídyOd jakživa byly jižNerozlučitelné vidy,Jako umění a kříž.Kdo chtěl žiti jen pro můzy,Divokou měl světem chůzi;Utopit se mohl v slávě,A na jeho jasné hlavě,Věnec seděl bobkový — —Při tom byl však hladový. —“Nahliadnúl pravdu riadkov týchto, uložil na čas svoje básnícké plány a rozvrhy na stranu a celou silou ducha svojho staral sa, aby čím skôr prišiel k povolaniu, aby čím skôr prišiel — k úradu.VIINa pánstve grófa X. potrebovali vychovateľa pre dve grófske deti, ktorý mal spolu aj úradníkovo miesto zastávať.Obyčajne je vychovateľ v panskom dome taký „omnibus“; vychováva, učí, dohliadá, slavné panstvo zabáva, obsluhuje; — on sa musí do všetkého rozumieť, do francúzštiny, muziky, zahradníctva, hospodárstva, galanterii; musí ku všetkému a to vždy byť hotový, na všetko pripravený, veselý vždy, ochotný, nežný, výslužný. —Náš básnik na ťažkosti stavu tohto nepomyslel, on chcel prísť k úradu, ku grófskemu, dvojnásobnému úradu — k vychovateľskému a úradníctvu. Hlásil sa o to na príslušnom mieste, i bolo mu to prisľúbené s istotou.Neviem veru, či si náš básnik dal odteraz už vyhotoviť navštívenky, s prädikátom vychovateľ a úradník; ale že bol blažený to mi smele uveriť môžte. Služné bolo pre nášho chudobného šuhaja skvelé, on bez toho študovať nemôže; takéto „intermezzo“ bolo mu vítané, skusí mnoho a po pár rokoch dokončí beh s nahospodárenými peniazmi velice príjemne a snadne.Náš básnik a vychovateľ in spe práve šiel dnes do kaštieľa. Bol vďačne prijatý a oznámeno mu: žeby odpustil, keď osvícené panstvo nie jeho, ale toho pána, ktorému ho hneď predstavili — za vychovateľa si podržuje. Bol to — Miklóšfy.Miklóšfy objal priateľa zo žiackych čias, tešiac sa vypravoval mu: že keď nie „földesúrom“, bude aspoň vychovateľom na panstve, ďalej vyjavil mu i to, že ho panstvo preto nepodržalo za vychovateľa, lebo sa dozvedelo, že je veliký a nebezpečný „pansláv“.VIIINáš básnik väzel v strašlivej próze. Zo všetkých strán dívala sa naň hrozná a nahá skutočnosť; zo všetkých strán dolíhaly naň starosti a bolästi storaké; celý svet stal sa mu žalárom, a najhroznejším žalárom bolo mu vlastnie rodisko. Mať jeho dobrá a ubiedená vdova, nezjavila mu síce nikdy žiaľ svoj, ani neukázala mu nevoľu svoju; pracovala bez reptania, aby syna vyživiť mohla, a jemu — podivno to! — ani dosiaľ nebolo napadlo, jak obtížným je materi. Však dosť skoro otvorily sa mu oči. Ľudia tí istí, ktorí ho ešte len pred rokom ctili, chválili, a jako sa jemu zdalo, milovali, tí istí ľudia mu vyhýbali, tí istí na ulici prstom naň ukazovali, tí istí ho ohovárali, príkro posudzovali a za nič viacej nemali.A jak trápili oni dobrú, úbohú mater jeho! Tí istí, ktorí jej prv tak hodného syna závideli, jej teraz za takého ničomníka dohovárali, obviňovali ju z prílišnej a bláznivej dobroty materskej, keď sama ničím nevládnúc, daromného truda chová, ktorého vraj i v kaštieli pre nesúcosť a lenivosť prijať nechceli do služby, a z ktorého už len posmech, škodu a zármutok mať bude nevoľná, biedná mať. — Ubohá vdova dosť naplakala sa tam, kde ju nik nevidel.Náš básnik väzel v strašnej próse. Od dobrého súseda dozvedel sa všetko, zarmútil sa hlboko, zúfal si sám nad sebou, nad losom svojím. Súsed mu vyjavil, že sa richtár kdesi vyslovil, že ho pri najbližšej rekrutačke ako človeka bez povolania, do vojska vriadiť dá.*Neznám ešte, že by u nás Slovákov niekde udomácnené bolo to slovo nemecké: „Heimweh“. I divno mi je to, že Slovák, ktorý je opravdivý domár, nemá výrazu toho ako Nemec, ktorý do Ameriky húfom putuje a všade dobre sa cíti. Však horniak len na doľnej zemi osadený, ač mu je lepšie tam, nežli nám tu hore — predsa túži až do smrti po horniakoch.V dosť krátkom čase zkúsil to isté i náš básník Luhovín. Dostal sa na dolniu zem za vychovateľa; a ač mohol najväčšej starosti sa pozbaviť, starosti o matku, lebo tú znamenite napomáhal — predsa býval smutný. Náš Luhovín nemohol básniť.Má ono i rovina a púšť svoju poesiu, ale nie pre každého. Náš Luhovín si srdečne vzdychal:„U nás jináče! ne tak v cizím kraji;Ani ty krásy vnad pro mne nemají,Ani to ptáče tak pěkně nezpivá,A když mi hraji, srdce při tom zivá.O smutno, smutno! srdce ke svým skáče —U nás jináče! ach, u nás jináče!U nás jináče ! kdež jsou tu ty hory?Kde ty skaliny, řeky, luky, bory?U nás jináče! každá tvář jest jiná,A k veselosti netřeba nám vina,O smutno, smutno! srdce ke svým skáče —U nás jináče, ach u nás jináče!“IX„Nech štvou tě po všech končináchTy miluj je a zpívej!“Sme na začiatku uhorskej revolúcie. Známo nám je, ako sa vtedy robilo, že mnohí šiel k dobrovoľníctvu i preto, aby rod a trôn najvyšší proti vrahom chránil, ale aj preto, aby zachránil sebä, totiž: aby nebol na silu vriadený do maďarského vojska. —Náš Luhovín bol odtrhnutý od sveta slovenského znal len zpotvorene a k omrzlosti vypravované pohyby národa slovenského. Nevedel si rady. Túžil ešte ináč nežli prv za domovom, avšak matka starostlivá ho listovne napomínať dala, aby sa mal na pozore v tento nebezpečný čas a rodzený Nemec, ale maďarón hrozný, u nehož vychovateľom bol, — to isté mu radil.Raz sa bol už i niečo istejšieho náš básnik dozvedel o pohyboch národních, dostal od svojho priateľa aj odpis, „žiadostí národa, slovenského“ vypracovaných čelnejšími vodcami nášho národa a čítaných verejne na shromaždení velikom od Ľudovíta Kleina z Hýb vo Svätom-Mikuláši. Akoby bol iskru hodil do stohu tak zplápolalo to v našom milom Luhovínovi, i zahorel túžbou vrelou za domovom, za krajom slobody. I sberal sa už raz podvečer, že opustí cudzie kraje a zamení jich s drahou domovinou, chcel sa odobrať od panstva, však tu ináče zahúdli mu. Práve ako vystúpil zo svojej chyži, zastúpili mu štyria strážnici cestu na silu, a oznámili mu, že pôjde s nimi.Dvaja první mu oznámili, že je maďarským vojakom od dnes, na čo druhí dvaja odvetili: že oni už nemajú nič s ním, keď je tak. Ba áno i to doložili, aby ešte poďakoval Bohu, keď bude maďarským vojakom, lebo že oni by mu boli poslúžili so šibenicou.Vec sa takto mala: Jeho pán, maďarón, ktorý ho pred tým ináče rád mával, náhodou prišiel na jeho „žiadosti slovenského národa“, aj na niektoré jeho básne, a rozumiac čosi, ako rodený Spyšiak, po slovensky, natrafil práve na tú najhorlivejšiu, ktorú náš Luhovín len odpísanú mal a ktorá niekdy aj v Plešivskom žalári v Gemeri odporníkom strachu nahnala, videl teda v ňom nebezpečného vlasti zradcu a nemeškal udať ho vrchnosti. Do väzenia a pred súd ho odviesť prišli tí dvaja prvší drábi. —Druhé nešťastie prihnalo sa naňho z domu. Pán richtár, ten istý, ktorý mu bol sľúbil, že ho k vojsku oddá, splnil svoj sľub. On vyzvedel sa od Luhovínovej, ani z ďaleka žiadné nešťastie netušiacej matky, o mieste bytu jeho, udal ho za povinnovatého k vojsku, a tým cieľom prišiel ta, práve náhodou sa sídúc s pár drábmi, ktorí ho odviedli. Tak stal sa slovenský básnik maďarským vojakom. Pán jeho žiadal mu pomoc božiu a prial šťastie k peknému stavu tomu.„Nech srdce na krev zderou ti,Ty na tou krev se dívej!“XKto znáte rodáci mojí Petrovaradínský zámok? Oj, akože by ste neznali krásnú pevnosť túto v súsedstve krásnej Báčky. Pod ňou vlní sa bystrotoký Dunaj a duní si svoje tajné žalmy, ktorým nikto nerozumie. Za ním neprehliadné hory a výšiny. A ten krásný pohľad dolu na Nový Sad a ku blízkej Karlovici! — oj, kde, kde máš krajší svet pre vidy svoje, básniku?!A náš básnik bol smutný v zámku Petrovaradínskom. Sem ho s maďarským vojskom obsadili, tu on bol smutný, nemý ako vtáčik v klietke. Bol by sa modlil, ale surové hrešenie maďarského vojska pretrhovalo posvätné slová modlitby jeho; bol by dumal o slobode, o slobodných sokoloch hôr, slovenských dobrovoľníkoch, ale i to nepotešovalo dušu jeho; veď on tu jak väzeň, ba horší lež väzeň v žalári, ba horšie lež v žalári — v samom pekle. Stal sa obeťou cudzích a stojí v zbroji proti vlastnej krvi, proti vlastniemu presvedčeniu, proti sebe, zlovôľou ľudskou sotený. Čo je on? Živý v mrtvom hrobe, či mrtvý v živom hrobe?Básniku! ty predstavuješ nevoľný národ tvôj, on tiež mrtvý v živom hrobe svojích nádejí stojí a proti sebe brojí, brojiť neprestáva, Petrom zradcom seba samého stáva sa na hradbe tatránskej.XIKrásne sa zrkadlila na hladine dunajskej, tvár blädolíca mesiačka v jehož svetle Petrovaradinský zámok ako obor vynímal sa, a Dunaj pod ním ako veliká srieborná stužka sa vinúl. V zámku bolo ticho ako v hrobe, iba kroky stráže tupo odznievaly.Luhovín náš obracal sa, ako obyčajne netrpelive z boka na bok na svojej vojanskej posteli, nemohol spať a tajné vzdychy vysielal k blädolícemu, na jeho smutnú tvár ľúbo usmievajúcemu sa mesiačku. Ako si tak vzdychá, dumá, zbadá niečo jak o stín tiahať sa k nemu odo dverí. Pred ním stál muž v svetle mesiačka čarovný, utešený, mladý; majúcí na sebe rovnošatu uhorského husára. — Milo zpočinúl zrak Luhovína na domnelom súdruhovi. Ten ale lapil ho za ruku a sklonil a tajomne k uchu jeho a pošepkal mu: „Poď so mnou.“Luhovín sám sebou nevládnul.Domnelý husár viedol ho po tíšku k hradbe, tak, že jich stráž nezbadala, a prijdúc k jednomu miestu, ukiazala mu na povrazový rebrík, ktorý vetrom hýbaný knísal sa, visiac dolu po nad člnom v Dunaj, so slovami: „Ratuj sa!“ Luhovín zišiel dolu rebríkom do člnu, za ním husár. V člne bol jeden šuhaj bystrý, ktorý hneď veslo chytil a k druhej strane Dunaja s člnom zameril. Hore v zámku ukiazal sa, ako stín, jeden chlap, ktorý rebrík dolu pustil do vĺn Dunaja. Luhovín bol ratovaný. Naší úteci boli už práve na druhej strane vystúpili z člna, keď tento guľky strážou strieľané zo zámku dosahovaly. —XIIU Hellera na „Bierquelly“ je akoby nabil. Stoly sú všade obsadené, v každom kúte plno, všade hluk, vrava, veselosť. A ten starý Heller len sa tak točí na všetky strany, práve tak, ako pred pár rokamí. Čiapočku na hlave z boka na bok popráva, fajočku vytriasa a keď túto odložil, zlatou tabačnicou si pohráva. Hneď ho vidíš pri jednom stole hovoriť: „Schaffen sie Märzen-bier;“ hneď zas pri druhom: „Schaffen sie kein Nachtmahl?“ hneď zase pri treťom: „Wird nicht gefallig eine Priese?“ —Študenti — naši hostia sú zväčša študenti — sú na pospol veselí; len niektorí z nich sú nemí, smutní. Až pozdejšie, keď sa pán Heller už dobre bol vypotil, keď študenti už hodne „Märzen“-ového pohli, keď sa jazyky ešte lepšie rozviazaly, zavznely aj spevy. Nemeckí študenti si nôtili:„Oesterreichs Sieg und Waffenglück,Gab uns den Frieden bald zurück!“A slovenskí študenti spievali:„Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú;Nebojme sa bratia, veď sa oni ztratia;Slováci ožijú!“Iba maďarskí študenti pri jednom stole búšulovali si takto v tej známej:„Ho nan jössz te olly leverten, óh pajtás!Mért sir egyik szemed jobban mint a más?Világostól liozom e’ nagy bánatot;Mert hazámnak ott egy mély sir ásatott.“Starý Heller to všetko vypočúval ľahostajne, mrmlal si niečo nesrozumitedlného pod nos a silne si zašňupal. Iba na jeden stolík obracali sa zraky jeho, a síce na ten, pri ktorom traja páni docela od študentov sa líšiací si boli zasadli. Tak sa zdalo, že to boli veľmi dobrí známí pánu Hellerovi; — ale i že boli dobrí, veľmi blízki priatelia sebe samým. — Oni tak hlboko ponorení boli v rozhovore, že na všetkých ostatních nedbali a tak sami sebou zaujatí boli, že ani nebadali, čo sa okolo ních robí.Starý Heller tu i tu si prisadnúl k ním a keď sa pustil s nimi do rozhovoru, darmo ho niekto volal, on to nepočul; on načúval alebo rozprával svojím milým, ba dnes najmilejším hosťom, a nebol by sa hnul od ních ani za celý svet. A kto že to už len bol, tí vzácní traja hostia? Boli to traja naší známí, po desať rokoch pri tom istom stole dnes sediací: Hentz, Luhovín, Miklósfy. Rozprávali si svoje osudy, skúsenosti. Všetko by nás nezanímalo, len niektoré zlomky. Starý pán Heller počúval ako v kostole; bolo-li niečo smiešneho vo vyprávaní priateľov, smial sa tak srdečne, že sa mu čiapočka na hlave do tancu dala; bolo-li ale čo smutného, tu si utieral slzy a potriasol tabačnicou.Miklósfy dokončieval svoje vypravovanie takto: „Bol som tým „honvéd“-om, zkúsil som mnoho; ale moje presvedčenie, barátim! je len to: že by sloboda mala byť majetkom všetkých vo vlasti národov, a že, ako my traja tu sedíme svorne: tak by vo vlasti našej svorne za stolom sedeť mali všetky národy uhorské. Ja som sa práve oženil bohate, som „földes úrom“, ale nikdy nevzdám sa tohto presvedčenia.“Všetci si štrngli na to vrele.Hentz vyplával: „Ja som sa do vojny nemiešal, ale ona ma o všetko pripravila. V hostinci ktorý bol majetkom mojím boli rozličné vojská striedavo ubytované a málo ktoré platili, temer úplne ma na mizinu priniesli. A „mein Weib“ — ty si ju znal Luhovín — die schöne Marie, utiekla mi k tomu s voliakým dôstojníkom ulánskym.“ — Luhovín práve držal v ruke pohár, na tie slová mu on ale z rúk vypadnúl a rozbil sa na zemi a Hentz končil: „Teraz mi pán Heller pomôže z biedy a prepustí svoj hostinec.“ Štrngli mu zdar. Anna-Marie, dcéra Hellerová, ktorá nedávno len ostala vdovou, pribehla rozbité sklo posbierať. Pán Heller predstavil ju ako budúcu manželku Hentzovú. Miklósfy jej blahoželal, Heller sa usmieval, Anna-Marie sa prlila; iba náš Luhovín nedbal na to všetko, sedel zamyslený. On myslel na svoju i jemu i Hentzovi nevernú Marínu; rozpomenúl sa na to srdce, kriedou nakreslené na stole a v ňom na svoje meno. Také kriedové srdce mala ona — hneď napísala doň šuhaja, hneď ho vytrela a napísala zas ta druhého atď. Či Slovenka môže mať také srdce, alebo lepšie, či tá, ktorá má také srdce, môže a smie byť Slovenkou? Naše panny ju netrpia. —Druhovia vytrhli Luhovína zo zadumenia jeho a nútili ho vyrozprávať osudy svoje. Náš básnik verne vyrozprával jím svoje nehody, i to jím vyjavil, ako mu jeden i druhý v šťastí prekazili. Všetci traja uznali, že to vyššia ruka riadila. Luhovín končil svoju rozprávku: „Z Petrovaradínského zámku, ako som vám opísal, vyslobodila ma Maria, dcéra onoho pána, u nehož som vychovateľom bol, lebo bola do mňa smrtedlne zaľúbená, bez toho, že by som to ja bol znal. Jej otec ma zradil, dcéra pomocou bratov svojích, ktorí obá slúžili v maďarskom vojsku, ma šťastlive vyslobodila. Teraz vás mám tú česť bračekovci, pozvať na moju svadbu, ktorú na druhý týdeň blízo mestečka tohoto, k vôli matke mojej tu (lebo potom prestehujeme sa do Záhräbu) — s Mariou sláviť budeme. — Šuhajci sľúbili a štrngli si „na zdar“ s Luhovínom. —XIIISvadbu Luhovínovú Vám opisovať nebudem, bola to svadba slovanská; tatranskí Slováci i juhoslovani dobre zabavili sa na nej, ba aj naší šuhajci Hentz a Miklosfy, áno aj starý Heller. Po svadbe odcestovali naší novomanželia do Záhräbu, kde naša Maria dom od zomrelého maďaronského otca zdedila a kde náš Luhovín literatúre slavianskej vôbec a juhoslovanskej, chorvátskej, zvlášte sa venoval.U nás to po revolúcii špatne vyzeralo, nemali sme žiadného spoločenského, národnieho ani literárnieho života. Ale načo o tom slov šíriť, veď vieme ako sme stáli. „Pohľady slovenské“ prestať musely a mimo „slovenských Lichardových“ novín — nemali sme ničoho. —Náš Luhovín, keď ho Maria tak hrdínsky vyslobodila bola, opäť precitnúl k ľúbosti vrelej. Len teraz znal, čo je to ľúbiť Slovenku. Možno mu bolo dva roky po revolucii študovať na Universitách ďalej, čo mu bratia Marininí usnadnili, a Marina — na znak že mu bude verná napísala mu na rozlučnú do jeho albuma toto:„Prišiel gróf, princ slavný s kytkou vňadnou,Láska lásku z ních štebotala;Prijala som jich kyticu ladnú —Srdce moje, to som jim nedala.Junoš prišiel! na bľadom mu čeleBoläsť veľká, tichá sídlila —Krása ducha v slabom jeho tele:Básnikovi srdce som podala.“Jaká je táto Marína proti tej prvšej! —Luhovín stal sa slavným literátom i redaktorom juhoslovanským; došiel svojho cieľa u súsednieho kmena, — ač z domoviny svojej mal len samé boľné rozpomienky. Mati jeho dobrá tešila sa v ščastí syna milého, ale nemohla privyknúť v cudzine. —Koľko naších talentov dobylo si slávy lebo u národov docela cudzích alebo u iných kmeňov rodu nášho, — no vlastnia otčina jejich nevedela jím byť iba nemilou macochou.„Ej škoda, škoda slovenstvoTvoje deti len tak hynú…Ako keď zo zelenéhoZpadne vrštek rozmarínu.“Náš Luhovín cestoval už po otčinnom kraji, navštívil všetkých svojich druhov, všetky dobré duše a drahé kraje, ale svoje rodisko nikdy nie. A prečo to? —„Nekamenujte prorokyNeb pěvci jsau jak ptáci,Kdo hodil po ních kamenem,K těm více se nevrácí.“[1]Z rukopisu jednoho nášho básnika prevzato. M. D.

Bachat_Basnik.html.txt

1. BohyneKeď jedeme dráhou od Nového Mesta n/V. ku Trenčínu, prijedeme k zástavke „Vágegyháza-Alsó Záros“, — predtým sa to menovalo „Kostolná-Zárječ“, — a odtiaľ ideme peší (2 km.) do Drétomej. (Drietoma.)Z Drietomej vedie silnica, či hradská, na Moravu. Na pol ceste k hranici pri malom hostínci, potom ďalej za majerom, alebo až na samej hranici „na šiancoch“, dáme sa chodníčkom cez vrch, a prijdeme naŽítkovú, malú to obec, vlastne len kopanice, patriace ku Starému Hrozenkovu.Je to malé hniezdo, táto Žítková, ale široko-ďaleko známe. Tak asi, jako boly voľakedy Boršice pri Uh. Brode. Veď tu bývajú práve tak chýrečnébohyne, jako bola voľakedy boršická bosorka. Bohyne, ktoré vedia nielen „kurírovať“, ale aj kradené, počarované, ztratené a nevyzpytateľné veci vymáhať; spory a sváry vyrovnávať; milencom napomáhať, alebo ich rozlučovať, — jedným slovom: všetko tajné objasňovať. A že tento „kšeft“ dobre ide, dokazuje tá okolnosť, že sú teraz, — roku 1910, — na Žítkove ešte tri bohyne, z ktorých ale len dve vynikajú.Stojí to námahu, ba i groše, aby človek do ich kuchyne nazrel, to jest: aby sa o jejichbohovanídačo skutočného dozvedel. Karel Dočkal, niekdajší učiteľ vo Starom Hrozenkove, vyzkúmal a uverejnil mnoho o nich v olomúckom „Pozore“ a inde. On mi poskytnul mnoho látky, ale viacej som musel sosbierať sám, čo sa od nespokojných náhončích, ošialených klientov a od nepriateľov bohýň docieliť dá. Inu, groš svetom vládne, a kvit, lebo slivovica, kopaniciami. A tak som prišiel k tomu, že môžem hodnoverný obraz podať o jejich činnosti a spôsoboch.Jako som spomenul, tieto osoby veľmi dôležitú úlohu hrajú a sú ďaleko odtiaľto rozhlásené.Bohyne, vlastne ale bohovanie, či čarovanie, je na Žítkovej už od dávnych časov udomácnené. Obyčajne je to v istých rodinách dedičné privilegium. — Mamka vyučila svoju dcéru, táto zas svoju a tak až na naše časy.Najvýchyrnejšia bola stará „Pagáčiná“ a potom stará „Belohlavá“. Obydve už zomrely, v rodine si neboly. Tá prvá mala štyri dcéry, ale len dve mohla vyučiť, bo tie druhé dve slúžily, a tak nie sú súce k bohovaní. Belohlavá ale zanechala len jednu dcéru, vycvičenú, a tak na teraz žijú tri bohyne na Žítkovej.To sa samo sebou rozumie, že jedna druhej dosť závidí a každá hľadí si čo najviac „kundšaftov“ získať. Všetkým trom ale dobre sa darí, čo môžu len ľudskej hlúposti ďakovať.Najchýrnejšia je teraz Anča Pagáčiná, známa pod menom „Fuksena“. Ona je medzi nimi najstaršia, najprefíkanejšia a najsmelejšia; no, i úradmi najviacej honená.Každej nie je treba do kuchyne nazreť; je to všade jednaké. Pridržme sa len „Fuksene“.Kto sa chce účastným stať bohovania, alebo dajakú radu od nej dostať, musí byť, alebo aspoň sa stavať, hodne nešťastným a troška prihlúpym. Kto to nevie, ten darmo ide k bohyne. Odpraví ho lebo grobianstvom, alebo aspoň dajakým paprikovaným vtipom.Terajšie bohyne sú už postrašené, troška zahriaknuté. Ony boly už dosť prenasledované od lekárov a od súdov. Ba zosnulá stará Pagáčiná môže vraj len lekárom čo ďakovať, že sa dostala na druhý svet, — isteže na Olymp. Bola zatvorená, potom v nemocnici, kde ju tak dlho kurírovali, až ju odkurírovali. Po smrti, že vraj zčernala ani uhol. Teda nemôžeme sa čudovať, keď včuľajšie bohyne sú až nad mieru opatrné. Jak vidia dajakého pána, radšej sa vytratia, aby nemusely bohovať.To ony dobre vedia, že páni lekári po nich pasú; ale iste len zo závisti, lebo im ony kapustu pred nosom trhajú. A prečo, načo? Veď ony nielen lieča, ale aj zažehnávajú, zlodejov vyhľadávajú, a veru to lekári na vzor university a doktorátu, — nevedia.Je to opravdové šťastie, že matky než zomrely, svoje dcéry k tomu vychovaly a tak pokolení ľudskému, či vlastne hlúpemu, veľkú službu preukázaly. Bola by to za ztrata pre človečenstvo!

Dubravsky_Bohyne-na-Zitkovej.html.txt